Predslov

Na Slovensku sú tisíce podstatne lepších off jazdcov a pretekárov, no napriek tomu málokto jazdí rally. Preto hodnotím dakarské dobrodružstvo ako objavné. Ukázal som účasťou na IK rally 2013, že na plnenie chlapčenských tajných želaní nie je nikdy neskoro. Stačí pevná vôľa a ísť za cieľom. Nepochybovať o správnosti myšlienky ani vtedy, keď osud nepraje, okolie si klopká na čelo a smeje sa za chrbtom. Amatérske rally pretekanie nie je na smiech, je to drina a pri správnej konštelácii aj zábava. Preto trénujte, snívajte, buďte zodpovední a nikdy duchom nestarnite. Nenechajte z chlapských tiel vyhnať chlapčenské duše. Úžasné zážitky čakajú za každým rohom a aj jazdením v malom tankodróme pretekárskym tempom môžete prežiť svoj súkromný Dakar. Od neho vedie prekvapivo malý krok na ten africký. O ňom je nasledujúci článok.

Pred pretekom

Volám do Prahy:

„Čaf Béba, tu je Haro. Na ktorú rely by si mi odporúčal ísť?“

„Jednoznačně na Tuarega nebo na Interkontinental. To se Ti bude určitě líbit.“

Nuž ak do Afriky, tak nadlho a do Dakaru. Je rozhodnuté.

Prípravy prebiehali ako vždy hekticky: zháňanie sponzorov, kompletáž motorky, náhradných dielov, jedla, oblečenia, doplnkov a hlavne tímu. Nakoniec zakotvím v Czech Beer Rally Team-e s Jindrom, Jirkom a Dufinom. Je to voľné združenie motorkových rally pretekárov a nadšencov umožňujúce absolvovať práve takéto akcie. Sprievod tvoria dodávka a terénny pickup s Jirkom st., Jirkom, Romanom a s Jumbom. Jirkov plná prdel, to som netušil že rovnakým menom pokrstili rodičia polovicu organizátorov a ostatných zúčastnených Čechov.

Všetko prebiehalo podozrivo hladko, nakoniec sa sekli peniaze a musím predať milovaného veterána Péráka. No nič, v rozhodujúcich chvíľach treba prijímať aj takéto rozhodnutia. Napokon stíham všetko nazhromaždiť, prebrať motorku od Seša z Blaváckej KTM a na letných gumách pri -10° dopraviť všetko na dodávke k Jindrovi do Brna. Tam nakladáme aj jeho KTM 690 na Hiluxa, vozidlo tímovej rýchlej asistencie v Afrike. Chlapi zo sprievodnými vozidlami vyrážajú do Španielska niekoľko dní vopred, pretekári letia z Viedne dva dni pred štartom rally.

Pilot Airbusu je zrejme nejaký kaskadér, na medzipristátí na Mallorke položil stroj na dráhu štýlom ako keď jazdec prepáli motokrosovú lavicu. Podvozok ranu vydržal, no nikto po zastavení netlieska. A to debili zvyknú tlieskať prakticky vždy. Ako druhý blb v poradí som sa predviedol ja už v Malage. V zápale telefonovanie a riešenia pracovného megaproblému čakajúceho pokiaľ odídem z domu (ako vždy) čakám ostatných pred letiskom, no tí sa zatiaľ nachádzajú pod ním v obrovských garážach s požičovňami áut. A tak noví kamoši čakajú pol hodinu na gádža zo Slovenska pokiaľ ich v bludisku nájde. Pekný začiatok. Požičaným autom prejdeme vyše 200km do kempu v Almerii, kde čaká zostatok partie.

V malom kempe na brehu mora, pod kamenným viaduktom sú naskladané karavany západoeurópskych dôchodcov, pretekárske autá a motorky, vozidlá organizátorov a sprievodu. Miš-maš národov a techniky. Zoznamujem sa so zvyškom skupiny. Starostlivý Jirko Kalát st., bohémsky Roman Hrabě, nezávislácky abstinent Jumbo a kľudný Jirko Zeman sú v pohode a partia fungovala aj v ťažkých chvíľach fakt dobre. Pretekať budú večne nespokojný Jindro Moravec (KTM 690), puntičkársky IT-man Dufino(BMW F800GS), príliš nad vecou Jirko Kalát ml. (BMW F800GS) a ja (KTM 690 RR). Utužujeme priateľstvo spôsobom typickým pre naše národy, mením baterku a na druhý deň absolvujeme prebierky a večer vstupnú rozpravu. Ráno 28.1.2013 štartujeme, som zvedavý na atypickú navigáciu.

Pretek Intercontinental Rally

Intercontinental Rally je klasický rally pretek skladajúci sa z presunov a meraných rýchlostných skúšok. Spolu obsahuje 14 etáp bez oddychového dňa s celkovou dĺžkou do 6.000km. Orientácia v púšti prebieha podľa nahratých bodov v GPS. Sú rozdelené na odporúčané wait-pointy (WP) a povinné check-pointy (CP). WP môže pretekár podľa uváženia obísť, CP musí trafiť s presnosťou 50m. Trasu, cesty, necesty a smery si musí počas trasy vyhľadávať v púšti sám podľa uváženia čo nie je niekedy jednoduché a preto sa trasy jednotlivých pretekárov niekedy výrazne líšia. Zároveň s natiahnutými mapovými podkladmi a pri riedko rozmiestnených CP to dáva možnosť na vybabranie s konkurenciou (2-3 prípady v ročníku 2013).

Zabezpečenia pozostáva zo sledovacieho zariadenia SPOT, cez GPS v centrále v Prahe orgas poznajú aktuálne pozície pretekárov. V prípade aktivovania tlačítka na technickú pomoc do 6 hodín príde odťahovka a zachráni jazdca. To platí pre všetky etapy okrem 9. v Mauretánskych dunách. Ak priletí signál z tlačítka zdravotnej pomoci, usporiadateľ sa zaväzuje poskytnúť pomoc do 2 hodím. Opäť tomu verím, iba v kritickom úseku Mauretánie nie.

Trasy kopírujú pôvodné dakarské etapy, sú veľmi rôznorodé a dlhé a pretekári si prídu na svoje. Bez výstrah v GPS a rozprave sa sledovanie podkladu stáva základom a jazda je náročná na sústredenosť a pozornosť. Počas odjazdených 3.600km som ohmatal očami desaťtisíce kameňov, oskenoval tisíce jarkov a preskočil stovky horizontov. Rýchlosť sa pohybuje medzi 10 – 150km/h, pričom sa mení v plnom rozsahu pravidelne aj každý kilometer. Proste vypaľovačka, zrazu plné brzdy, dvojka, jednotka, znovu zrýchlenie, kúsok na trojke, potom 4-5, občas 6 a znova brzdy o život a tak dookola… Najnáročnejším je feš-feš v prvých etapách a duny v Mauretánii. Nebezpečenstvom je okrem povrchu je nádielka kilometrov, časovky nad 400km prebiehali tak že v druhej polovici som predbieha unavených mladých jazdcov.

1. etapa: Almeria – Taorirt (170km)

Nazývaná tiež zahrievacia etapa. O siedmej ráno vychádzame do krátkeho, niekoľko kilometrového presunu na kamenistú pláž. Vo veľkom štýle štartujeme do prvej časovky, tá však vedie niekoľko stovák metrov okolo skaly späť na asfalt a po ňom pokračuje do prístavu v Almerii. Nalodenie je vcelku rýchle, plavíme sa na malom nestabilnom trajekte do Maroka a niektorí jedinci počas 6 hodín silne zozelenali v tvári. My s pevným žalúdkom jeme chutné kura, pijeme a nasilu driememe do zásoby. Zoznamujem sa s Mišúnovcami z Považskej Bystrice.

V Nadore prebehne typický rituál prechodu hranice africkej krajiny so všetkými zmätkami čo k tomu patria. Vyberáme miestnu menu z bankomatu a v tme pokračujeme k prvému bivaku. Nočná jazda veľkým mestom a frekventovanou cestou za ním v zime je zážitok. Pred bránou kempu čakáme dve hodiny, je zatvorený! Po otvorení zisťujeme že neobsahuje okrem asfaltu nič použiteľné. Preto si vypočujeme zmätočnú večernú rozpravu. Začína ju usmievavý moderátor žoviálnym a predlhým „Hááj gáááájs!“ čo mi pripadá ako „Nazdááár bukvice!“ a tak je to do konca pretekov. Pred polnocou zaľahneme do studených a vlhkých stanov, našťastie neprší ani nesneží.

