Ale až z mailu na druhy deň som zistil, že to neboli len alkoholické drby a odchod je už za tri týždne v česko -slovenskom zložení: Pepo s Michalom na Afrikách a ja a Ondro na Varaderách. Prípravy boli hektické, času málo, roboty ako na kostole, ale nakoniec 4. apríla sme boli pripravení k odchodu. V pasoch ešte teplé tuniské víza, na kolesách drsne vyzerajúce TKC 80 a v lekárničke niekoľko druhov liekov proti sračke. Vonku svietilo slnko, a tak sme sa rozhodli, že tepelné vložky predsa so sebou do Afriky ťahať nebudeme.

Odchod sme si naplánovali na desiatu doobeda, ale akosi sme trošku meškali. Bolo treba ešte čosi kúpiť a ešte čosi zajesť, všetku tú bagáž nejako inteligentne dostať na motorku. Z môjho zámeru ísť len s jedným kufrom a tank ruksakom, vyšla realita troch kufrov a tank báglu. Proste trenčianske párky na toľko dni sa do jedného kufra nezmestia. Nakoniec za príjemného slniečka, vonku mohlo byť tak 16 stupňov, o pol tretej poobede vyrážame na notoricky známu a nudnú diaľnicu smerom na Klagenfurt. Tentoraz sme si ju ale dokonale „vychutnali“. So zapadajúcim slnkom a blížiacimi sa Alpami, radikálne klesala aj teplota. Keď bolo okolo + 4 podvečer, tak sme nadávali, že taká kosa sa nedá vydržať (no načo by sme brali tepelne vložky do Afriky, že??). A to sme ešte netušili, že teplota klesne pod bod mrazu a v tuneloch budeme stávať do stupačiek aby nás príjemných + 4 ohrialo. Keď už som vážne začal pochybovať o svojom duševnom zdraví, zahol Ondro k diaľničnému motorestu. Bolo to po šesťsto kilometroch, jednoducho vyslobodenie aj keď za vysokú, vysokú, veľmi vysokú cenu. Boli sme neskutočne uzimení a unavení, takže po teplej sprche sme jednoducho odpadli do postelí. Pri živote nás neudržalo ani odkódované porno.

Ráno sme stávali skoro už o siedmej, lebo pred nami bola cesta do Janova a pohľad na teplomer za oknom, na ktoré svietilo slnko, neveštil znova nič príjemné. Stupnica nad nulou zostávala nevyužitá. Obliekli sme na seba úplne všetko, čo sme mali so sebou. Teda samozrejme som si nedal jedenásť slipov, ale inak všetko čo malo rukávy a nohavice a ponožiek koľko sa mi len do čižmy zmestilo. Vonku, pokiaľ sme oškrabali motorky od námrazy som sa spojil s afrikáncami. Ak som si až doteraz myslel, akí sme tvrďáci, že cestujeme v takej zime, tak teraz som zistil, akí sme amatéri. SMS-ka znela: “sme před Veronou, spali sme na hajzli na benzinke a jeli takmer celou noc“.

Keďže chalani išli celú noc, znamenalo to, že sme zaostávali viac ako 300 km. Chceli sme ich dohnať, ale nejako sa celý deň všetko spyklo proti nám. Krajina sa po pár kilometroch zmenila priam ideálne, ale tak na jarnú lyžovačku. Všade okolo kopec snehu, svietilo jarné slnko, a na teplomery –3. Jediné pozitívum bola perfektne uprataná diaľnica, žiaden sneh, žiaden štrk, len sem - tam mokro. Akoby toho mrazu nebolo dosť, mrazilo ma aj pri pohľade na svietiacu kontrolku nádrže a tabuľu, ktorá nás informovala, že k najbližšej pumpe je to 52 km. 8 km pred pumpou Ondrove Varadero nadobro stíchlo, tlačiť ho k pumpe by nás zrejme konečne zahrialo, ale bola to čistá fikcia, pretože na to jednoducho nebol čas. Zachránilo nás moje „bystré“ oko, výsledok dobrej práce môjho očného, aj keď som ho presviedčal, že ja predsa nemôžem mať štyri dioptrie. Na kraji dediny som zaostril znak Agipu a vyslal Ondra na dvojkilometrový pochod pre benzín a sebe pridelil úlohu postrážiť motorky. Ani neprotestoval, asi sa chcel prejsť. Po dotankovaní sa už chvalabohu nič neposralo, lebo čas a kilometre boli tak akurát na hrane. Do Janova dorážame čosi hodinu pred odchodom lode. Prístav sme našli ľahko, ale zorientovať sa v prístave je jemne povedané „umenie“. Architekt, ktorý to projektoval bol zjavne fanúšikom bludísk. Kým sme sa našli s chalanmi, zistili, kde si kúpiť lístky a z ktorého móla odchádza naša loď, tak tá už bola na odchode. Lodiari už odväzovali laná, keď nám mantavý pracovník lodnej spoločnosti začal vypisovať lodné karty, tak to bol des. Ešte aj bezprstý by to skôr naťukal nosom. No možno v Taliansku poskytujú daňové úľavy pri zamestnávaní trotlov a možno sú omnoho väčšie, keď pracujú s počítačom. Ale všetko dobre dopadlo, nalodili sme sa, za nami zaškrípali lodné vráta a ja som podľa lodnej karty zistil, že cestujem 4x, pričom chalani tu vlastne nie sú.

