1 deň

Rozhodol som sa rozdeliť presun na dva dni aby bol zaujímavejší. Okolo 7:30 vyrážame z MT ja a tryskac. Klasika - Ostrihom a celým Maďarskom diaľnicou až k Pecsu aby sme sa vyhli radarom. Do HR vchádzame pri meste Donji Miholjac a rovinami Slavónska cez Crnac a Mikleuš prichádzame k dedine Slatinský Miholjac. Krajina je tu bezútešná samá rovina, chudoba a kopa rozstrieľaných domov. Aj na balkánske pomery je ich moc - pôsobí to depresívne. Za dedinou začína stúpať do hôr nová asfaltka síce trochu úzka ale úžasne zakrútená. Pred dvoma rokmi tu bola ešte šotolina. Prichádzame k Vodopád Skakavac je tu veľká horská chata pri jazere kde žijú raky. Bola tu aj elekráreň. V chate dáme guľáš ktorý je nič moc - riedky a paprikový (35HRK). Ešte obídem vodopád z druhej strany a vraciame sa k motorkám.

Napriek zákazu vjazdu skúsime odbočku k vrcholu Papuk kde je vysielač. Po kvalitnej šotoline prídeme k nemu no vrchol kopca je oplotený a strážený, tak sa vraciame na asfaltku. Za priesmykom skončil asfalt a klesáme k dedine Velika kde som rezervoval ubytovanie.

dnes 600 km.

2 deň

Ráno je veľmi studené vyrážame smerom na Požegu. Vychádzame z mestečka a dávame raňajky pri vrchole neveľkého priesmyku neďaleko Stredného Lipovca. Potom sa pomoceme cez pahorky okolo Komorice a diaľnicou až do Županje kde vchádzame do Bosny. Ďalej okolo mesta Brčko tu majú pekný nový obchvat ale s obmedzeniami. Potom z Čeliču na Koraj. Tu sa mi to páči, taký pekný zapadákov. Mizerná asfaltka zamotaná do kopčekov ako Detvianske lazy. Uglievik obídeme šotolinovou skratkou a pokračujeme k priehrade Sniježnica naschvál som šiel tadiaľto pretože túto časť Bosny nemám preskúmanú. Nádherné to tu nieje ale škaredé určite nie.

Pokračujeme na Sapna, Caparde, Vlasenica, Sokolac a Rogatica viac menej hlavné cesty kde tu prerušené šotolinov. Na starom moste pri Ustiprača máme dobrý medzičas tak volíme zachádzku do Meduriečie.

Pekná šotolina vedie pomedzi hory. Zastavia nás tu policajti a kontrolujú doklady - vraj v číhajú na pašerákov. Ďalej na Miljeno a Godijeno kde tryskac v jedenej ľavotočivej padá. Vyzerá to nevinne no motorka mu o koľaj pomliaždila ľavý členok. Staviam mu motorku a pomáham na ňu vysadnúť. Napriek zraneniu schádzame šotolinou svižne do Foče kde by sme mali mať východisko na ďalšie štyri dni. Nachádzam rezervované ubytovanie, máme šťastie je na prízemí tak môže Majo odskákať na jednej nohe rovno do izby. Večer idem za našimi vojakmi ktorý sú tu na misii. Základňu majú neďaleko. Ukážu mi kde je nemocnica aby som tam mohol zajtra zobrať kamaráta. Náš výlet zrejme končí.

dnes 450 km

3 deň

V sobotu ráno ideme do nemocnice vo Foči, na motorkách. Je to kúsok sotva 2 km. Spoločne vchádzame na pohotovosť, je tu dosť prázdno na to že je to veľká univerzitná nemocnica. Napriek jazykovej bariére Mariána hneď berú na rontgen potom mu dávajú dlahu. Majo chce odísť na motorke - musí. Uväzujem na radičku šnúrku aby mohol radiť dohora. Nadol mu to ide pätou nahor to bolí. Ešte platím 30 mariek ošetrovateľovi neviem presne za čo.

