Šialená myšlienka bezvýznamného panovníka, postaviť si ohurujúci monumentálny hrob uprostred ničoho a v podstate ekonomicky vyčerpať celú ríšu na pokraj záhuby... ale podľa čoho šialená, podľa dnešných merítok? Veď sa robia ďaleko zbytočnejšie činy... a bezvýznamného panovníka? Veď ovládal malú ríšu na karavánovej ceste, ktorej počas svojho panovania zabezpečil mier a prosperitu... čo môže byť významnejšie? Poďme teda tam!

Nepamätám si už presne kedy mi prvý krát Rasťo spomenul, žeby sme tento rok mohli skúsiť pojazdiť v Turecku, ale odvtedy už mi ten „chrobák“ z hlavy nevyliezol. Vždy som sa chcel dostať na ázijsky kontinent, „žeby by to bolo práve v Turecku?“

Otváram google earth, hmm ... v porovnaní s rodnou zemou obrovská krajina. Európa, Ázia a pre našinca exotické susedné štáty - Sýria, Irak, Irán, Arménsko, Gruzínsko. Nezáväzne som začal obzerať zaujímavosti Turecka, ktorých je tam neúrekom, veď už len to že tam pramenia Eufrat a Tigris medzi ktorými vznikla dávna Mezopotámia bolo pre mňa fascinujúce, nehovoriac o tom, že na úpätí biblickej hory Ararat „pristál“ Noe-ho koráb. Čítaním cestopisov som sa snažil tak trochu priblížiť si iný svetadiel, inú kultúru a náboženstvo u nás známe iba, ako fanatické a neustále spájané s teroristami.

Pravdupovediac som myslel, že keď poviem žienke kam sa chystám tento rok na motodovolenku tak ma niekam nakopne a rovno podá žiadosť o rozvod. Veď v marci sa nám mala narodiť druhá dcérka a ja som sa mal v polovici mája vytratiť z domu na 15 dní? Možno aj viac? Ale mne takmer záhadným spôsobom (ďakujem Marcelka) sa všetko vykryštalizovalo takže mesiac pred odchodom som sa teda záväzne nahlásil Rasťovi, samozrejme za predpokladu, že budú moje ženy po pôrode a pred cestou OK!.

Tento trip bol Rasťov nápad a preto som plánovanie nechal čisto v jeho réžii. Rozprúdená debata o ceste Tureckom na internetovom portáli www.motoride.sk dala do kopy zvyšok partie, ktorá sa tak rozrástla na 5 členov. Ja (Jose - VK), Rasťo (Manana - RS), Janči (Raptor - ZM), Juraj (Cacho - BA) a Samčo (BA).

V apríli prvá vážna stretávka ohľadom cesty Tureckom. Pri popíjaní nealkoholického pivka v garáži profesora Maňáni (Rasťo) a asi 2 hodinovej prednášky toho istého profesora som zistil, že Trója je v Turecku a že je tam aj nejaký Efez, Pamukkale, Nemrut Dag, Kapadócia či starovulkán Nemrut Dagi. Aspoň o bájnom Ararate, ktorý je tam, ale na „konci sveta„ som vedel. Na „prednáške“ som sa dozvedel, že v utorok 24. Mája by mal ísť z Poti v Gruzínsku trajekt cez celé čierne more do Varny v Bulharsku a že ak by to vyšlo tak by sme ho využili na oddych a prepravu na európsky kontinent. Takže do plánu zahrňujeme aj presun Gruzínskom na trajekt do prístavného mesta Poti pri čiernom mori.

Prednáška bola skvelá a bolo vidieť, že pán „profesor“ bol naozaj skvelo pripravený avšak počas cesty sa predsa len našli nejaké menšie nezrovnalosti, hlavne ohľadom vzdialeností medzi jednotlivými checkpointami, či odchodmi trajektov, ktoré boli uvedené na internete. Turecko je veľká krajina, kde je 100 km na mape iba maličký kúsok. Ak sa vám však takých kúskov nakopí viac tak veru človek trochu zneistie, ale o tom až neskôr.

Zo stretnutia odchádzam plný informácii a čo bolo hlavné tak s pevným dátumom odchodu, ktorý „(ne)šťastne“ padol na piatok 13-teho mája 2011. Ale nám čo sme narodení 13-teho nič neobvyklé a už vôbec nie nešťastné.

Nasledovali 4 týždne príprav motorky, aby zvládla presun Maďarskom, Rumunskom, Srbskom, Bulharskom, naprieč Tureckom do Gruzínska a späť. Doplňujem cestovateľskú výbavu o nový stan a samonafukovaciu karimatku, veď pri priaznivom počasí by bola škoda platiť za ubytovanie, keď môžeme spať pod holým nebom. No a keď už budeme spať pod holým nebom tak pribaľujem do výbavy aj niečo pod zub. Takže nejaká ta enduro klobáska, slanina a po minuloročnej skúsenosti v Rumunsku kedy sme poslednú noc nemali takmer čo do úst položiť som pribalil aj nejaké konzervy. No a čože by sme to boli za Slovákov, keby vo výbave mala chýbať dezinfekcia a ohnivá voda v jednom, ktorú reprezentovala kvalitná hruškovica z Hrušova.

Dátum odchodu sa neúprosne blížil preto sme týždeň pred odjazdom využili na spoločnú stretávku v Kmeťove u Juraja na chate, kde sme ešte raz prebehli celý plán trasy, dátum návratu domov +/- 2 dni, ako aj pravidiel jazdy v skupine. Teda cestovná rýchlosť, postup ak niekto ostane visieť v križovatke na červenú či pri poruche. Ale čo bolo hlavné, miesto kde sa všetci piati toho 13-teho stretneme. Dohoda padla, že sa stretneme na Maďarsko-Rumunskej hranici pod mestom Makó (Makov) na malom hraničnom priechode Cenad.

Deň 0 - cestovateľská horúčka

Deň pred odjazdom sa stupňuje cestovateľská horúčka. Na rýchlo ešte vybavujem cestovné poistenie pre prípad, že by sa niečo stalo a podvečer začínam baliť motorku. Oblečenie, stan, karimatka, spacák, základné náradie, hygiena, nejaké medikamenty, jedlo, pálenvô, pas, zelená karta, doklady, peniaze, kreditka a plyšového žabiaka cestovateľa, ktorého mi vždy pripraví dcérka Nina. Žabiak je už celkom slušný cestovateľ bol už v Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Česku, Rumunsku, myslím, že takých 15 000 km už mal za sebou. Večer ešte zapisujem do denníka stav tachometra 91507 km, volám s Rasťom, že zajtra o 9:00 teda stretávka v Šalgotarjáne, keďže to práve tam máme cca. rovnako ďaleko.

1. deň - Rumunská rýchlovka

Rumunsko máme prejazdené z minulých výletov, tentokrát sme si naplánovali rýchly prejazd. V našom prípade to ale znamenalo, že sme sa jednoznačne všetci piati zhodli, že to potiahneme cez Banát popri Dunaji, ktorý má v tých miestach nejaké mystické čaro. Dokonca ešte aj z fotiek vyžaruje niečo, čo spôsobuje, že vám srdce začne vyhrávať ťahavú srbskú dychovku, ako ju poznáte z Kusturicových filmov. A naživo, čo ma najviac baví, je to miestami popri ceste okorenené rozpadávajúcimi sa čaučeskovými elektrickými stĺpmi zlovestného tvaru, nekecám, niečo v štýle Spidermana. Ríše zla a pod. Pre mňa nádherný dôkaz, že zlo je malicherné a dočasné, a Rieka večná. Teda, ešte uvidíme, ako dopadne rok 2012, všakáno.

Piatok ráno vstávam samozrejme bez budíka, mašírujem priamo do kuchyne staviam si vodu na veľké kafíčko. Spolu so mnou vstáva aj Nina, ktorá mi s nejakou tou slzou v očiach podáva žabiaka cestovateľa a s otázkou na perách hovorí či ju ešte odnesiem do škôlky. Veď pobalený som, takže pritakávam samozrejme áno. Nelúčim sa prvý krát, veď za posledných 5 rokov som absolvoval niekoľko tripov, ale tento raz to bolo akési ťažšie a so slzami na kraji odchádzam zo škôlky.

Dopíjam kávičku, cigárko v podstate ranná klasika, len s „malým“ rozdielom, že sa nechystám na 10 km jazdu do práce, ale na niekoľko tisíckilometrovú jazdu cez pol Európy, naprieč malou Áziou až k Iránskym hraniciam. Malé raňajky, krátka sprcha. Balím čerstvo vypražené rezne a začínam sa nahadzovať do oblečenia. Rozlúčka s malou Lindou, žienkou Marcelkou a so svokrovcami. Posledná kontrola batožiny, potrebných dokladov, otáčam kľúčikom zasvieti zelená kontrolka a jemne zatláčam tlačítko štart. Koníky v motore sa dávajú do pohybu, krátko ich zahrievam na pracovnú teplotu, vytláčam spojku, krátke šklbnutie po zaradení jednotky a ide sa na to.

V Šalgotarjáne som 9:15. Rasťo už čaká, takže krátka prestávka na cigaretku a ani nie o 10 minút už sedíme v sedlách smer Hatvan, Szolnok, Makó, hranice HU-RO. Túto trasu sme si už viac krát vyskúšali nakoľko sme sa presne stadiaľ vracali minulý rok z Rumunska. V podstate žiadne zástavky, proste čistý presun z bodu A do bodu B. Prejazd touto časťou HU nie je aj tak nič čoby dokázalo zaujať. Takmer žiadne zákruty a rovina, že človek vidí aj niekoľko desiatok km pred seba, jednoducho nuda. Asi len s dvomi prestávkami stojíme o 14:00 na hraničnom prechode HU-RO Cenad. Dávame cigáro, dopĺňame tekutiny a popri tom ležíme v tráve a len tak kecáme. Po asi ¾ hodinke počujeme trochu výraznejší hukot motorov a v diaľke vidíme prichádzať tri mašinky. Krátke zvítanie a s prihliadnutím na hodinový posun v čase dopredu sa snažíme odhadnúť a určiť miesto na mape, kde by sme dnes mohli „zakotviť“. Samčove GPS hovorí, že teoreticky by sa nám mohlo podariť dnes spať niekde okolo mesta Moldova Noua na Srbsko-Rumunskej hranici, ktorú tvorí mohutný Dunaj. Janči vraví, že oni tam minulý rok spali v jednej českej dedinke s názvom Svätá Helena. Že česká dedinka? Je to tak, Banát ako sa toto územie nazýva obýva v malej miere česky, ale aj slovensky hovoriaca komunita. Ihneď po krátkej porade teda prechádzame mašinami na hranice kde keď vidia, že máme červené pasy tak len kývnu, že môžeme ísť ďalej. Chalani stoja hneď na prvej benzínke, aby sme dotankovali a ani nie po 10 minútach ťaháme už rumunské kilometre. Za západu slnka vchádzame k Dunaju popri mestečku Moldova Noua čo nás delí už iba 10 km od spomínanej dedinky Svätá Helena. Dunaj má v tejto časti šírku značne presahujúcu 2 km takže sa pri zapadajúcom slnku kocháme výhľadom na krásnu scenériu Dunaja.

V dedinke Coronini je odbočka do totálne strmého kopca, ktorá nás sériou fajnových serpentín vyvedie až hore do spomínanej dedinky, kde prichádzame už dosť po tme. Janči ktorí tam už bol sa ihneď pustil do reči s domácim, ktorý tam usilovne pobehoval na terase plnej česky hovoriacich hostí.

Chvíľu sa zdalo, že z ubytovania nič nebude, no po chvíľke vyjednávania nám predsa len našiel voľné lôžka. Za 10€ s raňajkami skvelé ubytovanie môžem iba odporučiť. Fajné čapované pivko buchotalo na stole takmer ihneď ako zhasol posledný stroj. Na varenie večere bolo už neskoro tak vyberáme slaninu, cibuľku, chlieb a už sa to tam krájalo, jedlo a zapíjalo dobre vychladeným čapovaným pivkom. Popri debate hľadíme všetci do mapy a preratúvame kam by sme sa teoreticky mohli dostať ak pôjde všetko tak ako má. Je zrejmé, že si zajtra opäť vychutnáme vyhliadkovú jazdu kopírujúcu tok koryta Dunaja až pred mesto Drobeta Turnu Severin, kde sa nachádza veľmi známa a jedna s najväčších priehrad v Európe s príznačným názvom „Železné vráta“. Tu chceme vstúpiť po priehradovom múre na srbskú stranu. Krátky presun Srbskom a šup do Bulharska a ťahať čo najbližšie k Tureckým hraniciam v smere na Edirne. Dopíjame posledné pivká a skvelá nálada nás vyprevádza do izieb, ktoré si delíme ja s Rasťom na dvojke a Juraj, Samčo a Janči využili trojposteľovú izbu s „letiskom“ v podobe manželskej postele. Spalo sa perfektne.

2. deň - Bulharská svadba

Bulharsko bola pre mňa novinka, od ktorej som nič neočakával, okrem toho, že uvidím krajinu, kde podľa priezviska mohli žiť moji predkovia. Oproti Rumunsku vidno na prvý pohľad, že krajina zaostáva, už len hustota premávky je zlomkom tej rumunskej. Človek má miestami pocit, že ide cez Bulhary pri Fiľakove. Mimoriadne nás potešilo nočné rely cez lesnú skratku pred mestečkom Zlatica, teda najmä nás s Josém, na našich vyše 15 ročných motorkách so svetlometmi výkonu 100 (Josého) a 120 svätojánskych mušiek (moja). Z tejto skúsenosti a hlavne z toho, že sme ju prežili, sme sa večer opili ešte viac ako včera. Výlet dobre začínal.

Zobúdzame sa do krásneho rána, na oblohe takmer ani mráčik. Pestré raňajky, kávička, cigaretka, rýchlo sa obliekame do mundúrov a už pätica motoriek dvíha „kotvy“. Prejazd popri Dunaji je osviežujúci, veď je ráno a slnko sa ešte nestihlo poriadne prebudiť. Parádna v podstate nová asfaltka je síce občas pretrhnutá niekoľko stometrovými úsekmi, kde je iba šotolina, ale veď máme endurá obuté na drapákoch takže prejazdy nespevnenou vozovkou berieme ako malé spríjemnenie. Krátka zástavka a takmer povinná obhliadka sochy vytesanej v skalnatom brale stvárňujúcej Decebala Rex-a (Dácky kmeňový vodca). Sadáme na mašiny a vychutnávame si vyhliadkovú jazdu popri Dunaji, ktorá končí Rumunskou hraničnou kontrolou.

Prechádzame naprieč Dunajom po priehradovom múre mohutnej priehrady. Na druhej strane nás čaká Srbská kontrola a pomerne husto čakajúce autá. Predsa len nie sú v EU takže ako kedysi pomerne podrobná kontrola. Takže pas, zelená karta a techničák. Všetci mávame povinnými dokladmi, ale Juro zbledol a po slovnom preslove, ktorý sa nedá publikovať s hrôzou v očiach oznamuje, že karta je doma. Trochu nás to všetkých zaskočilo, veď ak mal niekto niečo zabudnúť tak som to mal byť ja. Telefonuje domov a zabezpečuje niekoho kto by šiel ku ním a poslal e-mailom oskenovanú kópiu zelenej karty na srbskú hranicu. Zvyšok posádky pofajčieval a čakal ako sa colníci rozhodnú.

Chvíľu sme mali dokonca aj nutkanie prezuť Rasťovu prednú gumu, ale bolo akosi veľmi teplo a tak sme to presunuli na neskôr po ceste. Človek nemá čo robiť a tak sme len tak kukali, ako to je keď sú hranice funkčné a čo to obnáša. Dlhé fronty, teplo, neustále štartovanie. V strede medzi pruhmi boli tie okienka na vybavovanie, ale nikto tam neordinoval. Colníci pobehovali proste vonku. Odrazu vidím prichádzať k tej búdke chlapíka civila nesúceho 2 litrovú fľašu malinovky a cez okienko ju tam len tak vkladá. Nechápavo sledujem prečo to tam dáva keď tam nikto nie je? Po chvíľke vidím iného chlapa vystupujúceho z auta, ktorý tiež nesie fľašu malinovky a tak isto ju nenápadne vkladá do tej búdky. Pozriem sa lepšie a čo nevidím v búdke je kopa ďalších 2l fľašiek pepsi, fanta a iné cca. 10 fliaš tam bolo isto. Akoby nič sa potom dotyční vráti, sadá si do svojho auta, ktoré akoby čarovným prútikom bolo prelustrované, skontrolované a colník už iba kývne rukou „môžeš ísť“. Sledoval som to asi 20 minút. Občas colník zbehol dnu a trochu tie fľašky poukladal, aby ich nebolo vidieť, ale hlavne kvôli tomu, že ďalší už pomaly ani nemali kde tie fľašky dávať. Jednoduché a lacné riešenie zo Srbska. V tom po dlhšej dobe vyšiel colník a hovorí, že on to berie na seba a že teda Juraja pustí do Srbska, ale že tie doklady mu budú chýbať a preto by ich mal čo najskôr nejak zohnať. Veď ak ho aj pustili do Srbska tak do Turecka určite nie, teda určite nie bez zelenej karty, ale na to, aby sa podarilo kópiu zelenej karty zohnať máme ešte deň takže snáď sa to podarí. Osedlávame mašiny a vyrážame na krátky presun Srbskom. Krajina plná väčších aj menších polí zasiatych poľnohospodárskymi plodinami mi silne pripomína rodnú hrudu. V prvom väčšom mestečku stojíme u veľmi ústretového Srba okolo 40tky, ktorý nám vo svojom servise ochotne pomáha prezuť Rasťovu prednú pneu, ktorá už bola na pokraji svojej životnosti. Chlapík mal stým dobré skúsenosti, veď v garáži mu stála krásna a zachovalá Honda 750 Africa Twin na ktorej nedávno menil pneu. Vďaka jeho výraznej pomoci sa nám darí pneu vymeniť pomerne rýchlo. Počas výmeny sa rozprávame o mašinách a o našich krajinách či o Tureckom asfalte, ktorého nás vraj čaká teda fakt veľa. Pneu je vymenená, môžeme teda vyštartovať. Ďakujeme za ochotu, ktorú stačí oceniť stiskom ruky a poďakovaním. Štartujeme ďalej. K Bulharským hraniciam to už nie je ďaleko.

Po chvíľke stojíme na hranici s Bulharskom. Kontrola netrvala dlho a tak už čoskoro ukrajujeme prvé km na Bulharskej strane a čo je fajn tak už aj s Jurajovou zelenou kartou, ktorá sa predsa len neostala doma. Mal ju v kapsičke, ktorú v tom strese ani nepozrel.

Cesty sú celkom fajn, krajina ktorou sa posúvame na východ je veľmi podobná tej našej. Jediné čoho je u nás podstatne menej sú konské povozy, ktoré tu na niektorých miestach tvoria celkom hustú premávku. Je niečo po 12:00 takže nás začína trápiť hlad a možno aj preto sme prehliadli 70-tku a 50-tku pred mostom, kde sme mali spomaliť. Do obmedzenia vbiehame so značným hlukom motorov na čo ihneď reaguje policajná hliadka. Zastavuje prvého na čo samozrejme zastavujeme všetci spoločne. Trochu ho to zmiatlo, lebo potom nevedel určiť kto šiel v kolóne prvý. Samčo sa dobrovoľne priznal a spoločne sa vybrali k policajnému autu. Desať minútová debata s policajtom po ktorej sa Samčo vracia späť. Netrpezlivo čakáme na konečný rezultát o pokute. „Vraj som išiel 79 km/h a chcel za to 30 €. Nechal som mu tam 10€“ hovorí Samčo. Bloček ani nepýtal, okrem toho oficiálne by bolo treba pokutu vyplatiť v banke, ktoré sú ale v sobotu zavreté. Na oplátku nám ešte povedal, že o ďalších 20 km je ďalšia hliadka, aby sme dávali pozor. Pred odchodom sa dohadujeme, že pri najbližšom možnom mieste stojíme na obed. Po 20 km nachádzame veľkú klimatizovanú reštauráciu, kde nie je okrem personálu nik. Pýtame sa či varia a či sa dá platiť € nakoľko sme nemali nikto zamenené Bulharskú menu. Varia a európska mena tiež nie je problém takže začíname vyberať. Pätnásť minútová debata a vyraďovanie v jedálnom lístku, kde bolo toho napísaného veľa, ale realita bola trochu skromnejšia. Dávame si pivko Zagorka, ktoré malo byť nealkoholické avšak 5% na obale hovorilo niečo iné, hodláme sa však zdržať dlhšie takže to nechávame tak. Polievka vývar, hlavné jedlo nemám šajnu čo to bolo a kávička na záver to všetko nás vyšlo niečo okolo 8 €. Čas nás začína tlačiť takže ťaháme km a stojíme už iba výhradne ak treba tankovať. Bolo by fajn ak aby sa nám podarilo dostať sa aspoň k mestečku Zlatica.

Cestou nás obieha šialený bulharský motorkár, ktorý sa popri nás prehnal ako blázon. Tesne nato však musí poriadne dupnúť na brzdy, lebo cez cestu prechádza stádo kráv. Po vymotaní sa zo stáda tomu opäť valí plný kotol, akoby bol na pretekoch. V duchu si hovorím, že chalanisko musí ešte dozrieť a hlavne dožiť, aby pochopil o čom to je sedlať jednostopovú mašinku. Pomaly sa začína zvečerievať, preto padá návrh zastať a niekde sa zložiť kým je vidno, lebo po tme sa zle jazdí a ešte horšie hľadá flek či rozbaľuje tábor. Už vraj iba krátky prejazd tutoka v kopcoch a budeme tesne pred mestečkom Zlatica. Prejazd stúpal do kopcov, kde sa kvalita cesty stúpajúcou výškou značne zhoršovala. Miestami jamy že by sa do nich zmestilo aj pár fúrikov asfaltu, ale teraz už zastať nemôžeme respektíve ani veľmi nie je kde, všade navôkol hory a brutálne členitý terén. V polovici cesty nás nachádza tma. Úzka a značne rozbitá cesta náš presun značne spomalila, takže do mesta prichádzame asi 21:30. Stojíme v centre kde sa Janči pokúša dohodnúť ubytovanie v celkom fajn hotely. Koná sa tam ale práve svadba tak sa to všetko trochu komplikuje. Samčo sa pokúša ešte podľa GPS nájsť niečo v širokom okolí ale po 15 minútach sa vracia na prázdno. Jančimu sa však nakoniec podarilo vybaviť ubytovanie a aj ohradený prístrešok hotela, kde sme mohli uschovať naše motorky.

Večeru začíname ako ináč pivkom a menšou dezinfekciou. Nešpekulujme nad domácimi špecialitami a dávame si pizzu, ktorá je fakt veľmi dobrá. Z domácich špecialít však predsa len niečo koštujeme. Dávame si po poldeci z nejakej pálenky, ktorá tak trochu pripomína ražnú. Debatujeme a rehoceme sa zároveň na všetkom čo sme dnes zažili, veď každý si všimol niečo iné. Zaujímavým spestrením večera je prechod pomedzi svadobčanov. Ak ste totižto chceli ísť na WC či hotelovú izbu, museli ste prejsť pomedzi tancujúcich svadobčanov, ktorí boli z nás trochu mimo. Zlatým klincom večera bol prechod celej pätice nabalených motorkárov pomedzi svadobčanov, a aby to nebolo len tak Janči vymyslel, že stadiaľ prebehneme s prilbami na hlavách. Tak sa teda aj stalo svadobčanov to celkom dobre pobavilo a určite budú spomínať na svadbu, kde sa im premávala pomedzi stoly partia motorkárov zo Slovenska.

Izby sú fakt veľmi dobre zariadené a čistučké. Dávam horúcu sprchu, ktorá vždy dobre uvoľní unavené svalstvo. Zapíname telku, pozeráme počasie a plný očakávaní zo zajtrajšieho vstupu do Turecka pomaly zaspávame.

3. deň - Vitajte v Turecku

Vstupom do Turecka sa razom dostanete do iného sveta. Na jednej strane temperamentní ľudkovia pobehujúci ako cigáni pred zbernými surovinami, na druhej strane islam a všadeprítomné mešity, odkiaľ pravidelne mezuíni vyrevúvavajú večnú pravdu: „Boh je veľký.....“ Akoby sa islam, ako prevládajúce náboženstvo, nejak snažil spomaľovať a oduševňovať tento miestny svet. Ale pozor, netýka sa to dopravy!

