"Ideme do Petrohradu cez Ukrajinu, Bielorusko a naspäť pobaltskými krajinami a Poľskom." Obaja boli nadšení a praktický Rasťo hneď podotkol, že potrebujeme s predstihom vybavovať bieloruské a ruské víza. Jasné, maňána, dakedy potom, to má ešte čas... ...No malo to čas a nakoniec sme sa zobudili dva týždne pred odchodom, keď ich bolo možné vybaviť len expresne za veľké peniaze. Nevadí, plán B! Ideme obšťastniť len Ukrajinu. "Ukrajina? Zbláznili ste sa?!" - hovorí babka, sestra, kolegovia, kamaráti a iní moudrí rádcové v internetových diskusiách. Veď tam sa bojuje, zastrelia vás... Popravde, také maličké obavy som aj mal, ale práve to ma tam ťahalo.

Preveriť si, či v správach hovoria pravdu. No a berieme aj Arnolda? Arnold je vyslovený pošuk, minulý rok nám spôsobil zopár problémov. Je to človek, čo nemá problém prísť v nóbl reštaurácii k večerajúcemu páriku a požiadať kočku, či by mu nevyfajčila, že by to súrne potreboval. Proste Hovado! Vedel o tom kam ideme, ale nejak sa zatiaľ neaktivoval, tak sme sa mu nepripomínali.

Východniarska pasovačka

Rozhodli sme sa, že dovolenku začneme nejakým čurbesom a vhod prišiel zraz na Širave. Ja som sa tam stretol s partiou Bystričanov, bola veľká zábava, aj Cmorík tam bol, aj iné celebrity. Vrátane jedného starého zarasteného Francúza, ktorý cestoval po celej Európe na starej Honde GL 1000, predchodcovi Goldwinga. Musel byť už dlho na cestách, lebo zapáchal ako staré ponožky, do ktorých sa vyserieš a necháš ich na slnku. Opili sme ho, aby nezabudol na Slovensko.

V pokročilej nočnej hodine si idem dať pivko do prístavného bufetu a koho tu vidím. Arnold! Bol už riadne natrúbený, stískal a bozkával tam vysokú kočku, riadnu šupu s očami rifľovej farby. Keď ma videl, vystískal aj mňa. Pokecali sme chvíľu o dovolenke, nič nevravel, že by išiel s nami a to mi aj odľahlo. Popri rozhovore som už videl, že potrebuje do niekoho rýpať. Našiel si obeť – bufetára, mladého chalana, takého čo baviť sa s ním nie je hanba (hlava Havla, telo Ramba). „Teba si podám, chlape“, vykríkol. „Stav sa o rundu pre všetkých tu prítomných, že nespravíš viac klikov na jednej ruke, ako ja.“ Kulturista, že dobre a to už bol Arnold na zemi a s ťažkým fučaním spravil 8 klikov na pravej ruke, čo podľa mňa bol na prefajčeného alkoholika dosť slušný výkon. Víťazoslávne a celý červený vstal a vyzval kulturistu, „no ideš chlapče“. Kulturista spravil poľahky tých klikov päťnásť a Arnold musel cvakať. Chvíľu vydržal popíjať a potom zase rýpe: „Hej kulturista, poď na páku, stavím sa, že ma nepretlačíš.“ „A o čo?“ - pýta sa kulturista. Arnold už nemal peniaze, ale vynašiel sa. „Tuto, stavím sa o moju kočku“, ukázal na dlhonohú šupu. Šupa to brala ako srandu, Arnolda ešte asi nepoznala... No nič, skrátim to, Arnold sa pučil, ale kulturista ho aj tak pretlačil. Kočku ako výhru však zdvorilo odmietol, bol to taký slušný a nesmelý kulturista. A tak Arnold, aj napriek prehre vlastne vyhral a zmizol aj so šupou bohvie kam. Ja som bol rád, že ho nevidím a išiel som spať.

Onanovanie s Brucom Willisom

Ráno som si zaplával v Širave, rozlúčil sa s Bystricanmi a s Mišom sme pomerne dlho čakali na Rasťa. Jeho kamaráta na Harleji sundala nejaká šaľená ženská v Mihaľovcoch a tak bol pri ňom v nemocnici. Na ozajstný výlet sme vyrazili až poobede. Na prechode v Ubli nás ukrajinský pohraničník presviedčal, že máme nekompletné doklady. Chýbala zvorilostná doložka, päťhrivnovka. Tieto maniere už poznám z ciest na užhorodské trhy. V tomto smere je Rasťo nekompromisný človek a mení aj svet okolo seba. S úsmevom jemu vlastným vysvetlil Sergejovi, že naše dokumenty sú OK.

Prechod na Ukrajinu, je ako stroj času. Človek má pocit, že je naspäť o 30 rokov. Rozbité cesty, staré dymiace šunky, bordel popri cestách... No ale kvôli tejto exotike sme sem vlastne šli, nie? V Perečine pár kilometrov za hranicami sme vybrali z bankomatu hrivny. Ideme pomaly mestom a z malej kaviarne na nás niekto divoko máva. Zrak už mám do diaľky slabší, ale hlas som poznal. Zlá sesternica Arnold! Čo tu ten so riti....!? „Nazdar chlapci, nakoniec idem s vami, dobre?“, SamoSaPozval sa. Sadli sme na kávu, vedľa sedeli mladé kočky. Iniciatívne si prisadli, že odkiaľ sme a kam ideme. Rasťo dostal diabolský plán: „Chlapi, dajme si záväzok, že na Ukrajine nájdeme Mišovi ženu“. Mišo je slušný chalan, miestami pôsobí utiahnuto, ale zase je šikovný a slobodný. „Ukrajinské ženy nie sú také rozmaznané, ako tie naše. A pozri, aké sú krásne, modelky, šupy, jeby, jedným slovom rakety! S takou v manželstve vyhráš a ešte sa aj ukrajinsky naučíš. To sa ti zíde, keď ťa NATO pošle na frontu.“ Sľúbili sme mu, že pomôžeme a dlho sme ho nemuseli prehovárať. Takže na otázku devočiek, čo robíme sme hneď ukázali na Miša: „Tuto Mišo je vedúci vízového centra pre šengenský priestor (ani neviem, či také existuje). Len on rozhoduje, kto dostane európske víza a kto pomašíruje naspäť do stepi. Naozaj? Krúté!" (cool po ukrajinsky), švitorili. Najviac švitorila blondínka Marína, ktorá vedela dobre po slovensky. Bola na Miša veľmi milá. Tu sa nezdržal Arnold, porušil všetky kamarátske dohody, začal po nej hádzať tými divokými očami, spievať zaľúbené pesničky do uška: „Máš oči, ako křištálové studánky, Marína“ a potom s ňou odfrčal na
mojej motorke, pretože je krajšia ako jeho.

