V prvej polovici leta sa nepodaril žiaden alpský výjazd, a tak som bol pomaly zmierený so skutočnosťou, že september to istí, respektíve že vôbec „nič nebude“. Ale naskytol sa voľný termín uprostred augusta, keď sa zo mňa nakrátko stál slamený vdovec. Pre krátkosť času k dispozícii, a absenciu príprav som si ani teraz netrúfol na dlho vysnívaný Piemont. Čo bolo akože horšie, žiaden z mojich stabilných, príležitostných či dokonca nových parťákov nemal v danom termíne čas. „Odvážiť sa“ vyraziť sám? Technicky žiaden problém, ale budem mať z výjazdu potešenie bez zdieľanej radosti?!

Alebo nahradí zdieľanú radosť iná? Trebárs tá z počtu vecí, stihnuteľných za rovnaký krátky čas? Nuž, kým nevyskúšam, nedozviem sa...takže, idem skúšať, aj keď mám k dispozícii mnou vrcholne neobľúbený, prázdninový termín v augustovej plnej sezóne, čo znamená teplo, draho a plno. V auguste do Talianska?? Čo už...

Nedeľa, 18.8.2013

Žilina, Bratislava, Berg, Hainburg, Wien, Wollersdorf odbočka, Pernitz, Klostertaler Gscheid 765m, Höllental, Preiner Gscheid 1070m, Kapellen, Murzsteg, Niederalpl 1220m, Wegscheid, Seeberg Sattel 1254m, Kapfenburg, Judenburg, Murau, Predlitz, Turracher Hoehe 1783m, Nockalmstrasse 2042m, 2024m, Krems in Kärnten, Spittal, Oberdrauburg, Gailberg Sattel 982m, Mauthen, Würmlach -Gasthaus Sebedin. 748km

Už pri vyrážaní z domu mám sklz, odchádzam až po deviatej, napriek tomu chcem dôjsť okľukami až pod Plöckenpass. Môj starší syn by to určite komentoval frázou „si véériš“, a asi by mal aj výnimočne pravdu. Po povinnom presune za Viedeň opakujem trasu, ktorú sme „objavili“ len prednedávnom, a prirástla nám k srdcu, čiže trasu horstvami, tiahnucimi sa severne od diaľnice S6.

Doliny, rokliny a sedlá v tejto oblasti Steirisch-Niederoesterreichische Kalkalpen (najznámejšie sú asi Niederalpl či Seeberg Sattel) sú zárukou prázdnych ciest a pojazdeníčka najvyššej kvality. Presun na juhozápad je vzhľadom na cieľ cesty nutnosť, a keďže od severozápadu sa kazí počasie, táto trasa je jasná. Cesty sú skutočne prázdne, ale keďže je august a pekne, na parkoviskách sú odstavené stovky áut, a som veru rád, že v skorom popoludní ešte všetci ich pasažieri vandrujú kdesi po hrebeňoch, a tak mám cestu snov až po Seeberg Sattel viac-menej pre seba. Nasleduje rýchly kúskom diaľnice a hlavnou cestou až do Predlitzu, kde sa spontánne rozhodujem, že Nockalmstrasse aj tento rok zasa „musí byť“. Ešteže som si zabudol navigačku, možno by ma upozornila, že môj plán je príliš nabitý. Odbočujem teda na Turracher Höhe, kde dávam nevľúdnu ale nevyhnutnú obedovečeru na brehu jazera, a už aj, výrazne po 18:00, pálim cez prázdnu Nockalmstrasse a potom ďalej na západ. Sypem bez prestávok, ale aj tak ma v sedle Gailberg Sattel zastihne tma.

Pokúšam sa opäť a opäť márne dovolať Bergerovcom do Mauthenu, nášho kedysi stabilného ubytovania (včera ma ale majiteľka odmietla, lebo si vraj nebude kvôli jednej noci blokovať apartmán, vystavený na booking.com!). Prechádzam teda do odporučenej susednej dediny Würmlach, kde je v „mojom“ penzióne už zhasnuté, a ujíma sa ma hostinec Zebedin. Vraj je tu už niekoľko storočí, a asi je to pravda. Žiaľ aj služby sú na takej úrovni, ale za 28 Euro na tých pár málo hodín to znesiem. Veď som tu kvôli niečomu inému!

