pútač na tohtoročnú akciu

Už viete, že výber vyhral zahraničný partner DNX z Hodonína a predmet spolupráce je Keeway X Light. Je to všestranná motorka, ktorá drží stopu na ceste a nepohrdne ničím, čo vo mne vyvoláva spomienky na jazdenie po výmoľoch z môjho detstva na pionierkových výtvoroch. V ostatnom víkendovom vození som navštívil dve akcie Veľkú Cenu Veteránov v kameňolome pod Pezinskou Babou a nasledujúcou akciou bolo Moto Ruže v dedinke Ružindol. Moja účasť na tomto každoročnom podujatí začala druhým ročníkom na manželkinej Babette, ktorá po mojom druhom výjazde skolabovala a znovu spí ako šípková Ruženka.

Tohtročnú výstavu som absolvoval hneď po akcii v starom kameňolome pod Babou. Cesta spod Baby na Moto Ruže šla cez Vinosady, Modru a Budmerice. Trošku som to prostredie priblížil v predošlých článkoch. Cesta mi ubiehala príjemne a od Modry som mal zaujímavú spoločnosť. Na jazde pravidelnosti som trošku načrtol účasť socialistických pretekových Škodoviek a to dvoch MB-čok, jednej 130 RS a jednej 130 LR. Na križovatke pri katolíckom kostole, čo je najfrekventovanejšia križovatka v Modre som sa zaradil za obytný karavan s prívesom na ktorom bola jedna zo spomínaných tisícoviek. Keďže to bola súprava, tak šla mimo centra obchvatom okolo Majoliky a cintorína. Celou cestou som sa kochal ľúbivými detailami auta aké sme kedysi vlastnili. Naše ale malo predok z 1000-ky a zadok zo 100-ky. Volal som ho "Škoda stotisíc". Táto preteková, mala vzadu na kapote avizovaný objem 1500 ccm. Ja som v Ružindole odbočil do športového areálu a karavan šiel ďalej na Trnavu.

ďalší Pérák po renovácii

Účastníci v Ružindole už boli po spanilej jazde späť a stále sa debatovalo a hlavne mladí Babettisti sa predbiehali vo vylepšeniach svojich tátošov. Sem tam niekto predviedol (hlavne Babettisti) lahodnosť zvuku svojho vyladeného výfuku. Sidecaristi tiež debatovali a predvádzali svojich miláčikov. Najväčší hlúčik bol pri sovietskom side počas štartovacieho manévra. Boxer motor s rozvodom SV sa do ZSSR dostal pred druhou svetovou vojnou, kedy Ribentrop a Molotov podpísali zmluvu na licenciu BMW R 71 a túto koncepciu odvodenú od vojnového sovietskeho M72 výrobca dnes už americký dodržiava stále. Súčasťou vtedajšej zmluvy o neútočení bola aj koncepcia pracovných táborov, ktoré si hitlerovci odkukali z už vtedy bývalých vyhnaneckých táborov z čias cárskeho režimu. Ako sa zdá na Západe ich zlikvidovali (tie tábory) spojenci po skončení II. Svetovej vojny. No na Východe to je stále diskutabilné vzhľadom na to, v akom stave ruská strana vracia zajatcov a pozostatky ukrajinských vojakov domov. Pardón, odbočil som.

Každopádne na Východe bolo viac závodov, kde sa M72 vyrábal. Preto tá istá odvodenina mala názov Dnepr, Ural, Kossak a podobne. V ruskej časti USSR výroba side zanikla a na Ukrajine značku URAL, či DNEPR odkúpili Američania a stále ponúkajú koncepciu boxer twin, no v najmodernejšom prevedení a aj ako retro (ako môj GilWay retro).

Postupne som si prešiel celý areál a mimo veteránskych exponátov som narazil aj na hitovky, či hig tech moto vrátane endura zrejme na baterky. Nechýbali ani sprievodné akcie pre deti, či pekne zrenovovaný kabriolet Škoda Felícia alebo dnešný "holič (strihač, či barbier)".

momentka z udeľovania cien I

Stretol som pána Zmajkoviča, s ktorým sme sa snažili debatovať. Bohužiaľ okolnosti nám neboli priaznivo naklonené. Z reproduktorov sa valila hudba, ktorá prehlušila všetko. Snažili sme sa nájsť si vhodnejšie prostredie, no nakoniec jediný znesiteľný tieň bol ale zas len pri tých "tlampačoch". Oslovil som teda človeka za mixpultom, no ten argumentoval tým, že organizátor si nepraje znížiť decibely a vlastne hudobný podmaz celú pohodu pokazil.

