Po rôznych komplikáciach a neúspechoch sme sa do toho pustili traja, pomocnú ruku podal hlavne slovenský dakarský tím a firma Environ Servis zapožičaním dodávky.

Takto sme hneď ráno prvého januára usadli do dodávky v zložení Tomáš Hajduch (Tomáš Hajduch - Awia), Ondrej Janiga (Andre) a František Lorinc (africanPo) spolu s našimi motorkami. Nutný presun cez Európu až do Lisabonu nám zabral dva dni. Dodávka mala úpravu aj na spanie, a tak jeden mohol spať, kým ďalší šoféroval a tretí oddychoval na sedadle spolujazdca. Skoro ráno tretieho januára sme už vykladali náš materiál, aby sme odovzdali dodávku nášmu tímu. Boli sme v centre diania najťažšej súťaže na svete.

3. – 4. január – Technické prebierky

Našim hlavným cieľom malo byť zdokumentovanie účinkovania Slovákov na tejto súťaži. Okrem európskej časti sme mali v pláne vyraziť aj do Afriky a sledovať Dakar až na hranice Mauritánie. Odtiaľ sme mali v pláne preskúmať Maroko, zajazdiť si v piesku a navštíviť zaujímavé miesta tejto krajiny. Aj preto táto cesta dostala podtitul dobrodružno-reportážna. Ako šéfredaktor stránky motoride.sk som sa hneď od prvého dňa pustil do práce a hlavne objektívom fotoaparátu som sa snažil priblížiť dianie v Lisabone čitateľom. Fotografie a krátke správy som však zasielal aj do slovenských tlačových agentúr (SITA, TASR) denníkov, televízií a ďalším médiám. Všetko prebiehalo hladko, tretieho januára poobede naši začali s technickou prebierkou a my sme boli vo svojom živle, v strede celého tohto úchvatného kolotoča zvaného Dakar, ktorý však väčšina pozná iba prostredníctvom televízie. Pozri reportáž z prvého dňa Rally Lisabon - Dakar 2008 - 3. 1. 2008 - technické prebierky.

Trochu nás zaskočilo prerušenie technických prebierok večer. Jarova aj Ivanova motorka zostala cez noc v stane. Nasledujúci deň však všetko pokračovalo hladko a okolo jedenástej hodiny Jaro aj Ivan zaparkovali motorky do uzavretého parkoviska – Parc Fermé – kde mali zostať až do štartu. My sme sa presunuli do tlačového strediska, kde mala byť povinná tlačovka pre novinárov sledujúcich európsku časť. Namiesto nej ale na tabuli visel oznam o mimoriadnej tlačovke na 12.00 miestneho času (na Slovensku 13.00). Hodinku sme teda presedeli v stredisku absolútne netušiac, čo sa bude diať.

Pár minút pred začiatkom tlačovky ju presunuli ešte o pol hodinu neskôr a v tlačovom stredisku začali podozrivo zvoniť mobilné telefóny. Naozaj celý svet už vedel správu, ktorú priamo v centre diania netušil nik. „Dakar 2008 je zrušený,“ vravela mi manželka v telefóne a ja som tomu nemohol uveriť. Chaos, ktorý nastal všade naokolo, sa dá len ťažko opísať. V priebehu ďalších pár minút som mal množstvo telefonátov a SMS-iek, no odpoveď na stále rovnakú otázku som nevedel. Až príchod Etiene Lavigna, šéfa organizácie ASO, spolu so strohou tlačovou správou potvrdila to, čo sme tušili. Dakar 2008 bol pre teroristické hrozby zrušený. Etiéne dostával na tlačovke nepríjemné otázky. Informácie o hrozbe prišli od francúzskej vlády a nebezpečenstvo hrozilo celému Dakaru. To je dôvod prečo rally neskracovali, varovanie znelo doslova: „Nepostaviť jediné auto ani motorku na štartovaciu rampu.“ Na otázku, prečo nezorganizovali aspoň skrátenú verziu, odpovedal stručne: "Organizujeme Dakar a nie fiasko!" Po tlačovke som hneď telefonoval s Herghottom a vyšiel článok Dakar 2008 zrušený!.

Ako obarení opúšťame miestnosť. Vonku v tom čase stále prebiehali technické prebierky akoby sa nič nedialo. Neprešla však ani hodina a centrum diania sa úplne vyprázdnilo. Všetci organizátori z nespočetného množstva stanov zmizli a zostali tam iba zmätení pretekári a členovia tímov. Obrovské sklamanie sa dalo cítiť na každom kroku a ani tí najtvrdší chlapi sa neubránili slzám. Rok tvrdej práce, príprav, zháňania nemalého množstva peňazí, sponzorov, tréning a príprava techniky – to všetko v priebehu pár minút vyšlo navnivoč. Organizátori zostali iba pri bráne uzavretého parkoviska a odovzdávali už prebraté stroje pretekárom. Celým Lisabonom sa niesol zvuk motoriek a dakarských špeciálov, ako sa všetci presúvali z centra ku svojim hotelom – nahnevaní aj sklamaní. Túto atmosféru a hlavne o svoje pocity v týchto chvíľach s aktuálnymi fotkami som vtedy zverejnil v článku: Dakar 2008 - atmosféra pod bodom mrazu.

