Toto sa udialo pred rokom.
Výlet za tisícku, no taký bol plán

Mám tam nejaké resty a po 350 dňoch ma svrbí zadok. Priznám sa, že mám aj mierny problém v okruhu 1300 -1500 km od Košíc, nájsť niečo na hlavný výlet, totiž pobehal som toho v „okolí“ celkom dosť, aj bez zverejnenia na Motoride.

Navyše som v roku 2024 vytiahol vo februári na 1100 km okruh Andalúziou svoje dievky. Letenky 3 x 90 €, požičanie auta BMW 118d, 10 € deň, skvelé ubytovania 25 €človek/deň. Chápeš? Požičajú ti auto za 30 litrov za hodnotu pizze a malej kofoly. Ale za motorku v cene 6500 €, chcú 120 € na deň. Svet sa zbláznil. Vyhodnotil som to ako šťastie začiatočníka. Február 2025, okruh po obvode Sicílie. Čertovsky sa predražil za Lanciu chceli 11 € na deň. Ceny všetkého menej ako doma!!! Ej veru pochybovačný začiatok cestopisu.

Prídem do garáže, pozriem na Honda CL500, iniciatívne sa hlási na cestu. Chvíľu sa na ňu dívam akoby som jej chcel dať šancu. Neznámeho v kúte ani neoslovujem, no poď otrok, nechávam prezuť otroka Honda ADV 350 na úplne nové pneumatiky. V kúte má sadu s 6500 km, potom so zimnými Heidenau. Nevadí dojazdíme počas roka. Ak uvádzam čas jazdy, znamená to údaj z PC, teda toľko min bežal motor. Pre detailistov, bolo zapnuté zapaľovanie.

1. Deň. Košice – Kladovo. 780 km, 3.5l/100km, 10.40 h jazdy.

Aj keď sa teším to Maďarsko s jeho nekonečnými opravami diaľnice je ozaj otravné. Keď si už mrzutý, tie ich poplatky za toalety pre vlastných tankujúcich zákazníkov ma serú. Prekročeniu hraníc do Rumunska sa teším ako malý chlapec za socíku. Každý rok to píšem, každý rok je to zjavné. Rozmach krajiny je viditeľný. No prostitútiek pri ceste je tu ako komárov v bažinách.

Arad a Temešvár som vybavil pred rokom a potrebujem kopírovať Dunaj z druhej strany, Srbskej, čaká ma kompa a tá nečaká. Som v Srbsku, prechádzam Vršac a zverujem sa do rúk navigácie. Krajina, obce, domy, cesty mi pripomínajú kraj okolo Veľkých Kapušian, alebo Kráľovského Chlmca. Mám 90 minút času a prechádzam obec Stará Palanka.

Prichádzam k vode, použijem honosný názov prístav, je v zátoke. Alebo inak, miesto, kde príde kompa by si idúc okolo ako prístavisko neoznačil. Našťastie je tam stará skromná reštaurácia, kde mi ozaj chutilo. Síce čašník mi vodu na čaj priniesol, akoby ju ohrieval v umelom vankúši na vlastnom tele. Ale nepodstatné. Žiaľ neviem si spomenúť, či som platil ich bubákmi, alebo eurom. V reštaurácii eurom to viem.

Čas odchodu kompy sa blíži, áut a cyklistov pribúda. Je to pekne rozdelené, všetci cyklisti sú cudzinci, všetky autá miestne. Kompa je pontón, ktorý tlačí vlečný čln, keď menia smer pontón odstrčia, potom čln okolo neho obopláva, aby si ho znova pripol. Uznávam sú zohratí, „kapitán“ je mladý chlap.

Celkom ma prekvapilo, že dospelí cestujúci kľudne debatujú a deti rýchlo pobehujú po kompe. Je mi to divné, pozerám ako sú pripevnené plávacie kolesá. Keby si to plávacie koleso hodil topiacemu a trafil ho do čela, už nemusíš skákať do vody. Posledné minúty si krátim sledovaním celkom pekne opravenej pevnosti, Ramska pevnosť z konca 15 storočia, opravená v roku 2009.

