To bola veľká škoda aj pre tento cestopis, ktorý by bol akiste bohatší o jeho výmysly a ch***viny, Zostal mi síce druhý parťák, bandit15, ale chcelo to ešte tretieho. Chvalabohu, že sa neprihlásil žiadny milovník gréckej kultúry a histórie, taký by bol neskôr veľmi sklamaný. Ozval sa palo1963, ktorého som z videnia poznal. Vyzerá ako Burt Reynolds vo výslužbe, super, hovorím si, taký nám priláka pekné baby a zároveň sa ho budú báť aj albánski mafiáni. „Ja keď pijem, tak pijem, keď jazdím, tak jazdím, keď žerem, tak žerem a keď serem, tak serem“, tak vravieval Paľo.

Chlapci ku mne do Kynceľovej dorazili v piatok podvečer po robote, keď som si ešte montoval na operadlo malé gitalele. To je vlastne ukulele, ale má šesť strún, ako gitara, taký mix, taký prasopes to je. Musel som si ho dnes kúpiť, lebo som usúdil, že muzika byť musí a veľká gitara má neblahý vplyv na Hatatitlovu aerodynamiku. Buba nám ešte ugrilovala ryby, čo bolo nadlho posledné ozajstné jedlo, riadne som ju vystískal aj naše dievky, lebo som vedel, že mi preveľmi chýbať budú a mohli sme vyraziť. V zhone som zabudol pozrieť mapu, že kade najlepšie do Grécka, ale keďže som potreboval zaniesť ešte nejaké papiere do Košíc, tak som chlapcov presvedčil, že tade cesta vedie. Do Košíc sme sa dostali večer a neďaleko Čane sme objavili kemp pri rybníku. Vedľa bola diskotéka, kde nám rúča deva oznámila, že kemp je mimo prevádzky. Až do októbra. Múdro podnikajú títo východniari, rafinovane! Ale čaja bola podnikavá, tak za pár evri nás tam pustila postaviť si stany. My sme jej na oplátku robili tržbu celkom dlho, tuším sme boli poslední, koho vyháňala. „Ja keď pijem, tak pijem“, hovorí Paľo. Bolo veselo, hral DJ Sound Killer, a svojou muzikou nezostal svojmu menu nič dlžen.

V deň druhý sme sa zobudili a hneď som musel skočiť do toho zelenohnedého rybníka, lebo ma hlava bolela, to asi z roboty ešte. Mne je jedno aká je voda, hlavne, že je mokrá a preberie. Na to, že kemp bol mimo prevádzky, bolo fajn, že tam stále fungovali sprchy a záchody. Pri našich čundráckych túlačkách, kultúrne sa vysrať, to vám je na nezaplatenie. Pri pokuse o odjazd sme zistili, že mladá východniarka pozamykala celý areál. Najprv sme kričali o pomoc a keď nikto nereagoval, jednoducho sme vysadili bránu z pántov, zo zajatia ušli a nabrali smer Maďarsko.

Feferóni tam mali strašný hic, teplomery pri cestách ukazovali 38°C . Ale zároveň majú všetky naj. Napríklad najrovnejšie hory na svete! No, nemohol som to nazvať ani príjemnou, ani zaujímavou jazdou. Jediné vzrušenie sme zažili pri tiahlej ľavotočivej zákrute smerom k Tescu v jednom meste, tuším Csíposfeferónbazmekújfalu. Je určite Mekkou maďarských motorkárov. Poobede, sme sa už v Rumunsku dostali do Karpát a to už bola iná káva. Na mape sme našli najbližšie horské jazero a cestami-necestami sme sa podvečer k nemu aj dostali. Na bivak sme si zvolili jeho odľahlú stranu, kde nebolo nič, iba my, voda, hustý les, vatra, gitalele, knižky a rumunské medvede. „Pozor chlapi!" Hovorím asi po tretej knižke. "Všetky zvyšky treba zakopať ďaleko od stanu! Videl som to v jednom americkom filme." Divej zveri som sa ako správny Stredoslovák nebál, ale pre istotu som si v poľovníctve kúpil repelent proti medveďom. To je taký sprej, ktorý si v prípade ohrozenia nastriekaš do očí a nič zlé neuvidíš a vlastne ti je všetko jedno. Bol som si zaplávať na druhý breh a dosť ma zaujala pojazdná krčma, normálne na pontónoch to plávalo, krčmový nábytok to malo a ľudia tam karty hrali, chlastali, skoro ma prešli. Tak som radšej odplával na breh...

