Voľný deň v Salalahu sme začali krátkym servisom motoriek, ale našťastie nebolo veľa práce. Hlavne bolo treba podoťahovať šróby, všetko pozrieť a prvý krát sme aj namazali reťaze.
Aby sme nečinne nesedeli na zadku, prenajali sme si auto a išli pozrieť hrobku biblickej postavy – Jóba. Ten nemá pokoj ani po smrti, lebo ďalšiu hrobku má v Libanone, a ešte jednu v Turecku. A samozrejme, každá z nich je tá pravá :-)

Cestou späť sme sa zastavili v reštike pri ceste, lebo už cestou k Jóbovi sme si všimli, že tam sušia nejaké mäso. Bolo to ťavie mäso. Nemohli sme si to nechať ujsť, ale kulinársky zážitok to teda nebol. Chuť nič moc, ale hlavne to bolo strašne tuhé. Dali sme si aj varenú a grilovanú ťavacinu, čo už bolo lepšie, ale aj tak mi to moc nechutilo – tuhé a mastné. Najlepšie tam boli placky, ktoré pekár robil rovno pred nami v kamennej peci.
Potom sme sa vrátili do mesta, ale návšteva vyhláseného múzea nám nevyšla - strážnik nám povedal, že cez deň je zavreté.

A tak sme sa išli k Marneef, čo je pláž s dierami v skalách vzdialená asi 50 kilometrov západne od Salalahu (zhruba 100 km od Jemenu). Keď je silnejšie vlnobitie, vtedy cez diery v skalách voda špliecha ako gejzír. My sme tam boli v období kľudu, takže voda nešpliechala, ale bolo to tam veľmi pekné.
Poobede sme chceli ísť pozrieť to múzeum, ale iný strážnik nám tentokrát povedal, že múzeum je presťahované... Heh, no čo - aspoň sme vedeli, že sme v Ománe, a išli sme sa radšej okúpať do mora.
Večer sme vybehli na souk, kde sme pokupovali nejaké drobnosti.
Bol to klasický oddychový, príjemne strávený turistický deň, zakončený skvelou večerou – a pivom!

Počasie

Do tejto destinácie nemá zmysel ísť v lete, to by tam človek zhorel. Ideálne je ísť tam od decembra do konca februára. V Salalahu, ktorý je od Muscatu južnejšie, je citeľne teplejšie. My sme mali v januári teploty od 25° (Muscat) po 30° (Salalah). V noci bývalo príjemne, až na spanie v dunách vždy nad 12°. V dunách 5° - menej asi nie, ale hlavne po východe slnka je za 10 minút o 10° viac.
V deň nášho príchodu do Salalahu, pri jazde cez Wádí Amdat, som sa čudoval nad obrovskými záplavovými plochami. Tie sú tam preto, lebo oblasť Salalahu je jednou z mála na Arabskom polostrove, ktorá zažíva počas júla a augusta každoročný monzún Khareef. Salalah a okolie potom za noc celé zazelená.

K dunám Rub Al Khali

Ráno s nadšením vstávame, lebo plán je byť večer pri 300 metrových dunách - v Rub al Khali. Rub Al Khali znamená v preklade Prázdna štvrťka, pretože zaberá štvrtinu Arabského polostrova. Je to najväčšia súvislá piesková púšť na svete.
Všetko sme pobalili, vrátane nejakých zásob, pretože duny sú úplne mimo miest a nedá sa tam nič kúpiť.
Ideme najkratšou cestou (asfaltovou) na sever až do vyše 90 km vzdialeného Thumrayt. Cesta bola zaujímavá, pretože skoro polovica bol prechod cez pohorie Dhofar. To sú kopce, vďaka ktorým sa monzún pri Salalahu spomalí a spustí sa dážď.
Od pláže sme vystúpali až do výšky takmer 900 metrov. Bol to veľmi chladný deň, na dres to už nebolo. Stúpanie bolo občas veľmi prudké, staré nákladiaky mali čo robiť, aby vyšli až hore. Už viackrát sme si všimli, že zrejme kvôli absencii mrazu a snehu tu s kľudom stavajú cesty niekedy až nemožným prevýšením.

Zhruba 10 km za Thumrayt by sme mali odbočiť doľava. Podľa mapy to mala byť tiež asfaltka, ale na križovatke vidíme, že je to roletová šotolina. A tak ideme ďalej, lebo mapa má zakreslenú ešte jednu cestu. Síce tá už je aj ako šotolina označená, ale ak bude menej frekventovaná, tak by mala byť v lepšom stave.
Roletovým cestám sa snažíme vyhýbať. Raz som na vlastnom tieni pozoroval, ako na roletách funguje predné pruženie a to je teda peklo. To olej vtedy snáď aj vrie, lebo v neskutočnej razancii vidla lieta hore dole. A ešte sa aj uvoľňujú šróby.

