Účinkujúci:

Ja – Bruni ( tlmitsch) + Honda XL1000VA Varadero
Mišo ( oriel) + Ducatti Multistrada Testastretta
Vili ( breadfan) + Suzuki GSX650F
Maťo ( wickerman) + Honda NC750A

16.5.

Samozrejme meškám, musel som ešte dokončiť veci do práce. Odjazd sa posunul asi o hodinu a pol. Najskôr som sa stretol s Vilim (breadfan) a Maťom (Martin Chochol - wickerman). Maťo mi sľúbil za meškanie kopanec do gulí, pri ktorom som mal vraj nadskočiť a keď sa ku mne blížil, tak nakoľko som bol sám zo seba rozladený, neodhadol som, že si iba robí srandu a šupol som mu päsťou pod rebro. Začína to „veselo“.

Po príjazde Miša (oriel) som dostal tvrdý freestyle o mojom oneskorení, ale akosi sme to napokon ustáli. Nakoniec sme si na znak priateľstva podali ruky pred svedkami. Pri poslednej kontrole dokladov musel Maťo konštatovať, že zelenú kartu má, ale doma. Rozhodli sme tak, že Maťo sa po ňu vráti a my zatiaľ pôjdeme do Harmónie na zrmzku a stretnutie s Maťom dáme v Nitre. Pri výjazde z Modry po zmrzke nám Maťo volal, že už v Nitre dávno je a polonasratý na nás čaká. Po stretnutí a malej výmene nadávok sa tlak opäť uvoľnil, uvoľnil, ale pre nás, Maťo zostáva nahnevaný, ale neviem, či to nebolo tým, že mu počas jazdy Vili púšťa do interkomu psychohudbu.

Keďže sme v sklze, tak sme sa rozhodli pre najrýchlejšiu trasu do Viničiek, kde sme mali prespať. Cesta inak bez problémov až dovtedy, kým Maťo pred Krásnou Hôrkou nestratil karimatku, po ktorej mu veselo jazdili náklaďáky. Celý deň je inak len presunom, až na prestávku na vyprážaný syr a nejapné, ale lichotivé poznámky na mladé čašníčky v reštaurácii kdesi na strednom Slovensku. Penzión Zlatá Putňa vo Viničkách je síce zavretý, ale po dohode nás ochotne nechávajú prespať. Pár deci vínka, údržba reťazí (okrem Viliho, ktorý má Scottoiler) a šup do hajan, chcem a modlím sa za kardan.

17.5.

Nespalo sa nám veľmi dobre, ale raňajková praženica to relatívne napravila. Dnes máme veľké plány. Chceme prejsť Maďarsko našupu a potom sa dostať do Satu Mare. Na hraniciach s Rumunskom sa predbiehame pred autá a colníci nás normálne púšťajú. Za čiarou teda oficiálne zahajujeme začiatok výletu provizórnym pokropením motoriek vodou v prítomnosti kľačiaceho - malého - rumunského - počernejšieho domorodca, ktorý sa nás na niečo pýta, resp. žebrá, ale my mu nerozumieme a vlastne ani nechceme.

Chalanom chceme s Mišom ukázať aspoň jeden prejazd v horách a tak pokračujeme na Baia Mare. Po ceste Vili s Maťom sledujú veľmi z blízka bociana, ktorý sa zjavne snaží pristáť na Viliho hlave... Začínam ľutovať, že mám zapnutý komunikátor, keďže Maťov smiech je neprekonateľne prenikavý do mojej prilby.

Pred Baia Mare si dávame veľmi chutný rezeň a pokračujeme k prejazdu. Začína pršať a zároveň objavujeme taje výrazu drum in lucru – cesta vo výstavbe. Maťo zvláda šotoliny a nerovnosti dá sa povedať, že veľmi nad očakávania. Rozhodujeme sa obliecť si nepremoky, ale tento sa Vilimu nedarí zapnúť a odtrháva si jeden zips za druhým a preto celý nepremok končí v smetiaku. Maťo sa smeje do popuku už dávno oblečený v žiarivo žltom nepremoku a dáva na Viliho adresu nepatričné poznámky, na čo Vili s ublíženými očkami reaguje smerom na mňa a Miša slovami: „Ten krikľavý kkt má najmenšie právo sa mi smiať“ (mysliac na chýbajúcu zelenú kartu, stratenú karimatku a pár krízoviek), na čo aj my ideme do kolien na mokrý asfalt.

Po prejazde už začína byť neskoro a preto volíme možnosť prespať v penzióne v meste Targu Lapus, kde nám Mišo vybavil špeciálnu 200% „zľavu“. Po pizze ideme zaspať. Ešte predtým však opatrí Mišo zubnou pastou kľučku od izby Viliho a Maťa.

18.5.

