Potreboval som zohnať sparring partnerov, lebo som nemienil prejsť len jedinú asfaltovú cestu, ktorá na Islande je a ktorá vedie dookola celého ostrova. V teréne, ktorý ma najviac lákal zase hrozí riziko, že keď mi motorka padne, tak ju viac nezdvihnem. (Zaujímalo by ma, ako Brezovar dvíha to svoje hebedo. Ak tvrdí, že mu to nikdy nespadne, tak je Pišta Zázrak.) Navyše, keď som kupoval KTM 950 Adventure, tak som si povedal: “Si vysoký, kúp si Adventure S (vyššia verzia)!“ Osudová chyba. Na ceste ako tak, ale v teréne padám pomaly na každom kilometri, lebo je jednoducho privysoká. Takže spolucestujúci museli byť. Povedal som si, že doprajem aj dieťaťu, tak som zadovážil ďalšiu KTM aj pre syna Jakuba. Do tretice sa pridal kamarát Gažko (Igor) z Liptovského Mikuláša na stroji takej istej značky. Pohodový chlapík, ktorý vie vyriešiť každý problém, vždy vie kde zrovna je, motorka mu padá málokedy a v úlohe navigátora zablúdil len raz. Šľak ma ide trafiť z takých ľudí, lebo si pri nich uvedomujem, aký som od prírody mantavý. Postupne sme mu s Jakubom prenechali rozmýšľanie za celú našu výpravu. Jakub, keďže plynulo hovorí anglicky a španielsky, prevzal úlohu tlmočníka a vybavovača a ja som úplne vypol aj tak chabú mozgovú činnosť a venoval som sa len pučeniu očí a občas pokusu niečo odfotografovať. Jo, a keďže nemám žlčník a som neustále hladný, tak som sa sám ustanovil do funkcie hlavného kuchára výpravy.
Vyrazili sme z Bratislavy 5. 8. 2005 doobeda, aj keď v pláne bolo večer predtým.

Išli sme do Prahy, kde som se ešte zdržal v práci, naložili sme drapáky Metzeler Karoo, ktoré sme na Slovensku nezohnali a pokračovali ďalej. V Dubí sme si dali posledné „levné jídlo“, poobzerali miestne krásavice a vyrazili do sveta. Nemecko bola jedna veľká otrava po diaľniciach, jediné spestrenie bol docela slušný lejak v okolí Drážďan, ktorý otestoval naše „raincoaty“, čo sme kúpili v Prahe a krátky nočný spánok na benzínovej pumpe niekde pred Hamburgom. V sobotu sme sa flákali cez Nemecko a Dánsko.V Dánsku to vyzeralo na sťahovanie národov, takže predpokladaných 130 km/h po diaľnici bolo len zbožné prianie. Ku koncu sme sa aj obávali, či vôbec stihneme trajekt. Stihli sme, ale objavila sa prvá chyba v logistike: Trajekt išiel o 21.00 namiesto o predpokladanej 17.00. O 17.00 ani nemal ísť, to bol len zmätok v našich hlavách.

6.8. sme sa v Hanstholme nalodili a zaliezli do kajuty. More bolo dosť rozbúrené a cesta divoká, takže loď bola ľudoprázdna. Igor s Jakubom tlačili do hlavy Kinedryl a takmer nevyliezli z kajuty. Vylodili sme sa 8. 6. o 6.00 faerského času (o hodinu menej ako na Slovensku) v hlavnom meste Faerských ostrovov, v Tórshavne.