Čo ďalej, to bola naozaj zložitá otázka. Zo zrušením podujatia ako Dakar, hlavne keď to mal byť 30. ročník, nerátal nik. Lisabon bol plný techniky a ľudí, ktorí mali ísť do Afriky. S odvozom domov nikto nerátal. Letenky z Lisabonu boli zrazu problémom. Tieto problémy riešil aj slovenský tím. Plán vyraziť do Maroka a otestovať aspoň v piesku nové motorky a Tatru prekazilo stretnutie s organizátormi. Ten to neodporúča, ba priam to zakazuje. Takže sa ide domov. Aj my traja sme si dali poradu a rozhodli sa podať pomocnú ruku. Dodávku, ktorou sme do Lisabonu prišli, prenecháme tímu, aby mal ako doviezť motorky na Slovensko. My sa domov dostaneme na našich motorkách. A tak sa stalo, že nasledujúce ráno, 5. 1., sme v Lisabone zostali už len my.

5. január – náš malý Dakar – 214 km

V noci z Lisabonu odletel Jaro s Ivanom a ďalší ľudia, skoro ráno odišla aj Tatra a ostatné autá. My sme ešte večer do jednej krabice vytriedili veci, ktoré nebudeme na našu cestu potrebovať a dovezú sa domov v dodávke. Vzhľadom na varovanie organizátora pred Marokom, a aj fakt, že celý náš tím sa rozhodol do Maroka neísť, sme nad touto alternatívou nepremýšľali ani my.

Ešte doobeda sme vyrazili smerom k hotelu Inatel, kde bol ubytovaný kanadsko-americký tím Pan-Am racing s kameramanom zo Slovenska Mirom (moab). Ten nás kontaktoval ešte pred našou cestou cez diskusné fórum a tu v Lisabone sme sa aj stretli. Len čo sme do hotela dorazili, povedal nám, že dakarskí jazdci spolu s partiou Portugalčanov (klub Nomads) chystajú jazdu do piesku asi 50 km od Lisabonu, presne do miest, kde sa jazdila prvá etapa Dakaru 2007. Takúto ponuku sme si nemohli nechať ujsť, zhodili sme rýchlo batožinu a pripravili mašinky. Okrem dakarských jazdcov Johna Deyckesa na Aprilii 450 šiel s nami aj Philip Symons na KTM 640 a Portugačania na rôznych viac alebo menej upravených endurách. Medzi nimi boli aj dve BWM GS. Portugalčania nás uistili, že veľké mašiny pôjdu ľahšiu trasu.

Počasie nám veľmi neprialo, teplota bola okolo 10 - 15 stupňov a padal dážď. Mokrý piesok mal byť však podľa Portugalčanov ľahší na jazdenie. Vyrazili sme v skupinke asi 20 strojov na dosť divokú jazdu cez Lisabon. Zápchy neboli problémom a šlo sa ďalej podľa hesla: „Nezastavujem, máme zpoždění!“ Ručička tachometra vkuse atakovala diaľničné rýchlosti a na mýtniciach sme nezastavovali, ale šli stále cez ľavý terminál. Sem tam sa spustila siréna (ako sme neskôr vydedukovali, asi kvôli rýchlosti), tak dúfam, že domov nepríde pár pekných fotiek z Lisabonu. Zastavili sme až pri trajekte, kde čakali ďalší motorkári. Tento trajekt bol akousi skratkou, nešli sme na žiadny ostrov, len si ušetrili kilometre.

Na druhom brehu sme prešli pár kilometrov a zastavili na pumpe, kde čakali ďalší bikeri a dva džípy. Tu sa začalo sfukovanie pneumatík. Portugalci nám odporučili spustiť tlak na 0,9 atmosféry pre bezdušové pneu a trochu menej pre dušové. Potom sme už vyrazili do piesku. Najprv cestou s menej hlbokým pieskom na miesto, kde štartovala prvá etapa Dakaru. Vysvetlili nám, kde bola štartovacia rampa aj ako sa to jazdilo. Tiež dráhu nákladiakov, ktoré mali problém vybrať ostrú 90-stupňovú zákrutu, a tak si rok čo rok robili vlastnú trasu pomedzi stromy. Tu sme sa aj rozdelili, ľahšie stroje a dakarskí jazdci vľavo, mastodonty rovno.

A tak to začalo. Napriek dažďu bol piesok dosť sypký. Zložitosť prejazdu bola priamo úmerná hĺbke piesku. Teória? Zabudni na jednotku, rozbiehaš sa na dvojke a plný kotol. Predné koleso si robí čo chce, nesnaž sa ho korigovať. Čím skôr naber rýchlosť a postav sa do stupačiek, narovnaj ruky a prenes váhu dozadu. S narovnanými rukami ľahšie udržíš kmitajúci volant. Potom len kopať rýchlosti, zadné stále v zábere a pracovať celým telom, aby si udržal rovnováhu. Motorka si totiž robí čo chce... Ono to ide dobre a čím rýchlejšie tým lepšie. Bežne som tam mal štvorku alebo päťku a rýchlosť tak 60 – 80 km/h. Cesty boli skôr rovné, bez zákrut, hĺbka piesku sa menila, časté boli mláky, niektoré poriadne hlboké. Sem tam nejaké tie prekážky, popadané stromy a konáre.