Vstávame a dávame výdatné raňajky. Medzitým zisťujem, že neviem, kde mám kľúče od moto. Ja, ktorý si ako jediný nezobral náhradné, lebo pánko nepotrebuje, on si ich radšej nechá poslať cez DHL. Našťastie som si spomenul, že som ich večer vložil do ruksaku a tam som ich aj následne našiel. Potom si preorganizovávam veci a mám trocha strach, nech sa na mňa nečaká, ale toto dokonale zachraňuje Maťo, ktorý sa naozaj veľmi svedomito nabaľuje a upevňuje a nabaľuje a upevňuje... Mišo chytá mierne navretie čelnej žily a ustáva to do chvíle, kedy sa Maťo ozve, že on ešte potrebuje Red Bull. Situáciu zachraňujem ráznym „NIE“ ešte skôr, ako Mišo spúšťa freestyle... Vyrážame – smer Sebes.

Cesta s ukážkovým asfaltom začína výjazdom do hôr, kde sa krásne krúti a my klopíme z jednej strany na druhú a užívame si. Následne sa napájame na hlavné ťahy smer Dej a Turda.

V Rumunsku sa jazdí veľmi dobre, ale svižne. Nie je výnimkou letieť aj cez dediny 120 km/h, čo sa nám až tak nepáči, ale aby sme sa vyhli kolíznemu predbiehaniu zo strany áut, tak toto tempo držíme spolu s nimi. Predbiehačky sú sem-tam adrenalínové, ale väčšina áut nás berie ako skupinu a pri každej príležitosti na predbehnutie nám uhýba. Nájdu sa ale aj jedinci, ktorí veria, že 10 ročný Mercedes CDI s nami môže držať krok a tak sa lepí a lepí a prípadne sa rozhodne predbiehať na „najvhodnejších“ miestach, ale je to skôr ojedinelé.

Dochádzame do Sebesu a tu začína to motorkovanie, na ktoré sme sa tešili. Vychádzame a ja s Mišom sa odpájame a užívame si jazdu a zákruty. Príroda je nádherná a asfalt super, tento je však občas prerušený naprieč prekopanou cestou a teda musíme byť aj opatrní. Viliho moriak na nádrži jeho sport-tourera si to užíva asi najviac. Prechádzame cez kameňolom, kde s Mišom dávame akčné off-road foto. Pokračujeme a dostávame sa ku zákazu vjazdu s tým, že prejazd je pre verejnosť uzavretý. S Mišom rozhodujeme, že po rumusky vlastne nerozumieme a pokračujeme ďalej, čo sa neskôr javí ako veľmi dobrý nápad.

Cesty sú prázdne, ale musíme dávať bacha na popadané stromy, miestami štrk a piesok a zopár kameňov. Inak sa ide fantasticky, lebo cesta je prehľadná a relatívne čistá s dobrým povrchom a hlavne za celý prejazd sme stretli maximálne do 10 áut a žiadnu moto, čo je na 70 km dobrý pomer.
Pofotíme, poguľujeme sa v snehu a jazdíme a vychutnávame veľmi príjemné zákruty. Ešte stále sú tu naozaj masívne zvyšky snehu. Pri jednom vracáku sa nechám uniesť a výjazd si dávam s revom môjho dvoj-valčeku a následným cvakaním ABSka pri vchádzaní do ďalšieho. ABSsko síce už potom necvakalo, ale môj zvierač ešte niekoľko minút áno.

Pri konci sa začína zvečerievať a tak rozhodujeme, že prvé ubytko bude naše a to zrejme v Novaci, čo je koniec Transalpiny. V meste si dávame trochu podpriemernú večeru za 85 lei. Nachádzame ubytko a Maťo okamžite hľadá najväčšiu izbu. Hneď víťazoslávne kričí na Viliho, že „táto je naša!“ Keďže máme 3izbový byt, ja a Mišo sa musíme uspokojiť s menšími samostatnými izbami a musíme mať každý svoju manželskú posteľ. Ešte večer pokecáme, pokukáme zábery z kamery na moto a ideme spať. Zajtra Bucuresti a potom čo najbližšie ku Constanze.

19.5.

Vstávame a balíme. Namažeme reťaze (okrem Viliho, ktorý má Scottoiler, zasa sa modlím za kardan) a keďže nikto nie je hladný, tak bez raňajok pokračujeme smer Bucuresti. Asi 10 km za Novaci Maťo predbieha cez plnú čiaru rovno pred očami policajtov, takže zdržanie, ale vyriešené dohovorom. Policajt nám hovorí, že je tiež bajker a potom dáva už len kontrolné otázky typu „Koľko zarábajú policajti na Slovensku?“.

Stále nie sme hladní a začíname podozrievať, že včerajšia večerná kotleta nazvaná honosne „bífstejk“ bola zrejme z nejakej zrazenej kuny. Hlavný ťah je posiaty tiahlymi serpentínami a tak si to užívame. Konečne rozhodujeme o hlade a tak stojíme na raňajkový rezeň s hranolkami, ale tento bol kurací a bol veľmi dobrý. Celkovo v celom Rumunsku robia asi najlepšie hranolky, sú totiž z čerstvých zemiakov.

