1. deň

Myšlienka dobre sa pred cestou vyspať sa mi veľmi nevydarila. Celučičkú noc som pozeral na budík a pozeral kedy konečne nastane čas na vstávanie. Faraon63 to tiež nedalo a o pol šiestej sme vstali, obliekli sa, vytiahli mašiny z garáže a začali na ne nahadzovať pripravené/pobalené veci. Posledná išla desiata na cestu, rozlúčka s rodinou a dobrodružstvo sa mohlo začať. Plná nádrž, dobrá nálada, smer Medveďov - kde sme vstúpili do Maďarska. Cesta od mesta Gyor, cez Szombathely až do Kormend-u ma prekvapila svojou rovinatosťou a na naše prekvapenie aj dobrým označením ciest, ktorými sme sa chceli vydať. Jedinou zastávkou v tejto rovinatej krajine bola až obedová prestávka pred Kormend-om. Ilz, Gleisdorf a prvé tankovanie. Začiatok rakúskych hôr a serpentínová cesta až do Graz-u. V Graz-i sme mali problém nájsť cestu na Klagenfurt a Villach, ale dobrá mapa nás naviedla správnym smerom. Talianske Tarvisio bolo dobre označené vedľajšou cestou, takže mapy ostali pekne oddychovať v kufri. Z horského hraničného prechodu bolo vidieť ako sa na diaľnici tvorili kolóny áut dovolenkárov, ktoré kontrolovali talianski policajti. "Prísne opatrenia kvôli summitu G8." Na hraničnom prechode, ktorý sme zvolili my však nikto nebol a po tom ako policajt zbadal slovenskú vlajku za mojím kufrom s veselým úsmevom povedal: "Tuto bene". Cesta od Tarvisia až do Udyne sa niesla v serpentínovo-riečnom ukrajovaní cesty, čo znamenalo, že popri ceste bola rieka, z ktorej išiel príjemný chladný vzduch do teplého počasia. Pri Udyne sa pomaly začalo stmievať a pumpy, ktoré sme videli pri cestách boli už zatvorené. Šialení taliani! Odbije im 20-ta hodina a oni všetko pozatvárajú. Faraón mi dáva najavo, že na jeho INTRUDERI už začína svietiť rezerva, preto zastavujeme na prvej pumpe kde vidíme ako mladý Talian vhodil do stojana 10 EUR a automaticky mu dopustilo nádrž o 8,9litra. "Ekskjuz mí sŕ, hav is it vorkin?" Pýtam sa, no mladý Talian angličtinu neovláda, ale asi pochopil našu potrebu, tak sa nám snaží rukami vysvetliť systém tankovania. Máme plnú a za šera pokračujeme smer Grado. Do Grada dorážame za tmy, hľadáme kemp, rozkladáme stan, sprcha a ide sa spať.

2. deň

Ráno po kvalitnom spánku si dávam dokopy včerajšiu cestu a po malých raňajkách balíme stan a vyrážame na cestu.

Cesta SS14 je pomerne prázdna a na ceste kde-tu stretávame nejaký kamión, auto, motorku s motorkárom ktorý poctivo zdraví a až keď dorazíme do Padovy začíname cítiť hustejšiu premávku a vyššiu teplotu. Cesta SS11 je vynikajúco označená, preto nám nerobí problém obehnúť mesto Verona a až po Miláno sa po poloprázdnych cestách ide ako po masle. Myšlienka prejsť si Milánom nedopadla bohvie ako po tom ako sme chytili dopravnú špičku a 36°C Faraónovi síce stále zapínalo a vypínalo ventilátor, ale ja som si malú prehliadku mesta užil. Keď sme sa konečne vymotali z mesta, narazili sme opäť na SS11-tku ktorá nás doviedla až do Turína. Turíno sme si veľmi neužili, lebo padlo šero na mesto a v diaľke nás hromy-blesky prinútili rýchlo sa vymotať z mesta a niekde pri Alpignane za tmy a v tesnej blízkosti búrky hľadáme hotel. V celučičkom šírom okolí žiadneho hotela až napokon jeden. Rýchlo! Tam! 15 min jazdy... Hurá-a ahá! Tak toto asi nie! 3 hviezdičky, všetko nasvietené, pozlátené... Prvé kvapky a tma nás donútili ukecať recepčnú a riaditeľa na nejakú rozumnú cenu bez raňajok v hociakej izbe čo najlacnejšie. Izba na ktorej sme bývali mala osviežovač vzduchu, klimatizáciu, 3 kusy uterákov na osobu atď... Na túto výbavu smiešna cena 80 EUR. Čo sa udialo po zbytok večera si už nepamätám, lebo akonáhle som ľahol do postele ma nezobudilo nič iné iba ranný svit slnka.