Spíme na Galipolskom polostrove, kde počas I. svetovej vojny zahynulo v totálne nezmyselnej a dopredu na neúspech odsúdenej operácii okolo 100.000 mladých ľudí, ďalších cca. 250.000 bolo zranených. Navyše sa tam „vyznamenal“ vtedajší britský minister námorníctva, istý Winston Churchill, keď rozhodol o vyslaní britských lodí do prielivu Dardanely, ktoré Turci pohodlne a beztrestne na franforce rozstrieľali poľným delostrelectvom z odvrátených strán kopcov. Absolútna kravina. Navyše do spornej pozemnej operácie Briti nasadili prevažne vojakov z imperiálnych dŕžav, ako to popisuje jeden z najsilnejších protivojnových filmov, dielo Gallipoli. Smutné umierať v mene vlastenectva za cudzie zvrátené ideály, preto si dávame pivo na oslavu zdravého rozumu... a ešte jedno... a ešte jedno... čo to oslavujeme?

Raňajky sa prestierajú od 7:30, ale v podstate sme už všetci dávno hore. Raňajky sú základ preto sa každý snaží pojať do svojho žalúdka čo možno najväčšie množstvo, ktoré bude postupne počas dňa uvoľňovať energiu potrebnú na zvládnutie ďalšieho dňa v sedle motorky. Každý si ešte naposledy užije klasické európske pohodlie pri zbavovaní sa vyhoreného paliva veď čoskoro nás čakajú turecké záchody, ktoré keď človek vidí tak si len povzdychne. Ako Juraj hovorí poloha zjazdára na lyžiach „ala Zurbrigen“.

Štartujeme dosť neskoro je už takmer 9:00 takže okrem tankovania ťaháme k Tureckej hranici nonstop. Cesta ubieha pomerne rýchlo a v podstate okolo obeda sa dostávame k hraniciam. Bulharskou kontrolou prechádzame rýchlo a bez väčšieho zdržania prechádzame na tureckú stranu, načo nás upozorňuje neprehliadnuteľne veľká vejúca turecká zástava. Cestu lemuje veľké množstvo čakajúcich kamiónov, ktoré vlažne obiehame. Vstupujeme k prvému okienku. Chalanisko v civile nás kontroluje a krátko sa pýta odkiaľ? Kam? Postupujeme ďalej k veľkej vstupnej hale z vejúcou zástavou. Čakáme na slnku, ktoré nás pekne vypeká. Po asi polhodinke sa konečne niečo deje. Kupujeme víza 15€, dostanete do pasu niečo, ako známku pečiatka, dátum a podpis. Ďalšie okienko pas, zelená karta, techničák. Potom ešte jeden chalanisko, ktorý tam veľmi pilne lustroval prechádzajúcich Bulharov. S nami našťastie iba prehodil krátky pozdrav a v pohodičke nás pustil ďalej k poslednému okienku. Opätovná kontrola kontrolnej kontroly a konečne po viac než hodinke nám znie v ušiach „Welcome to Turkey“.

Tesne za prechodom meníme 50€ len tak cvične kurz nebol najpriaznivejší, ale sme hladní, veď kto by aj nebol - od raňajok v Zlatici sme nič nejedli. Takže dohoda znie nájsť niečo kde sa najeme. Prvé kilometre a prvý kontakt s tureckou premávkou. Šli sme cvične 70-80, ale všetci sa začali drať pred nás. Tak to bolo vlastne celou cestou, policajtom nevadilo ak ste šli do 100 km/h, ale vyššie rýchlosti kruto trestali vysokými pokutami, ktoré vám zrátajú pri výstupe z Turecka. Ak ste však znížili rýchlosť pod 90 obiehalo vás takmer všetko. Skútre, staré vreštiace nákladné autá ani neviem akej značky naložené a vyťažené na maximum. U nich však úplne normálne, však veď to žere ten neskutočne drahý benzín či naftu, tak nech je to využité naplno, iste aj trochu viac. Osobným autám kraľoval Renault, ktorý bol takmer identický s Rumusnkou Daciou. Samozrejme, že na cestách nechýbali aj nové autá a to nielen v európskej časti, azda iba v Kurdmi obývanej oblasti ich bolo trochu menej. No a nesmiem zabudnúť na veľké množstvo autobusov, ktoré vláčia turistov hore, dole a ešte väčšie množstvo malých autobusov, ktoré využívajú domáci na rýchly presun. Stačí chvíľočku stáť pri ceste a stopnúť si jeden. Jazdilo ich tam neskutočne veľa. Exotickú zmes vozidiel, ktoré poriadne preveria naše jazdecké schopnosti a reflexy dopĺňam ešte o traktory všetkých možných druhov, veľkostí a značiek, ktorých množstvo bolo určite neprehliadnuteľné však uživiť 80 miliónov obyvateľov si vyžaduje obrobiť veľa poľnohospodárskej zeme.

Smerujeme teda do mesta Edirne. Cesta je obklopená ryžovými poliami, ktoré ma trochu prekvapili, tak ako mi prekvapujeme svojím zjavom okoloidúce autá či prizerajúcich sa ľudí. V diaľke je vidieť veľkú aglomeráciu, bude sranda prejsť mestom v dopravnej špičke. Nezadržateľne sa blížime k Edirne, 120 tis. mesto takzvaná „brána orientu“ a veru tak trochu som si aj pripadal, akoby som nejakou bránou prechádzal. Vstupujeme na predmestie lemované množstvom OTOLASTIKov (pneu servis), rôznych predajní, ale aj skromných príbytkov. Vstupujeme hlbšie do mesta. Cesta sa rozdeľuje na dva samostatné pruhy do mesta a von z mesta. Prechádzame úzkym kamenným mostom vedúcim cez rieku za ktorou nás čaká čulí mestský ruch, trúbiacich áut, chodcov chaoticky pobehujúcich pomedzi autá. Postupujeme hlavnou ulicou obklopenou hustou výstavbou a množstvom marketov, ktorá nás ťahá hlbšie do centra. To sa nám ukazuje v plnej kráse po výjazde na horizont ulice. Obrovská mešita so štyrmi minaretmi, nové bytovky, pekné, moderné a veľmi rušné mesto. Hoci sme ešte v európskej časti, je vidieť rozdiel v architektúre rodinných domov tu a u nás, jediné čo mi tak trochu pripomínalo domov boli rozkvitnuté agáty. Krátke zoznámenie ako sa v Turecku jazdí v meste máme po 40 minútach úspešne za sebou. Cesta za mestom pokračuje rýchlostnou komunikáciou s novým kvalitným asfaltom.

Benzínka a pri nej akési bistro, kde sme ihneď zakotvili. Názov si presne nepamätám, ale po vyplatení účtu sme názov vymysleli sami „U zlodeja“, hoci s odstupom času to vnímam trochu ináč. Rasťo ukazuje rukami, nohami, že sa chceme najesť a hlavne nech bleskom donesie pivo. No ako to bolo vlastne s alkoholickými nápojmi v moslimskom svete sme pochopili až postupom času. V turistických oblastiach pivko ešte aj áno. EFES celkom solídne pivko s trochu menej výraznou chuťou, ale malo to 5 voltov takže pozor. Na žiadny iný alkohol sme tam proste v marketoch nenarazili a ak ste mimo turistickú oblasť, tak aj to pivko je problém. Domácemu sa v očiach blysol znak € a dvomi či tromi anglickými slovíčkami hovoril o výbere a zaletel do kuchyne, kde keby nabehla slovenská hygiena tak je to v momente zavreté. Ale na dezinfekciu sme tam mali ohnivú vodu, ktorá bola pripravená zasiahnuť. Po polhodinke vybehol domáci s úsmevom na celú tvár. V akýchsi miskách nám nesie polievku, boli sme hladný ako vlci, veď už bolo takmer 15:00 takže nám bolo jedno čo, z čoho a s čím budeme jesť. Bola to v podstate klasická hrachová polievka čo sa však iba pohľadom nedalo zistiť. Chutná, len tak do nás padla. Tretí krát bežím naznačiť domácej, že chceme pivo. No a vtedy sa tetuška vybrala na benzínku stojacu 20 m vedľa a doniesla nám vytúžené pivo. Stálo okolo 1,8 €, nám ho samozrejme predali po 2 €. Cena za dovoz sa ihneď premietla v celkovej cene. Hlavne, že chutilo. Po chvíľke opäť vybieha domáci z kuchynky a s „holywoodským“ úsmevom na tvári a rozvoniavajúcim pečeným mäskom na veľkom podnose nám servíruje pečené jahňacie kotlety, kuracie prsia a fašírku. K tomu dva fakt veľké zeleninové šaláty s čerstvej zeleniny, chlieb a jogurt v akýchsi hlinených nádobkách. Akože hostina fakt znamenitá. Dobre prepečená mäkučká jahňacina s trochou loja, prsia klasika na tom sa nič nedá pokaziť a fašírka tzv. KOFTE – hovädzia pochúťka bola tiež fajn hoci to bolo pre nás niečo nové tak ako aj koreniny ktorými to bolo ochutené. Bravčovina je podľa moslimskej viery vraj špinavé mäso, hmmm.... keby vedeli aké dobroty z toho my kresťania robíme tak by možno ináč vraveli. Na záver dávame kafíčko a samozrejme čaj na ktorý vás Turci vždy radi a ochotne pozvú.

Dopíjame, domáci pekne všetko pouprace a dobehne ku každému a na ruky nám leje voňavku, ktorou sa máte pretrieť po celých rukách, prípadne po tvári. Ukončí to ešte pár strekmi v sprejovej forme na telo. Trochu sme sa na tom smiali, nechápali sme čo to znamená, robili sme si srandu, že od rána v motooblečení už nie sme ako vypraný v perwole balsam magic. Bol to však znak úcty, neskôr sa nám to stalo tuším už iba raz.

Účet prosím, povedal ktosi. Domáci začal pilne rátať až sa dopracoval k sume 225 TL čo je asi 100 €. Teda cca. 20 € na osobu a to boli čaj a káva grátis. Je hlúpe učiť sa na vlastných chybách, ale stalo sa. Cenu treba dohodnúť vždy ako prvú, skôr než si niečo vypýtate. 20 minútová debata a potom akousi tichou dohodou sme stanovili cenu na max 170 TL čo je asi 80 €. (aj tak nekresťansky veľa). No a možno aj tu sa skrýva pointa prečo „U zlodeja“ a prečo sa teraz pozerám na to trochu ináč. Mäso, ale hlavne mäsové výrobky sú v Turecku veľmi drahé a keďže nám domáci spravil výber všetkých druhov mäsa tak v podstate každý by mal zaplatiť len za mäso cca. 15 € nakoľko ten zvyšok bol pomerne lacný. To sme však nevedeli a preto sa nám to zdalo veľmi drahé. Takže teraz neviem, kto koho vlastne okradol. Dávame teda na stôl 170TL a odchádzame. Nepáčilo sa mu to, ale keby vedel, že my sme turisti z východnej Európy a nie z tej západnej, tak by pochopil, že ani my nie sme zvyknutý na také ceny, aspoň nie teda v bufete 4x5 m. Každopádne odvtedy sa cena všade a vždy dohadovala ako prvá. Tichúčko sa vytrácame k motorkám s výrazom v tvári ja nič ja muzikant a s rachotom naštartovaných strojov pokračujeme ďalej.

Takže vlažným „krokom“ spoznávame Turecko a jeho vidiek. Opäť rýchlostná komunikácia a okolie plné ryžových polí, traktorov obrábajúcich okolité polia. Samozrejme stále sa pohybujeme po európskej časti, večer by sme už však mali pozerať na tú ázijskú.

Smerujeme do mesta Gelibolu - Gallipoli na rovnomennom polostrove oddeľujúceho Európu a Áziu, kde so počas prvej svetovej vojny odohrávalo ozbrojené stretnutie medzi jednotkami Britského impéria, Francúzska a Osmanskej ríše. Operácia mala za cieľ obsadiť prieliv Dardanely, ale tento pokus zlyhal za ťažkých strát na oboch stranách.

80 km pred mestom museli chalani dotankovať preto stojíme, rýchlo sa však zvečerieva preto sa začína debata o nejakom hoteli, kempe, alebo aj dobrom fleku na stanovanie na čo sa pýtame pumpára. Ten tvrdí, že v meste je kemp, tak to tam ideme skúsiť. Do mesta vchádzame opäť po dlhom kamennom moste, ešte je celkom dobre vidieť, ale ak do polhodinky nezoženieme kemp tak bude už tma. Zastavujeme pred policajnou stanicou, snáď nám budú vedieť povedať kde v meste je ten kemp. Janči teda oslovil policajta stojaceho pri aute, ktorý si po krátkej konverzácii sadá do auta. Jano vraví, že nás tam zavedú. Hmmm.... fajn, rýchlo teda nasadáme na mašiny. Policajt zapína maják a vedie nás celým mestom, všade máme prednosť. Plné ulice ľudí, vôňa pečeného mäsa a čulí ruch doplnený sem tam hlasnými klaksónmi nás sprevádzajú mestom až kým policajt nezastane. Ukazuje na dve terasovité plochy kúsok od hlavnej cesty. Poďakovali sme za ochotu a ihneď sme parkovali. Bola tam tma, ako v rohu z ktorej sa kúsok nad nami vynoril vojak so samopalom. Trochu nás to zneistilo, ale ak nás sem policajti doviedli tak sme tu hádam správne. Ihneď sa vybaľujeme. Rasťo chce spať iba v spacáku čo je síce rýchle a netreba veľa vybaľovať, ale ranná rosa určite nebude nič príjemné. Preto ho nahováram, aby sme teda postavili aspoň zvršok môjho vraj trojmiestneho stanu. Po chvíľočke sa nám teda darí postaviť stan z čoho sme vysmädli preto, sa začíname obzerať po okolí.

Z „kempu“ je to na hlavnú cestu 20 m, od cesty k pobrežiu Dardanelského prielivu je to ďalších 20m v pozadí vidieť ázijský kontinent na ktorý zajtra vstúpime. Nemuseli sme ďaleko chodiť v podstate hneď pri ceste bola reštika, kde síce pivo nemali, ale chlapík zrejme čašník nás ochotne previedol cez cestu na druhú stranu kde sa v bufete dalo pivko kúpiť. 2€ ale chuť je veľká takže neriešime a hneď si berie každý aspoň po dve pivká, ako ináč EFES. Popíjame pri ceste obzerajúc okolitý ruch, ktorý ani postupujúcou nočnou hodinou neutíchal. Poberáme sa späť k stanom, kde Rasťo vyberá prvú enduro klobásku, Samčo hádže do pľacu dezinfekciu, tiež dobre ostrá frndžalica. Dlhá debata od ktorej sa postupne odtŕha Samčo, neskôr Janči a my traja ostávame ešte chvíľu debatovať. Takže nás dnes čaká prvá noc v TR. Sme unavený, určite rýchlo zaspíme. Rasťo akoby proste iba vypol akýsi operačný systém a do 2 minút spí. Ja som ešte hodnú chvíľu nevedel zaspať, nakoniec ma predsa len uspávajú šumiace „Dardanely“.

4. deň - Obliehanie Tróje

Trója. Dejisko asi najznámejšieho konfliktu v dejinách našej civilizácie. O čo išlo? O ženu. To sa vám raz mladému pastierovi zjavili tri zvodné bohyne so zlatým jablkom a naliehali, aby ho venoval najkrajšej z nich. Chlapec v puberte, okrem ovce ženu nevidel, navyše tieto navoňané šlehy v najlepších rúchach... no, nevedel sa veru rozhodnúť. Tak začali namotávať - jedna mu ponúkala vládu nad celým svetom, druhá vojenskú moc a tretia... najkrajšiu ženu na svete. Rozumiete? Puberťákovi, odchovanému na syre a mlieku, na čerstvom vzduchu... čo si asi tak vybral, kua, je to naozaj taká záhada? Tak teda najkrajšie žena sveta bola vtedy Helena, manželka spartského kráľa Menelaa. A veštba, že Paris sa stane príčinou pádu Tróje, sa začala vypĺňať.

A samotná Trójska vojna? Mám silné podozrenie, že pri vtedajšom stave technológií a presile Achájcov šlo z ich strany skôr o desaťročnú party na pobreží, ďaleko od fúzatých gréckych manželiek, navyše spestrenú občasnými šarvátkami s vyplašenými obrancami mestečka. A keď ich manželkám už začalo dochádzať, a prestali im posielať peniaze, tak jedného dňa... postavili koňa? Hehe, to určite, to je verzia pre manželky. Jednoducho šli, a zadupali to tam do zeme. A šlo sa domov. Party is over. See ya later, Odyseus!

Ráno nás prebúdza východ slnka. Stan máme orientovaný na východ, nie kvôli Alahovi, skôr aby čo najrýchlejšie obschol. Rasťo je už asi polhodinku hore a behá po pláži s foťákom. Letmo kuknem cez úžinu na druhú stranu... „Ázia“. Snaha bola rýchlo sa pobaliť, ale paštiekové raňajky, ranná debata skadiaľ kam a čo je dnes v pláne nás zdržala viac než hodinu. Slnko sa už začína naplno opierať preto vyrážame do pomaly sa zobúdzajúceho mesta. Smerujeme južne sotva 30 km do mestečka Eceabat odkiaľ sa chceme trajektom preplaviť do mesta Canacale a zároveň na ázijsky kontinent.

Značky a GPS nás naviedli do prístavu kde zakupujeme lístky v cene 15TL čo je necelých 7€. Asi 20 minútové čakanie využívame na obhliadku parku, pamätníku padlých hrdinov, ale aj na krátky prieskum zobúdzajúceho sa mestečka a zástavby okolitých ulíc.

Ihneď po príjazde trajektu naloďujeme naše dvojkolesové tátoše. Plavíme sa na takmer prázdnom trajekte, netrvá to viac ako 20 minút a vchádzame do prístavu v Canakale. Z pokojného a prázdneho trajektu sa vyloďujeme na horúci ázijský kontinent plný života. Chaoticky pobehujúci ľudia pomedzi ktorých sa snažíme prekľučkovať von z prístavu hlbšie do mesta je niečo čo v Európe len tak ľahko nezažijete. Miestami som mal pocit, že jazdím po pešej zóne. Je fajn, že som si pred cestou opravil klaksón. Konečne sa nám darí dostať von z mesta, smerujeme juhozápadne „dobiť“ Tróju.

Okolitá krajina bez voľne rastúceho stromového porastu sa strieda s hustými olivovými hájmi, ktorých je tu v okolí hojne. Ľudia roztrúsený po poliach či olivových sadoch už pracujú za pomoci všade prítomných traktorov. Po dlhých rovných úsekoch sa konečne dostávame na úzku kľukatú cestu vedúcu do slávneho, kedysi bohatého mesta Trója opradeného legendami a veľmi zaujímavou históriou. V 19. Storočí ju objavil H. Schlieman, neskoršie vykopávky ukázali, že bola zničená a znovu postavená niekoľko krát čo dokazujú pozostatky z množstva rôznych období.

Vstupujeme do areálu s množstvom autobusov plných zahraničných turistov z celého sveta. Stretávame tu aj slovenských turistov, ale hlavne tých českých. Zobliekame „brnenie“ veď už netreba obliehať vysoké hradby mestských múrov. Dnes je to už iba kopa múrov, stĺpov a kameňov roztrúsených po okolí, stačí teda tričko, kraťásky a pohodlné sandále. Hneď po zaplatení „mýtneho“ cca. 8€ nás víta replika bájneho trójskeho koňa, ktorým „ojekabátili“ obyvateľov Tróje.

Asi hodinku sme sa tam teda krútili pomedzi kopu múrov a rozvalín, ktoré predtým tvorili takmer nedobitné mesto. Ak nie ste aspoň trochu „zapálený„ pre históriu tak vás návšteva ruín mesta veľmi nenadchne, ale aj napriek tomu neľutujem, že som tam bol. Vraciame sa k motorkám, dohadujeme trasu a vyrážame. Opäť polia, olivové háje či zavlažovacie kanále, ktoré nás vyprevádzajú s kedysi veľmi bohatej a hlavne strategickej oblasti. Rasťo si chcel ešte obzrieť okolité pláne a miesta kde sa pravdepodobne odohral výsadok gréckej armády, ktorá si prišla po Helenu Trójsku. Z hlavnej cesty sa dostávame na cestu s kamenných kociek, bola úzka, pomerne frekventovaná domorodcami obhospodarujúcimi úrodné pláne. Neviem kam sme šli a myslím, že ani Rasťo netušil, lebo sme sa museli otáčať pred bránami vojenskej základne. Nakoniec sme predsa len vyšli malou offroad vložkou na vyvýšené miesto odkiaľ bolo vidieť krásne celé pobrežie kde pravdepodobne prišlo zakempovať niekoľko desaťtisícok vojakov gréckej armády.

Prázdne brucho začínalo signalizovať potrebu doplniť energiu, hľadáme teda nejakú reštiku či bufet. Blúdime spleťou prašných ciest, ktoré opäť trochu preveria naše offroad schopnosti. V prvej dedinke stojíme a pýtame sa domácich na niečo kde sa dá najesť. Ukazujú k pobrežiu a cestu ktorou sa tam dostaneme. Schádzame dole k pobrežiu kde skutočne stála akási rybárska reštaurácia. Vyzeralo to fajn. Pobrežie s pieskovou plážou, šumiace more. Pred vstupom do reštiky psisko veľký ako teľa, ale pohoda ani si nás nevšímal. Začína obhliadka, zisťovanie a vyjednávanie čo dobré by nám vedeli pripraviť. Domáci vyťahuje vreckový slovník a popri tom ukazuje na chladiaci box z ktorého na nás kukajú ryby. Box je vypnutý hovorí ktosi, čo sa nám teda fakt nepozdáva, takže zdrháme, okrem toho asi sme opäť raz vyzerali ako zo západu lebo tie ceny čo tam na nás skúšal boli dosť vysoké. Pokračujeme cestou vedúcou popri mori, prichádzame k pobrežiu od ktorého stojíme sotva 50m. Okrem niekoľkých rozkošatených dubov a piesočnej pláže tam bolo aj kopa stoličiek stolov, miestny dovolenkový rezort, veľmi vhodné miesto na prestávku a obed z vlastných zdrojov.

Dve hodinky strávené v tejto pokojnej oáze stromov a ticha využil každý na uvoľnenie či relax. Rasťo nabehol v plavkách na pláž a fajnovo sa ochladil v mori. Voda je však ešte chladná odhadom nie viac ako 20°C takže po chvíľke stadiaľ vyletel, ako namydlený blesk. Debatujeme, trochu sa nám nepozdávajú tie vzdialenosti na mape.

Plán je jedna vec, ale realita druhá. Uvidíme ako sa to bude ďalej vyvíjať. Najedený, vysiestovaný a snáď aj oddýchnutý vyrážame teda ďalej, smerujeme na juh hlavným ťahom na Izmir. Hneď ako vyrážame sa dostávame do spleti poľných ciest z ktorých nás ani po polhodine jazdenia GPS nevytiahlo preto sme sa rozhodli vrátiť späť do civilizácie a asfaltiek. Postupujeme vnútrozemím na mesto Ezine, ďalej Ayvacik.

Nad hlavami a v diaľke sa začína kopiť oblačnosť a aj vzduch je trochu čerstvejší, istotne pred nami prší. V nejakom meste sa aj schovávame pred dažďom na benzínke, kde sme prvý krát pozvaný na čaj miestnym majiteľom benzínovej pumpy a anglicky dobre hovoriacim domorodcom v spoločnosti, ktorých sme strávili asi 30 minút. Prebrali sme takmer všetko futbal, ktorí tam reprezentuje mnoho našich hráčov, politiku, náboženstvo a samozrejme vždy konzultujeme teda aktualizujeme ďalšiu trasu.

Dážď ustal, opäť vyšlo slnko, preto sa poberáme ďalej. Do západu slnka nám ostáva pár hodín jazdy preto musíme využiť čas naplno a pokúsiť sa nájsť dobré ubytovanie či fleky pre stany ešte za vidna. Dostávame sa do mestečka Ayvacik odkiaľ sa sériou krásnych serpentín opäť dostávame k pobrežiu stredozemného mora. Celé okolie je priam posiate množstvom olivových hájov, ktorých plody ponúkajú na predaj všade popri ceste.

