Predslov

(...a niečo málo z Chorvátska 2022)

Tak a je to tu! Po dvoch rokoch sa hlásim s prvým voľným pokračovaním polonaivných zápiskov diletanta
z ciest - neciest po krajinách balkánskych. Slovami istého nemenovaného českého pesničkára, Karla Plíhala, je to moja "druhá prvotina". Moje predošlé dielo si môžeš (len na vlastné riziko) prečítať tu:

Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Ak si ho prečítal celé, máš dobrý základ, aby si zvládol aj tento môj druhý počin. Tentokrát je fakt megadlhý. Aby som Ťa nejako namotivoval, tak sľubujem, že ak ho dáš až do konca, môžeš mi kúpiť pivo... To je, myslím, férová ponuka.

Tak, začíname!

Tešíš sa? Ver, že určite nie viac, ako ja. Pôvodne som si myslel, že z písania cestopisov sa stane každoročná tradícia a v roku 2022 som tiež absolvoval motovýlet. Avšak, nezohnal som parťáka a vyrážal som sám. Cestou som sa potom vďaka fejsbukom pripojil k partii motorkárov – Maarten z Belgicka, Jason – Kanaďan žijúci vo Švajčiarsku a Gregor zo Slovinska (o ňom ešte budeš počuť, resp. čítať). Túto "akciu" sme spontánne a zapochodu nazvali "Multi-culti trip" :-)

Chlapci však nie sú veľmi skúsení jazdci a v mojom ponímaní cestovania to bolo len také motanie sa „kae tae" po Chorvátsku a kúsok po Bosne. Ani zďaleka to nebolo také výživné ako južný Balkán. A keďže zosnovanie takéhoto dielka zaberie pomerne dosť času a energie, rozhodol som sa (aj v zmysle môjho kréda - buď niečo robím naplno, alebo vôbec) z tohto výletu samostatný článok nepísať. Velebit, či Željavu už predsa pozná každý a tých pár zaujímavých miest, ktoré som videl, zhrniem tu:

Takže... v prvom rade, ak sa chystáš na Chorvátsky TET, choď po starej trase, ktorá vedie cez národný park Velebit. Túto trasu už na oficiálnych stránkach nenájdeš a nová trasa v severnej časti Velebit kompletne obchádza. Oficiálnym dôvodom je to, že motorkári tam robili bordel, jazdili kade nemali (čomu by som celkom veril), a že park je teda kompletne uzavretý. Ja som prešiel obe trasy. Smerom dolu som šiel po novej. Je to síce väčšinou široká, pohodová šotolinka a každú druhú zákrutu berieš bokom napred, ale cesta vedie väčšinou lesom, výhľadov je málo a celé je to také monotónne, časom až nudné. Jak praví Jára Cimrman: "Opona je sice hezká, ale omrzí...". Cestou späť som skúsil starú trasu a to už bola iná pesnička. Ďakujem za ňu zapálenému čitateľovi môjho prvého cestopisu, Petrovi M. V skutočnosti je tu uzavretý len jeden niekoľkokilometrový úsek. Je tu rampa s výstrahou pred fotopascami. To isté som našiel na opačnej strane uzávery, kde som sa späť na TET-ku napájal. Stále však môžeš prejsť oblasť nad Karlobagom s ikonickým kamenným tunelom a nádhernými skalnými útvarmi, či - na severnej strane - cestičky malebnou krajinou, popod veterné elektrárne v okolí dediny Alan, so stádami voľne sa pasúcich koní a výhľadmi na Jadranské more. Ešte drobné info k rampám. Na ceste ich stretneš niekoľko, ale všetky, až na dve - vyššie spomenuté, môžeš s kľudom obísť a pokračovať v ceste. Ich účelom je zabrániť prejazdu nákladných áut a krádežiam dreva.

Starú TET trasu pripájam: sk.mapy.cz/s/lenagelaso

Za zmienku ešte stojí predsalen aj Željava, resp. hora Kurića vrh (1081 m. n. m.) sk.mapy.cz/s/puhatemeru, do ktorej sú vyhĺbené podzemné hangáre. Z hory je pekný výhľad. Celé letisko máš ako na dlani. Dá sa na ňu na motorke vyštverať, ale posledných pár sto metrov nie je pre naložené enduro práve najvhodnejší povrch. Veľmi veľké, miestami uvoľnené šutre a tak... Mali sme čo robiť. Chlapci dosť nadávali. Dá sa pomotať aj po okolitých, rovnako náročných kopčekoch, ale na to sa mi ich už nahovoriť nepodarilo.

V druhej časti výletu som - už sám - ešte absolvoval veľmi peknú "hrebeňovku" po chorvátsko – bosnianskej hranici. Kúsok za hraničným priechodom Sinj – Obrovac (v smere BiH -> HR) ma zlákala odbočka doprava bez asfaltu, a ja som sa krásnymi šotolinovými cestičkami motal po hrebeni a priľahlých kopcoch takmer celý deň. Asi najkrajším miestom bol vrch Maglaj Mali (1440 m.n.m.) sk.mapy.cz/s/fotadetega. Prišiel som až k útulni Vjetar s Dinare a tipujem, že pokračovať by sa dalo ešte ďalej – až do Cetine, ale slnko bolo už dosť nízko a samému sa mi vôbec nechcelo túlať sa v neznámom teréne potme. Pri útulni som to teda stočil nadol, smerom do Kninu. Inak, útulňa fakt luxusná a veľká. Dalo by sa tu veľmi seriózne prespať. Mať tu spacák a niečo pod zub, ostávam napriek tomu, že na divoké spanie moc nie som.

Posledná zmienka z tohto výletu bude o vodopáde Krčić v meste Knin sk.mapy.cz/s/lubojatube. Navštívil som ho už v roku 2013 a nezvyknem sa cielene vracať na tie isté miesta, ale mal som ho od ubytka "čo by kameňom dohodil". No... čo Ti poviem.. Chvíľu som mal čo robiť, aby som ho našiel. Totižto... v roku 2013 nám na výlete strašne veľa pršalo. Leto 2022 bolo naopak extrémne suché. Rozdiel je viac než zrejmý. Posúď sám...

Len pre porovnanie, za normálnych okolností vodopád vyzerá
nejako takto (zdroj" www.wikipedia.org):

Toľko teda rok 2022...

Prípravy, odchod a prvé motanice.

Najprv ale jedna smutná správa...

Momentálne je január 24 a ja sa chystám písať o tripe 23. Fejsbuky vypľuli, že zomrel Artjan Dalipi. Človek, s ktorým som strávil jeden z najkrajších a najčarovnejších večerov v Albánsku, ak nie aj na celom Balkáne.

S Filipom sme ho interne volali Gargamel :-D

Prečítať si o našom stretnutí môžeš tu na strane #7:

Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá).

Na ostatnom výlete sme u neho po dvoch rokoch chceli prespať opäť, ale nejak nám to časovo nevychádzalo. Škoda... Odpočívaj v pokoji, kamarát...

A teraz už INVALIDA BALKÁN MOTOTRIP 2023

Cieľ: Bulharsko, Macedónsko, Albánsko, Grécko, Kosovo – to sme nakoniec vynechali
Dátum: 23.09. – 08.10. 2023
Presun: Autom s motorkami na vleku cez Maďarsko, Srbsko a Bulharsko
Nájazd: cca 2500 km + transport
Celá trasa: sk.mapy.cz/s/benufedumu
Rozpočet: Tentokrát netuším, ale bude to určite viac ako v r. 2021. Inflácia sa prejavila aj na Balkáne, spali sme väčšinou oddelene, lebo Jirko fakt strašne chrápe, plus sa nám o niečo predražil transport (podrobnosti neskôr).
Ubytovanie: Penzióny, hotely, prípadne prespanie v súkromí u domácich. Nie nadivoko v stane.

Účastníci zájezdu:

Miňo – pan vedoucí, alebo pan Brzda (Prievidza, SR)......................................................Honda Africa Twin RD04
Jirko – pan Mluvka (České Budějovice, ČR)......................................................................Honda CRF1000 ATAS
Milan – kyborg, heker, hlavní invalidaHEKÁMsnad! (Habartov, ČR)......................................Honda CRF1100L ATAS
Gregor – Slovinec, neskôr Zmrd obyčajný – latinsky Zmrdus Zmrdus (Koper,SLO)...........................Yamaha TT600

Všetky užitočné informácie o tom, ako sa zbaliť, čo si vziať / nevziať, ako hľadať trasy a ubytovanie, ako platiť atď., nájdeš v mojom prvom cestopise, hneď na prvej strane. Je zbytočné to tu rozpisovať nanovo. K tomu všetkému by som doplnil asi len silnejší LED lampáš. Využiješ ho hlavne v Chorvátsku a Bosne pri potulkách opustenými vojenskými základňami a bunkrami. Svetlo z mobilu je na to, ako som zistil, slabé.

Príprava:
Ako každý rok, aj tento som s blížiacim sa termínom výletu začal riešiť otázku: S kým? Zohnať podobne streleného pacienta ako ja nie je vôbec jednoduché. Filipko sa mi oženil a absolútne svojprávne, dobrovoľne a nenútene sa rozhodol, že na výlety už chodiť "nechce". Preto už minulý rok som šiel len sám, na blind. Ako som písal na predošlej strane, nakoniec som sa pridal k partii motorkárov, niečo sme spolu pojazdili a tak - slovo dalo slovo - nakoniec sme sa dohodli s Gregorom. Komunikovať síce budeme len v angličtine, v mojom prípade na úrovni "ingliš is ízi, Čaba is det", ale keď sme to zvládli pred rokom, zvládneme to aj teraz. Gregor Kocjančič pochádza z mesta Koper v Slovinsku a pracuje v prístave. Je to mladý chalan a s motorkou ešte len začína. V Chorvátsku jazdil na Suzuki DR 650 a dosť sa trápil. Rozhodol sa, hlavne kvôli váhe, vymeniť za Yamaha TT600, dokonca bez štartéru. S tým kick-startom nie som až tak stotožnený, ale nemám s tým skúsenosti a možno len zbytočne frflem. Každopádne, takto naľahko by mi mal stíhať bez problémov. Ja zas nie som pretekár. Dátum odchodu sme stanovili na 23.9. s tým, že sa stretneme večer v Mostare. Gregor chce motorku rozobrať a narvať do svojho BMW. Vraj to videl niekde na internetoch. Najprv sa smejem, ale on to skúšal a fakt to ide. Takže sa bude presúvať pohodlne, za volantom. Z Mostaru sa plánujeme napojiť na TET trasu a prejsť ňou celú Čiernu Horu až do Albánska. To zaberie, odhadom, štyri dni. V Albánsku sa potom budeme motať koľko sa dá a možno sa pozrieme do Kosova, alebo Macedónska - uvidíme. Rozídeme sa opäť v Mostare, asi v sobotu 7.10., aby sa hlavne Gregor stihol presunúť domov a v pondelok už mohol zarezávať v práci.

Plány pekné, avšak nakoniec bolo všetko inak. Asi dva týždne pred odchodom som na fóre zachytil status istého Milana, že by teraz niekedy rád na Balkán, ale že mu vybuchol parťák a že je mu v podstate jedno kedy a kam... Dali sme sa teda do reči a vysvitlo, že on je až z okolia Karlových Varov a presúva sa autom s motorkou na prívese. Parkovať chce v Sofii u známeho a odtiaľ vyraziť, prípadne vie parkovať ešte v Burgase. Rád by navštívil Turecko, Albánsko, Macedónsko. V momente mi zasvietili oči radosťou. Mám odvoz do Turecka! Wueheeej! Potom však vysvitlo, že Milanovi je síce jedno, kedy a kam, ale Albánsko vynechať nechce, lebo tam ešte nikdy nebol, ale že však môžeme dať oboje. S tým ja zásadne nesúhlasím, lebo turecké a albánske hranice sú od seba 900 km a keďže už mám čo-to pocestované, viem, že by to boli zbytočné presuny. Keďže Milan sa ale Albánska vzdať nemieni a zároveň má "kľúče od miešačky", na Turecko si nechávam zájsť chuť. Však aj o rok je rok. Aj tak sa párkrát štípem do líca, či to nie je len mokrý motorkársky sen, lebo maďarskú a srbskú diaľnicu na starej Afrike obutej na štuploch si užívam asi ako koza nôž. Všetko preberám aj s Gregorom a keďže pre neho je celý Balkán zatiaľ jeden veľký, nepopísaný list papiera, súhlasí. Je mu jedno, kam ho vezmem. Pár dní pred odchodom sa k nám pridáva ešte Jirko z Českých Budějovíc, takže budeme nakoniec štyria.

Deň "D“. Zobúdzam sa do zamračeného rána a podľa radaru bude pršať. Gregorovi cestou prší už od rána. Milan z Varov vyrazil okolo piatej a cestou nabral Jirka. Stretnúť sa máme okolo trinástej na pumpe v Győri, takže ja sa s odchodom nemusím veľmi ponáhľať. Vyrážam okolo desiatej. Ešte tesne pred odchodom ma stihne moja stará dáma trošku pojedovať, keď nechce naštartovať. Zapnem kľúč a ani obraz ani zvuk. Mŕtva. Už som si na tieto jej vrtochy celkom zvykol. Aj keď, ukázalo sa, že tentokrát je v tom nevinne. Totižto, pár dní pred odchodom mi nanešťastie (a vlastne našťastie) umrela baterka a keď som ju menil, zavadil som o jeden konektor, na štartovacom relé, ktorý sa odpojil. Chybu som našiel pomerne rýchlo a tak už naozaj vyrážam.

Po pár kilometroch začína pršať. Ešteže som nepremok navliekol prezieravo už pri odchode. Je to jemný dáždik, ktorý mi nemôže pokaziť náladu. Tú mi pokazí až správa od Gregora. Vraj, "Som poceste zistil, že nemám kartičku od poistky, je sobota ráno a skôr ako v pondelok s tým nič nespravím. Otáčam sa domov, však ja vás možno cestou niekde dobehnem a užite si to a čaaaaau" (zabudol dať srdiečka). Bum...! Dekel odstrelený až na Marse, poistky vybité. Konec, hotovo. Snažím sa ešte komunikovať, že predsa toto hravo vybaví cez internety, a že to celé nie je len také jednoduché, že neprídem a čau, ale je to nemožné. Gregor je na ceste domov a basta. Stojím ako obarený a volám Milanovi. Ten je nasr..ý jak exploited. Operatívne meníme miesto stretnutia na Bratislavu. Mám to o pár kilometrov bližšie. Nakladáme teda moju moto a trochu mrzutí vyrážame. Ja teda prvýkrát "na trapoša“ autom. Musím ale priznať, že trapošenie na zadnom sedadle Milanovho Audi SQ7 je mimoriadne príjemné. Mimo iných pozitív ktoré to prináša, nás na srbskej diaľnici chytila brutálna prietrž. V tomto by sa jazdiť proste nedalo. Celkovo nám prší minimálne polovicu cesty - približne po bulharské hranice. Tentokrát by to bol bez auta naozaj strastiplný presun. Do Sofie dorážame v nedeľu, niekedy nadránom. My s Jirkom nocujeme v hoteli, ktorý zajednal Milanov priateľ Vali. Milan spí u neho.

Vrátim sa ešte ku Gregorovi a k prúseru, ktorý nám vyrobil - absolútne si neuvedomujúc dôsledky. Toto sú fakty:

- Milan, Jirko a ja sme SZČO a vyraziť sme mohli miesto sobotňajšieho skorého rána už v piatok na obed. Prispôsobili sme sa Gregorovi, ktorý ako jediný z nás je zamestnaný a v piatok ešte maká. Jasné, že sú myšlienky vykašľať sa na neho, ale to sa predsa nerobí. Boli sme dohodnutí. Takže zbytočná strata jedného dňa v sedle.
- Tri motorky by sa vošli na menší príves. Kvôli štvrtej berie Milan príves väčší, za ktorý už ale treba platiť diaľničné poplatky. Navyše, strávil celý deň výrobou konzol pre uchytenie motoriek, keďže je to príves na prepravu áut.
- K väčšiemu prívesu (kvôli váhe) potrebuješ auto so silnejším ťažným zariadením, takže miesto VW Caravelle so spotrebou cca 7 l/100 km máme Audi SQ 7, ktoré spapká okolo 12... To chceš!
- Napriek tomu, že máme auto, ktoré síce žerie aj trávu okolo cesty, ale zato ide, maximálna rýchlosť presunu je 120 km/h. Pri vyšších rýchlostiach sa celá súprava nebezpečne rozkýve. Motorky sú na prívese nevyvážené, keďže jedna chýba. Navyše, Milan celou cestou nadáva, že ho ťahá do jednej strany, derú sa gumy atď... No proste, jedna báseň!
- Už len čerešničkou na torte je zaplatené a prepadnuté ubytovanie v Sofii.

Celá táto sranda nás vyšla slušnú kôpku peňazí navyše, ale Gregor sa dušuje, že ho to mrzí a čo bude treba, to zaplatí. No... a tu sa dostávame k momentu, kedy sa z Gregora nezodpovedného stáva Gregor zmrd. Nasledovalo niekoľkodňové doťahovanie sa cez Messenger, často len za použitia translatora a Gregor nie a nie pochopiť reálne náklady vzniknuté jeho počinom. S pribúdajúcim časom mi začína byť jasné, že pochopiť len nechce. Čo ale pochopil dokonale, je rozdiel medzi bitím sa do pŕs, že všetko zaplatí a reálnym činom. To už mu až tak nevoňalo a tak nakoniec, naveľa, poslal, a teraz pozóóór, 100 €, ešte raz, slovom: jednosto eur a nulacelýchnulacelýchnula centov. Ak by som to nazval výsmechom, urazím slovo výsmech. Len pre Tvoju predstavu, cena za dopravu a ubytko bola dohodnutá niekde mezi 200 - 250 € na hlavu. Po pár ďalších správach nasledovalo z Gregorovej strany už len hrdinské zablokovanie môjho FB. Len doplním, že Gregor sa potom už ani len nepokúsil prísť za nami. Absolvoval nakoniec výlet po Slovinsku s Jasonom - ďalším členom Chorvátskeho Multi–culti tripu 2022. S odstupom času som presvedčený, že v onú sobotu ani nevyrazil. Nuž, kamarát, nedokážem pochopiť, čo Ťa k tomuto celému viedlo a úprimne Ti neprajem nič zlé, ale pamätaj, že karma je zdarma. Však Tebe sa to raz vráti. A prečo to tu celé tak podrobne rozpisujem? Nie, nie je to preto, aby som sa anonymne vyžaloval na internetoch - ako je to teraz "IN". Je to preto, aby som ukázal, koľko starostí môže narobiť jedno, zdanlivo bezvýznamné, rozhodnutie. Ak sa plánuješ k niekomu pridať tak, ako Gregor k nám, tak ku..a, ROZMÝŠĽAJ! Na druhej strane, ak k sebe niekoho berieš, dávaj si pozor. Internet je plný chrapúňov a ja som na jedného natrafil. Bolo to vo FB skupine TET, a keďže je dosť možné, že zmrd sa v nej motá aj naďalej, prikladám tiež pár foto a kontakt. Možno tým niekomu ušetrím nejaké tie starosti, alebo peniaze. Alebo oboje...

Gregor Kocjančič, Koper, Slovinsko
fb: www.facebook.com/gregor.vicjo/
e-mail: vicjo@email.com
tel: +38640497922

Tak... hor sa jazdiť!

