Naša príprava spočívala vo výbere zaujímavých ciest, miest a priesmykov podľa Google maps a cestopisov na MR. Cez zimu som si kúpil textilné brašne práve pre túto akciu a nemohol som sa dočkať, kedy ich použijem. Ako padol prvý návrh na konkrétny termín padli aj hrdinovia, čo sa s účasťou dušovali. No nevadí, naše plány to už neohrozí. Finálna zostava: ja (mzetz150) a brat KaTeM.

1. Deň 16.6. (Rajec-Gusswerk)

Typicky zle prespaná noc pred odjazdom. SHMÚ predpoveď počasia na SK nejasná. Nakoniec padlo rozhodnutie a okolo 8 balíme. Posledná kontrola všetkých vecí a vyrážame. V PB sa stavíme pre vytlačené cestovné poistenie. Ja veziem 2 plné textilné brašne, plus dôležité veci v ruksaku. KaTeM vezie seba, kreditku a hrebeň :D. Strádujeme si to po D1 do BA, trošku pohadzuje, ideme v pohode 100-110km/h. Pred obedom prechádzame BA a razom sme v Kittsee práve na obed. Keďže sa pripomenul aj žalúdok ohrievame domácu pizzu na mojom motore.

V Parndorfe Andrej hľadá benzínku, ja hľadám kadibúdku. V Eisenstadte je už teplo, narozdiel od SK. Cesty sú plné a dávam krátky oddych v poli. Pollstich, Permitz. O 16:00 sme na Alpengasthof Kalte Kuchl, fotíme sa pri Gasthofe a v prvej zatáčke vidíme ako to „položil“ motorkár, ktorý išiel oproti nám.

Tak obozretne prechádzame cez prechod. KK sme zhodnotili ako zradný. Je rýchlejší ako passá a na prvý krát nepredvídateľný – chýbali značky zákrut. Andrejovi to ale nestačilo a dáva si KK ešte raz. Na druhej strane sa ale začína zaťahovať a v niektorých dolinách je búrka, s ktorou sa následne hráme na naháňačku. Nakoniec sme jej utiekli po lesnej ceste na Hubertussee.

Robíme pár fotiek, po mokrej ceste míňame Mariazell Mariazell - Bazilika narodenia Panenky Márie, skracujeme si trasu a vypúšťame Leoben a Bruck and der Muhr. V Gusswerku hľadáme ubytko a nie sme sami, hotel je drahý, pokračujeme na Wildalpen Wildalpen - cesta 24 a napokon nachádzame Gasthof o 19:00. Cena je rozumná, dojedáme zásoby, fotíme historickú MVE a plánujeme trasu na druhý deň.

2. Deň 17.6. (Gusswerk-Innerkrems)

Vstávame skoro. Vyrovnáme účty a vyrážame na Wildalpen. Vychádza slnko a dolina je miestami zahalená v hmle – túto cestu odporúčam. V mestečku za WA stretávame na benzínke gang historických motocyklov z DE. Nepodarilo sa im ani nám dohodnúť s tankovacím automatom. Kávomat je zhovorčivejší, ale motorky na kávu nejazdia. Spolu s Nemcami ideme do najbližšieho mesta, kde spoločne tankujeme. Smerujeme na Liezen, kde chytáme dlhú zápchu a horko. Pomaličky predbiehame kolónu a dostávame sa na začiatok, kde sa opravuje cesta. KaTeM konštatuje, že sme prasce jedny dopotené. Obedujeme u pani v rodinnom hoteli, Wienerschitzel mit Pommes. Stúpame do hôr, Solkpass Sölkpass – krásny, až na ten obľúbený Rollesplit (vysypaný piesek – akože oprava, ktorý sa s horúcim asfaltom lepí na kolesá i celú motorku a zároveň ostreľuje ostatných účastníkov premávky). Na vrchole narážame na neoznačené zákruty a vyschnuté jazero. Drážky nášho dezénu nás vedú okolo krásnej rieky Muhr a cestu do St. Michael si skracujeme cez Katschberg pass Katschberg Pass (1641 m), kde sú 15% klesania a prázdna cesta. V Katschberg stretávame prvú aj poslednú policajnú hliadku v zahraničí. Merali, našťastie sme dodržovali. Po ťažkom presviedčaní prehováram Andreja na Maltu.

Došli sme na koniec doliny a stále frflal ako stará baba. Na mýtnici som ho pozval. Cesta hore je úžasná, keby sa dalo, tak sa s ňou ožením : ). Zastavíme sa na semafóre kde svieti 20 min wartezeit. Andrej sa rozhodne otočiť to ešte raz. Ja fotím vodopád na vyhliadke. Z 20 min sa zrazu stalo 13-7-2 a go. Andrej to nestihol. Nuž idem sám. Cestu si užívam a čakám ho hore, robím fotky z priehrady, študujem tabule.

