Takt prvý alebo ako začať dovolenku na ambasáde

Paulie (Nexus) & gemby (V-Strom)

15. - 18.06.2011

Strata identity

Deň pred odchodom prichádza Rasťo zo Žiliny. Trošku má meškanie ale zatiaľ všetko podľa plánu. Dávame radlera na partizána, kecáme a ideme chrápať. Ráno vyrážame. Trošku nás zdrží platenie bratrancových faktúr v banke v Győri a nasleduje prelet Maďarskom. Veszprém, Siófok, Marcali, Barcs. Pri Siófoku klasické horkokrvné stopárky, súdiac podľa ich oblečenia, či skôr vyzlečenia. Okolo Balatonu ma prekvapuje veľa nemeckých ŠPéZetiek. Keď ich tak začínam sledovať, prichádzam na to, že sú to viacmenej teraz už plnotuční Fritzovia, ktorí si na Balaton asi zvykli ešte ako polotuční DeDeRóni. Trabantíky vymenili za kombíčka či wohnwageny a richtung Balaton ostal. Blížime sa k chorvátskej hranici a zmocnil sa ma blbý pocit.

Občiansky. Asi jediná vec, ktorú som zabudol skontrolovať. Pred nami sa už črtá hraničný prechod a nenápadne zastavujem, vyberám doklady, pozerám občiansky... platnosť do januára 2011. Asi som sa zatváril ako mufty keď mu gašparko vyfúkol prezidenta a zmocnila sa ma celoplošná nasratosť. No fasa. Oznamujem to Rasťovi. Ako naschvál cez hranice neprechádzalo žiadne auto a už na sebe cítim pohľady colníkov. Celú našu zastávku pred nimi maskujem tým, že si odkladám bundu do kufra. Maďarský colník v pohode, chorvátska colníčka sa ma pýta kam ideme. Konečná, hovorím si. Odpovedám že Bosnia a Hercegovina, Metkovič. Po chvíľke mi vracia občiansky. Prvá čiara za nami. Kúsok za hranicou nasleduje obedná prestávka a zasadnutie valného zhromaždenia.

Co dál? Celoplošná nasratosť vo mne úspešne pretrváva a nedokážem pochopiť ako som mohol spraviť takúto chybu. Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem ďalej s tým, že redukujeme prechody hraníc na minimum, čím redukujeme možnosť že si to colníci všimnú. Sadáme na mašiny a začínam byť na 90 percent presvedčený, že to bude úspešné. Virovitica, Daruvar, Gradiška. Čaká tu zopár áut, tak sa poctivo zaradím za ne. Žiadne suverénne pchanie sa dopredu ako za normálnych okolností. Zrazu si sadá do búdky mladý colník a ukazuje, že môžme ísť aj tam. Idem ako prvý. Keď si už pozerá moje „papiere“ asi minútu, percentá môjho presvedčenia klesajú. „Isteklo“ hovorí. Zrazu som pochopil ako blízko k sebe majú Chorváti a Slováci, a nepotreboval som slovník ani Google translator. Pochopil som. Motorky nabok a ja mám ísť s ním.

Ideme do kanclu, či skôr búdy kde sedí „šef“. Tuto si všímam hierarchiu chorvátskych colníkov. Pripomína mi to totáč. S každou vecou treba prísť za „šef“-om a s jeho požehnaním „da“ sa môže pokračovať. Nasledujú asi dve hodiny strávené u šéfa, preverujú si ma, telefonujú. A spoznávam ďalšie chorvátske slovíčko “kazna“. Novčana kazna 1000 kuna. Zrazu začínam mať odpor k chorvátskej faune. Šéf ešte ručne vypisuje asi hodinu nejaké papiere a hovorí, že toho má veľa. Po hodine začne vypisovať moje papiere čo mu trvá ďalšiu hodinu. Za asistencie ďalších troch colníkov sa ma pýtajú na všelijaké somariny. Pozorujem tu segmentáciu chorvátskych colníkov. Jeden vie po nemecky, druhý po anglicky, ďalší písať a posledný čítať. Oznamujú mi, že ma nemôžu pustiť cez hranice, že sa musím vrátiť. Ale kam to mi už nevedeli povedať. Vravia mi, že oni by ma mali zobrať na slovenskú ambasádu, ale čo budem robiť je na mne.