2. etapa: Taorirt – Merzouga (presun 220km, časovka 317km)

Vstávame pred štvrtou ráno, vykonáme potrebu do rokliny a neumytí sa presúvame na vzdialený štart. Idem celý čas za Dušanom Randýskom na bugine (až do úrazu mnohonásobný účastník Dakaru na motorke, 8. na TransOrientale 2008), počúvam rachot jeho vidlicového dvojvalca a trasiem sa od chladu. Bodaj by nie, sú stále -4°C. Dušanovi včera šarvanci v centre Nadoru (!) hodili skalu do predného skla, preto má v diere strčenú rukavicu, neskôr ju prekrýva nálepkou. Ľutujem obetavého a priateľského kamoša. Po východe slnka na tankovačke vyťahujem z dodávky skútrové návleky na riadítka a montujem ich Jindrovi. Necíti ruky, ide iba v motokrosových rukaviciach a ja zrána v lyžiarskych. Zasnežený Atlas sa ukazuje v mrazivej nádhere a sprievod fotí jeho kúpeľ v ranných lúčoch. Konečne stojíme na štarte, čaká nás dlhá časovka končiaca v dunách Erg Chebbi.

Vyrážame po minúte, niektorí borci úplne šialenou rýchlosťou. Jeden strelec na EXC ma predbieha a po 5 minútach ho vyťahujem z hlbokého jarku. Znovu preletí okolo a znovu ho dvíham. Keď na tretí raz zle odbočí a nevie sa zo spleti rozvetveného kaňonu vyslobodiť ukazujem mu smer a už ma viac neobehne. Trasa vedie spočiatku polopúšťou, potom korytom riečky s vodou a výjazd je možný na viacerých miestach. Volím to nesprávne a strede strmého brehu sa na úzkom chodníku objavuje neprekonateľný jarok. Niekoľko Arabov zmenežujem rýchlo k pomoci a onedlho pokračujem k prvému check-pointu. Na vypaľovacej piste stretám v protismere Jirku, takmer sa v zákrute zrazíme.

Potom prichádza terén typický pre túto etapu. Nekonečné náhorné kamenisté planiny prerušované zamaskovanými a nebezpečnými jarkami, horské sedlá aj vyschnuté korytá so zle prejazdným pieskom. Jedno z nich ma riadne preverilo. Po niekoľkých len tak ustátych nakopnutiach a letoch v stojke a po blbnutí zle nastaveného GPS konečne ťahám za plyn a predbieham slimákov v riečisku čo využili moje problémy. V hlbokom piesku motorka tancuje aj pri zatiahnutom tlmiči riadenia, nešťastne triafam malý hrb ťavej trávy. Dostávam sa do hajsajdra, vyletím asi 2 metre nad motorku a dopadám predkom hrudníku na riadítka. Odtiaľ aj s motorkou pokračujeme v ukážkovom salte, veď som pálil okolo stovky. Našťastie dopadáme do mäkkého, iba rebrá a hrudná kosť výstražne zapraštia a posúvajú sa z obvyklej polohy. Bolesti ma sprevádzajú celý pretek. Slimáci na 450-kach ma zatiaľ obiehajú a na prachových cestách hltám v bezvetrí mraky čo dvíhajú zo zeme. Sú evidentne pomalší, našťastie po hodine zastavujú k odpočinku.

Pretože som minul čerpaciu stanicu ku koncu šetrím benzín. Jazda na pol plynu prináša časové straty a duny v Merzouge uvidím po 11 hodinách jazdy. Dosť som v etape blúdil, ladil GPS, učil sa orientovať. Som niekde na konci prvej desiatky.

Jirko Kalát jazdí diabolsky rýchlo a zničil zadný tlmič, GS-ko 800 je ťažký stroj. No naša rýchla asistencia ho našla, ako sa vracal, tlmič vymenili a v noci dochádza do cieľa. Obdivuhodné. Prespíme v hlinenej kasbe, celú noc mám zimnicu z pádu a vyčerpania. Od bolesti neviem poriadne spať a krémujem si rebrá mastičkami.

3. etapa: Merzouga – M´hamid (presun 40km, časovka 151km, presun 61km)

Perla medzi pôvodnými trasami Dakaru. Relatívne krátka časovka, no technicky náročná. Nejako sa mi podarilo rozhýbať sa a so zaťatými zubami nastúpiť.

Opäť ranné vstávanie do zimy, ale chvíľkových -2° rýchlo vystriedalo teplé počasie. Za Taouzom sa neštartuje vpravo ako je dnes zvykom pri tripoch do M´hamidu ale vľavo pozdĺž alžírskej hranice. Prvý CP je umiestnený v malých dunách medzi dvomi cestami, ale prístupný iba z jednej. Volím samozrejme nesprávnu a strácam 15 minút, Dufino ma nešťastne nasledoval. Potom už nasledujú známe terény, slané jazerá, Porte de Sahara a slávna Hi Remilia. Táto oáza sa nachádza na brehu riečiska Oued Rheris a to je povestné podkladom. Brehy sú strmé, občasná rieka rozvetvená a okolie je počas sucha pekelné. Existujú dva varianty prekonania problému: severný bol pred rokom v horšom stave ako južný. Preto sa poberám juhom a to je opäť zle. Hneď za oázou je úzka hlinitá cesta, teraz rozjazdená s meter hlbokými koľajami plnými feš-fešu. Jindro idúci predo mnou dvíha oblak prachu a ten zostáva ako biela stena na mieste. Čakám 5 minút, no prachová príšera sa ani nerozplýva ani nepohybuje. Všeobecne tento rok sú bezvetria a často pretekáme naslepo v kúdoloch prachu. Tak sa pohnem, z koľaje trčia iba riadítka a zhromaždení domorodci majú šou. Nohami sa odtláčam od stien a pobiede prejdem kritických 200m. Tu prechádzam tromi korytami a nakoniec niekoľkými kilometrami prachových dún a ciest pomedzi kríky. Všade sú popadaní jazdci a úsek hodnotím spolu s Chegagou ako najnáročnejší na území Maroka. Kúsok odtiaľ v najväčšej riti sveta stretám skupinku cyklistov mieriacich krížom cez našu trasu niekam nikam. Nechápem čo tu robia, desiatky kilometrov od akejkoľvek možnej záchrany.

Vypaľovacie údolie zmenilo vlaňajšiu oranžovú farbu na súčasnú šedivú. Na slanom jazere ma vytláča Dušan Randýsek z lepšej stopy a preto v tej horšej ani neprekročím 150-ku. Štrkové a rovné planiny preruší skupinka motorkárov stojacich okolo spadnutého a bezvedomého Aleša Černého, nakopal ho pieskový úsek kde treba kúsok ubrať. Po prebratí pokračuje pomaly v sprievode Jindru do cieľa. K nemu chýba prejsť tromi vojenskými kontrolami, dvomi sedlami a niekoľkými čiernymi údoliami. Kúsok pred cieľom v poslednom údolí stojí pokazená Randýskova bugina, vyvrela mu voda.

Presun z cieľa asfaltom do M´hamidu končí zrazu v známych priestoroch – bivak je v kasbe, kde som minulý rok strávil čerstvo zlámaný noc medzi zhašišovaným personálom a rovnako zhulenými hosťami. Svet je malý.

Večer riešim veľa detailov na motorke a pokúšam sa nájsť chybu na nastavení a inštalácii GPS. Totiž niekedy vypína, prípadne za jazdy prepne do iného módu pohľadu a mýli ma. Trochu sa podarí oddýchnuť.

Ako funguje tím

Hlavné tímy majú plnú profi podporu a zázemie. Väčšinou je veľký nákladiak alebo dodávka ako nosič nákladov a sleduje presunovú trasu medzi bivakmi. Malé sprievodné vozidlo buď sleduje pretekársku trasu pokiaľ môže, alebo normálne preteká a nesie navyše základnú podporu pre motorkárov.

Po príjazde do bivaku rozložia stany, uvaria jedlo, nachystajú nápoje, rozložia batožinu a čakajú na príjazd motoriek. Jazdci iba zostúpia zo stroja, odkonzultujú problémy s mechanikmi a až do rána sa venujú iba sebe. Takto je možné udržať pri živote motorky nižších kubatúr, pretože sú menej náročné na silu a kondíciu a v technických úsekoch sú rýchlejšie.

Ako fungujeme my

Amatérsky jazdci to majú ťažšie. V noci okolo druhej idem na toaletu, alebo za blízku dunu. Ráno potme vstanem, nachystám si niečo na jedenie, dolejem camelbak, skontrolujem motorku. Oblečiem si komplet výstroj. Potom zložím stan a spacák, zbalím debny s náradím a s výstrojom a vyštartujem do presunu.

