Nielen ja, ale aj moje srdiečko, Monika, sme už minulý rok vedeli, že aj keď je more krásne, potrebujeme zmenu a obaja sme presne vedeli akú. Začalo to snením a aby sny nabrali reálne rozmery, stiahol som z tohto serveru všetky cestopisy o Alpách a hltavo sme si ich obaja prečítali. To už sme vedeli, že je najvyšší čas kúpiť si mapu, všetko si na nej nájsť a zaznačiť miesta, ktoré chceme vidieť. A tak to začalo, ani sme si nevšimli, ako rýchlo. Kúpili sme mapu Európy v mierke 1:1 000 000 s hrebeňovou väzbou, aby sme si mohli vybrať tie stránky, ktoré potrebujeme. Potrebné stránky sme si okopírovali a jeden tmavý jarný večer som pozliepal čierno-bielu mapu veľkosti A0. Veľký matrac na zemi v obývačke, dutá hracia skrinka vytvárajúca zvukovú kulisu a záhadnú blikajúcu žiaru, žltá zvýrazňovačka v jednej ruke, cestopisy v druhej, keksíky v tretej a štvrtá ruka masírovala tie ruky, čo už boli unavené. Tak takto vznikol plán našej cesty. Chvíľu trvalo, kým sme zladili všetky miesta, čo sme chceli vidieť, s realitou a s pukajúcimi srdiečkami sme si uvedomili, že za dva týždne to asi nestihneme. Keďže sme si nevedeli celkom predstaviť, aké je to jazdiť po Alpách, naplánovali sme si do bodky prvé tri dni a presný program na tie zvyšné sme nechali otvorený s tým, že sme mali približnú predstavu a na mieste uvidíme, čoho sme schopní. Naša dovolenka predsa nie je naháňačka, chceme si oddýchnuť, v pokoji obdivovať výkvety fantázie nášho Stvoriteľa a ak niečo nestihneme? Veď príležitosť ešte bude. Snáď.
Pred odchodom sme ešte narýchlo pozbierali skúsenosti od Veľkého Plánovača Herghotta a jeho Gabiky, napísali si všetky dôležité telefónne čísla pre prípad neočakávaný, dokúpili zopár nových koní, prefarbili ich na červeno a aj napriek dobre mieneným radám nášho Motorkárskeho Otca na neprekonateľnom Stroji, ktorý muselo stvoriť samotné peklo, sme naplánovali vytúžený odjazd na sobotu 31. júla, roku Pána 2004. A tu už po dlhom predkeci prichádza konečne niečo normálne.

Deň D (505 km)
BA-Wien-Linz-Salzburg-Zell am See

Ako sa dokážu dve osôbky nabaliť do troch kufrov a tankvaku na dva týždne, so stanom, teplými spacákmi, zimným oblečením a jedlom na dva dni? Sám nechápem, ale fyzická sila opäť zvíťazila. Plnenie kufrov v neskorej nočnej hodine neveštilo nič dobré. Ešteže sa veštby obvykle mýlia. A tak po päťhodinovom spánku štartujem mojich V4 a cestou k milej zahrievam novučičkú zadnú 180-ku. Treba vyraziť čo najskôr, lebo teplotné predpovede veštia motorkárom na ceste barbecue a tak sa „už“ o 8:00 ozývajú posledné cvaknutia preťažených kufrov v ospalej Vrakuni a naša slovenská vlajka máva nešťastným príbuzným. Tak, vôňu posledného lacného benzínu si vychutnávame na JETke v Pétrške-né a vyrážame pokoriť „pánov dôležitých“ na malom prechode v Kitsee. Náš „vianočný stromček“ im hneď prezradil, že si ideme na rozdiel od nich užívať a radšej sa nám na naše výrazy pod prilbami nechceli ani pozrieť. Ešte posledné úpravy oblečenia, upokojovanie mojej vystrašenej milej a za nami už zostáva len vytrhaný asfalt a sladkastá vôňa katalyzátora. Prvý nepríjemným úsekom mala byť podľa mňa Viedeň, ale zdolávame ju bez problémov a po hodine jazdy si robíme prvú zástavku. Uff, Oskar začína prikladať do vyhne a tak zhadzujeme zbytočné kusy látky z tela, dopĺňame hádvaó, vrážam štuple do uší a fičíme ďalej. Dnes máme pred sebou odhadom 550 km, tak šup-šup, 1-2-3-4-5-6 a naším obľúbeným tempom 120 až 130 odkrajujeme z nekonečnej diaľnice. Keď treba, 106 vykŕmených koníkov sa vie predviesť aj s takým nákladom, ako sme im nemilosrdne nadelili.