Pokračujeme, ale premávka hustne, hlavne kamióny, ktoré aj cez dediny ťahajú 90 km/h a ešte k tomu začína byť seriózne teplo. Vchádzame na diaľnicu a na jednu nádrž sa dostávame do krásne vyhriateho mesta s názvom Bukurešť. Hodinový presun vo vlastnej šťave ku Palácu Parlamentu si opäť raz spestrujem cvakaním ABS kvôli náhle a prudko brzdiacemu taxíku. Na pláne máme dostať sa ku budove parlamentu, ktorá za trápenie v kolónach stála. Je to neuveriteľne majestátna budova, ktorá sa do objektívu našich telefónov ani nezmestila celá.

Zasa sa potíme a za asi 45 minút sme na diaľnici - smer Constanta. Diaľnica je štandardne nezaujímavá, až na mosty nad Dunajom. Vili takmer zozadu vletel pod kamión, lebo ho pri 160 km/h rýchlosti od samej nudy fascinoval tieň jeho vo vetre plápolajúcich gatí.

Dostávame sa do Constanty a pokračujeme smerom na Varnu. Ideme čo najbližšie k moru s cieľom nájsť ubytko. Ja idem v čele, ale mám vybitý komunikátor a cítim sa chvíľami ako hluchonemý. Vediem nás „naslepo“ do mestečka Costinesti a chlapci ma poslušne nasledujú ako malé kačičky. Len by ma zaujímalo, čo si o mne v tejto chvíli hovoria, ale vlastne to nepotrebujem vedieť, veď čo uši nepočujú, srdco nebolí.

Všetko je tu ešte zatvorené a ľudia na nás pozerajú ako na okupantov, že čo tu chceme. Nachádzame jediný funkčný penzión a dávame dvojitý šnicel. Ja s Vilim sa hecneme a ideme ešte k moru a kúpeme sa na Adama. Vili sa mi za mesačného svitu stráca vo vlne a chvíľu rozmýšľam, či žije a či 25%-né straty sú v rámci normy, ale on sa vynoril a ja ho okamžite badám v tme podľa jeho svietiacej bielej riti. Tak sa teda vraciame na penzión a dávame dvojitú vodku, ja teda na oslavu jeho života a on len tak. Potom už len na izbu prespať do rána.

20.5.

Smer Slnečné Pobrežie. Zastavujeme na pumpe a mne zo stojana ide do nádrže iba vzduch. Šéfka pumpy to akceptuje a naozaj to berie s pochopením a tak dostávam mierne vyhádanú zľavu na benzín. Keďže som včera zabudol napísať poznámky, zrejme lebo som bol vystresovaný z možnej straty jedného člena (a aj trochu opitý), sedím si tu pod stojanom a píšem cestopis na pumpe za hlasného pičovania chalanov opekajúcich sa v turistickom oblečení na prímorskom slniečku. Cesta pokračuje rumunským pobrežím. Míňame celkom veľkú lodenicu a pohľadom si dopĺňam moju záľubu vo veľkých lodiach.

Ani sa nenazdáme a prechádzame cez hranice do Bulharska. Tak, ako som vždy nadšený z rumunskej Transylvánie, z pobrežných častí som bol sklamaný. Po prechode RO-BG hraníc sa krajina veľmi rýchlo mení a to v krajšiu a jemnejšiu. Cesty sú veľmi dobré a celé pobrežie lemujú krásne zákruty, ktoré sú aj dobre klopiteľné a premávka nie je až taká hustá. Celkovo je bulharská cesta oveľa príjemnejšia ako tá rumunská na pobreží. Opäť sa tu ale nájdu aj nejakí lokálni strelci (mlaďasi na starých plechovkách), ktorí sa s nami snažia držať krok, čo nie je zrovna príjemné (a možné).

Dávame pohodovú prestávku na obed a ja vybavujem počas toho prácu na diaľku. Následne pokračujeme a vchádzame do Varna Veche, ktorú tiež prechádzame relatívne plynulo. Potom už len ideme cez kopcovitý prejazd a následne až na Slnečné Pobrežie.

Kocháme sa výhľadmi a počúvame muzičku v prilbách, teda Vili psycho hudbu, ale neviem, či ju zdieľal aj Maťovi. Prichádzame do nášho dnešného cieľa, teda už tretí krát spomenutého Slnečného Pobrežia, kde idem opäť do čela, nakoľko som tu bol pred rokom na dovolenke a ešte si čo-to pamätám. Hneď hovorím chalanom cez môj tentokrát nabitý komunikátor, že ideme mrknúť do Nesebaru, aby mali predstavu o vzdialenosti. Potom sa vraciame a vyberáme hotel so 4 hviezdičkami a Ultra All Inclusive a zostávame. S Vilim ideme zasa do mora, ktoré je síce studené, ale o to viac rozbúrené a tak sa šantíme vo vlnách, ktoré majú asi meter, ale je to za svetla a tak nemám toľko stresu z možných strát. Vraciame sa na hotel a ideme si užiť trochu toho pohostinstva v hoteli a Rakiju.