Tak sa teda otáčame a ideme mimo diaľníc na Zagreb až do zotmenia. Zapichneme to za dedinkou Krivaj, kde to v chatke pri jazere vyzerá na párty. Postavíme stany a zvedavá tlupa mládežníkov sa valí na nás. Doniesli nám pivo a vyzvedajú odkiaľ sme. Ten najodolnejší voči alkoholu so mnou komunikuje po nemecky a vraví, že oslavujú koniec strednej školy a že sú už všetci... majú dobrú náladu. A aj mali a dlho. Tak im dávame na oplátku chlipnúť z ploskane slivovicu so slovami Slovačka rakija... odvtedy sme už len počúvali Slovakia rakija. Zaspávam nasratý na colníkov, na pokutu, na seba.

Ambasáda

Na druhý deň ráno sa zobúdzame, pakujeme stany. Mladí nám doniesli fľašu coly, asi ako odškodné za nočný kľud. Zastaví sa pri nás ešte dedo s vnukom a so psom, trošku pokecáme a pýta sa či nechceme hašiš alebo marihuanu. Tak týmto nás ozaj dobre pobavil.

Navigácia nás doviedla až do Zagrebu pred ambasádu. Odparkujme motorky a zvoníme na konzulát. Zvoní Rasťo, zvoním ja a nič. Pozerám úradné hodiny od 9 do 12, sme ešte v limite. Búchame na dvere a nič. Dávam Rasťovi rabaka a lezie hore do okna. Konečne úspech. Sekretárka otvára dvere so slovami, že im nefunguje zvonček. Tak tuto už moje pozitívne myslenie totálne skrachovalo a už som videl ako sa moja vec vybavuje veky. Prišlo však milé prekvapenie, konzul je veľmi ústretový a dozvedám sa, že papiere môžem mať hotové ešte v ten deň. Tak sa bežím dať odfotiť, vraciam sa s fotkou na konzulát, vyplním zopár papierov a doklad na cestu domov mám za chvíľku hotový. Bavíme sa o tom ako to v Chorvátsku chodí a dozvedáme sa, že pokuty sú tam od 1000 do 5000 kuna. 5000 kuna = cca 720 €, takže bacha na vec! Vyfasoval som minimum, na colníckeho šefeho som asi spravil dobrý dojem. Konzul nám dáva ešte nejaké know how a celkom príjemne sme sa s ním porozprávali.

Celoplošná nasratosť opadá a teraz sa už začína ortodoxná motodovolenka. Teda nie až tak ortodoxná lebo nový doklad mám len na cestu domov, a tak Bosna a Montenegro odpadá. Ale budiš, aj tak je to úplne iný pocit mať za čiarou späť svoju identitu. Náladu nám ešte vylepšuje pastva pre oči na zagrebských djevojkách. Tak a zase sa modifikuje naša trasa na Plitvice, priesmyk Mali Alan a uvidíme.

Ideme okrskami do Karlovacu cez Kravarsko. Zastavujeme pri rieke Kupa, zohrejeme si niečo pod zub a Rasťo sa ide schladiť do vody. Z Karlovacu ideme na Plitvické jazerá. V mestečku Slunj si dávame prestávku na kafčo a obdivujeme spleť vodopádov v meste. Cestou ešte absolvujeme nákup v potravinách a za chvíľku sme pri Plitvických jazerách, kde hľadáme kemp. Kemp Korana čo nám odporúčajú pri jazerách je relatívne drahý, ale hneď nachádzame menší za 8 eur na deň za osobu. Tu nám robí spoločnosť náš nový kamoš cap Samko. Predbežný plán je jeden deň na off-road priesmyk Mali Alan a jeden deň na jazerá.

