Hrubá trasa cesty mi bola jasná vždy: Najprv Alpy a potom more. Čím sa blížil čas odchodu, tým bola trasa konkrétnejšia rovnako ako aj zostava. Týždeň pred odchodom stanoveným na 25.7.2003 sme sa stretli na stretnutí mototuristov v Revúcej, aby sme upresnili detaily trasy. Dovtedy sme totiž celé dohadovanie vybavovali len cez internet.
Zostava:
Awia a Dadi, Honda CBR 1000F (1991), Košice
Bedo a Soňa, Honda VTR 1000F (1997) a Peugeot Boxer (2001) (sprievodné vozidlo), Košice
Braňo, Yamaha XT600Z Tenere (1991), Poprad
Jaro, Honda VFR 750 (1991), Poprad
Zdeno, Kawasaki ZZR 600 (1994), Košice

1. deň, 25.7.2003 (piatok): Individuálny presun na západ, Košice – Trenčín, 345 km

Keďže prvé stretnutie sme dohodli na sobotu o 7:00 až 7:30 na hraničnom prechode Berg v tento deň sme sa všetci (okrem Braňa) presúvali na západ. Samozrejme všetko nešlo hladko a tak som bol rád, že o 10:00 je všetko nabalené na motorke a môžeme vyraziť. Cesta známa, za tunelom Branisko nám začína pršať (musí každý cestopis začínať dažďom ?). Nevadí, na pumpe sa navliekame do dažďoviek a igelitujeme aj batožinu na motorke. VTR-ka s Beďom aj Soňou sa vezie v Peugeote. Ešte malá prietrž mračien v Martine a dochádzame po suchých cestách do Trenčína. Odtiaľ je predsa do Bratislavy len na skok, tak ostávame spať tu u dedka. Ráno si radšej privstaneme. Nechce sa mi spať v kempe na pieskoch. Ešte páchame posledné nákupy ako pre nás tak aj pre zvyšok výpravy a tlačíme to do Peugeota. Sprievodné vozidlo má svoje výhody :-))) Nastavujem budík na 5:00 a ideme spať...

2. deň, 26.7.2003 (sobota): Trenčín – Bratislava – Wien – Linz – Attersee – Mondsee - Hallein, 581 km

Na moto sadáme o 6:20, počasie nám praje a tak vyrážame na diaľnicu do Bratislavy. Väčšinu cesty ukrajujeme vybojovanou 130-tkou. Beďo to nevydržal a vybral VTR-ku. Do Bratislavy dorážame okolo siedmej, na benzínke je akosi plno a tak sme na hraniciach o 7:20 (posledný) Prechod je bez problémov. Kupujeme rakúsku diaľničnú známku, žiaľ za eurá. Slovenský obchod bol vraj vytopený... Zvítame sa zo zvyškom výpravy, dohadujeme trasu a vyrážame.

Rakúska 100-vka mimo obce mi v podstate vyhovuje. Rýchlosti dodržujeme. Zdravím papierového policajta v nejakej dedine a už sme na diaľnici. Cesta ubieha rýchlo povolenou 130-tkou. Akurát nás pri tejto rýchlosti každý predbieha. Mal som iba jeden úlet niekde k dvestovke, keď som nedal svoj kožuch ľahko a nechal som Jaguára za sebou.
Okolo obeda stojíme na odpočívadle a pijeme prvú kávu, obedujeme. Keďže ide cesta dobre plánujeme zísť z diaľnice skôr a pozrieť si jazerá Attersee a Mondsee v nádeji, že sa tam bude dať aj okúpať. Veď už bolo aj na čase, tá diaľničná žmýkačka mi dala zabrať a bol som totálne znudený. Cesty sa začali príjemne kľukatiť.
Stojíme pri Attersee, parkovanie grátis, vstupné na pláž okolo 3 eur sa zdá každému privysoké (na polhodinku čo tu chceme stráviť). Ideme ďalej nachádzame vhodné miesto, malé parkovisko hneď pri ceste. Voda je neskutočne čistá, modrá, ale aj dosť studená. Väčšine však vyhovuje.

Občerstvený a oddýchnutý pokračujeme ďalej. Najprv zle odbočíme a pozrieme si Mondsee aj z druhej strany (perfektná pláž a tiež grátis) a potom u relatívne bez problémov mierime do Halleinu. Cesty sú čim ďalej pokrútenejšie a všade vôkol sa už začínajú rysovať hory. Brúsim pneumatiky aj zboku aby som kompenzoval diaľničné opotrebenie. Do Halleinu triafame bez problémov. Tu sme mali v pláne začať hľadať kemp. Idem hneď na prvú benzínku a pýtam sa na kemp. Slečna za pultom je ochotná a snaží sa mi po anglicky vysvetliť cestu do kempu Auwirt. Trafili sme tam na prvý krát. Ceny sú prijateľné (cca. 15 Eur za 2 osoby, moto a stan) a tak zostávame. Bedo ešte skúša ubytovanie v penzióne, ale cena 70 Eur za dvojmiestnu izbu je dosť. Kemp je čistý so všetkým luxusom. Staviame prvýkrát tábor. Ešte sme skúsili zájsť do Billy, že kúpime niečo na gril, ale už bola zatvorená a tak na večeru varíme špagety. Objavujeme chladničku a mrazničku a tak dávame mraziť náplne do cestovnej chladničky. Večer zájdeme na miestne pivo (3 Eur) a dohodneme trasu ďalšieho dňa. Pred spaním si ešte pozrieme vydarený ohňostroj, ktorý pripravili miestny na našu počesť. (aspoň si to nahovárame :-)) )

3. deň, 27.7.2003 (nedeľa): Hallein – Bad Dürrnberg – Rossfeld Panorama Strasse (1600 m.n.m) – Königssee – Berchtesgaden – Ramsau – Lofer – Zell am See - Kaprun, 160 km

Tak a toto je prvý výletnícky deň. Za krásneho počasia balíme tábor. Veci nakladáme do Peugeota a okolo 10:00 vyrážame v podstate naľahko (kufor + tankvak) smerom na nemecký Berchtesgaden. Hranice neexistujú, cesta stúpa. Z dvoch trás volíme tú dlhšiu a pokrútenejšiu (Rossfeld Panorama Strasse) Zastavuje ma až mýtnica. Nemci si túto cestu cenia na 3 Eur. Platíme a vyrážame. Ešte dohoda, že každý si ide svojím tempom, zastavuje a fotí kde chce, aby ostatných nezdržoval a môžeme ísť. Vychutnávam zákruty a obdivujem okolitú prírodu. Čoskoro sme mimo lesa a výhľady sú fantastické. Zastavujem až hore.