21.5.

Večer sme sa dohodli, že budeme spať koľko to dá a tak sa ráno budím samozrejme o 7:00. Idem sa teda prejsť a hodnotím počasie, že by zrejme bolo lepšie pokračovať a neostávať zbytočne len tak na hoteli, hoci sme si povedali, že si môžeme dať jeden deň na pláži veget. Idem si dať príjemné a chutné raňajky a keď sa zobudia chalani, aj oni zdieľajú môj názor pokračovať. Okolo 12:03 sa teda pohýňame – smer Turecko.

Opäť pobrežím prechádza super krásna cesta, ktorá sa v kopcoch nekonečne krúti a tak si dávame na motku kameru a skúšame niečo stvoriť. Dostávame sa na hranice a Bulhar nás len laxne odmáva a my pokračujeme na Turkov. Tu prechádzame tiež cez pasovú kontrolu a všetko ide hladko. Ešte telefonujeme za lacno domov a vyrážame, lenže ako sme o 1 minútu jazdy zistili, bolo to len prvé stanovište hraničnej kontroly.

Dochádzame ku závore a tam nás otáčajú ku ďalšiemu odbaveniu. Prichádza aj autobus a z neho húfne a neorganizovane prichádzajú tureckí geronti k okienku a predbiehajú sa zo všetkých strán. My sa teda derieme tiež a po očekovaní dokladov a zelených kariet (vrátane tej Maťovej) je všetko v poriadku. Jedine u Miša si colník pýta splnomocnenie, keďže jeho moto je na cudziu firmu. Našťastie ho má aj v angličtine a nemčine a toto je bez problémov akceptované.

Ideme ešte k motorkám, kde nám má ďalší colník skontrolovať batožinu. Pýta sa, že odkiaľ presne sme to prišli a keď mu povieme že „from Bratisláva“, tak so zvláštnym úsmevom konštatuje „ aaaah, Bratisláva“... Vili sa ho pýta, či tam už bol a on že nie, ale hovorí, že videl film Hostel... Zrejme preto nechce, aby sme otvárali kufre, lebo keby sme tam náhodou mali nejakú ľudskú hlavu, znamenalo by to pre neho asi veľa papierovačiek.

Pokračujeme teda a dostávame sa na hlavný ťah, ktorý nie je práve diaľnicou, ale i tak je kvalitný a je to štvorprúdovka. Krajina je rázom iná a sú tu nádherné výhľady a horizonty. Obrázky v hlave radím do kategórie a zložky s názvom nádherné miesta. Začíname byť hladní a tak Vili, ktorý je celý čas ako navigátor, vchádza (a my kačičkujeme za ním) do nejakého mesta Babaeski. Ešte hovorím Vilimu, že nech nasáva lokálnu kultúru.

Tuto odbočíme do uličiek a v tú ranu sa ocitáme na pieskovo šotolinovom povrchu s početnými dierami a kameňmi a tak Vili toho nasáva cez otvorenú prilbu oveľa viac ako iba kultúru. Slniečko už dokonale pečie a autá jazdiace pred nami perfektne víria prach a tak nechcene žerieme všetko to, čo je vo vzduchu. Terás s občerstvením je tu síce neúrekom, ale musíme najskôr vybrať nejaké dukáty... Jazdenie v mestách je pre nás dosť chaotické, ale Turci holt majú trochu iný systém, ktorý ja osobne nazývam "právo väčšieho a drzejšieho". Drzosť platí aj o chodcoch.

Rozhodujeme sa, že pôjdeme do mesta Tekirdag, ktoré je už na pobreží Marmarského mora a tam niekde sa ubytujeme a aj najeme. Sem už hlavný ťah nevedie a ideme vnútrozemím po mierne zhoršenej kvalite asfaltu cestami, ktoré ponúkajú naozaj krásne výhľady a zároveň sú super prehľadné aj na adrenalínové predbiehanie. Tekirdag so svojimi 183 tisíc obyvateľmi, teda to sme vylúštili z tabule na začiatku obce, je mesto asi o veľkosti Brna.

Opäť sa dostávame do jedného veľkého organizovaného chaosu. Stojíme na Shellke a po natankovaní Mišo vyťahuje Sygic v mobile, lebo Vili Turecko nemá, ale tento Sygic je tu značne zmätený. Dostávame sa všelijakými jednosmerkami na bulvár pri mori a potom opäť na hlavný 4-prúdový ťah – smer Istanbul.

Pokračujeme a snažíme sa postrehnúť nejaký hotel, podľa možností čo najbližšie pri mori. Ideme, ale nič si veľmi nevšímame. Na jednom semafore sa rozhodujem odbočiť k moru a pri pláži sa nejako dorozumievam s lokálnymi a tureček mi ukazuje nejakú budovu s nápisom „otel“. Túto info hneď oznamujem chalanom.

