Začiatkom mája si o 3 hod ráno usmievavý sadnem na nachystanú motorku. Všetko mám presne naplánované ako blázon, alebo nemecký pilot. Všetkých približne 60 adries je už uložených v GPS a niekedy zabudnem, kade som vlastne šiel, keď sledujem šípky starého GPS. Klasika, mám naplánovaných cca 3500 km na 5 dní, polovica po diaľnici. Znie to trochu husto, ale 5 dní dobrovoľne vydržím bez svojej rodiny. Keďže som už v Nemecku bol pred 2 rokmi, viem, že keď tam prší, pre vodičov to nič neznamená. Drvivá väčšina má kvalitné obutie a spokojne si šoférujú. Tak mi spoločnosť robia nové Michelinky „na vodu.“ Vieme, že rada motocyklov Honda NC750X je z prvovýroby obutá na pneu, ktoré vydržia ekologicky jazdiacim ľuďom 4500km. O 5 hodín som v Čechách, o ďalšiu hodinku sa motkám okolo hradu Buchlov a obce Buchlovice. Slabučký odvar toho, čo ma čaká.

Úsmev mi vyčarí obec Podivín a o chvíľku prekrásna budova školy v obci pred Lednicami. „To nám postavili Lichtenštainové“: říka mi starej pán. Radosť chodiť do takej krásnej školy.

V areáli Lednického zámku sa mi celkom páči a to sa motám iba v časti „koniareň. Údiv sa stupňuje, keď pozriem celý areál. (Obelisk, Lednice, Apollónův chrám, Lednice, Tři Grácie, Lednice, Rybniční zámeček, Lednice) Musím uznať, že park a areál je vzorne upravený a v okolí sú rozumné ceny. Teplomer atakuje 30 stupňov. Aj motorifle sú hrejivo teplé.

Zámok Valtice asi spravujú menej schopní ľudia. Zamestnanci parkujú autá priamo pri stenách! A je to rušivé. „Kvôli“ obyvateľom a turizmu urobím foto, kde to nie je vidieť, ale keby som sa postavil a odfotil to, všade budú autá.

Mikulov mi pripomína Banskú Štiavnicu, teda mestečko, kde je bicykel kliatbou, všade je svah. Vo vzduchu visí poobedňajší kľud a je vyľudnené. To mi vyhovuje. Nechápem, prečo všade majú potrebu v starých stredovekých častiach vycapiť nejakú avantgardu, alebo výtvor narkomana. Od Paríža, Prahu až po malé dierky.

Potom nastáva relaxačná jazda, GPS nastavujem „najkratšia trasa“ a smerujem do Červenej Lhoty. Každých 5 – 10 km stretnem auto, dedinky sú upravené a úhľadné. Nádherné sú rybníky, priamo v obciach, s mikroparkom a lavičkami. Bez odpadkov!

Zámoček Červená Lhota odporúčam na ukončenie cesty, pretože v tesnej blízkosti sa dá skvelo ubytovať. Ja som to nevyužil smerujem do maličkej dierky v pohraničí, kde je penzión, ktorý sa volá ako ja. Nikdy som nestretol človeka s rovnakým priezviskom, ktorý by nebol mojim príbuzným. Prichádza majiteľ. Vyzerá presne ako môj bratranec, hodinku pokecáme. Myslím, že môj nebohý pradedo by mal doma čo to vysvetľovať prababke.

Ráno o 4. hodine sedím na motorke a tmavá obloha neveští nič dobré. Motám sa okolo Českého Krumlova po krásnej ceste, potom okolo Lipna a potom v Šumavskom lese. Neviem, kde som bol, lebo tam bola informatívna značka, akú som nikdy nevidel, niečo v zmysle, že si tam bez máp GPS. Medzitým sa rozvidnelo. Neviem, ktoré územia a kedy boli „zcivilnené“, ale 2,5 m široké cestičky boli pokryté ukážkovým asfaltom. Tak som sa tam pekne motal. Aj sa mi zdalo divné, že 35 km vzdialený Waldkirchen je časovo vzdialený 50 min.