Mali Alan

V piatok ráno vyrážame na Gračac. Cestou sa zastavíme na parkovisku pri Plitvickych jazerách a pýtame sa na ceny a parkovanie. Vstup na jazerá je cca. 16 eur na osobu na deň a parkovanie majú motorky grátis. V Gračaci tankujeme a pokračujeme smer Obrovac. Po pár kilometroch sa otvára veľké údolie s vodnou nádržou, do ktorej ústi obrovská rúra z kopcov. Doma som vygooglil, že je to rúra privádzajúca vodu do hydroelektrárne. V Obrovaci zbehneme do mesta na kávičku, na nákupy a ideme na očakávanú cestu Obrovac – Sveti Rok cez priesmyk Mali Alan.

Video: Balkán 2011 na dva takty

Cesta bola úplne super, presne podľa očakávaní. Nebudem ju tu opisovať, pozri video. Najviac ma tešilo, že nám prialo i počasie, bolo krásne, teplo a slnečno. Na vrchole hory si dávame pauzu, fotíme a najpatriotickejší čin, ktorý mi tu napadá, je dať si našu bôčikovú s hrvatskym kruhom. A ako chutila...

Vraciame sa severnou stranou priesmyku, ktorá už nie je taká zaujímavá ako južná a ide väčšinou v lese. A ešte jedna vec. Okolo cesty sú míny, ktoré im tu ostali ako spomienka na vojnu. Upozorňujú na to tabule, ktorých je popri cesty mrtě. Pokiaľ sa nechceš zahrať na létajícího Čestmíra, tak by si mimo cesty nemal chodiť. Večer sa vraciame do kempu. Večera, sprcha, kŕmenie Samka. Zvažujeme návštevu Plitvíc, ale nakoniec sme sa rozhodli, že sa sem vrátime inokedy aj s polovičkami. Rasťo plánuje na ďalší deň Bosnu podľa nášho pôvodného plánu a ja zvažujem cestu domov alebo zbehnúť k moru. Ráno múdrejšie večera.

Deň pri mori

Zvíťazilo more. Kúsok za Plitvickými jazerami je odbočka na Bihač, kde sa rozchádzame. Rasťo ide do Bosny, ja smer Zadar. Mrzí ma, že nemôžem pokračovat s ním, ale tak za chyby sa platí. Rozhodujem za medzi dvomi alternatívami: ostrov Pag alebo po magistrále smer Senj. Cestu po magistrále som absolvoval pred dvomi rokmi a veľmi sa mi páčila. Rozhodujem sa však pre Pag.

Tu začína zaujímavá, mesačná krajina Pagu. Popri ceste sa tu nachádza množstvo salín, z ktorých sa odparovaním získava soľ. Robím minimálne množstvo zastávok na fotenie a na volanie prírody. Tak ako sa Forrestovi chcelo behať, mne sa chcelo jazdiť. Prispelo k tomu aj počasie, trošku sa zatiahlo a tak sa mi nechcelo ani osviežiť v mori. Kompou sa dostávam do Prizny a smerujem po magistrále na Senj. Výborný asfalt, len hustá premávka. Pred dvomi rokmi tu nebolo skoro žiadne auto, a teraz... V Senj odbočujem na diaľnicu a cez Zagreb to ťahám až na Čakovec. Na chorvátsko-slovinských hraniciach sa učím nové slovíčko, keď sa ma colník pýta: „izgubili dokumente?“ Tak mu vysvetľujem, že som ich neizgubil ale isteklo. Bez problémov ma púšťa ďalej. Nasleduje nudný presun cez Maďarsko a večer už relaxujem doma vo vani.