Prichádzame a budova javí znaky silnej ošarpanosti a Mišo mi hovorí, že tu určite nič nie je, veď je to prázdne. Mal na mysli výklad – obchodný priestor, kde naozaj nič nebolo. Zosadám z moto a tureček na recepcii mi oznamuje cenu 200 lír za všetkých štyroch a že majú aj klímu a aj teplú vodu! Toto hovorím chlapcom a oni vlastne súhlasia, pričom ešte navrhnem zjednať cenu a tak sa ubytovávame za 160 lír a Vili s Maťom parkujú moto v tom prázdnom výklade. Ja a Mišo nechávame moto pred recepciou na ulici, lebo by sme neprešli cez zárubňu vchodových dverí.

Hotel je trocha extrém oproti tomu, čo sme mali na Slnečnom Pobreží, ale dá sa to. Turček neklamal, klíma tam naozaj je, len je nefunkčná a na naše reklamácie prišiel nejaký iný turkish dedo a otvoril nám okno. Teplá voda tiež veľmi zo sprchy nevychádza, ale to už neriešime z obavy ďalšieho náhradného opatrenia. Mišo sa opúšťa nad mapou, že tu máme byť ešte 3 noci, ale potom ideme kúsok do centra tejto prímorskej dediny a po zjedení vynikajúcich pide sa jeho demotivácia zmierňuje, teda bol iba hladný... Po večeri ideme do supermarketu a kupujeme vodu a potom už len spať.

22.5.

Dobré ránko. Mišo posexoval (rozumej pokazil) hajzel, ktorý teraz strieka vodu na všetky strany. Čo už, opäť prichádza turkish dedo s riešením a vypína vodu centrálne na celom poschodí... Tak sa teda pobalíme a ideme k motorkám, na ktorých vyčistíme retiazky (okrem Viliho, ktorý má Scottoiler, chcem kardan!) a chceme valiť preč, smer Istanbul, podľa rozhodnutia všetkých zúčastnených. Pri tomto zisťujeme, že Mišo nielen že zdemoloval záchod, ešte má aj deravú gumu na motorke.

Pri hoteli je nejaký slamený servis. Defekt mu tam však tureček nezistil, ale napli sme reťaze, teda ja – Vili nakoniec nepotreboval, ale rozborku a zborku sme urobili aj u neho a rozhodujeme vydať sa na cestu s tým, že budeme priebežne kontrolovať stav Mišovej zadnej pneu. Zastavujeme asi po 15 km a tlak klesol. Na pumpách majú hneď pri kompresoroch aj vodu a tak oblievame gumu a nachádzame miesto úniku. Vyberáme malú oceľovú sponu a Maťo našťastie veľmi múdro zobral so sebou aj lepiacu sadu. Tu úročím moje skúsenosti z brigádnických čias v autoservisoch. Beriem šidlo a za vypúlených očí Miša ho vrážam do jeho gumy. Pár krát dnu a von a následne vrážam štuplík nalubrikovaný vulkanizačným lepom. Zopár chvíľ počkáme a miesto vpichu drží vzduch vo vnútri. Dofúkame a pokračujeme – smer Istanbul.

Na cestách blúdime, lebo sú mnohé z nich spoplatnené a tak sa motáme, až kým sme sa dopracovali k tomu, že treba kúpiť čosi ako diaľničnú známku (HGS - vyslovuj „hegese“) a to sa dá zrejme len na pošte (PTT - vyslovuj „petete“). Potrebujeme ich hlavne na to, aby sme mohli prejsť cez bosporské mosty do Ázie.

Zastavujeme v predajni Mercedes, kde nám lámanou angličtinou chlapík vysvetľuje, ako sa dostať do petete a aj nám dáva lístoček s napísaným, že tam chceme hegese. Opäť živou premávkou sa dostávame na poštu. Táto je samozrejme narvaná ľuďmi, každého človeka chce teta vidieť na vlastné oči a tak sa musíme prestriedavať pri motorkách. Ja zostávam s kamennou tvárou pri prepážke a držím tak miesto, aby sme nečakali ďalšiu hodinu. Po kúpe kartičky sa púšťame do víru zápch.

Mesto je ohromné a jazdí sa tu trochu väčším chaosom, klaksóny a vytláčania si po asi hodinke prestávam všímať. Asi sme sem nemali ísť v piatok poobede, keď sa 10 miliónov tureckých CP-čkárov presúva domov do Ázie rovnakým smerom ako my. Zisťujeme, že kolóny, ktoré sú všade, ale že úplne všade, sa dajú obchádzať cez krajnice, čo nám ukazujú nielen miestni motorkári, ale aj policajti. Čakám, že za horizontom už asi bude mesto končiť, ale hovno, takých horizontov príde ešte asi 20. Napokon konečne prichádzame na bosporský most a ten pohľad je fakt nádherný a sám pre seba si hovorím, že ten boj v premávke stál za to. Týmto vchádzame do Ázie. Zastaviť a fotiť žiaľ možné nie je.