Pondelok 19.8.2013

Würmlach, Plöckenpass 1362m, Tolmezzo, Ampezzo, Passo Máuria 1300m, Pieve di Cadore, Cibiana, Passo Cibiana 1536m, Forno di Zoldo, Passo Duran 1605m, Agordo, Sedico, Feltre, Enego, Trento, Vezzano, Tione di Trento, Ponte Caffaro – Al Pescatore. 377km

Vyrážam v ústrety nádhernému dňu, Plöcken mi vždy dokáže urobiť náladu, aj keď je taký „malý“, a aj keď som tu už toľký krát. Prvé wohnmobily ma ale už tu utvrdzujú v správnosti rozhodnutia, presúvať sa dnes čo najodľahlejšími miestami, pretože august v Taliansku...takže z Tolmezza volím rýchly presun na Passo Máuria. No...rýchly ako rýchly. Do Ampezza to ide svižne, a potom už začínajú nekonečné kilometre nekonečných zákrut na Máuria, tento pass má zákrut viac ako mnoho jeho známych menovcov, až sa vám začnú prejedať.

V sedla dávam kávičku a som aj celkom rád za príjemný pokec s domácim Rakúšanom, čo sa sem prišiel vyblázniť na zetkovej Kawe. V presune na juhozápad pokračujem veľmi peknými sedlami Passo Cibiana a Passo Duran, ktoré obe ponúkajú samotu, kvalitné zákruty a (najmä Duran) aj nádherné dolomitovské scenérie. Plne ich odporúčam ako náhradu za slávne sedlá Sella&Co, najmä pre tých, čo nechcú byť zdržovaní kolónami čumilov.

Na Durane dávam neskorý obed, ktorý mi pripomenie, že som už v krajine vysokých cien, menších porcií, účtovania debilného „coperto“ a šlapačkových záchodov. No ale čo človek nespraví pre toľkú nádheru???

Ďalší presun do doliny Val Sugana je otravný (obchádzka smeruje dopravu cez centrum Feltre), potom miestami rýchly štvorprúdovkou do Trenta, a následne scenericky veľmi zaujímavý „vrchom“ cez Vezzano a pokračujem na juh až k jazeru Idro. Už som taký unavený, že necelých 20km pred cieľom jednoducho musím zastaviť! Pauzu si dovoliť môžem, Hotel Al Pescatore v Ponte Caffaro na brehu jazera Idro mám vopred zajednaný na 2 noci, a môžem ho vrele odporučiť ako východiskový bod na výjazdy v tejto oblasti. A nielen preto, že sme tu už boli, alebo že výber ubytovacích zariadení pri Idre je stále viac než veľmi skromný. Al Pescatore má slušný personál, na talianske pomery bohatú stravu a vcelku rozumné ceny (50 Euro na noc v jednoposteľovke s PP v aguste!).

Utorok 20.8.2013 ťažiskový okruh

Ponte Caffaro, Anfo, Passo del Maré 1418m, Passo della Spina 1521m, Passo Della Berga 1525m,Passo Dosso Alto 1725m, Passo Maniva 1664m, Goletto delle Crocette 2070m, Giogo della Bala 2129m, Passo di Croce Domini 1892m, Breno, Edolo, Ponte di Legno, Passo Gávia 2621m, Ponte di Legno, Monno, Passo della Foppa 1852m, Passo di Guspessa 1824m, Passo Aprica 1176m, Edolo, Breno, Passo di Croce Domini 1892m, Goletto di Cadino 1938m, Goletto Gaver 1795m, Bagolino, Ponte Caffaro. 332km

Takže dnes je ťažiskový deň, počasie praje. Pokúsim sa na x-tý pokus prejsť hrebeňovku medzi Passo del Maré a Passo Maniva, ktorá mi doposiaľ nebola dopriata kvôli zosuvom pôdy a následným opravám na tomto pomerne krátkom, ale náročnom a neopísateľne nádhernom kúsku cesty. Možno preháňam, možno nie, ale je to pre mňa veľmi emotívny kút Álp. Deň sa začína hľadaním čerpacej stanice, ktorých je v okolí jazera Idro menej než poskromne, a hlasno v prilbe nadávam sám sebe, že som včera večer pri príjazde k jazeru ignoroval niekoľko otvorených púmp. Malú predraženú pumpu nachádzam po blúdení hore-dole až na opačnom konci jazera v obci Idro, čím strácam dobrú hodinu. No nič, už sa len upokojiť, späť do Anfo, a hor sa na dobrodružné serpentíny Passo del Maré!!