Mestá pri pobreží sú plné hotelov, ktoré čakajú na prílev turistov a otvorenie novej sezóny. Dnes teda nebude problém nájsť dobré ubytovanie. Juraj vraví, že dnes v stane nespí, lebo sa v noci moc nevyspal, hľadáme preto hotel. Potiahli sme ešte asi 30 km popri pobreží, ktoré akoby bolo jedno mesto bez konca. Rasťo mal nejaké info o kúpeľoch, ktoré by sa tu mali nachádzať pri dedinke Gure, ale nachádzame iba hotel, po kúpeľoch ani stopy. Janči nabehol dnu a po 15 min vybehol von. 55 TL pre dve osoby v cene je večera a raňajky. To by šlo, veď teplé jedlo, horúca sprcha a vychladené pivko nie je zlá kombinácia. Hotel 2-3*** s klimatizáciou, telkou, chladničkou a minibarom za ten peniaz určite stál. S Rasťom sa rozpútal súboj o sprchu, ktorý vyhrávam o prsia takže dávam, ako prvý poriadne horúcu sprchu popri tom ešte prepieram nejaké spotené tričká a ponožky. Z vedľajšej izby sa ozýva hlasné volanie Samča na takmer povinnú dezinfekciu a potom v kľude do vedľajšej budovy na večeru. Hmm... čo vám budem písať, bohato prestreté švédske stoly s milým personálom. Najedli sme sa do prasknutia a s pivkom v ruke sa presúvame na terasu. Debata pri cigaretke a mape, kde opäť zisťujeme, že Turecko je fakt veľká krajina a že máme už jedno dňový sklz. Zajtra musíme stihnúť presun do EFEZu a večer zaspávať v Pamukkale čo predstavovalo štreku dlhú cez 600 km. Uvidíme, dávame ešte jeden dezinfekčný a odchádzame na izbu spať. Telku na izbe využívame ešte na vzhliadnutie správ o počasí a dianí v Turecku. Konajú sa tu masívne predvolebné kampane a ďalšie kolo futbalovej ligy rozhodne o majstrovi Turecka, takže bude sranda.

5. deň - Filozofická otázka v Efeze

Možno ste niekedy počuli o Herakleitovi z Efezu, ktorý takto zadefinoval vesmír: „Tento svet je jeden a ten istý pre všetkých, nestvoril ho nikto z ľudí ani bohov, ale bol, je a bude večne sa zapaľujúcim a zhasíňajúcim ohňom, podľa určitého pravidla“. Bác. 500 rokov pred Kristom nielenže zadefinoval, že žijeme v jedinej objektívnej realite (jeden a ten istý pre všetkých - odpustite všetci ezoterickí kamaráti a kamarátky) ale navyše jedným šmahom vybavil otázky náboženstva aj prirodzeného ľudského egocentrizmu (nestvoril ho nikto z ľudí ani bohov). A to si ešte vezmite, že slovo oheň malo v starej gréčtine asi 50 významov, z ktorých jeden je, podržte sa, energia (večne sa zapaľujúcim a zhasíňajúcim ohňom). To sme sa načakali, kým to znovu tak nejak domotane vyslovil Albert... o modele pulzujúceho vesmíru opäť pomlčím (opäť to zas tak nevypadá, ale celé zástupy mozgov v CERNe stále makajú)... jednoducho, ďalšie mystické miesto, ten Efez.

Predpoveď neklamala a vstávame do bezoblačného rána. Dávame raňajky, snáď nás dostatočne predzásobia na dnešnú porciu km. Hotel je len kúsok od hlavnej cesty takže už po chvíli sa dostávame z mesta von. Západným pobrežím Turecka sa presúvame k mestu Izmir odkiaľ nasleduje presun k mestečku Selcuk v blízkosti ktorého sa nachádza mesto filozofov EFEZ.

Cesta do Izmiru ubieha rýchlo, veď cesty tu tvoria rýchlostné komunikácie s dobrým asfaltom takže okolo obeda sa dostávame na dostrel od tretieho najväčšieho mesta Turecka, ktoré má viac ako 3 mil. obyvateľov. Je to moderné veľkomesto rozťahané všade v okolitých kopcoch kde je hustá a rýchla premávka. Po asi 40 minútach sa dostávame na diaľničnú mýtnicu, ktorou. Janči, Juraj a Samčo prebehli len tak. Tu je však potrebné zakúpiť čipové karty z ktorých vám po zosnímaní pri výstupe odčíta kredit. Kupujeme dve karty s kreditom cca. 2x10 €. Trochu nás to zdržalo chalani nás preto čakali hodnú chvíľu v tôni mostu. Hovoríme o kartách a že na konci vystúpime spolu po dvaja. Presun diaľnicou je pre motorkára nuda a nutné zlo. Po hodine však opúšťame diaľnicu a stojíme na obed. Opäť najprv skúmame ceny a až potom objednávame. Čakanie na obed rozprúdilo debatu o mojej rýchlosti po diaľnici. V podstate celú cestu som turistických 90 prekračoval iba občas a teda ani po diaľnici som to nepreháňal čo chalanom trochu vadilo, hlavne preto lebo času je málo a do cieľa dnešného dňa je ešte ďaleko. Prisľúbil som, že sa pokúsim tempo zvýšiť, ale pri asfalte s väčšími kamienkami sa motorka správala trochu „nervózne“, akoby „plávala“ čo sa mi dovtedy nikdy nestalo. Asfaltová pokrývka ciest tu bola rôznorodá. Od jemného kvalitného asfaltu až po kamenistý asfalt, kde mal človek pocit, že ide po šotoline poliatej trochou asfaltu. Doslova hrubý šmirgeľ. Juraj to potom večer objasnil. Moje predná pneumatika sa dostala do poslednej tretiny svojej životnosti čo sa prejavovalo jej plávaním. Rozprúdenú debatu prerušila čašníčka, ktorá nám doniesla objednanú jahňacinu s ryžou takže mal každý ihneď plné ústa a vychutnával neskorí obed, veď už bolo niečo po 14:00. Dojedáme skvele pripravený obed, objednávame si ešte kávu, čaj je samozrejmosťou, platíme po necelých 6€.

Ide sa ďalej, smerujeme k mestečku Selcuk v ktorého blízkosti sa nachádzajú zvyšky starovekého mesta EFEZ. Kedysi veľmi významné a bohaté prístavné mesto na pobreží Egejského mora, ktorého prvopočiatky boli zaznamenané už v 2 tisícročí pre n. l. čo sa dochovalo v nejakých chetitských textoch. Slávny staroveký Efez bol však založený v 10 storočí pred Kristom gréckym kmeňom Iónov, ktorí sem prišli z Atén. V čase jeho najväčšej slávy žilo v meste a v jeho blízkom okolí viac než 250 000 obyvateľov čo je aj v dnešnom merítku nezanedbateľný počet. Mesto bolo strategickým, náboženským, obchodným, ale aj kultúrnym strediskom. Veď aj apoštol Pavol sa tu zastavil na jednej zo svojich ciest, aby aj Efezanom ohlásil svedectvo o utrpení Ježiša Krista. Hovorí sa, že po ukrižovaní Ježiša sa tu iba kúsok od mesta uchýlila i jeho matka Mária a svätý apoštol Ján, ktorý tu zrejme aj spísal svoje evanjeliá. Mesto bolo rodiskom a pôsobiskom starogréckeho mysliteľa a filozofa Herakleitosa, ktorý tam haluzil o fungovaní sveta a vesmíru. Bol tu postavený aj Chrám bohyne Artemis, ktorý sa považoval za jeden zo Siedmych divov starovekého sveta.

Počas rímskej doby tu bolo postavených mnoho budov. Hadriánov chrám, Celsova knižnica kde bolo uložených až 12 000 zvitkov, divadlo ktoré vedelo pojať vraj až 25 000 divákov a mnoho kúpeľov či zložitý systém akvaduktov. V 2. a 3. storočí sa tu konalo prenasledovanie kresťanov, známa je aj miestna legenda o sedmospáčoch, ktorá spomína troch kresťanov, ktorí zaspali v jaskyni viac ako 100 rokov a zobudili sa do kresťanského sveta, teda do 4. storočia, kedy bolo kresťanstvo povolené.

Dnes je to už iba kopa ruín, avšak mesto je omnoho viac zachovalejšie a viac vypovedajúce o svojej sláve, ako ruiny Tróje. Škoda, že pre krátkosť času sme sa nemohli zdržať dlhšie. Juraj a Samčo sa obetovali strážiť motorky zatiaľ čo ja, Rasťo a Janči sme šli obzrieť, ako to tam vyzerá. Pred vstupom do ohradeného areálu „mesta“ kde sa samozrejme vyberá vstupné cca. 15 € je množstvo stánkov so všetkým možným, tradičným aj netradičným. Množstvo turistov výrazne ovplyvnilo stupeň ovládania angličtiny tunajších kšeftárov. Cenu treba samozrejme najprv zjednať optimálne aspoň 30 % z pôvodnej ceny, pravidlo viac kusov za menší peniaz je tiež dobrá voľba. V areáli sa nachádza zmenáreň a pošta v jednom. Meníme teda € za turecké líry a povinne posielame pohľadnice rodine, priateľom a kolegom z práce.

Veľa hodín, musíme sa pohnúť ak sa chceme dnes dostať včas do cieľa dnešnej etapy. Tento raz už však ťaháme na východ k mestu Denizli v ktorého blízkosti sa nachádza malé mestečko Pamukkale, azda najznámejšia turistická atrakcia zapísaná do dedičstva UNESCO. Cesta je únavná a zdá sa byť dnes akási nekonečná nakoniec sa nám predsa len darí dostať sa do Denizli ešte pred západom slnka. Debatujeme kde prespíme, ale všetci sme sa zhodli na tom, že predsa v mestečku musíme niečo nájsť... nemuseli sme nič hľadať oni si nás našli a aj odchytili sami. Ihneď po vstupe do centra mestečka po nás doslova vyštartovali asi tri skútre. Boli to majitelia hotelov či ubytovní, ktorí si takto zháňali ovečky do svojho košiara, veď 5 motorkárov z Európy tam určite niečo nechá. Prvý nadháňač dáva lepšiu cenu tak ideme k nemu. Veľký kvázi trojposchodový rodinný dom s veľkým bazénom a jedálňou s terasou je sotva 100 m od miesta odchytu. Majú tam niekoľko izieb zhodou okolností je jedna 5 lôžková. Dohodujeme sa teda na 10 € za noc a raňajky čo je fakt dobrá cena. Domáci vraví, že ani večera nie je problém do 8 € sa určite zmestíme. Dohodnuté! Vybaľujeme mašiny a povinne dezinfikujeme Samčovou frndžalicou, ponúkame aj domáceho. Moc sa mu nechcelo, ale nakoniec si predsa len odglgol, ale veru ihneď bežal po vodu na zapitie.

V izbe je čisto a útulne. Dávam si horúcu sprchu, vytváram hmlu, že nedovidím na meter, ale na uvoľnenie svalstva nepoznám nič lepšie. Povinná sms domov kde sa nachádzame a rýchlo bežíme o poschodie vyššie na večeru. Večera nemala chybu, jemné mäsko, skvelý zeleninový šalát a chutný mäkučký chlieb splachujeme pivkom, samozrejme Efes. Je už tma a dosť sa ochladilo preto sa z terasy presúvame do jedálne, kde kecáme s jedným Španielom a Holanďanom tiež motorkári túlajúci sa po Turecku. Vzájomná výmena skúseností, ukazovanie prstom po mape, ktorej veľkosť presahuje šírku aj dĺžku stola a vykecávanie čo sa komu páčilo. Chutné pivko prekladajú chalani anýzovou pálenkou. Koštoval som aj ja. Bléééé... sladko korenistá, s veľmi výraznou chuťou, ale v Turecku sme dovtedy a ani potom už nič iné alkoholické ani nevideli nieto ešte koštovali. Takto sme tam glábosili asi aj do polnoci, domáca nás diplomaticky niekoľko krát upozornila, aby sme boli tichšie lebo rušíme ostaných hostí. V dobrej nálade odchádzame na izbu kde konštatujeme, že sme dnes plán cesty konečne zvládli na 100%. Bolo to však dosť náročné a zajtra to veru nebude o nič ľahšie. Uvidíme ráno.

6. deň - Neobyčajná krajina

Cappadocia je určite miesto, kde by som rád zobral na výlet rodinu. Fantastické kamenné obydlia, človek má pocit, že je v Bedrocku a odniekial už už vyskočí Fred Flintstone... ten pupkatý hulvát sa však zjaví zásadne keď ho najmenej čakáte. V zrkadle na izbe. Navyše spanie v takomto kamennom hoteli je zážitok pre dospelého, netuším, čo by to robilo s deťmi... keby samozrejme náhodou zdvihli oči od videohry. Navyše ráno za priaznivého počasia štartujú balónové lety, kde si v posvätnom tichu (ak poletíte bez manželky) môžete vychutnávať pohľad na celé údolie z vtáčej perspektívy.

Ráno sa prebúdzame skoro, aj raňajky sme si dohodli na 7,15. S Rasťom sme sa pri raňajkách zhodli na tom, že oželieme kúpanie v termálnej vode, a že si Pamukkale len tak obzrieme, pofotíme a že vyrazíme do Kapadócie čo možno najskôr. Chalani ostávajú dlhšie, chcú sa prebehnúť areálom a ak sa bude dať tak sa aj okúpu, stretneme sa večer 600 km východne v Kapadócii. Po skvelých raňajkách a brutálne silnom čiernom čaji sa tesne pred 8:00 vyberáme obzrieť si svah pokrytý snehobielym travertínom. Je to až neskutočné, čo dokáže príroda vytvoriť. Je to oblasť tektonického zlomu, kde na povrch vytekajú minerálne pramene bohaté na vápnik. Z minerálnej vody stekajúcej po skale vznikajú usadeniny - travertín. V priebehu tisícok rokov tak vznikali pôsobivé terasy, kaskády a jazierka, ktoré vznikajú až doteraz nakoľko je prameň stále aktívny.

Dvadsať minút kukáme na krásu a zvláštnosť prírody, ale už sa musíme pohnúť takže vyrážame a dávame zbohom Pamukkale. Smerujeme na východ k mestu Denizli, Isparta, Konya, ďalej potom až za mesto Aksaray odkiaľ je to už iba kúsok do krajiny žraločích zubov – Kapadócie.

Počasie nám opäť praje, je krásne hoci trochu chladnejšie, ale po včerajších teplách je to príjemné osvieženie. Denizli je na skok včera sme okrajom mesta prefrkli ako nič. Dnes však potrebujeme prebehnúť celým mestom, aby sme sa dostali na správny smer. Veľké mesto sa pomaly prebúdza, premávka si ešte nevyžaduje maximálne sústredenie no aj napriek tomu sa nám nepodarilo trafiť tú správnu výpadovku. Po „rukonožnej“ konzultácii s domácimi triafame správny smer a začíname ťahať na východ hlbšie do vnútrozemia. Po 150 km stojíme na benzínke ani nie kvôli tankovaniu skôr kvôli menším nezrovnalostiam v navigácii. S Rasťom nie sme fanúšikmi GPS preto musíme náš postup občas „aktualizovať“ a konzultovať s domácimi. Tí nás samozrejme ihneď pozvali na čaj. Anglicky, turecky aj slovensky, rukami, nohami či náčrtkami na papieri spoločne debatujeme. Obligátna otázka „where ar you from?“ odpovedáme „Slovakia“... hmmm to bude isto z ďaleko súdiac im z výrazu tváre. Stále však nemali ani poňatia odkiaľ to vlastne sme preto často používame staršie spojenie „čekoslovakia“. A veru to už im hovorí viac, v krátkosti im však vysvetľujeme, že už sme rozdelení a že už sú to dva samostatné štáty. Vyzvedajú kde sme boli a kam sa chystáme a či sa nám Turecko páči. Otvárame teda mapu veľkosti obrusu na jedálensky stôl pre 6 osôb čo stále znázorňuje iba polovicu Turecka a ukazujeme odkiaľ sme prišli a kam ešte ideme. Spomíname, že sme túto noc spali v Pamukkale a že dnes ideme do Kapadócie. „Žijem tu už 50 okov, ale v Pamukkale som ešte nebol“ hovorí s úsmevom jeden z domácich s ktorými debatujeme. Domáci nám ochotne a radi napísali presný itinerár na najbližších 200 km takže Rasťo navigátor má o niečo jednoduchšiu prácu. Dopíjame silný a chutný čierny čaj podávaný vždy horúci v príznačných sklenených pohárikoch s tanierikmi. Nikdy predtým som čaj tak nevychutnával. Doma som pil čaj iba ako tekutinu, ktorou hasím smäd či liečim choré telo, avšak čaj tu v Turecku je pre nás niečo nové, spojené s akýmsi rituálom kedy treba na chvíľu vypnúť a iba vychutnávať. Lúčime sa a s hrmotom motorov odchádzame. Stúpame do kopcov bez stromov posiatych množstvom kameňov a postupujeme akousi náhornou plošinou takmer bez civilizácie. S času na čas prechádzame popri malých políčkach umiestených v dolinách pod upätím masívnych kopcov, kde sa snažia domáci hospodári čo to dopestovať. Míňame mesto Isparta a ďalej ťaháme východne na mesto Konya. V diaľke sa však začína kopiť mohutná oblačnosť, ktorú sprevádza silný vietor snažiaci sa nás zhodiť zo sedla motoriek.

Začína poprchávať preto obliekame nepremokavé bundy a zvažujeme či počkáme alebo to riskneme a vletíme do toho. Nečakáme a ťaháme ďalej čo sa ukázalo ako správna voľba. V podstate 200 km unikáme pred mohutnou búrkou, ktorá nás prenasledovala až po mesto Konya.

Prichádzame do mesta na čo nás upozorňuje tabuľa s názvom a počtom obyvateľov kde je cifra 1 076 000. Prejsť miliónovou aglomeráciou nebude teda určite nuda, ale podarilo sa nám trafiť cestu, ktorou mesto obchádzame po jeho okraji. Cesta vedie priemyselným parkom kde sídlia stovky firiem. Išli sme snáď 10 či 15 km kým sme sa vymotali z toho priemyselného parku. Pár semaforov a neustále tŕpnutie či nás dážď nezastihne, ale oblačnosť sa v smere našej jazdy začína trochu krotiť a postupne trhať. Krajina v tejto oblasti je ako jedna veľká rovná doska ohraničená masívnymi horami takže je vidieť aj niekoľko 10-tok km dopredu. Polia osiate pšenicou sa striedajú s pasienkami, ktoré sú kde tu kde osídlené kočovnými pastiermi žijúcimi v provizórnych príbytkoch. Rýchly presun popri soľnom jazere TUZ pred ktorým tankujeme už druhý krát za deň čo naznačuje, že do cieľa dnešnej etapy ostáva menej ako 200 km. Dažďové oblaky nám opäť nedali vydýchnuť takže po natankovaní, cigaretke a samozrejme čaji, rýchlo sadáme do sediel a letíme ďalej. Oblaky sa konečne začínajú trhať a sem tam už konečne aj slnko začína vykukať spoza mrakov, ktoré ako postupujeme stále ubúdajú. Míňame mesto Aksaray, ktoré bolo tesne pred naším príchodom zmočené dažďom avšak do chrbta nám už svieti slniečko. Sme už len sotva 50 km od cieľa dnešnej etapy takže v kľudnom tempe vychutnávame posledné km. Vchádzame do mestečka Acigol kde sme prvý krát uzreli príbytky vytesané v pieskovcových svahoch a kopcoch, ale to pravé orechové nás ešte len čaká.

Sme tu je 18,00 keď vchádzame do ďalšieho mestečka Uçhisar. V nemom úžase stojíme a kocháme sa fascinujúcimi pohľadmi na to čo boh, príroda a človek spoločne vytvorili. Máme kopec času preto sa nikam neponáhľame. Na úseku ani nie 2 km stojíme niekoľko krát, kde fotíme a obdivujeme prírodné úkazy. Pomaly sa presúvame do Göreme, mestečka ktoré je vidieť v údolí pomerne hlbokého kaňonu. Do mestečka vstupujeme úzkou kľukatou cestičkou vsadenou medzi kužeľovité útvary vysoké aj niekoľko 10-tok metrov, ktoré akoby strážili túto nevšednú a neobyčajnú krajinu. V mestečku je čulí ruch, obrovské množstvo turistov a pre našinca trochu chaotická premávka. Trhovisko na hlavnej triede a kopec stánkov s tradičnými ručne tkanými kobercami, ale aj iným sortimentom výrobkov vytvára neopakovateľnú atmosféru, ktorú inde iste nezažijete. Množstvo reštaurácií a malých hotelov je snáď dostatočne pripravené na každodenný nápor turistov preto aj my hľadáme nejaké ubytovanie. Zastavujeme pred hotelom s príznačným názvom jaskyňa. Nečudo, veď domáci majú takmer všetci svoje príbytky vytesané hlboko v pieskovcovom podloží.

Rasťo sa dáva do reči s majiteľom hotela. Jedine čo majú vraj voľné je ubytovňa. Sú v nej tri dvojposchodové postele a pýta za to ani nie 5€ na osobu za noc čo je v tejto oblasti rozprávková cena. Okrem toho čoskoro prídu ešte ďalší traja takže je to výhodné pre obe strany. Skôr než sa teda dohodneme ideme ešte obzrieť tú ubytovňu. „Ubytovňa“ je normálna izba trochu skromnejšia, ale ako keby ju teraz vytesali a zariadili. Nová podlaha, postele, matrace, čisté prádlo a aj celkovo veľmi čisto a prítulne. Hotel má samozrejme aj honosnejšie izby za ktoré si ale treba priplatiť azda aj 10 násobne viac. Pri obhliadke dohadujeme ešte raňajky za 5€ čo je tiež fajn. Nešpekulujeme a berieme to. Medzičasom došla sms od chalanov, že ich zdržal dážď, ale že večer tam dorazia. Vybaľujeme veci, nasleduje horúca sprcha, povinná sms a ide sa do ulíc.

Široká hlavná ulica v strede predelená malým potokom regulovaným kamennými múrmi s množstvom mostíkov obklopená okolitou zástavbou domov vytesaných v tvrdom pieskovci vytvára neuveriteľnú atmosféru, ktorú nasávame plnými dúškami. Hladný ako vlci však vnímame aj okolité reštaurácie a bufety do ktorých vás aj osobne z ulice pozvú. Nás s Rasťom takto pozvala do svojej krásnej reštaurácie osobne majiteľka, ktorá nás aj previedla jedálnym lístkom, ten nápojový ani nelustrujeme rovno si objednávame pivko. Platíme spolu asi 20 € z toho 6€ stálo pivo. Na záver popíjame čaj a pri cigaretke čakáme chalanov. Je 21:30 a tak ako každý večer sa spúšťa z blízkeho minaretu chválospev Alaha, ktorý trvá 10 možno 15 minút. Chvíľu potom sa ozvali chalani, že sú už sotva 4 km, preto ich navigujeme stým, že na námestí ich už budeme čakať. Som iba v kraťasoch a cítim, že sa pekne ochladilo, ale trochu sme zrýchlili krok čo nás rozohrialo. Tri svetlá vchádzajú do hlavnej ulice. Pískame, kývame, chalani nás pomedzi čulí nočný ruch predsa len zbadali. Navigujeme ich 150 m späť k hotelu . Hneď po zložení prílb letí otázka „zmokli ste?„ pýta sa Juraj. Odpovedáme „ee, ale asi aj 4x sme len tesne unikli“. Chalani vraj do toho 2x vleteli a celkom slušne zmokli, museli aj zastať preto to väčšie omeškanie. Okrem toho si užili aj kúpeľ v Pamukkale takže aj to sa podpísalo pod neskorí príchod. Aspoň, že nemusia riešiť a zháňať ubytovanie, ktoré sme my už zabezpečili. Chalani sa teda vybalili, ubytovali a hladní bežali na neskorú večeru, do reštiky kde sme aj my povečerali. My s Rasťom si líhame a zaspávame, neskôr v noci ešte letmo registrujem príchod chalanov, ale fakt len letmo.

7. deň - Skratka cez Celikhan

Viete odkiaľ pochádzala Majka? Tí mladší teraz nechápavo krútia hlavou, tí starší sa smejú pod fúzy (baby hádam ešte nie). Z Gurunu predsa. Nemohli sme to obísť! A ako to tam vypadá? Normál vyprahnutá „mesačná“ krajina, pár domčekov, obchod a mešita. A zima. Už chápem, prečo mala tie hrubé pančušky.

Hoci vrcholom dňa mal byť príchod do relatívneho cieľa expedície, na Nemrut Dag, nepodarilo sa. Bolo ním nakoniec poblúdenie úžasnými šotolinami uprostred ničoho. To sú momenty, keď srdce každého cestovateľa s tým kúskom chlapčenskej zvedavosti zaplesá – došli sme na miesta, kde aj pre tých pár domácich končili cesty... a na tom konci cesty nebol Lipovec, ale jednoduchý dočasný prístrešok, odparkovaný oslík a starý ujko, ktorý v neskutočne kamenistej pôde kopal jamu. A vôbec by som neprotestoval, keby mi niekto povedal, že si kopal hrob. Taký pravý, moslimský. Kam ho, keď príde čas, uložia synovia zabaleného v štyroch bavlnených plachtách. A svet sa točí ďalej, veď Allah Akbar.

