8.6.2012 – v noci sme odkrútili 400km a prespali v nejakom moteli pri diaľnici v Rakúsku. Na to, že to cenovo nebolo až také "výhodné", resp. celkom drahé, tam bola dosť zima! Po raňajkách o deviatej ráno sme pokračovali v ceste do Janova na trajekt. Palubné lístky sme nemali, išli sme s tým, že sme boli presvedčení, že sa nám ich podarí zakúpiť priamo na mieste – celkom odvaha...Túto skutočnosť som sa dozvedela po ceste: že vlastne ideme na neistotu do prístavu – možno lístky budú a možno nie, nakoľko sa Jirkovi nepodarilo rezervovať lístky cez internet... Po niekoľkých zastávkach na tankovanie, jedlo a toalety sme o piatej poobede dorazili do prístavu v Janove. Jirka sa objavil hodinku po nás.

Po úmornom dohováraní sa trochu v taliančine a trochu v angličtine sa nám podarilo zakúpiť palubné lístky a následne sme sa presunuli, vďaka navigácii, do cca necelý kilometer vzdialeného hotela West Western, cca 1.140km

9.6.2012 – odchod trajektu o tretej poobede sme riešili už o jedenástej doobeda – samozrejme: „pre istotu“....pretože „niektorý“ z nás boli mierne „nervózny“ z cesty – schválne toto nepíšem v nominatíve množného čísla s mäkkým „i“, lebo sa to týkalo len jedného človeka, keď Jirí zahlásil pri prejazde talianskym mestom, klasicky plnom "motorkárov" na skútroch: "ty vole, vždyť nestíhám zdravit!";-))) (pozn.pre "nemotorkárov" – motorkári sa pri stretávaní na ceste väčšinou vždy zdravia – pokiaľ to ovšem nie sú nejakí "nemtudom", ale nie „skutristi“). Nato sme sa začali smiať a vtedy sa situácia troška uvoľnila.

Po nekonečnom čakaní sme sa konečne dostali na loď cca o druhej poobede, ale trajekt vyplával až o piatej podvečer. Po malom neskorom „akoby“ obede a úspešných papierových formalitách potrebných k vstupu na africkú zem, sme už nerušene očakávali vylodenie sa o necelých 22hodín v meste Tunis v štáte Tunisko.

10.6.2012 – necelú hodinu pred vylodením sa sme zistili, že v navigácii sa nenachádza Tunisko – dosť dobré :-), takže ostala už len možnosť spoľahnúť sa na navigáciu v telefóne a klasika na mapu. Na ceste do kajuty, kvôli zbaleniu sa, nastala panika-stres: Jirka zistil, že stratil peňaženku!kde mal cca 400éčiek, občiansky, technický a doklady od motorky aj s poistkou a samozrejme aj platobnú kartu....FASA! Obehali sme v panike celú loď, na recepcii sme dali vyhlásiť uvedenú skutočnosť a čakali, že sa snáď niekto zľutuje, aspoň kvôli tým dokladom. Nakoniec predsa len sa peňaženka našla, aj keď s obnosom o cca 200éčiek menším. Potom už sme sa "spokojne" mohli vylodiť na miesto určenia – Tunisko.

Hneď pri kontrole pasov a papierov k motorkám v prístave si ujo colník nenápadne vypýtal nejaké peniaze, takže vstup nás stál ďalších 20éčiek. Ešte tankovať, obed v hlavnom meste Tunis, ktorý je podľa mňa dosť špinavý – bordel a neporiadok. Síce pekné „akoby údolie" plné max.4posch.domov a malých domčekov bez strechy, okolo ktorého sa týčia hory, ale Petržalka v Bratislave je oproti tomuto čistá lokalita.

Prvá zastávka bola v mestečku "Bizerte", ktoré by sa dalo prirovnať k Benátkam v Taliansku – tak hovoria..., ale vlastne len jedna časť mesta, resp.kúsok mesta;-).

Po maličkom poblúdení po meste sme našli správny smer na "Cap Blanc" – panoráma, kde Marián prejavil svoje „vlohy“ a "mierne" to rozbehol smerom hore... vraj musel nabrať rýchlosť na to, aby sme sa v pohode vyšplhali hore bez pošmyknutia sa na kameňoch. Takže nie "malá enduro vložka", ale oči vypleštené až na čele a kŕč v celom tele! Neviem, či je normálne ísť na motorke 50km rýchlosťou po kameňoch a šotoline... zaplať pán-boh, že tennerka vydrží nielen utopenie v potoku v Rumunsku a Moko má takú silu. Lebo udržať na rukách váhu motorky, batožiny a mňa – čo je spolu 350kg – nie je sranda.

