Dlho som čakal... 2. časť. 1/5

Prvá časť:

14.11.2011 - MajoKE Čitatelia: 14076 Strany: 5 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Dlho som čakal na tento výlet, tak dlho nečakajú ženy svojich mužov, tak dlho čakajú len matky svojich zatúlaných synov. 1. časť.

Môj obľúbený westernový hrdina „Tuko Benediko Pacifiko Funa Maria Ramirez“ obžalovaný z vraždy, lúpeží, krádeže, sprenevery, znásilnenia panny bielej pleti, znásilnenia panny čiernej pleti povedal: “Sú dva druhy ostrôh, tie čo prichádzajú na koni a tie čo prichádzajú oknom!“ Ja si to spájam s výrokom môjho priateľa, ktorý tvrdí, že sú dva druhy mototuristov: „ Tí čo spia v penziónoch a tí čo serú po kríkoch.“ Je to hnusné, presné, výstižné. Samozrejme obe skupiny sú rovnocenné! Vždy si na to spomeniem pri plánovaní výletov.

 

Podivíni z Ázie. Ale postavil som sa do nekonečného radu na 20 min, poznačil si miesto a vyhodnotil to ako nekresťanské, aspoň pre mňa, prepáč Michelangelo. Ale bol som svedkom niečoho, čo mi nešlo do hlavy. Predo mnou stáli dva evidentne manželské páry z Ázie, čierne vlasy, šikmé oči, nechcem nikomu krivdiť. Mali dve fľaše vody. Napila sa jedna žena, normálne priložila pery k fľaši. Jej muž zaklonil hlavu maximálne dozadu ako moje dieťa na nočníku, keď pije čaj, alebo hltač mečov a nalieval si vodu do hrdla. Nepil, nalieval.

Forum Romanum. Ozaj veľký komplex.

Dobre jeden cvok. O chvíľku presne to isté zopakoval druhý pár. Dvaja cvoci, vlastne štyria. Že ja neviem anglicky, mohol som sa predstaviť ako sexuológ a spýtať sa ich ako je to u nich s orálnym sexom. Je pravda, že miesto nebolo najvhodnejšie.

Piazza Navona, Fonata di Trevi, Piazza di Spagna všetko je to suché z nosa oproti koloseu. Nadchla ma tam len jedna vec a to jedna figurína. Ja v ňom vidím Limonádového Joea.

Pouličný umelec, či povaľač?

Chýbal už len Kopecký a jeho výrok: „Alkohol v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve.“ Maximálne spokojný som vyrazil skontrolovať mesto gladiátorov Capuu. Jazda po diaľnici Rím Neapol nepatrí medzi najlepšie nápady motorkára.

Capua

Tak v tomto meste som hľadal dlho amfiteáter. Kde len môže byť druhý najväčší amfiteáter z 1 storočia? Tabule nikde, GPS POI body nič. Čo to je? Hľadám ubytovanie, miestny reštauračný lákač ma posiela rovno k penziónu Parente. Tam ma čakala postavička typu Dany de Vito.

Capua. Spartakove bydlisko

Ubytovanie 25 €. Enrico Iannuzzelli mi dal izbu skromnú ako pre pútnika, to mi bolo jedno. „Spýtal sa rukami“, rukami ukázal symboly prejedania sa. Áno chlap, to chcem! Ukazujem osem prstov. Potom spánok a osem prstov. Večera pozostávala z množstva jedla, to mäsisko mám určite ešte v hrubom čreve dodnes, jahody, koláče, zelenina, cestoviny. Ťažké červené víno, čo tu chcú so mnou robiť? Za večeru som platil 15 €. Konečne mi nevadili skromné a sladké talianske raňajky. Amfiteáter som nenašiel, pretože sa nachádza v inom meste, ako mi Enrico vysvetlil, v S. Maria Capua Vetere. Prešiel som 250 km.

5. deň

Tak som sa šiel pozrieť o 6 km vedľa na miesto Spartakovho povstania v roku 73 pre n. l. Nuž veľmi sa o tento skvost nestarajú. Amfiteáter je krásny. Mestečko bolo zanedbané. Nasledovalo mesto, ktoré ozaj predčí Pompeje.

To vpravo je nános lávy

Herculaneum

V čase výbuchu Vezuvu tam žilo 4 000 ľudí, vzniklo v r. 314 pred n. l. Mesto bolo zakryté prachom a lávou, nánosom hrubým 11 – 26 m. Objavené bolo v 18 stor. Domy nikto nerozoberal na prestavbu iných domov, nikto nebúral malé domy a staval väčšie, nerobil prestavby, nemenil ulice, nič nevylepšoval.

Herculaneum. Toto v Pompejách neuvidíš.

Takže vieme ako to tam vyzeralo. Prekvapilo ma aké mali malé izby aj bohatí. Turisti tam boli z rána traja, mal som to pre „seba“. Nástenné maľby, na kamenných uliciach vyjazdené stopy od vozov. Jedinečné!