Pauzujeme až na pumpe, kde je klasická táckareň a tak si dávame konečne zaslúžený obed-večeru. Potom už dosť vyčerpaní odchádzame a začína sa stmievať. Prechádzame po pobreží Marmarského mora, v ktorom sú veľmi pekne vidieť zakotvené veľké zaoceánske lode. Už po ceste začíname byť na seba nevrlí, ale to je hlavne únavou. Mišo nachádza hotel a nejako síce nie úplne jednoducho sa k nemu dostávame. Na recepcii nám tureček hovorí: „Maj frends, aj mejk ju spešl turkiš prajs.“ Túto mu s Mišom ešte zosekneme o nejakých 50 lír a ideme dať sprchu. Štandardne si Maťo s Vilim vyberajú izbu pre seba a nám s Mišom nechávajú tú druhú. Ja a Mišo sme kľudní a za chvíľu ešte viac, keď zisťujeme, že nám klíma ide a im nie. Zrazu je zasa všetko v dobrých koľajniciach. Po príjemnej sprche ideme ešte na chvíľu s Maťom kuknúť to ich Kocaeli mesto, kde je veľmi čulý ruch, zrejme preto, že je piatok večer. Dávame si vynikajúci durum kebab a potom ideme naspäť do hotela spať.

23.5.

Dobré ránko. Všade prítomný smog trochu zahaľuje výhľad na záliv Kocaeli, dávam krátku prechádzku a potom na raňajky, sprcha a pokračujeme. Na pumpe zastavujeme na Burn (napodobenina Red Bullu) a ešte aj preplachujeme chladiče na motkách vodou, ktoré sú zašpinené od blata a zmesi prachu a piesku. Potom pokračujeme južným pobrežím Marmarského mora smerom k Dardanelám. Cesta pokračuje a ja si vychutnávam výhľady na more a vo vnútrozemí na pekné horizonty. Len poznatok – tie tankery sú obrovské. Ďalej ideme hlavnými ťahmi, ktoré pokrýva veľmi dobrý asfalt a dosť často sa krútia pobrežnými záhybmi. Na jednom rovnom úseku nám oproti blikajú autá a o chvíľu nás už plácačkou zastavuje panáčik. Ja s Maťom sme v pohode ale Mišo a Vili prekročili na 90tke rýchlosť o 17 a 27 km/h...

Fízláci sú veľmi milí a nejdú nám odtrhnúť hlavu, len vypisujú pokutu každému 189 lír /ktorú treba zaplatiť na petete/. Vili sa pýta, či už má teraz predplatenú maximálku 117 km/h, na čo sa policajt usmeje a pokrúti hlavou štýlom „bože, to je dement“. Je to síce dosť, ale raz sme porušili zákon, tak sa nedá nič robiť. Vili sa cíti unavený a tak ideme na pumpu, kde si dáva tekutý doping.

Rozhodneme sa ísť okúpať niekam do Marmaru. Schádzame z hlavného ťahu a po chvíli nachádzame pláž, kde si dáme plavky a šup. Sú tam riasy a Vili s Mišom idú len po členky. Ja idem až po pipíka, nech sa trocha osviežim. Potom už len ťaháme čiaru a prichádzame ku trajektu, ktorý práve naloďuje a tak plynulo pokračujeme loďou naprieč vnútornými Dardanelami. Míňame obrovský trajekt a asi po 30 minútach sme naspäť na európskej strane Turecka. Potom ideme smer Grécko, ale keďže sa už zvečerieva, rozhodli sme sa ostať spať v Kesane, kde ideme do prvého hotela. Tento hotel bol asi najnechutnejší z celého výletu. Motorky nechávame zamknuté na ulici, dávame sprchu a chystáme sa prejsť kúsok mesta za účelom večere. Znavení prichádzame naspäť do hotela a na kute... Zajtra Grécko, tak som zvedavý...

24.5.

Dobré ránko. Zasa sa idem chvíľku potúlať po meste. Motorky nachádzam v poriadku. Posledný deň mimo EÚ hodnotím vnemy z Turecka, že je to teda fakt zaujímavá krajina. Keď som bol kedysi v letoviskách, tak tam bolo všetko čisté. Akonáhle však vbehneš do akéhokoľvek mestečka, tak badáš ošarpanosť, neupratané ulice, ľudia sú síce veľmi milí, ale anglicky vedia len veľmi málo (skôr vôbec). Zatiaľ čo sme parkovali moto vonku, tak sa nič nestalo, ale keď vidíš ten ruch, tak odchádzaš od nej s malou dušičkou. Dnes dáme to Grécko a som zvedavý, či sú naozaj tak leniví alebo ako to s nimi naozaj je...