Epilóg

Spravil som niečo cez 2000 km, priesmyk Mali Alan bol super, len by som si ho vedel predstaviť na off-roadovejšej motorke, finančne to bol low cost až na tú kaznu, naučil som sa tri chorvátske slovíčka, ktoré už asi nikdy nezabudnem, videl som slovenský konzulát v Zagrebe, na ktorý sa je ťažko dostať, a nikdy nebuď presvedčený na 90 percent.

Takt druhý alebo na Slovensku je to tak !

Paulie (Nexus) & Oskar (Silver Spirit)

14. – 18.08.2011

Prológ

... ešteže existuje sociálna sieť a ešteže som si všimol, že kamoš - DJ na zaoceánskej lodi je v Zadare. Po krátkom chate sa dozvedám, že 15-eho dokujú na Hvare. Ako v rozprávkach sa mi nad hlavou rozžiarila žiarovka a začali pracovať ozubené kolieska. Prepis našej Skype konverzácie:

• 11. 8. 2011 17:31:30 Paulie: pop...
• 11. 8. 2011 17:31:44 Paulie: 15. som na hvare osi
• 11. 8. 2011 17:40:15 Oskar: Ok
• 11. 8. 2011 17:40:29 Paulie: odkedy ste tam?
• 11. 8. 2011 17:40:31 Oskar: Zistim kedy dokujeme
• 11. 8. 2011 17:40:41 Paulie: ake mesto?
• 11. 8. 2011 17:40:44 Oskar: Od 8
• 11. 8. 2011 17:40:50 Oskar: Hvar
• 11. 8. 2011 17:41:07 Paulie: pozriem na mape kde to je
• 11. 8. 2011 17:41:15 Oskar: Ok
• 11. 8. 2011 17:44:06 Paulie: to mam druhy koniec ostrova
• 11. 8. 2011 17:44:10 Paulie: ale nie je problem
• 11. 8. 2011 17:46:20 Oskar: Ok
• 11. 8. 2011 17:47:04 Oskar: www.silversea.com/destinations
• 11. 8. 2011 17:47:15 Oskar: 12:00
• 11. 8. 2011 17:47:41 Paulie: ok
• 11. 8. 2011 17:47:53 Paulie: pop... sa tesim uz
• 11. 8. 2011 17:48:00 Oskar: Aj ja
• 11. 8. 2011 17:48:05 Oskar: Ty ko...

Cesta tam

V sobotu oslavujem narodky do neskorej noci a v nedeľu 14-ho vyrážam. Doobeda rýchlo pobalím veci a sadám na mašinu. Robím ešte zastávku v Nových Zámkoch u kamošov (burgmanisti Peťo a Marika), ktorí mi dávajú na cestu zopár broskýň (neskôr zohrajú svoju deštrukčnú rolu), a okolo jednej definitívne vyrážam smer juh. Cestu cez Maďarsko a Chorvátsko opisovať nebudem, bola rovnaká ako v prvom takte. Akurát, že som nešiel na Barcs cez Marcali ale cez Kaposvár a Szigetvár. Za Kaposvárom bolo parkovisko so zaujímavou drevenou vežou, na ktorú som samozrejme musel vyliezť.

Prichádzam na chorvátsko-bosniansku hranicu Gradiška, kde ma minule zrušili. Som zvedavý či sa ma ešte budú pamätať. Dávam im nový občiansky, ťukajú údaje do compu a úplne v poho ma púšťajú. Začína sa pomaly stmievať a smerujem do Banja Luka. Tak tuto to ozaj žije, jedna dedina končí a hneď začína druhá. Okolo cesty množstvo barov, krčiem, motelov, obchodov, ľudí... Pomaly začínam pokukovať aj po nejakom ubytku, až sa zrazu napájam na diaľnicu, ktorá ma berie až do Banja Luka. Tam tankujem a som celkom prekvapený... po vojne skoro žiadne stopy, nové budovy, nové autá. Celkovo na mňa toto mesto spravilo dobrý dojem. Tesne za Banja Luka nachádzam ubytko na prvý šup. Zastavil som pri tabuli CAMP a hneď pribehli domáci. Na jednej strane cesty majú dom, kde sa dá prespať a cez cestu majú camp hneď pri rieke Vrbas. Vyberám izbu za 10 eur a kupujem od domáceho rakiju na lepší spánok.

