Akurát mal byť o niečo dlhší. A aby sme ho mali len pre seba, aj v súvislosti s ďalšími očakávanými povinnosťami, stanovil som výjazd na úplný začiatok júna 2008. Vo východných Alpách bolo síce ešte dosť snehu, ale my sme po štvorročnej pauze mali namierené do Francúzska. To je predsa južnejšie, tak som sa nad tým nejako extra nezamýšľal. Strašne som chcel, aj keď hrozila kolízia termínov aj medzi samotnými účastníkmi výjazdu.

Pár dní pred odchodom, po dlhotrvajúcom nečase v celom alpskom priestore bola síce predpoveď počasia stále veľmi zlá, ale vychádzali sme z „logického“ predpokladu, že keď napríklad vo Švajčiarsku v kuse prší už vyše tri týždne, tak štvrtý už predsa nemôže. Ako sa neskôr ukázalo, mohlo, ale zmeniť termín odjazdu by zrejme znamenalo nevyraziť vôbec.

Deň pred odjazdom ešte silno zarezonoval úplne iný „nealpský“ cieľ výletu, ale nakoniec sme sa tej odvážnej myšlienky tak zľakli, že sme radšej vyrazili v ústrety neistému počasiu do Západných Álp. Už v tej chvíli som vedel, že mnohé priesmyky sú stále uzavreté, že šanca pojazdiť nové veci je mizerná (Piemont uzavretý, málo času), ale aspoň sme dúfali v „logické“ vylepšenie počasia.

Sobota 7. júna 2008

Trasa: Žilina – Wien – Graz – Udine – Latisana. 722 km

Sobotu využívame na prvú polovicu presunu. V prevažne peknom počasí po diaľniciach sme v pohodovom tempe prešli necelých 800 km zo Žiliny do takmer prímorského mestečka Latisana, kde sme si užili cenovo výhodné a gastronomicky uspokojivé ubytovanie vo vopred zarezervovanom hoteli na námestíčku. Hotel Cigno môžeme odporučiť, okrem iného aj preto, lebo motorky parkujú nenápadne v malom nádvorí priamo pod oknami izby. Pizzu robia výbornú, veľkú, a veľa nestojí.

Nedeľa 8. júna 2008

Trasa: Latisana – Venezia – Brescia – Piacenza – Torino – Susa – Oulx – Col de Montgenévre (1850 m). 591 km

V nedeľu pokračuje náš presun do zasľúbeného cieľa. Počasie sa má pokaziť, takže si toho veľa neplánujeme, ale s troškou šťastia chceme prejsť až do francúzskych Álp, „načať“ ich od juhu (keďže vraj len na severe je hrozné počasie) a potom pokračovať na sever, možno cez Švajčiarsko naspäť. Dopoludnia krájame severné Taliansko v sparnom počasí, smer Venezia, Verona, Brescia, Piacenza...

Popoludní začínajú búrky a prietrže mračien, naše tempo sa spomaľuje, ba miestami zastavuje pod viaduktmi, kde to odstavujú aj autá, pretože pokračovať v takýchto podmienkach sa jednoducho nedá. Chceme dôjsť aspoň na okraj Álp, neskôr pokračujeme aj v lejakoch ďalej, ale máme mizerný rýchlostný priemer... Alessandria, Asti, Santena.

Na diaľničnom odpočívadle pred Torinom sa spontánne rozhodujem, že Savojské Alpy načneme predsa len zo severu, pretože do viditeľnej čiernej čierňavy na juhu (pôvodne stanovený smer) sa nám vonkoncom nechce, smer Torino-Susa vyzerá byť bez dažďa a aj turistický office v Briancone mi telefonicky potvrdzuje, že tam „akurát prestalo pršať“.

Absolvujeme teda ešte niekoľko diaľničných „Alt Stazione“ = výberov mýta (diaľnica Torino - Oulx je šialene drahá aj na talianske pomery!) a diaľnicu opúšťame až v Oulxe, nakoľko predchádzajúce výjazdy by žiaľ nemali zmysel, pretože sedlá Colle delle Finestre a prekvapujúco aj Col du Mont Cenis sú uzatvorené kvôli záplavám a následným zosuvom vozoviek!