Za 1 hodinu som nikoho nestretol, dalo sa ísť maximálne 40-kou, lebo vo všetkých zákrutách bola vyplavená pôda. Ale bolo to skvelé a relaxačné. A to nehovorím o riadení motorky s automatom. Pred hraničným prechodom Stražný začalo riadne liať. Čo mi ako Gore - tex panáčikovi nevadí. Potvrdzujem, že Nemci jazdia v čertovsky hustom daždi ako za sucha. Niečo po 6 hodine som vo Waldkirchene. Taká malička dierka. Ráno v daždivom počasí na námestí som stretol 3 ľudí. Všetci boli fajčiari a všetci „odbočili“ zo svojej trasy, aby hodili špak do koša. Každý jeden mi pozdravil a prihodil zdvorilostnú vetu.

Počas šialeného lejaku prichádzam do ranného ošiaľu v trojriečnom Passau. Keď sa tam pešo túlam, vidím ako ľudia otvoria dvere, husto prší, sadnú na mestský bicykel a so stoickým kľudom si šľapú. Idem na cíp sútoku riek Dunaj – Innu pokiaľ nevystúpi voda a nezaleje ho. Silný dážď ma skúša ešte 5 hodín. Už to nie je také zábavné. Ten dážď skúša aj moju vernú a starú zrkadlovku Pentax, stále ešte tesní a voda jej nevadí.

Počas jazdy v búrke do Straubingu zisťujem dve nemilé skutočnosti. Prvá: Že som idiot, druhá: Topánky, ktoré sa javili ako nepremokavé na mojej starej Honde Deauville, premokajú a riadne. K idiotovi. Natiahol som si suché a nepremokavé rukavice a dal okrajom nad končiaci rukáv. No a po rukáve mi voda natiekla dnu. Straubing má pekné námestie. Keď odkladám GPS všímam si, že mám v 12V zásuvke asi 1 cm vody. No nič, zjem keks Mila, konce odstrihnem a navlečiem na konektor napájania GPS a obalím gumou. Na konci mestečka vidím mega veľký motocyklový a bicyklový obchod, kupujem si ďalšiu 12V zásuvku. Prístup k batérií mám cez kufor, ktorý je atrapa nádrže. Na veľkej čerpačke si dám suché ponožky a igelitové sáčky na ponožky. Je mi veselo... aký som somár.

Prichádzam do Regensburgu, ako inak, v daždi. Jedujem sa, lebo neviem odfotiť vysoké budovy z úzkych ulíc a ešte aj vetrisko fičí a unáša dažďové kvapky na objektív. Je čas obeda, musím nájsť niečo so zníženým spoločenským statusom na obed, lebo voda zo mňa tečie ako z filmových postavičiek „Ako utopiť doktora Mráčka.“ Ázijské minibistro bez WC a umývadla s plastovými stoličkami je skvelá voľba. Objednal som si polievku, ktorá bola ako sopečná láva a čosi, čo bolo väčšie ako moja hlava. Pri odchode si všímam, že voda, ktorá zo mňa stiekla, vyplnila dlaždicu 50 cm x 50 cm.

Moja smola pokračovala aj v Kelheime, lebo ich stavba motivovaná antickými výtvormi bola práve v rekonštrukcii. Konečne prestáva pršať a dole v mestečku majú krásne malé námestie. Ja sa však idem poprechádzať do Weltenburgu, kde bývali zúfali muži, alebo šťastní gejovia mnísi. Prostredie a okolie je stvorené na prechádzky dôchodcov, alebo detí predškolského veku. Tie sa radujú z prevozu na kompe.

Rýchlejšou cestou do Ingolstadtu vyschnem. Ruky som vysušil vyhrievanými Oxfordmi. Popravde to mesto nestojí za zastávku, ale bolo po ceste, tak som sa pristavil, lebo do cieľa a rezervovaného ubytovania v Ausburgu som mal dosť času.

V podvečernom Ausburgu je pekne a teplo, mladým ľuďom tam šibe a váľajú sa po zemi na atrape lúky. V meste vidím zopár elektrických jednomiestnych Renaultov. Niektoré sú napojené v mestských nabíjačkách. Na hlavnom námestí večeriam a stále nemôžem pochopiť váľajúcich. Tesne pred stmievaním prichádzam na penzión. Tam, kde bývam je stavba dokončená, ale výstavba pokračuje pracujúcimi robotníkmi z Poľska, usudzujem podľa ŠPZ dodávky. Majiteľ sa ospravedlňuje, mne to nevadí, tiež nie som najčistejší. Otvorí izbu a tam neustlaná a neprezlečená posteľ s pootvorenou fľašou Coca coly na nočnom stolíku.