Spoločne ideme späť. Špecialitkou je mokrý tunel so zátačkami. Tankujeme a kupujeme diaľničné známky. Chceme ísť na Nockalmstrasse, ale v noci je uzavretá pre motorky. Ubytujeme sa v Innerkrems u babičky Bergmannovej. Spokojne zaspávame so sliepkami, nevediac čo nás čaká zajtra.

3. Deň 18.6. (Innerkrems-Belluno)

Ráno vstávame s kohútmi. Dáme si skvelý Fruhstuck. S plným bruchom a plní síl vyrážame na Nockalmstrasse Nockalmstrasse. Cestu si užívame lebo ráno je prázdna a výhľady sú krásne. Fotíme, kocháme sa. Schádzame do Reichenau.

Nedorozumením sa dostávame na Falkertsee Falkertsee, ale nie je čo banovať je tam krásne. V Paternione hustne premávka. Horským prechodom pokračujeme do Herrmagoru – krajina a kultúra Ztalianovitieva. V Herrmagore na benzínke stretávame gang skútristiek v šatičkách, natankujú za 3 E a so bzukotom včeliemu úľu vlastným zmiznú. Posledný pass v Rakúsku (Naßfeld) Nassfeld Pass (Passo di Pramollo) je úplne skvelý, klopím to čo mi brašne dovolia :D. Sme na vrchole a začína sa útrapa menom Taliansko, nadol je len cesta 3. triedy a pochybnej kvality.

Hneď za vrcholom sa porúča aj navigácia a odmieta navigovať v Taliansku, preto sa strácame hneď v prvom mestečku. Tolmezzo, Villa Santina – dávame si pizzu a oddychujeme v tieni. V budove je krásnych 33°C, motorky sa rozpaľujú vonku. Ešte šťastie že moja motorka nie je vybavená núteným chladením chladiča, inak by som mal výčitky, že sa prehrieva. Pohybujeme sa v okolí Ampezzo a trielime na passo Rest Passo Rest, navigácia 0 bodov. I keď to názov evokuje, moc rest to nebolo. Nedoporučoval by som tam ísť na večer (dlhý úzky pomalý). Prechod sa trochu preťahuje. Tramonti di Sopra – navigácia už nevie v ktorej krajine sme, blúdime po SP62, kde dostávam krízu, trápime sa. Som vyšťavený a unavený z tepla. Našli sme pochybné napájadlo, možno zvieracie v Andreis. Pred pitím sa okúňame, ale Andrej tam vstrčil hlavu a napil sa ako ťava. Keďže sa mu nič nestalo, tak som sa napil aj ja : ). Nachádzame cestu SP251 – ktorá je úžasná. (Bárcis, Lago di Bárcis) Okolo Lago di Barcis, cesta SR251 . S poslednými lúčmi slnka sme dorazili do Belluna, kde sa začala kalvária s ubytovaním. Nakoniec sme sa nejak dorozumeli a poslali nás do IGLU (zmrzlinárne) na privát. Človek by nečakal horko na izbe v zmrzlinárni. O 10 večer bolo ešte 28°C. Talián chcel za cimru 27 E bez fruštuku za osobu. Pred spaním škrtáme odvážne plány jazdenia po Taliansku, aby sme sa vrátili do konca schválenej dovolenky. Andrejovi sa dnes pokazil mobil, vypol sa a zostal mŕtvy. Odvtedy len posmrtné vibrácie a displej čierny. Taliansky zmätok bol asi silné kafé na severskú Nokiu. Celodenná navigácia ostáva už len na mojom telefóne.

4. Deň 19.6. (Belluno-Grappa-Chisaforte)

Opäť vstávame s hydinou, vyrážame na plné cesty, tankujeme drahý italský benzín. Kotúľame sa na Feltre a potom smer Passo Grappa. Krajina je južnejšia, cítiť vnútrozemie, sucho a teplo. Stúpanie na Grappu je dlhé ale rýchle. Na vrchu nás privítajú horské lúky, kde nachádzame Zimmer frei. Nasleduje niekoľko km prejazd po horských lúkach, krásna scenéria, vojenský vysielač a výhľad do hlbokého údolia.