Fotíme okolie, panorámu, viditeľnosť je vinikajúca. Je vidno aj Dachstein. Ja, Beďo a Zdeno si ešte chceme zajazdiť a tak zbehneme dole a ešte raz späť. Však kvôli tomu sme sem prišli. Posúvame sa ďalej, ale iba cca 100 m, kde je ďalšie parkovisko s výhľadom na druhú stranu. Nasleduje zjazd. Z toho som mal trošku obavy, ťažká motorka, dvaja ľudia, ostré vracáky. O chvíľu sa však dostávam do tempa a ide to skvele. Zastavujem až dole na mýtnici a čakáme sa.
Dochádza Zdeno aj s akýmsi podivným smradom. Zo zadnej brzdy sa mu dvíha kúdol dymu. Počkáme ešte na Peugeot a vyrážame na Königssee.
Tu nás čaká platené parkovisko (1,5 Eur), zisťujem či sa tam dá okúpať. Keďže je to možné tak ideme. Je totiž neuveriteľne teplo. Parkovisko je trávnaté a tak zháňame vhodné podložky pod stojany. Braňova XT-čka aj napriek tomu padá, našťastie si to odniesla len žiarovka v smerovke.

Königssee je nádherné jazero uprostred hôr. Voda je azúrovo modrá a láka sa okúpať. Nanešťastie je tu zrovna nejaká akcia na ktorú pýtajú vstupné a zrovna v tej časti jazera kde je pláž. Močíme si teda aspoň nohy (voda je aj tak studená), len Jaro sa odhodlal a šiel si zaplávať. Plavba loďou po jazere stojí od 15 do 30 Eur čo sa nám zdá priveľa a tak si dáme radšej zmrzlinu a nakupujeme nejaké suveníry a pohľadnice. Oddýchnutý po cca 2. hodinkách vyrážame ďalej.
V okolí Ramsau nachádzame príjemné parkovisko, kde obedujeme. Na mape som našiel peknú skratku, vedľajšiu cestu priamo cez hory z Ramsau do Weissbachu so stúpaním a klesaním 23%. Žiaľ nikoho som neprehovoril a tak ideme po hlavnej naokolo. Cesty znova vynikajúce, čakáme sa až pred Zell am See. Kemp pri jazere je plný. Ochotná recepčná však chvíľu telefonuje po najbližších kempoch a posiela nás do Kaprunu, kde majú voľno. Tak tu si teda vedia turistov vážiť.
Najprv sme boli trochu smutný, že sa nebudeme môcť okúpať, ale hneď nás to prešlo keď nám povedali, že pri kempe je bazén pre hostí. Rýchlo staviame stany a ideme ho otestovať. Z kempu máme perfektný výhľad na Kitzsteinhorn, kopec kde sme pred polrokom lyžovali. Vtedy ma ani nenapadlo, že sa sem tak rýchlo vrátim. Z blížiacim sa večerom sa však okolité hory ponárajú do mrakov čo ma začína znepokojovať. V noci prší...

4. deň, 28.7.2003 (pondelok): Kaprun – Grossglockner Hochalpenstrasse - Edelweiss spitze (2577 m.n.m) – Lienz – Toblach Dobbiaco – Cortina d’Ampezzo, 206 km

Toto mal byť deň D. Na Grossglockner som sa veľmi tešil. Ráno je však ponorené v hmle. Okolité kopce nieje ani vidieť. Aspoň neprší. Pomaly balíme. Zdá sa, že počasie sa vylepšuje, balíme rýchlejšie. Ešte nakupujeme potraviny v Bille (niečo na grill) a vyrážame. Trošku blúdime v Zell am See. Cesta sa zužuje, začína mierne stúpať, asfalt je suchý a tak jazdíme. Zastavuje nás oprava cesty, horolezci uvoľňujú podozrivé kamene z brala nad cestou. Na mýtnici platíme 17 Eur za moto (26 za auto) Cesta je fajn, trochu veľa plechoviek, ale dá sa. Stojíme na prvej väčšej vyhliadke. Je tam veľká panoráma s názvami okolitých vrchov. Z každého z nich stekajú potoky do veľkej doliny ktorá je pod nami.

Idem ďalej, chcem zastaviť a spraviť si foto v jednej zákrute. Kým vytiahnem foťák už sme v mraku. Škoda Každá zákruta je tu očíslovaná a tiež je tam nadmorská výška. Tá stále len stúpa. Žiaľ s tým pribúda aj vlhkosť a začína aj kropiť. Prichádzame na križovatku, odbočujem doľava na Edelwiess spitze. Mávam aj na ostatných, žiaľ Braňo si ma nevšimol a šiel ďalej. Na vrchol idú len motorky. Asfalt vystriedali mačacie hlavy, cesta uzučká a strmá. Hore je malé parkovisko. Časť je vyhradená len pre motorky. Fotíme sa aspoň pod ceduľkou s nadmorskou výškou (2577 m.n.m). Výhľad je odtiaľ isto fantastický. Opatrne ideme dole a pokračujeme ďalej. S klesaním sa znovu dostávame z mrakov a tak môžeme fotiť. Dokonca aj cesta trošku schne, dá sa aj zajazdiť.
Na kruhovom objazde sme sa znovu všetci stretli. Ideme ešte na vyhliadku Franz-Jozefs-Höhe. Cesta stále suchá. Hore je veľké poschodové parkovisko. Motorky parkujeme vonku a ideme sa pozrieť na ľadovec. Je veľký ale aj dosť špinavý od blata. Fotím sa pod slovenskou vlajkou, avšak vietor ju nechcel napnúť. Začína pršať a tak sa pomaly poberáme. Ako posledný naťahujem aj ja dažďovku. Nohavice dažďovky sťahujem lepiacou páskou. Utekáme pred dažďom. Už by sme aj privítali nejakú dlhšiu zastávku, niečo zjesť, dať si kávu, ale nedá sa. Dážď nás stále dobieha. Z Grossglockneru teda odchádzam sklamaný. Počasie si v Alpách nevyberiete. Aspoň mám dôvod sa tu niekedy vrátiť. Určite to totiž stojí zato.