Silver Spirit a trable okolo

Ráno porobím zopár fotiek, lúčim sa s domácim a o 6.00 už sedím na motorke, smer Mostar. Krajina úplne mení charakter, rieka Vrbas sa zarezáva do hôr, otvárajú sa krásne scenérie a tu sa začína motorkovanie. Po pár kilometroch však začína sadať hmla. Miestami nie je vidieť skoro nič a mesto Jajce prechádzam tak, že som si to ani nevšimol. Neva, vodopád počká... Za Jajcom hmla definitívne mizne, čo mi zlepšuje náladu. Dosť sa ponáhľam, nakoľko o 14.00 mám byť na Hvare. Čas tlačí a tak nerobím ani zastávky na fotenie. Je to tu však ozaj podívaná, krásna príroda, rieka Vrbas, vodné nádrže na nej, Jablaničko jezero, Neretva... Nemôžem si odpustiť zastávku v Mostare, pozrieť staré mesto a povestný most.

Nasleduje hraničný prechod do Chorvátska a som pri mori. Pohľad na more asi každému vyčarí úsmev na tvári. Akurát benzín mi už začína dochádzať, ale tak vravím si, že na Hvare v Sučuraj natankujem. Onedlho som v Drveniku, odkiaľ za pár minút odchádza kompa. Pri fotení všímam, že puzdro foťáku nejako lepí. Čekujem kufor a zisťujem, že broskyne v sáčku zmenili skupenstvo na tekuté a najviac si to odnieslo oblečenie. Tak toto už ozaj potešilo. Preplavíme sa do Sučuraj kde prichádza ďalšie prekvapenie. Domáci mi oznamujú, že najbližšia benzínka je až v Jelse (cca. 50 km). Hmmm. Nič iné mi neostáva, len to risknúť. Idem maximálne 50-kou, viac sa ani nedá nakoľko cesty sú až po Jelsu totálne rozbité. Asi na výpary prichádzam do Jelsy, kde tankujem. Odtiaľto už do mesta Hvar vedie kvalitná nová asfaltka. Pár minút po druhej som tam.

Pozerám mobil, neprijaté hovory od Oskara a SMS: “Kde si ?” Voláme si a po chvíľke hľadania sa vidíme. Akútne potrebujem nájsť ubytko, dať si sprchu, oprať a vysušiť košeľu a dlhé nohavice, ktoré sú podmienkou na vstup na Silver Spirit. Na parkovisku nám miestna dievčina ponúka izbu hneď za rohom za 200 kuna. Ok, beriem. Ideme na izbu, začínam si vybaľovať veci a prichádza jej stará mama s novou cenotvorbou a cena už bola 200 kuna na posteľ, čiže 400 kuna. Oskar s jeho typickou razantnosťou hovorí, že to balíme a odchádza bez pozdravu. Ja chvíľku nechápem a začínam hádzať všetko späť do kufra. Osi si ide sadnúť do kaviarne a ja hľadám ubytko.

Cena pre jednu osobu na noc bola viacmenej všade 500 kuna. Idem teda do kempu, ktorý som videl kúsok pred Hvarom. Recepčnému hovorím, že sa ponáhľam a nechám si na vrátnici veci, kufor a keď sa vrátim, postavím stan. Idem teda do sprchy, beriem si košeľu a nohavice na opratie a tu prichádzam na to, že nemám ani sprchový gél. Osprchujem sa teda len v teplej vode (pomohlo) a snažím sa vysprchovať z oblečenia broskyňový pattern. Na moje počudovanie, to celkom dobre vyšlo. Samozrejme nebolo to ako z reklamy na Persil, ale našťastie košeľa mala krémovú farbu so vzorkou, kde sa to úplne stratilo. Dám na seba mokré veci a idem k mašine. Pohľady ľudí boli všelijaké, ale mám v paži. Sadám na bajk a všelijakými grifmi sa na sebe snažím vysušiť veci počas jazdy. Do Hvaru prichádzam polosuchý. Odparkujem motorku a ideme na loď.

