Neobjavil som nič prijateľné, no zato som objavil odstavené auto, ktoré malo originálnu taliansku ŠPZ. Až keď som sa na zraze stretol s kolegami motorkármi z okolia Novej Bane. Tí naznačili, že v tom priestore operuje viac "podnikateľských" skupín, ktoré sa venujú "dovozu" komodít ako takých a niektoré si takto odkladajú aby ich ich bývalí majitelia nenašli.

Z Tekovskej Kúrie po dobrom jedle mimo R1 -ky som sa rozbehol k Novej Bani. V minulosti vždy to bola trasa po ľavom brehu Hrona. Táto tradičná etapa začínala v Hronskom Beňadiku a pokračovala cez Novú Baňu, Žarnovicu k Revišťu, kde sa prechádzalo na pravý breh Hrona a cesta pokračovala cez Bzenicu a Hliník nad Hronom k hlinikárni v Ladomerskej Vieske pri Žiari nad Hronom a tam už to bolo úplne iné prostredie s tokom Hrona dosť ďaleko.

Rudno nad Hronom panoráma II internet

Vzhľadom na to, že železnice vytvárali od podlahy novú železničnú trať, tak na násype od Hronského Beňadiku k Hronskej Dúbrave už nebolo vôbec koľajníc. Vedľa seba sa vlnila cesta a prázdny železničný násyp. V priestore, kde boli tesne vedľa seba bola premávka len v jednom prúde a to v ľavom. Riadil to tam prenosný semafor, pretože železnice stavali nový deliaci múr na ktorom cesta bola miestami aj o 4 metre vyššie ako koľajnice. Zostava: stará cesta, železnica, rieka Hron a R1 sa neustále rozširovala alebo zužovala. V istom momente sa koryto Hrona stočilo doprava a jeho miesto zaujala R1-ka. Nebola to stabilná situácia, pretože pri Orovnici sa zostava rozišla a bola rozlezená po celej šírke údolia. Cesta po ktorej som išiel sa od železničného násypu vzdialila možno aj na kilometer a na druhej strane sa od železničného násypu R1 vzdialila tiež na viac ako kilometer v opačnom garde a medzi nimi sa kľukatil tok Hrona. Asfalt v tomto úseku okolo Orovnice bol naozaj mizerný. Práve kvôli zvozu vyťaženého dreva to radšej nikto neriešil. Nakoniec sa stará cesta a železničný násyp primkli k sebe a pridružila sa aj R1-ka.

Tieto tesnotky trvali až po Novú Baňu. Do galérie som zaradil aj situáciu pri ceduli na konci mestečka, keď som dovolenkoval na bicykli. Nová Baňa je známa svojimi zatepľovacími materiálmi. Keď som z povale doma robil podkrovie pre moje princezné, tak sme vtedy v podniku Izomat kúpili za kamión nobasilových panelov rôznej veľkosti a hrúbky. Keďže máme na dome ihlanovú strechu, tak som to musel zapilovávať do potrebných tvarov. Nedá sa zabudnúť na to, že som vždy po šichte bol žltý aj na trenírkach, na respirátore a na oblečení bola miestami aj dvojcentimetrová vrstva žltých pichľavých pilín. Dnes tvrdím, že stálo to za to, lebo najmladšia princezná tam má dnes kompletný trojizbový byt. Pardon, odbočil som.

môj GilWay pri ováli

V súčasnosti továreň patrí firme Knauf a nesie tento názov. Po továrni tiež na pravej strane odjakživa bola železničná stanica okolo ktorej sme vždy len preleteli. Chcel som si oživiť tie spomienky a teda som pokračoval až na koniec mestečka. Nakoniec som skončil na lesnej ceste, ktorá končila na upätí veľkého lesného kaňonu nad R1-kou. Ďalej to už teda nešlo. Tá (R1) vlastne starú cestu znova pohltila. Kochal som sa pohľadom na autá valiace sa dvojterasovou rýchlostnou cestou. Chcel som preskúmať možnosť nejak pokračovať hoci aj lesom do Žarnovice. Neobjavil som nič prijateľné, no zato som objavil odstavené auto, ktoré malo originálnu taliansku ŠPZ. Pomyslel som si: hubári pokračovali do strmého kopca už len pešo. Neprikladal som tomu objavu nijakú dôležitosť. Až keď som sa na zraze stretol s kolegami motorkármi z okolia Novej Bane. Tí naznačili, že v tom priestore operuje viac "podnikateľských" skupín, ktoré sa venujú "dovozu" komodít ako takých a niektoré si takto odkladajú aby ich ich bývalí majitelia nenašli. Niekedy sa stáva, že aj tí (pôvodní majitelia) sú zrazu nezvestní. Nakoniec som sa vrátil popri prichystanej vyťaženej guľatine pri píle na okraji Novej Bane, popri železničnej stanici k nadjazdu cez ktorý som ponad Hron dorazil do dedinky Brehy.