Ale ja na ňu nemám čas, konečne som na ceste okolo Dunaja. Vystupujem v obci Ram, nevidel som tam žiadny RAM. Cesta v roku 2024 na rumunskej strane bola skvelá a prezrádzam, že aj na srbskej. Otroka mám celkom v rukách a ideme svoje takmer maximá. Hrad Golubac mi znova odolal, je zatvorený. Prečo 20 km pre cieľom musí začať silno pršať? Pred miestom ubytovania, Kladovo, ma policajti kvôli protestom voči vláde posielajú na nejakú okružnú cestu. Podľa mapy.cz neviem nájsť ubytovanie, zapínam dáta, google ma priviedol k rodinnému domu bez označenia. Penzión Zvezda, apartmán asi 40 m, 16 €. Kujem plány na zajtrajší deň, rezervujem ubytovanie, píšem si pár poznámok, pivko ma uspáva. www.bratislavskenoviny.sk/nasa-tema/74483-megarybu-vyzu-mame-uz-len-ako-model-v-muzeu-je-sanca-vratit-ju-do-dunaja

2. Deň. Kladovo – Sapareva Banya. 583 km, 3.4l/km, 8.53 h jazdy.

Samovoľne bez budíka vstávam, ticho zjem svoje skromné raňajky a čaká ma, poviem vopred krásny deň. Začína to skvelou ľudoprázdnou cestou na Negotin, je tam tak pusto, až je to znepokojujúce. Cesta vedie cez kopce, zákrut je dostatok, výkonu mierny nedostatok.

Hraničný prechod pri Bregovo. Je ráno pred 8 hodinou. Prichádzam ku colnici, či hranici, zastavujem, dávam dole prilbu.

Nahadzujem úsmev Terenca Hilla. Dopredu sa ospravedlňujem za sexizmus. Prichádza pani v mojom veku. Kedysi musela byť riadna šupa. Je štíhla, keby si mala pripnúť protikorupčnú kameru na hruď, kamera by snímala nebo. Hovorí, že som dnes jej posledný a prvý. Asi 3 sekundy rozmýšľam nad odpoveďou. „Ideme niekam spolu, odkiaľ niet návratu?“ Oprášil som ruštinu. Moja odpoveď bola intonáciou podobná, akoby ju vyslovil Alan z 2.5 chlapa. Ona bola Charlie v ženskom tele. Smeje sa, nie. „Ste posledný počas mojej služby a prvý v tomto dni.“ Prichádzam na bulharskú stranu.

Kvôli mojej fantázii mi v hlave prebieha šialená scénka. Ale veď posúď. Úplne pomaly ako vo westerne prichádzam k niečomu, čo by mohlo byť ako kulisa k filmu zo 60 rokov za železnou oponou. Smutné, že to bola realita. Búdky, v ktorých mal sedieť štátny zamestnanec ešte s pohľadom cez zváračské okuliare ušli. Vedľa bola budova, ošarpaná, zanedbaná. Jediné, čo ju vrátilo na úroveň novoveku boli hrdzavé telá klimatizácie. Okolo pobehovalo asi 5 psov v tvare od ježka po diviaka.

Dvaja asi 45 roční ľudia v uniforme, stáli, fajčili zívali. Tváre mali pokrčené od spánku v neprirodzenej polohe. Jeden vysoký a tučný mal krátku košeľu, jeho pupok bol ako otvor na výfuku 500 koňového ťahača Volvo, snažím sa tento úkaz vymazať z pamäte, oboma rukami si šúchal chlpaté brucho. Tie ruky sa mu nestretli, lebo boli krátke na ten obvod. Určite si neželám, aby sa mi tento obraz premietol ako posledné počas pádu na motorke. Tento pohľad spôsobil, že si vôbec nepamätám toho druhého. Ale, kde sú dvaja starí, niekto musí robiť. Prichádza zjavenie, ktoré si pamätám. Krásna mladá žena, žiadna umelina. Nádherná, štíhla vysoká. Teraz prichádza v mojej hlave tá scénka.