Po skončení etapy spadnem z motorky a zisťujem či sa dá spať v nejakej chatke alebo v stane. Väčšinou potom sklamane staviam stan, zároveň jem studenú konzervu a pijem tekutiny. Popri tom sledujem motorku a riešim údržbu. Vždy sa niečo vyskytne, tak prezúvam, mením, opravujem a riešim. Ak sa dá, prizvem na pomoc niekoho z nášho sprievodu. To dojedám druhú konzervu, večer si ešte zalejem vrecko s horolezeckou stravou. Stmieva, ak je možnosť tak sa umývam, sprchujem. A prípadne ak sa dá navštívim toaletu. Nasleduje večerná rozprava, zásadne medzi 20:00 až 22:00. Nahrávame trasy do GPS, porovnávame a naposledy kontrolujeme prístroje a Spot. Do stanu dám výstroj, kamelbak s vodou, tabletku s minerálmi a čelovku. V noci okolo hučia centrály, postupne pijem a zavodňujem organizmus, pomedzi to spím.

Hilux ako lietajúca záchrana nás sprevádza na štarty a často aj po úsekoch etáp prípadne po celej trase. Dôvodom je rýchla technická pomoc v prípade poruchy a vozenie paliva. Hoci na trati v dlhých etapách bývajú vyznačené benzínky prípadne usporiadateľ na dlhej časovke sám poskytuje palivo, nie vždy je to pre pretekárov výhodné.

Hlavným PC guru je Dufino. Určil nastavenie GPS, dal dohromady mapy a denne nahrával trasy do našich prístrojov. A mal trpezlivosť s blbcami môjho kalibru.

4. etapa: M´hamid – Icht (presun 9km, časovka 388km, presun 140km)

Otepľuje sa, ráno nás prekvapí krásnou nulou a teplota rýchlo stúpa. S obavami sa pohýnam do miest, ktoré mi vlani privodili doničenú ruku. V tejto časti feš-fešu jazdím opatrne a zopár motoriek ma predchádza. nasledujúcich 30km prachových dún poskladaných do zatáčkovitej medzikríkovej cesty je o plnej dvojke naslepo v oblakoch prachu. Vyústi na bočnej panve jazera Iriqi. Konečne vidím dopredu (jazdili sme tesne za sebou), pridávam a pri 140-ke motorka vynecháva! Zastavuje sa mi okrem motora aj krvný obeh, to snáď nie!!! Nakoniec sa stroj chytá ale celú etapu ho neviem vytočiť viac ako na 2/3 otáčok. Napriek tomu idem parádne, míňam tabuľové hory, čierne planiny s jarkami, CP kde čerpám benzín. A opäť do hôr, cez náhorné planiny. Na rovine vojenská kontrola vyháňa všetkých mimo dohodnutú trať do dún čo niektorých potentovancov rozhádže a blúdia kade tade. Po prekonaní sypkých čerstvých dún čaká nekonečná hlinitá rovina s rastlinami, 2. pohodová vojenská kontrola, vyschnuté jazero a potom iba kamene, kamene a kamene s prachom do nemoty. V cieli 1. RZ-ty odpočinieme s blúdením sa presunieme k 2. krátkej RZ. Tá je zrušená a po ceste do bivaku KTM nadobro zastane. Je mi jasné že za všetko môže palivový filter, náhradný odpočíva samozrejme doma v garáži. Neriešim problém na ceste, hodím motku okolo idúcim Španielom na vlek a v bivaku vypúšťam hrsť bordelu z filtra. Včera som totiž neskontroloval dotiahnutie dekla na ľavej prednej nádrži a pumpár ho iba mierne pootočil. Zároveň sa zasekol odvzdušňovák zadnej nádrže v otvorenej polohe a palivová sústava tak dva dni nerušene žrala prach.

Som dosť unavený, noc strávime v čistom francúzskom kempe v štýlových hlinených chatkách. Spestrenie noci produkujú stovky mravcov v posteli, ale som konečne osprchovaný a v teple, preto dosť pokojne spím.

Nakoniec sa zrušila celá časovka, uznali iba výsledky po 1.CP, pretože slabšie povahy po vojenskom probléme blúdili a „nemali rovnaké podmienky“.

5. etapa: Icht – Smara (presun 150km, časovka 280km, presun 57km)

Začiatok časovky je po dlhej a rýchlej uvalcovanej ceste, nepodlieham lákanie a idem do 140, viac nechcem riskovať. GPS zase raz zaúradovalo, odbočku doprava na WP signalizuje o niekoľko km neskôr. Odbočím do púšte a pokračujem hore nekonečným svahom s veľkými čiernymi kameňmi. Pri kaňone s kolmými stenami doťahujem povolené nádrže a zostupujem nájdenou „cestou“ na jeho dno po strmom zafúkanom brehu. Dole stretávam neskoršieho celkového víťaza a som na CP ako druhý. No GPS ukazuje iba vzdialené body a preto musím nasledujúce kilometre riešiť intuitívne. Výjazd z kaňonu bol na hranici možností stroja a jazdca, idem sám krížom po skalnatej planine, po pol hodine sa konečne napájam na správnu trasu. A tá stála za to! Roviny s rovným žltým pieskom prerušované malými vlnami, zmeny smeru driftami vysoko nad 100km/h, malé duny kde predbieham autá aj motorky.

Na CP2 tankujem, onedlho jedno GPS vypína a druhému blbne podsvietenie. Pokračujem v etape po nekonečných a nebezpečných kamenných cestách tak že nasledujem prach, predbehnem jeho pôvodcu a znovu prenasledujem prachový chvost na obzore. Všetko kontrolujem podľa polohy slnka, občas sa spolieham na intuíciu. Takto obehnem 3 autá a 6 motoriek. Naraz sa cesta stratí v hlbočine, zúfalo brzdím a letím s motorkou bokom po stometrovom zráze so sklonom skokanského mostíka, padli tu asi všetci. Toto by mali chlapi na rozprave riešiť. Postavím motorku a pokračujem na najrovnejší úsek rally. V oslepujúcej belobe sa mnoho kilometrov vpredu matne črtá protiľahlý breh slaného jazera, podklad je dokonale rovný. To bude paráda! Nebude, zrýchľujem na 140 a vtedy motorka zhasne. Kua ja debil, zabudol som prepnúť na zadnú nádrž, predné zhltol smädný motor. Znovu vypálim, dosahujem 140-ku a motor znovu stojí. Začínam rozoberať stroj, po filtri iba poklepem a na pol plynu idem na druhú stranu. Aj najväčší sráči ma obiehajú a ukazujú sprosté gestá, GPS sa zaplo a naviguje. Tých pár kilometríkov do cieľa s jedným zlým odbočením zvládnem a až tam rozhádžem motorku a všetko čistím.

Po dojazde do bivaku pozerám na sprchy zafúkané po kolená pieskom, preto špinavý mením olej a opravujem tisíc drobností, Jirko Zeman mi obetavo pomáha. Nakoniec objavím použiteľný turecký záchod a čiastočne funkčné umývadlo. Spím v stane ako v mrákotách, stále je zima na páperový spacák.

Akú motorku osedlať?

Motorky v Race kategórii možno rozdeliť do troch skupín: ľahké s ambíciami, ťažké s ambíciami a ostatné. Začnem s charakteristikou od konca.

Jazdci zúčastňujúci sa Rally ako dobrodružstva bez cieľa pretekať zoberú väčšinou staršie ľahké enduro zreparované na nevyhnutnú mieru, pridajú veľkú nádrž a GPS a je hotovo. Ich poloturistický štýl jazdy neničí techniku, nederie pneumatiky a neprináša zranenia. Väčšinou mladí chalani sa pohybujú v druhej polovici výsledkovej listiny, nie sú kondične pripravení a majú čas. Preprdkajú etapami, občas vynechajú CP a ak Boh dá motorka vydrží bez profi opatery. Počas etapy oddychujú, fajčia a do cieľa prídu za tmy.

Pretekári na motorkách 600+ sú amatéri silne ťahajúci za plyn bez možnosti opatery profi tímu. Motorky robustnej stavby veľa vydržia s malou údržbou, na druhej strane nie sú tak obratné a viac unavujú. A hlavne v neznámom teréne majú dlhšiu brzdnú dráhu v prípade (častej) nečakanej prekážky. Preto je ich jazda menej plynulá, no na rovných úsekoch extrémne rýchla. Prednosti silného motora dokážu využiť iba majstri, preto sa pohybujú hneď za najlepšími profi. Musia viac riskovať a patria do rúk skúsených jazdcov.

