Určite sa toho dalo po ceste namiešať omnoho viac, ale chcel som skôr takú širokospektrálnu rýchlovku ako detailnú motanicu v jednej lokalite.

Úvod

Vyraziť na tento výlet som sa rozhodol doslova zo dňa na deň. Jeden deň som si určil smer a pohľadal nejaké zaujímavé miesta, cesty a skrátka premyslel koncept, druhý deň pripravil motorku a tretí som vyrážal.

Mal som chuť na nejaké hory. Teda úplne najprv som si vravel, že by som sa mohol ísť len pozrieť k moru na niekoľko dní. Tak reku asi pôjdem južne na Balkán. Potom keď som začal študovať mapu, tak som celkom prekvapene zistil, že celé Chorvátske pobrežie lemujú hory, no a keď som tam našiel prakticky celým tým pohorím kadejaké cestičky, tak bolo jasno. Idem do Chorvátska, ale nie k moru ale do hôr. Predbežnú trasu som natiahol na samý juh HR a začal riešiť cestu domov. Hneď za hranicou v Bosne som našiel Mostar, čo znelo dobre. Následne sa ukázalo, že aj tam to s tými horami nebude úplne márne. Ďalej Sarajevo znelo už celkom exoticky, tak reku, že aj to musím navštíviť. No následne to vyzeralo, že cesta späť bude musieť viesť cez roviny Maďarska, čo som zavrhol. Polohu som v posledných plánovaných bodoch mal mať dostatočne južnú na navštívenie Rumunských evergreenov, teda Transalpina a Transfagarasan, tak som predbežne do trasy zahrnul tranzit Srbskom na východ. V Rumunsku som si vravel, že už program spravím podľa aktuálneho rozpoloženia a dostupného časového a finančného fondu.

Odchod som naplánoval na nasledujúce ráno. Čas odchodu mi ešte skomplikovala odpadnutá korunka zo zuba, ale promptná reakcia môjho zubára mi umožnila vyraziť len s necelým poldňovým meškaním.

1.deň – 15.7.2015 – Žilina – Neusiedl – Sombathely – Murska Sobota – Ptuj

Vyrážam tesne pred obedom po D1 smer hlavné mesto. Tam krátka pauza, nákup zabudnutých vecí a pseudoobed v podobe mäsových guličiek made by IKEA, ktorými som si pripomenul svoju éru pracovania v bratislavskom Silicon Valley a valil som preč z domoviny. Prechod hranice klasicky v Bergu a následne južne okolo Neusiedlerského jazera do Maďarska.

Tu začínajú prvé kilometre, ktoré sú pre mňa neznáme. Na mape vyzerá trasa jednoducho, to musím trafiť. Ukazuje sa ale, že som sa asi precenil a opakovane zisťujem, že som odbočil zle. Krása cestovania bez GPS na riaditkách. Akurát, že tu v Maďarsku to zablúdenie ani raz nestálo za to :-) Postupne sa ale prebojujem až ku hraničnej dedinke Bajansenye, kde prekračujem hranicu do Slovinska.
Následuje veľmi príjemný úsek do Murskej Soboty, ktorý sa hadí najprv lesom, potom cez polia a pahorkatinu a jemne klesá do spomínanej Murskej Soboty. Príjemný úsek.

Za Murskou Sobotou som už pozvolna začal zháňať miesto, kde by som sklonil hlavu na noc. Žiadne kempy som ale po ceste nevidel a aj moja záložná navigácia hlásila najbližší v meste Ptuj. Vydal som sa tým smerom a keďže som po ceste nič vhodné nenašiel, tak som skončil až tu. Kemp bol pri nejakých kúpeľoch. Za stan skoro 14Eur, celkom drahota, rovnako ako pivo za takmer 3Eur. Nuž západná Európa.

Sumár: 505km

2.deň – 16.7.2015 – Ptuj – Rogatec – Novo Mesto – Kočevje – Osilnica – Mrkopalj – Jasenak – Breze – Novi Vinodolski

Ráno opúšťam Ptuj po ceste E59 a pred hranicou s HR odbočujem na bočnú cestičku 689 smer Rogatec. Cesta je veľmi príjemné spestrenie oproti nudným hlavným ťahom. Nádherne sa vlní úpätím mne neznámej pahorkatiny. Sem tam dedinka, sem tam len domy, žiadne dopravné obmedzenia, človek si proste ide tak nejak rozumne, ako hlava vyhodnotí. Cesta je ale trochu užšia, takže treba opatrne. Z dedinky Rogatec chvíľu hlavná cesta 107 do Šentjur, ale v pohode. Následne už opäť odbočka na zapadnutú medzidedinskú cestu 423 smer Podsreda cez Kozjanski park. Kľukatá cesta, ale inak nič špeci. Prechádzam Krško na juh a hľadám ako sa vyhnúť hlavnej na Novo Mesto. Mapa jasne ukazuje podkopcovú paralelku s číslom 419 tak idem na ňu. Cestu niekoľkokrát strácam a odbočujem do slepých ciest smerom do hôr. Tentokrát ale väčšinou aspoň narazím na niečo fotogenické. Raz je to zámok s dreveným niečím, čo mi pripomína najviac lodnú kotvu, ale asi to má niečo spoločné skôr s vínom. Druhý krát sú to obrovské drevené stoličky uprostred ničoho a tretíkrát kaplnka s obeliskom na počesť padlých partizánov. Také tie klasické náhodné objavy :-)

V Novo Mesto pumpa, hot dog a valím preč smerom na Kočevje. V dedinke Dvor odbočujem na 214 a cesta začína stúpať, asfalt má ideálnu šírku a drsnosť. Niekoľkokrát šuchnem v zákrute centrál, takže klopiť som ešte nezabudol. Príjemne nabudený prichádzam do Kočevje. Tam sa chytám hlavného ťahu 106 na HR, ale o chvíľu ho zase opúšťam v prospech úzkej cestičky 656 smerom do hôr. Na ceste je horský prechod, ktorý je údajne „Odprt“. To ma príjemne pobaví, vzhľadom na zelené podfarbenie dedukujem, že to je dobre a pokračujem do hôr.