Trajekt musia v Tórshavne opustiť všetci moreplavci cestujúci na Island a ten zatiaľ pokračuje na Shetlandy a do nórskeho Bergenu, odkiaľ sa vracia späť na Faery. Tým pádom sme mali pred sebou takmer tri dni na týchto, ako sa ukázalo, nádherných ostovoch. Na charakteristiku Faerských ostrovov musím použiť vetu zo sprievodcu Lonely Planet: „...zostávajú akýmsi autonómnym útvarom blúdiacim medzi nezávislosťou a dánskou nadvládou.“ Sám by som to lepšie nepovedal. Faktom je, že majú vlastnú menu (1:1 s dánskou korunou, ktorá platí tiež) a štátnu zástavu. Obrana a zahraničné veci spadajú do kompetencie Dánska. Úvahy o samostatnosti naberajú na vážnosti v rokoch bohatých úlovkov, naopak utíchajú v časoch nezdaru. Ekonomika je takmer závislá od rybolovu. Momentálne majú Faerania problémy s liahňami lososov, ktoré pred pár rokmi napadla pliaga a museli ich všetky vyhubiť. V takýchto časoch vždy vyšlú vážených svojho rodu do Dánska žiadať o dotácie a na čas je so samostatnosťou pokoj. Aj keď spadajú pod Dánsko, nie sú členmi EU. Pravdepodobne hlavne kvôli rybolovu, podobne ako Nórsko.
My sme hneď po vylodení vyrazili na cesty. Prejazdili sme krížom krážom všetky ostrovy na ktoré sa dalo dostať podmorskými tunelmi. Jazdili sme po asfaltových cestách, iba na ostrove Vágar sme zaradili enduro, ba priam až trialovú vložku počas ktorej sme sa úspešne všetci traja vyváľali. Ja som ako bonus pridal utrhnutý hliníkový kufor, ktorý som vláčil za sebou. Tak som sa kochal okolím, že som si to ani nevšimol a zastavila ma až gestikulácia chalanov.
Mimochodom na ostrove Vágar je jediná dostatočne rovná a veľká plocha, na ktorej sa dalo postaviť letisko.
Nebudem popisovať celú trasu, stačí si pozrieť fotografie (23).
Prvú noc sme strávili v stane vedľa malej priehrady a druhú v záchrannej búde.

Najazdili sme tu cca 500 km. V stredu 10. 8. sme sa presunuli späť do Tórshavnu, nalodili sa opäť na Norrönu a o 18.00 vyplávali smer Island. Ešte pred nalodením sa nám prihovorili dve slovenské deti, ktoré aj s rodičmi už nejaký čas žijú na Faeroch. Zjavne boli šťastní, že stretli niekoho zo svojej vlasti. A my tiež!
Do prístavného mesta Seydisfjordur sme dorazili 11. 8. okolo 9.00 ráno. Ihneď sme sa presunuli do 20 km vzdialeného mestečka Egilsstadir. Tu sme v pneuservise obuli drapáky a nechali si uložené Pirelli.

Vymenili sme si peniaze, zoradili sa do lajny a vyrazili v ústrety dobrodružstvu. Gažko prvý, vyzbrojený mapami, GPS a orientačným talentom, za ním Jakub s nulovými skúsenosťami v premávke, ale obstojnými z motokrosu a supermota a nakoniec ja s vypleštenými očami. Veľmi rýchlo sme zistili, že drapáky boli tá správna voľba. Cesty boli prevažne šotolinové, kamenisté. Išli sme smerom na juh, okolo vodopádu Hengifoss, na ktorý sme si aj vyšlapali, až k vyhasnutej 1833 m vysokej sopke Snaefell. Krajina bola nádherná. Nevedel som čo skôr robiť, či si užívať terénu, kochať sa ako Hrušinský vo Vesničko má středisková alebo fotiť. Tesne za Snaefellom sme sa dočkali aj prvej plaveckej vložky. Island nám pripravil prvý zo svojich povestných brodov. Najprv som ho prešiel napešo, potom sa prvý odhodlal Gažko, najodvážnejší spomedzi nás.

Nakoniec sme to úspešne zvládli, kúsok za brodom postavili základný tábor a po rýchlej večeri zaliezli do spacákov.

Na druhý deň sme to otočili na sever a okolo nádherných vodopádov Dettifoss a Selfoss sa vydali na najsevernejši bod Islandu – Hraunhofnartangi, vzdialený len 3 km od severného polárneho kruhu.
Večer, za tmy, hmly a dažďa sme dorazili k záchrannej búde, ktorá mala dokonca aj garáž!