Po ďalších 25 km vidíme, že sa oplatilo previesť sa, lebo druhá cesta je asfaltka. A tak pokračujeme ďalších 60 km do dediny Shisr, kde asi skúšajú pestovanie plodín v púšti. Zo satelitu tie zelené políčka tiež vyzerajú zaujímavo.
Podmienky na to majú, vraj je tam permanentný prírodný zdroj vody - v Rub Al Khali robili geologický prieskum a na vodu narazili už v hĺbke 3 metre.

Ubar

Až doma som zistil, že osada Shisr stojí v miestach, kde pravdepodobne stálo bájne mesto Ubar, ktoré je spomenuté aj v Koráne. Toto mesto bývalo bránou do Rub Al Khali a zdržovali sa v ňom karavány, ktoré potom púšť križovali.
Po objavení v roku 1992 (objavili ho pomocou radarového snímkovania z raketoplánu) ho nazvali Pieskovou Atlantídou, pretože je pochované pod nánosmi piesku z Rub Al Khali. Predpokladá sa, že mesto existovalo od roku 2.800 p.n.l. a zaniklo okolo roku 300 n.l.
Samozrejme o tomto všetkom tam nebola ani jedna tabuľa, takže sme len prefrčali okolo... (koho zaujíma viac, môže začať tu: en.wikipedia.org/wiki/Atlantis_of_the_Sands )

V osade sme začali hľadať obchod a pumpu, ktorá by tam podľa Matsovho plánu mala byť, ale nikde nič. Vybrali sme sa ďalej po trase. Po pár km išlo oproti nám vojenské vozidlo, tak sme ho zastavili a spýtali sa na pumpu. A vraj pumpa tu nikde nie je, že najbližšie v Thumrayt! No to ma podrž. To bol prúser. Zo Salalahu to bolo skoro 200 km, a samozrejme, že sme netankovali. Kanistre tiež prázdne.
Napriek tejto informácii sme pokračovali ďalej a po pár km sme na tú pumpu narazili. Nevyzerala síce ako normálna pumpa, ale stojany tam boli. Nechápem, čo tí vojaci... Ale nám to bolo jedno, boli sme samozrejme šťastní, že nemusíme ísť späť skoro 100 km do Thumraytu. To by nás zabilo, tá cesta bola veľmi nepríjemná, okrem nudy na nej strašne fúkal bočný vietor.

Doplna sme natankovali, aj kanistre, a kúpili sme aj veľa vody. Chceli sme zobrať aj ďalšie zásoby jedla a naobedovať sa, lenže konzervy tam skoro žiadne nemal. Aj obed mal iba pre 4 osoby. Podelili sme sa a vyrazili k dunám. Tie sme samozrejme v tomto momente ešte nevideli, lebo delilo nás od nich zhruba 100 kilometrov.

Hneď za pumpou začala byť cesta nepríjemná, už to nebola iba tvrdá šotolina, ale miestami na nej bolo celkom dosť nafúkaného piesku. Boli sme naložení, gumy natlakované kvôli kameňom a tak sme išli zhruba 70 km/h.
Po hodine sme si dali pauzu, to už boli prvé duny nadohľad.
Rišo sa sťažoval, že mu preblikáva palubovka, podobne ako mne, keď som mal uvoľnené kontakty na batérii.
Dali sme dole šusplech, ale kontakty boli napevno. Nič viac nevieme vymyslieť, a tak to zložíme a ideme ďalej. Pred nami sa po prvý krát objavuje asi 2m vysoká duna. Ide zľava doprava, nie je vidieť ani jeden koniec a samozrejme ide krížom cez cestu. Peťo prešiel, ale Rišo padá. Ideme mu pomôcť. Rišo nadáva – spadol, lebo mu zhasol motor. Kľúčik má otočený, ale elektrina vôbec nejde!

Laborujeme, hľadáme, kmášeme káblami pod svetlom - 990tka má pod svetlom riadiacu jednotku aj s kabelážou. Žeby sa pokazilo náklonové čidlo, ktoré pod určitým uhlom vypína zapaľovanie?
Tipujeme buď to, alebo uvoľnený kábel, pretože empiricky prichádzame na to, že keď buchneme rajdami, tak elektrina sa spustí. Asi 300m od nás bolo rovné miesto. Slnko už zapadalo, takže sme tam Rišovu motorku odtlačili a rozložili tábor.
Motorku sme mu celú odstrojili a pozerali sme kábel po kábli. 2 hodiny v úplnej tme sa hlavne Rišo a Peťo vŕtajú v motorke, až nakoniec objavia čiastočne predratý plusový kábel. Predpokladáme, že pri natriasaní sa dotýka niečoho kovového, alebo kostry a preto také správanie motorky. Zmršťovačkou zakryjeme obnaženú bužírku a poistíme elektrikárskou páskou. Rišo na šupu naštartuje motorku, z čoho sa veľmi tešíme.

Ráno Rišo ako prvý štartuje a my zatiaľ skladáme stany. Avšak asi po 10 minútach motorka sama zhasne a potom už nejde naštartovať vôbec. Ani ťuk!
Sme v úplnej prdeli. Najbližší asfalt vyše 70 km, najbližšie mesto asi 170.

