Takto nejako sme docestovali minulý rok. Dnes je situácia iná. Podrobne chcem zmerať trasu pomocou programu v počítači. Presne obťahovať trasu čiarou ma baví tak po Liptovský Hrádok čo je asi desať kilometrov od môjho domu. Potom už ťahám čiaru kade tade po mape sveta v mierke podobnej školskému glóbusu. A je to! Tritisíc kilometrov plus nejaké odchýlky, zákruty, stúpania a klesania. Štyritisíc kilometrov! Hrdo hlásim manželke dve minúty po začatí merania. Je jasné, že precíznosť starej mamy Imeldy vyšívajúcej obrusy gigantických rozmerov som nezdedil.

1. deň: Liptovský Mikuláš – Prešov – Vranov nad Topľou, 204 km

Z práce sa vraciam domov až okolo tretej. Kým nakladáme veci na motorku čas neúprosne beží. Je šesť večer keď konečne odchádzame. Ochladilo sa a fúka vietor. Cestou po Štrbu stojíme ešte dvakrát. Naprávame kapsy a preväzujeme náklad, lebo Maťa má nohy vo vzduchu čo sa s pocitom pohodlia bije ako kyslé mlieko so slivkami.

Dnes kúpené gumené pavúky na upevnenie karimatiek, stanu, statívu a spacákov sa zahrávajú s mojou trpezlivosťou, lebo sa stále trhajú. Neviem, či som ja taký chlap alebo oni stoja za hovno. Dnes už viem. Stáli za hovno.

Je sedem hodín a my sme stále pred Štrbou. Pomer času jazdy a vzdialenosti porovnateľný s cykloturistikou. Konečne sa nám darí všetko dobre upevniť a mne ukľudniť. Pokračujeme popri Spišskom hrade, kde je krásne znázornený náš vzťah k pamiatkam. Na obvodom múre hradu totiž visí obrovský žltý banner SPP. Chce sa mi vracať.

Pred Braniskom rozmýšľam, či sa nejdeme previesť po starej ceste, ale čas nás ženie. Obchádzka. Tunel je zavretý a dilema vyriešená.

Vojaci dnes rozbili hlinené prasiatko lebo za Prešovom sa na oblohe krúti asi šesť vrtuľníkov dookola. Aké dôležité pre náš štát. Okolité polia zakrýva hustá tmavá hmla. Blýska sa. Pokračujeme teda ďalej smerom na hranice. Svetielko nášho Biga si razí cestu tmou a oparom po daždi. Štít sa mi stále rosí od vlhkého vzduchu, takže musím ísť bez neho. Desať km za Vranovom konečne nachádzame miesto pre stan. Je jedenásť večer, chladno a na oblohe sa sem tam zjaví roentgen. Rozkladáme tyčky od stanu, veci na spanie, stan. Zdrvujúca rana osudu prichádza keď zisťujeme, že niekde cestou z jazdnej súpravy vystúpila hlavná plachta stanu. Prepadám pocitu bezmocnosti. Bez slova si líham do trávy. Sledujem blížiacu sa búrku. Je jasné, že tu sa naša dovolenka končí. Kúpa nového poriadneho stanu spraví cez náš rozpočet hrubú červenú čiaru. Bezmocne ležím. Maťka hľadá rôzne riešenie, no nakoniec si tiež sadá a plače. Myslíme na všetky tie miesta, ktoré sme chceli vidieť, na fotky uložené v kufri, ktoré nesieme známej na Ukrajinu, na hanbu keď sa vrátime domov. Vo vzduchu cítiť vôňu vlhkej hliny, sem tam zafúka vietor a z neďalekých kriakov sa ozýva kvákanie žiab. Balíme veci a vraciame späť do Vranova, kde chceme niekde prespať. Jediná možnosť je hotel. Skladáme sa. Je jedna hodina v noci, rozmýšľame čo ďalej.

2. deň: Vranov nad Topľou – Vyšné Nemecké - Perečín – Ráztoka, 223 km

Dávame si raňajky a ideme pozrieť do mesta športový obchod. Je len osem hodín ráno a obchody sú ešte zavreté. Obchod sme našli. Je síce ešte, zavretý ale pri dverách stojí reklamný banner na športové veci HUSKY. Čierna situácia náhle mení odtieň, pretože takmer sused no predovšetkým výborný človek a kamarát pracuje ako obchodný zástupca tejto značky. Hneď mu volám. Opisujem vzniknutú situáciu. On síce do tohto obchodu veci nevozí, no sľubuje zburcovanie kolegu. Za desať minút nám volá späť. Vieme aký stan čaká za dverami a za akú cenu. Majiteľ obchodu aj napriek tomu, že má ešte hodinu voľno je v tejto chvíli už na ceste do obchodu, aby nám ho predal. Neviem čo sem napísať okrem veľkého ďakujeme!