Keď sa vrátil, mal už ďalšie devočky v poradovníku na vozenie. Hnedovlasú Inu si posadil, chválil jej zadok a skúšal pevnosť jej ceckov, proste bežná zoznamovačka. Bol skoro uprostred cesty, vzadu na neho trúbi audina s holohlavým mafiánom. Ona sa chichoce a Arnold len kýva, že „veď ma obehni molodec“, ale mafián len trúbi a trúbi. Šupa na motorke bola totiž jeho žena ako sa ukázalo a keď ho zbadala, chichotať sa prestala. Vybehol, ale do bajkerov sa nepustil, lebo sme asi pôsobili drsne a amerikánsky. Manželka mu vysvetľovala, že to nie je tak, ako to vyzerá. Nakoniec odišiel, ale myslím, že doma ju čakal večer výprask. Mne sa v Perečine páčilo, aj ženbychtivému Mišovi a Arnoldovi dupľom. Chceli sme zostať u Maríny. Hnal nás akurát Rasťo: „Hádam sme nešli jazdiť tuto za roh, ideme ďalej, takýchto báb je plná Ukrajina, nebojte.“ Tak sa ponáhľal, že pri výjazde oškrel jedno auto. Majiteľ hneď rozčertený, že chce pár sto evri za lakovanie. No bola to stará pokrývaná šunka o hodnote, že za odvoz darujem, na bardejovských značkách, ktovie ktorému Šarišanovi chýba. Rasťo je však majster komunikácie. Chlapa spracoval tak, že ten mu nakoniec ešte ďakoval, že môže ísť cez slovenskú poisťovňu a zarobiť ďengy.

Pokračovali sme rozbitými cestami do mesta Svaľava. Ubytovali sme v milom penzióniku a išli s Mišo a Arnoldom do mesta. Rasťo furt niečo programoval s iPhónom a iPadom, tak nešiel. Objavil tu aj kolegu od fachu, miestneho podnikateľa, ktorý tiež poskytuje internet, ako on v Prešove. Jediné, čo bolo otvorené, bola írska krčma a v nej dve rakety. Arnoldovi nebolo viac treba, pozval sa k nim ku stolu a nezdvorilo sa dvoril. Inessa mala tak dva metre, ale možno aj menej, tá ho najviac rajcovala. Devočky boli síce milé, ale to bolo všetko. Aspoň sme jebli dve fľaše hruškovice, nech sa nám lepšie spí. To vám poviem, spať v jednej izbe s opitým a nadržaným Arnoldom mysliacim na basketbalistku, to je za trest. Chudák Mišo s ním zdieľal manželskú posteľ. Zrazu počujem výkrik do tmy: “Arnold! Ty prasa, ty si tu honíš pod perinou!“. Arnold sa hneď bez štipky viny priznal: „Hej, ale nemôžem za to. V telke dávajú perfektný film s Brucom Willisom, tak ma to vzrušilo“. A naozaj, v telke išiel nejaký starý eroťák a mladučký Bruce Willis tam v bazéne klátil jednu krásavicu. „Pozrite aký má pekný zadok“, stihol ešte podotknúť, kým som mu tie prasačiny vypol. Ani neviem, či myslel krásavicu, alebo Bruca.

Jednou nohou v ukrajinskej base

Ráno som Mišovi vysvetľoval, že s takýmto imidžom slušného chlapca žiadnu ukrajinskú raketu nezbalí. Zakázal som mu holiť sa počas dovolenky a ponúkol, že mu trocha upravím účes. Zobral som strojček, trocha sa mi šmykla ruka (hehe) a už mal krížom cez hlavu vykosenú diaľnicu nulkou. „Čo si to spravil, čo ja teraz budem robiť!?“, lamentoval Mišo a nožničkami zo švajčiarskeho nožíka sa pokúšal upraviť si účes do stratena. Po hodnej chvíľke zábavného divadla sme ho s Rasťom prehovorili, nech ide na punk, že rebelovia na baby zaberajú. Keď si pozriete fotky, určite mi dáte za pravdu, aha:

Svaľava je neveľké mesto s bohatou históriou, ale nepoznám ju. Iba jednu historku, čo nám pri raňajkách vysvetľoval jeden natrúbený Ukrajinec. Ani už neviem, ako sa volal, ale nazvime ho Bliať, lebo toto slovo používal 3-4 x vo vete. Rozprával nám o chemickej továrni, ktorá za druhej svetovej zabila viac ruských vojakov ako Nemci. Keď prišli spasiteli, unavení bojom, utáborili sa v továrni. A našli tam obrovské kade s denaturákom. Hrdinským výstrelom zo špagina spravil veliteľ do kade dieru. I čapovali i pili ten lieh rovno z prilieb. Ráno sa zobudili mŕtvi asi tridsiati z nich. My s Mišom a Arnoldom sme sa po včerajšku cítili asi ako oni. To sa vyvetrá, vravím si a s vyklopenou prilbou predbieham autá v kolóne k železničnému priecestiu. To blikalo na červeno, ale rampy už boli z polovice hore, tak frnk cez ne.

A za priecestím hliadka!. Policajt, ktorý vyzeral ako Clint Eastwood krížený s práčkou ROMO, ma posadil do starej hrdzavej Samary. Tá bola v takom stave, že už len sa vysrať na sedadlo spolujazdca a je to dokonalé. Že som im ja zastavil, na tomto by nedohnali ani cyklistu. „Nu molodec, ty piv“, obviňuje ma hranatý policajt. „Ja nepiv“, bránim sa. „Ty piv – ja nepiv, ty piv – ja nepiv.... Ty podychav na mňa! Haaaaa,“ dýcham mu na nos. „Pivo, vodka!“ skúša to na mňa. „Víno, hruškovica ty blb“, myslím si víťazoslávne. „Ja nepiv ničevo 5 ľet“, tvrdím presvedčivo. Toto mi uveril, ale jazdu na červenú mi odpustiť nemienil. Oznámil mi, že je to ťažký zločin a mám zaplatiť 2000 hrivien, čo je asi 100 evri. Vysvetľujem mu, že je to polovica rozpočtu mojej ukrajinskej dovolenky, že som chudobný chlapec zo stredného Slovenska, kde sa žije ešte ťažšie, ako na Ukrajine... „Kak u tebja nejest ďengy, ty pojechaš v ťurmu (to je ich basa)“. Svojich 100 evri mu nedám, hovorím si. „Chorošo, tam ja nikakda nebyl.“ odpovedám s úsmevom a pýtam sa na stravu, či tam je dobrá, lebo som veľký hladoš. Už táto debata trvala dlho, tak došiel Rasťo a spoločne sme ho presvedčili na 300 hrivien do vrecka a nemal veľké protesty ani proti foteniu. Arnold sa zatiaľ opieral o motorku, snažil sa nespadnúť a modlil sa, aby nedali dýchať aj jemu.

