Plány

Po vlaňajšom neúspechu vo včasnom získaní víz do Tuniska začíname s Dušanom touto operáciou našťastie v januári. Na ambasáde vo Viedni najprv naše žiadosti strácajú, potom nachádzajú, potom ich vraj niekto telefonicky odvolal... Nakoniec sú víza hotové a v jeden sychravý pondelok ich chceme získať. Úradník nám hovorí, že je ich vydávajú iba od utorku do piatku a vonku ukazuje na dve tabuľky, každá z nich hovorí opäť niečo iné. Ideme domov a na druhý deň sa po telefóne dozvedáme štvrtý, samozrejme odlišný údaj. Vo všetkých ale figuruje štvrtok, vtedy máme po dvoch hodinách čakania v pasoch vytúženú nálepku. Koncom marca môžeme vyraziť.

Každý sa chystáme po svojom. Ja mám na starosti organizačné záležitosti, makám na kondícii, jazdím so synom počas celej zimy úplne každý víkend po blate, snehu, ľade. Motorku – konečne KTM 950 – vylepšujem po každej stránke. Pomáha bratranec Tonko, kamoš Stráňo... Nestíham dokončiť zadné prídavné nádrže, ale dá sa aj bez nich. Dušan, môj verný parťák, pripravuje dodávku a BMW, sám sa chystá nevedno ako... Pred odjazdom dostáva silnú chrípku a presúvame trajekt o štyri dni. Budeme v Tunisku jazdiť iba 10 dní.

Do Tuniska

Balíme a 24. marca Duškove Ducato s BMW 1100 GS a KTM 950 Adventure S na palube o 13:20 štartuje z Mojmíroviec do Janova. Cesta končí na komplikovanom móle v Janove, kde vás čeknú bez problémov, pasováci dajú razítko o hodinu neskôr a dodávka parkuje v podpalubí lode obrích rozmerov.

Na lodi stretávame Miloša, Reného a Víťu z Moravy. Všetci idúci spolu po vlastnej osi na GS-och. Vymieňame kontakty, dohovárame stretnutie v púšti a chalani nám upresňujú hranice dvoch vojenských zón v Tunisku. Zelená umožňuje vstup na povolenie, so sprievodom a so satelitným telefónom – v skutočnosti stačí úplatok. Červená zóna vyžaduje prenajatý ozbrojený sprievod a iné hlúposti, uplatiť nejde.

Na lodi vypisujeme po tri lístky s francúzskym návodom ktorých význam nechápe asi ani ich autor. Po 22 hodinách plavby vo vlnobití pristáva trajekt v inom vesmíre nazývanom Afrika a opúšťame ošablenú maxiloď Splendid.

Na tuniskom móle nasleduje kolotoč zbierania razítok a potvrdení ktoré nám pri jedno okienku vydávajú, hneď vedľa zase berú. S moravákmi sa pravidelne stretávame v radoch počas čakania. Mierne vedieme napriek tomu, že proces schvaľovania vstupu dodávky s motorkami na korbe je kua zložitejší ako pri jazde sólo. Podplatili sme miestneho ochotného a na túto príležitosť čakajúceho činovníka. Namiesto 50 dávame 20 € pre celý kolektív supov v uniformách a po troch vráteniach sa k okienkam pre predošlý omyl úradníkov sme po hodine aj pol vonku. Pri výjazde z brány dávame ešte 30 € namiesto požadovaných 90 a pomedzi obchodníkov so všetkým sa snažíme dostať čo najďalej na juh. To sa darí a o druhej ráno po glgu domácej marhuľovice spíme v aute.

Budíček do chladného rána je šokujúci. Polopúšť okolo a pusté skalnaté hory na obzore dávajú tušiť čo nás čaká. Pokračujeme podľa mapy a GPS /nemám routovateľnú mapu/. Cesty nie sú označené správne ohľadne povrchu a preto netrpezlivý Dušan zatáča na šotolinovú nádhernú cestu. Že nám z toho vznikne zakrátko najväčší problém v Tunisku netušíme. Vezieme sa tiahlym vyschnutým údolím, fúka horúci južný vietor nesúci piesok. A Ducato nie je 4x4 ako malo byť, pretože chýba spojovací kardan. Pri café Loudid naša jazda končí, na ceste leží priveľa piesku.

Café sú osamotené body v púšti s občerstvením a v prípade problémov s možnosťou núdzového bivaku. Praktické berberské prístrešky a stany zachránili už nejeden život a sú príjemným spestrením namáhavej cesty.

Salto Mortale

Chvíľu kecám s odchádzajúcimi Talianmi /jeden má krásne urobenú AfrikuTwin/, vykladáme naše stroje a nervózne sa chystáme na cestu do oázy Ksar Gilan. Je od nás vzdialená cca 35 km. Prvá časť cesty vedie po čiastočne zaviatej piste, potom pokračuje asfaltom ktorý lemuje púšť po tej sa dá jazdiť súbežne s cestou. 4 dni trvajúca piesočná búrka výrazne zmenila charakter krajiny, ale tá sa mení aj v priebehu dňa.

Vyrážame naľahko - po obhliadke cesty a oázy chceme vrátiť a prespať v café Loudid. Dušan od začiatku páli po roletovej šotoline ako šialený a upozorňujem ho, že musíme my aj motorky vydržať ešte veľa dní. Cesta je miestami riadne zafúkaná červeným pieskom, úplne jemným a poddajným. Jeho až prachová konzistencia je prekvapujúca. V týchto úsekoch treba dvojku plný, ťažisko úplne dozadu a točiť bez ohľadu na tancujúcu motorku. Po dosiahnutí asfaltky pokračujeme terénom súbežne s ňou ale kamoš znovu zatáča do púšte a po 50 metroch sa mi stráca z dohľadu. Zastavujem, keď ho objavím na obzore nasleduje stíhacia jazda a tak dookola. Oči mu žiaria šťastím a rozum asi zatemňuje číra radosť z dosiaľ nepoznanej slobody jazdenia. Moje upozornenia proste nepočuje.

