Videoochutnávka:

Na myseľ mi prišli škorpióny, ktoré som mal naposledy obuté v Offroadových Alpách v roku 2008 a v zápätí na články od člena Zeze. Za jeden večer som z týchto článkov dal dohromady plán na 4 dni a nahádzal to do GPS. Lenže, človek mieni a príroda mení. Počasie bolo zlé, a tak sme termín posunuli až na začiatok Júla. Medzičasom som komunikoval so Zezem, ktorý poradil ďalšie zaujímavé odbočky. Plán sa zmenil na 5 dňový výlet.

Ešte jedna dôležitá zmena po Offroadových Alpách – zobral som si k srdcu diskusiu o hmotnosti batožiny, niečo som vyhodil, niečo som vmontoval do motorky, no ale hlavne som nechal všetky kufre doma a nahodil výbavu do 2 roliek. Výsledok – mínus 40kg. Áno, celá bagáž teraz mala do 20kg.

Deň prvý: Rozkoš začína

BA – Sölkpass – Turracherhöhe – Nockalmstrasse – Amlach, 592km, 9h 36m

Nestáva sa mi to, ale ráno meškám. Dlhoročný parťák Vicky ma už čaká, dokonca aj dialničnú známku mi už kúpil. Už nezdržujem, nalepím, štuple do uší, vyrážame.

Ide sa super, Vicky je vpredu a drží vysoké tempo, zastavujeme sa len na tankovanie. Trápenie na dialnici a rýchlostnej ceste netrvá dlho a čoskoro si užívame prvé zákruty na nevysoký, ale i tak zaujímavý Sölkpass (1.790m) – vlastne náš prvý alpský pass od roku 2008.

Hore dávame malý obed a pokecáme s maďarom na x-challenge, ktorý ide aj so psom na BMW stretko. Inak motoriek minimum, ale ako sme zišli zo Sölkpassu a pripojili sa na okresnú cestu, začalo ich pribúdať.

Nasledoval prejazd cez idylickú Turracherhöhe, kde sme došli akurát po daždi, a pokračovali na Nockalmstrasse (2.042m). Zaplatili sme 8€ vstupné (!!!) a hor sa do zákrut. Na týchto širokých asfaltových cestách sa držím hesla „hore racing, dole kochačka“ a tak aj ideme. Vytešujem sa z toho, aká je motorka na škorpiónoch dobrá a zasa klopím až na čižmu – Vicky sa hore pochválil, že tiež.

Na pár miestach sa zastavíme a čítame si popisné tabule - najmä o neustávajúcom pohybe miestnych kopcov.

Troška sa zaťahuje a tak sa už nezdržujeme a najkratšou cestou ideme do jediného zajednaného hotela – Amlacherhof. Cestou si ešte kúpime pár piviek, aby sme sa večer dali do pohody.

Deň druhý: No konečne!

Amlach – Großglockner – Zolnersee Hütte – Naßfeldpass – Studena Bassa – Studena Alta – Plöckenpass – Kotschach Mauthen, 397km, 12h 15m

Prečo konečne? Lebo už 3x sme boli s Vickym pod Grossglocknerom a vždy bolo zlé počasie. Ešte aj včera, keď sme došli, tak sa tým smerom od šiestej až do noci držal tučný oblak. Ale dnes je krásne.

Raňajky sme si dohodli na 7.00 a už okolo 8.30 stojíme na mýtnici. A racing začína! Asfalt je fakt dobrý (veď za tie peniaze, nemôžem si neodpustiť túto poznámku, pretože poplatok 18€ je podľa mňa pomaly škandalózny).

Začíname s Franc-Jozef Höhe (2.369m) – inak viete prečo tento názov? Vždy som si myslel, že je to pomenované po cisárovi Františkovi Jozefovi, ale ono je to po dvoch horolezcoch, ktorí tam prví vyliezli.