Ďalší deň sme sa pustili smerom na juhozápad k jazeru Mývatn. Okolie jazera je úchvatné. Mal som pocit, že práve tu niekde musí byť brána do pekla. Vlastné jazero je pokryté množstvom malých ostrovčekov, ktoré vyzerajú ako malé sopky a vznikli výbuchom plynu. Jazero má jednu špecialitu. Všade poletujú myriady malinkých mušiek. Našťasie avizované komáre mali asi dovolenku a mušky neštípali. Z Mývatnu sme pokračovali pár kilometrov na juh, kde sme prespali v dokonale vybavenej záchrannej búde. Cesta medzi Mývatnom a záchrannou búdou bola predzvesťou zaujímavej enduro vložky, ktorá nás čakala nasledujúci deň.
Na štvrtý deň nášho pobytu na Islande tak skoro nezabudnem. Prechádzali sme obrovským lávovým poľom, ktorým viedla cestička absolútne neprejazdná terénymi autami na aké sme zvyknutí. Akú takú šancu by mali BVP, tank a špeciálne upravené terénne autá na obrovských kolesách. Väčšinu času sme išli na jednotku za výdatného spojkovania. Ja osobne som sa dosť trápil, lebo od odchodu z domu som mal problém s motorkou a v takomto teréne sa to naplno prejavilo. Zaklepali sa mi výfukové ventily (po návrate v servise KTM zistili, že nemali žiadnu vôľu), motor sa v jednom kuse dusil, absolútne sa mi nedarilo nastaviť volnobežné otáčky, ktoré fungovali akoby boli ovládané funkciou RANDOM. Keď mi v zátačke v miernom náklone zhasol motor, šiel som vždy okamžite k zemi. Problémy mal aj Jakub, ktorý pri svojej výške 177 cm často nedočiahol na zem a gravitácia to potom vždy vyriešila za neho. Proste padali sme ako hnilé hrušky. Do toho všetkého nám takmer v jednom kuse pršalo a vo vzduchu stále visel defekt lebo lávové pole bolo plné ostrých kameňov. Defekt na zadnom kolese by v týchto ľudoprázdnych končinách bol dosť značným problémom. Ale o tom neskôr, lebo samozrejme sme sa pichnutiu o pár dní nevyhli. Po lávovom poli nasledoval úsek pokrytý čiernym pieskom.

Teplota tu poklesla na 2 – 5°C a začala byť dosť kosa na ruky a nohy. V pieskovom poli sme sa s Jakubom opäť značne vytrápili. Mali sme vpredu obuté Metzeler Karoo, ktoré majú štuple dosť nahusto. Okamžite sa obalili pieskom a vytvorili v piesku neovládateľnú slicku. Gažko mal vpredu Michelin Desert a bol vysmiaty... Priznám sa, mali sme toho aj s Jakubom plné zuby, lebo sme padali ako vojaci vo filmoch z bojov o Dukelský priesmyk. Totálne vytrápení, mokrí a premrznutí sme dorazili k sopke Askja. Sopka je vyplnená údajne krásnym a najhlbším (217m) jazerom na Islande. Jakub a ja sme po predchádzajúcom padaní odmietli k jazeru šlapať. Gažko sa vybral sám, ale tiež to vzdal, lebo to bolo pár kilometrov napešo a tiež sa mu v daždi a 4 °C nechcelo. Snáď nabudúce...

Za Askjou nás čakali ďalšie brody:

Celí vytrápení sme dorazili k ďalšej záchrannej búde Peturskirkja neďaleko Mývatnu. Bola v nej petrolejová piecka, ktorú som sa snažil namiesto varenia neúspešne rozchodiť, takže sme zaľahli bez večere, za čo mi chalani celkom po práve vynadali. Ale keď ja som tak veľmi chcel trochu tepla...
Piaty deň bol odmenou za predchádzajúce trápenie. Pršalo menej a my sme jazdili v prekrásnej krajine po šotolinových cestách. Pofotili sme vodopády Dettifoss a Selfoss z opačnej strany ako predvčerom a dosť zavčasu sme sa utáborili v kempe Laugafell vo vnútrozemí. Navaril som poriadnu dávku jedla, chalani postavili stan a potom sme sa do noci čvachtali v bazéne s horúcou vodou z neďalekého prameňa.