Celé to netrvalo ani dve hodiny a sme späť v apartmáne. Kúpim zásoby v neďalekom obchode a chcem isť ešte niečo pojazdiť. Idem tak ako vždy len podľa mapy. Navigátor s GPS odpočíva na izbe a ja som 2 krát zablúdil už v meste. Smerujem k Pamätník Tjentište

Odtiaľ chcem prejsť do dediny Čemerno zo severnej strany. Odbočujem na starú zarastenú asfaltku tesne pred veľkým mostom. Cesta ale po troch kilometroch končí pri obrovskom zosuve kde chýba dobrých 200m vozovky tak otáčam.
goo.gl/maps/K7czNGZPzCqtDk9W8
Ešte je tu šotolinová obchádzka no pre spadnutý most tiež neprejazdná.
goo.gl/maps/K7o2YetX9uuRD7oq5

Možno som len trafil nesprávnu odbočku, ide ma poraziť. Tak sa vraciam späť na hlavnú. Prejdem dvomi tunelmi a do Čemerna vychádzam z južnej strany po zachovalej asfaltke. Hore pokračujem po tej zarastenej asfaltke dolu na druhú stranu. Po chvíli prichádzam k onomu zosuvu - takže som šiel správne pritom strýčko gúgeľ tadiaľ prešiel. Vraciam sa do dediny a po šotoline vychádzam na Vysielač Ravna Greda

Je to tu úžasné no musím si dávať veľký pozor keďže som tu sám a široko ďaleko nikoho niet. O tejto ceste som sa dozvedel vďaka offroad-guide.com no nepíše sa tu o cestičke nadol k jazeru Klinje. Zrejme preto že táto trasa je dosť náročná ale o to krajšia.

goo.gl/maps/5TTzoHR5odhop4DHA

Potom si zabehnem po hlavnej do Gacka natankovať a znovu vychádzam asfaltkou do Čemerna z južnej strany. Odtiaľ smerujem po šotoline na Orlovačko jazero no po 12km znova zle odbočím. Po chvíli zisťujem že idem zrejme zle no zo zvedavosti pokračujem až kým nezídem na hlavnú cestu neďaleko onoho veľkého mosta.
goo.gl/maps/kxE7mn4xzkuHP6hm9

Vracať sa nejdem klesanie bolo trochu náročné po vymytej lesnej ceste. Takže znova, dva tunele, Čemerno a späť k onej odbočke tentokrát o dosť rýchlejšie keďže cestu poznám.

Pokračujem nádherným údolím čo sme šli pred pár rokmi s chlapmi z východu - Trasa Kalinovik - Nevesinje Z tejto šotolinovej cesty určite treba zájsť k Jugovo Jezero a hlavne k Orlovačko jazero. Je to proste krása.

Od jazier klesám smerom na Kalinovik a 2 km pred hlavnou cestou odbočujem na šotolinové cestu k Borija a Drače. Túto trasu som si užil v riadne rýchlom tempe sú tu úseky kde sa dá páliť 5 plný. Na hlavnú cestu medzi Kalinovikom a Fočou sa napájam povyše Miljeviny. V lome neďaleko dediny blúdim no podarí sa mi nájsť rozbitú asfaltku smerujúcu k Pieskové pyramídy.

Odtiaľ už len zídem do Foče k apartmánu. Večer sa dohodneme že Marián zájde domov sám. Dosť pochybujem že to zvládne. Potom sa idem najesť do reštaurácie Mozart vraj najlepšia v meste, no čevapi som už jedol lepšie.

dnes 258 km

4 deň

Predtým ako vyrazíme balíme tryskáčovu dlahu do ponožiek, kartónu a vreca. Okolo deviatej sme kompletne zbalený a vyrážame no keď vidím aké problémy mu robí nastupovanie musím ísť s ním. Na ľavú nemôže vôbec stupiť.