Ľahké motorky s rally kitmi sedlajú účastníci Dakaru a iných prestížnych podnikov, majú zaplatených mechanikov a tí udržujú chúlostivé mašiny pri živote. Aj na pohľad „civilne“ vypadajúce endurá majú v skutočnosti v motore špeciálne súčiastky, najdôležitejšou úpravou sú ale zásahy do podvozku. Väčšina používa Ohlinsy v cene 3.000 € a na jazdných vlastnostiach to vidieť. Toto sú budúci víťazi, no polovica cieľ pre pády a poruchy neuvidí. V technických úsekoch ma občas predbiehali s rozdielom 20-30km/h, inak veľmi rýchlejší nie sú a fakt často vyletujú z trate.

6. etapa: Smara – Boujdour (presun 30km, časovka 430km, presun 32km)

Únava dosahuje vrchol, ale je znesiteľná a pod kontrolou. Počas tejto etapy mi tvrdne chrbát a predlaktia, prvú polovicu idem pomalšie a mizerne navigujem. Nekonečné úzke cesty s feš-fešom popod hlinené zrázy bez možnosti prebehnutia, potom rozbité planiny s bielymi miestami s dierami v bielom prachu akurát vo veľkosti predného kolesa. Veľmi nepríjemná časť. Tu dokonca nedokážem predbehnúť jazdca na starej XT. Praveká motorka s polovičným výkonom a s desatinovou hodnotou mi zavadzia možno 40km. Po troch blúdeniach hádžem ukážkovú držku vo feši a potom sa konečne chytám. Posledné kilometre slaných rozbitých ciest preletím. V polovici etapy sa stretávam s tímom, dolievam benzín a chalani čistia pre istotu palivový filter. Trvá to zopár minút a Španieli z profi tímu kukajú ako na zjavenie. Na kúsku asfaltu dobieham XT-čkára, odbočujem do púšte na trať a on pokračuje rovno. Napriek tomu je v cieli skorej!!! Nechápem.

Druhá polovica je úplne o inom. Ohromná kamenná planina bez ciest často s hladkou súvislou skalou, prerušovaná kaňonmi bez výstrahy za hociktorým horizontom. Hľadanie správneho smeru, zjazdy a výjazdy, návraty a otočky a znovu kamene. Nakoniec prechádzam asi cez 2 km široký obrovský kaňon plný piesku, v strede naprieč predelený prastarým kamenným múrom. Takéto niečo som ešte nevidel. No prekvapeniam nie je konca. Ocitám sa na rovine s osamelo rozhádzanými oranžovými a tvrdými dunami, občas tvoriacimi systém a skupiny. Šošovkový tvar bez typického hrebeňa, rovnaký vzhľad, veľkosť a absencia malých duniek po okolí sú fascinujúce. Trasa vedie bohužiaľ pomedzi ne a piesku sa vyhýba. Nakoniec pálim po rovinách, posledné 3 hodiny som nikoho nevidel.

Bivak na brehu Atlantiku priniesol vietor, chlad ale aj možnosť sprchy. S pomocou Jirku Kaláta st. mením zadnú gumu so strhanými štupľami, v chlade obuť mius sa ukázalo ako obtiažna operácia. Nakoniec pomohol Jirko ml.

Taká bola jediná etapa kde redlaktia dosť stvrdli. Vyčerpanie je konštantné s možnosťou podávať vysoký výkon. Táto brutálna časovka bola dlhá, krásna a navigačne náročná. Len nás serie, že 1. Španiel prišiel o hodinu a pol skorej ako druhý v poradí a to sa reálne nedá bez obídenia podstatnej časti trate medzi jednotlivými CP po asfalte. Niektorých pravidelne predbieham a v cieli sú vpredu, ich mapové podklady zrejme umožňujú inú orientáciu a skratky. Spolu so servisom majú navrch, s tým nič nespravíme.

7. etapa: Boujdour – Dakhla (presun 151km, časovka 255km, presun 50km)

Najrýchlejšia etapa sa odohrala na území Západnej Sahary (južného Maroka), smejeme sa že iba 255km časovky. Na začiatku sa presúvane vo vetre po nekonečnej rovine ku štartu. Odpálim vo veľkom štýle, rýchle povrchy KTM 690 sedia. A po 5 kilometroch stojím! Doprdele aj s filtrom!!! Zrejme sú mikro póry zanesené a nepomáha ani pravidelné čistenie, stačí málo zostatkovej alebo novej špiny z nádrží a palivo netečie. Poruchu odstraňujem presne za 15 minút a stíhacou jazdou sa posúvam vpred. Na začiatku máme zopár malých jarkov na sústave rýchlych planín, neskôr lietame iba po gazoidných prachovo piesčitých pistách. V polovici etapy je zatočenie prudko doprava do savany a pokračujeme po štrkových roletách s prachovými vsuvkami. Rýchlosť málo kedy klesá pod 120, preto musím pozorne čítať terén v dostatočnom predstihu a horizonty často skáčem do neznáma. Vyrobil som iba jeden takmer pád, čo je ozaj málo. Priemerná rýchlosť okolo 100km/h hovorí za všetko.

Počas presunu do bivaku fúka silný bočný vietor a motorky sa pohybujú v opitých náklonoch smerom k odpočinku. Na pobreží v mieste napojenia polostrova míňame zátoku s 500m širokou a kilometre dlhou rovnou plážou so stálymi podmienkami pre kitesurferov, v hojnom počte brázdiacich zátoku za pomoci surfov a malých padáčikov. Nasledujúcu pláž pokreslíme s Dufínom stopami motoriek driftujúc v panenskom piesku.

Krajina sa dramaticky zmenila. Hory, náhorné planiny, bezodné kaňony a rokliny vystriedala nekonečná rovina. Rovné plochy s pieskom a s kamienkami pravidelne striedajú polia s malými dunami. Oranžový pevný piesok kamsi zmizol a nahradili ho bledé, menej súdržné odtiene. Púšť sa miestami mení na polopúštnu savanu s občasným porastom akácií, so sukulentmi, kaktusmi a s ťavou trávou. Samozrejme stále fúka vietor, mení sa iba jeho intenzita, smer a teplota. Ľudské obydlia, zvieratá a cesty nevidieť vôbec, opustený kút planéty pôsobí prázdno. Orientácia je pri zatiahnutej oblohe bez GPS nemožná, chýbajú vizuálne body. Krajinu vnímame počas preteku ako nekonečný film v slučke s pravidelne sa opakujúcimi obrazmi.

Ako pripraviť seba

Optimálny jazdec je vyzretý, aktívny pretekár, v profi tíme a so špičkovou kondíciou. Aspoň niektorými z vlastností by mal oplývať pretekár diaľkovej rally. Ja som starší, aktívne nepretekám, nemám profi tím. Zostalo mi jedine zlepšiť výdrž a kondíciu a zlepšiť jazdenie na motorke.

Hoci celý život športujem len pre ilustráciu popíšem stálu prípravu. V priemere 5 – 6x týždenne aspoň hodinu makám. Napríklad pokiaľ ostatní obedujú potím litre behom na Zobor. V rôznom pomere podľa okolností posilňovňa, bicykel, behanie bo vrchu, lezenie po skalách, v prípade nedostatku času doma orbitrek a posilovanie so synom. Nevyhnutnou súčasťou je udržanie pružnosti a pohyblivosti, to zachraňuje pri riešení krízových situácií. Celé telo jazdec potrebuje, no predsa sa treba najviac zamerať na predlaktia, trapézy, triceps, lýtka.

Jazdiť na motorke stíham 2-4x za mesiac, k tomu aspoň raz ročne Rumunsko a Sahara. Samotnej rally predchádzali 3 tréningové návštevy Sahary s účelom naučiť sa jazdiť a orientovať v púšti a pochopiť ako pripraviť techniku.

Denne som si v preteku večer nachystal chleba. Ráno jem iba tyčinky a kúskom chleba, pijem tekutiny. Kamelbak beriem plný s minerálmi a pijem z neho cca pol litra počas presunu. Tekutiny dolejem pol litrom Monsteru, zjem nachystaný chleba a vypálim do špeciálu. Počas etapy sa snažím zhltnúť energetický gél a prislúchajúcu tyčinku. Vodu spravidla spotrebujem celú. V bivaku potom cielene jem a dopĺňam tekutiny. Po dojazde je najlepší radler alebo málo stupňové pivo. A samozrejme štamperlík domácej dobroty na dezinfekciu! Lebo hnačka je horšia ako púštna búrka. A potom až do noci postupne jesť a piť, spálenú energiu treba nahradiť.