Zaseknutí v pustine

Nevieme, kde je problém. Večer sme skontrolovali všetko. Ale ideme ešte raz, za denného svetla pozeráme káble, spoje, zeme. Nevieme sa pohnúť ďalej, tak rozoberám svoju motorku, aby som mu dal svoj plusový kábel na test. Pri rozoberaní som zistil, že pre zmenu môj mínusový kábel je pred smrťou – koncovka, ktorá sa prichytáva na baterku drží na dvoch vláskoch drôtika. Ach tie neustále vibrácie... Moc ďaleko by som ani ja nezašiel. Dávam Rišovi svoj plusový kábel a čas využívam na to, aby som z koncovky vydrolil polámané drôty.
Rišovi nepomáha ani môj kábel, tak mu dávam batériu. Kým Rišo testuje baterku, tak s Peťom krimplujeme moju koncovku – áno, on tam mal so sebou krimplovačku :-) Neveril som vlastným očiam.

Babčimu napočudovanie motorka zatiaľ ide. Neskákali sme od radosti, pretože sme neverili, že problém je v batérii. Ale motorka normálne išla, búchali sme do nej, aj previesť sa bol - a išla.
Definitívne sme uverili, keď sme triasli starou. Niečo v nej hrkalo a tak sme ju zapojili a už to bolo na 100% - jeden ťuk išla, druhý ťuk nešla. Zlomil sa v nej článok. V polročnej baterke.

Najbližšiu hodinu telefonujeme – najskôr Matsovi, nech poradí obchod, ale nedvíha, tak voláme do hotela v Salalahu. Neviem prečo, ale je veľmi náročné vysvetliť, že potrebujeme batériu, ale malú – do motorky. Z hotela nám dali číslo na predajňu motorových člnov. Tí mi dajú číslo do Yamahy – tiež lodné motory. Yamaháci mi dali číslo do Hondy, ktorá má aj predajňu motoriek! Típek tam je ale dosť neochotný, hundre, ale napokon si pýta model. Hovorím mu KTM – ťuká do počítača, a že taký model nemajú... no, tak mu vysvetľujem, že je to iný výrobca a popisujem, v akej sme situácii - hovorí mi, že mám mu dať rozmery a ampér hodiny. Tak mu to dávam a že mám zavolať o 20 minút.

O 20 minút volám späť a típek vraví, že všetko je dobré, baterku majú skladom v Muscate a o 3 dni bude v Salalahu. „Sme v dunách!“ hovorím mu, „do Muscatu je to 1.000 km a 3 dni tu nemôžme čakať, tu nič nie je! Nemôžte vybrať batériu z jednej z vašich motoriek, aj trocha menšiu, a o 3 dni tam máte novú?“
Že nie. Mal to úplne na háku.

Radíme sa čo ďalej, už je pol jednej. Rozhodnutie – ja s Peťom ideme do Salalahu a uvidíme, budeme improvizovať. Rýchlo sa trocha najeme, zabalíme si iba to najnutnejšie, ak by sme museli niekde prespať, a o jednej vyrážame.

My zatiaľ ideme po tej zlej ceste a ide sa nám ľahko, lebo nemáme žiadnu bagáž. Pri pumpe v Shisr ani nezastavujeme a ťaháme rovno do Thumraytu. Zastavujeme na pumpe a ideme sa pýtať na radu, keď zrazu zbadám, že neďaleko stojí típek na skútri. Bežím k nemu a vysvetľujem, ukazujem, kreslím do prachu, keď konečne pochopí. Zoberie ma do nejakej putiky, od niekoho vypýta vizitku nejakej dielne a čosi mi vysvetľuje. „A tu, v Thumrayt,“ pýtam sa? „Nie, tu nič nie je.“
Vizitka je samozrejme po arabsky, takže nerozumiem ani hovno, ale ďakujem a idem späť na pumpu.

Omán a motorky

Ako som už spomínal, jeden z vojakov nám vravel, že takéto motorky sú tu nelegálne. Nakoľko je toto pravda som nezisťoval, ale veľké mašiny tu jazdili iba s Dubajskými značkami. Je s tým spojené to, že tu na tie motorky nie je možné nič zohnať. Každopádne muži sa zastavujú a pýtajú sa nás vždy rovnaký kolotoč otázok, na ktoré dostávajú rovnaký kolotoč odpovedí:
Ako sa máte? Dobre. Odkiaľ idete? Zo Slovenska. Zo Slovenska na motorkách? Nie, motorky loďou a my lietadlom. A koľko ti to vytiahne?
Tak na túto otázku sme zo začiatku odpovedali pravdivo, ale potom niekomu z nás už došli nervy (niet sa čo čudovať, ak na tieto otázky odpovedáte 10x denne desať dní v rade) a povedal – tie malé 200 a tie veľké 300 :-) Mali sme s tým obrovský úspech, vždy uznanlivo pokyvovali hlavou a my sme už takto odpovedali vždy.