Na ďalší deň sme vyrazili neskoro, lebo od rána mrholilo a príliš sa nám do toho počasia nechcelo. Kúsok za chatou nás čakali ďalšie brody, ale to sme už boli skusení brodiči, takže nás nevyviedli z miery. Postupom času prestalo aj pršať a my sme fičali k severnému pobrežiu. V podvečer zase začalo pršať a to tak, že veľmi. Nedarilo sa nám ani nájsť vhodné miesto na prenocovanie. O 22.00 sme dorazili k farme Gauksstadir. Nebolo inej možnosti, len vyslať Jakuba žobroniť o nocľah. Po dlhšom presviedčaní bol náš vyjednávač úspešný a domáci nás uložili do maštale k štyrom krásnym islandským koníkom. Bol to pravý 5-hviezdičkový hotel.
Siedmy deň sme jazdili pozdĺž severného pobrežia smerom na západ k nášmu daľšiemu cieľu – Westfjords. V priebehu dňa sme si dali pauzu pri mori, vychutnávali slnko a sušili veci. Večer, za dažďa sme sa uchýlili opäť do záchrannej búdy.
Ráno sme vyrazili na cestu okolo Westfjordov, ktoré veľmi pripomínali Faerské ostrovy. Pri jednom z vodopádov (Fjallfoss – Spievajúce vodopády) sme stretli český manželský pár na Subaru. Boli už na Islande tretí krát a na ďalšej ceste sme ich za intenzívneho mávania a blikania ešte pár krát stretli. Večer sme našli asi jedno z najlepších ubytovaní. Bazén s horúcou vodou a šatne. Opäť sme sa do noci čvachtali vo vode, pozorovali polárnu žiaru a tešili sa zo života. Ja som si dokonca zvýšil denný prídel cigarillos z 1 na 3 kusy. Prespali sme v šatniach a ráno, za slnka si dali výdatné raňajky.

Deviaty deň sme pokračovali v putovaní po Westfjordoch. Navštívili sme najzápadnejší bod Európy – Látrabjarg, kde žije jedna z najväčších kolónií vtáctva na Islande. Mali sme šťastie a podarilo sa nám zazrieť aj tulene. Večer sme zakotvili v plavárni napájanej horúcim prameňom. Po čvachtaní nasledovali špagety s fazuľou. Vonku ale pršalo a nechcelo sa nám stavať stan, tak sme ostali v šatniach a dúfali, že nás nikto nevyhodí. Ale vyhodil. Museli sme sa vysťahovať, ale našťastie dedinčania mali v budove plavárne jednu izbu na prenájom za rozumné peniaze (2000 Ikr = 1000 Sk).