Motorky sme priväzovali v takmer celkom prázdnom podpalubí, a tak vyzerala aj celá loď, čo bolo veľmi príjemné. V miestnosti so sedadlami sme boli celkom sami, takže sme sa riadne porozťahovali. A ja som sa v duchu tešil. Konečne nebudem na lodi spať vonku na lavičke, alebo ako bezdomovec pred jedálňou na zemi, ako sa mi to stávalo doteraz. V lodnom bare sme oficiálne zahájili cestu fernetom, hoci Michal sa bránil ako prvnička pred penetráciou. Zahajovacieho panáka si predsa len dal. Zo samej vďačnosti nám dokonca rozdal po rezni od mamičky. Potom sme už vyčerpaní po 1200 kilometrovom zimnom presune zaľahli, počas jemného pohojdávania lode, každý na svoje štyri sedadlá.

Po dvanástich hodinách totálneho bezvedomia, vstávame perfektne oddýchnutí. Chybička krásy je len, že jemné, príjemné hojdanie sa zmenilo na nepríjemne. Ak to teda nehodnotím podľa Ondra, pri ktorom platilo, čím väčší výkyv, tým blaženejší pohľad. Postupne nám dochádzalo, prečo táto loď stála o 100eur menej ako iné na tej istej trase. Za tie stabilizátory zrejme treba platiť.

V lodnom bare sme potom rozložili mapu, sprievodcov a začali tvoriť plán. Ten by sa dal zhrnúť nasledovne. Najkratší presun k alžírskym hraniciam, potom dole až k soľným jazerám, cez ne do púšte koľko to pôjde a popri „turistickom“ východnom pobreží znova do Tunisu.

Celý deň sme sa potom iba flákali po lodi a čakali na večerné vylodenie. Vždy som rád sledoval manévre v prístave a žasol ako sa dokážu s tým kolosom otočiť na päťhalierniku. Ale aj najväčší frajeri majú svoje slabšie dni. Takže sme bielo-modrou farbou trupu lode označili inak fádne šedé mólo a hor sa na pevninu. Boli sme trochu nervózni, pretože sme mali mnoho informácií o nepríjemných zvykoch tuniských colníkov. Ale aj keď to nebola prechádzka rúžovým sadom, nebola to ani žiadna katastrofa. Bolo treba vyplniť vstupnú kartu pre osobu, vstupnú kartu pre vozidlo a získať asi tri pečiatky. Nakoniec po tom všetkom dobre schovať zelený papier, ktorý nám zostal, aby nás o dva týždne pustili domov. Bez neho to vraj nejde. Colníci mi nepripadali ani tak nepríjemní ako proste leniví a „úžasne“ organizovaní. Jeden počítač obsluhujú štyria. Jeden zaznamenáva údaje do počítača, druhý zrejme kontroluje, či prvý dobre zaznamenáva, tretí bude s najväčšou pravdepodobnosťou náhradník za prvého, keby si zlomil prst a štvrtý kontroluje, či je v rade dosť turistov, aby sa náhodou tí pred ním neulievali. V praxi to vyzeralo tak, že v búdke nás jeden vybavoval a ostatní na neho čumeli.

Po „odbavení“ sme boli vpustení do AFRIKY

Najkratšou cestou sme sa vybrali k pumpe a za príjemných 22,- Sk/liter natankovali doplna. Kto by čakal radikálne rozdiely proti európskemu kontinentu bol by sklamaný, pretože prístav je spojený s hlavným mestom Tunisom dvojprúdovou cestou, ktorá vás vyvedie do centra. Takže uvidíte pekne vybudované mesto, akurát tí ľudia sú tu počernejší a biela farba našej pleti je tu jednoznačne v menšine. Kto by čakal černochov , musím ho sklamať. Skôr by som ich farbu prirovnal k jednému našemu neprispôsobivému etniku. Z mesta sme sa vymotali až po tme a snažili sa nájsť kemp v zálive Cedria. Moc sa nám to nedarilo, ale kto hľadá nájde. Cestou sa už aj začínajú prejavovať prvé rozdiely. Architektúra domov aj zahalená do tmy, dáva tušiť všadeprítomné štvorcové stavby a keď zastavujeme nakúpiť v jednom obchodíku, tak nás o desiatej večer obsluhujú asi desaťročné dievčence, ktorých starostliví ockovia sú zaneprázdnení svojimi kartami. Každú chvíľu stojíme a pýtame sa na cestu. Ľudia tu ukrutne radi podávajú ruky, čo sa nám moc nepáčilo, pretože nás kadekto varoval pred, nooo črevnými problémami a ešte aj môj gastroenterológ po tom čo som mu spomenul Tunis začal písať jeden recept za druhým, ako divý. Takže sme sa tvárili, že podávanú ruku nevidíme. Do kempu sme dorazili neskoro v noci. Bol celkom prázdny. Rozložili sme stany, správca nás zinkasoval, každého o štyri dináre a africký puch začal prerážať trenčiansky párok. Keď som už bol najedený, vďaka môjmu „nepraktickému“ plynovému variču, tak tá pyrotechnická zábavka na benzín, čo so sebou nosí Pepo už pomaly aj začínala hriať. To len ak sa niekto náhodou rozhodujete, aký varič brávať so sebou. Po večeri prišiel na rad prieskum sociálok. A tu už začínal ten kultúrny šok účinkovať a to som vtedy nevedel, že toto bol vlastne lepší štandard. WC boli bez „dosadacích“ plôch a niektoré dokonca aj mali dvere stlčené z dosák natretých asi pred tridsiatimi siedmimi rokmi na modro. A na kemp pripadal celý jeden kohútik s tečúcou vodou. Nutná očista sa ale bez problémov dala zvládnuť a ja som sa zabalil do spacáku. Ešte som ani nezapol poriadne posledný zips a trenčiansky párok vyberal poslednú zákrutu v mojom tráviacom trakte. V chvate som zo seba strhol spacák, na presun k WC zvolil krátke kroky v rýchlom slede a nakoniec zalevitoval nad doskočiskom. Ale všetko bolo dobre načasované a ja som si to pre veľký úspech niekoľkokrát zopakoval. Keď už som konečne zaspal, tak Ondro začal komunikovať s miestnym psom, čo by mi mohlo byť jedno, keby to neprebiehalo 30 cm od môjho ucha a Ondro nereval z celého hrdla: „ Kurva, ja ťa zabijem, keď nebudeš ticho“ a striedavo púšťal alarm, čo čokla dokázalo vždy asi na 15 sekúnd umlčať.