To mi už vadí. Po nemecky viem špičkovo 1000.000 slov, ale 999.950 sú číslovky. Ale tušil som, že pracujúci z Poľska budú vedieť nemecky a ja poľsky rozumiem všetko. Chlapi bývali neďaleko môjho rodiska. Tak sme si to vyjasnili. Vedľa na izbách bývali chlapci z juhovýchodu. Majiteľ im čosi prikazuje divnou rečou a kúpeľňa je o chvíľu čistá a všetko upratané. Keď som sa poľudštil, klopem mladým holobriadkom na dvere s fľašou vína. Hanbia sa a pozerajú do zeme. Môžu mať od 16 do 20 rokov. Nevyzerajú na pohlavne zneužívaných a už vôbec nie na výpalníkov. Sme tam siedmi hlupáci a nevieme žiadnu svetovú reč, ale beriem mapu Európy a oni ožili a ukazujú odkiaľ sú. Albánsky Durres. Našli sme dve spoločné slová a to víno a partizáni. Chlapci mi na rozlúčku dávajú pivo a idú pozerať hokej. O 10 hodine večer je ticho a idú spať ako v pionierskom tábore. Cudzinecká polícia by tam zapísala nejakú tú stranu.

Ráno o piatej sedím na motorke a smerujem do mesta Ulm. Je ozaj veľmi pekné, nielen vymaľovaná radnica, ale domy medzi riekou a radnicou sú krásne iné. Ako sa tam motám po tých starých uličkách zisťujem, že nemeckí muži to majú geniálne vymyslené. Nekupujú ženám autá, ale bicykle. Tie na nich vozia nákupy, deti a seba. Veľa to nestojí, ženy sú zdravé, otužujú a sú pomerne štíhle. Zdatnejšie majú v prívese dve deti. Mestom, okrem rieky, tečie nejaký potok a tak pár ulíc ma zvláštne čaro.

V jednej z mini uličiek nájdem peňaženku a tak sa prihováram nejakému pocestnému, ktorý mi hovorí, aby som šiel s ním, že pôjdeme okolo polície. Je to asi 500 m. A tak si ideme. Sídlo majú v starej budove, policajtovi za hrubým sklom, za ktoré by sa nemuseli hanbiť v Bagdade chcem dať peňaženku, ale to sa nedá, lebo ten šuflík je taký úzky, že si ho s peňaženkou nevie pritiahnuť. Tak som mu to tam nechal a odišiel. Aj tu, v centre starého mesta, postavili somarinu, sklenenú pyramídu.

Smerujem po peknej okreske do Sigmaringenu. Centrum musí nájsť každý, lebo hrad je na kopci. Motorka sa mi pri ňom skvele parkuje a ja si vychutnávam čaro doobedňajšieho potravinového trhoviska. Okolo mňa je veľa spokojných dôchodcov vysoko nad 70 rokov. Vyzerajú tip top ako zo škatuľky. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, či si neodskočiť k Bodensee. Ale nechcem to siliť a smerujem k Hohenzollern.

Hohenzollern tiež musí nájsť každý, vidno ho z diaľky. Je teplo a slnečno. Asi 1 km do svahu rezko vybehnem, niektorí starčekovia to prehnali a v kopci hlasno dýchajú, až mám o nich starosť. Je to celkom pekná stavba, síce čerstvá, ale je z nej pekný výhľad. Okolo obvodu sú sochy mocipánov. Je fajn, že som sa prešiel, aspoň sa mi vrátil zadok do pôvodného tvaru. Som už trochu hladný, ale jesť by som chcel až pri hrade Lichtenstein. A tak si tam spokojne idem. Je slnečné poludnie, idem po dedinských cestičkách. Všade sterilne čisto, všetci idú slušne, ako stroje.

Tiež som sa prispôsobil. V maličkej obci spokojne a pomaličky zastavujem, púšťam detský autobus zo zastávky. Ale 65 ročná Monika a jej Mercedes Benz GLK 320 mali iný program. A menili aj môj. Pískli pneumatiky.