S dažďom v pätách sa tlačíme smerom do Talianska. Na benzínke sa dohadujeme čo ďalej. Čakať, alebo pokračovať. Nikomu sa v tomto počasí nechce kempovať a tak volíme cestu. Ešte naťahujem igelitové rukavice na moje kožené. V Silliane tankujeme doplna posledný lacnejší rakúsky benzín a tlačíme niečo do brucha. Hlad je veľký.
Hraničný prechod znova neexistuje. Akurát sa dostávame do zápchy, dážď sa mení v neskutočný lejak a s príchodom krúpou strácam nervy a začínam predbiehať kolónu. Nieje sa ani kde skryť. Našťastie dažďovka zatiaľ drží. Prichádzame na čelo kolóny. V strede cesty sú talianski Karabinieri. Cesta sa totiž zosypala. Motorkárov však pustili a tak ideme ďalej. Dostávam nepríjemný šmyk na obe kolesá a ani neviem ako som to ustál. Na ceste je totiž riadna vrstva ľadu, zišli by sa zimné gumy. Po cca 15. minútach jazdy zbadám benzínku a už aj odbočujem. Je zaplnená motorkármi, pomaly ani nieje kde zapakovať.
Beďo volá Soňi, že kde je. Stojí v kolóne a policajti sa ju snažia otočiť a vrátiť do Rakúska. Nakoniec sa jej podarilo predrať a približne po polhodinke brzdí na našej benzínke. Aj dážď pomaly ustal a tak pokračujeme ďalej. Cortina už nieje až tak ďaleko. Po ceste ešte skúšame kemp pri Toblacherskom jazere, neskutočná drahota. Pred Cortinou nachádzame kemp Olympia. Nikoho sa netreba pýtať, každý chce už zakempovať. Cena je prijateľná (12 Eur osoba, stan + moto) Rýchlo staviame stany na tvrdej kamenistej zemi a oplatilo sa. Spustil sa znovu riadny lejak. Naťahujeme v daždi celtu cca 2x3 m pod ktorou postávame a začíname grilovať. Večer sme teda príjemne zakončili vynikajúcou večerou. Okolo 22:00 ideme spať.

5. deň, 29.7.2003 (utorok): Cortina d’Ampezzo – Pso. Di Falzárego (2117 m.n.m) – Arabba – Pordoi Joch (2239 m.n.m) – Canzei – Vigo di Fassa – Karer pass (Pso. Di Costalunga) – Birchabruck – Pso. Di Lavaze – Cavalese – Aldein – Birchabruck, 177 km

Ráno sa budíme do optimistického rána. Neprší a aj oblačnosť sa trhá. Dnes by sme sa mali dostať do Birchabruck-u malej dedinky pri Bolzane, kde bývajú Jarovi známi a kde by sme mohli pár dní prespať. Musíme sa tam však dostať do 13-tej, lebo potom odchádzajú do práce. Všetko je však mokré a nevyzerá, že by sme to mohli stihnúť. Preto mi Jaro dáva adresu, vysvetľuje cestu a o 10:00 ho vyprevádzame, aby šiel ubytovanie zaistiť.

My meníme tábor na sušiareň a pomaly balíme čo sa dá. Kemp bol dobre vybavený a tak fény pomáhajú pri sušení rukavíc a topánok. Ja som včera ako jediný došiel suchý (okrem Soni samozrejme). Na svedomí to má obyčajná gumená dažďovka z Luisa poctivo upevnená lepiacou páskou okolo čižiem a igelity z benzínky natiahnuté na rukaviciach. Okolo 12:00 sme aj my pripravený vyraziť. Neviem sa ani dočkať, však dnešná trasa nás dovedie na naše prvé Talianské passy.
Najprv prejazd nádherným mestečkom Cortina d’Ampezzo. Navigácia je tu ľahká, pokiaľ viete na aký pass idete. Passy su tu všade vinikajúco značené. Držím sa šípky na Pso. Di Falzárego a cesta začína pomaly stúpať nad mesto. Ešte sa čakáme, či všetci odbočili správne a už sa aj s Beďom trhám z kolóny a vychutnávam jazdu. So stúpaním sa dostávame z pásma lesa a naskytujú sa nám vynikajúce výhľady. Nechce sa mi však zastaviť, prerušiť jazdu a tak ukrajujem ďalšie a ďalšie zákruty. Stojíme až na veľkom parkovisku tesne pod vrcholom passu a fotíme.

Druhá strana passu je azda aj krajšia. Cesty zarezané do horského terénu. Jeden vracák je dokonca celý vyrezaný v skale ako tunel. Klesanie nás znovu privádza do pásma lesa s neskutočným počtom serpentín a do mestečka Arabba. Tu pokračujeme na Pordoi Joch. Tento pass ma prekvapil neskutočne dobre rezanými a klopenými serpentínami. Bola radosť tam jazdiť. Škoda len cyklistických pretekov Giro d’Dolimity, ktoré tam práve prebiehali. Stúpali sme totiž pomedzi množstvo cyklistov. Na vrchu máme dosť času, čakáme na Peugeot, ktorý ide cyklistickým tempom.
Klesáme znova v doprovode cyklistov. Našťastie pred Canzei odbočujú na Sella Joch. V Canzei sa pokúšame natankovať, ale pumpa je samobslužná. Všetci máme benzínu dosť, len beďova VTR-ka je akosi smädná. Pokračujeme teda ďalej s istotou 5 l benzínu ktoré sa vezú v bandaske v Peugeote.
Cestou Soňa míňa neprehľadnú odbočku na Vigo Di Fassa a tak ide beďo za ňou. Cestou späť ešte natankovali do VTR-ky a tak môžeme v pohode pokračovať ďalej. Ideme ešte cez Karer pass (Pso. Di Costalunga), nádherný lesný pass s krásnym jazerom a neustále klesáme. Pred cieľom cesty ešte dosť často stojíme a snažím sa vysomáriť z mapy a smerových tabúľ. V tejto oblasti majú všetky názvy v dvoch jazykoch, po nemecky a taliansky, takže je to dosť chaos. Nakoniec v pohode triafame do Birchabruck-u (Ponte Nuova), dokonca nachádzame správny dom. Felícia z Popradu naznačuje, že sme tu správne. Jaro nás už víta. Po ubytovaní plánujeme ešte malý výlet do okolia. Ces passo Di Lavazze, Cavalese a Aldein späť. Peugeot ostáva tentoraz zaparkovaný a Soňa sadá na beďovu VTR-ku.
Ja som pre zmenu nechal mapu na izbe a tak je tu jediný navigátor Jaro. Samozrejme sa strácame (keď sme zastavili aby sme vytiahli kameru) a tak Ja, Dadi, beďo a Soňa blúdime. Pýtam sa miestnych na cestu a zlepšujem tak svoje znalosti z taliančiny (ruky a nohy :-))) ) Nakoniec nachádzame správnu cestu a do cieľa prichádzame dokonca skôr ako zbytok partie. Oni vraj blúdili inde ako my :-)))