V Tescu dokupujeme gumené pavúky, vodu a nejaké baterky. Pokračujeme v ceste na Ubľu. Hranice sú kúsok, no oranžová ceduľa označujúca obchádzku s nápisom Ukrajina nás smeruje dole na Vyšné Nemecké a pridáva zbytočné kilometre. Cesta popri hraniciach je našťastie celkom zaujímavá a dobre ubieha. Pamätám si ešte, že stretáme nejakého zažraného cyklistu kompletne nastokaného v kondóme od Meridy, ktorý mi ukazuje niečo v zmysle či mi šibe keď svietim diaľkovými. Kamarát, keď trošku potrénuješ, poješ ešte pár kíl cickorastov a tvoja priemerná rýchlosť vzrastie o päťdesiat km v hodine, tak pochopíš.

Na hraniciach nám ide všetko rýchlo. Minuloročné cvičenie sa oplatilo. Tankujeme plnú a valíme smerom na Perečín. Na bičíku nám to veru ubieha rýchlejšie a pohodlnejšie ako na Fazeri. Pokrok nezastavíš a aj tu začali plátať diery v ceste tým akože asfaltom, čo je ako štrk. Takmer to mohlo byť najdrahšie zistenie z celej cesty.

V dedine Volosjanka odbočujeme na Ždeneve. Tabule ako na Viedeň. Po pár metroch sa asfalt stráca a prichádza šotolina. Pred rokom nám narobila hodne starostí, dnes sa z nej teším. Oskar plánuje zapadnúť, tak rozkladáme stan na najvyššom bode tohto horského prechodu. Nosíme drevo na oheň a na chvíľku si líhame do stanu.

3. deň: Ráztoka – Volovec – Koločava – Porcsalma (H), 312 km

Drevo na oheň ostalo nedotknuté. Odchádzame do dedinky Uklyn, čo je síce malá zachádzka, ale nesieme fotky z minulého roku jednej pani. Hneď nás spoznáva. Sedíme u nej a jej muža asi hodinu. Preberáme čo sa udialo za rok. Ukazujú nám prerobený vrch domu, kde mi pri pohľade na čerstvo nalepené tapety nabieha husia koža, lebo doma v byte s ich strhávaním zápasíme už nejaký ten týždeň.

Znovu sa fotíme pre prípad, že sem pôjdeme znovu o rok. Veľmi srdečný a milí ľudia. Na cestu nám dávajú fľašu minerálky z neďalekého prameňa. Pokračujeme ďalej v ceste na Koločavu. Zastavujeme pri drevenej chalúpke v horách, kde som pred štyrmi rokmi spoznal najskromnejšieho a najsrdečnejšieho človeka. Dnes sú okná zvreté a cingot zvonca jeho kravy rozliehajúci sa dolinou navždy pohltil les. Žiaľ chcem zapiť dúškom chladnej minerálky, no tá sa teraz asi niekde kotúľa po ceste. Ak to takto pôjde ďalej, domov nedonesiem hádam ani vlastnú ženu.

Naša cesta vedie cez Koločavu. Z diaľky vyzerá ako veľká cigánska osada. Nefunguje tu odvoz odpadkov, tak to všetko sypú do vody. Čo to odpláva čo to zostane zachytené o konáre či skaly.

Cestu do Buštyny asi zobrala voda lebo v jej dolnej časti sú len utlačené skaly a piesok, čo je vo dvojici s nabalenou moto lakota ako lízať cigánke spotené pazuchy. Rozbitých ciest začíname mať dosť, a tak nepokračujeme na ukrajinsko– rumunský prechod, ale ideme smerom na Maďarsko.

