Ako to celé začalo alebo pár slov o mne a o cestovaní.

Cestovanie ma vždy lákalo. Ale inak ako je asi bežné. V podstate som si ani neuvedomoval, že ide o cestovanie. Navyše ja asi ani nie som taký ten srdcom motorkár. Povoziť sa povozím, ale vždy som mal bližšie ku štyrom kolesám. Čosi som autom aj precestoval. Nejaké alpy rakúske, švajčiarske, talianske, juh Škandinávie a také tie klasiky ako Chorvátsko a tak. Cestovanie autom je ale také veľmi vzdialené, málo osobné. Pripadá mi to ako pozerať sa na krajinu z okna hotela. Keď ma začali brať cestopisy rôzneho druhu, tak som si uvedomil, že tá motorka môže byť zaujímavejší prostriedok pre objavovanie rôznych kútov keď to tak poviem – sveta. Predsa len aj naše Slovensko je svet :-)
Veci nabrali rýchlejší a nečakaný spád keď sa začali sypať nejaké osobné a pracovné veci. Zrazu toho bolo nejako moc a cítil som, že potrebujem nejakú zásadnejšiu zmenu a nejaký impulz pre pokračovanie bez seba týrania. Povedal som si, že to vyskúšam a vycestujem na dlhšie niekam. Zmením prostredie, vyskúšam nové veci a snáď zažijem niečo, čo ma niekam zase posunie. Tu ešte vôbec nebolo rozhodnuté, že to bude na motorke a už vôbec som nemal jasné, že kam to bude. Postupne som dokonvergoval k tomu, že teda pôjdem na motorke a zostávalo vyriešiť kam. To, že na ako dlho to bude som neriešil, povedal som si, že to si skrátka zariadim a podriadim pracovné veci tomuto tripu a nie naopak.

V tom čase som sedlal Hondu Hornet 600 a uvedomoval som si, že na dlhšiu výpravu to asi nebude úplne vhodný prostriedok. To znamená, že som nemal na čom ísť a zatiaľ ani destináciu.

Kam teda vyraziť? Úprimne ma najviac láka východ. Blízky aj ďaleký, ťažko povedať prečo, ale mojou krajinou snov bolo Rusko. Všetky tie cestopisy s fotkami takmer neuveriteľnej prírody, príjemnými ľuďmi a často veľkými zvláštnosťami ma neuveriteľne priťahovali. No uvedomoval som si, že na to skrátka nemám skúsenosti a hlavne som prioritne plánoval na cestu vyraziť sám. To asi pôsobí zvláštne, ale bolo to dané situáciu v akej som bol a čo som vlastne od tripu očakával. Západ som už trochu okuknutý mal. Určite sa aj tu nájde veľa zaujímavého, ale mestá mňa neberú a hlavné turistické lákadlá na mňa taktiež moc nefungujú. Západ je predsa hodne komercia. Jako na výlet s babou fajn, ale na putovanie samému ma to nelákalo. Navyše je to pomerne drahé, keďže človek musí byť vždy niekde oficiálne ubytovaný. Juh fajn, v podstate spĺňal väčšinu kritérií, ale v čase v ktorom som chcel vyraziť (začiatok júna) by tam asi bolo dosť neznesiteľne. Takže nám zostal sever :-) Škandinávia, tú už som jemne lízol pred niekoľkými rokmi s partiou autom. Príroda super, ceny masaker a trochu divní ľudia. Keď som nad tým začal uvažovať viac, tak Nordkapp som vyhodnotil ako veľmi vhodný „fyzický“ cieľ. Geografia nebola nikdy moja silná stránka. Svoje okolie poznám dovolím si povedať dosť podrobne, vzhľadom na to, že na bicykli som to tu nadšene križoval už zo desať rokov a následne Slovensko autom vždy keď sa dalo. Mapu celej Európy som ale v hlave rozhodne nemal. Preto ma aj celkom prekvapilo, keď som začal študovať možné cesty na sever, že ako celkom logická cesta sa ukázal práve prejazd Ruskom na Murmansk a následne cesta späť cez Nórsko. Ani neviem, čo som tam vlastne na severe čakal, vedel som, čo sú tam za štáty ale rozhodne som nemal jasnú predstavu ako sú usporiadané a rozložené. Teraz to už viem a snáď ešte pred tým ako som začal riešiť detaily ruskej časti som bol vnútorne rozhodnutý, že pôjdem tadiaľto. Teda pokiaľ tu nebude nejaký úplne zásadný problém.

Veľmi nahrubo teda moja cesta mala viesť severne Pobaltím, Ruskom popri Bielom mori, tesne pod Barentsovým morom prejsť do Nórska, ktorým som chcel popri pobreží precestovať až na juh a následne sa vrátiť do strednej Európy. Ďalej som to dopredu neriešil.

Keď som teda postavil nejaký ten plán, bolo treba ešte vyriešiť na čom pôjdem. Výberu motorky sa veľmi venovať nebudem. To by bol článok sám o sebe ale po niekoľkých mesiacoch a ťažkom rozhodovaní som sa rozhodol pre BMW F800GSA. Teda ono rozhodnutie bolo pomerne jednoduché, ale realizácia jej zadováženia už bola komplikovanejšia :-) Ale podarilo sa.

Zhruba do 6.6. som mal určité povinnosti na Slovensku a odchod som si naplánoval voľne po tomto termíne. Odchod sa nakoniec konal 10.6.

1.deň – 10.6.2015 – SK-PL – Žilina – Banská Bystrica – Prešov - Dukla

Je jemne po 8 hodine rannej a vyrážame na sever. My sme ja a Wilson. Wilsona som dostal ako darček od kolegov z práce, keď som im povedal, že na dlhú cestu vyrážam sám. Celkom nice touch a keď som sa po ceste bavil s rôznymi ľuďmi, tak na otázku či cestujem sám som odpovedal, že nie, ide so mnou predsa Wilson :-)

Zo Žiliny som vyrazil po našom tankodrome smerom na Banskú Bystricu. Prejazdom cez Šturec som si prvý krát vyskúšal ovládateľnosť plne naloženej motorky. Vôbec to nebolo také zlé, na hranu pneumatík nebol problém sa dostať akurát celá hmotnosť umiestnená vzadu spôsobovala jemne nervóznejší predok a hmotnosť po bokoch zase inú rýchlosť možnosti preklopiť motorku. Ale v podstate fajn. Bál som sa, že na poloendurových Mitasoch E07 to bude horšie. Väčší problém bola celková šírka motorky. GSA má pod sedadlom nádrž, takže kufre sú dosť naširoko. Na to si zvyknúť trvalo podstatne dlhšie ako na iné správanie motorky v zákrutách. V Banskej som sa zastavil v niekoľkých moto predajniach zháňajúc ešte nepremokavé návleky na čižmy. To som si vymyslel tak trochu už za jazdy. Reku miesto to nezaberie a drahé by to byť nemalo tiež a radšej sa poistím ako trpieť na severe v chlade mokré nohy. Návleky som zohnal a mašíroval som si to smer Brezno a Slovenský raj ďalej na východ. Nejaká fotečka pod Kráľovou hoľou v sedle Besník a následne som sa zastavil v nádhernom počasí pri nádrži Palcmanská maša na Dedinkách. Mám tu otestovaný podnik. Ten bol síce zavretý ale zato som sa presvedčil, že motorka je stále širšia ako si myslím. Zachytenie pri otáčaní na parkovisku o hrdzavý oceľový rám jedného offroadu ma poslalo k zemi a spôsobilo prvé škody. Auto našťastie bez škody, kufor jemne preliačený ale otvoriť a zatvoriť sa dal, takže som bol rád, že to celkom dobre dopadlo. Obed som poriešil nakoniec v inom podniku a s pomerne slabou štatistikou postupu za prvý deň som sa vybral ďalej. Bolo asi pol tretej a mal som prejdených sotva 200km. Nevadí, však som na dovolenke :-) Cesta pokračovala nádherným Slovenským rajom až do Spišskej Novej Vsi, kde začali pre mňa už neznáme cesty smer na východ. Nebral som to totiž hlavnými ťahmi, nech je to trochu zaujímavé. To bol vlastne aj môj plán celej cesty. Pokračoval som cez Margecany smer Prešov. Tu bola jedna krízovka. Po príjemnej jazde po pomerne širokej slnečnej ceste asfalt vbehol do lesa, kde bola cesta zrazu užšia a zákrutu oči ešte neprispôsobené tieňu stromov nesprávne vyhodnotili, že je menej prudká. V protismere auto. Vodiča som trochu vytlačil, ale zvládol to, za čo som mu nesmierne vďačný. Celkom adrenalínový začiatok, moja blbosť. Človek sa učí celý život. Z Prešova som to namieril na severnú hranicu ku Duklianskemu priesmyku. Oprava cesty sa tvárila, že budem musieť ísť až cez Vranov n.Topľou ale nakoniec sme to zvládli cez nejaké dedinky. Žiadna škoda. Pekný kraj. Ja mám tieto bočné ceste stejne rád a nikam sa neponáhľam. Za Svidníkom som narazil na známy pamätník so zakliesnenými tankami oznamujúci vjazd do Údolia smrti.

Nevedel som, že je tu a rovnako som nemal v pláne sa tam vydať, no neodolal som. Pofotil som tanky, priučil sa histórií miesta a bojov o naše malebné dedinky na úpätí Východných Karpát. Potom som už dorazil ku Dukianskemu priesmyku. Tu som minulý rok bol na turistike, takže len obligatórne foto a hor sa do cudziny. Už bolo dosť hodín a začal som uvažovať kam sa hodím na noc. Na penzión bolo príliš pekne, preto som hľadal nejaký nocľah na divoko. Po odbočení na bočnú cestu smer Daliowa som po pár km našiel úžasné miesto, ktoré slúžilo ako kemping a bolo voľne otvorené a príkladne pokosené. Chýbala tam len voľne dostupná voda. Možno tam aj niekde bola ale nenašiel som. Nevadí. Spravil som si večeru, rozložil sa a šiel spať. Najväčší nevyriešený problém, ktorý som si neuvedomil že budem mať, je pretrvávajúca alergia na kvitnúce trávy. Motorkovanie so stanovaním v tomto čase pre alergika nie je ideálne. Trochu trpím ale dá sa. Veď čo je dnes ideálne, že.

Prvý deň bol zvláštny v tom, že viedol prevažne po známych cestách. Preto som si ani moc neuvedomil, že je to vlastne začiatok veľkého tripu. Pôsobilo to ako taký normálny víkendový výjazd. Až na to kempovanie. To bežne nerobím. Na motorke je to vlastne možno piate alebo šieste kempovanie vôbec.

Sumár 436km

2.deň – 11.6.2015 – PL – Cisna – Lesko – Sanok – Nisko – Lublin - Kock

Pekné ráno. Slnko rýchlo vysušilo stan, ja som vykonal opravu kufra v rámci možností. Kľúčom na zadnú osku som vyklepal preliačinu a izolačkou zalepil prasnutý okraj kufra. Trochu som mal obavy aby mi doň nezatekalo ale neskôr sa ukázalo, že je to v pohode.