Keďže nás šlo veľa nebol veľmi čas fotiť a filmovať. Foťák aj kameru som mal v tankvaku. Pri jednom z brodov ma niečo udrelo do stehna, ale nevenoval som tomu veľmi pozornosť. Následne bol pred nami výjazd v hlbokom piesku. Vpredu ale spadol Portugalčan na GS a Feri zastavil za ním. V kopci som ostal stáť aj ja, že ich aspoň odfotím. Pozerám na nádrž a takvak nikde. Aha, už viem čo ma udrelo do kolena. Hneď som vystúpil a naozaj, asi 300 metrov odo mňa ležal na zemi tankvak. To však už pri ňom bol Portugalčan s Jeepom a naložil mi ho do kufra. A tak sa vlastne stalo, že z celého jazdenia máme minimum fotiek...

Portugalčana na GS hore vytlačili, Feri zbehol z kopca a vybehol výjazd v stupačkách. Ja som ho zvládol s jedným zaváhaním, ale bez zastavenia a bez pádu. Andre šiel hneď za mnou a vyskúšal si skok do mäkkého piesku. Chalani ho ochotne roztlačili. Trochu zmiešané pocity som mal pri jazde z kopca. Nemám to vo všeobecnosti rád ani pri jazdení v teréne u nás, ale plný kotol dole kopcom, kde logika vraví skôr brzdiť...

To najťažšie na nás však ešte len čakalo. Prišiel úsek s naozaj hlbokým pieskom. Tí najrýchlejší vyrazili dopredu, narobili kopu koľají a to bol ten hlavný problém. Kým som šiel medzi nimi, nemal som problém. Zastavil som ale pri Portugalčanovi, ktorý šiel predo mnou. Z ničoho nič zastavil hodil na zem motorku a prilbu a vybehol do lesa. Prišlo mu zle a musel vyložiť raňajky vrchnou cestou. Neviem či to bola piesková choroba alebo mal ťažký večer, no naznačil mi, že je všetko OK. Tak sme mu aspoň dvihli motorku a pokračoval som ďalej. To už ale okolo prešla kopa motoriek, ktoré narobili koľají, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani hlavná stanica v Lisabone. A tu začali ťažkosti. Z koľaje sa nedostaneš, ak nemáš rýchlosť a nestojíš v stupačkách. V koľaji nenaberieš rýchlosť, lebo pri prvom vytočení predného kolesa letíš k zemi. A je to tak začarovaný kruh. Keď som mnou drblo na zem asi šiestykrát na úseku možno slabých 200 metrov, pristavil sa chalan, že má tiež GS a že mi to niekam posunie. Na nasledujúcich asi 50 metroch s ním drblo o zem asi 6-krát, keď prišiel s teóriou, že som z gúm odpustil málo vzduchu. (Spúšťal som na asi 0,95 atm.) Spustil mi predok. A slávnostne mi odovzdal motorku, ďalej to už neskúšal. Dojazdil som to horko ťažko až na tvrdší povrch, no Feri mi ukazuje na predné koleso. Spustili mi to priveľmi, unikol vzduch, pneu sa odlepila od ráfika, dovnútra sa dostal piesok. Pustili sme sa teda do opravy. Najprv nafúkať kompresorom. Nešlo to. Tak sme čistili ráfik od piesku. Piesok sa však dostal aj dnu a proste to netesnilo. Po umytí v rámci možností sme stiahli pneu poruhom, aby dosadla na ráfik, no aj tak sa to nepodarilo nafúkať. Nasledovala demontáž kolesa a vyzutie. Zvnútra som povyberal piesok zmiešaný s UltraSealom a nahodili sme dušu. Oprava nám zabrala asi 45 minút a pomáhali mi počas opravy hádam všetci Portugalčania a dodnes neviem, od koho bola duša.

Vyrazili sme už po tvrdšom povrchu do reštiky a pomaly domov. Keď som obiehal jedného z jazdcov, v rýchlosti som skočil do nerovnosti a zdochol mi motor. Ostal som stáť. Nešla elektrika. Všetci pokračovali, no zastavil sa pri mne znovu jeden z Portugalčanov. Po chvíli pátrania sme prišli na to, že ten, kto montoval alarm, dal nie veľmi šťastne kábel a po prepružení vo veľkej diere akosi nádrž sekla kábel z alarmu. Bol to práve kábel imobilizéra. Opravili sme to behom krátkej chvíľky a dobehli chalanov v reštike. Feri bol medzitým ešte pojazdiť nejaký bonusový piesok. Trasu, ktorú sme prešli, si môžeš pozrieť tu: 1. etapa Dakar 2007 - jazdenie v piesku.

Z reštiky po krátkom občerstvení sme šli len dofúkať gumy a umyť motorky na benzínku a na trajekt. Nočný prelet Lisabonom, kde som sa stratil (ušli mi na moste 25. apríla) a dorazil som do hotela ako prvý (domáci poblúdili). Večer sme boli totálne grogy, unavení, spotení, sem tam dobúchaní, ale šťastní. Žiaľ, pritrafila sa aj jedna zlá správa...