Okrem nás sú hore iba 2 motorky a snáď 10 ľudí. Motali sme sa tam vyše polhodinu a užívali si to. Nasledoval Hochtor (2.504m), Fuscher-törl (2.428m) a už sme aj upaľovali cez mačacie hlavy na Edelweiss-Spitze (2.571m) – to všetko za bezchybného počasia a ešte stále malej premávky. Nádhera.

Náš plán pre tento deň je Taliansko, ale nemohli sme si odpustiť prejsť aspoň všetky vracáky na Großglockneri. Cestou dole severnou rampou už bolo jasné, čo sa tu deje v bežný pekný deň – hore smerovali neuveriteľné množstvá aút. Za posledným vracákom sme to otočili a vracali sa na juh. Najskôr opäť racing, ale potom dole kopcom nasledovala kochačka, zastavovanie sa na známych miestach a rozjímanie. Návrat na mýtnicu nám trval asi 3x tak dlho, ako cesta hore.

Großglockner sa dá prejsť za 30 minút. My sme tam strávili vyše troch hodín a stálo to za to. Určite je to miesto, kam sa aspoň raz treba ísť pozrieť.

Za Heiligenblutom sme sa zastavili, ja vyčúrať, no, zaparkovali sme to ehm na takej trávnatej autobusovej zastávke, takže rovno tam som to pustil do kríkov a zrazu sa pri nás zastavil policajt na motorke. Parkovanie na zastávke, močenie na zastávke – aké su za to v Rakúsku pokuty? Našťastie neviem, lebo keď som dočúral, policajta som pozdravil, on s úsmevom odzdravil, zatelefonoval si a otočil to smerom na GG.

My sme začali presun na Kotschach-Mauthen, kde nás konečne mala čakať prvá šotolinová vložka zájazdu – výjazd na Zollnersee-Hütte (1.750m). Hoci základnou myšlienkou celého výletu bol asfaltový oddych, tak toto sme si nemohli odpustiť. A šotolinka to bola parádna!

Celé to začalo úzkymi asfaltovými vracákmi, ktoré sa potom zmenili na úzke šotolinové. Na natlakovaných škorpiónoch som bol troška nesvoj, ale bez pádu sme to dali až hore – prevýšenie 1.100m na 7km!

Pri nádhernom rozhľade sme sa naobedovali. Čas sa krátil a nás ešte čakala jedna neznáma – Passo del Cason di Lanza. Ešte predtým sme ochutnali Nassfeld pass (1.530m), zo severnej strany zalesnený a z južnej s krásnymi výhľadmi a cestou vyrezanou v rozpadajúcich sa skalách.

V Pontebbe to točíme na západ a tabuľa - Passo del Cason di Lanza je neprejazdné. Nevadí, aj tak ideme. Po pár km stretávame motorkárov na motardoch – vraj neprejdeme. Nevadí, ideme. Po asi 10km ďalšia tabuľa, že je to neprejazdné. Pozeráme v gps alternatívne trasy a nič tam nie je, jedine sa vrátiť a buď cez Rakúsko, alebo Taliansko. V každom prípade ešte asi 90km v celkom náročných podmienkach a je asi 5 hodín. A tak to otáčame.

Teraz keď na to spätne myslím, tak ma to štve. Mali sme to predsa len ísť pozrieť, bohvie v akom to bolo stave.

Vicky vybral cestu cez Taliansko a nakoniec to bola dosť pohoda, zvládli sme to asi za 2 hodiny až na Plöckenpass (1.357m). Tu sme stretli 3 Slovákov, ktorí nam dali veľmi dôležitú informáciu, o ktorej sme ani netušili – v nedeľu sú v okolí Cortiny cyklistické preteky a passy budú zavreté. Díky chalani.