Hranice sú v pohode. V Maďarsku si strašne chceme kúpiť melón. Problém je len v tom, že miestnym rozumiem toľko, čo štiepeniu atómov. Pýtame sa staršieho uja sediaceho pri ceste. Moje opisovanie sleduje ako farebný film, ale nijako sa nechytá. Beriem pero a kreslím melón. Nič! Nikdy som netvrdil, že viem kresliť ale melón hádam mohol spoznať. Zelená kontrolka sa rozsvieti až pri slovkách ham ham. Ukazuje na obchod. V tejto oblasti sa pestujú len višne. Zastavujem pri jednom domci, aby sme si kúpili aspoň kilo višní. Pán je veľmi milý. Naberá plné priehrštia. Pri otázke čo sme dlžní máva rukou.

Schádzame na prašnú cestu a hľadáme miesto pre stan. Dnes spíme pri slnečnicovom poli. Čudujem sa, že sú také malé, keď u nás už skoro kvitnú. Posielame správy domov. Pri čítaní, že je chladno a prší máme dobrý pocit z modrej oblohy nad havami. Na slnečnicové pole padá tma a my pomaly zaspávame. O dve hodiny neskôr začína fúkať silný vietor. Lomcuje s naším stanom a o pár minút sa spúšťa dážď. Našťastie má náš stan podlepené švy a tak môžeme kľudne v suchu ležať ďalej. Čumím ako teľa na nové vráta keď nám zrazu začína do stanu kvapkať. Až lúč našej baterky prináša do celej situácie svetlo a ukazuje sa, že nie všetky švy sú podlepené. Nechápem načo niekto vyrába stany, ktoré premokajú. Ak nespĺňa túto funkciu tak je úplne zbytočný. Na to, aby som si oddelil veci od okolia, som si mohol zobrať pletivo, aké mala stará mama aby jej nebehali sliepky po celej záhrade. Ale nie je to zas až také zlé. Voda kvapka len z dvoch miest a určite sme suchší ako keby sme stáli vonku na daždi.

4. deň: Porcsalma (H) – Cluj Napoca – Turda- Tirnaveni- Sighisoara (RO), 358 km

Rumunské hranice sú len kúsok. Balíme. Zamračená obloha neveští nič dobrého a ja sa potím v dážďovke pri manévrovaní na rozbahnenej ceste. Ani neviem ako zrazu ležíme na zemi. Musíme zložiť kufor, aby sa nám podarilo zdvihnúť motorku.

Sme ako prasce, no podarilo sa. Frčíme na Satu Mare kde zisťujeme, že cesty neobchádzajú mestá ale vedú priamo cez ne.

Krajina je celkom fajn a cesty tiež. Kilometre pribúdajú. Dostávame sa do mesta Cluj Napoca. Ako všade inde aj tu ide cesta priamo cez mesto. Končíme v obrovskej zápche. Mesto sa nám páči až na pár pokusov umiestniť doň sem tam nejakú modernú budovu. Stojíme hneď vedľa policajného auta. Štvorkolkár za nami to už nevydržal. Radí za jedna a pokračuje po chodníku. Policajti nejavia najmenšiu známku znepokojenia. Keby sme neboli ťažkí a širokí ako teľná krava ideme tiež, ale pohľad mojej fantázie na samého seba ako sa zbieram zo zeme po pokuse vyskočiť na obrubník ma brzdí a radšej kľudne stojíme v kolóne.

Po desiatich minútach z ničo nič policajti zapínajú majáky a sirénu. Posúvajú sa tak v kolóne o sto metrov ďalej. Potom všetko vypnú a kľudne stoja v kolóne. Neviem čo to chcelo byť.

Všade je tu kopa kostolíkov. Veľmi sa mi páči, že keď ide cesta do kopca, hoc aj malého, je urobený ďalší jazdný pruh pre pomalšie vozidlá. Sranda. My to budujeme na Donovaloch až teraz.

Z Turdy mierime na Tirgu Mures, no po pár kilometroch odbočujeme na vedľajšiu cestu smerom na Tirnaveni a Medias. Na našej mape to vyzerá pusto. Pravdou však je, že je tam kopa menších dediniek. V Mediase odbočujeme na Sighisoara, kde chceme spať v kempe. Pri cestách ľudia predávajú kované ozdoby, kotle a kadečo iného. Cesta je fajn a dediny upravené. Jedna sa mi obzvlášť páči. Domáci sa tam asi dohodli, a tak pri ceste nemajú kúsok trávy ale všade sú zasadené kvety.

