Predstavujem Vám Taliansko. Taliansko bez Alp z pohľadu chlapa, ktorý spal v penziónoch a nemal stoličku z dejepisu len kvôli tomu, že moji rodičia boli uznávaní pedagógovia v malom meste, ktoré malo krásne historické jadro, oázu pokoja a to vyhľadávam aj v cudzích mestách.

Túto cestu musíš absolvovať v máji, je to najvhodnejší mesiac, je dlho svetlo a na juhu je zeleň sýta, turistov je menej. Čo čert nechcel 12 dní pred výletom som fungoval v práci, domov som chodil spať, meniť spodky, dívať sa na skvelú ženu a bohovské dieťa. 36 hodín pred výletom som na mobile použil profil Off line a nadýchal sa vône dieťaťa, tešil sa z jeho jestvovania a do svojho mozgového HDD sa snažil uložiť čo najviac spoločných chvíľ, aby mi na motorke nebolo smutno a hlavne, aby som to nepreháňal s km.

Kto ma pozná vie, že motorku som mal pripravenú deň vopred, ráno som odprevadil rodinku do jaslí a vyrazil. V tankvaku som mal len GPS a foťák, vo vrchnom kufri núdzové jedlo na pol dňa a becherovku. Ľavý kufor civilné oblečenie, pravý motocyklové. No a v tom vaku na sedadle spolujazdca veci na stanovanie, ani raz som to nezložil, nepoužil. Maďarsko mám prejdené krížom krážom, vybavil som ho dvoma tankovaniami. Šiel som 110 – 120 km/h, telo na motorke, duša na Rímskom koloseu. Slovinci dostali rozum a majú týždenné známky a ozaj lacný benzín, drahší ako v Iraku. Po prejdení 900 km ozaj zostupujem z motorky a teším sa z námestia v Palmanove. Má tvar deväťuholníka je to pekné stredoveké mestečko. Také mám rád, lebo v podobnom som prežil polovicu života. Trošku sa poprechádzam a umožním, aby sa krv dostala aj do vysedeného zadku. Okolo 17 hod. kľudne vyrážam do cieľa dnešnej etapy a to Padovy.

Padova.

Pred 19 hod. som v srdci Padovy na najväčšom námestí v Európe Prato della Valle, rozloha 89 000 m2 uprostred je ostrov v tvare elipsy a okolo vody je 84 sôch slávnych Padovanov. V bočnej uličke asi 20 m od námestia je hotel za 50 €, niet čo riešiť. O 30 min čistučký sadám na odľahčenú motorku a vyrážam na nočné potulky po uličkách širokých aj 2 m. Vďaka dobrému posedu sa motorka dobre ovláda aj pri pomalej jazde len kardanu sa veľmi nepáči druhý kvalt a voľnobežné otáčky plus dlažba z riadnych kameňov. Až teraz sa začína môj výlet...

Po dvoch hodinách sa vraciam, odkladám motorku, vyberám mapy a Becherovku. Vedľa mňa mládež vypúšťa z úst dym. Je to pravda po tráve sa nechodí, po tráve sa lieta. Moja Becherovka je tam mikroskopický spoločenský prehrešok. Prečo nemôžem zaspať po prejdení 1044 km?

2. deň.

Verona.

O 8 hod. naraňajkovaný, mimochodom boli to najlepšie talianske raňajky, lebo ich robili aziati nasadám na motorku a od radosti si spievam do prilby a teším sa na Veronu a tretí najväčší amfiteáter na svete.

Moje sklamanie bolo obrovské. Amfiteáter začali stavať v r. 30 n. l., pôdorys 152 m x 123 m, 74 vchodov v r. 1183 do dosť zničilo zemetrasenie, ale najviac mu ublížili novodobí barbari s titulmi, ktorí tam umožnili toto!

Rozladený sa prechádzam peknými uličkami, až doma pri pozeraní fotiek si ich vychutnávam. Dokonca vynechávam aj balkón beznádejných romantikov Rómea a Júlie. Prvý a posledný krát nastavujem na GPS vynechanie platených ciest a smerujem do Mantovi.

Mantova.

Palazzo Te postavený v rokoch 1524 až 1534 bol priemerná náplasť, ale nachádzal sa v peknom parku, kde bolo veľa zelene a tieňa. Paradoxne sa mi tam najviac páčili pamiatky z Egypta. Ale na strope boli ozaj pekné fresky. Ukľudnený odchádzam do Cinque Terre. Tak a nechal som sa nachytať oslavnými rečami reklamných agentúr a cestoviek, podobných miest je na Jadrane mnoho, v bralách umiestnené domy, znova dudrem, ešteže cesta bola zábavná.

