A kam? Alpy, to bolo jasné, tými sedlami som už beznádejne posadnutý, a okrem toho tam som už nebol 4 roky, naposledy na kvázisvadobnej ceste. Trasu som mal v hlave už od zimy, v podstate som pospájal na mape mne známe pekné miesta na ktoré by som sa rád vrátil, s tými, kde sme ešte neboli, a ktoré ma z rôznych zdrojov zaujali. Snažil som sa to akotak zaokruhovať bez veľkých obchádzok, ale aj tak je trasa miestami kostrbatá, a mnohé sedlá sme museli absolvovať „na otočku“. To však neubralo na kvalite zážitkov a dojmov. Celkovo by toho bolo oveľa viac, je tam jazdenia na niekoľko sezón (ak nie životov), ale nakoniec sme sa museli prispôsobiť ostrému časovému rozvrhu, a celú tú nádheru vtesnať do jediného týždňa. Nádherné, náročné, ale zvládnuteľné? Mená ako Montpascal, Croix de Fer, Daluis či D211A, pri ktorých mi naskakovali počas zimného absťáku zimomriavky, a túžba vidieť a prejazdiť aj ich, mi dodávajú vieru, že sa to dá stihnúť.

Uvidíme. Takmer bez príprav sa o niekoľko dní priblížil termín odjazdu, a už aj zvoní ranný budíček.

Sobota 3.júla 2004
Trasa: Žilina-Wien-Salzburg-Rosenheim-Flintsbach am Inn (nocľah) 684km
Presúvam sa zo Žiliny do Rakúska, a dopoludnia sa stretávam s Milanom na pumpe za Viedňou. Dosť netypicky, pretože tentoraz Milan čaká na mňa.
V tento je pred nami ešte smiešnych 450km, a je aj pekné slnečné počasie, ale prvé dni na motorke sú ako zakliate, telo si nechce zvyknúť na monotónne sedenie, a sme veru poriadne uťahaní a stuhnutí, keď sa večer po slabých 700km skladáme na vopred zajednanom priváte (18 € za osobu vrátane raňajok) v blízkosti diaľnice A93 v dedinke Flintsbach pred nemecko-rakúskymi hranicami. Milan toho za posledný týždeň moc nepospal, a preto nariaďujem nočný kľud o 22:00. Zajtra nás čaká ešte náročnejší presun, hlásia horúčavy, aj kilometrov viac, ale odmena má byť sladká. Veď viete: Bonette a tí ostatní, všetci na nás čakajú!

Nedeľa 4.júla 2004
Trasa: Flintsbach – Innsbruck – Brenner – Bolzano - Verona – Brescia – Cremona – Piacenza – Allessandria – Asti – Fossano – Cúneo – Vinádio (nocľah) 754km
Slnečný deň začíname solídnymi raňajkami v cene nocľahu, sprcha, cvaknúť kufre a hor sa na diaľnicu. Telá sú mierne odpočinuté, ale stále dosť skrehnuté, a Milanovi na tej ZZR veru nastávajúci deň moc nezávidím. Po hodine jazdy i míňame Innsbruck, platíme za prejazd Brennerom, a už dopoludnia niekde za Bolzanom začína letné diaľničné peklo. Teplota stúpa vysoko nad 30 stupňov, a my monotónne odkrajujeme desiatky kilometrov z dnešnej horúcej trasy. Pred Veronou sme nechtiac svedkami dopravnej nehody priamo pred nami: ešte teraz mi naskakuje husia koža, keď si spomínam, ako ten obytný príves začal cvičiť s tým štvorkovým golfom, ktorý ho ťahal, lietali spoločne krížom-krážom cez všetky pruhy, od zvodidla k zvodidlu, až kým sa neocitli úplne kolmo na smer jazdy, a príves sa prevrátil s hrmotom padajúceho kredenca, ostal ale s golfom spojený, a nadvihol jeho zadnú časť... Stihli sme dobrzdiť, aj tí za nami stihli.