Vo vytúženom kempe sa nám vidí veľa ľudí a máme obavu, či sa tu vyspíme. Predsa len nemáme kufre ale len textilne kapsy na zips, tak mám strach, že pri vychádzke do mesta mi zatiaľ niekto ukradne slipy. Ideme pozrieť nejaký privát. Pri jednom domci vidíme odstavenú motorku a pár ľudí. Majiteľ motorky je veľmi ochotný. Radí nám kde je privát a píše na papier nejaký odkaz pre majiteľa. Skladáme sa za 25 eur. Hádžeme vytúženú sprchu.

Vyrážame do mesta, ktoré je úžasné. V 15. storočí v snahe uchrániť sa pred osmanskou inváziou vybudovali okolo mesta hradby, a tak sa toto mesto stalo jediným opevneným mestom v Rumunsku. Vďaka strategickej polohe a prosperite získalo ako jedno z prvých miest Rumunska oficiálnu samostatnosť. Okrem iného práve v tomto meste nájdete rodný dom hádam najznámejšieho grófa Tepesa, či ak chcete Draculu.

5. deň: Sighisoara – Agnita – Sibiu – Arefu – Pitesti – Dragasani, 373 km

Prší. Stokáme sa do dážďoviek. Dnes chceme ísť najbiednejšou cestou akú naša mapa ukazuje. Vôbec to však neni také hrozné ako sme si mysleli. Na oblohe sa zjavujú prvé modré miesta a za hodinku je už úplne pekne. Sme šťastní, lebo dnes máme v pláne prechod cez pohorie Fagaraš. Raňajkujeme či skôr už obedujeme pri prvej serpentíne tohto prechodu. Neviem sa dočkať. Jedna, dva a už si to sypeme s nabaleným bičíkom hore. Keď míňame výstražnú tabuľu pozor zákruty a pod ňou dodatkovú ceduľu 16 km, som hotový. Bičík vreští na celú dolinu. V týchto miestach mu neodpúšťam nič a točím na dvojke sem tam na trojke až po červené pole. Nádherná príroda, úžasná cesta, málo áut. Čo viac si môže motorkár priať? Sem tam stojíme, robíme foto, filmujeme, ale vždy len chvíľu lebo chuť jazdiť je tu obrovská. V hornej časti sú ešte snehové polia a naše štople od Mitasu zodrané takmer po okraj. Cesta dolu na druhú stranu nemá konca a je podstatne horšej kvality ako severná strana. Stretávame tu len dve motorky!!!

Pokračujeme v našej ceste. Nezadržateľne sa blíži večer a my hľadáme miesto pre stan. Schovávame sa k dubovému lesu ďaleko od cesty a dedín. Rozbaľujeme stan, fotíme západ slnka. Dúfame, že nás tu nik nenájde. Máme akosi strach alebo čo. Všetko z tých blbých rečí z domu. Tam sú takí a takí, okradnú, zabijú... Z ničoho nič sa spoza lesa zjaví auto.

Starší pán so synom idú pozrieť pole. Pri ceste späť sa zastavujú a chvíľku sa rozprávame. Želajú nám dobrú noc. Nevieme čo teraz. Pozícia je odhalená. Hádžeme mincu, balíme veci, stan, pokračujeme. To vieš, strach ten ti kámo má veľké oči aj voči pávom. Ťaháme až do úplnej tmy. Končíme v meste Dragasani. Pýtame sa na hotel, no pán vysvetľujúci cestu mi rozpráva o množstve križovatiek a odbočiek až mi to príde ako keby chcel opísať našu cestu sem. Nie sme o nič múdrejší. Neďaleko pri kaviarni pristáva GSX-Ra. Stojím na ceste, tak sa ide opýtať Maťa. Za pár minút s rachotom ladeného výfuku motorka štartuje a chalanisko nás vedie až k hotelu. Prehadzujeme pár slov, ďakujeme, podávame si ruky. Dnes máme toho už fakt dosť. Hotel je v rekonštrukcii, no za 50 lei nám poskytujú izbu. Otváram dvere. Viem, že je zle. Tu sa nič nemenilo hádam od prvej svetovej. Pri pohľade do kúpelne tuším, že tu nie sme sami. Zhadzujeme veci a ideme do mesta. Pri odchode stretávame švába, ktorý si vykračuje do kúpelne.Vyháňame ho von, no pod dverami je špára veľká ako svet, a tak asi len zo slušnosti čaká na chodbe kým odídeme, aby si mohol hodiť vaňu. Som rozhodnutý, že dnes nespím.