Ráno som vstával „výborne“ vyspatý a ešte lepšie vys..... Zbalili sme stany a vyrazili za prvými zážitkami v Afrike. Príjemné ranné slnko, rýchlo vystriedal celodenný dážď. Ponuré počasie ešte znásobovalo nevábne vyzerajúcu krajinu a všadeprítomný bordel, ktorý pred nami tma včera skryla. Naša prvá cesta viedla do národného parku Ichekul, ktorý predstavuje jedno veľké jazero zaujímavé tým, že je zhromaždiskom vtákov pred odletom do Európy a že jeho voda sa mení zo slanej na sladkú v závislosti od toho, či sa výška jeho hladiny nachádza pod alebo nad úrovňou hladiny mora. Celou cestou nás sprevádzal dážď. Hlavné asfaltky striedali lokálne šotolinové cesty, za mokra plné blata. Do parku sme dorazili ako nooo - ošípané. Už neraz som spomínal aký je Ondrov vzťah k špine, takže teraz by som povedal len – strašne trpel. Po zaplatení vstupného a upozornení, že cesta je „water road“ sme sa pustili hľadať vodné byvoly, ktoré tu mali podľa sprievodcu byť. Neboli. Ibaže by sme za ne prehlásili množstvo kráv z miestnych usadlostí. Po asi kilometri jazdy šotolinou som pochopil, čo mysleli tým „water road“. Cesta sa stratila pod vodou, chalani na afrikách predo mnou jednoducho vodu po kufre ignorovali a vzápätí zmizli za zatáčkou. V rozpakoch som zostal stáť a čakal na Ondra s ktorým som chcel počkať na chalanov, kým sa z tej zatopenej oblasti vrátia. Ale zostal som riadne prekvapený, keď tak ako chalani aj on prefrčal okolo mňa akoby to bola obyčajná rutina. Nezostalo mi nič iné, len vypnúť rozum a vydať sa kolesami do tej hnedej tekutiny, v ktorej odhadnúť povrch dna a nebodaj hĺbku bolo nemožné. O to vačšia bola eufória akú veľkú vec som dokázal, keď som asi po 400 metroch jazdy miestami s kolesom celkom pod vodou stál znova na „pevnej zemi“. Ako sme sa tam navzájom potľapkávali a hujerili a masírovali si egá, akí sme dobrí a jedineční a odvážni, spoza zatáčky sa vynoril domorodec na tridsaťročnom mopede s nohavicami vyhrnutými nad kolená a ťažkou pohodou smeroval k zatopenej ceste, ktorá patrila zrejme k jeho dennej realite. Mal som pocit, že niekto „spláchol “. Náladu mi spravili len Ondrove vodotesné čižmy. Že boli mokré naše obyčajné, to každý čakal, ale voda cez kraj „vodotesnej“ čižmy môže dnu ale....

Ďalšia cesta viedla smerom k priehrade EL KEF. Prechádzali sme mierne zvlnenou krajinou, s nádherne zelenou trávou, ktorú neskôr vystriedali korkové lesy. Cestou sme navštívili vykopávky Bulla Regia ale akosi nás neoslovili. Keď sme podvečer dorazili k priehrade, pri ktorej mal byť podľa mapy kemp, zostali sme len prekvapene stáť pred jedným veľkým beduínskym stanom s balíkmi slamy. Keď sme sa tam bezprízorne motali medzi tým stanom a hrádzou priehrady, všimli si nás policajti. Ich prístup bol podstatne iný na aký sme zvyknutí. S detskou radosťou si prezreli motorky a potom sa sami ponúkli, že nás dovedú do „Hotela“. Ich ponuku sme s vďakou prijali a ani nie po kilometri sme stáli pred takým krajším kravínom. Policajtom sme sa odvďačili domácou 60-tkou, po ktorej sa chrapľavými hlasmi a očami naopak, išli spytovať Aláhovi. Podľa sprievodcu sa snažíme zbiť cenu na tretinu, ale nedarí sa nám. Ešte máme čo trénovať. Sympatické však je, že akonáhle zbadali európanov, tak sa tam spustili čistiace manévre. No, ale keď som videl výsledok, tak si neviem predstaviť ako to tam vyzeralo predtým. Nakoniec sme sa teda ubytovali v hotelovej izbe, ktorej dvere na chodbu sa nedali nieže zavrieť, ale ani pribuchnúť. Na postele sme pre istotu prehodili spacáky a Ondro vyzul svoje vodotesné čižmy. Razom sa stratila hotelová potuchlina a z našej izby razil smrad, za ktorý by sa ani tvarúžky nehanbili a ktorým ma Ondro obšťastňoval takmer až do konca celej cesty. Dnes som spať nešiel, upadol som do narkózy.