6. deň, 30.7.2003 (streda): Birchabruck – Bolzano – Merano – Schlanders – Stilfser-Joch (Pso. Di Stelvio) (2758 m.n.m) – Bórmio – Pso. Gávia (2652 m.n.m) – Pso. del Tonale (1884 m.n.m) – Malé – Fondo – Mendel pass (1737 m.n.m) – Bolzano – Birchabruck, 328 km

No dnešná trasa ma neskutočne lákala. Navnadili ma na ňu hlavne posledné fotky od TToma a vtedy som si povedal, že na Stelvio sa musím ísť pozrieť. Počasie nám neskutočne prialo a tak som dúfal, že nám to vynahradí skazený Grossglockner.
Ráno vyrážame všetci naľahko, vybavený iba niečím pod zub a fototechnikou. Najprv nás čakala cesta do Bolzana, ktora bola naozaj zaujímavá, vyrezaná v hlbokom kaňoňe poväčšinou na mostoch nad potokom a samozejme s kopou zákrut. Bolzano už také zaujímave nebolo a mali sme čo robiť, aby sme sa v tej premávke nestratili a držali sa ako tak pokope. Ani sme veľmi neblúdili, lebo sme smerovali na Merano a po diaľnici. Od našich hostiteľov sme sa totiž dozvedeli, že nieje spoplatňovaná. Možno aj preto tam bola všade len 110-tka. Doprava bola nepríjemne hustá a tak sme sa len preplietali pomedzi autá a sem tam sme niekde počkali Peugeot.
Okolo 12:00 sme boli pod Stilsfer-Jochom. Dadi vytiahla kameru a vyrazili sme na kopec. Asfalt nebol až taký kvalitný ako na iných pasoch, ale zato prírodná scenéria bola úchvatna. Zákrut tam bolo neskutočne veľa a čím ďalej som sa dostával do ritmu. Zastavil nás až semafor (opravovali zosypanú krajnicu) a tak sme sa aspoň po vzore nemcov predrali dopredu. Malo to jednu výhodu, že sme mali cestu voľnú. Nemcov sme teda nechali všetci za sebou a dalej sme stúpali. Čím sme boli vyžšie tým sa nám naskytali krajšie výhľady a tak stojíme a fotíme.

Pravdu povediac v polovici sa mi zdalo tých zákrut už priveľa a menšia pauza bodla. Všetky boli neskutočne ostré a dosť pomalé, takže aj motorka dostala riadne zabrať, hlavne prevodovka. Väčšinou som radil len po trojku (rovinky boli krátke) a zákruty som prechádzal na jednote až dvojke. Ako sme sa blížili k vrcholu tak sme aj akosi častejšie stáli. Každý sa snažil natlačiť čo najviac tej krásy do foťákov a kamier.
Na vrchu sme prešli obchody, kúpili nálepky na mašiny, poniektorý si dali pivko za 5 EUR a poniektorý vybehli na blízky kopec, ktorý bol už vlastne vo Švajčiarsku. Výhľad bol neskutočne vydarený na oblohe ani mráčika. Celkovo sme na vrchole strávili dosť času. Riadne to tu žilo, bolo tu veľa motorkárov ale aj áut. Ešte som si dal nejakú miestnu špecialitu, niečo ako dobre opečená klobása v žemli s kapustou a ďalším príslušenstvom. Chlapík sa ma len spýtal odkiaľ som a potom sa ma pýtal už len po Slovensky: Kapustu? Horčicu? atď. Asi to mal naučené vo všetkých možných rečiach. No celkovo musím povedať, že Stelvio na mňo urobilo vynikajúci dojem a považujem ho za jeden z najlepších bodov dovolenky. Veď byť na moto vyžšie ako na Gerlachu, to sa nestáva každý ďeň.
No čas nas súril a tak sme pokračovali ďalej. V motorkárskej mape passov, ktorú mal Jaro bolo Stelvio označené dvoma hviezdičkami z troch čo sa týka obtiažnosti. Ešte nás čakalo Pso Gávia s troma hviezdičkami a tak som bol riadne zvedavý.
Druhá strana Stelvia bola takisto veľmi pekná a zaujímava a hlavne sa na nej dalo lepšie pojazdiť. Zákruty neboli také ostré a strmé a boli aj širšie. Rozhodne som bol rád, že sme ho šli týmto smerom. Nepríjemne boli len tunely (diery v skale) bez osvetlenia, kde bolo vačšinou nepríjemne mokro a okrem toho tam boli aj dosť ostré zákruty.
Po Stelviom sme sa všetci počkali a pokračovali sme cez Bórmio smerom na Gaviu. Tento pass bol úplne iný ako všetky ostatné. Tú trojku obtiažnoť dostal asi kôli neskutočne úzkej ceste. Miestami bol problém vyhnúť sa aj protiidúcej motorke a nieto ešte autu. Aj prostredie okolo bolo úplne jedinečné. Pri jednej zastávke sme dokonca zbadali svišťa, žiaľ chvíľu nato sa prihnala Bedova VTR-ka a odplašila ho. Celý tento pass bol totálne ľudoprázdny, čo bola príjemná zmena. Stretli sme len niekoľko motoriek.

Na vrchu boli nejaké dve budovy, jedno pekné jazero a inak skoro žiadny ľudia. Keďže čas neskutočne pokročil dlho sme sa nezdržovali a vydali sme sa ďalej. Klesanie z Gávie bolo ešte divokejšie. Uzučká cesta, ostré zákruty, klesanie 18%, nikde žiadne zvodidlá a neskutočná hĺbka do priepasti. Autá tu museli do zákruty trúbiť (stretli sme až dve). Ale inak to bolo zaujímavé. Akurát dole ma boleli ruky z neustáleho brzdenia a sťažovala sa aj Dadi. Potom už nasledoval len rýchly presun smerom na Bolzáno. Šli sme ešte cez Mendel pass, ktorý bol vynikajúci hlavne z jazdeckej stránky a dobre sme sa tu s Beďom a Zdenom vybláznili. Na vrchu sme dali kávu a pokračovali do Bolzána. Cesta šla stále dole kopcom a bola pokrytá novou vrtstvou asfaltu, dokonca na nej neboli ešte ani čiary. Na tom sa jazdilo vynikajúco. V Bolzáne sme si spravili ešte jednu nedobrovoľnú obhliadku mesta, keď sme nevedeli nájsť tú správnu cestu, ale nakoniec sa to podarilo a tak sme poriadne zničený dorazili do Birchbrucku. Večer sme ešte rozhodovali či zostaneme v Dolomitoch ešte jeden ďeň, alebo už pôjdeme smerom k moru. Nakoniec zvýťazili Dolomity.