Rozhodli sme sa prespať v Rakúsku, (lacnejšie, lepšie jedlo a aj benzín má lepšiu cenu). Po asi polhodinovom hľadaní ubytovania a zmoknutí v búrke nám nakoniec poradila pani pumpárka a našli sme príjemné domáce ubytovanie. Pivo sme kúpiť nestihli, ale domáci pán bol pripravený a tak sme ešte stihli pri dobrom chladenom pivku pozrieť Uruguay – Ghana.

Deň tretí: Nečakaný vrchol

Kotschach Mauthen – Plöckenpass – Monte Paularo - Monte Zoncolan – Prato – Casera Lavardet – Santo Stefano di Cadore – Cima Gogna – Casera Lavardet – Lago di Sauris – Ampezzo – Lago di Sauris – Ampezzo – Forni di Sopra – Longarone – Chiesa, 322km, 11h 21m

Ešte večer sme sa rozhodli, že ráno pozrieme Monte Paularo (2.043m), okolo ktorého sme mali ísť včera večer. Tak ako včera, aj dnes sme si užili prázdny Plöckenpass, ktorý má vracáky aj v umelých tuneloch. Po odbočke na Paularo sa začala opäť krásna cesta.

Mimochodom ani nespomínam počasie – opäť krásne a teplo. Maximálna spokojnosť. Vďaka GPS poľahky nachádzame odbočku na Monte Paularo. Podobne ako na Zollnersee-Hütte sa výstup začína úzkou asfaltkou, ktorá prejde na šotolinu.

Keď sme sa dostali nad pásmo lesa, boli sme očarení. Ľudoprázdne miesto, samá zeleň, výhľady do doliny, jazero, takmer čistá obloha. Cesta vyfrézovaná v kopci, samozrejme bez akejkoľvek ochrany, až na jeden úsek, ktorý bol vystrieľaný v skalnom brale. Jazdili sme, fotili, tešili sa, filmovali. Sem sa ešte musím vrátiť, ideálne stanovať.

Vrátili sme sa na hlavnú cestu a zabočili na Monte Zoncolan (1.750m), čo je rozhľahlé lyžiarske stredisko. Od roku 2007 je výjazd súčasťou cyklistického preteku Giro d’Italia a preto došlo (bohužiaľ) ku kompletnej rekonštrukcii vozovky a na západnej rampe aj ku kompletnej rekonštrukcii tunelov (ešte väčšia škoda) – ja som toto ani netušil a celý čas ako sme schádzali Mt Zoncolan som čakal na tie rozbité a tmavé tunely z cestopisu Zezeho. Že z toho nič nebude mi došlo až pri šikmej veži v Prato.

Filozofická vsuvka – bohužiaľ cesty sa asfaltujú, na „adventure“ jazdcov nikto nemyslí. Aká škoda, lebo hoci je ešte kopec miest, kde sa dá šotolina jazdiť (Ukrajina, Rumunsko, Albánsko...) tak aj Alpy majú čo do seba - hlavne výškou.

Nás teraz čakala pekná, prázdna, úzka a kľukatá cesta až do Casera Lavardet, kde sme odbočili doprava na Santo Stefano di Cadore.

A opäť na nás svieti tabuľa zákazu, tak toto už nie! Musíme to ignorovať, na túto cestu som sa mimoriadne tešil. Po kilometri začína krásna biela šotolina, a opäť zákaz, ani nezastavujeme, až kým nezbadáme robotníkov ako zo strmej hory sťahujú drevo na cestu. Žeby bola cesta uzavretá kvoli tomuto?

Robotník nám ukazuje „poďte poďte“ zatiaľ čo druhý beží pred nami a otvára nám rampu. Keby som nemal helmu, tak by pozerali ako som mal od prekvapenia otvorené ústa.

Sme v raji. Krásna cesta, sme tam úplne sami! Neviem to popísať, proste prekrásne miesto, na rozdiel od Mt Paularo ideme teraz v doline, ale neviem sa toho nabažiť. Povrch je miestami mäkký, ale úplne bezpečný.