Anestézia fungovala vynikajúco, takže som sa výborne vyspal. Ráno sme v rámci prevencie odignorovali prichystané raňajky a vyrazili, tentoraz bez dažďa. Dnešným cieľom bola stolová hora Jugurtha na alžírsko - tuniských hraniciach. Krajina bola ešte stále plná vegetácie, ale tá sýta zeleň čo nás sprevádzala včera, zmizla. Po počiatočných problémoch s orientáciou v meste LE KEF sme konečne našli smer k alžírskym hraniciam. Po prekročení rieky O. Mellegue sme mali nájsť podľa mapy odbočku doľava, ktorá by nás popri hranici mala doviesť až k hore. Miesto toho sme našli skupinku policajtov, ktorí sú síce milí, ale rozhodnutí nepustiť nás ďalej. Vraj tam je už len „enemy algerie“. Takže sme sa vrátili a obkľukou po hlavných cestách dorazili do dediny Kalaat pod horou Jughurta. Dedina bola plná vojenských áut a turistov tu zrejme nemajú každý deň. Ale proti našej prítomnosti nikto nič nemal, pumpár bol dokonca nadšený, keď sme sa rozhodli natankovať. Rozobral celý stojan prstom vynuloval počítadlo a mohlo sa začať tankovať. Keď som mal plnú, tak prstom znova nahodil cenu.....

Hora vyzerala ako z románu Stratený svet od Doyla a aj cesta k nej vedúca do kopca vyšliapaná len oslami, ktorým zjavne kamene vo veľkosti päste nevadili, čo sa však o plne naloženom „varane“ povedať nedá. Skalné steny 1250 m vysokej hory sú po všetkých stranách takmer kolmé a hore sa dá dostať len schodiskom vytesaným do skál. Je to riadne namáhavé, hlavne keď musíte ako Ondro vláčiť so sebou svojich 100 kilov a je z nej fantastický výhľad. Teda aspoň chalani tak hovorili, pretože ja blbec lenivý som zostal dole a keď už som sa rozhodol ich nasledovať, tak sa pri nás zastavili policajti a vysvetlili nám, že sme v „military area“ a musíme ju v ich sprievode opustiť.

Eskortovali nás asi 30 km do Kalaa Djerda. Odtiaľ sme už len hlavnými ťahmi smerovali na juh a k večeru dorazili do Gafsy. Kemp tu nebol a po hodinovom blúdení a hľadaní sme sa rozhodli využiť hotel. Ako najlepší sa nám samozrejme zdal ten, v ktorom nám dali motorky do dvora. A aj keď sme si už na miestne štandardy začali zvykať, predsa len to chce kus otrlosti vysporiadať sa s prašivou izbou, zasratým postielaním, plnými popolníkmi a obrovským smradom, s ktorým si dnes neporadili ani Ondrove čižmy.

Ráno sme vyrazili plní očakávaní. Dnes nás už čakala vyprahnutá hornatá krajina a horské oázy. Vyrazili sme na Metaloui, kde sme išli pozrieť kaňon Georges de ľ O. Seldja - podľa sprievodcu 150 m hlboká a 12 km dlhá roklina. Cez tento kaňon vedie salónna železnica a jazda trvá tri hodiny. Toľko času sme tu stráviť nechceli a rozhodli sme sa tam dostať na motorkách. Narazili sme však na miestneho arabského podnikateľa, ktorý si vypýtal za vstup, za sprievodcovstvo, za stráženie motoriek, za čaj, čo sme nechceli a na záver od Ondra vyžobral tik-taky. Keď sme mu namastili vrecká a on odišiel blažene míňať svoj bežne mesačný zárobok, tak sme si spomenuli na upozornenia v sprievodcovi na zbíjanie ceny. Cesta do kaňona viedla vyschnutým korytom rieky. Ďaleko sme sa nedostali, pretože po pár sto metroch sa roklina zúžila a stredom tiekol rozbahnený zvyšok rieky. Výsledok bol, že sme prišli o kopec peňazí a nevideli takmer nič.

Satisfakcia bola však už cesta z Metaloui - centra ťažby fosfátu do horskej oázy Tamerza. Cesta viedla najrôznejšími roklinami a holými horskými hrebeňmi a práve táto krajina slúžila ako kulisa k filmu „Anglický pacient“. Pár kilometrov pred Tamerzou sa po pravej strane objavilo pohorie, ktoré veľmi silno pripomínalo mnoho vedľa seba zoradených sloních nôh. Neodolali sme a pokúsili sme sa dostať až k nim, ale nepodarilo sa. Cesta skončila a od hôr nás delila planina plná kaktusov, cez ktoré sa proste nedalo dostať a penetrovať gumy sme nechceli.

Pohľad na Tamerzu to už bola skutočne exotika. Vyprahnuté hory a v kaňone neuveriteľné množstvo nádherne zelených paliem. Žiaden plynulý prechod od pustatiny k vegetácií, jednoducho ostrá hranica. Stará časť postavená kedysi dávno berbermi je dnes opustená a rozpadá sa. Na mňa pôsobila ako nejaké mesto duchov. V dedine bol vodopád, ktorý sme sa snažili nájsť, ale tentoraz sme miestnych „sprievodcov“ odháňali, lebo by sme za chvíľu boli na mizine. Ale otravní boli až hrúza, ešte aj nočné komáre, ktorých sa zbavím niekoľkými zle mierenými fackami sebe samému sú príjemnejšie. Týchto sa jednoducho zbaviť nedalo. Človek ich odohnal, ešte sa ani neotočil a už boli nazad. Začali sme ich ignorovať a stále ich bolo viac a všetci nám chceli „pomáhať“. Tie facky som neskúšal, na to ich bolo priveľa.