Sedíme chvíľu pri internete a pozeráme motoride. Čas pokročil a my stúpame do hotela. Som strašne uťahaný, no aj tak sa rozhodujem prečkať noc na balkóne. Maťa nechce ani počuť. Kým ja sŕkam fantu a púšťam sliny na chodník, ona stavia stan. Áno. Postavila na posteli stan a tak ochránený sieťkou si môžem ľahnúť aj ja. Asi som strašná pipka ale neznášam chrobáky v bytoch. Von mi vôbec nevadia ale dnu ich nestrpím. Zaspávame.

6. deň: Crainova – Vidin (BG) – Zaječar – Paračín – Niš – Prokuplje – Kuršumlija (S), 436 km

Je jasné, že tu sa srať nebude! Rýchlo balíme a ťaháme preč. Smerujeme na mestečko Vidin. Podľa mapy sa aj celkom čudujem, že je to prvé mesto, ktoré ma vybudovaný obchvat. Čakáme na trajekt cez Dunaj, keď si zrazu pýtajú pasy. Čudujem sa a pýtam sa prečo? Na druhej strane je Bulharsko. Aha. Hranicu pozdĺž Dunaja som si vôbec nevšimol. Nevadí. Cesta je dobrá, len štát sa mení. Platíme preukrutných 9 eur za prevoz a v Bulharsku hneď 4 eur za nejakú poistku či čo. Robíme pár záberov aby aj z Bulharska teda niečo bolo keď sme už tu. Krajina veľmi nápodobná Rumunsku, ak nie horšia.

Bulharsko–srbský prechod máme hneď za sebou. Čo je horšie mapu Srbska nemáme ani my, ani na benzínke, ani v stánkoch. Pán vystupujúci z auta vie čo hľadáme a dáva nám svoju mapu. Ďakujeme a tešíme sa, že aj tu sú dobrí ľudia. Odchádza a my mu mávame. Potom otvárame mapu a zisťujeme, že sme stále v rovnakej riti, lebo je v azbuke, ktorú neviem čítať. Zápasíme s ňou a pokračujeme na diaľnicu kde si kupujeme normálnu mapu pre sprostých ako ja.

Krajina trošku hornatie. Aspoň sa je na čo pozerať. Diaľnicou bičíkujeme do mesta Niš, potom na Prokuplje. Tam nás už chytá tma, tak rozbaľujeme stan na strnisku. Smejeme sa ako sme si nevedomky pozreli aj Bulharsko. Spíme vonku lebo pod stanom je nejaká koľaj.

7. deň: Kuršumlija – Priština – Peč – Berane – Podgorica –Cetinje – Budva (CG), 469 km

Prázdnou cestou uháňame smerom na Prištinu, keď zrazu vidím ako si po ceste vykračuje nejaký tvorík. Myslím, že je to ježko, tak trošku brzdím, aby som ho obišiel, no vtedy som zbadal pancier. Brzdím úplne, otáčame sa a hľadáme korytnačku v tráve. Hneď vidno ako sa lopotí medzi listami tak ju beriem na ruky. Dobrú štvrť hodinu sa s ňou fotíme. Chúďa taká je zmätená, že po fotení zase kráča späť na tú istú stranu cesty odkiaľ prišla. Ešte sa smejeme na tom ako bude nadávať keď sa ukľudní a spomenie si, že si chcela ísť na druhú stranu odhryznúť púpavu.

Šťastní z fotiek s korytnačou pokračujeme. Vidíme pred sebou budovu a pár policajtov. Blížim sa k nim a pozeráme čo to asi je. Hranice. Aké? Kosovo! A sme doma. Takže tie bodky na mape neboli turistický chodník či hranice okresu. Ujo colník srbský si potrebuje pred kolegami ešte niečo dokázať, a tak vála pokutu 30 eur za nezastavenie na nezmyselnej stopke. Ešte sa s ním kúsok naťahujem, ale vysvetľujte zdrogovanej mládeži, že sa im nenačíta brúsny kotúč na veži. Kosovskí pohraničiari sú v pohode a milí. Maťa je zmätená. Stále sa chce opýtať kde to sme. Snažím sa jej vysvetliť, že naši colníci tiež nemajú na uniformách nápis Austrália.