No dobre, ešte nie tak úplne. Trochu sa rozpíšem o Milanovi. Ako som spomínal, do Sofie sme dorazili nadránom. Už my s Jirkom sme toho moc nenaspali a Milana čakal navyše ešte presun na parkovisko a potom k Valimu. A tam tiež chlapci nešli hneď do postele, keďže sa dlho nevideli a tak trebalo nutne poklábosiť. Navyše má za sebou 1500 km za volantom. Napriek tomu je už o šiestej hore a funguje bez ohľadu na to, kedy šiel spať. Bežne sa počas výletu stáva, že zatiaľ čo my s Jirkom ešte len rozliepame oči, Milan už má za sebou prechádzku po okolí a čakajúc nás s teplým pečivom z miestneho obchodíku sa začína nudiť. Je to skrátka Kyborg. Naopak, mne tie rána trvajú najdlhšie a vždy sa na mňa čaká. A preto si hneď v druhý deň vysluhujem od Milana prezývku "pan Brzda". Tá sa so mnou (priznávam, že oprávnene) vezie celý výlet. Nuž, každý máme svoje muchy. Ale treba povedať, že väčšinou ma volá pekne "pan Vedoucí", čo sa mi páči oveľa viac... Aby som mu ale neostal nič dlžný, tak jeho druhá a nemenej výstižná prezývka je "Heker". V znalostiach z oblasti informačných technológií je jednoducho "neprekonateľný". Niekedy neviem, či sa smiať, či plakať. Takto mi, napríklad, v Grécku poslal svoju polohu:

No, ale dosť bolo srandy, teraz už naozaj vyrážame!

Deň 1. Bulharská rozcvička.

Trasa: Sofia - Lokorsko - Lukovo - Svoge - Iskrets - Zavidovtsi - Buchin Prohod - Dragoman

Ráno po zobudení sa s Jirkom snažíme zohnať raňajky. Je to trochu problém, lebo nemáme bulharské levi a všade od nás buď nechcú zobrať eurá, alebo nemajú terminál. Sme to trochu nedomysleli. Jediné miesto, kde sa dá platiť kartou, je malý bufet na miestnej tržnici. Robia tu však len grilované špeciality. Uff... raňajky ako vínko. Ešte aj tá žemľa musí byť namočená v oleji...

Dopoludnia nás vyzdvihuje Milan a smerujeme na parkovisko. Odväzujeme motorky, obliekame sa a po káve na pumpe vyrážame smerom k macedónskym hraniciam. Samozrejme, cestu si "skracujeme" mimo asfaltu a tak sa v dedinke Lokorsko napájame na bulharský TET. Veď rozcvičiť sa treba. Hurá, prvé šotolinky! Cesta nie je moc náročná, ale po pár strmších výjazdoch je razom jasné, kto bude skutočnou brzdou výletu. Jirko sa s tým nepapre a stihne behom prvých pár kilometrov položiť hneď niekoľkokrát. Aj ho chvíľu tlačíme. Má tri kufre, čo nie je najšťastnejšie, a jazdeckými zručnosťami je na tom z nás troch najhoršie. A to nielen v teréne, ale aj na asfalte. Avšak tu platí, že karavána je len taká rýchla, aká rýchla je najpomalšia ťava. Nemá zmysel sa tým znervózňovať, práve naopak, treba to jednoducho čo najskôr prijať. Častokrát, keď stojím, čakám a hľadím do prázdneho spätného zrkadla, spomínam na to, koľko trpezlivosti mal so mnou v Bosne kamarát Peťo V. a vravím si, že teraz sa karta obrátila a ja len splácam svoj dlh. Naopak, Milan ide ako píla. Kedysi jazdil enduro závodne a je to poznať. Na miestach, kde ja už sadám, pokladám nohy na zem a nemotorne cupkám, on ťahá za plyn. Je minimálne o 10 cm nižší odo mňa a na Advíka to má dosť vysoko, takže mu vlastne ani nič iné neostáva. Rispekt, bro! Navyše sa dušuje, že on nemôže položiť, lebo má len jeden plastový kufor a na bokoch žiadne nosiče. Vraj mu to zavadzia. V prípade pádu by tak škody mohli byť o dosť vyššie ako u mňa alebo u Jirka. No... uvidíme.

Čoskoro sa ukazuje, že ten jeho plastový kufor, a hlavne plastový držiak, je do terénu tá najhoršia voľba. Na konci jedného výjazdu Milan zatiahol za plyn a skočil. Však keď musíš, tak musíš. Skoky sa evidentne veľkému a ťažkému kufru veľmi páčia. A to až natoľko, že aj keď motorka už dosadla na zem, kufor si veselo pokračuje ďalej. Bum. Držiak urvaný cez poly. Tak, to by sme mali... Presviedčam Milana, aby to zopakoval ešte raz, pretože som to nenatočil, ale zdráha sa. Nasleduje VOOzPZP (vysoko odborná oprava za použitia zdrhovacích pások). Skrátka #ZDRHOVAČKYforever. Ako tak teraz píšem, zisťujem, že som to ani neodfotil. Ts, ts... toto sa predsa nerobí! Pokračujeme ďalej peknými lúčkami. Terén je na rozcvičku absolútne ideálny. Škoda len, že pri jednom strmšom zjazde som si nedal pozor a položil som motorku na ľavý bok. Respektíve som ju len oprel o svah, ktorý bol na ľavej strane dosť vysoký a strmý. Možno aj kvôli tomu a "v zápale boja" som ju chcel zdvihnúť obkročmo a nie tak, ako sa má. Chytil som pravou rukou ľavé riadidlo, zatiahol som a... Au. Urval som si niečo na krížoch. Napravo, tesne nad panvou. Nie je to veľká bolesť, ale cítim, že sa to bude zhoršovať. Mimochodom, správnou technikou som schopný motorku z horizontálnej polohy zodvihnúť sám, bez ujmy na zdraví.

Pokračujeme ďalej. Počas malej zastávky pri nejakom pamätníku sa dosť zamračilo, ozvalo sa niekoľko silných hromov. Onedlho sa spúšťa dážď. Našťastie sa čoskoro napájame na asfaltku v obci Lukovo. Po chvíli zakotvíme v malom bufete pri ceste a dúfame, že kým čo-to zjeme, dážď ustane. Nestalo sa. Obliekame teda nepremoky. Dážď je celkom výdatný, ale nie až natoľko, aby sa nedalo jazdiť, a tak pokračujeme ďalej. Podvečer úplne ustal. Mimochodom, až na pár kvapiek, ktoré na nás spadli v predposledný deň, a kvôli ktorým sme nepremoky ani nevyťahovali, bol toto počas celého výletu jediný dážď. Počasie vyšlo fakt luxusne.

Spíme v mestečku Dragoman v moteli s rovnakým názvom. Noc nie je dobrá. Spím veľmi zle, budia ma boľavé kríže, natieram sa, snažím sa nájsť si polohu a popri tom si nadávam, lebo toto je problém z kategórie zbytočných. Školácka chyba. Tabletky zatiaľ brať nechcem. Uvidíme, ako sa to vyvinie počas nasledujúcich dní.

Deň 2. Rozcvička pokračuje

Trasa: Dragoman - Dragoil - Vladislavtsi - Krusha - Gralska Padina - Gorno Selo - Zavala - Nedolkovo - Rebro - Kosharevo- Gorna Vrabcha - Kalotintsi - Gabreshevtsi - Garonovitsi - Sovoliano - Kyustendil - Kamenichka Skakavitsa - Kriva Palanka - Stanci

Ráno nie je o nič lepšie, ale pozitívne je, že bolesť je znesiteľná. Počas nasledujúcich pár dní si so svojou novou boľačkou na seba celkom zvykáme. Problém mi robí hlavne zohýbanie a sedenie na stoličke. Zaujímavé je, že sedenie (ani státie) na motorke mi nevadí. Weheeeej! Častokrát si na zranenie nespomeniem aj pol dňa. Až kým nezosadnem a nejdeme sa niekam najesť. Zato také obúvanie do čižiem je hotový adrenalínový zážitok. V miestnych potravinách dávame raňajky a kávu a vyrážame do hôr, opäť po bulharskej TET-ke. Dávam si prvý pád. Som si to roztúroval po takej peknej lúčke a po vjazde do lesa okamžite blato. Už som to neustál. Napodiv, kríže neprotestujú. Celá cesta dnes vedie lúkami a lesmi. Opäť nič extra záživné čo sa výhľadov týka, ale ani nič náročné. Taká pohodička. Len sme stihli dvakrát trochu poblúdiť. Stretávame prvých dvoch motorkárov. Na národnosť si už nespomeniem, ale "naši" to neboli. V dedinke Kosharevo sa zastavujeme na kávu. V miestnej krčmičke zastal čas. Takto si to matne pamätám u nás, keď som ešte ťahával za sebou gumeného káčera. Cena za dve kávy a jeden čaj je "závratných" 3,80 bulharského leva, čo sú necelé 2 eurá. Tomu hovorím kapitalizmus!

Odtiaľto pokračujeme, už po asfalte, do mesta Kyustendyl a ďalej až k Macedónskym hraniciam. Taká vec sa stala... Milanovi od včerajšieho večera vŕta hlavou zámok na kotúč, ktorý používame my s Jirkom. Ako to, že on to nemá a to je perfektná vec, a čo ak mu motorku v noci ukradnú, a tak ďalej... V Kyustendyle si všíma väčší motorkársky obchod a tak sa tam musíme ísť pozrieť, lebo on si taký zámok chce kúpiť a hotovo! Majú už zavreté, ale vzadu v dielni je ešte mechanik. Milan mu vysvetľuje čo by rád, načo týpek siahne na stôl a podáva mu vytúžený zámok. Na Milanovu otázku "Čo za to?", len mávne rukou, že nič. Vraj to mu tu ostalo... asi z nejakého BMW... a že "Uži si výlet!"... Dobre? Nasleduje hraničný priechod a Macedónsko. Kúsok od mesta Kriva Palanka - už v Macedónsku stíhame ešte obzrieť kláštor Sv. Joachima Osogovského. Toto ma až tak neberie, ale aspoň prvýkrát skúšam dron. Funguje. V meste Milan zisťuje nemilú vec. Stratil GoPro kameru, ktorú mal uchytenú na motorke. Zlomil sa držiak. Na vstupnej foto do Macedónska ju ešte mal, takže ju stratil na relatívne krátkom asfaltovom úseku medzi hraničným priechodom a Krivou Palankou. Aj tak je ale nenájditeľná. Bola to široká a rýchla cesta a kamera sa mohla zakotúľať kamkoľvek. Na druhý deň skúšam aspoň napísať príspevok do TET skupiny, ale bez odozvy. Škoda... V meste sa potom neúspešne snažíme zohnať ubytovanie. Buď plno alebo drahota. Milan je na Balkáne prvýkrát a už trochu rýpe, že sme mali použiť búking a tak podobne. Neeemaj bobky. Ubytko sa doteraz zohnalo vždy! Tak sa onedlho aj stalo. Nachádzame ho kúsok od mesta v osade Stanci. Je síce zavreté, ale na tabuli je telefónne číslo. Volám a do piatich minút nám prichádza otvoriť pán domáci.

Ubytovávame sa a kotvíme v reštike oproti. Objednávame mješano meso s nejakou tou prílohou a šalátikom za tri osobe. Čašník - veeeľmi úslužný, že nebojte sa, budete spokojní a tak ďalej... To, čo prišlo, bolo doslova porno. Neviem, čo sú podľa osadenstva tejto reštaurácie bežné porcie, ale keď sme zbadali, že nám jedlo vezú na jedálenskom vozíku, vedeli sme, že je zle. Kladú na stôl a nemá to konca kraja. Milan neustále opakuje, "Hoši, tohle je prasárna... Tohle je strašná prasárna... Tohle je fakt opravdu prasárna!!" A že bola! Je nám jasné, že na nás chceli zarobiť čo najviac a tak nám toho nakládli, čo sa zmestí. Treba nechať, že jedlo je naozaj famózne. Nebíčko v papuľke! Tlačíme a tlačíme, ale toto jednoducho nemáme šancu zjesť. Nakoniec - odfukujúc, z toho čo ostalo, balíme so sebou aspoň mäso. Balíček má cca 1,5 kila. Dobre?? Budú z toho minimálne raňajky.

Mimochodom, cena za celý tento cirkus aj s nejakými pivami a dýškom je 62 €. To je na to množstvo prudko v pohode, ale aj tak sme to naozaj nepotrebovali.
Usíname.

Deň 3. Prvé výhľady.

Trasa: Stanci - Vlaška Bačevina (1834 m.n.n) - Carev Vrv, (2085 m.n.m.) - Sasa - Makedonska Kamenica - Istibanja - Jakimovo - Delčevo

Ráno sa s odchodom neponáhľame. Pán domáci, veľmi milý a úslužný, nás ponúka čajom, kávou. Oplácam pálenkou. Dojedáme včerajšiu nádielku. Milan sa popri tom snaží pevnejšie prichytiť odlomený kufor a potom ešte stihne načas stratiť kľúče od svojej motorky. Nachádza ich zachytené na zadnom kolese. Cítim hrdosť, že dnes nie som brzda ja.

Vyrážame a pokračovať chceme po TET-ke smerom na Skopje a možno odbočiť do Kosova, ale nejako som si poplietol mapu a po pár kilometroch, už v horách, som si všimol, že po TET-ke síce ideme, ale opačným smerom - na Delčevo. Nie sme ešte ďaleko, ale rozhodujeme sa, že vracať sa už nebudeme. Je nám jedno kadiaľ pôjdeme. Cesta je cieľ. Rozhodne neľutujeme. Stúpame do pohoria Osogorevo a cesta vedie nádherným hrebeňom nad pásmom lesa, takže núdza o výhľady konečne nie je. Rozhodne je to zatiaľ to najkrajšie, čo na výlete vidíme. Terén je, až na pár naozaj strmých výjazdov a zjazdov, len stredne náročný. Jirko aj tak padá ako hnilá hruška. Pri jednom takom páde si narazil rebro a na bolesť sa potom sťažuje až do konca výletu. Tak už sme boľaví dvaja. Ja padám asi dvakrát a "konečne" prvýkrát aj Milan. Ale vraj za to môžem aj tak ja, lebo som mu zastal tesne za mlákou a on sa tak pred ňou nemohol rozbehnúť, aby ma potom nezrámoval. Priznávam, že má asi aj pravdu. Sory, kámo, dám si na to majzla. Cestou si dávame kopec Vlaška Bačevina (1834 m. n. m.) sk.mapy.cz/s/kotogohece a neskôr aj najvyšší vrch pohoria - Carev Vrv, s výškou 2085 m. n. m. sk.mapy.cz/s/nurukovuja. Nachádza sa tu ruina vojenskej budovy z čias Juhoslávie, postavenej v tridsiatych rokoch minulého storočia. Tak prezradili internety.

Video: Osogorevo, Macedonia, road to Vlaška Bačevina (1834 m.n.n) 09/23

Video: Osogorevo, Vlaška Bačevina (1834 m.n.n), Macedonia 09/23

Video: Osogorevo, Carev Vrv, Macedonia (2085 m.n.m.)

Na asfalt sa napájame v obci Sasa, kde sa zároveň nachádza obrovská baňa sk.mapy.cz/s/motutupete. Chvíľu kecáme so strážnikom. Prezradil, že sa tu ťaží striebro, olovo a cín. Prechádzame celým banským komplexom. Najrozsiahlejšiu časť tvorí odkalisko. Má niekoľko kilometrov. Strašná spúšť.

Video: Mine - Sasa, Macedonia (09/2023)

V mestečku Makedonska Kamenica dávame neskorý obed a ja rozdávam pár sladkostí a hračiek miestnym deťom, ktorých sa okolo nás - zbadajúc motorky - zhŕklo ako maku. Myslím, že foto hovorí za všetko.

Ďalej pokračujeme parádnou kľukatou asfaltkou cez dedinky Istibanja a Jakimovo až do mesta Delčevo. Cestou párkrát stojíme pri priehrade Kalimantsi. Sú to povinné foto. Existuje aj priama a omnoho kratšia trasa poza priehradu, ale to my predsa nechceme, však? Okrem toho, aj TET vedie tou dlhšou. Nocľah nachádzame v Hoteli Makedonia. Dávam sa do dosť dlhej debaty s recepčným. Nalieva ma pivom, za ktoré nič nechce. Samozrejme, vyťahujem pálenku. Je to postarší, veľmi príjemný pán, ktorý toho hodne pamätá. Rozpráva mi o balkánskom konflikte. Zažil ho na vlastnej koži. Len ma utvrdzuje v názore, ktorý mám. Prezentovať ho tu nejdem, pretože toto nie je politický článok. Okrem toho, politika, ako vieme, je panské huncútstvo a ľudia sa nej radi pohašteria. A páni o tom veru vedia! A to se pak hezky krade... Faktom je, že na tieto huncútstva vždy najviac doplatí radový občan. Na tom sa, myslím, zhodneme všetci...
Dobrú noc.

Deň 4. Najhorší z najhorších...

Trasa: Delčevo - Chavka (1538 m.n.m.) - Budinarci - Macevo - Smojmirovo - Pehčevo - Chengino Kale (1844 m.n.m.) - Berovo

Raňajky dávame v hoteli. Pán recepčný chce päť eur za všetkých - aj tie mu musíme nanútiť. Pokračujeme po TET-ke najprv asfaltom, potom kúsok off a potom opäť asfalt až do mestečka Pehčevo. Celkom nuda. Tu si dávame obed. Inak, nie som zvyknutý toľko na výletoch jesť. Poväčšine idem na dve jedlá - výdatné raňanky a výdatná večera. Pomedzi to len nejaké vyžierky a kávičky. Ale chalani, a hlavne Milan, sú stále hladní a keď už niekde sedíme, tiež neostávam nasucho. Pri vedľajšom stole sedí partia miestnych, jeden z nich má trochu "pod čapicou" a hneď sa vypytuje, čo sme, kde sme, ako sme, odkiaľ sme, kam ideme a tak... Už aj by do nás rád lial nejaký alkohol, ale bránime sa, keďže sme vodiči. Objednáva nám aspoň nejaký nealko radler. Ja tieto žbrndy nepijem vôbec už minimálne dva roky, ale zo slušnosti do seba sporadicky nalejem aspoň polovicu. Samozrejme, opäť ponúkam slovačku rakiju. Aby som nezabudol. Na jedlo čakáme pomerne dlho a mne sa veľmi zle sedí. Kríže bolia a bolia...