Ráno otvorím stan a rovno pred ním kus slaniny. V Rumunsku asi medvede ešte o slanine nechyrovali, hehe. Vyzliekol som sa do hola a rovno od stanu, na divoko, hodil som rybku do studenej vody. A hneď po tom som v lese položil kábel. Neskutočné! Kde toto zažiješ, v akom hoteli, v akom penzióne? Z hory sa k vode trmáca gázik. Vystúpi z neho rybár a vraví nám čosi, Bandit sa pýta, že kto tu vie rumunsky. Ja viem: "Metelesku blesku!", konverzuje Paľo. No nič, ešte že viem trochu po americky a prevezmem komunikáciu.

Privítal nás v Albacu, potom zobral zo zeme jednu z všadeprítomných konzerv, odvalil skalu, nabral do nej dážďovky a lovil. Konzervy vs žiotné prostredie. Celkovo, Rumunsko je krajina kontrastov. Na jednej strane nádherná príroda, na druhej strane všade kam sa pozrieš je bordel. Na jednej strane jazyk, ktorému nerozumie nikto a na strane druhej sa všade dohodneš americky. Ideš jednou cestou a tam perfektný asfalt, odbočíš na cestu vyššej triedy a tam perfektný asfalt naposledy za vojny. Ľudia si evidentne nežijú v blahobyte a ešte aj bordelári sú to, ale na druhej strane sú veľmi milí a ochotní kedykoľvek pomôcť. Napríklad, keď som čakal pri ceste, kým chalani išli nakúpiť do dediny, v priebehu pol hodiny zastavili dve autá, či nemám poruchu a nepotrebujem pomoc. V západnej Európe by sa na mňa vysrali, ba by možno aj milíciu zavolali!

Keďže som srdcom Hovado a dušou Prasa, rumunské Karpaty sa mi páčili oveľa viac, ako rakúske Alpy. Sú to hory, vysoké skoro ako naše Tatry a rozľahlé ako dve Slovenská dohromady, tu sa človek stratí, ani nevie ako. A ešte tu žil aj nejaký Vlado Pepeš, čo narážal chlapov na kolíka, no divoká zem! Po debate s rybárom, ktorý po našom speve nič nechytil a odišiel, zbalili sme si aj my saki-paki a vybrali sa cestu.

Investoval som do leteckého GPS, ale podrobné cestné mapy mi v ňom chýbali. Stále len ukazovalo, že letíme príliš nízko. Ale mali sme mapu Európy a našli na nej vhodnú cestu na pokračovanie. Nataša v GPS ma posielala stále sa otáčať a neskôr som pochopil prečo. Podľa mapy cesta druhej triedy bola v skutočnosti šotolina so šutrami veľkými, ako vajce rumunského baču. Mimochodom vedeli ste, že typické slovenské slová ako bača, valaška, bryndza, či koliba, pochádzajú z Rumunska? Priniesli ich k nám tunajší Slovania, Valaši, ktorí osídľovali hornaté kraje Slovenska v 15. storočí. No, ale tá cesta bola tak 30 km romantického endura rumunským vidiekom a na môjho Hatatitlu to bolo až až. Postavil som sa na zadné stupačky a hral som sa na ozajstného edvenčr. Síce som Bandita na V-strome nechal ďaleko za sebou, ale aj tak, chudák Hatatitla mal problém s prehrievaním, niečo sa tam vytriaslo a zadné svetlá raz išli, raz nie a navyše prestali mu blikať smerovky, tak som celý zvyšok dovolenky len rozhadzoval rukami. Aj muflón Fedor je už po toľkých kilometroch akýsi nesvoj, bledne a stráca zuby, no keby vedel ako skončí, tak radšej ani nezomrie. Už dva roky hovorím, že vymením motorku, ale keď ju miluješ, nie je čo riešiť...

Každý, kto bol v Rumunsku, básni o Fagaraši, tak reku, keď sme až tu, poďme až tam. Náš pomyselný súpútnik, milovník gréckej kultúry a histórie by už akiste začal namietať, že do Grécka to nie je tadiaľto zrovna najkratšia cesta. Nebol som na tom dobre s benzínom, ale spoliehal som sa na Bandita a jeho nový V-Strom, že ho scucnem, keď bude treba. Ako nám spravil prednášku Paľo, cestu cez horské sedlo Fagaraš dal postaviť Čaučesku v 70-rokoch, lebo sa bál sovietskeho spasenia, ako sa udialo u nás v Československu a chcel mať únikovú cestu pre armádu cez hory. Je to široké horské údolie s malebnými scenériami, ktorým sa kľukatia nádherné zákruty s kvalitným asfaltom. Podvečernú romantiku dopĺňal štipľavý dym z lesného požiaru. Nikto ho nehasil, na zajtra hlásili dážď, tak čo sa trápiť. Sedlo Fagaraš leží vo výške 2050m. Nachádza sa tu horské pleso Balea lac, do ktorého som sa hneď s chuťou hodil. Voda mala mínusové hodnoty, čo som zistil tak, že sa mi postavil bimbas, ale smerom dovnútra!