Ráno vyrážam v hlave len s niekoľkými hmlistými cieľmi popri hranici ďalej na východ. Dochádza benzín, tak sa rozhodujem, či pôjdem ďalej malými dedinkami na úpätí Karpát alebo to skrátim ku prvému väčšiemu mestečku severne. Pumpu som nakoniec našiel, takže som pokračoval východne, kam to až šlo. Cesta pekná, v horách prešiel som mestečko Cisna a tesne pred hranicou s Ukrajinou som si dal odbočku na ešte bočnejšiu cestu cez Dwernik a popri brehu rieky San sa znova napojil na pôvodnú cestu už po jej zakrútení sa na sever. Východnejšie to už teda onroad na teraz nepôjde takže idem na sever. Czarna Gora a popri Jeziero Solinskie smer Lesko. Dúfal som že budú nejaké pekné výhľady pripadne odpočívadlá pri jazere ale nič také sa nekonalo, takže som to len prešiel a pokračoval ďalej. Ďalej po bočných ťahoch Sanok a Dynow, kde som na pumpe pri pauze pri fast foode zistil, aká dlhá cesta po Poľsku ma ešte čaká. Ako neskúseného a nerozvážneho cestovateľa ma to trochu vydesilo a jemne som prehodnotil motanie sa po bočných ťahoch. Ono od kedy zmizli kopce, tak tu po dedinách človek aj tak nič nenájde. Dedín je veľa, ide sa preto pomaly a poliaci snáď jednoitú plnú čiaru ani nepoznajú. Všade je rovno dvojitá. Prestalo ma teda baviť riskovať niekoľkokrát za hodinu stratu vodičského oprávnenia a začal som smerovať ku cestám vyššej triedy. Namieril som si to teda ešte po bočných cestách na Przeworsk kde som sa chytil cesty 77 na Nisko odkiaľ už presun po ceste 19 smerom na Lublin nabral celkom spád. Ten deň som Lublin pokoril a ďalej po 19ke som prešiel Kock a skončil niekde pri dedinke Losice. Chvíľu trvalo nájsť vhodný place na nakempovanie, no nakoniec spokojnosť. Alergia pretrváva a objavili sa legendárne komáre. Turbovečera a spať. Alergia ma ničí.

Príroda sa už viditeľne mení. Cesta vedie okolo alebo cez početné brezové lesy. Nie sú rozľahlé ale u nás si niečo také nevybavujem. Už mám celkom pocit, že cestujem :-)

Sumár 599km

3.deň – 12.6.2015 – PL-LV – Bialystok – Augustow – Sejny – Leipalingis – Vilnius – Utena

Ráno stále pekne. Počasie sa drží. Trochu sa oteplilo, myslím, že som hneď pri vyrazení navliekol najtenšie rukavice a šlo to. Valím po 19ke na Bialystok. Tu trochu blúdim a stratil som cestu 19 takže som si trochu zašiel. Nakoniec sa vraciam a po niekoľkých pokusoch triafam správnu cestu na Augustow. Buď som bol nejaký nepozorný alebo čo, lebo inak sú hlavné ťahy značené dobre a ide sa mi bez GPS celkom pohodlne. Pred Augustowom ešte blúdim po Suchowole, kde by mal byť jeden zo stredov Európy. Pýtam sa niekoľkých ľudí ale s angličtinou je problém a ku zmysluplným informáciám som sa nedostal. Nakoniec po reorganizovaní mapy v tankvaku som spravil pár fotiek na námestí a dodatočne zistil, že to bolo asi ono. Aj som sa tam motal ale zmienku o tom som nenašiel. Pred mestom ale bola normálna dopravná ceduľa informujúca o strede Európy. Zvláštny prístup.

Nevadí valím ďalej. V Augustowe sa trochu motám, pekné námestie okrem klasických sôch a kvetov ma zaujalo štýlové zmrzlinové auto spolu s posedením v menších autách pre najmenších. Zlaté :-) Neúspešne hľadám wifi, že by som spravil nejaké updaty. Známym som sľúbil že sem tam dám niečo na twitter z priebehu cesty. Niečo ako Awiove live sledovanie expedície :-) Hľadanie wifi po niekoľkých pokusoch pripojiť sa na nezabezpečené siete vzdávam a idem ďalej. Po ceste 16 by som mal prejsť hranicu do Litvy. Podľa mapy by tu malo byť dosť jazier tak sa teším na spestrenie. Cestu ale urputne opravujú a cedule ma ťahajú po cestách a necestách až do Sejny. Jazerá teda obchádzam tesnejšie a hlavne dlhšie ako som mal v pláne. Rozbité cesty a pokročilý čas s malým kilometrovým progresom ma ale tlačí kupredu. Nejak ma to nebavilo. Hoci to bolo pekné. Na konci obchádzky stavby zo západnej strany prekrížim 16ku a je tu obchádzka pre zmenu zo strany východnej :-) Je ale úplne iná. Jemné kopčeky, lesy a zaujímavo zvlnený povrch. Na GSe sa po ňom ide luxusne bežnými rýchlosťami no pri potrebe prudšie brzdiť ABS dáva najavo, že sa mu vlnky a hrbole nepáčia. Za chvíľu míňam hranicu Litvy, kde pri informačnom centre chytám wifi. Rýchlo niečo postujem na twitter a valím po príjemnej ceste do vnútrozemia.

Po pár kilometroch v Lazdijai ale bočím na 134ku a cez Leipalingis a 133ku smer Vilnius. Cesta vedie cez národný park a je ako z iného sveta ako doposiaľ. Najprv nekonečná iba zvlnená rovina cez hustý les, nejaké jazerá, spektakulárny výhľad nad riekou Nemunas okolo príjemných parkov a námestíčok.

Krajina pôsobí veľmi kultúrne. Vyvoláva v človeku až taký rešpekt ku poriadku a zároveň kráse prírody. Fakt príjemná cesta. Ďalej po A4 ma už toho moc po Vilnius nezaujalo. Vilnius som si chcel pozrieť, ale prechádzam v piatok o 17 hodine a premávka je hrozná. Mesto teda vynechávam a snažím sa dostať cez zápchy čo najefektívnejšie na A14 na Utena. To sa mi plus-mínus darí, ešte stále som opatrný na šírku motorky medzi stojacimi autami, ale vodiči sú celkom tolerantní a robia mi uličku aj keď som skoro tak široký ako auto :-) Cestu triafam bez väčších problémov a rútim sa ku ďalšiemu stredu Európy v Girija. Toto miesto som nemal zakreslené v mape, mal som ho iba v textovej forme a v mape nakoniec vôbec nebolo a moja offline mapa ktorú som mal pre núdzové zorientovanie sa v telefóne ho tiež nepoznala. Našťastie som naposledy keď som mal internet kukol cez gmaps kde to je. Ono to bolo aj označené tabuľami po ceste, ale po skúsenostiach z Poľska som sa bál že to zase nenájdem. Našiel som. Obzrel som si golfový klub stredu Európy a vyhodil nejaké euromince, ktoré mali slovenský pôvod na šuter v strede Európy. Boli tam inak mnohé zástavy a mám pocit, že aj Slovenská. Nefučal ale vietor takže úplne istý som si nebol ale tak na 90% by som povedal, že bola :-) Chvíľu rozjímam a potom valím ďalej.

Míňam Utena a onedlho odbočujem z hlavného ťahu A6 a hľadám nocľah. Je to hodne pieskovitá pôda a po nepríjemnej pieskovej ceste obchádzam nejaké jazerá. Čosi som aj našiel ale stále nie som úplne spokojný. Nakoniec som našiel ofiko kemp pri Sudeikiai. Za 8e aj so sprchou a kuchynkou tak sa skladám. Do blízkeho shopu skočím kúpiť zodve pivká a večeriam pri úžasnom západe slnka na brehu jazera.

Dnes už mám definitívny pocit, že cestujem. Krajina je iná ako ju poznám z domu alebo bežných európskych destinácií. Počasie je luxusné. Zatiaľ ma trápi stále iba alergia. Motorka šľape, mažem reťaz častejšie lebo sú sem tam šotolinky. Olej bez zmeny hladiny ako doposiaľ.

Sumár 599km

4.deň - 4 12.6.2015 – LT-LV-RUS – Zarasai – Daugavpils – Rezekne – Ostrov – Pskov – Velikij Novgorod

Vstávam skoro. Úžasný západ slnka vystriedal ešte úžasnejší východ. Na ten ma neprestáva upozorňovať jeden značne podgurážený obyvateľ kempu, ktorý sa občerstvuje na lavičke pri jazere 20m od môjho stanu. Ja sa balím a on ma nespočetne krát upozorňuje že mám za chrbtom „beautiful sunrise“. Nakoniec sme trochu pokecali. S lámanou angličtinou na oboch stranách konverzácie som sa mu zveril kam idem a on ma presviedčal aby som ostal, že sa bude jazdiť rally. Večer som videl pomerne dosť špeciálov na cestách. Nejaké evá, imprezy ale aj nejaké hatche, väčšinou honda, dokonca aj jedna integra DC2. Príjemné potešenie pre oči aj uši mojej silne štvorkolesovej duše. Na raňajky z neznámych príčin nemám chuť tak sa rýchlo balím a chystám sa opustiť kemp. Pred východom dostávam ešte nápad preprať spotené ponožky a termá, už keď som si to zaplatil. Vyžmýkané prádlo pripevňujem na kufre a zahajujem aktívne sušenie cestou do Lotyšska. Napájam sa späť na A6 a míňam popri brehu jazera pekné mesto Zarasai a som v Lotyšsku. Trochu sa zatiahlo a nie je slnečno. Je ešte stále skoro ráno keď prechádzam Daugavpils. Pod zatiahnutou oblohou pôsobí prejazd dosť deprimujúco. Je to výrazne špinavšie ako v Litve, rozbité a staré domy, priemyselná štvrť nijak neskrýva svoj účel. Po kultúrnej Litve je to o niekoľko úrovní horšie. Asi ako na Slovensku, možno ešte trochu horšie. Fotím nejaký pamätník a čosi cvakám na jednom moste. Ľudia sa na mňa zvláštne pozerajú, lebo asi fotím zvláštne veci. Nemám z toho dobrý pocit. Také divné ráno.

Idem ďalej, čaká ma len tranzit Lotyšskom a hlavne ruská hranica. Idem po ceste A13 smer Rezekne a Ostov. Cesta je zlá, prebiehajú opravy. Jazdí sa len v jednom pruhu, ktorý má niekoľko kilometrov a je to riadené jednoznačne najhoršie vyspádovanými semaformi v galaxií. Po strávení niekoľkých desiatok minút na červenú zvyšujem cestnú rýchlosť na 120 po ujazdených kameňoch aby som možno chytil zelenú a nemusel čakať. Semafor vidím meniť zelenú na červenú asi 200m pred mojím príchodom. Seriem na to a idem. Stejne je tu premávka skoro žiadna. To sa opakuje ešte niekoľko semaforov. Preto nezastavujem a nefotím. Cesta tu má už taký predruský charakter. Rovná, často v hustom lese. Občas cez nejaký horizont vidno nasledujúce horizonty v nekonečnej diaľke. Magické. Posledných pár kilometrov pred Ruskou hranicou je už cesta trochu horšia ale pre moto žiadny problém. Fotím tabuľu označujúcu blížiacu sa hranicu a jemne nervózny pokračujem až na ňu.

Ruská hranica je úlet. Začína to veľmi optimisticky. Prvý colník je úplne super dáva mi lístok a radí mi kde čo vyplniť. Keď sa pomýlim, nevadí, napíš sem... Bomba. Predbieham autá a valím na pasovú kontrolu. Tu tetuška zisťuje nejaké detaily. Veľakrát skenuje moje víza cez mašinu, asi má nejaký problém. Radí sa s nadriadeným. Nepočujem o čom sa rozprávajú, tak sa ich potom pýtam, či je nejaký problém a že niet. Tak reku dobre. Teta mi vysvetľuje, že mám ísť do ďalšej rady vedľa. Možno som zle pochopil a dožadujem sa niečoho pri okienku, kde by som nemal. Nevedomky oslovujem nadriadeného dvoch tetušiek ktoré vybavujú colnú kontrolu a pomerne nevľúdne mi dáva 2 rovnaké papiere na vyplnenie komplet v azbuke bez prekladu. Slušne pýtam anglickú verziu. Colník sa tvári ešte kyslejšie a mizne vo vedľajšej budove. Po desiatich minútach sa objavuje s anglickým s papiermi v angličtine. Pre istotu doniesol práve 2 ktoré treba oba vyplniť. Takže ak sa pomýlim, tak ho budem musieť otravovať znova. Opatrne vypĺňam polia, no skutočne netuším čo je release date pri údajoch auta alebo accompanied luggage. Snažím sa poprosiť o pomoc nejakých domácich ktorí čakajú na odbavenie. Pomáha mi príjemná baba, ktorá vie anglicky a potom ešte jeden rus, tak to riešime. Problém toho papiera je ten, že s prekladom si hlavu nelámali a release date mal byt manufatured date a podobne. Skrátka to majú zle preložené, takže kto to nepozná v originále, nemá šancu to vyplniť správne na prvý pokus. Tetuška za okienkom si pri mne pár krát povzdychla ale opravila moje chyby, niečo som ešte dopísal a podpísal a nakoniec to dobre dopadlo. Celé to trvalo asi 2 hodky. Keby človek vedel čo a ako, tak by to iste šlo rýchlejšie. Ten vyplnený papier inak mám. Vešať to sem nechcem, ale keby mal o to niekto záujem, tak to zoskenujem a pošlem SS.

