Kto by si neprial dostať takúto otázku od manželky?
Ako na to? Treba si dlhodobo budovať „vhodný“ vzťah s osobou, ktorá občas príde na návštevu. Ženatý asi tušia, koho mám na mysli...

Aj tak som už bol ako na reťazi a nejaký ten výjazd bol na spadnutie. „Rozhodovalo sa“ medzi Bicazom a Vojenskou cestou a ja som tušil, že to bude Ukrajina a budem sám.
Nevedel som presne, čo môžem od Vojenskej cesty čakať, tak som sa trocha lepšie pripravil. Mimo iného som hneď objednal nové pneu, E09 do zadu a E10 do predu. Vo štvrtok na obed som už mal potvrdené, že nádejný kolega nejde a teda pôjdem na Ukrajinu. Ešte hádžem výzvu na motoride, ale bez odozvy. V piatok ráno prezúvam a na nových pneu odjazdím asi 3km. Takže neodskúšané.

Sobota, 9.8.2014

8:50 štartujeme v klasickej zostave, ja a Tenerka. Skoro zisťujem, že asfaltové presuny nebudú našou silnou stránkou. Od cca 100 km/h motorka začína plávať po ceste, nad 110 ani radšej nejdem. Za cca 2 hodiny sme v Ubli.

Plánujem ísť svojou obľúbenou cestou Užok – Volovec, no ešte v obci Kostryna odbočujem do prava na Kladovysche. Od tiaľ som si na navi mape navolil pár kilometrový prejazd lesom až do obce Užok. Také malé lesné spestrenie.
„Cesta“ začína pomedzi domy a pozemky, „vydláždená“ je kamennými „hlavami“, takže podskakujem a hrkoce všetko, čo hrkotať ako-tak vie. Babky odskakujú z cesty na kraj, prejazd je voľný.

Trochu poľnej cesty a potom taký lepší (pre mňa, začiatočníka) stupák. Dá sa tam nájsť vhodná stopa, ale cca pol metrové (hlboké) koľaje vzbudzujú rešpekt a ja viem, že robím chybu. Zostávam v sedadle a snažím sa spojkovať a pomaly to smerovať hore. Nedarí sa, občas zastavujem a rozbehy sú problematické. Keď sa už spamätávam, že takto to ísť nemôže, pridávam plyn, motorka sa rúti hore. Neviem, čo sa stalo, ale som na pravoboku.

Kolesá zostali hore, zbytok je v koľaji, takže Tenerka si leží vlastne vodorovne. Dvíhať ju treba úplne hore a ani s ňou nehnem. Navyše nádrž je plná a benzín si už našiel cestu von. Treba to nejako riešiť, ale neviem s motorkou ani pohnúť.
Chytám sa predného kolesa a otáčam ju o 90 stupňov tak, že už mám kolesá dole a zdvihnúť ju už nie je problém. Len čo ďalej? Som kolmo na svah/cestu a zadné koleso v jame. Po pár minútach sa rozhojdávam a vyhrabávam z tej „divočiny“. Opravujem kufre, späťák aj seba a pokračujem hore.

Vidím ešte strašidelnejšiu cestu, tak stáčam na lúku, skúsim nájsť nejakú obchádzku. Je tam, len cesta je zatrávnená a koľaje v nej nevidno. Navyše stúpanie sa zväčšuje. Nakoniec zostávam v koľaji a jediné čo dokážem je zahrabávať si zadné koleso. Nie je vyslovene mokro, ale pôda je vlhká a E09 odhadzuje všetko, čo je pod ňou. Je to taký mix hliny a kamenia, po pár otáčkach sa koleso zabára. Tenerka nejde ani cúvať. Pomáha „vyskakovanie“, kedy spojku púšťam naraz a pritom držím plyn. Takto sa mi nejako darí dostať sa zo „zákopov“, keďže sa táto situácia opakuje viac krát. Schádzam trocha naspäť a valím to cez černice aby som sa napojil na „hlavný ťah“. To už pády, či nútené položenia motorky ani nepočítam a bunda a prilba sú už v kufroch, celý som mokrý od potu.

