Niektorí si to asi ani nedokážete predstaviť, možno aj nechcete. Niektorí iste teraz premýšľajú, kde do :) na mape vlastne Gruzínsko je? Kaukaz na, kerí bol prikuvaný Prometeus, ale aj tá bájna Kolchida, kde bol vraj ktosi po zlaté rúno, tak tam sa dnes chystáme vyraziť, cestami a podľa toho čo som naplánuval aj necestami. Samozrejmosťou sú povestné enduro skratky, sú síce dlhšie, ale o to namáhavejšie.

1.deň - 31.7.2015 - ako doma

Obeckov -Budapešť - Subotica - Báčsky Petrovec – 390km

Robo ze Žiliny (BMW800) nový člen partie prichádza tesne pred fajrontom ku mne do práce. Vidíme sa prvý krát, čo v sebe prináša určité riziko, ale v konečnom dôsledku sa Robo ukázal, ako skvelý spoločník, pomocník, fotograf, navigátor, jednoducho prilba dole.

Moja žienka Marcelka robila halušky tak sme niečo zjedli. „Hodinové“ dobalenie sa, lúčenie, Budapešť a odrazu čakáme Miloša na Srbskej hranici. Tomu sa hovorí maďarský cestowny efekt oknowy. Miloš s ktorým som už absolvoval nejeden výjazd trochu mešká, stmieva sa, ale dočkali sme sa. Hranice sa preplnenie, obiehame šecko čo sa dá a rýchlo sa ženieme pomedzi hordy turistov a už aj utečencov. Je ich poznať podľa oblečenia, ktoré je dopol pása komplet zablatené, prípadne nakúkajú z kukurice popri diaľnici.
Do Báčskeho Petrovca prichádzame okolo 22,00. Tma a naša čárda Čingi - Lingi už nefunguje. Pýtame sa v meste. Posielajú nás do penziónu Aróma, kde je už asi zavreté, ale vidíme, že sa svieti tak klopeme a bolo nám otvorené. Teta domáca nás privítala pre túto oblasť typickou slovenčinou, mäkkou a starou. Cítime sa ako doma.

2 deň - 1.8.2015 - fíha!? aké hory tu v Bulharsku majú

Báčsky Petrovec - Belehrad - Niš - Sofia – 655km

Ranný burek nebol mäsový takže spokojnosť len polovičná, ale najedený sme takže tiahneme cez Belehrad do Bulharska.

Na hraniciach s Bulharskom dávame obed a pokec s Čechom, ktorý sa na Jawe 250 vracia spoza Kaspického mora. Vyzerá, ako robotník po šichte v železiarňach Košice. Každopádne to čo dokázal prejsť a prežiť na tejto kultovej mašine, ktorú mám doma (1957) aj ja, je takmer neuveriteľné. Skoro, ako zohnať v Kazachstane kľukovku do Jawi, čo sa mu tam vraj podarilo.
V Sofii tak trochu hľadáme správny smer, ale Robov smartfón s tým problém nemá a že rád pomôže. Ubytko hľadáme v horách juhovýchodne pod Sofiou pri lyžiarskom stredisku Borovets. Som mierne šokovaný z okolitých hôr, pravdupovediac som ani netušil, že sa Bulhari môžu pýšiť tak krásnym pohorím.

Tábor sme chceli postaviť vraj na vojenskom území a tak sa na rady domácich presúvame radšej inde. Našli sme na okraji lesa čistinku, potom druhú a až tretí flek prešiel pripomienkovým konaním všetkých zúčastnených. Po jednom z dezinfekčnej slivovičky, tuším sme ešte aj niečo ukuchtili. Po dnešnom dosť teplom presune Srbskom to vyzerá na chladnú noc, asi aj preto lebo sme 1500 m nad morom čo opäť prezrádza Robov mobil. Môj mobil je rád, že poslal domov smsku o našej polohe.

3 deň - 2.8.2015 - o vízach :)

Sofia –Plovdiv - Edirne - Istanbul - Riva - 600 km

Hneď na rannú rozcvičku vbiehame do hmly. Každých 10 sekúnd sa mi tak zahmlia okuliare, že nakoniec idem 40tkou a bez okulárov schovaný za predným štítom.
Plán opustiť Bulgaristan sa nám darí až poobede. Kupujeme víza. Pýtajú 25€ čo sa mi akosi nepozdáva. Ten istý pocit má aj colník čo nás vybavuje a hovorí, že my vlastne ani víza nepotrebujeme a klepe perom na obrazovku svojho počítača. Som to „naštudoval“. Vraciame víza, oni nám vrátili dengi a po kontrole kontrolnej kontroly sa dostávame na Turecký rozpálený asfalt.

Stojíme asi 50 km pred Istanbulom. Fúka taký vetor, že cigaretu som stiahol na štyri šľuky. Pri druhej cige premýšľam, že by som aj natankovať mohol, ale šak mám ešte na takmer 200 km a po ceste ešte dačo bude. Možno bolo, ale ja som nič nevidel a čo by som aj videl, keď sa už 40 km pred Istanbulom meceme brutálnou zápchou. Všetci trúbia na všetkých a veru aj my si rýchlo zvykáme na tlačítko klaksónu, ktoré u nás doma takmer ani nepoužívame. Prepletanie sa pomedzi autá, autobusy je na hrane únosnosti môjho spodného prádla. Ešteže majú tie odstavné pruhy. Nebola to síce kóšer jazda, ale policajti proste akceptujú jazdu motoriek v tomto „pruhu“ a naopak autá akceptovali policajtov, ktorý na to všetko dozerajú. Každopádne by som jazdou týmto pruhom bol opatrný, lebo občas to niektorí aj tak skúšajú a oni keď už raz tú smerovku vyhodia tak proste aj vybočia.