Platíme 20 eur za povolenie na prechod Kosovom. Pár metrov za hranicami stojí vojenský gáz a päť vojakov s českým znakom. Stojíme pri nich a chvíľu sa zhovárame. Celkom sa čudujú. Po slovách jedného z nich „špatná volba“ sa veru necítim istejší. Ukazujeme mapu, kam chceme ísť.Ochotne nám rozprávajú ako ďalej. Cesta na Prištinu je vraj „dokonca“ značená. No zbohom.

Dávam za jedna a odchádzame. Počas cesty stále stretávame policajné autá, gázy UN a KFOR, oblohou sem tam preletí vrtuľník. Necítim sa veru najbezpečnejšie. Čudujem sa keď vidím plagáty Busha a americké zástavy. Zaujímavé je, že všade kde boli, bol aj najväčší bordel. Sradna, že to platí všade vo svete. Stále myslím na jeden film kde afgánsky chlapec len tak zo srandy vystrelil a náhodou odpálil americkú turistku v autobuse. Zaujímavé, že Maťa myslela na ten istý film. Pribúdaním kilometrov však strach opadá. Domáci sú milí a aj policajti a vojaci sú úplne v pohodičke.

Blížime sa k hraniciam s Čiernou Horou. Ostáva nám zdolať kľukatú cestu na vrch pohoria. Cesta je super a výhľady tiež . Drapáky sú znovu odreté takmer po okraj. Hlavné je udržať sa na ceste, lebo lesom vedľa nej ide červená páska označujúca mínové polia.

Hranice prekračujeme s úsmevom, lebo colníci z Čiernej Hory si z nás robia srandu. My sme šťastní, že sme tu. Pokračujeme na mesto Berane. Krajina okolo prilieb je hornatá a upravená. Stále je čo pozerať. Za mestom Berane začína cesta kľukatieť. Prechádza cez skalné tunely popri rieke Lim. Zastavujeme na vyhliadke, kde stoja dvaja motorkári. Otec s blatostrojom Yamaha a malý asi šesťročný syn tiež na Yamahe. Dávame sa do reči. Za chvíľku nás vedú na inú vyhliadku. Potom nás chlap volá k nemu domov, a tak sa otáčame a vraciame sa tri kilometre. Ukazuje nám fotky z raftovania, ktoré organizuje on s bratom. Veru dal by som sa nahovoriť, no raftuje sa len marec, apríl a máj, keď je vyššia voda. Dopíjame fantu, meníme čísla a adresy.

Cesta do Podgorice vyzerá už na mape sľubne a on s bratom nám len potvrdzujú dobrú voľbu. Najbližších sto kilometrov vytriešťame oči na všetky strany. Raz máme pri sebe obrovské skalné steny, o chvíľku zas nazeráme zhora do hlbokánskeho kaňonu, inokedy zas sledujeme rovné zelené lúky predelené čistučkou riekou zarezanou päťdesiat metrov do skál. Pre toto sa oplatí trepať aj tisíc kilometrov.

Z Podgorice odbočujeme na Cetinje. Určite si spomeniete na fotku kde sa chlap v šľapkách opiera o smerovú tabuľu s nápisom Kokoti a za ním stojí policajné auto. Tá dedinka je práve tu! Sledujem všetky tabule. Chcem sa odfotiť. Možno ju už niekto ukradol alebo neviem čo, proste sme ju nevideli.

Oproti idúceho motorkára normálne zdravím. Ukazuje aby som spomalil. Až keď sa míňame zisťujem, že je to policajt. O kilometer ďalej merali rýchlosť. Tak toto sa mi nestalo ešte nikde vo svete.

Z Cetinje smerujeme na mestečko Budva. Konečne by sme mali vidieť more. Prechádzame cez kopce a mňa ešte napadá, že by nebolo od veci zvečniť na kameru pocity tesne pred dosiahnutím mora. Miest na odstavenie pri ceste tu majú kopu, tak si jedno vyberám. Spomaľujem, radím do jednotky a zatáčam. Až vtedy si všímam, že to nie je parkovisko, ale len rozhrnutý štrk a čo horšie oddelený od cesty obrubníkom. Už je neskoro. Predné koleso ešte vyskakuje na obrubník, ale zadné sa len skĺzne a mám čo robiť, aby sme sa nevytrepali. Na šťastie sa nič nestalo nám ani motorke.

Spíme na private v Budve. Dávame si v reštike pivko a hneď sme opití. Ešte kupujeme dva žlté melóny za smiešne peniaze.