O 5km nás zastavila ďalšia hliadka za jazdu v protismere, tých ale zvládol Rasťo. Zanadávali sme si vedno na Putina, na zlú ekonomickú situáciu a nezamestnanosť, zafajčili sme si s nimi a zhovievavo nás pustili ďalej. Od Svaľavy sme sa trmácali krásnymi zákrutami po ukrajinských Karpatoch. Krásna krajina, podobná tej našej. Cesta bola taká, akú som čakal, staré zily, žiguláky, povozy, kravy a sem-tam ma príjemne prekvapil aj nejaký ostrovček asfaltu na ceste. Arnoldovi prišlo z toho krútenia zle a odovzdal všetko svoje vnútro matičke Rusi zakarpatskej, čím bezcharakterne zasvinil miestnu studničku. Na neskorý obed sme sa zastavili uprostred najvyšších kopcov, v Koločave, v Četníckej hospodě. Majiteľ kedysi robotoval v Čechách a pepíctvo mu učarovalo. Mali špecialitu, rezeň z medveďa, musel som to ochutnať a musím povedať, že takého dobrého medveďa, ako bolo toto prasa, som ešte nejedol. Zbavil som sa tu ešte jedného problému. Pred dovolenkou som vymenil svoje hlučné rúry za sériovky, ktoré som si požičal od kamaráta Matúša. Že aby som si tie dlhé kilometre neničil sluch. Bavilo ma to tak po Šíravu, potom ma to príšerné ticho pri jazde privádzalo k šialenstvu. Rasťova Elektra nádherne bublala a to moje...hh... nič. Požičal som od Pepíka vŕtačku a Mišo mi spravil 6 dier na výfuk, nech to dáva kurva riadny zvuk. Aha:

Lepšie! Akurát Matúš mi potom riadne vynadal, aj sa ho bojím teraz stretnúť. V hospodě boli českí aj slovenskí turisti a jedna baba ukazuje na Mišovu motorku, že „aha Trenčín“. A on, že nie úplne presne, že je z Nemšovej. A dievčina, že aj ona. Nakoniec zistili, že sú skoro susedia a že sa vlastne poznajú. Niekedy treba zájsť na Ukrajinu, aby si človek spoznal suseda. Večer sme sa ubytovali v meste Chust, v najdrahšom hoteli čo tam mali. Noc stála v prepočte 8 evri a pivo 20 centov. A mali tam v reštike telku 3x2m. Ja ľubľu tebja Ukrajina!

Mišova svadba

Ráno sme pozreli mapu a zistili sme, že sa motáme ako chuji a že sme stále len pár kilometrov od našich hraníc. Tak sme kopli do vrtule. Na ukrajinských cestách je problém spraviť viac ako 200 km denne a hlavne s Arnoldom, ktorý by len nadvihoval sukne každej Nataši. Tento deň sme všade stretávali pekné sukne. Krojované! Bol Deň Ukrajiny a mnoho ľudí bolo oblečených v tradičných bielych krojoch s červenými výšivkami.

Večer sme dorazili do Kolomie. Tu sa navyše oslavovali aj Dni mesta, takže oslava dvojnásobná. Celé centrum mesta bola pešia zóna zapchatá stánkami a ľuďmi a my sme sa ako prasce predierali na motorkách cez nich. Niektorí sa z nás radovali, niektorí hromžili. Minulý rok nás Istambulčania cez Grand bazár púšťali oveľa ochotnejšie. Po uliciach vykrikovali skupinky mladých. „Putin chujlo!, Putin chujlo!“ Zaujímalo ma, aký je rozdiel medzi obyčajným chujom a chujlom. Bolo mi vysvetlené, že chuj je penis a chujlo je človek-penis. Ukrajinčina sa mňa celkom slušne lepila a zase som bol o niečo múdrejší. Ubytovali sme sa a rozhodli, že ideme ochutnať miestny nočný život. Mišo sa zaľúbil do recepčnej Iny, museli sme ho ťahať nasilu. Naštartovali sme sa v rockovom bare. Prisadli sme si k takej partii, dali do reči a ja som tam objavil svojho dvojníka. Podobal sa trochu na mňa, ale bol oveľa sprostejší. „Kak tebja zavud?“ pýta sa. „Bubo“, odpovedám a ukazujem na menovku na tričku. On pozrel na logo na svojom tričku a vraví: „Ja Adidas“. No kokot, až som sa hanbil, že sa podobáme.

Zrazu pribehol Arnold, ktorého už dobrú hodinu nebolo vidno: „Chlapi, serte na tento pajzel, objavil som Mekku, hotový hárem, zoznámil som sa z miestnym mafiánom a dostane nás do top podniku. Volá sa to Trója. Normálne tam máš predpísaný odev, ale keďže sme inostranci, že nás pustí aj v motorkárskom. Keď uvidíte tie rakety tam, odpadnete.“ Nebolo nám treba 2x vravieť. Mafián bol drsná miestna autorita, ale na nás bol milý, motorkárov tu často asi nemáva. Keď som vošiel dnu, zistil som, že Arnold mal pravdu. Plný podnik modelky, missky, jeby, šupy, skrátka rakety! Arnold tam začal pobehovať od jednej k druhej ako medveď Yogi, čo všade vidí košíky. Skončil pri blondíne Aľonke s tak svietiacimi vlasmi, že som ju podozrieval, že je z Černobylu.

Pre väčšinu devočiek sme neboli záujmová skupina, hľadeli na nás ako na vandrákov. No minimálne sme sa dobre zabavili, ja som vytancoval jednu z tých krojovaných dievčin. Rasťo len popíjal nejakú sódu na bare a pobavene nás pozoroval, ako otec pozoruje malé deti na pieskovisku. Do hotela sme sa vrátili nad ránom. Rasťo si všimol, ako Mišo pokukuje po recepčnej a spomenul si na dovolenkový sľub. Začali pytačky. Po asi hodine sme vedeli, že Ina zarába asi 60,-€ mesačne, z toho 20,-€ dá na cestu do roboty. Šaty nosí po mame, alebo po sestre. Je inteligentná, študuje, hovorí troma jazykmi. Žiadna krásavica, ale za to veľmi sympatická. Do neba sme vychválili Mišove prednosti. Aký je zručný, šetrný, slušný, pracovitý, skromný a verný. Po hodine už sedeli vedľa seba a Rasťo, sťa by Roadcaptain využil svoje Bohom dané právo oddávať na cestách. Ako obrúčky použili kariky z kľúčov, svadobná kytica bola prichystaná vo váze na recepcii. Aha, ako im to svedčalo:

Po obrade sme ich nechali samých. „Počkajte!“, kričí Mišo. „Veď ja jej nerozumiem, ako sa budeme rozprávať. Neboj, počas svadobnej noci sa čuši“, a pomaly sa vytrácame. „Počkajte!“, kričí znova. „Zabudol som jej meno.“ No to snáď nie, hovor jej „Ľúba maja“, a tam sme ho na surovo nechali, nech sa venuje svojej mladej žene a išli sme spať. Neviem, čo všetko robili, no dúfam, že si užili.