Cesty majú tí sedliačikovia pekné, to im uznávam, až na niektoré úseky, kde sa tri pruhy odlievajú sa v jeden, ale vtipné kreslené ksichtíky naznačujúce zvyšnú dĺžku opravovanej trate nás príjemne pobavili. A tak konečne tankujeme na OMV. Tu zažívam veľmi príjemne prekvapenie. Tak tato hračka žere len 5 litrov! Čiže na jednu nádrž dokáže spraviť 420 km. To sa už začína blížiť fotríkovej škodovke 120 GLS :-) Druhá výhoda tejto rýchlosti je, že necítiť absolútne žiadne vibrácie.
Cesta po diaľnici pri Oskarových 30tich stupňoch sa dá vydržať len ak máte čierny priezor. Zástavky si robíme stále častejšie, lebo riťky už bolia a treba si ich vymasírovať. Holanďania sa dobre bavia, keď si líhame na trávu a vzdycháme. Toto si oni na tých maxiplechovkách (rozumej karavanoch) neužijú, o čo prichádzajú, ha! Z času na čas odjeme ešte z mamičkiných nekonečných zásob rezňov a ryže a zapíjame americkými kvapalinami.
Za Salzburgom už nie je ďaleko do kopcov a tu sa naše pripečené motorkárske mozočky preberajú. Prvý tunel a sme v tom, sme v Alpách. Ty kokso, ten endorfín si robí s telom čo chce. Odbáčame z diaľnice na lokálku, ale napriek kopcom teplo neustáva. Šípky na Zell am See nás po chladiacej prestávočke privádzajú do mesta tunelov. Áno, takto by som to Zell am See premenoval. Z tunela do tunela, tušil som, že tu zablúdime. Nestalo sa, iba sme to mestečko prešli durch. Pravidlo je, že treba odbáčať stále doprava. Pýtame sa jednej dobrej ženskej duše na cestu a na pamiatku jej oškierame auto bočným kufrom. Do prkínka, však sme širokí jak trabant, až teraz si to uvedomujem. Ona si to našťastie nevšimla, oškreli sme ju zákerne a potichu :-). Prvý kemp sa nám vôbec nepáči a vraciame sa k jazeru, kde sú ďalšie dva. Oba majú tabuľku „Obsadené“, ale miesto pre dvojicu štíhlych dobrodruhov sa vždy nájde. Aha, takže ignorovať tabuľky a spýtať sa osobne! Vyberáme si ten krajší, volal sa Seecamp. Kemp je plný maxiplechoviek z Holandska, nenadarmo sa vraví „bludný Holanďan“. A Monika už aj vie, čo chce odo mňa na Vianoce – karavan. Za 22 ojro máte skvelé teplé sprchy pre seba, studenú sprchu pre vašu kovovú frajerku, playstation, ping-pong, bongo-bongo. Ach nie, to som mal len ja! Akurát za varič musíte platiť a za práčku. Okolo 18:00 rozbaľujeme stan a idem si oči vyočiť: chýba nám jedna tyčka ku stanu. Našťastie nie až tak podstatná, drží vo vzduchu len predsienku, ale kazí mi to náladu na najbližších veľmi veľa minút, kým sa mojej drahej podarí utešiť ma. Druhá vec, čo ma znervóznila, bola ubudnutá brzdová kvapalina v spojke. Zajtra sa chystáme na Grossglockner, snáď to ešte vydrží a v pondelok skočíme do servisu vyžobrať pár kvapaviek. Večer sa ešte vozíme na detskom kolotoči a hojdačkách a líhame spánkom spravodlivých.

Deň druhý (120 km):
Zell am See-Grossglockner-Zell am See

Do ružova vyspatučkí, ale trošku dolámaní z nezvyku spať v tomto zelenom tanku, ako to náš stan pomenovala moja šikovnejšia a krajšia polovička („lebo je zelený a je v ňom bordel ako v tanku“), po rýchlych raňajkách z domácich zásob vyrážame s jedným kufrom smer Grossglockner. Na tento deň plánujeme len tento výlet, lebo po včerajšku si chceme odpočinúť. Sme predsa na dovolenke! Dočerpávam peňaženku v bankomate a opúšťame mestečko. Šípky nás neomylne privádzajú na mýtnicu, kde od nás chcú neslovenských 17 ojrošov. Naša radosť trošku poklesla lebo začína popŕchať. Tak sme sa tešili, že konečne tam budeme prvý, čo mali slnečné počasie a ono sa to pokaká? Monika navlieka novučičkú dažďovku, ja novučičké návleky na čižmy, fotíme si bizóny a hurá do kopca. A začínajú naše prvé serpentínky a vracáky. Ideme vyššie a vyššie, predbiehame nemožne pomalé plechovky a maxiplechovky a tu hľa, Monikine prosby boli vyslyšané: vyšlo slniečko a po celý deň už ani nezašlo. Na tento deň budeme dlho spomínať, tu sme stratili naše Alpské panenstvo. Všade možne zastavujeme a fotíme. Veď tí, ktorí ste tam boli, viete, o čom hovorím. Ja až teraz chápem, o čom ste to písali. Postupne sa prepracovávame na Grossglocker, respektíve parkplatz pod ním. Oskar nám naozaj praje a odkrýva prekrásny pohľad na vrchol. Tak tam ale už len pešky. Odparkujeme tátoše na parkovisku vyhradenom pre motorky a nachádzame skrinky pre bikerov: tu si môžete zadara odložiť a zamknúť vaše prilby, bundy, čižmy! Toto v našej Alma máter nebudeme vidieť najbližších sto rokov. Nakupujeme suveníry, fotíme živé svište, cikáme a objavujeme to, o čom nikto nepísal a kto tam nebol, môže ľutovať: pešia cesta na hrebeň kopca sa začína skvostnými tunelmi, z ktorých každý ukrýva nejaké prekvapenie. Fotíme, točíme videa a podobne. Nebudem prezrádzať viac, choďte si to pozrieť sami. Po návrate ešte okukávame sochu Franza Jozefa, pohrávame sa s ďalekohľadom, vyjedáme mamičkine rezňové zásoby a štartujeme späť. Cestou fotíme opäť o dušu, jednu aj druhú. Tu by sa dali stráviť kľudne aj dva dni. Cestou ešte vybiehame na Edelweisspitze, tzv. Bikers Point. Sem musí každý správny motorkár, je to jeho česť a povinnosť! A výhľad odtiaľto je úžasný. Len nechápem, prečo sa po tej uzučkej ceste trepali autá. Inak, ako na jednotke, sme sem nestúpali.

