Tento rok bola príprava opäť v niečom iná: začali sme zháňať informácie o odporúčaných passoch v knihách. Týmto ďakujem chalanom z Motoride pri hľadaní tej správnej. Základné body trasy nám boli jasné už dávno: švajčiarske Alpy, Matternhorn, zámok Chillon, Chamonix, francúzske Alpy, Cime de la Bonette, Saint Tropez, Monaco. Knihy a internet potom poslúžili na vyplnenie prázdnych úsekov a detailov. Keďže nebolo jasné, či sa ešte budeme chcieť vrátiť späť, spiatočnú cestu sme radšej veľmi neplánovali. Takže balíme tak ako po minulé roky, tentokrát však už ako novopečení manželia a okolo polnoci sa ukladáme k trojhodinovému spánku.

Deň prvý: Bratislava – Innsbruck – Timmelsjoch (p. Rombo, 2474 m) – Merano – Naturno (266 km – nie, to nie je chyba, fakt je to tak blízko)

O tretej v noci som mal čo robiť, aby som ten budík nerozbil. Odchádzam pre naleštenú motorku do garáže a o 3:45 ju parkujem pod oknami. Nejaký iný vták ma však už predbehol: tá VTX-a tu pred chvíľou ešte nebola a voľne položená prilba prezrádzala niekoho blízku prítomnosť. Potom som ho zbadal: Vadima vraj vyhodila frajerka z domu (aj keď to nechápem, ako prikrývka môže byť dosť nebezpečný, ale ako podložka celkom príjemný). A reku že tak nás aspoň odprevadí do Rakúska. Naložili sme motorku a spolu s eskortou opúšťame rodný kraj, smer Wien. Je 24 stupňov.

Zhruba o 6:00 parkujeme v depe na Westbahnhoff. Máme slušnú rezervu, ale bolo by nepríjemne začať dovolenku zmeškaním autovlaku do Innsbrucku, však? Áno, autovlaku! Náš plán bol: preskočiť nudný ďaleký presun po diaľnicach a na obed už oddýchnutí brázdiť po srdci Alp. Motoriek postupne pribúdalo, nálada rástla, vtipy sa chŕlili a ja som obdivoval železné nervy tých, čo prišli doslova na poslednú chvíľu. Všetci išli do Innsbrucku, pre niektorých to bol Alpský debut. Na vlak sa potom nakladali autá podľa staníc a naposledy išli motorky. Hneď ako sme vyšli na vagón (asi 15 minút pred odchodom vlaku), nabehla čata niekoľkých naštartovaných žltých včeličiek a začala bandážovať naše krásky. Ak niekedy pôjdete autovlakom, odporúčam vám sadnúť si na lavičku a sledovať ich prácu, obzvlášť ak máte kapotážovanú motorku a napomínať ich, ak gurtne šponujú vaše plasty. Potom sa už usádzame vo vlaku a snažíme dospať noc.

V Innsbrucku vyhladnutí vykladáme o 11:45 a po rýchlom občerstvení vyrážame po diaľnici do Oetz a potom už hore do prvého sedla – Timmelsjoch (Passo Rombo). Z diaľky obdivujeme prekrásne vodopády a vychutnávame konečne čerstvý vzduch. Cestou hore míňame niekoľko bilboardov s výstrahami pre brúsičov stúpačiek a niekoľko výstražných, akoby kriedou na zemi obkreslených motoriek. Pri mýtnici (11 Éčiek – doktor mi dobre hovoril, že éčka nie sú moc zdravé) obliekame nepremoky, našťastie však dážď rýchlo prechádza a my spokojne obedujeme na rakúsko-talianskej hranici a vrchole sedla. Klesanie do Merana nás prekvapuje svojou neočakávanou dĺžkou, na našej mape Európy vyzeralo pritom tak neškodne. Teplota zakrátko dosahuje 30 stupňov, cesty uschli ale naše telá v nepremokoch sú totálne premočené od vlastného potu. V Naturno sa zhodujeme, že ďalej to po troch hodinách spánku nepôjde a hľadáme kemp. Čo sa však dalo očakávať, taliani majú prvý prázdninový deň a v kempoch nie je miesto ani pre naše skromné útle maličkosti. Skúšame aj penzióny, všetko je plné. Vtedy z jedného gasthoffu vybehne brigádujúca slovenská dievčina a odporúča nás do renovovaného zašitého hotela v ďalšej dedine. Napriek vyššej cene (64 éčiek) a vyššiemu štandardu (napr. terasa 5x5 metrov s výhľadom na Alpy) už zúfalí pritakávame a po výdatnej večeri upadáme do hlbokého spánku.