Moldavská tráva

Dnešný cieľ bolo Moldavsko. Zastavili sme sa na obed v Černivtsi, to je veľmi pekné mesto. Vlastne to boli ranajky, lebo sme vstali na obed. Cestou pred hranicami Rasťo naložil na Elektru uniformovanú pohraničiarku, ktorá šla pešo popri ceste do roboty a pár kilometrov ju zviezol. Vybavila nám za zo prednostné vybavenie a ušetrili sme celé 3, slovom tri minúty.

Lúčili sme sa s Ukrajinou. Prekvapili ma v nej wifi free zóny, ktorých bolo viac ako u nás. Hocikde v centre mesta, na pumpe, dokonca aj na tomto hraničnom prechode. Policajti mi nepripadali výpalnícky, ako mnohí tvrdia. Stačí s nimi vedieť jednať a bezdôvodnú pokutu nedajú. Zaujímavé bolo, že policajné autá sú tu všehochuť. Staré žiguláky nad 30 rokov, nové žiguláky do 30 rokov, BMW, Opel, Volga, Hyundai, Dacia.... a s rôznymi kamuflážami – modrou, zelenou i červenou. Nevidel som v tom logiku. Všetko je tu lacné, benzín, potraviny aj služby. Chlast a cigarety dokonca superlacné! S angličtinou tu nepochodíš, treba vedieť ukrajinsky, alebo rusky. Ľudia sú tu veľmi chudobní a veľmi srdeční. No bolo z nich cítiť strach pred konfliktom. Niektorí nadávali, iní sa tvárili akoby život bežal ďalej, ale téme vojny sa zámerne vyhýbali. Vojnu symbolizovali len častejšie vojenské hliadky na cestách a zátarasy pripravené kedykoľvek uzavrieť cesty. Boli sme na západnej Ukrajine, Rusi ich tu volajú banderovci, fašisti. Okrem ukrajinskej vlajky používajú aj svoju, čiernočervenú. Nenašli sme tu jediného človeka, ktorý by mal rád Rusov. Vinia ich za všetko zlo sveta, ale Američanov tiež. Ja som si musel dať z motorky dole slovenskú vlajku, lebo ako sa krútila a znak sa schoval, vyzerala ako ruská. Bol som na to jemne upozornený, tak som pochopil. Nechcel som sa stať obeťou nejakého nadšeného amatérskeho snajpera. V Moldavsku nám pršalo, keď sme sa priblížili k železničnému priecestiu. Koľajnice boli mokré, pod šikmým uhlom vzhľadom k ceste a trčali nad asfalt. Prvý išiel Rasťo a jeb na zem. Hehe, zasmial som sa škodoradostne, bolo mu treba túto poltonovú kravu. Smiech ma prešiel, keď mi šmyklo predné koleso a rovnakým spôsobom som sa vysypal rovno vedľa neho. "Au, noha!" Odtrhol som pravý padák a motorka spadla na ňu. Nejak som sa vyslobodil, ale mašinu nie a nie dostať von. Stále sa to šmýkalo a predné koleso mi zapadlo do koľajnice, musel som podkladať skalu, aby som sa dostal von. Nepríjemné uprostred trate. Mišo a Arnold to prešli už kolmo a tam sa na nás rehotali aj so železničiarom v búdke. Po asi piatich minútach sme to zvládli a zadýchaní za priecestím sa rehotali, akí sme somári. „Bubo do riti“, vraví Rasťo. „Veď sme to mohli odfotiť. Ti hrabe? Ja bol som rád, že sa dlho nemotám vlaku pod nohy, na fotenie som nemyslel." Ale Rasťo stále dobiedzal:„Poďme ešte raz a Mišo to nafotí." Na začiatku debilný nápad sa mi postupne začal páčiť. Bude pamiatka. A tak sme išli cez ten prechod znova menšou rýchlosťou a naozaj sme sa vydrbali rovnakým spôsobom, na tom istom mieste. Mišo to fotil a fotky v galérii pochádzajú z rekonštrukcie tejto udalosti. Železničiar sa už nesmial, iba si ťukal na čelo.

Za už slušného lejaku sme došli do mestečka Briceni. V Moldavsku sa hovorí rumunsky, ale rusky tu vedia tiež, tak sme si aj pokecali. Prišiel ku mne týpek, že vitajte v Moldavsku bajkeri, podal mi ruku a zostal mi v nej papierik. „Enjoint Moldavia“, povedal a zmizol. „Hej Mišo“, kričí Arnold. „Fajčil si už trávu? Nie? To čo si za bajkera!“ Nebudem tu verejne rozprávať, čo sme s touto drogou nakoniec spravili, poviem len, že cez ďalšiu hranicu sme ju nepašovali.

Republika, čo nie je ani na mape

Pri raňajkách sme začuli divnú ruštinu. Hej, to je slovenský prízvuk! Pridali sme volume našej vravy a otočil sa chlapík v tričku s logom EU. Dali sme sa do reči. Marián tu ako pohraničník zaúča Moldavcov, ako chrániť blahobyt Európskej únie, ktorý sem čoskoro dorazí. Fajn chlapík, srdečný, dobre sme si pokecali, kým sme vyrazili. Jazda moldavskou krajinou vyzerá ako americká Route 66 z filmov. Celá je rovná a vlnitá, plná pasienkov a vinohradov. Obedovali sme v Kišiňove, hlavnom meste. To bolo celkom drahé, akoby som bol v Bratislave. Menší šok po Ukrajine. Tu sme a dopočuli o lokalite Cricova. Vraj sú tam vinárske pivnice a katakomby, po ktorých sa dá jazdiť. Jeden ochotný Moldavec rovno naštartoval auto a viedol nás tam. Vyzeralo to pekne, obrovské priestory pod zemou, ale jazdiť sa po nich dalo len turistickým vláčikom. To sa nám nechcelo, tak som tam aspoň odfotil túlavého Miša s túlavým psom. Aha:

Moldavec nás pozýval na svoj ranč, mám kontakt, možno nabudúce. Ako poďakovanie som mu venoval nedopitú fľašu borovičky. Rozhodovali sme sa, že čo ďalej a zhodli sa, že ideme znova na Ukrajinu. Do Odessy, výkladnej skrine ukrajinského cestovného ruchu. Koľko mi len o nej babka rozprávala... Na mape najkratšia trasa vychádzala cez Tiraspol. Ako si tak ideme, zrazu jeden tank, druhý tank, vojaci, zátarasy a hranica. „To sme už na Ukrajine tak skoro?“, pýtame sa. „Ste v nezávislej Podnesterskej republike“, hovorí hrdo po rusky pohraničník. To si už hocijaká skupina Rusov vytvorí hocikde republiku. „Ako dlho fungujete? Už 20 rokov. Máme prezidenta, vlastnú menu, znak podobný tomu sovietskemu a aj armádu.“, dodáva hrdo. Zaujímavé. Podľa mapy sme stále v Moldavsku, Podnestersko neuznal snáď ani jeden štát. Možno Rusi ho tolerujú. Aspoň ten ich prezident ušetrí na medzinárodných cestách. „Chceme spoznať vašu krásnu krajinu, čo nám treba?“ Zaplaťte 36 USD za motorku a choďte“, vraví pohraničník. Po krátkej porade sme usúdili, že máme na háku túto divnú republiku. Vydrankali sme aspoň nejaké ich ruble na pamiatku. Moldavské lei vyzerajú smiešne, ako z monopoly, ale tieto ruble boli ešte smiešnejšie. Svojim deťom nosím z každej krajiny vzorku peňazí, toto bude zatiaľ najcennejší kúsok. Otočili sme sa a po tme sme došli do mestečka Causeni. Ubytovali sme sa a vyspevovali na balkóne s gitalele. Nejaké dievčence vyzreli z okna, ale hneď ako sme sa prihovorili, zaliezali naspäť. Moldavky sú plachejšie ako Ukrajinky, ale nevadilo nám to, lebo sú zároveň aj škaredšie. Keď mám zhodnotiť Moldavsko, je tu o málo menšia bieda ako na Ukrajine a cesty majú o niečo lepšie. Majú dobré víno. Moldavsko asi založili obyvatelia Moldavy nad Bodvou, lebo aj tam zreje dobré víno, vidím tu logickú paralelu. Ale inak ma nejak extra táto krajina nezaujala.

Ty nebudeš jobať devočky, to sú slušné devočky, tie ja budem jobať!

Moldavsko-ukrajinská hranica je divná. Najprv jedna moldavská kontrola, potom ukrajinská a Ukrajinec ti dá lístok, kde napíše typ vozidla, následne ideš niekoľkokilometrovým ukrajinským územím popri rieke a na konci ti ďalší Ukrajinec ten lístok zoberie. Cestou k Odesse bolo viac očividné, že na Ukrajine sa bojuje. Popri cestách boli opevnenia z vriec s pieskom, tanky, vojaci a mobilné barikády.

Ono, my sme sa necítili byť v ohrození, ale pravda je, že vláda mohla kedykoľvek vyhlásiť výnimočný stav, uzavrieť cesty a to som zvedavý, čo by sme potom robili. Asi nič, je tu lacno, prečkali by sme na koniec vojny a potom šli domov, hehe. Odessa je naozaj výkladná skriňa, ale taká trochu červotočivá. Až keď sme sa zatúlali k najlukratívnejšiemu pobrežiu, vyzeralo to reprezentačne. Ale aj dosť draho, to pre bežného Ukrajinca nie je. Posunuli sme sa viac na sever a našli Dom Pavlova. Gýčový ubytovací komplex na pláži. Nad vchodom maska z Goldwinga, výzdoba kombinovaná z rímskych stĺpov, jazierok s umelými labuťami, palmami, slonmi a papagájmi. Všetko vysvietené, ako kolotoč. Rasťovi sa stal malér. Bankomat mu zhltol jedinú kartu a odmietol ju vydať. Zavolal šéfa, ten zavolal zástupkyňu a ona zavolala sekretárku a tá si zobrala na pomoc čašníčku. Asi hodinu nad tým maturovali, volali do banky, ale riešenie nikde. Po hodine strategických diskusií to zobrala do rúk čašníčka, ktorú tieto debaty asi najviac zdržiavali od roboty. Vytiahla kábel zo steny a keď ho zastrčila naspäť, bankomat kartu vypľul. Všetci piati z toho boli šťastní, akoby vynašli liek na rakovinu, aha:

Dozvedeli sme sa, že neďaleko sa večer koná motozraz. Zoznámili sme sa s dvoma kočkami, Aňou a Sašou, tiež to boli v celku rakety. Boli tu na dovolenke, Aňa bola študentka a Saša pracovala ako hovorkyňa ukrajinskej vesmírnej agentúry. To bolo zaujímavé, o hviezdach sa s dievčencami radi bavíme, tak sme ich rovno na ten zraz pozvali. Bol plný Dneprov a ich derivátov, ale našli sa aj iné značky, dokonca jeden Harlej. Ako najvzdialenejších účastníkov nás čo najsrdečnejšie privítal majiteľ klubu a pozval nás na prvú rundu. Večer sa rozbiehal súťažou o najsilnejšieho motorkára. Súťažilo sa so železnou guľou, ktorú si musel, čo najviac krát zdvihnúť nad hlavu. Prihlásili sa štyri skrine a majiteľ vytiahol aj mňa, nech reprezentujem zahraničie. No zdvihol som to 28x a čakal čo ostatní. Jeden 18, druhý 22. Začal som fandiť tomu poslednému, lebo to v dave začínalo šumieť, že hádam to tu nevyhrá Slovák. Ten posledný fixľoval, dvíhal to len na kúsok nad plece a vyhral. Našťastie! Netúžil som, aby ma potom natrúbení drsňáci vyzývali k férovkám. Ďalšia súťaž bola o najhlučnejšiu motorku. Do riti, že ja nemám tie svoje rúry, to by som vyhral. „Mišo, nože zober... (klik na stranu 3)

...golu a odmontuj mi výfuky preč. Ale rýchlo, rýchlo!“ Rýchlo sme to nestihli... Inú súťaž takmer vyhral Rasťo. Pred ňou organizátori organizovali zbierku kondómov, no ja som im svoje nedal. Súťaž spočívala v pomalej stabilnej jazde, aby spolujazdec mohol prehodiť kondóm naplnený vodou cez šnúru a znova ho chytiť. Dosť ľudí sa pooblievalo a jeden sa skoro obesil. Ja som ešte šiel spievať karaoke AC-DC a taký škrekot na západ od Krymu ešte asi nepočuli. Bol aj striptíz a tanečnica sa rozhodla spomedzi všetkých vyzliekať práve Arnolda. To o chvíľu trpko oľutovala, lebo ten jej tie svoje chlpaté pracky strkal všade kam nemal, na bradavkách jej ladil Rádio Jerevan a furt ju stískal, tá bola rada, keď jej padla šichta. Zábava gradovala, Arnold sa tam už cmúľal so Sašou, Mišo sa skoro pobil s miestnym borcom a majiteľ už mal nakúpené, vyzeral ako donský kozák po boji. „Što ty, bliať“, kričí na Arnolda. „Pačemu u tebja dvie devočky.“ Bol dosť drzý, babám núkal peniaze za fajku a už to prestávalo byť vtipné. „Počekaj“, vraví z ostra Arnold. “Ty nebudet jobať tych devočiek, to poriadny devočky. Tych my budeme jobať!“ A radšej sme išli preč, spať, ale predtým sme si ešte zahrali na gitalele a zaspievali na pláži. Dievčatám sa páčila ľudovka "Pojebali kone voz" a aj jej celkom dosť rozumeli.