Zas na hlavnej trase a už sa snažím byť trocha viac „profesionálny“, ale pravdu povediac, občas neviem prečo som nespadol a ani to nerozoberám. Zadné koleso vkuse hrabe, ale idem.

Ďalší strmší výjazd je trocha iný, lebo do „ideálnej“ stopy mi zasahujú nie len konáre stromov (štandard, to je nič), ale aj černice. A keďže bunda a prilba nie sú tam, kde majú byť, začínam sa podobať na De Pejraka. A strácam stopu. Zas som v koľaji. Rozbeh? Ani náhodou. Gravitácia ťahá zadné koleso do stredu Zeme, nie hore. Až po kamene, kde keď už štuple nedokážu nič odhodiť, tak začínajú horieť.

Darí sa mi dostať Tenerku trocha dole, ale ani o piaď hore. Stále to skúšam s rozbehom, ale asi po hodine to vzdávam a zvažujem ako dole, keďže som už dokonale zakopaný v zemi. Pomáhajú trocha výskoky a je to prvý krát, čo Tenerku dostávam len na zadné koleso. Postupne stáčam predok kolmo na cestu, ale zisťujem, že ľavý kufor sa opiera o balvan za mnou a už nepomáha ani „jazda na zadnom“. A vyzerá to, že kufor dožil.

Po troche námahy sa mi ho podarí zhodiť z motorky a už vidím, že si to asi odnesie EČ, smerovka a kto vie čo ešte. Ale nie je iná možnosť, nevidím iné riešenie.

Jak som sa dostal kolmo na cestu zisťujem, že ak riadidlá otáčam max do prava a max do ľava, predné koleso trocha zíde dole. Takže už netrápim spojku skákaním, ale rajdujem do prava a do ľava...

V poho, za chvíľu som dole na malej plošinke a zvažujem, či ísť hore zas, alebo idem naspäť. Keď dám prilbu a bundu a podržím plyn, nevidím problém, aby som vyšiel. Kontrolujem mapu v navi a vidím, že je tam ešte jedna cesta a je taká trocha oblúková, takže možno obídem nejaký kopec po vrstevnici? OK, skúsim inú cestu.

Schádzam dole, no po asi 3-4 metroch ma napadá myšlienka to predsa len skúsiť ešte raz. Ale už sa nie je kde otočiť, no aj tak to skúšam. Zas kolesá v koľajach... OK, nechceš ma hora. Idem dole. Cestou mi je trocha smutno, čo všetko som vyšplhal..., ale OK.

Našiel som druhú cestu a vyzerá byť v pohode, po poli. Chcem sa vyhnúť mláke na ceste, tak idem trocha vedľa, ale nie dosť vedľa. Som v bahne. O 30 cm nabok by som nevedel, že tam je nejaké blato, či bahno. Hrabem. Ani sa nehnem. Už som teda nasr(dený). Kvaltujem dvojku a plyn naplno. V späťákoch vidím, že bahno sa premiestňuje asi tak 10 metrov za motorku. Ale idem. Tenerka aj ja sme od bahna jak divé svine a aj tak smrdíme, no ideme.

Podľa navi som na správnej ceste, aj keď paralelne ide nejaká ďalšia. Asi novšia, tá moja sa už asi nepoužíva, je kompletne v tráve a cestu vyznačujú len staré, aspoň pol metrové mantinely. Chcem ísť rýchlejšie, ale zisťujem, že som v nejakej neveľkej koľaji. Občas so mnou hádže, neviem kedy som v koľaji, kedy mimo. V tráve nič nevidieť.