Púšť aj keď vyzerá ako rovina je posiata prehĺbeninami, dunami, roklinami ktoré skryjú jazdca aj s motorkou často po pár metroch. Neskôr sa presviedčam, že po niekoľkých hodinách vetra alebo dažďa sa krajina dokáže zmeniť na nepoznanie. Mení sa aj podklad, vyslovene jeden povrch nevydrží zvyčajne dlhšie ako niekoľko sto metrov. Spoznávame množstvo povrchov a ich kombinácií.

Dušan sa mihne asi 70 metrov po mojej ľavej ruke. Venujem sa v 60-ke prejazdu malých dún na mäkkom podklade, keď periférne zazriem letiace GS-ko v šialenom salte. Najhoršie je, že jazdec evidentne neopustil letiace monštrum a obávam sa najhoršieho. Sahara ho jednoducho nakopla za nedostatok pokory do zadku. Najprv musím spomaliť, vyhnúť sa kopám kameňov a nerovností a potom otáčam. Neviem Dušana nájsť!!! Stopy zafukuje silný vietor a tri krát prechádzam blízko neho kým sa stretneme. Motorka aj kamoš ležia voľne pohodené na piesku, Dušan trepe od veci a je v šoku. Nevystúpil včas z mastodonta a nekontrolovaný dopad odnieslo ľavé plece a hlava. Ešte šťastie, že padol do mäkkého! Snaží sa postaviť ale stále sa potáca. Komunikujem s ním nech v tej horúcej vyhni neodpadne. Rameno je buď vykĺbené alebo zlomená kľúčna kosť (potvrdili sa oba predpoklady) Nakoniec dokáže sám prejsť asi 200metrov k asfaltke, ja spojazdňujem bavoráka a odvážam ho za ním. Počas návratu ku KTM-ke sa znovu presviedčam o zradnosti púšte. Napriek tomu že viem kde je ju jasne vidím iba na 50 metrov.

Stojac na rozpálenej asfaltke preberám možné alternatívy záchrany. Nakoniec dávam lazarovi moju bundu (je mu zima) usadám ho na BMW a spolu sa vyberáme v ústrety civilizácii. K dodávke sa s ním nedostanem, ani dodávku k nemu a preto musíme jachať po asfalte do najbližšieho mesta s lekárom. Dušan sa premáha a nakoniec zvláda cestu dlhú 100 km s pravou rukou s občasnou pomocou ľavej!!! Nechcite vedieť po akých serpentínach na konci. V Matmate, kde je aj lekár, zastavujem pri prvom slušnom hoteli, beriem bundu, kľúče od auta a idem späť pre auto. V Matmate nie je pumpa, je neskoro popoludní a ja musím do Loudid nejako prísť. Na to čo mám v nádrži musím trafiť na prvý pokus. Inak bude zle. Som prvý deň na Sahare, ešte neviem ako na vec preto mám mierne obavy. Nakoniec odbočky nachádzam v pohode, ku café idem po takmer úplne pieskom zafúkanej ceste a ku koncu kontrolka rezervy veselo svieti. Po príchode nakladám s Beduínom KTM do dodávky a po vyhodení lopaty piesku zo sedačky (okno bolo na 5mm odchýlené) otáčam auto na našu rannú trasu. Môj náhodný pomocník vysvetľuje, že aj opačný koniec cesty je už zafúkaný a musím prejsť krížom cez odľahlú časť púšte. Podľa mapy nakreslenej do piesku a oskenovanej do hlavy nachádzam odbočku „Matmata 78 km“ a prechádzam územím nikoho. Zaviate úseky prechádzam najprv pešo – tu by mi asi nik nepomohol. Nakoniec po dvoch hodinách prichádzam na inú cestu a tam ma čaká ukazovateľ „Matmata 76 km“. Ide ma trafiť šľak.

Nastávajúca noc znemožňuje orientáciu, blúdim po beduínskych stálych aj dočasných osadách, niekedy zaradím trojku. Ak sa je koho, pýtam sa na cestu. Nakoniec končím v labyrinte kaňonov s cestami so sklonom, na aký u nás neexistuje dopravné značenie. Kilometer od cieľa ešte pre istotu nesprávne odbočím a je z toho ďalšia hodina navyše. Po 200 km o desiatej v noci hľadím na zúboženého a trpiaceho kamaráta. Je mi od únavy a dehydratácie úplne nahovno. Bude to trvať tri dni, hlavne sa objavia kŕče v rukách a nohách. Ale kamoš žije!

Ksar Ghilan

Ráno Dušanovi pomáham vstať, obliekam ho, 3 hodiny nakladám a upratujem Ducato a idem zohnať palivo. Kamoš zvážil, že nepôjde miestnym lekárom, asi im neverí. Nevieme ani prebookovať trajekt, nikto v sprostredkovateľskej kancelárii neberie telefón. Odlet lietadlom zase neumožňuje záznam v Dušanovom pase o nutnosti spätného prevozu BMV z krajiny. Preto pôjdeme do Ksar Ghilan.

