Prečo Omán

Asi nemá zmysel začať tento cestopis ničím iným, ako odpoveďou na základnú otázku – prečo sme si vybrali Omán?
Vždy ma to ťahalo do hôr, do výšok, ale odkedy sme s Rišom a Vickym skúsili Tunisko, vedel som, že ešte chcem na motorke zažiť pustatinu a púšť. A jazdiť v poriadnom piesku!
Rozhodnutie bolo jednoznačné – pôjdeme do Maroka. Lenže práve v tom čase som sa spoznal s Matsom a videl jeho video z Ománu. Bolo to dych vyrážajúce. Samozrejme, hneď sme sa zasnívali, a kvôli financiám zavrhovali ako nereálne. No Mats nás presvedčil, že finančne to nie je oproti Maroku až taký rozdiel.

A tak sme si vyše 2 rokov počkali, aby sme sa rozhodli (a našetrili). Ako to už býva, udalosti zrazu nabrali rýchly spád. Ani sme sa nespamätali z dovolenky v Toskánsku a už tu bol august. Nakontaktoval som sa na prepravnú spoločnosť, ktorá mala zabezpečiť kompletný servis. Zabralo to dosť času, kým sme si objasnili všetky detaily. Navyše došlo ku zvýšeniu ceny, a tak som zjednával a vyčkával. Nakoniec sme to uzavreli k aspoň čiastočnej spokojnosti oboch strán a poslali sme peniaze.

Termín nakládky bol dohodnutý na 7.10., takže zrazu sme mali menej ako 6 týždňov na to, aby sme pripravili motorky. Ono sa to zdá ako dosť času, ale viete ako to je, človek všetko necháva na poslednú chvíľu, cez týždeň sa toho moc spraviť nedá a víkendov je málo...

Bolo treba urobiť servis motoriek - všetko vizuálne skontrolovať, vymeniť olej a filtre, niekto nastaviť ventily, prezuť a dať nové duše, vyčistiť všetky možné konektory, všetko poriadne dotiahnuť... Nezdá sa to veľa, ale keď to má byť urobené poriadne, tak sa čas naťahuje. A motorky museli byť 100% v poriadku, pretože v Ománe autorizované servisy s dielcami nie sú, jazdia tam iba skútre, t.j. nič sa tam nedá zohnať.

Medzi tým ešte zháňať letenky, pneumatiky, náhradné diely, vybavenie lekárničiek, nechať navrhnúť a vyrobiť nálepky, niekto potreboval kúpiť stan, iný karimatku, no kopec ďalších drobností, ktoré sa odkladajú na neskôr a potom je z toho stres :-)
Vďaka KTM Bratislava sme dostali k zapožičaniu najdôležitejšie (s)potrebné drobnosti - brzdové a radiace páčky, palivové filtre a pod.

Mňa ešte 2 dni pred odvozom čakala predčasná návšteva STK, lebo termín mam v januári a motorky sa mali vrátiť až v apríli. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré - iba vďaka tejto povinnosti som zistil, že mám batériu KO. Našťastie Peťo expresne vybavil novú. Konečne sme teda mohli motorky vtesnať do sponzorského Vita z Motor-Car Bratislava a Peťo s Rišom si dali 1.500 kilometrové kolečko do Nemecka.

Omán

Ománsky sultanát sa nachádza v Ázii, na Arabskom polostrove. Susedí so Spojenými Arabskými Emirátmi - tí sú v pohode, so Saudskou Arábiou - tí sú už pomerne ortodoxní moslimovia a už to nie je taká pohoda, ale do politiky im nikto nekecá - majú 10% svetových zásob ropy. No a potom je tu Jemen. Tam je žiaľ občianska vojna, úraduje tam Al Kaida a navyše ich Američania bombardujú dronmi.
Z druhej strany je Omán obmývaný Arabským morom.