Nastáva kritický okamih. Pravá noha zostala pod kufrom a neviem ju vybrať. Motorka sa nakláňa vpravo. Nemôžem ju položiť, to by som ju položil na nohu, tak radšej pridám, možno to vybalancujem. Tenerka vystrelí a ja úplne strácam kontrolu. Stáčame sa do prava a vďaka mantinelu naberáme letovú výšku so zatáčaním vpravo. A tým, že sa držím riadidiel, samovoľne ešte pridávam. Letíme asi také 3-4 metre. Neviem prečo, keďže som ešte vo vzduchu, vydávam zo seba hrozivý zvuk ÁÁÁÁÁÁ. Z výkriku predpokladám dvojitú zlomeninu pravej nohy.

Dopadám na brucho otočený do protismeru, motorka kolmo na smer. Pravá noha pod kufrom a vytočená o viac ako 90 stupňov. Ale hneď po dopade viem, že som celý. Vstávam, otrasiem sa a ešte sa „fyzicky“ skontrolujem, že fakt fungujem riadne. Nič nefotím, nemám chuť na voloviny, už známym postupom otáčam Tenerku kolesami dole kopcom a zdvíham ju.

Som na strmšom svahu, tak idem nájsť miesto, kde by som sa trocha pozviechal. Nič vhodné v tieni, kde by som vedel odstaviť moto, tak opieram o bočák na lúke, niekoľkokrát kontrolujem, či stojí stabilne a idem ešte pohľadať prilbu.
Po chvíli sa vraciam, pristúpim k Tenerke a zrazu ona prásk do mňa. Zvalila sa na mňa. Len len, že som to ustál a už sa pučím, aby mňa neprevalila. No zbohom, to sa mi dnes darí. Sadám a po chvíli nachádzam chládok v brezovom hájiku. Lejem do seba vodu, konzumujem merenďu a zbieram huby (červeňaky).

Jediná „súčiastka“ na moto, čo by som rád oželel, EČ, pokrivené, držiak prasknutý a smerovka nejaká vykĺbená. Ale čo to? Chytím smerovku a cvak. Je na mieste. Krútim len hlavou, čo tá motorka všetko znesie bez ujmy na zdraví.

Pokračujem hore a opakuje sa známy scenár starej zatrávnenej cesty s koľajami. Niečo obchádzam, ale zastavujem sa pred horším úsekom. No vidím, že nemusím nič riešiť. Cez cestu je padnutý strom. Ani na nej neleží, je ako rampa. Okolo sú húštiny, snažím sa nájsť nejakú obchádzku. V blízkom okolí žiadna a mne už sa ani nechce. O prejazd sa snažím už asi 4 hodiny. Nechávam to tak, otáčam a idem naspäť po „riadnej“ ceste na Užok.

Volím Rachiv v navi a kvôli času obchádzam Volovec aj Koločavu a ťahám to najrýchlejšou možnou cestou. Okolo 22:00 som ešte asi 50 km pred Rachivom, hľadám už ubytovanie. Po pár neúspešných pokusoch vidím veľký nápis Hotel s oploteným parkoviskom. OK. Dám ešte nejaké pivo a snažím sa zaspať. Furt niekto na chodbe niečo rieši, no to je zaspávanie! A prebudenie? Asi hodinu niekto púšťal nejakú modernú elektronickú hudbu, kde sa non stop opakovalo len Bum a Tác. Bum-tác, bum-tác..., išlo ma z toho …, ten idiot to vypol asi až okolo pol ôsmej, to už som bol aj zbalený a prichystaný na útek.

Nedeľa, 10.8.2014

V Rachive som navolil súradnice štartu vojenskej cesty z motoridu. Najprv totálne katastrofálna cesta, ešte v rámci Rachivu, alebo nejakej dediny za. Neviem to presne, lebo bežne tam, kde sa končí jedna obec, hneď začína ďalšia. A názvy si veľmi nevšímam, lebo si ich aj tak nikdy neviem zapamätať. Každopádne začal OK asfalt a navi ukazuje, že mám odbočiť do prava a asi o 90 m je Štart. No ale nič čo bolo na fotkách na motoride a prístup horší ako včera v tom lese. No to teda bude výlet. Už keď som nezahynul včera, tak to bude dnes...