Peťovi som ukázal čo mám, no a že teda ideme do Salalahu - aj tak sme s tým počítali. Začali pri nás tankovať takí traja vyvoňaní Ománci, tak hneď beriem vizitku a idem sa spýtať, aby mi ju preložili. Všetko je im jasné, začnú nám to vysvetľovať, ale asi pri tretej odbočke som už stratený. V GPSku taká adresa tiež nie je. Ománci, inak mladí chalani, sa ponúkli, že oni idú tiež do Salalahu, že nám to ukážu. Paráda, to je pokrok!

Ománci išli na nejakej starej hrči, po rovine 80, do kopca 70...žralo im to olej, smrad až ma krútilo, ale boli sme radi, že môžeme ísť s nimi.
V Salalahu sme sa motali takými cestami, že to by som nikdy nenašiel. Nakoniec sme došli do štvrte, ktorá bola úplne plná iba servisov, pneuservisov a auto elektrikárov. Hlava na hlave, obrovská štvrť.

Po pár otázkach chalani našli ten náš obchod. Batérie mali, ale do skútrov. To by nám nevadilo, ale mali iba okolo 7,5 Ah (miesto 11 Ah). Pozíciu si dávam do GPS s tým, že ideme hľadať ďalej a ak nezoženieme nič iné, tak sa sem vrátime. 690tku by to možno naštartovalo.
Ománci ešte sondovali rady a dostali poradený ešte jeden obchod. Ideme tam. Bol to autorizovaný predajca Honda.

Ideme dnu, stoja im tam nové 600vky eReRy, cruisre a pod. Celkom v pohode výber. Berú nás ku prijímaciemu technikovi a už po minúte viem, že to je ten kokotko z telefónu. Zasa mu vysvetľujem, že kde sú kamoši a že tri dni je nonsens, nech vyberie baterku zo superšporta... no ako do bedne gitu, sral ma neskutočne. Herghott, nevyčistíš mu žalúdok? (fotku máme!)
Ománci keď vidia, že sme nasraní, tak tiež na neho zvyšujú hlasy. Zozadu prišiel mechanik a hovorí mi, že nech mu dám tú moju baterku, že pozrie. Vo vnútri servisu teda rozoberám mašinu a podávam mu ju.
Ani nie za 3 minúty je späť a má v rukách dve! Úplne rovnaké! Že Shadow má takú istú :-) Jaj akí sme boli šťastní... Bola to stará batéria, zákazník kúpil novú a túto im tam nechal. Ale v mojej motorke naštartovala hneď!

Všetci sme boli radi, ako dobre to dopadlo. Ománci nás pozývali na čaj, že to nemôžeme odmietnuť. Bolo už asi 5 hodín, slnko nízko nad obzorom, ale naozaj sme nemohli povedať nie, a tak sme s nimi odbehli do kaviarne. Pokecali sme a vysvitlo, že nie sú Ománci, ale sú Baluchovia. Kukali sme ako puci, tak nám vysvetlili, že sú z Balúčistanu, čo je časť Pakistanu a oni sú tu, aby zarobili peniaze a potom doma bojovali za nezávislosť. Drukovali sme im, že my sme tiež boli vo veľkom štáte a bojovali sme za nezávislosť a vyhrali sme :-)) a že im teda držíme palce.

A úprimne sme im veľmi ďakovali, veľmi nám pomohli, bolo by to celé omnoho náročnejšie bez ich pomoci. Naozaj vďaka.
Ešte pár fotiek, krátka rozlúčka a Peťo nariadil, že najskôr ideme do hotela kúpiť pivo. Veď už keď slávime taký úspech. Až teraz si to tak dôkladne uvedomujem, že aký problém to vlastne bol, a ako hladko a rýchlo sa nám ho podarilo vyriešiť. Je to až neuveriteľné.

S pivom sa ešte zastavujeme u našich kamošov na rohu ulice, ktorí tam predávajú čerstvé ovocie. Počas oddychu v Salalahu sme tam boli snáď 5 krát, aby sme jedli čerstvý trstinový cukor, perfektné mini banány, či vypili šťavu z čerstvého kokosu. Práve si u nich kupoval ovocie nejaký vysokopostavený vojenský hodnostár. Neviem čo mu kamoši povedali, ale privítal nás s poctou a prísľubom, že Ománska armáda sa vždy postará o našu bezpečnosť, a že sme jeho hostia a môžeme si zobrať na jeho účet čo chceme :-)

Bolo to mimoriadne pozitívne popoludnie a večer. Pri západe slnka sme sa najedli ovocia a vyrazili sme späť za chalanmi.
Opäť máme šťastie, lebo tá skoro 100 kilometrová cesta do Thumrayt je celá perfektne osvetlená. V Thumrayt musím prvý krát urobiť to, s čím mám morálny problém – vyliať balenú vodu na zem. Potrebovali sme totiž 2 kanistre na benzín. Nakúpili sme aj jesť a pokračovali sme v ceste.
Bez problémov sme prešli oboma check-pointami a už v tme ťaháme do Shisaru. Tu na poslednej pumpe dotlačíme nádrže aj kanistre doplna a vyrážame na nočnú jazdu pieskovou pistou.
Pri pumpe mi Peťo hovorí, že nešlo sa mu dobre, a tak pôjde radšej pomalšie, okolo 60. Neskákal som od radosti, ale OK, prispôsobím sa.