Na prvej križovatke dojednávam vyklonený z dodávky s Arabmi nákup benzínu a vtedy sa spoza obzoru vynoria tri BMW. Moraváci!!! Osudové stretnutie! Zo začiatku to tak nevypadá, pretože chalani ma v arabskej šatke a v čiernych okuliaroch považujú za zlodeja slovenskej dodávky – tú spoznali. Po krátkom prenasledovaní „zlodeja“ a zvítaní šteknem na najbližšieho Araba „essens – dízel“. Slová majú čarovný účinok. Nasledujem „čmouda“ idúceho na mopede, ten ma odovzdáva inému a po pol kilometri parkujeme pri ušmudlanej garáži. Začnú sa zbiehať mopedy zo všetkých strán a na každom okrem jazdca tróni aj umelá bandaska s palivom. Dohadujem cenu a nalievame chalanom, mne do motorky a do dodávky nádrže doplna /bandasky máme plné/. Osobne kontrolujem nalievanie aby sa do nádrží nedostalo nejaké svinstvo. Po vyplatení chce dohadzovač 20€, dávam mu 20 centov. Potom sa zľutujem a pridávam ešte 1€. Vyhadzujem dotieravca z dodávky a moravsko-slovenský konvoj naberá smer k hotelu s čakajúcim Duškom. Jazdu dokončujem pomocou zotrvačnosti, pretože Ducato zdochlo a nejde nahodiť. Skúšame to asi pol hodinu a nič. Nevieme nájsť dômyselne ukrytý odkaľovač na svinstvo, ktoré sa napriek mojej pozornosti do nádrže dostalo. Tu mi už mierne lepilo. Rezignovane ešte raz zo srandy otočím kľúčikom a motor naskakuje.

Sadáme do auta kým si to motor nerozmyslí, motorkári pôjdu dopredu a obzrú oázu. Už hlboko v púšti motor kľakne ešte 3x, ale nejako to ide. Ukazujem Dušanovi miesto včerajšej havárie, nič si nepamätá. Príjazd do kempu je komplikovaný. Oáza, o ktorú sa od nepamäti vedú vojny je zafúkaná pieskom, preto hodinu hľadám pešo vstup, správny kemp a potom chalanov. Nakoniec sa všetko darí, budeme bývať v beduínskych stanoch pri termálnom jazierku. Akurát mi Moraváci pokazili handlovanie o cenu za noc keď som po dvoch buchnutiach po pulte zjednal z 25 na 10 dinárov, ale charitatívne naladení súpútnici hovoria, že dajú aj 15. Negatív v recepcii sa mi smeje a musím kapitulovať.

Ksar Ghilan je strategická oáza na severe Sahary s výdatným minerálnym prameňom zavlažujúcim ďatlový háj s rozlohou 2x0.5 km. Medzi palmami sú umiestnené kempy a bohužiaľ už aj hotely. Kemp priamo pri jazierku vlastní robustný potomok sudánskych otrokov Fefe, vážny motorkár a šéf. Od začiatku si rozumieme.

Nevediac, či nebudem kamoša voziť po špitáloch sa obliekam a vyrážam sám púšťou ku kafé Loudid poriadne si užiť jazdenia. Zo včera si cestu pamätám, preto vysvetľujem presne koridory kde sa budem pohybovať. Beriem mobil, GPS, vysielačku s dlhým dosahom a natešene ťahám za plyn. 70 kilometrov šotoliny, malých veľmi pevných dún a zafúkaných ciest idem na doraz a vraciam sa úplne grogy. Nádherný výjazd! Konečne som spoznal, čo dokáže nadupaný motor a výborný podvozok KTM. V prípadoch prepálenie treba zúrivo otočiť plynom a mašinu potiahnuť hore. Na sypkom povrchu zadné koleso zdvihne fontány piesku, predok mierne odľahčí a ide sa. Na piesku samozrejme treba udržiavať určitú minimálnu rýchlosť, inak je motorka neovládateľná a na väčších dunách sa prepadne.

KTM má obuté Dunlop D908 RR a namiesto duší sú penové výplne BibMousse /miusy/. Rébus kombinácie miusov a pneu od dvoch výrobcov nevedel rozlúštiť ani Katroš, radou pomohol Žaba robiaci toto bežne. Jazdné vlastnosti sú iné ako na vzduchu, motorka na tvrdých povrchoch pláva. Jazdenie na podhustených gumách počas celej zimy mi tento prechod uľahčuje. Na suchých povrchoch má táto kombinácia vynikajúce vlastnosti a navyše sa netreba obávať defektu.

Pri jazde po púšti vo vysokých rýchlostiach je dôležité neustále čítanie terénu pred sebou a zároveň sledovanie kadiaľ vediete predné koleso. Na to treba dávať stále pozor!!! Neustále sa meniaca skladba púšte znamená, že aj v oblasti dún sú kamene viac či menej ukryté v piesku. Sú všade a preraziť pneu alebo ráf sa dá hocikedy. Strata koncentrácie = pád a problémy. Nie je výnimkou na 100 m jazdy zažiť piesok, veľké kamene, slané blato, šotolinu a tvrdú hlinu. Najlepšie sa jazdí po piesku v oblastiach s riedkou vegetáciou a v zriedkavej šotoline povoňanej pieskom. Taká polopevná endurácka šľahačka.

Ešte cestou do café Loudid mám česť overiť si účinky plochého kameňa skrytého pod pieskom. Po obtiažne zvládnutom hrebienku dunky medzi kríkmi doskakujem na spomenutý oný, motorka sa poberá vľavo a ja vpravo. Nacvičený dopad na nohu, prelet do kotúľa cez rameno a o 20 sekúnd sedím na naštartovanej motorke. Keď už nejazdím, aspoň padám nádherne! Vjazd do kempu vedie cez bránu, ale je aj malý bočný vstup pri jazierku. Vždy vchádzam tadiaľto, pretože treba zahnúť prudko doľava. Tam urobím drift a popudrujem pieskom dôchodcov híkajúcich pri prameni.