Cestou do mesta „Tabarka“, kde sme chceli nájsť nocľah, sme sa ešte previezli cez národný park „Ichkeul“. Do mesta Tabarka sme dorazili vo večerných hodinách a po večeri a malej prechádzke na pláži, Jirí zaspal od únavy ako malé bábo, len škoda, že ho Moko nestihol natočiť, ako spokojne a HLASNO píli drevo zo spánku.

Myslím si, že Tunisko by bolo kľudne možné vyhlásiť za „krajinu bocianov“. Toľko bocianov som nevidela ešte nikde. Dedina v Maďarsku – Görbeháza, ktorá je od jari až do jesene domovom bocianov, preto ju v Debrecene nazývajú aj MESTOM BOCIANOV, kde na hlavnej ceste majú bociany hniezda na každom elektrickom stĺpe v počte možno 50, nie je nič proti tomu, čo bolo vidieť tu: bociany boli všade! Dokonca sme po ceste zbadali ich príbytky – už nefunkčný starý prepravník, pravdepodobne na kamene z nejakého lomu, na ktoré im poslúžili vozíky. Alebo na elektrických stĺpoch v malej elektrickej stanici, na elektrických stĺpoch v poliach, na streche mešity, na strechách domov, prosto všade.

11.6.2012 – raňajky, malá debatka s domácimi pri stánkoch so suvenírmi – vedeli čo-to po česky, zastávka pri tureckej pevnosti "Bord El Jedid", pár foto a ta-het smer "Tableau Jughurta" - stolová hora. Po cca 120km-prvá zastávka „Dougga“ – kedysi slávne rímske mesto, ktoré bolo dôležitou ekonomickou a politickou tepnou líbyjsko-punského štátu. Za nadvlády Ríma a Byzancie veľmi prosperovalo. Tento stav ukončila moslimská invázia. V súčasnosti je tu možné nájsť len ruiny.

Pri odchode Jirka nabehol na kameň a v tejto chvíli sa potvrdilo pravidlo, že nie každý, kto žije na vysokej nohe, má tie nohy tak dlhé, aby udržal motorku pred pádom...

Keď začal držať otáčky na vysokej úrovni, mysleli sme si, že len „frajerí“ pred domácimi... až neskôr sme započuli ako vrieska: „dělej ty vole, padá mi to!“ a oči vypleštené na vrchu so smrteľným výrazom na tvári... našťastie sa nikomu nič nestalo a my sme mohli pokračovať ďalej do mesta „Le Kef“, kde sme dali obed.

Teplota sa vyšplhala na krásnych 36stupňov, ale my sa nevzdávame a ideme v ústrety novým zážitkom... Po niekoľkých pristaveniach sa k domácim na zistenie si správneho smeru k stolovej hore „Tableau Jughurta“ a kontrole pasov od tuniských vojakov – nakoľko sme prechádzali popri hranici s Alžírskom – sa nám nakoniec podarilo nájsť cestu-necestu.

Možno, keby bola tá ozajstná navigácia funkčná, by nás naviedla cestou priamo cez dedinu „Kalaat Es Senam“, ale zase by to nebolo predsa také zaujímavé...takže malá "enduro vložka" s vyrušením bocianov, až sme sa dostali celkom hore.

Z malej citadely, ktorá tu stojí z dôb numídskeho panovníka Jughurtu na vrchu hory, sa vynoril sprievodca – mladý chlapec, ktorý nám rečou "taliansko-anglicky" spravil malú prehliadku podzemných obydlí, umelo vytesaných nádrží na vodu, ktoré sú hlboké 2metre – to sa milí chlapci vojaci museli poriadne narobiť – a pod zemou vykopaných chladných priestorov na potraviny. Ukázal nám aj do kameňa vytesanú malú hraciu plochu na šach a dámu hranú s kamienkami – zábava vojakov z dávnych dôb.

V prvej dedinke sme zastavili tankovať na miestnej benzínke. Po príjazde k stojanu chlapci nabehli každý z jednej strany a v tom momente pozeráme: Jirí obratne pokladá svoju motorku k zemi a elegantným, tanečným úkrokom ju opúšťa. Za ten baletný krok by sa nemusel hanbiť ani Harapes :-))) Jednoducho zabudol, že má po stranách kufre, oprel sa o stojan a motorka išla k zemi. Ale ten „drift“, ten súlad motocykla a jeho vodiča, to bolo úchvatné predstavenie a bolo len čudné, že to neukončil úklonom a zvolaním tramtadadaaaa...:-))) Znova sme mali dôvod sa váľať od smiechu.