Teším sa na zjazd, ktorý popisoval Zeze, ale aj tu civilizácia nezaháľa a už na nás čaká asfalt. Každopádne vracáky sú to slušné a tak ich dávame dva krát – už keď sme tu sami.

Pokračujeme ďalej, aby sme sa cez Laggio di Cadore vrátili na plánovaný okruh k jazeru Lago di Sauris. Je to zaujímavá a kvalitná asfaltová cesta, hlavne východná strana – klesanie k jazeru je s krásnymi výhľadmi zo strmej steny. Nás však už kvári hlad a tak hľadáme vhodné miesto na obed.

Nakoniec sa nám to darí až za jazerom, na ceste Via Sauris, ktorá je pretkávaná dlhými tunelmi. A práve tu, v jednom tuneli som si všimol v skale vystrieľanú odbočku na starú pôvodnú cestu a tak sme sa tam vrátili a rozložili sa. Skúšal som si predstaviť, aká paráda to musela byť, keď ešte neboli tunely. Teraz už bola pôvodná cesta zdevastovaná a zasypaná.

Po obede pokračujeme kolečkom cez Strada del Monte Pura, ktorá nás prudkým výjazdom a cez vracáky vyvedie na skalné bralo, odkiaľ je krásny výhľad na okolie. Hore sa chvíľku pofotíme na Passo Pura (1.428m). Týmto smerom je cesta ku jazeru asi 3x dlhšia, ale zaujímavejšia.

Čas nás však tlačí, ideme znova do Ampezza a znova tou rýchlejšou cestou, pokračujeme v pláne našej cesty na západ do Lorenzago di Cadore, odtiaľ na juh a v Piragu na západ smer Passo Duran (1.605m), kde nám jedna pani poradila ubytovanie. Na konci dediny B&B Moiazza nachádzame. Domáci sú mladá rodina, priateľský a veľmi ochotní. Na večeru sme dostali domáce špagety so sušeným mäskom – no balada. Zapili sme to ochladeným pivkom z bidetu, z balkóna výhľad na Dolomity. Existuje niečo lepšie? Mimochodom, pred 2 týždňami mali 2cm snehu. Domáci pán Andrea nám ešte doniesol na ochutnávku tvrdé z jeho vlastnej produkcie, čo sme neskôr identifikovali ako Rascovicu (po záhorácky Kmínovica). Spolu s pivom sa nám postarala o zábavný večer, vedľa ubytovaní turisti (o ktorých sme ani len netušili) by vedeli rozprávať.

Deň štvrtý: Poznanie

Chiesa – Passo Duran – Passo Rolle – Passo Valles – Passo di Lusia – Campitello di Fassa – Passo Costalunga – Passo Nigra - San Cipriano – Wurzjoch - Tamores – Furkelpass – Lago di Anterselva, 321km, 10h 30m

Dnes sme mali urobiť cez 300km v okolí Cortiny di Ampezzo, lebo cez Dolomity sme v minulosti iba križovali počas našich výletov do západných Álp. Lenže, ako som už spomínal, chalani na Plöckenpasse nás upozornili, že dnes sú tam preteky. Andrea nám to včera na Internete pozrel a potvrdil – všetky cesty okolo Cortiny budú uzavreté. A tak sme sa vybrali inou trasou.

Vicky ešte ráno kúpil sedmičku rascovice a mohli sme vyraziť. Passo Duran ma nejako neuchvátil, ale možno to bolo iba mojím pocitom, lebo doobeda som nemal dobrú náladu. Najhoršie to bolo cez Passo Rolle (1.984m), lebo hoci bolo iba okolo deviatej, premávka tam bola neskutočná, vracáky sme išli na jednotke, slnko pálilo. Hore nebolo kde zastaviť. O deviatej! Ináč je Rolle veľmi pekný pass. Treba ísť inokedy.