Svet stratil farby. Je čiernobiely. Príslušníčka je jemne odhalená, aby sa nám to páčilo. Tí dvaja, ani tie psi, nič sa nemusí meniť, len ja musím mať zrkadlovku a urobiť pár záberov. Po týchto snímkach by sa kalendár Pirelli stal Lidl vianočným kalendárom, Helmut Newton by mi zagratuloval z hrobu, Emir Kusturica by mi volal, kde je to miesto. Ešte som sa opýtal, či majú rovnaký čas ako v Srbsku, ale odpoveď neregistrujem.

V mrákotách odchádzam ale zanedbané mesto registrujem. Prichádzam do mesta Vidin.
Smerujem k Dunaju k pevnosti z 10 storočia. Baba Vida. No mesto Vidin určite nie je v ekonomickom rozmachu. Je pekne, teplo, rybári sú pri vode ale nejako to nie je ono. Trošku sa motám po meste, aj kvôli rozsiahlej uzávierke neviem ísť správnym smerom.

Smerujem po ceste 1 alebo E79, smer juh. Je nedeľa. Na ceste znova pusto, ale pasáci roznášajú dievky na odstavné plochy. Ale uznávam, najkrajšie aké som na motovýletoch videl.

Prichádzam do meste Belogradčik.
Vôbec neviem aké je to miesto, ani aký hrad ale skaly ma dostali. Pre mňa niečo nádherné. Urobím snáď 100 fotiek, bolo tam veľa nemeckých dôchodcov. Už z upraveného parkoviska a stánkov mi bolo jasné, že to vedie niekto schopný. Tak som vybehol na tie skaly a hádam dve hodiny tam žasol. Neuveriteľné. Z tohto raja odchádzam po ceste s trojciferným označením smer Montana.

Vraca, Vratsa.
Tam som chcel vidieť Vratsa Vrachanska skaklya. Aj som sa snažil asi 30 min šľapať do riadneho svahu v motogatiach a to som prišiel skútrom pokiaľ to bolo možné. Avšak natrafil som na biedny potôčik, trochu som šiel protiprúdu a nič nenasvedčovalo tomu, že tie vodopády budú mať poriadny prítok. Otáčam sa a spotený idem k otrokovi. Čo už. Smerujem ku...

Gara Lakatnik.
Tam je celkom pekný skalný útvar, kvalitná cesta a plné reštaurácie, problém zaparkovať auto. A predstav si chodia tam aj motorkári. Premávka je nesmierne hustá, čo znamená úplne v pohode na naše pomery. Chodím si po chodníku v skalách nad reštauráciou, je tu pekne. Okolo cesty veľmi prácne chlapi kosia celé kilometre trávu. Majú asi 5 km úseky, staručké auto na krajnici – zdroj náhlych problémov, keď nie sú označené trojuholníkom. Cesta od Gara Lakatnik na Novi Iskar sa len tak hemží motorkami, čo majú spoločné? Idú ako nesmrteľní a predné svetlá majú s H4.

Cez Novi Iskar obchádzam Sofiu, v ktorej som už motocyklovo bol. Po A3 smerujem na juh, odbočujem na Rilu, potom pokračujem po peknej motorkovej ceste na Rilsky monastier, je to už pamiatka európskeho významu, preto vidím aj policajtov. Rilský kláštor

Na platenom parkovisku človek nechápe, že chcem zaplatiť, ale nechcem blokovať parkovné miesto, parkujem totiž na parkovisku, ale v trojuholníku, kde nevojde žiadne auto, vzdávam to. Parkujem ako osobák. Tí mnísi to mali dobre naplánované, výdatná bystrina tečie okolo hradieb, problém splaškov vyriešený. Pri spiatočnej ceste, idem po identickej ceste, lebo nocľah mám severnejšie a všímam si pekné vodopády a extrémnu zeleň, ale neviem sa k nej dostať kvôli súkromným pozemkom.

