S propagandou máme aj my svoje bohaté skúsenosti, akurát bývalý východný blok v Európe bol voči nej trošku odolnejší. Oficiálne heslo Daytonského zrazu – ako ináč – znie „World´s Largest Motorcycle Event“ a tak ma zaujímalo čo je na tom pravdy. Počul som všeličo a tak neostalo nič iné ako sa presvedčiť na vlastné oči.

Trocha suchej histórie alebo 63. výročie Bike Week-u

Všetko to začalo 24.januára 1937, keď sa po prvý krát v Daytona Beach konal motocyklový pretek nazvaný DAYTONA 200. Na trati o celkovej dĺžke približne 3,5míle (cca 5,6km) zvíťazil Ed Kretz z Kalifornie na motocykli Indian s priemernou rýchlosťou 73,34mph (cca 117 km/h). Zvláštnosťou trate bolo že jedna jej polovica viedla priamo po piesčitej pláži a druhá po spevnenej ceste, takže štarty pretekárov sa museli podriadiť prílivu a odlivu. Jazdenie po pieskovej, asi 3,2míle (5,12km) pláži sa ako rarita zachovalo v Daytona Beach dodnes.

Preteky sa konali každoročne od 1937 až po 1941. V 1942 bola tradícia kvôli 2. svetovej vojne prerušená. Až do konca roku 1946 sa motorkárski nadšenci na pláži aj naďalej „neoficiálne“ stretávali na party nazvanej Bike Week a 24.februára 1947 bola tradícia vďaka pánovi Billovi France-ovi obnovená. V tomto roku sa pretekov zúčastnilo 176 pretekárov. O rok neskôr boli organizátori preteku nútení z dôvodu výstavby na pláži presunúť okruh viac na juh. Nový okruh meral 4,1míle (6,56km) a tento pieskovo-asfaltový závod sa v nezmenej podobe konal každoročne až do roku 1960 aby sa v roku 1961 definitívne presunul na závodný okruh Daytona International Speedway.

Počas celej histórie motocyklových pretekov sa spolu s ním konali súbežné akcie, ktoré však nikto oficiálne neorganizoval. Každoročne sa zvyšujúce počty divákov živelne sa zabávajúcich v celej Daytona Beach postupne zvyšovali napätie až do vyvrcholenia v roku 1986, kedy konflikty medzi strážcami zákona a divákmi spôsobili množstvo potýčiek a veľa zranených. Mesto sa preto rozhodlo situáciu radikálne riešiť a v spolupráci s miestnou obchodnou komorou vytvorilo poriadkovú zložku na zabezpečenie poriadku počas Bike Weeku. V súčasnosti je Bike Week 10 dňovým festivalom (tohoto roku od 27.2. do 7.3.) na oslavu dvoj a trojkolesových miláčikov ktorý každoročne navštívi niekoľko stotisíc priaznivcov motoriek z celého sveta.

Príchod

Do Daytona Beach som priletel 27.februára 2004 o 23:00 večer po neuveriteľných komplikáciach vo Viedni, Paríži a Atlante. Týmto by som chcel pozdraviť všetkých zamestnancov Air France ktorí mi svojim štrajkom predĺžili cestu skoro o 24 hodín, na ich obranu ale musím uviesť že na účet menovanej leteckej spoločnosti som si užil noc v luxusnom hoteli Renaissance v centre Viedne, takže už sa na nich nehnevám. O zvyšok problémov sa postaralo počasie a husté ranné sneženie vo Viedni, takže ako kocky domina som najprv nestihol prípoj v Paríži a následne samozrejme ani v Atlante. Vyžmýkaný ako citrón som nakoniec zakotvil v moteli Super8 na International Speedway v Daytona Beach a aby som toho náhodou nemal málo tak recepčný miesto očakávaných 45 USD zaspieval 135 USD na noc. Asi som sa zatváril ako prúserom prekvapený Mr Bean, lebo uznal za vhodné vysvetliť ten cenový posun a zašomral: „Počas Bike Weeku sú ceny vždy trochu vyššie...“ a odsypal sa dospať prerušený spánok.