7. deň, 31.7.2003 (štvrtok): Birchabruck – Bolzano – Saththein – Pens – Penser-Joch (2211 m.n.m) – Jaufenpass (Pso. Giovo) (2094) – St. Leonhard – Merano – Bolzano – Birchabruck, 223 km

Dnešná trasa mala byť trošku oddychovejšia, aby sme sa vrátili trochu skôr a mohli zrelaxovať pred náročným presunom smerom k moru. Beďo dnes tiež relaxuje a nechal VTR-ku oddychovať a ide autom. Vybrali sme teda dalšie 2 passy, ktoré boli poruke. Do Bolzána sme sa tentoraz, na radu našich hostiteľov, vydali cez dedinku Gummer. Bola to zaujímava trasa, keď sme dookola obišli tú dolinu, ktorou sme jazdili do Bolzána doteraz. Potom sme si, ako už tradične, spravili dalšiu nechcenú prehliadku Bolzána a po hodine sme sa konečne dostali na tu správnu cestu, smerom na dedinku Pens. Šli sme nádhernou dolinou, s nespočetným množštvom tunelov a mostov. Kde tu som zazrel aj starú cestu, ktorá bola vyrezaná v okolitých kopcoch. Isto by bola zaujímavá, len ako sa na ňu dostať ? Okrem toho, by bola asi vhodnejšia skôr pre enduro.

Penser-Joch bol totálne ľudoprázdny. Stretli sme len menšiu partiu motorkárov, ktorý mi akurát ukazovali, aby som spomalil. Nevarovali ma však pred policajtami, ktorý by tu merali rýchlosť, ale pred “pečiatkami“ kráv na ceste. V 2000 m.n.m stojíme a fotíme, na vrchol to už nieje ďaleko. Strašne tu fúka, Zdeno hneď obleka ďalšiu vrstvu. Dlho sme tu nevydržali, robíme jednu “spoločnú“ foto (ani jedna spoločná foto nevyšla, vždy jeden člen chýbal) a ideme na vrchol. Nikde nikoho, iba nádherná príroda a zima, čo nás ženie na druhú stranu. Klesanie je nekonečné a pokryté úplne novou vrstvou asfaltu, takžie riadne trápime motorky. Dole pod passom stojíme na lúke a dávame si obednajšiu prestávku. Sem tam padne kvapka, tak všetci dúfame, že to nejde naším smerom.

Další na rade je Jaufenpass. Tu stojíme až na vrchole, chytili sme niekoľko plechoviek a keď sme ich už konečne obehli, tak nechceme zastaviť aby sa pred nás znova predbehli. Tento pass je ako cesta na lyžiarskej zjazdovke. Točíme sa okolo stožiarov lanoviek a vlekov. Na vrchu krátka prestávka, obzrieme okolie i pokračujeme pomaly smerom Merano, Bolzano (tento raz bez blúdenia) a Birchabruck.

8. deň, 1.8.2003 (piatok): Birchabruck – Canzei – Sella-Joch (2240 m.n.m) – Grödner-Joch (2137 m.n.m) – Pso. Di Valparola (2192 m.n.m) – Pso. Di Falzárego (2117 m.n.m) – Cortina d’Ampezzo – Tre Croci P. (1809 m.n.m) – Auronzo – Tollmezzo – Tarvisio – Faaker See, 323 km

Takže dnes odchádzame z hôr a smerujeme k moru. Na rozlúčku sme si však naplánovali ešte kopu passov a tak nám je jasné, že k moru hneď nedôjdeme. Rozhodujeme sa, že prespíme asi niekde v Taliansku alebo Rakúsku, aby sme nemuseli meniť Slovinské toliare.
Ráno ešte kupujeme našim hostiteľom veľkú hruškovicu, ktorú hneď ako správny Slováci otvorili a naliali nám na rozlúčku. Jednoducho sa nedalo odmietnuť. Vyrážame tou istou cestou ako sme sem prišli a za Canzei odbočujeme na Sella-Joch (2240 m.n.m). Z tohoto passu je nádherný výhľad na skupinu Sella. Na vrchole stojíme len chvíľu, nakupujeme klasické nálepky a pokračujeme ďalej.

Stojíme na vrchole Pso. Di Valparola (2192 m.n.m), kde sa nachádza stará pevnosť. Zdeno si ju zo záujmom pozerá zo všetkých strán, ja len zozadu. Tento pass sa vlastne napája do stredu Pso. Di Falzárego, ktorým sme už prichádzali a tak si ho prejdeme tentoraz opačným smerom a prichádzame do Cortiny.
Odtiaľ bez problémov triafame na posledný pass Tre Croci (1809 m.n.m). Veru veľmi sa mi odtiaľ nechce. Zbytok trasy sme naplánovali po obyčajných cestách, nie po diaľnicach. Tie sú neskutočne pokrútene, neustále v kopcoch a tak nenapredujeme veľmi rýchlo. Začína čím ďalej aj viac pripekať. Z prichádzajúcim večerom sa blížime k rakúskym hraniciam. Tu zažívam nepríjemne prekvapenie, ktoré mi pripravila moja CBR-ka. Odstavil som ju na parkovisku a čakám na ostatných. Prekvapenie prišlo keď došli a zrazu nemôžem naštartovať. Štartér sa nechce pretočiť, podozrievam baterku a tak ma roztláčajú. Mašina chytla bez problémov. Stojím na prvej benzínke a kupujem destilovanú vodu. Baterka je skoro prázdna a tak ju dopĺňam. Akosi som túto časť údržby zanedbal. CBR-ka chytá okamžite a tak môžeme s kľudom pokračovať ďalej.

Cez hranice (opustené) prechádzame so “suchými“ nádržami a tešíme sa na lacnejší rakúsky benzín. Zároveň sa na benzínke pýtam na najbližší kemp. Poradili mi Faakerské jazero, vraj je tam kempov dosť. Sadáme na mašiny a čoskoro sme v prvom kempe. Je pekný, ale ceny sa nám zdajú privysoké. Keďže máme ešte dosť času a celé jazero je obsiate kempami vyrážame ďalej. Hneď druhý kemp, po chvíľke zaváhania, berieme. Máme jeden voľný flek, hneď pri jazere, v pohode sa tam vošiel Peugeot aj všetky moto a stany. Otužilci hneď vyskúšali vodu v jazere a tí ostatný nakúpili niečo na gril alebo skočili na pivo. Inak tento kemp bol jeden z najlepších v akých sme boli. Služby boli na vynikajúcej úrovni, sprchy (sólo boxy, stačí nastaviť teplotu), umývarky, všetko na fotobunku, dokonca aj fény. Je to dokonca kemp, v ktorom bol európsky 7-dňový zraz motorkárov – European bike week 2003.