Konečne pokračujeme. Odbáčame do pohoria Malešovo. Stále sa motáme okolo bulharských hraníc. Cesta je nenáročná, ale nie moc záživná, skoro stále ideme lesom a párkrát blúdime. Podľa mapy sme mali míňať aj niekoľko malých vodopádov, ale kde nič-tu nič. To, čo sa ale udialo neskôr, rozhodne nebolo ani nudné, ani nezáživné, ale žiaľ, vôbec nie príjemné. Odbáčam doľava a vychádzam z lesa. Nasleduje fakt ostrý výjazd. Na cestičke veľké, uvoľnené šutre. Klasika... Tlačím nohy do stúpačiek, náklon dopredu, že mi pomaly zavadzia predné plexi a ťahám za plyn. Hlavne nezastať. Akoby zázrakom to dávam bez pádu. Normálne som na seba pyšný. Stojím na lúčke a čakám na chalanov. Vlastne nie, nečakám. Je mi jasné, že minimálne Jirko toto sám nedá a tak sa im takmer ihneď vydávam pomaly pešo oproti. Asi v polovici ich stretávam. Motorka na zemi, napodiv však nie Jirkova, ale Milanova. Vedľa sedí na zemi Milan a pri ňom stojí Jirko. Chvíľu si chcem robiť srandu - že kde sa stala chyba, keď ten, čo nepadá, padol (niečo ako "tahle struna nikdy nepraská"). Milan však na mňa len ubolene pozrie a vraví: "Tak já jsem dojezdil, kamaráde." Pritom si drží ľavý členok. Úsmev na tvári mi mrzne rýchlosťou blesku. Počas výjazdu mu "v tom najlepšom" cestu skrížil trčiaci konár. Milan má vyklápaciu prilbu a jazdí zásadne s otvorenou. Nepýtaj sa ma, prečo. Tiež to nechápem. Chcel sa mu teda vyhnúť, sklonil hlavu a stratil balans. Skončil na zemi a to tak nešťastne, že mu ľavú nohu, tesne nad členkom, zacviklo medzi kameň trčiaci zospodu zo zeme a stúpačku zvrchu. Strašne to bolí a začalo to puchnúť. Musím povedať, že na výletoch som už riešil kadečo, ale väčšinou sa jednalo o technické problémy. Toto je fakt prúser. Adrenalín stúpa a ja sa snažím (teda, samozrejme, všetci sa snažíme) zachovať si chladnú hlavu. V prvom rade otváram lekárničku a Milanovi ordinujem aspoň Flektor. Perorálne. Masť by tu určite nepomohla. Následne s Jirkom dvíhame motorku a dostávame ju pod kopec. Potom nasleduje skackajúci Milan. Nakoniec sa vraciam na kopec po svoju moto. Schádzam s nohami na zemi, s vypnutým zapaľovaním a zaradenou jednotkou. Brzdím spojkou a prednou brzdou. Aj tak motor kde-tu pretočím. Je to fakt strmina. Tak, to by sme mali. Čo teraz? Vidím to tak, že Jirko ostane pri Milanovi a ja sa vyberiem do civilizácie po pomoc. Chcem sa vrátiť späť do Pehčeva a zohnať terénne auto, prípadne traktor s prívesom. Milan však nesúhlasí. Vraj chce pokračovať. Prosím?? S Jirkom na neho čumíme ako puci. Kategoricky nesúhlasíme, ale Milan je tvrdohlavý - navyše dospelý a svojprávny, takže prinútiť ho nemôžeme. Rozhodol sa sám. Afriku má v automate, takže ľavú nohu relatívne nepotrebuje. Späť do Pehčeva je to cca 20 kilometrov. Rozhodujeme sa ale, že budeme pokračovať ďalej do Berova. Je to síce ďalej, ale podľa mapy je to po šotoline "len" 17 kilometrov - navyše po hrebeni, takže bez radikálnych stúpaní alebo klesaní. Potom by mal byť už asfalt, čo nám vyhovuje viac. Ideme pomalým tempom. Ja prvý, Milan druhý a Jirko tretí. Vlastne tak, ako celý výlet. Do spätných zrkadiel sa pozerám viac ako dopredu a pritom sa snažím ísť síce pomaly, ale zato plynulo a pritom zbytočne nestáť, lebo to je pre Milana problém. Kým ideme, tak sa to celkom dá. Náročnejšie úseky prechádzam najprv ja a potom sa vraciam s reportom, ako to tam vyzerá a na čo sa pripraviť. Niekedy Milanovi ukazujem stopu. Keď je fakt zle, tak ho s Jirkom pridŕžame, aby nemusel na ľavačku dostúpiť. Dávame dokonca jeden malý brod. Začína sa stmievať, ale to už sa napájame na asfaltku. Milan by ju aj pobozkal, ale nevládze sa zohnúť. HAHAHA! Sranda musí byť! Mne tiež celkom odľahlo. Najhoršie je za nami. Do Berova je to po asfalte ešte nejakých 20 kilometrov. Tu sa chvíľu motáme a nakoniec nachádzame ubytovanie v Apartmani BAZA Berovo. Apartmán je síce na poschodí, z čoho je Milan vyslovene "nadšený", ale pán majiteľ je veľmi milý, ústretový a ochotný. Keď mu zdeľujeme, čo sa nám stalo, navrhuje, že po ôsmej, keď zavrie obchod s potravinami, ktorý má na prízemí, vezme Milana autom na pohotovosť.

Tak sa aj deje. Napodiv, pani lekárka sa neunúva nohu ani len zröntgenovať, len ju prehmatá a skonštatuje, že je to narazené. Treba chladiť a predpisuje nejaké tabletky. Samozrejme, najdôležitejší je KNL (kľud na lôžku). Hotovo. Začínajú mi v hlave ísť námety na záložný plán, keďže Milan sa tak maximálne dopraví do Sofie a odtiaľ pádí domov. On však svojej prezývke "Kyborg" nezostáva nič dlžný a o návrate domov nechce ani počuť. What??? Opäť nasleduje krátke presviedčanie, ale keď aj Milanova manželka, ktorej telefonoval, čo sa mu stalo, "z prvej" odpovie "Ale domů nejedeš, co?", je nám jasné, že ona si ho zrejme pozná a on fakt zostáva. Len zajtra si chce veľkoryso dopriať "voľnejší deň". Týmto máme našu invalidnú zostavu kompletnú. Jirko s narazenými rebrami, ja s natiahnutými krížami a hlavný invalidaHEKÁMsnad Milan s pochrámanou nohou. Dlho som premýšľal, či Milanovu skutočnú diagnózu prezradím teraz, alebo až na konci cestopisu, ale urobím to teraz. O to "šťavnatejšie" bude nasledujúce čítanie, hlavne niektorých dní, kedy sme išli naozaj hard. Takže. Po návrate domov, keďže noha stále neodpúchala, sa Milan predsa len vybral na röntgen. A výsledok? Pozooor - fraktúra Fibuly, tesne nad členkom. Že nevieš, čo to Fibula je? Ani ja som to nevedel. Je to tá tenšia vonkajšia kosť, viď obrázok (úprimne - doteraz som netušil ani to, že v spodnej časti nohy máme dve kosti). Ošetrujúci lekár ihneď ordinuje operačný zákrok, vraj ešte dnes, lebo kosť treba zafixovať čo najskôr, aby sa nepohla a nezrástla nakrivo. O tom však Milan nechce ani počuť. Keď mu potom vyjavil, že s tým takmer dva týždne jazdil na motorke (a ako sa neskôr dočítaš, zďaleka nie len asfalt), doktor takmer stratil reč. Nakoniec teda ostávajú len pri ortéze a Milanovom prísľube, že sa bude nejaký čas naozaj šetriť. Prečo tomu neverím...? S odstupom času uvažujem, že lekárka v Berove nám svojím laxným prístupom vlastne pomohla. Neviem, či by bol Milan až taký frajer, že by sa rozhodol pokračovať aj s vedomím, že má zlomeninu. On síce tvrdí, že áno, ale vieš... Aby som nezabudol... za celý tento incident môžem opäť ja, pretože som zle odbočil. Výjazd, na ktorom Milan spadol, smeroval na horu Chengino Kale, ktorá leží na hranici s Bulharskom (na mapke je to bod č. 2). Tam sme ísť nechceli. Takže - v zmysle hesla: Vinník sa nehľadá, vinník sa určuje - to zase padlo na mňa. Tohto sa už nezbavím. Samozrejme, všetko v rámci srandy.

Dovolím si ale malú úvahu. Zdôrazňujem, že je to LEN MÔJ NÁZOR A NEMUSÍ BYŤ SPRÁVNY! Ako som spomínal, Milan je tvrdá hlava (avšak mäkká noha...). Má vyklápaciu prilbu a jazdí zásadne s otvorenou, bez okuliarov. Lebo vraj mu to zavadzia. Čižmy má síce vyššie, ale mäkučké, hore len tenká koža. Pevnejšie sú mu nepohodlné. Na motorke mu chýba aspoň elementárna ochrana. Aspoň nosiče kufrov - hoc aj bez kufrov. Tiež mu to zavadzia a hotovo. Atď, atď... Onehdá som čítal zaujímavý článok, kde bola akákoľvek nehoda prirovnaná k dvom ozubeným kolesám prepojených reťazou. Články reťaze predstavujú sled udalostí a okolností, ktoré k nehode vedú a hnané koleso predstavuje nehodu samotnú. Na predídenie nehode stačí vylúčiť jednu jedinú z udalostí, reťaz sa roztrhne a hnané koleso sa zastaví. Áno, viem. Po bitke je každý generál a mudrovať je najľahšie. Tiež niekedy vedome nerobím veci úplne správne. Ale možno na roztrhnutie pomyselnej reťaze stačilo naozaj málo. Zavreté plexi...? Pevnejšie čižmy...? Ktovie... Nedá mi ešte nerypnúť si do nekonečnej a rovnako vďačnej témy ako sú "gumy" (všetci máme tie najlepšie v celom vesmíre aj okolitých dedinách) - do témy "kufre". Panuje všeobecný názor, že kufre sú pri off-e nebezpečné, že to smrdí zlomeninou a tak podobne... Nuž, nepopieram, že tieto riziká tu sú, ale ako sa ukázalo v tomto prípade, nie je to pravidlo. Som na 99% presvedčený, že v tomto prípade by kufor Milanovu nohu zachránil a nemá to nič spoločné s tým, že ja som nevyliečiteľný "kufromil". A už vôbec z toho nerobím záver, že kufre sú jednoznačne lepšie. Veľa proste záleží na okolnostiach. Hlavne treba rozmýšľať... Jedna zaujímavosť. Všimni si, že z dneška sem pridávam pramálo fotiek a to, čo som pridal, je skoro všetko, čo som aj nafotil. Jednak preto, že dnes naozaj moc nebolo čo a jednak preto, že keď sa stane naozajstný prúser, fotiť Ti akosi nenapadá. Trošku ma mrzí, že nemáme cestu z lesa zdokumentovanú, ale bodaj by to bol najväčší problém celého výletu. Večer potom ešte sedíme a popíjame s pánom domácim nejaké tie pivká a sme radi, že dnešok máme už za sebou. Uff.. to bol deň...

Deň 5. Tak, dnes vo dvojici...

Trasa: Berovo - Vladimirovo - Paruca (1356 m. n. m.) - Bel Kamen (1707 m. n. m.) - Pochivalo - Shashavarlija - Štip - Veles

Ráno je Milanova noha zhruba v rovnakom stave ako večer a bolí, čo je ale v podstate dobre, lebo sa to nezhoršilo. Raňajky kupujeme v potravinách u pána domáceho, kávičku varíme na izbe. Dohadujeme sa, že sa rozdelíme. Milan ostane dopoludnia oddychovať a potom sa presunie - asi do mesta Štip. Operatívne sa ešte dohodneme telefonicky počas dňa. My s Jirkom sa vydávame tým istým smerom, ale horami. Tak teda ideme. Cesta je prašná až piesčitá. Niekedy to celkom fajne vozí. Ale hlavne... "Idú tie koče a strašne sa práši! Denne tak dva-tri koče a hlava je špinavá..." Chudák Jirko. Potom sa párkrát doslova brodíme kríkmi a správnu cestu držíme len vďaka červenej čiare na navigácii.

Video: Berovo - Vladimirovo, Macedonia 09/24

Pod kopčekom Paruca si chcem odbehnúť na neďaleký výhľad, ale Jirkovi sa nechce. Vraj si zatiaľ oddýchne. Z výhľadu nakoniec nebolo nič moc a tak som do pár minút späť. Nachádzam Jirka v družnej debate s miestnym pastierom. I keď... Používať v spojitosti s Jirkom termín "družná debata", je trochu prehnané. Je to skôr družný monológ smerom k Jirkovi.

Malá vsuvka: Jíro je vám zvláštny človek. Moc toho nenahovorí a ku všetkému pristupuje strašne pasívne. Všetko je mu jedno a niekedy mám z neho pocit, že je tu vlastne za trest a len kvôli mne. Je to, samozrejme, hlúposť a ja to viem! Ale aj tak si to musím čas od času pripomenúť. Len tak, sám pre seba a pre istotu... Určite nechcem rýpať. Koniec koncov, každý sme nejaký. Len opisujem to, čo vnímam. Nezabudnem, ako sme si prvýkrát volali ohľadom výletu, kedy po pozdrave nasledoval môj asi päťminútový monológ o tom, čo, kedy, kde, ako, s kým atď, atď... Na čo mi Jirko suchopárne vraví do telefónu "Tak jo..." - a bolo vymaľované a dohodnuté. Preto mu (myslím, že to bolo ešte cestou v aute alebo najneskôr v prvý večer) prischla ona prezývka "Pan Mluvka".

Odstavujem teda mašinu aj ja a snažím sa tiež prehodiť pár slov. Ponúkam domácu a, samozrejme, dostávame pozvanie na kávu. Jirkovi je to jedno (ako inak...). Nakoniec sa z toho vykľulo celkom príjemné stretnutie. Pánko je typický balkánsky horal. Je tu celé leto sám a pasie dobytok. Rozpráva nám o svojich deťoch, ktoré žijú v meste. Evidentne je rád, že má aspoň nachvíľu s kým pokecať. Ku káve nám pridáva aj niečo pod zub. Nakoniec nám ešte ukazuje drevenicu, kde spí. Proste paráda. Pre toto to tu milujem.

Pár srdečných pozdravov a prášime ďalej - doslova. I keď, teraz už o dosť menej. Cesta vedie lesom. Ďalšiu zastávku dávame na malej čistinke pod vrchom Bel Kamen sk.mapy.cz/s/darepolulu. Stretávame tu ďalšieho pastiera kráv. Je to mladší chalan a je to moderný pastier, lebo sem chodí na kroske. Ale domácu vypije... Pýtam sa ho na cestu na vrchol a krúti hlavou, že náročná, kamenistá a strmá a určite nie s veľkou moto, ako mám ja, lebo sám má problém vyjsť hore. Nechávam si teda poradiť a samozrejme to idem spróbovať. Cestou sa síce musím prepletať pomedzi kravy, ale inak je to celkom pohodička. Na vrchu ma potom napešo aj s kravami dobehol a celkom vyvaľoval oči. Nuž.. má sa ešte čo učiť, chalan. Nie je to tu žiadny wow-výhľad, ale keď už som tu, lietam s dronom. Aby som nezabudol... Jirko obligátne čaká dolu.

Pokračujeme opäť lesom a neďaleko dedinky Kozbunar, pod kopcom menom Dumaja, sa nachvíľu napájame na asfalt. Volám Milanovi. Z Berova vyrazil okolo obeda a smeruje do Štipu. Tam sa teda stretneme. Keďže po asfalte tam bude isto skôr ako my, zoženie ubytovanie. Dohodnuté. S Jirkom teda pokračujeme ďalej horami. Cesta je dosť trápenie, znova veľa prachu a vyjazdených koľají. Pomedzi to prechádzame cez pár veľmi strmých a kamenistých zjazdov. Tesne za jedným takým ostrým vracákom nasleduje strmý výjazd. A tak radšej stojím a otáčam sa na dvakrát, aby som výjazd mohol dať potom našupu - s rozbehom. Medzitým ma dobieha Jirko. Zastane a ja na neho pozerám. Niečo mi nesedí. Chvíľu mi to trvalo, ale prišiel som na to. Nemá ľavý kufor. Strašne sa smejem. Ako sa toto dá? A hlavne, ako to, že si to nevšimol?? Takže otočka. Kufor nachádzame asi po polkilometri. Ležká si na kraji cestičky a čaká na nás. Jirko vraví, že si tam zase raz ustlal a motorku zdvihol už pravdepodobne bez neho. Zámok to má porátané. Kufor uchytávame gurtňou a pokračujeme ďalej.

Je už neskoré popoludnie a blížime sa k mestu Štip. Cesta je opäť megaprašná, prechádzame ale celkom peknými, malebnými lúkami, po ľavej strane vidno v diaľke Topolnicko jazero. Z celého dnešného dňa sú toto však jediné zaujímavé scenérie. S prihliadnutím na to, koľko sme sa trápili, ja by som si dnešok len kvôli týmto pár výhľadom už nabudúce určite nezopakoval. Ak ideš po TET-ke, celý úsek Delčevo - Berovo - Štip kľudne vynechaj. O nič neprídeš. Ešte aj to málo radosti nám kazí svorka psov. Na každom výlete to musí prísť aspoň raz. Rozbehnú sa za Tebou a nie a nie sa ich striasť. Ideš na hranu, lebo chceš ujsť. Nemáš možnosť sa obzerať dozadu, nevieš presne, čo sa za Tebou deje. Počuješ len štekot. Je to strašne nepríjemné a vyčerpávajúce. Častokrát rozmýšľam, čo by sa dialo, keby som spadol. Našťastie, dnes nie je ten deň, kedy by som to mal zistiť.

Video: Shashavarlija - Štip, Macedonia 09/23

Konečne Štip. Do mesta ale vchádzame cez brutálne geto. Chvíľu mám pocit, že som na východnom Slovensku. Ešte som také na Balkáne nevidel. Inak, Štip vyzerá naozaj honosne, čomu nasvedčujú aj ceny ubytovania. Ako sa dozvedáme od Milana, ktorému voláme z pumpy, obišiel tu niekoľko hotelov a všade sú ceny od sto eur vyššie. Vzhľadom na stav jeho nohy je to celkom výkon - toľkokrát nasadnúť a zosadnúť. Dosť ma to prekvapilo. Milan sa teda vydal ďalej na západ a nocľah nachádza asi o 40 kilometrov ďalej v meste Veles. Nejaký hotel, momentálne síce v rekonštrukcii, ale izby normálne fungujú a aj reštiku majú otvorenú. Viac nám netreba. Zastavujem pri hoteli a zničohonič mi začnú prichádzať správy na Whatsapp, Messenger a tak... Sakra, že by som si zas omylom zapol dáta? Už sa mi to stalo pred dvoma rokmi a vtedy - len vďaka tomu, že môj operátor má nastavený strop na platené dáta v roamingu - ma to vyšlo "iba" na 50 eur. Potom Ti dáta automaticky vypne a Ty musíš SMS-kou potvrdiť, že chceš megadraho surfovať aj naďalej. Celkom múdre riešenie. Toto však nie je tento prípad. Zisťujem, že som pripojený na hotelovú wifinu. Ako to? Nič som predsa nepripájal. Ahaaa, blik! Došlo mi. Spal som tu pred dvoma rokmi počas výpravy s Filipom a telefón si pamätá. Aká nostalgia. Dávame klasický večer - sprcha, jedlo, pivo, spánok.

Deň 6. Opäť trable.

Trasa: Veles - Izvor - Pomenovo - Prisad - Prilep - Belovodica - Prilep - Bitola

Milanova noha je na tom stále zhruba rovnako. Určite chce pokračovať - dokonca by si trúfol aj na ľahší offík. Ale že či by sme - ak sa dá - aspoň dnes ešte nedali len asfalt. Samozrejme, že sa dá. Neboj sa, Milanko, prezývka Kyborg Ti zostáva aj tak. Fandíme si, že by sme dnes dorazili do Albánska. Do Pogradecu, cez Prilep a Bitolu, aj s odbočkou do mramorového lomu v Belovodici, je to necelých 300 kilometrov. To dáme s prstom v nose. V Belovodici som už síce bol, ale keď už máme cestu okolo, stavíme sa (hlavne kvôli chalanom). Vyrážame teda do Prilepu. Keďže dnes žiaden off, volím na mape žltú cestičku cez Izvor, Pomenovo a Prisad. Prd makový... Kúsok za Izvorom, kde sa vzal - tu sa vzal, lepšie povedané, kde sa nevzal - tu sa nevzal, asfalt. Zrazu bol fuč. Najprv to bol len taký pohodový štrk, neskôr, cez hrebeň medzi Pomenovom a Prisadom sa to mierne zhoršilo. Všetko ale zvládnuteľné ľavou zadnou. No a práve to je problém, keďže Milanova ľavá zadná je momentálne nakašu. Je teda dosť nespokojný a dáva to najavo. Neštve ho ani tak to, že nejdeme po asfalte, ako to, že dohoda znela jasne - dnes žiadny off. Takmer z toho bola hádka. Ukazujem mu však, že cestu som plánoval v najlepšej viere a na mape sa naozaj tvárila ako hlavný ťah. Keďže Milan to má v hlave upratané a obaja sme dospelí, celú vec si rýchlo vysvetľujeme a pomyselné plamene osobného konfliktu hasíme už v zárodku. #TaktoSaToRobiDoPsejMatere! Inak... mne sa dnes tá moja mašina nejako nezdá. Správa sa divne. Neviem to presne opísať, je akoby nestabilná. Dvakrát kvôli tomu aj stojíme a kontrolujem podvozok. Žiaľ, keďže sa mi javí, že to pochádza od prednej vidlice, kontrolujem len predok (časom sa dozvieš, prečo žiaľ). Nič som nezistil a tak pálime ďalej. Po prejazde sedlom sa nám otvoril pekný výhľad na kotlinu, v ktorej leží Prilep. Hory okolo sú nádherné. Také drsné a skalnaté, ešte som také nevidel. Nebyť Milanovej pochrámanej nohy, určite sa tu pomotáme. Okrem toho, lomov je tu niekoľko a to omnoho väčších ako ten v Belovodici. Jazdením po okolí by sa opäť dala stráviť fúra času. Určite sa sem vrátim.