Nasledujúci deň sme išli smerom na juh a prešli polostrov Snaefellsnes. Prechádzali sme popod veľký ľadovec Snaefells-jokull, ktorý pokrýva 1446 m vysokú vyhasnutú sopku opäť menom Snaefell. V románe Julesa Verna „Cesta do stredu zeme“, bola práve táto sopka bránami do útrob zemegule.
Pár kilometrov za ľadovcom, keď sme už pomaly začali hladať miesto na spánok sa nám prihodilo to, čoho sme sa dosť obávali. Pichol som zadnú gumu. Chalani si ani nevšimli, že na nich blikám a trúbim a utiekli mi pár kilometrov. Potom našťasie zistili, že im chýba kuchár, tak a radšej vrátili. Neďaleko cesty bola farma, na ktorú sme sa so zvolením majiteľov prichýlili a pustili sa do opravy defektu. Opraviť defekt zadného kolesa na KTM 950 Adventure je v poľných podmienkach takmer neriešiteľný problém. Koleso má šírku 4 palce, používa sa 150 guma a má tak tvarovaný ráfik, že je nemožné gumu odlepiť od ráfiku. Skúšali sme najprv stlačiť gumu stojanom a váhou druhej motorky. Márne. Domáci to skúsil zverákom. Opäť márne. Kúsok vedľa stál traktor, ktorý mal vpredu lyžiny obdobné ako má vysokozdvižný vozík. Používajú ich na zvážanie balíkov sena. Nelenili sme, podložili gumu pod lyžiny a váhou traktora sa konečne podarilo gumu odlepiť od ráfiku. Vymeniť dušu už bola malina, ktorú zvládol s mojim obšmietaním sa a zavadzaním Gažko. Po úspešnej oprave defektu sa nad nami zmilovali domáci a ponúkli nám nocľah v ich hosťovskom dome. Nič viac sme si nemohli ani želať. Koniec dobrý, všetko dobré!
Ráno sme sa domácemu poďakovali, ja som mu ešte vtisol do ruky 1500 Ikr za ochotu a frčali sme ďalej. Smer bol jasný. Na Reykjavík. Cestou sme sa zastavili v mieste veľmi významnom v islandských dejinách v oblasti menom Þingvellir. Tu bol v roku 930 založený Alþing, prvý islandský parlament. Miesto je tiež povestné obrovskou tektonickou trhlinou Almannagjá, v ktorej sa stretávajú americký a európsky kontinent a vzájomne sa na seba nasúvajú.

Pokračovali sme do Reykjavíku, ktorý mňa osobne nijak neuchvátil a nebyť toho, že tam Gorbačov s Reganom zbúrali berlínsky múr, tak by som sa mu radšej vyhol. Reykjavík má 172 000 obyvateľov, čo je viac ako 60 % obyvateľstva celého Islandu (280 000). Celý čas sme tu uvažovali nad tým, z čoho islanďania kupujú tak drahé autá, keď sme mali pocit, že všetci sa len motajú okolo mora, kosia trávu alebo natierajú svoje domy. Najväčšiu radosť mi Reykjavík spravil tým, že sa mi podarilo kúpiť knižku fotografií legendárneho islandského fotografa Sigurgeira Sigurjónssona.
Z Reykjavíku sme za dažďa pokračovali k Modrej lagúne, čo je prírodné kúpalisko s neuveriteľne belasou termálnou vodou. Stojí hneď vedľa elektrárne, ale keďže na Islande máte pocit, že môžete kdekoľvek jesť aj zo zeme, tak to nebolo na závadu. Prišli sme ale neskoro a už bolo zatvorené. Navyše vstupné bolo 1400 Ikr na osobu a to sa nám zdalo za pár minút čvachtania, keďže sme toho ešte chceli veľa vidieť, predsa len dosť. Mali sme totiž v úmysle sa ráno vrátiť a okúpať sa.

Jedenásty deň sme ukončili v Grindavíku v kempe. Počas stavania stanu prišiel taký lejak, že sme totálne premokli. Ja som radšej spal kompletne oblečený, aby všetko na mne uschlo. Bál som sa, že na druhý deň bude mrchavo a budem musieť cestovať v mokrom. V tom čase ma už dosť pobolievali všetky kĺby a nechcel som riskovať. Reklamoval som funkciu kĺbov po návrate u svojej mamy, ale tá čosi bľabotala o vypršanej záruke.