Nakoniec sme ten vodopád našli aj bez ich pomoci, napriek akejkoľvek orientačnej tabule, smerovky alebo čohokoľvek, čo tu nenájdete. Zrejme by kazili miestnym kšeft. Na parkovisku nad vodopádom sme sa dohodli, že si to najprv obzrú chalani afrikánci a my s Ondrom sme radšej zostali pri motorkách. Potom sme si to vymenili. Len čo chalani odišli pri motorkách stáli dvaja „sprievodcovia“ a nasledovali tradičné pokusy, že máme zaplatiť za parkovanie, že nám postrážia motorky a podobné nezmysli, na ktoré sme už vôbec nereagovali. Ale nakoniec dali ponuku na prevedenie po bývalej Romelovej ceste, ktorá vedie cez hory, okolo jaskyne „Plávajucích ľudí“ z filmu Anglický pacient, cez hrebeň s nádherným výhľadom na soľné jazerá. Všetko je vraj offroad a aj austriani na KTM boli impressed. Znelo to maximálne lákavo až dokiaľ nezabil cenu. No nič, času sme mali dosť, tak sme začali podľa príručky. Hnevali sme sa, rozčuľovali, demonštratívne odchádzali a dokiaľ sa vrátili chalani z obhliadky, boli sme na polovici. S pocitom dobre vykonanej práce sme išli na obhliadku. Veľkosťou vodopádu som bol trochu sklamaný, mohol mať tak do 10 metrov. V Alpách sa také ani nedajú spočítať, ale na druhej strane toto nie sú Alpy a v tomto prostredí má tá trocha vody zrejme celkom iný význam. Omnoho zaujímavejšie bolo pokračovanie korytom potoka, teda vlastne „rieky“ Oued Kanga. Voda po členky ale moje čižmy, ktoré vodu viac sajú ako odpudzujú sa tu naplno prejavili, to ste mali vidieť ten víťazoslávny pohľad Ondra, keď som mal mokré nohy a on nie, lebo on má predsa nepremokavé!! Ešteže vonku bolo príjemných 28 stupňov. Odmenou mi bol fantastický asi 10 metrov široký a 30 – 40 metrov hlboký kaňon, ktorého steny jasne dokazovali, čo dokáže H2O, ale kde sa tu vzala a kedy? Keď sme sa vrátili k motorkám chalani nám s úsmevom oznámili, že už sa dohodli. Cena bola menej ako štvrtinová a chlapík sa nám preukázal preukazom oficiálneho sprievodcu, tak sme to zobrali. Pepo ho zobral za seba on si založil frajerské okuliarky a fičali sme, ale tak maximálne kilometer, lebo zrovna Pepova afrika začala štrajkovať. No ale mecho-doktor výpravy Michal ju za chvíľu znova prehovoril, takže trable boli zažehnané. Prvé kilometre sľúbenej vyhliadkovej trasy, ktorá viedla miestnymi dedinami ma teda podľa okolia, ktoré bolo nanajvýš vhodné na ozbíjanie európskych turistov napadlo všeličo. V duchu som rozmýšľal, koľko takých sprievodcovských preukazov by som zmastil v počítači za pätnásť minút a zároveň sa mi pred očami mihali všetky tie správy o stratených turistoch. Ale prešli sme dedinami, zamierili do hôr a chlapík do bodky splnil, čo sľuboval. Cesta viedla skutočne nádhernou krajinou, kde pohľady do hlbokých kaňonov striedali výhľady na rozsiahle pláne soľných jazier, ktoré tvoria okraj SAHARY a zastavili sme sa aj pri jaskyni z filmu Anglický pacient.

Neviem prečo, ale Pepo išiel ako blázon. Po šotolinách a pieskových cestách išiel málokedy menej ako 100. Možno bol nasratý tou poznámkou o rakušanoch na KTM a chcel ukázať, čo to je HONDA alebo mal jednoducho radosť, že mu to Michal opravil. Každopádne je to jedno, my sme sa ho ledva stíhali držať . Čo viem určite, za ním by som sa od strachu zbláznil, hlavne keby som mal miesto prilby len škulky. Zážitok to bol super, fakt sme veľa videli. Keď sme zaviezli sprievodcu na dohovorené miesto už sa zvečerilo a bolo treba rozmýšľať, kde prespíme túto noc. Do nejakého miestneho „hotela“ sa nám už po predchádzajúcich skúsenostiach moc nechcelo, a tak nádherný kaňon s vodnými kaskádami, ktorý sa pred nami otvoril, ponúkal priam ideálnu možnosť. Navyše miestny predavač suvenírov tu hostil svojich priateľov z Nemecka, ktorí sa vracali z trojtýždňovej cesty po Sahare. Na uvítanie sme vytiahli fľašu domácej, ktorá mala obrovský úspech, napriek Alahovým zákazom. Na revanš sme dostali mätový čaj a boli sme ponúknutí nejakým niečim z kuraťa. Napriek všetkým varovaniam o domácej strave v Tunise sme si dali, ale nezanedbali sme dôkladnú dezinfekciu, vďaka ktorej sme prežili super večer. Akurát domáci nejako skoro „vytuhol“. S otvorenými hubami sme počúvali nemecký pár, ktorý už 14 rokov za sebou chodí na SAHARU. Nepoužívajú GPS, cestujú len podľa starých máp a buzoly. Počas ich rozprávania sa Ondro rozhodol postaviť stan, čo bolo začiatkom pre neho negatívnych udalostí. Dosť bol nervózny už z toho, že spíme na divoko, navyše keď za kopcom je Alžírsko. Keďže v momente, keď začal už bola tma ako v rohu, zapol si svetlá a aby mu neskapala baterka naštartoval. Na tom by nebolo nič, keby sa predtým nerozhodol dosušiť svoje nepremokavé čižmy ešte z predvčera , a to rovno na prieduchoch za chladičmi. Takže ich upchal, čo malo nevyhnutný dôsledok - prehriatie. Nikto z nás mu už potom nevysvetlil, že o nič nejde. Zakiaľ sme my zaspávali „pod vplyvom“ a navyše v kaňone v púšti pod hviezdnou oblohou a za idylického kŕkania žiab, Ondro mal furt pocit, že nás niekto unesie a vo sne až do rána generálkoval motor.