V meste zatiaľ nestojíme a hneď odbáčame do Belovodice, nad ktorou sa nachádza spomínaný lom. Cesta je asfaltová až na posledný približne kilometer. To už je síce štrk, ale je to prudká pohoda. Invalida bol vopred upovedomený a zaprisahal sa, že frflať nebude. Vstup do lomu bol pred dvoma rokmi zatarasený reťazou a vedľa neho bolo malé parkovisko. To je teraz zahrnuté, takže parkovať nie je kde, ale reťaz je spustená na zemi. Viac nám netreba. Šup s motorkami dnu do areálu, a nech už je to poriadne nadrzovku, tak až rovno hore - na kopček nad ikonickým jazerom. Tým, pre ktoré je tento lom taký známy. Trávime tu asi 15 minút. Foto sem, foto tam...

Video: Marble mine - Belovodica, Macedonia (09/2023)

Potom si nás všimol nejaký pracovník a dosť nevľúdne nám dáva najavo, že tu nemáme čo robiť. Ako keby som to nevedel... Dobre kámo, kľud. Už tu nie sme... Frčíme teda naspäť do Prilepu, že sa tu najeme a budeme pokračovať do Albánska. Polohu lomu prikladám: sk.mapy.cz/s/luceluluze.

Video: Marble quarry - Belovodica, Macedonia (09/2023)

Opäť prd makový. Pozor, teraz to príde... Ako tak schádzam z kopca (bolo to krátko pred napojením sa na asfalt a ja som našťastie nešiel rýchlo), prišlo rozlúštenie záhady mojej nestabilnej motorky. Zrazu niečo ruplo, zablokovalo mi zadné koleso, motor zhasol a stojím. Dal som to bez pádu, ale posed mám podozrivo nízky. V prvých momentoch absolútne nedokážem pochopiť, čo sa vlastne stalo. V hlave skrat - nahadzujem poistky. Zosadám a obzerám motorku. Musím ju ale držať, lebo bočný stojan sa nedá použiť. Motorka je zrazu naozaj akási nízka. Jirko mi pomáha postaviť ju na centrál. No a teraz sa podrž... Do zoznamu bizarností, ktoré sa mi prihodili na cestách, si píšem ďalšiu - zatiaľ azda (a pevne verím, že aj navždy) tú najväčšiu. Prosím pekne, stratil som maticu zo skrutky, ktorá držala spodné uchytenie tlmiča (na vidličke), skrutka sa následne vysunula a keď o ňu počas jazdy zavadilo pohybujúce sa prepákovanie, zlomila sa aj s polovicou vidličky, tlmič sa šmykol nabok a motorka kľakla. Je to neuveriteľné. Čo teraz...? V roku 2019, keď som kúpil HyperPro podvozok mi v Albánsku vytiekol nový tlmič. Mal asi 2 500 km. Vtedy mi tam šikovní mechanici vo Vlorë naimprovizovali druhý z nejakej Suzuki a pobiede sa s tým dalo docestovať domov. Ukázalo sa, že tlmič vytiekol kvôli nečistotám na piestnici. Ono, jazdiť s tým po blate nebol najlepší nápad. Tlmič mi v HyperPro vyreklamovali (pozdravujem do Eresracing-u) a kúpil som naň návlek. Odvtedy je po probléme, ale pre istotu nosím so sebou náhradný - pôvodný - kvôli váhe bez struny. Samozrejme, všetci sa mi za to smejú. Teraz mi to zachránilo kožu. Jedinou otázkou ostáva, ako sa dostať do mesta do nejakého servisu, keďže, napriek tomu, že so sebou nosím slušnú hromádku náradia, všetko potrebné na výmenu tlmiča tu nemám. Od Balkáncov som sa už čo-to naučil a tak improvizujem. Jedna strana vidličky na tlmiči mi ostala. Používam skrutku z pôvodného tlmiča, ktorá je o niečo kratšia a ako maticu používam, pozór, vidličku z pôvodného tlmiča a vytváram tento paškvil. Zdrhovačka je tam len kvôli tomu, aby som vidličku - v prípade, že by sa uvoľnila - nestratil. Ako sa vraví, pomôž si človeče, aj Pánboh Ti pomôže... Uvidíme, ako to bude fungovať. Už teraz mám strach.

Tu sa dostávam k príčine problému. Vidlička na pôvodnom tlmiči má jednu dieru priebežnú a v druhej má závit, do ktorého sa uchytí skrutka. Vidlička na HyperPro tlmiči má obe diery priebežné, takže na uchytenie potrebuješ skrutku dlhšiu a na druhej strane maticu. Jeden by si myslel, že som to slabo utiahol. Lenže toto isté sa mi stalo pred rokom v Chorvátsku a bez väčšej ujmy to skončilo len vďaka tomu, že som si to náhodou včas všimol. Takže na dotiahnutie matice som si potom dal sakra majzla. Matica samozrejme poistná a zalepená. Zjavne tu dochádza k nejakým pochodom, ktoré ja nedokážem opísať, ale ktoré spôsobia, že matica sa jednoducho povolí. Týmto pozdravujem aj do HyperPro. Načo k..va je dobré vymýšľať vymyslené?? Výrobca vie čo a prečo robí a do vývoja investoval nemalé peniaze. Aj takýto zdanlivo bezvýznamný detail môže narobiť slušnú šarapatu. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by sa to stalo pri vyššej rýchlosti, alebo v premávke... Uff... Nie, naozaj si to nechcem predstaviť! Čerešňa na torte - tlmič ako taký je neopraviteľný, lebo vidlička je súčasťou nastavovacieho mechanizmu odskoku tlmiča. Kvôli výmene treba tlmič vypustiť. Viac sa oplatí nový. Bravó, určite kúpim aj nabudúce.

S provizórne uchyteným tlmičom a so stiahnutým zadkom sa presúvame do Prilepu hľadať pomoc. Obchádzame pár servisov, ale dnes je nejaká zlá konštelácia. Napriek tomu, že Milan vie bulharsky a vysvetľuje, že nám stačí malé miestečko na dvore a zapožičanie zveráku a pár kusov náradia, ktoré by si zrátal na prstoch jednej ruky (samozrejme, nechceme to zadarmo) a že celý úkon zvládneme sami, tak: V prvom servise E-E, lebo oni robia len autá (What???); V druhom servise E-E, lebo neochota level nekonečno; V treťom servise E-E, lebo síce ochota, aj priestor je, ale sváko práve zatvára, lebo žení syna. Ešte sa nám silno ospravedlňuje (jemu budiž odpustené). Motáme sa po meste v hustej premávke vyše hodiny. Pomoc nachádzame až na štvrtýkrát v servise na dvore rodinného domu, aj to musím borca chvíľu presviedčať, lebo vraví, že o hodinu a pol zatvára a naozaj musí odísť. Uisťujem ho, že za ten čas to stihnem vymeniť dvakrát. Dobre, teda. Milan s Jirkom zatiaľ idú uloviť niečo na jedenie, lebo tu sú mi naozaj zbytoční. Aspoň si ušetrím Milanove reči o tom, aká som zase brzda... Kto ho bude počúvať?? Hahaha! Moc som si ale nepomohol, lebo len chvíľu na to, ako som sa horlivo pustil do práce, vychádza na dvor starý ojciec, sadá si vedľa mňa na lavičku a spustí... Ja netuším čo, ale ide vkuse. Melie a melie - zjavne očakávajúc moju interakciu. Ja mu ale poprvé nerozumiem ani slovo, lebo, samozrejme, rozpráva rýdzo macedónsky a pri tom šušle a podruhé, je zjavné, že už má čo-to odžité a hlava predsalen neslúži tak ako kedysi. Na dokonalý opis tejto situácie si požičiam úryvok z divadelnej hry Švestka od Járy Cimrmana: "Stáří se vyznačuje zejména dvěma jevy, komplementárně přepojenými. Je to: Neschopnost udržet myšlenku a pak je to neschopnost myšlenku opustit." Domáci sa ho snažia párkrát zahriaknuť, ale len tak ležérne - aby sa nepovedalo. Zjavne ho majú prečítaného a vedia, že on sa len tak vypnúť nedá. Do toho sa tam stihol priplichtiť nejaký (asi) sused a silno sa mi snaží mudrovať ale že úplne do všetkého čo robím. Neviem, či sa smiať, alebo plakať. Toto je otravnosť level jehovista - vegán. S výmenou som, napriek útrapám s dedom a susedom (alebo možno práve vďaka nim), hotový za 40 minút. Platím 20 eur a nejaké to poldeci. Peniaze musím chalanovi opäť nanútiť. Ohučaný odchádzam za zvyškom partie na pumpu. Nestihnem ani zosadnúť a už počúvam. "Tak co, pane Brzdo... ?" Milan sa proste nezaprie. Chjo... som si pomohol... Aspoň, že majú pre mňa nejaký teplý sendvič.

Je tesne pred zotmením, ale rozhodujeme sa, že sa ešte presunieme aspoň o čosi bližšie k Albánsku - do Bitoly. Dorážame už potme a hľadáme ubytko. Jirko má v paušále nejaké dáta mimo EU, tak mi vždy večer nachvíľu zapne internety a my nemusíme somrovať wifinu na pumpe. Inak som bol už rozhodnutý, že si tento rok kúpim turistickú dátovú kartu, ale keď je takáto možnosť, tak je to bezpredmetné. Počas dňa internety aj tak nepotrebujem, respektíve, bohate stačí, ak sa pripojím niekde na káve alebo obede. Prichádzame teda k vytipovanému penziónu, ale majú plno a vraj sú v meste nejaké oslavy, tak to teraz bude s nocľahom održku. Bububu a Milan už horekuje, že čo teraz. No nič predsa. Nachádzame voľné 3 izby v penzióne hneď oproti. Aj s parkovaním. Sme tesne vedľa malého námestíčka a tak po hygiene vyrážame zjesť pizzu a vypiť nejaké to pivo. Milan sa túla niekde po okolí a tak som len s Jirkom a kecáme. Naozaj! Asi prvýkrát ho na výlete počujem súvisle rozprávať (teda, ak nerátam občasné telefonáty pracovného charakteru). No toto... Von mluví! Po čase za nami dokrivká Milan a my sa odoberieme spať.
Ešte taká vec. Dnes, kúsok pred Prilepom, som zahliadol takéto čudo. Je to niečo ako pojazdná píla. Z prvej som si myslel, že je to nejaký "samodomo" vynález. Ono to ale ide veselo aj 60, je to dvojmiestne a neskôr som ich stretol ešte niekoľko, takže to vyzerá, že to niekto vyrába sériovo. Ten pokrok... Kde se to zastaví???

Deň 7. Konečne Albánsko

Trasa: Bitola - Kazhani - Gorna Bela Crkva - Pokrvenik - Oteshevo (Prespanské jazero) - Lubanishta (Ohridské jazero) - Prrenjas - Pishkash - Skanderbegov stôl - Pishkash - Qukës Shkumbin - Hotolisht

Dnes sa nám hádam konečne podarí doraziť do Albánska. Ráno sa ešte kúsok vraciame, lebo večer - pri vjazde do mesta, zbadal Milan pohrebisko Chrobákov. Nie, nejedná sa o hmyz. Sú to tie legendárne Volkswageny. Milan je (okrem iného) vášnivým zberateľom veteránov. A nie hocijakým. Vo svojej zbierke má pár naozaj unikátnych kúskov. Za všetky spomeniem napríklad Chevrolet Fleetwood zo šesťdesiatych rokov v štvordverovej verzii. Ja sa v tom nevyznám, ale vraj je to naozaj šupa. Chce si teda spraviť aspoň foto, ale popri tom hneď začne vyratúvať, koľko pokladov tu nemilobohu leží a húta, ako by ich dostal domov do Česka. Inak v diaľke, nad mestom sa krásne vyníma Pelister. Hora s výškou 2601 m. n. m., ktorú som s Filipom navštívil pred dvomi rokmi. Dnes ju obídeme, lebo však Milanova noha. A ja aj tak moc nemám žiadzu sa tam vracať. Bolo tam pekne, ale veď vieš... Času nie je na rozdávanie.

Cesta vedie okolo Prespanského a Ohridského jazera, medzi ktorými sa týči do výšky horský masív Národného parku Galichica. Je to pekné pojazdenie a smerom od Prespanu nahor je krásny, takmer nový asfalt a samá zákruta. Niečo ako Šturec, ale dlhšie. Za prejazd parkom zaplatíš dve eurá a pozor, off je tu už zakázaný. Škoda... Už ma lákal taký kopček nad cestou. Na hrebeni je potom pár vyhliadok na Ohridské jazero. To samotné už leží sčasti v Macedónsku a sčasti v Albánsku. Mimo iného, odtiaľto vidno aj Guri i Kajmes mapy.cz/s/jocejejere, skalný útvar v Albánsku, ktorý sme tiež pred dvoma rokmi navštívili. Na tejto vyhliadke som už stál niekoľkokrát, ale nikdy som si ho odtiaľto nevšimol. Je zaujímavé obzerať si tie navštívené miesta takto - z viacerých uhlov. Viac o Guri i Kajmes si prečítaš tu na strane 5:

Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Na vyhliadke, samozrejme, lieta pán dron.

Video: Galichica, Macedonia (09/2023) DJI

Po krátkej prestávke pálime kľukatými cestičkami opäť dolu - k Albánskej hranici. Asfalt už síce na tejto strane nie je až taký nový, ale na enduro je to stále ňami ňami... Na hranici máme mierne zdržanie, lebo som sa nejako utrhol a chlapci na jednej z križovatiek nevedeli, kam odbočiť. A tak čakajú. Aj ja čakám. Oni na križovatke, ja na hranici. A po pätnástich minútach si hovorím, že už toho čakania bolo dosť a idem im naproti. Troška sme si pofrflali a ide sa ďalej. Ono, asi je fakt dobré, aby mali navigáciu viacerí členovia skupiny. Na druhej strane, aj ja som mohol počkať. Ale to sa niekedy človek tak zasníva a vtedy to ide samo. A že som sa veru nezasníval prvýkrát...
Hranica bez komplikácií. Konečne sme v milovanom Albánsku. Prechádzame okolo pláží jazera Ohrid. Vyzerá to tu ako pri mori. Len už po sezóne.

Mierime do mestečka Prrenjas, nad ktorým sa nachádza zaujímavý skalnatý kopec s názvom Skanderbegov stôl mapy.cz/s/pememepasa. Stôl je to doslova, lebo hora má vrchol úplne rovný, akoby zrezaný a pripomína stôl. Túto trasu mám z knižky. V Prrenjas na pošte meníme albánske leky. Ja radšej kupujem od priekupníkov, lebo dajú o niečo lepší kurz, ale chalani sú tu prvýkrát a sú nedôverčiví. A tak idem s davom a mením aj ja, nech sa potom zbytočne nezdržujeme. Ono, Albánsko je už napohľad iné ako ostatné balkánske krajiny. Zvláštne, tajomné, divoké, chudobné... neviem to vhodne opísať, ale okamžite po prekročení hranice vidíš, že si prišiel do iného sveta, medzi iných ľudí a ak si tu prvýkrát, môže to na Teba pôsobiť až nepríjemne. Čím skôr si však na to zvykneš, tým skôr si môžeš začať túto perlu Balkánu užívať plnými dúškami, v celej jej divokej kráse. Pred návštevou pošty sa ešte snažíme nájsť miestne nádražie. Podľa knižky je tu odstavených asi dvadsať chátrajúcich českých lokomotív, ktoré tu ostali ešte z čias komáčov. Nádražie sme síce objavili, ale rušne tu už nie sú. Ako som sa dozvedel od miestnych, ešte donedávna tu naozaj boli. Čo už... V miestnej putike si dávame obed. Opäť mäso, aj keď tentokrát sú to aspoň kuracie stehná. Veľmi ochotná obsluha. Po ceste jazdia mercedesy, popod nohy sa motajú túlavé psy, čakajúc na to, čo im spadne zo stola. Odkiaľsi sa sem priplietol akýsi pastier, alebo skôr miestny maskot - chlapík, ktorý má zjavne o koliečko menej, ale je neškodný a očividne ho tu všetci "berú". Pri vedľajšom stole sedí partia strašne drsne vyzerajúcich chlapov a hrajú čudnú stolovú hru. Nedá mi to a tak sa im prihováram, reku, či si to čudo môžem aspoň odfotiť, lebo vysvetliť mi pravidlá bude nemožné. Jasné, nie je problém. A ešte s úsmevom. (Mimochodom, hra sa volá Rummikub. To sa mi ale podarilo zistiť až doma.) Ďalšia vec, ktorú si časom všimneš, je to, že na ulici vidno pramálo žien. Je tu moslimská kultúra a ženy sú zalezené niekde pri práci. Muži sú vonku a "riešia"... Dojedáme a zbytkami kŕmime psy.

Dvíhame kotvy a vyrážame do dediny Pishkash. Odtiaľ začína cesta na kopec. Podľa knižky je to off, ale nenáročný. Uvidíme, čo naň povie Milanova noha. Stále si nechávame v zálohe možnosť, že sa otočíme. Prípadne, z dediny je to hore len kúsok, tak by sme tam vybehli len ja a Jirko - ak by sa mu chcelo (u neho človek nikdy nevie). Skanderbegov stôl je veľmi výrazný skalný výbežok červenkastej farby viditeľný už z diaľky. Cesta je pre Milana zvládnuteľná a tak sa štveráme hore. Asi v polovici zastavujeme pri nejakej bani. Nič veľké. Len jedna štôlňa, pred ňou násypník a vedľa búdka. Z búdky vybieha strážnik a my sa snažíme prehodiť pár slov. Pýtam sa na tú baňu, ale zabúdam, že už nie som v Macedónsku. Slovu "Rudnik" (v balkánčine "baňa") tu už nikto nerozumie. Nakoniec sa nám rukonohovštinou darí zistiť, že sa tu ťaží cín a chróm. Odoberám vzorky, ponúkam domácu, spoločná fotečka, srdečné pozdravy a fujáz ďalej.

Video: Prrejnas - Skadeberg table, Albania (09/2023) 1

Video: Prrejnas - Skadeberg table, Albania (09/2023) 2

Onedlho sme na vrchole. Je tu nádherne. Toto je moje milované Albánsko. Krásne, divoké, drsné. Som tu už po niekoľkýkrát, ale aj tak vždy na začiatku nachvíľu vymäknem a rozjímam. Inak, Skanderbegov stôl je vlastne taký dvojkopec a úplne priamo na tú stolovú časť, ktorú je vidno zdola, sa s motorkou dostať nedá. Museli by sme pešo prejsť cez roklinu, ktorá oba vrcholy od seba oddeľuje a vyzerá, akoby bola vytvorená umelo, čo je samozrejme blbosť. Veď pozri fotá a videá.