Kalin Dam.
Tak tento rezervoár, jazero si na otrokovi nepozriem, nie je to možné to by nedal. Škoda. Skúšal som to, rozbil by som určite kryt variátora.
Dobre, smerujem späť na sever smer Dupnitsa a Sapareva Banya. Ale v obci Stob je šípka s ja mám pre také obrázky slabosť. Mám ešte čas. Hádam to stihnem. Spotil som sa riadne. Never tým šípkam s popisom vzdialenosti. Milo ma to prekvapilo, nemal som to v pláne.

Sapareva Banya.
Netuším kvôli čomu je to miesto také lukratívne a už vôbec nechápem, prečo je tam toľko drahých hotelov. Dobre je tam jeden gejzír, aj to sa ťažšie niečo o ňom dopátrať.

Bývam v rodinnom dome Guesthouse Jasmin za 28 €, asi 20 m garsónke. Pochodil som toho dosť, idem naplniť brucho. Top luxusné hotely, kde nik nie je vynechávam a idem do reštaurácie, kde sú miestni. Dobre robím. Tých 500 m navyše stálo za to. Restaurant “Golden Chicken”. Počas jedenia, dlhého jedenia, rezervujem ubytovanie na ďalší deň. Jedlo bolo fantastické. No dnes som toho stihol neúrekom. Myslím, že benzín stál 1.15 €.

3. Deň. Sapareva Banya – Skopje. 580 km, 3.3 l/100km, 8.50 h jazdy.

Samovoľne vstávam, brucho mám plné od večera. Urobím si čaj s medom a vyrážam. Je 7 stupňov. Dávam si nepremoky. Zapínam ohrev rite. Smerujem na Kostenets ale cieľ mám Belmeken. Teraz chválim mapy.cz nútia ma ísť na Sestrimo za ním po pár km odbočujem asi vpravo, aj vľavo môžeš a dostaneš sa k jazeru. To stúpanie bude mať asi 26 km. Cesta je rozbitá, dá sa ísť 25-30km/h. Skútru to nevadí, ja som v pohode, obávam sa, či ma nezastaví sneh, predsa len budeme okolo 1940 m.n.m. Obloha je krásne modrá, keď prídem ku priehrade, zubaté slnko sa smeje. Sú 3 stupne.

Belmeken.
de.wikipedia.org/wiki/Talsperre_Belmeken
Len pre ilustráciu. Hincovo pleso, keď sa riadne našľapeš je o 22 výškových metrov vyššie ako Belmeken, kde si doprdkáš na skútri. Dokončené v roku 1974, hladina asi vo výške 1923 m.n.m. Závora je zdvihnutá od Sestrimo po Yundole som stretol dve autá a jednu bežkyňu pri jazere. Keď si nájdeš na mape Belmeken a pozrieš sa od neho na kopce do troch kilometrov na západ, zistíš, že sú na úrovni najvyšších tatranských štítov.

Cestou dole do Yundole sa postupne roztápam aj ja. Veru pekné bolo to jazero. Smerujem na Razlog, cesta je kvalitná. Potom som na ceste 1, alebo E71. Tam už je husto. Nevadí idem po nej len pár km.

Jeden chlap v našej sídliskovej krčme hovoril, alebo používal stále pri slabých argumentoch ďalšieho opitého človeka, niečo v zmysle hej, hej, baba Wanga povedala. Ja som chcel pozrieť mini sírne vyvieranie vody pri Rupite a tam zrazu Baba Wanga. Hneď vedľa je jej hrob a park, ale udržiavaný, kde bola táto teta. Idem ku prameni.