Ráno, v dvanásty deň na ostrove, sme sa vrátili obzrieť si Modrú lagúnu za svetla a s hrôzou sme zistili, že zozadu sa dalo dostať k vode, takže sme sa večer kľudne mohli vyčvachtať. Odtiaľ sme po južnom pobreži polostrova Reykjanes fičali smerom na východ, neskôr severovýchod smerom k legendárnemu gejzíru Geysir (podľa neho sú pomenované všetky gejzíry na svete) a vodopádom Gullfoss. Pri Geysire sme stretli chlapov z bratislavského Elektrovodu, ktorí na Islande stavali stožiare vysokého napätia. Docela nás to potešilo stretnúť našincov. Od Geysiru sme sa vydali smerom na juhovýchod do podľa mňa asi najkrajšej oblasti Islandu – Landmannalaugar. To sme ešte netušili, že posledné dni na Islande nám prinesú zážitky typu nevídané neslýchané. Začalo to tým, že navigátor Gažko prvý krát zlyhal a vohnal nás do terénu, kde sme sa kompletne vyváľali a nacvičovali dvíhanie motoriek. Potom sme trafili na správnu cestu a popri elektrovoďáckych stožiaroch prišli až k turistickej chate, v ktorej sme prespali. Chata nebola zamknutá, bola kompletne vybavená a po odchode sa muselo vyupratovať a peniaze sa nechávali v kasičke pri dverách. Od rána pri raňajkách sme pozorovali brod v diaľke, ktorý vyzeral byť dosť hlboký a stál nám v ceste. Kubo vybehol na kontrolu brodu a odporučil plavecké oblečenie.
Takže náš trinásty deň sa začal plaveckých výcvikom. Brod bol fakt asi najhlbší a najdlhší z toho, čo sme doteraz skúsili. Ja som ho prešiel prvý v pohode, za mnou Gažko s menšími problémami, najhoršie dopadol Kubo, ktorý si zaplával. Zodvihol však motorku sám a ani ho nebolo treba zachraňovať.

Po brode sme pokračovali vpred. Viete si predstaviť našu zúfalosť, keď po pár metroch sa objavil ďalší brod. Ešte dlhší a ešte hlbší. Najkrajšie na tom bolo, že brod sa vracal na pôvodný breh, to znamená, že oba brody sme brodili zbytočne. Prvý vyrazil Gažko. Trafil dobre cestu a prebrodil elegantne ako baleťák. Až na to, že vlna ktorú vytváral sa mu valila až cez stehná. Vodu som mal po kolená. A to mám 188 cm. Druhý som vyrazil ja, ale žeby bez problémov, tak to sa povedať nedá. Prúd ma zviezol trochu nižšie, kde boli dosť veľké kamene, na ktorých som ostal visieť a samozrejme sa okúpal aj s motorkou. V tej chladnej vode som vyskočil ako sa na môj pokročilý vek ani nepatrí a v pikosekunde zdvihol motorku. Nemal som však šancu sa z toho dostať. Do toho neustále skapíňajúca motorka, proste radosť. Gažko musel do vody a pomôcť mi. Rovnako dopadol aj Jakub, ktorý za jazdy trafil pod vodou nejaký kameň, ktorý ho v zlomku sekundy otočil o 90° smerom po prúde. Je to krásne vidieť na videu:

Jakubovi som musel ísť pomôcť aj ja, aby sme ho z tej šlamastiky dostali. Všetko to trvalo len pár minút, napriek tomu sme mali po vylezení necitlivé nohy. Ale zato čisté ako nikdy predtým. Voda mala odhadom okolo 5 – 6 °C. Ak aj preháňam a mala 8 °C, tak je to úplne jedno. Od momentu, keď sme vyrazili z chaty ubehli dobré dve hodiny a my sme prešli tak 500 m!!! Kúsok od brodu sme stretli chalanov z Elektrovodu. Hodili sme reč a Gažko ich potešil domácou slaninou. Pokračovali sme popod stožiare po šotolinovej ceste plnej brodov, ale našťastie menších ako tie dva ranné. Stožiare končili u hydroelektrárne, blízko ktorej stál motorest vytvorený z kontajnerov, ktoré slúžili pravdepodobne pre stavebných robotníkov v časoch výstavby hydroelektrárne. Okamžite sme obsadili všetky fungujúce radiátory, ktoré sme objavili. Po predchádzajúcich brodoch sme boli fest mokrí. Po miernom osušení a vypití kávy sme sa vydali k Landmannalaugaru. Je mi strašne ľúto, že v tejto časti Islandu sme vymákli ozaj zlé počasie a v jednom kuse pršalo. Aby bola pohroma kompletná, tak sa mi zasekol film vo foťáku. Musel som ho otvoriť a prišiel som aj o tých pár záberov, ktoré som tam spravil. V Landmannalaugare bol kemp, ku ktorému sme sa dostali cez niekoľko brodov. Viem si predstaviť základný tábor v tomto kempe a potulky po okolí. Môžem to zhrnúť slovami: krása nevídaná! Kvôli Landmannalaugaru sa mi oplatí sa na Island vrátiť.