Vyrážame a Peťo asi nevidí na tacháč, lebo ide okolo 90. To sa mi vzhľadom na tmu vidí aj trocha moc, ale aj som tomu rád. Asi 2x mám dosť na mále. Tým, že ideme po tme a ja navyše druhý v prachu, nedá sa mi vybrať si stopu, a tak len idem a udržujem balans. Napriek tomu, že sme išli dosť rýchlo mi tá cesta pripadala veľmi dlhá. Teraz sme už navyše boli aj dosť naložení, ale hlavne hladní a unavení. Ale potom sme už konečne uvideli v diaľke chalanov, ako nám svietili s čelovkami.

Ako píše Rišo, to teda bolo radosti. Posedeli sme si, popili, konečne sa najedli a rozprávali zážitky. S Peťom sme dnes prešli vyše 540 km, z toho 150 pieskovou pistou.
Ráno sa tešíme, konečne ideme na tie vysoké duny. Už sa ich nevieme dočkať. Hneď za miestom, kde sme stanovali, bola spomenutá duna krížom cez cestu a takýchto dún pribúdalo. Bolo to celkom náročné, ale už sme vedeli, ako na to. Lenže občas duna nekončila plynule, ale aj polmetrovým zrázom. Na jednom z nich sa Romanovi zlomil držiak na platňu. S Vickym to rýchlo opravili a chceli sme pokračovať, lenže Babčiho púštny špeciál nenaštartoval.

Ostali sme trocha dosť zdesení. Skúsili sme vymeniť jeho baterku za Romanovu a problém bol vyriešený. Ešte šťastie, že 690tky nepotrebujú tak veľký štartovací prúd. Tá batéria z Hondy proste bola stará, ale vďaka za ňu.

Majestátne Rub al Khali

Ťahali sme ďalej asi 30 km, keď sa nám miesto zapáčilo. Bol to obrovský otvorený priestor s vysokánskymi dunami zo všetkých strán. V našom pôvodnom pláne sme mali pokračovať na sever, severovýchod a stočiť sa na východ a tam sa napojiť na cestu. Malo to byť ešte zhruba 300 km. Rozhodli sme sa, že to nepôjdeme. Mats nám hovoril, že zhruba 30 kilometrov dlhý záver je dosť náročný, lebo tam už je piesok extrémne mäkký. V Shisare sme stretli 2 landrovery, ktorí išli tento záver celý deň, a že mali čo robiť.
Navyše už sme nemohli dôverovať Rišovej motorke. Už tu sme boli extrémne ďaleko od pomoci, bez GSM signálu. Nechceli sme ísť ešte ďalej. Rozhodli sme sa, že na tomto mieste zložíme veci a ideme naľahko jazdiť veľké duny.
Začíname opatrne, na úpätiach, kde je sklon ešte malý a piesok tvrdší. Je to nádherný pocit, ako keby som lietal. Peťo horel nedočkavosťou, ukázal na obrovskú dunu a že ide hore. Za chvíľu nám zmizol z dohľadu a tak Vicky išiel za ním. My sme zatiaľ dunu obišli z druhej strany. A oni naozaj stáli úplne hore na jej okraji!

Nemohli sme sa dočkať kým Peťo nezišiel dole – či sa to vlastne dá :-) Zišiel to efektne a bez problémov. Teraz sme boli na rade my. Bol to strmý výjazd. Ono to tak vôbec nevyzerá, asi ten piesok láme svetlo. Išiel som po stopách Vickyho a tak som videl, kde je to mäkké, aby som viac pridal, a čo mám obchádzať. Keď som bol úplne hore, a zbadal som okraj, to mi vyrazilo dych. To som v momente ubral plyn, pretože ten sklon za okrajom je tak strmý, že aj z 5 metrov to vyzeralo, že tam to končí a za tým je kolmý zráz. Motorku som nechal ležať na zemi, veď aj tak bola skoro v takom uhle ako je na stojane. Postupne prišli aj Roman s Rišom a spoločne sme sa kochali.

Bolo úžasné pozerať na okolie z takej výšky. Ťažko sa slovami popisujú moje pocity. Fotky povedia viac ako akékoľvek slová. Bol to jeden z mojich splnených snov. Keď spomínam na Omán, tak táto duna a Wahiba majú svoje špeciálne miesto v mojom srdci. A pripomína mi ich aj piesok, ktorý som si odtiaľ doniesol.

Potom sme si pomohli dať motorky na okraj a Vicky sa pustil smerom dole. No, nevyzeralo to jednoducho. Je to naozaj extrémne strmé. Už len nastúpiť a udržať sa na motorke bolo ťažké. A ako je váha vpredu, tak vari 15 metrov trvalo, kým mu predné koleso vyhuplo z hlbokého piesku.
Neviem z čoho sa taká obrovská duna skladá, ale až ma mrazilo z toho, ako sa nám chvela pod nohami, až kým nebol dole, a ako pri tom zvláštne dunela. Prechádzalo to celým telom.
Moja cesta dole bola podobná. Ten začiatok bol ťažký, lebo som mal rešpekt poriadne pridať, ale po chvíli sa predné koleso chytilo a bola to pohoda.