Klub Angels Odessa, ukrajinské bratstvo

Ráno nás Arnold uprosil, aby sme v Odesse zostali ešte jeden deň. Že má s jednou, z taktnych dovodov nemenovanou, devočkou svoje diabolské plány. Doobeda sme sa kúpali a poobede zobrali kočky do mesta. Náhodou ideme okolo baru a tam niekoľko motoriek. Samé pekné kúsky. Goldwing, čo miniprojektorom svietil okolo seba logá Hondy a svojho klubu, zopár vyleštených Hárlejov... Toto nebudú žobráci. Zastavili sme na kus reči. Viceprezident Igor práve oslavoval narodeniny a okamžite nás pozval dnu. Klub Angels Odessa má 22 rokov a je jedným z najstarších motoklubov na Ukrajine. Igor vyzeral ako The Gent z Tarantinovho motorkárskeho pornokrváku Hell ride. Teda, aspoň sa tak snažil vyzerať. Kázal pre nás prestrieť stôl so samými dobrotami. Čerstvé ryby, krevety, sušená hovädzina... nažrali sme sa bez hanby. Igorovi meškala muzika, tak som sa ponúkol, že ju načas zastúpim. Vytiahol som gitalele a zahral niečo zo Slovenska. Kone vooz, Hrušky kokotnačky, Šťau som za pňom a potom som dal aj jednu ruskú, čo som poznal.

Spomenuli sme, že by sme radi aj na Krym, ale že je už teraz ruský a nemáme víza. „Nemaš problěma“, vraví Igor, „zdes Saša ruskoj ambasador.“ A Saša skutočne začal telefonovať a skúšal vybaviť akési špeciálne povolenia. Nakoniec sa ospravedlnil, že je nedeľa večer a na zajtra to nepôjde. No mne sa aj tá snaha rátala. Muzika medzitým dorazila a spustila riadny hardrock sovietskeho štýlu, veľmi dobre sa to počúvalo. Išiel som si zapáliť so Sašou a Aňou pred klub, keď tu ide okolo podnapitý chlap, riadny hranol. Pozerá na mňa, zastavil sa: „Ja znaju tebe, drug moj“, a začal ma presviedčať, že ma videl bojovať v ultimátnych zápasoch v Bulharsku. Žeby som mal zase dvojníka Adidasa? On, že tiež zápasil a silou mocou si to chcel „priateľsky“ rozdať. Pozerám mu na ruky a pomyslel som si, tento už veľa rán rozdal. Pozerám mu na tvár a pomyslel som si, tento už veľa rán zniesol. Svoju životnosť v boji som odhadol na 3,45 sekundy presne. Kým by motorkári vybehli z baru, bol by koniec. Mal som za sebou istý komunikačný kurz, tak som si išiel vyskúšať teóriu v praxi. Zatváril som sa čo najdrsnejšie, presne ako on, len o 1 stupeň veselšie, proste som ho zrkadlil. Hovorím, že tu strážim tieto devočky, ktoré sú tu s mojim bossom. „Tvaj boss jobe oboch devoček?“ Čo tu všetci majú s tým jobaním? „Da, oni jobú v trojom“, pritakám. „Da!“, pritakajú aj devočky v snahe vyhnúť sa konfliktu. „Tvaj boss geroj!“, vraví a potom odcválal kdesi do tmy. Celkom mi odľahlo.

Do Domu Pavlova sme prifrčali po polnoci a išli spať. Okrem Arnolda, ten zobral nemenovanú devočku na opustenú nočnú pláž, rozvinúť diskusiu o nekonečnom vesmíre a hviezdach. Vrátil sa nadránom a zobudil nás svojim bohovaním. „Boha, šľak to trafil, jebal to pes! Všetko tak dobre šlo, šarm som zapojil aj alkohol, dostali sme sa až k ručným prácam a potom, že stop, ďalej že nejde. No ale videli ste toto niekedy? A s týmto tu čo mám teraz robiť?“, ukazuje nešťastne na navretú hrču v gatiach. "No čo? - Hehe, choď si uľaviť do kúpeľne, na zrkadlo som Ti nalepil fotku Bruca Willisa“, robím si srandu. „Vtipné, teraz budem do rána stanovať“, zahundral a zaliezol do postele stavať stan.

Enduro čoper

Odessa bol najvychodnejsi bod vyletu a ráno sme sa pohli na západ, smer domov. Trmácali sme sa rozbitými cestami, ktoré už horšie ani nemohli byť. To sme si mysleli, ale to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Podľa mapy cesta druhej triedy sa začala meniť. Asfaltu ubúdalo, premenil sa na akúsi tvrdú hlinu, potom blato a nasledovalo niečo, popri čom naša poľná cesta vyzerá ako autostráda. Šli sme dosť pomaly, zadky nám lietali, ako na tobogáne. Prvý dostal šmyk Rasťo na Elektre. Spravil regulérne hodiny a vyhodilo ho z motorky. Ja som bol ešte frajer, reku ukážem vám, ako sa robí rýchly prejazd kalužou. Skončil som pol motorom v blate a museli ma vyberať ostatní účastníci zájazdu.

No nič, cesta zarúbaná, museli sme to obrátiť a vracať sa asi 30km po tej istej hnusnej ceste. Na tých hrboch som musel stáť v stupačkách každú chvíľu a stále sa mi posúvali rajdy dozadu, ako som bol na nich zaťažený. Motorka inak celkom poslúchala, len dobíjanie nefungovalo dobre, tak som jazdil bez svetiel už pár dní. Muflón Fedor mi poslednými dvoma zubami prehrhýzol nejaké káble, takže kontrolky nešli, ľavá smerovka mi dva dni nonstop svietila, ale na týchto hrboch sa opravila sama. Aj spojka prestávala zaberať, ale aj tá sa samoopravila. Dobrý Hatatitla... Na rumunských hraniciach mali Ukrajinci zase ten papierikový systém. Pohraničník nechcel byť za sprostého a pýtať sa ma na typ motorky, tak po nej pozeral a hľadal značku. Našiel iba nápis Buba, čo je pozostatok z môjho manželstva a tak to na papierik napísal ako typ motorky.

Do rumunského Galati sme dorazili až večer. Je to kúsok do delty Dunaja, kde veľtok končí svoju púť v Čiernom mori. Rieka je tu široká až poldruha kilometra. Keby bola taká široká na Slovensku, vôbec by sme nevideli Maďarov a nemohli by sme si priateĺsky mávať. Po tomto dni sme boli úplne na mordy. Dokonca aj Arnold. Síce to skúšal na čašníčku, no keď zistil, že má len 16 rokov, len unavene mávol rukou. Tá sa stále ospravedlňovala za svoju reštauráciu, aj za celé Rumunsko. Nedalo sa totiž platiť kartou, lebo neboli v strojčeku papieriky. Majiteľ nezaplatil za kancelárske potreby, tak im nedodali. Polovica jedál nebola, lebo kuchár, ktorý ich vedel variť, nedostal výplatu. Ale inak fajn reštika, pizzu spravili. Mali aj wifinu tak sme všetci programovali. Mišo si stále písal zaľúbené správy s Inou, radili sme mu taktiku, ako ju dostať na Slovensko. To bude špica, ak z toho bude naozajstná svadba a pôjdeme za svedkov. „Kravááá, Kozááá!!!“, vykrikuje zrazu Arnold, zúrivo pozerajúci na mobil. „Si predstavte, píše nemenovaná devočka, že teraz veľmi ľutuje, že mi nedala. No to sa skoro dievča zobudilo. Vraj mám prísť za ňou do Kyjeva a na dôkaz, že to myslí vážne mi posiela svoje fotky hore-dole bez!“, ťuká na displej mobilu. "Uukáž!", prosíkame, "Neukažem, to je iba pre mňa". „Hmm, a pôjdeš?“, pýtame sa. „V Kyjeve som ešte nebol, uvidím“, odpovedá, už celkom ukľudnený.