Meníme plán a ideme hlavnou na Sarajevo pretože som tadiaľto ešte nešiel. Je to krásna cesta tunelmi a kaňonmi. Majo vedie pretože má GPS, napriek zraneniu ideme svižne. Netrvá to dlho a stojíme za hlavným mestom na pumpe kde mu tankujem plnú. Keďže cesta išla plynule Marián tvrdí že môže ísť sám no pri nastupovaní dostáva kŕč a skoro padá. So zlým svedomím ho nechávam ísť a vraciam sa do mesta. Lákanie šotolinových ciest zvíťazilo. Chcem prejsť Kozija ćuprija odtiaľ smerujem na starú železničnú trať Sarajevo - Pale viem že bude zrejme neprejazná no zo zvedavosti to pozriem.

Pri zvalenom moste otáčam a vraciam sa späť do Sarajeva. Mocem sa strmými uličkami, stúpam popod lanovku, kúsok aj po šotoline až kým vyjdem k Opustená bobová dráha v Sarajeve. Láka to na zvezenie ale s ťažkou motorkou sa na konci tobogánu nedá otočiť ani z neho vyjsť. Tak to nechávam tak a idem k vrcholovej stanici lanovky.

Je nedeľa a všade kopa turistov domácich i zahraničných. Veľmi sa nezdržiavam a pokračujem k lyžiarskemu stredisku Jahorina v ktorom blúdim kým sa mi nepodarí nájsť cestu k Vrcholová stanica lanovky lyžiarskeho strediska Jahorina. Odtiaľ idem cez horskú planinu po širokej šotoline k ďalšej vyhliadke Vyhliadka Jahorina. Všimol som že mi občas vynecháva motorka ako by bol zlý benzín. Dúfam že sa to nezhorší. Nerád by som skončil s pokazenou motorkou takto pánu bohu za chrbtom. Z vrcholu sa vrátim pod kopec kde je nenápadná odbočka smerom na východ. Miestami slabo viditeľná koľaj vedúca neopísateľnou krajinou len kde tu pár nedeľných turistov. Až sa mi nechce veriť že je to legálne.

Po úzkej cestičke zídem z horskej planiny. Potom idem dlho lesom kým sa nenapojím na asfaltovú cestu na vrchole neveľkého priesmyku neďaleko osady Zagor. Táto asfaltka ide z Ustikoliny do Trnova.

Odtiaľto smerujem na Ustikolinu a v stúpaniach mi to vynecháva čoraz viac. Som znepokojený motorka niekedy ide pekne inokedy niekoľko odpálení vynechá, pritom voľnobeh drží pekne. Napokon zastavím, zvalím motorku do rigola pri ceste a vylievam dobrých 10 L benzínu. Mám pocit že sa to trochu zlepšilo ale stále to vynecháva. Možno sa len zapchalo odvzdušnenie a v nádrži je podtlak. Cestou niekoľko krát otváram veko nádrže - nepomáha. Schádzam do Foče volám Majovi benzín je vraj OK len mu došiel v HU na diaľnici. Och, odtiaľto mu nepomôžem sám mám problém. Ešte vylievam pár litrov blízko benzínovej pumpy a tankujem do plna benzín stovku - nepomohlo. Vraciam sa do Foče k pani domácej kde sme spali a platím 20€ za prespanie. Pri apartmáne vymieňam sviečku - skúšobná jazda - furt vynecháva som zúfalý. Ešte zhadzujem podkovu a sedlo keď to vidím - povolená skrutka na batérii - taká somarina. Skúšobná jazda a už to funguje. Obrovsky mi odľahlo. Večer si dám u Mozarta za odmenu teleči kotlet. Marián dorazil domov okolo deviatej. S jednovalcom by som to tak rýchlo nedal. Na diaľnici ho zachránil maďarský motorkár na Transalpe a hadička. Vyzerá to na happyend.

dnes 242 km

5 deň

Dlho rozmýšľam ktorým smerom dnes ísť. Na poslednú chvíľu vyberám smer Čierna Hora keďže sa počasie zhoršilo. Idem na juh k moru tam možno bude lepšie. Nejdem však klasicky na Ščepan Polje ale šotolinovými cestami cez Zavajt a Čelebiči. Je to hraničný prechod pre miestnych. Veľa ľudí tadiaľto nechodí. Na búdu som musel klopať aby mi colník skontroloval doklady. Prší, za 13 kilometrov od colnice sa obliekam do nepremoku v opustenej colnici.