8. deň: Budva - Dobrota – Dubrovník – Makarska, 394 km

Konečne sa kúpeme v mori. Chvíľku kvasíme vo vode a potom pokračujeme do Makarskej, kde sú naši kamaráti. Je teplo, jasno, úplná pohoda. Chceme si pozrieť Dubrovník, lebo už na fotkách vyzeral veľmi pekne. V skutočnosti bol ešte oveľa krajší. Sme hladní a smädní tak hľadáme nejakú reštauráciu. Hneď pri hradbách sa nám jedna zdá celkom vhodná. Čisté stoly, vedľa ktorých je hneď more a výhľad na opevnenie Dubrovníka.

Prehnaný záujem čašníka a prázdna reštaurácia sa nám síce zdajú divné, ale počkáme čo sa bude diať. Čašník prináša jedálny lístok a hneď je všetko jasné. Najlacnejšie jedlo 95 eur. Čo teraz? Nič. Čakáme kým sa čašník vzdiali, berieme veci a slušne odchádzame.

Prechádzame do inej, kde je tiež pekne a ceny sú pre nás oveľa priaznivejšie. Nechávame tam 50 eur a odchádzame na ohliadku Dubrovníka. Sú už štyri hodiny poobede, takže času moc nie je. Len veľmi zbežne prechádzame pár uličiek. Je tu na môj vkus príliš veľa turistov, ale čo iné som mohol čakať, však áno.

O štvrť na deväť už stojíme na benzínke v Makarskej a čakáme na Pilota, ktorý nás dovedie k nim na privát. Vedú nás mestom a ukazujú to najlepšie, čo tu za týždeň našli. Skúšame ustrice. Prvých päť celkom fajn, ďalších päť od hladu, päť z chamtivosti a polovicu nechávame, aby sme to tam neovracali. Ešte obchádzame stánky, večerný prístav a ideme do pelecha.

9. deň: Makarska – Split – Paklenica – Lopar, 223 km

Budíme sa príliš neskoro, ale nič si z toho nerobíme, na tejto ceste sme si na to už zvykli. Chceme zaplatiť domácej dohodnutých 25 eur, ale nič nechce. Ostávame prekvapení a ešte raz jej dávame peniaze. Nie. Vraj je to jej darček k našej svadobnej ceste. Sme milo prekvapení.

Je niečo pred jedenástou keď vyrážame. Dnes je v pláne len cesta do Splitu, odkiaľ chceme naskočiť na trajekt a previesť sa na ostrov Cres alebo do mesta Rijeka. Trajekt chodí len dvakrát do týždňa. Samozrejme dnes nie. Tak som sa tešil, že si oddýchneme. Ešte nás odchytá miestny motorkár, ktorý má tiež Biga. Ísť cestou popri mori šesťdesiatkou nás už nebaví, tak smerujeme na diaľnicu, kde to síce tiež nie je žiadna zábava ale aspoň odsýpa.

Sme rozhodnutí, že na Cres nepôjdeme cez Rijeku, ale si to skrátime cez ostrovy Rab a Krk. Ťaháme v kuse až po trajekt z pevniny na Rab. Zadky už máme naklepané ako hovädzie rezne. Prechádzame ostrovom Rab na ďalší trajekt. Lenže dnes už nejde. Skúsime sa ubytovať hneď pri prístave na priváte, kde sme spali aj pred dvoma rokmi. Pani má našťastie voľno, a tak spíme za 18 eur v tej istej izbe.