Obsluha z neďalekej chaty na mňa začala divoko mávať a kričať, tak som im tiež zamával. Po chvíli som pochopil, že ma vyháňajú, že kúpať sa je tu zakázané. "Však tu máte všade smeti vo vode“, kričím. „Hádam si nemyslíte, že vám to tu ešte viac znečistím!" No staré dobré Rumunsko už asi končí, už je to pomaly ako v Alpách... Ale aspoň sa dal rozložiť stan neďaleko. Vytiahli sme gitalele, knižky a za hviezdnatej noci, v pozadí plápolajúceho požiaru, s ozvenou skalných stien sme spustili naše obľúbené pesničky. A ako tak spievame, z okolitých stanov sa k nám zliezli rôzni turisti, horolezci, frístajleri, stopári a iní dobrodruhovia.

Srb Ivan s Francúzkou Ivanou, Poliak Piotr s Rumunkou Atanáziou a ďalej tri Nemky, z ktorých jedna o sebe tvrdila, že je Brazílčanka. Hotový internacionálny kemp! Učili sme ich Hrušky kokotnačky, aj Kone voz. Páčilo sa im a sľúbili, že tieto perly slovenského folklóru budú učiť aj svoje deti a tie zas ich deti. Takto sme zabezpečili, že naša kultúra nikdy viac nezhynie. Po prečítaní dvoch objemných slovníkov, Bandit zistil, že vie po španielsky a snažil sa zbaliť Brazílčanku Inge. Akurát ju odhalil, že po španielsky vie asi tak, ako on sám. Celkovo na tom Fagaraši bola veľká sranda. Keď už nad ránom nebolo ani čo čítať, ľahli sme si a zaspali hlbokým bohatierskym spánkom.

Ráno zle nedobre! Hlava bolí, oči nič nevidia... KUA... to tie moravské knižky! EE! To iba hustá hmla sa okolo stanu plíži. A k tomu zima, pichľavý dážď, kdeže sú tie včerajšie horúčavy? Rýchlo balíme v daždi, prechádzame tunelom pod samou strechou Karpát a schádzame južnou stranou Fagarašu. Po ceste sa poflakujú ovce, kone, veselí turisti. Neskôr som sa dozvedel, že vraj tu niekde je aj Drakulov hrad, ku ktorému vedie dvadsaťtisíc schodov. Nevadí, nabudúce... teraz mám iné starosti, dochádza mi benzín...

Stojíme na vysokánskom priehradnom múre, v daždi a vetre demontujeme plasty pod nádržou V-stroma a po pol deci, čo pustí čerpadlo pri otočení kľúčikom, pomaly napĺňame plastovú fľašku, aby to vystačilo po najbližšiu pumpu. Povedali sme si, že zima je, poďme rýchlo k najbližšiemu moru. Čiernemu moru! Náš, fiktívny súpútnik, milovník gréckej kultúry a histórie, by nesmelo podotkol, že toto more predsa nie je v Grécku!

Ako tak cestujeme, pred Bukurešťou sa mi roztrhlo plynové lanko. Nebolo to nič nové, presne to isté sa mi stalo vo Francúzsku. Aspoň viem, akú má také lanko životnosť. Pomocou zdrhovačiek, izolačky, bystrému tuzemskému umu a Banditovej výdatnej pomoci som si to opravil tak, že opäť to nielenže slúžilo svojmu účelu, ale navyše to opäť aj dobre vyzeralo! Bukurešť sme sa rozhodli obísť južným obchvatom. Nezabudnuteľná cesta! Obchvat má 30km a nie je to žiadna nudná diaľnica. Vlastne to nie je žiadna diaľnica, je to taká vidiecka cesta s mizerným asfaltom, na okraji plynule prechádzajúcim do blata. Všade kolóny kamiónov a áut, v strede cesty pouliční predavači a díleri, popri ceste štetky, poskakujúce holé cigánčence a svorky túlavých psov. Celý tento obraz doplnený omamnou vôňou zmesi dymu, smogu a sem-tam nejakej hniloby. Jéj, tak tu sa schovalo to staré dobré Rumunsko! Takto si ho pamätám z detstva pri cestách s rodičmi k moru.