Otvorím oči, obloha. Zisťujem, že ležím. Motorka je vľavo, vpravo stojí auto. Stále ležím pomrvím sa, úľava, fungujem. Ležím, nie pretože som otrasený, ale som strašne nasratý. Ľudia okolo si mysleli, že je so mnou zle, chceli ma nechať ležať a bránili mi vstať. Musel som ich zo seba striasť ako Obelix. Bolí ma pravá noha a určite nemám nič polámané. Krížami som odbil kufor, chvalabohu, že som skúpy a nekúpil som plechový. Kufor sa otvoril, Pentax a tablet to hádam prežili. Do 10 minút prišli policajti. Predtým som si ešte odfotil nehodu. Sám som si zdvihol ranenú motorku. Odmietam lekárske ošetrenie, aj keď viem, že na druhý deň to môže byť horšie.

Pred 20 rokmi do mňa v aute nabúral chlapík a vtedy som zlomil sedadlo a ocitol sa v druhom rade sedadiel. Na druhý deň ma strašne bolel krk. Policajtovi hovorím, že vyžadujem oficiálny Honda servis. Poprosil som ho, aby zavolal do hotela v Speyeri, ktorý som mal rezervovaný cez Booking. Rezerváciu mi zrušili bez poplatku. Nasleduje hodina telefonátov, ale to som už odovzdal mobil lingvistovi. Chodím okolo motorky ako tiger. Musím sa pochváliť, že som to dobre vymyslel s padacími štupľami. Dokonca aj ten sračkový R&G chránič zachránil výfuk.

Nehoda sa stala vo štvrtok o 13. hod, o 16. hod som v autorizovanom servise Honda Müller Geislingen. To mestečko nemalo viac obyvateľov ako 7000. Odtiahol ma majiteľ, tichý chlap, vek okolo 60 rokov. V živote som nesedel v špinavšom aute, ešte aj pes sa vzadu posral. Ale to som už mal dobrú náladu. Začali sme s lingvistom premýšľať, čo robiť. Absolvoval som skúšobnú jazdu bez koncových svetiel. Fúú, motorka ide rovno, pri brzdení tiež. Paráda. Potom pozerám na reťaz, napadlo mi, že je to dobrá mierka. Fajn, má rovnaký previs ako pred 30 km, keď som ju na parkovisku sprejoval. Takže mám jednostopovú motorku. Helmut Müller hovorí, že v piatok ráno objedná diely, v sobotu ráno o 8. hod ich bude mať a ... o 12. hod bude motorka ako cukrík. Ten chlap riadne klamal!!! Motorka bola opravená o 11.30 hod. Jeho mechanik mi dáva tip na ubytovanie cca 500 m od servisu.

Ovešaný batožinou a špinavý si vykračujem do penziónu. V penzióne Hasen majú plno. Majiteľku poprosím o taxi k hocijakému hotelu. Overí, či majú voľné izby a privolá mi taxi. Zajtra bývam u nej, už majú voľnú izbu. Fajn, do servisu to budem mať 500 m. V najbližšom mestečku Balingen ma pri hoteli vyloží taxi a ráno ma bude čakať o 8.30 hod. Skvelú recepčnú poprosím, aby si nevšímala môj zápach a s mojím mobilom zavolala do môjho ďalšieho ubytovania a posunula mi termín o jeden deň. Dojednané. Keď už vyzerám ako človek idem do hotelovej reštaurácie. Sledujem, že ľudia pri stole si volajú kuchára a konzultujú s ním stupeň prepečenia mäsa. No čo už, som hladný a dnes som mal ozaj šťastie. Recepčná robí aj čašníčku, výber nechávam na ňu. Jedlo sa pripravovalo 50 min, ja som si zatiaľ pripravil náhradný program. Za kulinársky zážitok na mnohých horúcich tanieroch, aby to nevychladlo, platím 23 €.

Taxi prichádza na minútu presne, v Honde Geislingen preberám skúter SH 125 ABS s denným limitom 300 km a stavom 0.6 km. Je piatok ráno. Motám sa po okolitých mestách a znova smerujem na hrad Lichtenstein. Ako som si odvykol od sledovania papierových máp. Hrad a prostredie je celkom fajn. Potom si vyberám cesty, ktorými sú pospájané dedinky. Popri každej ceste vedie cesta pre cyklistov široká asi 2 m s výborným asfaltom, korčuliari a cyklisti tu musia byť najšťastnejší a v bezpečí. Potom si prechádzam Geislingen, ľudia tam nemajú ploty, Majú pekné domy a kríky do pása. Nikomu tu nevadí, že vidíš susedovi trávnik. Na konci obce vidím park pre deti, za ktoré by sa nemuselo hanbiť slovenské krajské mesto. O 17.hod vraciam skúter s 200 km. Mám pripravené náhradné riešenie. V cyklistickom obchode, ktorý je v sobotu otvorený, si kúpim väčšie koncové svetlo, druhé brzdové LED mám funkčné a tak si kujem zbytočné plány...