Ako aj iné krajiny tejto zemepisnej šírky, aj Omán má veľmi bohatú históriu s vykopávkami z neskorej doby kamennej. Pre nás je dôležité to, že Omán síce je moslimský štát, ale z Arabského polostrova je najviac umiernený - a pre cudzincov bezpečný. Jeho rozloha je obrovská - takmer 87% z rozlohy Nemecka, pričom však má len okolo 3 mil. obyvateľov (Nemecko 80 mil.)
Čiže je to veľká a prázdna krajina, relatívne prosperujúca, relatívne slobodná – ale hlavne najbezpečnejšia v regióne.

Mesiac pred odchodom sme si dali s Matsom stretko a pripravili sme plán, ktorý som neskôr zakreslil do gps. Do papierovej mapy, ktorú sme tiež brali, sme navyše zakreslili dôležité miesta ako pumpy, dobré miesta na kempovanie a dôležité obchody pred dlhšími presunmi.

V predvečer odchodu sme všetko balili, a tak sme postupne prichádzali na to, že sa nám do rolky všetko nedá pomestiť :-) Čiže napr. ja som musel cestovať v čižmách, inak som sa zbaliť nevedel. S motorkami sme totiž nemohli poslať aj výstroj. Mohli sme na nich nechať iba tankvaky s náhradnými dielcami. Všetko ostatné – osobné veci, oblečenie, helma, chrániče, chlast, kempová výbava – všetko sme museli niesť so sebou. Ja som bol na váhovom limite aj s rolkou, aj s ruksakom, a na krku ešte foťák... baba na checkine niečo brblala, že to už je naozaj maximum. Prečo to spomínam?

Pri presune do Ománu sme v Zürichu mali asi 4 hodinovú prestávku. Kecali sme, pili pivo, Peťo nám hovoril vtipný zážitok za zážitkom, napr. ako raz nestihol lietadlo. Veľmi dobre sme sa tam cítili, až sme sa pozabudli a k terminálu sme sa vybrali dosť neskoro. Lenže sme nevedeli, že náš terminál nebol v hale, kde sme sedeli, ale kdesi úplne inde - museli sme sa najskôr presunúť podzemným vlakom, na ktorý sme museli počkať, potom si odstáť rad na pasovú kontrolu a ešte prejsť na úplne opačný koniec letiska – čo bolo vyše 500m.
Ten záver, to sme už bežali, ja so 7 kg ruksakom na chrbte a v MX čižmách, chalani na tom boli podobne. S vypľutým jazykom sme to ale len tak tak stihli. Asi to bola predzvesť, čo nás v Ománe čaká.

Ale ja som vlastne nepovedal, že prečo sme si vybrali ten Omán.
Základné atribúty som už spomenul – relatívna sloboda a bezpečnosť. Je to asi jediná krajina v tejto časti sveta, kde sa ešte dá normálne a slobodne cestovať.

Navyše, Omán má na svojom území najväčšiu pieskovú púšť na svete Rub-Al-Khali, vysoké hory, hlboké kaňony, nekonečné pláže a asi najlacnejší benzín na svete. Dá sa tomu odolať?

Plánovanie trasy

Mats je chalan z Rakúska, ktorý bol v Ománe už 3 krát. Je macher na mapy a plánovanie, a Omán má prejdený veľmi dôkladne. Dokonca si do Garminu vyrobil vlastný mapový podklad, len škoda, že som to večer pred odjazdom nechtiac zmazal. Zároveň je veľmi dobrý jazdec a aj z tohoto pohľadu boli jeho rady neoceniteľné, lebo vedel, na ktoré cesty nás môže poslať, a čo by bolo pre nás už príliš veľa. Išli sme teda po trase, ktorú nám navrhol Mats.
Ako mapový podklad do GPSiek sme použili voľne šíriteľnú mapu z portálu Open Street Maps.

Pre zaujímavosť Matsove fotky z Ománu a z Južnej Ameriky, odkiaľ sa vrátil minulý rok. To nás tiež nahlodáva...