Keďže čas začal ísť proti nám, museli sme pokračovat v jazde v nádherných údoliach, ktorých vzhľad a farebnosť sa neustále menili. Jazdili sme po šotolinových cestách a brodili sa neuveriteľným množsvom brodov, až sme dorazili úplne na juh Islandu na asfaltovú cestu č. 1. Chceli sme sa ešte vrátiť po nej smerom na západ na najjužnejší bod ostrova, ale premočené šatstvo a plynúci čas nám nedovolili. Museli sme pokračovať na východ smerom k prístavu, v ústrety najdivokejšiemu zážitku na Islande. Ja som mal toho obvzlášť plné zuby, lebo moje podchladené kĺby na rukách a nohách napuchli, značne boleli a nohy som mal zrazu tak o dve čísla väčšie ako motokrosové čižmy. Chalanom som radšej nič nehovoril, aj keď Gažko asi pochopil, keď som vyhlásil, že nech to stojí čokoľvek, dnes budem spať v hoteli, hosteli alebo niečom, kde si môžem dať teplú sprchu a vysušiť veci. Nakoniec sme našli hostel za 2150 Ikr na osobu. Najprv sa zdalo, že Gažko ostane spať v stane a ja s Kubom pôjdeme do hostelu, ale nakoniec sa pridal. Pri cenách na Islande sa netreba diviť našemu šetreniu, lebo len cena trajektu (1400 EUR) a benzínu (60 Sk/l) sa vyšplhala na riadne vysokú sumu. Ako tradične sme obsadili všetky radiátory a do rána nám kupodivu aj všetko uschlo. V hosteli bola kuchynka, takže som navaril kráľovské jedlo. Myslím, že nakoniec nikto neľutoval tých pár korún navyše. Stretli sme tu aj sympatický taliansky manželský pár na starom cestnom bavoráku vo veku okolo 45 rokov. Prišli na Island s nami a pozajtra sa mali s nami vracať...
Predpoveď počasia na 14. deň znela na stop dažďu, ochladenie a veľmi silný vietor. Ráno sme sa vydali na cestu smerom k druhému najväčšiemu ľadovcu na svete – Vatnajökullu. Taliani vyrazili asi hodinu pred nami. Bolo slnečno, dosť chladno, značne fúkalo a čosi viselo vo vzduchu. Pokochali sme sa pohľadom na ľadovec Vatnajökull (bolo pri ňom teplejšie, ako sme čakali) a šli k ľadovcovému jazeru Jökulsarlón na juhovýchode ľadovca. Čistá nádhera. Jediný problém bol silnejúci vietor. Po ceste sme jazdili ako opití. Veľmi zábavný pohľad bol na Gažka a Kuba idúcich predo mnou a naklonených doľava. Predstavte si pravotočivú zátačku s náklonom doľava. Dosť humor.

Fičali sme po jednotke, chceli sme dnes doraziť do Egilsstadiru, ráno prezuť gumy a o 12.00 mal ísť trajekt. A potom to prišlo. Island nás odmietol pustiť domov len tak. Vietor extrémne zosilnel. Gažko chytil bafu vetra, pozametalo s ním z prava do ľava, ale ustál to. Kuba hodilo až na krajnicu, ale hrozil pád , tak to radšej strhol doprava, na trávu. Na mňa sa tá bafa dovalila v plnej sile. Bez nároku na odvrávanie ma otočilo aj s motorkou a vystrelilo z cesty do trávnato-kamenno-pieskového poľa. Ešte šťastie, že tam nebol útes padajúci do mora. Asi by sme to nerozchodili.