Občiansky berú v prístave do zálohy, vyfasujem visačku Visitor a ide sa na loďku čo nás berie na megaloď. Tam prichádzam už skoro úplne suchý, takže všetko je OK. Oskar mi najprv ukazuje svoju kajutu a potom ideme pozrieť svet tých za vodou.

Akože parádička, 7 dní na tejto lodi stojí na osobu 5000 eur, tak si asi vieš predstaviť čo je to za luxus. Bary, reštaurácie, divadlo, kasína, fitko, bazény, salóniky. Pozerám na pasažierov... každý je kľudný, vysmiaty, pohoda, žiadny stres... Proste iný svet. Sadáme si do salóniku a po 3 pivku sa začínam cítiť ako syn Rockefellera. Stačilo, ideme naspäť na ostrov.

Tam prichádzam na to, že nemám telefón. Akoby to všetko ešte nestačilo. Idem rýchlo do kempu čeknúť či som to nenechal tam... ani telefón, ani bunda. Bundu aj s fónom som asi zabudol na izbe, kde bábuška zdvojnásobila cenu. Ideme teda tam, nikto neotvára. Dievčinu čo nám izbu ukázala, nachádzame v kuchyni jedného hotela a vraví, že končí v noci o jednej. Ideme naspäť kde konečne vidíme bábušku a otvára nám dvere. Bola tam aj bunda aj fón, v skrini. Padá mi zo srdca balvan. Teraz už totálne kľudní ideme na večeru. Dávame si pizzu a o 21.00 má Osi posledný odvoz na loď a plavia sa ďalej do Dubrovníka. Vraciam sa do kempu, rozložím stan a dávam si dokopy myšlienky. Bol som na lodi kde si kupujú cukríky vyvolení a kam sa bežný smrteľník asi len tak ľahko nedostane. Po hektickom dni zaspávam.

Chorvátsko vs. Slovensko

Ráno si zaplávam v mori, všetko popakujem a nahodím na bajk. Stari Grad, odkiaľ mi ide kompa do Splitu mám len zopár kilákov. Prichádzam do prístavu, kupujem lístky na kompu a zrazu ďalšie prekvapenie. Motorka neštartuje. A zase som nakúpil. Prichádzam na to, že mi odchádza palivová pumpa. Presne toto isté mal kamoš na Vespe s rovnakým motorom. Výrobná chyba. Motorku za studena naštartuješ, v pohode jazdíš a keď vypneš motor nenaštartuješ pokiaľ pumpa nevychladne. Takto to aspoň fungovalo na jeho Vespe. Kompa mi odchádza až o tri hodiny, takže čas mám. Nechám teda vychladnúť motor a motorka štartuje. OK. Tak teda môj plán bol nasledovný : vyjazdím benzín v nádrži na minimum, natankujem plnú a počkám kým pumpa vychladne. Potom prejazdím celú nádrž a motor vypnem až na benzínke. A takto to budem opakovať až kým prídem domov.

Príde kompa, naštartujem, idem na kompu. Plavba kompou trvá dosť dlho, tak motor v pohode vychladol. Kompa dorazila do Splitu, motorka štartuje. Zatiaľ všetko podľa plánu. Vymotám sa zo Splitu a idem štvorprúdovkou na Dugopolje na diaľnicu. Stupák jak sviňa a zrazu motorka končí. Stiahnem sa na kraj cesty. A čo teraz ? Došlo mi, že motorka je nepojazdná a domov sa na nej nedostanem. Tlačiť ju do kopca neprichádza do úvahy, ani nechať ju tam. Zázrakom ju v tej premávke pretlačím na druhú stranu. Sadám na ňu a spúšťam sa dolu cestou, pokiaľ to pôjde. Dostávam sa až ku kruháču pri Splite. Napravo vidím nejakú veľkú budovu a parkovisko pod ňou. Schádzam teda z kruháču a akurát sa motorka dogúľala až na odbočku na parkovisko. Tlačím ju na parkovisko a prichádzam na to, že to je obchodné centrum Mercator.