Vynikajúcu službu poskytuje jazdcovi EÚ. Kedysi zdravé potraviny bez konzervantov nahradili nové, tie vydržia všetko. Tyčinky, čokolády, konzervy, trvanlivý chleba, paštéty… Preto napríklad neberiem chutnú domácu klobásku, ale „radšej“ kupovanú v reťazci. Odhryzol som z nej v prvý deň preteku a voľne pohodená skončila postupne v žalúdku v priebehu 2 týždňov. Neuškodilo jej teplo, africké bacily ani muchy. Tie na ňu odmietli vôbec sadnúť. Platí nepriama úmera: čím menej je éčiek postupom času napísaných v zložení výrobku, tým viacej chemických sračiek v skutočnosti obsahuje. Potraviny vyrobené v EÚ jednoznačne samotnú úniu prežijú. Tým je problém cestovania do subtrópov vyriešený, len ich častá návšteva môže cestovateľa zabiť vlastným žrádlom.

V rámci možností odporúčam zaoberať sa hygienou. Znefunkčnenie zapareného rozkroku, páliacich chodidiel či zapálených očí môže spôsobovať také nepríjemnosti jazdcovi, že v konečnom dôsledku havaruje. Prípadne obmedzenie výkonnosti zmení pretekanie na utrpenie až odstúpenie. Denne menené spodné prádlo, čisté ponožky, tričko bez zápachu, vyvetrané čižmy a rukavice tiež riziko problémov znižujú.

8. etapa: Dakhla – Bon Lanuar (presun 450km)

Namiesto oddychového dňa je na Intercontinental Rally presunová etapa cez hranice z južného Maroka do Mauretánie. Nekonečná, rovná cesta po pobreží, pri stálom bočnom vetre ubieha v pohode. Na jedinom možnom mieste čapujeme palivo a po skupinkách sa trúsime na hranice.

Marocká a mauretánska hranica je zvláštna. Je pozostatkom pokusu o osamostatnenie južného Maroka ako štátu Západná Sahara. Z tej doby zostal zamínovaný 4 kilometrový pohraničný pás a už ho nikto nikdy neodmínuje. Preto asfalt končí na marockej colnici, kde vystojíme v horúčave rad, tlačíme sa s černochmi, Arabmi a s Berbermi v rade, pcháme pasy cez okno odchýlené na dva prsty a za hodinu a pol napredujeme. Po úzkom odmínovanom páse nikoho sa 4 km po totálne rozbitej púštnej ceste presúvame k colnici v Mauretánii, pričom dodávky zo sprievodu zapadajú a musia ich vyťahovať nákladiaky.

Mauretánska hranica je bežne prekročiteľná za dva dni, všetci majú čas a potrebujú bakšiš. Našťastie na hraniciach čaká Bubú v arabskom habite s logom preteku a ten má všetko vopred vybavené. Za pol hodinu sme z mínového poľa vonku, pri čakaní stretávame usporiadateľské vozidlo turistickej rally Budapešť – Bamako s ktorou sa v tomto bode križujeme. Bohužiaľ Slováci Ulrychovci sú niekde pozadu a nechce sa nám čakať.

Kemp je vlastne pajzloidná budova s použiteľnými toaletami, v kabínke je vždy sprchovacia ružica a turecký záchod. Po stenách behajú jašterice a hmyz. Dám dokonca aj čudné jedlo v budove. Bivak je voľné miesto v púšti obkolesené štyrmi dodávkami s lafetovanými ľahkými guľometmi a stráži nás ďalších 10 vojakov s kalašnikovmi. V predvečer idem Dufinovi vysvetliť k blízkej dune teóriu jazdenia po piesku, armáda je nervózna a môžeme iba 50 metrov za stráženú líniu. Vitajte v Mauretánii.

Najhorší na oddychových dňoch je práve oddych. Zmučené telo si spomenie na pokojné časy a dožaduje sa ubolene odpočinku. Po presune celý ja bolím, cítim každý sval a únavu a kamoši tiež. Všetko ale končí sadnutím na motorku a odštartovaním. Tak večer prezúvam motorku a teším sa na najťažšiu etapu. Radosť znásobuje nový palivový filter získaný z tímu Alimex CZ. Neteším sa vypáleniu žiarovky na signalizáciu neutrálu (v dunách potrebná vec), náhradnú neviem zohnať a odstaviť teplotný alebo olejový senzor je hlúposť.

9. etapa: Bon Lanuar – Akjoujt

Aj na pôvodnom Dakare mauretánske duny vždy rozhodovali. Sú mäkké, zle čitateľné a zákerné. Pravidelne znamenali stop pre množstvo zúčastnených.

Predvčerom som predpovedal púštnu búrku, na oblohe spočívali círy a tie vždy znamenajú posun počasia k horšiemu. A stalo sa. Zrána ešte celkom v pohode absolvujeme niekoľko desiatok kilometrov k štartu a odvtedy ide všetko voľným pádom.

Spočiatku za zníženej viditeľnosti jazdíme po úplne hladkých planinách s občasnými plochami malinkých duniek, naháňame sa s Jindrom Moravcom a sme rýchli. Zrazu sa viditeľnosť prudko znižuje na 100 m a čaká nás asi 30km malých čerstvých dún nafúkaných pomedzi kríky, malé údolia a trsy ťavej trávy. Radím stále jedna – dva, rýchlejšie sa nedá. Nakrátko sa stretnem s dvomi motorkármi, ale búrka nás rozdeľuje. Pretože nevidno do diaľky musíme dôverovať GPS a trasu sledovať bez možnosti vyberať si. Etapa prebieha v pohode, míňam CP2. Orgas podpíše kartičku, zaznamená čas a vchádzam do povestného dunového poľa.

Mauretánske duny sú zvláštne tvarom, pieskom aj konzistenciou. Podobajú sa na obrovské bochníky chleba bez hrebeňa na vrchole, ale s esovite odkrojenou časťou. Ukladajú sa do systému, kde esíčka nadväzujú no sú v styku etážovo usporiadané. Piesok je rovnakej farby a jeho mäkkosť závisí iba od času uloženia. Preto je náveterná časť relatívne pevná, no posledné cca 3 metre pred prevejom úplne bez výstrahy mäkká. Aby toho nebolo dosť, lokálne sa vyskytujú prepadliská v strede náveterného svahu. Preto je dobré jazdiť popod prevej v styku dún, šikmo pod plynom prekonať nestabilný úsek a skočiť dolu 2-3 metre so zadným kolesom zaboreným v piesku a s predným vo vzduchu. Priemerne po 7 dunách sa systém napája na priečnu dunu, tu sa treba vynájsť a znovu pokračovať. Motor reve na dvojke naplno a spojka dostáva zabrať.

Bez opísaných vedomostí a hlavne bez dostatočného prehľadu dopredu vojdem do poľa. Vidím iba na jednu dunu a ostatné skrýva žlté povetrie, systém nejde prečítať. Hneď na druhej dune motorka stojí s výfukmi otočenými do nebies a celé predné koleso zmizlo v mäkkom piesku. Dvaja okoloidúci pretekári mi pomáhajú stroj vyhrabať a dohovárame sa na spoločnom postupe. Ale vtedy zaúraduje GPS a ja signalizujem, že túto dunu obídem sprava. Systém dún však v tomto smere nepúšťa, preto idem 3 km rovno a až po pochopení spôsobu uloženia dún zalomím doľava krížom k trase a už to ide. Motorka sa síce 2x zahrabe, ale v takomto podklade som iné nečakal a napredujem dobre. Tesne pred pevnejším podkladom stojím znova, motor hučí so zaradeným kvaltom no zadné koleso stojí. Tak som došiel. Buď porucha spojky alebo radiacej kulisy. Povetrím letia tony piesku a motor nejde rozobrať. Cez satelit sa spájam s KTM v Blave a skúšame prísť na chybu. Chalani typujú na spojku. Volám nášmu záchrannému vozidlu, už sú na ceste za Jirkom s prázdnou nádržou, stojí 4km odo mňa.

Preto nestláčam záchranný Spot a čakám, organizátor má zrejme vlastných starostí dosť. Za nastupujúcej tmy vietor poľavuje, môžem rozobrať spojku bez rizika množstva piesku v motore. Lamely v strede sú spálené. To nechápem, dávali sme pred pretekom nové a pred rokom som jazdil v piesku viac pri vyššej teplote a nič. Asi súdruhovia kapitalisti začali v rámci krízy šetriť aj na lamelách. Čistím za svetla čelovky 3 hodiny spálené miesta malým skrutkovačom, všetko skladám. Po naštartovaní, ale spojka nevládze v piesku, už je priveľmi zodratá a má malý prítlak. Chystám sa na prvú noc v dunách, počas opravovania zmoknem, uschnem, znovu zmoknem a uschnem a ešte raz. Dvíha sa vietor. Na obzore tancujú odrazy reflektorov áut, moja záchrana sa nepribližuje. Chlapi sa dostali na dostrel k Jirovi.