Toľko asfaltových retardérov (spomaľovačov), naviac veľmi zle viditeľných (takže niekedy, keď som nestihla zareagovať, som dostala dobrú šupu do chrbta od kufra) sa nenachádza asi nikde vo svete. Minimálne tri, keď nie až päť pri vjazde do dediny, ďalšie tri až päť pri výjazde a ešte aj v strede aspoň dva. Nachádzajú sa všade – aj v dedinke, resp. osade pozostávajúcej z troch či štyroch domov popri ceste. Jirku prejazd cez spomaľovače očividne začal baviť. Retardéry mu začali slúžiť ako zdroj zábavy a možnosti k predchádzaniu ostatných. Zatiaľ čo ostatní znateľne spomaľovali, on prekľučkoval dopredu a retardér preskočil v stupačkách a tešil sa na ďalší. Aspoň takto si spríjemňoval tú dlhú cestu v smere k oáze Tamerza.

Malá prestávka na rýchlu toaletu medzi kríčkami a po toľkých km po náročnej jazde v nočnej africkej krajine sa zúfalým hlasom Marián ozval: „Už chcem byť ubytovaný. Nech to stojí koľko chce!! pre mňa za mňa, nech nám aj kufre nosia. Čo ty myslíš, Jirko?“ Na to prišla odpoveď: „Mně je to jedno. Já už mám náskok 200eur“ (pozn.stratená peňaženka na lodi). :-)))

Spočiatku chcel ujo na recepcii od nás 700 tých ich dinárov (dt) – čo je asi polovica eur za všetkých troch, ale po zjednávaní sme sa dohodli na 550dt s večerou a raňajkami. Ale hotel bol naozaj "gut", dokonca nám tie kufre naozaj vyniesli na izby a po 600km sme boli radi, že sa môžeme konečne osprchovať a prezliecť do čistého. A zase: ešte nám urobili tak neskoro aj niečo zjesť. Čašník, ktorý vlastne ani nebol čašník, ale len nejaká pomocná sila sa nám venoval až nadmieru a bol veľmi milý. Potom sa sťažoval, že má problémy s hosťami a my sme vôbec nechápali prečo. Až do chvíle, kedy od nás prijal pohár vína, doplnil ho pivom a na záver tam ešte pridal grappu od Jirky. Značne podnapitý nám otvoril vstup na bazén a tak sme sa mohli okúpať o jednej v noci pod nádherným hviezdnym nebom. To sa tiež nestáva hocikedy a hocikomu. Takže argument na výšku ceny za hotel sme našli aspoň v tomto;-) Čašník-nečašník nám ešte priniesol k bazénu pár gintonikov. No a potom nám začal niečo rozprávať, ale nerozumeli sme mu ani slovo. Plietol sa mu jazyk a hovoril stále po francúzsky, ale pritom sa nás asi 100x opýtal, či vieme po taliansky. To už nám dosť liezol na nervy a vo finále sa dokonca s nami kúpal v bazéne a nakoniec nám taký opitý spieval :-))) Padlo i pár návrhov zbaviť svet tohto..., ale vyšetrovanie vraždy by nás asi dlho zdržalo. Tak na svete nie je o jedného blba menej.

12.5.2012 – raňajky, pobaliť a okolo jedenástej sme vyrazili na cestu. Hneď prvá zastávka bola pri vodopáde "Grande Kascade" v oáze Tamerza. Vodopád vôbec nie je taký veľký,ako sa vyjadrujú domáci. Zato stánkov so suvenírmi tu bolo dosť.

Chlapci sa akože okúpali, resp. ovlažili a na odchode, keď sme ešte chceli dať kávu, ktorá bola vlastne klasický zalievaný "turek", sa po debate s domácimi dohodli za 40€ na sprievodcovi, absolvovať „Rommelovu cestu“, ktorú nám doteraz nikto z domácich neodporúčal – dokonca ani na motorkách – lebo je náročná, nebezpečná a vlastne úplne nezaujímavá a ešte veľa dalších "ne". A vlastne nám nikto ani nevedel? alebo nechcel? alebo nerozumel? ukázať smer... Ale so sprievodcom už to bolo možné... nooo, všelijako sa ľudia snažia zarobiť peniaze. Ináč by sme sa asi nikdy nedozvedeli, kadiaľ sa máme vybrať a je pravda, že po toľkých "ne"odporúčaniach sa nám to už ani zisťovať nechcelo a v kútiku duše sme už aj boli rozlúčení s hlavným cieľom našej cesty po Tunisku... A tak v mihu sekundy chlapci odstrojili motorky a so sprievodcom, ktorý zaujal moje miesto na motorke sa vydali na cestu.