Príchod do Ománu

Keď sme o polnoci vystúpili v Muscate, hlavnom meste Ománu, to bola paráda. Bolo príjemne teplo, asi 22 stupňov.
Posledné týždne pred odchodom som pociťoval napätie. Na jednej strane som sa veľmi tešil a nevedel sa dočkať, na druhej strane všetky tie prípravy, balenie, práca, no a hlavne to očakávanie, v akom stave sú motorky. Po príchode do hotela sme do seba hneď kopli poldeci, krátko pokecali a nevedeli sa dočkať rána.

Po skvelých raňajkách hneď vyrážame smer industriálna štvrť, kde majú byť motorky. Nie je to ďaleko od hotela. Netrvá to dlho, a už ich vidíme! Veľmi zaprášené (bol to sklad dreva, aj s pílou), ale sú tam, a to je hlavné. Napätie vrcholí, či sa nám všetkým podarí naštartovať. Nervózne pripájame batérie. Na 690tkách to majú poruke, ale my s Rišom to nemáme také jednoduché, lebo sú skryté pod motorom za šusplechom.

A už aj ktosi naštartoval svoju chrchlavú 690 a vzápätí hučia ostatné dve. S Rišom na seba pozrieme a prevrátime očami, až napokon našou 2 valcovou symfóniou konečne prehlušujeme chrchoty jednovalcov :-)

Je teda na mieste, aby som predstavil náš tím:
Vicky, Babci (Rišo) a ja sme stará partia. Vicky ide na novej KTM 690R, Rišo a ja na našich starších KTM 990tkách. Peťo a Roman sú naši dlhoroční kamoši, obaja idú ako Vicky na nových 690R.

V hoteli sa rýchlo balíme, nahádžeme to na motorky a vyrážame na cestu. Na cestu okolo Ománu!

Prvé kilometre

Cesta Muscatom ide vďaka obchvatu rýchlo. Zastavujeme sa na prvej pumpe a tankujeme benzín priaznivej ceny: cca 20 centov za liter 100 oktánového. Je príjemne teplo, zamračené, máme natankované a všetko je super.

Po pár km sme už na kraji Muscatu a smerujeme do hôr, kde asfaltka čoskoro končí. Je to neuveriteľné, že rozvinuté mesto a divočinu, kde voľne behajú divé ťavy, delí len 20-30 kilometrov.

Teraz sme jazdili po klasických šotolinových cestách. Vyšli sme na kopec, aby sme vzápätí zišli dolu do Wádí, a tak stále dookola, čo bolo fajn, lebo sme mali čas zvyknúť si na naše stroje a dostať sa do pohody.
Začalo jemne pršať, nie moc, ale spomínam to, lebo ma to prekvapilo. Vôbec som niečo také nečakal. Veď sme odleteli do púšte, a tu prší?!

Wádí

Wádí je všeobecné pomenovanie pre údolie, ktorého dno tvorí väčšinu roka suché riečisko. Voda v ňom sa nachádza iba počas silnejších dažďov*. Zem v Ománe je najmä kamenistá, ktorá neabsorbuje vodu, čiže v období dažďov sa tu vyskytujú bleskové povodne – voda sa nevsaje, iba odteká. Vďaka silným prúdom dná wádí obsahujú rôzne naplaveniny, najčastejšie sú to kamene, štrk a piesok.

*existujú aj Wádí, kde sa nachádza voda počas celého roka, ale v Ománe je ich málo.

Náš plán pokračoval v jazde týmito horami, nie najkratšou cestou, ale tak, aby sme si pozreli a vychutnali tieto miesta. Po vyše 100 km sme sa dostali do malého mesta Sawaqim, z ktorého sme vošli priamo do wádí - do Wádí Majlas. Kým doteraz sme všetky wádí len križovali, teraz sme sa prvý krát ocitli priamo v ňom. Neviem, či sme netrafili správnu cestu, ale začiatok nebol veľmi upravený a prejsť zhruba kilometer bolo vo vrstve okruhliakov dosť náročné.