V sobotu ráno o 8 hodine prišli diely. Mechanik pracoval nasledovne: Vyzeralo to akoby na kradnutej motorke hľadal GPS lokátor, nefajčil, nedvíhal mobil, kľúče lietali. Najväčšie zdržanie mu spôsobilo upevnenie tabuľky EČV, lebo Nemci rámček nemajú, ale tabuľku prevŕtajú. O 11.30 hod hlási, hotové. Všetky Honda diely mám nové a ponúkli mi finančnú kompenzáciu za diely iných výrobcov, ktoré sa nedajú objednať zo dňa na deň. To chápem, veď som si ich vyskladal a nechal vyrobiť v RD moto podľa seba.

Helmut Müller a jeho mechanik pracovali ako draci, strávil som tam sobotňajšie dopoludnie, zákazníci si tam podávali kľučku a to doslova, na predajni mali 23 motoriek a zopár kusov spotrebného tovaru. Keď rozprávali so zákazníkmi, mohli im telefóny vyzváňať, volali oni neskôr. Ruky mali vyrobené, že v živote nebudú obsluhovať dotykový telefón. Rozlúčim sa, podpíšem papier, nič neplatím. Čo ja viem, či by sme chceli až tak pracovať a mať sa lepšie? Ďakujem, pán Helmut Müller

Smerujem do Stuttgartu, keď už je popri ceste. Počas jazdy v kolóne mi je smutno za maličkými mestami a všímam si, že je tu veľa drahých vyšperkovaných mercedesov so sedačkami čalúnených z ľudskej kože. V centre mesta sa pripletiem k demonštrantom, pozerám, že demokratický ošiaľ hlúposti opantal aj nemeckú políciu, okolo demonštrantov sa pohybujú „špecialisti Antikonfliktného tímu“, čo v praxi znamená, že treba ešte viac policajtov, aby dávali pozor na kecálkov a ženy v uniformách. Na námestí je prehliadka detských filmov, masy ľudí mi vadia, utekám preč.

Prichádzam k penziónu na periférií Rothenburgu, Gasthaus zur Linde. Ďakujem za posunutie rezervácie, opýtam sa dokedy varia a rýchlo skladám zbytočnosti. Idem do nádherného mestečka Rothenburg am Tauber. Stredoveké centrum je fantastické, idem si „foťák vyfotiť“. Je tam toľko pekných uličiek a mestského opevnenia, že to musí nadchnúť aj najväčšieho zadubenca. Vchod do starého mesta je cez dobové klenby.

Po dvoch relaxačných hodinkách smerujem už riadne rýchlo do Würzburgu, viem, že budem mať naňho len hodinku. Všetci turisti sa sústreďujú okolo mosta a rieky, kde mi slnko znemožňuje urobiť dobré foto. Pred zotmením sa vraciam na penzión, kde ma majiteľ pre dnešný deň usmrtí rezňom. Dojednám si, že ostanem ešte jeden deň, pretože má skvelú kuchyňu a tak čisto, že tam môžu robiť transplantácie srdca. Teším sa na vrchol svojej cesty Speyer a Sinsheim.

Ráno o 6.30 hod mi domáci prichystal skvelé raňajky. O 7. hod som sedel na motorke. Pred Mekkou techniky v Speyeri som presne, aby som nemeškal ani minútu. Prezliekol som sa, aby ma nič nerušilo pri nadšení. Potom nasledoval rýchly presun do Sinsheimu. Každý chlap by tam mal ísť, každý otec so synom tam musí ísť.

Technik Museum Speyer

Sinsheim Auto & Technik Museum

Fascinácia.

Je úžasné vojsť do brucha lietajúcej veľryby Antonova 22, sadnúť si do kresiel Boenigu 747, počuť ako buble obrovská V8 v USA autách, ako chlap zaradí kvalt, len pustí nohu z brzdy a pneu odpísknu, ale otáčky sú voľnobežné. A ako bafká 70 ročný traktor? Raz za sekundu v ňom niečo vybuchne a celý sa trasie. A čo tak pozrieť motorečku Antonyho Hopkinsa z filmového plátna, alebo The Blue Flame, ktorý pokoril zvuk.