Drakulov falošný hrad

Rumunsko má už dobré cesty podobné našim. Len sem tam nejaká skratka prekvapí stredovekom. Konečne sme si po niekoľkých dňoch naplno užívali rýchlu jazdu bez obáv z toho, že nás nejaký hrb vyhodí mimo cesty do járku. Z hrôzou som zistil, že súrne potrebujem okuliare. Už mi to aj doktor vravel, ale nebral som ho vážne. Prichádzame na pumpu a tam máva blondína s bujnými kaderami, ja mávam, idem k nej, ona sa usmieva, ja sa usmievam, prídem bližšie a to taká hnusná škapa... Keď píšem tento cestopis, okuliare mám už zakúpené, podobná situácia sa už nestane. Podvečer spŕchlo a prespať sme sa rozhodli v mestečku Bran, pod najväčšou atrakciou Rumunska, Drakulovým hradom.

Pod hradom Vlada Pepeša, ktorý si nepriateľov napichoval na kolíka, čím im spôsoboval ukrutné muky a vystrašil Turkov tak, že by ste im následne ani zastrúhaný vlas do riti nestrčili. Pod hradom bolo trhovisko s umelými upírimi zubami, plastovými sekerami a krvavými gumenými vytečenými očami. No našlo sa aj pár autentických rumunských výrobkov. Všade som si kupoval magnetku a niečo pre decká a toto miesto som nevynechal. Problém tohto lunaparku je, že tu Vlad Tepeš nikdy nežil a vraj sa tu ani len nezastavil. Jeho skutočný hrad je asi 130 km odtiaľto pod sedlom Fagaraš. Je to zrúcanina vysoko na hrebeni, ale tam by toľko turistov nedostali, takže predávajú ilúziu. No ale veď aj my sme dali sochu Svätopluka pred bratislavský hrad, hoci vládol v Nitre. Dnes sme konečne nahltali množstvo kilometrov, spalo sa dobre.

Obloha čierna ako mačka, hviezdy biele ako kocúr

Bola to najkrajšia jazda dovolenky. Nádherné zákruty Fagarašu do výšky až 2.000 m. Každú chvíľu sme zastavovali a fotili scenérie, aj sami seba. Pred dvoma rokmi sme to prešli z opačnej strany, zo severu a vtedy mi došiel benzín. Je to vyše 100 km vysokými horami bez možnosti natankovania. Tentoraz to podcenil Rasťo a na pumpu už došiel doslova na výpary.

Pod sedlom sme stretli partiu trenčianskych motorkárov, smerujúcich do Constanty. Fagaraš je v sezóne plný motorkárov, je to „krútá daroga“, akoby povedali Ukrajinci. Keďže nám zákrut po Fagaraši nebolo dosť, rozhodli sme Karpaty prejsť znova na južnú stranu a tentoraz Transalpinou. S Mišom sme dostali túžbu spať konečne v divočine. Arnold s Rasťom, pre nich to nebolo, dedovia zostali dole, v jednej z dedín. Rozložili sme sa pri jazere Lacul Oasa. A naozaj to bola oáza. Desiatky kilometrov okolo neboli žiadne ľudské obydlia, len husté a temné karpatské lesy. Žiadny mobilný signál, Mišovi to trochu vadilo, lebo nemohol programovať a písať Ine. Rasťovi som musel sms s našimi gps súradnicami odosielať z cesty zopár kilákov odtiaľto. Potom som sa šmaril nadivoko do chladnej vody jazera a vysral som sa do kríkov. Paráda! Rozložili sme oheň, vytiahli gitalele a fľašu ukrajinskej vodky a bolo nám fakt skvele. Mal som nachystaný aj repelent proti medveďom. V Rumunsku by som sa ale viac obával svoriek túlavých psov, ktorých je na každom rohu plno. Niektorý hafani majú veľkosť pandy a priveľa odvahy, keď je ich veľa.

Keď zhasol oheň, pozrel som sa na oblohu a skoro som odpadol. Bola totálne čierna. Ako mačka z Kusturicovho filmu a hviezdy na nej žiarili ako oči bieleho kocúra, keď na neho zasvietiš reflektotom, predtým ako ho zrazíš. Bolo zreteľne vidno aj mliečnu dráhu. Nikdy som nič podobné nevidel. Okolo nás nebol žiaden svetelný smog. Takéto miesto sa volá park nočnej oblohy a aj u nás máme jeden, v Poloninách. Zaspali sme tuhým bohatieským spánkom, mali sme za sebou úžasné jazdenie.

Arnold balí hviezdu srbskej TV

Ráno okolo nás zo tri krát prefrčali Rasťo s Arnoldom, kým našu zašitú polohu pri jazere našli. Pokračovali sme krásnymi horskými cestami. Pri jednom z potokov ma Rasťo požiadal, aby som ho nafilmoval, ako si leje studenú vodu na hlavu. Že je to na podporu nejakej choroby a že aj prezident to už spravil. Kiska je môj vzor, ale toto po ňom, ani po Rasťovi opakovať nebudem. Nechápal som síce, ako to tým chorým pomôže, ale nafilmoval som, ako mu ľadová voda z prilby steká na hlavu, a odtiaľ za golier až do gatí. Dúfam, že teraz nebude chorý Rasťo a nebudeme organizovať nejaký rituál na jeho podporu. Mali sme kopec času, rozhodli sme sa vybrať na Temešvár a odtiaľ do Srbska. Rasťo toľko času nemal, musel ísť do Prešova na servis a odtiaľ frčal na ďalšiu motodovolenku do Álp. Ten chlap najazdí ročne okolo 40 tisíc km, to je viac, než väčšina motorkárov za celý život. Pokračovali sme traja. Cesta hlavnými rumunskými ťahmi plnými kamiónov je nič moc. Keď mám zhrnúť Rumunsko, je to nádherná krajina s neobjaveným potenciálom, veľa ciest majú nových, ostatné sú na sračku, žiadna kategória medzitým. Ceny o niečo nižšie, ako u nás. Baby sú tu škaredé. Rumunsky vedieť nemusíš, bežne sa dohovoríš... (klik na stranu 4)

anglicky, alebo francúzky. Je to podľa mňa preto, lebo nemajú filmy s dabingom. Zrejme si uvedomujú, ako smiešne by znelo Metelescu blescu namiesto Hastala vista v Terminátorovi. A tak sa na nich aspoň lepí cudzí jazyk, keď už si kazia oči pri telke. Do Srbska sme došli za šera a cieľ bol jasný: Kysač, slovenská dedina, sídlo vojvodinského motoklubu Kysach Crows – našich kamarátov z minulého roku. Už som aj volal predsedovi Janovi, vravel, že je v nemocnici, ale na diaľku všetko zariadi. V krčme nás čakali Paľo a Andrej, naši priatelia. Bola tam aj barmanka Lídia, čo sa mi minulý rok tak páčila. Už sa mi však nepáčila, lebo mi neodpísala na facebooku. Dzigli sme si poldecko a pivko a išli do mesta. Teda do dediny. Svietil iba kulturák, tak sme vošli. Akurát tam folklóristi nacvičovali svoje vystúpenie.