Tentokrát cesta stúpa celkom seriózne, následne rovnako seriózne klesá do dedinky Sela, kde je mini hraničný prechod. Colník sa ma pýta iba či mi nie je teplo, čo mu potvrdím a som v Chorvátsku. Od Zamostu do Maleho Lugu ide cesta doslova pralesom, takže teplo je znesiteľné, okolie úchvatné. Fotky sa ale nepodarili. V Malom Lugu je zaujímavý pamätník, kde je muž a žena v zaujímavej polohe. Ale sú nejako opačne... No asi to bude matka držiaca svojho syna... aj keď kto vie :-)

Veľmi kľukatou klesajúcou cestou 32 sa dokľukatím až do mesta Delnice, kde zháňam čistú vodu a bankomat. Voda problém nie je, ale bankomat mi odmieta vydať bubáky. V Delniciach sa otáčam a idem chvíľu južne aby som následne odbočil opäť do hôr do Mrkopalj. Tu má začať prvý offroadík. V Mrkopalj ale volím zlú odbočku na Begovo Razdolje čo zisťujem v momente keď to začína byť zaujímavé a ja stojím len kvôli fotke. Kúsok sa vraciam a nachádzam cestičku označenú Tuk Vojni, kadiaľ mám ísť. Jedná sa o prejazd cez malý hrebeň. Na rozbeh je to pre mňa trošku ostrejší výjazd po kameňoch ako by som si želal ale je to v pohode. Napájam sa na cestu, ktorá ma dovedie okolo zmrznutých partizánov a cez Bijele Stijene do dedinky Jasenak. Offroad nenaplnil moje očakávania. Je veľmi nenáročný, čo mi vyhovuje, je ale celý v lese okrem lúky na ktorej sú sochy partizánov. Celý zaprášený sa pripájam na asfaltovú cestu a točím to na Breze. Mapa hovorí o nejakej horskej ceste cez Alan a Krivi Put až nad Senj, ale to už dnes nestíham, tak idem na pobrežie.

Cesta cez Breze je inak úžasný zážitok. Dobrý povrch a super zákruty. Je tu síce po krajniciach bordel ale cesta je dosť široká. Keď už človek začína mať tých zákrut dosť, tak sa les otvorí a ukážu sa nádherné hory pred pobrežím cez ktoré sa cesta fotogenicky krúti smerom dolu. Neskôr sa pridá aj more a na veľmi nefrekventovanej ceste je to nádherný zážitok. Sklesám to až na pobrežie, kde je riadne teplo, silná premávka, ale zase sú tu už aj iné prírodné objekty pre potešenie oka ako doposiaľ. Dobre to tá príroda zariadila.

V turistickom centre zisťujem, kde sú najbližšie kempy a nakoniec sa niekde ubytujem a konečne vyberiem kuny. Slnko medzičasom zapadlo, za nejaký ostrov, tak sa hádžem do už prázdneho mora. Skočím na večeru do neďalekej reštiky, dám nejaké pivo a idem spať.

Sumár: 374km

3.deň – 17.7.2015 – Bribir –Krivi Put – Senj – Krasno Polje – Štirovača – Gospic – Mali Alan – Zadar

Ráno vyrážam z kempu po pobreží na sever. Na pumpe tankujem a kupujem nejaký proviant na cestu. Dnes je v pláne dosť ciest v horách. Po pár kilometroch za mestom odbočujem do hôr cez dedinku Bribir, kde sa trochu motám. Hľadám v strmých uličkách výjazd na Lukovo. Po chvíli sa mi to podarí a už strmo stúpam nad úroveň mora. Na opustenej ceste stúpajúcej pomedzi stromy ma zaujme väčšie parkovisko s nápisom a šípkou smerom ku pobrežiu. Tuším vyhliadku, rozhodnem sa zastaviť ale neskoro, musím sa otočiť na ceste ale volím zlý manéver. Na úzkej ceste vo svahu sa mi nepodarí dotočiť a v nulovej rýchlosti padám. Motorku kolesami do kopca, plne naloženú a natankovanú sa mi ani s vynaložením všetkých síl nedarí zdvihnúť. Postupne zhadzujem batožinu a podarí sa mi ju zdvihnúť až keď dám dolu úplne všetky veci. Tento zážitok ma vracia do reality, lebo si uvedomujem, že stať sa mi toto v teréne na sypkom alebo inak neideálnom povrchu, tak mám vážny problém.
Dumajúc nad touto situáciou idem pozrieť aspoň zaslúženú vyhliadku. Výhľad je odtiaľto naozaj pekný. Miesto sa volá Slipica a asi ide o jedno z vyhliadkových miest, ktoré sú označené ako Eyes of Vinodol.

Posilnený výhľadom pokračujem v ceste na Lukovo. Cesta je úzka ide lesom a zrazu stretávam plne naložený kamión. Nejak sa opatrne obídeme a ja dúfam, že taký nestretnem niekde v neprehľadnom úseku. Lukovo som ani nezaregistroval a prišiel som na križovatku, ktorá nie je nijak označená. Volím svoj smer späť ku ceste ktorou som klesal predchádzajúci deň od Breze na pobrežie. Cesta ešte hodnú chvíľu pokračuje v lese na nakoniec z neho konečne vylezie. Opäť sa kochám úžasnými scenériami chorvátskych hôr.

O chvíľu už dorazím na spomínanú cestu a podľa mapy sa má moja dnešná trasa od tejto cesty odpojiť len niekoľko sto metrov severne. Pri zostupe som si ju vôbec nevšimol, tak ju pozorne hľadám. Odbočku sa mi podarilo nájsť a valím naplánovaným smerom. Cesta je opäť úzka asfaltová, povrch je celkom dobrý. Premávka je neexistujúca. Našiel som nejakú ďalšiu vyhliadku, no keďže cesta je otvorená a vidno z nej široko ďaleko, postrádam jej význam. Onedlho sa na ceste ukážu cedule oznamujúce 2 zaujímavosti – sklenená kaplnka a nebeské labyrinty. Odbočujem z môjho pôvodného smeru so zvedavosťou. Onedlho dorazím ku sklenenej kaplnke. Nuž, čakal som veru viac. Ide o oceľovú konštrukciu ktorá je celá presklená normálnymi čírymi sklenenými tabuľami. To je všetko. Až je mi to smiešne.

Otáčam sa teda a idem ku nebeským labyrintom. Tu asfalt končí a ku „zaujímavosti“ ide poľná cesta. S nepríjemným zážitkom v čerstvej pamäti sa mi tam na motorke ísť nechce. Je ale asi 34 stupňov a ísť v motorkovom po slnku pešo je samovražda. Nakoniec sa osmelím a idem.
Nebeské labyrinty sú na zemi poukladané kamene z ktorých je vytvorené bludisko. Je ich tu 10 a každý je veľmi nápomocný v každom aspekte života človeka. Ehm. No nič, horko ťažko som sa na šikmej hrboľatej lúke pomedzi kamene otočil a valím ďalej podľa plánu. Cesta je stále asfaltová, uzučká. Pokračujem cez dedinu Alan, za ktorou tesne obchádzam veterné mlyny. Jeden je tesne pri ceste a vedie k nemu servisná šotolinka, tak si robím prehliadku z blízka. Ďalej pokračujem príjemne zvlnenou asfaltkou z ktorej sú stále pekné výhľady až po Krivi Put. Za ním odbočujem na ešte tenšiu cestu po hrebeni na Orlie hniezdo, ktorá onedlho stráca asfaltový povrch a prašnou cestou príjdem na vyhliadku, ktorá je označená ako Orlie hniezdo. Potom už pokračujem ku hlavnej ceste, kde je opevnenie z fotiek bodu záujmu.