O tomto hraničnom prechode som sa dozvedel vďaka Rabdzimu - týmto ďakujem. Za ďalších kilometer je Čiernohorská colnica, tu sú colníci podstivejší a zhovorčivejší. Veľa turistov tadiaľto nechodí. Za celu cestu som stretol len dva prázdne kamióny na drevo. Dvíhajú rampu a popri veľkom lome prejdem do dediny Šula kde klesá riadna asfaltová dvojprúdovka smerom na Pljevlju. Prší, a pred jednou pravotočivou zákrutou pribrzďujem zadnou tak ako som to robil už mnohokrát. Zrazu mi rozhodí zadné koleso, tak to napriamujem. Prejsť zákrutu už nezvládam tak brzdím čo to dá, padám na ľavú stranu do rigolu.

Vstávam, ľavá noha trochu bolí - chodiť môžem ale krívajúc asi podvrtnutý členok. Pozerám že som zastavil sotva pol metra od ostnatého plotu. Motorka je zvalená na ľavom boku dolu svahom. Dvihnúť ju do strmého protisvahu je nemožné, sám určite nie. Tak odoberám batožinu a skúsim ju posunúť nižšie kde je menší svah. Medzitým prešiel jeden kamión a osobák, ďalší kamionista zastavuje bez toho že by som na neho mával. Pomáha mi dvihnúť motorku a dávame ju na cestu. Ďakujem mu a hneď odchádza. Na motorke je len ohnutý padací rám plus nejaké kozmetické škrabance. Pokračujem podľa plánu na Pljevlju a k mostu ponad rieku Tara.

Každé preradenie nahor trochu bolí, už chápem Mariána prečo chcel na radičku priviazať šnúrku. Bolesť sa časom zhoršuje, pri moste viem že musím ísť domov chodiť celý týždeň krívajúc niekde pri mori je nemysliteľné s tými bolesťami. Tak idem na Žabljak kde sa dážď zhoršuje. Náladu mám pod psa je pár stupňov nad nulou. Chvíľu oddýchnem na pumpe je mi zima, ešte musím prejsť cez Durmitor - tam možno bude snežiť. Našťastie sa hore počasie zlepšilo je mi fakt mizerne no aj tak je to nádhera:

Cez Trsu schádzam do kaňonu Pivy cestou stretávam v protismere niekoľko starých športiakov. Chcel som prejsť tú nádhernú šotolinku ponad kaňon no v mojom stave a v tomto počasí to nemá cenu. Na vjazde do MNE stojí množstvo starých veteránov a tlupa nemeckých motorkárov, ja mám celkom voľno. Odtiaľto sa už len klasický presun smerom k Foči, potom na Goražde keďže je tam menej mrakov. Ďalej po hlavných ťahoch cez Vlasenicu, a Kladanj. Každé preradenie nahor bolí viac a viac. Chcem zájsť čo najďalej aby som mal zajtra čo najmenej KM. Večer nachádzam ubytovanie v dedine Durdevik blízko Tuzly. Motorku dáme do garáže s pánom domácim. Prejsť schody do izby je utrpenie. Veľmi ťažko vyzúvam ľavú nohu z čižmy. Zísť dolu do reštaurácie nemám pomyslenie. Noc je dlhá a skoro bez spánku. Ako zajtra vyjdem na motorku nemám tušenia.

dnes 443 km

6 deň

Noha zpuchla. Dávam si na ňu sáčok aby som ju vopchal do čižmy. Horko ťažko zídem dolu schodmi. Balím a spolu s pánom domácim vyťahujeme motorku z garáže. Ešte ma núkajú domácou kávou - lepšiu som nepil. Prenocovanie tu odporúčam síce trochu postarší interiér ale zachovalý za 20 mariek ako zadarmo. Reštaurácia Nová Bosna v Durdeviku.