V zásade sa dá povedať že tento „trip“ mal svoju hodnotu nielen preto, že to je dotyk s obdobím 2.sv.vojny a myslením generála Rommela pri riešení cesty pre tanky, ale okolie prírody malo svoje čaro a pôvab.

Štartovačka začala za mestečkom „Redeyef“. Málinko sme gúľali očami, keď nás týpek pretiahol smetiskom mesta po cestičke širokej tak do jedného metra maximálne... Pekné pohľady z vrcholu, kaňon „Midés“ uprostred cesty, aj prechod cez „bránu“ v jej závere (bránou je tu vlastne myslená vysekaná diera do skaly na šírku tanku, za ktorou sa nachádzal otvorený priestor s pohľadom na púšť).

Potom sme už len pokračovali smerom na oázu „Chebiky“, kde samozrejme Jirka opäť – ale to si myslím, že už len z princípu – zložil svojho stromčeka po podkĺznutí predného kolesa na piesku pri dobrzďovaní, keďže sa lepil na zadok tennerky, doplnený kotrmelcom. Je možné, že asi aj preto, že na začiatku cesty „vehementne“ fotil zátišia z fosílií a kameňov, ktoré si pripravil a prepočul „sprievodcové“ upozornenia: „go no speed, please, no speed!“, ale možno „lepenie“ sa za tennerku nepovažoval za „nebezpečnú“ jazdu v „nebezpečných“ podmienkach …. :-))))))))

Sprievodca nám ešte ukázal ďalší vodopád v Tamerze – aj ten sa volal "Grande Kascade". Ten bol ozaj troška väčší ;-)

A potom už sme pokračovali smer „Chott El Gharsa“ – menšie vyschnuté soľné jazero do mesta "Tozeur", kde sme sa, konečne povšimnutí po asi 20minútach, naobedovali.

Ďalej sme pokračovali cez veľké vyschnuté soľné jazero „Chott el Jerid“, teplota vzduchu sa vyšplhala na „smiešnych" 45 stupňov, pričom nebolo možné mať otvorenú prilbu, lebo vzduch bol ozaj horúci. Rýchla (ale ozaj rýchla – lebo strašné teplo) zastávka kvôli pár foto a odskúšaniu, či je zem ozaj slaná. Je to ozaj tak ;-)

Cez mesto "Kebili" sme sa posunuli do mesta "Matmata" – mesto podzemných obydlí, kde sme sa aj ubytovali v hoteli "Marhala" – hotel troglodytov – podzemné obydlia, vďaka Mustafovi, ktorý nás odchytil hneď na začiatku mesta pri obchode s potravinami, kde sme sa chceli trošku občerstviť.

Mustafa, pôvodom berber s jasnými zelenomodrými očami, nás presvedčil, aby sme išli s ním a pozreli si hotel. Perfektná cena – Moko už len s princípu chcel začať zjednávať cenu, ktorá bola už aj tak "smiešna" – s večerou a raňajkami, ale s Jirkom sme ho stopli ešte pred začiatkom. Konečne sprcha – po tak horúcom dni a vôbec nám nevadilo, že sprchy boli mimo izieb. Po večeri sme sa s Mustafom dohodli na výlete jeho autom, pričom nám on bude robiť sprievodcu. Cenovo to bolo výhodné a tak sme súhlasili.

13.6.2012 – ranná údržba, raňajky a čakanie na Mustafu. Až keď sme dorazili pre benzín, sme zistili, že uvedená cena výletu bola len na jednu osobu – čo bolo ozaj dosť, tak nám nič iné neostávalo, ako jednať o cene znova. Nakoniec sa podarilo všetko dohodnúť, a vydali sme sa na cestu.

Cieľ cesty: "Ksar Ghilane" oáza – púšť – „Ksar Hadada" a "Ksar Ghomrassen" jaskynné obydlia. Po ceste sme zobrali do zadu na „korbu“ dvoch stopárov. Po príjazde do oázy sme vošli autom do púšte prekonávať piesočné duny. Mustafu to očividne veľmi bavilo, tak sme lietali v aute zo strany na stranu ako „špinavé prádlo“. V tom mu Marián povedal: "Hej,máš ľudí vzadu". Mustafa se len usmial, mávol rukou, zvolal "this is maj frend" a šliapol na plyn. Auto preskočilo ďalšiu saharskú dunu...Keď sme zastavili a vyšli von z auta, pozreli sme na tých dvoch stopárov – vyzerali ako "spráskaní" psi. Jeden si oblizoval krvavý lakeť, druhý si vyrovnával končatiny v kĺbe. Rozhodne nevyzerali šťastne. Možno aj trochu ľutovali, že chytili práve tento stop. Opýtali sme sa ich: "It´s ok?" Normálny Slovák alebo Čech by šoférovi rozbil "hubu". Oni však len s úsmevom prerušili na chvíľu ozdravný proces: "i´m ok" odpovedal jeden a nahodil si rameno naspäť ;-)