Video: Prrejnas - Skadeberg table, Albania (09/2023) 3

Video: Skadeberg Table, Prrejnas, Albania (09/2023) DJI

Chtiac-nechtiac, musím dorozjímať, lebo sa blíži večer. Navrhujem cestu dole opačnou stranou kopca. Podľa mapy sa napája na asfalt o kúsok nižšie, v dedinke Pishkash Vërri. Nerád sa vraciam tou istou cestou, ak je naporúdzi iná (koniec koncov, to asi nikto). Tento môj nápad sa ale - obzvlášť u Milana, nestretá s moc veľkým pochopením, lebo že načo zbytočne riskovať (kvôli nohe), keď cestu sem už poznáme a vieme, že je v pohode. V podstate ho chápem, ale darí sa mi ho ukecať aspoň na to, že to odskúšame. Cesta je rovnako náročná ako doteraz, ale asi po kilometri sa dostávame na podmočený úsek. Nič hrozné, podľa mňa by sme to dali, ale netlačím na pílu a otáčame sa. Mierime na hlavný ťah na mesto Librazhd. Tam chceme nájsť spanie. Taká úsmevná vec... V dedine Qukës Shkumbin, kde sa vzal – tu sa vzal, asfalt. Ale že novučičký, luxusný. Dedina samotná leží v strmom svahu a úzke cestičky sa prepletajú pomedzi domčeky. Normálne sa to sem nehodí. Na takýchto miestach v Albánsku proste asfaltky nebývajú. Konštatujeme, že tu musí bývať niekto naozaj vplyvný.

Z hlavného ťahu schádzame v dedine Hotolisht. Za toho pána si neviem spomenúť, prečo sme zablúdili práve sem. Dorazili sme na malé námestíčko, ale ubytko nevidíme žiadne. Zato nás obkolesila tlupa adolescentov, ktorí sedeli obďaleč. Chcú sa vervomoci fotiť s motorkami. Milanovi sa to tu vôbec nepáči a už aj mu bliká červená. "Alarm! Alarm! Okamžite preč!" Musím priznať, že to tu naozaj nevyzerá dvakrát vábne, ale nevidím to až tak tragicky. Skúšam osloviť náhodného okoloidúceho, ten osloví ďalšieho, ten niekam odbehne a o chvíľu je späť aj s miestnym čávom. Čávo vie trochu anglicky a dávame sa do reči. Ponúka nám trojizbový apartmán, úplne nový, ešte nie celkom dokončený, kde-tu chýba zástrčka, inde nejaká tá lišta a je tu cítiť taký ten čerstvo-omietkovo-maľovkový pach. Milan je stále nedôverčivý a že poďme preč, lebo nás tu do rána vykostia. Je ale takmer tma a nám s Jirkom sa už nechce presúvať niekam inam. Nakoniec Milana presviedčame, ale musíme mu svojimi motorkami priparkovať z oboch strán tú jeho, aby mu ju v noci neukradli. No, vieš... To Ti fakt pomôže... Ale keď len to... Ako, celkom sa na ňom zabávam, aký je doplašený. Ale ako sa vraví, NE-zabudol vôl, že teľaťom bol a spomínam si, aký pokakaný som bol prvýkrát v Rumunsku, alebo v Čiernej Hore ja. Konkrétnu situáciu sa mi tu podrobne rozpisovať nechce, ale tiež som sa videl do rána rozsekaný na márne kúsky a následne na to umučený na smrť. Pritom sa jednalo len o obyčajné zjednanie nocľahu. Takže Milanka celkom chápem. Jediný - naozaj vážny problém je turecký záchod. On to s tou nohou fakt nedá. V reštaurácii je síce klasický, ale to je cez ulicu a ešte kúsok. A čo ak poplach príde rýchlo? Otázky, samé otázky... Reštaurácia, samozrejme, tiež patrí tomu istému čávovi... A aj obchod a čojaviemčo ešte... Je vidieť, že miestni si ho veľmi považujú. Takmer v každej dedinke je takýto nejaký mecenáš. Na ubytovanie musíme ešte chvíľu čakať. Je treba čo-to upratať a obliecť postele. Zbieha sa pol dediny. Každý niečo nesie. Niekto obliečku, iný plachty, ďalší metlu... Je to celkom komické. Pripomína mi to scénu z filmu "Slunce, seno, jahody", keď farár Otík zvolával píšťalkou babky do kostola a ony sa začali zbiehať zo všetkých kútov. Onedlho je hotovo. Páchame hygienu a v reštike si dávame nejaké mäso a pivo - tentokrát nie až tak chutné. Večer nám potom ešte "spríjemní" rozhlas z minaretu, ktorý je hneď oproti apartmánu. Jallém šallém challém... Dobrú noc.

Video: Minaret - Hotolisht, Albania (09/2024)

Deň 8. Peklo

Trasa: Hotolisht - Dritan - Stranik - Shqiponjë - Poroçan - Kabash - niekde medzi Kabashom a kaňonom Holta

Ráno sa prebúdzame. Tušíš správne. Vražda sa nekonala a dokonca máme aj na čom odísť. Motorky sú netknuté a sú na svojom mieste. Neuveriteľné, kto by to len bol povedal. Taký Milan určite nie... Haha!

Dnes máme v pláne presunúť sa cez hory do Gramshu a cestou, ak stihneme, navštíviť "Čierny chrbát". Je to jedno veľmi pekné miesto, ktoré som objavil náhodou pred pár rokmi. Viac o ňom sa dočítaš tu na strane #10:

 Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Chystám sa tam už po tretíkrát a dúfam, že naposledy. Nič proti, miesto je to naozaj čarovné, také z kategórie "must see!", ale aj tak ma nebaví sa tam dokola vracať. Dnes tam ideme výlučne kvôli Milanovi, ktorý si to dal ako hlavnú podmienku výletu. Čo už... Keď musíš, tak musíš! Horami chceme prejsť trasou z knižky. Síce sa tam píše, že je na nej náročný prejazd hrebeňom a Milan má pochrámanú nohu, ale zo skúseností viem, že podmienky sa môžu dosť zásadne meniť aj z roka na rok, nieto ešte "z veľa rokov na veľa rokov", ktoré uplynuli od vydania knihy. A tiež viem, že to častokrát býva aj k lepšiemu. Spróbujeme to teda a ak bude najhoršie, otočíme sa a obídeme to po asfalte cez Elbasan. Vyrážame a ideme hlavným ťahom smerom na Pogradec a cestou ešte nakupujeme nejaké pokrmy a vodu. Z hlavného ťahu potom odbáčame v dedinke Dritan doprava. Cesta je spočiatku výborná. V okolí dediny Stranik sa vytráca asfalt, ale stále je to prudká pohoda. Ideme ponad hlboký kaňon nejakej riečky. Názov neviem. Míňame pár dediniek a užívame si výhľady a božský kľud. Zhruba za Shqiponjë sa začína cesta zhoršovať. Aj rozmýšľame, či sa neotočiť, ale na hrebeň je to už len kúsok. To už nejako dáme.

Video: Dritan - Poroçan, Albania (09/2023) 1

Pri prejazde hrebeňom stretáme niekoľko koní uviazaných o stromy a neďaleko počuť drevorubačov, resp. drevopíličov. Jeden z koní stojí trochu nešťastne, napravo od cesty, ktorou máme ísť. Na tom by nebolo nič zlé, keby nebol uviazaný o strom, ktorý je ale naľavo. Lano cestu križuje. Má tak 20 metrov a síce leží na zemi tak, že sa cezeň dá prejsť, ale ja som prezieravý. Hádaj, čo sa stane, ak sa kôň, čo i len mierne, prechádzajúcej motorky zľakne? Odstúpi preč. A hádaj, čo sa potom stane s lanom? Ha? Čo? Musím sa teda najskôr zahrať na kovboja a dostať koňa naľavo, kde je uviazaný. Našťastie sa mi to darí a netreba ho dlho presviedčať. Každopádne, úsmevná príhoda. Videjko si pre pobavenie daj až do konca :)

Video: Horse, Dritan - Poroçan, Albania (Alabania)

Cesta je čoraz horšia, ale sme už na hrebeni, tak bojujeme. Začína to byť ale nepríjemné. Milan sa zatiaľ drží a ja sa ho pre istotu radšej nič nepýtam. Ideme, ideme, až prichádzame k brodu. Brod je strhnutý. Prejsť sa dá, ale treba to kúsok obísť a vrátiť sa korytom. Toto Milan nezvládne. Nemať za sebou už hodný kus cesty (asi 30 kilometrov), otáčame sa bez mihnutia oka. Takto ale rozmýšľame. Už sme v polovici a cesta sem nebola najľahšia. Nakoniec brod dávam zatiaľ len ja, s tým, že sa pôjdem pozrieť ďalej, ako to tam vyzerá, a vrátim sa po chalanov. Milanovu motorku by potom previezol cez potok s mojou pomocou Jirko. Pre mňa je automat španielska dedina a ak to nie je vyslovene nutné, nesadám na to. Veď, čo keby sa mi to náhodou zapáčilo...? Za brodom to ide celkom fajn a tak sa asi po kilometri otáčam a vraciam sa po zvyšok partie. Cestou späť sa síce stihnem vyrýpať, ale to bolo skôr nepozornosťou. Chalanom sa tým rozhodne nechválim. Spoločne teda prevážame cez potok zvyšné dve motorky a, trochu s obavami, pokračujeme.

Video: Dritan - Poroçan, Albania, stream crossing (09/2023)

Onedlho sa cesta začína zhoršovať rapídnym tempom. To snáď nie. Pozerám do mapy a zisťujem, že onen hrebeň s ťažkým prejazdom máme ešte len pred sebou. Ups... Čo teraz? Otáčať sa nechceme, lebo na vrchol to už nie je nejako extra ďaleko, takže sa teda hecneme a ideme. Posledné tri kilometre sú ale doslova očistec. Alebo rovno hotové peklo. Bez nadsádzky môžem povedať, že to boli jedny z najťažších kilometrov v mojom motorkárskom živote (ak nie aj najťažšie). Porovnať by sa to dalo azda len so zjazdom z Lurských jazier do Qafë-Murrë, ale to bolo ešte v roku 2018 a moje jazdecké schopnosti boli vtedy úplne inde ako sú teraz. Cesta je strmá, plná zákrut, popadaných skál, jám a výmoľov. Je zarastená a zjavne sa nepoužíva. Niekedy ideme doslova po metroch. Potíme krv a v hlave sa bijú myšlienky na návrat s myšlienkami, že už sme fakt blízko a že to, čo sme prešli doteraz, si nechceme dať znova. Za jednou ostrou zákrutou je strmší výjazd a to je už totálne održku - na hranici prejazdnosti. Napriek tomu sa snažím ísť, ale opäť padám. Na tom by nič nebolo, ale pozerám pred seba a uvedomujem si, že ďalej to už naozaj nepôjde. Skaly na ceste sú obrovské. Aj to by sa možno pobiede, v trojici, dalo nejako pár metrov zvládnuť. Klincom do rakvy ale je strom spadnutý krížom cez cestu. Toto proste neobídeme. Hotovo, konec. This is the end, my only friend. Sme dva kilometre pod hrebeňom. Škoda... Bezradne pozerám na motorku ležiacu na zemi. Zaujímavé bude ju už len dostať z tejto cestičky dolu na zákrutu. Pred očami sa mi premietajú všetky tie útrapy, ktorými sme si prešli a čakajú nás znova. A potom ešte brod! A sú štyri poobede! Priznám sa, že ma chytilo zúfalstvo. No nič, poďme na to! Najprv teda s Jirkom dostávame všetky motorky späť na zákrutu, keďže chlapci ma už stihli kúsok nasledovať. A potom, počkať, tam niečo vidím. Je to odbočka. Žeby predsa?? Idem to najprv skúsiť pešo a až na prvý, asi 50-metrový úsek to vyzerá sľubne. Navyše, cestička stúpa, takže zjavne ide k vrcholu. Bingo! Nálada je razom o tisíc percent lepšia. Po prechode počiatočného ťažkého úseku sa povrch začína zlepšovať rovnakým tempom, akým sa pred pár kilometrami zhoršoval. Toto bolo v hodine dvanástej. Ja som bol naozaj pár chvíľ reálne presvedčený o tom, že sa vraciame. Čoskoro sme hore, na malej lúčke. Radosť je neopísateľná. Nebudem machrovať a nechcem tu ani nariekať, ale nebolo mi všetko jedno. Toto bola skúška ohňom. Mať ľahšie motorky, tak to dávame s prstom v nose, ale na naložené endurá toto skutočne nebolo. Navyše ma celý čas mátala Milanova zranená noha. To celú situáciu v mojej hlave ešte viac vyhrotilo. Bez toho by som to možno dával s väčším kľudom. 

Netreba však zaspať na vavrínoch. Do Gramshu je to ešte 40 kilometrov a nevieme, čo nás čaká. I keď, nech to bude čokoľvek, bude to už len dolu kopcom. Nejako sa zgúľame. Kúsok pod vrcholom stretávame dvoch chlapcov, čo pasú dobytok. Celkom na nás vyvaľujú oči, že odkiaľ sme sa tu vzali. Pre istotu sa pýtam na cestu do Poroçan, čo je dedina cestou. Vraj ideme dobre a je to zjazdné. Zjazdné to síce je a s tým, čo sme prešli doteraz, sa to nedá porovnať, ale je to riadna strmina a je nekonečná. Nemá to konca-kraja. Som unavený. Aspoň malou odmenou sú nám naozaj pekné výhľady na pohorie Tomorrit so zapadajúcim slnkom.

Video: Dritan - Poroçan, Albania (09/2023) 2

Konečne Poroçan a relatívna rovina. Je už tma. Pokračujeme ďalej. Hoc potrebujeme zdolať ešte jeden hrebeň, cesta, aj keď šotolinová, je prudko v pohode a ide sa dobre. Na hrebeni za dedinou Kabash je malá dedinská reštaurácia. Spoznávam to tu. Pred pár rokmi som sa tu stavil na kávu. Bolo to vtedy, keď som objavil Čierny chrbát. Keďže už viem, kde som a že nás až do Gramshu nič hrozné nečaká, navrhujem prestávku na občerstvenie a oddych. Zaslúžime si ju. Ako tak sedíme, napadá mi spásonosná myšlienka. Pán domáci vyzerá veľmi prívetivo a tak sa ho pýtam, či by sa tu nedalo prespať. A on, že dá sa. Nemá síce apartmán, ale budeme spať u neho doma v detskej izbe. Tam sú dve miesta. Deti budú s rodičmi v spálni. Tretí člen - v tomto prípade jednoznačne hrôzostrašne chrápajúci Jirko - bude spať v drevenici neďaleko na dvore. Toto je dokonalé. Pán domáci sa nám ešte veľmi ospravedlňuje, že sa mu dnes pokazil ohrievač na teplú vodu a že umyť sa môžeme len vodou zohriatou v obrovskom hrnci... Drahý pane, toto naozaj problém nie je. Sme šťastní. Objednávame večeru. Nič konkrétne. Nanosili nám plný stôl kadečoho s kadečím a každý s každým si z toho vyberá to svoje. Hlavne veľa! Tento večer má ale predsa len aj jednu tienistú stránku. Pár chvíľ pred naším príchodom tu došlo pivo. Keď sme sem prišli, pri vedľajšom stole sedela väčšia partia a vraj všetko vypili. V chladničke ostalo jedno - jediné. Práve dnes! Po takom výkone! K tomu tá zranená noha... A teraz toto! Svet je nespravodlivý... S hrdinským sebazaprením, hodným storočného šaolínskeho mnícha, sa ho s Jirkom vzdávame v prospech Milana. Ten si ho dnes, s obrovským náskokom, zaslúži najviac. To, čo dokázal, je neuveriteľné. Pravda, je z nás jazdecky najzdatnejší (aby nie, keď, ako som spomínal, kedysi jazdil enduro závodne), ale tá noha! Sám priznáva, že si dnes posunul hranice svojich schopností. Na miestach, kde by za normálnych okolností aj on púšťal nohy na zem, a kde sme my s Jirkom len hopkali, prípadne sa váľali po zemi, on len zavrel oči a pridal plyn. Celé to dal dnes bez jediného pádu (čo sa ani omylom nedá povedať o mne a Jirkovi). Kámo, naozaj úprimne, obrovský rešpekt a moja hlboká poklona! Mimochodom, Jirkove rebrá a moje kríže dnešok napodiv prežili úplne v pohode - rozumej, pobolievajú stále rovnako a nijako sa to nezhoršilo. A takto to už zostalo až do konca výletu. Večer ešte chvíľu sedíme aj s pánom domácim a popíjame rakiju - keď už to pivo nie je (grrr!). Pýtame sa ho na jaskyňu Sphella e Kabashit. Viem, že je niekde tu nablízku. Ale vraj sa k nej dá len pešo. Tak nič. Tiež mu rozprávam o Čiernom chrbte, ktorý (všimol si si?) sme dnes nestihli. Čuduj sa svete, nepozná toto miesto napriek tomu, že od neho býva vzdušnou čiarou asi dva kilometre. Končíme, páchame hrncovú hygienu a líhame spať. Je tu taká fajn atmoška, že motorky ani nezamykáme (dokonca ani Milan). Hanbil by som sa za to. Dnešok si budem pamätať dlho, predlho. Cítim pokoru...

Video: Accomodation somewhere between Poroçan and Gramsh, Albania (09/2023) 1

Večer ešte zisťujem, že dnešok si vybral svoju daň. Opäť raz bude čo vyklepávať. Jdi si po další promáčklinu, McQueene!

Deň 9. Milanova topka

Trasa: niekde medzi Kabashom a kaňonom Holta - Jeronisht - Zavalinë - Burishtë - Nezhan - Čierny chrbát - Kaňon Holta - Liras - Kotorr - Gjergjovinë - Drizë - Gramsh

Ráno je trošku "lejzy". Po včerajšku sa ale niet čomu čudovať. Dokonca ani Milan nestresuje.
Po raňajkách prichádza ešte povinné foto s pánom domácim, výmena fejsbukov a samozrejme platba. Tak, prosím pekne, za večeru, nejakú tú rakiju, nocľah a raňajky "se vším všudy", si od nás pýtajú 55 eur. Pozor, nie na hlavu. Za všetkých troch! To je smiešne. Nechávame aspoň 60. Tiež ešte stíham obdarovať mladé slečny pexesom a plyšovou kravičkou. Ako odškodné - keď už sme im tejto noci okupovali izbu. Majú tak sedem a desať rokov a podarúnkom sa úprimne potešili. Chvália sa mi, že si ich dnes zoberú do školy a mladšia si kravičku už aj zavesila na školskú tašku. Je to veľmi milý zážitok. Polohu tejto usadlosti prikladám. Ak budeš mať cestu okolo, určite sa u týchto milých ľudí zastav sk.mapy.cz/s/lecezefuca

Video: Accomodation somewhere between Poroçan and Gramsh, Albania (09/2023) 2

Vyrážame smer Čierny chrbát, ktorý sme včera nestihli a ktorý chce Milan navštíviť stoj čo stoj. Ostatne, nedivím sa mu. Už na fotkách to vyzerá luxusne. Nechcem schádzať dole ku kaňonu a potom zas hore, a tak volím cestu horami cez Jeronisht, Zavalinë, Burishtë a Nezhan. Fras aby to ulapil, že tam idem po tretíkrát a opäť zablúdim. Ešte pred Jeronishtom som na križovatke zle odbočil doľava. Stretávame dvoch Nemcov a ukazujem im, kam ideme. Celkom sa im to pozdáva, tak idú tiež. Keďže sú ale "naľahko", strácajú sa nám za prvou zákrutou. Škoda len, že nakoniec zrejme netrafili. Cestička je dosť úzka a pravdupovediac, nepamätám si ju. Ale nebol som tu dva roky, tak tomu neprikladám moc význam. Po nejakom čase som si ale istý, že som tadiaľto ešte nešiel. Keďže to ale nie je žiadny hard a smer máme dobrý, pokračujeme. Veď niekam už len prídeme. A veruže sme prišli! Na takú kaskádovitú lúčku. Najprv to skúšam, ale keď som sa pri pokuse dostať sa z vyššej kaskády na nižšiu prevrátil aj s motorkou takmer hore kolesami, usudzujem, že predsa len bude lepšie sa otočiť. Odfotiť som, samozrejme, nestihol. Tiekol benzín... Navyše som sa potom vydal ešte na malý prieskum bez moto a ďalej to už bolo len na pešiu turistiku. Tu by pohorela asi aj kroska. Záhadou najväčšou zostáva, prečo som sa (aby sme nepoblúdili) jednoducho nepozrel do GPS trasy z minulého roku, ktorú mám vďaka apke mapy.cz stále so sebou. Nuž, dejú sa veci medzi nebom a zemou...