Potom už ale dno wádí bolo ujazdené a išlo sa veľmi príjemne. Po pár kilometroch sme sa ocitli v neuveriteľnom giganticky veľkom a otvorenom priestore – wádí bolo občas široké aj 500 metrov, a z okrajov doslova kolmo rástli steny do takmer kilometrovej výšky. Chalani si to strašne užívali a miestami leteli vyše stovkou priamo k moru.

Wádí Majlas ústi na pobreží v meste Quriyat, kde sme plánovali aj nocovať. V tomto pomerne veľkom meste sme nevedeli nájsť tiché miesto, a tak sme sa v ňom len navečerali a nakúpili si.
Hľadať miesto na kempovanie v neďalekých horách sme začali už po tme, a nakoniec to zabralo viac času, ako sme predpokladali. Poznáte to, prvý večer, a tak aj napriek únave to raz bolo moc šikmé, potom moc pri ceste, potom moc kamenisté... Nakoniec sme našli a ráno sme aj boli prekvapení, aké pekné miesto to bolo.

Prvé náročné úseky

Hneď od rána bolo krásne počasie, skoro bez oblakov. Cítil som sa ale taký nesvoj, asi aj kvôli tomu sladkému chlebu so syrom na raňajky, to bolo fakt utrpenie. Dosť nám trvalo, kým sme sa vymotali, ale s tým sme pri plánovaní počítali. To sú tie prvé dni, keď ešte balenie nie je zautomatizované a každý robí 50% pohybov navyše.

Dnešná jazda začala veľmi jednoducho, najskôr asfaltka, potom široká tvrdá šotolinová cesta. Lenže to by nebol Mats, keby nám do plánu trasy nedal nejakú chuťovku. Čiže z pohodovej cesty sme zašli na nejakú užšiu, horšiu, a stúpali sme čím ďalej, tým strmšie. Odmenou nám boli krásne výhľady, lebo sme sa dostali dosť vysoko. Čo však Mats nevedel (a ani my) bolo, že časť klesania je po masívnom zosuve.
Niektoré úseky boli naozaj vo veľmi zlom stave – úzke (auto by neprešlo), s veľkými skalami a priečnymi-šikmými „odtrhmi“ s nájazdami pod rôznymi uhlami – to sú miesta, kde aj v klesaní ide predné koleso hore kopcom, pričom zadné koleso ide dole kopcom. Znamená to, že aj v prudkom klesaní tu treba pridať - nie málo, lebo ak tu zastavíš tak na zem nedočiahne ani basketbalista, a nie ani moc, lebo sa to na tých šutroch rozbehne príliš. Do toho zákruty, vyhýbanie sa skalám a o meter vpravo 50 a viacmetrový zráz... Hlavne my s Rišom sme dostávali zabrať, lebo trialová jazda nie je silná stránka naloženého veľkého endura.

Keď sme boli konečne dole, vydýchli sme si, ale tu nás čakal „bonus“ – opäť jazda vo vyschnutom riečisku, ale teraz už nie len s podložím vo forme hlbokej vrstvy šutrov, ale v rámci bonusu aj hlboký štrkopiesok. A to celé zatočené okolo skál a stromov, čiže jazda pomalá a tým pádom náročná - a neustále spojkovanie, teplo, hučiace vetráky. No nadával som. Ale prešli sme, tak čo sa sťažujem?

Po čase sme sa dostali na vyjazdenú cestu, a pokračovali sme smerom ku pobrežiu. Prešli sme aj cez pár dedín a prvý krát sme uvideli zavlažovacie systémy – sústavu betónových jarkov, v ktorých tečie voda. Sem tam sme ešte museli „prebrodiť“ hlbší piesok, či kamene, ale už sme išli bez problémov. Pod priehradou Mazaara Dam sme dokonca brodili malý potok.