Chceš sa pozrieť a porovnať Concord a Tupolev 144 nech sa páči! Sú od seba 60 m. Papkali na plný výkon 428 l za min! Vedľa seba na tesno sedeli 4 ľudia. Máš chuť na niečo kozmické? Vesmírne moduly, skafandre....raketoplán BURAN / vystavený nebol vo vnútri dokončený/ bude stačiť?

Najväčšia bomba bola ukážka starých pretekárskych áut. Niečo ako Bently Old Mother Gun r. v. 1927, 8.000cm3 , 340 PS. Potom jeden chlap naštartoval motor Packard v Bentley, ktorý mal 24 slovom dvadsaťštyri 40 cm výfukov a nastal koniec sveta. Motor nemal ani 42l iba 41,8l a mal 12V, áno valec mal objem 3.5l. malo to aj kompresor. Koniec sveta urýchľovali ďalší hluchí jedinci štartovaním, zahrievaním ešte starších a hrôzostrašnejších monštier. Kydal z nich olej ako pot z unavených boxerov v poslednom kole.

Maximálne otáčky 1600/min. Bolo to miesto, kde by si so svojím SUV na 21“ kolesách bol trápny, slušáci prepáčte, ale ako hovorí môj známy „hovno s nohami“, pretože ráf 34“ neobúva hocikto!!! Vedel som, že bude nasledovať show, utekal som do vesmírnej haly, tam bol balkón a fotil som. Potom tí chlapi, presný opak dokonalých jazdcov dnešných F1 začali jazdiť po krátkej trati a driftovať! Kto neohluchol, aj tak onemel. Ja som sa zachránil na balkóne, aby som vám podal správu.

www.dailymail.co.uk/sciencetech/article-3119861/Russia-s-forgotten-space-agency-Haunting-images-reveal-two-abandoned-Soviet-shuttles-rotting-giant-derelict-hangar.html

Čo tam je? Ponorky: Veľká vojenská, dvojmiestna, jednomiestna kamikadze, pracovná na hľadanie mín. Lietadla: Vojenské vrtuľové, vojenské prúdové, civilné, stíhačky, dopravne...asi všetky stíhačky NATO, Boening 747, AN 22, hasičské lietadla, vrtuľníky NATO a Varšavskej zmluvy. Množstvo rušňov, asi všetky typy hasičských áut od 80 ročných po moderné, ktoré sú na letiskách. Hlavne tie z USA boli skvelé.

Motorky – všetky dôležité. Bicykle – všetky, F 1 – všetko len do roku 2008. Orgán – hudobný nástroj, parné stroje, generátory, lodné motory, elektromotory. Autá: Nákladne, osobné, špeciály, autá štátnikov, USA autá všetky dôležité modely, traktory, poľnohospodárske stroje. Vojenstvo: Všetko od Wermachtu z 2. vojny. Veľa od ČA. Jednoducho, je tam všetko.

V tých múzeách som bol jeden deň, od otvorenia do poslednej minúty zatvorenia, vynechal som predmety, ktoré ma nezaujímali, alebo som ich obetoval v prospech toho, čo som nevidel. Jedol som tam rýchlo a krátko. Tým som chcel povedať, že pokiaľ tam nebudeš deň a viac, pôjdeš tam zbytočne.

Diaľničných podvečerných 180 km ubehlo rýchlo, domáci sa znova predviedol v kuchárskej paráde. O 4. ráno sedím na moto, aby som po necelých 1100 km bol tesne pred 16. hod v Košiciach. Diaľničná 130-ková nuda. Príjemným zistením bolo, že som v pravej ruke nepociťoval následky dlhých jázd, nepríjemným, že som tankoval 18 krát.

Divné bolo, že v Nemecku sú všetky kanály na úrovni vozovky, v diskontoch lacnejšie potraviny ako u nás, ľudia jazdili slušne, nehodu som videl len jednu, aj to svoju, dopraváka som nevidel. Vo väčších mestách 5% Nemcov počernelo, na vidieku boli svetlí. Výlet trval 5 plus 2 dni, najazdených 3500 km plus 200 km skútrových, tento špás stál 600 €.

Tentokrát som mal riadny kus šťastia. V plnej sile mi osud ukázal, ako som sa na strednej neučil nemčinu a bľabotal tam slová v základnom tvare a v neurčitku ako indián: Vidieť, ohnivá voda, kôň, préria.