Niekoľko hodín, až do večera, sme tam jazdili, skúšali a zabávali sa. Potom sme nazbierali suché rastliny na oheň a rozložili sme tábor. Pri západe slnka sme fotili a fotili, tá panoráma sa menila každých 5 minút. Úžasné miesto. Ráno vôbec nebola taká zima, ako posledné dve noci. Tam sme boli troška pod úrovňou okolitého terénu a bolo to veľmi cítiť. Tu bolo hneď po východe slnka 10 stupňov a hodinu potom už bolo 20.
Nemohli sme tu už ostať a tak sme sa balili na cestu späť. Ja som ale ešte mal veľkú chuť jazdiť... Peťo sa ku mne pridal, ale najskôr sme vyše polhodinu strávili nad čistením mojej spínacej skrinky. Včera sa asi do nej nabral piesok. Do večera fungovala úplne v pohode a dnes zrazu vôbec nešlo kľúčom otočiť – vôbec! Mal som aj balónik, aby som zamedzil prístupu piesku do spínačky, ale samozrejme z lenivosti som ho tam ani raz nedal a takto som dopadol.

Skúšali sme najskôr fúkať, ale to vôbec nepomáhalo, pomohlo až vstrekovanie benzínu cez striekačku.
Asi hodinu sme sa potom vozili po okolí, lietali na dunách, vyhrabávali sa... Nechcelo sa mi odtiaľ odísť, veď toľko problémov sme museli prekonať, aby sme sa sem dostali. Lenže nedalo sa ináč a tak sme to otočili späť.
Najskôr sme prekľučkovali pomedzi duny až k miestu prvého kempu, kde sme dofúkali gumy. A potom tretí krát za uplynulé tri dni tá nešťastná cesta do Shisaru. Už som sa s tým nekašľal, bol deň a tak som šiel okolo 110 km/h, to bola tá najlepšia rýchlosť.

Voda

V takejto krajine si človek uvedomí, aká je voda dôležitá. Na každom kroku je vidieť, že jej je tam málo. Našťastie majú ropu a teda majú možnosti ako vodu získať a distribuovať. S dostatkom vody nebol nikdy problém – ak bol na blízku obchod, alebo pumpa. Z toho dôvodu sme vždy nakupovali aspoň 5 litrov vody na osobu a keď zásoby klesli pod 2l, tak sme už dokupovali.
A naučili sme sa vodou aj šetriť, napríklad také umývanie pri kempovaní - posledný týždeň som už mal systém taký vyladený, že do voňava som sa dokázal umyť s iba pol litrom.

Presun do hôr

Po príchode na asfaltku sme potiahli ešte vyše 250 km a zakempovali vedľa dediny Moshquin v krásnom wádí.
Nasledujúci deň sme jazdecky oddychovali – išli sme vyše 550 km po asfaltke až do známeho historického mesta Nizwa. Toto mesto je postavené v úzkom priestore a bola tam neskutočne hustá premávka, náročnejšia ako v Salalahu. Ubytovali sme sa v hoteli – po 5 dňoch a zhruba 1.500 km jazdenia v prachu – síce som nesmrdel, ale musel som sa 2x osprchovať, kým zo mňa prestala tiecť čierna voda.

Čo sa týka celodenného presunu, tak nebol ničím zaujímavý, okolitá krajina bola veľmi vyprahnutá a vyzerala ako splanírovaný pozemok pripravený na stavbu. Nebolo na čo pozerať.

Ráno sme taxíkom vyrazili do centra Nizwy, aby sme absolvovali prehliadku trhu, starého mesta a aj pevnosti. Našťastie sme vyrazili skoro, lebo pri našom odchode tam už bolo celkom dosť turistov.

Ešte sme sa v meste najedli a okolo obeda sme vyrazili do hôr. Podobne ako v Muscate, aj tu stačilo prejsť iba pár km a narazili sme na jednu z ďalších Matsových „skratiek.“ Touto šotolinovou skratkou sme na 10 km vyšli zo 600 metrov do skoro 1.400. Miestami bolo stúpanie hádam aj 30%. Najťažšie boli tie stúpania, kde bola cesta ešte aj našikmo. Nakoniec sme vyšli na krásnej kvalitnej asfaltke, ktorá nás vyviedla až do 2.000 m.n.m.