Z hrebeňa idem dolu po hlavnej až na pobrežie. Tu si dávam podpriemerný obed s nadpriemerne príjemnou obsluhou a vyrážam. Po pobreží na juh po Sveti Juraj a tu už zase do kopcov smerom na Biljevine a Krasno Polje. Cesta prudko stúpa serpentínami, asfalt perfektne drží, celkom si to užívam. Hlavne teplota klesá, na pobreží už začínajú byť ťažko znesiteľné teploty atakujúce 40 stupňov.

V Krasno Polje odbočujem na horskú cestičku smer Štirovača. Táto o chvíľu už vbehne do lesa a spolu so značnou výškou začínajú byť príjemné teploty pod 30 a vlhký vzduch, paráda. Cesta na Štirovača je ale nekonečná, je strašne úzka a kľukatá, vôbec neubieha. V lese je síce fajn vzduch ale žiadne výhľady. Tu pri jednej zastávke zisťujem zaujímavý fakt. Sú asi 2 hodiny poobede, som na ceste asi od 8 rána a mám za sebou 125km. Nasadám a krútim sa po ceste ďalej. Asi po pol hodine prídem ku prameňu Štirovača, vjazd samozrejme zakázaný. V prameni cyklista chladí pivo a leží na lavičke opodiaľ. Ja sa odstrojujem a dopĺňam zásoby príjemne chladnou vodou z prameňa. Každých 30 sekúnd ma cyklista kontroluje zdvihnutou hlavou, či mu neberiem pivo.

Pokračujem ďalej, stále rovnako kľukatou cestou, tentokrát už v klesajúcom duchu. Mám krízu, zastavujem a ulíham ku ceste do tieňa. 20 minút odpočinku ma postaví na nohy a klesám ďalej. Teplota nekompromisne stúpa nad 30 stupňov a v momente, keď sa cesta vymaní z lesa, tak dostávam facku vnútrozemským rozpáleným vzduchom.

Prichádzam do mesta Gospič a točím viac na juh. Asi 10km za mestom je pri ceste obrnené vozidlo chorvátskej výroby. Ide vlastne len o obrnenú konštrukciu na podvozku nákladného auta. Dlho som sa nezdržal, na slnku sa topím ako karamelka. Pokračujem po hlavnej ceste 50 až do Sveti Rok, kde odbočujem na prechod Mali Alan. Na ceste fotím ešte ako spestrenie tabuľu mesta Papuča, ktorým prechádzam. Odbočka na Mali Alan nie je dobre značená, po chvíli ju ale trafím. Cesta stúpa dlho lesom po šotoline a miestami je trochu hlbší štrk, ale nič vážne. Šotolinka opustí les tesne pred koncom stúpania a následne stúpa už len mierne po svahoch kopcov a je to parádna „podívaná“. Chorvátske kopce sú veľmi fotogenické.

Prejazd je nenáročný, veľmi prašný. Po prekonaní sedla sa otvoria výhľady smerom k pobrežiu, ktoré sú zase iné ako to doposiaľ. Klesanie je dlhšie ako stúpanie a po ceste je ešte niečo ako povrchová baňa na nejaký kameň a nejaká náboženská stavba. Klesanie pod úrovňou diaľnice upozorňuje na nebezpečenstvo prítomnosti mín.
Napájam sa znovu celý zaprášený na cestu 54 smer Zadar. Ešte hľadám odbočku na miesto, kde sa nakrúcal Winnetou. Je to asi 200m od hlavnej tak si robím minizachádzku. Kaňon je veľmi pekný. Je tu iba jedna tabuľa, ktorá ukazuje scény, ktoré sa tu točili v rôznych filmoch.

Pred Zadarom ešte prechádzam zaujímavý Maslenički most, kde ponúkajú bungee jumping. Potom už pokračujem do Zadaru a držím sa južne a hľadám kemping. Ten nakoniec nájdem niekde v Bibinje. Je trochu ošumelý, staré sprchy a vlastne všetko ale stojí len 50Kn. Dám čosi pod zub, zo dve pivká, pofotím západ slnka, zosumarizujem dnešné highlighty a idem spať.

Sumár 313km

4.deň – 18.7.2015 – Šibenik – Skradin – Drniš – Vrlika – Cista Provo – Makarska – Sv.Jure – Vrgorac – Kravice

Ráno vyrážam skoro. Čaká ma dosť dlhý nudný presun popri mori po ceste 8 až do Šibenik. Národný park Krka som špekuloval, že vynechám ale pobrežie je nudné, husto obývané a už je tu premávka. Preto odbočujem do vnútrozemia na cestu 33 a o chvíľu už na Skradin po 56ke. V Skradine to zkrátim po lokálke cez Rupe. Tu ide cesta úzkymi uličkami mestečka až mám pocit, že idem zle. Teplota už je krutá, asi 36 stupňov a každé zastavenie mimo tieňa je kruté. Tesne za Rupou cesta začne prudko stúpať a prekonávať prudké serpentíny. V jednej z nich to klopím trochu akčnejšie ako adhézne podmienky a moje Mitasy E07 po 15 tisícoch kilometrov umožňujú a dávam si efektný low-sider. Rýchlosť je ale malá, ja zastavím takmer okamžite a motorka sa šúcha do kopca iba pár metrov. Celkom som prekvapený lebo s nedostatkom trakcie na suchom asfalte pri klopení sa stretávam prvý krát. Našťastie sa nič nestalo. Motorka je ale zase hore kolesami a samozrejme s takmer plnou nádržou. Zodvihnúť sa mi ju znova nedarí, tak ju tentokrát surovo otáčam na padáku naopak a po zhodení iba pár vecí zdvíham. Dobieha ma cestár, ktorého som pred mestom predbiehal, zastavuje a zjavne rozmýšľa. Vyťahuje foťák a chystá sa fotiť škrabance, ktoré som spravil na vozovke. Pýtam sa ho, či je všetko v poriadku, v tom si asi uvedomí, čo sa stalo a pýta sa ma či som v poriadku ja. Odpovedám, že hej a potom schová foťák a ide preč. Bohvie, čo by sa stalo, keby som musel riešiť poškodenie vozovky...

Pokračujem ďalej vyprahnutou chorvátskou krajinou ktorú na jednej jej strane sem-tam spestrí výhľad na zeleň parku Krka. O chvíľu ho križujem po úzkej ceste cez bujnú zeleň okolo rozvetvenej rieky. Všade sú nejaké búdky, je ale teplo a tu aj vlhko, takže iba robím niekoľko fotiek za upomínania, že tu parkovať nemôžem. Valím teda ďalej a už po niekoľkých metroch nie je po zeleni ani stopa a víta ma opäť nehostinné chorvátske vnútrozemie. Je to ale zase niečo nové.