Pokračujeme diaľnicou poza mestá Verona, Brescia, a začína Pádska nížina, kilometre a kilometre rozpáleného asfaltu, rovného ako pravítko, Cremona, Piacenza, Alessándria... Pred Asti robíme chybu, odbočujeme na „skratku“, cestu E74. Dlho predlho nám trvá presun po tejto ceste plnej obmedzení, obcí a semafórov (obíďte to diaľnicou A6), a je už podvečer, keď dorážame do mesta Cúneo, našej brány do Álp. Milan má už toho plné zuby, náladu mu nezdvihne ani pohľad na vzdialené hrebene zahalené v horúcom opare. Hovorí niečo v tom zmysle, že „tohle není o dovolený“ a že si už hodinu hovoril, že „jestli nezastaví, tak zastanu já“. Nepomáha ani redbull, ani plná nádrž, a ani obligátne „kafé“ s davidoffkou. Zhodujeme sa na tom, že Col de Tende vynecháme (ja som chcel začať Alpy oveľa vyšším sedlom Col de Lombard, Milan sa prihovára za „ale ty zatáčky!“ Tende, ale časovo oba nestíhame). Z Cúnea teda smerujeme na sever, a pred nami je posledných 35km dolinou do mestečka Vinádio. Značnú časť Vinádia tvorí komplex impozantných pevností tuším z napoleonských čias, a Milan si ich ide ešte poobzerať a nafilmovať. Ja toľko síl nemám. Preveziem sa ešte kilometer za Vinádio, len tak si vychutnať pocit, že som na odbočke na Col de Lombard. Tak som naozaj tu, už mi neunikneš, môj prvý tohtoročný pass! Hneď ráno si ťa podáme... Skúšame nájsť nocľah v kempe, ale správca má asi 4 promile a sotva stojac na nohách nás posiela kdesi dole, 300 metrov od sociálok. Ubytujeme sa teda v jedinom otvorenom hoteli Itália. Pekný, trojhviezdičkový, zrenovovaný, ale ľudoprázdny. Dvojka stojí 50 Euro, a teperíme sa do nej zložitým schodišťom na 3.poschodie. Varič na balkón, večera, sprcha a dobrú...

Pondelok, 5.júla 2004
Trasa: Vinádio – Col de la Lombarde (2351m) – Isola 2000 – Isola – St.Sauveur s.Tinée. – Col de la Couillole (1678m) – Beuil – roklina Gorges du Cians – Entrevaux – Daluis – roklina Gorges Daluis – St.Martin d.E. – Col des Champs 2095m – otočka – Col de la Cayolle 2326m – Barcelonnette – Jausiers – Col de Restefond (2678m) - Col de la Bonette (2802m) – Cime de la Bonette (2860m) – Jausiers (nocľah) 319km
V zásade razím teóriu, že v kľukatom alpskom teréne je blbosť prejsť denne viac ako 120-150km, pretože inak je to už naháňanie, nezmyselná fyzická drina, a niet času na relax, obdiv, či nebodaj oddych. Táto teória je aj úplne správna a nemenná. Dnes ráno je ale jasné, že túto zásadu budeme v najbližších dňoch hrubo porušovať, inak sa naše naplánované veci stihnúť nedajú, a dobré počasie i našu prítomnosť v tomto kúte Európy treba využiť nadoraz.

V nádherné ráno po provizórnych raňajkách najprv asi hodinu čakáme, a hľadáme, komu by sme tak asi za nocľah zaplatili. Po 8ej prichádza asi syn majiteľa, berie 50eurovku, a potom už začíname nedočkavo stúpať na Col de Lombard (2351m). Opakujem sa, ale tá krása sa dá ťažko opísať. Počas stúpania úzkou dolinou sa striedajú série serpentín s tiahlymi úsekmi, nasleduje otvorenie doliny, stúpanie v ostrom vzduchu na rannom slnku, a ten krásny zvedavý pocit, kde tam na horizonte je vlastne cestné sedlo!? Celé je to tu podobné na Tatry, v kombinácii s južným vzduchom (akoby bolo cítiť blízkosť mora) je to priam magické, umocnené absolútnou samotou, nikde žiadne autá, motorky, cyklisti, nikto! Toto je veľká a ničím nenahraditeľná devíza málo frekventovaných passov. Lombard je nádherný nielen samotou, ale aj tým, že sedlo je výškovo na úrovni okolitých hrebeňov, takže výhľady sú ďaleké.

Užívame si ticho, a po krátkom pobyte v sedle sa spúšťame cez lyžiarske stredisko Isola 2000 dolu do mestečka Isola, a pokračujeme nádhernou úzkou dolinou rieky Tinée. Tých 14km do St.Sauveur s.T. je ozajstným zážitkom: široká cesta na dne rokliny, kvalitný asfalt, chládok, žiadna premávka. Tu po hľadaní odbočujeme doprava, smer Col de la Couillole (1678m). Tento pass nie je ani na mapách, nadmorská výška na prvý pohľad nijako impozantná, ale je to poctivých 1000 výškových metrov po úžasnej strmej ceste v hustom lese a skalnom masíve, neprehľadné serpentíny, exponované skalné zrázy a tunely, všetko ako má byť.