Takže napokon tesne popoludní som oficiálne v Rusku. Fuuuu. No je to tu. Všetko v azbuke, predo mnou cez 2000km zemou ku ktorej má mnoho ľudí predsudky alebo obavy z nej.

Pokračujem po ceste na mesto Ostrov. Míňam nejaké dedinky, kde spomaľujem a všetko ma nekompromisne obieha nezmenenou rýchlosťou. Miestami som v pomykove ale zatiaľ mám rešpekt jazdiť ako hulvát. V Ostrove som chcel pôvodne pohľadať bankomat a vybrať nejaké ďengy, ale nejak som to opomenul a pokračoval ďalej na Pskov. Pôvodne som uvažoval, že by som šiel rovno cez Porkhov na Velikij Novgorod, ale to som si rozmyslel a teda valím po M20 na Pskov. Cesta v pohode, trochu sa zhoršilo počasie. Je zatiahnuté ale zatiaľ neprší. Dostať sa do centra Pskova bolo trochu zdĺhavé, dosť silná premávka nejakou priemyselnou štvrťou, ale zvládol som. V Pskove sa trochu motám, prekvapilo ma veľké množstvo námestí s výzdobou. Vyberám peniaze. Mal som trochu strach cestovať po Rusku bez hotovosti, keby vznikol nejaký problém napr. s políciou. Vyberám viac, lebo som očakával, že benzín sa bude všade platiť hlavne v hotovosti a čakala ma dosť dlhá cesta.
To sa neskôr ukázalo ako zbytočné. Až nad Petrozavodsk nebol žiadny problém platiť na moderných pumpách kartou. Navyše benzín stál asi cca 35 RUB (0,55 EUR) a vôbec všetko bolo dosť lacné. Nebol problém natankovať 20l, kúpiť kávu a 3 koláče a platiť zhruba 15 EUR.

Pskov ma príjemne prekvapil, moc dlho som sa nezdržal, prešiel som hlavné mestské tepny a opúšťam mesto smerom na Porkhov a Velikij Novgorod po P56. Ešte pred výjazdom ma zláka jeden podnik na boršč. Ten mi moc nechutil ale ani nebol moc drahý. Obsluha hovorí anglicky ale nemá mi z 1000RUB vydať. Že je ešte ráno (14hod). Potom už pokračujem spomínanou cestou. Tá má nový koberec, ešte bez čiar ale to vôbec nevadí. Prechádzam husté lesy, nejaké bažiny, rieky. Úplná paráda. Presne takto som si to predstavoval, som vo vytržení a strašne ma to baví.

Porkhov ani nejako neregistrujem a správne odbočujem na Velikij Novgorod. Tam už som dôjsť nechcel, hľadám po ceste nejaké potraviny, to sa mi nedarí. Sú len malé obchodíky a na tie som zatiaľ nemal guráž. Za Shimskom sa cesta nechutne vyrovná a bez zákruty vedie na Novgorod. Odbočujem na Sergovo s cieľom pozrieť jazero, ktoré má rozhlohu asi ako Žilinský kraj, takže vyzerá skôr ako more. Zahliadnuť sa mi ho ale darí iba raz, navyše nemôžem nájsť žiadne vhodné miesto na stanovanie. Všade hrozne veľká tráva a rozťahané dediny. Napájam sa teda naspäť na hlavný ťah a dorazil som až do Novgorodu. Už som unavený, tak ho len trochu zbytočne komplikovane prechádzam a niečo fotím. Je zlé slnko fotky nestoja za nič. Ale mesto pekné. Určite by stálo by za to si ho pozrieť detailnejšie. Ja ho opúšťam smerom na St.Petersburg s cieľom nájsť čo najskôr miesto na noc. To sa mi po opakovaných odbočkách z hlavnej nedarí. Nejaké špinavé šukplacy alebo smetiská ale nič vhodné. To sa mi darí až odbočením na Seliči. Kempujem na brehu rieky Volkhov pri miestnych rybároch a za epického západu slnka za ostrého útoku komárov končím deň.

Dnes to začínalo pochmúrne, ale pokračovalo to v Rusku priam povznášajúco. Páči sa mi tu. Potiahol som ďalej ako som chcel ale nevadí.

Sumár 649km

5.deň – 14.6.2015 – RUS – St.Petersburg – Lodenoye Pole – Podporozhye - Voznesenye

Ráno je rovnako krásne ako večer, dokonca si užijem aj chvíľu bez komárov kým ma nájdu prví zblúdilí a potom už je to známa pesnička. Vravím si, že už si musím kúpiť ten repelent...

Ráno dovalím s jednou zastávkou do Petrohradu. Míňam tabuľu Murmansk 1525km. Tu sa deje zvláštna vec. Som tu v nedeľu ráno je jemne po 8 hodine a ulice sú takmer prázdne. Keďže som očakával smrteľnú dopravnú situáciu, tak som si tu nerobil veľký program. Ani som nepozeral, kde sú všetky tie historické pamiatky. Povedal som si, že by som si pozrel Auroru a to je všetko. Problém bol v tom, že som si to nepoznačil. Našiel som ale free wifi, tak okrem nejakých tweetov pozerám kde by to malo byť.

Zdá sa že to nie je ďaleko. Motám sa chvíľu po meste (bez GPS), doprava už hustne ale stále sa dá. Dostal som sa na breh kde by oproti mala stáť ukotvená Aurora a ako pozerám, tak pozerám nič tam nie je. Chvíľu som zmätene behal po nejakých uličkách hľadajúc internet no neúspešne. Potom som to vzdal, kukol nejaký ťah mestom smerom na výjazd na Murmansk a valil popri brehu rieky Neva. Užívam si dobré počasie a prechádzam popri moderných budovách a za riekou sa kochám zase starobylými pamiatkami. Ešte pár fotiek na voľne prístupnom móle a už opúšťam Petrohrad po známej M18 smer Murmansk. Cesta je rozostavaná, sú obmedzenia, celkom silná premávka ale málokto ide predpisovo. Tak si to valíme a ja som zvedavý koľko kilometrov nadelí prvá tabuľa do najväčšieho mesta za polárnym kruhom. Tá je asi až po 100km a hlási 1240km. Čakal som viac ale môže byť.

Doprava je celkom hustá až po križovatky s A114 a A115 v mestečku Rechnikov. Potom už je to pohodička. Stojím v Lodenoye Pole. Idem na nákup. Ovocie a zeleninu si treba navážiť ručne. Ja zhýčkaný západniar to nerobím, ale slečna za pokladňou s úsmevom nad mojou ruštinou berie sáčky a ide odvážiť za mňa. Cool. Samozrejme som niečo zabudol, takže sa ešte vraciam na druhé kolo a vážim si už sám :-)

Lodenoye Pole je inak malé mestečko, trochu menšie ako Bytča. Majú tu hodne pieskovitú pôdu a cestu lemuje plážový piesok. Zaujímavé. Tankujem na prvej pofidernej pumpe a pokračujem cez Podporozhye po P37 k jazeru Onega. Tu by mal začať trochu underground, také to naozajstné Rusko. Cesta fajn, miestami trochu zvlnená ale nič hrozné. Pred Podporozhye pár krát skúmam na telefóne kde presne som. Chcel som odbočiť k rieke Svir a pozrieť si aspoň na niekoľkých miestach Bielomorsko baltský kanál. Míňam samé prašné odbočky, ktoré nevzbudzujú veľkú dôveru a nakoniec zisťujem, že jedna z nich bola tá ktorou som podľa mapy chcel ísť. Idem preto cez mesto Podporozhye smerom ku rieke a hľadám nejaký výhľad. To sa mi po jemne pieskovitom offroade darí, no miesto na mňa pôsobí trochu desivo. Trochu ďalej nájdem väčší plácok s výhľadom na zákrutu rieky. Baštím nejaké dobroty a po rieke si to pomaly šinie nejaká malá nákladná loď so štrkom alebo nejakou horninou. Snažím sa dlhšou cestou vrátiť na P37 ale motám sa po meste. Zrazu pri mne zastaví stará Lada kombi a chlapík sa ma pýta či mi môže pomôcť. Chvíľu debatujeme slovensko-rusko-anglicky, odporučí mi jedno zaujímavé miesto pod kopcom. Údajne nejaký zaujímavý most. Idem tam, stojím na červenú minútu, dve,päť. Po ďalšej minúte ma to prestane baviť, lebo ak by som to musel čakať aj na druhej strane tak tu koli nejakej fotke strávim pol hodinu a točím to späť. Ešte s jedným zaváhaním sa konečne napájam na P37 a valím smer Oshta. Cesta je miestami už hodne zvlnená nedá sa držať vysoká výchlosť. Predbieham starý Passat, celkom si to valím a asi po 10 minútach dávam fotozastávku. Asi za minútu ma predbehne starý Passat a je pre mňa ťažko pochopiteľné aké tempo musel na tej vlnitej rozbitej ceste držať. Klobúk dole.

Pôvodne som mal ísť do Oshty a odtiaľ po P19 cez Voznesenye na Petrozavodsk. Podľa mapy existuje do Voznesenye skratka ktorá obchádza Oshtu. Na moje prekvapenie. Posledných 15km do Oshty nie je asfalt a moja skratka je asfaltová. Idem teda tadiaľ. Povrch je hodne zvlnený, zopár prudších zákrut po dlhej dobe. Míňam smerovník Petrozavodsk vľavo, Oshta vpravo a vchádzam do Voznesenye. Na moje prekvapenie tu cez rieku premáva kompa. Že v Rusku budem cestovať kompou som fakt nečakal. Mal som to naplánované až do Nórska :-) Kompa asi za euríčko, paráda. Na druhom brehu nie je asfalt. Je tu tvrdá ujazdená hlina na ktorej sú rôzne veľké zoskupenia pomerne jemného štrku. Predok nedrží, autá ma predbiehajú a ja za nimi nemôžem ísť ich rýchlosťou, lebo vo zvírenom prachu nič nevidím. Tak ma predbieha celá posádka z kompy. Zastavujem, fotím cestu, prach za autami a pri nastupovaní mám krátku novu na protistranu, motorka padá. Nič to, vybavená na to je a nie je to tento výlet prvý ani posledný krát. No je spadnutá jemne zo svahu od cesty a ja sa ju snažím z ešte nižšej pozície zdvihnúť. Neúspešne. Po niekoľkých pokusoch, kedy sa šmýkam ja, alebo motorka po štrku na ceste zastavuje asi druhé auto a usmiaty rus mi pomáha ju zodvihnúť. Megaspasíba bratm či ako to je...

Asi po necelej hodine si uvedomujem, že som prešiel sotva 30km a rozmýšľam ako dlho mi bude trvať cesta do Petrozavodsku ak to takéto bude aj ďalej. Petrozavodsk sa tvári byť vzdialený stále cez 150km, tak mi to vychádza skoro na celý deň... Snažím sa zvýšiť tempo, niekedy to ide ale je to nebezpečné. Prichádzam k tabuli označujúcej vjazd do republiky Karélia a hľa, asfalt. Nadšenie netrvá dlho asi po 2 kilometroch pomerne rozbitého asfaltu nastupuje opäť štrkom pokrytá ujazdená hlina. Míňam nejaké dedinky v ktorých sa znova ukazuje asfalt, ale ako dedinka skončí, tak skončí aj asfalt.