Deň druhý: Naturno – Málles – St. Maria – Offenpass (2149 m) – Zernez – Fluelapass (2384 m) – Davos – Thusis – Ilanz – Trun (222 km)

Zo začiatku nás sprevádza veľa áut, ale hneď za odbočkou v Málles sa to zmenilo a švajčiarske hranice prekračujeme v spoločnosti takmer výlučne motocyklov. Offenpass nie je moc zaujímavý, nestojí veľmi za zastavenie, ale zato Fluelapass je so svojimi jazierkami úplne úžasný, aj keď nás víta so svojimi 16-timi stupňami. Prekrásne prírodne scenérie a slnečné počasie (doliny až 30 stupňov) nás sprevádzajú až po Tiefencastel, kde motorečka hltavo nasáva čerstvý švajčiarsky nápoj a vidieckymi cestičkami sa dostávame do Domat, kde odbáčame na prekrásnu úzku horskú cestičku do Ilanz (veľmi odporúčam). O šiestej večer zmorení rozkladáme celkom nový stan v kempe v Trun (22 frankov). Ceny v švajčiarskych reštauráciách (cca 20 frankov za porciu) nás presviedčajú o tom, že aj suchý chleba má dnes výnimočnú chuť, aj keď ho vyrobili cirka 1000 km odtiaľto.

Deň tretí: Trun – Oberalpass (2044 m) – Andermatt – Airolo – Nufenpass (2478 m) – Brig – Sion (214 km)

Počasie za cez noc zmenilo akoby mávnutím čarovného prútika, hviezdy zmizli a dážď vyzeral ráno (13 stupňov) dosť neúprosne. Obliekame nepremoky, balíme mokrý stan a vyrážame hore na Oberalpass. Nielenže celú cestu prší, ale aj teplota ďalej klesá a hore dosahuje úctyhodných 6 stupňov. Bez zastavenia postupujeme ďalej a vnárame sa do úžasnej hmly, ktorá už začína prenikať do morku kostí. Ohrev-pauza spojená s vytúženými kalorickými raňajkami v charizmatickom mestečku Andermatt nás posilní a v daždi, stále hustnúcej hmle a riadnej kose pokračujeme niekam ďalej, skutočne netuším kam. Viditeľnosť sa znižuje tak na 3 metre, brzdové svetlá áut vidno tak na 6-7 metrov. Neskutočné. V tomto šoku v jednom momente, keď hmla povolila tak na 10 metrov, obraciame hlavy za čiernym kočom so 4 koňmi naľavo od cesty a odrazu som stratil istotu, či nás niečo neprenieslo do Transilvánie. Až sme si skoro cvrkli. Tak toto bola scéna ako z nefalšovaného hororu. Rýchlo upieram zrak radšej pred seba a odrazu sme v nejakom tuneli. Po necelom kilometri sa z neho vynárame a sme v úplne, ale úplne inom svete: po hmle ani stopy, svieti tu slnko, je citeľne teplejšie, cyklisti (často práve dôchodcovia) tu behajú v kraťasoch a tričkách a tuším aj Ekkerta s ruksakom som zahliadol. Na moje prekvapenie schádzame do doliny a v Airolo nás domáci uisťujú, že sme na plánovaný Furkapass hore v tej hmle zle odbočili. Nepýtajte sa ma, kde bola odbočka, ja som nič nevidel. Takže cesta pokračuje cez neplánovaný Nufenpass, ale som si istý, že nemáme čo ľutovať, príroda je tu úplne prekrásna. Pokračujeme dole, kde je už krásne teplučko, sušíme všetko čo je mokré a po hlavnej ceste sa presúvame na západ, čo však nie je také strašné, pretože švajčiarske dedinky sú skutočne veľmi pohľadné (obľúbené tu sú stavby s tehlovým prízemím a drevené prvé poschodie). Za Sionom odbáčame v smere šípky na kemp, ktorá nás ešte asi 2-3 km vedie hore do prudkého kopca a kemp nachádzame vysoko nad cestou, priamo pod skalnatými vrcholmi. Prekvapujúce pre nás je, že po tých 200 km sa z nemecky hovoriaceho švajcu stal francúzsky, včetne tovaru v obchodoch a po nemecky tu nerozumie už skoro nikto.