Po prehliadke oázy "Ksar Ghilane" si chlapci ešte zakúpili atrakciu v jazde na štvorkolkách. A tak som sa ja, v rámci čakania, presunula k stánkom so suvenírmi, kde som sa dozvedela, že "Ksar Ghilane" je posledná oáza a potom je už len púšť.Nachádza sa tu aj hotel, ktorý pozostáva z klimatizovaných 60tich stanov, pekne zariadených – minimálne „luxusovná“ trojhviezda – európska toaleta, plnohodnotný sprchovací kút.

Na odchode sme urobili ešte rýchlu prestávku, aby sme si naplnili malé fľaštičky saharským pieskom a pokračovali sme v ceste do "Ksar Hadade"-bývalá dedina jaskynných obydlí. Potom sme sa presunuli ešte do takej podobnej - dedina "Ghomrassen".

Po asi 7hodinách sme sa konečne najedli v reštaurácii v meste „Matmata“ a rozhodli sme sa, že sa už nikam nebudeme presúvať, prenocujeme tu ešte jednu noc a skoro ráno sa vydáme smerom hore na "Sfax"-"El Djem"-"Kairouan"-"Monastir"-"Sousse".(poznámka: dnes sa Jirkovi nepodarilo nič "zaperliť" – v podstate "nudný deň" :-)) )

14.6.2012 - po raňajkách o deviatej ráno sadáme na motorky a čaká nás cca 180km do mesta "Sfax", ktoré si Jirí nazval po svojom, ako veľa iných názvov – toto nazval es-FAX, mesto alebo aj priesmyk Kasserine nazval najprv Kasarín, a nakoniec to bola tuším aj Katarína … :-))) Kebili – Debili a tak podobne … :-)))

Je úchvatné z celého Tuniska, že po ceste, po ktorej prejde auto raz za hodný čas je 100% značenie: zákaz predbiehania, prikázaná rýchlosť 50 alebo 90 a je neuveriteľné ako všetci dodržiavajú rýchlosť, keď všetky ostatné predpisy ako stopka, príp.červená na križovatke pre nich nič neznamenajú. Najdôležitejší je „klaksón“ na to, aby ním upozornili na čokoľvek, vyjadrili, že ste urobili niečo neštandardné alebo len tak pozdravili. Ale najviac je prekvapujúca značka "daj prednosť ťavám"...;-)

Vo "Sfax-e", treťom najväčšom meste po Tunise, sme chytili asi tú najhustejšiu premávku z celej cesty po Tunisku a pokračovali ďalších cca 70km do mesta „El Djem“, kde sa nachádzajú ruiny rímskeho kolosea. V blízkom "fast-foode" sme sa najedli a presunuli kúsok ku koloseu.

Ešte sme ani poriadne nestihli zliezť z motorky, už ma ujo ťahal k "odparkovanej" ťave a ani som sa nenazdala, už som na nej aj sedela. Zopár metrov tam a naspäť, zopár foto a hneď sme boli ľahší o 10dt-cca5€ (A to chcel pôvodne 20dt.) A že v Tunisku je lacno...áno, to je, ale keď si zrátaš tie všelijaké "akože" náklady, zistíš, že "prehajdákaš" aj gate ;-)

Okolo druhej poobede sme sa vydali do mesta „Kairouan“ – štvrté v poradí posvätné mesto po Mekke, Medine a Jeruzaleme. Hovorí sa, že keď moslim nemá prostriedky na to, aby sa dostal do Mekky, stačí, keď pôjde 7krát do Kairouanu. Po menšom blúdení, pričom sme motorkami prešli priamo na „drzáka“ cez stred centra – hlavný "souk" (bazár) sa nám nakoniec podarilo nájsť tú najdôležitejšiu starú mešitu, kam môžu vojsť iba muži. Ujo, ktorý sedel na múriku v tieni pri mešite nám ukázal, kde si môžme ísť na strechu urobiť foto – za „no money". A tak sme odparkovali motorky a za doprovodu chlapca, ktorý nám urobil aj malý výklad, sme si nafotili mešitu, potom sme ešte nakukli do obchodíku pod schodmi, prehodili zopár slov s domácimi, poďakovali sa za ochotu a vybrali sa smerom na „Sousse“ a „Monastir".

Človek by si myslel, že tak posvätné miesto, ako je prezentované toto mesto, by malo byť čisté a útulné. Namiesto toho však boli všade odpadky, dokonca malé smetiská priamo na uliciach. A toho smradu..."ako v carihrade"...a že „čistý pred Alahom“. Áno, keď sa idú modliť, vždy musia byť čistí a umytí, tak ako káže "Korán", ale to je asi tak všetko...špina a bordel...