Trochu som si zvykol, cesta je drsnejšia a už to tak nešmýka. Akurát sa hrozne práši. Je mi jasné, že Petrozavodsk dnes nestihnem, chcem prejsť ešte tak 50km a zakempiť. Asfalt sa nakoniec objavuje čoraz častejšie už aj mimo dedín. Prašná štrková cesta ma ale neopúšťa. Prechádzam lesmi, míňam nejaké bane. Z jednej vozia kamióny na vlečkách po jednom obrovskom šutri. To musia byť riadne základy ak tam dávajú šutre o veľkosti unimobunky. Opäť skúšam niekoľko odbočiek z hlavnej ale veľa piesku ma odrádza a mám strach že nepostavím motorku ak by mi spadla mimo hlavný ťah. Nakoniec kempujem len kúsok od cesty za stromami na normálnej tráve. Komáre sú desná otrava, repelent som zase zabudol kúpiť. Na motorke a v meste totiž nevadia :-) Večer sa hodne ochladilo, je asi 12 stupňov. Prišli škaredé mraky. Snáď nebude pršať.

Dnes bol príjemný deň, Rusko vo mne prvý krát vzbudilo nepríjemné pocity ale krajina je to nádherná. Odpojenie z hlavného ťahu hodnotím pozitívne. Po M18 sa ešte aj tak zveziem riadny kúsok.

Sumár 621km

6.deň – 15.6.2015 – RUS - Petrozavodsk – Medvezhyegorsk – Zelenoborsky - Kandalaksha

Ráno vstávam neskôr. Neprší, balím kemp a vyrážam na záverečnú etapu do Petrozavodsku. Tá už je komplet asfaltová a celkom to odsýpa. Nie je ale moc pekne, oblohu zahaľujú tmavé mraky, no neprší.

Petrozavodsk je moje posledné väčšie mesto pred Murmanskom. V lekárni od príjemnej staršej pani kupujem repelent (konečne) a radí mi kde je pošta. Tú nájsť mi chvíľu trvá. Mám rôzne informácie ohľadne povinnej registrácie, tak to chcem nejako poriešiť. Na pošte sú zmätený keď im vravím, že nebývam na žiadnej adrese a nakoniec ma posielajú na nejaký neďaleký úrad. Tam pri hľadaní kancelárie pre registráciu mi pomáha mladá baba čo rozpráva celkom slušne anglicky a zisťuje kam mám ísť. Nakoniec ma stavia pred zamknuté dvere, že mám počkať kým niekto príde. Tak čakám, naokolo samé snedé tváre a šikmé oči. Po chvíli mi dôjde že ide asi o imigračný úrad a keď po 30min nikto neprichádza do mojej kancelárie kašlem na to a skúšam to znova na pošte. Ako adresu sa snažím použiť pozývací list, ktorý mám od agentúry, ktorá vybavovala víza. Tetuška sa tvári znova zmätene, mizne kdesi vzadu. Kým je preč všimol som si na predaj nejaké magnetky Respublika Karelia a Petrozavodsk. Asi po 10min sa vráti s tým, že ak nie som viac ako 5dní na nejakej adrese v Rusku, tak registráciu netreba. Srdečne jej ďakujem a kupujem magnetky.

Po skoro 2 neproduktívnych hodinách v meste sadám na motorku a hľadám centrum. Prekrižoval som mesto ako som vedel, no nič pripomínajúce centrum som nenašiel. Keďže po čakaniach na úrade a pošte som mal pocit, že som tu už celú večnosť, tak som sa chytil tabule označujúcej smer M18 a valil som von z mesta. Posledné tankovanie na veľkej modernej pumpe. Následne pauza na kafe a niečo čo som myslel, že sú koláčiky, no boli to nejakou mäsovou penou plnené rolky. Haluz. Ale muffiny tam mali božie. Po jednom som kúpil ďalšie 3 a dobre pochutený som už definitívne opustil Petrozavodsk.

M18. Pojem. Kto ide na sever do Murmansku, nemá moc veľkú šancu sa mu vyhnúť. Za Petrozavodskom už je premávka mierna. Nejaké kamióny, staré lady a tak. Cesta má kvalitný povrch, je široká. Rýchlosti okolo 100, ja som postupne svoju cestovnú rýchlosť ustálil jemne pod 120. Keďže šírka cesty je nadpriemerná, autá sa navzájom uhýbajú ak sa zozadu blíži niekto rýchlejší. Často som ani nemusel meniť pruh pri obiehaní. Rovnako často som ale aj zastavoval, kochal sa krajinou a fotil. Sú tu husté lesy, bažiny, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako lúky sem tam nejaké jazierko. Cesta prekonáva mnoho skutočne mohutných tokov. Prejazd Dunaja oproti nim pôsobí ako mostík ponad všivák niekde v dedine. Asi po 200km sa mi kazí počasie, tlačím pred sebou nejaké mraky. Postupne sú viac a viac tmavé. Prechádzam umelo vytvoreným kaňonom pomedzi skaly a všímam si že sú husto popísané. Zastavujem, fotím a snažím sa dekódovať niektoré nápisy. Nie moc úspešne. Asi ide o nejaké názvy, ktoré mi nič nehovoria. Takýchto krátkych popísaných kaňonov míňam viac v krátkom čase. Celkom rovnomerným tempom pokračujem ďalej. Príroda je tu skutočne úchvatná. Dúfam, že počasie sa zlepší, keby bolo slnečno, tak by to bolo ešte o level zaujímavejšie. Uvedomujem si, že hlavne fotky v tomto počasí budú pôsobiť pochmúrne. A pritom je to taká bomba :-)

Začína jemne mrholiť, oblaky vyzerajú zle, no nepremok nedávam. Mám nepremokavú vložku a tá si s týmto hravo poradí. Keď prestane pršať, tak stíham vyschnúť. Situácia sa ale zhoršuje a na jednej pumpe nakoniec dávam aj nepremok, lebo pred sebou jasne vidím že prší. Pokúšam sa ešte kúpiť nejaké jedlo ale úplný nezáujem tetušky za pultom a lístok komplet v azbuke ma odrádza od experimentu. Dávam snickers a valím. Kým som toto vybavil, dážď sa trochu posunul ale okrajovo ho chytám.

Tabule oznamujú, že do Murmansku je to ešte niečo cez 400km a začína pršať. Obloha je komplet zatiahnutá tmavými mrakmi. Stále je na čo pozerať ale v daždi nefotím. Asi 330km pred Murmanskom prichádzam ku známemu miestu označujúceho polárny kruh. Je tu rodinka fotiaca sa na všetky spôsoby. Ja fotím ich, oni na oplátku robia fotku mne. Keď sa vyparia, tak robím aj nejaké fotky miesta. Doobväzované je to tu teda už poriadne :-) Pridal som aj ja kúsok handry na reťaz a posledné slovenské euromince. Teraz neprší iba tak mrholí.

To sa ale asi po 50km mení. Seriózne prší, hodín je dosť, som unavený navyše ma štve že z krajiny nemám nič. Blížim sa k cieľom, kde som mal v pláne niekoľko odbočiek z M18 jednak ku spomínanému kanálu a potom do hôr. Chcem to niekam zapichnúť, no problém je v tom, že dediny ani mestá už po ceste nie sú. Všetko je len v odbočkách. Zastavujem na väčšej pumpe a rozjímam, ako to zmenežovať. Idem ďalej a aktívne hľadám miesto kam sa zložím. Situáciu mi komplikuje už seriózny dážď. Nachádzam použiteľné miesto v nadpriemerne veľkej krytej zastávke niekde v horách. Darí sa mi tam strčiť aj motorku, aj postaviť stan. Paráda. Ako jemnú exotiku fotím. Neskôr sa ukázalo, že práve zverejnenie tohto nocľahu zožalo asi najväčší úspech z celého môjho dokumentovania... a to mi to ani ako taký úlet ani neprišlo :-) Miesto to bolo akurát trochu hlučnejšie ale inak fajn. Snažím sa zaspať s tým, že ráno bude istotne pekne. Komplikuje mi to už nezapadajúce slnko. Zmizli komáre. Sa určite zľakli môjho nového repelentu.

Dnes M18 bomba. Prešiel som cez 400km takmer bez zákruty bez toho aby som sa nudil. Toto sa vám v Nemecku nestane.

Sumár 709km

7.deň – 16.6.2015 – RUS-N - Kandalaksha – Murmansk – Kirkenes

Ráno sa budím do bubnovania dažďa na strechu zastávky. Aspoň stan mám suchý. Balím veci, raňajkujem a dážď oslabuje. Vyrážam za mrholenia. Je ale hustá hmla, alebo to je asi oblak, keďže som niekde v kopcoch. Keď vyleziem z lesa fúka silný, pre mňa bočný, vietor zo západu. Dávam mu pracovný názov Fínska pomsta. Je asi 5 stupňov a do toho mrholí. Ideálne podmienky na motorkovanie. Obloha nedáva žiadne nádeje na skoré zlepšenie. Seriem na to valím 120 hlava nehlava po mokrej M18 na Murmansk. Smutne obchádzam odbočky, ktoré som chcel navštíviť, no v tomto počasí by to nemalo žiadny zmysel.

Situáciu komplikujú ešte za dažďa extrémne šmykľavé spoje asfaltových kobercov, ktoré Rusi s chuťou používajú. Sú takto spojené pruhy navzájom, takže každé predbiehanie je spojené s trochou adrenalínu kvôli dočasnej strate trakcie. Niekedy sú ale takéto šmykľavé pavúky spojovacieho materiálu aj v niektorých z mála zákrut ktoré tu v horách sú. No nie vždy to bola zábava, ale prežil som.

Prechádzam susedným pohorím ku pohoriu Khibiny, ktoré navštívil Awia a dorážam ku mestu Monchegorsk. Teda skôr ako mesto to vyzerá ako prerastená baňa. Robím pár v tomto počasí deprimujúcich fotiek a valím ďalej. Pár krát ešte stojím na zaujímavých miestach ale ani nefotím. Pekne tu je to hej, ale márne sa snažím si to predstaviť v slnečnom počasí. Dorážam až ku mestu Murmansk. Strácam M18 a napájam sa na akoby obchvat mesta, ktorý je rozostavaný a zle značený. Niekoľkokrát musím konzultovať svoju polohu a zámery s GPS v telefóne a zisťujem, že som na ťahu na Severomorsk. Nakoniec skoro celé mesto obídem a vchádzam takmer zo severu. Murmansk je fakt veľké mesto, nečakal som to. Hľadám pumpu, som hladný a motorka smädná. Kupujem benzín, hotdog so super oblohou, dávam kávu. Pumpa je na kopci a ja vidím oproti niekoľko kilometrov mohylu známeho vojaka. Prestáva pršať a obloha sa v jednom mieste trhá. Prechádzam centrom Murmansku a nachádzam stánok ako našu PNSku. Kupujem nejaké suveníry a zisťujem, že mi zostalo ešte pomerne veľa rubľov. Stúpam mestom smerom ku vojakovi a fotím ešte nejakú baziliku či čo to je. Neďaleko už nachádzam pamätník vojaka s večným ohňom, nejakými delami a množstvom nápisov, ktorým nerozumiem. Idem späť do mesta a prechádzam ho zase iným ťahom bližšie k rieke Tuloma. Tu na chvíľu aj vyšlo slnko a bolo celkom príjemne.

Križujem rieku a na druhom brehu ešte vlietnem do potravín. V hlave som mal len nejaké drobnosti, čo som potreboval. Keď som potom v nórsku videl 4-násobné ceny, tak som sa chytal za hlavu prečo som si nenakúpil všetko tu. Chytám sa A138 smer Kirkenes, ktorý je už v Nórsku, takže to vyzerá, že opúšťam Rusko. Vchádzam zase do lesov, prejazd do Nórska je dosť odlišný od M18. Je to členitá cesta, kde sa dá aj čo to naklopiť a trochu si zajazdiť. Na jej začiatku ma ale víta tabuľa označujúca „Restricted area“ a tak som celkom za slušňáka. Obzerám a fotím nejaké pamätníky vrátane známeho údolia slávy. Pripomenulo i to naše údolie smrti. A v princípe to označuje podobné udalosti ťažkých tankových bojov. Akurát, že tu na severe v mnohonásobne väčšom merítku.