Chalani v akomsi nepochopiteľnom pomätení mysle, keď balili veci, ktoré pôjdu na Slovensko v dodávke, poslali obaja každý po litri domácej slivovice. A naše zásoby zostali na mojej pollitrovke domácej, ktorú mi na cestu venoval pallika777. Vonku bol celý Pan-Am tím a dvadsať Portugalčanov, ktorí nám celý deň robili sprievodcov, dvíhali a roztláčali motorky a my sme mali pol litra... Treba ale povedať, že Feri nezabudol do svojej motorky nabaliť 1,5 l fľašu džúsu z Kauflandu za 9 Sk :-)

Zahájili sme teda núdzovú taktiku a na občerstvenie sme zavolali Mira. Zvyšok večera sa niesol v nekonečných debatách so šéfom tímu Pan-Am (pozvali sme ho na Slovensko) a neskôr aj jazdcami Johnom Deyckesom a Philipom Symonsom. Ak ti toto meno niečo hovorí, tak bol to jeho brat Elmer Symons, ktorý žiaľ na minuloročnom [clanok Dakare našiel v 4. etape smrť 1431]. Snom jeho brata bolo doraziť do Dakaru v mene Elmera. Bol to práve Jaro Katriňák, ktorý pred rokom našiel Elmera a zavolal k nemu pomoc. Philipovi som povedal všetko, čo som o tejto veci vedel a Philip sa strašne chcel s Jarom stretnúť. Bol to predsa posledný človek, čo videl Elmera. Jaro však toho dňa skoro ráno odletel.

Treba povedať, že Feri nespravil aspoň jednu chybu a domov neposlal aj zásoby slaniny. K tomu pridal Miro svoje klobásky, ktoré mu poslala mamka zo Slovenska, a tak sme svojich hostí hostili ako sa na Slovákov patrí. A musím povedať, že im naozaj chutilo.

Večer sme ešte snovali plány na našu budúcnosť, ktorými dominovalo hlavne rozhodnutie o Maroku. Napriek tomu, že som bol ráno zmierený s tým, že ideme domov, večer som už bol rozhodnutý do Maroka ísť. Svojou kvapkou k tomu prispeli aj Portugalčania, ktorí nás presviedčali, že nie je čoho sa obávať. Celkovo sme sa s touto otázkou začali pohrávať už na trajekte pred jazdením v piesku.

6. január – Cabo da Roca – 136 km

Keďže chalani sa ešte večer ešte nerozhodli o Maroku, dohodli sme sa, že pôjdeme na Cabo da Roca - mys Roca. Je to najzápadneší bod kontinetálnej Európy, nádherné útesy na brehoch Atlantiku. Počasie znovu nepraje, prší a je hmla. Z hotela odchádzame dosť neskoro, lebo sme sa zdržali ešte s tímom Pan-Am, rozhovory, fotenie atď. Na Cabo da Roca prichádzame tesne pred treťou. Je taká hmla, že nie je vidno ani Atlantik. Prešli sme sa po útesoch a pomaly sa začalo vyjasňovať. Celkovo sme tam strávili asi hodinku a počasie sa vylepšilo, takže si toto miesto môžete pozrieť aj na fotkách. Cestou na juh sme sa zastavili ešte na pláži s peknými pieskovými dunami. Namiesto odhŕňača snehu tu majú odhŕňač piesku, ktorý pravidelne čistí asfaltku. Po pláži sa ale jazdiť nesmie :-(

Cieľ dnešného dňa mal byť kdekoľvek na juhu. V Lisabone sme nakúpili a Andre pripevnil nákup popruhom na kufor. Vyrazili sme na juh cez most 25. apríla. Je to nádherný visutý most cez rieku Rio Tejo, ktorý sa náramne podobá na známy Golden Gate Bridge v San Franciscu. Nie je to náhoda, keďže ho stavala rovnaká firma. V čase dokončenia v roku 1966 to bol piaty najväčší visutý most na svete a najväčší mimo USA. Dnes mu patrí 17. priečka. Na moste sú tri pruhy v každom smere, pričom stredné dva nie sú asfaltové ale kovové (akási mreža). Preto prejazd mostom vydáva zaujímavý zvuk. Práve na tieto kovové pruhy je vjazd motoriek zakázaný. Prečo je tomu tak, som si skúsil ešte v predchádzajúci deň, keď som naháňal chalanov. Ak si niekedy nabehol na poriadne vyfrézovaný asfalt, tak asi vieš, prečo sa na motorke po kovovej mreži nejazdí dobre.

Ďalšou zaujímavosťou je aj socha Krista na druhom brehu, postavená v roku 1959. Je inšpirovaná známou sochou v Rio de Janeiro. Bola postavená ako poďakovanie Bohu zato, že sa Portugalsko nezapojilo do druhej svetovej vojny. Žiaľ, naše hmlisté počasie zabezpečilo, že som neodfotil ani most ani sochu.