Nabalíme motorky, dávame si bakelitové hotelové raňajky a smer preč. Na hraniciach ešte na tureckej strane sme badali nevrlosť colníkov. Prechádzame celkom plynulo, až na Viliho, ktorého s jeho najviac oplastovanou motorkou posielajú na röntgen. Asi po 45 minútach mu nájdu zámok na kotúč a následne podozrievavo púšťajú.

Do Grécka vchádzame naozaj rýchlo a napájame sa na diaľnicu, ktorú ideme presunovo. Mýtnicu míňame len jednu a to za 1,70€. Ja potrebujem dať pauzu, tak stojíme asi 15 minút a potom už len vbehneme do mestečka, kde sa hneď naloďujeme na trajekt na ostrov Thasos. Plavba je veľmi príjemná, len sledujeme pekné Egejské more a všade lietajúce čajky, ktoré si fekálne obľúbili Mišov rozkrok.

Po prirazení trajektu si ideme dať gyros a nájsť nejaký vhodný rezort. Voľba je dať jeden deň off – pauzu na pláži. Nachádzame rezort direkt na pláži za 25€ na noc s polpenziou a tak odstrojujeme motorky a ideme do mora, kde si Vili okamžite rozrezal palec na ostrom kameni, čím sa preňho kúpanie skončilo. Ostala po ňom len krvavá pláž. Po čvachtaní v mori sme si dali výdatnú večeru, krátke posedenie na terase, kde som ešte Alpou a krémikom na detské riťky /pityol/ Vilimu ošetril jeho novú tretiu bradavku (akné ako hora) a hajde spať.

25.5.

Dnešok bude oddychový. Dávame si veľmi chutné grécke raňajky a pomaly rozhodujeme, čo s načatým dňom. Dnes by sme chceli dať výjazd na nejaký kopec dúfajúc v pekné výhľady a tak sa obliekame a ideme podľa Navigonu od Viliho. Dostávame sa za dedinu a na piesky, kde za smiechu predbieham (opäť s prenikavým hlasom v mojej prilbe) pičujúceho Maťa, ktorý sa zaboril do piesku hlbšieho. Vili stále vedie a len robí „au au“ a „och och“ do našich prilieb prepojených komunikátormi. Keď sa už asi tretí krát brodíme naprieč riečkou s dnom vystlaným kameňmi, chápem prečo Vili ochká. On totiž neochká kvôli svojmu moriačikovi na nádrži, ale za svoju motorku, ktorá mu na šutríkoch poskakuje.

Takto pokračujeme a vychádzame cez dva pieskovo kamenisté vracáky hore do nejakej ovcami obsranej pastierskej usadlosti, kde zisťujeme, že naša nádej v lepší povrch sa úplne rozplynula. Na tejto šotolinovej ceste sa Maťo sťažuje, že ho už bolí ruka od spojkovania a tak mu sadám na motku a táto ako je ľahká, ide úplne super a na jedničke bez spojky úplne plynulo, čo nakoniec zisťuje aj samotný Maťo. Vraciame sa a ďalší plán je už len lehniť na pláži a čakať na večeru. Popritom ešte provizórna údržba reťazí (okrem Viliho – Scottoiler, ktorý však prestal mazať, lebo vytiekol) a nič vaaac (aj tak, prosím o kardan)... Vykúpeme sa v mori a potom sa strašne dobre najeme, zahráme biliard a spať...

26.5.

Ráno vstávam samozrejme prvý. Sadám na balkón a pozorujem záliv... Začínam byť akýsi romantický, ale len chvíľku. Už vstáva aj Mišo. Ideme na raňajky a ja ešte idem opáčiť more. Potom sa hádžem prvý krát do bazéna a zisťujem, že aj v ňom je morská voda. Nabalujeme motorky a ideme obísť ostrov z druhej strany.

Cesta po lagúnach je nádherná a poskytuje fakt pekné pohľady. Škoda je len tá, že asfalt je akosi hladký a mne s Mišom a vlastne aj Vilimu podklzuje koleso pri každom výjazde zo zákruty. Nebyť toho, dalo by sa to vychutnať trochu viac. Potom už ideme len do prístavu a naloďujeme sa na trajekt a smerujeme naspäť na grécku pevninu. Odtiaľ máme v pláne dať svižný presun na macedónske hranice a potom Srbsko.

Grécke pobrežie až do Thessaloniki lemuje v celku príjemná diaľnica, vnútrozemie je ale nuda. Ako vchádzame do Thesalonikov, badáme už tiež aj relatívnu ošarpanosť a nie až tak príjemnú obsluhu na čerpačkách. Potom ideme už na macedónske hranice. Tam idem ako vždy dopredu a colník na nás len pozrie a odmáva. To isté je aj na macedónskej strane, kde tankujeme výrazne lacnejšie. Ja musím vybaviť ešte nejaké telefonáty, tak to robím ešte na gréckej EÚ sieti. Následne pokračujeme a keďže sme tu ešte neboli, tak ideme zo začiatku opatrne, čo sa zrejme vypláca, lebo asi po 5 km vidíme policajtov s radarovou pištoľkou. Hoci ideme asi o 20km rýchlejšie, nič za nami nebliká ani nehúka.