Cesta dole už ubieha rýchlo. Takže ešte zopár technických slov. Najnižšia teplota bola 10 stupňov, to keď pršalo. Hore bolo okolo 16 a k tomu mal Oskar grilovaciu párty. Ale ani to nezabránilo tej mojej plechovej nevernici, aby sa zahrievala a ventilátor išiel bez prestávky. Teplomer ukazoval 104 stupňov. Hore som stretol jedného holanďana na rovnakej mašinke a vravel, že on mal 107 stupňov a že je to normálne. Iba cesta z kopca ju dokázala ukľudniť. Darmo, jej štyri valce sú riadne nadržané. Cestou nás predbehlo len jediné auto, to bol nejaký kamikadze. Brzdili sme takmer iba motorom, až na zákruty.
Večer obliekame plavky, reku ovlažíme sa v jazere, ale strach, že by nám husia koža ostala na zvyšok večera, nám dovolil vliezť iba po kolená. Možno keby nebolo osem hodín večer, tak ideme aj hlbšie a necháme sa zjesť. Takže hurá do teplých spŕch a do vychladnutého zeleného tanku. Čo treba pochváliť, v kempoch „tam na západe“ sú ľudia veľmi ohľaduplní a akonáhle zachádza slniečko, všetci už len šepkajú. Včetne motorkárov!

Deň tretí (241 km):
Zell am See-Innsbruck-Nassereith-Fernpass-Routte

Po výdatnom spánku vyrážame so skorou rannou jedenástou hodinou smer zámok Neuschwanstein. Túto maličkú zachádzku musíme absolvovať, lebo návšteva tohto rozprávkového zámku je náš sen od minulého roka. Berieme teda účet z kempu a Monika ma upozorňuje, že sme evidovaný ako krajina pôvodu Czechoslowakei - Pressburg. Než sa napojíme na diaľnicu, zastavujeme v servise a nechávame si doliať tú nešťastnú brzdovú kvapavku do spojky. Chlapík vypýtal drzo 5 ojrošov a ja zvažujem, či by som za to nemal už celý liter. Našťastie týmto sa problém vyriešil a bublinku v nádržke som už odvtedy nevidel. Po rozpálenej diaľnici (vzduch 28 stupňov) prichádzame do samotného pekla: 12 kilometrová zápcha až po Innsbruck! Sámoška, pre nás to znamená len spomaliť a ísť stredom cesty, dokonca policajt na nás kývne, aby sme išli dopredu. Ale motorka nešťastne spúšta ventilátor a teplota ani po malom zrýchlení neklesá. Dôvod zápchy je neúnosné množstvo kamiónov. Potom už nastupuje sviežejšia cestička lesmi, smer Fernpass. Cesta je prekrásna, vychutnávame decentné stúpania, klesania, zákruty, vdychujeme ihličnatý vzduch a tu odrazu zastavujeme. Predbiehame pomaly šóru áut ale ďalej sa ísť neda: v ceste stojí niekoľko áut a vrtulník. Zopár záchranárov nakladá rozsypaného motorkára, čo zjavne nezvládol zákrutu. Jeho kolegovia stoja okolo a vyťahujú obúchanú mašinku z priekopu. Tak a odteraz ideš pomalšie, vraví nekompromisne Monika! Pridávame sa ku skupine nemeckých motoriek, čo nás medzitým dobehla a na chvoste ich skupiny absolvujeme zvyšok cesty. Kemp pri jazierku Heiterwanger See, čo sme si vyhliadli, je beznádejne plný a ja ruším vetu z predchádzajúceho odstavca, že motorkár sa zmestí všade. Tak pokračujeme do Routte, kde o 17:00 rozbaľujeme tank na prekrásnom trávniku za „pouhých“ 15 ojro. Sme kúsok od nemeckej hranice a realizáciu nášho sna nechávame na zajtra. Pri rozbaľovaní objavujem svoje druhé pero, čo som nevedel v tom bordeli nájsť. Tyčky od stanu sú však niekde stále záhadne ukryté.
Ideme sa osprchovať a s nešťastím zisťujeme, že sprchy sú na žetóny. Tak sa obraciame na správcu a vrátnika kempu v jednej osobe, s nosom červeným ako moja VFRka, s jasnou otázkou a on nám ponúka žetóny (1 ojro = 8 minút teplej vody). Navrhuje nám však kúpiť len jeden, že to nám stačí, že jemu by určite stačil a pritom hltavo okukoval ladné krivky mojej „ľadvinky“. Ešte ho trochu poprovokujeme a ideme do tej sprchy. Po občerstvení trielime do mestečka na večeru a vyhliadneme si taliansku reštiku, lebo veľký výber podnikov tu zrovna nie je. Množstvo múch a absencia zákazníkov sú nám podozrivé, ale hlad je silnejší pán ako rozum. A tak po nejakej dobe vidím svoj 13 eurový nedopečený bravčový steak znova. Pomohol tomu aj pohľad a vôňa mamičkiných zásob. Kua a zase som hladný...