Tak ako každé ráno sa aj dnes budíme pomerne skoro, je len niečo po 6:00. Rasťo vyletel z postele prvý, ako každé ráno, neviem asi to bude už vekom. 40tka mu už klope na dvere čo je už pomaly vek veterána, no skúseného a vetrom ošľahaného. Veď pobehať Európu stopom, na bicykli a potom na motorke bola určite veľká skúsenosť spojená s množstvom zaujímavých zážitkov. Raňajky sa tu podávajú od 7:00 takže máme ešte čas nazvyš čo využívame na fotenie slnkom zaliatych ulíc a okolitých domov.

Hostia hotela sa začali hromadiť pri vkusne zariadenej terase, kde sa budú podávať raňajky, na príprave ktorých sa už pilne pracuje. Pri raňajkách rozbaľujeme mapu a hľadíme čo nás to len dnes čaká. Dnes by sme sa mali opäť posunúť ďalej na východ cez mestá Kayseri, Pinarbasi, Malatya, ďalej na juh cez Celikhan medzi mestá Adiyaman a Kahta k ďalšej veľmi známej lokalite Nemrut Dagi, ktorá bola v roku 1987 vyhlásená ako národné kultúrne dedičstvo UNESCO. Takže ani dnes to nebude menej ako 600 km. „Švédsky raňajkový stôl navštevujem hneď niekoľko krát, predsa len nás dnes čaká dlhý a náročný presun cez hory a kopce s nadmorskou výškou presahujúcou 2000 m čo si bude iste vyžadovať kopec energie. Po raňajkách si dávame spolu s majiteľom cigaretku a čaj. Hovoríme spolu o Slovensku, Turecku, aj o našom putovaní.

„Je to môj sen, vybrať sa raz takto ako vy, cestovať na motorke“ hovorí majiteľ. My sme práve prežívali svoj sen, ktorý sa stal skutočnosťou.

S Rasťom sme opäť pripravený vyraziť čo najskôr, preto sme započali balenie motoriek. Pri balení motoriek sa nám prihovára cestovateľka až z ďalekej Austrálie. Klobúk dole, cestuje Tureckom na motorke úplne sama. V popredí vidí KTM, BMW takže tak trochu s rešpektom hovorí, že ona cestuje iba na starej Honde Dominátor. Rasťo však ihneď ukazuje na naše staré Yamahy Ténéré, ktoré majú za sebou už pomaly 100 000 km a rok výroby pár rokov po páde „červeného“ režimu.

Pýta sa nás na oblasť obývanú Kurdmi. 40 miliónov Kurdov patrí medzi najväčšie národy na svete no aj napriek tomu nemajú vlastný štát. Obývajú však veľkú časť Turecka, Iránu a Iraku čo nie je len pre našinca extrémne zloženie. Vraj jej písali známi, ktorý jej prejazd a pobyt v tejto oblasti neodporúčajú nakoľko sú tam vraj nepokoje. My máme však pomerne čerstvé info od „Quantovcov“ (partia chalanov zo Slovenska, ktorá sa odtiaľ vrátila sotva týždeň dozadu), že sa tam nič nedeje, takže sa tam v najbližších dňoch určite chystáme. S Rasťom si teda menia mobilné čísla, aby nás potom neskôr o dva, tri dni kontaktovala, keď budeme v tej oblasti.

Chalani ešte ostávajú, chcú si túto oblasť dôkladne obzrieť, preto vyrážame s Rasťom opäť vo dvojici. Je len 8:00 takže to ešte využívame na krátku obhliadku údolia v ktorom je mestečko situované. Tu stretávame českú dvojicu mladíkov s ktorými sme chvíľu pokecali.

Slnko sa dostáva na oblohe stále vyššie čo sa ihneď prejavuje potením sa vo vlastnej šťave, preto bez otáľania štartujeme a opúšťame krásnu krajinu.

Cesty sú opäť kvalitné, dlhé roviny nie sú nič pre motorkárov, ale okolitá krajina, ktorou nás cesta vedie je nádherná. Zaujímavú a neopakovateľnú atmosféru kraja dotvárajú teplovzdušné balóny, ktoré pomaly zapĺňajú bezoblačné nebo. Stúpame pomaličky do „hôr“, kde opäť úplne absentuje stromový porast. Celé okolie je posiate množstvom kameňov rôznej veľkosti pomedzi ktoré rastie trávnatý porast občas spestrený kvitnúcimi kvetmi lúčnych rastlín. Okolie ciest spásajú stáda kráv, kôz a oviec, ktoré strážia deti, či starci podopierajúci sa o paličku. Dedinky či mestečká predstavujú v tejto nehostinnej a kamenistej oblasti akési oázy života, ktoré sa pribúdajúcou nadmorskou výškou úplne vytrácajú. V diaľke týčiace sa vrchy ponorené v hmlistom opare neveštia nič dobré, ale snáď ani dnes nezmokneme. Stúpame vyššie a vyššie. Oproti ránu keď sme vyštartovali sa riadne ochladilo čomu výrazne dopomáha aj silný nestále meniaci sa vietor. Obliekame teda všetko čo vietor neprefúkne a čo nás aspoň trochu zahreje. Pred nami i po našom boku „svietia“ snehobiele vrcholce okolitých kopcov, veď podľa mapy by sme tu mali prekonať horské sedlo prevyšujúce 2000 m nm. Atakujeme teda hranicu 2000 m, ktorú dobíjame v hmle, mrholení a teplotách vhodných skôr na chladenie piva, ako na jazdenie. Konečne začíname schádzať dole čo sa ihneď prejavuje na stúpajúcej teplote. Okolitá príroda sa pomaličky prebúdza zo zimného spánku, ktorý je v polovici mája pre nás nezvyčajný. Premávka je tu len ojedinelá, sem tam predbehneme brzdiace kamióny či iné nákladné autá. Vstupujeme do mestečka Gurun zrejme rodisko a domovská planéta Majky, ktorá u nás „spadla z oblakov“.

Blíži sa poludnie. Aj stupňujúci sa hlad nás upozorňuje na pokročilí čas od raňajok. Zastavujeme preto v zaujímavo vyzdobenej reštaurácii. Rasťo si však ihneď po vstupe všimol, že ešte nehorí oheň pod grilom takže by sme museli dlho čakať. Práve dnes sa v celom Turecku konajú oslavy na počesť Mustafu Kemala Atatürka, zakladateľa a prvého prezidenta Tureckej republiky preto je mnoho budov a ulíc vyzdobených. Majiteľ nás teda aspoň pozval na čaj, ktorý bol už navarený, stačí už len servírovať. Pri cigaretke a čaji hodnú chvíľu debatujeme o motorkách, i o rodnom kraji. Obdivuje naše mašiny, ktoré svojim obsahom značne prevyšujú jeho Kakuni 250. Nechceme sa však zbytočne zdržiavať a tak už čoskoro sa lúčime a štartujeme ďalej. Prechádzame hlbokými údoliami cestou vytesanou v načervenalej hornine zmáčanou dažďom, ktorý postupuje pred nami. Zatiahnutá obloha sa začína pomaly trhať a je teplejšie, no stále nie tak, aby sme dali zo seba „neprefuky“, veď posledných 200 km sa neustále pohybujeme vo výške hravo presahujúcej 1000 m. Krajina plná kameňov a pasienkov sa výrazne mení ako klesáme a postupujeme k mestu Malatya pred ktorým zastavujeme na obed zo svojich zásob. Prejazd mestom nás vôbec neláka a časovo sme na tom veľmi solídne, preto sme rozhodnutý obísť ho, ako sa vraví „enduroskratkou“. Skratka je síce dlhšia, ale o to namáhavejšia. Viem, znie to divne, ale my enduráci máme takéto „skratky“ veľmi radi. Čaká nás teda asi 100 km presun horským terénom na čo nás upozorňuje aj mapa, kde je cesta vyznačená ako nespevnená, no je vyhliadková. S Rasťom ideme bez GPS, spoliehame sa na mapu a naše orientačné schopnosti, jedine čo vieme je, že sa ide na mestečko Celikhan.

V spleti ciest, ktorými ideme sme nenašli tú správnu a blúdime. Zisťujeme to však asi až 20 km ďalej mimo civilizácie, kde už ani tie povestné líšky nedávajú dobrú noc. Vždy keď sa cesta rozdvojuje, typujeme ktoráže to bude tá správna, ale to ešte stále netušíme, že už blúdime (teda niečo sme tušili).

Z ničoho nič stretávame v kopcoch starého báťu určite mal viac ako 70 rokov. Nikto nikde. Len on, jeho oslík pasúci sa obďaleč a postavený stan. Neuveriteľné, ako tam v takých podmienkach vôbec mohol žiť, veď severné svahy ešte zdobila snehová pokrývka a v noci tam bola určite riadna zima. Býval tam na rázcestí dvoch ciest, kde sme opäť netušili, ktorým smerom ísť a či vôbec ideme správne. Pýtame sa ho teda na mestečko Celikhan. Ukazuje na opačnú stranu, ale tomu čo hovorí ako doplnkovú info. rozumie iba on. Rasťovi to nedá a hovorí, že to ešte skúsime doprava, šomrem, ale uvidí sa. Ani nie o 100 m sa na úzkej kľukatej ceste stretávame s druhým báťom na malotraktore. Ihneď zisťujeme a overujeme či ideme správnou cestou. Z „rukonožného“ dialektu dedukujeme „naspäť a pri mešite doprava“ fúúú no tak mešitu som si všimol, ale to bolo pekne ďaleko. Nič sa nedá robiť ideme späť. Cestou ešte stretávame partiu pracujúcich robotníkov. Pýtame sa ich na to isté, aby sme sa teda uistili či sme tú predošlú „rukonožnú“ debatu správne pochopili. Rasťo tam teda prestrel mapu a svojou otázkou o skratke na Celikhan rozprúdil vášnivú debatu, ktorá nám priniesla podstatné info. o tom kadiaľ vedie tá správna cesta. Pred mešitou je most, kreslia na papier a za tým mostom doprava do kopcov kadiaľ je ťahané elektrické vedenie. Vraciame sa teda späť.

Úplne dobre viditeľná odbočka, ktorú sme minuli triafame teraz hneď na prvý krát. Celkom solídna asfaltka nás vedie do kopcov, ktorými stúpame množstvom serpentín a vracákov. V priebehu niekoľkých km sme stúpli hlboko do hôr bez stromov, ale s nádherným, niekedy až strach budiacim výhľadom na hlboké zrázy a doliny pod nami.

Z cesty sa pomaly začína vytrácať asfalt, ktorý občas strieda iba šotolina. Na vrchole cca 1800m stretávame aj domácich, ktorí sa tam kochajú neuveriteľným výhľadom, ktorý si aj my naplno vychutnávame. Klesáme z údolia do údolia, cesta bez asfaltu je podmáčaná vodou takže miestami ideme blatom a kalužami, ktoré hravo zvládame. Strmým svahom schádzame do riedko osídlenej oblasti, kde žijú roľníci a pastieri dobytka, ktorý nás sledujú s prekvapeným výrazom v tvári. Cesta sa znovu rozdvojuje, ale teraz už neriskujeme a pýtame sa ihneď prvého pastiera na správny smer. Posiela nás cez most, vedúci ponad rieku na druhú stranu údolia kadiaľ pokračuje. Za mostom sa asfalt stráca už na dobro, takže do kopcov stúpame po rozbitej a nespevnenej ceste. Ani výhľad z druhej strany kopca ničím nezaostáva svojou nevšednosťou, slnko je už však podozrivo nízko a rýchlo zapadá preto stojíme už iba sporadicky.

Akoby šibnutím čarovného prútika sa nám pred očami zjaví vodná nádrž. Údolím totiž preteká rieka, ktorá tam napĺňa pomerne veľkú priehradu s názvom Cat Baraji okolo ktorej potom ďalej neustále kľučkujeme. Každá zákruta je ako nová strana v strhujúcom knižnom príbehu, ktorý dychtivo čítate. Neustále meniaci sa ráz krajiny či strmé kamenisté priepasti ostro kontrastujúce so zelenými políčkami, ktoré tu živia jednoduchých a mnoho krát veľmi chudobných ľudí nás úplne očarili.

Rasťo zvyšuje rýchlosť, ale tie úzke „akože cesty“ bez zvodidiel s brutálnymi zrázmi dlhými aj niekoľko 100viek metrov vás rýchlo prehovoria, aby ste to zase s tou rýchlosťou nepreháňali. Okrem toho sa zvečerieva, deti zháňajú dobytok s pasienkov a cesta je len jedna a veľmi úzka. Jeden chybný manéver a ste bez motorky samozrejme v tom lepšom prípade.

Už sa tu túlame podozrivo dlho a ešte stále žiadna tabuľa či nejaká zmienka o nejakom Celikhan-e. Konečne sa však dostávame na asfalt čo jednoznačne hovorí o tom, že civilizácia je blízko. Prechádzame priehradovým múrom a ani nie pár km stretávame partiu robotníkov, ktorý nás posielajú na rázcestí doľava.

Strmou cestou vchádzame do horskej dedinky Celikhan plnej života. Všetci akoby nachvíľu zastali, keď nás videli vchádzať či prechádzať dedinou. Rasťo chcel dnes prespať hore na Nemrut Dag, ale slnko neúprosne rýchlo zapadá, takže ja osobne to až tak optimisticky nevidím v čom sa ešte viac utvrdzujem po vzhliadnutí tabule Aydiaman 41km. Do mesta vstupujeme už za tmi. Stojíme v potravinách na začiatku mesta kde potrebujeme kúpiť nejakú poživeň, cigarety a ak bude tak aj pivo. Bežím do obchodu kde obsluhujú dvaja mladý chalani určite nie starší ako 18 rokov. Pýtam sa či berú € odpoveď znie „yes“. Pýtam cigarety, čierne olivy, syr a chlieb. Jedného z predavačov ponúkam cigaretou, ktorú si priamo v obchode zapaľujeme. Rasťo kuká vonku do mapy a hľadá cieľ dnešnej etapy tak ho ihneď pozývam na cigáro do obchodu, u nás toto nezažijete. Pýtame sa na Nemrut Dagi, ukazujú nám, že kúsok za mestom doprava. Vyplácame, lúčime sa a s rachotom našich motoriek pokračujeme. Odbočka doprava však žiadna nie je, teda v tej tme sme si nič nevšimli, preto stojíme kúsok za mestom na benzínovej pumpe. Znovu sa pýtame, ale z toho čo nám vravia nechápeme dokopy nič. Nakoniec sa nám ponúkol chlapík na aute, že nás prevedie mestom na tú správnu odbočku. Fúúúúha, no tadiaľ by sme netrafili ani keby nám to aj rovno po slovensky povedali. Ďakujeme teda za pomoc a prášime ďalej. Za mestom ďalšia tabuľa Kahta 34 km, v duchu si vravím, že to ešte zvládnem. Bez väčších problémov sa dostávame do Kahta-i, kde ma skoro šľak trafil, keď som zbadal značku Nemrut Dagi 51 km. Rasťo len pokrútil hlavou a plecami. Veď podľa mapy to už nemalo byť ďaleko tak ešte stále tajne dúfal, že sa dnes ešte hore dostaneme, ako mi potom večer neskôr hovoril. Nič sa nedá robiť pokračujeme teda opäť ďalej. Po asi 20 km odbáčame do krátkych serpentín tiahnucich sa raz hore raz dole, zdalo sa, že to nemá konca kraja, veď už aj bola tma ako v rohu. Predsa len to malo koniec vo forme križovatky tvaru „T“. vľavo neviem čo bolo, ale vpravo vidíme Nemrut dagi . Na značke je však opäť 51 km.

„My tu asi blúdime“ kričím na Rasťa, ktorý je už z toho tiež pekne mimo a dohovára mi aby som aj ja dôkladne sledoval značky. Ideme ďalej kuva šak to niekam musí viesť. Neskutočné množstvo serpentín nás po asi 10 km zaviedlo do dedinky Damlacik. Stojíme pri prvom dome, kde je nejaký obchod a ešte sa tam svieti. Doslova naraz z nás vypadla hláška „dnes to už nedáme“. Je niečo po 22:00 hod., na tachometri letmo sčitujem 670 km.

Pred domom kde stojíme je odstavené zásobovacie auto, ktorého šofér sa vypráva zrejme s majiteľom obchodíku. Ten si nás po chvíľke všíma a prihovára sa nám takmer plynulou angličtinou. Rasťo sa ho jednoducho pýta, kde to vlastne sme a ako ďaleko sme od Nemrut Dagi ? Hovorí po dobrej no dlhšej ceste 35 km a veľmi zlej asi 19 km, ale ak chceme môžeme prespať v jeho Campe. Tabuľku CAMP totižto zakrývalo pred nami stojace zásobovacie auto. Pýta 5 € za stan, ponúka sprchu, elektrické pripojenie na nabitie bateriek do foťákov a skvele vychladené pivečko. Sme zlomení, ako šípy Robina Hooda takže neváhame a už len zatláčame motorky na dvor. Po odstavení ihneď objednávame pivečko. Rasťo pozerá sms od chalanov a ja hľadám v kufroch niečo na zjedenie. Sedíme pod veľkým prístreškom kde sa ihneď hostíme a zvedavo kukáme do mapy v ktorej sa nám snaží domáci ukázať našu aktuálnu pozíciu. Dávame druhé pivko, lebo to prvé padlo do bezodnej jamy a debatujeme s našim hostiteľom o našich krajinách a o ceste. Spomíname mu, že čakáme ešte na zvyšok výpravy, ktorá písala, že už sú v mestečku Kahta. Po asi hodinke zvoní telefón, Juraj vraví, že je tam tma ako v rohu, ale že sú pri nejakom moste. Domáci vraví, aby sa otočili a šli späť v smere na Damlacik.

Po polhodinke ukazuje domáci na kopce, vraj vidí našich kamošov. Idem si oči vyočiť nič však nevidím, preto ukazuje na auto a hovorí, že im pôjdeme na proti. Rasťo je práve v sprche, tak mu len letmo oznamujem, že ideme na aute chalanom naproti. V aute hrá typická moslimská hudba, ktorú občas prerušujeme konverzáciou o Turecku a ich túlavých psoch, ktoré sú takmer všade. Miestami som si pripadal, ako spolujazdec na rýchlostnej skúške nejakej rely, len stým rozdielom, že itinerár zákrut som si nenaštudoval. Po 15 minútach konečne aj ja registrujem v kopcoch svetlá troch motoriek. Stojíme a čakáme. Prichádza Janči a hovorí o problémoch so Samčovím držiakom bočných kufrov, ktorý sa vraj odlomil. Samčovi sa našťastie nič nestalo, nakladáme teda kufre do auta a letíme späť.

Je niečo po 23:00 keď prichádzame späť kde na nás už netrpezlivo čaká Rasťo. Chalani majú toho dnes už dosť, pivkom teda ihneď oslavujú príchod. Stany nejdeme ani vyberať nakoľko sme sa dohodli, že budeme spať pod prístreškom. Debatujeme ešte dlho do noci, veď zajtra dávame oddychový deň takže si môžeme dovoliť aj dôkladnejšiu dezinfekciu Samčovov frndžalicou. Túto etapu hodnotím ako jednu z najťažších, ale momentky, ktoré si v hlave vybavujem sú príjemnou záplatou na moje unavené telo.

8. deň - Oddychový deň a rozlúčka

A sme tu. Nemrut Dag, alebo Dagi. Miesto posledného odpočinku Antiochia, toho „bezvýznamného“ kráľa. Zabezpečil krajine, sídliacej na karavánovej ceste dlhotrvajúci mier, čo v tej dobe vôbec nebola samozrejmosť. A ten šialený pomník, po výstavbe ktorého zruinovaná krajina prakticky zanikla? Nebolo to trošku ináč? Podľa dochovaných správ vieme, že klimatické zmeny spôsobili postupné vysychanie krajiny, následkom čoho sa karavány prirodzene odklonili do oblastí poskytujúcich dostatočnú pastvu. Čo spravil politik? Vyhlásil sa za boha a dal ľuďom verejné práce. Síce nezmyselné, ale mali možnosť si zarobiť. Pretože jediný príjem krajiny, z poplatkov karaván, vyschol. A keď sa minula štátna pokladňa, pokojne si umrel, a nechal na seba nahádzať 75m vysokú mohylu kamenia. Možno ešte stále ospevovaný vďačnými ľuďmi. Nepripomína vám to niečo? A tak vyhlasujem toho „bezvýznamného“ kráľa za otca všetkých eurosocialistov.

Ráno sa prebúdzame do krásneho slnečného dňa. Rasťo už polhodinu behá hore, dole s foťákom a monitoruje okolie, ktorým sme sa to vlastne včera lúštali. My ostaní vylihujeme v teple našich spacákov a snažíme sa ešte dočerpať včera stratené sily. Nie je sa kam ponáhľať, ale hlad nás predsa len vyháňa z tepla spacákov a postupne znášame na stôl všeličo zo zásob, ktoré sa vezú zo Slovenska. Hostiteľ nám teda aspoň ponúkol tradične pečený chlieb, ktorý nám vonku na ohni pripravuje jeho manželka.

Po raňajkách si ako tradične dávame silný čaj. Otvárame mapu a za pomoci nášho hostiteľa sa snažíme určiť presnú trasu. Pred cestou dolaďujeme Jančiho BMW na ktoré pridávame Samčove kufre. Nebolo času dať ich pozvárať, chceme si dnes naplno vychutnať výstup na NEMRUT DAGI a využiť skvelé počasie, ktoré nám dnešný deň ponúka.

Vyplácame za ubytovanie, lúčime sa s dobrosrdečným majiteľom a vyrážame na cestu. Samčo a Juraj potrebujú dotankovať takže sa kúsok neskôr rozdeľujeme. Ja, Rasťo a Janči máme veľké nádrže, preto pokračujeme ďalej. Netrvá dlho a napájame sa cestu vykladanú zámockou dlažbou. Neviem si predstaviť koľko ľudí a ako dlho vykladalo tento viac než 15km úsek cesty vedúci až na vrchol hory.

Cestou prechádzame výberom vstupného asi 5€, potom už len pomaly stúpame hore, hore, hore až na vrchol čo bola teda riadna zverina a poriadny zážitok. Žiadne zvodidlá, strmé zrázy hlboké, ako prepad Gréckej ekonomiky a úzka cesta vás stále udržovali v adrenalínovom opojení, ktoré končí vo výške mierne presahujúcej 2000 m.

Konečne sme hore. Stojíme na priľahlom parkovisku malej čajovne a predajne suvenírov. Ostáva nám prejsť ešte asi 100 výškových metrov čo však už musíme zvládnuť po svojich. Vlečieme sa tam pomaly, fotíme okolité hory a opäť sa kocháme neopakovateľnými výhľadmi.

Na vrchole sa nachádza sypaná hrobka vysoká 50m a takmer 150m široká, ktorú si tam dal postaviť Antiochus kráľ Komageny. Kto to bol ? Vraj bezvýznamný panovník, ktorý sa sám radil medzi bohov a tak dal na severnej a južnej strane vyhotoviť sochy bohov. Sochy predstavujú Herkula, Dia, Oromadesa (perzský boh Ahur Mazd), Tyché, Apolóna-Mithru a samotného Antiocha, ktorý sám seba tiež považoval za boha. Ani dnes tomu nie je inak. Stále sa nájdu ľudia, ktorí si myslia, že sú bohovia a že sa celý svet točí iba okolo nich. Vstupujeme na severnú terasu. Hlavy sú už popadané na zem, zrejme zemetrasenie. Telá usadené na trónoch sú však ešte celé, pomerne zachovalé a hoci už majú cez 2000 rokov stále je na čo sa pozerať. Každá socha sa skladá z 27 blokov opracovaných kameňov o hmotnosti 7-9 ton. Je teda až neuveriteľné čo všetko museli poddaný kráľa Antiocha z Komageny podstúpiť, aby dokázali takéto dielo vytvoriť. Južná strana je už komplet rozvalená no ani napriek tomu nestráca nič na svojej kráse a tajomne. Konečne dorazili Juraj a Samčo, ktorí na nás už z diaľky kývajú.

Celé toto dedičstvo UNESCO stráži jediný človek vybavený píšťalkou do, ktorej ihneď fúka, ako náhle sa tam niekto pokúša prekročiť zónu, ktorú vymedzujú reťaze.

Strážnik je však momentálne na severnej strane, niekto sa tam predsa len o niečo pokúšal, čo vynaliezavá turistická „Slovač“ ihneď využíva na spoločné foto.

Takmer 2 hodinky strávené na vrchole, ukončujeme nákupom suvenírov, popíjaním čaju a debatou nad mapou. Trochu nás začali strašiť mraky a tak sme váhali či ísť dole hneď, alebo počkať a ísť až po daždi. Zdá sa, že mraky obchádzajú cestu, ktorou sme prišli a preto sadáme na mašiny a opúšťame Nemrut Dagi.