Kľukatou cestou som dorazil ku mestečku Zapolyarny, kam som vbehol a hľadal pumpu. Tú som našiel na výjazde a načerpal na dlho posledný lacný benzín koľko to šlo. Nešiel som cez mestečko Nikel ale po R10 skratkou na hranicu. Stále bolo škaredo a premenlivo mrholilo a bola stále dosť zima. Asi 7 stupňov. Cesta je rozostavaná a po vytrvalých dažďoch sú prejazdy blatistým staveniskom miestami aj náročnejšie ako by som si želal. Niekedy prenosné značenie delí dočasný prejazd od staveniska a vôbec nie je jasné po ktorej strane značenia, že to mám ísť. Nejako som sa premotal a dorazil som až ku rampe, kde prvýkrát predkladám na území Ruska doklady. Vojak niečo skontroluje, nahlási do vysielačky, potom sa zháči, lebo nevie akú motorku má oznámiť a pýta sa ma aká to je značka. Kamufláž funguje :-) Po niekoľkých kilometroch staveniska som dorazil na Rusko-Nórsku hranicu. Celkom pohodka. Mokrý som bol, že som im tam nechal pri čakaní menšiu kaluž ale to mi nevadilo. Neboli žiadne problémy ani vyplňovanie šialených tlačív. Tuším nejaký malý lístok som vyplnil, predložil doklady a to bolo všetko. Ešte zbežná kontrola kufrov. Tu colník v mojej nevhodne umiestnenej hygienickej taštičke narazil na sáčok s liekmi čo som mal, tak sa začal prehrabávať a vypytovať. Paralen, Ibuprofen, niečo na alergiu a žalúdok. Taká klasika. Po pár minútach v daždi ho to prestalo baviť a pustil ma ďalej. Nórsko skontrolovalo, že som to fakt ja a šiel som. V daždi som vyrazil z hranice a asi po 500m ma víta prvé možné ubytko. Vravím si že skúsim. Po týždni stanovania je možno správny čas sa trochu rozmaznať. Nevedel som presne aký je kurz a recepčný chcel trochu viac ako som si myslel ale nakoniec som to zobral. 650NOK. Dosť, ale vyhrievaná izba, kuchynka, vlastná sprcha, internet a bezpečné parkovanie. Opral som veci, rozvešal všetko na sušenie, uvaril už niekoľkodňovú klobásu z Litvy alebo Poľska a zaspal.

Dnes najväčšie sklamanie prinieslo počasie. V Rusku by som určite strávil ešte aspoň jeden deň keby bolo pekne. Ale aspoň mám o dôvod viac sa sem ešte vrátiť.

Sumár: 477km

8. deň – 17.6.2015 - N – Grense Jakobselv – Kirkenes – Varangerbotn – Vardo – Tana Bru

Budím sa a prší. To snáď nie je pravda. Predpoveď sľubovala síce zamračené počasie ale bez dažďa. Pomaly teda balím usušené veci a ešte pred naložením vyčistím a namažem reťaz. Už neočakávam offroady. Kým som to všetko dokončil prestalo pršať. Vyrážam. Na oslavu konca dažďa zaraďujem do programu odbočku na Grense Jakobselv, ktorú som minul asi len 300m pred ubytkom. Cesta príjemná, akurát som strašne opatrný, kvôli bájnym nórskym pokutám. To mi vždy pár sto kilometrov vydrží keď prejdem nejakú hranicu a potom sa prispôsobím miestnym zvyklostiam. 2/3 cesty na Grense Jakobselv sú ale šotolinové, čo úspešne likviduje moje ranné snaženie o očistu reťaze. Po ceste míňam bájnu hranicu v rieke, fotím.

Samotná osada, alebo čo to vlastne je, je magická. Samota. Pobrežie piesočnaté alebo skalnaté. More tíško šumí, pohľad na sever na prvý pohľad pôsobí prázdno. Pôvodne som myslel, že toto je najvýchodnejšie miesto nórska, ale pohľad do mapy prezrádza, že to tak nie je. Na druhý je totiž severne rozpoznateľné pobrežie polostrova na ktorom leží mesto Vardo. Nad pobrežím na nórskej aj ruskej strane nejaké vojenské budovy alebo satelity. Nikde, nikto, sem tam vydá nejaký zvuk voláky morský operenec. Je tu príjemne. Začína mi ale zase pršať, mraky sú ťažké, ťažko povedať, čo od nich čakať. Obliekam nepremok a idem späť. Odbočku neľutujem. Nabudený týmto spestrením sa predbežne rozhodujem navštíviť aj Vardo ak nebude liať.

Idem západne po E105 na Kirkenes. Míňam opravy ciest, nejaké ďalšie offroady a reťaz je znovu definitívne zadrbaná blatom a prachom. Omylom dôjdem do Kirkenes, tankujem ešte nevedomky kruto drahý benzín (16NOK) a vyberám hotovosť z bankomatu. Účet je razom o niekoľko stoviek ľahší a ja zisťujem, že ak chcem Nórsko prejsť tak ako mám naplánované, tak budem musieť celkom žgrliť aby som finančne nevykrvácal. Zlaté Rusko, vybral som ruble asi za 160Eur, prešiel ním asi 2500km a ešte mi asi za 60eur ostalo... Navyše to bola bomba. Nórsko sa bude musieť hodne snažiť. No nič. Ako to je, tak to je. Z Kirkenes idem po E6 po nekonečných pláňach, ktoré pripomínajú mesačnú krajinu, neskôr step. Spestrujú to také zvláštne oblé hory v pozadí. Stretávam dosť cyklistov.

Narazil som tu na ďalší problém. Z takmer celej Európy sme zvyknutí na to, že akonáhle človek minie tabuľu s názvom mesta, či dediny tak platí mestský rýchlostný limit. Tu však nie. Je to podobné ako v Poľsku, kde mestský limit označuje tabuľa mesta. Tu je explicitný rýchlostný limit v každej dedine. Ak je menšia tak 60, ak väčšia tak 50. No a keď nie je, tak platí mimomestský limit 80. To sa ale dozvedám až po komunikácií s obsluhou benzínky vo Varangerbotn keď som zmätený a otrávený neustálym vzájomným predbiehaním bežnej premávky. Takže nakoniec som bol na vine ja, že som šiel pomaly tam, kde to nebolo treba. Človek sa učí celý život.

Zatiaľ neprší, takže idem nadšene na Vardo. Je to asi 120km. Brnkačka vravím si. Cesta ale vôbec neubiehala, neustále malé rybárske dedinky. Kde nič, tu nič. Spravil som niekoľko odbočiek k bodom záujmu ale väčšinou to boli kraviny. Jeden kostolík mal celkom sľubnú polohu na uzučkom poloostrove, ale bola taká nízka hladina, že to nebol ten uzučký poloostrov ale hnusne vyzerajúci pás zelene obklopený morskými riasami.

Nebudem klamať cesta na Vardo bola strašná nuda. Až záverečných možno 15km to bolo zaujímavejšie. Dlhé roviny, cez početné horizonty. Sem tam ovce, sem tam losy. Dosť početné stáda. Cesta ich asi nejako priťahuje a zberať z nej sa im tiež moc nechce. Vrkot motora ich ale predsalen trochu popoženie keď už to s tým ležérnym tempom preháňajú. Samotné Vardo sa nachádza na ostrove, na ktorý vedie na nórske pomery pomerne krátky ale hlboký tunel. Tesne pred tunelom je určite najsevernejšia motorkosová trať na svete. Chcel som ju cvaknúť po ceste späť ale nejak som ju opomenul. Samotné Vardo bolo trochu sklamanie. Mesto pomerne mŕtve. Bola tu nejaká pevnosť a múzeum ale to ma nezaujímalo. Kukol som majáčik na navýchodnejšom bode, kam sa mi podarilo dostať a zaujali ma kopuly na kopci. Ževraj nejaké Vardohallen. Zákaz vstupu a fotenia. Super. Fotku som si neodpustil a pomerne sklamaný som sa pobral naspäť.

Ešte na Slovensku som uvažoval od Vardo spraviť odbočku aj na Hamnigbotn, ktorý je ešte asi 40km na sever a odbočuje sa tesne pred tunelom, no v aktuálnom rozpoložení ma to ani vôbec nenapadlo. V jednom reporte som o tom nedávno čítal a keby som tam bol znova, tak tam skočím pozrieť. Ja som teda ťahal naspäť na Varangerbotn. Začalo mi zase pršať, obliekam sa na pumpe, dávam hotdog. Vo Varangerbotn už konečne neprší a ja pokračujem západne smerom na Nordkapp. Dám to po neďaleké mesto Tana Bru a kúsok za ním nájdem super flek na kemp tak sa zložím. Navyše mojím smerom sú zlovestné čierne mraky a mne teraz premenlivo svieti slnko. Síce je chladno ale nevadí. Večera a idem spať. Koľko je hodín je úplne jedno vonku je svetlo skôr podľa toho aké sú mraky ako podľa času.

Dnešok boli také ups&downs. Miestami fajn, miestami depresia. Premenlivé počasie, nehostinná krajina, miestami dosť nuda. Všetko strašne drahé.

Sumár 511km

9.deň – 18.6.2015 – N – Tana Bru – Gamvik – Lakselv – Nordkapp

Ráno fajn. Bez zdržania balím a valím smerom na najsevernejšie miesta Nórska. Od Tana Bru idem po 98ičke príjemnou cestou. Tu cez hory, tu okolo fjordu. Takmer žiadna premávka. Fajn cesta. V Ifjorde odbočujem na cestu s číslom 888, moje ešte nedávno bikerské srdce zaplesalo a už som si to valil. Konečne nepršalo, mraky si to po oblohe celkom dávali, takže keď aj čosi prišlo, za chvíľu to bolo zase preč. S tým si hravo poradila nepremokavá vložka v kombinéze. Akurát fučal niekedy dosť silný vietor postupne snáď zo všetkých strán. Cesta 888 je ale skutočne lahôdka. Najprv okolo fjordu potom cez úžasné horské pláne. Vyššie ešte zamrznuté jazerá a snehové šmuhy. Auto len sem tam nejaké. Nespočetne krát som stál, fotil a nasával tú krásu a drsnú nórsku atmošku. 888 končí v Mehamne malom mestečku na pobreží, kde ráno okolo 9 nebolo ani nohy. Veril by som, že aj tie autá tam jazdili autonómne :-)

Ja som to odtiaľ zamieril východne na Gamvik, čo je najsevernejšie pevninské miesto Európy, kam sa dá dostať na motorovom vozidle. Cesta tam bola rovnaká bomba ako do Mehamnu, cez kopce. V Gamviku mi začalo zase trošku smokliť, takže fotky bieda ale miesto pekné. Obligatórne som si to dal ku majáčiku ako pri Vardo. Pár krát podvíhal motorku, keď som sa pri otáčaní šmykol na mokrých kameňoch, čosi zjedol a po oddychu a uvedomení si kde to vlastne som, som si to namieril naspäť na Ifjord. Cesta späť nebola o nič menej úžasná ako cesta tam. Vlastne výhľady boli úplne iné, takže zase som stál a fotil každých 15minút.

Od Ifjordu znova po 98 na Lakselv. To si ani nevybavujem. Nemám odtiaľ ani žiadne foto. Z Lakselvu na sever smer Nordkapp. Je to necelých 200km ale nemal som v pláne to už pokoriť. Cesta ničím výnimočná. Už je tu dosť premávka. Kopec motorkárov. Väčšinou sa nezdravia. Mňa to postupne v nórsku tiež prestalo baviť, keď nikto neodzdravuje. Tu som mal ale ešte dobrú vôľu a poctivo som zdravil :-) Od Olderfjordu je to na Nordkapp už slepá ulička. Vydal som sa tým smerom na večer s tým že po ceste niekde zakempím. Stali sa ale dve veci. Jednak sa zdalo, že by mohlo byť konečne slnečno a druhak po ceste ktorá lemuje poloostrov sa nebolo kde zložiť. No skrátka som to zase došiel. Cesta na nordkapp je zase celkom nuda. Hodne áut, všetci idú ako dôchodcovia. Teda oni to vlastne aj tak všetko dôchodcovia sú. Pripadal som si ako hulvát, ale zošedivieť sa mi tam nechcelo. Teda nuda až za ten dlhý tunel na ostrov, kde Nordkapp leží. Tunel bol bez poplatku. Cesta na ostrove je ale ako z inej planéty. Stúpa do kopcov, zase klesá, točí sa. No normálne som si super zajazdil. Vstup na samotný Nordkapp 250NOK. Čakal som viac. Celkom sympatická bambula sa ma pýta, že odkiaľ som. Skúsil som nech háda a bez rozmýšľania dala Nemecko, takže je asi jasné koho je tu väčšina.