3. deň

Ranný svit ma vážne dostal do pohody! Vážne! Na chvíľku som sa cítil ako milionár na tej izbe. Raná sprcha, balenie motoriek a fotka pod sochou slobody. Áno! Dobre počujete, hotel mal vlastnú sochu slobody... Teda, celý hotel bol postavený v nejako antickom štýle, lebo vonku boli samé sochy a fontány.

Nemalo zmysel sa rozplývať nad takýmto luxusom, lebo taliansko-francúzske hranice a Alpy
boli vyškerené slniečkom a čakali kedy ich zdolajú dvaja slovenskí
motorkári. Cesta po hranice ubehla ako nič... Všade naokolo hory,
ktorých vrcholy boli zasnežené. Zábava začala až pár kilometrov pred
hranicami keď sa konečne začalo stúpať do kopca a serpentíny dali
Faraónovi zabrať až tak, že stupačky mal po pár kilometroch v zákrutách
pekne poobrusované a musel som ho po každých 5 kilometroch čakať čo mi
nestíhal (osemstovka nestačí na stodvadsať päťku :D ale nie! Ja som si
v pohode mohol rezať zákruty kým chudáčik INTRUDER bol na obrusovacej
kúre). Fracúzska hranica a nádherný výhľad nás donútili zastaviť a
vychutnať si tú nádheru. Ako sme začali
stúpať vyššie a zákrut neubúdalo, začali sme stretávať ďalších
mototuristov najmä z Nemecka, Švajčiarska a Fínska. Zahanbiť sa
nenechali ani domáci a Taliani, ktorých bolo najviac. Ako kopec stúpal
a kilometre pribúdali, ocitli sme sa na vrchole Col De I´Iseran -
ktorého výška dosahovala 2770 m.n.m. Hore to na jednej strane vyzeralo
ako na malom motozraze. Všade samá motorka a kopec ľudí. Z ich pohľadov a
krátkych rozhovorov som vyzistil, že 125-ku a Slovákov tu ešte nevideli.
Druhá strana sa niesla v znamení letnej lyžovačky!

Po ďalších pár kilometroch stojíme, lebo sa nám naskytol
prekrásny pohľad na Val d´Isére, ktorého vysoké hotely a rozloha mesta
boli maličké a dalo by sa z tej výšky schovať do dlane.

Po niekoľko sto metrovom prevýšení dorážame do
Val d´Isére. Táto historická olympijská "dedina" na mňa zapôsobila
kladným dojmom a vyžarovala kopec pozitívnej energie.

Najväčšia energetická bomba však prišla až za Val d´Isére, keď sa príchod na priehradu a cestu, ktorú som zo zimy poznal naspamäť, niesol v znamení zmätenosti a prekvapenia súčasne. Táto rozplývačka trvala až do Tignes Val Claret pred hotel Diva. Tam sme mašiny zaparkovali ako najväčší machri a namierili si to do hotela do baru, kde nás už netrpezlivo očakával slovenský kolektív pracujúci na hoteli. Po krátkej rozprave ukladáme mašiny do garáže vedľa riaditeľovho HARLEY-a, ktorý nemohol uveriť, že som sem dostal po "vlastných" 125-ku. Zbytok dňa a večer sme zakončili v kruhu debát o všetkom možnom.

4. deň

Neskoré vstávanie a deň plný offroad-ového jazdenia po okolitých horách dopadol nad moje očakávania, kým Faraón čerpal energiu z miestneho vzduchu a prechádzok po okolí.