Pokračujeme na východ v smere na mesto Siverek a ak sa podarí tak by sme dnes chceli dôjsť až niekde za mesto Diyarbakir. Postupne teda klesáme z hôr hravo presahujúcich 2000 m do jedného z údolí v ktorom by mala byť podľa mapy časť veľkej vodnej nádrži nesúcej názov azda najznámejšieho tureckého vodcu Kemal-a Atatürk-a. Pred cestou do Turecka som to meno (ne)poznal iba z „počutia“, ale v Turecku je to iste najznámejšia a najuznávanejšia osobnosť, ktorú si tam uctievali takmer v každom mestečku, či dedine. Priehradu napĺňa nemenej známa rieka EUFRAT, ktorú iste poznáte z školských učebníc dejepisu či zemepisu.

Prichádzame k brehu kde cesta končí. Zisťujeme, že trajekt premáva každú hodinku a už čoskoro by tu mal byť. Partia detí z ktorých mal najstarší sotva 15 rokov nás ihneď obkolesila a núkala nám zapekanky a čaj za ktorý sme prvý a posledný krát v Turecku aj platili. Ceny boli nízke a hlad už bol veľký preto sme ponuku prijali. Rasťo striedavo usádza od ucha k uchu vysmiate deti na svoju motorku, ako kolotočár akurát, že nepýta vstupné. Sadáme si do tieňa, pijeme čaj, zajedáme zapekanky a s výhľadom na modrastú hladinu priehrady čakáme na trajekt. Trajekt prichádza. Sotva prirazil k pevnine autá ho ihneď začali opúšťať v zhone, akoby sa mal každú chvíľu potopiť. Ľudia a autá vychádzajú spoločne a takmer neustálym vytrubovaním jeden na druhého si dávajú na javo, že sa ponáhľajú. Desať minúť zhonu a nalodení už odrážame od brehu. V tom ešte v diaľke vytrubujúci traktorista dáva hlasite vedieť, že aj on chce prejsť na druhú stranu. U nás by sa už „šofér“ zrejme neunúval späť, ale tu musí byť všetko vyťažené na max takže sa na krátko ešte vraciame a traktorista už vysmiate stojí medzi nami. Počas plavby sa nám prihovárajú mnohí a čudujú sa kdeže sa tu tak ďaleko od domu berieme.

Na druhej strane takisto 10 minútový zhon trúbiacich áut či uskakujúcich ľudí, všetci akoby sa pretekali, kto prvý opustí trajekt. V zhone si nestíham ani veci poriadne obliecť a už driapeme po súši. Cestou fasujem väčší hmyz do prilby takže núdzovo a urýchlene stojím, aby som sa dôkladne obliekol. Chalani mi medzitým zdrhli a tak idem za nimi ďalších asi aj 20 km sám. Čakajú ma na benzínke tesne pred mestom Siverek, kde padlo rozhodnutie, ktoré nás rozdeľuje na dve skupiny. Janči, Juraj a Samčo idú na sever k čiernemu moru a my s Rasťom ideme ešte východnejšie a hlbšie do divokého Kurdistanu pozrieť si jazero Van a bájny Ararat. Rýchla rozlúčka a v meste na prvej križovatke sa naše cesty rozchádzajú.

Vstupom do mesta, akoby sme vstúpili aj do iného sveta či do iného Turecka. Mesto hádam aj väčšie ako Zvolen a v centre pasúce sa kozy, ovce i kravy. Hlúčiky starých chlapov sediacich pri čaji popri ceste, azda preberajú blížiace sa voľby. Toto mesto je niečo ako okrajová hranica Kurdmi obývanej oblasti Turecka. Zvečerieva sa, ale hádam sa nám podarí dostať sa do 120 km vzdialeného mesta Diyarbakir v blízkosti, ktorého by sme chceli prespať.

Mesto postavené na brehu rieky Tigris nás víta čulým ruchom veľkomesta. S aglomeráciou čítajúcou viac než 800 000 obyvateľov sa radí medzi najväčšie mestá v juhovýchodnom regióne Turecku. Nie je čas obzerať historickú časť či iné zaujímavosti nakoľko sa rýchlo stmieva takže stojíme len na cigáro a malý nákup. Rasťo beží do obchodu a ja ostávam pri motorkách. Okoloidúci ľudia si ma obzerajú ako cirkusovú atrakciu. Niektorí sa mi prihovárajú, samozrejme po turecky. Netuším čo sa ma pýtajú a akoby sa im zdalo čudné, že im nerozumiem ani slovo. Odpovedám im dolniackou slovenčinou tak hľadia na mňa ešte z väčším údivom. Tu som sa stretol s okukávačom, ktorý si ma obzerá bez náznaku akejkoľvek komunikácie. Jednoducho tam stál a iba čumel. Bol to veľmi zvláštny pocit, ktorý ma držal v strehu, ale nebolo posledný krát. Rasťo nakúpil syr, chlieb, čierne olivy a vodu takže prášime ďalej, niekde za mestom sa pokúsime nájsť flek na prespatie. Takmer polhodinový presun mestom plným vytrubujúcich áut a chaoticky pobehujúcich chodcov „korunuje“ pohľad na prvú ozbrojenú hliadku, ktorá dozerá v pancierovom aute nad dianím v meste. Pocity po vzhliadnutí boli veru zvláštne a nepoznané, umocnené prejazdom popri opevnej vojenskej základni z múrov, ktorých na nás hľadia hlavne guľometov.

Tesne za mestom nachádzame odbočku, ktorou ideme ešte pár km, aby sme boli aspoň trochu ďalej od hlavného ťahu. Rozkladáme stan, dávame klobáskovo konzervovú večeru, ktorú pre istotu ihneď dezinfikujeme hruškovicou. Povinná sms a hoci sme dnes toho veľa nenajazdili ide sa spať.

9. deň - Prejazd a šúchačka divokým Kurdistanom

Kurdistan je iný. To sme pochopili hneď ako sme sa dostali do oblastí obývanými hlavne Kurdami. Ale že až tak iný, to sme nečakali. Myslím, že chalani, čo sa od nás deň predtým odpojili, prišli o polovicu zážitku. Pár (okrem čiastočne hlavnej triedy) ošarpaných miest európskeho rangu, turistické centrum oblasti pripomínajúce (až na niekoľkonásobný počet obyvateľov) skôr Tornaľu, a okrem toho zúfalé osady. Viete čo musí byť najpredávanejšia strešná krytina vo východnom Turecku? Modrý igelit. Žijú tam takí chudobní ľudia, že ešte aj tie sušené lajná, ktorými kúria, majú navlhnuté. A drzé deti sa odháňajú kameňmi. Tie potom na oplátku hádžu po motorkároch. Exotika pre otrlých.

Navyše, José sa kdesi za mnou vytrel. Keď mi konečne zavolal a predstavil som si kamaráta napríklad s krvácaním do mozgu a rozbitú motorku 4000 km od domova a práve tam, skoro som pustil do gatí. Hneď na druhú otázku (prvá sa týkala jeho zdravotného stavu) však počujem, ako v telefóne José, ešte stále rozčúlene, hovorí: „Je rozbitá na cárach, rozj...baný celý bok, ohnuté riadítka, polámané nosiče... ale idéééé, idéééé“. A išlo sa ďalej. Nakoniec, mám podozrenie, že ona bola kúsok krívá už predtým. Inšalláh.

Ráno vstávame opäť skoro, žiadny budík proste 6:00 ako do roboty. Je celkom kosno, určite nie viac ako 10°C, ale rýchla zborka stanu nás trochu zohrieva. Oblačnosť neveští nič dobrého, ale slnko vykúkajúce nad východným obzorom nám predsa len vlieva trochu nádeje, že nezmokneme, uvidíme dokedy. Štartujeme bez raňajok, ktoré plánujeme dať niekde cestou. Dnes nás čaká presun k jazeru Van a mestu Tatvan, odkiaľ by sme sa chceli dostať čo možno najbližšie k hore Ararat.

Opúšťame teda úrodné polia v povodí Tigrisu a ideme východne do hôr cez ktoré vedie cesta k jazeru. Postupom na východ sa krajina opäť výrazne mení a krásny výhľad do diaľky strieda ešte krajší. Je chladno a fúka pomerne silný vietor s ktorým sa občas treba riadne popasovať. Stojíme na benzínke kde dávame raňajky a teplý čaj na ktorý nás samozrejme pozvali. Máme ryby v konzerve, čierne olivy a chlieb s ktorým už treba aj trochu „bojovať“, ale hlad je hlad.

Posilnený pokračujeme ďalej cez Silvan na Bitlis. Občas stojíme pri kontrolných stanovištiach tureckej armády, ktoré nás ale vôbec nezdržujú. Vojaci iba kývnu rukou na znak toho, že môžeme pokračovať ďalej. Cesta sa začína zarývať hlboko do hôr a kopcov pomedzi ktoré nás údolím sprevádza rieka. Kvalitný asfalt striedajú úseky, ktoré ťahajú cestári na novo a preto sa veľmi často stretávame s dopravnými obmedzeniami, ktoré rešpektujeme asi iba my dvaja. Tento úsek cesty je ako stvorený pre motorkárov. Neustále stúpame potom zase klesáme sériami nekonečných serpentín, ktoré sa občas stratia v tuneloch dlhých aj niekoľko km. Obydlia roztrúsené po strmých svahoch sú veľmi skromné, niekedy mám pocit, že ešte aj naši osadníci v slovenskom raji sa majú lepšie. Rozdiel je azda iba v tom, že naši nemusia robiť. Pastieri dozerajú na svoj pasúci sa majetok, ktorý vám sem tam prekríži cestu. Častými a nebezpečnými sú stretnutia so svorkami psov, ktoré tam prežívajú na okrajoch miest či dedín. Podobný problém je aj v Rumunsku a hoci útočia iba sporadicky, stále predstavujú veľké riziko zrážky na ceste. Dostávame sa z kopcov plných bujnejúcej zelene, ktorá sa prebúdza zo zimného spánku a vchádzame do mesta Tatvan na pobreží jazera Van.

Slané jazero s nadmorskou výškou presahujúcou 1700m a s veľkosťou cca 120kmx80km patrí medzi najväčšie spomedzi jazier bez prirodzeného odtoku vody, kde objem vody klesá iba vďaka vyparovaniu.

O to, že je jazero bez odtoku vody sa postarala vulkanická činnosť sopiek, ktoré sú v tesnej blízkosti jazera. Pozostatky jedného zo staro-vulkánov s názvom Nemrut Dag si obzeráme pri čaji na benzínke, kde potrebujeme dotankovať. Jeho výška takmer 3000m je proste neprehliadnuteľná. Počasie sa však stále mení a práve sa zaoblačuje, preto štartujeme ďalej na východ k iránsko-arménskym hraniciam. Občasný dážď sa strieda so slnkom, ktorému sa dnes akosi nechce ukázať naplno. Ideme vyhliadkovou cestou vedúcou okolo jazera, ktoré mení výraz krajiny, človek má pocit, že cestuje prímorskou oblasťou, ktorou sme prechádzali pred pár dňami.

Pomaly postupujeme okolo jazera, ktoré ponúka krásne scenérie s modrým odtieňom hladiny. Rasťo ide vpredu ja s odstupom za ním. Nič neobvyklé vidieť psy na ceste, každopádne vždy zvyšujeme svoju pozornosť. V porovnaní s Rumunskými „čoklami“ vzrastu prerasteného králika sú tu v Turecku veľké pastierske psy a ich potomkovia.

Tak aj teraz tri psy stojace na ceste, ktoré Rasťo rozháňa svojím prejazdom. Spomaľujem v očakávaní, že sa budú vracať späť na cestu, preto spomaľujem. Podraďujem z 5, 4, 3 a spomaľujem rýchlosť niekde medzi 40-50 km/h, aby som predišiel čelnej zrážke a urobil si dostatočný manévrovací priestor na vyhnutie sa živej prekážky. Keď v tom z boku útočí na mňa štvrtý pes, ktorého si však všímam v poslednej chvíli bez možnosti nejak zareagovať. Pes veľkosti teľaťa dostáva šlehu kufrom, ktorá ma posiela s motorkou k zemi. Všetko sa udialo tak rýchlo, že si pamätám iba šklbnutie po ktorom nasleduje šúchanie sa po zemi a že sa dvíham na nohy asi 4 metre za motorkou. Fúúúúúúúúúúúúúha tak toto sa mi iba sníva!?!? Neviem či som sa aj nepokúšal zobudiť sa štípancom. Takmer 4000 km od domu?!

V rýchlosti zisťujem môj zdravotný stav. Trochu ma bolí ľavé koleno, ktoré našťastie ochránil asi naozaj certifikovaný kolenný chránič. A trochu cítim pravé rameno, ale uvidíme neskôr keď sa mi z krvi vyplaví adrenalínové opojenie. Pri pohľade na rozhádzané veci a svietiace svetlá ležiacej motorky mi hlavou prebehla iba jedna myšlienka, či sa nej ešte dostanem domov. Rasťo ten si ani nevšimol, že som sa porúčal na zem a ako mi potom vravel tak sa aj čudoval, že ani po polhodine čakania sa ma nevie dočkať. Za to si ma, ale všimlo asi 20 detí, ktoré tam ihneď pribehli. Dvíham mašinu na stojan a začínam zisťovať škody.

Smerovka, zrkadlo a plexo sa porúčali. Aj predný blatník je dosť nalomený, ale čoho som sa najviac obával ak by bolo poškodené riadenie alebo motor. Ľavý kufor absorboval veľkú časť energie pádu čo nevydržal bočný nosič, ktorý sa zlomil na dvoch miestach. Popri tom všetkom takmer neustále zastanú ľudia pýtajúc sa ma či som ok a či mi netreba s niečím pomôcť. Odožente tie deti, nemám čas sledovať čoho všetkého sa chytajú a neustále sa ma niečo vypytujú. Úlohy „vyháňača“ detí sa ujíma asi 30 ročný chlapík, ktorého platím za jeho služby cigaretkou. V tom všetkom ešte volám Rasťovi, že som sa vyšuštil a nech sa vráti lebo potrebujem uskladniť nejaké veci. Dávam dole zohnutý kufor a držiak, ktoré hádžem na kopu. Všetky veci čo som našiel roztrúsené pri motorke prikrývam plachtou, lebo začína poprchávať, po chvíľke padajú aj krúpy, horšie to už ani nemôže byť.

Konečne sa mi podarilo zhodiť všetky poškodené veci dole a napraviť uchytenie zadného kufra. Prichádza Rasťo, ktorý ma doktorským pohľadom ihneď vyšetruje a kontroluje moje reakcie. Jeho reakcie zase skúšajú deti, ktoré si ho ihneď obzerajú ako cirkusovú atrakciu. Prichádza okamih pravdy, idem sa to pokúsiť naštartovať. Motor vyzerá bez poškodenia čo nemôže povedať nádrž, ktorá vyfasovala peknú šupu od kameňa trčiaceho v krajnici na ktorej mašina po šúchačke skončila. Benzín však netečie, uvidíme. Štartujem mašinu, ktorá chytá ihneď po menšom zakašľaní prechľastaného karborátora. Zvuk je fajn čo potvrdzuje aj Rasťo. Ostáva ešte odskúšať riadenie, ktorého reakcie testujem na asi 300m úseku. Pohoda, nič neobvyklé, mašinka ide pekne rovno bez nejakých rušivých vplyvov.

„Vyháňač“ opäť odháňa deti, ale tentoraz už pritvrdzuje a hádže po nich aj kamene proste divoký Kurdistan. Ako odmenu dostáva opäť cigaretku a ako prémiu za dobré služby doudieraný hliníkový kufor a zlomený držiak.

Všetky veci sa nám konečne darí naložiť na motorku takže bez zbytočného otáľania štartujeme ďalej. Obchádzame jazero jeho severnou stranou a smerujeme do mesta Dogubayazit v blízkosti, ktorého sa nachádza biblický Ararat. Cestou ešte stojíme a kontrolujeme stav motorky bez všade prítomných detí. Ja sa cítim relatívne dobre. Koleno či rameno občas zabolia, ale vďaka bohu to nie je nič vážne.

Prechádzame mestečkom Ercis odkiaľ začíname opäť stúpať do horskej kamenistej oblasti, kde sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou riadne ochladzuje. Vrcholce hôr si ešte stále držia snehové čapice, ktoré sa miestami schovávajú do hmly. Cesty sú však i naďalej pomerne kvalitné a premávka takmer žiadna. Spoločnosť na ceste nám robia len Iránsky kamionisti, ktorých prítomnosť sa blížiacou hranicou s Iránom neustále zvyšuje.

Vchádzame do mestečka Caldiran, ktoré leží v nadmorskej výške tesne prevyšujúcej hranicu 2000 m. Je tu zima, ako v Rusku. Potrebujeme aspoň krátku prestávku na cigaretku. Zastavujú sa pri nás deti, ako vždy veľmi zvedavé. Hlavne tie tri zľava, ten napravo tam iba stál a čumel na nás. S Rasťom plánujeme kúpiť čaj tak sa posúvame kúsok mestom, kde nachádzame predajňu s čajom. Ostávam pri motorkách. Kým sa Rasťo pokúša kúpiť čaj prichádza ku mne iná tlupa detí od 7-10 rokov. Už z diaľky kričia „Money, Money“ k tomu pridávajú ešte niečo Turecky. Tvárim sa, že nerozumiem ich požiadavke a po slovensky im hovorím, že nič nedostanú. Nemyslím si, že je správne učiť ich takýmto móresom. Keď videli, že odo mňa nič nedostanú začali byť trochu drzejší. Čo nebolo pevne prichytené na motorke by sa iste pokúsili zobrať, ale všetko máme pevne priviazané či prichytené. Obeťou sa stáva krabička a v nej dva posledné obrúsky na zotieranie okuliarov na prilbe. Keď zbadal čo mi zobral s opovrhnutím to mne hodil späť. Toto všetko zbadal asi 20 ročný chalanisko idúci popri, ktorý bez mihnutia oka vypálil mladému nespratníkovi takú facku, že neviem či by som ju ja rozchodil okorenenú poriadnym kopancom do zadku. Chlapčisko sa rozplakalo a veru bolo mi ho aj trochu ľúto, ale už za dve minútky akoby sa nič nestalo opäť kričí „Money, Money“ naťahujúc ruku ku mne. Prichádza Rasťo z dvomi kilovými baleniami čaju, ktoré ukladá do kufra a štartujeme ďalej. Mladí nespratníci sa pri jeho odchode ešte snažia kopnúť do jeho motorky, ale však nech si kopnú. Ťaháme ďalej do kopcov tiahnucich sa sotva 2 km od Iránu. Je až neuveriteľné, že i tu vo výške 2000 m nad morom nachádzame množstvo políčok na ktorých sa plahočia mnoho krát celé rodiny.

Osídlenie je tu však veľmi riedke a dedinky, ktoré nachádzame vyzerajú veľmi zaostalo. Ono pri poľnohospodárstve a pastierstve si toho veľa dovoliť ani nemôžete. V Alpách či Tatrách by ste mohli ponúkať ubytko a služby spojené s turizmom, tu sa však ľudia snažia hlavne prežiť. Domčeky veľkosti mestskej garáže sú v mnohých prípadoch zakryté iba celtou, tých bohatších spoznáte podľa plechovej strešnej krytiny. Prechádzame v blízkosti sopky Tendurek vzdialenej sotva 10 km vzdušnou čiarou. S výškou 3500 m je však takmer celá ukrytá v hmle a oblakoch. Kamenisté sopečné kopce a údolia sú popretkávané krásnymi zelenými pasienkami, ktoré denne spása dobytok. Deti pasúce dobytok nám kývajú, iné po nás strieľajú imaginárnou zbraňou, či ako Rasťo za mnou videl hádžu kamene. Starší sa nás snažia zastaviť kvôli cigaretke, ale nie je čas na zástavky, okrem toho je zima.

Premávka je našťastie minimálna, okrem už spomínaných kamionistov či zásobovacích dodávok tam na ceste v postate nič iné nestretnete. No vlastne ešte sme pár krát vleteli do stáda s ovcami a kozami, ale v podstate nič vážne.

V hmle, za vetra a občasného dažďa sa dostávame na vrchol horského prechodu mierne presahujúceho výšku 2600 m odkiaľ pozvoľna klesáme. Ako náhle sa priblížime k obydliam psy sú nám hneď za chrbtom v tom lepšom prípade horšie je to keď k Vám v ústrety bežia tri, štyri veľké čierne hune.

Po asi hodine jazdy schádzame na akúsi otvorenú pláň pripomínajúcu náhornú plošinu, ktorá nás privítala neskutočným vetriskom. Lietame vo svojom jazdnom pruhu z kraju na kraj, ako z krčmy sa vracajúci štangasti na bicykloch. Neuveriteľné ako sa snami vietor hral, našťastie je v blízkosti benzínová pumpa, kde ihneď parkujeme. Po zaparkovaní sa dohnal ešte fajný lejačisko na ktorý sa však už prizeráme z vnútra benzínky s teplým čajíkom v ruke. Spoločnosť nám robí pumpár a starší dedo, ktorí neveriacky krútia hlavou odkiaľ sme to prišli. Popíjame teplý čaj a kukáme do mapy. Najbližšie mesto Dogubayazit je sotva 5 km od nás tak čakáme kedy ustane dážď. V televízií sa neustále omieľajú parlamentné voľby a rečníci politických strán burcujú svojich voličov horko krvnými preslovmi k účasti na voľbách. Popri tom sme ešte svedkami modlenia sa na akejsi doske. Chlapík priamo vo vnútri benzínky zobral nejakú veľkú dosku na, ktorú si kľakol a za občasného mrmľania sa klania Alahovi. Po asi hodinke ustáva dážď a vietor, preto sa pohýňame do mesta v pozadí, ktorého na nás spomedzi oblakov vykukáva Ararat so vždy bielou snehovou pokrývkou.

Mestečko Dogubayazit nie je veľké má okolo 40 tis. obyvateľov a aj napriek svojej polohe turistického centra je tu život poriadne ťažký. Snáď 2/3 obyvateľstva žije v provizórnych podmienkach a v malých murovaných domoch v mnohých prípadoch opäť iba s celtou na streche. A keď hovorím o turistickom centre tak to nie je ani zďaleka tak ako pri mori plnom hotelov, reštík a atrakcií, nakoľko väčšina turistov sa sem príde pozrieť ráno a ešte v ten istý deň mesto opúšťajú. Len tím šťastnejším sa podarí uzrieť biblickú horu v celej svojej kráse.

Vchádzame do mesta snáď sa nám podarí nájsť nejaký hotel či ubytovňu. To sa nám darí v podstate hneď na začiatku mesta, kde sme našli lacnú ubytovňu a 4*hotel Golden Hill. Hádajte, ktorý sme si vybrali ? Po dnešnej šúchačke, zime a vetre potrebujem pivo, poriadnu sprchu a pohodlie takže Rasťa lanárim do Golden Hillu. Za ubytovanie s raňajkami pýtajú 30€, ale nech to berie čert, podstatné je, že sme v suchu a pohodlí. Fasujeme izbu na 7mom poschodí kam nás sprevádza pikolík, ktorý pachtiac nesie Rasťov ťažký batoh. Izba je super zariadená, moderná, s europskym WC a výhľadom na Agri Dagi ako Turci volajú Ararat. Ostáva už len dúfať, že sa nám ho ráno podarí uzrieť celý vo svojej kráse.

Dávam si horúcu sprchu, vytváram hmlu, že ledva triafam von z kúpeľne. Z vlastných zásob dávame večeru, ktorú ešte dezinfikujeme poslednou hruškovicou. Popri večeri sledujeme správy o počasí a zvažujeme kadiaľ sa zajtra vyberieme. Podľa internetu by mal ísť v utorok 24. Mája trajekt z Poti v Gruzínsku do Varny v Bulharsku čo nám sms-kou potvrdzuje aj Rasťova priateľka. Uvidíme v pondelok kedy by sme mali teoreticky doraziť do Poti.

O pár poschodí pod nami sa podáva večera, ale tá nás už nezaujíma. My by sme chceli pivko. 4 pivká 10€ a ide sa spať. Pri iránskej hudbe a videoklipoch k pesničkám sa riadne zasmejeme a potom už spíme ako zarezaný. Potom neskôr ešte vypínam telku a driememe až do rána.

10. deň - Potulky zeleným a hornatým Gruzínskom

Zima. Zima. Zima. To sa mi vybaví ako prvé, keď si spomínam na tento úsek. Jazdili sme na náhornej plošine, ktorá vznikla podsunutím ázijskej dosky pod anatólsku. Výška okolo 2000m, na otvorených pláňach fúka ľadový vietor. Prvýkrát v živote hasím cigarety prstami. Normál stisnete, ide to. Dá sa. Ruskí režiséri neklamali.