Po prvej noci v Daytona Beach mi došlo, že najbližších 10 dní sa v tomto meste vyspia asi len pacienti v kóme a fešáci s minimálne 4 promile. Tlmiče na výfukoch sú neznámym pojmom a jazdenie okolo počas celej noci neprestávalo ani na chvíľu. Nie že by mi to nejak prekážalo, ten zvuk mám dokonca rád ale nie po celodennom a celonočnom trmácaní po letiskách. Do zelena vyspinkaný som do seba ráno nalial tú odpornú žbrndu čo miestni volajú káva a vyrazil som do ulíc.

Prvé dojmy

Už som za svoj život videl veľa motoriek ale zrazu som mal pocit že to moje „veľa“ je naozaj relatívny pojem. Poznáte to: 3 vlasy na hlave, 3 vlasy v polievke... „Málo“ a „veľa“ naberá pre európana v USA naozaj na inej dimenzii, je tam naozaj všetko o 5 čísel väčšie ako sme zvyknutí: vzdialenosti, autá, ženské zadky... Motorky boli všade, úplne všade. Súvislý prúd mašín sa do Daytony valil zo všetkých strán a krížom cez to skupinky prevážajúce sa len tak hore-dole, predvádzajúci svoje nablýskané stroje. Môj hrubý odhad bol 80% Harley-Davidson všetkých možných ročníkov, typov a úprav, 10% japonských motoriek z toho asi polovica GoldWingy a zvyšok customy s 250, prípadne 300-vkami gumami vzadu, motormi HD, S&S alebo RevTech. Jogurty sa tu moc nenosia, byť „in“ na zraze v Daytona Beach znamená mať nablýskaný Harley, veď už tu rachotia viac ako sto rokov a za ten čas si vydobyli naozaj neotrasiteľné postavenie.

Centrum diania je už tradične na Beach Street a kolmú Main Street, ktorej v strede dominuje predajňa HD Daytona.

V predajni som sa presvedčil že asi neexistuje miesto, kam by sa logo H-D nedalo vyšiť, nažehliť, vygravírovať, namaľovať alebo aspoň prilepiť – od kožených búnd, nohavíc a viest cez čapice, topánky a hrnčeky, tanieriky a tričká až po plyšových medvedíkov. Celá ulica je dohusta lemovaná zaparkovanými motorkami a všade dookola sú stánky s doplnkami, suvenírmi a rýchlym občerstvením. Na každom prechode sú policajti a zastavujú súvislý prúd motoriek valiaci sa po ulici z oboch strán.

Hneď za HDčkom sa medzi stánkami s oblečením, rýchlou úpravou vlasov, rýchlym jedlom a rýchlymi čistiacimi potrebami rozložil Kuryakyn s doplnkami od výmyslu sveta a Boss Hoss, vystavujúci svoje zverské motorky a trojkolky s osemvalcovými motormi.

Máte záujem? Maličkosť, ceny mierne, začíname od 45.000,-USD a tuná trojkolku v štýle Cadillac môžete preháňať už za 65.000,-USD. Aha, pán je asi cudzinec keď ho zaujíma spotreba, je to v norme, na galón prejdete aj 18 míľ (čo je niekde okolo 19litrov/100km, pohoda.)

Na druhej strane cesty je Welcome Center s mapami, katalógmi a programom. V kúte stanu sa nachádza na stojane veľká mapa USA a z jej druhej strany celá zem, vedľa krabička špendlíkov a každý si môže označkovať miesto odkiaľ prišiel. Pozerám na husto špendlíkmi dopichanú Európu a víťazoslávne zarážam špendlík krížom cez Bratislavu. Zo Slovenska zatiaľ nič netrčí, z Čiech sa na mňa usmieva zopár farebných hlavičiek.