5.deň

Ráno raňajky, rozlúčka s "kamošmi" a riaditeľom, ktorí nám priali skorý a bezpečný návrat domov. Čo? Domov? Na moje počudovanie len pokrútili hlavami keď sa dozvedeli, že odtiaľ nemám namierené domov! Po rannej serpentínovej rozcvičke pokračujeme pozdlĺž nádherných "kamenných" Álp a počasie nám praje! Krásna slnečná 33° nedeľa nám čoraz viac vyčaruje úsmev na ceste. Mestá Albertville a Grenoble sú na moje počudovanie takmer prázdne. To asi tá nedeľa! A, asi som to zakríkol! Pri Gap-e sa dostávame do nekonečnej kolóny dovolenkárov, ktorých obiehame. Veď kto by na motorke čakal v kolóne? Teda, nájdu sa aj svetlé výnimky ako jeden Francúz na CBF-ke, ktorý poctivo stál v kolóne až kým sme neprefrčali okolo. To ako sme prebehli okolo neho asi rapídne zmenilo jeho názor na čakanie v kolóne, lebo po niekoľkých minútach som ho videl za nami v späťáku. Po niekoľko minútovej jazde v ľavom pruhu sa dostávame na čelo kolóny a pokračujeme v ceste. Chalan na CBF-ke išiel ešte pár km s nami, potom nás predbehol, zakýval a odbočil niekam smerom na Orange/Avignon. My však pokračujeme rovno smerom na Cannes. V Dignes les Bains opäť začínajú serpentíny. Aha aká nádherná cesta! Tam! Tam na úbočí tamtej hory! Vyzerá ako slíž! No o pár minút neskôr si to valíme po slíži. Sranda, ako majú urobené tie cesty! Cesta na úbočí hory, pod ňou len 50 metrová roklina a žiadna zábrana. Len sem-tam nejaký 30 cm vysoký múrik a to je všetko. Po príchode do Seillans ostávame v nemom úžase! Mestečko malo nejaké slávnosti a súčasťou bolo množstvo motorkárov s trialovou exibíciou, na ktorú sme prišli až na záver. Po pohľade na cestu som si domyslel, že stunt show už tiež asi skončila. Po krátkej pauzičke pokračujeme v ceste. Hmm... Cannes je už len 10 km a ešte stále sme v takých horských serpentínach, že nie je vidieť na more! Až nejakých pár kilometrov pred mestom máme konečne výhľad na more a mesto. Cannes! Konečne! Krásne mesto s množstvom pláží a jácht pohupujúcich sa na mori. Kemp za slušnú cenu nachádzame až niekde medzi Théoule a Saint Raphael. Po rozbalení stanu konečne vychutnávame more, jeho vlny a krásny západ slnka. Večer sme sa vybrali na malú prechádzku do mesta no nič zaujímavého sme nenašli, tak sa vraciame do kempu.

6. deň

Ráno vstávame a hneď sadáme na mašiny, lebo chceme vidieť Saint Tropez. Mesto, ktoré je preslávené filmom "Žandár zo Saint Tropez". Po príchode však zažívam trpké sklamanie! Okolie policajnej stanice z filmu je na zaplakanie. Pre Francúzov je to iba film. Nič viac.

Preto po raňajkách pred stanicou vyrážame naspäť do kempu vykúpať sa, pobaliť veci a pokračovať po pobreží cez Nice až do Monte Carlo. Monte Carlo - Monaco je mesto milionárov, podľa toho vyzeral aj prístav, budovy, hotely a kasíno. Hmm... formula, ktorá sa tu jazdí ide, áno, cez tunel! To je ono! Tunel, a tu je! Pekné červeno-biele prúžky pri ceste. Nachvíľu som sa cítil ako pretekár na trati. Cesta nás vyviedla hore nad mesto, odkiaľ sme mali prekrásny pohľad na mesto. Odtiaľ smerujeme do Menton-u a cez hranice do Talianska. Obedná prestávka sa nám ušla v San Reme. Západ slnka a kemp objavujeme v Savone. Krása a čistota ligúrskeho mora mi vážne učarovala. Po zalazení do stanu sa zobúdzam na divné pukanie. Pozriem napravo a vidím Faraóna ako zápasí so svojou samonafukovacou karimatkou. Niekde sa mu spravila diera, tak spal do rána s hlavou na vaku.