Deň štvrtý (50 km):
Reutte- Neuschwanstein-Reutte

Tak, stan ostáva stanom a my vyrážame o desiatej do Nemecka. Našťastie mi za chrbtom sedí „dvojnohý kompas“, inak by som hneď ráno zle odbočil. Ak sa tam niekedy vyberiete, sledujte šípky na Kónigschloss, inak sa budete točiť ako my dokola. Milé dievky v šporťáku nám poradili cestu a my ich tentoraz nechávame odísť bez škrabancov :-) Ak niekedy budete v blízkosti tohto zámku, nenechajte si ho ujsť! Ručím vám vrátením benzínu za to, že budete unesení! Je ako z rozprávky. Takáto stavba na úpätí Álp. Škoda, že tie najkrajšie fotky sú z vrtuľníka. Neodolali sme a kupujeme si vstupenky na prehliadku. Poviem vám, všetky slovenské zámky a hrady môžeme rovno zatvoriť. Niečo tak bohaté, vyšperkované a prešpekulované som v živote na žiadnom zámku nevidel. Tých 9 ojroškov stojí za to. Panovník tam mal dokonca splachovací záchod! Nie som veľmi na históriu a nepamätám si ani, v ktorých rokoch sa staval, niekedy koncom 19steho storočia tuším, ale predtým tam stál nejaký iný hrad. Samozrejme, že sa treba poprechádzať poriadne po okolí, navštíviť most Marien Brucke, z ktorého sa dá nádherne zámok fotiť, prejsť sa po nádvorí zámku (slováci, to je zadara), obliehať druhý zámok Hohenschwangau, trochu menší, prejsť sa popri jazere Alpsee a nakúpiť suveníry. Na naše prekvapenie sa dá pod hradom dobre a pomerne lacno najesť.

Večer sa v našom mestečku ideme doraziť na kúpalisko, kde po 18stej hodine klesá cena vstupného na 3,50/osoba. V bazénoch (2 dospelácke, jeden detský) nás nie je nikdy viac ako štyria, väčšinou sme len sami dvaja, teplota vzduchu je zatiaľ akurát. Zneužívame teplé sprchy, čo sú na našej dovolenke nedostatkovým tovarom, fotíme si pri bazéne slnko zapadajúce medzi špicmi Álp a vraciame sa do kempu. Ach, tá tráva...

Deň piaty (221 km):
Routte-Zugspitze-Fernpass-Imst-Landeck-Reschenpass-Stelvio-Bormio-Tirano-Aprica

Vstávame v krutú nočnú hodinu (rozumej o pol ôsmej), tlačíme čerstvé rakúske pečivo a s napakovanou motorkou vyrážame na Zugspitze. Podľa našej mapy je odtiaľ krásny výhľad. A naozaj je. Ale to by sme si museli zacvakať 32 ojro za osobu na lanovku. Monika je z toho nešťastná, strašne tam hore chcela ísť, ale hovoríme si, že sme už na atrakcie minuli veľa peňazí a podobný výhľad bude aj zo Stelvia. Tak nabudúce, keď budeme bohatí. Pod Zugspitze stretáme jediné dve autá Slovákov z celej celučičkej dovolenky. Jo, ak nepočítame jednu „ľadvinku“, čo si na Hayabusu ulovil jeden Švajčiar. Aj na Slovensku sa rodia dievčatá s rozumom :-). Odfotíme si aspoň lanovku a rušáme ďalej, smerom na Fernpass, Imst, Landeck. Za mestečkom Landeck odbáčame na Reschenpass (potvrdzujem, že všade sú passy pekne označované na kilometre dopredu) a vchádzame do najdlhšieho tunelu dovolenky. Mal neuveriteľných 7,1 km! Viete si predstaviť tú klaustrofóbiu posilnenú čerstvými výfukovými vôňami? Za tunelom sme doslova cítili, ako nám z čerstvého vzduchu mladne pleť. Na tejto ceste moju ostražitosť posilňuje pohľad na strmé zrázy hneď vedľa cesty, tu by som si ustlať nechcel. Na talianskej hranici tlačíme do hlavy párky a ďalej sledujeme šípky na Stelvio. Aj keď mi digitál ukazuje len dve paličky benzínu, radšej nezastavujem na tých pochybne vyzerajúcich pumpách a netuším, ako to ešte oľutujem. Prechádzame Trafoi a začínajú nekompromisné stupáky. Ale to je, kua, slabé slovo! Toto som nečakal a neprajem to ani nepriateľskému plechovkárovi. Jazda po Grossglockner Hochalpentour bola oproti tomuto prechádzka botanickou záhradou. Posúďte sami, cesta na tento kopec vyzerá asi následovne: 1) zátačky sú výhradne 180 stupňové vracáky, 2) cesty sú tu strašne úzke, dve autá sa míňajú takmer krokom, 3) ak zabáčate doprava, tak vedzte, že na to máte tak dva metre, inak ste v protismere a inak sa to ani prejsť nedá, 4) v zatáčkach okrem toho stúpate stále do prudkého kopca, žiadne plató (už ste počuli na svojej motorke klepať ventily? Ja áno!) 5) nepočítal som ich, ale nemali konca a už ma to nebavilo a 6) stačí jedna chyba a zotierajú vás zo skál. K tomu všetkému sme boli plne naložení, asi sme boli pre ostatných atrakcia. Našťastie plechovkári sú tu ohľaduplní a v zákrute vám dávajú prednosť. Zákruty sme absolvovali tak, že Monika vykúkala ponad zákrutu a hovorila mi, či možem ísť, alebo ide auto. Tak tu sa konečne mohla aktívne zapojiť do šoférovania a len vďaka nej som mal nervy vyjsť až hore. Všetko bolo ešte znepríjemnené slabým dažďom a 12 stupňovou teplotou. Odvtedy ma Monika volá „pasák Stelviou“.