Café Loudid

Na druhý deň Dušan vypadá príšerne ale zostávame v oáze. Zrejme sa rozhodol trpieť, nech môžem jazdiť. Som ochotný obetovať jazdenie v prospech jeho zdravia ale nechcem, aby to bolo naopak. Po doťahovaní sa zostávame. René /chlap v mojich rokoch/, Miloš /administrátor z www.bmwgs.cz/ a Víťo /pôvodom Slovák, tenučký mladý dobráčisko/ súhlasia s návrhom skúsiť jazdu po púšti, ak sa podarí tak až po Loudid. Púšť na východ od Ksar Ghilan je mimoriadne zhovievavá k nováčikom. Iba ukazujem ako jazdiť na šotoline pretkanej s pieskom a to isté opakujem na súdržných pieskových poliach s kríkmi. Chlapi sa veľmi rýchlo chytajú a po odbočke na café už jazdia dobre. Mladý Arab vyskakuje nadšením, vidí ma štvrtý raz a je jasné, že znovu bude sprepitné. Už predtým rozprával o živote v púšti a nie je čo závidieť. Romantika sa v každodennej realite mení na ťažko opísateľný kľud a pokoru, ktorú čítame z očí miestnych, ešte neskazených berberov. A žasneme zo šedomodrých očí Tuarégov. Po niekoľkých šálkach výborného bylinkového čaju vysadám na KTM a štvrť hodinu obťažkávam ticho jej výsosti Sahary revom Akrapovičov. Ukazujem chalanom, ako a čo všetko sa dá s ťažkou motorkou riešiť. Zároveň skúšam výjazdy na sypké a vysoké duny. Dnes mi to ide. Berberi tlieskajú.

Návrat sa deje po takmer úplne zafúkaných úsekoch cesty, naopak pri križovatke piesok za dve hodiny úplne zmizol. Ako orientácia pri vzájomnom vzdialení sa mi slúži vysoký Víťo, pripomínajúci na motorke Výkričník. Prezývka mu zostáva nastálo. Posledný úsek novozrodení enduristi idú po asfalte, ja po púšti. V oáze pudrujem Francúzov, dávame kúpeľ v termálnom jazierku a potom nasleduje môj tréning na strmých dunách priamo v oáze.

Silná búrka minulý mesiac nafúkala priamo medzi stromy strmé duny vysoké 10 metrov. Majú tvar, aký sa v otvorenej krajine nevyskytuje. Sú miestami rozjazdené, nie je miesto na rozbeh. Po prekonaní hrebeňa zletím do zákopu neprekonateľného ani štvorkolkou a zosadám. Jednotka plný, ja vedľa motorky, po otočení naskakujem. O chvíľu vo výjazde medzi stromami zapadám. Odmietam pomoc chalanov, potrebujem skúsiť vykopať oranžovú ťavu sám. Úspech sa dostaví až na tretí pokus. Fotenie a filmovanie ukončuje moja bezvládnosť po druhom zahrabaní pod vrcholom duny.

Večer dávame kus-kus v kempe, keď pred tým narobím poriadky s inak veľmi ochotnými Arabmi priamo v ich kuchyni. Bolo totiž už neskoro a tvrdili že nič nie je k dispozícii. Tak som vpálil do kuchyne, práve pri pokuse zožrať NAŠE kura na spôsob kus-kus. Hneď lietajú aj po strope a o minútu večeriame. Po povraždení miestnej mikroflóry v našich tráviacich traktoch marhuľovicou ideme spať.

Douz

V noci sa prihnala prachová búrka ako predzvesť normálnej, akú poznáme u nás. Oblohu križujú blesky a onedlho nesleduje prietrž mračien. Ráno nás budia spevavé vtáčiky poskakujúce po plachte stanu a jasná obloha. Je chladno, piesok úplne mokrý.

Dnes skúsime spolu výjazd do Douz vzdialeného vzdušnou čiarou 80 km. Podľa opisu z minulého roku to má byť pohoda. Samozrejme nie je. Cesta je desiatky kilometrov úplne zafúkaná pieskom a mokrý piesok sa borí viac ako suchý. Nakoniec nám prajú okolnosti viac ako sme dúfali, hlavne GS-károm. 7 km za Ksar Ghilan je zrúcanina koloniálnej pevnosti, vždy k nej vedú nepríjemné krátke duny tvoriace sa v závetrí oázy. Počas jazdy k pevnosti úmyselne zahrabávam KTM a skúšam pevnosť podkladu. Pražiace slnko rýchlo vysúša piesok a vytvára na dunách stvrdnutú škrupinu. Tá vydrží iba deň, preto neváhame. Ja vychádzam na motorke až na vrchol pevnosti, potom sa spolu poberáme na severozápad. Máme pred sebou 120 km prevažne piesku, nie je čas na špekulácie. Od pevnosti sa presúvame po šotolinách, potom cez rozsiahlu a zložitú vysokú dunu po obsychajúcom piesku smerom k prvému café. Víta nás berberská trstinová záchrana s tieňom, kobercami na zemi a s Che Gevarom na stene. Ležmo po arabsky sa občerstvujeme. Vraj ešte hodinu pred našin príjazdom boli duny biele od ľadových krúp!

Na motorke vychádzam na strmý pahorok nad café, na počudovanie ma za chvíľu nasledujú všetky tri BMW. Piesok úplne obsychá a vykazuje nebývalú pevnosť. Pred nami sa rozprestiera pohľad na endurové púštne nebo – až po obzor iba duny... Tu sa odohráva naozajstná jazda, o voľnosti môžu rideri v našich podmienkach iba snívať. Drístanie pri benzínke a potom odprdkanie na ďalšiu najbližšiu nie je o slobode, je to o pohybe vo veľmi úzkych mantineloch. Tu sviatočnosť nemá miesto, po najbližšiu café sa odvezieš po náležitej drine. Ale kadiaľ chceš, máš k dispozícii tisíce ciest. Napriek tomu tiafam o 15 minút jediný zákrsok palmy v okruhu 100 kilometrov. Nemám v GPS trasu, preto mi René pravidelne určuje azimut a ja podľa kompasu mastím vpredu ako odtrhnutý z reťaze. Hľadám cestu, občas sa vraciam chalanom oproti. Duny s plochým profilom sa menia bez výstrahy na nekonečné more dún s prevejmi orientovanými presne v protismere jazdy a ťažko sa hľadá optimálny rytmus. Sú nízke /cca 3-4 m/, treba točiť na malých polomeroch, často bohapusto skákať. Veľa problémov rieši namiesto mňa brutálny výkon a super naladený podvozok. Napriek zdvihom 265 mm a športovému nastavenie idem občas až po dorazy. V kritických úsekoch stojím a signalizujem GS-károm kadiaľ sa dá lepšie. Zatiaľ jazdia obdivuhodne.