Prechádzam dedinou Širitovci a po nechutne rovnej ceste prichádzam do mesta Drniš. Odtiaľto hľadám výjazd na Vrlika, chcem ísť ku Peručko jezero. Na pumpe na výjazde z mesta stretávam párik z Bratislavy na Varadere, ktorí idú opačným smerom. Ubezpečujú ma, že v Bosne chladnejšie nebude, ale aspoň je tam lacnejšie.

Cesta ku Poračko jezero prekonáva menšie pohorie, takže zastavujem a fotím nejaké výhľady. Klesanie dolu už je nerušené, iba si všímam zjavne nízku hladinu jazera. Jazero obchádzam po hlavnom ťahu číslo 1 smerom na Sinj. Cesta ubieha celkom v pohode, akurát som od toho asi čakal trochu viac. Cesta je dosť ďaleko od jazera, navyše ju lemujú stromy, takže o ňom skoro ani neviem. Na jeho konci sa ale ukáže pekný záliv a ide k nemu cesta. Tak sa ňou vydávam a dostanem sa až tesne ku jazeru. Nie som tu sám ale miesta je tu dosť, takže pohoda. Chvíľu kvasím a omočím si spotené nohy. Potom kukám do mapy, že kudy kam.

Keď ma to na slnku už prestane baviť aj pri vode, tak znova vyrážam. Pokračujem po ceste 1 a v Sinj ju vymieňam za 60ku vnútrozemím po Cista Pravo. Tu nenachádzam nič zaujímavé, akurát to na mňa začína pôsobiť jemne exoticky. Predsa len vnútrozemím Chorvátska moc ľudí bežne necestuje. Maximálne tak na Plitvice.
V Cista Pravo beriem 39ku na pobrežie smer Makarska. Cesta ide cez hory a je celkom zaujímavá, ale premávka je dosť hustá. V serpentínach klesania na pobrežie stojím na odpočívadle a zastavuje pri mne auto s nitrianskou ŠPZkou. Keď im na obligatórnu otázku odkiaľ-kam oznamujem, že do Bosny a Srbska, tvária sa zmätene. Hold, predstavy o dovolenke sa u rôznych ľudí značne rôznia :-)

Makarsku len preletím, tankujem, zmrzlinujem a konzumujem iné nezdravé nápoje a potraviny a o chvíľu už stúpam po ceste 519 smer Vrgorac. Ešte si strihnem odbočku na Sv.Jure alebo Biokovo. Celkom pekné miesto. Hore pod vysielačom je moment keď sú tam 4 motorové vozidlá. 2 autá so slovenskou značkou, jedno s českou a ja. Obehnem vysielač, čosi zjem a idem dole. Hore je ale príjemných 28 oproti 39, ktoré sú dolu. Cesta je inak dosť úzka, autom to musí byť nepríjemné stretať v protismere iné autá.

Po sklesaní už pokračujem na spomínaný Vrgorac a ďalej na hranice s Bosnou. Tú prekračujem v dedinke Orah. Colník je príjemný, nezávidí mi teplo, ja jemu tiež. Ešte krúti hlavou nad prelepenými znakmi, že vraj je BMW dobrá motorka. Keď to povie bosniansky colník, tak to musí byť pravda.

Vydávam sa teda dedinskou cestou smerom ku hlavnému ťahu M6 smer mesto Ljubuški za ktorým odbočujem na vodopád Kravice. Podľa informácií sa dá dostať až na moto dolu, v tomto teple je tu ale veľa ľudí a zákaz vjazdu neporušujem. Nechávam všetky veci na a pri motorke na parkovisku a v sandáloch si vykračujem dolu k vodopádu. Pekne tu je. Ľudia sa kúpu priamo pod ním, naokolo terasky a piknikujúci Bosniaci a Poliaci.

Čas pokročil a musím vyriešiť nocľah. Vraciam sa na hlavnú cestu smer Mostar a odbočujem niekam do kopca. Po niekoľkých kilometroch v pahorkatine som našiel nejakú odbočku a celkom dobre schovanou čistinkou tak sa skladám. Je dosť teplo, tak staviam klasicky len tropiko kvôli hmyzu. Čosi spoznámkujem a idem spať.

Sumár 384km

5.deň – Mostar – Potoci – Borci – Boračko jezero

Ráno vstávam opäť skôr. Chcem sa presunúť do Mostaru kým bude zase 38 stupňov. Nie som od neho ďaleko. Rýchlo balím veci a vyrážam. Dorazím kúsok po lokálkach na R424. Ako ateista netuším čo je v Medžugorje, takže idem rovno do Mostaru. Cesta pohoda. Sem tam miestni na superšporte bez prilby v šortkách. Pred Mostarom sa cesta príjemne kľukatí cez nejaké kopce. Vchádzam do Mostaru a ako prvá vec ma prekvapí množstvo rozbitých budov. Idem do centra, hľadám pumpu. Je 9 hodín ráno a už je 30 stupňov. Tankujem a snažím sa zorientovať. Fotím kontrast nových a starých rozbitých budov. Spravím pár fotiek starého mosta z mosta oproti, potom sa po ňom prejdem, kúpim nejaké magnetky a idem znova inou cestou do centra. Zháňam potraviny. Tie nájdem až niekde vnútri nejakého sídliska pri trhu. Potom už opúšťam Mostar okolo supermoderného nákupného centra smerom na Sarajevo. Teploty už sú klasické okolo 35 stupňov.

Neďaleko za Mostarom v Potoci odbočujem do kopcov. Podľa mapy by tu mala viesť cesta až do dediny Borci. Cesta stúpa serpentínami po asfalte vysoko nad vyprahnuté údolie. V sedle sa otvára nádherný výhľad do náhornej plošiny. Hneď za sedlom končí asfalt a ja idem po prašnej šotolinke niekoľko serpentín z kopca kým sa neobjaví novučičký asfalt popod skalnaté bralo. Tomu to ale dlho nevydrží a nabieham opäť na šotolinku. Vyjdem do ďalšieho sedla, kde sa kochám znova nádhernými výhľadmi. Prechádzam okolo kamenných ruín, na ktorých sú nejaké hieroglyfy alebo čo. Stretávam niekoľko skútristov, ktorí sa pomaličky presúvajú a za jazdy spolu kecajú. Môj pocit drsného adventure je silne nabúraný.

Cesta ďalej začne klesať ku Borcom a po chvíli vbehne do lesa. Sem tam sa ukáže výhľad a ja pod sebou vidím Boračko jezero a počujem, že to tam žije. Po niekoľkých dňoch v horúčavách ma to tam láka a vnútorne si hovorím, že ak tam bude kemp, tak tam zostanem aj keď nie je ešte ani 12 hodín.