Vďaka bohu za ich siestu, cesty mám pre seba. V maličkom prístave Portovenere sa najem a hneď je svet krajší, zbadám svoj ďalší sen, drevenú loďku, slintám. Každý rok chodím do Budapešti na výstavu lodí a slintám. No nič čaká ma mesto mramoru.

Carrara.

Ťaží sa tu vraj 25% svetovej ťažby mramoru v 400 lomoch a 2/3 lomov využívali už starí Rimania. Do mestečka bol ťažší prístup, ale stálo za to. Na malom námestí s peknými domčekami a mramorovými lomami v pozadí si odpočiniem. V okolí mesta sú tisícky kusov obrovských blokov mramoru, neviem ako dostali tvar kvádra či to lámu, režú?

Pisa.

Čo som sa ja nahľadal tej veže. Či som tam prišiel z nevhodnej strany, či všetky šípky niekto zjedol, ešte aj GPS povedalo, že Piazza dei Miracoli nejestvuje. Spiklenci. Chronicky známa 56 m vysoká veža. Považoval som ju za riadny gýč, ale mením názor. Ozaj stojí za zastavenie a určite aj za vstup, bolo však neskoro. Aspoň, že turistov v okolí bolo málo a tak som si mohol kľudne poležať dívať sa a fotiť. Veža sa začala krátko po začatí stavby v r. 1173 nakláňať na opačnú stranu ako dnes v r. 1185 pri stavbe tretieho poschodia sa naklonila ešte viac a práce prerušili, odvahu nazbierali o 90 rokov neskôr a pridali ďalšie poschodie. Nový architekt staval trošku naklonené poschodia na inú stranu, vlastne vyrábal banán.

6 poschodie dokončili v r. 1350. Keď sa v r. 1990 vychýlila o 5 m bola pre verejnosť v r. 1990 zatvorená. Dnes je vychýlená o 3 m. Keď som vychádzal z mesta v kempingu chceli 30 €, blázni. To som ešte nevedel, že o pár hodín budem spať v najdrahšom kempe na svete.

Florencia.

Prišiel som do centra za riadnej tmy, prvýkrát mi vadilo, že sa na cestu dívam cez štít a šípka na GPS je modrá na zelenom pozadí. Chcel som sa ubytovať v pupku Florencie a to okolo mosta Ponte Vecchio. Odpovede recepčných, presnejšie číslovky na vizitkách boli od 80 €. Môj limit bol 50 €. Tak som sa motal, krútil, z mesta som nechcel odísť, aby som nestrácal čas rannou zápchou. Po 1 hod sa „znižujem“ ku kempu, ale... Stany tam boli nežiadúce, boli tam stanové domčeky, cene 40 € som rozumel aj nerozumel. Recepčná hovorila francúzsky, moja sestra tiež tak som dal mobil nahlas a dozvedel sa, že keď chcem byť sám v stanovom domčeku, vytiahnem 40 €. Čakali ma tri vojenské postele vo veľkom stane. Prešiel som 618 km.

3. deň.

Ráno o 7 hod radšej platím kartou, aby som nevidel odchádzať peniaze. Mierne naštvaný sa zastavím na kopci, aby som odfotil staré mesto a most. A potom šup na most. Nespomínam si, v ktorom meste som videl viac smeti. Tá špina, to je špinavosť! Humusáci! Zaspomínam na Bielorusko a jeho absolútne čistý Minsk. Absolvoval som povinné Piazza della Signoria, Piazza della Republica, Neptúnovú fontánu, sochu Dávida. Stavby kostolov boli ozaj pekné. Ja som sa však nedokázal povzniesť nad odpadky, ktoré som nemohol prehliadnuť.

Deň predtým som ich vo Verone akceptoval, ale to už bolo priveľa. Takže perlu stredoveku, mesto galérií, kde výtvarníci a sochári odpadávajú od úžasu opisujem cez smetiská. Možno takto bojujú proti nezamestnanosti, dobrovoľne špinia, aby mali ostatní prácu.

A prišla záchrana, 45 min. od Florencie je S. Gimignano a jeho stredoveké hradné mestečko v kopci, postavené na brale. Čistučké a poloprázdne s cenami ako u nás. Fotím sa na pamiatku, staršia pani mi pokazí záber, ospravedlňuje sa, zastavuje skupinku turistov, aby som sa mohol odfotiť samospúšťou. Toto som potreboval, skvelé miesto na skvelé cestoviny.

Najvhodnejší prívlastok je ukojený, odchádzam s úsmevom do Sieny, kde sa mi stredoveká pevnosť veľmi nepáčila. Ale to nevadí, lebo schovaná dedinka severne nad Lago Trasimeno sa volá Vernazzano a kto má cestovné enduro musí tam ísť.