A teraz k spomínanej udalosti. Boli sme tak v polovici kopca keď mi dobiedzavá kontrolka rezervy začína liezť na nervy. Bliká už aspoň 10 kilákov. A pred nami nekonečná trasa. Preto zastavujeme a pýtame sa dvoch plechovkárov, či nemajú rezervu. Heh, nemajú! A ďalej si ísť netrúfam. A vtedy sa to stalo! Či mu to ten dedko zakýval, alebo dostal dotyčný správu zo samotného neba, zastavuje pri nás stará BMWčková motorečka s nemeckou ŠPZtkou, z ktorej zosadá otec a syn. Zoznamujeme ich s naším problémom, on bez akéhokoľvek zaváhania vylieva z fľaše poslednú pitnú vodu, skladá bočný kryt, odpája benzínovú hadičku a odlieva nám z vlastnej nádrže dva litre tejto nevyhnutnej tekutiny!!! Ponúkame mu 5 euro, ale nechce, ani násiliu nepodlieha, drsný jeden motorkár! Tak, poviem vám, tu sa máme mnohí ešte čo učiť, tomu hovorím spolupatričnosť! Neviem jeho značku, nemám jeho adresu, ale určite by som mu poslal aspoň pohľadnicu Bratislavy :-).
Na Stelviu sa fotíme, ja kupujem živicovú nálepku na ŠPZtku a Monika mi kupuje na pamiatku odznak za 7 ojro. Je to predsa len najvyššie položený asfalt v Alpách. Po fotení sa v snehu a daždi sa spúšťame druhou stranou dolu na Bormio, kde konečne uspokojujeme smäd našich žrebcov (akýmsi „Senza Plombo“, asi tu robí Senzus nejaký biznis). Zvládame ešte Tirano a končíme o 20:00 v Aprice, totálne zničení. Berieme hotel za 50 ojro s raňajkami, lebo do stanu by nás už nikto nedostal. Konečne civilizovaný nocľah. Prechádzka po meste, večera v bare, sprcha a perina.

Deň šiesty (395 km):
Aprica-Edolo-Bréscia-Cremona-Parma-La Spézia-Viaréggia

Nastáva presun k moru, nech je zmena. Ráno nás nič nenúti baliť stan, takže vyrážame smer Pisa, kde chceme podkopať základy istej krivej búdy. Cestou sa snažím splynúť s davom a prispôsobujem sa talianskemu štýlu jazdy pod záštitou hesla: Buď jazdíš s nami, alebo proti nám! Takže idem nie podľa predpisov, ale podľa schopností, ignorujeme maximálnu povolenú rýchlosť, predbiehame na plnú čiaru, prechádzam na červenú a tlačím sa nekompromisne dopredu. Ulice v mestečkách sú tu strašne úzke a protiidúce nákladiaky spôsobujú zápchy. Chceme ušetriť peniaze a preto sa vyhýbame diaľnici. Ideme po starej ceste a je to v pohode – priemerne 90-100 km/h. Občas predbehneme nákladiak, inak je tu áut pramálo. Všetko sa tlačí na diaľnici. Za Parmou však začínajú kopce a naša lakomosť sa nám prestala vyplácať. Ihličnatý vzduch je síce super, ale rýchlosťou 40-50 km/h sa moc cestovať nedá. Po vyše dvoch hodinách naskakujeme na pekelne prepchatú taliansku diaľnicu a môj prostredný prst dostáva zabrať. Celá cesta z Pontrémoli do Viaréggia stála 7,50, čo relatívne nie je tak veľa. Cestou sme mali akurát asi hodinku dážď. Žiaľ zisťujem, že moja 100 percentne nepremokavá kombinéza značky Bering začína po dvoch rokoch miestami prepúšťať vodu. Asi únava materiálu. Ešte že som za ňu nechal také prašule.
Musím vás upozorniť, že v taliansku niekedy chýbajú pripájacie pruhy na diaľnicu. Je to fakt „sranda“, keď vybehnete na diaľnicu takou 40tkou a zľava sa na vás rúti kamión, vzdialený asi 50 metrov a idúci 110. Skoro som sa pos*al. Tornádo štyroch valcov nás však zachránilo. Napokon ukonaní rozkladáme náš skromný plátený príbytok na piesok medzi luxusné karavany v kempe Paradiso za 25 ojro na noc (sprchy opäť na žetóny). Aspoň že budeme mať mäkko pod zadočkom.