Jazdecky to až také veľké umenie nie je, dobrodružnosť celého výstupu spočíva v tom, že cesta je neuveriteľne úzka, a do žiadnej z nespočetných zákrut a serpentín nie je vôbec vidieť. Prekonať takto tých 1000 výškových metrov je krásne adrenalínový zážitok. Škoda len, že za tých pár rokov, čo som tu nebol, okolie cesty dosť zarástlo kríkmi, a miest na fotografovanie ubudlo...už som teda pri chate, a s tlčúcim srdcom pokračujem hrebeňovkou lesom miernym stúpaním na Passo Della Spina. Potiaľto to poznám, a rovno vchádzam do prvého tunela v ústrety nepoznanému. Nasledujúce stovky metrov predčia moje očakávania – úsek medzi passmi Spina a Dosso Alto je ešte krajší a exponovanejší, než ako som si ho vysníval!!!

Párkrát mi na šotolinke v skale nad priepasťou na 300kg mašine aj stlačí zvierač, ale potom si už len užívam dobrý pocit, a neskôr serpentíny na Dosso Alto. Z Dosso Alto na passo Maniva je traverz exponovaný, ale idem po „správnej“ strane (bližie ku kopcu a ďalej od zrázu), takže všetko ok. Z Manivy nasleduje ďalšia lahôdka, a síce výstup na Goletto Delle Crocette (z niektorých miest dovidieť až na na jazero Garda), kde končí asfalt, a nasleduje 8km peknej šotolinky s neopísateľnými výhľadmi do doliny a na západ, cez Giogo Della Bala, až na Passo di Croce Domini (kvôli záverečnému zvetranému strmému klesaniu na Croce Domini je lepší takýto smer presunu, minimálne pre ťažké motorky!).

Tak, Croce Domini. Je 12:25, cieľ splnený, počasie aj žalúdok držia. Dám teda ešte Gáviu??? Je to ďaleko, plán šialený, sám neviem. Zídem do Brena, dolinou na Edolo, a uvidím. Buď až na Gáviu, alebo aspoň Vivione. Klesanie a vykrúcanie do Brena nemá konca-kraja,ale som rozhodnutý všetko stihnúť. V doline zisťujem, že hlavná cesta smerom na Edolo je už vybudovaná hodný kus, a končí vlastne až vo Forno Allione, zhodou náhod na križovatke, kde sa musím rozhodnúť: Vivione, alebo Gávia? Urobím jeden nerozhodný okruh po kruháči, a vzhľadom na čas, ušetrený rýchlostnou cestou, sa rozhodujem pre Gáviu. MUSÍM tam byť...nasleduje svižný presun do Edolo, a následne do Ponte di Legno, a aj výstup na Gáviu je nečakane rýchly, vzhľadom na to, že je august.

V sedle rušno, ale pauza na Gávii byť musí. Dávam neskorý obed v Rifugio Bonetta (slušné špagety), ktorý ma doslova nabil, (začal som s tým už včera na Passo Duran – obedovať na poludnie, týmto činom a dňom som po všetkých tých rokoch skončil s jazdením o hlade!), a tak sa spúšťam naspäť do Ponte di Legno... zanedlho pred Monno prichádza ďalšia dilema: odbočiť z SS42 na Monno, a urobiť zas úchvatný hrebeň Passo di Foppa – Passo di Guspessa?! Je už pokročilé popoludnie, poznám otravný presun z Aprica do Édolo, ale aj tak asi 10m pred križovatkou v duchu hlasujem ZA, a odbočujem!

Nekonečné serpentíny z Monno na Passo di Foppa trvajú oveľa dlhšie než som čakal, ale cesty späť niet. Pokračujem hrebeňom na Passo di Guspessa, pár krízoviek (idem po vonkajšej strane cesty...) je ale kompenzovaných nezabudnuteľnými výhľadmi do doliny Valtellina a na náprotivné končiare Bernina Gruppe.

Z Guspessa na Passo Aprica ich vystriedajú výhľady na hrebeň Bergmaskanských Álp, a „získavam“ ďalší časový sklz pri klesaní v beznádejnej kolóne do Aprica. Odtiaľ rýchly presun do Edolo, Breno, kde začína divoký výstup napäť na Croce Domini...tu už rátam sekundy, pretože by som nerád prišiel o večeru, a ešte „neradšej“ by som šiel čo len kilometer po tme! Na Croce Domini ani nezastavujem, na magickom Golleto di Cadino len na pár sekúnd kvôli povinnej fotke, a daváj, dolinou cez Goletto Gaver, smer Bagolino. Tiež som si myslel, že to bude trvať kratšie, ale tie kilometrovníky ubúdajú pomaly. Popod Bagolino už len obchvatom (Bože! Kedy budem mať čas ísť zasa cez toto unikátne historické horské mestečko, notabene tam zastaviť a pokochať sa?), ešte 8km serpentín, a už aj stojím na vyhliadke nad jazerom Idro...