Počas malej zastávky na benzínke sme sa dohodli, že "Sousse a Monastir" vynecháme z nášho itineráru, nakoľko už bolo dosť hodín a v konečnom dôsledku neboli tieto mestá až tak zaujímavé. A po tom neporiadku v meste "Kairouan" sme už nemali pocit, žeby nás ešte niečo prekvapilo. Do mesta "Hammamet" sme dorazili niečo po siedmej a necelú ďalšiu hodinu sme hľadali hotel, ktorý nám rezervovala kamarátka z Tunisu. Konečne sa nám to podarilo a stihli sme aj večeru ;-)

15.6.2012 – odchod domov. Ráno o desiatej sadáme na motorku a vydávame sa na cestu do hlavného mesta "Tunis" na trajekt domov. Pred tým sme ešte odbočili z diaľnice smerom na "Karthago" - ruiny kedysi slávneho mesta. V podstate nič-moc, len nejaké niekoľko sto rokov staré múry a stĺpy. Vlastne pri všetkých ruinách stále to isté ;-)

Dedinka "Sidi Bou Said", na protiľahlej strane pôsobila malebne a upokojujúco. Je to nádherná modro-biela dedinka vystavaná nad tuniským zálivom, bolo by možné ju považovať aj za ďalšie predmestie hlavného mesta Tunis. Najväčšou atrakciou dedinky je jej známa modro-biela architektúra. Stojí za zmienku, že sa tu natáčal aj film "Angelika a sultán".

Vyšli sme až celkom hore na kopec, kde však stáli vojaci, ktorí nám svojou prítomnosťou dali najavo, aby sme sa otočili a odišli. Dva dni predtým totiž vznikol vnútroštátny problém, ktorý rozpútali radikálni islámisti (saláfisti), 65 ťažko zranených policajtov, vážne demonštrácie, vypálené policajné stanice, zákaz nočného vychádzania. Problém vznikol, pretože práve v tomto mestečku bola výstava extravagantného umenia – ale tieto informácie sme ešte vtedy nevedeli... A tak sme sadli na motorky, do nalodenia sa nám zostával čas necelú hodinu a vybrali sme sa smer prístav. Keď sme konečne odbočili na miesto, ujo pri búdke nám už zďaleka mával a gestikuloval niečo v tom zmysle, že je trajekt uzatvorený a ukazoval smerom k centrále, že keď chceme, môžeme si dať bezplatne prebukovať lístky na nedeľu do Marseille - Francúzsko. Po niekoľko minútovom dohováraní sa sme pochopili, že kvôli nepokojom, ktoré nastali v krajine, museli trajekt uzavrieť o dve hodiny skôr, lebo vraj mali hlásený útok na loď. A tak nám nezostávalo nič iné, ako lístky prebukovať a vrátiť sa naspäť do mesta "Hammamet". Kým sme našli hotel, prebehli sme cez mesto niekoľkokrát, až sa nám to nakoniec podarilo a mierne sklamaní sme sa ubytovali a počas večere sme si dohodli ďalší postup.

16.6.2012 – výlet: „Nabeul"-“Kelibia"-“Kerkouane"-"Hauoarie"-"Korbous". "Nabeul" sme prebehli cez centrum, nič tak zaujímavé sme nezbadali, ak nepočítam kravskú hlavu povesenú aj s chvostom na strome vedľa mäsiarstva – dosť morbídne ;-)

Možno sme "nezablúdili" na to správne miesto, kde by sme našli keramické suveníry vyhláseného hrnčiarskeho mestečka. Aj tak sme nemali záujem niečo kupovať. A tak len pár foto za jazdy a poďho ďalej.