A, propós, organizácia podujatia je stále dynamická a má tendenciu zlepšovať sa. Na tejto akcii ale pri vyhlasovaní ankety o najkrajší, najzachovalejší a najlepšie zrenovovaný motocykel nastal totálny zmätok. Na vyhlásenie väčšina nominovaných majiteľov motocyklov a hlavne samotné motocykle sa nedostavili. Zmätočné vyhlasovanie bolo ešte okorenené tým, že komentátor vyvolával len čísla, ktoré boli na začiatku motocyklom pridelené. Vlastne nikto z divákov ani netušil o aký motocykel ide a ani kto je majiteľ. Na piedestál sa dostavili len zástupcovia a až po hodnej chvíli, keď to už väčšina divákov vzdala sa záhadne objavili dva motocykle a moped. Nemôžem posúdiť kvalitu podujatia, pretože som na celej akcii nebol, no organizátor pre ďalší ročník prisľúbil ústretovosť a maximalistické zlepšenie aj u zabehnutých metodík. Odchádzal som nakoniec spokojný a plný zážitkov z dvoch mne blízkych veteránskych akcií. Môžem povedať, že po VC Veteránov v kameňolome a Moto Ruže v Ružindole som sa po čase rozhodol navštíviť aj kraj mojej mladosti a absolvovať Hornohradské stretnutie v Málinci, ktoré sa nakoniec konalo v Rovňanoch v terajšom okrese Poltár, predtým Lučenec.

majer je zrejme už znova v súkromných rukách 2023

Záverečnou etapou putovania po okresoch Pezinok a Trnava bola pre mňa "akošto" milovníka "starých časov" cesta skratkami domov. Najväčšou výzvou, ktorá ma mátala mnoho rokov bola zaniknutá úzkokoľajná poľná železnica v Cíferi, ktorá komunikovala medzi roztrúsenými majermi, mlynmi a stanicou veľkej železnice. Už pri mojej prvej návšteve na Moto Ruže som uvažoval o crossovej vložke, no na Babette a ani na skladačke som si na to netrúfol. Konečne nastal čas po miernych oťukávačkách na mnou navštívených poľných cestách otestovať svoje zanietenie po výmoľoch a bohom zabudnutých miestach. Vedel som, že úzkokoľajka kedysi šla až k Budmericiam na mlyn či majer Nový Dvor. Vždy to patrilo do extravilánu Pudmeríc (ako sa kedysi volali) a teleso železnice v minulosti patrilo do večných diskusií o majetkovom vyrovnaní medzi Cíferom, Rožindolom (bývalý názov) a Pudmericami. Každopádne dnešná cesta k bývalému Novému mlynu, či Novému dvoru neexistovala. Spravili ju až po zaniknutí železničky, dovtedy tam cesta išla len z Budmeríc. Najskôr som sa vydal po prvej odbočke z Ružindola smerom na Cífer, no to nebola tá správna odbočka. Táto bola slušne zjazdná a bolo na nej vidieť, že je občas používaná. Vrátil som sa teda späť na výpadovku a pobral sa na Budmerice. Druhá odbočka bola tá, ktorú som hľadal. V roku 2023 pred ňou bola ešte autobusová zastávka. Vtedy ale opačne k majeru bola značka zákaz vjazdu. Ako som spomínal vyššie preskúmanie sa stalo dlhodobým cieľom.

Asi tak pred desiatimi rokmi bol majer voľne prístupný. Šiel som tam, keď som sa vracal z Trnavy. Asfalt vtedy bol už neobnovovaný na pravej strane stáli opustené rodinné domy, ktoré zrejme už dlhší čas chátrali. Ďalej ma už vítali len čiatočne stojace hospodárske budovy a z obytných budov boli už len rozpadajúce sa základy. Šiel som pomaly, pretože výmoly boli niekde dosť hlboké. Napriek tomu ma obehla modrá Škoda 120, ktorá už mala najlepšie roky za sebou. Preletela a zahla do prava a zmizla medzi ruinami. V priestore bolo dosť rozpadnutých vrakov akýchkoľvek približovadiel a útroby majera zrejme skýtali priestor pre bývanie ľudí, ktorí zrejme nemali kam ísť. Podotýkam, že snedí spoluobčania to neboli. Hlbšie k lesíku to bolo iné. Snedý starček na bývaní nemal predný múr, no zadná stena budovy za dverami zrejme bola obyvateľná. Predná časť slúžila ako sušiareň prádla, dreváreň, či dielňa. Nezastavoval som, pretože pod dojmom skúsenosti z inej takej lokality, keď som bol v momente obkolesený tlupou psov, ich detských majiteľov a nakoniec dospelých som nechcel pokúšať osud. V útrobách lesíka som naďabil na zabudnuté betónové prekládkové rampy, ozobané skelety nejakých hangárov a navôkol haldy odpadkov. Zvrtol som auto a už ma nebolo. Odchádzal som pod ostrými skúmavými pohľadmi tam bývajúcich, to len na okraj.