Vraciame sa teda späť na križovatku a tam sa púšťame rovno. V dedinke Jeronisht stojíme na káve. Je tu také malé námestíčko a je tu okrem putiky aj škola. Dokonca tu majú aj školský autobus. Okolo sa potulujú deťúrence a sme tu celkom atrakcia. Ako tak sedíme, Milana náramne zaujíma, koľko tu stojí taký barák. Keďže si tu moc nerozumieme, jeden z miestnych volá cez WhatsApp svojmu synovi a ten nám robí tlmočníka. Zisťujem, že okolo 30 tisíc eur. Ale to už taký lepší, prerobený. V pôvodnom stave zoženieš určite lacnejšie. No, nekúp to! Ale to len tak, pre zaujímavosť.

Pálime ďalej a cestou k chrbtu sa už nič zvláštne nestalo. Dokonca ani defekt sa nekonal tak, ako pred dvoma rokmi. Stretávame akurát niekoľko pekných výhľadov a to aj vďaka tomu, že tentokrát (neviem prečo) obchádzame dedinu Selitë tak, ako vidíš na mapke. Práve na tomto úseku robíme pár naozaj luxusných záberov. Veľmi sa mi páči tento kraj.

Na Čiernom chrbte sa zdržiavame pomerne dlho, ale však oplatí sa. Samozrejme, lieta dron. Inak, jeden by očakával, že celý tento masív (alebo ako to mám nazvať) je z nejakej pevnej horniny. V skutočnosti je to celé náramne sypké. Nechápem, ako to drží pohromade. Polohu prikladám: sk.mapy.cz/s/pubejobame

Video: Black mountain ridge near Selitë, Albania (09/2024) 1

Video: Black mountain ridge near Selitë, Albania (09/2024) 2

Video: Black mountain ridge near Selitë, Albania (09/2024) DJI

Presúvame sa ďalej ku kaňonu Holta sk.mapy.cz/s/jehohecupe cestou, ktorá - ako som písal pred dvoma rokmi - už takmer neexistuje a využívaná je už len skútrami ako "singletrack". To už ale nie je pravda. Teraz je kompletne nanovo vyhladená buldozérom a aj napriek pár strmým úsekom sa hore v pohode dostaneš terénnym autom. Na kaňon Holta sa náramne teším. Pred dvoma rokmi som z neho prešiel asi pätinu a potom som sa otočil, lebo môj spolucestovateľ Filip sa ostal napchávať v reštaurácii pri ústí. Mal som obavu ísť hlbšie sám. Dnes sa ale chystáme dnu s Jirkom, takže to dáme celé. Milan nás bude čakať v onej reštike, lebo však noha. Dávame si aj my niečo pod zub a vyrážame. Čoskoro nás, teda skôr mňa, nadšenie prechádza. Jirko sa tvári vždy rovnako. Je akosi viac vody ako minule. Prichádzame k úseku, v ktorom som sa predtým namočil niečo vyše pása. Dnes by tu trebalo plávať. Je už neskoršia poobedná hodina a ani nie je také teplo ako vtedy, a tak to otáčame. Nemá zmysel tlačiť na pílu za každú cenu. Aj zajtra je deň a pôjdeme sem hneď zrána. S Milanom sme aj tak dohodnutí, že sa od nás zajtra na deň-dva odpojí. Ďalšia z jeho podmienok na tento výlet bola, že chce vidieť more. Mňa to až tak neláka, chcem jazdiť hlavne po horách. Napriek tomu, že som tu už asi šiesty alebo siedmykrát, albánske more som videl len raz. Ak by nebolo Milanovho úrazu, tak, samozrejme, ideme spoločne, ale takto si on dá osve pohodičku a my s Jirkom si dáme ofiko offík. Presúvame sa do Gramshu nájsť ubytovanie.

Cestou nachvíľu stojíme pri natešenom malom Albánčiatku. Pár cukríkov, nejaká tá hračka a rozradostená foto na motorke. Toto ma vždy dostane!

Pálime ďalej. Už je šero. Hneď na začiatku mesta je malý hotelík s priaznivou cenou, ale voľné majú len dve izby. My sme však už buržuji a chceme tri! A tak ideme skúsiť, mnou už osvedčený, hotel Piazza na námestí. Avšak, oplaaa! Cena vystrelila za dva roky na dvojnásobok. 40 eur na hlavu, navyše bez raňajok... Fuu, čo je veľo, to je malo! Ďakujem, neprosím. Chvíľu sa ešte motáme mestom. Zastavujem pri jednom penzióne ale borec, že má plno. Ale hneď komusi volá a vysvetľuje nám, že tade a tade a na konci mesta pumpa a tam o vás vedia - isto sa dohodnete. A naozaj. Penzión vedľa pumpy za 15 za izbu. To je omnoho stráviteľnejšie. Ubytko sa volá Hotel Te Sadiku sk.mapy.cz/s/hekunurota. Večer ešte sedíme a požívame v krčmičke nad pumpou. Vedľa pri stole sedí malá partia a jeden z nich, už zjavne pod vplyvom, sa strašne snaží komunikovať a nadája nás pivom. Je vidno, že je to opäť nejaký miestny čávo a zrejme mu (okrem iných nehnuteľností a niekoľkých ďalších Albáncov) tento podnik patrí. Časom sa našťastie odtacká preč. Začínal byť až príliš dobrosrdečný - ak vieš, čo tým myslím. Aj my sa odoberáme na spánok.

Deň 10. S Jirkom okolo Gramshu

Trasa: Gramsh - Kaňon Holta - Kabash - Poroçan - Kabash - Gramsh

Noc bola veľmi zvláštna. Takmer som oka nezažmúril a len som sa prehadzoval. Čistého času som spal možno hodinu. Nechápem to. Nič ma nerušilo, ale proste nejaká blbá konštelácia hviezd. Ráno som čulý ako rybička - z konzervy. K tomu mám aj nejaké zvláštne brušné pochody. Ou jee... Raňajky a kávu si dávame v reštaurácii hneď za plotom. Potom "ukápne slza dojatia" a lúčime sa s Milanom. Mieri do Vlorë. My s Jirkom späť do kaňonu s odhodlaním, že dnes ho teda konečne prejdeme celý. Nachystaní sme! Jirko odniekiaľ z batožiny vyhrabal zipsovacie sáčky na telefón a techniku, nahadzujeme plavky, šľapky, so sebou berieme pitnú vodu, motorky nám za všimné - dve eurá strážia v reštike a ide sa. Prešli sme však prd makový a nie celý kaňon. Prišli sme k miestu, kde bolo treba plávať. Ideme do toho. Ja prvý, potom mi Jirko hádže šľapky a pitie a nakoniec sa sám vrhá do vody. A tu končí sranda. Jirko nie je práve športový typ a zjavne nezvláda. Normálne asi nikto nemá problém preplávať pár metrov. Ale tu je treba plávať s jednou rukou nad vodou a držať v nej telefón. Ten zipsovací sáčok predsa len nie je IP44. K tomu sa pridáva možno aj psychika. Bočné steny sú zvislé, nemáš sa čoho chytiť. Musíš len ťahať dopredu. Jirko párkrát vydal dosť zvláštny zvuk a prisámbohu, už-už som sa šiel vrhať za ním. Nakoniec to nejako zvládol. Vyliezol z vody lapajúc po dychu a že "Tyvole, tyvole...". Oukej, toto zjavne nebol najlepší nápad. Čo teraz? Snažíme sa skľudniť a dávame poradu. Výsledok je taký, že naspäť to už aj tak preplávať musíme a tak skúsime ísť ďalej. Ak by bolo treba plávať znovu, tak to otočíme. Žiaľ, deje sa tak hneď po pár desiatkach metrov, za prvou zákrutou. Navyše, tento úsek je raz taký dlhý ako ten predošlý. Je to škoda. Chcenie je obrovské (aspoň z mojej strany). Tešil som sa na toto miesto dva roky. Niekedy si ale človek musí vedieť povedať "nie!". A práve teraz sa to náramne hodí. Naspäť plávame už v omnoho väčšej pohode, lebo telefón Jirkovi beriem ja a on tak môže využiť všetky svoje končatiny. Cestou kaňonom, aj napriek tomu, že intenzívne a celoročne otužujem, sa klepem ako osika. Zrejme je to tým, že zo mňa opadol stres. Toto naozaj nebol najpríjemnejší zážitok. Už chcem byť vonku! Tentokrát to opäť nevyšlo. Myšlienky na prechod celého kaňonu sa však aj tak nevzdávam a už mi ide hlava. Bude to určite chcieť nejaký plavák. Kľudne by stačil aj nejaký detský, možno nafukovací. Len aby mal človek istotu, že ho drží nad vodou aj niečo iné, ako voda Joža Ráža. No a v neposlednom rade by sa hodila prilba. Ako sme tak kráčali kaňonom, párkrát zvrchu cupol kamienok. Nič veľké, ale z tej výšky a na hlavu... Mohla by to byť celkom šupa. V podstate sme doteraz mali vlastne šťastie, že sa nám tu nič nestalo. Trepať oboje (plavák aj prilbu) z domu je hlúposť. V neďalekom Gramshi iste zoženiem a po použití nechám v reštike, nech poslúži niekomu ďalšiemu. Mohli by to tu požičiavať. Gúd biznis! Ale to až niekedy nabudúce. Nateraz si dáme s kaňonom pokoj. Inak, podľa GPS-trackeru som sa pred dvoma rokmi sám dostal hlbšie, ako dnes a neplával som ani raz. Takže možno by ozaj stačilo vychytiť len menej vody. To sa však moc naplánovať nedá. Škoda toho pokusu spred dvoch rokov. Ešte dodám, že kúsok za vstupom po ľavej strane je parádne miesto na kúpanie. Malý lokálny prítok s termálnou vodou. Určite nevynechaj.

Video: Canioni i Holtes - Albania, 10/2023 - 360° (2)

Konečne sme vonku a dávame si skorý obed, kávičku a pritom sa vyhrievame na slniečku. Pohýname sa ďalej. Chceme sa pozrieť na druhú stranu kopca do Poroçanu. Predvčerom večer, keď sme tade po tom strastiplnom dni prechádzali, som tam zahliadol pekný lanový most, čo stojí za pozretie. Taktiež kúsok odtiaľ začína kaňon Holta, tak reku obzrieme aspoň z opačnej strany, keď už sa nám to dnes nepodarilo zvnútra. No a niekde by tam mala byť aj jaskyňa Kabashit. Cesta cez hrebeň je absolútne pohodová šotolinka. Vyslovene si ju užívam. Aj scenéria naokolo je krásna. Kúsok pred kaňonom stojím a chcem si spraviť foto. Zastanem teda. Pekne na kraji - na prehľadnom mieste, vôbec nie tesne za zákrutou. Po chvíli ma dobieha Jirko a tiež chce zastať. Ale nejako to prepískol a bum. Na zemi sa ocitá nielen jeho, ale aj moja motorka. Tak sme si dali domino. Toto nevymyslíš...

Cestou sa mi deje ešte jedna nepríjemnosť. Ľavé spätné zrkadlo sa definitívne porúča. Už pár dní sa kývalo a nebolo možné ho poriadne dotiahnuť. Závit je natotálku vyhryzený. Ono, pri jazde cez husté porasty dostáva slušné facky, takže bolo len otázkou času kedy povolí a vlastne sa divím, že vydržalo až doteraz. Nevadí, aspoň sa konečne dokopem ku kúpe sklápacích zrkadiel. Akurát je to bez neho celkom vopruz. Ideš obiehať, chceš vidieť za seba naľavo, ale pozerať musíš doprava. Čo už... Človek si vraj zvykne aj na šibenicu...
Prichádzame ku kaňonu. Je tu malá priehrada s elektrárňou. Takých je v týchto hornatých oblastiach nespočet. Je tu aj strážnik. Skúšam ho prehovoriť, aby nás pustil sa tam pozrieť, ale vraj sa nedá, lebo sú tam kamery. Ale ja mám pocit, že po nás pozerá mega-nedôverčivo a že ak by sa tam aj náhodou pozrieť dalo, tak by sa aj tak nedalo. Vyťahujem teda aspoň dron a robím pár záberov.

Presúvame sa ďalej k spomínanému lanovému mostu. Je to kúsok. Samozrejme, znovu dron a samozrejme to chce záber zo stredu mosta. Chvíľu som ale pokakaný a mám čo robiť, aby som si zvykol na to, ako sa most kýve. Idem z nohy na nohu a keď som už takmer v strede, prechádza okolo miestny obyvateľ. Krok má "vojenský, rázny" a ja mám naděláno. Toto ja proste nemusím. Našťastie už nikto ďalší neprechádza a ja s kľudom lietam. Most je tu: sk.mapy.cz/s/navudafude

Video: Near Poroçan, Albania (10/2024)

Video: Bridge in Poroçan, Albania (09/2023)

Potom skúšame ešte nájsť cestu k jaskyni, ale je naozaj len pre peších. Ja okrem toho, že nemusím výšky, tak nezvládam ani pobyt pod zemou. Takže, ak by sa dalo k jaskyni previezť, nakukol by som dnu. Ale takto nevidím dôvod na pešiu turistiku. Jirko dvojnásobne.. heh. Vraciame sa teda do Gramshu a cestou si užívame ešte pár výhľadov.

Kúsok za dedinou Kotorr mi začne motorka cukať. Najprv len tak, sporadicky a ja tomu neprikladám veľký význam, ale stupňuje sa to, až napokon úplne chcípne. Ach... Čo zas??? Premýšľam... Motorka nezhasla "našupu", ale postupne. Takže to nebude elektrika, ale skôr palivo. Vidím to na čerpadlo, respektíve jeho spínacie kontakty. Tí, čo máte staré Afry, to poznáte. Pátram teda týmto smerom. Čerpadlo je naozaj mŕtve. Už-už sa chystám víťazoslávne, s hrdosťou a za zvuku fanfár, vytiahnuť z kufra náhradné, ktoré vozím so sebou niekoľko rokov, že - "Aha, mal som pravdu, raz sa zíde!" - ale potom mi ešte napadá skontrolovať napájanie. Hopla, nemáme šťavu. Idem teda po kábli vyššie a ľaľa, pompa sa nekoná - je to len trápny vytrasený konektor. Tá moja stará sa bez týchto opičiek proste nezaobíde. Konektor je umiestnený tak "šťastne", že je treba kúsok nadvihnúť nádrž. Preto mi oprava trvá "až" polhodinu.

Hotovo, môžeme pokračovať. Na dnes bol v pláne ešte vodopád Sotira v pohorí Tomorrit a hoc je už neskoré popoludnie, s odretými ušami a s dojazdom späť do mesta za tmy by sme to ešte dali. Ale na začiatku Gramshu stojíme na pumpe, dávame kávu a na mňa dolieha brutálna únava. Ale taká smrteľná - až nezdravá. Zrejme tá neprespatá noc, dnešné stresy a možno aj nekľudný žalúdok zrána si vybrali svoju daň. Cítim, že nadnes stačilo. Jirko "prekvapivo" neprotestuje a tak to balíme. Ideme na istotu a kotvíme na opačnej strane mesta, v tom istom penzióne, kde včera. Na večeru ideme do reštiky za plot. Tam, kde sme mali aj raňajky. S pomocou translatora sa mi darí z jedálneho lístka vyčítať, že majú normálne pečené kura s ryžou. Júj, to bude super po tých nespočetných grilovačkách. Objednávam teda. Čašník na mňa ale divne pozerá, že či ozaj. Ja vravím, že "Prečo nie?!" On že, "Ale čaká sa polhodinu". Ja vravím, "Nie je problém. Počkám." Na to si niečo vysvetľujú s kuchárkou, ktorá obďaleč pri stole vypaľuje zobák a nakoniec, že "Nie polhodinu, ale hodinu". "Doobre, no a čoo? Vypijem zatiaľ o pivo viac. Sem s tým!" Tak teda, že dobre. Po hodine prichádza vytúžené kuriatko a doplo mi, prečo sa po mne čašník tak divne pozeral. Problém bol totiž v množstve. Jedná sa o celé kura aj s ryžou a prílohou, takže zase obžerstvo. Mám večeru a obaja s Jirkom ešte raňajky. Aj tak funíme. Našťastie si to môžem vziať so sebou na izbu a pekáč ráno vrátiť. Nabudúce bude dobre si v jedálnom lístku okrem samotného obsahu pozrieť aj cenu. Tá by predsa len o množstve mohla čo-to napovedať. Platím (dokopy aj s pitím a polievkou) niečo cez 20 eur, čo je na tunajšie pomery celkom dosť, ale zas tá megaporcia... Tak a teraz už hajde do postele. Dnes je to najskorší nocľah z celého výletu, možno aj zo všetkých mojich doterajších...

Deň 11. Tomorrit a pokus o stretnutie s Milanom.

Trasa: Gramsh - Shemrizë - Bregas - Sotire - Bregas - Shemrizë - Bersnik i Poshtëm - Kodovjat - Kokël - Bratile - Moglicë - Bardhas - Gurkuq - Posten - Gjerbës - Ujanik - Maja e Tomorrit (2380 m. n. m.) - Pronovik - Bogovë - Kakrukë - Buzuq - Arizaj - Çerenisht - Çorovodë - Kaňon Osum

V noci som buvinkal ako bábätko. Čerstvý a oddýchnutý sa teším na nový deň. Dnes je v pláne pohorie Tomorrit so zastávkami pri vodopáde Sotira a na druhom najvyššom vrchu Maja e Tomorrit (2380 m. n. m.). Skončiť chceme v Permëte, kde sa stretneme s Milanom. Na raňajky dojedáme včerajšie megakura a v reštike za plotom dávame kávu (a vraciame pekáč). Vyrážame. Kúsok za Gramshom odbáčame doprava na most cez rieku Devoli. Ten vodopád nie je zas až tak úplne cestou, ale z fotiek vyzerá luxusne. Pred dvoma rokmi som ho už minul, nevediac, že existuje a tak si ho tentokrát nechcem nechať vynechať. Je to 20 kilometrov tam a 20 späť, väčšina je ľahký offík zjazdný aj na osobáku. Jirko sa aj tak stihne v nejakej kaluži vytrieť a zlomiť nosič kufra. Nie je to žiadny brutálny pád. Ten nosič bol už určite načatý z predošlých nezdarov. Na parkovisku pod vodopádom teda opäť prebieha VOOzPZP (vysoko odborná oprava za použitia zdrhovacích pások).

Na prvý pohľad to vyzerá, že sme už na mieste, ale je tu plot a akási malá hrádza alebo niečo podobné. K samotnému vodopádu to treba obísť pešo cez priľahlý kopček. Je to asi 50 výškových metrov nahor na lúku a následne nadol k vodopádu. Zrejme sa dá nejako dostať s motorkami až hore na tú lúčku, ale museli by sme pátrať a bolo by sa treba kus vrátiť. Kašleme na to a ideme po svojich. Odkaz na vodopád prikladám: sk.mapy.cz/s/nunupekusu

Rozhodne to stojí za to, pretože toto je jedno z top miest celého výletu. Vodopád Sotira je zaujímavý tým, že jeho časť vteká hore pod zem a následne vyviera priamo zo skaly ako podzemná rieka. Je však sucho a toto rameno je bez vody. To, čo vidíme, je ale aj tak neskutočné. Navyše, sme tu úplne sami. Ako bonus Ti dám dobrú radu. Vodopád je otočený na východ, takže je dobre sa sem vybrať ráno, resp. doobeda. Popoludní by si na vodopád žmúril proti slnku a ani tie zábery by tiež neboli až také pekné. Toto je ale dokonalé. Hotový raj. Ten včerajší vytrasený konektor, vďaka ktorému sme sa sem netrepali navečer, mal predsa len svoj význam. Niekedy sa veci dejú samé... Neodolám a kúpem sa. Potom, samozrejme, lieta dron. Začínam mať problém s gimbalom. Spamätal sa asi na pätnástykrát, keď som dron vypol a znovu zapol. Otrasy mu zrejme nerobia moc dobre, ale keby sa aj rovno pokazil, za tie zábery to rozhodne stojí. Na Aličku mi kamoš poradil nový gimbal za nejakých 40 eur.