A práve niekde pod touto sochou odletel Andremu z kufra náš nákup. Aj keď to nemalo veľmi zmysel, vydal som sa na prechádzku, no našiel som len zošrotovaný obal zo šunky. Pomaly sa stmievalo a museli sme riešiť núdzovú situáciu. Našiel som najbližšie nákupné stredisko, no ako naschvál mali zatvorené celé potraviny (asi inventúra). Po blúdení po okolí podľa pokynov domácich som sa nakoniec znovu napojil na diaľnicu a zastavil na najbližšej pumpe. Tu mali všetko, chlieb, šunky, salámy, syry ako v potravinách, a tak sme doplnili zásoby.

Vonku sa zotmelo a Feri navrhoval návrat do hotela Inatel. Ja som nesúhlasil, chcel som pokračovať a nájsť bivak niekde v miestach, kde sme jazdili v piesku. Keďže sme tam boli tak som si bol istý, že niečo bez problémov nájdeme. Nakoniec ma chalani prehlasovali a skončili sme dnes tam, kde sme začali. Večer sme posedeli nad mapami a rátali. Koľko nás bude stáť cesta na Slovensko, diaľničné poplatky, nutné ubytovanie, benzín, strava. Jasne, že tri motorky sú drahšie ako jedna dodávka, a tak to trochu naštrbilo aj naše rozpočty. Navrhol som aj trasu Marokom, skrátenú, na 7 - 9 dní. Záver - máme dosť peňazí aj na Maroko aj na cestu domov. S tým sme šli spať a ja som dúfal, že do Maroka pôjdeme.

7. január – cesta na juh - Algeciras – 659 km

Ráno sa nezdržujeme, rýchle raňajky a čím skôr na cesty. Zažívame dopravnú zápchu v rannom Lisabone, nebo je znovu zatiahnuté. Znovu most 25. apríla. Za mestom Setubal opúšťame diaľnicu a vozíme sa po vcelku slušných vedľajších. Cesta vedie cez pekné ihličnaté lesy na pieskovom podklade, mnoho príležitostí na bivak. Okrem toho sme minuli aj štyri kempy. Ideme neďaleko miest, kde sme jazdili v piesku. Feri sa ozýva cez vysielačku: „Nejdeme si zajazdiť do piesku s naloženými motorkami?“ Zastavujem na pumpe a vravím: „Nuž, keby bolo po mojom, tak sme sa mohli dnes ráno zobudiť tu a jazdiť v piesku aj tri hodiny.“ Hodinky totiž v tomto čase ukazovali asi poludnie. Našim návratom sme prišli o kopu času, mohli sme spať v piesku, ráno si zajazdiť na suchom piesku aj naľahko, a aj keby sme si zdržali tri hodiny, boli by sme na tom rovnako. Moje argumenty však chalanov nepresvedčili ani teraz a stále trvali na tom, že bolo dobré sa včera vrátiť...

Nechávame to už za sebou a smerujeme najkratšou cestou smerom Gibraltar. Po tretej vstupujeme do Španielska. Okolie sa mení, pribúdajú pomarančové sady. Je divné sedieť v januári na motorke a okolo vás dozrievajú pomaranče. Príjemným spestrením sú aj mierne kopce a hlavne zákruty, a tak zabrusujeme naše štuple. Stretávame aj domácich na superšportoch. Cesta je však dlhá a dole na pobrežie dochádzame už za tmy. Podľa dohody ideme rovno do kempu La Linea. Stan stojí asi o jedenástej a večer zakončujeme večerou z vlastných zdrojov. Spolu s Ferom sme nadhodili stále otvorenú otázku Maroka, no odpovedi sme sa nedočkali. Ešte sa nato vraj vyspíme.

8. január – Gibraltar – 64 km

Ráno prichádza tá dôležitá chvíľa. Tí dvaja má už pár dni držia v napätí. Keď bol Andre v sprche, Feri mi povedal, že do Maroka chce ísť, no nechce ovplyvňovať Andreho. Ja som rozhodnutý už dávno, zároveň som ale povedal, že do Maroka za žiadnych okolností nepôjdem s niekým, kto tam ísť nechce. Z Andreho to ide ako z chlpatej deky. Nemá však už na výber ani čas na rozhodovanie. Jeho odpoveď je však nie: „Nie, nebudem riskovať. Maroko tu bude aj o rok aj o desať rokov. Určite tam ešte pôjdeme...“

Hmm, som dosť zaskočený, čakal som inú odpoveď, ale čo už. Nezdržujeme sa už a ideme si pozrieť územie Veľkej Británie, Gibraltar. Prechádzame cez hranicu, kde musíme ukázať pas. Cesta ďalej vedie priamo cez letiskovú dráhu. Sú tam jednoducho semafory a závory. Chcel by som tu stáť keď pristáva lietadlo. Všetko na okolo sa zrazu mení na anglické. Jazdí sa ale po pravej strane ako v Európe. Sledujem hneď značky „Upper Rock“, veď kto by sa nechcel pozrieť na Gibraltarskú skalu.

Platíme vstupné asi 8 libier/os. Našťastie sa dá platiť aj kartou. Vstupné zahŕňa prehliadku hornej skaly, jaskyňu sv. Michala, tunely, opičiu skalu, výstavu Gibraltar v obkľúčení a nakoniec Maurský hrad. Zábava na celý deň. Najviac nás prekvapili aj pobavili tu žijúce opice. Už presne vieme, prečo sa vraví: „Drzý ako opica“. Nemali problém uchmatnúť tašku, skákať po motorkách, otvoriť si zips na tankvaku a ukradnúť čokoľvek. Okúsali mi karimatky pripnuté na motorke. A k tomu, keď sme ich chceli odohnať, nemali problém zaútočiť. Ide o jediné miesto v Európe, kde vo voľnej prírode žijú opice. Ide konkrétne o druh Makak bezchvostý a súčasná populácie predstavuje asi 230 jedincov.