ohliadnutie sa na výpadovku Budmerice-Ružindol

Odbočil som teda na vybranú poľnú cestu, ktorá bola kedysi železničným násypom a presúval sa k Cíferu. Časom sa poľná cesta zmenila na trasu, ktorá mi pripomínala pole v okolí bývalého štátneho majetku na Panholci (medzi Šenkvicami a Pezinkom). Tam kukurica mala výšku možno 15 centimetrov ale burina viac ako meter. Tu to bolo umocnené tým, že tá "burina" boli bodliaky vysoké tiež cez meter a namiesto kukurice tu boli koľaje poľnej cesty po ktorej poľnohospodárska technika zrejme šla naposledy v zime. Tak to bolo až k prvému poľovníckemu posedu. Pod ním sa dalo prejsť na druhú stranu húštin, ktoré kedysi boli poľnou drážkou.

Od prvého posedu ďalej sa cesta ako tak obnovila a viedla ma k druhému posedu. Kým som ale k nemu dorazil minul som druhé pomyselné priecestie, ktoré vyzeralo ako tak funkčné. K druhému posedu sa cesta opäť začala strácať v bodliačí a za posedom sa stratila úplne v hustých pichľavých kríkoch, tam som sa už neodvážil. Pri posede bolo tiež možné sa dostať k susednému poľu, no cesty tam už nebolo. Vzal som to teda po ľavej strane bývalého násypu okolo zašitého včelieho úľa cez pole so slnečnicami. Narazil som na tretí posed, no ten bol bez akejkoľvek cesty, tak som cez slnečnice pokračoval ďalej, až som dospel k zrejme frekventovanej poľnej križovatke, odkiaľ bol konečne možný pohľad po okolí. Cesta na Ružindol neexistovala, cesta na Budmerice bola vyjazdená a šla okolo malého hájička s posedom. Tým smerom za makovým poľom bolo vidieť kostolnú vežu z Jablonca a smerom k Cíferu vežu kostola v Jarnej. Samozrejme ich siluety boli rozmazávané sálajúcim teplom z vyhriatej a vysušenej zeme. Poľná cesta smerom na Trnavu bola ako tak vyjazdená. Podľa starých máp poľná križovatka bola miestom, kde kedysi bol majer Hafkáč, či Fendel alebo Fandel.

vzal som to cez slnečnicové pole okolo zašitého včelieho úľa

Pokračoval som po ľavej strane húštin (peróna železničky), ale teraz cez kukuričné pole a nepoužívanou poľnou cestou. Spravil som si malú fotozastávku a zaznamenal v diaľke logistické centrum na okolí Trnavy a okrajové domčeky novej štvrte Trnavy - Biely Kostol. Húštiny sa stáčali na Trnavu, no prechod tam bol. Bočné húštiny nasvedčovali, že tam bol kedysi nejaký járok a ten sa vlastne odpichol od násypu poľnej koňky. Podľa usmernenia poľovníkov v tej lokalite mali poľné zajace, či bažanty a prepelice svoje hniezda. Po tomto mieste už do Cífera šla ozajstná poľná cesta, ktorá nebola celkom totožná s telesom železničky. Cesta sa trochu odklonila do ľava a objavil sa posledný posed na mojej púti do minulosti. Vlastne celkové uzavretie bolo až na mieste kde bola kedysi horáreň po ktorej dnes niet ani chýru ani slychu. Dospel som do civilizácie - na bývalý majer Háj, kde podobne ako na všetkých majeroch sa nakladali, či vykladali komodity všetkého druhu, hlavne potraviny, či ovocie a ich alkoholová, či muštová forma. Dnes je majer opäť v súkromných rukách a chovajú sa tu poväčšine kone a cez cirkevné slávnosti v miestnej kaplnke bývajú omše. Z Cífera cez tento majer ide cyklocesta do Trnavy s možnosťou ísť do Ružindola, či cez Biely Kostol. Asfalt cesty tiež už zažil svoje a preto som sa presúval po pomyselnej stredovej čiare až k podjazdu, ktorým kedysi šla aj úzkokoľajka a po ľavotočivej zákrute dospela súbežne s koľajnicami aj tej dnešnej železnice. Než som ukončil svoje putovanie po miestach bývalej poľnej železničky, ktorá údajne pokračovala druhou vetvou až k majeru Pác, navštívil som svatovcov od našej prostrednej princezny. Na priblíženie môjho countrycrossového presunu prikladám orientačné mapky.