Vo večernom vlhkom chlade sa teda nádhernými novými širokými serpentínami vyhupneme do nášho prvého tohtoročného sedla Col de Montgenévre (1850 m). Cestu zrejme vynovili kvôli nedávnej olympiáde v blízkom stredisku Sestriéres. Tu za súmraku po dlhšom hľadaní nájdeme ubytovanie ako jediní hostia v úplne novom a zároveň jedinom otvorenom hoteli. Hotel Chalet Blanc má luxusné vybavenie a maličké izby. Namiesto kožených smetných košov a plazmových televízorov mohli mať izby radšej použiteľné umývadlo. Recepčná po tom, ako nás ubytovala, odišla domov a my sme v celom hotelisku úplne sami; bar aj jedáleň otvorené.

Prešli sme dnes síce len 592 km, ale máme toho plné zuby. Na záver dňa z balkónov obdivujeme aj premenu samotného lyžiarskeho strediska Montgenévre. Počasie je síce mizerné, ale už prdíme na to, nech sa to do zajtra vyblbne, pretože zajtra - zajtra to konečne začne!

Pondelok 9. júna 2008

Trasa: Col de Montgenévre (1850 m) – Briancon (1321 m) – Col d Izoard (2360 m) – Chateau Queyras – roklina Gorges du Guil – Col de Vars (2109 m) – Jausiers – Col de Restefond (2680 m) – Col de la Bonette (takmer 2715 m – 2802 m) – Col de Granges Communes (2513 m) – Isola – St.Sauveur sur Tinée – Tornefort – Puget Theniers – Entrevaux – Annot – Le Fugeret – Col de la Colle Saint Michel (1431 m) – Beauvezer. 303 km

Takže už sme „doma“. Rannou rozcvičkou klesanie peknými serpentínami východnej rampy Montgenévre a v najvyššie položenom meste Európy, Briancone, sa chvíľu zdržíme kvôli nákupom a malej technickej závade.

Nasleduje povinný program, prejazd cez slávne sedlo Col d Izoard (2360m), typické skalnými suťoviskami a tiež známou „galériou skalných sôch“ Casse Déserte. Robíme prestávky na fotenie, ale počasie nie a nie sa umúdriť. No, aspoňže neprší.

V Chateau Queyras ešte uskutočníme neplatný pokus výstupu na Col Agnel (2770 m), ale zákazy vjazdu kvôli množstvu snehu nás vracajú späť. Do Piemontu sa teda nedostaneme a máme už aj tak časový sklz. Pokračujeme teda na juh úchvatnou roklinou Gorges du Guil a z mesta Guillestre stúpame 1100 výškových metrov úžasnými svižnými serpentínami na ďalšie známe sedlo Col de Vars (2109 m). Tu sa spúšťa hmla i dážď. Hoci toto naozaj nebolo na programe dňa ani v predpovedi počasia!

Frustrovaní klesáme do Jausiers, kde čakáme na zlepšenie počasia, pretože stojíme na úpätí najvyššieho asfaltového alpského sedla Col de la Bonette (2802 m), a aspoň tento výjazd musí za to stáť stoj čo stoj! To, že je Bonette prejazdné viem vopred, overil som si to ešte z domu (sneh vyfrézovali vo veľkom predstihu kvôli blížiacej sa Tour de France) a tak, keď sa nám zazdá, že zo smeru Bonette sa lejak presunul ďalej na západ, neváhame ani sekundu. S chuťou sa púšťame do tých 25 kilometrov a 1600 výškových metrov.

Stúpanie to nie je nijak extrémne, trochu treba dávať pozor v nespočetných zákrutách na totálne zmáčanú cestu, ale jedná sa o vrcholne emotívny výstup umocnený úplnou samotou a neočakávane rozsiahlou snehovou kulisou.

Teraz už verím, že Iseran ani Agnel (s nadmorskou výškou 2770 m!) ešte nie sú otvorené a ani dlho ešte nebudú.

Pri jazde cez Col de Restefond (2678 m) už máme masív Cime de la Bonette (2860 m) ako na dlani a tešíme sa, ako sa za pár desiatok sekúnd budeme fotiť pred pamätníkom na slučke okolo Bonette.