Večer si ešte vychutnáme krásny západ slnka do jazera a môžeme ísť spať.

9. deň, 2.8.2003 (sobota): Faaker See – Wurzenpass (1073 m.n.m) – Podkoren – Vršič (1612 m.n.m) – Bóvec – Postojna – Koper – Savudrija, 314 km

V tento deň sa definitívne delíme. Beďo so Soňou sa odpájajú a smerujú na Plitvice a pomaly domov. Ostatný chceme stráviť niekoľko dní aj pri mori. Ráno teda musíme nabaliť všetku batožinu na motorky. Nakoniec to ani nebol problém.
Do Slovinska prechádzame cez Wurzenpass (1073 m.n.m). Cesta je nesmierne strmá, plná zákrut, ale v lese. Na hraniciach musíme po dlhom čase aj vyťahovať pasy. Pri klesaní do Podkorena nám všetkým Beďo pripravuje horkú chvíľku keď nečakane zastavuje (pri pozeraní po smerových tabuliach) a všetci zaradom máme čo robiť aby sme dobrzdili, alebo aby sme sa mu vyhli. Nakoniec to dobre dopadlo a aj keď sme odbočili zle po cca 1 km sa vraciame a ideme správnym smerom. Pred Vršičom máme ešte jedno nedorozumenie, ale nakoniec sa nachádzame pri prameni nazvanom “Baba šči“. Toto miesto bolo tragické pre moju motorku, ktorú som odstavil na krajnici. Zaborila sa totiž do mäkkého asfaltu a prevrátila sa cez stojan. (Nikdy by som neveril, že sa môže niečo také stať) S Dadi sme už nestihli zakročiť včas. Odniesol to len plast zakrývajúci padák a mierne sa zdeformovala spojková páčka. Aké šťastie, že sa nezlomila.

Po chvíli je všetko v poriadku a môžeme vystupovať na Slovinský priesmyk v Triglavskom národnom parku. Cesta nieje bohvieako kvalitná (miestami mačacie hlavy) ale okolitá prírodná scenéria nijako nezaostáva za Talianskými alebo Rakúskymi Alpami. So Zdenom ešte stojíme pri ruskej kaplnke, kde sme sa dozvedeli niečo o vzniku tejto horskej cesty (Stavali ju ruský vojnový zajatci počas 1. svetovej vojny, keď Taliani potrebovali strategicky dôležitý prechod cez Julijské Alpy). Zo zbytkom partie sa stretávame až na vrchole rovnako ako aj s otravným vyberačom parkovného, ktorý pýta nekresťanských 5 Eur. To sa nám teda platiť nechce a tak pokračujeme ďalej. Stojíme ešte pri soche nejakého doktora, ktorý sa pozerá priamo na Triglav (2863 m.n.m). Tu sa snažíme spraviť spoločnú foto, ale chýba Jaro. Zároveň sa už definitívne lúčime s Beďom a Soňou a pokračujeme každý po svojom.

Ďalej pokračujeme smerom na Postojnu, kde sme chceli navštíviť miestnu jaskyňu (Postojna Jama) alebo hrad, ktorý vraj stojí zato. Keďže čas už riadne pokročil tak sme sa len schladili pri vchode do jaskyne a pokračujeme smerom na Istriu. Po ceste na nás číhajú Slovinský policajti s radarom, ale našťastie sme boli včas varovaný vodičmi idúcimi v protismere. Premávka sa začína zhusťovať a taktiež je neskutočne teplo.

Pred hranicami narážame na asi 3km kolónu. Po chvíľke čakania strácam nervy a obiehame postupne celú kolónu a bez problémov prekračujeme hranice. Kým všetci zamieňajú Eurá za Kuny ja dolievam znovu baterku. Už ju bolo znovu cítiť, bola skoro celá odparená.
Okolo 20:00 nachádzame kemp v Savudriji a staviame tábor konečne pri mori. Nakupujeme ešte fľaškové pivo a trávime príjemný večer. Nasledujúci deň budeme len oddychovať pri mori...

10. deň, 3.8.2003 (nedeľa): Savudrija – Umag – Savudrija, 20 km

Celý deň sa škvaríme na slnku, kúpeme, oddychujeme a nič nerobíme. Pobrežie v Savudrii nieje bohvieaké (skaly) ale voda je tu super, teplá a čistá. Večer sme sa vydali ešte na návštevu neďalekého Umagu. Zdeno osedlal moju CBR-ku a ja jeho ZZR a tak porovnávame. V Umagu sme nenašli nič zaujímavé a tak sme len dali pivko a šli sme späť do kempu.

11. deň, 4.8.2003 (pondelok): Savudrija – Buje – Buzet – Brest – Račia Ves – Rijeka – Cirkvenica – Novi Vinodolski – Poville, 213 km

Na dnes sme si naplánovali krátky presun na juh, niekde k Senju, aby sme to mali bližšie k Plitviciam. Ráno pomaly balíme, vyplácame kemp a vyrážame. Volíme trasu ktorou sa chceme vyhnúť tunelu Učka, ktorý je spoplatňovaný. Nie je síce drahý (tuším 20 Kún), ale zdá sa nám, že cesta v kopcoch mimo hlavných ťahov môže byť zaujímavá.