7. deň

Okolo piatej ráno sa budím na klopkanie dažďa na stan. Preto sa teperím z "lehňa" a idem zvesiť veci nech nezmoknú. Potom zaliezam aj s vecami opäť do stanu a spím ďalej. Ráno je trošku zamračené, ale teplé. Keď sme mali všetko pobalené a vychádzali sme z areálu kempu na hlavnú cestu, začalo liať ako z krhly. Pred Arenzom však pršať prestalo. Mesto Génova ma prekvapilo svojou rozlohou. Asi 5 km sme išli po hlavnej a nikde žiadna odbočka. Preto stojíme na pumpe a pýtame sa na cestu. Na našu otázku bola odpoveď: "Áno, idete dobre. Pokračujte ešte 30 km rovno a keď dorazíte do centra zbadáte už tabule." Čo? 30 km? Ten pumpár asi nemá odhad. Ale po 15 km jazdy zisťujem, že ešte stále niesme v centre a treba pokračovať ďalej. Ujo pumpár mal pravdu! Prešli sme 33 km a ocitli sme sa v centre mesta! Prvá križovatka rovno, druhá vpravo a už sme na ceste von z mesta. Horské cesty, typické talianske dedinky a cesta do Piacenzy. Za Cremonou dávame obed, no nikto nám nerozumie. Zahraniční turisti tu asi nebývajú často, ale rukami a čašníčkynou lámanou angličtino-nemčinou si pýtame cestoviny a rizoto. Po zaplatení obedu nám na cestu ešte zakývala. Mantova a nudné cesty až k mestu Chioggia. Tu nachádzame kemp a porovnávame Jadranské more s Ligúrskym (neporovnateľné). Deň sa pre nás končí prechádzkou po vysvietenom meste a prístave.

8.deň

Ráno sa budím s meninovým pocitom. Faraónovi želám všetko najlepšie a na raňajky si dávame miestny nutelový koláč s mliekom. Krátka jazda po Benátkach ma vážne dostala. Mesto postavené na koloch. Miesto MHD lode, pre turistov gondoly. Jeden most, ktorý vedie do mesta a von z mesta. Proste nádhera, ktorú treba vidieť!

Krátka zastávka v Lignano,
ktoré je nazývané aj ako talianska Florida. Áno! Všade samý slnečník,
lehátka a dovolenkári. V ceste pokračujeme až do Triestu, kde za
hranicami asi 15 metrov pred pumpou dochádza Faraónovi benzín. Na
neutráli bezpečne doráža k čerpaciemu stojanu a dáva nádrž doplna. Od
hraníc pokračujeme na Koper až do mesta Izola. Izolu som si dosť
obľúbil, preto mi to nedalo a musel som sa ta vrátiť. Kúpeľ v mori,
večera a znova vlny. To bolo zakončenie meninového dňa.

9. deň

Ráno nás prekvapila slušná zima. Čím viac sme sa blížili k Lubljane, tým viac prituhovalo. Za Lubljanou nebola až taká zima, ale začalo pršať. No, nie pršať, ale liať. Kým sme zastavili na najbližšej pumpe aby sme navliekli nepremoky, museli sme sa prezliekať do suchého. V daždi pokračujeme až k Mariboru. Tam vyšlo slnko a oteplilo sa o 15°C. Dávame obed, tankujeme a vstupujeme do Maďarska. Kvalitné maďarské cesty mi dodávali úsmev do tváre, že som tak blízko domu. Navečer sme dorazili do Gyor-u a akosi sa nevieme odtiaľ vymotať. Nakoniec nachádzame správnu cestu a po pár km sme v Medveďove. V Dunajskej Strede sme ešte tankovali ale potom nás už nič nezastavilo na ceste domov. Domov sme dorazili pri západe slnka s dobrým pocitom, novými zážitkami a 3950-timi kilometrami za sebou.