Deň siedmy (20 km):
Viaréggia

Do obedňajšieho rána nás budí vzduch ako z rozpálenej trúby. Vychádzame sa osviežiť von zo stanu, ale moc to nepomáha. Po raňajkách kontrolujem teplomer – 30 stupňov v tieni. Po včerajšom vibračnom dni dnešok strávime na pláži a ani brzdovou páčkou nepohnem! Po chvíli blúdenia nachádzame pláž a rozpálení sa vrháme do Ligurského mora. Blbneme ako malé deti, voda je fantastická, pláž celá piesková, vlny do pol pása a všade okolo nás ... chlapi. Monika ma na to upozorňuje ako prvá. Sme na gay-pláži. Fešáci nám však nevadia, držia sa za ruky, oblizujú, niektorí sú aj celkom sympatický :-). Po leňošení na piesku ideme opäť do vody, keď k nám jeden pristupuje. Chlebíček zabalený do servítky si drží oboma rukami na hrudi a čosi nám talianči. Nerozumieme a on na nás po poľsky, že slniečko je silné a my máme bledú pleť, nech sa radšej ideme schovať k nemu pod dáždnik. Vyhovoríme sa na účinný opaľovací krém a potom sa už len chichúňame v slaných vlnách.
Takto sme strávili celý deň a večer predsa len otáčam kľúčom a ideme pozrieť centrum tohto mestečka. Sme proste hladní a v kempe po včerajšej skúsenosti jesť nechceme, lebo sa nám opäť prilepí zadok na stoličku z hodinového čakania na „milostivú“. Okrem toho sme zistili, že v pizzerii dostaneme za 9 ojro dve polmetrove pizze a v kempe tak 200 gramov hranoliek. Dokonca keď si nakúpite chlieb, šunku a zeleninu, vyjde vás to rovnako, ako keď si sadnete pred tie dve hotové horúce kolieska.

Viaréggia bola tiež jedna nezabudnuteľná skúsenosť. Taliani na skútre asi nepotrebujú vodičák, mám pocit. Stačilo jedno vyklonenie do strany a skoro mi hlavu zoťal skúter. Parkujeme medzi skútre, kde naša VFR vyzerá ako tatrovka medzi škodovkami a ideme fotiť západ slnka na mólo. Po návrate do kempu sme dosť unavení a asi preto sa Monika rozhodla oprieť holým stehnom o rozpálený výfuk. Ranu zachraňuje Fenistil gel a studené obklady, ale toto sa bude celiť ešte dlho. Večer ešte so záujmom sledujeme domácu diskotéku a talianske gruppen-tance a bavíme sa na dídžejovy, čo si z toho urobil vlastné karaoke.

Deň ôsmy (48 km):
Viaréggia-Pisa-Viaréggia

Ráno nás tu budí miestny kempový rozhlas čo nám asi v taliančine želá dobré ráno a ospravedlňuje sa, že nás tým budí. Keďže ani jeden nevieme po taliansky ani pozdraviť, tak sme si to domysleli.
Dnes ideme kuknúť tú vadnú vežu. Z Viaréggia do Pisa je to asi 20 kilákov. Našli sme to hneď, a na moje prekvapenie ide o celý areál s troma zaujímavými budovami. Na vežu sa nehrabeme, stačí nám, že máme adrenalín na dvoch kolesách a aj tak nie je zvnútra zaujímavejšia ako panelák na Luníku IX. Nakupujeme suveníry a vraciame sa radšej na pláž, užiť si ešte mora, tentoraz na hetero-pláž. Akurát černosi s gýčovými okuliarmi sú tu otravní ako muchy na záchode. Večer robíme druhý pokus o odfotenie západu slnka (a tým pádom aj o oškretie motorky), napchávame sa v príjemnej reštike a za tmy sa vraciame do kempu. Rampa na vrátnici sa však nedvíha a žienka niečo gestikuluje. Monika ju ide vybaviť a po chvíli pochopila: v čase siesty sa v kempe jazdiť nemôže. A taliankovia majú siestu 13:00-16:00 a 22:00-6:00. V tomto čase bolo dokonca zakázané kúpať sa v miestnom bazéne. A tak som musel totojku po tom piesku tlačiť až ku stanu. Hlavná vec, že im tam vrieskala diskotéka...

Deň deviaty (415 km):
Viaréggia-Lucca-Prato-Bologna-Módena-Verona-Tórbole

Piesok máme všade. V spacáku, v karimatkách, v ušiach, možno aj v nádrži. Balíme a hor sa naspäť do normálnych teplôt. Po pár kilákoch čapujeme benzín, lebo je nedeľa a v taliansku si už s benzínkami istý nie som. A rovno sme tu mohli aj ostať, lebo sa prihnala dobrá búrka a ísť ďalej v tak hustom daždi by príjemné nebolo, navyše ako som spomínal, môjmu obleku sa už moc veriť nedá. So záujmom pozorujeme, ako blesky pravidelne prerušujú elektrinu na benzínke a resetujú im počítač a tým pádom aj počítadlá. Celkom zábavné pozorovať nervóznych majiteľov, čo prichádzajú o benzín aj peniaze:-). A vyrážame plnou paľbou vpred. Za Bolognou si ideme dať to výborné talianske cappucino ale všetko je tu strašne preplnené motoristami a chvíľu to trvá, kým si naše chúťky môžeme ukojiť. Na ďalšej ceste sme len radi, že neideme opačným smerom, kde je niekoľko kilometrová zápcha áut. Za Veronou tankujeme. Po načapovaní vidím, že sa do nádrže ešte čosi zmestí, takže dvíham pištoľ druhýkrát a to som nemal robiť, lebo to vynulovalo počítadlo. Toto mi mali ukázať skôr :-)
Konečne opúšťame nudnú diaľnicu, kde nás takmer zase rozmázol debilný talian, čo mu zrejme na obiehanie nestačí ľavý pruh a ide radšej stredom cesty. Aha, takže v taliansku jazdite po strede cesty, inak vás budú ignorovať. Tiež sme na diaľnici videli prevrátený kamión. Ako sa mu to stalo, netuším. Možno obiehal nejakého drsného chopperistu príliš zblízka a ten ho asi na oplátku z cesty :-).
Torbole je čisto turistické mestečko na konci 40 km dlhého jazera Lago di Garda. Spodná časť jazera začína na úplnej rovinke, jeho vrchná časť je obkolesená kopcami. Práve táto časť je očarujúca. Na informáciách nám dohodili cenovo prípustný hotel (54 ojro s raňajkami pre dve osoby), lebo do kempu by nás dnes nikto nedostal. Milá recepčná nám odporúča ísť sa večer pozrieť do mesta na pripravovaný ohňostroj. Kupujeme večeru v sáčkoch a sadáme na kraj jazera. Ohňostroj má začať o hodinu, zatiaľ sa najeme. Už sa tu zbierajú ľudia a najlepšie fleky máme samozrejme my. Sú tu aj stoličky, hraje tu hudba, po vode sa premávajú výstražné člny s farebnými svetielkami. Nádhera. Po pol hodine sa objavujú nad kopcami prvé blesky a to by neboli taliani, keby nepočkali až do príchodu dažďa. Poriadna prietrž našu radosť totálne prekazila a ohňoshow sa nekonala. Premočení sa vraciame do hotela a okamžite zaspávame.