Po prehupnutí Malého Kaukazu klesáme do Gruzínska. Tešíme sa. Máme radi kresťanov, bravčovinu, pivo, dokonca sa na chodníkoch objavujú ženy. A teplo. Aj keď dažďu sme sa ani tu nevyhli. O gruzíncoch sa popísalo kadečo, musím povedať, že sme si s nimi rozumeli. Stačilo sa prepnúť na myslenie ala „Slovensko za Mečiara“. Korupcia, ale ešte stále nemiznúca pohostinnosť. Veď sme aj skončili u domácich, aj keď sme sa infiltrovali cez miestny pouličný výrastkovský gang. Ale po Kurdistane to bola brnkačka. A piť vieme lepšie ako oni, tak čoho sa báť?

Aj napriek včerajšiemu ťažkému dňu sa opäť budíme pred 6:00. Raňajky podávajú len od 8:00 takže zvažujeme či počkať, alebo vyrazíme bez. V okne s obdivom sledujeme vychádzajúce slnko nad Araratom.

S vychádzajúcim slnkom prichádza rozhodnutie štartovať ihneď bez zdržania a bez raňajok. Chlapík na recepcii sa ešte ani nestihol poriadne prebrať a už musí pracovať. Slnko svieti, ale v meste s nadmorskou výškou 1600m je chladno preto sa opäť riadne naobliekame. Plánujeme sa dnes dostať až do Gruzínska. Smerujeme na sever do mesta Igdir, ďalej popri hraniciach s Arménskom do mesta Kars, popri Ardahan-e , ďalej Damal až k hraničnému prechodu Turkgozu.

Po včerajšom páde si sadám na motorku so zmiešanými pocitmi, ale po naštartovaní to všetko zo mňa opadáva. Koleno pobolieva, rameno tiež sem tam zabolí, ale podobne sa cítim aj na druhý deň po odohratí ťažkého futbalového zápasu takže pohodička. Mesto je takto skoro ráno akoby vymreté, jedine kamionisti brázdia cesty aj o takomto čase. Cesta nás z mesta vyvádza v obklopení hrebeňov s neuveriteľne zelenými pasienkami, ktoré už opäť brázdia békajúce ovce a kozy.

Cez poliami obklopený Igdir prechádzame rýchlo a bez zastávky. Slnko sa do nás začína opierať od chrbta čo ihneď cítime, ale stále je neuveriteľne chladno. Stúpame, klesáme dlhými rovinkami s tiahlymi zákrutami, ktoré pred sebou sledujete, ako veľkého hada plaziaceho sa údolím. V tejto časti stojíme niekoľko krát pred vojenskou kontrolou, ktorá nás v pohode a bez prehliadky púšťa ďalej do pohraničného územia, kde nás už „sledujú“ iba všade prítomné vojenské výhľadne. Poblíž cesty je ich postavených celkom slušné množstvo. Všetky sú strategicky rozmiestnené na vyvýšeninách, ktoré poskytujú dostatočný výhľad na rozsiahle kontrolované územie. Turci a Arménci si užili svoje pri vojnových sporoch o toto územie, ktoré striedavo patrilo jednej či druhej strane. Z 1000m nadmorskej výšky sa sériou fajnových serpentín dostávame na akúsi náhornú plošinu, kde je azda ešte chladnejšie ako doteraz. Rovná cesta sa neustále na horizonte vzďaľuje, zdá sa akoby bola bez konca. Je tu ľudoprázdno a počas hodiny jazdy sme sa s autom asi ani nestretli. Stretávame sa však so psami, ktoré po nás bežia ihneď ako sa priblížime k ľudským obydliam. Ešteže domy sú ďaleko od cesty, kde by si do nás iste radi „kousli“. Kým však dobehnú, aby sa za nami trochu ponaháňali sme už preč.

V podstate až do výstupu na náhornú plošinu sme kopírovali hranicu s Arménskom, od ktorej sa teraz odkláňame na mesto Kars. Nehostinné a kamenisté údolia sa tu na plošine úplne vytrácajú. Nahrádzajú ich rozsiahle zelené lúky a pasienky.

Od rána sme už prešli takmer 200 km a v podstate okrem povinných zastávok pri hliadkach či fotení sme ani nemali čas raňajkovať. Stojíme teda hneď na prvej benzínke, ktorých tu ani zďaleka nie toľko, ako inde v Turecku. Netankujeme, ale aj napriek tomu nás mladučký pumpár pozýva na čaj. Teplý čaj veru bodne takže pozvanie bez váhania prijímame. Chlieb tam samozrejme nemajú takže kupujeme čokoládové keksy, ktoré zapíjame teplým čajom. Mladý pumpár sa nás vypytuje odkiaľ sme, samozrejme nevie kde je Slovensko, ale tu na konci sveta to ani nepotrebuje vedieť. Po keksíkových raňajkách ešte kontrolujeme hladinu oleja. Rasťovi sa akosi stráca olej, ktorý sa raz dá namerať inokedy nie. Preventívne dolieva asi pol litra čo nesiem v zásobe ešte zo Slovenska. Moja doudieraná mašina si drží tú správnu hladinu takže po kontrole balím všetko naspäť na motorku. Rasťovi sa ešte darí zvaliť motorku čím si odlomil ľavé zrkadlo. Obaja sa teraz budeme furt obracať vždy keď budeme obiehať. Je to nepríjemné hlavne ak pomyslíme nato ako Turci jazdia a veľkú premávku, ktorá nás iste neminie vo väčších mestách kde sú spätné zrkadlá vaše zadné oči. Pred nami je ešte kus cesty na Gruzínsko-tturecké hranice. Pomaly sa chystáme na odchod, ale skôr než sa pohneme dôkladne skúmame mapu a vypisujeme podrobný itinerár. Zastavujú sa pri nás starší chlapi. Sú to Turci korene majú však arménske čo sa dozvedáme s konverzácie pri cigaretke. Hovoríme im, že tu majú zimu, veď špaky už hasíme v ruke len tak medzi prstami.

No nič, je čas ísť. Dôkladne sa obliekame a púšťame sa nateraz zelenou krajinou ďalej do mesta Kars. Mesto už nie je ďaleko, ale dostávame sa na cestu kde končí asfalt a v podstate takmer 30 km ideme čistou šotolinou. Aj napriek tomu je to však príjemné osvieženie, veď máme obuté drapáky, ktoré si vedia hravo poradiť s nespevneným povrchom ciest, okrem toho ďalej to bolo už iba o asfalte. Času málo preto mesto Kars a jeho centrum obchádzame okrajom odkiaľ ťaháme na sever k hraniciam. Trochu škoda lebo v Kars sa dá kúpiť povolenie na prehliadku mesta duchov ANI. Kedysi mesto Armenských kráľov sa nachádza blízko pri Turecko–Armenskych hraniciach a za doprovodu vojakov tureckej pohraničnej stráže vám ponúka obhliadku kedysi veľkého mesta, v ktorom dnes stojí už iba niekoľko zrúcanín kresťanských kostolov a chrámov. Možno nabudúce.

Neustále sa pohybujeme v nadmorskej výške od 1500 do 2500m obklopený horami so snehovou pokrývkou, ktorá ešte stále odoláva slnečným lúčom. Veď akoby aj nie je tu zima, začína sa zaoblačovať a dažďové prehánky míňame len o vlások. Po nekonečne dlhých rovinkách po náhornej plošine a v zime, ako v chladničke začíname zase stúpať do kopcov plných zákrut. Ešte predtým však stojíme v malom mestečku na benzínovej pumpe kde tankujeme.

Celé Turecko žije voľbami. Vidíme množstvo áut s hlasitou hudbou a sľubmi politických lídrov, ktoré okolitým ľudom sprostredkúva veľká sada reprobední umiestnená na streche auta. Ihneď po príchode na benzínku sa stávame stredobodom pozornosti. Chcú sa odfotiť s nami, ale aj pri motorkách, ktoré tu vidia veľmi zriedka. Ja bežím kúpiť cigarety, lebo nám došli a samozrejme balenú vodu. Obchodík naprataný všetkým možným aj nemožným je plný čaj pijúcich domorodcov, ktorí si ma ihneď všetci dôkladne obzerajú.

Rasťo robí nejaké fotografie, na ktoré mu ochotne pózuje skupina mužov a detí, ktorí sa zúčastnili na dnešnom mítingu. Ak by ste medzi nimi hľadali ženy tak je to márne, akoby ženy ani nemali prístup na takéto niečo, nebola tam ani jedna. Určite to neznamená, že by o to nemali záujem, ale ženy sú takmer v celej oblasti Kurdmi obývaného Turecka úplne nenápadné.

Sme kúsok od mesta Ardahan, ktoré však obchádzame, aby sme posledný raz vyšli do kopcov plných serpentín, snehu a chladu. Na hranice to máme asi 80 km takže sa pohýňame, aby sme poobede už brázdili cesty v Gruzínsku.

Mierne oteplenie teda zase strieda výrazne ochladenie, ktoré v kopcoch sprevádza silný vietor. Ešteže sú cesty vyfúkané a suché, lebo dážď by nás teda riadne spomalil. Iskrička nádeje v nás zahorela po vzhliadnutí slnkom zaliatych častí horského masívu, do ktorých sa opiera kostrbaté slnko. Cesta opäť takmer bez premávky nás vedie sériou nekončiacich serpentín, ktoré občas zahalí hmla. Stojíme a fotíme, krásu zasnežených kopcov, v predstavách sa pohrávam s myšlienkou, aké to tu môže byť v zimnom období. Záveje tu museli byť na niektorých miestach aj niekoľko metrov vysoké.

Ako stojíme, zastáva pri nás anglicky hovoriaci Turek na novom SUV. Opýtal sa odkiaľ sme, ako dlho sme tu a či sa nám v Turecku páči. Prehodíme pár viet a s prianím šťastného návratu domov pokračuje ďalej.

Po krátkej pauze zostupujeme pomaly dolu do doliny. V diaľke je vidieť zelené údolia, ktoré sa zobúdzajú zo zimného spánku. Rozkvitnuté kvety ovocných stromov hýria jarnými farbami, všade navôkol dominuje krásna zelená, ktorá klesajúcou nadmorskou výškou získava na intenzite. Kľukaté cesty nás vedú hlbšie a hlbšie do doliny, ktorú sme pred nedávnom sledovali z hora. Výrazne sa otepľuje, dokonca nám začína byť aj teplo a okolie plné stromov nám jasne dáva najavo, že sa približujeme do inej krajiny. Asi 15 km pred hranicami z Gruzínskom stojíme ešte v malej dedinke, kde dávame krátku pauzu na čaj, cigaretku a dotankovanie za zvyšné Turecké lýri. Hádam ich už nebudeme potrebovať tak načo ich brať domov. Na benzínke sa ešte pýtame na správny smer a potom nám už nič nestojí v ceste do Gruzínska. Aby sa nám však nemálilo, tesne pred hranicami nás ešte ponaháňa psisko, ktorého dávame skoro dole, našťastie sme sa vzájomne vyhli.

Vstupujeme na hraničný priechod. Vrieskajúce Iránske kamióny a mierne mrholenie nás vítajú pri prvom okienku, kde kontrola prebieha pomerne rýchlo. Je však čas obeda takže kontrola kontrolnej kontroly sa trochu natiahne. Snáď sa aspoň počasie umúdri, slnko sa stále viac prediera hustou oblačnosťou. Priechod nie je veľmi frekventovaný a tak sa nám po hodine darí pozbierať všetky pečiatky a podpisy.

Nuž vstupujeme teda do Gruzínska. Tu prebieha kontrola kontrolnej kontroly trochu rýchlejšie, pomedzi to debatujeme s po zuby ozbrojenou hraničnou strážou. Netrvá to dlho a ukrajujeme prvé Gruzínske kilometre. Neviem prečo, ale akoby mi spadol kameň zo srdca, keď po dlhom čase vidím krásne zelené záhrady, množstvo zelených stromov a namiesto mešít kríže. Chvíľami som mal pocit, že som doma na Slovensku. Vchádzame do prvej dedinky. Príbytky s výrazne inými architektonickými prvkami ako v Turecku sú „osadené“ v krásnej zelenej prírode, ktorá na vás dýchala zo všetkých strán. Cesty tu brázdia prevažne staré veterány, ktoré sa u nás preháňali ešte pred pádom červeného režimu. Je tu však kľud a život okolo akoby spomalil. Dnes sme ešte nejedli, preto stojíme pri ceste a znižujeme stav našich klobáskových či konzervových zásob.

Je nedeľa, všade kľud a tak sa nerušene oddávame stravovacím pôžitkom. Slnko sa konečne rozhodlo preraziť si cestu hustou oblačnosťou na čo promtne reagujeme zhodením zimných doplnkov. Oddychujeme, vychutnávame si teplé slnečné lúče a obzerajúc mapu plánujeme ako ďalej. Do Poti, odkiaľ ide trajekt to máme asi 400 km a o niečo menej do Tbilisi, kde nás čakajú. Rasťova kamarátka pracujúca v utečeneckom tábore nám tam zabezpečila ubytovanie. Trajekt má však ísť až v utorok, ale bolo by dobré byť tam aspoň deň dopredu, aby sme stihli vybaviť potrebné oficiality, ktoré by nám umožnili nalodiť sa. Ak by sme to ťahali do Tbilisi, tak na druhý deň by sme sa museli hnať do Poti cez celé Gruzínsko, aby sme stihli papierovačky. Preto sme sa rozhodli ťahať v smere na mesto Poti.

Podľa mapy by sa dalo prejsť na hlavný ťah do Poti cez horskú cestu vedúcu naprieč bielymi kopcami, ktoré sme pred pár hodinami obdivovali z Tureckej strany. Pomaly sa končí naša relaxačno-oddychová hodinka a tak sa začíname baliť na odchod. Odrazu ani nevieme odkiaľ sa pred nami zjavil chalanisko s mobilom v ruke a otázkou či sa môže odfotiť na našich motorkách. V pohode, hovorím mu. Po chvíľke odchádza so šťastným výrazom v tvári a dvomi fotkami v mobile.

Tak ako v Turecku aj tu sme sa stali stredobodom pozornosti, rozdiel bol iba v tom, že tu sme sa konečne vedeli aj dohovoriť. Ja som sa akosi nevedel chytiť predsa je to už len dávno čo sme sa Rusky učili a aj to iba pár rokov, ale Rasťo jednoznačne preukázal, že mal ruštinu o pár rokov viac. V gruzínsku sa hovorí rusky prevažne v jej severnej časti, ktorá sa iba nedávno stala dejiskom tvrdých bojov s Ruskou armádou. Inde prevláda Gruzinština, ale staršie generácie ovládajú stále dobre aj ruštinu. Mladší sa už učia anglicky čo nám vyhovovalo tiež. Dosť bolo vylihovania, ide sa ďalej do zelenej krajiny.

Gruzínsko mi svojím členitým terénom pripomína rodnú hrudu. Dvojjazyčné dopravné značky a smerové tabule nás však upozorňujú, že sme v Gruzínsku. Smerujeme na západ do kopcov, kadiaľ by sme sa mali dostať na hlavný ťah do Poti. Po dnešnej kose v Tureckých kopcoch je teraz príjemne teplo, ale pomaly zaťahujúce sa nebo neveští nič dobré. Presúvame sa vidiekom plným ľudí, pasúcich sa kráv a psov, samozrejme túlavých, rôznej veľkosti, tie menšie si ani nevšímame . Cestou míňame tureckého motorkára na BMW 650, ktorý sa nás drží asi 20 km až kým ho nestrácame z dohľadu. Cesty nie sú síce najkvalitnejšie, ale o nič horšie ako tie u nás. Sem tam nám prekríži cestu teľa či krava, kúsok ďalej nás obháňajú psy a o kus ďalej musíme dávať pozor na šalejúcu hydinu bežiacu o zlomkrky pred rachotom našich strojov. Čas od času si s domácimi overujeme či ideme správne. Ale mal som pocit akoby tí ľudia sami nevedeli čo je o 30 km ďalej. Asfalt sa odrazu vytráca a nastupuje šotolina. Po chvíli musím stáť pred rampou, ktorá zakazuje prejazd ďalej. Kúsok pri rampe stojí niečo ako horáreň odkiaľ sa nám prihovára správca a jeho dva veľké psy. Hovorí, že cesta je neprejazdná nakoľko je na viacerých úsekoch ešte veľa snehu. Severné svahy kadiaľ vedie cesta sú ešte ponorené do snehu preto nám neostáva nič iné ako sa otočiť. Cestou späť nás pre istotu ešte chytá dážď, ktorý nás neskôr donútil zastať. Stojíme pri obchodíku s potravinami, v ktorom čakáme kým neprestane pršať. So srdečnosťou im vlastnou nás pozývajú dnu. Majiteľka tesne po 40tke, ktorej robil spoločnosť v rohu sediaci dôchodca nám spoločne radili ako ďalej. V obchode trávime asi 20 minút počas ktorých dosť silno prší. Sme smädný ako voly, ale nemáme si ani za čo kúpiť piť. Doposiaľ sme nemali možnosť zameniť si peniaze a všade kde sme sa pýtali berú iba svoju menu. Domáca však ukazuje na hadicu z ktorej vyteká voda voľne na ulicu. Spoločnosť nám robia ešte dvaja mladý chalani, ktorí sa na dôkaz o nezávadnosti vody napijú ako prví. Čistá, pramenitá a osviežujúca, ako z reklamy. Rasťo sa vykecáva, akoby bol v „Rusku“ každý rok, ja si za pána otca neviem na nič spomenúť, neostáva mi nič iné len počúvať a obzerať naše útočisko pre dažďom. Obchodík je veľmi skromný a jeho podlaha či police si isto ešte pamätajú časy ZSSR. Žiadny mrazák, či reklamná chladnička, myslím, že aj náš obchod v dedine bol pred 25 rokmi lepšie vybavený.

Dážď ustáva a tak vyrážame „vpred“. Dali sme takmer 80 km k závore a späť ku križovatke, kde odbáčame smer Kutaisi. Nič to, aspoň sme trochu zrelaxovali v sedlách motoriek, videli jednoduchý život na vidieku, kde akoby sa zastavil čas. To sme ešte nevedeli čo nás čaká na hlavných ťahoch.

Fúúúúúúúúú no poviem Vám, že Turci jazdia rýchlo a zbesilo, ale to čo nás čakalo na hlavných ťahoch tu v Gruzínsku som ešte nezažil. Beriem to ako intenzívny rýchlokurz riskantnej jazdy pre pokročilých. Úzke gruzínske cesty s nekvalitným asfaltom nás vedú veľmi členitým terénom s neustále obmedzeným výhľadom plných zákrut a takmer všade prítomných túlavých psov, ktoré nám veľmi radi prekrižujú cestu. Toto všetko je však iba akýsi šum, ktorý jednoznačne prehlušujú Gruzínsky šoféri. Plná čiara vlastne nič neznamená obieha sa všade a za každých okolností. Z toho, že sme na ceste v protismere akoby si nikto nič nerobil, motorka je malá musí sa predsa uhnúť, však nič iné v mnohých prípadoch ani neostávalo. Akoby sa každý šofér po zasadnutí do svojho auta premenil na pilota formuly 1. Rozdiel je však v tom, že si väčšina sadá do starých, vreštiacich a rozheganých áut. Toto všetko ostro kontrastuje s tým, že sa nám takmer všetci šoféri s nadšením zdravia.

V pláne je dnes sa dostať do mesta Kutaisi. Smerujeme teda do mesta Borjomi, kde sa snažíme nájsť banku či zmenáreň, ale nič sa nedarí nájsť. Vraj máme skúsiť v Khashuri. Benzínu máme ešte dosť čo je dobre lebo zatiaľ sa nám nepodarilo nájsť pumpu, kde by sa dalo platiť kartou. Takže nám neostáva nič ako ísť ďalej, kde sa nám už hádam aj podarí zameniť si našu západnú menu. Prechádzame krásne zeleným krajom plným stromov, takmer bez prestávky. Občas zastaneme pri reštike, kde sa však ináč ako ich menou nedá platiť preto pokračujeme stále ďalej. Začína sa zvečerievať je tu dvojhodinový posun, ktorý musíme brať do úvahy. Miestami vletíme do dažďa či mierneho mrholenia nie je to však nič čo by nás prinútilo zastať. Vchádzame do mesta Khashuri. Pred mestom, ale i ďalej za mestom je cesta lemovaná množstvom stánkov s rýchlym občerstvením. Takmer všade horí v grile a celé okolie neuveriteľne rozvoniava pečeným mäsom. Môžeme akurát tak slintať. V meste sa nám opäť nedarí nájsť miesto kde by sa nám pošťastilo zameniť peniaze. Stojíme v potravinách, kde nám ochotne aspoň napustili vodu na pitie. Prihovára sa nám tam staršia pani, ktorá nás uisťuje, že v Kutaisi by so zmenou peňazí nemal byť problém. Debatujeme o živote v Gruzínsku a na Slovensku. O tom čo sa zmenilo, ako sa náš veľký červený brat prestal starať do chodu a smerovania našich malých krajín. Lúčime sa a opäť pálime ďalej. Benzínu neostáva veľa, ale do 80 km vzdialeného Kutaisi to bude v pohode stačiť.

Občasné policajné hliadky nám nedovoľujú ísť rýchlo, ale v tak divokej premávke to ani nepreháňame a tak sa asi po hodine a pol dostávame konečne do mesta. Stojíme na veľkej benzínke kde sa dá konečne platiť kartou a čo je ešte lepšie, že tam funguje zmenáreň. Tankujeme 85 oktánový benzín, ktorý stojí v prepočte asi 90 centov/liter čo je v porovnaní s Tureckým 1,94€ benzínom o viac ako polovicu lacnejšie. Meníme peniaze a kupujeme neskutočne lacné cigarety, ktoré sa tam dajú kúpiť za ani nie 30 centov. Konečne máme peniaze a môžeme sa teda poriadne najesť. Rasťo hovorí, že by si dal ich národnú špecialitu „Chinkali“. Hmmm... je mi jedno čo to bude len nech už niekde stojíme. Cestu opäť lemuje stánok za stánkom. V jednom visia ryby, inde zase akési koláče či praclíky. Na 100 metrovom úseku je stánkov aj viac ako 20. Konečne zastavujeme. Vybehne von staršia pani, ktorej sa Rasťo pýta či sa tu dá najesť a či robia aj chinkali. Samozrejme nech sa páči poďte ďalej, hneď to bude.

Na zahriatie si dávame kvalitný gruzínsky čaj a túžobne očakávame tie chinkali . Sú to akési cestovinové taštičky plnené mletým mäsom, cibuľkou, cesnakom, poliate fajnou šťavou. Bolo to veľmi chutné, veľké asi ako tenisová loptička a neuveriteľné sýte. Objednali sme si spolu 6 kúskov pani domáca nám dala ešte 2 grátis. Popri tom, ako jeme si pani domáca začala obzerať, neskôr aj skúšať Rasťovu prilbu a môj chránič hrude, chrbta a ramien. Neuveriteľne sa na tom bavila spolu so svojou kamarátkou, ktorá sa na nás prišla pozrieť. Bola to fajn zábava a tak sme neodolali a dofotili si ju. Hodiny a dvoj hodiny časový posun hovoria, že toho dnes už veľa nestíhame preto sa pani domácej pýtame či by sme nemohli prespať na podstene jej domčeka. Trochu sa prekvapila a kukla či to myslíme vážne, ale nemala stým problém takže si ihneď dávame ešte pivko keďže už dnes šoférovať nebudeme.

Vonku začína pršať preto bežím von pozakrývať nejaké veci. Kúsok od nás vidím partiu mladých chalanov okolo 20tky. Prihovárajú sa mi po anglicky, odkiaľ sme a kam cestujeme. Hovorím, že sme už 10ty deň na ceste zo Slovenska po Turecku a že v Poti by sme sa zajtra či napozajtra mali nalodiť. Obdivujú naše odhodlanie dať sa na takú cestu a obzerajú motorky. Na nádrži mojej motorky sú viditeľné jasné znaky poškodenia preto im ozrejmujem moje stretnutie s hafanom. Rasťovi sa nezdalo s kým to tam debatujem a tak sa s cigaretkou prišiel na nás kuknúť. Ubehlo sotva 10 minút a už nás chalani pozývajú na pivko. My ich na oplátku núkame ich lacnými cigaretami. Hovoríme spolu o všetkom. O práci, ekonomike či o vojne, ktorá zachvátila sever Gruzínska. Ani neviem ako došla reč na víno. Veď oblasť južného Kaukazu a teda aj hornaté Gruzínsko sa považuje za kolísku pestovanie vínnej révi či výroby vína a veru o chvíľočku už medzi nami koloval liter červeného.