Deň štvrtý: Sion – Martigni – Montreaux – Martigni – Chamonix (155 km)

V noci bola tu v horách slušná zima, ale už ranné slniečko prehrieva naše staré kosti a my vyrážame na raňajky do Martigni. Ešte predtým sa zastavujeme na benzínke, ale to sme nemali robiť. Čerpadlo tesne predtým, ako som vpichol pištoľ do otvoru nádrže, vypľulo asi pol litra benzínu, ktorý ošpliechal komplet budíky, plexisklo, rukoväte, prilbu zavesenú na zrkadle, proste komplet predok motorky. Ten smrad v prilbe by mi až tak nevadil, čo ma ale dojalo k slzám, to bol pohľad na to plexisklo: bolo úplne zničené! Benzín ho celé vyžral a niektoré už oslabené úchytky podľahli a zlomili sa. Čierna mora každého puntičkára milujúceho svojho tátoša. S takto ogrcaným plexisklom sme museli absolvovať zvyšok dovolenky a tváriť sa, že nemáme ani kedy umyť motorku. Odporúčam vám dávať si na to pozor, plexi teda lacné nie je.

Do Montreaux sme prišli, aby sme si obzreli zámok Chillon. Pochádza z jedenásteho storočia a jeho základy sú ešte staršie. Ale čo je hlavné, je obrovský a prekrásny. Na vrátnici si vyberáme papierového sprievodcu a obdivujeme bohaté zariadenie dokopy 32 sprístupnených miestností. Ak budete mať cestu okolo, nesmiete tento zámok vynechať, je to skvost!

Cestou naspäť nás policajti odkloňujú na diaľnicu (napriek nášmu protestu, že nemáme diaľničnú známku) a tak si skracujeme spiatočnú cestu do Martigni asi o hodinu. V Martigni sa opäť vnárame do vrchov, prekračujeme francúzsku hranicu a o 17:00 parkujeme v kempe v Chamonix priamo pod Mont Blanc. Kemp je tu úplne plný horolezcov a ako sa na správnych českých bratov patrí, tu chýbať určite nesmú, tu je dobrodružstvo. S jednou rodinkou sa teda dávam do reči a po chvíli nám ochotne uvoľňujú miesto preparkovaním svojho auta, čím my získavame skvelý flek a s ním aj inštrukcie, ako pešo z kempu zdolať Mont Blanc za dva dni.

Deň piaty: Aiguille du Midi (3842 m n. m.)