Zastávku na café sme zrealizovali v nejakom malom mestečku po ceste. Pri odchode si chlapci všimli, že na Mokovej tennerke je roztrhaný dezén až na plátno na zadnej pneumatike – „big problém!" a tak začal kolotoč. Pripojili sa dvaja domáci, ktorí boli veľmi ochotní a hneď telefonovali nejakému známemu a dokonca sadli na svoj skúter, aby nás doviedli až na miesto. V predajni nás ale chlapec sklamal, že taký rozmer pneu nemá, a ani nič podobné, ale máme ísť do mesta "Kelibia" k "maj frend Hassan". Len kúsok !!! – iba 40km …. :-))) Nehovoriac o tom, že nikde v okolí nebol žiadny, aspoň trošku autorizovaný servis. A tak sme pokračovali do mesta "Kelibia" do predajne k veľmi "ochotnému" Hassanovi, ktorý najprv ani nevedel o čom je reč. Keď sme mu ukázali papierik od kamaráta, tak zavolal asi tomu naozajstnému Hassanovi a mladý potom priniesol zo skladu čosi, čo nemalo s potrebnou pneumatikou nič spoločné. Priniesol ojazdenú pneu pomaly až na plátno pre superbike a s úsmevom na tvári zahlásil cenu 95dt. (Tebe musí „šibať“ drahý – som si myslela a po slovensky som mu to aj povedala :-))) ). Tak sme stáli opäť pred obchodom a mudrovali čo teraz. Potom nás napadlo, či závada nie je v tlaku v pneu. Marián vytiahol manometer nasadil na ventil a v ten okamih sa prístroj rozletel na 5 kusov po ceste: "ty vole, tam musí být tlak jak kráva" poznamenal Jirí. :-))) Pozbierali sme časti manometru dohromady a skúsili to isté na Jirího motorke. S takmer rovnakým výsledkom, ale to už vyletelo von aj plexi. Prosto: "made in China". Otočili sme sa naspäť na benzínku, aby sme skontrolovali tlak v pneumatike. Ujo odtiaľ nám poradil pneuservis za rohom – dokonca nám to ochotne aj peši išiel ukázať. Našťastie ešte nebolo zatvorené! keďže v lete nemajú “siestu“, ale rovno okolo obeda zatvoria obchod a dovidenia zajtra.... – pneuservis vyzeral ako stajňa pre kravy plná pneumatík. A tak po dohováraní sa rukami-nohami po anglicky, taliansky, nemecky, slovensky, česky sme dohodli aspoň provizornú opravu vložením duše do pneu (duša v preklade-sombre), ktorú samozrejme nemali.

Po odsúhlasení si postupu, sa všetci na hodinu rozutekali a každý priniesol niečo: kľúče, imbusáky, račňu a miestny predajca motocyklov (ktorý, na môj údiv, stále behal bosý) priniesol "fungl" novú dušu, síce 18palcovú na 17palcové koleso, ale to už bol ten najmenší problém. Než všetci dorazili, tak sme si zatiaľ zašli kúpiť aspoň niečo na pitie. Pri tom večnom čakaní Jirka len tak nesmelo a slušne zahlásil: „nějak mi trochu vaří bříško“....a ukázal ruku, ako sa mu na nej stavajú chlpy....“takže potrebuješ s..ť“ priamočiaro oznámil Marián. Na to sme sa začali smiať ako blázni a situácia sa konečne trochu uvoľnila. Keď sa opäť všetci zišli, dali sa do práce ako mravce a za našej asistencie bolo do 20minút HOTOVO.

Neuveriteľné, zadné koleso bolo funkčné! Otestovali sme to 250-timi km. Veríme, že ďalších 1.600km to vydrží. A tak sme po 2hodinách pokračovali do "Kerkouane" pozrieť sa na archeologické vykopávky starého mesta zo 6.storočia p.n.l.

V meste "Hauoarie" sme to stočili na pláž a išli sme sa najesť do morskej reštaurácie, kde boli konečne za celý deň normálne toalety a dokonca aj čisté! a predstavte si, aj koberce tam boli :-) Ponúkli a ukázali nám čerstvé ryby a dosť veľkého homára. Samozrejme Jirí hneď chytil homára do ruky a chcel ho pochovať v náručí ako bábätko. V ten moment homár ožil a riadne so sebou cukol. To nemal robiť. Jirí, tak ako aj my, nevedel, že je živý a tak sa zľakol, že nebohé zviera letelo na stôl a skoro vylialo pohár s pivom. Priznám sa, že aj ja som si od úľaku takmer cvrkla do gatí a môjho zvresknutia sa museli zľaknúť zase ostatní :-D

Posledný cieľ nášho výletu bolo mestečko "Korbous", kde zo skaly vyviera teplý prameň priamo do mora. Veľmi zaujímavé. Chceli sme sa aj okúpať, ale keď sme zbadali tú kopu domorodcov, kde to vyzeralo ako na rieke "Gange" v Indii, tak nás prešla chuť.

Ešte malé občerstvenie a sadáme na motorky, snáď ešte stihneme večeru v hoteli. Na hotel sme dorazili päť minút po záverečnej, takže večeru sme riešili mimo hotel za asistencie "šiše".

17.6.2012 – odchod z hotela ráno o desiatej na trajekt do hlavného mesta. Po úmornom čakaní na slnku dve hodiny nám konečne o jednej hodine umožnili sa nalodiť – odchod lode klasika o piatej tuniského času.