Pokračujem ešte ďalej po asfalte a za chvíľu známy obraz vstupu. Predo mnou ide poľský Jeep Cherokee, no, aspoň nejaká spoločnosť, snáď má aj lano... lenže ten sa na chvíľu zastavil pri strážcovi parku a odfrčal a mne strážca hovorí, že mám ísť s ním, treba biľet.

Pýtam sa ho, že či tu dnes išla nejaká motorka.
Že nie.
A včera?
Nie.
Fajn, takže tu budem asi sám. Prejdem?
S mojou motorkou áno.
OK, vyrážam.

Po chvíli sa cesta delí (Y). To už mám nahodenú v navi trasu z motoride a tá vraví vľavo. Veríme mu, hovorím si a nasledujem navi.

Lesná cesta. Kamenná sa strieda s blatovou. Všetko sa dá v pohode prejsť. Dokonca dobieham nejakú Nivu. Zdržuje ma, tak jej občas dávam náskok, no pri vhodnej príležitosti na „obiehanie“ ma púšťa. Čím vyššie, tým je cesta suchšia a začínam zvažovať fotenie. Zastavujem a vyťahujem foťák. Ále, Niva ma dobieha. Potrebujem väčší náskok...

Vybehnem spoza ľavotočivej zákruty a vidím motorku a mávajúcich kolegov. Zastavujem a trocha sklamaný, že to nie sú cestovatelia ako ja, ale miestny, načúvam, že o čo tu GO. Majú defekt. Či nemám niečo na opravu.

Jasné. A vyťahujem sprej.
Jak vidia sprej, začínajú vykrikovať, „to je Európa, to je Európa“ a radostne ideme na opravu.

Popravde, nikdy som ešte sprej nepoužil, neviem, čo a jak presne. Narýchlo čítam návod, ale ten je o ničom.
Hľadáme niečo, čo spôsobilo defekt a keď nič nenachádzame, začínam tlakovať. Pneu (zadná) sa po chvíli nafúkne a stvrdne pomaly na kameň a z diery pomedzi štople vytryskuje pena. A potom už aj pomedzi špice na ráfiku. Ten „malý“ (viď foto) kričí, že keď prechádzali cez jeden z tých drevených mostov, bol tam klinec bez hlavičky, čo trčal trochu hore. Určite to on spravil tú dieru.
To som rád, že ja som ho nenašiel a dám si bacha, hlavne, keď už nemám sprej.

Nevieme čo ďalej, spomedzi špicov stále fučí pena. Tak kecáme o motorkách. Má nejakú Geon, kórejskú. 200 ccm. Ide dobre, ale vymenil kolesá, lebo pôvodné boli slabé, dal druhý karburátor, pruženie má z Lady a kúpil aj novú, obrovskú rozetu. Neviem, či sa tá motorka teraz nevolá Lada, alebo tak nejako. A keď malému poviem, že ja mám 660 ccm, malý (je len spolujazdec) skáče od vytrženia.

Už mi bolo dlho čakať, tak im hovorím že ideme, niečo aj písalo na spreji, že treba trocha pojazdiť a potom ešte dofúkať. Len nemáme pumpu.

Štartujeme a malý sa pchá ku mne, že pôjde so mnou. Vyháňam ho, nech ide ku kamarátovi a asi nerobím dobre. Po asi 100 metroch zadná guma na Geone/Lade je zas jak fučka. Nedá sa nič robiť, sprej už došiel. Treba pumpu. Malý sa dočkal a vyskakuje za mňa. Po asi dvoch kilometroch stúpania stretneme obyčajné auto, nejaký Renault, alebo čo. Žiadne 4x4. Tiež mal defekt, ale už ho opravil. Pumpu nemá, ale má kompresor a za chvíľu ide dole. Lúčim sa s malým, ten sa peši vracia a ja stúpam ďalej.