Naopak klesanie je dlhé a únavné, ostré zatáčky so štrkom a to teplo... Bassano del Grappa – útrapa pokračuje, rušíme ďalšie cesty v danom pohorí, v horúčave a silnej premávke smerujeme do Treviso, Porderome a Udine. V Tarcente si dávame okruh v Julských alpách po hranice so Slovinskom, cesty sú krásne ale pomalé, neoznačené a dlho mimo civilizácie. Cesta bola tak na 2-ku, 30-40 km/h, nestretli sme žiadnych ľudí, ani autá. Navigácia sa stratila, a smerové šípky posielali do dedín, ktoré nie sú ani v autoatlase. Dochádza nám benzín, skracujeme okruh a sme radi že sa nám na výpary a s vypnutými motormi podarí zplachtiť do Attimis. Tankujeme na benzínke, ktorú obsluhuje talianský Argentínčan a nemožno sa s ním dohovoriť kde je pizzeria. Nakoniec vlčíme v Tarcente. KaTeM zdraví motorkára, ktorý si to následne s Banditom ustelie na prechode pre chodcov, kde dostal šmyk na predné koleso. Po večeri rušíme pomalé okruhy v Julských alpách a presúvame sa po peknej strade SR13 cez Moggio do Chiusaforte. Tu sa ubytujeme u vydridušky, čo nevie ani po EN, DE ani posunky. Platíme 30 E/os – hold prišli sme neskoro a žiadne iné ubytko nebolo. Na ubytovni sme sami. Večer si prejdeme podhorské mesto, vyfotíme rieku a dojedáme kaizerkové zásoby.

5. Deň 20.6. (Chiusaforte –Nova Gorica- Jadranovo)

O 7 vstávame ako Bob a Bobek, balíme sa a mažeme reťaze v hesle „kdo maže ten jede“. Po krásnej SP76 smerujeme do Slovinska na Passo di Predil Passo di Predil, priesmyk do Slovinska (za zmienku stojí vracák v tuneli). Scenéria a vychádzajúce slnko je úžasné.

Podľa informácii z motoride, táto značka upozorňuje na rekord miestneho jogurťáka, ktorý to položil a ešte 6 km sa šúchal! Obrovská radosť keď opúšťame Taliansko a vstupujeme do Slovinska. Hneď odbočka na Mangart Priesmyk Mangart, ale kača páľené - je tam zákaz vjazdu motorových vozidiel. S dlhým nosom klesáme na Bovec. V kempe stretáme peknú SlovEnku : ) - Andrej sa čuduje, že je tým „Slovincom“ dobre rozumieť. V Kobaride ideme navštíviť Kobaridské múzeum WWI Múzeum 1. Svetovej vojny Kobarid – ako sme sa dočítali v jednom cestopise. Pani je veľmi ochotná a múzeum je vskutku zaujímavé. Konečne som sa dozvedel kto bol v 1.Sv.Vojne s kým a proti komu!

Pokračujeme do Mostu na Soči. Pri moste oddychujeme a ohrievame si starú pizzu na motore.

Vraciame sa na horskú cestu nižšej kvality, ktorá je nudná a pomalá (tu sme nevediac minuli horské múzeum WWI). V kanáli sa pripojíme späť k Soči a štrádujeme si to do Novej Gorice. V tom speku stíhame posledný vstup do Škocjanskej jamy Jaskyňa Škocjanske Jame (UNESCO) (12°C) - ktorá bola nádherná a doporučujem všetkým. To vstupné stojí za to! V jaskyni som bohužiaľ stratil puzdro na mobil – ak ho nájdete prosím prineste mi ho : )

Ďalej Kozinec, Novi Grad, Rijeka (HR) – v meste sa motáme s navigáciou skoro 2 hodiny. 21:30 sme dorazili do Jadranova. A hneď pri značke nás odchytila bábuška a máme krásny apartmán za 35 E na noc. Zjednali sme na 2 dni. Vybalíme motorky, sprcha a spať, zajtra je oddych.

6. Deň 21.6. (Jadranovo)

A na šiesty deň oddychoval-i. Ja spím čo to len dá. Na 11 sa dotrepeme do obchodu, kúpim chleba, opaľovací krém a Colu. Okolo obeda sa dovezieme na motorke k moru.

Je tu pohodička, ale vďaka prameňom sa mieša 25 a 12°C voda. Sú to mierne šoky. Poplávame, pozrieme pláž, Chorvátky a najeme sa v reštike. Andrej zisťuje že reťaz melie z posledného a tak u dedka z apartmánu opravujeme motorku. Napíname reťaz – nástroje : (Kľúč, WD40, dlhá hrdzavá tyč).

Dedko z ubytovania je veľmi zhovorčivý, rozumie nám po Slovensky a rozpráva nám samé zaujímavosti. Núka nás cigaretami a chce aj uliať. Dokonca nám požičal notebook, aby sme si stiahli fotky z foťákov a videá z kamery na USB-flash disk! Poobede dáme ešte jedno plávanie a večer pred západom sa vyberieme na výlet na Krk, na ktorý sa musí cez platený most. Krk bol sám o sebe pekný ale tá večerná doprava bola nenormálna. No aspoň sme vyskúšali nové žiarovky v svetlometoch – Osram Super Tuti Fruti White Blue Power Night Breaker.