Po prekonaní 55 km súvislého piesku parkujeme pred café Djebil. Tu je aj symbolická vstupná brána do rovnomenného národného parku. Láka odbočka na zaujímavý trek k dvojitej tabuľovej hore Tembain a ešte ďalej k termálnemu jazierku Ain Oudette. Cesta v zvládnuteľná iba pre KTM, myšlienka zaujímavá, ale pokračujeme na Douz. Moraváci, teraz už úplní tvrdí enduromani pokračujú po šotoline, ja súbežne po cestách zaviatych pieskom. Dlhé úseky pripomínajú naše zimné cesty – tvar závejov je rovnaký, namiesto snehu červený piesok. Po ňom sa dá ísť rýchlo, vidím dopredu a série niekoľkých desiatok skokov nie sú zvláštnosťou. Treba si strážiť kopajúci zadok a v správnej chvíli ťahať riadítka. Až teraz plne chápem výkony Kapra a Gažka a dodatočne im skladám hold. To čo dokázali pred rokmi s naloženými LC8 je neuveriteľné!

Náhle sa krajina mení na plochú a bielu, s občasným slaným blatom. Sme tesne pred Douz na dne slaného jazera Chott Regoug. Palmovými hájmi vchádzame do mesta, čapujeme benzín a nachádzame výbornú domácu reštiku. V telke púšťajú miestne hudobné klipy kde sa vlnia sporo oblečené arabské venuše. My sme prekvapení, miestni v úplnom vytržení. Vo všeobecnosti sa stravujeme v zariadeniach určených pre domácich /samozrejme nie nejaké pajzle/ a jeme stravu bežných Tunisanov. O žbrndy chystané pre turistov nemáme záujem. Nosíme so sebou v plastovej fľaške „marhuľu“ alebo „slivku“ a po každom hodovaní nasleduje dezinfekcia. Účinkuje to, pretože zvládame aj šaláty, ja dokonca bežne výborné miestne ďatle z trhu a nič z povestnej allahovej pomsty sa našich čriev nedotklo.

Naspäť ideme po asfalte, sám po dunách by som do zotmenia návrat nestihol. Cestou sa pred Ksar Ghilan za ostrým horizontom všetci vrútime do prudkého potoka tečúceho cez cestu. Včera tam nebol, Sahara vie prekvapiť! V oáze pre zmenu poprášim Germánov a Slovincov v takom drifte, že skoro padnem. Arabi tlieskajú a šnicloši zazerajú.

Chlapi majú dosť „tých dromedáró pod prdeló“ a preto nasledujúci deň jazdím sám po znovu mokrom piesku iba k pevnosti. Po nočnom daždi je toľko vody, že miestami stojí medzi dunami a piesok sa správa ako blato. Naopak hrebene dún sú trochu obschnuté. 3x vykopávam motorku. Raz sa mi predok prepadol tak že letím cez rajdy pričom sa mi na stehná otlačili všetky spínače vrátane výrobných čísel. Pred oázou prebrodím potok tečúci odnikiaľ nikam a poobede jazdím po tých istých, už sypkých dunách. To už mám aj krosové ochranné šortky na stehná, a po ďalšom prelete ponad riadítka iba mierne vylepšujem modriny z rána. Večer iba spáchame plavbu jazierkom pomedzi zapáchajúce žaburiny a miernu údržbu motoriek. Hygienu nezanedbávam hlavne potom, ako si včera hovnivál splietol moje nohy s ťavím lajnom. Jemný piesok je všade, aj v spacákoch a lôžkach. Jednoducho to netreba riešiť a žiť s ním. Pri jedení škrípe pod zubami, pri tlačení na záchode z nás v pohode vychádza. Netreba ho vpustiť iba do našich motorov.

Tataouine

Ráno, po nočnej dažďovej prehánke skúšame prejazd po šotolinových údoliach do Tataouine. Obliekam pieskové veci, nohy od piesku strčím do čižiem ktorých obsah ani nevysýpam. Spínače motorky ledva fungujú, všade je piesok. Ale preto sme prišli!

Ale úplne ráno vyskúša každý Európan opatrné vypustenie črevných plynov, a pokiaľ pri tom nevystrelí aj ostatný obsah tráviacej sústavy je rád. Ľahko to rozoznať podľa výrazu tváre: úsmev značí O.K., kyslý ksicht posral som sa. My sa usmievame stále.

Na zvýšenie pozornosti pozrieme na obrovskú Dušanovu žlto-čiernu podliatinu na krku. Kúsok za oázou sa neplánovane rozdeľujeme a trvá pol hodinu kým pokračujeme spolu. Prvých dvadsať kilometrov je hnusná šotolina s roletami ale pokračovanie rozkvitnutými údoliami s omamnou medovou vôňou všetko vynahradili. Opäť lietam ako šialený dopredu a späť k pomalším bavorákom a užívam si cestu. V Tataouine prechádzame na motorkách priamo cez miestny bazár, kde sa predáva úplne všetko. Obed dávame v reštike nájdenej podľa Reného GPS. Aj táto má toalety oddelené od jedálne múrom končiacim meter pod stropom a preto máme možnosť hodnotiť zvukovú kulisu návštevníkov wc pri tlačení. Každý okrem rôznych šalátov zjeme po polovici veľkého grilovaného steroidového kuraťa a do kempu kupujeme ešte tri pizze v škatuliach. Tým je René vlastne pizza-boy, akurát namiesto skútra má riadneho bavora 12-ku. Miestne baby so šatkou na hlave otvorene koketujú, no tvárime sa bezpohlavne vzhľadom k nepoznaniu hraníc tejto hry. Na žmurkanie a vrtenie zadkom odpovedáme demetnými pohľadmi nikam.