Čoskoro sa dostávame do dediny Buzet a aj keď všetky šípky nás ženú do tunela nachádzame správnu cestu. Začína stúpanie. Idem za Braňom a cítim nejaký divný smrad. Ako keby horela guma. Predbieham ho, aby som zistil, či to nejde z mojej motorky. Smrad ustupuje, dokonca aj keď som sa znovu zaradil za Braňa. Ukľudňujem sa tým, že niekde niekto niečo pálil. Je neskutočné teplo. Všetci sme dnes oblečený naľahko, ale nezdá sa mi to veľmi výhodné. Z rozhorúčeného motora stúpa teplo, čo nedobre pôsobí na moje slnkom spečené nohy. Cesta je zaujímavá, stúpanie, zákruty, len sem tam nejaké auto. Okolie je zaujímavé, opustené dediny, vyprahnutá krajina, sem tam nejaká stará Renault 4-ka, akoby tu zastal čas. Stojíme v dedine Brest (okrem Jara), Zdeno to už nevydržal a ide si obliecť kombinézu. Okrem toho je tu nejaký prameň, kde sa chceme osviežiť.
Po cca. 15 minútach sadáme znovu na mašiny. Braňo je však akýsi prekvapený. Kontrolky na XT-čke nesvietia, štartér sa ani nehne. Čo sa deje ? Veď motorku normálne pred chvíľou odparkoval. Vypíname aj my mašiny a ideme na pomoc. Pomaly, ale isto Yamahu odstrojujeme a nachádzame príčinu. Veľká časť káblov je prehorená a pravdepodobne aj skartovaná. Veru nieje nám všetko jedno. Presúvame sa do tieňa a začíname káblovačku pomaly opravovať. Zdeno zatiaľ SMS-kou volá naspäť aj Jara.
K slovu sa dostáva izolačná páska a pracne obaľujeme káblik po kábliku. Pri mašine môžeme naraz robiť iba dvaja. Zbytok partie zatiaľ pripravuje čo to pod zub.
Po cca 3 hodinách pripájame v nádeji baterku. Kontrolky sa rozsvecujú. Dobré znamenie. Neostáva nám nič iné, len dúfať, že je všetko v poriadku. Braňo doťahuje plusový kontakt a všímame si nenápadné iskry. Neuveriteľné. Hrubý plusový kábel sa zospodu predral a skratuje sa s kostrou. Toto je jasná príčina zhorenej káblovačky. Izolujeme aj tento kábel a skúšame Yamahu naštartovať. Baterka je však prázdna a tak roztláčame vychladnutý jednoválec. Nakoniec sa to na 3-jke podarilo. Rýchlo balíme veci sa vyrážame ďalej na cestu.

Čoskoro sme v Rijeke, ale nezastavujeme nikde, aby sa Braňovi dobre dobila baterka. Na Jadranskej magistrále je to znovu o život, hustá premávka, neskutočné teplo. Míňame ostrov Krk a od Cirkvenice začíname hľadať kemp. Nakoniec sme zakotvili v dedinke Poville, hneď za Novi Vinodolski. Kemp nám odporučili češi, ktorý vraj hľadali kemp pol dňa a v okolí nenašli lepší a ani lacnejší.

Ja s Dadi hneď bežím do mesta nakúpiť nejaké to pivko pre všetkých a hneď po tom ideme vyskúšať vodu. Výraz tváre otužilcov, ktorý tam vbehli ma však presvedčil, že to za to nestojí. Vraj bola studenšia ako na Faakerskom jazere...

12. deň, 5.8.2003 (utorok): Poville – Novi Vinodolski – Poville, 10 km

Ďalší oddychový deň. Vyvaľujeme sa na pláži. Tá je tu krásna, akurát more je studenšie. Asi to robí ten Vinodolský kanál (medzi pevninou a ostrovom Krk). Voda nemá stálu teplotu, niekde je teplá a potom príde studený prúd a tak sa to strieda. Inak to tu bolo všetko fajn. Obchod z pivom sme mali cca 15m od stanov, tak sme celý deň dodržiavali pitný režim.
Večer sme si spravili malý výlet do mestečka Novi Vinodolski a posledný krát grilovali nakúpene dobrôtky. Na spánok sme sa pobrali skôr, lebo nasledujúci deň bol v pláne výlet na Plitvice, ktorý bol pre mňa, Dadi a Jara zároveň aj začiatkom cesty domov.

13. deň, 6.8.2003 (streda): Poville – Senj – Plitvice – Karlovac – Zagreb –Varadžin - Balaton, 515 km

V noci bolo neskutočne teplo, v stane sa nedalo vydržať. Okolo 4-tej vyliezam pred stan. Ale už o 6-tej ma budí nejaký pes, čo ma začal oblizovať. Ráno máme naplánovaný odchod najneskôr o 9:00. Dadi, Jaro a ja balíme a pripravujeme sa na cestu domov. Prekvapivo nám to časovo vychádza a o 9:20 už platíme v kempe a vyrážame smerom na Senj. Jadranská magistrála znovu preplnená. Nemeckým motoštýlom sa predieram dopredu a zbytok partie čakám pri odbočke na Plitvice (89km) Ani táto cesta nieje oveľa kľudnejšia. Zdá sa, že všetci turisti idú dnes do Plitvíc. Pokračujem svojím tempom. Ráz krajiny sa mení. Znova vnútrozemie, vyprahnutá zem, opustené dedinky, kopa zrúcanín, v značkách diery po guľkách. Popri ceste predávajú domáci nejaké syry, med a rôzne pálenky. Tesne pred Plitvicami zastavujem pri takej babke a po ochutnávke hneď aj kupujeme vynikajúci domáci kravský syr. Čakáme asi 15 minút, ale zbytok partie neprichádza. Pokračujeme teda ďalej a stojíme až na parkovisku pri Plitvických jazerách.

Pomaly sa prezliekame, čo sa dá natlačíme do kufra, prilby zamykám reťazou k volantu a motobundy pripíname gumou k sedadlu. Po cca 45 minútach dorážajú aj ostatní. Nakupujeme lístky (90 Kún) a vyberáme kratšiu trasu, ktorá by mala zabrať 4-5 hodín. Keďže práve je 12:00 už by sme tú dlhšiu (7-8 hod) nestihli.