Deň desiaty (131 km):
Tórbole-Merano

Do Tórbole nás dovial vlastne len osud, lebo pôvodne sme plánovali zájsť až do Merana. Únava nás však ďalej nepustila. Aj keď kilometrov nebolo až tak veľa, na tom slnku sa to znásobí. Tak sa do Merana presúvame dnes. Po tom, čo som ráno v hoteli omylom vliezol do cudzej izby na inom poschodí, ide Monika radšej pešo do mesta a stretávame sa pri potravinách. Po nákupe prichádzame k moto a vidíme zjav, čo je možný len v Taliansku: okolo našej moto parkujú R1, skúter a dva bicykle, tak dobre zaparkované, že sa k tej našej sa pomaly ani pešo nedostaneme, o vyparkovaní nemôže byť žiadna reč. Ja tento národ doslova zbožňujem! Nielenže vyzerajú ako cigáni, ešte sa tak aj správajú. Dorážame do Merana, berieme kemp v strede mesta. Sprchy sú konečne v cene a aj tu je bazénik. Hladní sa o tretej dobíjame do nejakej reštaurácie, to je však v tejto krajine práve siesta a hlad zaháňame zmrzlinou. Večerný obed si dávame v čínskej reštaurácii (opäť otvárajú o 17:30), kde dostávame ako bonus zmrzlinovú drť a Monika ako dievča malých dráčikov. Zatiaľ sa kemp naplnil a okolo nás parkuje aj zopár motoriek.

Deň jedenásty (178 km):
Merano-Passo Giovo-Vipetino-Pennes pass-Sarentino-Bolzano-Merano

Predtým, než sa ponoríme do Dolomitov, rozhodli sme sa obehnúť ešte niekoľko odporúčaných passov. Výstup na passo Giovo (Jaufenpass) je veľmi pohodový, akurát v poslednej tretine nám dala gól hmla, takže sme videli tak na 5 metrov diaľkové svetlá oprotiidúcich dobrodruhov. Pobyt na vrchole si spríjemňujeme chutným cappucinom a spúšťame sa druhou stranou dole. Pri Vipetino odbáčame na Pennes pass (skoro som spravil preklep), kde je opäť krásne počasie, tak parkujeme medzi nezbednými, prevažne talianskymi tátošmi na parkovisku a ideme sa prejsť. V tejto časti Álp si uvedomujem, že Ducati je tu naozaj populárne. A hlavne s otvorenými laufami. Zvuk to má síce krásny, ale na druhej strane ten rámus uberá našej prechádzke z romantiky. Zaujala nás lavička takmer na vrchole kopca, kde si sadnete a máte krásny výhľad na špicaté prsia matky prírody. O kúsok ďalej môžete pohladkať koníky, čo žerú trávu a nie benzín. Sakra, nechcel by som ich zháňať do ohrady. Zjavne im nevadilo, že sa pri nich fotí kozmonaut v skafandri.
Po návrate na parkovisko nachádzame našu malú medzi desiatkami Nemcov a Talianov, ktorí takú ŠPZtku na motorke tuším ešte nevideli a pýtali sa, odkiaľ sme. Jeden spustil akési story, ako tu boli pred rokmi v skupine 58 motoriek s učiteľom autoškoly. My pomaly letíme ďalej ako vždy sólo a je nám dobre. Vraciame sa dlhou cestou do kempu, papáme a na záver dňa si robíme výjazd po okolitých hradoch a zámkoch, ktorých je tu požehnane.

Deň dvanásty (144 km):
Merano-Bolzano-Waidbruck-Ortisei-Passo Gardena-La Villa-Passo Valparola-Passo Falzarego-Cortina