Neviem ako je to možné ale keď dám nohu na ľavú stupačku môžem sa sa vyhupnúť do sedla. Čižma mi trochu zpevnila boľavý členok. Vyrážam na Tuzlu kde na pumpe míňam posledné marky. Prší a riadne, obliekam aj spodný diel nepremoku. Rozmočenú mapu Bosny hádžem do koša namiesto nej dávam do tankvaku druhú v menšej mierke ktorá je na tranzit lepšia. Tradičnou cestou na Županju nejdem, skrátim si to šikmo cez Gradačac. Ušetrím možno aj pár centov za mýto. Lenže je tu veľa dedín a Gradačac je veľké mesto. V Modriči ešte triafam zlú odbočku a spravím 20 km navyše. Mocem sa na Svilaj kde podľa mapy má byť hraničný prechod. Ten však ešte nieje hotový hoci na mape je. Tak pokračujem na Slavónsky Brod a odtiaľ diaľnicou na Osijek. Stratil som tak dobrú hodinu a pol. Nervy mám v kýbli.

Okolo 13 tej pri Moháči tankujem aby som nemusel na diaľnici kde býva benzín drahší. Niečo prejem aj keď nemám hlad hoci od včera rána som nič nejedol. Nasleduje klasický presun HU diaľnicou. Aby toho nebolo málo ešte míňam zjazd pri Zsambéku ďalší je až pri Biczke. Doma si dám na napravenie nálady Šturec a okolo 20:45 som doma.

dnes 837 km

Ráno idem do nemocnice kde na rontgene zisťujú že mám zlomenú jednu kosť v členku a štyri kosti za prstami. Dostávam dlahu a barly o týždeň sádru, tak sedím doma nemám čo robiť a píšem tento cestopis.

Tryskacova anamnéza

Janči – Asfalt napísal ďalší hodnotný cestopis, do ktorého mu kafrať nebudem. Preto len pridám čosi o tom ako som prišiel k sadre a čo s ňou na motorke . Dúfam, že to môže pomôcť niekomu, aby nenakopil toľko predpokladov na úraz ako ja.

Pád nastal na bežnej šotolinovej ceste v klesaní a ľavotočivej zákrute. Keďže som sa obzeral po okolí, nabehol som do zákruty stredom – po hrbe medzi koľajami. Tento stred bol dosť hrboľatý s voľnými kameňmi a štrkom na povrchu. Preto som zatočil do vnútornej - ľavej koľaje, aby som sa mohol viac venovať obzeraniu a menej riadeniu. Určite som pri tom nebrzdil, no mohol som podvedome ubrať plyn. Vtedy ma začalo predbiehať zadné koleso, ktoré na strede nemalo grip. Nasledoval kontra pohyb riadítkami, kúsok jazdy plochodrážnym štýlom a šúchanie sa po ľavom boku. Taký bežný pád, ktorých každý jazdec jazdiaci v teréne zopár absolvoval. Problém bol v tom, že noha ostala na stupačke medzi motorkou a stredným hrbom a tak pri šúchaní sa po boku bola hlavným brzdným a váhu prenášajúcim elementom. Najprv to nebolo nič tragické, no potom sa noha zachytila o pár kameňov, čo boli pevne fixnuté v podklade. Vtedy som cítil, že noha sa v členku otáča do uhlov a polohy, ktoré nie sú prirodzené. Keď Janči zdvihol zo mňa motorku, noha škúlila tak o 30-40 stupňov doľava. Ako som to uvidel, tak som ju hneď za čerstva napravil do správneho smeru. Nie že by som bol taký geroj, no adrenalín je úžasný dar od pána Boha – či pre iného od prírody.

Tu je prvá rada bez záruky, ak nemáte šancu dostať sa k zdravotníkom v rozumnom čase, alebo tušíte, že samooprava nejakého vyvrtnutia až vykĺbenia by nemala spraviť viac škody, spravte to čím skôr, kým adrenalínový doping funguje.
Ak by som tú Chaplinovskú nohu nezrovnal, neudržal by som ju na stupačke a nezišiel do Foče. Takže Janči mi zaradil dvojku alebo trojku a išlo sa. Ten adrenalín mi však asi udrel aj na mozog, lebo ešte večer som špekuloval, že ak to nebude dolámané, tak by som na druhý deň skúsil ešte Durmitor a potom išiel domov. No triaška v noci a slonia noha ráno ma zresetovali.