Včera večer ma na prechádzke po Chamonix po 36 eurovej večeri (drahota je tam v reštauráciách jak sviňa, ale ak potrebujete kúpiť značkové gore-texové oblečenie, nenájdete lacnejšie miesto na svete, veď len skúste slovenskému obchodníkovi ponúknuť za Mamut nohavice alebo bundu 50 euro) Monika presviedčala, že ak bude dnes pekné počasie, že ma pozýva na výlet lanovkou na Aiguille du Midi. A keďže ráno bolo ukážkové nebo, o desiatej sa staviame do rady na časenky (1035 m.n.m.) a o dvanástej stúpame na prvú prestupnú stanicu Plan de l´aiguille (2317 m.n.m.). Tu je už sviežejšie, ale slnko tu má takú silu, že cítim nosom, ako mi páli pokožku. A potom to prišlo: v druhej polovici cesty mi niekoľkokrát zaľahlo v ušiach (prevýšenie 1500 metrov za 10 minút) a miesto, kde nás lanovka vylodila – Aiguille du Midi – 3842 m.n.m., bolo ako z rozprávky o ľadovej kráľovnej. Kosa, vietor, ľadovec a slnko. Úzke chodby, výhliadkové terasy, zápach od záchodov. Po každých piatich schodoch zastavujem a lapám po dychu. Vzduch je tu taký riedky, že sáčok chipsov takmer sám od seba explodoval. Po nekonečnom fotení panorámy s Mont Blanc a celej tejto prekrásnej alpskej strechy vymrznutí klesáme na prestupnú stanicu, kde pri horskom jazierku opaľujeme naše biele pokožky.

Deň šiesty: Chamonix – Albertville – St. Michel – Col du Galibier (2646 m) – Briancon – Guillestre – Col de Vars (2111m) – Barcelonnette (318 km)

Celú noc prší a mne nedáva spať inštruktážny text, čo sme dostali na vrátnici: „Tento kemp sa nachádza na svahu rieky Favrands River (asi mysleli ten chutnučký potôčik), ktorá sa v prípade daždivého počasia náhle vylieva z koryta a kemp zaplavuje. V takom prípade zanechajte všetko na mieste (snáď tým nemyslia motorku!) a s dokladmi nasledujte evakuačne šípky“. Fasa! A ja že prečo sú tu tí český bratia...

Ráno opäť bavíme publikum, keď sa balíme v regenkách a prilbách a vyrážame po prázdnych cestách (také sú celé francúzske Alpy) cez Albertville na Col du Galibier. Pozvoľné stúpanie, typické pre francúzske aj švajčiarske Alpy, nás vlhkou prekrásnou krajinou privádza do sedla, ktoré v oblakoch ani nie je vidieť. Oblak však končí kúsok pod sedlom a za občasného mrholenia putujeme cestou zvanou Route des Grandes Alpes nekonečným príbehom zákrut a úzkych prázdnych ciest. Kvôli nepriaznivému počasiu obchádzame plánovaný Col d´Izoard (2360 m) a cez úplne mierny Col de Vars prichádzame do Barcelonnette, kde po asi hodine hľadania nejakého voľného penziónu rozkladáme o ôsmej večer mokrý stan v súkromnom osem-eurovom kempe šikovnej babky-tutovky, ovládajúcej dokonca niekoľko slovenských slov. V mestečku večer vymetáme očami podniky, až sa nám napokon s pomocou istého nemecky hovoriaceho cudzinca podarí dohovoriť so žabožrútmi a objednávame si jedlo, ktoré poznáme a na tanieri sa pred nami už nehýbe.

Deň siedmy: Barcelonnette – Cime de la Bonette (2802 m) – St. Sauveur Isola 2000 – Col de la Couillole (1678 m) – Guillaumes – Castellane (192 km)