Ráno našu cestovateľskú romantiku prerušil „masový turizmus“. Po deviatej sa v priebehu 15 minút dovalilo asi 50 džípov poväčšine sedemmiestnych, nastal tam humbuk v ktorom som vykonával rannú hygienu uhýbajúc sa ryšavým Hildegardám, sprevádzaných svojimi Helmutmi, pre ktorých v prachu sa váľajúci motorkári boli väčšou atrakciou ako kaskády. Vyrazili sme smerom na Chebiky, ktorá predstavuje ďalší z bodov ťažkého turizmu. Napriek tomu je táto oáza skutočne pekná. A keď sme sa predrali cez záplavu džípov a turistov tak pár metrov za dedinou, kam bolo treba pešo sa žiadna tlačenica nekonala. Vyprahnutá roklina s vodopádom, ktorá tam bola ostro kontrastovala so sýtou zeleňou palmových hájov a dohromady vytvárali neopakovateľný celok.

Naša ďalšia cesta viedla cez soľné jazero Chott El Gharsa. Toto už bola skutočne púšť. Obklopovala nás nekonečná piesočná rovina a GPS ukazovalo 11 metrov pod hladinou mora. Myslím, že mám ďalší osobák. Veľmi exoticky pôsobila značka upozorňujúca na prítomnosť tiav. Tá však ale znamenala, že sme voľne žijúce ťavy aj videli. Tunisan u nás by bol asi sklamaný, keby automaticky predpokladal že uvidí jeleňa, keď pred tým videl značku. No ale kde by sa tie ťavy skryli na rovine bez stromov??? Bočnými cestami vedúcimi väčšinou púšťou sme sa dostali až do Nefty. Moje vzrušenie rástlo, pretože som mal z internetu zistené, že niekde neďaleko tejto oázy sa nachádzajú kulisy hviezdneho mesta z filmu STAR WARS. Od miestnych sme sa dozvedeli cestu, kupodivu ešte aj bez bakšišu. Takže sme vyrazili smerom k hotelu SAHARA PALACE pred ktorým sme zahli doprava a do cieľa to malo byť 22 km. No ale akých 22 kilometrov to bolo. Zo začiatku cesta bola tvrdá, ujazdená, akurát že po celej dĺžke boli rolety ako na blaváckych križovatkách. Miestami som mal pocit, že mi tie vibrácie rozoberú motorku do šróbika. Ale to nebolo nič proti tomu, keď som vletel do mäkkého piesku, v ktorom boli vyjazdené koľaje. Plno naložené Varadero sa rozvlnilo v bláznivých techno rytmoch, na ktoré som nemal absolútny vplyv. Ledva - ledva som to ustál a Ondro tiež. Jemný piesok sa úplne nevyspytateľne správal pod predným kolesom a balansovať s viac ako tristo kilovou motorkou to bola robota pre Ramba a nie pre civilizáciou zdegenerovaného človeka mojej konštrukcie.

Ďalej sa snažíme pokračovať opatrne a pomaly. K ničomu to nevedie aj v najmenšej rýchlosti kolesá kĺzajú do strán ako chcú. Ondro to vzdáva a otáča sa späť. Ja ale to mestečko musím vidieť. Od chalanov na afrikách dostávam radu, nech tomu jednoducho viac pridám a hlavne nech to ťahám mimo cesty nedotknutým pieskom a nie po vyjazdených koľajách. No viac pridať to sa jednoducho povie, ale keď sa mi niekde nedarí prejsť 20-tkou, tak skúste uveriť, že v stovke to bude v pohode. Tak ale predsa to skúšam. Predo mnou sa zrovna otvára „nepoškvrnená“ piesková planina. Dávam za jedna plný, za dva plný, za tri a držím točky rýchlosť niekde medzi 90 – 100, a to prekvapenie, ono to fakt ide. Predné kolo si drží stopu a zadok za mierneho vlnenia tlačí celý tento „enduro kolos“ vpred. Zaplavuje ma pocit eufórie. SAHARA je moja... a drží ma až do prvého brzdenia. Tu niekde sa asi stala chyba. Že brzdiť prednou je blbosť , to je vcelku jasné, dokonca ja sám som na to prišiel. No ale chalani mi akosi zatajili, že aj zadnú používať len veľmi opatrne, lebo zemská príťažlivosť funguje v tom piesku veľmi rafinovane. No ale je fakt pravda, pokiaľ idete nad 90 tak po zvyknutí si na jemné vlnenie zadného kolesa je to v pohode, dokonca, ak sa vám aj pripletú do cesty nejaké tie koľaje je to v pohode. Rýchlostiam menším sa jednoducho treba vyhnúť. Po tejto 20 kilometrov dlhej škole jazdy pieskom to prišlo. Pieskové duny sa rozostúpili a na ploche medzi nimi sa zaskvelo v plnej paráde intergalaktické mestečko Mos Espa. Nachádzať sa na tomto mieste som považoval za sviatok. Preliezol som to úplne celé. Celé to bolo postavené z preglejkových rebier, na ktoré bolo natiahnuté pletivo a na to bola nastriekaná pur pena. Výsledný efekt však bol nerozoznateľný od skutočne murovaných stavieb. Keď som vstupoval do baru, v ktorom sa Luk s Obivanom dohadovali so Solom, tak moju vrcholiacu extázu prerušuje Pepo, ktorý kričí. Citujem: „Kurva hoši, voni tu mají i hajzle, tak jsem jim tam nechal hovno jako cep!“