Hádam aj dve hodinky sme strávili spoločnou debatou. Bola už tma a chalani sa pýtajú kde budeme spať. Ukazujeme na betónovú podstenu „reštiky“, kde sme po celý čas kecali. Trochu sa čudujú a hovoria, že tu bývajú noci ešte chladné. Ale hotel sa nám nechcelo hľadať a teraz už ho ani hľadať nemôžeme lebo sme vypili.

Chalanom to nedalo, akoby to bolo aby ich hostia spali vonku. Pár telefonátov a odrazu máme strechu nad hlavou a pre motorky garáž. Asi o 150 m vyššie nás Tomi pozýva ku sebe domov. Idú sním jeho dva bratranci a tak sme ani nie za 10 min u neho doma. Fasujeme stroho zariadenú, ale čistú izbu s dvomi posteľami v ktorej rozvoniava sušiaci sa čaj. No veru keby mi niekto ešte pred hodinou povedal, že budem dnes spať v posteli a v suchu tak by som mu veľmi neveril. Zasadáme ešte za stôl v kuchyni a pri veľmi dobrom červenom vínku debatujeme s Tomiho otcom a jeho bratrancami Giorgim a Vanom. Preberáme takmer všetko o našich krajinách a porovnávame ako je to u nás a u nich. Mal som pocit akoby sme sa nepoznali pár hodín, ale akoby sme sa sem vracali už niekoľko rokov po sebe. Pozeráme fotky na mojom mobile s dotykovým displejom, ktorí chalani obdivovali. Samozrejme, že aj u nich sú mobily, ale s farebným displejom či kvalitnejším foťákom len málo kto. Internet, Facebook poznajú tiež, ale starých i mladých trápia momentálne iné problémy. Medzi tie najväčšie určite patria utečenci a nezamestnanosť, ktorá dosahuje v niektorých mestách až 50 % . Je vidieť, že my na Slovensku sa máme predsa len trochu lepšie, hlavne čo sa týka materiálnej stránky, avšak tak bezprostredný a srdečný prejav voči úplne neznámym ľuďom sa u nás už nenosí, aspoň nie v takej miere, ako kedysi. Dnes akoby sme už nemali na seba toľko času, spoločne si sadnúť a len tak sa porozprávať. Je tesne pred polnocou a tak sa poberáme spať.

11. deň - Domov po vlastnej osi

Obrátka a cesta domov. Síce nie trajektom, ako sme dúfali (ale zasa nie až tak skalopevne počítali), ale plán B: po vlastnej osi po Tureckom pobreží. V stopách Iasona, ktorý sa tadeto na lodi Argo popri pobréží vracal z vtedajšej Kolchidy, krajiny zlatého rúna. Namiesto zlatého rúna si však nesieme akurát tak gaštanky na zadku. A kopec zážitkov. A o to šlo.

Spalo sa fantasticky. Trochu som sa síce obával ranného vstávania, lebo sme včera pomiešali pivo, víno, ale vstávame bez hlavy bolenia a hlavne bez žalúdočných problémov. Podľa nášho času je len niečo po 4,00, ale tu už je 6 hodín ráno takže neváhame a vstávame. Vonku to nevyzerá najlepšie, ale zatiaľ neprší tak hádam to aj tak ostane. Neostalo. Tomi je už tiež hore a pýta sa nás ako sme spali a či si dáme čaj. Medzi tým sa pokúšame o krátku hygienu a balíme si veci. Raňajkujeme akýsi koláč, alebo vianočku, ktorú zapíjame teplým lipovým čajom.

Prišiel čas odísť a tak sa poberáme do garáže, kde nocovali naše motorky. Balíme veci, obliekame sa lebo je chladno a lúčime sa s našimi hostiteľmi. Za ubytovanie a pohostenie sme im chceli nechať aspoň 10 dolárov čo samozrejme odmietli. Pýtam si teda od Tomiho aspoň Facebook nick, aby som sa mu potom mohol ozvať a lúčime sa.

Dnes nás čaká presun na západ k pobrežiu Čierneho mora do prístavného mesta Poti. Cesty boli suché takže sa išlo dobre, ale všetko sa to mení asi 50 km jazdy keď začína mierne poprchávať. Nepremoky sme od rána aj tak nedali dole, bolo chladno a ten igelit fajnovo chráni proti studenému vetru. Jedine čo mi vadí je, že pri nízkej rýchlosti a pri rozbehoch z križovatky mi z predného kolesa stále fŕka voda rovno do tváre. Polovica predného blatníka chýba tak ma predné koleso pri malých rýchlostiach trochu sprchuje, ale mám v tankvaku nejaké servítky, ktorými si občas prečistím zašpinené okuliare.

Po prvých zahrievacích 80 km stojíme v malom mestečku pri potravinách, kde kupujeme arašidy v karamele a pri cigaretke debatujeme o tom ako ďalej. Pokračujeme ďalej, po krátkom čase prestáva pršať a mohutná oblačnosť dostáva rozum. Mám mokré labky preto cestou ešte stojíme pri potravinách, kde si mením mokré ponožky za suché. Vidiek na nás pôsobí trochu depresívne, ale to bude asi tým počasím. Nie je čas na keci treba využiť to, že sa oblačnosť nad nami opäť zľutovala a ťaháme to až priamo do Poti.

Pred 50 tis. mestom stojíme, predsa len máme ranných 150 km za sebou a tak pri cigaretke a troche minerálky oddychujeme a skúšame okoloidúcich otázkou kadiaľ sa dostaneme k prístavu. Do mesta vstupujeme kvalitne rozbitou asfaltkou plnou mlák a jám. Domáci, ktorých sa pýtame nás posielajú vľavo potom v pravo a tak tam asi 15 minút krúžime ako mušky okolo fľaše burčáku. Nakoniec nás jeden pán celkom dobre naviguje a posiela nás konečne tým správnym smerom. Mesto pôsobí absolútne depresívne a to nie je iba zatiahnutou oblohou. Samá jama, bordel, staré rozbité domy, akoby sme sa ocitli v roku 1985 keď nebolo podstatné ako budovy vyzerajú. V meste vidíme veľké množstvo uniformovaných ľudí, miestami som si pripadal, že tu snáď všetci robia v armáde, na polícii či v nejakej strážnej službe. Prechádzame centrom mesta, ktorým vedú široké cesty preplnené autami. Predsa len je tesne pred obedom a tak je tu celkom dobrý frmol. Klenotom toho všetkého bola križovatka, alebo akési námestie kde by sa otočilo aj 20 autobusov naraz. Ďaleko pred ňou sme pohľadmi skúmali a hľadali nejaké označenie či sme na hlavnej alebo vedľajšej, ale márne. Do križovatky teda vstupujeme bez toho, žeby sme tušili kto teda má vlastne prednosť. Chvalabohu nás domáci „pretekári“ púšťajú. Tesne pred prístavom nachádzame ešte banku a tak Rasťo beží zameniť nejaké doláre, aby sme nemali zase problém si niečo kúpiť.

Do prístavu vchádzame križovatkou čudesného tvaru plnej jám a hlbokých mlák. Stojíme pri prvej rampe odkiaľ nás strážnici posielajú ku kancelárii prepravenej spoločnosti, ktorá by nám mala sprostredkovať cestu trajektom. Rasťo beží dnu a ja čakám pri motorkách vonku. Po chvíľke vychádza Rasťo von a už z výrazu v jeho tvári vidím, že nie je všetko tak akoby malo byť. Trajekt do Varny ide, ale až 2 júna. Fúúúúúúúúúha tak to je teda „trochu“ neskoro. Skúšame nabehnúť do kancelárie spolu a snažíme sa zistiť či nejde niečo iné naším smerom.

Tetuška tlačiaca sa v maličkej kancelárii zavalená hromadou papierov nás opäť nepotešila a na kúsok papiera píše sumu a akési mesto na Ukrajine. Vo štvrtok ide trajekt na Ukrajinu do Mesta Kerč. Hmmm... tak to si moc nepomôžeme, vychádzame von skleslý ako priesady v skleníku. Chvíľu zvažujeme aj takúto možnosť, ale dať 300 dolárov za presun, ktorý nás zdrží ešte tri dni? Snáď keby šiel trajekt ešte dnes. A tak sa psychicky pripravujeme na opätovný návrat do Turecka a takmer 3000 km presun domov po vlastnej osy. Ako tam tak stojíme a premýšľame čo ďalej, prichádza ku nám dvojica motorkárov.

Dvaja Berlínčania túlajúci sa už niekoľko týždňov nás zdravia ihneď ako zhasnú ich stroje. Chlapi tiež dobehli na ten istý trajekt ako my. Hovoríme im, že trajekt ide až o 8 dní a tak nám neostáva nič iné, ako ísť domov po vlastnej osi. Jeden z nich ide do kancelárie odkiaľ ide pre nich s dobrou správou o presune vo štvrtok do mesta Kerč. My hovoríme, že nám to nevyhovuje, lebo by sme potrebovali byť doma do piatku. Neveriacky krútia hlavou a pýtajú sa či myslíme tento piatok. Potom ešte spolu hodnú chvíľu debatujeme o motorkách o ceste ktorú sme absolvovali my či oni. Jednoznačne sme sa zhodli na tom, že Gruzínci jazdia ako pretekári a túlavé psy nie je problém iba v Turecku, ale vo všetkých okolitých štátoch. Dávame spolu cigaretku a len tak sa rozprávame o tom odkiaľ sú kam sa ešte chystajú. Obdivujú naše staré stroje hlavne tú moju dotlčenú. Skúšame ešte cez ich GPS zmerať koľko km nás čaká domov, listujeme v mape a vyberáme najoptimálnejšiu trasu domov. No dosť bolo srandy dávame spoločné foto a lúčime sa.

Plán je jednoduchý, ťahať čiaru domov. Najbližšie mesto Batumi je sotva 80 km od nás a tak bez zbytočného otáľania štartujeme. Vyrážame teda z prístavu celým mestom. Opäť prechádzame rušnými ulicami plných ľudí, áut, kaluží a jám. Staré budovy, bytovky ostro kontrastujú s modernými sídlami bánk a obchodných spoločností zo západu. Uplakané počasie a oblaky dotvárajú ponurú a šedú atmosféru nad mestom. Konečne vychádzame z mesta a spolu s nami aj slnko spoza oblakov. Cesta do Batumi vedie po pobreží Čierneho mora, ktorého okolie je posiate množstvom hotelov a penziónov. Nie je to ďaleko a tak už čoskoro sme pred bránami Batumi.

Pred mestom je ešte príjemná serpentínová vložka prechádzajúca krásnym národným parkom plným rôznorodej zelene. Premávka tu trochu zhustla, ale pred mestom sa to znovu trochu preriedilo. Vchádzame do mesta. Neviem či je to tým slnkom, ale mesto je teda pravý opak rozbitého a šedého Poti. Kvalitnejšie cesty, čisté pobrežie s krásnym a vynoveným okolím s množstvom hotelov nás príjemne prekvapilo. Stojíme v blízkosti prístavu v reštike kde sa pokúsime minúť posledné Lari.

Dávame si bravčové mäsko tzv. šašlík, zeleninu, chlieb a slaný tvarohovopizzový koláč, malinovku a tureckú kávičku. Mladá čašníčka si všetko pilne zapisuje, občas nás so smiechom poopraví pri našom vyslovovaní niektorých tých ich názvov a v momente sa stráca z dohľadu v útrobách reštiky. Slintajúc očakávame mäsko a všetky tie dobroty, veď od raňajok je už pekne ďaleko. Fúúúúú a veru oplatilo sa čakať. Šašlík bol teda riadna kopa mäsa napichnutá na železných asi 50 cm dlhých ihliciach. Pokojne by to množstvo stačilo aj pre dvoch jedákov, bolo na nich snáď po pol kile mäsa. V Turecku si takú dobrotu nedáme takže s šašlíkmi nemáme žiadne zľutovanie. Platíme spolu asi 15 € aj so sprepitným. Na hranice s Tureckom je to sotva 20 km takže chtiac nechtiac budeme už čoskoro zase pauzovať na hraniciach čo spojíme s obedňajšou siestou.

Sadáme na mašiny, zdravíme dvoch okoloidúcich Slovincov na motorkách a vydávame sa opäť do Turecka. Prechádzame naprieč celým mestom a veru je vidieť, že Batumi je iný level mesta. Moderné výškové budovy, parky, fontány jednoducho krásne a moderné mesto, ktoré ťaží zo svojej polohy prístavného mesta a cestovného ruchu. V meste ešte stojíme na benzínke a tankujeme lacný benzín. Ostávajú nám však ešte nejaké Lari preto stojíme ešte tesne pred hraničným priechodom v malej dedinke, kde kupujeme za zvyšok cigarety. No nekúp to, keď ani tie najlepšie značky nestoja viac ako 50 centov.

Vstupujeme na hranice. Gruzínci nás vybavujú rýchlo, trvalo to asi 10 minút. Turci však majú kopu času a málo „malých okienok“ kde sa tlačia hlúčiky ľudí. Rad žiadny, proste musíte byť silný bojovník. V zhluku ľudí stretávame tých dvoch Slovincov, ktorých sme pred nedávnom zdravili v meste. Tiež chceli využiť trajekt na prepravu do Varny, ale možno niekedy na budúce . Čakáme teda v tlačenici a popri tom sa s nimi rozprávame o ceste, kde sme boli ako dlho cestujeme a tak všeobecne. Boli už takmer v okienku a tak nám radia, aby sme sa nedali vytlačiť od okienka lebo tu zostarneme. A veru bol to súboj o každý centimeter až kým sa nám po 40 minútach podarilo prebojovať sa a potom aj ubrániť si miesto pred okienkom. Z boku sa na mňa neustále tlačí kamionista, ktorý sa ma snaží na „drzovku“ vytlačiť z pred okienka. Beriem do ruky aj Rasťove papiere a hovorím Rasťovi, aby sa o mňa poriadne oprel lebo ten „efendi“ za mnou ma furt vytláča. S Rasťovou pomocou odolávame asi piatim pokusom kamionistu vytlačiť nás čo sa mu nepáči a stále čosi hovorí. Ja mu nerozumiem ani slovo a aby sme si boli na rovnakom tiež mu hovorím po slovensky „ bratm cez nás to nepôjde“. Colníkovi mávam už asi 5 minút pasmi pred očami až sa nakoniec odhodlá a berie si ich do ruky. Potom už to išlo rýchlo a ani za 15 min stojíme vybavený za hranicou. Každopádne sme tam stratili asi aj hodinu a pol, ale že sa vybavíme skôr sme ani neočakávali. Za hranicami stojíme a obliekame sa do nepremokov. Obloha sa čoraz viac zaťahuje takže nešpekulujeme, lebo obliekať sa potom v daždi nie to pravé orechové. Bolo by fajn ak by sa nám dnes podarilo dostať sa až do Trabzonu. Uvidíme ako sa nám podarí naplniť plán.

No, ale už po prvých 50 km sa púšťa jemný dážď, ktorý postupne silnie. Servítky v tankvaku, ktoré používam na zotretie špiny či vody idú na dračku. V jednom momente mi ich počas jazdy niekoľko vyletuje čo Rasťa idúceho za mnou neskutočne pobavilo. Potom neskôr sme sa na to ešte viackrát s chuti zasmiali. Po pravej ruke pobrežie čierneho mora, po ľavej výbežky pohoria Kačkar, ktoré je v tejto oblasti krásne zelené, no nad tým všetkým sa znáša nízka sivá oblačnosť, ktorá nás skúša 150 km. Dážď neustále silnel a tak asi 15km pre čajovým mestom Rize stojíme. Dúfame, že dážď trochu ustane a nám sa podarí dostať sa ešte ďalej. Houby makové, pršalo a pršalo. Padá rozhodnutie o tom, že sa pokúsime nájsť nejaké ubytovanie v Rize. V lejaku sa teda dostávame do centra mesta, ktorého cesty sú úzke a preplnené autami. Rasťo sa pýta na hotel, ale domáci vie iba Turecky a tak sme sa v podstate dozvedeli iba to, že niekde v centre hotel je. Ideme teda do centra. Spleťou úzkych uličiek plných vytrubujúcich áut a ľudí, ktorí akoby dážď ani nevnímali sa dostávame stále hlbšie a hlbšie do centra. Tu nachádzame hotel Kackar pred ktorým ihneď parkujeme. Vonku vybieha recepční a ukazuje, že ich môžeme dať takmer úplne pred vchod. Hotel má 2** a dá sa tam platiť kartou. Za noc a raňajky pre dvoch pýtajú 50€ čo vôbec neriešime, veď sme mokrí ako myši. Izba je fajn, štandard s telkou a kúpeľnou so sušičom na vlasy, ktorý zneužívame na sušenie mokrých vecí. Dávame horúcu sprchu a krátky hodinový oddych na dočerpanie síl.

Večer sa spolu vyberáme do mesta. Jemne poprcháva, ale nič to neuberá na atmosfére, ktorou mesto žije. Z námestia spred hotela vedie množstvo uličiek, ktorými sa vyberáme na nočnú prechádzku. Blížiace sa voľby a reklamné bilbordy, či bohatá výzdoba po mítingoch sa nedá prehliadnuť, dodáva mestu iný rozmer. Ľudia chodia sem tam, pomedzi to bzučiace skútre, motorky a autá ktorých klaksóny neustále upozorňujú všetko čo ich spomaľuje či stojí v ceste. V hoteli sa už nedalo najesť a tak sa snažíme v uliciach niečo „uloviť“. Nebude to veru ľahká úloha, pretože máme v kešeni len niečo viac ako 8TL čo nie je ani 4€. Takmer všetko sme minuli ešte pred vstupom do Gruzínska a teraz sme mali ležať v kajute trajektu. Neuveriteľné množstvo fastfúdov, malých reštík a rôznych obchodíkov nám však otvára široké možnosti stravovania i za tých pár drobných čo sme mali. Celé mesto žije záchranou mestského futbalového tímu v prvej lige a práve v týchto chvíľach sa hrá rozhodujúci zápas. O tom aký horko krvný je turecký fanúšik vám nemusím ani hovoriť. Všade kde je telka kukajú futbal. Fastfúdy, elektrá, reštiky, potraviny a rôzne iné predajne proste všade. Ešte aj chlapík čo nám pripravuje kebab kuká viac do telky, ako na to čo pripravuje. Kebab je však veľký a skvelý!!! Nezameniteľné pečené kuracia kúsky v žemli veľkej skoro ako chleba s bohatou oblohou zeleniny nás sprevádzajú rušnými ulicami mesta. Dojedáme pred potravinami oproti hotelu, kde chceme kúpiť vodu a colu nakoľko voda v hoteloch nie je pitná. Všímame si miestneho obchodníka, ktorý tesne pred záverečnou zametá predajňu. Smeti, kartóny, sáčky vynesie za chodník, kde ich hodí na ulicu. Čudujeme sa, ale kým kupujeme colu a vodu, prichádza tam chlapík s obrovskou károu plnou práve takéhoto bordelu. Ulice sú teda ráno opäť čisté. Odchádzame do hotela, zapíname telku a sledujeme správy a počasie. Top správou je nový majster Tureckej ligy, ktorým sa stal Fenerbachče Istanbul. V Trabzone boli dnes nepokoje, dúfame že zajtrajší prechod mestom bude bezproblémový a všetko bude ok. Čo je však horšie zajtra má pršať. Zaspávame ako medvede na zimu. Rasťo chvíľu šteluje predzápal píly, ale skôr než ju naštartoval stíham zaspať aj ja.

12. deň - Tiahneme na Istanbul

Konečne prestáva pršať, cesta je takmer idylická, kilometre ubiehajú. Aby som mal o čom premýšľať, končí mi životnosť reťazovej sady. To znamená, že reťaz dosiahla „mŕtvu dĺžku“ a odteraz bude rýchlo drať ozubené kolieska, až kým ich nezodere natoľko, že spadne. Alebo sa predtým roztrhne. A to máme pred sebou Istanbul s minimálne štvorprúdovými diaľnicami bez odstavných pruhov. Samozrejme obaja máme po pádoch len pravé spätné zrkadlá. Čo by som teraz dal za pokojný trajekt cez Dardanely...

Ráno sa budíme do sľubne vyzerajúceho rána bez dažďa. Vylihujeme v teplých posteliach, lebo raňajky sú až od 7,00. Jedáleň je na 7-mom poschodí hotela, v podstate na streche v presklenej jedálni s terasou a pekným výhľadom na mesto. Ráno je mesto ako vymreté. Raňajkové švédske stoly boli vo všetkých hoteloch takmer úplne rovnaké, ako cez kopirák. Vynikajúci čierny čaj, chlieb, vajíčka, syr, olivy, zelenina, višňový, alebo jahodový lekvár a maslo. Dojedáme a vychádzame na terasu kde sa dohadujeme kam sa dnes potrebujeme dostať. Aby sa nám lepšie premýšľalo začalo poprchávať. Bežíme dolu do izby a započína balenie vecí. Niektoré veci sú ešte trochu vlhké a tak opäť zneužívame sušič na vlasy. Pomedzi to všetko ako si už niektoré veci vynášame k motorkám stíham zlomiť kľúčik od hotelovej izby. V ruke mi ostáva jedna časť a tá druhá v zámke. Našťastie sa mi darí zalomený kúsok vybrať, na recepcii snáď budú mať náhradný. Recepčný sa trochu zháčil pri pohľade na zlomený kľúč, ale bol už zohnutý a krivý ako turecká šabľa. Okrem toho tie ich kľučky nám pripadali, ako hlavolam pre pokročilých IQváčov. Beriem náhradný kľúč a letím hore. Balíme, platíme účet a za mierneho dažďa štartujeme. Dnes by sme sa chceli dostať čo najďalej ako sa len bude dať. Trabzon, Samsun a potom do vnútrozemia čo najbližšie k Istanbulu.

Cesta sa ťahá celý čas po pobreží čierneho mora, ktoré je v tom zaoblačenom počasí naozaj čierne. Je to tu úplne iné ako krajina na juhu či východe, kde stromy ani nie je vidieť. Členitý terén a zelené kopce plné stromov, človek má po predošlých dňoch pocit, že hádam ani nie je v Turecku. Ťaháme takmer bez prestávky a neustále dúfam, že v diaľke už konečne zbadám aspoň malú zmenu oblačnosti, ktorá sa nakoniec až po Samsun takmer nemení. Rovné a kvalitné cesty by nám síce dovolili aj rýchlejší presun, ale na drapákoch v daždi to radšej nepreháňame.

Trabzonom prechádzame v rannej špičke a v celkom slušnom lejaku. Ako sme sa 10 dní dažďu vyhýbali tak teraz druhý deň jazdíme v daždi, ale nič sa nedá robiť domov volá. Po 100 km opäť cítim mokro v topánkach, ale zatiaľ to nie je ani z ďaleka tak zlé ako včera po príchode do Rize. V podstate až po Samsun sa snažíme nájsť niekde banku, ale centrá väčšiny miest obchádzame obchvatom a tak sme stále bez hotovosti. Po 200 km jazdy sa počasie konečne začína krotiť a prestáva pršať. Oblačnosť sa úplné pretrhla a a slnko sa naplno začína do nás opierať. Stojíme pri pobreží čierneho mora, kde sa pokúšame odkontrolovať hladinu oleja v motore. Prezúvam mokré ponožky, dávame si niečo na desiatu a po dlhom čase dávame zo seba dole nepremoky v ktorých už začalo byť teplo.

Do Samsunu vchádzame tesne po 14:00 a ihneď stojíme tankovať. Dávame si čaj, cigaretku a občas prehodíme reč z domorodcami čo obzerajú stroje. Opäť iba neveriacky krútia hlavami, že odkiaľ sme sa to sem trepali. Samsun je veľké mesto a trvá skoro hodinu kým sa dostávame od čierneho mora do vnútrozemia v smere na Istanbul. Stále sa nám nedarí zameniť peniaze a tak stojíme na benzínke kde skúšam zameniť nejaké doláre. Chlap mi dal celkom solídny kurz a tak mením aspoň 20 dolárov, aby bolo za čo jesť. S druhým pumpárom len tak kecáme a informatívne sa ho pýtame koľko km je do Istanbulu. Hovorí, že okolo 750 čo píše klincom na betónový chodník. Pokračujeme ďalej, okolie takmer nevnímame, ale už zase nám v bruchu začínajú koncertovať gipsy kings a tak začíname trochu viac sledovať možnosti stravovania. Pomedzi to nás zastavuje policajná hliadka, ktorá nás komplet prelustruje. Nič vážne sme neurobili a tak nás po krátkej kontrole púšťajú. Hliadok bolo v Turecku veľa, v podstate sme denne stretli aj viac ako 10 hliadok a to nerátam tie vojenské. Zastavili nás druhý krát, prvý krát včera pred mestom Rize, ale po vzhliadnutí našich špz nás bez kontroly pustili ďalej.