18.6.2012 – o druhej popoludní nás trajekt vykopol v Marseille vo Francúzsku smer: "Saint Tropez"-"Cannes"-"Nice"-"Monaco"-"Sanremo".

V "Saint Tropez" sme po niekoľkých zastávkach našli reštauráciu, kde sa dalo najesť "celkom" za dosť peňazí...!!! mestečko síce vyhlásené za niečo „nad“, ale podľa mňa úplne obyčajná dedina so zaparkovanými drahými jachtami – asi len preto, že sa tu natočil „Četník ze Saint Tropéz“ ???...

Zastávka na malé občerstvenie vo večerných hodinách v malom mestečku „La Turbie“, kde sme sa snažili nájsť nocľah, ale bezúspešne, tak sme pokračovali ďalej až na Talianske hranice. Konečne sme, už v Taliansku – v meste „Albenga“, podľa navigácie našli hotel „Isola del Sole“, pričom ujo na recepcii rozprával po rusky, takže taliančina vôbec nebola nutná :-), kde bol možný nocľah. Hurááá, ideme spať ….. super pocit :-) A ráno sme zistili, že sme našli naozaj pekný hotelík ;-)

19.6.2012 – ranný výhľad z balkóna izby bol úchvatný… to sme si naozaj v nočných hodinách nevšimli …. :-)))) Pri presúvaní sa po Talianskej diaľnici, už v dobrej nálade a po rozlúčení sa s Jiríkom, ktorý išiel po svojej trase do ČR cez Nemecko, nám v 160-tke nezvyčajne poskočilo zadné koleso. Pýtam sa Moka: „čo to bolo??? pneumatika?“ len pokývanie hlavou na znak súhlasu... tak sa opäť v panike pýtam: „nezastavíme“??? a zase len záporné pokrútenie hlavou na znak nesúhlasu. No FASA!!!
Pár km sme potiahli na najbližšiu benzínku a zastavujeme. Pozeráme na zadnú gumu a nevychádzame z údivu „to si robíš prdel“ zahlásil nasrane Moko a vpálil si cígo do úst. Sadli sme a meditujeme. Dík fešáci strážni za dobre odvedenú robotu. Keby sa roztrhlo plátno, duša okamžite pustí tuniský vzduch von na talianskom území a v tej rýchlosti a tak naložení, by sme sa takmer s istotou porúčali na kvalitný taliansky asfalt.

Voda ani toaleta nikde, keďže „tamoilka“ bola servisným miestom, kde vlastne ani žiadny servis nerobili, tak sme si povedali že to už chce kámoša na telefón. A tak sme sa spojili s Jančim Balogom zo „Styxu Vráble“. Moko si frflajúc s Jančim povedal pár viet, položil telefón a vpálil ďalšie cígo do úst, poslal lokalizáciu a povedal: „čakáme, relaxuj“ …. :-)) Ostali sme trčať pri mestečku „Piacenza“. Našťastie kúsok od nás bol predajca moto. Janči vytelefonoval dokonca dodávku, ktorá si pre nás prišla a hodila nás k predajcovi. Pokiaľ sa dotrepali, prešli asi dve hodiny. Bol čas obeda – pochopiteľne. Fešáci si prevzali tennerku, a že teda dajú novú gumu. Ok, nie je iná cesta, poďme na to. Dali sme obedík, nejaké pitie a za cca 90 minút sme sa dotrepali spät do servisu. Tennerka asi išla na fotenie alebo kam do riti, rozhodne hotová nebola. Čakanie ďalšiu hodinu, kým sme sa dočkali ležiac a polospiac na zemi medzi motorkami. Prišiel čas platiť a bolo to dosť vtipné – výmena za metzelerku prišla na 285ečiek!!! (kua, ešte teraz sa klepeme od tej sumy.....) Nič, huráááá, go home a adios, dikes chlapci! Janči zamakal, ako vždy moooc veľká opora, keď je probík (aby nie, keď nám tú gumu doporučil – vtipálek :- )))) ) Máme ho však moc radi, lebo je to super chalanko ;-).

Celkový stav km 5.040

Záver: Tunisko je výborný spôsob ako začať cestovať po Afrike, kde si človek vyskúša a zažije všetky kontrasty, ktoré s Afrikou súvisia: bohaté – chudobné štvrte, čistota – špina, hory – púšť, oázy, more a pekné pláže, kĺzavý asfalt (naozaj kĺže všade), šotolina, bohatá história, chutná kuchyňa a najmä: domáci moslimovia sú naozaj veľmi fajn ľudia, príjemní a ochotní vždy pomôcť, keď je treba.

Autor: Maggie Ozvoldik
Artists: Marián, Jirík, Maggie