Užívam si cestu a vystúpam až na sedlo pod Hoverlou. Zastavuje ma rampa a strážca parku sa ma pýta, či mám biľet a že kde idem. Nevie pochopiť, že neviem kde idem, že proste len idem.
Pýtam sa, či sa tu dá najesť, odpovedá kladne, ale musím asi pol hodiny počkať. Predpokladám, že „majú plno“, ale potom zisťujem, že ešte len robia oheň v peci a idú variť vodu na moje kolienka s bryndzou. Fajn, motám sa okolo, fotím, popíjam pivko, ládujem sa čučoriedkami.

Konečne vytúžené (ešte vlastne len) raňajky. Dostal som nerezovú misečku, jak majú psíky, plná výborných kolienok s bryndzou a slaninkou. Po chvíli bola prázdna, dal by som si ešte aj raz toľko, ale čo, aspoň budem krásny, štíhly. Idem platiť, vojdem do ich kuchyne/obývačky/spálne (all in one) a vidím dvoch strážcov jak majú hlavy v hrnci a pchajú do seba moje kolienka.

Pýtam sa na cenu, začne rátať: 20 pivo + 25 zápis do kroniky (až bude plná, 300 rokov bude v múzeu) =45, no a obed = slabým hlasom hovorí 75, 75. Ja že koľko? Zle som počul. Oči mu kmitajú zľava do prava... Aha, už mi to je jasné a len sa smejem. Odhaduje ma, koľko mi povedať.
80, zvolal.
OK.

Odstavujem moto v tieni, nahadzujem turistické a vyrážam peši na Hoverlu. Hodinu sa motám chodníkom a konzumujem čučky. Ďalšia pol hodina je už trocha tatranský výstup, taký menší brat Kriváňa. Vrchol Hoverly je rozľahlý, ľudí ako na trhu. Po asi 20 min pauze som za 1:10 zas pri mojich strážcoch. Sedia na lavičke a pozreajú len tak.

Hovorím im, že majú dobrú prácu.
Oni, že nie.
Prečo?
Musia tu sedieť a dávať pozor na moju motorku, aby ju niekto neukradol. A ja som ani za stráženie nezaplatil (10 hrivien, upozornil ma na to predtým).
A tu sa aj kradne?
Áno, kradne.
Vysvetľujem, že nemám problém zaplatiť, ale až teraz, keď som späť a motorka je OK.
(Myslím, že to stráženie je ich „vedľajšia pracovná činnosť“)

A čo mototuristi?
5-6-7 rokov do zadu ich chodilo veľa. Slováci, Česi, Nemci. Ale teraz už takmer nikto.
Vojna?
Asi hej, vojna...

Pýtam sa na ďalšiu cestu, kde sa dostanem.
Pod Petrosom, ak pôjdem vpravo, bude tam zlá cesta a neprejdem. A ukazujú rukou vlny. Ale keď pôjdem do ľava, cesta bude OK a dôjdem do Bogdanu. Asi takých 20 km ešte. Teraz bude trochu zlá cesta, ale potom už OK.

Začala dosť rozbitá cesta s veľkými mlákami, ale stále sa s jednou stopou dalo v poho prejsť. Niečo som prebrodil, niečo obišiel. Dokonca proti mne Niva. Následne Pathfinder maturoval pred veľkou mlákou, ale ja som si našiel suchú cestičku.
Po chvíli stretávam „väčšiu“ motorku a radujem sa, že kolega. Moto niečo ako Jawa 250, no on ani ona nejavili známky „nadšenia“, že vidia mňa, kolegu. Budú to tiež miestny. Zberači čučoriedok.
Pokračujem a zastavuje ma až veľká mláka, najťažší a najnebezpečnejší úsek celej Vojenskej cesty. Odstavujem moto a vedecky maturujem, či prejsť cez vodu, alebo úzkym, cca 30 cm širokým a vlhkým chodníkom pomimo. Ono široký je dosť, ale ak zabalancujem do prava, som vo vode, ak do ľava, letím medzi stromy.

Prichádza „kolega“ s ňou. Už mám prichystanú otázku, „Čo teraz?“ , ale on mieri rovno na chodník, ani na mňa nemrkne. Trochu je neistý, tak ona vystupuje a on frrrr na druhú stranu. Ona nasadá a ešte sa obzrie. Cítim „pohľad“, že síce mám raketu, ale neviem ju ani naštartovať.