Ubytovali sme sa do jediného hotela, ktorý tu bol, a išli sme sa ešte naľahko povoziť. Za hotelom totiž dosahovala cesta vrchol a potom mala klesnúť do Wádí Bani Auf, kde sa malo dať urobiť pekné asfaltové koliečko. Časovo nám to ako tak vychádzalo a tak sme vyrazili. Lenže ako to v Ománe býva, tak asfalt po 2 km skončil. Ale to nám samozrejme nevadilo. S čím sme nepočítali bolo to extrémne prudké klesanie.
Na 8 kilometroch sme klesli o 1.150 metrov, to je skoro 150m na každom kilometri! To všetko vo vyfrézovanej ceste v skale, samozrejme bez akýchkoľvek zábran, na veľmi prašnej šotoline s uvoľnenými kameňmi. Dole sa išlo veľmi ťažko a išli sme veľmi dlho.
Neviem už teraz, koľko času nám to zabralo, ale neboli sme ešte úplne dole, keď sme sa rozhodli, že kolečko dokončíme inokedy a ideme hneď naspäť, aby sme to nemuseli ísť za tmy. Hore sa išlo omnoho lepšie, ale stihli sme to len tak tak.
Noc bola mimoriadne chladná a to aj v izbe. Ale hneď ako ráno vyšlo slnko, tak bolo fasa. Ešte sme naľahko vybehli po hrebeni, aby sme si pozreli vysielač a pofotili sme sa.

A pokračovali sme ďalej, pretože pár kilometrov odtiaľ sa nachádza najvyšší kopec Ománu – Jabal Shams (cca 3.000m) a hneď pod ním je najväčšia roklina Ománu – Grand Canyon, ktorého dno je vo výške cca 1.000m.
Jabal Shams nie je vrchol s ostrým špicom, ako je náš Gerlach. Či už vplyvom zvetrania, alebo možno aj spôsobom vzniku, je tento kopec plochý. Čo hneď využila armáda a hore majú vojenský radar - hoci cesta vedie až na vrchol, civilov tam nepustia. To je vážne škoda. Najvyššie sa dalo dostať do 2.200m. Potom sme museli pokračovať v kolečku okolo vedľajšej hory.

Z plánovanej trasy nám už neostávalo veľa, ale mali sme ešte pár dní. Rozmýšľali sme čo ďalej a jednou z možností bolo ísť pozrieť Dubaj a navštíviť Musandan – to je samostatná, veľmi pekná časť Ománu na severe Arabského polostrova. Dá sa tam dostať aj loďou bez nutnosti riešenia víz do Emirátov, lenže loď nechodí každý deň a nám už to časovo nevychádzalo s odletom.
Keď sme zišli z Jabal Shams, v meste Bahla sme sa zastavili na policajnej stanici. Ani z informácii na internete sme totiž nevedeli posúdiť, či sa budeme vedieť dostať do Emirátov a hlavne či nás aj pustia späť do Ománu. Dúfali sme, že policajti to budú vedieť zistiť.

Návšteva na stanici bol zážitok. Najskôr sme tam išli ja s Peťom. Postupne sme sa dopracovali až ku náčelníkovi stanice, ktorý si nás poctil ako dôležité osoby a okamžite rozkázal, aby nám uvarili kávu a doniesli ďatle. Medzitým sme im dali jeden z našich pasov, aby zistili, ako to vlastne je. Lámane sme viedli spoločenskú konverzáciu, náčelník tam práve riešil problém – mali tam nehodu a vinník nemal platné PZP... Nakoniec došiel jeden z policajtov s odpoveďou, že všetko je OK.
To je celé, čo zistil – že je to „OK.“
No, o moc múdrejší sme neboli. Zakempovali sme na peknom mieste pri Ibri.

Peniaze

Ománskou menou sú Rialy a výmenný kurz bol nezvyčajný: za 1 rial sme museli zaplatiť 2 eurá. 1 rial má tisíc baisa. Zaujímavé je, že nemajú žiadne mince, t.j. aj bajzy sú papierové – v hodnote 100 a v hodnote ½ (rialu).
Peniaze sme vždy vyberali z bankomatov. Tie sú iba vo väčších mestách.

Afganistan namiesto Dubaja

Ráno sme sa presunuli k hraniciam Emirátov, bolo to zhruba 120 kilometrov. Na hraniciach sme vyslali Peťa, nech to ide omrknúť a tak opustil územie Ománu. Asi hodinu ho nebolo, a nevrátil sa s pozitívnou správou. Bez predom vybavených víz nám do Emirátov vstup nepovolia (pozn.: od 22.3.2014 už do UAE víza netreba).
A tak si Peťo musel kúpiť nové Ománske víza a dostal vrelé privítanie - nám na colnici povedali iba „Hello“ a jemu „Welcome to Oman, sir!“ :-)

Od colníkov sme dostali inštrukciu ísť priamou asfaltovou cestou na východ, až ku pobrežiu. Medzi rečou spomenuli, že je tam aj zátačkovitá asfaltka, ale že ju neodporúčajú. Samozrejme, že sme si vybrali tú. A ako to už v Ománe býva, za 10 km asfalt skončil a my sme sa dostali do nádherného Wádí Ajran, ktorý nám veľmi pripomínal Afganistan. Tam sme síce nikdy neboli, ale automaticky sme sa všetci zhodli, že je to ako v Afganistane.
Bolo to asi 80 veľmi pekných kilometrov, so stúpaniami a klesaniami, takže sme si užili aj pekne strmé výjazdy a zjazdy, výhľady a to všetko na tvrdom šotolinovom povrchu – ideálny oddych.