Lesným klesaním po skalách a neskôr hline sklesám až do dedinky Borci a napájam sa na asfaltku. Tá prudko padá do údolia k jazeru. K tomu je platený vstup, v prepočte asi 1euro. Obchádzam jazero, všade kopec ľudí. Jeden kemp prejdem, 3 opití Bosniaci sa chcú so mnou strašne rozprávať, jeden že má yamahu či čo. Mne je ale hrozne teplo tak hľadám nejaký úkryt. Nakoniec obchádzam trochu náročnejšou cestou jazero a dorazím do druhého kempu. Cena na noc 5eur, takže nie je čo riešiť. Majú tu postavený bar okolo veľkého stromu, ktorý slúži ako nosná konštrukcia. Dobre to vyzerá. Bohužiaľ nemám žiadne foto. Dávam nejaké pivo, chladím sa vo vode a relaxujem. Večer som sa zoznámil so Bosňancom Omirom, ktorý je moslim a robí online dating coacha. Zaujímavý týpek, akurát je ramadán, takže ja pijem pivo a on džús. Kecáme dlho do noci. Dozvedel som sa okrem iného, že Bosna má obrovské zásoby pitnej vody a netreba sa báť piť vodu takmer kdekoľvek a čo je v Medžudorje.

Sumár 105km

6.deň – Boračko jezero - Kalinovik – Sarajevo – Goražde – Višegrad – Mokra Gora

Ráno balím stan, lúčim sa s obsluhou baru v strome a s Omirom a idem smerom na Kalinovik. Podľa všetkého to bude z veľkej časti offroad, dúfam, že prejdem bez újmy. Začína to pohodovou asfaltovou húpačkou členitým terénom úchvatným kaňonom rieky Neretva. Prejdem niekoľko dedín, a na opačnom brehu rieky začnem prudko stúpať do hôr. Po zdolaní serpentín, z ktorých sú super výhľady do okolia, a odbočky do poslednej dediny nad kaňonom, končí asfalt a začína slnečná šotolinka.

Cesta je pomerne nenáročná, sem-tam stúpa a zase klesá, premávka neexistuje. Som tu sám. Zaujímavé sú mosty. Prvý je postavený rovno ponad spadnutý starý, ktorého asfalt ešte visí pod ním dolu z brehu. Druhý je ako vytrhnutý z kontextu normálnej slovenskej cesty a zasadený do srdca bosnianskej prírody. O chvíľu zase v kopcoch z ničoho nič obchádzam minaret mešity a zase idem prázdnymi kopcami ďalej. Takto si to užívam a každú chvíľu fotím niečo nové zaujímavé. Nakoniec sa pripojím na hlavný asfaltový ťah R433 na Kalinovik. Príroda a kopce majú zrazu iný charakter. Sú hladšie, je tu menej porastu a pôsobí to úplne inak ako doposiaľ od kaňonu.

Parádnou cestou pokračujem cez Kalinovik smerom ju M18, ktorá ma má doviesť až do Sarajeva. Tu sa stretávam so zvláštnym ustreľovaním zadnej gumy v zatáčkach. Kontrolujem, či nemám defekt ale všetko sa zdá byť v poriadku. Mylne to pripisujem kombinácií vysokej teploty a všadeprítomnými čiarami od oleja na ceste. Nakoniec som až v Srbsku zistil na pumpe nízky tlak pneumatiky, môj vreckový merač ma klamal.

Pomerne neisto dôjdem až do Sarajeva. Cesta sem nie je nudná, no oproti prejazdu hôr po šotoline a následne parádnymi pláňami v okolí Kalinoviku ma nijak nenadchýna.

V Sarajeve smerujem najprv na východ mesta, kde je prameň rieky Bosna - Vrelo Bosne. Parkujem motorku, zhadzujem veci a idem pešo cez park. Je tu dosť ľudí a mne vôbec nepríde zvláštny rozvetvený tok, s prietokom za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Hron pri Brezne. Dôjde mi to až keď vidím tabuľu, ktorá oznamuje, že som pri prameni a ďalej sa ísť nedá. Haluz. Kupujem ešte nejaké magnetky a suveníry, nanuk, chladenú minerálku a nabalený idem späť na parkovisko.

Potom už križujem Sarajevo, kde sa zastavujem ešte po zeleninu a ovocie na trhu v nejakej odbočke, ktorú som si spravil pre spestrenie. Skutočné centrum som nenavštívil, pretože bolo jednak strašne teplo a viac ľudí vrátane Bosniancov ma nezávisle vystríhalo, že si mám dávať v Sarajeve pozor na veci. Tak si aspoň robím kolečko okolo centra a fotím to zaujímavé čo vidím po ceste. Potom už hľadám cestu do kopcov na juhu, kde by mala byť opustená bobová dráha. Trochu som sa pomotal v prudkých uličkách Sarajevského predmestia a nakoniec som našiel správny smer. Cesta dosť prudko stúpa do kopcov, ktoré obklopujú celé Sarajevo. Až keď som sa dostal niekoľko sto metrov nad úroveň mesta na vyhliadku som si uvedomil aké obrovské mesto Sarajevo v skutočnosti je. Domy sa tlačia do obklopujúcich kopcov do impozantnej výšky vo všetkých smeroch. Zaujímavé mesto.

Onedlho na to som už pri ceste videl jeden diel bobovej dráhy, ktorý oznamoval odbočku ku nej. Cesta dolu zaujímavo kopíruje skoro celú dráhu, na viac miestach sa odpájajú užšie cestičky, ktoré dráhu sledujú v tesnej blízkosti. Niektorými odbočkami som sa vydal ale v jednej z nich, kde bola cesta zrazu zahádzaná som mal bohový problém sa v kopci zase otočiť. Tak som cúval asi 50m dolu na zákrutu, kde som dúfal, že sa mi to podarí. Nebudem vás napínať, nepodarilo. Motorka zase išla k zemi, zase natankovaná a zase kolesami v kopci. Našťastie bola poblíž nejaká rodinka, ktorá mi s tou opachou pomohla. Tento pád ma už definitívne uistil v tom, že ak pre nič iné, tak nabalený musím jazdiť s kuframi. Na celom severnom tripe, kde mi motorka spadla snáď 10 krát, som nikdy nemal problém ju zodvihnúť. Ťažisko váhy je nižšie a hlavne neleží úplne na boku. Ale vyskúšať treba. Mať tak o 10cm a 20kg viac, tak tento problém asi neexistuje. S tým ale nič nespravím :-)

Na kopci pod bobovou dráhou bolo vidno zaujímavú zjavne rozbitú budovu, o ktorej som sa neskôr dozvedel že to bolo observatórium. Nenašiel som k nemu ale cestu. Jedna šla dosť prudko do kopca ale bola dosť rozbitá a navyše tam parkovalo obsadené auto, tak som tam nechcel šaškovať.

Potom už som sa vybral naspäť na cestu R446, ktorá ma príjemným profilom doviedla až do mesta Pale. Tu som nabehol na cestu M5, ktorá podľa mapy vedie po napojení na M20 až do Višegradu.