Video: Sotira waterfall, Albania (09/2023) DJI

Vykúpaný a osviežený sa hrejem na slnku, pozerám na vodu a nie a nie sa odtiaľto odtrhnúť. Treba ale ísť. Máme dnes pred sebou ešte dlhú cestu. Sadáme na motorky a vraciame sa ku hlavnému ťahu do mesta Maliq. Táto cesta je hotové asfaltové motorkárske porno. Je široká, kvalitná, je to samá zákruta a vedie prenádherným kaňonom rieky Devoli. Neviem, čo skôr. Či stáť, obdivovať a fotiť, alebo si užívať snáď milión zákrut. Slnko svieti, asfalt je horúci a "lepí to". Čerešňou na torte je, že na tridsiatich kilometroch stretáme asi päť áut. Toto rozhodne chceš!

Video: Gramsh - Maliq, Albania (10/2023) 2

V dedinke Moglicë dávame kávu a dokupujeme vodu a nejaké sladkosti. Potom odbáčame doprava do pohoria Tomorrit. Až po dedinku Gurkuq je to opäť čisté porno, len bez asfaltu. Široká, ľahká šotolinka, samá zákruta a každá druhá sa dá ísť "bokom napred". K tomu nádherné výhľady. Ideme lúkami a na siedmich kilometroch stúpame cca o 600 výškových metrov. Kaňon Devoli máme teda ako na dlani. Potom sa to ale začína výrazne zhoršovať. Sem-tam blato, ale hlavne veľa vyjazdených a vyschnutých koľají, cez ktoré sa ťažko manévruje. Párkrát aj padáme a do toho celkom dosť pripeká slniečko. Potím sa ako myš. Z Jirka sa pot doslova leje. Časom musíme spomaliť a začať robiť prestávky v tieni (ak je nejaký naporúdzi), lebo sa prehrievame. Toto je hlavný dôvod, prečo som svoje motovýlety presunul na prelom septembra a októbra. Na Juhu Balkánu je, samozrejme, teplejšie ako u nás a až v tomto období je tu na jazdenie off-u ako-tak príjemná klíma. Omnoho radšej teda znesiem ojedinelých ranných päť stupňov a srieň na sedadle (tak ako tomu bolo asi dvakrát minulý rok v Chorvátsku), ako sa cez deň pachtiť v teple. Riešením by bolo ísť len v tričku, ale táto alternatíva je u mňa nepriechodná. Sejfty frst! Zhruba v dedinke Posten začína cesta klesať a mení sa na dosť kamenistú. Nevravím, že sa nedá prejsť, išiel som už aj horšie, ale rozhodne si to neužívam. Aspoň príroda je tu pekná. Ale že fakt!

Schádzame až k rieke Tomorrica. Národný park vlastne oficiálne začína až tu. Len pre zaujímavosť: Na vrch Maja e Tomorrit s výškou 2380 m. n. m. to máme 24 kilometrov a momentálne sme v nadmorskej výške 480 metrov. To je celkom záhul. Aspoňže povrch sa od rieky výrazne zlepšil. Taká pohodička. Opäť sa dá ísť bokom napred. V Gjerbës stojíme na káve. V tejto dedinke sa turistom dokonale prispôsobili. Malé námestíčko lemované reštauráciami a krčmičkami, takmer z každej na nás volajú, aby sme šli práve k nim. Ja som ale duša nostalgická a volím posedenie pod viničom hneď pri vjazde po pravej strane. Stáli sme tu aj v roku 2019. Pán domáci nám vtedy ku kávičke naservíroval za misku hrozna, ževraj to platiť netreba a keď som ho potom na oplátku ponúkol slovenskou pálenkou, nebolo treba platiť už ani kávy. Tentokrát ideme v neskoršiu ročnú dobu a tak hrozno už je tatam. Nevadí. Pýtame sa pani domácej, či nám vie spraviť aj niečo pod zub. Vie. Len chvíľu trvalo, kým som porozumel, čo nám vlastne núka. Anglicky, samozrejme, nevie. Nakoniec sa z toho vykľul "džíz" - syr, "véz" - vajcia a "buk" - chlieb. Schválne to sem píšem foneticky. Dávam aj foto s pánom domácim a spomínam mu, že sme tu už boli. Škoda, že nemám so sebou video, ako vtedy koštoval našu pálenku.

Pri platení sa nám ale stal "Takový ošklivý a skoro bych řekl zlý, zlý, pane řediteli... Nepěkná věc!" Teta sa od nás snaží zinkasovať 9000 lekov, čo je cca 90€. Chvíľu na to nedôverčivo pozerám a preratúvam. Keď vidí, že sa mi to nevidí, a že zrejme nepochodí, snaží sa celú vec uhrať na omyl a škrtá jednu nulu. Pritom chi-chi-chi a cha-cha-cha. A že aká sranda! Celé stretnutie končí veľmi rozpačito a so silenými úsmevmi. Vôbec neviem, čo si mám o tejto príhode myslieť, ale prikláňam sa k verzii, že omyl to tak úplne nebol. Vieš si predstaviť, že od niekoho "omylom" vypýtaš, povedzme, miesto dvacky, 200 eur? Navyše, ak je to Tvoja domáca mena, ktorú máš v hlave "zmáknutú"? Teta proste skúsila. Hlava mi to neberie a vôbec mi to na Albánsko nesedí. Každopádne, ak sa tu ešte niekedy v budúcnosti náhodou mihnem, nostalgia pôjde bokom a tomuto podniku sa vyhnem oblúkom. Je inak celkom pokročilý čas. S Milanom sme predbežne dohodnutí na ten Permët. Vrch Maja e Tomorrit je v podstate mimo trasy, ale je to zachádzka len sedem kilometrov a napriek tomu, že som hore už bol, bol by hriech ho vynechať, keď sme už tu. Do Permëtu je to aj tak ešte zhruba stovka a je jasné, že prídeme za tmy. Pár kilometrov navyše hore-dole už nehrá rolu. Takže pri Mešite Abasa Aliho bočíme doprava. Celkom čumím. Prebieha tu masívna výstavba. Hlavne parkoviská. Za päť rokov sa to tu zmenilo na nepoznanie. Abas Ali je nejaký moslimský prorok, ktorý je na vrchu Maja e Tomorrit aj pochovaný. Každoročne sa tu koncom augusta na jeho počesť koná akýsi festival a prúdia sem húfy ľudí. Na samotnom vrchu, okrem iného, počas pár dní zabijú zhruba 10 000 oviec. Vraj ich derú z kože zaživa. Irenko, ptám se proč???

John mal pravdu...

Imagine there's no countries

It isn't hard to do

Nothing to kill or die for

And no religion, too..

Na vrchol je to strašný grcák. Na siedmich kilometroch stúpame o 800 výškových metrov. Nemá to konca kraja. Cesta, napriek tomu, že je šotolinová a strmá, je široká a rovná, aj na čopri by si sem vyšiel. Zrejme príprava pre asfalt. Ktovie... Hore robíme pár povinných foto. Mauzóleum, kde odpočívajú Pán Prorok, je zamknuté. Pred piatimi rokmi sa dalo ísť ešte dnu. Je tu dosť kosa. Odkaz na vrchol prikladám: sk.mapy.cz/s/lesadagohe

Video: Abas Ali mosque - Tomorrit, Albania (10/2023)

Spájame sa s Milanom a dohadujeme sa, že v Permëte zoženie ubytko. Viem tam síce o jednom super penzióne pod názvom Ilir Guest House, kde som spal pred dvoma rokmi, ale majú len veľké izby a my chceme nocovať osve. Nechávame to teda na neho. Cestou dole ku kláštoru stihne Jirko uvariť brzdu. Neviem, ako to tie Afriky v automate majú (v živote som na tom nesedel, tak nechcem mudrovať), ale podľa mňa musí existovať možnosť nechať zaradený kvalt podľa vlastného uváženia. Ja osobne idem väčšinu cesty na jednotke, len občas na dvojke. A tiež používam závodnú brzdovú kvapalinu s vyšším bodom varu. Dávame teda prestávku a čakáme, kým brzda vychladne. Od kláštora, div sa svete, asfalt. Až po Pronovik, čo je dedina na hlavnom ťahu medzi Poliçan a Çorovodë. Cestička fajn, ale stratilo to tu čaro. Dnes som tu bol zrejme naposledy. Ak si ale na Maja e Tomorrit ešte nebol, určite, aj napriek tomu, odporúčam. Miesto je to pekné, len už dosť komerčné. Pri zjazde do Pronoviku opäť pozor na brzdy. Prevýšenie už nie je také kritické ako na samý vrch (na sedemnástich kilometroch zhruba 1200 metrov), ale je to tu samá zákruta a keďže ideš po asfalte, ideš rýchlejšie. Treba brzdiť viac ako pri zjazde z vrcholu ku kláštoru, takže s rozumom.

Video: Maja e Tomorrit - Abas Ali mosque, Albania (10/2023)

Video: Abas Ali mosque . Pronovik, Albania (10/2023)

Z Pronoviku do Permëtu je to ešte 70 kilometrov a už je takmer tma. Ale po asfalte to už bude brnkačka. Navyše, Milan má pre nás už ubytovanie, takže ideme na istotku. No... išli by sme, keby... Asi 10 km za Pronovikom zrazu asfalt končí. Spočiatku si myslím, že sme len niekde omylom zišli z cesty. Motáme sa ako prd v gatiach. Po čase ale zisťujem, že sme komplet zle. Mierime na Vokopolë. Túto cestu poznám a rozhodne to nie je prechádzka ružovou záhradou. Šli sme ňou pred dvoma rokmi. Je zničená, miestami zavalená vplyvom ťažby kameňa, je treba hľadať obchádzky. Čakal by nás dokonca jeden brod. Toto si potme naozaj neprosím. Radi-neradi, vraciame sa späť do Pronoviku. Do Permëtu pôjdeme cez Çorovodë - tak, ako sme vlastne pôvodne chceli. Pre istotu sa párkrát pýtam miestnych, či ideme dobre a všetci prikyvujú. Zabudli však dodať, že za Çorovodë je asi pätnásťkilometrový šotolinový úsek. Konkrétne od kaňonu Osum po rieku Lumi Lumicës. Vraj je to dosť hard. Dozvedáme sa to od istého turistu, ktorý stanuje na lúčke vedľa cesty. Nemám dôvod mu neveriť. Okrem toho, sme fakt uťahaní. Nadnes to vzdávame. Permët sa nekoná a s Milanom sa opäť nestretneme. Týpek nás volá spať na lúku. Vraj, miesta dosť, aj oheň má rozložený. My ale nemáme stan. Zháňame teda ubytko. Pamätám si, ako som v hoteli na konci Çorovodë pred piatimi rokmi vyrepoval obrovský apartmán s dvomi spálňami za 25 eur. Bolo už neskoro večer, týpek mal prázdno a usúdil, že mu to za to stojí. Ja už ale dnes nemám silu chodiť od dverí k dverám a hľadať niečo lacnejšie. Berieme v podstate prvé, na čo sme narazili. Ubytovateľ mi potvrdzuje, že cesta do Permëtu je náročnejšia a že v noci by tam naozaj nešiel. Cez deň vraj ale pohodka. Je mi jasné, že tak trochu chce, aby sme ostali, lebo mu ide o kšeft. Až zajtrajšok ukáže, či sme sa rozhodli správne. Kaňon Osum je nádherný a turistami vyhľadávaný. Adekvátne tomu sú aj ceny. Za nocľah s výhľadom priamo naň teda platíme 40 eur na hlavu. Aspoňže sú v tom raňajky. Nemilé ale je, že Milan už za ubytovanie, ktoré v Permëte zohnal, aj zaplatil a napriek tomu, že neprídeme, pánovi domácemu sa nijako raz nechce peniaze vrátiť. Potiaľto by som to tak trochu aj chápal. Mohol predsa izbu obsadiť niekým iným. No ale keď zistil, že neprídeme, tak to s jednou z nich aj šikovne spravil a v apartmáne sa už v ten večer ani ráno pre istotu neukázal. Takže to, o čo nás dnes neošmekla teta v Gjerbës, sme nechali u čestného pána ubytovateľa v Permëte. A to sme tam ani neboli! Dobré, čo?
#KtoUmiTenUmi #TaktoSaToRobiDoPsejMatere!
Ach...

Deň 12. jeden z TOP

Trasa: Kaňon Osum - Gërmenj - Sevran i Madh - Raban - Piskovë - Pagri - Kaňon Kamenckës - Kreshovë - Frashëri - Orgockë - Lenckë - Çlirim - Qafzez - Mollaj

Dnešok to bol výživný. Bude veľa fotiek! Sa naskroluješ...

Raňajky sa nám trochu natiahli, lebo nejaký čas nebola elektrika. Ja som ale bez kávy nepoužiteľný a nie je ani predpoklad, že by sme si ju mohli dať niekde blízko cestou. Voláme s Milanom. Stretnúť sa máme v nejakej krčmičke v dedinke Piskovë. Vyrážame. Tu dávam do pozornosti veľmi peknú asfaltovú cestičku do dediny Helmës cez dedinu Zogas. Kopa zákrut, minimálna premávka, dobrý povrch a pekné výhľady. Naspäť potom cez dedinu Potom (hehe) a Gjerkovë. To by mala byť pekná šotka, ale už si na to spomínam len veľmi matne. Šiel som to ešte v roku 2020. Dnes túto trasu ale vynechávame. Máme čo robiť aj bez toho. Dávame pár zastávok pri kaňone a fotíme. Veď, keď sme už tu...

Video: Canyon Osum, Albania (10/2023)

V mieste kde sa odkláňame od kaňonu, končí asfalt. Po pár sto metroch je jasné, že sme sa včera rozhodli správne. Cesta ozaj nie je najľahšia a potme by to bolo veľké trápenie. A asi aj nebezpečné. Párkrát ideme ponad dosť strmé zrázy. Na druhej strane, ak ich človek v tej tme nevidí, tak tam skrátka nie sú (aké jednoduché)... Navyše, opäť je treba hodne stáť a fotiť, keďže je čo. O scenérie by sme nočným prejazdom prišli. Je tu slabý signál a tak Milanovi píšem len SMS, že to bude na dlhšie, ako sme mysleli.

Video: Gërmenj - Raban, Albania (10/2023)

Od dediny Raban je cesta stále šotolinová, ale už dosť v pohode. Za mostom cez rieku Lumi Lumicës je to už potom doslova štrková diaľnica až po hlavný ťah na Permët. Prášime ostotristo. Jirko z toho až tak nadšený nie je, keďže jazdí druhý.. HA HA! Ako sa blížime k hlavnej ceste, pred nami sa týči vysoký a veľmi zaujímavý hrebeň. Už sa vidím, ako sa motám niekde hore. Niekedy nabudúce. Raz darmo... Stále tvrdím, že na to, aby to tu človek prejazdil dokonale, by boli dva mesiace čistého času málo.

Dorážame do Piskovë, ale po Milanovi ani stopy. Dohodli sme sa, že bude niekde pri hlavnej ceste, aby sme ho podľa motorky ľahko našli. Snažím sa mu teda dovolať, ale nedvíha. Nečakáme a vydávame sa na opačnú stranu smerom na Permët. Treba nám tankovať, tak využijeme čas, kým sa starý invalida bude ráčiť ozvať. Dnes je v pláne prejazd národným parkom Hotovë - Dangëlli. Od Piskovë je treba sa vrátiť kúsok späť po tej parádnej prašnej ceste, ale potom, pri moste cez Lumi Lumicës pokračovať rovno. Ako tak tankujem a tlačím do hlavy nejaký ten cukor, konečne volá Milan. Čakal nás do jedenástej a bolo mu pridlho (a tiež sa už začínal báť čo i len trochu nakloniť hlavu na stranu, lebo ľadový čaj a kola by mu začali tiecť ušami). Keďže mal od nás správu, že to ide pomaly a nemal tušenie, kedy dorazíme (signál nebol), vybral sa smerom do Grécka s tým, že ak sa v rozumnom čase ozveme, vráti sa za nami. Popritom si ale zabudol zapnúť komunikátor a tak nevedel, že voláme. Momentálne je ale už dosť ďaleko a otáčať sa nemieni. Ako si tak po telefóne preratúvame časy, vychádza nám, že pri odbočke z hlavného ťahu sme sa míňali asi o dve minúty. Tak tohleto mně už namouduši, žádná legrace! Zo stretnutia tak dnes opäť nie je nič.

Vyrážame teda s Jirkom späť ku Piskovë a tesne pred dedinou odbáčame doprava, na cestu, po ktorej sme prišli. Za mostom, ktorý sme tentokrát minuli, sa začína cesta do národného parku dvíhať a kľukatiť.

Stúpame a stúpame, až prichádzame na pomerne veľkú čistinku so sedením a altánkom. Pasie sa tu stádo kráv. Stojíme a dávame pauzu. A robíme naozaj dobre. Po ľavej strane je dolina a na jej opačnej strane vidno cestu, ktorou sme dnes ráno schádzali. Pohľad je to pekný a pre mňa zaujímavý. Rád vidím takto z diaľky kade som šiel. Ale... na strane pravej je húština a za ňou sa tiež rysuje niečo ako dolina alebo roklina. Idem teda obzrieť napešo a... hotovo... onemel som. Objavil som Kaňon Kamenckës mapy.cz/s/depuhujupa. Teda, jasné, objavili ho predo mnou už iní, ale absolútne som netušil, že tu je. Táto trasa je z knižky a ani tam o ňom nie je zmienka. Autor, Filip Weber (alebo Béba, ako ho prezývajú), okolo neho skrátka prefrčal a nevšimol si ho. Neverím, že by takéto niečo do knihy nedal. Alebo janevjemuš že čo... Ťažko to tu opísať slovami. Je to obrovské, monumentálne, skrátka brutal. Kaňon tu má hĺbku odhadom do 100 metrov, ale z kraja vyčnieva niečo ako rímsa. Siaha tak 30 metrov do kaňonu a dá sa na ňu ísť. Je úzka, takže keď prejdeš až na okraj, si uprostred ničoho. Takmer všade okolo Teba prázdno. Fakt dychberúce. Sadám si, lebo sa mi z toľkej nádhery trochu točí hlava. Myslím to vážne! Chvíľka nepozornosti a letím dole. Najkrajšie zážitky sú tie nečakané a toto je jeden z nich. Chce to dron, bezpodmienečne! Gimbal to má ale definitívne zrátané. Dokonca pri pokuse o zapnutie aj zadymil. Skúšam to aj tak. Dron samotný lieta bez problémov. Len stabilizácia kamery si robí čo chce. Snažím sa ju nastaviť do želanej polohy nahulváta - rukou, ale chvíľu po vzlietnutí sa otočí pánu Bohu do okien. Grrr..! Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. A tak som napchal do vertikálneho kĺbu kúsok konárika, ktorý mu zamedzil v pohybe nahor a zafungovalo to. Robím teda aspoň pár roztrasených záberov. Sem sa ešte určite vrátim. Inak, cesta k tomuto miestu je nenáročná. Zvládol by to aj osobák.