Narýchlo robím revíziu zásob. Dva litre som vypil počas etapy, v kamelbaku zostalo pol litra. 1,5 litra v pevnej PET fľaši sa porúčalo vo vysokej rýchlosti z motorky a zostali našťastie 2 litre v zadných nádržkách. Takže mám 2,5 litra čo normálne stačí na vyrovnanie deficitu po jednej ťažkej etape. Od postátia šetrím a pretože som od svitania na motorke od začiatku trpím smädom.

Sám v dunách

V noci sa opäť dvíha studený vietor, driemem zabalený v striebornej záchrannej fólii a pravidelne mením miesto. Piesok ma zafukuje a ak závej dosahuje k nosu idem ďalej. Inak hlučný krkavec potichu krúži nízko nad dunou a pozoruje nádejnú korisť. Na svitaní odletel a doleteli muchy.

Volám tímovému Hiluxu a dozvedám sa že sa ku mne nedostanú. Preto dávam otázku riaditeľovi pretekov, či mám radšej dať záchranný signál na organizátorov. Prichádza rada, že pokiaľ sa do poludnia neprebijú pieskom nech aktivujem Spot. Tak sa stalo a pohroma pokračuje. Našich chlapov posielam preč, sú takmer bez vody a paliva. Organizátori sľubujú pomerne rýchle vytiahnutie a odvoz. Síce verím, ale vodu aj tak šetrím. Jeden nikdy nevie. Satelitný telefón zapínam občas, pretože počas poslednej etapy od otrasov odišla nabíjačka a musím šetriť batériu.

Sedím v kotlinke medzi 20 metrovými dunami, motorka opretá o prevej. Jej presun k miestu opravy včera trval 2 hodiny makačky a meral 15 metrov. Spoločnosť poskytujú dva veľké hrby ťavej trávy, jeden malý, sukulent so siedmimi výhonkami a listami v tvare tanierikov, mračno múch, cínovo sfarbené mravce a jašterička. Tá mrcha vo farbe Afrika Korps mi pobehala po bosých nohách a naplašila moju maličkosť. Sedím v tieni sukulentu a mením polohu tela a končatín podľa pohybu slnka. Tieňa je zúfalo málo a vykrúcam hnáty do jogínskych polôh, aby nevyšiel nazmar. Popoludní počujem za dunami zvuk motora, ale vzďaľuje sa. Najčipernejší z mravcov má iba 4 nohy a rád ma pravidelne štípe.

Veľké tmavé maxi (asi) čmeliaky sú vo vytržení z modrej bundy, no z bledomodrého trička dostávajú ruju. Tak radšej sedím v bunde a čelím pravidelným atakom čiernych rozbláznených príšer. Občas nakrátko odletia posúložiť blankytnú kapotáž motorky a v divokej vzdušnej akrobacii sa vrátia späť.

Mám dosť času na analýzu poruchy, vzniknutej situácie a oprávnene si nadávam. No neklesám na duchu a pobyt osamote beriem ako duchovné cvičenie. Čo ma nezabije, to ma posilní!

Blíži sa večer, odleteli muchy a prileteli krkavce. Už sú tri a obsadzujú okolité duny. Vyšli hviezdy, začína byť kosa a o ôsmej večer dopíjam posledný glg vody. Premiestnim sa na vrchol duny, odtiaľ v prípade potreby vidieť blikajúcu čelovku do ďaleka. Šatka je dávno natiahnutá cez nos a ústa, na očiach motorkové okuliare, lebo krkavce radi klovú možným obetiam do očí. Chladná noc končí, krkavcov je už 5 a občas zosadnú kúsok bokom. Majú to pekne zorganizované, ale skapať sa nechystám. S vychádzajúcim slnkom odlietajú krkavce a prilietajú muchy, viac ako včera. Zrejme sa v predstihu rozkladám a lákam drzý hmyz.

V tejto fáze pohyb minimalizujem a po nočnom pohľade do navigácie viem, že bez cudzej pomoci neprežijem. Najbližšie obydlia a cesty sú priďaleko. Už som dlho bez vody, preto ani nejem a neprijímam minerály.

Záchrana

Ráno a dopoludnie sú teplotne znesiteľné, no hustnúcu krv cítiť a vyliezť na dunu je mierny problém. Ulíham na severný chladný prevej.

Zrazu teleport… …sedím doma pri stole, jem chutnú slepačiu polievku a manželka sa usmieva. Do kuchyne presvitá jarné slnko a vonku sa vyhrievajú psy. Vychutnávam kľud a silu krásnej chvíle… …“tak už jsme tady!“ Pália ma oči aj ústa, ale chalani z ambulancie sú reálni. Tak predsa, po 48 hodinách sa teším. Ja blbec naivný.

Dostávam napiť, do vaku nalievajú niečo málo vody a spolu trochu jeme. Pýtam sa či prišli autom, nič nebolo počuť. Vraj je za dunami. Údaj 14 kilometrov vzdušnou čiarou a 20 reálne pri chôdzi šokuje. Šliapali za mnou 6 hodín! Prečo ma orgas neposlali za mojím tímom 4 kilometre keď som vládal??? Nevedia, majú toho dosť. Ani nerozmýšľam čo bude nasledovať, bez slova všetko pobalím. Ešte sa dozvedám že máme 1,5 litra teplej vody na hlavu. Po prvej hodine dávam dolu z nôh čižmy a pokračujem v horúcom piesku bosý. Slnko už nemilosrdne pečie a putujeme od akácie k akácii, dáme 5 minút oddych, hlt vody a tak ďalej. David obetavo robí stopu a Jirko Kašpar mi pomáha v prevejoch nahor.

Prvý osteň bodá hlboko do nohy v okamihu po vyzutí. Našťastie je oceľovo pevný a nezalomil sa. A potom ďalší, a ďalší. Dva razy musím sadnúť a z celej sily ťahať z nohy zabodnuté rastlinné čudo veľkosti mince s množstvom pichliačov. Krv rýchlo zastaví piesok a prach, tak nohy neriešim. Pľuzgiere všetky popraskali dávno. Ku koncu dvakrát vypínam zvuk a čiastočne obraz, no neodpadávam a nesťažujem sa. Chalani si užívajú svoje a nebudem obťažovať. Aj výstroj nesiem sám. Po šiestich hodinách uvidíme odstavené auto na obzore, ale trvá pol hodinu pokiaľ lejem do hrdla polouvarenú kolu a baštím antikŕčovú medicínu. Fuj a mňam. Volám domov že žijem, v noci prichádzame k asfaltke a pred polnocou sa zvítam s Dufinom v kempe na brehu Atlantiku pri Nauskote. Objímem sa s tým nezlomným chlapom a zisťujem, že zostal bez benzínu kus ďalej, no v relatívne prístupnom teréne. Niečo zjeme a v požičanom spacáku smutne ulíham na brehu oceánu. KTM mi chýba.

Ráno Dufino organizuje akciu na záchranu motoriek. Majiteľ kempu krpatý Francúz pozná domácich a tak nechávam zálohu 500€ a 200 dám po vytiahnutí. Ale už včera Dudinovi mašinu nevytiahli a jeden z organizátorov rally nás uisťuje, že veriť tu nemožno nikomu a že motorky zrejme nikdy neuvidíme. Ďakujem za morálnu podporu v ťažkej chvíli. Kamoš zostáva, ja pokračujem s obetavými zdravoťákmi, proste nemám na nič síl.

Zebra bar

Zrána prechádzame cez nekonečné geto s nariedko postavenými chatrčami a s horami odpadkov medzi nimi. Šedivý slum, šedivý prach, šedivý chapi, ženy nevidieť. Dym na obzore z obrej dieselovej elektrárne, vychudnuté zvieratá a pojazdné vraky na ceste. Po hodine a pol sa vymotáme z hrozného miesta a vieme, že to bolo hlavné mesto Mauretánie!!! Centrum sa líši od periférií iba väčším množstvom smetí. Tak deprimujúcu krajinu a mesto zrejme v živote neuvidím. Jedinými ako tak upravenými sú vojaci a policajti. Často majú otravné kontrolné body 100 metrov od seba, konkurenčné zložky predsa nebudú stáť spolu.

Našťastie na juhu začína prírodná rezervácia s pelikánmi, plameniakmi a so sviňami bradavičnatými. Pelikán je podľa vzhľadu také hlúpe lietajúce prasa: špinavý, pažravý a drzý.