Naľahko oblečení ovešaní tankvakmi teda vyrážame. Je to dosť ďaleko. Prichádzame k veľkému jazeru s neskutočne modrou vodou. Po brehu pobehuje kačka a necháva sa kŕmiť ľuďom z rúk. Podobne turistickým ruchom “zdegvené“ sú tu aj ryby, ktoré plávajú zásadne len pri brehu a čakajú, kto im čo hodí. Nastupujeme teda na loď a plavíme sa na druhý breh. Tu sa začína malý okruh po horných jazerách. Je to tu naozaj nádherné a oplatí sa to vidieť. Dobrý dojem kazí len neskutočné množstvo turistov. Cítil som sa ako v supermarkete. Neustále Vám niekto dýcha na chrbát, keď chcete fotiť zdržujete kopu ľudí. No a fotiť chce každý... Po cca hodinke sa aj po prestávke na obed dostávame znovu do prístavu. Tu ma ale sranda znovu prechádza. V rade na loď sme si odstáli 45 minút a to sa ešte Zdeno nedostal na našu loď. Aj keď sa domáci snažia a zapojili do prevádzky asi všetky lode sme z toho všetci znechutení. Asi sem pustili viac ľudí ako by bolo vhodné... Na druhom konci jazera je veľká lúka, plná obchodov, grilov a občerstvení. Kupujeme nejaké to pivko a čakáme na Zdena. Keď prišiel pokračujeme pomaly v prehliadke spodných jazier. Tu nás tak zlákala jaskyňa, že sa púšťame mimo našej odporúčanej trasy a ideme ten okruh “v protismere“. O nič však neprichádzame, len to vidíme v opačnom poradí. Zhora sa naskytá nádherný výhľad na sústavu jazier. Chvíľu obdivujeme aj veľký vodopád, ale čas nás tlačí a tak sa ponáhľame späť. Samozrejme blúdime a spravili sme si nedobrovoľnú prechádzku aspoň 2 km. Totálne vyčerpaní konečne dochádzame k vláčiku, ktorý nás dovezie k hornému parkovisku. Je 18:00 a sme totálne vyšťavení. Prehliadka trvala dlhšie ako sme plánovali (asi kvôli počtu turistov). Prezliekame sa a balíme znovu mašiny. Lúčime sa so Zdenom a Braňom, ktorí sa vracajú späť do kempu a vyrážame smerom domov...

Večer sa jazdí fajn, teplota je príjemná aj premávka nieje taká prehustená. Chytili sme dobré tempo a tak sme o chvíľu v Karlovaci. Jaro navrhuje využiť diaľnicu do Zagrebu. Po 35 km platíme 16 kún čo nás jednoznačne odrádza od ďalšieho využívania diaľnic v tejto krajine. (vzhľadom na množstvo km po hranice) V Záhrebe sa motáme asi hodinu, kým sme našli tú správnu výpadovku, ale nie na diaľnicu. Chorváti ako keby odstránili všetky smerové tabule okrem tých, ktoré Vás navedú na diaľnicu. Iba domáci nám vedeli poradiť správnu cestu. Ako sa stmieva naše navigačné problémy sa zväčšujú. Už nieje také jednoduché sledovať mapu. Na každej križovatke je len odbočka na diaľnicu, nie však šípka naším smerom. Postupne už ani nesledujeme značky len ideme stále “po hlavnej“. Oplatilo sa. Okolo 22:00 prichádzame na Maďarské hranice. Za hranicami stojíme a varíme večeru, pijeme kávu a redbulla.

Dohodli sme sa, že pokračujeme pokiaľ budeme vládať. Cesta je prázdna a rovná. Celý čas až po Balaton nebola žiadna zákruta a tak napredujeme relatívne rýchlo. Okolo jednej máme jednu krízovku, ktorú nám pripravilo pokazené auto odstavené na krajnici. Našťastie všetko dobre dopadlo, ale už sa akosi necítim vo svojej koži. Únava sa začína prejavovať. K tomu sa nám ešte do cesty nečakane postavila srnka. Stála ako zamrznutá v celom našom pruhu, zbadali sme ju neskoro lebo sme mali vypnuté diaľkové svetlá (v protismere šlo auto) a obaja sme ju míňali po krajnici snáď len o milimetre. To už obieham Jara a zastavujem na prvej benzínke. Dohadujeme sa, že niekde prespíme. Keďže táto benzínka bola zatvorená stojíme hneď na ďalšej a okolo 1:30 sa ukladáme vedľa motoriek na spánok. Budík je nastavený na 4:00

14. deň, 6.8.2003 (štvrtok): Balaton – Budapešť – Lučenec – Košice, 477 km

Vstávame ráno o piatej, balíme a vyrážame. Domov to už nieje ďaleko. Nevyužívame ani maďarské diaľnice a smerujeme na Budapešť. Tu blúdime cca 2 hodinky. Nemáme totiž mapu a tak stojíme na benzínkach a tam sa snažíme nájsť v mape správny smer. Nechceli sme zbytočne meniť forinty a tak sme nemali ani na mapu a vybrali sme najkratšiu trasu na Slovensko. Dúfame, že nám benzín vydrží. Keď sme sa konečne dostali z Budapešti cesta ubieha v pohode. Benzín však ubúda a Jaro radšej tankuje na Kartu. Ja sa zatiaľ spolieham, že mi to vydrží. Už vidíme smerovú tabuľu na Banskú Bystricu okolo 130 km. Už sme skoro doma. Na hranice dochádzam z poriadne prázdnou nádržou (šiel som už 30 km na rezervu) Tankujem teda na Slovnaftke a nestíham sa diviť cene benzínu. Tá daňová reforma nám teda pripravila prekvapenie. Ešte nikdy som do mašiny nedostal benzínu za viac než 600 Sk. Chceme zájsť niekde na kávu, ale nič sme nenašli. Lúčime sa teda s Jarom a vyrážame smerom na Košice. Ešte absolvujeme vynikajúci obed aj s pivkom (nealko) v motoreste Cieľ v prepočte za 3,5 Eur a smerujeme známou trasou do Košíc...

Záver

Toto bola jednoznačne vydarená dovolenka. Všetko šlo perfektne, aj keď sem tam sa vyskytli nejaké drobnosti. Trasa bola vynikajúca, veľa sme toho videli a zároveň sme si to vedeli aj vychutnať, lebo počet kilometrov za deň bol primeraný. Snažili sme sa vyhýbať dlhým presunom a nechať si dostatok času na zaujímavé úseky. Myslím, že sa nám to sem tam aj podarilo.

Vynikajúci dojem som mal z Rakúska a Talianska. Aj keď ceny boli trošku vyššie ako u nás (ceny potravín v podstate porovnateľné) služby boli na vynikajúcej úrovni. Horší dojem som mal so Slovinska a Chorvátska, kde ceny neboli nižšie, ale kvalita služieb ako u nás.

Za 14 dní sme najazdili 3892 km, nafotili kopu fotiek a nafilmovali hodiny krásnych záberov. Ale nič z toho Vám neukáže ani časť toho čo tam uvidíte na vlastné oči. Všetkým, ktorí ešte váhajú jednoznačne odporúčam zbaliť sa a vyraziť. Určite to neoľutujete.

No a pre tých zvedavých, ktorých zaujíma koľko nás tento špás vyšiel musím povedať, že som bol aj sám prekvapený. Mňa a Dadi to celé vyšlo 400 Eur. Musím povedať, že sme mali so sebou oveľa viac peňazí (pre istotu) a aj keď sme si dopriali to čo sme chceli, jednoducho nám to stačilo.