10. deň: Lopar – Baška – Krk – Malý Lošinj, 133 km

Dnes by sme konečne radi dorazili do mesta Malý Lošinj, ktorý nám tak učaroval pred dvoma rokmi. Trajektom sa dostávame z ostrova Rab na Krk. Vyberáme peniaze v bankomate a niečo jeme. Prichádza správa od Cazza. Je na Lošinje. Cez motoride sme sa dohodli už na Slovensku, že sa tam stretneme a dáme si pivko. Odpisujeme, že večer sme tam a vstávame spoza stola, aby sme to stihli. Sadáme na moto, jedna, dva, tri. Bičík naraz stráca ťah ako vždy keď dochádza benzín. Nič sa nedeje, prepnem kohútik na rezervu a frčíme ďalej, veď na tejto ceste som to robil už hádam stokrát. Úsmev zamŕza až keď šmátram rukou po kohútiku a zisťujem, že už na rezervu prepnutý je. A sakra! Pri poslednom tankovaní som ho zabudol pretočiť. Takže rezerva nám práve vyhorela. Tlačíme moto na chodník. Ľudí je tu kopa a benzínku určite majú. Pýtame sa ktorým smerom teda máme tlačiť. Lenže najbližšia benzínka je v Krku a to je 20 km. Oj oj. Ešte chvíľku chodíme po domkoch a pýtame sa na benzínku. Nejako ani nepeníme. Berieme to úplne v pohodičke, veď sa nestala žiadna tragédia. Našťastie vidíme pani, ktorá sa chystá nasadnúť na jej skútrik. Pýtame sa či nemá náhodou benzín na predaj, aspoň dva litre. Je veľmi milá, otvára garáž a podáva nám bandasku s lievikom. Bežíme k motorke a lejeme asi tri litre do nádrže. Vraciam bandasku a vyberám peňaženku. Pani nechce ani korunu. Ďakujeme a odchádzame preč.

Cesta vedie do kopca a potom zas dolu, takže dole radšej vypínam motor. Vyšlo nám to. Tankujeme a pokračujeme k ďalšiemu trajektu. Cestu po Crese už veľmi dobre poznám. Časť cesty je nová a široká a ďalej pokračujú s výstavbou. Asi pôjde cez celý ostrov až na Lošinj.

Hľadáme si ubytovanie na priváte. Všetko je plné alebo majú voľné len do soboty lebo vtedy začína sezóna a už majú rezervované pre turistov. Hádam až na dvadsiaty pokus sa nám darí nájsť ubytko. Privát je veľký s veľkou kúpelňou, kuchyňou a terasou. Táto sranda stojí 35 eur ale sme radi, že niečo máme. Ostávame tu najbližšie tri noci. Večer ešte ideme pozrieť do mesta.

Je tu veľa turistov a obchody sú preplnené čínskymi sračkami. Pravdu povediac som sklamaný. Kľudné prístavné mestečko stratilo svoje čaro. Jediná prekážka pre turistov bola horšia a úzka cesta. Táto prekážka je už odstránená a turisti sa sem valia v húfoch. Čo mi najviac vadí, je tu kopa Čechov. Sorry bratia, ale ja vás nemusím. Proti motorkárom nemám nič, len neznášam tie rodinky na Ochcavkách, čo chcú všetko levněji prípadne slevu se slevy.

Cez deň sa kúpeme a večer chodíme na zmrzku a pivo do mesta. More je tu čistučké a vždy sme si našli nejaký flek, kde sme boli len my. Obzeráme rybky, kraby a všetky tie čudá čo tam žijú. Inak mesto je veľmi predražené. Tie isté mušle čo sme jedli na Makarskej za 30 hrivien tu majú za 200. Suveníry sú tiež neskutočne drahé. Kupujeme si len pár obrázkov na pamiatku.

Trinásty a zároveň posledný deň našej cesty je určený na transport domov. Vyrážame okolo pol šiestej ráno, no s trajektom a raňajkami pred Rijekou strácame kúsok času, a tak je skoro deväť keď konečne vyrážame. Čaká nás len poriadna porcia diaľnic. Nedeje sa nič zvláštne a cesta celkom ubieha. O deviatej večer sme už u rodičov a rozprávame zážitky.

13. deň: Malý Lošinj – Rijeka – Lublijana – Viedeň – Bratislava – Liptovský Mikuláš, 958 km

Pár čísel a záver

Prešli sme 4083km, pod zadkami nám vyhorelo spolu 256 litrov benzínu za približne 9300 Sk. Priemerná spotreba nám vyšla 6,2 litra. Na ubytovanie, pokutu, a poplatky sme minuli 18000 Sk. Spolu nás teda táto 13 dní trvajúca cesta stála cca 27000 Sk.

Zvykne sa tu písať nejaký záver z celej story, tak sa pokúsim aj ja naklepať pár riadkov. Miesto na ktoré sme sa tešili najviac nás aj najviac sklamalo, naopak miesta o ktorých sme ani len netušili a trafili ich náhodou, nám dali najkrajšie spomienky. Možno je to celé práve o tom. Prehnaným plánovaním cesty človek stráca voľnosť tak typickú pre jazdu na motorke. Azda tak vidíte viac pamiatok, idete rýchlejšie alebo kratšou cestou. Vždy však idete cestou niekoho iného.