M5ka bola celkom fajn. Narazil som na cintorín vojenskej techniky, potom na parádne upravený kostol v inak rozbitej dedine až som došiel do bodu, kde sa bolo treba rozhodnúť kade do [waypoint nullVišegradu]. Zvolil som dlhšiu a kľukatejšiu cestu R448 do Goražde. Táto začínala veľmi šmykľavým asfaltom, kde som bojoval s trakciou zadného kolesa za sucha v každom vracáku. Potom sa asfalt stratil a po šotolinke som dorazil do Goražde. Tu som nabehol na cestu M20 a po brehu rieky Drina dorazil až do Višegradu. Tu bolo zopár zaujímavých miest ale cesta ma nejako nebavila. Zvečerievalo sa a chcel som sa dostať do Srbska ešte pred západom slnka. Najviac môj zrak priťahovala cesta na opačnom brehu rieky, ktorú som periodicky stretával ako sa hadí zasekaná vo svahu. Snáď nabudúce.

Z Višegradu valím na hraničný prechod na Donje Vardište a cesta ma začína znova baviť. Prechod trvá doslova minútu a už som v Srbsku. Odbočujem do hôr na zjavne pramálo používanú cestu a hľadám miesto na kempovanie. Idem až do sedla a odbočujem na širokú lesnú cestu a slnko už začína zapadať, tak som trochu nervózny. Čakám, že cesta ma dovedie nad tunel kde vidím otvorené pláne. Na ceste ale o 20 večer stretávam lesníkov nakladajúcich kamión, takže otočka. Nachádzam jeden prudší výjazd, oskautujem ho na pešo a valím hore. E07 ma celkom obstojne vytlačila až hore, robím kemp a celkom unavený zaspávam.

Sumár 320km

7.deň – Užice – Čačak – Topola – Kučevo – Donji Milanovac – Orsova – Baile Herculane – Cerna Sat

Ďalší deň bol v pláne len tranzit cez Srbsko do Rumunska. Jediným cieľom bol pamätník pri meste Užice. Ráno vyrážam z kopcov dolu na cestu 28 a nedarí sa mi trafiť odbočku na 173, tak sa pár kilometrov vraciam. 173ka je celkom zábavná cesta. Dovedie ma zase na 28mičku, severne po ktorej pár kilometrov je pekný pamätník. Rozjímam a fotím v nádhernom slnečnom počasí. Báťa tu neúmorne kosí trávnik okolo a pôsobí to tu veľmi kultúrnym dojmom.

Potom sa už kúsok vraciam po 28 a križujem Užice. Zvláštne mesto. Pokračujem hlavným ťahom na Čačak a Topola v duchu čistý tranzit. Pred Topolou ma zaujme násyp, ktorý pôsobí ako duna. Zastavujem a je tu okrem iného zákaz fotenia. Tak to fotím a idem ďalej. Niekde po ceste zase zle odbočujem, čo zisťujem keď sa objavím v dedine Trnava. Trochu medzidedinských spojovačiek a som zase na svojom ťahu. Ďalej smer Smederevska Palanka, pracovne premenovaná na Smradlavá, lebo som sa to vždy snažil nebezpečne dlho a väčšinou neúspešne a hlavne zbytočne rozlúštiť na tabuliach. Na výjazde z mesta po 147 obchádzam gigantický vojenský park plný tankov, diel a všemožnej techniky. Stihnem 2-3 fotky a už ma vyhadzuje službukonajúci vojak. Potom som sa tešil na zapadnuté dedinské ťahy, ktorými som prechádzal smerom na Kučevo a Majdanpek. Tu sa Srbi nijak nezaoberajú s tým v akej vzdialenosti pred alebo po dedine je značka ktorá ju ukončuje. Ak vôbec. To znamená, že svoj jazdný režim, ktorý má pracovný názov „rumunský“ od miesta vzniku mením na „čo hlava dovolí“, ale asi mu budem musieť vymyslieť chytľavejší názov...

Aby som to vysvetlil. V Rumunsku sme kedysi postupne pri cestovaní ustálili dedinskú rýchlosť niekde medzi 70-80 tacho, pretože by tam človek slovenským štýlom jazdy jednak zostarol a druhak pravdepodobne prišiel rýchlo k úrazu, pri zrolovaní kamiónom. Tu v Srbsku som ale prechádzal niekoľko kilometrov pomedzi kukuričné pole 80 kým začala skutočná dedina alebo šiel 80kou prázdnotou aby som následne zistil, že skrátka len chýbala ceduľa konca dediny. Netrvalo teda dlho kým som začal jazdiť rýchlosťou prispôsobenou „najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať.“ To znamenalo do 120 mimo domy a 50-90 pomedzi domy podľa toho ako ďaleko od cesty boli, prípadne naznačovali osídlenie. Poznáte to.

Týmto štýlom prichádzam až ku baniam pred dedinou Majdanpek. Tu sa asfalt zase končí a do kopcov stúpa veľmi ale skutočne veľmi prašná alebo štrková cesta. Obchádzam ďalšie duny, sem sa skočím aj prejsť. Materiál je sypký ako hladká múka. Nechcel by som v tom zapadnúť s motorkou. Prejazd je ale veľmi zaujímavý, z kopca vidno okolité hory a baňu. Cool.

Klesanie už je po nekonečnej asfaltke k Dunaju, ktorý je v týchto miestach už skutočne mohutný. Nudnou cestou 34 idem po jeho brehu a vravím si, čo všetci opisovali na tej ceste okolo Dunaja, však to je šialená nuda. Potom som zbadal priesmyk a začalo to dávať zmysel. Nejaké foto a stretko s 2 motorkármi. V tuneli strácam slnečné okuliare, ale našťastie som na to rýchlo prišiel a našiel ich a dal dohromady.

Valím ďalej po brehu až ku hraničnému prechodu na hrádzi alebo čo to je a beriem smer Rumunsko a za čiarou zase naspäť proti prúdu do Orsova. Tu idem vybrať rumunské Leily a do potravín. Starenka odo mňa žobre peniaze, že je hladná. Dávam jej nejaké ovocie a drobnosti, ktoré nechcem a ona odmieta. Nuž asi je skutočne hladná.

Ďalej idem po ceste E70 smer Caransebes, pracovne premenovaný na Cranberries z dôvodov rovnakých ako Smradlava Pálenka. O kúsok už odbočka na Baile Herculane do doliny. Tu to okolo Lacul Prisaca celkom žilo. Boli nejaké gest housy a všade plno ľudí. Ja idem ďalej lebo ma láka Lacul Valea lui Iovan vyššie v horách za dedinkou Cerna Sat. Cestička je parádna a ja dôjdem na rázcestie, kde ide cesta 66A na Cerna Sat. Je zjavné, že je to šotolina a jemne ma to zneisťuje, pretože je to k jazeru zhruba 40km a čas už je pokročilý. Povrch ale celkom v pohode, dá sa ísť celkom rýchlo, diery sú malé. Za dedinou Cerna Sat je dokonca cesta z betónových panelov ako náš Turčiansky tankodrom.