Nordkapp ma príjemne prekvapil. Moc sa mi sem ani nechcelo. Nemám rád také tie komerčné preflákle veci. Či už sú to miesta, filmy alebo hoci aktivity. Keď som prišiel na parkovisko a videl tie desiatky obytných karavanov, osobákov a asi 15 motoriek vravím si, že to bude riadne o hubu. Fakt je ten, že netuším kde sa všetci ľudia roztrúsili ale okolo pamatníka, glóbusu a v celom areáli som nikde nemal pocit, že je to preplnené. Vôbec nebol problém si sadnúť na lavičku a nerušene rozjímať s výhľadom do nekonečného mora. Celý areál je na útese s parádnym výhľadom všade kam treba. Na každú stranu sa je na čo pozrieť. Fakt príjemné miesto.
Po pár fotkách nákupe nejakých nutných suvenírov som obehol celý areál. ešte na chvíľu posedel a porozjímal, porozmýšlal, že kde, prečo a kedy vlastne som a pomaličky sa vytratil.

Čas pokročil a ja som mal pár vyhliadnutých miest na rozloženie stanu. Nakoniec som to zhodil tesne pred tunel na ostrov, teda vlastne z ostrova. Neskôr som zistil, že stanovať na odpočívadle by sa nemalo ale nikto nemal problém. Mimochodom verejné vécka za tunelom sú megaluxusné, sú vyhrievané a čisté a tečie tam aj teplá voda. Čo si môže stanujúci človek priať viac :-)

Dnes teda super deň. Gamvik aj Nordkapp parádne lokality. Hlavne každá inak. Okrem dobrej atmosféry ponúkli aj jazdecký zážitok. Teda v rámci možností naloženého baby GS :-)

Sumár: 666km

10.deň – 19.6.2015 – N – Nordkapp – Alta – Skibotn - Ovrbygd

Ráno som sa rýchlo pobalil a vbehol do tunela. Počasie vyzeralo sľubne ale už za tunelom začali strašiť mraky. Netrvalo dlho a už som zase navliekal nepremok. V Olderfjorde som nabral šťavu, pokúsil sa kúpiť žiarovku do chýbajúceho diaľkového svetla ale pri cene 140NOK som sa rozhodol, že diaľkové svetlo až tak nepotrebujem :-) Nasadol som na cestu E6, ktorou som cez Altu a kopec neznámych miest mal dôjsť až po odbočku na E10 na Lofoty. Alta nie je ďaleko asi 100km aj cez nejaké kopce ale v hnusnom počasí to nebolo nič moc. Striedavo pršalo, fučalo a bolo tak 3-8 stupňov. Stretával som dosť cyklistov smerujúcich na Nordkapp a dosť som ich ľutoval. Holt každý blbne po svojom, hlavne že ho to baví. V Alte som čosi nakúpil a fičal ďalej. Po obede sa začalo zlepšovať počasie a sem tam vykuklo slnko. Neskôr už svietilo celkom stabilne a deň začal byť pekný.

Takmer celý deň som sa točil po pobreží okolo fjordov. Najprv to bolo super, neskôr som ďakoval bohu, keď cesta konečne odbočila trochu do kopca. Oni tie fjordy sú fajn, ale sú rozťahane osídlené takmer kontinuálne a cesta proste neubieha. Keď človek ide po jednom brehu už asi 20min a krížom cez fjord vidí cestu na druhom brehu, ktorou bude pokračovať opačným smerom, tak to nepôsobí lákavo. Ale aby som sa len nesťažoval tak parádne zasnežené hory od určitej výšky sú úžasné. Akurát to ten deň bolo stále to isté dookola, tak to skrátka prestalo baviť. Aj keď bolo pekne.

Dovalil som až do Nordkjosbotn, kde som natankoval a kúsok sa vrátil aby som mohol opustiť fjordy prejazdom pomedzi hory po 87 cez Hold a Orebygd. To bol jednoznačne najlepší ťah dňa. Cesta sa úžasne vlnila a stúpala pomedzi zasnežené hory. Potom sa otvoril dlhý highway s bielymi kopcami v pozadí, no úplná cestovateľská eufória.

O kúsok som pri nejakom jazere našiel skvelý place na kempovanie. Síce to bolo kúsok od cesty, ale stejne tadiaľ nič nechodilo. Parádička. Prvýkrát a naposledy robím normálny oheň a opekám poslednú zostávajúcu klobásu. Spolu s čerstvou zeleninkou si dávam skvelú večeru a idem spať.

Sumár 556km

11.deň – 20.6.2015 – N – Bjerkvik – Lofoty – A – Bodo

Ráno zbalím kemp, kuknem do mapy a chcem pokračovať po 87 a napojiť sa späť na E6. V Overbygde ma ale cesta zvedie na 857 a pokračujem nesprávne. Scenéria je úchvatná, najprv si užívam kľukatú trochu menej kvalitnú cestu, následne obchádzam jazero Takvatnet. To je kľudné ako veľké zrkadlo v rannom slnku sa v ňom odrážajú okolité, už sa opakujem, ale zasnežené hory. Absolútna bomba. Fotím na nespočetne veľa miestach a stále nemám dosť tej nádhery. Čistá kalendárová krajina.

Eufória ma prechádza až keď zisťujem, že som sa objavil na E6 inde ako som mal v pláne a je mi jasné že ma čaká zase pomerne nudný hlavný ťah. K E6ke neexistuje rozumná alternatíva, takže tu jazdí z Nordkappu vlastne všetko + zásobovacie kamióny. Sem tam sa ukáže niečo nórsky pekné ale inak je to skôr tranzit. V Bjerkviku odbočujem na E10 a mierim na Lofoty. Po ceste tak nejak idem, nič extra alebo nového nevidno, nefotím nič. Ale je tu pekne. Pokúšam sa o spestrenie po ceste asi 3.triedy cez nejaké osady. Sem tam fajn, ale cesta je hrozne úzka a treba dávať strašný pozor. Napájam sa na E10 kúsok pred veľkým mostom pred prvým ostrovom, mám trochu krízu. Ešte je len ráno a mne sa chce spať a klipkajú mi oči, zvažujem energeťák. Ten nakoniec na jednom odpočívadle pri prekladaní máp aj dávam a valím ďalej. Most na Lofoty je skvelý, zastavujem a konečne fotím niečo zaujímavé.

Valím cez Lofoty. Teda valím, sú tu zase rozťahané obydlia a asi polovica cesty je 60ka. Je tu nepravidelná premávka, na ceste sú také menšie kolóny, ktoré idú spolu, tak 5-6 áut. Keď to konečne obehnem cez tie osady tak radšej ani nezastavujem pre fotku, lebo by som to musel obiehať znova. Tak zapínam fotogenickú pamäť a idem ďalej. Od mosta som prešiel asi 100km, sem tam čosi cvaknem ale stále čakám kedy to príde. V podstate sú tie Lofoty presne také isté ako tie fjordy predchádzjúci deň. Jako pekné, ale chvíľu. Tá premávka a neustále obmedzenia mi to dosť kazia.

V Arnoya odbočujem najprv na 82 ku trajektu na Melbu a následne opäť na cestu 888 ktorá obchádza ostrov z druhej strany. Tento prejazd má necelých 50km a hodnotím ho ako omnoho zaujímavejší ako celú E10 cez Lofoty. Klídek, pohodička, hory, more. Zaujímavý násyp krížom cez fjord len kôli ceste. Pri pokuse dostať sa na severnej časti do tesnej blízkosti mora som našiel prístrešok, ktorý ma vítal nápisom „Welcome and help yourself“. V napoli otvorenom prístrešku boli nejaké zvyšky rôznych nápojov. Malá knižnička, sedačky, stôl, naladená gitara. No úplne bohové miesto. Samozrejme na pláž to bolo asi tak 15m a v okolí nikde, nič. Nebyť tak skoro, tak tam istotne ostanem na noc. Takto som opäť porozjímal, že čo všetko by sa tu dalo a pomaly sa pobral ďalej.

Po napojení na E10 pokračovala rovnakou pesničkou v pomerne nudnom duchu. Sem tam most, sem tam tunel neustále cez osady. Už som sa nevedel dočkať konca. Ten bol ešte poriadne ďaleko, asi 150km ale pokoril som. Trajekt mal ísť až o necelé 2 hodiny, cena vzhľadom na dĺžku plavby 4hod celkom prijateľná 350NOK. Keďže som mal dosť času, bol som ešte pozrieť dedinku A a precupitať na cíp polostrova. Spravil som nejaké foto a vydal som sa hľadať nejaké suveníry. Všetko už bolo pozatvárané a to bolo ešte len 18 hodín. Vrátil som sa k trajektu a kúpil lístok. Pristavili sa pri mne dvaja Nemci, že odkiaľ, kam, či sám a tak. Keď som im povedal, že som šiel sám (teda s Wilsonom) cez Rusko tak sa na seba zvláštne zatvárili ale boli celkom v pohode. Kým prišiel trajekt, sme pokecali. Jednému z nich sa pokazila motorka a musel ju poslať domov, tak pokračoval autom. Druhý ešte nižšej postavy ako ja na 1200GS, uff. Prišiel trajekt nalodili sme sa. Mal som problém s uviazaním motorky, lebo cez sedlo to nebolo stabilné. Nakoniec mi pomohol nejaký staff member a uviazali sme to o padáky. Dobre to vymyslel.
Opúšťam teda Lofoty, úprimne sa priznám, že som ich moc nepochopil. Videl som v podstate len to čo už doposiaľ iba v ružovom. Najzaujímavejšie boli pre mňa asi mosty. Zopár ich bolo naozaj unikátnych.

Na trajekte som spravil pár fotiek, prečítal nejakú literatúru a dal si klasicky predražený hamburger s hranolkami a podriemal s muzikou v ušiach. Trajekt sa doplavil do Bodo, kde prichádzame tesne pred polnocou, je šero a ja sa urýchlene pokúšam vymotať z mesta. Cestou stretávam v protismere jednu nádhernú červenú Hondu NSX, moje honďácke srdce zaplesalo. Hneď za Bodo odbočujem na cestu na najbližších niekoľko dní Fv17. Tá ma má doviesť až do mesta Steinkjer a má byť skutočne epická, no uvidíme. Pri neúspešnej odbočke s cieľom nájsť place na zakempovanie stretávam niekoľko sobov. Len tak na lúke. Fakt ma prekvapili. Majestátne tvory. Place nachádzam o chvíľu v inej odbočke, rýchlo staviam stan, večeral som na trajekte, takže idem rovno spať.

Dnešok bol trochu sklamaním z Lofoten, možno som mal nejaké blbé rozpoloženie ale najlepšie boli určite hory ráno a potom bočná 888 na Lofotách.

Sumár 555km

12.deň – 21.6.2015 – N – Ornes – Jektvika – Nesna – Levang – Tjotta - Farvik

Ráno sa budím neskôr a dosť dlho mi trvá sa zbaliť a vyraziť. Po Fv17 sa príjemne veziem. Potrebujem spraviť nákup, zásoby dochádzajú ale mestá sú po ceste stále, tak som si s tým hlavu nelámal. Ukazuje sa to ale ako problém, asi to bude tým, že je nedeľa. Všetko ale úplne všetko je pozatvárané a všetky mestá vyzerajú úplne duchoprázdno. Aj pumpy fungujú len na karty. Nerád platím kartou do stojanu, lebo v cudzine sa z karty často zaúčtuje depozit. Nemám ale inú možnosť, tak beriem benzínu , čo to dá nech mám na dnes pokoj. To netuším čo ma čaká.