Pri pobreží sme sa napojili na asfaltku a skúšali sme nájsť Bimmah Sinkhole, čo je obrovská diera v zemi s jazerom, ale nepodarilo sa – žiaľ nemal som to presne nahodené v GPS a samozrejme, že tak ako v celom Ománe, aj tu chýbali akékoľvek tabuľky alebo smerovky k tejto zaujímavosti. Pokračovali sme teda asfaltkou o kúsok ďalej k Wádí Shab.

Plávanie v jaskyni

Wádí Shab je známe turistické miesto. Je to úzke wádí, do ktorého sa nedá dostať motorkou, iba peši. Toto wádí má počas celého roka vodu, a to krásnu vodu, priezračnú. Dokonca sa tam aj dá kúpať v jaskyni – preto sme sem prišli.
Lenže opäť sa ukázala tá najväčšia slabina Ománu – tu nikto nič nevie. Takže keď sme sa Ománcov pýtali, kam vlastne máme ísť, keď sa chceme vykúpať, nikto nič nevedel, nikto o ničom nepočul a nikde žiadna tabuľa.
Nakoniec sa nám prihovorili nejakí Česi a vysvetlili čo, a ako. A tak sme sa vyzliekli a dali do sandálov. Iba Rišo a Roman išli v čižmách, na čom sme sa patrične zabávali.

Česi vraveli, že je to tak 15-20 minút. Išli sme ale už vyše pol hodiny, a za celý ten čas sme nikoho nestretli. Išli sme v piesku, štrku, lozili sme cez veľké kamene - čo bolo v šľapkách fakt žúžo a teraz sa pre zmenu už Roman s Rišom zabávali na nás. Krútili sme hlavami, či sme niekde zle neodbočili. No nakoniec sme našli to správne miesto, kde sme odložili úplne všetky veci (foťáky, kľúče od moto, pasy...).

Vošli sme do vody a preplávali, prelozili sme ešte asi 500m. Potom sme plávajúc našli malú škáru medzi dvoma skalami. Priestor nad vodou tu bol iba troška širší ako hlava, bolo to klaustrofobické. V skoro úplnej tme sme takto museli preplávať asi 15m. Trocha to trvalo, lebo sme išli proti prúdu, ale potom to prišlo! Ocitli sme sa vo veľkej, denným svetlom osvetlenej nádhernej jaskyni s vodopádom. Kdesi hore bol otvor, ktorým prenikalo denné svetlo a aj voda. Na vodopád sa dalo aj vyliezť, tak sme si odtiaľ aj zaskákali. Bola to úplná paráda a zážitok na celý život. Bolo fajn, že sme tam došli tak neskoro, lebo už tam neboli žiadni turisti. Strávili sme tam asi hodinu.

Keď sme sa vrátili k motorkám, už sa stmievalo. Takže druhý večer, a nám sa nepodarí zakempovať za svetla.

Keď sme diaľnicou došli do Sur, bolo nám jasné, že dnes kempovať veru nebudeme. Nejako sme pozabudli, že patrí do desiatky najväčších miest Ománu. Po celodennej únave sa nám ani už nechcelo ísť nakupovať a potom za mestom hľadať pekný plac a rozkladať tábor.
Našťastie veľmi rýchlo sa nám podarilo nájsť 3 izbový apartmán za prijateľnú cenu. Rýchlo sme sa ubytovali a ihneď sme išli do mesta na večeru.

Rozmýšľali ste nad tým, prečo som doteraz nespomenul jedenie? No to preto, lebo sme od rána naozaj nejedli! Iba tie ľahké raňajky a počas dňa občas tyčinku. Takže to je jasné, že nie sme na všetkých fotkách veselí – a kto by bol veselý, keď sa pol dňa morduje v náročnom teréne, potom skoro 2 hodiny lozí po skalách, hodinu pláva v studenej vode, a za celý čas pri tom neje? :-) Dôvod, že sme nejedli bol prozaický – za celý deň nebolo kde. Až na malé osady sme išli stále v pustatine.