Naše očakávania sa čoskoro menia na spŕšku nadávok. Francúzski cestári náročky zatarasili vjazd na okruh okolo Cime de la Bonette z oboch strán nahrnutou snehovou bariérou! Takže poriadne nasrdení stojíme asi 300 m od nášho cieľa. Síce prakticky na Col de la Bonette sme, ale „len“ vo výške 2715 m, pretože najvyšší bod 2802 m je na slučke na druhej strane kopca.

Samozrejme, je dosiahnuteľný za pomerne krátky čas pešo, ale nemáme na to príliš náladu a hlavne je už pokročilý čas. Som tu tretí krát a vždy je to iné, ale tentoraz som prvýkrát nasratý ešte aj na Bonette. No nič.

Od nemeckých motorkárov, ktorí prišli z juhu, dostávame tip na dobrý a lacný hotel (vo Francúzsku viac než úzky profil!), ktorý je ale až v dedinke Beauvezer, doslova za siedmimi horami a siedmimi dolami. Tibor ale už nechce o hľadaní iného ubytovania ani počuť, nakoľko Nemci referujú, že v spomínanom hoteli sú vraj v rámci polpenzie výborné steaky.

Klesáme teda na juh cez Col de Raspaillon (2513 m) a známu „dedinu duchov“ do úžasnej doliny rieky Tinée. Po nútenej prestávke kvôli neskutočnej prietrži mračien pokračujeme cez Villars sur Var šialenou jazdou do Entrevaux. Unavení tu hľadáme na mape nejakú skratku na severozápad a „nechtiac“ si v tento neskorý večer vychutnávame vari najväčšie prekvapenie tohto výjazdu - sedlo Col de la Colle Saint Michel (1431 m), čiže cestu z Entrevaux cez Annot a Le Fugeret až do Thorame Haute na druhej strane hrebeňa.

Východná rampa Saint Michel sú úžasné nekonečné zákruty s úchvatnými výhľadmi na dedinu, ktorá leží na protiľahlom brale (Meailles?). Západná rampa je zas dlhočizný traverz v lese nad dolinou s peknými výhľadmi na západ, to celé samozrejme v absolútnej samote.

Do príjemného dvestoročného hotela Le Bellevue v Beauvezer dorážame po šialených 305 km prakticky až potme a víta nás jeho majiteľ, holandský sympaťák Leo, ktorý sa v tejto bohom zabudnutej diere úspešne zameral na motorkársku klientelu. Tento hotel, z ktorého v každom detaile dýcha história (všetko staré okrem vybavenia izieb, ešte aj niektoré okenné tabule sú krivé, pritom ale ŽIADNA stuchlina - nikde!) môžeme všetkým slušným mototuristom vrelo odporučiť.

Utorok 10. júna 2008

Trasa: Beauvezer – Colmars – Col des Champs (2095 m) – Guillaumes – roklina Gorges de Daluis – otočka do Guillaumes – Col de Valberg (1668 m) – Col de Ste – Anne (1551 m) – Beuil – roklina Gorges du Cians – Entrevaux – les Scaffarels – Col de Toutes Aures (1124 m) – St.Andre les Alpes – Beauvezer. 181 km

Dnes má byť ťažiskový deň nášho pobytu vo francúzskych Alpách, mám vymyslený pekný a náročný okruh s tým, že podvečer si pozrieme aj Grand Canyon du Verdon, vrátime sa do hotela a v stredu začneme návrat domov severným smerom cez Švajčiarsko. Overujem si, či je slávna roklina Gorges Daluis prejazdná, nakoľko na križovatke za Entrevaux som včera zazrel prelepené príslušné odbočky. Vraj jasné, že áno.

Okruh teda začíname cez Colmars a emotívnym prejazdom (v nádhernom počasí) krásneho sedla Col des Champs (2059 m), ktorý bol určite vrcholom celého výletu. Ani Champs by bez ťažkého frézovania ešte nemal šancu byť o tomto čase prejazdný, a to je asi najjužnejším „vysokým“ sedlom v oblasti s nadmorskou výškou iba málo cez 2000 m! Krátko si Champs užívame v sedle a klesáme na juhovýchod.

Cez Guillames sa ponáhľame do rokliny Dalius ignorujúc opakované prenosné zákazy vjazdu.