Video: Canyon Kamenckës, Albania (10/2023)

Video: Canyon Kamenckës, Albania (10/2023) DJI - broken gimball

Vôbec sa mi odtiaľto nechce. Sedel by som tu donekonečna. Jirko ale obligátne čaká hore a už by rád ísť (Áno, on si to tu fakt nechal ujsť!). Dobre teda, pohýname sa. Stúpame hore k hrebeňu. Kúsok pod vrcholom si všímam zaujímavú odbočku vľavo. Jednu z mnohých, ale tejto fakt nemôžem odolať. Cestička je široká a okrem nádherných výhľadov sa tu dá miestami uháňať, čo to dá. Proste, zase porno! Nádherná, divoká, miestami možno až nehostinná krajina. Musím povedať, že toto je pre mňa asi najkrajšia časť Albánska. Nie na každého to takto pôsobí, ale mňa to neskutočne baví. Tie zvláštne šedočierne skaly, pomedzi ne lesy a kde-tu hnedá až hnedočervená zem. Navyše, zdá sa to byť nekonečné. Všímam si malé jazierko nad dedinkou Kreshovë. Chceme (resp. chcem) sa tam ísť pozrieť, ale nevieme presne kadiaľ. Keďže Jirko ani zďaleka nezdieľa moje nadšenie a bolo by sa treba trošku pomotať, kým by sme tam trafili, asi po šiestich kilometroch, tesne pred dedinou sa otáčame. Nevadí. Toto pohorie určite navštívim znovu a prisámbohu, prejazdím tu každú jednu cestičku. Dvakrát!

Video: Frashër - Kresovë, Albania (10/2023)

Prehupávame sa cez hrebeň a otvára sa nám pomerne rozsiahla dolina okolo dedinky Frashëri. Opäť tá krása a divokosť. Začínam mať pocit, že som s opisom tunajšej krajiny už trápny, ale naozaj sa neviem vynadívať. Strašne ma to tu berie. Pod nami je krásne vidieť cestu, ktorou sme šli, ale hlavne čistinku a kaňon. Odtiaľto sa zdá, že na dĺžku nebude nič moc, respektíve celá a jediná jeho zaujímavá časť je viditeľná práve z miesta, kde je skalný výbežok na ktorom som sedel. Je úžasné, čo všetko dokáže naprojektovať príroda. Na opačnej strane si zase obzerám cestu, ktorou sme šli pred dvoma rokmi potme. Dnes nás čaká tiež, ale opačným smerom. Vtedy to bol celkom záhul. Prečítaj si tu na strane #7:
Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Schádzame dolu do Frashëri.

Video: Pagri - Frashër, Albania (10/2023)

Vchádzame do dediny a tu sa mi deje asi najväčšia haluz všetkých haluzí. Začalo to takto: Na začiatku dedinky sedia dvaja miestni. Prechádzame okolo a, samozrejme, kývnutím ruky zdravíme. Pokračujeme ďalej. Radi by sme kávu a tak hľadáme nejakú krčmičku. Nikde však ani živáčika. Našli sme niečo ako penzión, ale brána zavretá a je tam mŕtvo. Vraciame sa teda späť na začiatok dediny za tými dvoma, že sa spýtame. Oni že jasné, tuto kúsok, veď poďte za nami. Bol to onen penzión, len bolo treba zvoniť.

Vyšla nám otvoriť veľmi milá postaršia pani. Dá sa tu aj prespať, ak by bolo treba. Ideme teda do dvora a tí dvaja, že tiež s nami chvíľu posedia. Jeden z nich vie veľmi mierne anglicky, tak sa dalo trochu podebatiť. Medzitým nám pani robí aj omeletu. Ono, najbližších pár kilometrov žiadna dedina nebude, tak je fajn sa posilniť. Samozrejme, vyťahujem pálenku. Ten starší sa po chvíli pýta, odkiaľ sme. Odpovedám, že ja som Slovák a kamarát je Čech. Na to pánko zbystril a lámavo na mňa spustí: "Ček..., ček...! Piľip Weber?" Pche! Kto by ho nepoznal. S frajerským výrazom v tvári vyťahujem z kufra knižku s názvom "Albánie, offroadový ráj", ktorej autorom je práve on. Pánko ju vezme a so záujmom v nej listuje. Tak si vravím, že zrejme o Bébovi už počul. Predsa len, je to vychýrený cestovateľ. Po chvíli zastane na strane 198 a podáva mi knižku späť. Pritom ukazuje na seba. V knižke na fotke je chlapík. Predo mnou sedí chlapík. Pomaly mi dochádza. To nemyslíš vážne! Je to on! Toto si nenaplánuješ. To sa proste deje. Chlapík sa volá Pandi a s Bébom sa pozná osobne. My ho tu stretneme len tak. Na toto si musíme pripiť. Hoc len symbolicky, keďže ja na moto (ani za volantom) nepožívam. Toto je druhýkrát. Prvýkrát som musel piť pred dvomi rokmi s macedónskymi vojakmi. Inak nás nechceli pustiť ďalej. Prečítaj si tu na strane #3:
Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Inak, Pandi pracuje v múzeu, ktoré sa nachádza v hornej časti dediny. Venované je Naimovi Frashërimu, podľa ktorého je aj pomenovaná. Aj by som sa tam skočil pozrieť, ale to by Jirko už asi neprežil. Nasleduje spoločná foto a autogram od "celebrity" priamo do knihy.

Na záver stretnutia tu mám ešte jeden odkaz: Béba, ak toto moje dielko náhodou čítaš, mám Ťa sprdnúť, že vraj si sa už dlho neozval. Koniec hlásenia. Poberáme sa ďalej, lebo dnes by sme chceli prísť až do Korçë. Boli myšlienky prespať u Artiho Dalipiho v Ogren – Kostrec. Áno, je to ten, ktorého som spomínal v úvode. Opustil nás začiatkom tohto roku, keď som začal písať tento cestopis. V dobe, keď sme boli na výlete, ešte žil a ubytovanie u neho a jeho manželky bolo jednoducho čarovné. Toto nám však nevychádza časovo. Ogren je odtiaľto len kúsok a prišli by sme tam "moc skoro". Preto budeme ťahať ďalej. Hneď za Frashëri nasleduje asi dvojkilometrový dosť náročný úsek. Vôbec som s ním nerátal. Pred dvoma rokmi som tadiaľto, síce v opačnom smere, ale so svorkou psov v pätách, išiel. Vôbec to nebola prechádzka ružovou záhradou, ale úprimne si neviem predstaviť, ako by som to teraz dal v takom tempe, ako vtedy. Navyše, pred dvoma rokmi sme to išli už potme. Cesta najprv stúpa niekoľkými strmými vracákmi. Je hrboľatá a plná veľkých šutrov. Ťažko sa vyberá vhodná stopa. Časom sa stúpanie zmierňuje, ale ideme po boku kopca a dosť šikmo. Povrch je ten čierny, veľmi sypký a nestabilný piesok. Miestami mám nedobrý pocit, že sa zošmyknem do doliny. Na pár úsekoch si musíme dokonca pomáhať. Jeden ide na motorke na jednotke cez spojku s nohami na zemi, druhý istí zadné koleso. Možno by sme to prešli aj bez týchto cirkusovín, ale skúšať to nemienim. Radšej to dať päťkrát "na trapoša" so zbytočnou pomocou, ako sa raz "na frajera" bez pomoci zrúbať dolu.

Video: Frashër - Qafa Shkëmbit, Albania (10/2023) 1

Video: Frashër - Kresovë, Albania (10/2023)

Video: Frashër - Qafa Shkëmbit, Albania (10/2023) 3

Takto je to až po sedlo Qafa Shkëmbit. Odtiaľ, až po ďalšie sedlo - Qafa Dëllinjës, piesčitý povrch vystriedala hlina s kameňmi. Prechádzame početné naplaveniny, ktoré sťažujú cestu. Niekedy sú to riadne kopy. Tu mi dochádza, prečo je cesta tak náročná v porovnaní s tým, ako si ju pamätám. V nedávnej minulosti tu musela byť silná búrka, ktorá narobila paseku.

Na vrchole hrebeňa v okolí sedla, kde je cesta viac-menej vodorovná, je kopa blata a kaluží. To len potvrdzuje, že tu nedávno intenzívne pršalo. Stále sa nejde moc dobre. Začíname pomaly klesať a po pár zákrutách stretávame Nemčúra na Géčkovom Mercedese. Cestuje sám. Pýta sa na cestu a my jeho tiež - keďže sme sa stretli oproti. Vraj k brodu cez rieku Osum je to už dosť pohodka. Škoda, že nemôžem potešiť aj ja jeho. Tie dva kilometre do Frashëri mu nezávidím. Pýtam sa ho, ako dlho ešte k brodu pôjdeme. A on miesto navigácie vytiahne áštvorkový zápisník a mapu. Kreslí si každú križovatku a píše si k nej časy a kilometre. Popri obdivovaní a spoznávaní krajiny sa baví ešte tým, že nepoužíva GPS (i keď nepochybujem o tom, že kdesi naspodku kufra, hneď vedľa zubnej pasty, ukrytú pod sklom s nápisom „Rozbiť len v prípade krajnej núdze", ju určite má). Už si ani nepamätám, čo nám povedal. Nie je to teraz dôležité. Pri rieke dávame krátku pauzu. Pár povinných foto - keďže ja som tu už bol. Aj tie sa mi kamsi stratili a tak sem dávam aspoň niečo z predvlani. Kedysi tu stál most. Dnes je úplne rozpadnutý. Je to zaujímavé miesto. sk.mapy.cz/s/fukuboguja

Len pre zaujímavosť, na bebawebe som vyčmuchal foto pravdepodobne niekedy z jari. Ako môžeš vidieť, akýkoľvek pokus o prebrodenie by znamenal istý a zrejme aj hodne veľký prúser.

Odtiaľto opäť nachvíľu stúpame. Zhruba po dedinu Çlirim je to silne skalnatý a technický úsek. Stále však dostatočne v pohode na to, aby sa tu dalo ísť relatívne rýchlo. Musíš vyberať stopu a hooodne pracovať s váhou motorky, ale mňa toto vyslovene baví a patrične si to užívam. Za Çlirimom sa povrch postupne zlepšuje a časom pribúda aj asfalt. Uroním slzu, lebo toto bola posledná šotolinka výletu. Čo už, všetko sa raz skončí. Za ďalším mostom cez rieku Osum (Osum má dva samostatné prítoky, ktoré sa neskôr zlievajú do jednej rieky a oba sa už od prameňa volajú rovnako) odbáčame doľava na smer Korçë. Teda až na niekoľkýkrát. Cesta je krásna, rovná a úplne novučičká a nie je ešte ani na mape, preto tie motanice. V čase, keď píšem tieto riadky (je máj 2024), na mape síce pod označením SH75 je, ale značená len šedou prerušovanou čiarou. Nerozumiem tomu. Je už tma. Cestou sa obzeráme po ubytovaní. To nachádzame kúsok pred Korçë pri dedinke Mollaj v moteli Bolv na pumpe po ľavej strane. Pri večeri mám inak s Jirkom asi najdlhší rozhovor celého výletu. Rozkecal sa chalanisko o sebe, o rodine a tak... Normálne ho nepoznávam. Apropo, ubytovanie... Je to tu fajn, majiteľ prívetivý a ochotný, jedlo chutné, pivko majú tiež, ráno natankuješ v papučiach a dostaneš k tomu pol litra rakije ako pozornosť... Ale... Tie izbyyyy...!! Budeme sa tváriť, že to vôooobec nie je hodinový hotel. Ja vlastne ani neviem, čo to hodinový hotel je. Sladká nevedomosť...

Nie, fakt neviem!
Dobrú noc!

Deň 13. a 14. Grécka bodka a fujáz domov

Trasa: Mollaj - Korçë - Bilisht - Florina - Edessa - Giannitsa - Solún - Gevgelija/

Gevgelija - Strumica - Berovo - Delčevo - Blagoevgrad - Pernik - Sofia/

Sofia - domov, sladký domov

Ráno sa spájame s Milanom. Je v Solúne a počká nás tam. Odtiaľ sa (už hádam konečne spoločne) vyberieme do Sofie. Pre nás s Jirkom je to síce mierna zachádzka, ale prečo nie... Ja, napríklad, som v Grécku ešte nebol, tak budem mať aspoň čiaročku a ďalšiu nálepku na kufri. Mierime na hraničný priechod Bilisht. Hneď za hranicami nás čaká veľmi pekný prejazd pohorím Falakro. Samá zákruta, dobrý asfalt (nie na úplne celom úseku, ale nám enduristom to nevadí) a takmer nulová premávka. V meste Florina si dávame kávičku. Odtiaľto je to až do Solúnu nuda. Samá rovina a kde-tu aj spŕchne. Ale tých 170 kilákov dáme. Dorážame okolo jednej popoludní. Voláme Milanovi, ktorý je už vrcholne znudený a že super, že už sme tu, môžeme vyraziť smer Sofia. Počkať, počkať... Netrepal som sa sem na toto. Keď už som tu, chcem sa minimálne okúpať v gréckom mori a, samozrejme, sa najesť. Milan o tom nechce ani počuť. Ono, je pravda, že Solún nie je dvakrát pekné mesto. Pláže detto. Ani sa mu teda nedivím. Stačilo to ale lepšie odkomunikovať a tento výlet sme si mohli odpustiť. Kúsok od Korçë je, napríklad, veľmi pekný skalný útvar Guri i Cjapit mapy.cz/s/jacafedoba a ten čas premrhaný presunom sem sme mohli stráviť radšej tam. Opäť je to miesto, kde som bol pred dvoma rokmi a ako už vieš, netrhám sa za tým, aby som navštevoval viackrát po sebe to isté... ale v rámci presunu domov (navyše, ak to máme cestou), prečo nie. Rozhodne by to bolo príjemnejšie, ako terigať sa 300 kilometrov asfaltom do Grécka len na to, aby som sa omočil. Milanovi sa však, okrem iného, ozval jeho kamoš Vali, (ten, u ktorého máme v Sofii odparkované auto s prívesom), že v rámci kamarátstva by sa patrilo stráviť u neho aspoň jeden večer. Uznávam, že má pravdu. Aj Milan uznáva, že sme to mohli naplánovať lepšie. A tak sa opäť hráme na veľkých chlapcov a nejdeme si kaziť celkom pekný výlet. Sú ďaleko horšie veci. Napríklad zlomená noha, že? Zhášame teda emócie, čo sa stalo už sa neodstane, Milan si ide po svojom a my s Jirkom tu ostávame. Vidíme sa zajtra v Sofii. Čo už...

Najbližšia pláž na kúpanie je odtiaľto ešte asi 30 kilometrov. Väčšina cesty ide obchvatom, ale premávka je katastrofálna. Ide mi hlavou, že som si to kúpanie predsa len mohol odpustiť, ale už je to teraz jedno. Aj tak by sme potrebovali pauzu na jedlo a nejaký ten oddych a časovo by to do Sofie už bolo o držku. Preto chcel Milan vyraziť hneď. Cestou ho dokonca stretáme v protismere. Pá pá... vidíme sa zajtra... snáď... Dorážame na malú pláž v časti Kalamaria. Nič bližšie nebolo. Všade len prístavy. Prebehne povinné kúpanie, zbieram pre synčeka pár mušlí. Z Grécka ešte nemáme. Jirko zatiaľ popíja kávu. On už v Gréckom mori bol.

Potom sa presúvame do miestneho bistra na nejakú grilovanú vec a kávu. Pred odchodom ešte trochu brázdime mesto a ja zháňam nejaké suveníry pre moju milovanú ženušku a synčeka. Napriek tomu, že je celý čas pod mrakom, je príšerne dusno. Motať sa po meste v malých rýchlostiach je hotové peklo. Takto som sa za celý výlet ešte nepotil. Musím uznať, že tentokrát mal Jirko so mnou božskú trpezlivosť. Tieto veci sú ale pre mňa nesmierne dôležité. Nemôžem a nechcem sa domov vrátiť, ako hovoria braťá Češi "s prázdnou". Konečne mám všetko. Solún opúšťame v skorý podvečer. Do Sofie je to takmer 400 kilometrov. Je jasné, že to dnes nedáme, ale to ani nebolo v pláne. Keď už je tma, pozerám do navigácie a klikám na najbližšie mesto. Niečo tam nájdeme. Nevedomky sme sa ocitli až v Macedónsku. Nejak som si nevšimol, že ono mestečko je už za hranicou. Len si tak ideme, zrazu obrovské parkovisko, všade plno kamiónov a bum - pasová kontrola. Dobre teda. V Grécku spať nebudeme. V meste Gevgelija sa ubytovávame na druhýkrát. V prvom penzióne plno, ale že máme skúsiť vedľa. Brnkačka. Večeru si dávame z potravín. Spánok...

Posledný deň sa už nič extra zaujímavé neudialo. Máme to nejakých 300 kilometrov. Minimálne polovica trasy vedie kľukatými cestičkami cez hory. Počasie je ideálne - slnečno, ani zima, ani teplo - takže túto labutiu jazdu si celkom užívam. Do Sofie dorážame okolo tretej poobede. Tak, a je koniec. Do večera ešte stíhame naložiť a uviazať motorky a Milan nás odváža do hotela. Príde nás vyzdvihnúť ráno o piatej. Tu, na záver, si ešte naposledy dovolím sa trochu rozpísať o Milanovej povesti kyborga. Opäť jej nezostal nič dlžný. Včerajšiu noc sa moc nevyspal, lebo ho neustále budil Valiho pes. Samozrejme, o šiestej bol hore. Dnes ho teda dali spať do detskej izby, kam pes nemôže. Spať nešiel dvakrát skoro a asi po hodinovom spánku pri obracaní buchol tou boľavou nohou o zábranu na posteli a opäť bolo po spánku. Miesto o piatej ma teda Jirko budí o jednej, že: "Volal Milan. Prý přijede za půl hodiny." Čumím jak bager na tvrdú hlinu, ale však dobre. No a po tomto všetkom bol schopný našupu odšoférovať 1500 kilometrov do Karlových Varov. Dobre? Dobre... Mňa chlapci vysádzajú v Bratislave na pumpe. Domov to mám slabé dve hodinky. Dorážam o pol šiestej večer. Tak sa to zas raz podarilo, aj keď s boľačkami. Ja kríže (ktoré, mimochodom, občas cítim ešte teraz), Jirko s narazeným rebrom a Milan "na pána" so zlomenou nohou.

Lúčim sa teda s heslom "Invalidi všech zemí vyliž... anebo radši ne...Invalidi všech zemí spojte se!"

Veľmi pekne Ti, milý čitateľ, ďakujem za to, že si to (obzvlášť v dnešnej dobe rílsiek a instagramových videjok) dobojoval až sem. Dúfam, že sa Ti moje dielko páčilo. Komentár, alebo zdieľanie ma, samozrejme, určite poteší. Okrem dobrého pocitu je to moja jediná odmena. Tak ahoj a snáď opäť o rok... Vrabce čvirikajú, že by to mohla byť krajina, ktorú som ešte nenavštívil, ale o tom zatiaľ psst...

Ďakujem tiež všetkým, ktorí obetavo a zapálene pomohli s kontrolou pravop Y su. Niežeby som bol nejaké negramotné dežolé, ale sám sa divím, koľko chýb dokážem narobiť pri tak veľkej horde textu ( ,a, tie, čiarkyyy,...!, Pomooc,...). Ak sa predsa len chybička našla, buď zhovievavý. Nejedná sa o profesionálnu korektúru. Všetci (teda vlastne všetky) to robili dobrovoľne a výlučne vo svojom voľnom čase. Menovite sú to: Janka A. prvá a Janka A. druhá (je to čisto rozlišovacie označenie), Danka S. a čiarkologička - Tánička S. Tradične - nakoniec, ale zato najviac, ďakujem rodinke za to, že mi takýto výlet umožnila absolvovať.

Kolesami dolu a bokom napred...!

Čau!