Existuje povera, podľa ktorej dovtedy, kým budú opice na Gibraltare, zostane pod anglickou vládou. Aj preto po druhej svetovej vojne, keď populácia opíc drasticky poklesla (7 jedincov), dal Winston Churchill doviesť ďalšie z lesov Maroka a Alžírska. Povera taktiež vraví, že Gibraltar je spojený s Afrikou podzemnou chodbou dlhou 24 km, ktorá začína v jaskyni sv. Michala. Opice sa mali na Gibraltar dostať práve touto chodbou.

Celkovo sme na Gibraltárskej skale strávili takmer celý deň. Nádherný výhľad na okolie, ale hlavne smerom na juh, kde bolo Maroko doslova čo by kameňom dohodil. Možno aj preto mi mysľou chodili rôzne myšlienky a celý deň sme s Ferom vtipkovali na tému, že zajtra ideme do Maroka. Podvečer sme sa najedli na námestí v anglickom Burger King. Potom sme spravili nákup a našli bivak už v Španielsku popri ceste na Tarifu. Na hraniciach mal ešte colník potrebu nahliadnuť do našich kufrov.

9. január – Tarifa a otočka domov – 502 km

Ráno som na chalanov zahral nechutnú hru. Vyhlásil som, že idem do Maroka sám. Reálne som túto možnosť zvažoval. Volal som aj manželke Dadi. Tá však pochopiteľne nebola nadšená. Chalanom som povedal, že idem do Tarify od ktorej sme boli sotva 20 km a potom späť do Algeciras na trajekt. Na moje prekvapenie však chalani nechceli ísť ani do Tarify. To som si však už nemohol nechať ujsť. 3500 km z domu a nepôjdem sa pozrieť na najjužnejšie miesto Európy? Asi som si ešte neomočil nohy v Atlantiku. Rozdelili sme si peniaze, veci, dal som Andremu karimatku a vyrazil som. Ja na juh a chalani smerom domov na sever.

Cesta do Tarify zabrala naozaj sotva 20 minút aj s prestávkou na fotenie. Tam som chalanom napísal aj SMS, že to stojí zato. Čo sa dialo ďalej, sú len chvíle strávené v myšlienkach na pláži. Aj do správy pre online sledovanie som napísal, že som tu strávil asi hodinku. Skutočnosť bola taká, že to boli asi tri dlhé hodiny premýšľania. Maroko bolo dlho mojím snom a počas roka som mu obetoval toho veľa, veľa času, príprav, zháňania informácií a možnosti ako sa sem dostať. Teraz som bol tu na dohľad a mám sa otočiť? O tom, či vyraziť sám do Maroka, som nepochyboval. Určite by som to zvládol a perfektne si to užil. Musel by som sa vzdať náročnejších off-road etáp, ale aj tak by to stálo za to.

Žiaľ boli tu aj fakty proti. Samozrejme Dadi a celá rodina sa o mňa bála, aj v súvislosti so zrušením Dakaru. Naviac bol január a musel som myslieť aj na viac ako 3500 km cestu cez Európu domov a kopu snehu doma. Ako trojica sme mali dohodnutý odvoz dodávkou v prípade snehu alebo poľadovice niekde z Talianska alebo Chorvátska. Ak by som do Maroka šiel na vlastnú päsť, naštval by som ľudí, ktorých mám rád, a naviac nemal by som sa na koho spoľahnúť pri ceste domov. Najťažšie myšlienky, ťažké rozhodovanie... Telefónát s Dadi. O rok sem prídeme a pôjdeme do Maroka my dvaja, sami! S touto myšlienkou sa mi pláž najjužnejšieho mesta Európy opúšťala oveľa ľahšie.

Tarifa, aj keď som si tým nebol istý, je naozaj najjužnejším miestom kontinetálnej Európy. Je tu pekná pláž, kde som strávil hodiny, napísal do piesku nápis, vyfajčil cigaru, ktorá mala vydržať až niekam do Maroka a kde som sa vyzul omočil si nohy v Atlantiku. Naviac je tu malý polostrov Las Palomas, kde je tabuľa sa mapou a označením najjužnejšieho miesta Európy. Po pravej ruke tak máš Atlantik a po ľavej Stredozemné more.

Tarifu som opustil asi o tretej poobede. Napísal som chalanom SMS, aby mi napísali trasu ktorou šli. Nasledoval presun po diaľniciach a vedľajších cestách aby som ich večer asi o deviatej dobehol v centrálnej časti Španielska v bivaku v olivovom sade. Za nami sú prvé stovky kilometrov na ceste domov.

Cesta domov

Nuž čo napísať o 3500 km cez južnú Európu. V tomto bode sme sa obmedzili na nudný, no rýchly presun domov. Pokiaľ možnosti bez diaľnic a poplatkov, a kým to bude možné, tak s prespaním na divoko.