Od Bukurešti až k moru už vedie diaľnica. „Ja keď jazdím, tak jazdím“, hovorí Paľo. Celých 250 km sme ju prešli v neskutočnom lejaku zo zaťatými zubami, iba s jednou prestávkou. Večer sme dorazili k moru do Constanty. Bola zima a veterno. Hľadali sme miesto na stanovanie na pláži, čo sa nám nepodarilo a preto sme sa napriek čundráckej zásade ubytovali v hoteli. Bol však len pár metrov od mora a balkón mal na prízemí. „Ja keď kúpem, tak kúpem“, hovorí Paľo a už preliezal zábradlie a prásk do morských vĺn. Ľudia na balkónoch zabalení do diek sa na nás divno pokukovali. Zaujímavosťou je, že úroveň pláže v Rumunsku odhalíte jednoducho. Na luxusných plážach sa v piesku povaľujú špaky drahých značiek, na tých chudobnejších, zase také tie obyčajné, žlté. Po dnešnom dni sme mali celkom dosť, takže nám ani veľa knižiek nebolo treba a unavené očká išli spať. Keďže izba bola iba dvojmiestna, nafúkol som si matrac na balkóne a zaspal vonku za šumu mora.

Na druhý deň sme pokračovali po pobreží Čierneho mora do Bulharska. Fúkal tak strašne silný vietor, až sa mi prvýkrát v živote, že som ľavotočivú zákrutu klopil doprava. Míňali sme veterné elektrárne, na ktorých sa ventilátory točili rýchlo ako na PC, až som pochopil, že ten silný vietor robia ony. Touto cestou som už niekoľkokrát prechádzal a nie je extra záživná. Bulharské pobrežie je ale perfektné na letnú dovolenku s rodinou. Pred pár rokmi sme boli v mestečku Obzor a spomenul som si, že v jednej reštaurácii tu robia špecialitku, steak z veľryby. Teraz ho ale nemali, asi im došla veľryba.

Poobede vietor ustával, oblaky sa trhali, začalo hriať slniečko a cesta popri morskom pobreží bola hneď príjemnejšia. Pri Sozopole sme večer našli kemp na pláži, že si oddýchneme, naberieme sily a zajtra pôjdeme do Turecka. Presne na tejto pláži som ako 8-ročný bol s rodičmi prvýkrát pri mori. Chytila ma nostalgia, lebo otec ma tu učil surfovať. Požičovní windsurfov tu bolo niekoľko a keďže aj Paľo je veľký surfer, jeden sme sa rozhodli prenajať. Na naše prekvapenie to bolo zadarmo, lebo aj chlapík bol veľmi zvedavý čo sme za frajeri.

Lebo z toho vetra sa urobili veľké, asi metrické vlny. Paľo už nesurfoval 8 rokov a ja nejak tak podobne. Obidvaja sme si ale verili, však sme si predtým o surfovaní prečítali knižku. Výsledok bol taký, že akonáhle človek vyskočil na dosku, kým stihol nastaviť plachtu a pohnúť sa, hneď prišla vlna a dala ho dole. Ale snažili sme sa tuho a z brehu nás navyše ľudia podporovali pozitívnym rehotom. V takýchto podmienkach surferi robia plážový štart, ktorý sme neovládali, ale napriek tomu do vysilenia skúšali. Až keď Paľovi sťažeň rozbil hlavu, sadli sme si radšej na pivo.

V noci už boli všetky plážové bary zavreté, iba v jednom ležal osamelý barman, Bulhar Penko. Prisadli sme si a čítajúc knižky, robili sme mu našim očarujúcim spevom spoločnosť. „Ja keď spievam, tak spievam“, hovorí Paľo. Penko čakal na svoju milú, ako sa ukázalo, Slovenku Hanku, ktorá tu robila óperku nejakým známym, to preto mal ešte otvorené. Keď prišla, bola veľmi rada, že vidí krajanov a Penko začal aj trochu žiarliť. Keď však videl, že nás viac zaujíma čítanie knižiek a zavýjanie na mesiac, upokojil sa a nevadilo mu ani to, že sme si doniesli vlastné knižky. Však sme ho aj ponúkli a čítal s nami, nie proti nám.

Ráno sme sa zobudili na obed. Ani nemôžem vysloviť, že sme včera čítali knižky, keď sme sa jednoducho ožrali ako svine. Nejako sme vypočítali, že asi sa do večera ani nedostaneme cez turecké hranice. Neviem prečo, ale vždy keď som v Bulharsku, stihne ma preukrutná sračka. Aj teraz ma trápila ešte týždeň po príchode domov. A bol som nahnevaný na tie turecké hajzle, ktoré mi neumožňovali v kľude si prečítať dennú tlač. Joj, veľmi som bol nasratý, dokonca som si spomenul, že tá moja pláž z detstva sa volala Černomorec a je ešte asi 5km odtiaľto. Nostalgické spomienky zo včera boli odrazu bezpredmetné.