Stravovanie

Stravovanie v Ománe je inak príjemná záležitosť. Prevažuje indická, pakistanská a turecká kuchyňa. Ten sladký chlieb je peklo, a tak sme si zvykli na záver večere objednať pšeničné placky, ktoré sme potom raňajkovali. Mäso bolo prevažne kuracie, teľacie, ryby a občas hovädzie. K tomu ryža na rôzne spôsoby, hranolky, humus. Veľmi dobré robia jednoduché šaláty (uhorka, paradajka, cibuľa, mrkva). K tomu čerstvé džúsy, banány, kokosy. Chýba tam nejaké tradičné Ománske jedlo, však?

Ráno sme nechali motorky pri hoteli a taxíkom sme sa odviezli do centra mesta. Taxík mal podľa tachometra najazdených asi 800.000 km. Vysielačky tu nepoužívajú a stanoviská nemajú – len jazdia dookola, veď pri tej cene benzínu...

Sur je veľmi staré mesto (založené okolo 6.storočia n.l.) a tak sme sa išli pozrieť na jeho pevnosť, ktorá sa týči na kopci nad mestom. Rovnako sme boli zvedaví na stavbu lodí, ktorou sa toto mesto preslávilo – stavali tu totiž lode iba z dreva, bez použitia kovových súčiastok, a utesňovali ich veľrybím tukom.

Tradičnú lodenicu sa nám aj podarilo nájsť – videli sme ju z kopca pevnosti. Ináč by to nešlo, lebo samozrejme ani taxikár, ani na recepcii hotela nevedeli, že tu niečo také je. Samotná dielňa nevyzerá ako múzeum s exponátmi a vysvetlivkami. Je to aktívna lodenica, lode tu stále vyrábajú. Dnes už samozrejme klince a pod. používajú a lode poháňa spaľovací motor. Jednu loď stavajú 7-8 mesiacov a po dokončení ju bager vtiahne do mora. Kto vie, ako to tu vyzeralo v čase, keď tu raz kotvil Marco Polo.

Okolo obeda sme vyrazili do vnútrozemia. Čakalo nás okolo 200 km na prašnej roletovej ceste. Až na záverečnú štvrtinu, keď sa cesta zúžila, pribudlo kameňov a pár prudkých výjazdov a zjazdov, to bol konečne oddych. Ešte aj dosť fúkalo, takže sme neboli celí zaprášení.
Po ľavej ruke sme videli roviny a po našej pravici sa nachádzali kopce pohoria Hajar, ktorým sme sa od Muscatu dostali až sem. Ľudoprázdnou krajinou sme sa presunuli do malého mesta Al Kamil, kde opäť začínala asfaltka.

V Al Kamil Rišovi prestávala zaberať spojka, resp. nešlo mu spojkovať. Na pumpe v tieni sme ho sledovali, ako spojku odvzdušňuje a dolieva do nej kvapalinu. Teraz to ešte nebola veľká závada, ale je to potenciálne vážny problém. Ak piestik spojky kompletne praskne, spojka sa nebude dať používať a opraviť sa to dá iba výmenou náhradného dielu, ktorý sme nemali.
To sme prešli ešte len nejakých 700 km, ale hlavne zajtra nás mala čakať Wahiba, ktorá už o sebe dávala vedieť – pieskových jazykov bolo na ceste čoraz viac. Slnko pomaly zapadalo, keď sme odišli z pumpy.