Osamotený prejazd roklinou je úchvatný, ale keďže sme tu v zatiaľ krásnom počasí úplne sami, máme silné tušenie, že asi naozaj nebude úplne prejazdná... Na jej konci nás nakoniec zastavujú bágre na mieste bývalého mosta (je v rekonštrukcii), takže tadiaľto veru neprejdeme ani na motorkách.

Neprejazdná roklina Gorges Daluis znamená koniec dnešnému napätému plánu. Jedinou možnosťou je obchádzka cez (inak naozaj pekné) sedlo Col de Valberg (1669 m). Valberg síce ešte nemám v zbierke, takže potiaľ je tá zmena vítaná, ale v sedle nás dostihne búrka s prietržou mračien.

Po dvojhodinovom čakaní na zázrak rezignovane navliekame ,,regenky“ a v nepredstaviteľnom lejaku absolvujeme nielen východnú rampu do Beuil, ale i celú ďalšiu slávnu roklinu Gorges du Cians, na ktorej dne je v lejaku 7 stupňov a viditeľnosť tak 4 metre.

Asi 5km južnejšie vzdušnou čiarou, v Touet-sur-Var, v ústí rokliny, je slnečno a 27 stupňov. Na ďalšie plánované ciele je už príliš neskoro, tak si v Entrevaux dožičíme dlhú pauzu s prehliadkou neuveriteľného historického mestečka a relaxujeme pri kávičke.

Na svižný návrat z Entrevaux do Beauvezer tentoraz volíme trasu cez nenápadné sedlo Col des Toutes Aures (1124 m), ktorého východná rampa (od Les Scafarels) je jednoducho úžasnou cestou s úžasnými zákrutami v prostredí priam westernových roklín. Klesanie na západ je naopak zasnené cez lúky až kým nezídeme k brehom pekného jazera Castillon.

Zvyšok z dnešných celkovo 181 km až do Beauvezer už absolvujeme zas v regenkách. V hoteli sa dozvedáme, že časť nahlásených hostí neprišla, pretože kvôli počasiu zatvorlili už aj Galibier. Tiež sa dozvedám, že v celých Alpách má zlé počasie úplne vyvrcholiť a hranica sneženia klesnúť na 1800m. SMSka od brata, ktorý sleduje alpské počasie, je jasná: ,,Vo štvrtok treba byť doma!"

Štvrtok 11. júna 2008

Trasa: Beauvezer – Castellane – Route des Cretes – la Palud sur Verdon – Trigance – Comps sur Atrub – Col de Clavel (1072 m) – Col de Valferriére (1169 m) – Pas de la Faye (981 m) – Col du Pilon (782 m) – Grasse – Nice – Savonna – Ovada – Novi Ligure. 458 km

Doma síce nie sme, ale plánovaný návrat severným smerom by bol šialenstvom a čakať 3 dni na (možno) lepšie počasie si nemôžeme dovoliť. Neochotne sa zmierujem s myšlienkou na spustenie sa na juh, potupný a zároveň drahý návrat dvojdňovým záhulom po diaľnici. Vychutnáme si teda aspoň tento deň, smerom na juh má byť ešte nádherné počasie.

A aj je! Užívame si jazdu po brehu jazera Castillon a samozrejme sa už tešíme na prehliadku veľkého kaňonu rieky Verdon, alebo Grand Canyon du Verdon.

Slávny Grand Canyon du Verdon je najlepšie (a zároveň rádovo rýchlejšie) prezrieť si tzv. vnútorným okruhom, ktorý sa volá Route des Crétes. Jedná sa o 23 km dlhý okruh, ktorého najvyšším bodom je „sedlo“ Pas de l Abauc (1330 m).

A práve z Route des Crétes sú najlepšie výhľady nielen do kaňonu rieky Verdon (celková dĺžka 21 km) s kolmými stenami vysokými až 770 m, ale aj na „vonkajší okruh“, trasu cez Corniche Sublime, ktorý meria vyše 110 km.

Z časových dôvodov sa uspokojíme len s úžasnou Route des Crétes a vraciame sa na západ, aby sme v Pont-de-Soleils odbočili na juh, len tak uniknúť zhusťujúcej sa premávke okolo kaňonu. Čaká nás ďalšie príjemné prekvapenie, a to cesta cez Trigance, Comps sur Artuby a sedlo Col de Clavel (1069 m). Je to kvalitná cesta cez jemne zvlnenú prériu, plná rýchlych zákrut s nulovou premávkou - nečakaný balzam na dušu.