„Ja keď serem, tak serem“, hovorí Paľo. Sereme na Turecko, hovoríme si, však kvôli predstave si môžeme zájsť aj doma na Luník IX. Vybrali sme objavovať čaro bulharského vidieka do vnútrozemia pozdĺž tureckej hranice. Bolo veľmi suché leto a všade zúrili lesné požiare, ale nikto to nehasil. Stretli sme iba dve hasičské autá a obidve pri motoreste. Tu už žijú moslimovia, a to nejakí ortodoxní. Blbé na moslimských dievkach je, že nemôžeš na ne zatrúbiť, ani pískať, ba ani pokrikovať, lebo ani nevieš, či je to kočka, alebo nie, keďže je celá zabalená do záclony. A keby si to aj vedel, vystavuješ sa riziku džihádu od jej 23 bratov. Tieto bulharské hory boli veľmi malebné. Nevedeli sme, ako sa volajú a tak sme ich nazvali Ukulele, na počesť Jarka Nohavicu.

Pri západe slnka sme sa rozložili v horskom sedle, pri napájadle uprostred kozej cestičky. Stála tam drevená besiedka, tak sme ani nerozkladali stany. Bol pri nej mladý pastier, no keď zistil, že tu zostávame, nasadol na skúter a zmizol do doliny. Bandit zistil, že si kúpil nealkoholické pivo, ale mal pozitívny postoj a veril, že silou vôle sa mu podarí opiť aj z neho. Nebol úspešný. Vždy som vravel, že piť nealko pivo, je ako trtkať gumenú Anču. Tiež je to sex, ale nie taký naozajstný. Inak sme v tých horách boli úplne sami. Zaspávať a počuť, okrem Paľovho chrápania, len cvrčky bolo veľmi ukľudňujúce. Boli sme už na gréckej strane a náš fiktívny spoločník, milovník gréckej kultúry a histórie, by sa akiste tešil, že už zajtra bude v cieli cesty. A trvalo to len sedem dní...

Ráno sme začali zliezať z Ukulelských hôr k Egejskému moru. Spleť cestičiek, pomedzi horské dedinky, nás nakoniec vypľula v Xanti. Pri Kavale sme motorkami zišli rovno na pláž a užívali si mora a slnka. Rovno pred sebou som mal ostrov Thassos, kde sme s Bubou presne pred 11-timi rokmi trávili medové týždne. „Boha, veď sme včera mali výročie svatby!“, napadlo ma. Chytro som vytiahol mobil a už aj som gratuloval Bube, že to so mnou už tak dlho vydržala. Bola rada, že som si spomenul. Ako si tak ďalej jazdíme čarovnou gréckou zemou, vidíme odbočku na prírodné termálne kúpele. Vyzerali skoro ako tie z filmu Divé svine. Poučený americkým dokumentom, sme radšej do nich išli v plavkách a aj s nimi to bol veľmi príjemný relax, až sme si zahrali a zaspievali.

Náš cieľ v Grécku bol stanovený pevne. Neos Marmaras na Chalkidikách (to je ten prostredný cecok). Tu býva a pracuje Banditova kamarátka Zuzka. „Všetko je dohodnuté, nebojte“, vraví Bandit. „Bude nás čakať, budeme loviť ryby z člnu, môžeme u starého Kostasa stanovať na dvore a navyše je to kočka!“, vymenúva všetky pozitíva. „OK, tak platí“ a už sme jazdili nádhernými zákrutami hornatého poloostrova. Ale v Marmarase nás nikto nečakal, nevítal... Tak sme aspoň Zuzke nechali odkaz so stoporenou slovenskou vlajočkou, že sme v neďalekom kempe, nech príde. Ako sa Bandit neskôr dozvedel, starý Kostas odkaz vyhodil, aby mal Zuzku iba pre seba. Bandit bol z toho taký smutný, nedal síce nič vedieť, ale zistil som to podľa toho, že ani rozprávku na dobrú noc nechcel prečítať...

„No, dosť bolo Grécka, poďme na sever!“, rozhodli sme na druhý deň ráno. Fiktívny grécky milovník by nás v tej chvíli asi preklial, ba čo viac, do riti poslal!. Je to výnimočne pekná, bohatá a zaujímavá zem vo všetkých smeroch, ľudia sú tu ale strašne leniví, všetci len celý deň posedávajú, popíjajú kávu, fajčia, debatujú a v noci robia rámus. Za všetko hovorí príhoda, čo nám rozprával Bandit. Keď bol pred troma rokmi v Marmarase, pokazilo sa mu auto a musel si ho svojpomocne opraviť. Asistoval mu starý Kostas a Bandit ho poslal do dielne po kľúče. Keď sa ani po polhodine nevrátil, išiel ho hľadať a našiel ho tam spať. Proste, keď treba, tak treba...