Príjemným prekvapením je aj pokračovanie z Couillole do dediny Beuil (1450m), mierne klesanie vlnitou cestou po náhornej plošine s horskými lúkami, hrebeňmi hôr, výhľadmi a absolútny kľud. Tu po tankovaní začína objavovanie = cesta roklinou Gorges du Cians. Pravdupovediac som z Cians trochu sklamaný (alebo som bol príliš nadržaný), fotky ktoré som predtým videl asi vzbudili väčšie očakávania. Na naše pomery je to úžasné, ale v Alpách je takýchto ciest neúrekom. Cesta cez Cians síce vedie 17km po dne úžasnej hlbokej rokliny v hnedej hornine, ale všetky exponované miesta sú „zjemnené“ tunelmi. Presúvane sa cestou č.202 do Entrevaux, kde počas krátkej obednej pauzy obdivujeme rozľahlý hrad na strmom kopci nad mestom. Po pár ďalších kilometroch začína nástup na prejazd roklinou Gorges de Daluis, a tento prejazd sa naozaj nedá opísať. Už samotný nástup dolinou je nádherný, ako v nejakom romantickom westerne mierne stúpame traverzom ponad širokú kamennú dolinu. Po nástupe vchádzame do rokliny samotnej, a zmocňuje sa ma úžas: cez Daluis totiž ide cesta vysoko ponad roklinu, a tých 15km jazdy najexponovanejšími cestami, niekoľko sto výškových metrov ponad divú rieku, takmer po streche tohto hnedočerveného kaňonu treba jednoducho zažiť, je to takmer porovnateľné so zážitkom z jazdy cez Veľký kaňon Verdon. Užívame si scenériu a samotu, a obdivujem dielo prírody, ale hlavne odvážnych cestárov! Jednozančne treba Daluis prechádzať z juhu na sever, pretože takto cesta vedie po západnej strane rokliny, a všetky juhoseverné jednosmerky sú exponované do priepastí po pravej ruke, s fantastickými pohľadmi až na dno. Opačné jednosmerky zo severu na juh vedú nespočetnými tunelmi.

Pokračujeme na sever opäť po novom asfalte, a v St.Martin d´Entraunes zastavujeme v zrejme jedinej otvorenej putike, a keďže sme hladní, okrem obligátnej „kafé“ sa odvažujeme objednať si menu za 11 Euro, netušiac čo to bude (francúzštinu neovládame, a na nič sa ten názov nepodobá). Neskoršie sklamanie z miestnej špeciality je značné, na tenučko nakrájaných pár kúskov surovej hovädziny (ani poriadne nerozmrznutej) s hrsťou hranoliek a pár listami hlávkového šalátu na zaplnenie taniera nás veru nezasýtilo. Ale aspoň sme si v tieni oddýchli a vyvetrali spotené handry. V tejto osade potom odbočujeme doľava, aby sme si dožičili otočku na blízke sedlo Col des Champs (2191m). Napriek miestami hrboľatému asfaltu je to príjemný osamelý pass, s peknými výhľadmi aj do vzdialenejších dolín, nazývaný aj Brána Juhu. 17 kilometrov stúpania v dvoch fázach je poriadne pozakrúcaných, ale naozaj to stojí za to. Dobre sa tu cítime, zas samota, a spomínam na ten nádherný augustový večer roku 2000, keď sme tu fotili západ slnka a hru farieb na čiernej hornine, ktorou je známa západná rampa Champsu. Vraciame sa, a v doline po prerušení cesty (zas kafé...) kvôli búrke po vyjasnení stúpame na Col de la Cayolle (2327m), opäť osamelá nádhera s výhľadmi do otvárajúcej sa doliny.

Známe klesanie do Bayasse je nádherné, úzka cesta v otvorenej doline, serpentíny, lesíky, mosty ponad vodopády. Za Bayasse je to úzkou roklinou Gorges du Bachelard oveľa dobrodružnejšie, ale po 14km úzkej cesty sme bezpečne v Barcelonnette. V informačnom stánku nám odporúčajú a rezervujú dvojku v milom hotelíku Sans Souci v mestečku Jausiers (1220m) pri hlavnej ceste, s vlastnou pumpou, pozostávajúcou z dvoch stojanov na chodníku. Čistá dvojka za 48 Euro, garáž na moto, čo viac si môžeme priať? No čo asi? Čo asi, keď práve v Jausiers sa odbočuje na Col de la Bonette, sedlo sediel, najvyššie v Alpách... unavení sme neopísateľne, a je už čosi po 19.hodine, ale teplý jasný večer nás láka do sediel odstrojených motoriek! Začíname stúpať na Bonette, do výšky 2802m, a tých 24km a 1600 výškových metrov, to je balzam na nervy a dušu! Inokedy plný turistov, dnes na sklonku pracovného dňa sme na celom stúpaní ( s výnimkou jedinej žltej, už sa vracajúcej motorky) úplne sami! Samotu, nádherné počasie, vietor, pauzy, výhľady, to všetko si takmer dojato vychutnávame!