Prechádzam jedno fajn miesto na kempovanie s vidinou parádnej kempovačky na brehu jazera. Bohužial po príjazde k jazeru som zistil, že to je vodná nádrž s prudkými brehmi všade naokolo, takže epické kempovanie sa nekoná. Vydal som sa teda do zákazu, ktorý dúfam, že je formálny a nie „hardvérový“ v podobe neprejazdnej cesty. Cesta vedie lesom, slnko už zašlo za svah v ktorom idem, svietim si diaľkovým. Miestami trošku hravého blata, ale zvládam. Vzhľadom na to, že nepršalo už niekoľko týždňov tak som prekvapený. Cesta sa nie a nie vymotať z lesa a toto lesné dobrodružstvo pokračuje asi 15km až na druhý cíp nádrže. Tu stretávam skupinku kempujúcich turistov, ktorí sa ma pýtajú aká dlhá je cesta do najbližšej dediny. Niektorí sú už značne podgurážení. Les ale mizne a ja to skúšam ešte ďalej. Cesta trochu vystúpi do svahu a otvoria sa nejaké výhľady. Svetla je už ale málo a fotky nestoja za nič. Sklesám to až ku dalšiemu cípu nádrže na križovatku z ktorej vidím niekoľko kempujúcich skupiniek. Konečne nájdem vhodné nenáročné miesto na spanie. Poblíž kempujúca Rumunska rodina potvrdzuje, že tu kempovať kľudne môžem. Robia riadnu vatru a ja nechápem ako sa tam dostali s Opelom Astra a Agila.

Sumár 533km

8.deň – Vulcan – Bumbesti Jiu – Novaci – Transalpina – Brezoi – Cartisoara – Transfagarasan – Curta de Arges – Poiana – Brezoi - Voineasa

Ráno sa budím skoro. Dnes mám v pláne prejsť aspoň Transaplinu. Vyrážam od vodnej nádrže a stúpam kamenistou cestou do kopcov. Cesta vedie prevažne lesom a sem-tam sa otvoria výhľady na okolité kopce. Neveriacky stretávam niekoľko naložených Dacii Logan. Ona cesta ako celok nie je nejako extra náročná ale sem tam sa nájdu kamenisté technické pasáže alebo prudšie výjazdy. Ja osobne by som sa sem osobným autom asi nepustil no. Cesta stúpa od úrovne nádrže v cca 700mnm až do 1270mnm, kde je nádherné sedlo s miestom na kempovanie. Odtiaľto už len klesá až do Campu lui Neag tesne pred ktorým začína asfalt. Z rána teda pekných 40km offroadu.

Ďalej už teda postupujem celkom rýchlo. Míňam niekoľko menších miest. Stojím v meste Vulcan v pekárni pri ceste a kupujem rôzne druhy pečiva a vodu. Po nezdravých sladkých raňajkách pokračujem po 66A až po hlavný ťah E79 kde sa vydávam južne smer Targu Jiu. Cesta vedie kaňonom rieky Jiu a je v rekonštrukcií. Rumuni ale pracujú na mnohých úsekoch paralelne, takže im to celkom odsýpa. Akurát sú všade semafory. No tento prechod autom musí trvať neuveriteľne dlho. Na motorke červenú neriešim. Vždy sa s autami v pohode obídeme. Cestárske rodeo končí až tesne pred mestom Bumbesti Jiu, ktorého názov mi vždy vyčarí úsmev na tvári. Mr. Boombastic, say me fantastic... ach to boli časy :-)

Od bombastického Jiu po lokálkach na Novaci s využitím mixu rumunsko-srbského jazdného režimu. V Novaci zháňam ešte benzín a vyrážam do hôr. V kopcoch vidím oblaky, dúfam, že si robia srandu. Ja tu celý deň trpím horko a slnečné počasie a zrovna hore má byť zatiahnuté a potenciálne pršať? No idem. Cesta fajn stúpa a stúpa, prechádzam dedinkou Ranca, kde neodolám rumunskej ciorbe. Hore je zjavne oblačno a bolo už aj pár kvapiek, takže dávam počasiu šancu si to trochu vylepšiť kým sa najem. To sa nestalo a tak stúpam v pochmúrnom počasí hore. Na vrchole je dosť oblačno ale po prejazde na druhú stranu kopca sa to zlepšuje. Nie je to úplná fasa, stále je na oblohe dosť oblakov, ale sem tam už aj slnko vykukne, takže je to taká semi-fasa,. Robím zopár mikrooffroadových odbočiek a fotím parádne kopce. Tu by sa dalo hodne potúlať mimo asfalt.

Po rozjímaní valím dolu ale na novom asfalte sa nejak necítim úplne fajn. Sklesám príjemnou cestou až do Lotrului a dávam sa po 7A na Brezoi. Cesta sa razom zmení. Je rozbitá, zvlnená, miestami bez varovania v zákrute bez asfaltu. Skrátka taký ideálny typický rumunský mix pre GS. Objazd Lacul Vidra si strašne užívam. V klesaní na Voineasa si všímam jedno vhodné miesto na kempovanie. Voineasa len prebehnem a vlastne celú cestu na Brezoi ma nič nenadchne. To ešte neviem čo ma čaká na hlavnom ťahu na ceste 7 na Sibiu. Nefalšované kolóny kamiónov, poprekladané osobnými autami. Všetci idú hodne nalepení na seba, zle sa to predbieha. Príjazd na kruháč pred Sibiu je vykúpením. Na pumpe dávam zmzku a nejaké chladené nápoje. Slnko po zlezení z Transalpiny zase dáva a je vysoko cez 30 stupňov.

Beriem to po ceste 1 a odbočujem na 7C známu ako Transfagarasan. Som prekvapený zo slabej premávky, čakal som že to tu bude viac žiť. To je ale dobre. Negatívne som ale prekvapený zase z oblakov v kopcoch. Výjazd na Transfagarasan bol fajn, príjemne ma prekvapil. Hore je preplnené parkovisko, tak nezastavujem a stojím na parkovisku za tunelom. Tu sa znova zhoršuje počasie a počas zostupu mi začína regulérne pršať. Protestne nedávam nepremok a očakávam, že to hneď prejde. No, neprešlo. A tak som celý mokrý, aspoň doklady som zachránil. Za priehradou už neprší a znova sa otepľuje. Cez dediny sa snažím trochu preschnúť v stoji.