Večer sa vrátime na apartmán a plánujeme ďalšie trasy. Vo správach dávajú prívalové dažde tak skracujeme výlet, rušíme Maribor a skracujeme Slovinskú časť.

7. Deň 22.6. (Jadranovo-Ljublana-Vršič)

Vstávame o 8:00, odchádzame z ubytka, lúčime sa s dedkom. Na cestu sme dostali balík bôbového lístia. Znovu blúdime v Rijeke. Prechod do SLO je uzavretý a musíme ísť na upchatý hlavný ťah. Navštívime jaskyňu Postojna Jama motoride.sk/?waypoint=1000 – ktorú výrazne nedoporučujem.

Aj keď sme to uhrali na študentské vstupy, bolo to drahé a hodne masové. Jaskyňa bola krásna, ale hnali tam 400 ľudí ako ovce bez výkladu. Uvážili sme, že by bolo nemorálne platiť aj parkovné za motorku a tak sme to strihli medzi kvietky a rýchlo ušli – možno po nás ešte Parking-man pátra :D. Ešte na chvíľku sa otočíme ku krásnemu Predjamskému hradu Predjamsky zámok, Postojna – ale dnu nevstupujeme, aj tak sme strávili už veľa času v jaskyni ... Začína pohadzovať a rýchlo smerujeme na Ljublanu.

Fúka nepríjemný bočný vietor, dávame si extra pálivú pizzu a prvý krát za výlet máme free wifi (snoríme predpoveď počasia na mobile). Pokračujeme na Tržič a konečne stúpame do hôr. Naše kroky vedú na jazero Bled.

Nebyť tej studenej vody, tak namiesto dovolenky k moru idem tam. Kvôli Andrejovi vypúšťame Bohnijské jazerá Jazero Bohinj – vrátime sa o rok. Začína sa stmievať, trochu blúdime v Triglavskom národnom parku. Tu sa asfaltka zmenila na makadam asi na 10-12 km (sme zaprášení ako z Dakaru). Bahniakovi Andrejovi to nevadí, ale motorky sa sťažujú. Stúpame na Vršič, no výrazne sa ochladilo a cesta je po búrke. Slovinci to majú vymakané a do všetkých vracačiek nainštalovali biker-friendly mačacie hlavy. Cestou nás predbiehajú 2 Česi, s ktorými na sedle dávame pokec.

Minulú noc spali na hulváta pod motorkami, a dnes sa pripoja k nám v hľadaní privátu. Zostup z Vršiča je krásny - plný zátačok. Hneď pod Vršičom nachádzame ubytko u babičky za 15 očí v staručkom domci nad riekou Soča. Večer ešte kecáme s českými cestovateľmi a pučíme sa od smiechu.

8. Deň 23.6. (Vršič – Villach – Viedeň – BA – domov)

Budíček a trasa je už jasná. Slovenské raňajky a pohľad na Soču.

Bratři ešte jedia a my štartujeme popredu. Smerujeme na Bovec a naposledy váhame pred odbočkou na Mangart.

Potom už len Passo di Predil, Tarvisio, Rakúsko, tankujeme a vo Villachu vybehneme na diaľnicu. Keďže nás čaká dlhý presun po diaľnici na naháčoch bez štítu, znižujeme cestovnú rýchlosť na 110 km/h, diaľnice sú prázdne takže neprekážame. Počasie sa zhoršuje, pri Grazi dávame pauzu a ohrievame pizzu na motorke. Starší rakúsky pár na motorkách pochváli moju GS – vraj je to dlho sériovo vyrábaná motorka, veľmi obľúbená a spoľahlivá (spomína niečo o pól milióne kusov). Pani má ER5 a pokukuje po Andrejovej ER6n – a najradšej by už ďalej pokračovala na nej. Potom je už cesta prostá, do Viedne, kde asi 60 km pred poriadne zmokneme. Vo Viedni prestane pršať, tak zhadzujeme nepremoky a sušíme sa vo vetre. Podvečer dorazíme do BA, kde po prvých 10 km stretneme 3 bláznov v autách (aha už sme doma). Cestu po D1 strpčuje protivietor, oddych si vyberáme pri TT a TN. Nakoniec sme šťastlivo doma.

Záver

Spolu to bolo 2900 km, 8 dní, 5 štátov, 3x pizza, Wienerschnitzel.

Celková priemerná spotreba mojej GS 500 E (s brašňami) bola 3,53 L/100km, Andrejova ER6n sa dostala tesne pod 4 L/100km.

V sezóne 2014 sa chceme vrátiť a poriešiť resty, ktoré nám v Slovinsku zostali.