Konečne nachádzame pri benzínke akúsi malú reštiku. Najprv sa pýtame čo by nás stala strava. Malý tmavý chlapík vraví, že za 15 Tl sa najeme obidvaja. Je to cca 7€ a tak neváhame. Dostávame, ako ináč kofte, trochu ryže, chlieb a kopu zeleniny. Samozrejmosťou je čaj a pozornosť podniku je kávička. Kuchár mal vyhasnuté v pahrebe čo sme si nevšimli, ale aspoň si trochu oddýchneme. Hodnú chvíľu tam máva vejárom, ktorým sa rýchlo pokúša rozdúchať pahrebu. Všetci hostia reštiky nás úctivo zdravia a skúmajú nás klasickými otázkami. Po polhodinke dostávame čo sme si objednali a tak sa do toho púšťame. Ako vždy sme sa veľmi dobre najedli a platíme už spomínanú sumu. Je niečo po 17 ,00 a tak už neostáva veľa času na jazdenie, ale aspoň sa pokúsime priblížiť k Istanbulu čo možno najbližšie. Ide sa perfektne. Je bezvetrie, príjemne teplo a takmer žiadna premávka.

Slnko máme pred sebou no neúprosne rýchlo zapadá a preto stojíme. Oblasť je plná ryžových polí na, ktorých sa ešte pracuje, ale čoskoro už bude slnko za obzorom. Skladať stan v tme nie je nič príjemné a tak stojíme iba kúsok od hlavnej cesty v hustom poraste kde hľadáme útočisko na noc. Rozkladáme stan v čom sme už borci. Zajedáme niečo po zub z vlastných zásob a pri cigaretke a mape rátame koľko, že to máme ešte do toho Istanbulu. Sme asi 530 km pred Istanbulom čo znamená, že zajtra poobede bude sranda v štvorprúdovej diaľnici plnej áut. Tak ako každý večer zasielame SMS o tom kde sa nachádzame a potom už len rýchlo spať.

13. deň - Až do Bulharska“

Otrasný prechod Istanbulom - samozrejme nám to vyšlo cez špičku, takže to bol zážitok. Okorenený pred očami miznúcimi zubami na rozete, teplom a výfukovými plynmi áut často spĺňajúcimi akurát tak emisnú normu AZIA0. Pokiaľ sa dalo, tak opatrná jazda mala za dôsledok, že som na veľkej motorke dosiahol spotrebu malého skútra. Hurá domov!

Slnečné lúče vychádzajúceho slnka nás prebúdzajú do bezoblačného rána. Značkujeme teritórium a pomaly začíname baliť veci. Na raňajky zajedáme ešte posledné gruzínske arašidy v karamele a vyrážame. Pri pohýňaní sa mi ešte darí vyvaliť motorku, ale s Rasťovou pomocou ju dvíhame. V nádržiach sme mali po včerajšku už iba mierne zásoby paliva a preto stojíme už po prvých 20 km na prvej benzínke. Tankujeme plné nádrže, dostávame pozvanie na čaj. K čaju fasujeme ešte po jednom slanom pagáči a debatujeme o našich krajinách a futbale. Spomínam, že Fenerbachče sa stal majstrom čo sa mladému pumpárovi vôbec nepáči. Spod bundy vyberá šál Galatasarajského Istanbulu takže už viem prečo. Druhý pumpár pracujúci na pumpe je bývalý vojak. Pôsobil na mierových misiách v bývalej Juhoslávii a na Cypre. Hovoril, že ako pumpár si zarobí o veľa menej, ale aspoň sa už nemusí pozerať na to čo si my ľudia dokážeme navzájom urobiť.

Posilnený čajom a slanou pochúťkou štartujeme ďalej. Užívame si ešte posledné kilometre mimo diaľnice na ktorú sa už čoskoro napájame. Presun diaľnicou zrýchli váš presun, ale je to neskutočná nuda. Ani nevnímam skadiaľ ideme a ani koľko km ešte diaľnicou prejdeme. Jedinú vec, ktorú si všímame je správny smer nakoľko nemáme žiadne GPS, ktoré by vás upozornilo na zmenu. Dávame pár krátkych zastávok na cigáro, či pitný režim a jednu väčšiu zástavku na obed. Ten dávame z vlastných zásob, ktorých máme ešte stále dosť. Rasťo je dosť vyklepaný zo stavu svojej reťaze, moja vraj tiež nie je na tom najlepšie, ale akosi ma to netrápi. A tak sa snažím Rasťa upokojiť, že to bude OK. Prejazd Izmitom bolo niečo ako generálna príprava na prejazd najväčším mestom Turecka. Tesne pred Istanbulom dávame znovu pauzu, aby sme trochu zregenerovali sily na presun Tureckou metropolou. Nervozita, ktorou oplývame by sa dala krájať, ale tak hádam to nejak zvládneme.

13 milionový Istanbul nás víta štvorprúdovkou plnou áut, náklaďákov a dodávok, ktoré tiahnu mestom, jedno za druhým ako mravce. Rasťo ide prvý ja tesne za ním. Autá sa všade šialene obiehajú, tlačia a vytrubujú jeden na druhého. Ako náhle im necháte priestor pred sebou ihneď sa tam niekto pichne. Čerešničkou na torte sú naše odlomené spätné zrkadlá, ktorých zorný uhol výrazne absentuje pri našom prejazde mestom. To či môžeme zmeniť smer musíme vždy overiť otáčaním sa za seba, takže sa furt vrtíme akoby nás mrle žrali. V tomto dosť stresujúcom chaose nás míňa domáci skútrista, ktorý pri nás na chvíľu spomaľuje. Nohy vyložené ako v bare, v jednej ruke drží cigaretu, v tej druhej plechovku akéhosi moku a s úsmevom na tvári nás zdraví. Hold domáci si z toho provozu nič nerobia a už za chvíľku sa stráca v húfe prúdiacich áut.

V pozadí vidíme nosnú konštrukciu mostu, ktorá spája Európu s Áziou. Sme pred bránami starého kontinentu. Mostom prechádzam v nemom úžase nad mohutnosťou mosta a lán, ktoré ho držia po kope. Na druhej strane nás víta tabuľa „welcome to europe“, do prilby si nahlas zakričím „konečne doma“. Kúsok za mostom je mýtnica, ktorou prechádzame relatívne v pohode, ale to zaradenie sa potom do svojho pruhu bola iná sranda. Turci štartujú z mýtnice, ako formula z boxov, ale bez obmedzenia rýchlostného limitu prejazdu boxovou uličkou. Premávka naberá ešte viac na svojej hustote čo sa ihneď začalo prejavovať zápchami. Našťastie sa zápchy celkom dobre posúvajú vpred a tak stojíme iba občas.

Po takmer dvojhodinovej bitve celým Istanbulom stojíme na prvom odpočívadle, kde dávame oddych a zaslúžený olovrant. Dávame si Kebab, kolu a tureckú kávu. Vetva je v tom, že tradične robenú tureckú kávu si dávame v posledný deň nášho cestovania. Doteraz sme všade pili klasickú nesku. Ako vždy nemáme zamenené dostatok peňazí a tak zase skúšam vedúceho či zoberie aj doláre. Nemá problém a ponuku akceptuje. S Rasťom debatujeme o tom ako ďalej. Dnes máme už na konte cez 500 km a na hranicu je to ešte asi 240 km. Do Edirne vedie rýchlostná komunikácia a tak neriešime uvidíme ako to pôjde.

Tento úsek ťaháme v kuse azda iba s jednou zástavkou, aby sme Rasťovi doliali olej, ktorý sa mu opäť niekde tratí. Raz ho vie namerať a inokedy zase nie. Z neuveriteľnej nudy na ceste nás občas vytrhne vyhodená igelitka z uháňajúceho auta. Turci si s bordelom v aute nerobia problém naložia do igelitky a šups ho na cestu. Za západu slnka obchádzame Edirne a smerujeme na hranice. Tento krát šli turecké vybavovačky až neuveriteľne rýchlo a Bulhari nás púšťajú na územie EÚ bez akýchkoľvek cavikov. Neviem či sme vôbec pasy vytiahli.

Je už tma ako v rohu a hodiny už dávno odbili 21,00. Máme dnes za sebou 770km čo je pre mňa na tejto motorke rekord. To som ešte nevedel, že zajtra ho ešte vylepším. Hneď za hranicou je pumpa a zmenáreň. Tankujeme plné nádrže a meníme nejaké doláre, lebo zas ostaneme bez možnosti niečo si kúpiť. Dokupujeme ešte pivko a s vidinou nejakého ubytovania sa ženieme ďalej. V prvej dedinke za hraničným priechodom nachádzame ubytovňu. Chlap chce za ubytovanie 28€ čo sa nám zdá veľa a preto ho skúšame za 20€. Nemá stým problém. Motorky nám uschoval do dvora k nejakej psovitej šelme , ktorá štekala za dverami ako divá.

Ubytko bolo teda dosť úbohé. Rasťo ihneď po vstupe do kúpeľne kričí, aby som sa prišiel kuknúť na švába veľkosti obézneho chrústa. Boli sme však unavený a tak sme to vôbec neriešili. Teplá sprcha, studené pivko, chlieb so slaninou a už vylihujeme v posteliach. V telke ešte sledujeme predpoveď počasia, ktorá sa zdá byť optimistická a potom už zaspávame, ako batoľatá.

14. deň -Obliehanie Belehradu

Už len pohoda, pár 100km, po starej dobrej Európe. Šlo sa tak dobre, že José až začínal frflať na tej jeho krivej motorke. To ešte nevedel, že som ju v duchu nazval banán. Trošku nás zdržiava Josého telesná konštrukcia, vyžadujúca si pravidelný príjem potravy. Nemá jednoducho ako ja, starý had, dostatočné tukové zásoby na prežitie prípadného atómového bombardovania, či 800km cesty na motorke a podobných krátkodobých lapálií.

Vstávame opäť skoro ráno. Je niečo po 6,00 a slnko už svieti do okien. Nemáme objednané žiadne raňajky a tak nás nič nezdržuje. Balíme veci a schádzame dole za správcom. Ten zaviera obrovské, drsne štekajúce psisko, ktoré strážilo naše mašiny. Čo máme dnes v pláne ? Hmmm.... nemáme mapu takže jedine čo vieme, že treba ísť na Sofiu a potom ďalej na Belehrad. Uvidíme kam až sa dnes dostaneme. Od správcu ešte pýtame mapu a krátku inštruktáž, ako najbližšie k Sofii a či sa dá obísť nejakým obchvatom. Domáci nám vďačne poskytol všetky potrebné info. upozornil na policajné hliadky a obchvat okolo Sofie, ktorým to pôjde určite rýchlejšie, ako cez mesto. Zbalený sadáme na mašiny a prášime domov teda opäť bližšie k rodnej hrude.

Úvodné tempo poznačila prítomnosť hliadok, ktoré sa striedajú snáď každých 20 km, ale zatiaľ bez pokuty. Štartovali sme bez raňajok a kávičky, tak sa asi po hodinke jazdy zastavujeme na vidieku v akejsi predajni. Nemali tam nič len syr, chlieb, ale pani domáca nemala problém nám spraviť kávičku. Rasťo vyťahuje ešte turecké kekse takže dávame keksíkové raňajky, ktorými ponúkame aj domácu pani.

Sofia, nič iné si nevšímame a aby to bolo čo najskôr napájame sa na diaľnicu. Diaľnica je ako vždy veľká nuda, ale potrebujeme sa dnes dostať čo možno najbližšie k Belehradu. Takže nuda, nenuda musíme podstúpiť nutné i nudné zlo.

Po nekonečných rovinách a nudnej jazde vidíme v diaľke Sofiu. Stojíme ešte na benzínke, pýtame sa či ideme správne. Obchvatom sa motáme asi aj hodinku, lebo je to obojsmerná cesta plná áut a policajných kontrol. Na spestrenie nudného presunu obiehame pri posledných semaforoch asi 50 áut stojacich pekne vo fronte. Krátke posuny na čelo križovatky by nás tam zdržali dlho a tak sa pokúšame po krajnici prebojovať dopredu. No a aby to nebolo tak jednoduché, vybieha ešte niekde z rákosia veľké psisko, ktorý nás fajn poobháňa. Nepomáha ani rachot z výfukov (asi by mal ísť k ušnému), ale sme už pred semaformi a čakáme na zelenú. Na zelenú štartujeme z križovatky, ako namydlené blesky a dávame zbohom Bulharskej metropole.

Smerujeme k hraniciam zo Srbskom odkiaľ si to potom nasmerujeme do Belehradu. Sme však hladný a tak hľadáme niečo kde by sme sa najedli. Akosi sa nám nedarí nič, nájsť a tak ťaháme nonstop až k hraniciam. Pred hranicami sa dostávame do kopcov, kde sa kopí fasa búrková oblačnosť. Hranice sotva 2 km a začína pršať, preto stojíme na benzínke kde sa hádam bude dať aj niečo najesť. Nedalo sa, ale iba kúsok nižšie je vraj reštika. Tankujeme a ideme do tej reštiky niečo uloviť. Háááá.. zase nemáme peňáze. Teda niečo jesto, ale na honosný obed to teda nebude. Mladá slečna čo tam obsluhovala bola všade len nie pri nás, tak pomedzi to všetko ešte kontrolujeme stav oleja v mašinách. Dávame si držkovú polievku, nejaké opekané zemiaky a za drobné kolu. Ako dojedáme púšťa sa taká malá prietrž mračien, lebo v reštike bolo za 10 min takmer po členky voda a pred vchodom by ste potrebovali azda aj rybárske čižmy. Platíme a zdrháme lebo prestalo pršať. Na colnici sa nám povenoval chvíľku starší srbský colník. Vlastne ani nie 5 minút a boli sme v Srbsku. Dážď neustále visel na vlásku, ale to nebola jediná vec čo viselo na vlásku. Za hranicou letím urýchlene na WC. Ešte, že tam mali klasické európske. Pre istotu beriem niečo proti „preháňačke záchodovej“, našťastie sa to potom už ustálilo a až domov som mal pokoj. Sadáme na mašiny, ale už po 20km dávame nepremoky. Ja teda už len takú dodpriapnú bundičku, ale spredu funguje stále veľmi dobre. Nemáme mapu a jedine čo vieme, že sa ide na Belehrad, potom Nový Sad odkiaľ to už nie je ďaleko na maďarské hranice.

Kým sa dostávame na diaľnicu prechádzame tichým a kľudným vidiekom obklopeným poliami a kopčekmi. Cesta nás ďalej vedie sériou tunelov vytesaných v skalnatých bralách, nateraz opäť chvíľu bez dažďa. Ešte raz vchádzame pod prehánkovými mračnami, ktoré nás schladili, ale potom sme už až domov nezmokli.

Napájame sa na nudnú, ale určite rýchlejšiu diaľnicu. Dávame pauzu každých 100 km lebo len po hranice sme dnes už dali takmer 400 km takže koncentrovať sa jazdu bolo stále ťažšie. Tankujeme dnes už 2x a dávame nejaký energeťák a „tešíme“ sa na určite zaujímavý prejazd Belehradom. A veru hodinová „zápletka“ a vykrúcanie sa obchvatmi bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Do Belehradu sme vlastne 2x vošli a 2x sme z neho vyšli aby sme sa konečne dostali na správny smer do Nové Sadu.

Je už asi 18,30 keď opúšťame Belehrad a veru poviem vám na dnes už toho mám dosť. Sme v sedlách od rána a prešli sme už 750 km, ale Rasťo chce prejsť Novým Sadom ešte pred západom slnka. Pred nami už je iba asi 90 km, ale už mám toho plné zuby, nohy, chrbát, prdel a to všetko umocňuje lačný žalúdok. V podstate na dohľad od Nového Sadu vidím vysvietenú benzínku, kde je aj občerstvenie. Neváham a už asi 1km pred ňou vyhadzujem smerovku, aby aj Rasťo vedel, že stojíme. Slnko už bolo takmer za obzorom a viditeľnosť sa teraz stráca v podstate z minúty na minútu, ale sliny mi tečú už až po kolená. Je mi jedno či sa pôjde po tme, hlad je hlad.

„Nabehnem tam, kúpim dve bagety a ide sa ďalej“ Rasťo to nakoniec rešpektuje a čaká ma vonku. Bežím dnu v celej zbroji ozdobený rozfliaskanými muškami na mojom brnení a pýtam sa či berú aj €. Mladý chalanisko kývne hlavou, že áno a už ukazujem na dve zabalené čudá, kde vidím trčať kúsok slaniny. Hovorím mu nech mi to zahreje v mikrovlnke tak ako je zvykom u nás na benzínkach. So slintajúcim pohľadom sledujem moju objednávku. Chalanisko to berie do rúk a jemne vybaľuje zo sáčku a vkladá to do veľkého toustovača. Hmmm...to asi trochu potrvá, Rasťo ma zaškrtí ale čo už. Kým sa to moje čudo zapeká, pýtam sa či je to do Nového Sadu ešte ďaleko a či je to veľké mesto. Hovorí, že sme asi 10 km pred mestom a že je to malé mesto. Malé? Hovorím si v duchu a tak sa ho ešte pýtam na počet obyvateľov. Chalanisko vraví, že 400 000 čo ma teda dobre pobavilo. Vraj malé mesto. Niečo tam v pozadí cinklo. Asi to budú moje dlho očakávané tousty. Čakal som, že mi to bachne do ruky s dvomi servítkami a ide sa ďalej, ale ee. Maník to dáva do akéhosi termo obalu, ktorý potom dáva do sáčku a to všetko spolu aj so servítkou mi dáva do lesklej reklamnej taštičky. Prišlo mi to všetko strašne smiešne, zjedol by som aj omastený klinec a chalanisko ma tu vybalil, ako luxusnú blondínu vychádzajúcu z módneho salónu u GUCCI-ho.

Vydrapli sme to z tých tašiek a zo všetkých tých obalov, aby sme rýchlo koštovali na čo som to tak dlho čakal. Bolo to chutné a málo, ale nateraz to musí stačiť. Ideme sa pokúsiť ešte zdolať Nový Sad a potom už, len rýchlo nájsť nejaký nocľah. Pred mestom je vybudovaný nový obchvat mesta, ktorým prechádzame za riadnej tmi, ale bez vážnejšej premávky takže behom 10 minút opúšťame Nový Sad, do ktorého sme v podstate ani nemuseli vstúpiť. Nie je čo riešiť stojíme na prvej benzínke, kde sa usalašíme a hotovo. Tak aj bolo po 20 km stojíme na benzínke. Taktika je jasná. Vypijeme po dve pivá a niečo zjeme, aby sme sa mali na čo vyhovoriť ak by mal niekto niečo proti nášmu úmyslu prespať tam. Nemôžeme predsa šoférovať pod vplyvom alkoholu!?

Takmer nová benzínka ponúka okrem tankovania aj niečo pod zub. Objednávam opäť dve zapekané čudá a dva litre zlatistého moku. Platím s € ale pýtam si výdavok v srbských denároch. Nesiem dcérke Nine všetky meny štátov, ktorými sme prešli. Popíjame pivko, zajedáme z Rasťových enduro klobás turatesáckej kvality. Dnes sme dali cca 850 km čo je môj nový rekord. Iba včera som vytvoril nový a už za jeden deň sa mi ho podarilo pokoriť.

Zajtra nás čaká chabých 450 km. Trasu ani nerozoberáme, veď už sme takmer doma. Špekulujeme či rozložíme stan, alebo sa len tak bachneme na podstenu za benzínkou. Počasie by malo byť fajn. SMS od polovičiek sú ohľadom zajtrajšieho počasia optimistické a tak žiaden stan nerozkladáme. Karimatky, spacáky a v závetrí steny benzínky zaspávame.

15. deň - Všade dobre doma najlepšie

Koniec. Vlastne, ako sa hovorí, pravý cieľ cesty je dostať sa bezpečne domov. Takže, sme v cieli. Podobne aj vám prajem, aby ste ho vždy bezpečne dosiahli, obohatení o zážitky a nové skúsenosti, a DOVIDENIA NA CESTÁCH, PRIATELIA!

Ráno vstávame vyspatý do ružova. V noci som sa zobudil asi len raz, keď pri nás nad ránom zaparkovali dvaja mladí Srbi. Balíme veci, tankujeme a niečo po 8,00 štartujeme domov. Smerujeme na Suboticu odkiaľ je to na Srbsko-Maďarskú hranicu iba na skok. Prázdne cesty, ospalé hliadky a priaznivý vietor do chrbta nás rýchlo privádzajú k hraniciam.

Srbská kontrola bola veľmi rýchla a bez zdržania. Tá maďarská nás kontrolovala trochu dôkladnejšie, Rasťo musel dokonca aj kufor otvoriť čo sa nám dovtedy ešte nestalo. Nebolo sa čoho báť prenášali sme už len posledných pár krabičiek gruzínskych cigariet, ktoré boli aj tak uložené u mňa v kufri.

Ďalej sa posúvame do mesta Szeged. Pomerne veľké mesto prechádza rekonštrukciou hlavnej triedy, ale v podstate bez problémov sme sa preštrikovali spleťou križovatiek. Smerujeme na Szolnok, je to nuda, ale sme stále bližšie a bližšie domov čo nás neustále posúva vpred. Niečo ako neskoré raňajky si dávame kúsok za Szegedom. Rasťo záhadným spôsobom objavil malú krčmičku, kde dávame kávičku.

Bol tam chlapík s deťmi a ženou, ktorý nás ihneď oslovil. Ja žijem síce iba 12 km od hraníc s HU, ale moja slovná zásoba je ešte stále veľmi mizivá. Rasťo a jeho 30 slovíčok nám ale celkom stačia na to, aby sme mu vysvetlili odkiaľ sme a odkiaľ ideme. Keď sa dozvedel, že sme už 15 dní ne cestách a že sa vraciame z Gruzínska naprieč celým Tureckom ostáva v nemom úžase. Obdivoch nás pozýva na malinovku, ktorá dobre osviežila. Bolo to fajn stretnutie, ktoré sme ukončili podarovaním tureckých a gruzínskych mincí. Ešte krátka aktualizácia trasy a ideme ďalej.

Blížil sa čas obedu a čas nás vôbec netlačil tak sa v kľude zastavujeme pred Szolnokom na obed v reštike, kde sme obedovali presne pred rokom pri návrate z Rumunska. Tradične štipľavá a veľmi chutná maďarská kuchyňa nesklamala. Dávame si takmer 2 hodinovú pauzu a opäť rúbeme ďalej.

Smerujeme na Hatvan a o15:30 stojíme v Šalgotarjáne, kde sme sa pred 15timi dňami stretli. Presúvame nejaké moje veci, ktoré mi Rasťo uskladnil a ešte delíme zvyšné Gruzínske cigi. Zapaľujeme poslednú cígu pri ktorej srandujeme a spomíname na všeličo čo sme za tie dva týždne prežili. Prišiel čas rozlúčiť sa. Ja idem na Szécen a Balášske Ďarmoty a Rasťo hore na Rimavskú sobotu.

Ostáva nám sotva 50 km takže v kľude 80-90 sa nezadržateľne blížim domov. Je niečo pred 17:00 keď vstupujem na rodnú hrudu v Slovenských Ďarmotách. Úplne vlažným tempom sa púšťam do posledných 15 km cesty, ktoré absolvujem z veľkým úsmevom na tvári. Domov sa dostávam 17:30 a dnešných 451 km beriem ako rozcvičku. Zarastený, ako palestínsky žid otváram bránu na dvor, kde ma už víta svokor a môj trochu neistý a začudovaný pes. „Dievčence sú v dedine“ hovorí svokor, ale volanie môjho otvoreného výfuku ich už určite upozornilo na to, že sa oco vrátil domov. Po chvíľke kričí Nina už od cesty, „ocko, ocko je doma“ a nekonečne dlhým objatím sa spoločne tešíme z môjho návratu domov.

Čo dodať na záver?

Za 15 dní sme prešli 6timi krajinami, dvomi kontinentmi a urobili takmer 8000 km. Turecko je veľká krajina mnohých tvári, ktorá sa od západu na východ neustále mení. Človek má pocit akoby každý deň cestoval inou krajinou. Moderné veľkomestá a prímorské oblasti plné života konzumnej spoločnosti sú v ostrom kontraste ľudí žijúcich v horách a vo vnútrozemí, ktorí tam žijú svoje „jednoduché“ životy. Dobrosrdečnosť, úcta a ochota zvedavých ľudí pomôcť cestovateľom v núdzi s ktorou sme sa stretli v cudzom moslimskom svete nás milo prekvapila. Kultúrne dedičstvo, bohatá história a neuveriteľné prírodné scenérie, ktoré sme navštívili predstavujú iba zlomok z toho všetkého čo malá Ázia ponúka. Stačí si už len vybrať a navštíviť ich neoľutujete.

Text: JOSE, predslov k jednotlivým dňom Manana