Hranicu prechádzame za pár minút, ďalší vládny zmocnenec Kukú robí zázraky. Senegal je zrazu farebný, plný smiechu a úsmevov, s dobrými hlavnými ťahmi. Vysoké štíhle černošky vlnia bokmi a nosia na hlave koše s nákladom, pomaľované autobusy obťažkávajú strapce ľudí, každý s každým komunikuje. A dediny nezapáchajú, čistý zázrak. V Mauretánii je islam brzdiacou a zväzujúcou silou spoločnosti, tu v Senegale sa preferuje jeho veselá forma. Baby perú s holými kozami pri rieke a chodia skôr vyzývavo oblečené ako zahalené, chlapi nasávajú a nikto nič neprikazuje. Spoločnosť má svoje zabehané pravidlá, rodiny žijú pohromade, kto môže pracuje a delí sa s ostatnými členmi.

Auto ma vyklopí v Zebra bare na brehu jazera, kemp je spojený so svetom drevenými lávkami ponad vodu a nasypanou cestou. Tím je v kempe, Jirko st. slzí šťastím a opakuje dokola, že sa hanbí za ponechanie KTM-ky a mňa v dunách. Nekonečný dobrák len ťažko prijíma vysvetlenie, že viac urobiť nešlo a riskovať život pre motorku je kravina. Rovno si švacneme po dva štamperlíky a pivo. Keď teda akože žijem.

A tak 20 hodín po neskutočných udalostiach sedím osprchovaný a oholený pod palmami, nad hlavami poletujúce papagáje, v ruke chladené pivo Gaselle a v reprákoch miestne reggae. Zízam otvorenými dverami na mladé černošky v pestrých háboch ako tancujúc varia. Občas niektorá s pohybmi modelky vybehne a nalieva mi tekutiny. Raj na zemi, nirvána naživo, predošlé dni mi prídu ako zlý sen.

Onedlho dohrmí Jindro, je celkovo piaty! Mauretánsku etapu zajazdil výborne a poskočil v poradí. To všetko po špatnej havárii pred pár mesiacmi, s dochrámaným ramenom a bez prípravy! Tak aspoň takáto správa. Síce tiež spálil spojku (rovnaké lamely ako moje), no už bol za dunami a pobiede dokázal KTM-ku doviesť do bivaku. Jirko na BMW pokračuje mimo poradia, tiež mu vyšiel v dunách benzín.

Večer radosť zo života pokračuje, pečené ťavie flákoty, sladké zemiaky, všakovaké šaláty a pijatiky dávajú život opäť do správnych koľají. Ako málo stačí.

Čo sa vlastne stalo?

Na večernej rozprave vždy padali slová o dĺžke trasy, o miestach tankovania a inak nič. Žiadne údaje typu: medzi WP10 a WP12 dávajte pozor na hlboké priečne jarky, pred CP3 je nebezpečný zráz na dohľad od slaného jazera a podobne. Usporiadateľ úspešne tajil informácie, ale ani po rozhovore s riaditeľom pretekov som nedostal uspokojivú odpoveď prečo. Vznikali nebezpečné situácie, takmer všetky zbytočne.

Pred tak nebezpečnou etapou v dunách nestačil údaj o potrebe 5 litrov tekutín a o tom že niektorí zostanú v púšti dva dni. Mala padnúť zásadná informácia že USPORIADATEĽ SA K NÁM AUTAMI V DUNÁCH NEDOSTANE a teda máme využiť možnosť okolo idúcej záchrany. Jednak som tam nemusel dlho tvrdnúť a jednak nemusel mať usporiadateľ so mnou starosti.

K miestu „pobytu“ v dunovej destinácii sa dostala záchrana blízko tri razy. Najprv náš záchranný Hilux, smiešne 4 kilometre vzdušnou čiarou by trvali pešo maximálne hodinu a pol. Potom prechádzali necelé 3 kilometríky vedľa cez jednoduchý terén Mišúnovci (slovenská skúsená rodinná posádka na aute), nebol problém sa zviesť. A nakoniec kamoš Dufino sa pohyboval síce kus ďalej s autom, ale mal som ešte silu. Zdravotníkov hnali pešo zachraňovať a dopravovať jednotlivých jazdcov osve a nie koordinovane.

Ešte ma čakala polovica nechceného pobytu v dunách, keď bolo vydané oficiálne vyhlásenie že všetci sú zachránení a v poriadku, až neskôr opravené. Boj o prežitie pritom iba začínal. To sa predsa nerobí.

Nedostatok informácií viedol k zúfalej aktivite Dufina na záchranu strojov hlboko v púšti, riskoval veľa. Nakoniec bol úspešný a vytiahol aj Dánovu motorku. Moja prišla pre komplikácie na poradie neskôr.

V kempe sa dozvedáme, že nás pritom orgas pozorne sledoval podľa Spotov a presne vedel kde sa pohybujeme. Dokonca nezávisle zabezpečoval záchranu motoriek cez ten istý kanál. Prečo sme o tom kua nevedeli? Predsa v dnes nevinne vypadajúcej situácii išlo skutočne o veľa záchranárom šliapajúcim 40 km po dunách tam a späť, mne aj nášmu sprievodu. Čo by stalo v prípade neodolného jedinca ani nechcem vedieť.

Samozrejme kopu chýb ide na moju hlavu. Mal som mať náhradnú spojku aspoň na servisnom voze, bezpečnejšie uložená fľaša s vodou nemusela vyletieť z motorky, mal som satelitný telefón dobíjať denne a nie obdeň. Mal som hneď prvý večer volať orgas a konzultovať problém, mal som možno viac čítať medzi riadkami. A treba priznať, že pri prvom osobnom stretnutí mi direktor IR preplatil zálohu nechanú za motorku v Mauretánii.

Všetko zlé je na niečo dobré. Určite sa nevydám do dún bez spojkových lamiel, palivového filtra a plných nádrží na vodu. Určite vylepším GPS a mapové podklady. Určite porozmýšľam ako zlepšiť komunikáciu cez satelity Inmarsat, Thuraya a Iridium. A budem vedieť že v Mauretánii sľuby neplatia, lebo sa proste objektívne nedajú občas plniť. Či si zoberie poučenie usporiadateľ nevedno. Stačí zlepšiť komunikáciu a informovanosť, nič viac. A tiež dodať k zdravotníkom lekára pretože ich vybavenie a možnosti boli úbohé.

Pre krajné prípady je na Tenerife nachystaný vrtuľník s právom letu do Mauretánie, poisťovňa to preplatí. Stačí stlačiť tlačidlo zdravotnej záchrany. Počas púštnej búrky aká bola počas 9. etapy zrejme vrtuľníky nelietajú. Čo potom?

Ako pripraviť motorku

Pre amatérskeho jazdca je optimálna motorka nad 600ccm, pretože malý objem je ťažké udržať pri živote. Motorka má predpísané akurát to že musí spĺňať dopravné predpisy, mať GPS a miesto na umiestnenie Spotu.

Ostatné je na jazdcovi. Potrebuje kapacitu nádrží na 300km a prípadne viac, náradie, lekárničku aj s fóliou, zopár nevyhnutných súčiastok. Vodu nosia jazdci individuálne.

Jazdí sa iba na troch druhoch pneumatík: Dunlop D908RR, Michelin Desert a Michelin S12. Jindro použil jednu sadu Maxxis, vraj dobrá voľba. Všetci bez rozdielu obúvajú miusy vpredu aj vzadu. Napríklad ja som objavil predný plášť prepichnutý krížom cez mius až na druhú stranu dlhým tŕňom z akácie. Vytiahnuť sa dal problematicky kombinačkami. Rozsekaných ráfov a pneumatík o kamene bolo neúrekom.

Na motorke som nosil náradie v skrinke vedľa motora, všetky náhradné páčky a skrutky na kolesá, nabíjačku na telefóny a satelitný a mobilný telefón. Tiež lekárničku a dôležitú záchranársku fóliu, v kritických etapách vodu v zadných nádržkách. Odteraz pribudnú spojkové lamely, palivové filtre a malé filtre na odvzdušňováky.

V bunde mávam za hrsť plastových kravatiek rôznych veľkostí a lepiaciu hmotu na kov.

V aute je komplet vercajch, pneumatiky a miusy, náhradné súčiastky, olej a filtre a podobne. Rýchla asistencia nosí na streche prezuté ráfy, na korbe základné náradie, brzdové platničky a náhradnú reťaz.

Ružové jazero

Nasledujúci deň sa veziem na dodávke Alimaxu Senegalom pomedzi nedisciplinované obyvateľstvo, Hilux čaká na hraniciach na Dufina. Ten je nakoniec úspešný a prichádza po vlastnej osi. Bohužiaľ vo veľkej rýchlosti havaroval Jirko a jeho kľúčna kosť vyletela z puzdra. Počas presunu stojíme pri odbočovaní vľavo, dávame prednosť protiidúcim autám. Zrazu počujeme piskot pneumatík a tupý náraz. Na asfalte leží Lukáš Černý a jeho KTM 690 RR. Odzadu ho nabral nepozorný čierny vodič, zohol mu zadný ráf a pravý výfuk. Ešte bol aj múdry. Motorka je pojazdná, Lukáš v šoku, no tiež schopný jazdy a preto radšej odchádzame. Po blúdení uvidíme konečne Ružové jazero, ktoré ružové naozaj je a na brehoch sú obrovské kopy štrku z ktorých sa vykľuje nakoniec vyťažená soľ. Strážený, ohradený a vcelku vybavený kemp nás prichýli na dva zostávajúce dni.