Vo Vojvodine žije okolo 50-tisíc Slovákov a už 241 rokov si udržujú naše zvyky a jazyk. Na tancujúcu mládež bol pekný pohľad, musím sem niekedy prísť aj na nejaký festival. Paľo nás zobral k sebe domov na kávu, ukázal nám traktor, kombajn a silá na kukuricu. Celá jeho rodina žije z poľnohospodárstva a opráv traktorov. Vypestoval kukuricu vysokú 3 metre, neuveril som, kým som sám nevidel. Potom začal ukazovať fotografie rodiny. Arnold si ich napoly znudene pozeral, keď tu zrazu vyskočil: „To je kto?!“, ukazuje na krásnu blondínku v kroji. „Moja dcéra Svetlana, pracuje ako reportérka v televízii“, odpovedá Paľo celý šťastný. „A kde je, poďme jej zavolať“, nástojí Arnold. Paľo ju vytočil a už mu telefón vytrhol Arnold. „Ja som Arnold, zaľúbil som sa do Tvojej fotky a hlasu, idem popýtať Tvojho otca o Tvoju ruku...." a takéto kaleráby jej hustil do hlavy. Svetlana sa bavila a smiala. Paľo začínal ľutovať, že nejaké fotky vytiahol.

Ono, kto Arnolda nepozná, môže ľutovať a kto ho pozná, ten už ľutuje. Po telefonáte len dobiedzal do Paľa, že „daj mi jej číslo a adresu, idem za ňou, to je dokonalé dievča, ja už budem dobrý, na inú sa ani nepozriem, tvoju dcéru si za ženu zoberiem...“ Darmo mu nešťastný otec vysvetľoval, že už má priateľa. „To nevadí, už ho môže pustiť k vode, keď som tu ja, aj on to pochopí, veď prišla skutočná láska. No nie?“, blúzni Arnold. Paľo však Arnolda poznal dobre z minulého roku, ani kozu by mu na starosť nedal, nie to vlastnú dcéru. Medzi nami, Svetlana je naozajstná raketa! Chudák Arnold večer od samej lásky vypil fľašu vodky a hádam celú noc spriadal plány, akým postupom sa dopracuje k svadbe so Svetlanou.

Mám novú motorku. Kurva!

Ani ráno sa neodbytnému Arnoldovi nepodarilo od Paľa vymámiť číslo na krásnu Svetlanu. Tak sme sa ešte odmaľuvali (ako dolnozemskí Slováci nazývajú fotenie) pri tej trojmetrovej kukurici a pobrali sa domov. Maďarskou hranicou už tretí rok prechádzame na konci dovolenkovej sezóny. Niekoľkokilometrové zápchy v troch pruhoch nám už nevadili, preštrikovali sme sa za nadšeného trúbenia plechovkárov. S Mišom sme si vymenili motorky. Tento rok si pridelil Pan Europana, tak som si ho chcel vyskúšať na diaľnici. Nuudaa! Idem 160, nič na mňa nefuči, môžem fajčiť aj smskovať, smerovky fungujú, brzdí to, tiché je to, taký autobus. Za to Mišo mal o zábavu postarané. Na najbližšej pumpe zastal: „Nič horšie som v živote nezažil, hlavu mi išlo odtrhnúť, nad 130 sa zaklápajú späťáky, ale to mi bolo jedno, lebo aj tak v nich nič nie je vidno, jak to celé trasie ako stará tatramatka pri žmýkaní.“

Vypýtal si svoju parádnu motorku späť. „Môj zlatý Hatatitla nikto Ťa nechce a už aj mne riadne lezieš na nervy!“ Za tieto slová sa mi môj Introš pomstil tým, že na pumpe nenaštartoval. Uvedomil som si, že som zabudol vypnúť svetlá a cez celé Maďarsko sa mi postupne vybíjala baterka. Ja totiž to nielen že nemám tachometer, ale ani kontrolky, tak ani neviem, čo mi bliká a čo svieti. Že mám naštartované počujem, že mám neutrál cítim a keď chcem vedieť dojazd, pozriem pravým okom do nádrže. Mišo ma obetavo roztiahol za lanom, šlo to na tretí pokus a raz aj svoju mašinu položil. Bola to slušná komédia, kamionisti mali zaujímavý kultúrny program. Už na Ukrajine mi moja dobrá kamoška Kowbojka poslala kontakt na chlapíka, čo predáva GS 1150, lebo vedela, že už roky ju chcem. V Bratislave som sa s ním stretol a do jeho motorky sa zahľadel. Svieti, brzdí, má veľké kufre a krásny kožený poťah na nádrži. Jeeej! :) „Beriem!“ Kedy, keď nie teraz?

Hatatitla ma momentálne serie, ale uplynie pár týždňov a zase ho budem mať rád. A zase nebudem chcieť inú motorku. Teraz z viacerých dôvodov ľutujem, že som toho bramboráka tak rýchlo a neuvážene kúpil, nejdem to tu rozpisovať, ale teraz mi v garáži stoja dve nefunkčné motorky.

Piešťanská sodoma-gomora a radšej aj koniec.

Dopočuli sme sa z miestnych kuloárov, že v Piešťanoch je práve Country lodenica, náš najväčší country festival. Celý víkend bol pred nami, tak sme sa rozhodli dovolenku zakončiť tam. Po ceste ma objavila prvá hliadka za posledné týždne a dala mi pokutu. Ahá, veď už som doma, čo sa čudujem.

Arnold sa na Lodenici odtrhol z reťaze, chlastal, smilnil, dával zlý príklad deťom a robil chujovinu za chujovinou. Keby som to chcel všetko opísať, potreboval by som ďalšie dve strany. A už by to vôbec nebolo o motorkách a navyše mládeži do 18 neprístupné. A to vôbec nepatrí na takýto seriózny web. Takže končím písanie mottom: „Dve motorky sú niekedy viac, ako jedna motorka!“. Tento cestopis je takou bodkou za mojim trochu divokým spôsobom života, ktorý som posledného poldruha roka viedol. O mesiac po návrate som totiž spoznal dievča, kvôli ktorému sa oplatilo trochu sa umravniť... :)