Hneď nasledujúci deň ráno v hmle medzi olivovými sadmi som pokoril hranicu 100 000 km na mojej GS. Potom to bolo už len sedenie na motorke, obed v španielskej krčme. Obišli sme Valenciu a dostali sa k moru. Nakúpili niečo do brucha a našli príjemný bivak medzi borovicami. Keďže mala v tento deň manželka Dadi meniny, kúpil som fľašku jablkového likéru a večer sme si dali na jej zdravie aj s blahoželaním cez telefón.

11. január priniesol prejazd cez Barcelonu. Chalani nechceli vidieť nič z toho čo toto mesto ponúka a keďže ja som tu už dávno bol a zaujímavosti som videl, netrval som na tom. Zastavili sme sa na pláži za Barcelonou. Pláž, ktorá je počas roka plná nudistov, bola úplne prázdna, a tak sme si s Ferom skúsili jazdu v piesku s naloženými motorkami. Fero potvrdil, že tú hmotnosť navyše je sakra cítiť. Ja som bol spokojný, lebo som bol zbalený naľahko a aj v piesku v Portugalsku som bol s kufrom. Tu som bol teda ťažší len o lodný vak na zadnom sedadle. Tento deň sme prešli do Francúzska cez okrajovú časť Pyrenejí a natankovali pekne drahý benzín za asi 1,4 EUR. Bivak sme našli pred mestom Beziers.

Nasledujúci deň sme zvolili diaľnice, lebo v tejto oblasti Francúzska je to s vedľajšími cestami o život. Problém sú hlavne veľké mestá ako Montpellier, ktoré nemajú iný ako diaľničný obchvat. Naplánoval som návštevu Monaka, no sotva 30 km pred ním začína pršať. Stojíme na pumpe a obliekame všetko. Chalani návleky na čižmy, ja igelitky dovnútra. Taktiež sme popracovali na úprave cross prilieb na integrály. Vedeli sme totiž, že zimy a dažďa sa už na ceste domov sotva zbavíme. Prešli sme až do Talianska a po diaľnici upaľovali smerom na Janov. Dopravná nehoda na diaľnici nás vykopla do malého mestečka na pobreží. Tu bol problém nájsť ubytko a keďže sme opovrhli stanom v kempe za 20 eur, museli sme hľadať. Chalanom sa môj bivak nepozdával, a tak sme strávil ďalšie dve hodiny hľadaním, až sme zmoknutí a uzimení skončili v hoteli za 85 eur. Teplomer vtedy večer ukázal 3 stupne Celzia.

Ráno odchádzame skoro hneď po raňajkách, ktoré boli v cene (jeden croissant + káva) a cez zmrznuté pohorie Apeniny (bez ľadu na ceste) prechádzame do vnútra Talianska. Tam zastavujeme, aby sme doplnili oblečenie. Na jednu vrstvu termoprádla, ktoré sa mimochodom skvele osvedčilo, šla ďalšia + mikina + vesta. Chalani vytiahli aj zimné rukavice a chrániče na kolená. Celé Taliansko bolo prekvapivo dosť chladné a samozrejme upršané. Už za tmy prechádzame do Slovinska. Zisťujeme stav počasia. Potešilo nás, že teploty sú nad nulou a prší. Znie to trochu divne, ale keď prší, tak nemrzne a to bolo pre nás to jediné, čo nás zaujímalo. Chalanov som potiahol až do Postojnej, kde som už v minulosti bol a vďaka jaskyni tu nájdete ľahko ubytovanie. Tentoraz to bol privát za príjemnú cenu, so skvelými raňajkami a zľavou pre Slovákov. V cene bola aj litrovka domácej pálenky a tak sme sa rýchlo zohriali a mali sme celý večer na analýzu výletu. Vedeli sme, že zajtra už zaparkujeme doma, ak sa nič nepokazí...

Posledný deň začal chladným a rýchlym presunom po diaľnici. Potom trošku blúdenia pri hľadaní vedľajšej cesty na Chorvátsko a ďalší hraničný prechod a hlúpe otázky colníka, že kam ideme :-) Potom sme prešli do Maďarska a napojili sa na novú diaľnicu okolo Balatonu. Maďari ju otvorili v lete, no doteraz tam nestihli vybudovať ani jedinú benzínku. Benzínu sme mali dostatok, ale na 150 km nebolo kde zastaviť a zohriať sa. Padla hustá hmla a zima liezla až pod kožu. Chvíľami sa to naozaj nedalo vydržať. Na pumpe pred Budapešťou sme stáli asi hodinu a naberali teplo. Ja som si naviac prezul premočené ponožky, mokré nohy v tej zime, to som už nevedel vydržať. Prejazd Budapešťou zabral klasicky hodinu a za ňou nás už chytila tma.