Na mape som našiel pekne vyzerajúcu cestu kulminujúcu na Passo di Lusia (2.056m), ale najskôr sme si ešte na otočku dali príjemný Passo Valles (2.032m), ktoré nebol taký preplnený.

Odbočku na Passo di Lusia sme nevedeli nájsť, hoci nám okrem gps radili aj domáci. Jej začiatok bol totiž zničený (asi povodňami) ale domáci vraveli, že dá sa tam dostať. Najskôr sme sa ocitli na sľubne vyzerajúcej šotolinke, ale tá čoskoro končila turistickým chodníkom. Nakoniec sme oficiálnu odbočku našli, aj so smerovou tabuľkou.

Passo di Lusia bol balzamom na moju dušu, strašne som si to užil, biela šotolinka bola vedená lúkami lyžiarskeho strediska, pár prudších výjazdov, lúky, výhľady, kvety, proste všetko ako má byť na dovolenkovú pohodu. Toto je ten pravý zážitok, keď nie je okolo vás 100 motoriek a nemusíte sa náhliť. Nechal som Vickyho ísť popredu a s otvoreným plexi som nasával zážitok.

Po pohodovom zjazde sme išli vyskúšať ešte jedno miesto – prejazd od Campitello di Fassa. Na mape vyzerala cesta sľubne - v zime neudržiavaná, avšak bola uzavretá. Ani sme nerozmýšľali, že by sme to riskli (no, trošku aj hej), ale cesta bola vsadená do národného parku a pred ceduľou zákazu parkoval kopec talianskych áut. Aj domáci, ktorí sa pri nás pristavili nám povedali, že treba povolenie, inak neodporúčajú.

Vrátili sme sa teda na našu pôvodnú trasu, kde sme prešli dva passy – Passo di Costalunga (1.752m) a Passo Nigra (1.690m). Oba boli zasadené v krásnej scenérii, ale taktiež tam bolo dosť premávky – na Passo Nigra sme chceli dať obed, ale nebolo kde zastaviť. Podarilo sa nám to až na odpočívadle pri zjazde západnou stenou. Tu si ku nám sadli asi piati budúci Rossiovia – zatiaľ ešte len na skútroch, ale bolo vidno, že to majú v krvi – a majú kde trénovať.

My sme potom pokračovali do údolia k brennerskej diaľnici a na počudovanie to bola krásna trasa, rýchla s prehľadnými tiahlymi zákrutami a vyľudnená. Už keď sme sa blížili k údoliu, teplota začala stúpať. Dole na mňa Vicky kričí „36 stupňov!“ – takže asi tak. Vetrák bol pri rýchlosti pod 60km/h v permanencii.

Našťastie peklo netrvalo dlho a už sme stúpali smer Wurzjoch.

Wurzjoch (2.004m) bol zvláštny pass, ale prekrásny. Bol akoby zasadený v parku a na veľmi úzkej, žiaľ asfaltovej ceste. Západný zjazd už bol klasickejší a aj vracáky sa našli. Tu som už bol fakt unavený, ale musel som sa vzchopiť, lebo ešte nás čakala jedna cestička, tiež neupravovaná v zime. Vedeli sme, že ideme do mierneho rizika, lebo ak to bude neprejazdné, nadbehneme si kopec kilometrov, ale na mape to vyzeralo super, a tak sme išli. No a čím ďalej sme išli, tým bolo podľa okolia a množstva peších turistov jasnejšie, že tá cesta bude tiež uzavretá. A tak aj bolo, bol to čistý národný park – samozrejme nedalo sa nám neopýtať sa, či si nemôžeme spraviť kolečko – a odpoveď opäť tá istá, bez povolenia nie. Ale tá trasa vyzerala super. Hore bolo sedlo Col de ra Machina, cesta bola vybudovaná, ako inak, pre vojenské účely a hore na sedle bola postavená najvyššie položená pristávacia dráha pre ultralighty – tak hlásal miestny sprievodca.