Táto atmosféra je neopakovateľná. Pobyt v sedle, neskôr na vrchole Cime de la Bonette (2860m) (pešo 5 nimút zo sedla), to všetko je strašne pôsobivé a nezabudnuteľné. Západ slnka na Bonette, zvyšky snehu, viditeľnosť vyše 100km, suťoviská ako v mesačnej krajine, okolité hrebene, vietor, ticho, vypnuté motory a my. Známe zvodidlo tu už nie je (nemôžem skontrolovať naše staré nálepky...), ale že raz budem môcť byť na Bonette úplne sám, tak to sa mi sotva prisnilo. Vrchol tejto cesty som zažil už v prvý horský deň? Stálo to za tú námahu. Do Jausiers sa vraciame v šere, unavení ale prešťastní.

Utorok, 6.júla 2004
Trasa: Jausiers – Col de Vars 2109m – Guillestre – Chateau Queyras – Col Agnel 2744m – otočka – Chateau Queyras – Col d Izoard 2360m – Briancon – Col de Montegenévre 1850m – Oulx – Susa – Col du Mt.Cenis 2083m – Lanslebourg – Lanslevillard – Col de l´Iseran 2770m – Lanslevillard (nocľah) 325km
Ráno opäť skorý budíček, slnečno, pokračujeme na sever cez Col de Vars (2111m) do Guillestre (1000m). Col de Vars ukľudňuje svojím zelenými trávnatými stráňami, napriek svojej výške pôsobí mierumilovne.

Klesanie na sever do Guillestre je veľmi zaujímavé, po pár minútach sa človeku zdá, že vo Vars už klesanie skončilo, ale ono ešte len začína, a tých 900 výškových metrov do Guillestre sa prekonáva na 17km v niekoľkých fázach s dych vyrážajúcimi sériami kvalitných serpentín, a výhľadmi na protiľahlé hrebene hôr. Smerom na sever po ceste č.902 prechádzame úžasnou roklinou Combe du Queyras, ktorá ani nie je na mape nejako zvlášť označená, ale zážitok je to poriadny, ani sa vám veriť nechce, že tam kdesi pred vami nad priepasťou je naozaj cesta. Odbočujeme trochu z trasy, a za Chateau Queyras (úžasný hrad na skale uprostred otvorenej doliny!) začíname stúpanie na tajomný Col Agnel (2744m). Toto sedlo ma dávnejšie pútalo svojou výškou, ale na mapách sa uvádza ako „neistý prechod“, a v mnohých mapách vôbec nie je. Riziko (až tak sme zas neriskovali, niekde na nete som predtým našiel obrázok peknej asfaltky, ktorá vraj smerovala na Agnel) sa nám ale vyplatilo: západná rampa Colu Agnel je 21km tiahleho stúpania krásnou dolinou po novom asfalte (spontánny Milanov citát počas jednej fotopauzy: „tohle je kouzlo!!!“), takmer bez zákrut až do sedla.

Východná rampa je exponovaná, takmer kolmé zrázy, veľa serpentín, ale cesta tiež prvotriedna. Niečo fotíme a vraciame sa do Francúzska, a pokračujeme „klasikou“ po Veľkej alpskej ceste, stúpaním na Col d Izoard (2361m), známy svojím skalným mestom Casse Déserte, kde obrovské skalné veže vystupujú z uhladených suťoviskových polí. Nádherné miesta, nádherné sedlo (ale predsa len dosť frekventované) s tými kamennými kobercami a sochami, ale čo to....

Pri zostupe vidieť nebezpečné mraky. V Briancone (1321m, najvyššie mesto v Európe, pekné historické jadro) doplňujem v supermarkete zásoby, následne odbočujeme na západ, a po neočakávanom zákrutovom náreze prechádzame cez zaujímavé sedlo Col de Montgenévre (1854m) do Talianska. Klesáme dolinou, smer Susa, a prechádzame okolo obrovskej kamennej pevnosti, ktorá zaberá prakticky celú šírku doliny. V Suse nepomáha hromženie v prilbe, stúpanie na Col du Mont Cenis (2083m) začína a trvá v lejaku a hmle. Záver stúpania je ako v scifi filme, obrovské priehradné múry, hmly a dážď, ale vrcholové jazero samotné a končiare navôkol vytvárajú peknú scenériu. Po kávičke v hostinci a márnom čakaní na zlepšenie počasia klesáme serpentínami západnej rampy do osady Lanslevillard, kde sa v peknom hoteli aj ubytujeme (čistučká trojposteľovka s balkónom za 46 Euro, navyše na prízemí, takže nemusíme tie kufre trepať po schodoch). Je zamračené, cesty mokré, ale neprší. Dobiedza myšlienka na podobnú akciu ako včera: len tak naľahko, na otočku a v úplnej samote na Iseran???? Iseran, plným menom Col de l´Iseran, je druhé najvyššie alpské asfaltové sedlo. Je neskoro, počasie nás odrádza, ale túžba po dobrodružstve a emóciách nakoniec víťazí.