Cesta nazad prebiehala v znamení radovánok v jazde pieskom, s každým metrom som mal pocit, že už mi to skutočne ide. Je to skutočne fantastický pocit preháňať sa po nedotknutom piesku medzi dunami úplne osamotený. No ale ako býva pravidlom, keď už si myslíte, že to máte v rukách, zvyčajne sa mýlite. A ja nie som výnimka. Ako som si to tak fičal stovkou, tak sa predo mnou objavila časť silno rozjazdená od džípov. Brzdiť sa už nedalo a aj všetky ostatné manévre v tom piesku sú ďaleko ťažkopádnejšie ako na ceste. Čo bolo najhoršie, ešte som sa aj rozhodol ubrať, miesto toho, aby som pridal. To čo nasledovalo bolo nevyhnutné. Varadero sa pustilo vlastným smerom a ja tiež. Hlavou mi prebehlo všeličo od predstavy tuniských nemocníc, servisov, až po stav môjho zdecimovaného účtu. Chvalabohu keď som sa postavil a vypľul všetok piesok a zdvihol plne naložené Varadero za pomoci môjho želatínového tela, čo doteraz nechápem, tak som zistil, že všetko je vlastne v poriadku. Ten, čo počítal v Givi pevnosť padákov, odviedol dobrú prácu. V momente ako som sa naťahoval so stoporením položeného Varadera, sa spoza duny prirútilo niekoľko miestnych o ktorých si naivný slovák myslel, že mu bežia na pomoc, zakiaľ oni utekali „efektne parkujúceho“ turistu obšťastniť svojimi darčekmi. Samozrejme za primeraný bakšiš.

V Nefte sme sa stretli s Ondrom a pokračovali do Tozeur. Vozový park sa presunom južne výrazne zjednodušil. Keď si odmyslíme biele Land Cruiser-e turitických agentúr a policajné Pajerá tak zostáva dominujúca značka Peugeot. A aj táto hlavne v dvoch modeloch a to neidentifikovateľný skúter a dodávka ktorej rok výroby by som typoval do 50-tych rokov. A aby som nezabudol neodmysliteľnou a početnou súčasťou sú oslie záprahy.

Tozeur, do ktorého sme dorazili je architektonicky zaujímavé mesto. Jeho domy sú väčšinou postavené z malých bielych tehál a fasády nie sú rovné, ale tým, že niektoré tehly sú zapustené viac ako iné vznikajú rôzne geometrické obrazce a čo je hlavné tieň, ktorý takto vzniká udržuje steny chladnejšie aj keď praží slnko. Prehliadku mesta sme si spravili dôkladnú, pretože nájsť kemping nebolo ozaj jednoduché. Ale podarilo sa. Bol to skutočne pekný kemp pod palmami s najkultúrnejšími sociálkami, s akými sme sa doteraz stretli. Všetko sa zdalo super, len zoznam stratených cestovateľov na recepcii kempu, ktorí sa do púšte vydali a nemali to šťastie sa vrátiť, blbá téma na rozmýšľanie pred spaním....

Na dnes sme si dali iba sto kilometrov, ktoré ale viedli cez najväčšie africké soľné jazero. Prejazd tohto jazera je skutočne riadny zážitok. Samotná jazda ani nie, možno tak pre šprintérov, pretože stredom jazera vedie cesta. 64 km dlhá rovina bez akejkoľvek zatáčky, stúpania alebo klesania. Ale možnosť na vlastnej koži si odskúšať fatamorgánu a pohybovať sa v dokonale rovnom bielom priestore, kde rozlíšiť prechod medzi nebom a zemou skutočne nešlo, bolo ozaj fascinujúce. Túto dokonalosť len sem - tam narúšali kanále prerazené nánosmi soli. Jazero bolo v minulosti považované za veľmi nebezpečné, pretože sa v ňom stratili mnohé karavány a aj v súčasnosti sprievodcovia neodporúčajú opustiť spevnené plochy. Zhruba v strede cesty je menšie odpočívadlo, samozrejme obkolesené pultmi, na ktorých sa dali kúpiť soľné ruže rôznych veľkostí a farieb. Keďže v tomto čase sem takmer žiadni turisti nechodili, len čo sme zastavili, tak sa za nami obchodníci rozbehli ako muchy za lajnom. Tentoraz sme mali dosť času, čo je zrejme základný predpoklad úspešného zjednávania, a tak sa nám darí cenu dostať na sprievodcom odporučenú štvrtinu. Keď som bol práve v najväčšom zbíjacom zápale, ozvalo sa mi za chrbtom nepríjemné železné buchnutie. Moje predstierané rozčúlenie sa v momente zmenilo na skutočné, hneď ako som zbadal toho domáceho trotla v tom starom bordovom Une, ako to napálil na celkom prázdnom parkovisku rovno do môjho Varadera. Keby som nemal zaradené, tak by šlo k zemi. Stojan sa už zaklápal a len tá jednička to „podržala“ značku som narovnal a kufor to chvalabohu vydržal. Ich predstava o ospravedlnení je zvláštna, začali mi ešte s väčšou intenzitou tlačiť všelijaké blbosti, ale vrchol bol, keď doniesol tak polmetrový bubon a presviedčal ma, že ho vytiahol špeciálne pre mňa a v celej Afrike lacnejší nezoženiem. To, že som bubon vôbec nechcel tu nebolo podstatné a keď som namietal, že ho nemám ako zobrať, okamžite sa ochotne podujal priviazať to monštrum na motorku. Zlaté predavačky socialistickej éry.......“ čo chcete??? Nemáme!!!“