Cesta po Fv17 je celkom pekná, narážam na nádherný rest place kde dávam neskoršie raňajky a dojedám tak posledné jedlo. Úsek od rána po prvý trajekt je celkom dlhý, asi 130km. Na ten čakám asi hoďku. Keď konečne príde a prevezie ma na druhý breh nasleduje ďalší úsek po súši. Tentokrát zhruba necelých 30km a opäť čakanie na trajekt. Tentokrát hodinu a pól. Fasa. Tu už definitívne dočítam venovanú literatúru na cesty a začínam lúštiť krížovky (!!!) V mieste kde je mólo márne v mape hľadám nejaké zákutia kde by sa dalo potúlať. Nenachádzam nič, takže trpezlivo čakám. Trajekt ide asi hodinu, chvíľu čučím von, potom som vnútri našiel internet, tak čosi tweetujem. Na trase tohto trajektu je polárny kruh, to som ale nevedel, takže ho míňam.

Po vylodení nasleduje tentokrát dlhší úsek, asi 90km. Tieto trajektové intermezzá majú ale jeden problém. Nazbiera sa tam veľké množstvo áut, obytných aj osobných, zopár motorkárov a potom keď sa to vylodí, tak ide jeden dlhý road train až ku ďalšiemu trajektu. Jedna možnosť je to poobiehať, čo nie je až taký problém. V momente keď, ale človek nájde niečo zaujímavé tak ho ten road train zase začne predbiehať. Alebo sa s tým treba zmieriť a tempom obytného auta sa presúvať od miesta k miestu. Vôbec si to neužívam. Pomalá jazda ma ničí, keď to poobieham, tak just narazím na niečo kde mi nedá nezastaviť a nepreskúmať, či odfotiť. Na porazenie! Vzhľadom na dlhé čakačky aj keď som sa nenaháňal beriem cestu zľahka, často zastavujem. Po príjazde pred ďalší trajekt v Nesna je jeho odchod naplánovaný o 40min. Takže zase čakám. Zaregistroval som na miestne pomery lacný benzín (15NOK), tak idem tanknúť. Ukázalo sa že aj kiosk je otvorený, tak kupujem hot-dog, vodu a aspoň nejaké sladkosti. Cesta trajektom je nuda. Ďalší úsek má asi 70km, vzhľadom na skúsenosti sa flákam. Resp. ani to tak nevnímam ale sem tam sa vraciam kvôli fotkám keď prepásnem niečo zaujímavé. Na trase je jeden zaujímavý most, ktorý vedie asi 200m do fjordu a potom robí 90 stupňovú otočku a zvažuje sa k pevnine. Pekné, fotím na viac miestach, autá ma obiehajú. Výsledok flákania ale je, že po príjazde ku trajektu je mólo prázdne, takže som to nestihol. Čakám ďalšiu hodinu, schyľuje sa k večeru a už uvažujem kde zakempujem. Po vylodení ma totiž čaká rekordne krátky úsek po súši. Je to asi 16km, takže za 10min bez jediného dôvodu zastaviť prichádzam k ďalšiemu trajektu. Ten je našťastie pripravený na prichádzajúcu kolónu, takže takmer bez zdržania. Rekordne krátky je aj prevoz trajektom, ktorý ale stojí obligatórnych 50NOK. Asi to majú nejakú minimálnu hranicu :-)

Na druhom brehu už len prejdem niekoľko kilometrov mimo civilizáciu a pri niečom čo pripomína zimné stredisko pre bežkárov rozkladám stan. Je skoro 23 a dnes som po 14 hodinách prešiel ledva 360km. Ešte zisťujem koľko zas*aných trajektov ma ešte čaká. Zistenie, že už asi len jeden ma teší a idem spať.

Dnešok bol zvláštny. Síce som sem tam narazil na niečo zaujímavé ale inak čakanie na trajekty a hrozná jazda v kolóne úplne zlikvidovala zážitok.

Sumár: 360km

13.deň – 22.6.2015 – N – Holm – Namsos – Steinkjer –Trondheim - Hoston

Ranná cesta ku trajektu má asi 40km a nič špeci som nevidel. Prichádzam opäť hodinu pred odchodom trajektu. Po hodine sa trajekt ešte len objavuje na obzore, takže je jasné, že to bude možno aj o pol hoďku neskôr. Od vylodenia v Holm nasleduje jazdecky určite najlepšia pasáž Fv17 zhruba po Namsos. Celkom si to užívam a snažím sa miestami nemyslieť na prípadnú výšku pokuty. GS našťastie nie je motorka s ktorou by bola zábava dlhšie jazdiť rýchlo. Príjemné úseky pokračujú a ja sa celkom bavím. Pri jednom cípe fjordu čosi jem a postarší holanďan príde na pokec a okrem klasických odkiaľ, kam a kade zvestuje avizované zhoršenie počasia v najbližších dňoch. Je fakt, že posledné 3 dni bolo pekne a už som aj zabudol na dážď na severe. Hádžem to za hlavu, veci na motorku a valím ďalej. Záver Fv17 do Steinkjer už je pomerne nudný, malé kopce a polia. Ešte sa pristavím pri tabuli označujúcej dedinku Sjoasen a spomeniem si na komický rozhovor so síce úspešných českým bežkárom, ktorý ale v krátkom interviw použil snáď 5 svetových jazykov. S úsmevom v prilbe pokračujem južne. Levanger, Stjordal a začína rýchlostná cesta pred Trondheimom. Rýchlostná znamená, že má jeden pruh a pruhy oddeľujú betónové zátarasy. Síce je tu 90 ale reálne sa kvôli obytným autám ide pomalšie a obiehať sa nedá. Good job norway. Prichádzam do Trondheimu, kde chcem kuknúť aj centrum. Krúžim okolo a samé jednosmerky, kde som zásadne na ich zlom konci. Niekoľkokrát zablúdim v slepých uličkách. Nakoniec sa mi podarí sa do tých jednosmeriek dostať ale po chvíli mám pocit, že som si nevšimol nejaký zákaz alebo čo, prechádzam popri stánkoch na námestí a dostávam zvláštne pohľady od miestnych. Rýchlo robím aspoň foto a miznem. Je dosť teplo a v motorkových veciach sa mi v po pešej zóne behať nechce. Hľadám teda na mape kde som a kam sa mám dostať a asi po hodinke a čosi opúšťam Trondheim.

Idem po E39 smer Orkanger a mapa sľubuje kopce. Konečne! Neskutočne sa teším. Fjordy sú fajn, ale všetkého veľa škodí. Za Orkangerom mám v pláne odbočiť na Hoston po 481 ale odbočku míňam. Keď sa vraciam zisťujem prečo. Je to hlinená cesta bez asfaltu, ale ukazuje sa, že celkom kvalitná, dá sa ísť bezpečne celkom rýchlo. Cesta ma má doviesť ku jazerám medzi kopcami a plánujem tam kdesi zakempiť. Našiel som niekoľko pekných miest, ale všade mi niečo vadilo. Nakoniec vyberám kopromis a skladám sa na veľmi peknom mieste. Sú tu už ale 2 obytné karavany. Nakoniec to nevadí, spravím si večeru a konzultujem ďalší plán s mapou, pretože spolu s Tronheimom môj hmlistý plán cesty ešte z domu skončil. Spájam si teda zaujímavé aj menej zaujímavé cesty ku ďalším cieľom a idem spať. Ešte ma vlastne prepadol postarší pán z jedného z karavanov a trochu sme pokecali. Potvrdzuje zhoršenie počasia podľa predpovede, ja som ale optimista a s presvedčením, že aj zajtra bude pekne zaspávam.

Sumár: 483km

14.deň – 23.6.2015 - N – Hoston – Trollstigen – Geiranger – Lom - Lustrafjorden

Ráno ma predsa privítali mraky, ale neprší. Balím a vyrážam. Po chvíli bočnej cesty sa pripájam na 65ku, krátky trajekt z Kvanne a valím ďalej cez Sunndalsora, Eresfjord cez nejaké kopce. Nie je moc pekne, tak nefotím. Rýchly nákup a odbočujem na 63ku smer Trollstigen. Na kopcoch visia mraky takže z toho asi moc nebude. To sa napĺňa, po chvíli začína mrholiť a pri trollshope dávam nepremok a nejaké rýchlojedlo. Hore Trollstigenom asi v tretine vchádzam do oblaku a stojí to za hovno. Autá idú krokom, tak trochu hulvátim a na jednotke obieham. Hore zastavujem len kvôli fotke hustej hmly na parkovisku, ktoré mokré vyzerá ako zrkadlo.

Nie je na čo čakať, idem dolu, vychádzam z oblaku a vravím si, že za dobrého počasia by to nemuselo byť špatné, ani ľudí tam tak veľa nebolo. Pokračujem po 63 smer Geiranger, nejaký krátky trajekt, mám šťastie, nečakám. Geirangerom som už prechádzal, tak len rýchle foto s motorkou na oboch útesoch. Stúpam zase do kopcov, hore opäť v oblaku začína to na čo som sa tešil. Cesta vyfrézovaná v stenách snehu. Zastavujem v šikmom svahu, motorka ma preváži a oprie sa kufrom o sneh. Vyzerá to prirodzene, fotím.

Hore skúšam či nebude voľný výjazd na vyhliadku Dalsnibba, no napriek tomu, že je vidno na 15m tak chalanisko tvrdohlavo vyberá vstupné. Nedarí sa mi ho ukecať a za výjazd bez výhľadu sa mi 110NOKov zdá byť moc. Otáčam a valím dolu. Celkom sa otepľuje, hoci teplomer ukazuje teplotu len okolo 10 stupňov, zhadzujem nepremok a je mi fajn. Počas zastávky pri jazere, ktoré si pamätám, že malo neuveriteľne tmavú vodou zisťujem, že sa blížim ku peknému objazdu na ceste 15. Ide o cestu 258, ktorá nie je asfaltová a vedie z juhu cez lyžiarske stredisko Videsaeter cez hory, okolo jazier a po necelých 30km sa znovu napojí na cestu 15. Keď ale vidím, koľko je v horách snehu, tak sa bojím, že bude neprejazdná a ja sa akurát povozím hlavným ťahom.

Pri vjazde je dokonca značka slepej ulice, prichádza odtiaľ nejaký starší motorkár na športovej moto so spolujazdcom a vraví, že to prešiel celé, tak neváham. Na prejazde si plním sen jazdy v miestami 3-4m vysokom tuneli snehu, zastavujem a stále fotím. Škoda, že v oblakoch ale aj tak bomba. Počas fotenia a kochania sa na prejazde ma obieha postupne 6-7 motoriek, nikoho som nikdy nestretol stáť.

Rozmýšľam, či to všetci prišli iba prejsť, mne to ale môže byť jedno. Po 15ke už pokračujem jemne nadpriemerným speedom až do Lom. Tieto miesta poznám z pred 2 rokov, takže len narýchlo fotím. Môj pôvodný plán zakempiť nad mestom na 55ke pod horami mi nahlodáva zlepšené počasie. Vyzerá to, že aj hore je slnečno a rozhodujem sa o prejazd ešte dnes. Ukazuje sa to ako dobrá voľba. Je už skoro 19hod a premávka je slabá. Hore je krásne slnečno a kopec snehu, spoznávam známe miesta aj pod niekoľkometrovou pokrývkou. Hore si dávam prejazdy v snehových stenách teda aj za slnečného počasia. Bomba! Hore na pešo vybehnem na vyhliadku a fotím slnečnú stranu hôr, ktoré vyzerajú ako dalmatínec. Fakt je tu pekne.

Pokračujem zjazdom, sneh mizne a teplota stúpa z 6-7 stupňov až nad 20. Cesta mi je známa, ani ma nenapadne, že by som z nej mal odbočiť. Po príjazde k fjordu hľadám miesto na kemp. Všade je buď no camping alebo sú rozťahané domy. Skúšam niekoľko odbočiek s rovnakým výsledkom. Plac hľadám strašne dlho, už som unavený, nechce sa mi. Nakoniec idem do nejakej odbočky cez les, ktorá očakávam, že ma privedie na breh fjordu. Cesta končí rozšíreným miestom medzi stromami asi 100m od fjordu, ktorý ale nie je vidieť. Kašlem na to skladám sa. Večer ma ešte prekvapí jeden rybár, ktorý ale nevie moc anglicky, takže moc nepokecáme. Kukám do mapy, lebo trasu na ďalší deň skladám vždy za behu a zisťujem, že som v klesaní z hôr chcel odbočiť na ďalší prejazd aby som sa vyhol trajektu. S pocitom zvláštne zvoleného miesta zaspávam.