A tak sme po 17km jazdy z Lanslevillard na sever, opustenou dolinou s vysokánskymi štítmi navôkol zrazu v romatickej kamennej dedinke Bonneval s´Arc a začíname stúpať po mokrej ceste posledných 14km serpentínami a exponovanými traverzmi cez dva masívy, smer sedlo Iseran. V tento chladný a vlhký (ale nádherne osamelý) večer sa nakoniec ocitáme s vetrom, šerom a snehom (je ho tu naozaj ešte dosť) v sedle Col de l´Iseran vo výške 2770m, a dožičíme si zas tých pár minút nostalgie, ostrého vzduchu, ticha a spomienok.

Druhý horský deň za nami, zážitky sú zas silnejšie ako únava.

Streda, 7.júla 2004
Trasa: Lanslevillard – Modane – St.Michel – Col du Telegraphe (1600m) – Col du Galibier 2645m – Col du Lautaret 2058m – Mizoen – Col de Sarenne 1986m – l´Alpe d´ Huez – La Garde – D211A – Auris d´Oisans – Le Freney d´Oisans – Le Bourg d´Oisans – Rochetaillée –Le Rivier – Col de la Croix de Fer 2068m – Col du Glandon 1951m – La Chambre – Montvernier – serpentíny D77 – Montpascal – Montpascal 1410 – Col du Chaussy 1533m – Montaimont – po hrebeni šuter na Col de la Madeleine 2000m – La Chambre (nocľah v kempe – chatka) 304km
Ráno nie je práve slnečné, ale zatiaľ neprší. Raňajky na izbe, zbaliť varič, a už uháňame na západ, smer Modane, a v St.Michel d.M. odbočujem na ďalšiu klasiku, alebo lepšie klasiku klasík, Col du Galibier. Rozcvičkou sú divé serpentíny na Col du Telegraphe (1570m), a už sme vo Valloire (1430m), odkiaľ začína nielen stúpanie na Galibier, ale i vetrisko a lejak. Neochotne si navliekam nepremoky, a začíname stúpať, známe traverzy a serpentíny, a po 16km sme v sedle, Col du Galibier, kóta 2645m. Ja som z počasia sklamaný (presne ako naposledy), ale Milanove očká v otvorenej Schuberthke neskrývajú nadšenie, filmuje letiace hmly, a výska že „to je bomba“. Páči sa mu takéto počasie práve tu, na pekné si mám vraj „kupit pohled“. Aby som nezabudol, je celých plus 6 stupňov.

Klesáme hmlou s miestami nulovou viditeľnosťou na Col du Lautaret (2058m), a ďalej strašným lejakom na západ. Tu dávam pozor, pri malej priehrade (asi 24km za Lautaretom) je treba odbočiť doprava na Mizoen a pokračovať po úzkom nekvalitnom asfalte, stále vyššie a vyššie. Táto cesta nás po lesných serpentínach a dlhých exponovaných traverzoch privedie na málo známe, ale veľmi pekné, tiché a úplne osamelé sedlo Col de Sarenne (1989m). Sarenne nie je ani na hlavnej ceste označené, ale nenechajte si ho ujsť, pol hodiny po odbočení z hlavnej cesty č.91 sme zas úplne sami v jednom tajuplnom sedle.

Zo Sarenne mierne klesáme úzkou cestou zeleným údolím mnoho kilometrov, čiastočne po dosť nekvalitnom asfalte, na západ, a dostávame sa zhora do známeho strediska Alpe d Huez. Ak chcete vidieť čo znamená ťažký turizmus, choďte sa sem pozrieť. Klesáme kvalitnými serpentínami (býva tu cieľ etáp Tour de France) do doliny, ale v osade La Garde bez varovania odbočujem pred kostolom ostro doľava, aby som nič netušiaceho Milana naviedol na najväčší tajný bonbónik celej cesty: na cestu s nenápadným označením D211A! Táto D211A, spájajúca La Garde a Auris, je uzučká asfaltka, vystrieľaná v takmer kolmej skale niekoľko stovák metrov nad dolinou! Beda tým, čo sa boja výšok, a beda tým, čo stretnú niečo v protismere! Trochu istejšie sa dá ísť opačným smerom, teda z východu od Auris, to budete mať skalu po pravej strane a priepasť po ľavej (z východu tam trafíte tak, že z hlavnej cesty 91 v Le Freney d.Oisans treba odbočiť pred poštou doprava a sledovať značenie Auris d´Oisans/D211A).