No aspoň som si pri ňom odpočinul, zohrial sa a najedol. Sírne pramene tam sú. Ukážkový prípad ako plytvať, tým čo je/máme zdarma. Bol som v kúpeľoch na Slovensku, kde liečia aj kožné choroby. Za takúto sírovú vodu by chorí ľudia dali zlato. V akejkoľvek inej krajine by tam boli liečebné domy. Tam, akoby v plytkých hroboch, kde pomaly pritekala voda, ležali a vyhrievali sa ľudia. Úroveň všetkého ti prezentujem fotografiou toalety. Počas cesty ku Macedónskym hraniciam sa snažím pochopiť Bulharsko. Na Bulharsko/Macedónskych hraniciach som sám. Žiadna erotická somarinka mi nenapadá.

Cesta na Strumicu je ozaj kvalitná, ale ja mám stále vytočenú hlavu vľavo na kopce. Súbežne s mojou cestou je aj cesta tesnejšie okolo hôr ale vedie cez obce. Prechádzam cez Strumicu a smerujem na Štip a potom na Skopje. Za autostradu sa platí eurom, mincí mám ozaj dostatok. Aj keď som niekedy nešiel po diaľnici, tie cesty boli rýchle, pretože míňali obce, všetky zákruty boli prehľadné a keď si šiel pomaly a mierne vpravo, mohli ťa predbehnúť, aj keď šlo auto v protismere. Taká diaľnica pre chudobných. Určite lepšie riešenie ako povoliť na trase Košice - Šaca 130tku a sekať tam obmedzenia 100,80,60.

Ja viem, pred rokom som nadával na Skopje, jeho predmestia a prirovnal ho k predmestiam Dilí. A teraz tam idem a nocujem. Po obchvate Skopje idem asi 28 km, pravý pruh je riadne rozbitý aj nákladné autá sa tlačia vľavo. Smerujem ku kaňonu.

Kaňon Matka.
Najprv skúšam po slizkých, tenkých cestách ísť do kopcov ponad kaňon a vidieť na vodu. Lenže šťastie ma opúšťa a začína mrholiť, špinavá mazľavá cesta je ešte horšia. Otáčam sa a idem tam, kde každý. Prídem k úzkej ceste, kde sa dá ísť ďalej skútrom, alebo taxíkom, pretože sme blízko priehradného múru. Nie je problém prejsť pár stovák metrov peši. Taxíky si robia riadny problém sami sebe. Nemajú žiaden systém kyvadlovej dopravy a vzájomne si prekážajú. Neskutočné. Taxíky sú staršie ako ich vodiči. No to je divadlo. Ako sa dalo čakať cesta k tomuto peknému kaňonu je samé blato a jamy. Nevadí samotné dielo prírody a ľudského nápadu je pekné.

Medzi skalami prehradili tok, ponad hladinu v skale vedie pekný chodník, čím ďalej pôjdeš, tým to bude krajšie. Je tam množstvo príležitosti sadnúť si, objednať loď, čln, kajak, alebo jesť. Ozaj pekné miesto. Vo vode je minimum odpadkov. Aj to sa dá pochopiť, že to mohlo sem tam niekomu vypadnúť. Ak môžeš, choď tam.

Spokojný odchádzam k otrokovi. Nastavujem adresu hotela a idem do úplného centra mesta. Viem, že posledných 100-150 m už bude pešia zóna. Z hotela mi prídu tipy na podzemné parkoviská. Posledných 300 m som sa riadne krútil okolo cieľa, ale potom som prepol na „pešo“ a 100 m šiel vedľa skútra a dohodol sa s recepčným na parkovaní pri stene hotela. Malá izba, ale s raňajkami. Urobím zo seba človeka a idem do mesta. Vykročím z hotela a som v centre mesta.