Revište dnes

Keďže pôvodnú cestu pohltila R1-ka, tak som po pravom brehu Hrona šiel po úplne prázdnej regionálnej ceste až do Rudna nad Hronom. Tam som očakával, že sa stará cesta objaví, no stále na jej zvršku bola R1-ka, tak som pokračoval naďalej po pravom brehu Hrona do Voznice. Aj tento úsek bol celý pre mňa, nikde ani živej duše. Do bežnej premávky som sa dostal až pred Voznicou, kedy sa začali objavovať sem tam autá a až v dedine bol aký taký ruch. Po pravom brehu som sa dostal až do Žarnovice, ktorá leží ale na ľavom brehu Hrona. Prešiel som teda cez most a trajdal k plochodráhovému štadiónu, no ten bol nedostupný pre Gypsy Days. SBS-kár mi naznačil, že na to, aby som šiel dovnútra nemám ten správny výzor, tak som radšej šiel ďalej. Vynahradil som si to pri ceste späť z Novohradu v pondelok, keď tam bolo prázdnejšie. Chcel som sa aj povoziť na ováli, no ešte sa tam potulovali snedí spoluobčania. Na spestrenie som do galérie vložil dobové foto z archívu plochodrážnych jazdcov bratov Višváderovcov zo Zohora, ktorí sú až na Dušana stále skalní prívrženci kúzla ľavých zákrut. Dušan sa už pozerá z plochdráhového neba. Spomenul som si naňho v rubrike "In memoriam" na tejto stránke.

Pri prejazde mestom som si zaspomínal na časy, keď som ako študent trasu sporadicky absolvoval linkovým autobusom. Vtedy bola dlhšia prestávka práve pri štadióne. Vždy som na ovál nakúkol. Raz tam bol priestor nabitý rellyovo upravenými odľahčenými autami, ktoré tam mali preteky na spôsob Indy Cars.

Jeden z pasažierov autobusu sa pri jednej mojej ceste zdržal v potravinách a autobus odišiel bez neho. Nikomu ten človek nechýbal. Šofér prišiel na to až mu cestu niekde pri Hliníku nad Hronom skrížilo cestu vojenské nákladné auto sovietskej okupačnej armády a nechcelo mu umožniť jazdu ďalej. Posádka blokovala cestu, až kým z kabíny nevystúpil spomínaný človek, ktorý autobus nakoniec opustil až vo Zvolene.

Pri dovolenkovaní s rodinou bola Žarnovica styčným bodom pre odklon do Hodruše-Hámrov, kde sme v lete trávili prázdninový týždeň. Bolo to v Kopaniciach nad Hodrušou priamo nad najvrchnejším tajchom. Bolo tam príjemne, no len dovtedy kým sa neochladilo. Reportáž bola uverejnená v časopise Mountain Revue pod názvom "Letné krtkovanie v Hodruši". Robili sme si vtedy výlety po okolí, na Počúvadlo, do Banskej Štiavnice a podobne. Zopár momentiek krásnej prírody v Pohroní som vložil do galérie. Pardon, odbočil som.

drevenica pri múzeu I

Moja aktuálna trasa na GilWay-i pokračovala smerom na Bzenicu. Skôr ako som k nej dospel spomínal som si na výlety na zrúcaninu Revište. Vždy som tento klenot pozoroval z vlaku. Moja prvá návšteva sa udiala až niekedy v roku 1991. Dovtedy som sa na pešom čundri, či na bicykli dostal len do podhradia. V spomínanom roku (1991) som tiež nebol dvakrát úspešný. Minul som parkovisko a pokračoval stále nahor a naša Š 100 skončila na vedľajšom kopci pri samote. Tam pri rozpadávajúcej sa budove a košiari práve zháňali ovce z rannej paše. Neostávalo nič iné len sa pokochať okolím a naplánovať si túru k hradu do budúcna. Udialo sa tak až v roku 2023 v rámci "Pohronského relax víkendu", ktorý som odprezentoval už dávnejšie na tejto stránke.

Ostatná návšteva sa udiala aj s najmladšou princeznou celkom nedávno. Pri tej príležitosti som stretol aj účastníkov stretnutia Velorexov v podhradí. Pravdepodobne mali svoj prvý regionálny zraz. Začali sa akurát schádzať a registrovať. Nebolo ich tam ešte veľa, no nie všetky boli v originálnom stave. Našli sa aj tak prepracované, že z pôvodnej zostavy mali len minimum. Pri našom odchode sa tam valil aj štvorkolesový krabicový Velorex. Na druhý deň som ich zachytil aj na výlete v Banskej Štiavnici. Škoda, že som sa nemohol medzi nimi zdržať dlhšie. Nevadí, stále nie je všetkým dňom koniec.

Na mojej ceste som potom pokračoval na Voznicu a ďalej do Hronskej Dúbravy, kde som sa zastavil na kofolu v penzióne Malina. To bude na programe na budúce aj s dokončením story okolo Revišťa.