Plne naložení, ešte pred opustením mestečka Merano, sa zastavujeme v banke, kde mi sľúbili skontrolovať môj účet vzhľadom na to, že mi pred dvoma dňami ich bankomat pri výzve odobrať si peniaze žiadne nevydal. Navyše, čo zase potvrdzuje ústretovosť Talianov, po zvolení anglického jazyka boli aj naďalej všetky hlášky bankomatu v taliančine. Všetko bolo v poriadku, tak sa predierame jednosmerkami preč z mesta. A vtedy sa to, kua, stalo. Ten Belgičan na Guzzinke zabrzdil na červenej, čo sa tam obyčajne nerobí. Asi to nevedel, tak sme mu to dali jednoznačne najavo a preliačili mu našim predným kolesom zadný blatník. Musím sa priznať, že som bol poriadne v šoku. Nikomu sa nič nestalo, naša moto bola nedotknutá, ale po toľkých kilometroch vás to poriadne prekvapí a naštve. Odstavujeme to vedľa na chodník, obzeráme škody a nahadzujem zúfalý face. Chlapík bol so ženou tiež na dovolenke a mal srdce na pravom mieste. Nechcel nám zrobiť žiadne problémy, posielal nás ďalej, že sa nikomu nič nestalo a obaja môžeme pokračovať. Bolo mi jeho krásky fakt ľúto, zjavne sa o ňu s láskou staral a takýto blbec mu to nabúra. Išiel som sa zakopať pod zem. Tak som mu strčil do ruky symbolických 50 ojro (za to mu to maximálne vyklepú, ale určite neprelakujú) a pokračovali sme s plnými gaťami ďalej. Deti moje, česť tomu, kto sa v takej chvíli zachová ako on!
A vchádzame do Dolomitov. Sú iné ako Alpy, čo sme videli doteraz. Zelené kopce sa odrazu v istej výške menia na ostro vytŕčajúce skaly. Tento prechod je doslova z metra na meter a je to krásne. Cesta do Cortiny vedie z jedného sedla do druhého a my postávame a fotíme. Konečne sa navečer dostávame do našeho cieľa, Cortiny a vchádzam na recepciu prvého kempu. Minimálne vraj na tri noci. Chceme len dve, tak si to môžu nechať. Oproti cez cestu je ďalší kemp (vraj nemajú miesto ani pre našu motorku), pár metrov ďalej po ceste ďalší (ten sme pre istotu hneď preskočili) a o 200 metrov konečne vítajú s otvorenou náručou naše peniaze v kempe Dolomity. Za 24 ojro pre dve osoby máme v cene aj teplé sprchy a pozor, kuchynku s varičom! Takýto komfort sme nemali celú cestu. Po vybalení tanku vybaľujeme naše slovenské dvojtýždňové špagety, konzervy a sáčkové polievky a hor sa do prázdnej kuchynky. Takže milý čitateľ, ak nejdeš do Cortiny, tak si podobnú výbavu nechaj doma, nebudeš to mať kde uvariť na tom divokom západe.

Deň trinásty (194 km):
Cortina-Passo Falzerago-Cernadoi-Arabba-Passo Pordoi-Passo Sella-Canazei-Passo Fedaia-Caprile-Agordo-Passo Duran-Forno di Zoldo-CibianaVenas-Cortina

Tak po našom krátkom výstupe na Falzerago, počas ktorého som si neodpustil opáliť Čechov v konzervičke, parkujeme pri bufete, prezliekame sa do civilu a ideme sa tých skál dotknúť holými rukami. Pohorie Marmolada je úplne dokonalé. Je tu množstvo turistických ciest vedúcich na prekrásne miesta, niekedy sa sem musíme vrátiť a robiť viac aj pešiu turistiku. Obed si dávame priamo v tomto sedle, kde na naše prekvapenie varia aj mimo siesty a za relatívne dobrú cenu (obaja sme sa napráskali aj s nápojmi za 18 euro). O tretej vyrážame ďalej na nekonečnú púť zákrutami. Poviem vám, zákrut si tu človek užije a aj samého hore-dole-hore-dole. Asi preto, že tu jedno sedlo naväzuje priamo na druhé. Tým pádom sme sa pohybovali pomalšie ako sme predpokladali a našu trasu sme museli zredukovať. Začínajú ma bolieť zápästia, na VFRke pri sú pri jazde z kopca dosť zaťažené. K tomu sa pridáva pretlačená riťka a už len hľadáme najrýchlejšiu cestu do kempu. Večer s obdivom pozorujeme blížiacu sa búrku a v sekunde zaspávame do poslednej noci v našom vernom tanku. Až na tú chýbajúcu tyčku, tá sa doteraz nenašla.

Klasické Dolomity. Fotené v Passo Sella.

Deň štrnásty (619 km):
Cortina-Dobbiaco-Lienz-Spittal-Villach-Klagenfurt-Graz-Wien-Blava

Tentoraz vstávame naozaj skoro, o siedmej. Čaká nás cesta domov. Je mi strašne clivo, ale tiež sa už teším na tú vaňu a váľanie sa v posteli pred telkou. Nakladáme veci a nekompromisne bez raňajok vyrážame po ešte mokrej ceste domov. Lúčime sa pohľadmi a hlbokými nádychmi s krásnym svetom bez panelákov a zaraďujeme sa do kolón s karavanmi na čele.
A čo záverom? Videli sme to, čo doteraz len na obrázkoch. Dotýkali sa miest, o akých naši rodičia nič netušia. Navštívili miesta, o ktorých sa robia dokumentárne filmy. A napísali sme tento cestopis, aby bol inšpiráciou pre všetkých, čo v Alpách ešte neboli.

Moje posledné slová patria číslam, čo niekomu možno pomôžu pri jeho plánoch na budúce leto:
kilometre celkom – 3316 km
benzín celkom – 170 litrov
cena za benzín celkom – 7400 Sk
priemerná spotreba – 5,1 litra/100km
priemerná cena benzínu – 43,5 Sk/liter (v taliansku je strašne drahý, priemerne 1,16 ojro)
ubytovanie na dve osoby a jednu motorku celkom (2*hotel, 11*kemp) – 13700 Sk
strava, mýta, suveníry a všetky ostatné výdavky pre dve osoby celkom – 12000 Sk
komplet všetky výdavky nás troch – 33100 Sk