Zvečerieva sa a rozmýšľam kde to dnes zložím. Z Curta de Arges, ktorý som si pracovne premenoval na Kurta de Egreš mi mapa ukazovala bielu cestu cez Poiana takmer rovno do Brezoi. Tak reku vyskúšam, a možno po ceste niekde zakempím. Po odbočke na Suici bolo hneď jasné, že cesta bude pochybnej kvality, pretože na premávku tu neboli zvyknutí. Deti hrajúce na ceste rozličné hry, voľne postávajúci ľudia prekvapene pozerajúci na motorkára, samorejme všadeprítomné kravy ainé domáce miláčiky. Ono to všetko v Rumunsku nie je úplne nezvyčajné ale tá koncentrácia v akej sa mi to tu dostalo dávala jasne najavo, že tu moc nemiestnych nejazdí. Už po chvíli mi z pod kolies mizne asfalt a dúfam, že to takto nebude celú cestu, lebo hodín je dosť a podľa mapy ma čakalo ešte dosť dedín, takže bez možnosti zakempovať. Za kopcom nabieham na asfalt a míňam odbočku na Călimănești a pokračujem na Salatrucu a Poiana. Do Salatrucu vydrží asfalt ale ďalej je to polňačka. Cestou hore fajn, ale cítiť, že tu pršalo viac. Vyškriabem sa do sedla, kde by sa aj dalo kempovať ale je tu mokro a hlavne keby ešte viac zapršalo, tak po blate by sa šlo zle dolu. Vydávam sa dolu a zisťujem, že tu pršalo ešte viac ako na strane, ktorou som šiel hore. Polomŕtve mitasy E07 sú okamžite zapchaté blatom a miestami mám teda čo robiť aby som udržal správny smer. Cesta našťastie neklesá príliš prudko, inak by bolo zle. Potom aj klesá ale už je kde-tu aj nejaký štrk, takže sa to nejako dá. Prejazd dediny Poiana je ale celkom zážitok, pretože tu je veľmi blatisto, kamenisto a rozbitá cesta celkom prudko klesá pomedzi domy. Zaujímavé bývanie :-) No úprimne sa priznám, že som bol rád, keď už som bol dolu. Nemám odtiaľ ani žiadnu fotku. V týchto momentoch by sa hodilo GoPro s externou spúšťou.
Dolu som na rázcestí cvakol sochu hrdého rytiera a valil ďalej po 7D na Brezoi. Cesta ďalej bola veľmi pekná, bolo tu aj veľa miest, kde by sa dalo kempovať ale bolo tak mokro že som sa tam cez trávu neodvážil a hlavne som dúfal, že ďalej bude suchšie.

Dorazil som bo Brezoi, kde som tankol a vydal sa znova po 7A opačným smerom, teda na Voineasa. Svetla už seriózne ubúdalo, tak som sa ponáhľal niečo nájsť. Po ceste som aj našiel pár miest, ale všade bola nejaká ceduľa v rumunštine, hroziaca pokutou 5000 leilí, tak som to neriskoval. Nakoniec svetlo pominulo úplne a tak som to dorazil na miesto, ktoré som si všimol okolo obeda keď som tadiaľto šiel dolu.
Po tme svietiac si motorkou staviam stan a uvažujúc čo ďalší deň, zaspávam.

Sumár 564km

9.Deň – Voineasa – Sebes – Deva – Oradea – Miskolc – Domica – Dedinky

Večer som zvažoval, čo s nasledujúcim dňom. Či potiahnem ešte niekam na sever Rumunska alebo to už strihnem domov. Ani neviem vlastne prečo, ale rozhodol som sa pre cestu domov. Ráno som dorazil fajn cestu 7A do Obarsia Lotrului a vydal som sa na sever po 67C smer Sebes. Čakal som ešte „transalpinsky“ charakter ale bol som sklamaný iba krútiaca sa cesta v lese.

V Sebes tankujem, blbne mi telefón, tak ho reštartujem. Po reštarte ma víta nereagujúca obrazovka „Zadajte PIN“. Ťukám, ťukám a PIN nezadávam. Asi mal toho tiež už dosť. Zo Sebes do Deva krátky úsek diaľnice a z Deva E79 do Oradea. Slniečko opäť nesklamalo a držalo už od ranných hodín teplotu cez 30 stupňov. E79 bola navyše takmer po celej svojej dĺžke v rekonštrukcií. No asi prvé 2 semafory som vydržal čakať na červenú. Ďalších niekoľko desiatok som šiel bez ohľadu na farbu svetla. Problém nastal len keď vpredu čakali na červenú aj policajti. Ale potom kamsi zapadli chvalabohu.

V Oradea som v kauflande minul posledné leily a hor sa do Maďarska. Debrecen, Miskolc padli v hrozných horúčavách. Za Miskolcom sa začali zbierať škaredé mračná, rovnako ako naposledy keď som ho obchádzal. Vtedy sme tomu ušli. Tentokrát to vyzeralo nádejne ale nakoniec som nemal toľko šťastia. Chytá ma riadny lejak. Kým stihnem zareagovať som celý mokrý. Z hlavného ťahu na Slovensko odbočujem ešte severne a chcem prejsť hranicu pri jaskyni Domica. Trochu sa motám po miestnych dedinách, nemám takú podrobnú mapu. Pri jednom otáčaní mám ešte dlhú nohu a motorka je zase na zemi. Našťastie mi ju miestny pomáha zdvihnúť, takže nemusím zhadzovať veci. Tesne pred hranicou je mokrá cesta a zadná pneu sa abnormálne šmýka aj pri brzdení aj pod plynom a musím ísť strašne opatrne. No už má za sebou skoro 18000km, takže zjavne stačilo. Predná pneumatika našťastie drží dobre. Pri Domici ešte šponujem reťaz a potom to už na šupu dôjdem na Dedinky do kempu. U Pelého dám chutnú večeru a zo dve pivká. Telefón sa oživiť nedarí a idem spať.

Sumár 675km

10.deň – Dedinky – Hrabušice – Vikartovce – Važec – Ružomberok - Žilina

Ráno vstávam a je zatiahnuté. Balím veci už len tak hala-bala na cestu domov. Ešte si ju spríjemňujem prejazdom sedla Kopanec, kde som už dávno nebol a potom klasika obľúbenou trasou a od Važca len technickou cestou domov.

Na obed som doma a snažím sa z nefunkčného telefónu vymlátiť fotky a nové kontakty, ktoré som pozbieral po ceste.

Sumár 191km

Záver

Za necelých 9 dní som si strihol také malé Balkánske kolečko. Z Chorvátskych kopcov som bol nadšený, veľa toho ale bolo v lese. Najpríjemnejšie prekvapenie bola Bosna, kam sa určite oplatí ísť, obzvlášť na motorke s ktorou nie je problém cestovať po neasfaltových cestách. Srbsko bolo dosť zvláštne, nejak ho ťažko uchopiť a odporučiť, šiel som ale len tranzit jemne spestrený o bočné ťahy. Rumunsko klasicky paráda, škoda počasia vo Fagaraši.

Určite sa toho dalo po ceste namiešať omnoho viac, ale chcel som skôr takú širokospektrálnu rýchlovku ako detailnú motanicu v jednej lokalite. Celkovo som prešiel bez pár kilometrov 4000km a osobne spokojnosť.