Z Auris klesáme do Le Freney d.O., pokračujeme zajímavou hlavnou cestou do Le Bourg d Oisans. Tu si doprajeme tankovanie, obed na hlavnej ulici, s výhľadom na skalný masív oproti, v ktorom je D211A vystrieľaná. Ráno padla dohoda, že chceme byť doma už v sobotu večer, a preto vypúšťame z plánovanej trasy celú „západnú vetvu“, teda rokliny na juhozápad od Grenoblu. Znamená to, že sa začíname ťahať na sever, a v Rochetaillée odbočujem doprava. Áno, tu sa začína stúpanie na ďalší z vrcholov tejto cesty, do sedla, kde som ešte nebol, a ktorého z fotiek známy zubatý horizont ma mátal toľké roky! Medzičasom je jasno a teplo, a už mi pohľad naň neunikne! Nádherná cesta dolinou, serpentíny, stúpania a klesania, pekná gýčová priehrada s azúrovou vodou, to je všetko len začiatok. Potom 10km traverzu, križovatka, a posledné 2km stúpania, už vidieť špice zubatého horizontu, a sme tu! V sedle Col de la Croix de Fer (2068m). Celý ten horizont sa otvára pred mojím predným kolesom.

Opäť sotva opísateľná nádhera, emócie, nejaké fotky, ale čas a únava nás tlačia...vraciame sa späť, a cez susedný Col du Glandon (1924m) klesáme na sever, kde v La Chambre nachádzame kemp s chatkami. V jednej sa ubytujeme, únava sa dá krájať, ale...je večer, pekne, a nablízku ďalšia málo známa alpská atrakcia! Zostávame verní tradícii večerných fakultatívnych výletov, a predstavujeme Vám ďalší tajný tip: naľahko štartujeme, a po hlavnej ceste č.6 sa presúvame do dediny Montvernier. Tu treba dávať veľký pozor, a odbočiť smer Montpascal po ceste D77! Ak to trafíte, onedlho sa šróbujete úzkymi serpentínami v kolmej skale po jednej z najzaujímavejších alpských ciest vôbec. Na krátkom úseku prekonáva týchto 24 exponovaných serpentín veľký výškový rozdiel, serpentíny sú vystrieľané a zákruty vystavané z kameňov. (pohľad dole zo stúpania v galérii – fakt to stojí za to, len nesmie ísť nič v protismere.

V dedinke Montpascal pokračujeme do osady Montpascal 1410, a začíname stúpať na málo známy pass Col du Chaussy (1533m). Ideme len tak naslepo, a prístupovou s výhľadmi a v skale vytesanými zákrutami do sedla Col du Chaussy, ako i krásou a tichom sedla samotného sme úplne ohromení. Slnko už zapadá, a tak sa ponáhľame, po niekoľkokilometrovej dobrodružnej rozbitej lesnopoľnej ceste smerom na západ dorazíme do osady Montaimont na druhej strane masívu. Namiesto toho, aby sme klesali do doliny, namietam, že som sa dočítal, že existuje cesta medzi Col du Chaussy a Col de la Madeleine. Tak z Montaimont smerujeme nie na juhozápad, ale na sever, hľadať tú spojnicu (v tráve naozaj bola padnutá ošarpaná smerovka na Madeleine)... stúpame, cesta je čoraz horšia a užšia, a nakoniec sa z toho vykľula asi 12km dlhá enduro- vložka po horskom hrebeni.

Síce nádherná scenéria vo výške okolo 1900m, ale cesta akurát pre staré džípy pastierov, na ktorej miestami trpelo aj varadero, a strach, že na Madeleine netrafíme do zotmenia! Nakoniec všetko dobre dopadlo, ani Milan moc nenadával, a okolo 21:00 sme na Col de la Madeleine (2000m) a vraciame sa po hlavnej ceste na juh do La Chambre do kempu.

Štvrtok 8.júla 2004
Trasa: La Chambre – Col de la Madeleine – Albertville – Beaufort – Cormet de Roselend 1968m –Bourg St.Maurice – Col du Petit St.Bernard 2188m – Aosta – Col du Grand St.Bernard 2423m – Martigny – Vernayaz (nocľah – privát) 298km

Naša útulná drevená chatka za 25 Euro na noc má aj okenice, a tak nás slnko nebudí príliš zavčasu. Rozcvičujem unavené údy, balíme kufre (doslova) a opúšťame kemp. Zas rozmýšľam, prečo sa tak musíme ponáhľať, keď na takúto trasu by bolo málo aj dvojnásobok dní, ale neprichádzam na nič iné, iba že môžeme byť radi, že sme vôbec tu, že máme týchto pár dní, a že je pekne! Stúpame teda zas cez stredisko Longchamps na Col de la Madeleine.