Dneska fajn. Doobedie usmoklené ale prejazdy snehom a slnečné zasnežené hory večer to všetko vynahradili.

Sumár: 576km

15.deň – 24.6.2015 – N-S – Kaupanger - Ovre Ardal – Oslo – Göteborg

Toto by mal podľa všetkého byť posledný deň v nórsku. Úprimne povedané ho mám už aj celkom dosť. Ráno je zase tmavá obloha. Plánoval som sa vrátiť na horský prejazd, ktorý som minul ak by bolo pekne. To ale nie je tak sa vydávam efektívnejšou trasou. Cestou k trajektu mi začína pršať. Napriek tomu, že už som dosť južne mám problém nájsť benzín aspoň okolo 15NOK za liter. Idem po 55 a potom po 5 cez Kaupanger. Za trajektom po 53 na Ovre Ardal. Sem som mal prísť pôvodne prejazdom cez hory včera po Tindelvegen. Kúsok po nej stúpam nad mesto ale potom sa mi kazí počasie v horách tak to otáčam a pokračujem po 53 do hôr na opačnú stranu okolo jazier. Nie je pekne ale jazerá sú úchvatné. Skoro celé zamrznuté ale vidno tmavý ľad. Nice.

Napájam sa na E16 smer Oslo a už ma nečaká nič zaujímavé. Valím južne. Asi 160km pred Oslom mi začína pršať a počas tankovania sa z toho vykľuje celkom seriózny lejak. Hovorím si, že ma pekne vyprevádza to Nórsko. Alebo ma tu už nechce. Nech je ako chce, idem. Cesta sa tiahne, veľa dedín, 60ka. Nekonečná cesta. Mraky tlačím pred sebou až do Osla. Všade naokolo sa zdá, že je pekne. Za Oslom mi prestáva pršať, vyjde slnko a ja sa varím v nepremoku a 3 vrstvách kombinézy až po prvé odpočívadlo. Míňam posledné nórske koruny za dosť podpriemerný toast na pumpe a idem do Švédska. Postupne prekračujem povolené rýchlosti viac a viac prejazdom nezaujímavou krajinou. Pred Göteborgom sa snažím nájsť miesto na noc, lebo je pekne a vo Švédsku sa to ešte dá na voľno. Nič nenachádzam, radím sa s mapou a idem až za Göteborg k nejakým jazerám. V Göteborgu zápchy, tu už sa mi darí prechádzať pomedzi autá, robia mi cestu. Končím pri Kungsbacka na nie moc peknom mieste pri nejakom vykrývači. Dnes stačilo.

Ráno boli teda posledné highlighty, ďalej už nuda. Vo švédsku som si spomenul, že alergiu stále mám. Zostáva mi 1000km do konca servisného intervalu. V Nemecku budem zháňať servis. Údajne by to nemal byť problém.

Sumár: 716km

16.deň – 25.6.2015 – S-DK-D Kungsbacka – Malmo – Kodaň - Rendsburg

Ráno pokračujem po diaľnici. Na pumpe dávam raňajky. Je tu trochu lacnejšie ako v Nórsku ale nie o moc. Idem na Malmo a odbočujem do mestečka Lomma, kde si dávam bombovú zmrzku a spomínam na dofču pred 2 rokmi. Mali sme tu parádne teplo a hrali volejbal na pláži. Potom už bez zdržovania po diaľnici cez Kodaň smer Hamburg.

Dánsko si z prejazdu autom pamätám ako hrozný tranzit. Skúšam aspoň pumpu v nádeji lacnejšieho benzínu. To sa nepotvrdilo. Asi 1,85 za liter. V Nemecku odbočujem na Rendsburg a idem riešiť nejaké jedlo a kemping. Skúšam motorkára s BMW na pumpe, či ma vie poslať do nejakého servisu v okolí, oficiálny ale nepozná. V obchode sa po severských krajinách cítim ako kráľ, konečne kupujem čistú vodu za menej ako euro a sladkosti za centy. S doplnenými zásobami hľadám nejaký kemp. Jeden nájdem po ceste na Neumuster. Trochu drahší ale aj tak sa skladám. Kúpim nejaké pivo na recepcí, uvarím si polievku, preperiem nejaké veci. Keďže tu má internet tak si nájdem najbližšie servisy BMW a idem spať.

Dnes prvý diaľničný deň. Trochu nostalgie vo Švédsku a potom už len nuda.

Sumár: 699km

17.deň – 26.6.2015 - D – Neumuster – Hamburg – Munster – Koln - Nurburgring

Ráno smer Neumuster do BMW skúsiť spraviť servis. Servisák sa na mňa zváštne zatvári a s tým, že servis je väčší odmieta ho spraviť. Samozrejme majú plno na dlho dopredu. Môj plán sa rozpadá, rozhodne som nechcel ešte ísť domov. Vraví mi, že s tým môžem ale ísť aj po prekročení, ale že nie viac ako 2000km. Zisťujem situáciu mojej polohy v európe a vzdialenosti domov, do Bratislavy a tam kam som chcel ísť. Volám do Bratislavy, či ma vedia objednať. Síce majú plno ale podarí sa dohodnúť celkom skorý dátum. Zvažujem, či s kilometrovou rezervou ktorú mám si spravím nejaký medzi program a potom budem pokračovať južne ako som pôvodne chcel ale nevychádza mi to. Rozhodujem sa ísť aspoň pre atmosféru navštíviť Nurburgring a potom domov. Takže hop na diaľnicu a valím. Je piatok. Premávka je strašná, zápchy. Nemci jazdia pre mňa nepochopiteľným štýlom. Často majú 3 pruhy a všetci sú napchatí v tom najrýchlejšom a ostatné 2 zívajú prázdnotou a nákladnými autami. Na porazenie. Postupne zvyšujem tempo, lebo je to šialená nuda.

Postupne míňam Hamburg, Bremen, Munster, Dortmund, Koln až narazím na ceduľu označujúcu odbočku na Nurburgring. Mimo diaľnice cestou stretávam nejaké športové autá. Po príjazde na ring som už dosť unavený trochu chaosím, snažím sa niekde parknúť a poobzerať sa. Po dlhšej prechádzke sa rozhodujem pre parkovanie na hulváta tak ako iné motorky a dostanem sa tak aj k info centru. Dávam sa do reči s 2 motorkármi na superšportoch. S neskrývaným úsmevom sa ma pýtajú či si nechcem vyskúšať Nordschleife na mojej motorke, že akurát sú jazdy pre verejnosť. Unavený, s prekročeným servisným intervalom a vedomím, že keď ma to chytí tak sa zabudnem a všetko ide bokom to radšej nedávam. Idem ešte ku vjazdu na Nordschleife. Motám sa po parkovisku a som sklamaný. Áut je tu dosť ale samé M3, M5, Porsche, Audi a podobné mňa neoslovujúce stroje. Zachraňuje to jeden Lotus a nejaké Civicy. Ferrari som videl asi len jedno. Každopádne to tu má atmosféru a ja opakovane zvažujem, že tú jazdu dám....

Nedal som a som na seba za to pyšný, na GS by to stejne bola buď nuda a/alebo strašne nebezpečné.
Cestou z Nordschleife ešte kukám a fotím na niekoľkých miestach z ktorých je vidno trať. Teraz už je mi jasné ako vznikajú všetky tie videá. Jazdy nakoniec skončili a ja som vyrazil hľadať kemp. Ten bol celkom lacný, dal som nejaký šnitzel a šiel spať.

Dnes bol ďalší deň diaľnic a zároveň roztrieštenie plánu. Už som unavený a plánoval som pár dní veget v Taliansku buď na Garde alebo pri mori. Bohužiaľ. Musím sa ja prispôsobiť motorke.

Sumár: 602km

18.deň – 27.6.2015 - D – Nurburgring – Koblenz – Frankfurth – Nurnberg - Plzeň

V noci pršalo, ráno som chcel ísť pozrieť poloprázdne Nordschleife od ktorého som neďaleko. Kvôli dažďu vstávam neskôr a na ring som dorazil až po 9, keď úž to tam riadne žilo. Spravil som prehliadku parkoviska a vyrazil už definitívne domov.

Prešiel som ešte cez celkom pekné mesto Mayen a Mendig. Potom už len diaľnica. Koblenz, Frankfurth, Wurzburg, Nurnberg, Plzeň. Premávka hrozná, snáď ešte horšia ako v piatok. Strašne silné zápchy, odpočívadlá v hroznom stave. Tesne pred Českou hranicou začala zase obloha vyzerať riadne hrozivo, tak znova nepremok. Pred Plzňou už zase prší, takže si dávam len trošku zbytočne dlhší prejazd mestom a odchádzam už po bočných ťahoch na východ. V jednej malej dedinke, pri ceste zastavujem pri penzióne a keďže sa dá platiť eurami, tak zostávam.
Dnes čistý tranzit, žiadne highlighty

Sumár: 627km

19.deň – 28.6.2015 – CZ-SK – Tábor – Jihlava – Blansko –Valmez – Makov - Žilina

Ráno sa zdá že by mohlo byť pekne, vyberám nepotrebné vložky z kombinézy a idem po českých krakahájoch cez Tábor, Jihlavu, Blansko, Přerov, Makov až na Slovensko. To ma privítalo opäť dažďom a 12 stupňami na Makove. V Bytči polícia odkláňa všetku dopravu na najhoršiu možnú cestu cez dediny do Považského Chlmca. Na to im kašlem a rozhodujem sa pre offroad cez Súľov na Rajeckú stranu. To sa mi darí. Už je dosť hodín a je škaredo, takže neočakávam, že tam niekomu budem prekážať. V Patúchu foto a idem dole. Celkom ma to chytilo, domov sa mi vôbec nechce, tak idem ešte cez nejaké dobre známe dedinky, kade sa motám väčšinou na biku. Na prvom výhľade fotím v diaľke Žilinu a zisťujem, že nemám Wilsona. Kontrola fotky v Patúchu potvrdila, že tam som ho ešte mal ale nechce sa mi vracať. Strácam ho teda presne ako vo filme tesne pred koncom púte.

Domov to mám asi 20min. Motorku odkladám do garáže a idem skutočne domov. Nepochopiteľne ešte rozoberám všetky veci ktoré som priniesol do neskorej noci. So zvláštnym pocitom zaspávam.

Posledá etapa bola príjemná. V Čechách sa jazdí dobre, je tam nespočet pekných bočných ciest. V podstate som prekrižoval celú republiku po cestách 2 a nižšej triedy. To je u nás nemožné.

Sumár: 510km

Záver

Charakteristika krajín ako na mňa zapôsobili

Poľsko - veľmi rozmanité. Málo čo vidieť mimo hlavných ťahov.

Litva - kultúrna krajina, čisto a všetko upravené. Bol som veľmi prekvapený

Lotyšsko - špinavé a neupravené. Strašný kontrast oproti Litve.

Rusko - jednoznačne najcharizmatickejšia krajina. Poskytla mi to čo som čakal. Aj krásu, aj chudobu a zanedbanie. Jednoznačne vo mne zanechalo niečo, pre čo by som sa sem rád vrátil.

Nórsko - vizuálne najkrajšia krajina. Na severe sa dobre cestovalo, južnejšie už horšie. Všade samí dôchodcovia a všetko je šialene drahé. Jazda sa mi čoraz častejšie zunovala. Hoci som tu videl pekné veci, tak nórska mi celkom stačilo.

Švédsko - len tranzit. Nič som nevidel.

Dánsko - len tranzit. Samá rovina, nechápem ich diaľničné obmedzenia

Nemecko - jednoznačne najhoršie cestovanie po diaľniciach.

Čechy - paráda. Množstvo zábavných a pekných bočných ciest.

Cestoval som teda nakoniec iba 19 dní. Prešiel som 11000km. Plánoval som ešte tak o 2 týždne a dohromady zhruba 15000km. V Nemecku som bol už dosť unavený a chcel som si spraviť v Taliansku na pár dní oddych.

Náklady na cestu samotnú podľa všetkého do 1400eur.