Počas nasledujúcich 10 km som však tento krát musel 2 problémy opravovať ja – uvoľnenú radičku, a potom o pár kilometrov ďalej vianočný stromček na palubovke. Blikajúce kontrolky, otáčkomer lietajúci hore a dole - takto sa na LC8 990 prejavuje uvoľnený kontakt na batérii – a bolo to tak. To tie rolety.
Do Wádí Bani Khalid sme tak došli až po tme. Vraj je to krásne miesto, ale nič vhodné na stanovanie sa nám v tej tme nedarilo nájsť. Po večeri u Pakistancov sme sa vrátili o pár kilometrov naspäť a ubytovali sa v hoteli pri ceste. Večer sme potom do noci rozoberali plány na zajtrajšiu Wahibu.

Wahiba sands (Sharqiya)

Niekoľkokrát som už spomínal Wahibu. Než tam vyrazíme, skúsim ju popísať tak, ako sme si ju predstavovali. No predstavovali – ešte na Slovensku som ju videl v Sadílkovom filme Vokolo Vománu (od 22:40), kde Wahibu popísali dosť dramaticky. Sadílek aj s Poubesom sa po pár kilometroch vrátili a podľa tých záberov som sa im ani nečudoval.
Je to piesočná púšť, po ktorej sa nejazdí ľahko. Aj Mats nám ju popisoval ako miesto, kde si troška siahneme na svoje maximum. Jeho rada znela – choďte aspoň 70-80 km/h a bude to dobré. Mali sme teda patričný rešpekt, ale zároveň aj odhodlanie prejsť ňou.
Wahiba má zo severu na juh cca 180 km, od západu na východ 80 km. Nevedie cez ňu žiadna cesta a trvalo v nej žijú iba beduíni.

Pri raňajkách sme dospeli k rozhodnutiu, že najskôr pôjdeme pozrieť Wádí Bani Khalid, aby sme si ho pozreli za svetla. Potom sa vrátime do Bidyah, kde si na prejazd Wahibou najmeme sprievodcu. K tomuto nás viedli najmenej 3 dôvody: Rišova spojka, naša batožina a navigácia.
Už keď sme boli v Tunisku, tak na prejazd z Douz do Ksar Ghilane sme si nechali batožinu odviesť sprievodcom. Dodnes si ďakujeme za toto rozhodnutie, že sme si tú jazdu naľahko mohli tak užiť.

Vo Wádí Bani Khalid sme sa dlho nezdržali. Bolo vidieť, že je to turistické miesto. Príroda bola krásna – skalnatý kaňon s vodou a palmami, podobne ako vo Wádí Shab, ale tu to bolo otvorenejšie. Prostredie však už bolo upravené, bolo tam dosť neporiadku a voda nevyzerala čisto.
Čo nás prekvapilo boli opravy dvoch mostíkov medzi skalami. O čo išlo sme pochopili až o vyše 2 týždne neskôr, keď sa nám na parkovisku v Muscate prihovoril Libanonec Carol a ukázal nám aké záplavy tam boli niekoľko týždňov pred našou návštevou – voda zhodila mostíky, ktoré sú za normálnych okolností 4 m nad hladinou...

Navigácia

Až doposiaľ nás každý deň navigoval Peťo a išlo mu to výborne. Treba podotknúť, že nás navigoval cez „track“ a nie cez „route" - pri bežnom navigovaní cez route sa navigácia ozýva iba vtedy, keď sa na križovatke mení smer. Lenže my sme mali veľký podiel ciest, ktoré na navigačnej mape ani neexistovali, takže sme museli používať navigovanie cez track - tu sa však navigácia ozýva pri každej zmene azimutu, čiže je to niekoľkokrát náročnejšie a treba venovať navigácii veľmi veľa pozornosti a pri jazde mimo asfalt aj veľa improvizácie.

A tomuto sme chceli vo Wahibe predísť. Predsa len sme si nemohli dovoliť tam zablúdiť. Možno sa to tak nezdá, ale 180 x 80 km je obrovský priestor – je to skoro ako celý Východoslovenský kraj - od Svitu až po hranice s Ukrajinou. Tu by som sa rozhodne nechcel stratiť.

Pokračovanie na budúce...