Klesanie z Madeleine do doliny na mape nevzbudzuje zvláštny rešpekt, ale je to tvrdých 27km nekonečných a nekonečných krátkych strmých ostrých zákrut po úzkej ceste v lese. Hlavná cesta do Albertville prináša na 18km nakrátko oddych (kúsok diaľnice!), ale v Albertville po hľadaní začína stúpanie na ďalšie sedlo. Najskôr sledujeme smer Beaufort, a za ním začína 19km a 1200 výškových zaujímavého stúpania do málo frekventovaného sedla Cormet de Roselend (1968m). Pekná cesta, výhľady, serpentíny, veľká priehrada Roselend, všetko na svojom mieste. Klesanie do mesta Bourg St.Maurice je pekne exponované cez roklinu a skalný prah. V Bourg St.Maurice dopĺňame palivo i zásoby, a pred nami sú ďalšie klasické sedlá: najskôr sú to nekonečné serpentíny na Col du Petit St.Bernard (28km serpentín do výšky 2188m). Pri klesaní do Courmayeuru je už hmla a zima, piknikujeme dosť dlho na peknom odpočívadle, ale masív Mont Blanc-u sa veru už neukáže. Pokračujeme po mokrej ceste dolinou, Courmayeur, Aosta, a doľava polodiaľnicou na začiatok stúpania na posledné sedlo našej cesty: slávny Veľký Svätý Bernard (2473m). Výstup starou cestou po mokrých serpentínach a traverzoch nad priepasťami je dobrodružný, silný vietor, hmla, mrholenie a slabých 8 stupňov. V sedle čakám na Milana, a zatiaľ sa neveriacky prizerám, ako vzduchom letí veľká hliníková tabuľa talianskych colníkov a zanecháva šrám na mojej kapotáži...

Uniformovaní colníci rýchlo odpracú ostatné tabule a zatvoria sa vo svojej búdke. Nuž, nič, len sa dočkať Milana, počkať kým kúpi nálepku, a rýchlo preč. V skale vytesané serpentíny severnej rampy sú na zjedenie, mám ich rád, a majú ešte polosuchý asfalt. Po ich zdolaní sa pri priehrade napájame na hlavnú cestu, prichádzajúcu z tunela popod sedlo, a klesáme do švajčiarskeho Martigny. Nájsť tu lacný nocľah je zrejme nemožné, už už sa zmierujeme s kempom, presúvame sa na sever, kde zázrakom vo Vernayaz nachádzame milý, čistý, lacný a o tejto večernej a zmoknutej hodine dokonca voľný privát (50 Frankov za dve osoby, to je vo Švajci naozaj zadarmo!). Dnes už nemáme síl, ani čas, a ani počasie na nejaký večerný výlet. Bilancujeme a sme spokojní, aj keď je naozaj pravdou, že na toľkú nádheru by bolo aj 8 dní namiesto štyroch málo. A koľko krás by sa na okolí s malými zachádzkami dalo ešte do trasy zaradiť....

Piatok 9.júla 2004
Trasa: Vernayaz – Vevey – Bern – Zurich –Sargans – Feldkirch – Bludenz – Arlbergtunnel (13km, 8,50€)– Innsbruck – Flintsbach (nocľah ten istý privát) 642km
Ráno neochotne kupujeme švajčiarske diaľničné nálepky, ktoré sú skoro tak drahé, ako tie naše, ale bez nich sa na diaľnicu neodvážime, a ušetrí nám to kopu času. Denný presun je za chladného bočného vetra, popoludní kombinovaného aj s lejakom. Popoludní z jedného parkoviska zajednávam telefonicky privát vo Flintsbachu, v ktorom sme nocovali cestou na juh – vychádza nám, že tam dôjdeme, a telefónne číslo som nestratil... Celkovo dnešných kilometrov nie je príliš veľa, ale prejazd Zurichom stojí veľa času, síl a nervov, v daždi sa nedá príliš kadiť, za Arlbergtunnnelom sa vlečieme v kolóne, a tak je veru skoro 20 hodín, keď unavení a premoknutí pristávame v našom známom priváte v dedinke Flintsbach pri diaľnici A93 pred Rosenheimom.

Sobota 10.júla 2004
Trasa: Flintsbach – Rosenheim – Salzburg – Wien – Žilina 684km
Naplánovali sme si príjazd domov už v sobotu, aby sme si v nedeľu, pred začiatkom pracovného týždňa, trochu „oddýchli z dovolenky“. Toto nám bolo po daždivom a veternom diaľničnom presune aj v zdraví dopriate. Lúčim sa s priateľom vo Viedni, on ide na severozápad, ja na severovýchod. Tak zas niekedy! A kedy? Možno ešte dačo stihneme na jeseň!!!

