Avšak pekne od začiatku. Do Budapešti chodím rád, aj napriek tomu, že tam stále prídem toho správneho smeru, potom po 10km jazdy v meste zle odbočím, približne 60-90min hľadám objekt a som tam. Rekord v blúdení 115km po meste, skús nájsť v Budapešti strelnicu, bez mapy, maďarčiny, angličtiny. Najväčší omyl na spiatočnej ceste, keď som v noci prišiel ku vodnému dielu Nagymaros, namiesto prechodu pri Lučenci. To bolo už dávno. So skútrom je všetko ináč a ľahšie.

125tka nieje najvhodnejšia na cestu Košice-Rožňava, keď má max. 85, je vlastne nebezpečná, aj keď je cesta široká a prehľadná. Čas odchodu 16 hodina, tiež nie najvhodnejšia. Moja pozornosť je rozdelená na sledovanie premávky za mnou 60%, a vpredu zvyšných 40%. Svoju deprimovanosť si teda liečim na starých Aviách a Š 1203. V Rožňave odbočujem doprava smer Dobšiná-Poprad, pretože chcem pozrieť Dedinky a hlavne vybehnúť na Dobšinský kopec, nechápem, ako na ňom na trase približne 7.5km môžu mať najlepší čas okolo 2.35min. výhľad z kopca na dolinu rozhodne stojí za to, krásna krajinka, prichádzam ku vode. Takmer každí vie, že je vždy studená. Všetko pôsobí ekologicky, sviežo, ale pod hladinou to asi kóšer nebude. Po dne je plno zdochnutých rýb, vlastne nikde inde v SR som to nevidel, bolo to aj minulý rok.

Vraciam sa na cestu Rožňava – Lučenec, kde zažívam svoj najväčší strach na dvoch kolesách. Idem dole kopcom a predo mnou je mierne esíčko, asi ma kamionista nevidel a tak si zrezal zákrutu, nechal mi asi meter a niečo vozovky, vrátane krajnice. Nasadzujem svoj nacvičený trojprstový chmat, ľavý palec klaksón a ukazovák a prostredník brzda naplno, pravá predná len-tak decentne. Vykúpaný v pote a najedený z kyseliny, čo vstrekla do žalúdka a zastavujem sa pozrieť, či mi svieti svetlo, nezľaklo sa svieti. Prehliadol ma asi kvôli stromom. Mal by som byť rád, že je skútrik pomalý.

Prichádzam do Lučenca a skúter dávam ku švagrovi do garáže medzi CBR 1000F, VFR, dve staré Gilery, nejakú Kawu a dva neidentifikovateľné skútre. Zbadá ma a hovorí :“To na tom si prišiel? Chceš ísť do Pešti?“ Kontrujem :“Nevadí, že odložím svoj skúter medzi motorky, čo sa kazia?“ A sme zvítaní. Trápi sa s novou laminátovou nádržou na prestavbu. Veru chlapče s tým Ti nepomôžem.

Ráno vyspinkaný a najedený okolo 9 h vyrážam na V. Krtíš. Konečne zákruty, kde musím brzdiť. Ó mať tak 5x viac koníkov ako mám. Bola by to zábavka. Som ignorant benzíniek Slovnaft, ale musím tankovať pre mňa historicky najdrahší benzín. Prichádzam na prechod, Slovenské Ďarmoty a pohraničiar je trošku nevrlý a pýta sa čo idem fotiť (vidí statív) a kde. Ale hneď ma napadla odpoveď, ktorú by som pred 5 rokmi aj vyslovil, Idem do Mekky východoeurópskeho pornopriemyslu fotiť malé deti v sprche. Ale už som mäkký. Cesta do Pešti je v pohode asi 40km pred mestom je už premávka taká hustá, že nebránim nikomu v rýchlejšej jazde a všetci ideme v kolóne. Tu zažívam svoj kladný motošok. Registrujem moto, definujem BMW 1150GS, chlap prvý dvíha ruku, odzdravujem. Bez komentára. Zdravenie je každého osobná vec.

Som v Pešti. Zisťujem, že nemám plán cesty, ale máme predsa skúter, cesty sú voľné. Čože je to 3km kolóny. Pozor prichádza moja disciplína, jazda medzi autami. Totižto každé ráno otváram 5dverí, vyberám skúter a zatváram 5 dverí zárubne 80cm a 90cm. Kto už môže mať lepší tréning? Nasmerujem to do centra, tam sa orientuj podľa mostov a toku Dunaja. V centre je nespočetne krásnych budov, tú najkrajšiu som definoval ako Dom sv. Štefana, je obrovská.

V uličke (6. októbra-asi) smerujúc kolmo na rieku a budovu je múzeum televíznej techniky, je zdarma a ak si elektrotechnik budeš tam dlho. No nazveme to magnetofón z r. 1940, strihacie pulty z TV r.1960, magnetoskom 1964. TV kamery. Tak s tými kamerami natáčali Miazgovcov?

Túlam sa po centre, vychutnávam priepustnosť ciest pre skúter. Takmer 99% vodičov sú vrcholne disciplinovaní. Niektoré predpisy nedodržujem, totižto prejazd na červenú, keď je križovatka zo všetkých strán zapchatá. Otáčanie cez dvojité čiary atď. sa všeobecne toleruje.

Ak si nebol s deťmi pri mori určite nevynechaj prehliadku Tropicaria. www.tropicarium.hu.

Je tam v šere umiestnených mnoho akvárií a hlavne jedno obrovské s rozmermi 7x10x4m. Aj je zakomponované v pološere s možnosťou sedenia na malom pódiu a kľudne môžeš suchý vychutnávať podmorský svet. Ak budeš mať šťastie uvidíš kŕmenie žralokov potápačmi. Krásne sú murény, pyrane a vlastne všetko. Je to na dolnom konci mesta smer na Balatón, ale už 10km predtým sú návestia Capona a Tesco sú pri sebe. Je to na ul. Nagytetenyi.

Trochu sa občerstvím a pomaličky sa vraciam cez mestskú špičku a centrum okolo Dunaja. Od Tropicaria po značku koniec Budapešti je 29 km, trvá mi to asi 50 min. Pre istotu si zapnem ventilátor chladiča, asfalt je rozpálený a je kľučkujem medzi autami.

Motorkárov je všade plno a ak je to len trochu možné vzorne sa zdravia, bezohľadu na druh moto. Usudzujem, že je zbytočné chodiť na motovýstavy, pretože všetko uvidíš na ceste od 600tisícových BMW cez Ducati, politrové skútre atď. Evidentne je vidieť, že ľudia sú tu majetnejší. Niekde pri meste Vác, zastavujem na mini odpočívadle, kľačím pri skútri. Prechádza moto, brzdí, otáča sa, zastavuje. Pýta sa, či je všetko OK. Keďže viem po maďarsky povedať len kladivo, vodný pavúk, horčica, lámanou nemčinou mu ďakujem za ochotu som OK. Aj keď vlastne nie som, lebo som... to správne slovo je nadšený. Cesta z hraníc do V. Krtíša je opäť skvelá. Prichádzam do Lučenca, kde za mnou pricestovala ženuška. Som trochu unavený a veľmi spokojný. Na druhý deň skútrujeme po okolí, ale to už je iný príbeh. Spiatočná cesta do Košíc je kľudná, bezpečná a priznám sa trochu pomalá, aj keď skútrik maká svoju maximálku. Sám som zvedavý dokedy bude tie niekoľko hodinové maximálky tolerovať a znášať. Čas ukáže.