Cestou na sever sme míňali Solún, rodisko našich vierozvestcov, kde mi bolo náročné v premávke rukami-nohami nahrádzať smerovky a ďalej sme pokračovali rovnou cestou na sever, do Macedónska. Na hraniciach nás privítal aktívny macedónsky taxikár, ktorý keď zistil, že sme kresťania, bol veľmi šťastný a ochotne nás pofotil. Nemal som to srdce povedať mu, že som aktívny neznaboh. Hneď za hranicami nás ohromili dve veľkolepé kasína. A cestou ďalej ich bolo tiež dosť, zrejme majú Macedónci zákony naklonené hazardu.

Na prvej pumpe som si všimol, že mám mäkkú zadnú gumu a po podrobnom skúmaní som zistil, že defekt bol spôsobený kovovým ostrým polmesiacom. „To je kliatba tureckého polmesiaca!“, vydesil ma Bandit. „To máš za to, že si vytruboval po zabalených babách na tureckom pohraničí.“ Dotlačil som gumu defektsprejom a cestovali sme ďalej po „Motorway of Alexander the Macedonian“. Tiež sme tankovali na jeho pumpe, videli sme jeho kasíno a veľa ďalších vecí bolo pomenovaných po Alexandrovi Veľkom. Škriepia sa o neho Gréci, Macedónci, Albánci, dokonca Penko nás presviedčal, že to bol Bulhar. Ja si myslím, že to bol Maďar, len mu zlomyseľní historici zmenili staromaďarské meno Nagy Sándor. Macedónsko je jednoduchá, skromná, krásna, turistami neobjavená krajina. V pohode cesty, malebné hory a rieky, zaujímavé pamiatky, milí ľudia, ktorí rozumejú aj slovenčine, no rád by som sa sem ešte vrátil. Je to maličká zem, prefrčali sme ňou pomerne rýchlo a už sme stáli na hraniciach s Kosovom.

Keďže veľká časť Európy tento štátik neuznáva, ani oni neuznávajú európsku zelenú kartu. Bolo potrebné kúpiť si zákonné poistenie priamo na hraniciach za 15,-€. Hneď sme dokúpili aj nejaké knižky. Kosovci nie sú nejakí zanietení moslimovia a s knižkami, kde sa nič nepíše o Alahovi, maximálne o Džinovi, problém nemajú. Kosovo je nádherná hornatá zem, ale všade je neuveriteľný bordel. Popri cestách, na uliciach, v riekach, no proste všade sa váľajú odpadky. Prišli sme na prvú križovatku a uvažovali, čo ďalej. Rovno na Prištinu, alebo doľava, do hôr po krkahájoch? Hodili sme mincou a vyhrali hory, smer Brezovica a Prizren.

Slnko už bolo nízko a tak sme si našli fajn flek pri horskom potoku. Voda v ňom bola dostatočne studená a tak som Bandita zaúčal, ako sa kúpu ľadové medvede. Vydržal asi 10 sekúnd, ale aspoň mi do vody doniesol pivo. Postavili sme stany, čítame knižky, keď tu zrazu pastier a dve kravy! Stoja ako sochy, kravy túžobne pozerajú na vodu, starý pastier oči vypleštené na nás. Pozeráme chvíľu na seba, ale potom to už jedna z kráv nevydržala rozbehla sa k vode ťahajúc toho úbožiaka za sebou. Keď zabrzdil, vysvetlil som mu, že my sme dobrí motorkári, že mu neublížime, že tu len ideme prespať. Vyškeril čierne zuby a nezrozumiteľnou rečou, pomedzi tečúce sliny, čosi šťastne povedal. Asi nás vítal.