Záverom
Veľa o kráse francúszkych Álp, a nami absolvovanej trasy napovedia snáď priložené zábery (najmä v galérii v trochu lepšom rozlíšení). Nechcem strúhať hrdinu, ale takto stanovenú a realizovanú trasu neodporúčam nasledovať v podobnom časovom strese. Tie miesta naozaj stoja za to, aby ste si na ne vyhradili o niekoľko dní viac, a trasu doplnili ešte aspoň o Grand Canyon du Verdon. Finančne je takýto výlet už relatívne pohodovo zvládnuteľný, mňa celý výlet vyšiel na nejakých 23000 SKK (vo vlaňajšom kurze SKK/Euro), a to vrátane drahých diaľnic, spotreby Varadera v horách, a nocľahu. Kempov je vo Francúzskych Alpách skutočne neúrekom, sú aj na najneuveriteľnejších miestach, a sú aj dosť lacné. My sme si (hlavne z časových dôvodov a dôvodov únavy) „priplatili“ za hotelové ubytovanie, a na pár dní je to zaplatiteľné. Vo Francúzskych Alpách vyzerá byť pravidlom cena za dvojposteľovku v dvojhviezdičkovom hoteli v rozmedzí 43-49 Euro za noc a izbu (nie v mestách) bez raňajok. Dve hviezdičky znamenajú čistučké ubytovanie s kúpeľňou, akurát na dlážke nie je koberec. Priváty sa v tejto oblasti prakticky nevyskytujú. Na prvý pohľad sú alternatívou Youth hostely (využívali sme pred 4 rokmi), ale dnes tam už vyjde nocľah aspoň na 15 Euro/noc, a nemáte tam žiadne súkromie, miesto na parkovanie, a v „izbách“ ani na odkladanie batožín (jeden Hostel sme skúšali v Lanslevillard, ale okamžite sme sa zvrtli na podpätku a priplatili si pár Euro navyše v blízkom čistom zánovnom hoteli).

Z „dopravných obmedzení“ je treba rátať najmä s úzkymi cestami bez zvodidiel a miestam s nekvalitným asfaltom (ale toto je všeobecne platné v Alpách). Sieť a otváracie hodiny čerpacích staníc v horských oblastiach sú na úrovni hlbokého socializmu (len neviem, kedy ho tu mali) preto nie je od veci, pri každej príležitosti po ubehnutí 150km radšej nabrať doplna.
Stravu nie je nutné brať som sebou vo veľkom množstve, základné veci sa dajú za prijateľné ceny dokúpiť všade po ceste, a jednotná mena Euro to celé poriadne zjednodušila. Jedinou chybou, ktorú môžete urobiť, je sadnúť si do miestnej reštaurácie na niečo iné ako kávu. Ceny v gastronómii sú pre našinca nepredstaviteľné (zvládnuteľná je snáď len pizza okolo 13 Euro, ale tá francúzska za veľa nestojí), aj typické scény plných parkovísk pred reštauráciami v čase obeda sú v celých Alpách prakticky minulosťou. Ak chcete rozumne šetriť, tak ani v hoteloch radšej nevychádzajte z izieb do reštaurácie, lebo porcia jedla stojí viac, ako zaplatíte za ubytovanie, a radšej sa nedajte nahovoriť ani na príplatkové raňajky (drahé, a v letných prázdnych hoteloch aj chudobné). Pri dodržaní elementárnych zásad bezpečnosti a čistotnosti sa dá aj na hotelovej izbe na variči uvariť výdatná večera, ranná kávička, a ešúsy sa v horúcej vode v kúpeľni umyjú do ligotava.

Pár čísel na záver:
8 dní, 4010km.
Spotreba (Varadero): diaľnica (130km/h) 6,4 l/100km, alpské sedlá 7,6 l/100km.
Náklady po prepočte v SKK (vtedajší kurz asi 40,5 SKK/Euro): Benzín 11200 SKK, Ubytovanie 5550 SKK, diaľničné známky a poplatky 2920 SKK, drobné nákupy, kafépauzy a obedy 3200 SKK.
Orientačné ceny benzínu za liter v lete 2004 (95ka bezolovnatý): Rakúsko 1,02 Euro (diaľnica, inak tesne pod 1 Euro), Taliansko 1,15 Euro (diaľnica, inak okolo 1,10 Euro), Francúzsko 1,09 (pri supermarketoch) -1,19 Euro (horské oblasti), Švajčiarsko 1,45 Sfr (diaľnica).