V mojich poznámkach je uvedené, že Skopje je hlavné mesto gýču. Toľko sôch a napodobnenín antických chrámov, prečačkané, prezdobené ako starý indický autobus. Ale teraz, keď to píšem po 7 mesiacoch a bojujem s ďalším pivom. Zaznie hlas: „Hej, človiečik a ty ako vieš, čo sa tým ľudom páči, máš v kapse meradlo krásy architektúry?“ Hm. Nemám. Tak to oznam svetu, že tam je to tak a buď ticho. Hovorí druhé rozpoltené ja. Aj to je riešenie. Idem do Starého bazáru. Nasiaknuť atmosféru. Premýšľam, či neriskujem, keď tam budem jesť. Nič sa mi nestalo, bolo to dobré a jem to veľmi dlho, plánujem ďalší deň.

Ešte sa chvíľu motám po meste, fotím si napodobneninu lode, tá ešte ušla a o cca 400 m je ďalšia v rozpadnutom stave. Pri hoteli sa zastavím na pivo a idem spať spánkom spravodlivých a unavených. Best Western Hotel, 43 €.

4. Deň. Skopje – Bajram Curri. 480 km, 3.1 l/100 km, 9.3 h jazdy.

Ráno sa snažím kľudne najesť, spočiatku sa mi to darí, potom prichádza početná skupina asi japoncov, tí majú spoločný odchod, to znamená, že sa tlačia a tlačia všetko do hlavy. Aby som to skrátil. Žerú ako my.

Vychádzam z mesta, idem po ceste priamo asi 5 km. Každých 300 m je semafor, kde stojíme na červenej, ale naša cesta je podstatne širšia ako bočné uličky, je to ťah od stredu mesta von. Keby som tam bol na motorke, klepne ma.

Potom vyrábam nebezpečnú situáciu. Som prvý a vediem kolónu. Znova po cca 300 m je červená ale veľká akoby si rozrezal najväčší melón. Prudko brzdím, ale veď.....vedľa nej je matná plechová šípka v mojom smere. Za mnou pískajú pneumatiky a ja pridávam. Nevrátil som sa, aby som si to objasnil, som rád, že som OK a nie KO. S odstupom času to vyhodnocujem tak, že to bola križovatka našej viacprúdovej výpadovky a jednej vedľajšej cesty po mojej ľavej strane. No a ja v pravom pruhu som mohol ísť na červenú ale človek vedľa mňa už nie.

Švihám smer Tetovo, Gostivar, Kičevo. Platím dvojeurovkami, vydávajú mi peniaze, nooo, stravenky na Slovensku majú kvalitnejšiu podtlač. Všímam si veľké billboardy. Propagujú výhry v kasíne. Ak vyhráš čaká ťa na tom obraze štíhla, tuningová blondína, zlatokopka a športová motorka. Toľko o predstave šťastia tvorcu obrazu.

Po tejto ceste idem preto, aby som mohol pred Ohridom odbočiť vpravo na Struga. Pretože juh Albánska som už vybavil pred rokom. Následne idem po rozprávkovej ceste do Debar. Neviem, kde zmizli autá. Doslova mám poznámku, jedno auto v mojom smere Struga - Debar. Benzín stál okolo 1.1 €. Všetko viem pochopiť, ale tie odpadky pri cestách v Macedónsku. Hádam sa to s príchodom mladých zmení. Školy to zmenia. Potom vidím školský dvor. Bolo na ňom veľa odpadkov a oni po nich chodili. Bol som naivný. Nič sa tam nezmení. A taká krásna krajina je to.

Za svet si neviem spomenúť ako vyzerala colnica a prechod do Albánska. Míňam Peshkopi a idem na sever do Kükes. To je dobrá cesta kvôli asfaltu ten je skutočne dobrý, ale musím sa opakovať, premávka je nulová. Za Kükes si dožičím ľahký obed s pekným výhľadom. Spokojný idem v ústrety miliónom zákrut. Som už pomerne unavený a skúter je tu pre mňa ideálny.