Aj keď som to ustál, motorka mi vplyvom vetra okamžite padla. Chalani mi prišli pomôcť. Medzitým aj im popadali motorky. Ja som vyšiel na cestu a postavil motorku na stojan. Jakuba sediaceho na motorke zatiaľ sfúklo dolu hlavou z cesty. Kým sme mu pomáhali motorku postaviť, víchor chytil moju a mrskol ju o zem. Za nami zastavili dve autá a maníci nám išli pomáhať. Mali problém vôbec sa dostať von z auta a keď sa im to podarilo, museli k nám prísť po štvornožky, aby ich neodfúklo.
Nakoniec sme to zvládli a pokračovali v jarku pri ceste, čiastočne chránení pred vetrom. Priznám sa bez bitky, lepilo mi. Hlavne keď sme išli popri skalných útesoch, naklonení ako šikmá veža v Pise a pred mnou moje dieťa. Kto má deti, asi vie o čom hovorím. Zachvíľu došlo na rad otryskávanie. Veľké pieskové zrná sa nás rútili značnou rýchlosťou. Schovali sme sa za štíty a vôbec nič nevideli. Po otryskávaní prišli na rad kamene padajúce z kopca nad nami, pred ktorými sme sa museli uhýbať. Celé som to nazval najvyšším levelom v islandskej počítačovej hre.
V ten deň nám ešte kamarát Island pripravil vodopády vplyvom vetra tečúce nahor a rekordne nízku teplotu 1 °C. Ale podarilo sa, dorazili sme do Egilsstadiru a zakotvili v kempe. Mysleli sme na Talianov, ako sa im muselo ísť v takých podmienkach na motorke vo dvojici.
15. deň. Štvrtok. Už nás snáď nič nemohlo prekvapiť. A predsa. Ráno o 8.00 sme boli nastúpení v pneuservise, prezuli sa na cesty a drapáky hodili do koša. Aj tak z nich nič neostalo.

Po ceste do prístavu v Seydisfjordure nám napadol sneh. To aby sme si nemysleli, že život je jednoduchý! Včas sme dorazili do prístavu, kde sme museli v daždi čakať, lebo trajekt meškal skoro 4 hodiny. Začali sme sa zháňať po Talianoch. Do odchodu lode neprišli, „necheck-inovali“ sa. Boh vie, čo sa im stalo. Snáď nič vážneho. Pravdou ale je, že boli úseky, na ktorých by ich mohlo sfúknuť z útesu do mora tak, že by ich dlho nikto nenašiel. Snáď to s nimi dobre dopadlo...

Domov sme vyrazili zo značným meškaním a cez Faerské ostrovy, kde sa nalodila aj spomínaná slovenská rodina, ktorá išla na Slovensko na dovolenku. Hlavne pani vyzerala veľmi dojatá a tešila sa. Pokračovalo sa na Shetlandy a v sobotu sme sa okolo 19.00 s asi dvojhodinovým meškaním vylodili v Dánsku, v Hanstholme. Sadli sme na motorky a fičali k domovu. Ťahali sme až do 3.30 a ostali spať na odpočívadle pred Berlínom. Ráno Gažko vstal skôr a pokračoval sám cez Poľsko do Liptovského Mikuláša. My sme si s Jakubom pospali o hodinu dlhšie, okolo 8.00 vyrazili a večer sme boli v Bratislave. Keď som z garáže zavolal Gažkovi, tak sa ozvalo: „Počkaj, dám si dole prilbu!“ Práve dorazil domov.
Čo dodať? Celkovo sme najazdili okolo 7200 km (GPS mi ukazovalo 7200 a tachometer 7500 km), z toho 500 km na Faerských ostrovoch a 3800 km na Islande. Bol to jednoznačne najväčší „mototuristický“ zážitok môjho života. Island je nádherná zem, ktorú stojí za to vidieť. Ja viem, že sa tam musím vrátiť.

Ďalšie fotografie:

• Foto z Islandu (96)
• Panorámy (35)

Digitálne fotky v texte sú autorstvom Gažka a Jakuba, fotky v linkoch sú moje. Video sekvencie filmoval Gažko.