Keďže sme už vedeli, že do Dubaja ani Musandanu sa nedostaneme, tak náš cestovný plán prejsť okolo Ománu bol vlastne splnený - ale nebrali sme to tak.

Alebo sme si to ešte nechceli pripustiť. Ostávali nám 3 dni do odletu, ktoré sme chceli využiť a tak sme diskutovali, čo ďalej. Mali sme idealistickú predstavu, že dnešnú noc strávime na pláži pri mori, budeme sa kúpať a oddychovať. No, to sa nám nepodarilo. Najazdili sme po okolí kopec kilometrov, ale žiaden pekný kus pláže sme nenašli. Rozložili sme sa za mestom Al Khaburah, na veľmi peknom mieste, ktoré mi pripomínalo austrálsky bush. Večer sme mali opäť oheň a pohodičku.

Ráno sme sa vrátili k Ar Rustaq – aby sme dokončili kolečko spred dvoch dní, ktoré sme kvôli prudkému klesaniu a súmraku museli odložiť. Jednalo sa o prechod z Wádí Bani Auf do Wádí Sahtan. Boli tam opäť krásne a pohodové prejazdy, v jednom mieste veľmi úzke, na šírku auta, medzi kolmými skalami. Bohužiaľ Wádí Sahtan sa čoskoro stane turistickým miestom. Jeho posledná časť bola práve vo veľmi nešetrnej výstavbe cesty.
Rýchlo sme odišli a namierili si to do oázy Nakhl.

Nakhl je historické mesto, známe teplým prameňom a svojou pevnosťou (navštívil ju aj princ Charles), ktorá bola vybudovaná pred takmer 2 tisíckami rokov. Prestavaná bola v 17.storočí.
Po návšteve oboch atrakcií sme to namierili priamo do Barky, kde sme si chceli pozrieť známe býčie zápasy, ktoré sa mali konať zajtra. V Barke sme ale nevedeli zohnať ubytovanie. Ani hotel, ani pekné miesto na kemp. A tak sme vyrazili do Muscatu, ktorý je od Barky len 70 kilometrov a ubytovali sme sa v našom hoteli.

A tým sa vlastne naše cestovanie po Ománe na motorkách končí. Nasledujúce 2 dni sme mali požičané auto - pojazdili sme okolie, navštívili sme trhy v centre Muscatu a obrovskú mešitu Sultána Quaboosa s druhým najväčším kobercom na svete, pozreli sme tie býčie zápasy v Barke, boli sme sa plaviť na rýchlom motorovom člne, kúpali sme sa... Boli sme fyzicky veľmi unavení a takýto relax nám pred cestou domov urobil dobre.

Záver

Splnili sme si sen. Všetko nám vyšlo. Tých pár problémov nepovažujem za podstatných, boli sme dobre pripravení a mali sme aj šťastie. Nikomu sa nič nestalo, a čo sme chceli vidieť sme aj videli a môžem povedať za všetkých, že to bola obrovská porcia zážitkov a vnemov. Jednoducho, bolo to úžasné!

Omán je krásna krajina, mix dávnych časov a prítomnosti. Choďte tam, a to kľudne aj bez motorky - prenajmite si auto a užite si to tam. Ak by ste potrebovali nejaké informácie, kontaktujte ma, rád pomôžem.

Pár čísel:

^*

21 dní

5.000 km, z toho vyše 3.000 mimo asfalt

Motorky opustili SR v októbri, vrátili sa v máji

Doprava moto + letenka 2.000€

3 týždne v Ománe 1.000€

Pneumatiky: Peťo mal Michelin Desert, my ostatní Pirelli Scorpion Rally

Napísanie tohoto cestopisu: 70 hodín (5 mesiacov), 5 litrov vína

Poďakovanie našim známym za pomoc pri realizácii:

Hotel Remy, www.remy.sk - Ubytovanie v Bratislave
QBEM, www.qbem.sk - Webhosting a správa serverov
KTM Bratislava, www.ktm-bratislava.sk - Všetko pre váš oranžový život
KIA kia.motor-car.sk/ - Požičanie Sprintera na prepravu motoriek
Paľo Bernáth, www.bernath.sk - Grafické riešenia
Alexandra Plančárová – architektonické riešenia, interiérový a exteriérový dizajn
Herkulo www.herkulo.com - Doplnky výživy pre aktívnych ľudí
Michal Helcman - doplňovanie našej FB stránky počas cesty

Na záver ďakujem všetkým, ktorí dočítali až sem. Predsa len je to dlhší text a dnes už veľa ľudí dlhé texty nečíta.
Chcel by som poďakovať aj mojim kamarátom - súputníkom na tejto ceste. Je skvelé byť obklopený ľuďmi, s ktorými je zábava a vieme sa spoľahnúť jeden na druhého. Takže, kam vyrážame? :-)

Autormi fotografii sú všetci účastníci.