ZVLÁDNUTÉ! 12 hodín v sedle, šialených 330km a 15 passov za mnou!! Takto to má byť, takto to mám rád, a môžem aj sám. Na druhej strane – vydalo by to s malými zachádzkami aj na 3 dni jazdenia, takže vlastne sám neviem, či to takto naozaj má byť.

Streda 21.8.2013 presun do Sankt Johann

Ponte Caffaro, Tione di Trento, Pinzolo (kolóna), Madonna di Campiglio (lanovka na Brenta), Passo Campo Carlo Magno 1682m, Dimaro, Malé, Revo (SS42), Fondo, Passo di Mendola 1360m, Eppan, Bolzano, SS508 Val Sarentino (Sarntal, 22 tunelov ako Gorges Daluis), Sarnthein, Penser Joch 2212, Sterzing, Brenner Autobahn, Innsbruck, Worgl, Sankt Johann in Tirol – Hotel Tirolerhof. 365km

Ubytovanie v Ponte Caffaro mi končí, včerajškom bol môj cieľ nielen splnený, ale aj ďaleko prekonaný. To však neznamená, že sa idem flákať. Po raňajkách smer sever, a tiež až na križovatke v Tione di Trento sa rozhodujem, že na sever pôjdem priamo, po SS239 cez Madonna di Campiglio, resp. sedlo Campo Carlo Magno. Cesta ubieha nečakane svižne, keď tu asi 5km pred Pinzolo dorážam na koniec kolóny. Tipujem nehodu, ale keďže nemám času nazvyš, opatrne kolónu obieham...žiadna nehoda, jednoduco Pinzolo nemá šancu prepustiť také množstvo dovolenkárov na autách, čo smerujú do Madonny di Campiglio!

Pri stúpaní do sedla obdivujem bralá Brenta Gruppe po pravej ruke, a v „Madonne“ sa spontánne rozhodujem vyjsť kabínkou na hrebeň..! Motorku drzo odstavím v zákaze až pri dolnej stanici kabínky , na otočku kabínkou na Monte Spinale (2093m) hore, pár fotiek, kabínkou dole, a už aj pokračujem v jazde. Užívam si zvláštny fenomén: napriek tomu, že je vrchol letnej sezóny (polka augusta v Taliansku!), cesty okolo poludnia sú takmer úplne prázdne! Popri horských cestách parkujú stovky, ba tisíce áut, ale všetci sú teraz niekde na turistike. Jazda do doliny do Dimaro, a následne cez Malé a Revo, až na Mendelpass, je neskutočným zážitkom, najmä po tom, čo sa pred Cles odbočí doľava na pokračovanie SS42: kvalitný nový asfalt, nekonečné, ale široké zákruty, úžasné výhľady, žiadna premávka (ani v obciach!), a to platí až na Mendelpass, ktorý poznám iba ako beznádejne preplnený!

Takže nielenže som ušetril čas, ešte som si aj kvalitne svižne zajazdil, úplne bez stresu! Dušu mám na mieste, viem, že Penser Joch stíham! Hop teda z Mendelpassu na Bolzano, v Bolzane sa orientujem jednoducho podľa slnka, vidím zhruba, ktorá dolina môže/mala by/musí byť Sarntal (smer Penserjoch), značená odbočka jednoducho musí prísť! Po čase malých nervov a zopár „talianskych“ križovatkových scénach je vytúžená odbočka nájdená, a začínam otvárať plyn i hubu: Penser Joch som navštívil doposiaľ iba zo Sterzingu, na otočku, ale nástup z Bolzana, to je iná káva! Ono sa to nezdá, ale z Bolzana je to takmer 2000 výškových metrov (nemá ani Bonette!), a hlavne vstupnou bránou do doliny je brutálna roklina, podobná Gorges Daluis, napočítal som počas jej prejazdu tuším 22 tunelov! Podo mnou sa už ale stavala nová, rýchlejšia cesta s menším počtom oveľa dlhších tunelov, tak sa poponáhľajte!