Ráno je slnečné a teplé, ideálnejšie počasie na výstup na najvyššie prístupné alpské sedlo sme si ani nevedeli predstaviť. Zdvorilo odmietame pozvanie na čaj od staršieho stanujúceho páriku a klasickými francúzskymi ležérnymi stúpačkami obiehame hojný počet cyklistov so stehnami jak z mamuta (že by oneskorenci z Tour de France?). Pred vrcholom sa ešte rozkladáme, aby sme posušili orosený stan, opraté slipy a ponaháňali lúčne koníky a nechávame cyklistom opäť zo slušnosti náskok. Zakrátko nato už parkujeme na asfaltovej streche sveta a obaja vzdycháme, že toto je asi to najkrajšie alpské sedlo, aké sme kedy prešli. A za tým si stále stojím. Dávam sa tu do reči s jedným z cyklistov. Došiel z opačnej strany sedla a vyšliapal to vraj za dva a pol hodiny. Teraz čaká na kamaráta, ktorý trochu asi zaostal. Zatiaľ ho čaká hodinu, hehe. Potom odháňame ľudí od našej motorky: všetci naokolo ju chodia okukávať, lebo toľko batožiny na motorke v takejto výške a ani takú špz-tku ešte nevideli. Vybehli sme na vrch kopca, kde je výhliadková tabuľa s názvami kopcov. Je tu skutočne úžasne. Opäť vyrážame dych skupine francúzskych dôchodcov, keď sa dozvedajú, že Bratislava, odkiaľ sme prišli na motorke, je asi 2000 km vzdialená (teda našou trasou) a ďalších 1000 km ďalej ešte pôjdeme. Po hodine fotenia sa lúčime so známym cyklistom, ktorý ešte stále čaká na toho kamaráta, hehe, a spúšťame sa pozvoľna dole a dole a dole... Nie, tu pre zmenu odbočíme doprava a „skratkou“ cez fascinujúce, v skalách postavené mestečko Roubion z dvanásteho storočia a dve menšie sedlá, kde v zákrutách a nespočetných tuneloch takmer zavaríme motor, prichádzame do Guillaumes a odtiaľ smerujeme na Castellane. Cestu z Guillaumes do Castellane odporúčam ako fantastický relax pre kávičkárov, jemné zákruty, absentujúce rovné úseky dlhšie ako 20 metrov, prázdne široké cesty, krásny národný park, alebo napr. 17 tunelov na úseku 1 km, to sa len tak hocikde nevidí.

Deň ôsmy: Castellane – Grand Canyon du Verdon – Draguignan – St. Tropez (217 km)

Úspešne už o 9:00 vyrážame z penziónu, kde sme obsadili poslednú voľnú izbu a prášime do toľko ospevovaného Canyon du Verdon. 140 kilometrovú trasu Canyon z mapky z letáku poznám už naspamäť, tak sa vyhýbame mladej srnke, odbáčame na Route des Cretes, nadávame na rozbitú cestu a po príchode do St. Maria premýšľame, kde sme urobili chybu – však tu nič také zaujímavé nie je! Po návšteve starovekého kláštora pokračujeme opačnou stranou canyonu ďalej a stále nič. Jediné, čo ma ohúrilo, boli bunge jumpisti na moste nad kanónom a kamaráti, ktorí jednému z nich pri zoskoku skandovali „Happy birthday to you“. Fakt sa znovu narodil. Tak neviem páni, či ste o tom len čítali, keď ste to toľko ospevovali, alebo ste to tam boli splavovať na plti, čo by mohlo byt naozaj fascinujúce.

So stúpajúcou teplotou vzduchu stúpa aj naša nedočkavosť vykúpať sa a tak volíme najkratšiu trasu k moru. Cesty k moru sú prázdne až na posledný 30 km úsek. Tu je už zápcha, ako ju poznáme u nás v blave v pondelok o ôsmej ráno. Takže krokovým tempom (takto nabalená motorka nemala šancu predbiehať) v teplote cez 30 stupňov pod plnou slnečnou paľbou a v plnej poľnej hľadáme kemp v St. Tropez, kde samozrejme žiadny nie je, ako nám oznámili na náš dotaz žandári. Prvý kemp najbližší k St. Tropez (10 km po asfalte, 3 km cez more) nachádzajúci sa na pláži mora sa nám síce veľmi páčil, ale za 4 hviezdičky si pýtali 42 euro, tak sme si kosti zložili do vedľajšom za 27 euro. A keďže pláž nebola oddelená, plnými dúškami sme si užívali luxus štvorhviezdičkového kempu, ako napríklad kolotoče, živé kapely, bufety s dobrými cenami (pol kurčaťa za 5 euro bolo na tamojšie pomery skoro zadarmo).

Deň deviaty: St. Tropez (24 km)

Dnešný pekelne horúci deň sme strávili obhliadkou St. Tropez, četníckej stanice, prístavného móla, suvenírových obchodov a hlavne kúpaním v mori a vyvaľovaním na pláži.