Prechádzam postupne okolo Custom Chrome a Yamahy (DragStar tu volajú V-Star a okrem rozdielnej koncovky výfukov sú úplne identické), miestnej značky Victory snažiacej sa kopírovať HD, v stánku Performance Machine Inc. a Monster Wheels obdivujem nádherné pochrómované hliníkové disky od výmyslu sveta a rozmýšľam, čo by na ako nôž ostré hrany jednotlivých lúčov povedali naši ochránci zákona a asi na aké jemné plátky by ma to koleso vedelo nakrájať v prípade pádu. No ale efekt je dokonalý.

Booože, tu sa dá kúpiť úplne všetko, to si snáď ani nezaslúžite, myslím si. Ale aj také polročné zháňanie rozbitého blinkra má svoje čaro, to ale nemá zmysel amíkom vysvetľovať. Skladači a výrobcovia custom chopperov tu naozaj majú raj: rámy Arlen Ness, Jesse James, Mid USA, Redneck, motory HD, S&S a RevTech, výfuky SAMSON Exhaust, SHOGUN Exhaust, Dyno Power, Hard-Krome.... Mám dojem že neexistuje vec, ktorú by som tu nenašiel, s výnimkou nádrže na Babettu a budíkov na Jawu, to by mi však určite niekto za pár „buckov“ vyrobil.

Zarobiť sa snaží každý, od podnikavcov ponúkajúcich parkovanie pred vlastným domom za 5 USD cez dievčatá držiace veľké tabule „Bike Wash“, ktoré vám za rovnaký obnos vypucujú mašinu až po bary a krčmy neustále inzerujúce zľavy pre motorkárov, privítací drink zadarmo a dookola sa opakujúce happy hours. Pred krčmou The Wreck Riverfront Restaurant majú zriadené hlavné parkovisko drsní chlapci z Jesse James & West Coast Choppers, oproti sa zložili Orange County Choppers. Hľadám požičovňu motoriek, veď nebudem predsa na zraze bez motorky, to je ako bez nohavíc. Ceny opäť mierne, Goldwing síce nemáme ale bol by taký Fat Boy alebo Electra Glide Classic za 180 USD/deň, ale to je už znížená sadzba na minimálne 3 dni, sir. Ak by ste chceli len na jeden deň, urobím vám super cenu 220 USD lebo ste mi sympatický, OK? Ďakujem, nemusím mať všetko, neviem síce ako to vysvetlím tej prilbe, čižmám a koženým zvrškom čo som sem ťahal cez pol sveta ale snáď to nejak vydržia. Inak na Floride prilbu nepotrebujete, to len tak medzi rečou. Na letisku si požičiavam pekný Chrysler Sebring za 44,-USD/deň aj s full poistením a odchádzam dospať chýbajúce hodiny na motel.

Nasledujúce dni

Na moteli som sa zúrivo snažil prehrýzť cez asi 5kg materiálov a jeden zo záverov ku ktorým som prišiel bolo, že napriek 10tim dňom ktoré Bike Week trvá nie je v ľudských silách absolvovať všetky podujatia uvedené v programe. Dokonca ani polovicu. Program totiž zaberal 20 strán husto popísaného textu formátu A4 a Bike Week prebieha súčasne na viacerých miestach, zaberajúcich obrovskú plochu od Daytona Beach cez Daytona International Speedway cez DeLand až po Volusia County. Okrem Beach street a Main Street je druhé „centrum“ hneď vedľa Daytona International Speedway, čo je známy uzavretý závodný okruh na ktorom sa m.i. konajú aj preteky seriálu NASCAR. Zamieril som teda tam.