V sedle Penser Joch si dávam neskorý obed, príjemným prekvapením sú opäť normálne veľké porcie, zaplatiteľné ceny, a tiež sa neúčtuje debilné nezmyselné „coperto“! Sme síce ešte v Taliansku, ale už tom tirolskom...zostup do Sterzingu, a cez Brenner (z časových dôvodov po diaľnici, aj keď aj obyčajná neplatená cesta je normálne značená) a Innbruck rýchlo do Sankt Johann in Tirol, lebo už je večer!

Štvrtok 22.8.2013

Sankt Johann in Tirol, Fieberbrunn, Griessenpass 963m, Saalfelden (zápchy), Maria Alm, Filzen-Sattel 1291m (semafóry), Dienten, Dientener Sattel 1357m, Bischofshofen, A10, Altenmarkt in Pongau, Schladming, Liezen, A9 (omylom), Rottenmann, šotolinky na hrebeni, Trieben, L713 Kaiserau 1000m, Admont, národný park Gesäuse, Hieflau, Gams, Wildalpen (dolina Salza), Gusswerk, Wegscheid, Niederalpl 1220m, Kapellen, Murzzuschlag, Semmering, Knoten Seebenstein, Wien, Schwechat, Berg, Bratislava, Žilina. 717km!

Na pláne je iba presun domov,ale nakoniec je z toho bláznivá jazda, podobná tej z prvého dňa! Zo začiatku ide všetko podľa plánu, a v nádhernom počasí prechádzam známe i menej známe sedlá Salzburger Land-u, a neskôr doliou cez Schladming až do Liezen, kde omylom odbočím na diaľnicu A9. Čo s tým? Na mape vidím, že sa cez hrebeň akousi cestičkou musí dať dostať „o dolinu severnejšie“. Pri najbližšej príležitosti schádzam z diaľnice (Rottenmann) a už blúdim do horského hrebeňa na sever od nej, v miestach, kde „tuším“ prechod na druhú stranu. Nachádzam akurát lesné šotoliny, a som rád, že sa celé hľadanie nakoniec zaobíde bez pádu (300kg moto s ABS na šutri smerom dolu prudko zrýchľuje!). Neskôr, na tretí pokus, asfaltovú štátnu cestu naozaj nachádzam (bola niekoľko km východnejšie než kde som ju podľa mapy a slnka odhadoval ja...), je to cesta L713 z Trieben do Admont, bezmenné sedlo má 1000m.n.m. (lyžiarske stredisko Kaiserau??), serpentíny priam idylické z južnej i severnej rampy, jediná premávka sú miestni kuriči na letitých superšportoch...všeobecne je pre mňa priam balzamom na dušu, vidieť najmä v Rakúsku toľko dokonale zachovaných motoriek zo začiatku 90.rokov, akoby som sa ocitol v stroji času!

V Admonte odbočujem na východ, rovno do národného parku Gesäuse, ktorý je krásny ako centrálne Dolomity, jeho rokliny asi ešte krajšie, k tomu žiadna premávka...no a pokračujem opäť úžasnou dolinou rieky Salza, roklinami popod masív Hochschwab, cez sedlo Niederalpl a Murzzuschlag na diaľnicu S6, a odtiaľ už úplne vyflusnutý zvyšných 360 či koľko kilometrov viacprúdovo až domov.

Ono zasa až také jednoduché to nebolo. Hneď v oblasti Semmeringu som prečkal nejaký čas v zápche, ktorej dôvodom bola ľahká nehoda kamióna a poľského Passatu. V kolóne sa ku mne dostal motorkár z južného Slovenska na FJR, ktorý sa mi ani len neodzdravil, hoci sme mali dole prilby a stáli pár minút 2m od seba... Onedlho som obchádzal ďalšiu zápchu cez Schwechat, ktorej dôvodom bola hromadná nehoda áut pri letisku, značky mali české, poľské, maďarské, rumunské a slovenské. Zlatým klincom boli šialení vodiči na Prístavnom moste a pri Avione, cítiaci potrebu predbehnúť motorku, silnejšiu než ich črepy, po krajnici... takže takto citlivo som bol postupne pripravený na návrat domov...

A to je všetko. Som rád, že sa výjazd podaril, a že počasie napriek všelijakej predpovedi vyšlo na jednotku! Som rád novým veciam, i tým známym. Nebolelo to, dokonca to bolo nádherné, a mať niekoho so sebou, stihol by som menej. Ako hovorí najznámejší slovenský birmovaný komunista, doprial by som to každému. Tak nasadať!