Pri tej šikmej veži si rozlož stan a máš výhľad za milión. Veža je šikmejšia ako tá v Pise, ale popravde je to vežička, ktorá by už dávno spadla, keby ju nedržali laná, ale prostredie a ľudoprázdno, tých troch lajdáckych remeselníkov nerátam, podvečer by tam neboli. Jednoducho skvelé miesto na kľudný záver dňa. Bol som veľmi spokojný a usmieval som sa do prilby.

Orvieto.

Deň gradoval, mestečko Orvieto, jeho uličky a dóm Orvieto /stavba trvala 300 rokov/ sú krásne, kľudné. Čo ja som sa tam nachodil, sedel po lavičkách, schodoch, nafotil.

Spievajúc si do prilby sa presúvam za mesto Terni ku Cascata delle Marmore. Je to 165 m vysoký vodopád, ktorý vznikol v r. 271 pred n. l. Rimania zregulovali rieku, mali jazierko Lago di Piediluco a vodopád. Mali to kedysi ľudia starosti, robiť vodopády. Ktorý novodobý cvok stanovil otváracie hodiny do 17 hod??? Meškal som 15 min. Aspoň, že cesta tam a pochopiteľne aj späť je motocyklovo krásna. Nevadí, v ten deň som už videl krásy dosť. Najedol som sa, trošku som váhal, či sa neubytujem v peknom kempingu, ale bol pekný čas na 2 hod kľudnej jazdy do mesta Tivoli, ktoré je od Ríma 25 km.

Tivoli.

A dobre som urobil. Možnosti na ubytovanie boli, chcel som byť v centre pri Villa d´ Este. Stavba postavená v r. 1550 je v zozname pamiatok UNESCO, je tam viac ako 500 fontán a tie fresky vo vnútri sú neskutočné, vlastne krajšie som ešte nevidel. Samotné mestečko ovládli Rimania v r. 338 pred n. l. Ja som býval za 50 € v izbe so 4 m stropom v prekrásnom starom dome.

4. deň.

Raňajky boli na veľkých stoloch s mramorom, podlaha vykladaná mozaika, ale nie taká ako dnes nanesená na sieťke, ale taká, na ktorú sa obávaš stúpiť, aby si nezničil remeselnú krásu.

Dobre ti radím, zober ženu, frajerku do záhrad Villa d´Este. Keď má niekto také maľby na strope, tak to mu asi nezateká voda zo strechy a nezatekala ani pred 500 rokmi. Okolo 10 hod vyrážam do Ríma.

Rím.

Pred mestom mám rešpekt a úplne zbytočne. Ku koloseum prichádzam, ako miestny taxikár za 25 min z Tivoli. Parkujem ako kráľ, viem, že tam budem dlho, že bude teplo, že budem z toho miesta hotový. Bol som, videl som, onemel som. Zrejme mi chýba slovná zásoba, koloseum je kolosálne, šialené, dokonalé. Ako som písal o Grécku, čo by stavbárski géniovia antiky dokázali dnes? Nadšený posielam priateľom mms. Je tu však problémik v podobe 400 m trojstupu ku kase.

Ale... lístok na koloseum platí aj na Forum Romanum a lístok na Forum Romanum aj na koloseum. Tam je trojstup 40 m. Chlapi ja o tom nebudem písať, pridám tu fotografie, pozri si ich, zámerne si porovnaj výšku ľudí a rozlohu stavby, symbolicky je znázornené „javisko“ kolosea, všimni si, že má „mínus“ poschodia.

Zober na vedomie, že antický Rím mal 1 mil. obyvateľov, niečo jedli, pili, mali kúpele, kadili a fungovalo to. Pozri si výšku stĺpov, stavieb a nepochopíš. Ja som nepochopil. Rozumel som veľkosti stavieb, nič iné...

Zarytý ateista vo Vatikáne. Sixtínsku kaplnku som šiel pozrieť kvôli mojej mame, aby som od nej dostával aj naďalej skvelé obedy. Viem koľko je 400 m, behávam po atletickom ovále. Troj a miestami štvorstup v dĺžke 600 m na vstupe ma odrádza. Túlam sa okolo baziliky svätého Petra, postavím statív chcem sa odfotiť. Na golfovom autíčku prichádza policajt a dôrazne ma upozorňuje, že statív je tu zakázaný. Škoda, že neviem taliansky, spýtal by som sa či v detskom kočíku, ktorých je tu asi 1000 je menej rúrok a kovu ako v statíve.