Na veľkej ploche v tesnom susedstve okruhu sa zložili HONDA, YAMAHA, TRIUMPH, SUZUKI, KAWASAKI, BUELL a BOSS HOSS. Najväčší stan mala HONDA a YAMAHA. V HONDE okrem áut, originálnych doplnkov a známych modelov ako VTX1300/1800 predstavovali aj novú RUNE, futuristický 6válec á la Valkyria.

YAMAHA predstavila kompletný výrobný program vrátane štvorkoliek na všetky možné variácie, TRIUMPH predviedol svoj 2,3 litrový trojválec Rocket III.

Všetci vystavovatelia ponúkali aj skúšobné jazdy na svojich produktoch okrem Triumphu, čo mi bolo trochu ľúto. Na druhej strane som chvíľu zvažoval možnosť povoziť sa na 8válci BOSS HOSS, ale viac ako hodinová rada záujemcov ma odradila. Okrem toho, na traktory aj tak nemám vodičák.

Z druhej strany okruhu vedľa veľkého parkoviska pred vjazdom na letisko sa konali súťaže o najkrajší/najväčší/najvýkonnejší/naj....neviemčo custom, doprevádzané atrakciami typu Wall Of Death a spoločnosťou hostesiek viac vyzlečených ako oblečených. Niektoré by ale pôsobili estetickejším dojmom keby tak nešetrili na zvrškoch, ale proti americkému gustu žiaden dišputát.

Za pár drobných sa môžete povoziť vláčikom po vnútrajšku okruhu Daytona International Speedway kde vám sprievodca poukazuje ostro klopené zákruty po ktorých sa preháňajú závodné autá rýchlosťami cez 300km/h. Zákruty sú klopené v takom ostrom uhle, že pri jazde pod 160km/h by vás zemská príťažlivosť stiahla dolu. Na výstavbu celého okruhu sa spotrebovalo toľko zeminy, že po jej vyťažení vzniklo vo vnútri pred tribúnou veľké jazero a celý okruh patrí dodnes k najväčšiemu umelo osvetlenému objektu na svete.

Po návrate na Main Street ma zahalili oblaky dymu a úžasný rev motorov, keď sa dvaja fešáci na svojich motorkách položených na otočných válcoch snažili jeden druhého „predbehnúť“. V súťaži vyhrával ten komu sa ako prvému podarilo dosiahnuť rýchlosť 100míľ/hod. Zbehol som ešte nakúpiť nejaké drobnosti nech sa aj priatelia a motorky doma potešia a potom ma už páliace slnko a všadeprítomné davy ľudí vyhnali na Daytonskú pláž, kde sa za 5 USD môžete prevážať priamo po piesku a umývať si jazdou kolesá v morskej vode.<-p>

Vzniká tam celkom kuriózna situácia kedy sa opaľujúci medzi zaparkovanými autami musia pred vstupom do vody presvedčiť či niečo neprichádza. Maximálna rýchlosť je obmedzená na 10míľ/hod (16km/h). Najlepší bol obrovský ťahač, ktorý sa prišiel na pláž predviesť, zatrúbil a odišiel. Nuž fajn, rozmýšľal som čo by mi poisťovňa asi povedala keby som tvrdil že ma na pláži pri opaľovaní prešiel kamión.<-p>

Záver

Strávil som na zraze v Daytona Beach 5 dní a naozaj neviem či je možné tú vynikajúcu atmosféru ktorá tam vládne popisom presne vystihnúť. Niekde som čítal že na minulom ročníku sa zúčastnilo okolo 500 000 (!) motoriek – sú to len odhady, pretože nikde sa neplatí žiadne vstupné - a je úplne kľudne možné že tento rok ich bolo rovnako. Je to naozaj neporovnateľné s akýmkoľvek zrazom v Európe, už len samotným faktom že sa jednalo o 63.ročník. Myslím že sa bez preháňania asi naozaj jedná o „World´s Largest Motorcycle Event“ a dúfam že sa mi ho aj v budúcnosti podarí znova navštíviť.