Kto okrem mňa môže za to že som spadol?

No zase ja, lebo: som sa moc obzeral, to klasické: málo plynu, či neistý zadný tlmič. Jeden ochranný faktor som zanedbal už doma - možno. Pred odchodom na cestu mi Asfalt do ruky podával moje čižmy SIDI. No mne sa v nich nechcelo ísť. Motorka mi je vysoká – dočahujem iba špičkami a keď mám na zadnom sedadle rolku, sotva aj v bežnom obutí dostanem nohu cez sedlo. To možno, je moja vnútorná argumentácia voči faktu či dogme? , že v čižmách by som bol pri tomto páde na tom lepšie. Čižma je oproti topánke širšia a skôr a výraznejšie by sa zachytila o vyčnievajúce kamene – možno. Tuhosť čižmy by nohu viac ochránila, alebo by vykrútenie sústredila do menšej oblasti a tak koncentrovala sily – možno. No ďalší neodškriepiteľný fakt je, že tento rok som na 800GS nabehal v teréne veľmi málo. No k záveru dňa som začal zrýchľovať. Sem tam som už mal vyššiu rýchlosť ako turistické tempo, aké sa patrí mať, keď je človek nabalený a ďalej z domu.

Čosi zo špitála už popísal Janči. V strachu som išiel na röntgen, aby tam ešte nemali zariadenie čo používala Sklodowská a Curie, no bol som prekvapený aké pekné foto mi urobili s mašinou roku výroby 2014. Žiaľ foto hovorí, že som v členku dolámal lýtkovú kosť a okrem toho sa jej časti akosi k sebe moc nemajú.
Druhá rada: ešte pred cestou do nemocnice je treba zvážiť a obliecť si vhodné veci na ďalšiu cestu, lebo so sadrou to už nejde.

Nohu mi zasadrovali a chceli si ma tam nechať. Kvôli jazykovej bariére neviem, či to chceli aj operovať. No mne sa operácia zdala ako dobrý nápad, ale doma a tak som podpísal regres. Oni si skoro ťukali po čele, ja som zaťukal na sadru a išlo sa. Už v nemocnici Janči dostal úlohu zohnať špagát na radenie a cestou k tomu pribudol kartón a lepiaca páska. Z toho som spravil kryt na holé prsty trčiace zo sadry. Kedže som mal aj cestovnú poistku, skúšal som sa dovolať o radu do poisťovne, no v sobotu ráno sa v telefóne ozývalo len: všetci naši operátori sú obsadení ... Tak som sa definitívne rozhodol, že pôjdem domov po vlastných. Janči sa zberal so mnou, no ja som to odmietal. Už pred cestou sme plánovali, že ja idem na cca 6 dní a on na možno aj 12. No a už cestou do Bosny sme zistili, že aj keď idem Tenerkou požadovaných 115-120 km/h, tak ona to na tachometri cíti ako 130-140 a tam už jednovalec nie je v pohode. No a ja som vedel, že ak sa „nabudím a zatnem“ , tak budeme v tempe nekompatibilní .

V deň D som vstal už pred svitaním, tiež len s povinnosti čosi zjedol a čakal na vyššie teploty.
Tajne som dúfal, že to vystúpi na komfortných 10°C. No o 9,00h bolo iba 6°C a tie cestou v kaňonoch klesli pod 3°C. Tu som ocenil včerajšiu výrobu kartónovej výbavy vypchatej ponožkami. Jano sa nedal odbiť, ráno sa tiež zbalil a nejako sme sa zhodli, že pôjde so mnou po Sarajevo, či prvú hranicu. Nedeľné ráno bolo kľudné, až na miesto kde som vbehol do tmavého tunela a kým si oči privykli, bol predo mnou konský povoz. Možno to neboli ani 2 sekundy čo nás delili o zrážky. No aj tak mi stihlo prebehnúť hlavou : Ak toto neubrzdíš, tvoje rebrá budú nahádzané v tamtom rebriňáku a kto ho vie, či zostanú z teba aspoň nejaké použiteľné súčiastky.