Podobne si krochkáme na nečakane prázdnej hlavnej cestu smerom k moru (N85), ktorá sa vyznačuje kvalitným, širokým asfaltom a úžasnými scenériami a smerom k moru nás vyprevádzajú sedlá Col de Valferriere (1169 m), Pas de la Faye (981 m) a Col du Pillon (782 m).

No a to by bolo z dnešných 452km asi tak všetko z pekných vecí, pretože nasleduje dvojhodinové blúdenie do Nice, následne presun strašnou, drahou a nebezpečnou diaľnicou po pobreží. Neskôr nudný presun na sever zavŕšený nocľahom v príšernom (vraj trojhviezdičkovom!) pajzli v Novi Ligure (Albergo Ristorante della Corona nemá na izbe ani len lampu v strope). Pravdaže, cestou po slnkom zaliatom pobreží ma stále šklbali myšlienky na odbočenie na sever, kde čakajú mnohé sedlá ako Alpes Maritimes, ale doslova 1 km od pobrežia (a teda aj diaľnice) bola čierna stena z búrkových mračien.

Piatok 12. júna 2008

Trasa: Novi Ligure – Piacenza – Brescia – Venezia – Tolmezzo – Paluzza – Plockenpass (1362 m) – Gailberg-Sattel (962 m) – Spittal – Rennweg – Katschberpass (1641 m). 639 km

Pokračuje diaľničný presun cez Taliansko. Začíname v lejaku, postupne aspoň neprší. Aj z dnešného presunu z Novi Ligure až do Tolmezza je tucet možností odbočiť z diaľnice na sever a razom sa ocitnúť v nejakom atraktívnom alpskom regióne! Ale počasie nepustí. S ťažkým srdcom míňame odbočky, ktoré by nás dostali do Aosty, či k Lago Maggiore, na Gáviu, k jazeru Garda, do Dolomitov, a čo ja viem kam ešte. V Tolmezze to už jednoducho nevydržím, schádzame z diaľnice a dážď-nedážď „urobíme“ ešte aspoň Plöckenpass (1362 m).

Nasleduje prejazd do ďalšej doliny cez Gailberg-Sattel (982 m), prefrčíme dolinou Drautal, kúsok po diaľnici A10 a posledný nocľah volíme opäť „štýlovo“, po 644km v krásnom sedle Katschberg-Pass (1641 m). Večer pri pive ešte spriadam okruhy po okolí, ak by zajtra ráno svietilo slniečko. Veď čas máme do nedele!

Sobota 13. júna 2008

Trasa: Katschberg (1641 m) – Murau – Judenburg – Wien – Hot-Pot Červeník – Žilina. 563 km

Zázrak v podobe náhlej zmeny počasia k lepšiemu sa definitívne odkladá.

4 stupne a dážď so snehom nás vyháňajú do doliny a po 575 km, najskôr v daždi, neskôr v orkáne, sme doma.

Sumár

Tento výlet mal byť skorým vrcholom sezóny. Naplánovaných bolo 4500 km, z veľkej časti horskej nádhery. Napokon sme z tých niečo cez 3500 km namotali vyše 2500 km ,,potupne" po diaľnici, čo určite nebol pôvodný zámer. Ale keď v Alpách počasie nevyjde, nemá význam sa hrať na drsňákov, navyše v časovej tiesni. Je samozrejme stratou času a peňazí (najmä talianske diaľnice šokovali astronomickými poplatkami) trepať sa takú štreku kvôli (necelým) trom dňom jazdenia v horách, ale tak to jednoducho kvôli počasiu a hlavne mojej netrpezlivosti vypálilo.

Zažili sme samozrejme aj niekoľko nádherných a emotívnych momentov, ale vzhľadom na vynaložené náklady a námahu ich malo byť ďaleko viac. Preto nikdy nepodceňujte predpoveď počasia (práve ja patrím k tým, čo to stále zdôrazňujú).

Najpríznačnejšie bolo, že som pár dní po návrate schytil do rúk nejaký nemecký mototuristický časopis, v ktorom boli opisované aj cesty v oblasti, odkiaľ sme sa práve vrátili. Stálo tam: ,,V tejto oblasti sú v júni silné búrky na dennom poriadku."