Deň desiaty: St. Tropez – St. Raphael – Cannes – Monaco – Eze (159 km)

Stalo sa presne to, čoho som sa bál: zápchy, ktoré nepovolili ani o dvanástej v noci (pre blaváka už nepredstaviteľné), boli aj ráno. Však posúďte sami: 50 km za 2 hodiny. Opäť v plnej poľnej, medzi autami, teplota už ráno cez 30. Pred Cannes túto pobrežnú tragédiu balíme a vrháme sa na diaľnicu. A fasa, až tak moc sme si nepolepšili: tri jazdné pruhy, všetky plné, v pravom boli čisto len kamióny. Upotení dorážame do Monaca, kde sa však po zorientovaní na informáciách otáčame do najbližšieho kempu vzdialeného asi 10 km v Eze, umiestneného na skale nad morom (nechcel by som sa z nej v spánku skotúľať). Potom hurá do mora a v podvečer na prehliadku Monaca až do noci.

Deň jedenásty: Eze – Monaco – Ventimiglia – Cuneo – Fossano – Asti – Alessandria – Piacenza – Cremona – Brescia (441 km)

Po troch dňoch bezoblačnej oblohy v noci trošku spŕchlo. Zbalení vyrážame v dusnom horkom slnečnom počasí cez Monaco po preplnenej pobrežnej ceste priemernou rýchlosťou 25 km/h až do Ventimiglia, kde stojíme takých 20-30 minút v zápche v tunely. Jemne sfetovaní z výfukových plynov nakoniec predsa len opúšťame rozpálené mestečko a už úplne prázdnou cestou vedúcou cez kopce a svieže lesy rýchlo postupujeme na sever, smerom domov. Za Fosanom sa napájame na diaľnicu a pred večerom po občasnom spŕchnutí zastavujeme na benzinke pri Brescia. Ochotných zamestnancov sa pýtame na lacné ubytovanie čo najbližšie k diaľnici a oni nám ochotne odporúčajú, ako sme o chvíľu zistili, štvorhviezdičkový motel. Vysmiata deva ma najprv schladila hláškou 128 euro na noc, keď však videla môj šok v tvári, hneď zľavila na 108, že za menšiu izbu. Po ďalšom odmietnutí cena klesla na 80, tak som sa teda otočil že odchádzam, ďakujem, ale pozrieme ešte do mesta, keď hlesla hlášku 60 euro s raňajkami. Tak tomu hovorím zľava! Dohodol som sa, že predsa len pozrieme to mesto a na hodinu nech nám tú cenu podrží. Do hodiny sme boli späť, môžete hádať prečo.

Deň dvanásty: Brescia – Verona – Trento – Bolzano – Bressanone – Bruneck – passo Stalle (2052 m.n.m.) – Huben – Mittersill (395 km)

Po mokrej a preplnenej diaľnici (pravý pruh opäť len kamióny, stredný pruh rýchlosť 100 km/h) sa postupne dostávame za občasného dažďa do Bressanone, kde diaľnicu celí šťastní opúšťame a vo Valdaora ďalej odbáčame na passo Stalle. Konečne sme opäť v Alpách. V polovici stúpania odstavujeme na obed a oddýchnutí po dvoch minútach jazdy prichádzame k semaforu. Chvíľu nám trvá, kým pochopíme, o čo ide. Cesta je tu taká úzka, že z nej spravili jednosmerku a striedavo púšťajú jeden a druhý smer. Zelená je medzi pol a tri štvrte a my sme, kvôli obedu, zelenú úplne tesne zmeškali! Po hodine sme konečne v Rakúsku a po prechode cez Felber Tauer Strasse, kde sme za 5 km tunel nechali 8 euro, parkujeme na priváte dôchodcovského páriku za 18 euro s raňajkami. Ostávame na dve noci.