Za dve hodiny sme boli v cieli dnešnej cesty. Bola to saharská oáza Douz. Za touto oázou sa nachádzajú už len sťahovavé duny a nekonečné more piesku. Napriek cenovo lákavým ponukám si radšej vyberáme kemp. Pod slameným prístreškom staviame iba moskitiéry. To že sme sa rozhodli pre kemp, bolo fajn. Boli tu totiž podobne postihnutí blázni ako my. A tá rôznorodá technika, ktorá sa tu dala vidieť stála za to. IFA na kolesách vyšších ako ja, neidentifikovateľný štvornápravový ťahač, upravené džípy ako aj staručký wilis-sahara edition. A čo mi tu chýbalo? No pri toľkej prevahe nemcov ich národná značka - BMW. Jazdili sem na hondách, yamahách, hodne bolo DR-iek, čo ma prekvapilo, tak často sme stretali MZ-ty s yamahovými motormi. Ale kde len boli tie BMW? Nie že by som tým chcel niečo významné povedať, ale poznáte ma....

No a keďže slnko bolo ešte vysoko, zhodili sme kufre a po prvýkrát naľahko vyrazili za oázu priamo do dún. Blbli sme ako malé deti. Jazda pieskom je neuveriteľne super, keď na motorke nie je bagáž a na kolesách sú štuple. Horšie sa len odhadovalo, ktorá duna je pevná a v ktorej sa „stratím“ aj s motorkou. Nakoniec aj Ondro, ktorý celý čas tvrdil že toto on nemusí - kapituloval a vyrazil za nami. Ale aj tu si treba dávať pozor. Stačí sa chvíľu opájať jazdou a zrazu zistíte, že ste v žltej pustine sami. A orientovať sa tu, tak na to som bez GPS slabý a skaut som nikdy nebol. Po chvíli blbnutia začali okolo nás vodiť aj karavány s turistami. Od jedného „místňáka“ Pepo vymenil afriku za koňa. No berber na motorke a za ním cválajúci Pepo v kombinéze na koni, tak to bol pohľad... A že ho tá jazda vzrušila, teda toho koňa, no asi to bol nejaký prisleplý buzik, keď ho tak vzal Pepo... Ale, že tento večer ešte budeme zháňať nemocnicu, tak to sme netušili. Pepovi sa podarilo pri skoku cez dunu dopadnúť do čerstvo naviateho piesku a spolu s afrikou išli cez budku. Zničeného Pepa odviezol Michal k doktorovi a my sme pomaly s Ondrom odpratali motorky vrátane buchnutej afriky do kempu. No aká bola nálada v kempe asi nemá zmysel popisovať. Pepo po návrate od doktora mal prvú vyvolanú fotku z tejto cesty, ktorá našťastie nepotvrdila zlomeninu, ale doktor mu to aj tak chcel dať do sádry, čo Pepo odmietol. Nakoniec sa dohodli, že zajtra pôjde do Kebili k ortopédovi. Afrika na tom nebola až tak zle, mala vlastne len nosnou klietkou pod prednou maskou pritlačené riadítka takže nešlo zatáčať. Pod tlakom okolností sme sa dohodli zajtrajšiu jazdu púšťou zrušiť, opraviť motorku a podľa vyjadrenia ortopéda buď zvoliť najľahší návrat, alebo zabezpečiť odvoz motorky a Pepa do prístavu.

Hneď ráno Ondro zobral Pepa do nemocnice a ja som s Michalom začal robiť na afrike. Odstrojiť to bolo jednoduché, horšie to bolo s rovnaním tej klietky. Aj keď sa to javí ako spleť tenučkých trubiek, tak tá sviňa je pevná ako viera islámskeho extrémistu. Po kempe sme začali zháňať páčidla a iný „originál honda vercajg“. Rúčka z lopaty a starý čakan boli úplne ideálne v spolupráci s gurtňami, ktoré sme mali na viazanie v lodi sme vytvorili presvedčovací prostriedok, ktorému by neodolal ani čo. Po návrate chalanov z nemocnice bolo veselšie. Doktor to Pepovi vyviazal dal mu nejakú masť a Pepo sa rozhodol pokračovať po vlastnej ose. Do večera sme už iba oddychovali.

Pokračovanie nabudúce...