Prechádzame medzi krásnymi a obrastenými kopcami a úprimne, Macedónsko ma zatiaľ veľmi príjemne prekvapuje. Cesty sú trocha horšie, ale kompenzuje to pekné okolie. Ostávame v hoteli Pamela v mestečku Negotino. Je tu aj bazén, tak sa doňho hodím a potom len sprcha a večera... Viac si nepamätám a čo si nepamätám, sa nestalo.

27.5.

Už si spomínam. Strašne som sa opil z Rakije a ako som celý deň nič poriadne nejedol, tak mi to udrelo do hlavy. Samozrejme sme robili chujoviny a kecali dlho do noci. Vstávam a mám ju – opicu v hlave ako z praku. Dávam cigaretu a nezlepšuje sa to. Je však len 6 hodín a tak idem na recepciu, kde je už živo a dávam si jedno malé pivo a potom sa hádžem do bazéna. Idem skúsiť ešte zaspať a keď sa opäť budím, je to o poznanie lepšie. Nabalíme motorky a vyrážame.

Som autokratický a o to, ako je Vilimu (zle! – pozn. Vili), ktorý pil so mnou, sa nezaujímam. Mám dosť práce sám so sebou. Ideme už len diaľnicou, ktorú v Macedónsku stále lemujú nádherne kopce. Kvalita ciest je celkom konzumná. Na hraniciach nie je žiaden problém a inak v Macedónsku môžeme platiť v eurách a eurá aj vydávajú. Prechádzame hranice a po chvíli diaľnica končí a začína pršať. Dávame nepremoky (okrem Viliho, ktorý ho nechal v Rumunsku v kontajneri), lenže pršať čoskoro prestáva. Nechávame si ich ale aj tak, aspoň ako „neprefuky“.

Vili pri adrenalínovom predbiehaní pomedzi kamióny takmer stráca spojkovú páčku, ale dedo na žiguláku z mulano stylos auto-moto klubu mu za 5€ predá náhradnú matku. V Srbsku už až tak veľmi zaujímavosti nevídame, až na jeden neosvetlený tunel, ktorý sa ešte k tomu prudko zatáča. Na navigáciu sa tiež nedá spoliehať, lebo nie všetky cesty na mape v skutočnosti aj existujú, vrátane úsekov diaľníc.

Pokračujeme a zastavujeme na pumpe, kde je aj motel s veľkou reštauráciou. Tu sa strašne a veľmi chutne prejeme a chystáme sa ďalej. Ako sa balíme, pristavujú sa Česi kamioňáci a ponúkajú nám odvoz, že nám to aj naložia. Všetci sme sa na chvíľu zamysleli, ale potom sa v nás prebúdzajú drsní motorkári a za ponuku ďakujeme slovami, že to dáme.

Ideme chutnou diaľnicou svižným tempom a po jednej prestávke Maťo nabieha na niečo, čo mu urobí dieru do prednej gumy. Vili je už ďalej vpredu a Mišo ho ide dohnať. Ja ostávam s dekompenzovaným Maťom. Vchádzame k mýtnici a tu zisťujem, že všetky lístočky na mýto má Vili. Toto vysvetľujem mýtnikovi s tým, že musíme počkať na chalanov a on je s tým úplne v kľude a ešte volá aj nejakého servisáka, ktorý odvádza priam za ručičku Maťa do servisu kúsok od mýtnice a ja teda čakám na chalanov.

Keď prídeme do servisu, tak má Maťo už gumu (a zadok) zalepenú a čaká na uschnutie. Rozhodujeme, že tu ostávame spať a presúvame sa do veľmi pekného hotela pri diaľnici, kde ja zisťujem, že moja retiazka je nakomplet vybavená (rozumej je vyťahaná ako šnúra na prádlo) a že ide na výmenu, ale hreje ma pocit, že je už nová objednaná a čaká ma v servise v Bratislave. Dáme ľahučkú večeru a ideme hají... Zajtra už chcem byť doma.

28.5.

Ráno len nabalíme motorky a letíme po diaľnici cez Budapešť až do Bratislavy. Toto už popísať neviem, zážitkov z tohto cca. 800 kilometrového presunu veľa nemám, jedine ten, že mi motorka cukala vplyvom nerovnomerne rozťahanej reťaze, takže som mal pocit, že som pretrtkal celý deň. Po príchode domov si dávame spoločnú foto a rozpúšťame výlet s prísľubom komunikačného embarga aspoň na 3-4dni...

Počet dní: 10
Počet km: 4400
Počet defektov: 2
počet redbulov a burnov: veľa
Náklady: do 1000 Eur all inclusive
počet zážitkov: veľa

..podľa návodu, budúci rok by sme chceli obísť baltik po smere hodinových ručičiek cez Nórsko a následne Ruskom domov..:)