Za Sarajevom sme sa na benzínke rozlúčili a ja som začal ťahať za plyn, našťastie som dvakrát skôr zbadal srbských radaristov ako oni mňa. Chorvátsko bolo v pohode a hádam som mal všetky maďarské radary zakreslené v navigácii. Určitými komplikáciami boli mýtnice, hranice a pumpy. Bolo ťažké posúvať sa iba jednou špičkou v kolóne, alebo na veľkej pumpe od vzdialeného stojanu na jednej nohe doskákať k pokladni a späť.

Keď už som bol na maďarskej diaľnici a začínal som sa tešiť, že to zvládnem za deň miesto predpokladaných dvoch, mal som sa ešte presvedčiť o pravdivosti príslovia, že na posratého ešte aj hajzel padne. Všimol som si, že napriek tomu, že idem skoro stále 140-150 mám nejak veľa benzínu. Hneď som prepol na stav km, ktorý nulujem pri tankovaní a zistil som, že keby som doteraz išiel obvyklým tempom, tak mám dojazd cca 50 km, no pri tomto tempe to nemusí byť ani polovička. A ani nebola, do 10 km som už parkoval pri krajnici aj keď palivomer ukazoval cca 1/3 nádrže. Prvý krát mám zlomenú nohu a prvý krát za cca 75 000 km mi na motorke došiel benzín, toto sa teda bude ľahko pamätať! Vyvalený na zvodidle čakám a chcem mávať na okoloidúcich motorkárov. Prvý bol superšport, no ten mal naložené min. dve kilá, takže nemal šancu ani zamávať. No druhý – maďarský transalpista vyhodil smerovku skôr ako som naňho mával. Keďže do maďarčiny perfektne preložím všetko, čo viem preložiť do mandarínčiny, vylial som pred ním z flašky zbytok vody a ukázal na nádrž. Hneď pozeral v telefóne kde je benzínka, no ja som vedel, že to je 20 km a tam a dookola s5 je to min. hodina. Preto už ťukám na jeho nádrž mysliac si, že vypojí nejakú hadičku pod nádržou. Možno to nevedel a možno sa to ani nedá a tak hovorí niečo ako „nem tube“. To som už pochopil a tak smiešne poskakujúc okolo moto zhodím rolku a sedlo a vyťahujem či vytrhávam kus hadice z odvzdušnenia mojej nádrže. Toho 1,5l stačilo na to aby sa plavák uvoľnil, prestal ukazovať „istoty pre ľudí“ a začal sa chovať normálne. Keď už som skladal motorku a batožinu, zastali pri nás maďarskí žandári. Zvláštne pozerali na poskakujúce indivíduum, ktoré na nepoužívanej nohe má roztrhané igelitové vrece z pod ktorého vykúka sadra a iné divné veci. No keď ešte zbadali môj oranžový ortopedický asistent radenia, videl som, že v jednom z nich to nejako pení. No transalpista na ich otázku položenú mne asi správne odpovedal a tak som mohol odfrčať. Takže našťastie ten „záchod“ čo na mňa padol, nebol moc veľký a ani špinavý.

Ostatok cesty bola večerná rutina spestrená nervozitou, či naše jelene, jelenice a aj diviaky budú ku mne na ceste rovnako zhovievaví ako maďarskí žandári. Bohu vďaka boli, nezazrel som ani jeden pár očí.
V pondelok po röntgene spravili doktori ten istý záver čo ja v sobotu. Pri operácii prišli ešte na nejaké natrhnuté šľachy a väzivá a tak mi nohu vytunili pásovinou a piatimi skrutkami.

Preto mám teraz tiež dosť času a tak ho môžem teraz takto míňať. Asi je to nudné, no lepšie písať neviem a tá anamnéza pádu hádam inej horúcej hlave pomôže.