Návrat je úplne super. Vedie totiž cez údolie, kadiaľ sme sa trepali s dodávkou smerom na Loudid. Toto je môj najrýchlejší presun. V silnom protivetre lietam po šotoline, snažím sa v stovke o tiahle drifty /ešte je čo trénovať/, uberám pred horizontmi a inak sa rútim do 140. Viac to nejde, protivný vietor so mnou zametá aj počas vyklonenia úplne nad predné koleso. Všade vedľa cesty ležia kamene veľkosti pecňa chleba a väčšie, dlane s mozoľmi sa potia viac ako inokedy. Hlavne keď drift v rýchlosti náležite pohnojím. Onedlho v šmyku vyrývam brázdu pri café Loudid a náš už známy Arab na mňa čudne hľadí. Zrejme ma podozrieva z mierneho buznovstva. Až po kúpení šatiek pre dcéry a ženu vie, že je všetko správne. Automaticky dostávam na všetko zľavu a čaj grátis. Po zaviatej ceste koľaje v piesku zvládam na „plný kotel“, jednoducho je takýto spôsob najlepší. Posledný úsek je v klasickej réžii: chalani asfalt, ja púšť. Moje ego rastie.

Zase míňame rôzne pasúce sa stáda. Pri prejazde ťavím stádom treba dávať pozor, dromedár je v skutočnosti tonová sliepka. Tesne pred motorkou to šibne krížom cez cestu. Komický ťaví beh /vždy obe nohy naraz na jednej strane/ umocňujú kopytá veľkosti lavóra. Vedia riadne kopať, po vypití snáď 100 litrov vody ukrutne grgajú. Naopak somáre iba stoja, ovce a kozy behajú ako my deň pred daňovým priznaním.

Po povinnom pudrovaní turistov neveriacky sledujem mladého Araba na mopede idúceho po piesku miestami, kde sa ledva udržíme na motorke v stupačkách. Sedí bokom ako baba na koni, jednou rukou šoféruje a druhou fajčí a na cestu ani nepozerá. Je pravdou, že ja tadiaľ jazdím cez 100. Večer príde asi 10 džípov plných mladých a škaredých Francúziek, Arabi šalejú od radosti.

Tozeur

Po prebudení a nabalení auta sa pokúšam prebiť sám krížom cez púšť do Douz. Presúvame základný tábor nad veľké soľné jazero a cesta vedie aj tadiaľto. Po dvoch kilometroch ma optimizmus opúšťa. Piesok je v hĺbke mokrý ,ale hore suché hrebene začalo previevať v opačnom smere. Duny nečitateľné, piesok nevyspytateľný, sparno. Necelých 5 kilometrov mi trvalo vyše hodiny. Dnes nemá zmysel stvrdnúť sám v púšti. Počas jazdy sa samovoľne na motorke prepadol zadok /pravidlom je prepadnutý predok/ a znovu vykopávam. Spolu 7x.

Vraciame sa do kempu /Moraváci sa zakopali kúsok za oázou/ a Fefe sa smeje: dnes sa nedá ani na KTM, poobede to bude iné. Vysvetľuje nám rôzne finty o piesku a jazde v ňom. Nakoniec mu požičiavam moju motorku a chlapec to vážne vie. Len sa zabávame – pre nás nezvyčajný pohľad na puka na motorke. Fefemu zvoní telefón, volá mu frajerka z Česka. Gúľa pri tom očami a zrejme rozmýšľa, ako zmenedžuje ostatné sexuchtivé turistky. Teraz sa rehocemy my jemu. Poobede sa teda presúvame po vlastnej osi po asfalte, značne zrepasovaný Dušan šoféruje Fiat. Odvtedy sa pravidelne zúčastňuje aspoň rannej asfaltovej časti výjazdov na dodávke, nech spozná krajinu. Má za úlohu zohnať palmové víno, no neúspešne. Pravidelne predbieham kolónu a robím kráte výjazdy do púšte. V Douz stojíme v už odskúšanej menze, ale majiteľ /vypadá ako dvojník Muhamada Kaddáfího/ je dnes pri pohľade na telku menej vzrušený. Dôvodom je prítomnosť jeho mohutnej manželky, ktorá mu rovno aj berie všetky peniaze. Personál v jej prítomnosti levituje nad zemou a obsluhujúci pri pohľade na marhuľovicu na stole iba nemo slastne žmurkajú. Podpapučníctvo na islamský spôsob. Nasleduje prejazd po asfaltke krížom cez obrovské slané jazero Chott El Jerid, v tejto dobe plné vody.

V Tozueri po zmätkoch nachádzame kemp v strede mesta vytvorený, ako inak, z palmového hája. Večeriame podľa rady miestneho nadháňača a spíme oddelení od okolitého ruchu plotíkom z palmových listov. Na cestách sa preháňa množstvo neosvetlených skútrov a mopedov, zásadne bez zrkadiel. Autá sú na tom o málo lepšie. Nechápeme ako, ale aj v noci sa nikto nezabije napriek tomu že nikto neuberie plyn a somáre, ťavy a kone behajú kadiaľ chcú. Aj ovce a kozy a náležite poprdení turisti zo západnej Európy. Reflexné prvky na mojej bunde sú nanič, nemá ich čo osvetliť.