V dodávke som sedel vedľa posádky zničeného pretekárskeho auta z Alimaxu a ich navigátor ma privádza do úžasu. Na 12 palcovom monitore má stiahnuté mapy zo satelitu a vlastne pozerá na krajinu v reále zhora. Preto šofér dostáva údaje „o 284m zahni doľava o 74°, potom pridaj na rovinke“ a podobne. Teraz sa nečudujem že zopár áut nás dokáže preháňať. Neblúdia a nemusia predvídať čo je pred nimi, oni to proste vedia!

Vo farebnom kempe sa hostíme, pijeme, jeme a pomáhame Jindrovi. Udrží 5. miesto a útočí na 4. No chýba mu čas ktorý strávil nezištnou pomocou Alešovi v 3. etape. Nevadí, výsledok je fantastický. Cesty preteku teraz vedú cez savanu s dedinami z trávnych chatrčí, niekedy sa musia jazdci točiť v slepej uličke na dvore usadlosti pozostávajúcej z kruhových chatrčí medzi kravami. A niekedy uhýbajú pred byvolími lajnami letiacimi z rúk starších detí, mladšie hádžu iba ignorovateľné hovienka. Trávou zarastené cesty sú rýchle, s jamami ukrytými v poraste a s hlbokými koľajami.

V posledný deň je iba okruh okolo Ružového jazera a cieľ spočíva na pláži oceánu. Presúvame sa na korbe pikapu, blúdime cez rybí trh a za ním pečú ženy plody výlovu. Jednoducho rozhádžu ryby do kruhu na piesok, zakryjú vrstvou suchých rastlín a podpália. Tlejúca pahreba sa nechá vychladnúť a pieskovo – popolové ryby sú nachystané na predaj. Alebo ich sušia na rohožiach na slnku. Roman pri blúdení v gýčovej dedinke postavenej na bielom piesku nadržane fotí krásne černošky, ja jeho aj s černoškami.

Pláž vidíme ako poslední. Tu ma prepadá smútok. Nie sklamanie, hnev, ale naozajstný smútok. Sem som túžil prísť na motorke, jedno či v poradí alebo mimo kategórie. Iba si vychutnať radosť z magického konca preteku na kultovom mieste v sedle KTM. Žiaľ nepodarilo sa a neviem či bude Osud nabudúce tak milosrdný a vpustí ma na rally znovu. Ale žijem a zdravie zostalo zachované. Tak čo, sláva víťazom, česť porazeným.

Dlho vážny neostávam a vymýšľam kompozície pre fotky. Na prvej s názvom FEDERÁCIA ležím na piesku a po mne dupú českí pretekári. Na druhej som použil Jumbove dredy. Otočený chrbtom si dávam jeho blonďavé klobásky na hlavu, pridáva sa Bubú a uvoľnenie z napätia prináša salvy veselého rehotu.

Popoludní absolvujeme hodinový kúpeľ vo vlnách Atlantiku, predtým bolo nutné prebojovať cestu z kempu cez predavačov. Arabskí obchodníci sú otravní, černošskí doslova trhajú človeka. Miestny rituál našťastie neplatí v bežnom styku a obyvateľstvo otravné nie je.

Večer je slávnostné vyhlásenie víťazov, večera so šampanským a veselá oslava. My letíme domov. Ukľudňuje sa aj večne nespokojný dobrák Jindro. Keď je 5. chce byť 2., keby vyhral chcel by byť ešte prvejší s polovičným časom, prípadne byť v Dakare za dva dni po štarte v Španielsku.

Motorky vyhral Španiel Viktor Rivera na KTM 530 pred Dánom Klausom Guldagerom na rovnakom stroji pred Julianom Merinom zo Španielska na Yamahe 450. Jindro Moravec zakotvil na 5. mieste a Aleš Černý na 7. pozícii. Blahoželám!

Návrat

Balíme veci a dojednávam ako sa pokúsiť motorku zachrániť. Pre istotu má Hilux aj nové lamely. Stačí vymeniť, naštartovať a odísť z dún.

O desiatej v noci dodymia objednané dva taxíky, no zrazu dohodnutá cena neplatí a odchod sa odďaľuje. Nakoniec prežijeme vozbu 2 hodiny v doprave, ktorej sa nevyrovná nič na svete. Megachaos vládnuci na ceste núti k zamysleniu ako to že sa ľudstvo nevykynožilo pri miestnej doprave. Po príchode na letisko chápeme, že najťažšia etapa preteku nastala teraz. Letisková hala je plná ľudí chtivých odletieť rôznymi linkami, nikde žiadne pulty na čeking a všetci nervózni. Máme letieť o dve hodiny, po dva a pol hodine nie sme ani v lietadle. Počítače nefungujú, letenky vypisujú ručne, policajti zmätkujú a pri bezpečnostnej kontrole sa musíme aj vyzuť, no Jirku s dvomi pivami v plechovke púšťajú. Dokonca elektronicky odoberajú odtlačky prstov, to pre prípad že prídeme do Senegalu teroristicky vyhodiť do povetria miestny povoz s oslíkmi. V lietadle nás letuška niekoľkokrát prepočítava prstíkom nevediac, či správni pasažieri sedia v správnom lietakle. Prípadne koľko utečencov je medzi nimi. Nastupuje mrákotné cestovanie cez Lisabon až do Budapešti a pokles teploty o takmer 40°C oproti Dakaru mierne šokuje. Na druhý deň večer o desiatej volá Jirko st. z Mauretánie že majú moju motorku, čakala v kempe pri Atlantiku. Sláva, tým pádom je všetko v poriadku a už zostáva k šťastiu bezpečný návrat sprievodných vozidiel a posádok.

Čo napísať nakoniec? Asi to že rally bola krásna, namáhavá a dobrodružná. Že vieme obstáť so cťou aj proti mnohonásobným účastníkom Dakaru, šesťdňovej a rôznych majstrovstiev. Že vložené prostriedky neľutujem. A že usporiadatelia sa snažili, ale mali by sa mali zamyslieť na vylepšení informovanosti, pretože niektoré udalosti nejdú vrátiť v prípade prúseru späť. Zaujímavé boli postrehy Jumba, skúseného quadistu, tvrdiaceho že jedna ľahká pracovná štvorkolka s malým vlekom mohla Mauretániu obslúžiť bez problému.

Zároveň spokojne konštatujem užívanie si celého podniku. Ani pri dlhých etapách nehundrem „nech to dnes skončí, mám jazdenia plné zuby“ a podobne. Pocit púštneho dobrodružstva a atmosféra medzinárodného preteku 20 vlajkami na štíte prináša prepnutie organizmu na vyšší level a v ňom udalosti plynú akosi samovoľne. Jazdci a tímy si po počiatočných rozpakoch v druhej polovici skutočne pomáhajú. Pretekanie prebieha nielen vzájomne. Dôležité je zvíťaziť nad sebou, udržať stroj na trati a pri živote, vrátiť sa živý a zdravý z púšte. A na to som na rally prišiel – nie zúčastniť sa. Prišiel som pretekať a zbierať skúsenosti a to som stále s radosťou robil. A vyše dvojdňové opekanie sa na dune iba považujem za bonus v tomto surrealistickom príbehu.

Ak mi niekto položí otázku „Odporúčaš nám zúčastniť sa?“ odpoviem napriek popísaným výhradám bez váhania „Áno!“ Iba dodám, že predošlé riadky veľa objasnia a je potrebné ich čítať. Veď náklady sú oproti podobným rally nízke a rátam že organizátor musí byť v strate. Nádielka zážitkov a jazdenia je pre amatéra tak silná, že takémuto lákadlu určite neodolá. Ja som rád, že som neodolal.

Dobre jazdiaci odhodlaný amatér má veľké predpoklady na dokončenie súťaže, v prípade priaznivých okolností s pekným umiestnením. Musí iba veľa vydržať, mať dobrú motorku, tolerantnú rodinu a potrebný balík peňazí.

Poďakovanie: IBEX, Mediderma, Rokur, Stavorex, KTM Bratislava a samozrejme trpezlivej rodine.
Text: Haro
Foto: Intercontinental, Google, Jirko Kalát st., Dufino