Po chvíľke úvah, mi prišlo najrozumnejšie riešenie nechať opraviť motorku v Splite. Idem teda do Mercatoru na informácie a pýtam si číslo na taxík. Volajú mi taxík a hovoria, že za chvíľku príde k východu z centra. Čakám teda tam. V tom prichádza chlapík na skútri a pýtam sa ho či nepozná nejaký servis na motorky, konkrétne Gileru. Radí mi a dáva adresu. Taxík ma tam teda zobral, povedal som o čo ide a hneď mi vravia, že je to palivová pumpa. Dozvedám sa, že pumpu vedia zohnať do dvoch dní. Ok, objednávam ju s tým, že im tam zoberiem motorku a presne čeknú vo co gou. Cestou naspäť sa pýtam taxikára či nepozná nejaký lacný hotel v blízkosti servisu. Vraví, že kúsok odtiaľ je Hotel Dujam. Zavolá tam a hovorí, že majú voľnú izbu. Dáva mi jeho mobil a hneď si ju bookujem. Prídeme do Mercatoru a motorka už štartuje. Sadám na ňu, zapínam navigáciu na fóne a prišiel som až po hotel Dujam. Ubytujem sa, pokúšam sa mašinu nakopnúť, ale nič. Tak teda idem do servisu pešo dohodnúť čo a ako.

Servis sa volá G+ SKUTERMOTO SPLIT. Je to vlastne predajňa so servisom a patria asi v Splite medzi najlepších. Prístup k zákazníkovi a ochota je neskutočná. Myslím to v dobrom slova zmysle. Nehovoriac o tom, že sa so mnou rozprávali plynulou angličtinou. Tu sa dozvedám, pre mňa nepochopiteľnú vec. Vravia, že je to výrobná chyba istej série benzínových púmp a v Chorvátsku sa robila zvolávačka a menili to grátis. Prečo nebola zvolávačka na Slovensku? Lebo na Slovensku je to tak! Pýtal som sa na to u predajcu DUE FRATELLI s.r.o., kde som motorku kupoval. Dostal som vyčerpávajúcu odpoveď, že viem aký... je importér pre Slovensko (Car Care, s.r.o.) a že oni o ničom nevedeli. Chorvátsko : Slovensko - 1 : 0... alebo vedeli : nevedeli.

Baba z Vancouveru

Poďme ale naspäť do Splitu. Na druhý deň beriem motorku do servisu a ostávajú mi na Split necelé 2 dni. Popozerám staré mesto, prístav, pláže, trhy... Cestou na hotel z centra sa ma po anglicky pýta silne pohľadná blondínka (garážovaná tridsiatnička) či ide správne? Vravím, že nie som domáci, ale ja idem na tú istú ulicu. Velebitska. Žiadna telenovela, ozaj tak bolo... Tak teda ideme spolu a speakujeme. Baba je z Vancouveru, je v Chorvátsku už druhý krát, a tak sa jej tu páči, že sa sem bude vracať každý rok. A to nevyzerala na to, že by nemala na Caribic alebo exotiku. Keď jej vravím, že som zo Slovenska, mal som taký pocit, že Slovakia počula asi prvýkrát v živote. Neviem kde to celé viazne, že Slovensko je taký cudzí pojem... síce keď to u nás všetko funguje ako s tou zvolávačkou ani sa nečudujem.

Vo štvrtok mám motorku okolo 15.00 opravenú a idem po chorvátskych diaľniciach domov. Zagreb, Varaždin, Rédics, Szombathely, Csorna, Györ a som doma.