Idem do hôr, veď je to aj vidno na prírode. Zákruty sú čitateľné a priehľadné. Skutočne bezpečné. Mrzí ma, že som pomerne unavený a nevychutnám si tu cestu. Prichádzam do Bajram Curri. Hotel Lahuta je mojím prístavom. S recepčnou sa pobavíme na texte z translátora, dobíjam baterky a viem, že tu mám ešte resty.

Potrebujem navštíviť [waypoint Valbonë Valbonë]. Keď pozrieš do mapy pochopíš. Asfalt z Bajram Curri do Valbonë je perfektný, zastavujem a veľa fotím, konečne tu vidím partiu chlapov v mojom veku. Taliani. Naháňajú sa. Obec je čisto turisticko – lyžiarska ale je tam skutočne, neskutočne pekne. Veď okolo nás sú riadne štíty. Až teraz spokojný idem na hotel. Prezlečiem sa o vyrážam na večeru. Stála pár eúr.

Večer na izbe kujem plány. Zle je. Šťastie došlo. Tam, kam mám namierené hlásia beznádejne zlé počasie na tri dni. Skúšam aj iné weby, ale prognóza je tragická. Chodím po krásnej izbe ako tiger v klietke. Ozaj, hotelík, či penzión je ozaj pekný. Izba je krásna. Kúpeľňa ani nehovorím. Plán sa však rúca. Mal som ísť cez Püke, Shkoder na Theth, teda pozrieť tie hory z druhej strany. Potom brutálne rezať do Srbska na jeden kaňon.

No nič. Pozerám počasie u domáceho v Chorvátsku. 22 stupňov polojasno. Tesne pod 500 km. Škoda. Idem. Veľa som toho nenaspal. Od 4.30 h som hore a o 7 h prvý v jedálni. Hotel stál 43 €.

5. Deň. Bajram Curri – Zivogosce. 507 km, 3.1 l, 10.10 h jazdy

Idem na juh po ceste SH 22 ako vždy nikde nikoho. Cesta je úzka akoby si šiel na Popradské pleso. Keď si uvedomím pre aký malý počet ľudí je luxusná a jej údržba nákladná. Po hotel Alpin som stretol 1 auto. Potom sa premávka dramaticky zmenila a stretol som 5 áut a asi 10 cyklistov. Na hotelovom parkovisku stáli autá správy ciest. Čisté a krásne mercedesy a Manny. A vyzerali zánovne. Svoju priemerku na tejto ceste odhadujem na 35 km/h. Ozaj a tí cyklisti šli nabalení a boli starší ako ja.

No idylka raz musí skončiť a ja prichádzam na cestu SH 5. Premávka ako u nás medzi okresnými mestami. Začína pršať a smutnejšia časť výletu. Zrazu sa mi zdá 80tka ako kozmická rýchlosť. Odbočujem na SH1 smer Shkoder. Nič strašné pre celoročného skútristu.

Hraničný prechod Muriqan – Sukobin, Albánsko – Čierna Hora vybavujem za 15 min. Klasická tlačenica a žobrajúce ženy, ktoré občas vyháňa policajt. Benzín stál asi 1.8 €. Preto majú albánci benzínovú turistiku. Hnusné dopravné peklo očakávam okolo Kotora a Herceg Novi. Áno je to tak aj teraz. Myslím, že som už tadiaľ išiel asi 10 krát. Utrpenie trvá skoro až do Dubrovníka. Veľakrát ma ochladzuje dážď. Hustá premávka a dážď mi lezú na nervy.

Teraz ti dám dobrý tip. Keď bude zlé počasie a potrebuješ „zabiť deň“, napríklad zajtra bude pekne, švihaj ku mestu Konjic v Bosne. Svoje nepublikované fotografie z výletu 2023 vložím do galérie. Je to ozaj zážitok a zaujímavá stavba. Titov protiatómový kryt.