Sadám a rozhodne idem na chodník. Aaa, zadné koleso som netrafil, trocha sa šmýka do prava. Ale pneu ho drží. Trochu „popojedu“ a zrazu sa nohami nemám kde oprieť o zem. Špičky mám stočené pod motorkou, ak by nejaký balanc, padám.
OK, nevidím iné riešenie, plyn, spojka, vystreľujem dopredu. Nejako bude. Chytil som malý balanc, ale E09 to všetko podržala a sme zachránený. Nič horšie pred tým a ani potom nebolo. Na fotke to tak nevyzerá, ale, veď si to pozri. :)

Po 4 km, v sedle pod Petrosom vyberám cestu vľavo, podľa odporúčaní strážcov. Na to vidím, že trasa na navi sa mi stratila. Aha, Tomáš Hajduch - Awia a spol išli tuná vpravo. Ale to bolo pred pár rokmi. Držať sa „známej“ trasy, či rady strážcov?
Idem do neznáma, tak, jak „strážcovia kázali nám“.

Výsledok? Nádhera, nádhera a nič len nádhera. Perfektná cesta a úžasné výhľady. Na Hoverlu, Petros aj mnoho okolo. Prvotriedna kochačka. Kopírujem nejaký hrebeň po vrstevnici, na mnohých úsekoch od cesty hneď takmer kolmý zráz. Fakt si to užívam.

Dochádzam k smerovej tabuľke, Bogdan 20km, ale už dole kopcom. Zvažujem, či ešte zostať hore a skúsiť nejakú ďalšiu trasu po vrstevnici, alebo idem dole. Radím sa s miestnymi. Áno, ešte môžem ísť tam a tam, inde je cesta rozbitá a už nepoužívaná...

Mám vnuknutie, že ešte dnes by som mohol byť aj doma. Predsa len, v pondelok by sa mi zišlo byť doma. Za dva dni som si užil až až, riadne nad plán. Enduro „prejazd“ v sobotu a dnes tento perfektný výlet. Navyše, nad Petrosom sa zbiehajú tmavé mračná. Idem dole a ak bude čas dobrý, potiahnem to domov.

Schádzam nekonečné lesné serpentíny, vypínam motor a len idem a idem. Cesta je príjemná a poprepájaná „enduro“ skratkami. Kto by sa chcel vyblázniť, má tu aj takmer 100% klesania/stúpania.

Za jednou ľavotočivou zákrutou, UAZ (tuším, je to UAZ, áno?) leží na pravoboku. Nechápem, čo vidím. Odstavujem Tenerku a pýtam sa „červeného“, že „Čo sa to stalo?“.
On na mňa trocha nervózne, že „Čo ako čo?“ a mikroposunkom ukazuje na auto, či to nevidím.

Bol nervózny a chápem ho, pre mňa to bol teátr, babka s vnučkou si sedeli pri ceste a chlapíci postávali. Nikomu nič nebolo, ale auto otŕčalo kolesá nabok. Ja mám teátr, on problém.

Babka hovorí, že im praskla trubička.
Takže asi odišli brzdy.
Pýtam sa, či môžem nejako pomôcť, ale oni, že už príde auto.
Fotiť môžem?
Ale hej.
Narýchlo cvakám, ale nechcem provokovať a detailami. Sadám, štartujem.

Babka kričí, že to nemám dávať na internet.
Prekvapený, že babka spomína internet vypínam moto a hovorím babke, že som zo Slovenska a že možno budem o tejto ceste na internet písať a dal by som tam aj fotku. Ale ak nechcú, nedám.
Ale áno, môžem.
-tak viď foto

Nasleduje „nekonečný“ zjazd. Vidím, že čas mám celkom OK, v navi volím najrýchlejšiu trasu, aj keď na tých štopľoch zázraky nespravím.
Asi dve minúty po polnoci som doma.