Okolo hory

Severný okraj jazera Chott El Jerid lemuje výrazný horský hrebeň vyčnievajúci nad okolitú krajinu 500 - 600 metrov. Po pobreží jazera vedie súbežne s hrebeňom z juhu občas zaplavovaná cesta a na ňu sa chceme napojiť. Začiatok nevypadá vábne. Blúdime po nevýrazných kamenistých cestičkách, ale René sa nedá oklamať. Nachádza hlavnú pieskovú cestu a nič nebráni slanému zážitku. Napriek tomu že ideme po brehu plochého jazera, treba dávať stále pozor. Piesok sa bez výstrahy strieda so slaným blatom a hlavne na poslednú chvíľu spozorovateľnými korytami a zárezmi vymytými možno včera. Často brzdím na poslednú chvíľu, občas mám chuť zažmúriť oči pri prelete nad jarkami. Tie mávajú kolmé steny a vtedy rozhoduje šírka. Stojím po prejdení každého problému a signalizujem kadiaľ, a či vôbec ísť. Preto moja jazda osciluje medzi plným plynom a dlhým voľnobehom. Pri machrovaní v stupačkách po slanom povrchu hádžem amatérsky držkopád na mazľavom podklade, ktorý ma rozosmieva. Soľ mám aj v čižmách a na konci dňa ma silno pália podošvy. Ešte že som si neosolil aj rozkrok. Našťastie posledných 20 km nie je žiadny problém a letím naplno.

Pri asfaltke pretínajúcej horu krížom sa čakáme a spoločne prechádzame krásnym farebným sedlom na severnú stranu do údolia zovretého medzi dva rovnobežné horské hrebene. Tu sa odpájam od skupiny pokračujúcej po asfalte, ja sa idem hrať na Katroša. Podľa GPS a kompasu chcem prejsť sám 90 km dlhým údolím na druhú stranu. Zoberiem z bavorákov tri litre benzínu, zhlboka sa nadýchnem a kopnem jednotku. Prvá časť je najnebezpečnejšia. Rýchla tvrdá hlina s občasným blatom a s vražednými jarkami objavujúcimi sa kdekoľvek. Voda tu miestami tečie pod povrchom v kavernách a tie sa jednoducho prepadávajú aj s cestou. Absolvujem očistec bez straty desiatky, pijem vodu a pokračujem po krásnom šotolinovo-pieskovom strednom úseku. Cestu pretínajú malé skosené hrádze, skáčem a vytešujem sa zároveň. Po nevydarených driftoch ma občas zachraňujú mantinely pri ceste o ktoré sa opieram ako o tobogán. Raz pri dvojitom mrknutí do GPS nestíham v rýchlosti zareagovať a absolvujem nechcený letecký výlet do púšte. Ale nepadám.

Posledná časť cesty mi vzala kus života. Tunisania občas upravujú nespevnené cesty s buldozérmi a tento nekonečný čisto pieskový zahrnuli tesne predo mnou. Kilometre nedotknutého kyprého piesku zakrývajúceho pôvodné koľaje. Neostáva nič iné ako stála paľba so súčasným ťahaním rajdov dozadu, ale podklad sa tak prepadáva že občas aj na trojke má motor čo robiť. Čistá umelina, vetrom uložený piesok sa správa odlišne. 7 kilometrov pred ukončením tortúry musím prejsť cez nepríjemné koryto ešte včerajšieho potoka, ale pieskovo sa tváriaci breh je v skutočnosti pieskovcový. Predné koleso vystrelí inde ako chcem a nadobro odtŕham GPS. Načal som ho počas mojich výletov ponad predok motorky. Zdvíham spadnutú, ťažko skúšanú motorku a skúšam opravu GPS v poli. Po 10 minútach sa vzdávam, navigácia putuje do skrinky pre doklady a pokračujem pomocou kompasu. Napodiv triafam presne výjazd na cestu do Tozeuru a po minúte sa stretávam s chalanmi fotiacimi pri značke „Pozor, ťava!“. Prejazd vrátane pokusu o opravu trval dve hodiny.

Tento deň bol z pohľadu jazdeckého zážitku mojim najlepším. Deň zakončíme výdatnou večerou a dezinfekciou. Nadháňač stihne radostne poklepať Dušana po zranenom ramene a čuduje sa, prečo tak ujúka. Dáva si na rameno vínové obklady z prepašovanej výslužky zo svatby. Na Sahare sa natierať vínom, to je niečo! Večer začnú ako na povel spievať z minaretov mezuíni a Moraváci komentujú: „Toš už zas békajó!“

Rommel

Veľké slané jazero má veľa menších súrodencov a posledný deň sa pokúšame o prechod cez Chott El Gharsa. Opäť prechody mokrých korýt, blata aj koľají so sypkým pieskom. Na druhom brehu vchádzame do obrovských palmových hájov a hľadáme slávnu Rommelovu cestu vybudovanú cez hory počas 2. svetovej vojny. Na druhý pokus sa darí a absolvujeme nádherný výjazd po betónovej ceste v občasnom daždi. Na vrchole stúpania nás otravuje nejaký nezaraditeľný marťan s dredami. Ponúka skamenelé mušle, akých sa v údolí povaľovali tony. Posielam ho doprdele a on nás tiež. Po vzájomných zdvorilostiach prekročíme hrebeň a končíme na obrovskom smetisku. Miestni podobne ako my smeti zahrabávajú do zeme, akurát my dôkladnejšie. Čudná, 10 metrov široká cesta končí v akejsi továrni kde spracúvajú niečo ,čo tam vozí množstvo nákladiakov rozdrvené z hôr. Arabi sa váľajú od smiechu, vraj takých idiotov tu ešte nemali. Posielajú nás von cez dvere v betónovej ohrade. GS-ká majú po stranách rezervu snáď po 2 centimetre.

Po ceste z hôr fotím najkrajšie scenérie z cesty po Tunisku. Výhľady na slané jazerá a oázy sú uchvacujúce. Prekračujeme slané jazero v opačnom smere ako ráno s malou zmenou na konci, do ktorej som takmer vletel. Nečakané prudké koryto, čo iné.