Pol hodinu po jeho odchode prišli nejaké decká z blízkej dediny. Držali sa v úctivej vzdialenosti, ale furt na nás čosi pokrikovali. Tiež sme im vynadali. Keď sa zotmelo, na ceste odkiaľ na nás bolo zdiaľky vidieť, zastalo neosvetlené auto. Stálo tam a nič! „No ale Boha vášho, čo nedáte pokoj, to sme fakt takí zaujímaví?“ „Ja keď bijem, tak bijem“, hovorí Paľo. Posilnený dobrodružnou literatúrou, vybrali sme sa spolu k autu, že sa ich spýtame, čo chcú. Zo starej tmavej audiny, s čiernymi sklami, vystúpili štyria Albánci. Paľo kruto zazrel na toho najväčšieho a ja som priateľsky prehovoril na toho najmúdrejšieho. „Allah agbar, Muhammad džihád!“, vysypal som všetko, čo som po moslimsky vedel. Ale len v duchu, hehe. Nejako som im vysvetlil túto ošemetnú situáciu a keď pochopili, že nie sme srbskí záškodníci a že tu chceme iba prespať, spadol im kameň zo srdca a pobrali sa domov. Ale stále sme nemali z tohto miesta dobrý pocit, tak sme sa radšej ožrali, aby sme tvrdo zaspali a bolo nám všetko jedno. Pre istotu som si do spacáka pichol repelent na medvede, veď čo, ak zaberá aj na Albáncov...

Ráno ma zobudili divné zvuky okolo stanu. Chytil som repelent, odzipsoval stan, bojovo vyskočil a skoro som to nastriekal do očí krave. „Ty krava, vieš ako si ma vystrašila?“ Kopol som ju aspoň do riti, za čo sa mi poďakovala riadnym lajnom pred stan. Radšej som zobudil chlapcov a išli sme ďalej. Deň bol pekný a cesta horami zaujímavá, akurát Bandit sa prvých 30km len preberal, evidentne ho z niekoľkodenného čítania knižiek už boleli oči. Cestou Kosovom som pochopil, prečo sú Srbi takí nasrdení, že sa odtrhlo. Predsa len, tu vzniklo prvé srbské kráľovstvo, je to kolíska ich národa. Je to, ako keby nám niekto zobral Nitru! Postupne sa sem začali sťahovať Albánci a premnožili pôvodných obyvateľov. No a nakoniec sa, s požehnaním všemocného USA, osamostatnili.

Všade, kade sme prechádzali boli pôvodné slovanské názvy presprejované a skomolené do albánčiny. Napríklad Brezovica na Brezovicë, čo má v albánčine asi taký význam, ako Krasznahorka, či Komárom v maďarčine. Srbské pamätníky boli zdevastované, symboly zničené. Bolo mi z toho dosť smutno. Na druhej strane, ľudia k nám boli veľmi milí a ochotní, necítil som sa tu zle. Iba všadeprítomné hliadky KFORu pripomínali, že tu úplný pokoj nevládne. Za občasného dofukovania môjho defektíku sme pokračovali cez mestá Prizren, Ďakovica a Peč. Za Pečom sa z ničoho-nič týčili vysokánske hory, odhadom, ako naše Tatry. Keď sme prišli na to, že práve cez ne ideme, motorkárske srdce zaplesalo a už sme si vychutnávali kilometre zákrut a stúpania. Hraničný prechod s Čiernou Horou bol vo výške takmer 2.000 m.

V Čiernej Hore sme si dali obed a bolo sa do čoho pustiť. Balkánci mäsom nešetria, zo všetkého kvapkala masť a bolo toho naložené viac ako poctivo. „Ja keď žerem, tak žerem“, hovorí Paľo. Nažrali sme sa, že sa hýbať nedalo a zaplatili sme za to pár jurášikov. Aj kvôli tomuto mám Montenegro veľmi rád. Navyše ľudia sú tu upičáci a príroda neskutočná! Sem-tam, keď na tie strmé zelené údolia zasvietilo svetlo, pripomínalo mi to zábery z nejakého dažďového pralesa. Jedným z tých krásnych kaňonov, kde sa vysoko hore týčia strmé skaly, trochu nižšie je na skalnú stenu prilepená železnica a hlboko dole hučí dravá rieka, sme sa dostali do Srbska.

Vítal nás turistický región Západné Srbsko a rozhodne mal čo ponúknuť. Slušné cesty, rýchle tiahle zákruty, nádherné výhľady, no pre motorkára jedna radosť. Pri jednom jazere som na šotoline dostal ďalší defekt. Do pneumatiky som už nastriekal asi šiesty sprej, už tou penou prekypovala. Ako tak opravujeme, zapadlo slnko a zrazu tma. Nikde naokolo nebolo nejaké pekné miesto na čundrovanie, tak sme sa ponížili a na záver výletu ubytovali v takej malej chalúpke vedľa jedného motorestu pri Užiciach. Keďže sme sa už zajtra chceli dostať domov, čo bolo miesto nachádzajúce sa 750 km severne, cestami neznámej kvality, večer bol rýchly. Jedna, dve knižky na dobrú noc, zopár pesničiek s troma Srbmi a jedným Slovincom, vycikať a spať. No, to sa povie, ale v podkroví tej rozprávkovej chalúpky, si za akýmsi trámom rozložil náradie cvrček. Neverili by ste, aký je to rámus, keď Vám pol metra od hlavy huláka cvrček, trpiaci nespavosťou. TŔŔŔ, TŔŔŔ, TŔŔŔ! Nakoniec som zaspal, vysilený zúrivosťou a bezmocnosťou, že som ho nevedel nájsť a rozbiť mu tie jeho husle o hlavu!