Pofotili sme sa ešte a rozhodli sa, že dnes už potiahneme až do Rakúska a uvidíme čo potom. Našou ďalšou zastávkou malo byť sedlo Staller Sattel, avšak predtým sme ešte prešli Furkelpass (1.789m), ktorý je súčasťou lyžiarskeho strediska a hore má umelú nádrž.

Tesne pred Staller Sattelom začalo jemne pršať. Východná rampa tohoto sedla je striedavo jednosmerná (pomocou semafóru), smerom hore to púšťajú iba 15 minút v rámci hodiny. My sme došli polhodinu pred štartom, kropilo celkom dosť a tak sme to zapichli v penzióne hneď pri štarte.

Večer Vicky pozerá moje mapy a pýta sa ma – gesperrte strecke znamená v zime neudržovaná?

Deň piaty: Premenlivý návrat

Lago di Anterselva – Staller Sattel – Tauerntunnel – Kaprun – Zell am See – Dientner Sattel - Bischofshofen – Salzburg – Bratislava, 649km, 9h 48m

Večer som sa pýtal domácej pani, že ako bude. Povedala, že krásne, tak sme si dali každý tri pivá a naplánovali cestu domov. Najskôr sme chceli ísť juhom, ale Vicky, že chce ísť severom, tak prečo nie.

Ráno chcalo. Potupne som vybalil membránové nohavice, nepremokavé ponožky, zbalil dres. Lenže kým sme sa najedli, pršať prestalo, dokonca modré bolo vidieť, a tak som dres vybral a ostatné zbalil. Než sme vyrazili, zasa pršalo. Nevadí, ideme v „suchých“ veciach, na druhej strane bude určite pekne.

Na „štart“ Staller Sattelu (2.052m) sme došli keď už svietila zelená. Napriek dažďu veľmi pekné miesto a kvalitný asfalt, vďaka semafórovému systému to človeka pokúša nakladať tomu – tak pozor, lebo včera večer som videl, ako to Talian na aute bez okolkov šmykol na červenú.

Hore pekne nebolo, ale aspoň nepršalo. V prvej obci som natankoval, a za krásnu cenu (1.1€ miesto talianskych 1.4€). Až do Kaprunu nás sprevádzal občasný dážď, takže som šomral, že na čo som si kúpil nepremokavé ponožky, keď ich mám v nepremokavej rolke a v čižmách vodu... Zima však nebola, okolie bolo pekné, cesta rýchla a tak sme si to užívali.

V Kaprune sme chceli vybehnúť hore na nádrže elektrární, ale nechceli nás tam pustiť (iba autobusom), tak sme to otočili a nabrali kurz domov. Nešli sme však priamo na diaľnicu, ale do Bischofshofenu po zadných cestičkách. Odporúčam tento úsek, najskor sme išli hore na kopec cez prechod Dientner Sattel (1.342m), a potom cestou zasadenou v údolí, obklopenou strmými skalami a zalesnenými vrchmi. Až na ten dážď tam bolo fakt pekne.

No a potom diaľnica, asi 3x sme zmokli a oschli, a šťastne dorazili domov.

Na záver ešte pridávam profily trás. Profily mi nešli spojiť do jedného dňa, takže takto po jednom. Aspoň je pekne vidieť každodenné stúpania a klesania - prvý deň Sölkpass a Nockalmstrasse s dvoma vrcholmi, druhý deň Grossglockner, tretí deň Plöckenpass, Monte Paularo, Monte Zoncolan, oblasť okolo Lago di Sauris, štvrtý deň hneď ráno Passo Duran a potom séria passov a prudké klesanie do doliny s následným výjazdom na Wurzjoch, a napokon posledný deň s ranným Staller-Sattelom, odbočkou na Kaprun, na záver Dientner Sattel a potom už len klesanie domov.

Partneri: www.kotol.sk, www.remy.sk