Chceme ešte stihnúť pozrieť na biele duny s kulisami hviezdnych vojen. Dlho blúdime po púšti, piesok sa zmenil z červeného na biely, kúsok ideme po rovnej pieskovej ceste kde po dosiahnutí 160-ky v piesku uberám /tá spotreba/, pokračujeme asi 20 km iba po občasných trsoch tráv a nakoniec vidíme zvláštne a ploché biele duny rovnako prístupné zo všetkých strán. Sú mokré, ale zjazdné. Dávam skúšobné koliečko a poberáme sa bohužiaľ späť. Fúka stály silný vietor z pravej strany, ale o 100 metrov ďalej fúka stály silný vietor z ľavej strany. Medzi nimi nič. Počas návratu ešte 2x zmokneme a parkujeme v kempe.

V deň odchodu ráno potriasame ruky našim novým kamošom a s ťažkým srdcom sa poberáme 600 km smerom na sever. Na jedinej tuniskej diaľnici sa kľudne pasú stáda ovcí v strednom zelenom pruhu medzi zvodidlami. V prístave čekujeme, zvládame nákup množstva výborného tuniského vína v bezcolnej zóne, pozbierame zopár razítok a ideme domov. Trajekt vypláva s trojhodinovým meškaním, nikoho to zjavne netrápi a ja píšem tento článok. Posledný štempel nám buchnú na trajekte v Janove, colníci zdvihnú obrvy pri pohľade do dodávky s dvomi motorkami a 50 fľašami vína a o 11 hodín vykladáme v Mojmírovciach.

Tunisko

Krajina nás uchvátila. Sahara plná energie aj nástrah, pokorní a milí ľudia, orientálna kultúra bez náznakov akéhokoľvek extrémizmu. V krajine nie je nijaký mimoriadny neporiadok, Ukrajina, určité časti Ruska ale aj Grécky vidiek sú na tom podstatne horšie. Nekoná sa ani povestný arabský smrad, to čo som zažil doma na pošte pri vydávaní sociálnych dávok slovenským mohamedánom je proste v mojej osobnej hitparáde smradu neprekonateľné.

Vôbec nás nebuzerovali policajti. Nik sa nás nepokúšal oklamať, nedodržať dohodnuté alebo nebodaj nevydať peniaze. V stanoch nič nezmizlo, ani z auta. Treba dávať tringelty, vylepšuje to vzťahy. Všetko platí iba vtedy, ak sa pohybujete mimo prepchatých turistických destinácií. Tak spoznáte pôvodné neskazené obyvateľstvo, žijúce z toho mála čo púšť dokáže dať. Môžete s nimi jesť rovnaké jedlá, vodu pite radšej kupovanú vo fľašiach, je dostať všade. Na dezinfekciu sme používali domácu pálenku v primeraných dávkach po každom miestnom jedle. Nebyť Dušanovho nešťastného pádu /pritom vie jazdiť na GS-ku ozaj dobre/, nič mimoriadne sa nestalo. Prírodné krásy pre nás úplne neobvyklé sa natrvalo zapísali do môjho srdca. Preto neverte názorom získaným spoza zrkadlového okna klimatizovaného turistického autobusu, sú to tendenčné výmysly strachopudov.

Najvyššie hodnotím získanie nových moraváckych kamarátov Reného, Miloša a Víťu. Boli ochotní stále a kedykoľvek pomôcť pri Dušanových počiatočných problémoch. Na oplátku mohli oni so mnou naľahko jazdiť po trasách o akých sa im ani nesnívalo, ktoré by som zase ja sám bez ich doprovodu asi tiež neabsolvoval. Proste šťastie na dobrých chlapov. Vďaka Vám!!!

Ubytovanie je najvhodnejšie v slušnom kempe /určete lepšie ako v priemernom hoteli/. Noc sa dá zjednať za 8 - 15 dinárov /1€= 1,72 TD/, podľa toho či spíte vo vlastnom stane alebo v ich stálom.

Technika fachčila výborne a KTM je skutočne púštny stroj. Spolu sme absolvovali 1.800 km prevažne v teréne. Pri jazdení iba v piesku je určite najlepšia 690 Rally Replica alebo 530 EXC s veľkou nádržou. Oceňujem obutie Dunlop D908 RR s miusmi, výborne držalo na všetkých povrchoch, aj v sypkom piesku. Obe pneumatiky budem ešte používať doma. Ak chce jazdec presuny poňať športovo, je nutná jazdecká a kondičná príprava. Tiež je potrebná technika ako GPS, klasická mapa a buzola k tomu /napr. po páde o odtrhnutí GPS som išiel iba podľa kompasu na riaditkách/.

Ľahkovážne podcenenie nástrah púšte vedie v lepšom prípade k zraneniu. Totálne sústredenie sa počas jazdy je predpokladom k šťastnému návratu, nie zárukou. Zóna smrti je meter za oázou, za prvou dunou či jarkom. Ľudia vám pomôžu, iba keď o vás vedia alebo vás nájdu. Preto ak chcete zažiť svoj osobný Dakar, dobre sa pripravte a začnite v Tunisku. My sa tam vrátime určite.

/Dušan je v opatere našich odborníkov a bude v poriadku. Síce ho všetko bolí, ale začal papuľovať - to je dobré znamenie. A podľa posledných správ dostal Výkričník konečne SMS od frajerky. Blahoželám!/

Haro

Poďakovanie: Ďakujem Bohu, kresťanskému aj islamskému, že na nás dával pozor. Tiež manželke Gabike, že frfle menej ako je zvykom pri trafenom manželovi. A tiež vďaka STAVOREX-u z Nitry za to, že nemusím vlastnú rodinu okrádať viac ako je nevyhnutné.