Titov Protiatómový kryt - Armijska Ratna Komanda D-0, Konjic, Bosna a Hercegovina

Armijska Ratna Komanda

titosbunker.com

Môže sa stať, že ťa navigácia dovedie ku vstupu do vojenského muničného podniku. Za tým podnikom je vstup. Munička dotuje prevádzku krytu. Obchádzka je potom dlhá, musíš ísť okolo potoka. V roku 2023 tam vpustili človeka aj bez lístka kúpeného cez cestovku, alebo nejakú agentúru. Stavba je krásne udržiavaná, žiadny zatuchnutý vzduch, všetko je krásne. Bol to kryt, ktorý chcel použiť Tito ak by ho ZSSR chcelo atómovo „odpariť“ zo zemského povrchu. Vybavenie, generátory boli zo západu. Choď, neoľutuješ.

6 – 7 deň. 0 km. Ubytovanie u domáceho / bol som tu vyše 30 krát /, mávne rukou.

Ležím pod borovicami, leňoším. Snažím sa, aby sa mi tvar vysedeného zadku vrátil do pôvodného tvaru. Veľakrát som šiel z tohto miesta do Košíc na motorke/skútri, viem ako bolí posledných 300 km. To sa mi nechce. Hľadám nejaký cieľ. Našiel sa. Majstorská cesta. Majstorská cesta

8. deň. Živogošče – Gospič. 310 km, 3.5 l/100km, 5.3 h jazdy.

Spokojne si okolo obeda odchádzam, tam, kde som mal byť podľa plánu sa čerti ženia. Vzorne vynechávam diaľnice a idem vnútrozemím Chorvátska. Navigáciu ani nevyberám. Asi 70 km už idem po pre mňa neznámej ceste a nastal čas ju použiť. Ak na ňu pôjdeš z juhu ako ja a dostaneš sa na vrchol otoč sa a vráť sa. Z vrcholu na sever nie je na nej nič zaujímavé, žiadny výhľad len rozbitá cesta.

Keď schádzam na dobrú cestu ozaj režem k ubytovanie v Gospič. Sobe za nocenje Gospič, 35 €. Starší domček, ale akoby ho včera dokončili, extrémna čistota a dve staré dámy ako majiteľky. Neviem prečo, ale pripadal som si ako v Anglicku. Asi ich výzor to spôsobil.

9. deň. 855 km, 3.8 l/100km, 10.06 h jazdy.

Celkom zábavná cesta bez autostrady na hranicu HR/H. Potom nudné utrpenie do Košíc.

Mrzí ma, že som nemohol prejsť Koplik – Theth a pozrieť kaňon Uvac. Prešiel som 4095 km. Pričom Košice – Temešvár a Shkoder – Košice úprimne povedané nie duplicitne ale veľakrát. To je z brucha 1700 km „zbytočne“. Musím natočiť kompas inde. Nezdá sa ale Bulharsko je pomerne neprejazdené a má riadne kopce. Vraj od roku 2026 je v eurozóne.

Trasa H,RO,SRB, BG, MK, ALB, MN, HR, H. Nikto mi nič neukradol, nikto ma bezdôvodne nezastavil, neobťažoval, takmer všade som platil kartou. Mal som asi 500 gramov euromincí. Ubytovanie v pohodičke. Počasie nevydržalo, stáva sa, len ten neporiadok, ktorý si ľudia robia v tých krásnych krajoch je na veľkú škodu.

Pristavím sa pri otrokovi. Honda ADV 350 , 6/2023 mám ju od novoty. Pýtala si veľký servis pri 24.000 km. Ventily nebolo nutné nastaviť, doliali 1 dcl chladiacej, nebol dôvod na výmenu remeňa variátora ani valčekov a tých tesnení. Dvojročnú s 30.000 km a priloženým remeňom ju predávam. Počet porúch, opráv nula. Zobral som hneď ďalšiu. V tejto kategórií niet čo riešiť.