Deň trinásty: Mittersill – Krimml – Mittersill (71 km)

V noci prší, je kosa a my sa tešíme teplej izbičke a konečne raňajkám, ako ma byť: syr, mäso, poriadne pečivo, proste nie jogurty a croasanty ako vo Francúzsku. Dnes plánujeme pozrieť plánované Krimmelské vodopády, ktoré sú najväčšie vodopády v Európe (380 m vysoké). Milá domáca s vnukom nás ide vyprevadiť, ale to si myslíme len my. Ona si totiž nepamätala, že ostávame na dve noci a myslela si, že odchádzame bez platenia. Chúďa teta. Vnúčik použil internacionálnu posunkovú reč a s pokrikom „Geld–Geld“ nám atakoval motorku, až kým sa to nevysvetlilo.

Celý deň bolo 18 stupňov, sem tam pomrholilo, ale pri tej obrovskej mase burácajúcej vody si to nikto ani nevšimol. Vzduch je tu diametrálne odlišný od toho morského a dobre sa vychutnáva počas celého dvojhodinového pochodu od spodku po vrchol vodopádov. Výborný relax po dvoch celých dňoch v sedle. Stretávame aj jedného nemeckého motorkára, ktorý vraj musel včera ostať na izbe, vraj tu bola príšerná prietrž mračien (domáca nám potom rozprávala, že tam mali pred týždňom krúpy, že sme počasie ešte dobre vystihli). Nakoniec sa ešte prebehneme po Gerlos Alpenstrasse a frčíme na izbu a nákupy.

Deň štrnásty: Mittersill – Kitzbühel – Salzburg – Linz (293 km)

Ráno nám na premočenú cestu svieti príjemné slniečko a my sa cez Kitzbühel, mestečko preslávené v rakúsku populárnym seriálom, dostávame asi na 20 km do Nemecka (nemohli sme ho vypustiť!) a hneď opäť do Rakúska. Zo Salzburgu po diaľnici do Linzu, kde sme sa rozhodli, že cestu domov rozdelíme na dve etapy a zvyšok potiahneme až zajtra. Aspoň si pozrieme ďalšie mesto, kde sme ešte neboli. To sme však netušili, čo príde v noci...

Deň pätnásty: Linz – Wien – Bratislava (236 km)

V noci prišiel dážď a ani ranné polihovanie ho neodplašilo, tak vykúkame zo stanu a je nám jasné, že toto tak skoro neskončí. Balíme mokrý stan, ale dnes je to všetko jedno, ideme domov. A dážď neprestáva, ba dokonca silnie. Diaľnica je miestami zaliata vodou, tie najrýchlejšie autá idú 80 km/h, stierače im nestíhajú, je 15 stupňov, no proste počasie „ideálne“ na motorku. Prvýkrát mi premoká tankvak a mapa, ale už je neskoro naťahovať igelit. Nakoniec predsa len zúfalí prichádzame do Viedne, kde dážď ustáva, už kúsok za Viedňou vykúka slnko a na Slovensku nás víta bezoblačná obloha. Ako sme sa dozvedeli, u nás nepadla ani kvapka a nikto nechápal, prečo sme takí naobliekaní a špinaví. Ale to je už jedno, hlavne konečne doma...

Záver

Na záver budem citovať Moniku: „Keď som si prečítala tento cestopis, pripomenulo mi to našu dovolenku. Žiadny cestopis však nikdy nevystihne to, čo sme tam vtedy prežili.“ A mala pravdu, ako vždy...

Súhrn

• Celková dĺžka trasy: 3203 km + 460 km vlak
• Skonzumovaný benzín: 176 litrov
• Cena za benzín celkom: 7500 Sk
• Priemerná spotreba: 5,5 litra na 100km
• Cestné poplatky (diaľnice, sedlá, tunely): 2 100 Sk
• Ubytovanie: 13 900 Sk
• Strava: 10 710 Sk
• Cena moto-vlaku s dvoma osobami: 4770 Sk
• Komplet výdavky za dve osoby a motorku vrátane suvenírov a vstupeniek: 43 309 Sk