Posledné ráno som vstal nezvyčajne rezko, na to ako som dlho zaspával. Vybrali sme sa peknou kľukatou krajinou cez hory na sever, k mestu Valjevo. Tu sme sa v jednom motoreste, pri pleskavici, zbratali s partiou srbských motorkárov z Belehradu. Boli vybavení bohovskými turistickými mašinami a značkovými doplnkami a mierili na expedíciu do ďalekej Čiernej Hory. Zahrali sme im na šťastnú cestu, zaspievali Kone voz, odfotili sa s nimi a poďho ďalej.

Veľmi som sa chcel zastaviť v Báčkom Petrovaci pri Novom Sade, pozrieť početnú slovenskú komunitu, čo tu, v ďalekej zemi, udržiava náš jazyk, kultúru a zvyky stále živé. Predstavoval som si, že zaparkujeme na námestí, vytiahnem gitalele a zaspievame im Slovenské mamičky, že či sa pridajú. Išli sme len pár kilometrov odtiaľ, ale čas už bol pokročilý a domov ešte ďaleko, tak sme pokračovali ďalej. Nabudúce určite!

Od Nového Sadu je to už rovina a nuda a ešte aj zaplatíš mýto za to, že ideš po obyčajnej ceste plnej áut. Na poslednej srbskej pumpe som objavil super darčeky pre deti, bábiky v srbských krojoch. Deva pri pokladni mi k nim venovala aj magnetku na pamiatku. V každej krajine som si kupoval magnetku a tiež nálepku na gitalele. Iba v Macedónsku nič také nemali, iba elektromagnety a lepiace pásky.

Bol posledný prázdninový víkend a to sme naplno pochopili až za Suboticou, na srbsko-maďarskej hranici. Niekoľkokilometrová kolóna aut sa tiahla v dvoch a pred hranicou až v štyroch pruhoch. Vonku bolo 40°C a autám, ktoré tam museli stáť už hodiny, vyvierala voda, takže prepotení vodiči ich museli tlačiť meter po metri. „Ja keď ponáhľam, tak ponáhľam“, hovorí Paľo a začali sme sa predierať medzerami a štrbinami pomedzi autá. Ľuďom v autách sa to veľmi páčilo a povzbudzovali nás hlasným trúbením, niektorí dokonca pred nami otvárali dvere, akoby nás chceli pozvať ďalej. Nebol však čas na zdvorilostné návštevy a za 15 minút sme už boli maďarskej strane.

Jazda rozpálenou maďarskou diaľnicou zdraviu môjho Hatatitlu nijako neprospievala. Musel som ísť iba stovečkou, lebo inak sa prehrieval olej. Chlapcov som dosť zdržoval, ale z kolegiality so mnou vydržali až po Budapešť, kde sa naše cesty rozdelili. Oni to zobrali na Gyór a ja na Šahy, kde som už za šera prekročil slovenské hranice. Na pumpe som si dal kávičku a musel som si dávať pozor na rôzne indivíduá, čo sa začali obšmietať okolo motorky. Hovorím si, treba dávať bacha, predsa len, už si doma! Do Zvolena som už prišiel za úplnej tmy a tu som si spomenul, že to zadné svetlo raz ide, raz nie. Dostal som strach, aby do mňa niekto zozadu na diaľnici nenapálil a tak som sa rozhodol byť najrýchlejším zo všetkých. Z Hatatitlu som na koniec výletu vydoloval rekordných 172, sledujúc v trasúcich sa späťákoch, či strasiem tie xenóny akejsi limuzíny za mnou.

Čávo to nakoniec vzdal a ja som bol o pár minút doma. Deti už spali, ale čakala ma Buba, ktorú som riadne vystískal, lebo mi veľmi chýbala. Bol som veľmi hladný, tak som si dal moju obľúbenú pizzu. To Rumuni majú radi pizzu s čorbou, Bulhari so sardinkami, Turci s hašišom, Gréci s olivami, Macedónci s ničím, Albánci s muchami, Srbi s podravkou, Maďari s feferónmi, no a Slováci s mäkčeňom... Tak dobrú noc.

Kompletná fotogaléria na: mojom facebooku