Diaľnica, asi stodvadsiatka na budíkoch a zima. Prsty mrzli, že sme sem tam nevládali zapnúť ani len smerovku. K tomu častá hmla. Najväčšia asi v Miškolci, spolu s námrazou na kruhovom objazde. Zatiaľ to nikto nepoložil a dúfal som, že to tak aj ostane. O deviatej večer sme šťastne dorazili na slovenské hranice a zastavili na pumpe. Do Košíc asi 20 km, ja ešte asi 6 km, Feri 20 km a Andre asi 50 km. Spravili sme pár záberov a vyrazili. Dával som si ešte rukavicu keď sa chalani už pohli. Na výjazde z benzínky som však potme nabehol na ľad a položil motorku na hlavnú cestu. Veď pohoda to dvihnem. Nerátal som však s ľadom, ako náhle sa kolesá dotkli asfaltu tak sa na ľade šmykli ešte viac do stredu cesty. Trúbiaci kamión a jeho zablokované kolesá ma rýchlo presvedčili a na ľade som na valci stiahol ľahnuté GS znovu na krajnicu.

Chalani sa nevrátili, aj keď v čase keď som spadol, boli odo mňa sotva 100m. Stál som tam a skúšal dvihnúť obludu asi 10 minút, kým sa pristavil vodič, ktorý mi pomohol. Do garáže som šiel už opatrnejšie a dúfal, že chalanom sa nič také nepritrafí. Sami by naloženú motorku asi tiež nedvihli.

Cesta domov nám zabrala šesť dní jazdenia v teplotách tesne nad nulou a častom daždi. Mráz nás privítal až na Slovensku, dorazili sme však až domov bez potreby odvozu dodávkou. Cesta domov nie je ničím, čo by som si chcel zopakovať a už vôbec nie v januári. Neznášam presuny po diaľniciach. Táto cesta mala úplne iný cieľ...

Záver

Už párkrát mi ľudia naznačili, prečo robím online sledovanie svojich ciest. Veď čo keď sa niečo stane? Ja som tvrdil, že s tým problém nemám. Nemám problém si priznať, že niečo nezvládnem, že na to nemám síl. Ak sa stane nehoda, pokazí motorka, vrátime sa. Ale na tejto ceste sa stalo niečo, čo nikto nepredpokladal. Zrušili nám Dakar. Bol to Motoride Dakar Adventure, Dakar sa zrušil a tak zostalo čo? Adventure? Kde, v Európe? Na presune 4 000 km?

Ak by som bol sám, šiel by som do Maroka, takto som sa prispôsobil väčšine a nikto ani len netuší, aké to bolo pre mňa ťažké za daných okolností... V Tarife som na pláži strávil tri hodiny. Ako mi Andre povedal: "Aspoň poznáš pocit horolezca, ktorý sa otočil pod vrcholom." A ja viem, že by som vedel žiť aj bez tohto poznania...

Najväčším sklamaním pre mňa však boli niektoré reakcie v diskusii k sledovaniu. Ak sa v budúcnosti rozhodnem, že sa na celú prácu navyše ohľadom online sledovania vykašlem, tak to bude len kvôli tomu...

Záverom sa chcem poďakovať sponzorom, ktorí našu cestu podporili. Verím, že ich produkty spropagujem aj na niektorej z budúcich ciest. Žiaľ, Dakar 2008 sa zrušil, to je niečo, čo sa za 30 rokov nestalo. A možno sa už ani nestane.

Trasa celej cesty: Trasa Motoride Dakar Adventure 2008

Naša cesta v médiách:

• Enduro Aktuál 11-12/2008 pred cestou
•  Relácia Pozor zákruta pred cestou
•  Relácia Pozor zákruta po návrate
• Enduro Aktuál po ceste
• STV - Regionálny denník, Piatok 25. 1. 2008 17:00, STV2 (Repríza Pondelok 28. 1. 2008 11:30)

Video - STV2 Regionálny denník - beseda po návrate

Video: Motoride Dakar Adventure 2008 - beseda po návrate

Pozadia / Wallpapers

Poďakovanie sponzorom:

Firma Continetal bola jedna z prvých, ktorá nás podporila dodaním pneu TKC 80. Oleje a mazivá pre zmenu venuje Repsol. Najdôležitejší bod - transport - sa však vyriešil po rokovaní s Environ Servis tímom, čiže tímom, ktorý organizuje slovenskú výpravu na Dakar. Tím nám zapožičia dodávku, aby sme vedeli dopraviť seba aj motorky do Portugalska.

Postupne sa pridali ďalší partneri ako Big Husky, ktorý dodá na výpravu hliníkové kufre, firma Conan dovozca GPS navigácií značky Garmin pomohla s navigáciou.

O naše teplo sa postará termo prádlo od firmy Redis-Pezinok značky Klimatex a spacáky značky Carinthia.

Pred cestou bol potrebný samozrejme aj servis motocyklov. Tu dala pomocnú ruku Honda Slovakia poskytnutím spotrebného materiálu na Ferovu Africu a servisne ju pripravila firma RP Moto Prešov. O oba baworáky sa dodaním materiálu postarala firma ELIT a o servis sa postarala Košická firma Moto Geld. Popradská firma Touranbike venuje náplň UltraSeal do pneumatík a doplnky značky Touratech na Andreho BMW za dotované ceny. Novo zámocká firma motomaxx nakoniec venovala enduro čižmi a chrániče pre Feriho a Andreho.

Mediálny partneri:

• motoride.sk a časopis Motoride Info
• Enduro Aktuál
• denník SME
• denník Korzár
• countrycross.sk