Istanbulom sme prešli, nie však smerom na východ, ako som pôvodne plánoval. Momentálne nás prúd áut rútiacich sa kilečkom a viac unáša na sever k Čiernemu moru. Kukáme do mapy. Nejaké pobrežné mestečko Riva, tam bude iste benzínka. Nie, vraj tam benzínka nie je, hovoria miestni tmaví muži o 10km ďalej. Vraciame sa do Istanbulu. Kontrolka už viac oranžová nebude a na rezervu idem už 118 km. V spleti ciest konečne nachádzame tú k benzínke a tak som na rezervu spravil 128 km. Palivová kríza zažehnaná.

Tma ako v pytli, ale trochu svetla vnáša veľmej rozsvietená reštika pri ceste. Sedí sa len na umelohmotných stoličkách z „tesca“ a v podstate kdesika na lúke, ale žiaroviek majú teda fakt veľááá, normálne žiara z cesty bije do očú. Pýtame sa, kde je tu dačo na prespanie. Vraj v tej Rive je „otel“ a má tam kamoša, ktorému ihneď volá. Berieme to ako naše Alamo ak niečo iné nenájdeme. Aj lačný sme boli, vedúcemu stačilo položiť len jednu otázočku. „Kebab?„ Na záver samozrejme foto s majiteľom. Dvojmetrový Miloš a 150cm majiteľ reštiky :). Po zobrazení fotky sa majiteľ smeje a ukazuje všetkým fotku so slovanským obrom.

V Rive si pri hoteli Robo všimol akési stany. Tak načo platiť hotel. Ideme to pozrieť. Bol to kemp s už postavenými stanmi. Dohadovanie sa, že my máme svoje stany a čo vlastne chceme sa vyjasňuje až príchodom anglicky hovoriaceho mladého Turka. Ako Miloš hovorí „stálo to nula, nula, nič“ a tak zakladáme tábor.

4 deň - 3.8.2015 - Hello, Fish, Beer, Wifi

Riva– Sile – Karasu – Eregli - Zonguldak - Filyos - 350 km

Ráno okolo piatej výkrik z minaretu a je vymaľované. Mešita je 50 m od nás takže hoši ven z búdky šušťavej. Ideme na východ a vraj sa to dá popri pobreží Čierneho mora. Asfalt žiadny, ale dalo sa prejsť. Klasická enduro skratka. Dlhšia, ale namáhavejšia :). Po hodinke sa napájame na asfaltku do mestečka Sile. Nasleduje nekonečno zákrut do Karasu. Pobrežie je krásne, tu pri mori až neuveriteľne zelené, plné zákrut na cestách všetkých druhov od šotoliny až po kvalitnú novú asfaltku. Do Zonguldaku dávame druhý level nekonečna zákrut. Premávka pohodová, adrenalínová iba v úzkych mestských jednosmerkách, kde sa to všetko mele, jeden cez druhého trúbi, šak to poznáte ako fasa :) sa tam jazdí. Sotva sme sa vymotali z mesta prichádza večer.

Potiahli sme ešte asi 20 km a v prímorskom mestečku Filyos sa pokúšame nájsť niečo na prespanie. Miloš objavil pri pobreží akýsi okázalí rezort. Furt ho volajú, aby to šiel obzrieť. Robo sa nominuje obzrieť kúsok ďalej pobrežie a sotva dofajčím je späť. Je tam kemp, tak načo platiť rezort, kde pýtajú asi 50€ za noc. Mladík v búdke s čínskymi plaveckými pomôckami nám na naše prekvapenie vraví, že je to free. Je to vlastne kúsok zelene pri pieskovej pláži s jednou reštikou, vraj aj WC a sprchy tam vzadu kdesi sú. Domáci sem chodia na víkendy, alebo aj na týždeň podovolenkovať. Staviame stany, Miloš pri tej príležitosti váľa svoju KTM a odtrhne si zadný kufor, šikovník jeden. Odborný prístup k problému viedol k operácii s otvoreným ohňom, rozpáleným šraubovákom a kufor vydržal celú cestu. Slnko zapadá vraj ideme do mora teda aspoň ja s Robom, lebo Miloš ešte čosika rieši s húfom detí okolo seba. Nechávam sa ošpliechať tromi fajnými vlnami a už sedím na pláži a hrejem sa na posledných lúčoch slnka, ktoré v týchto končinách zapadá akosi priskoro a to som zobral do úvahy aj hodinový posun.

Hmm... dajaký sme lačný, dnes sme toho moc nepojedli a tak tájdeme dačo „uloviť“. Už vidím, ako sa s nimi zase budeme dohaduvať. Niežeby som ja bol nejaký lektor z Ameriky, ale tu v Turecku vie po anglicky veľmej málo ľudí. Každopádne títo chalani vedeli aspoň tie podstatné slovíčka na to, aby sme nemuseli používať ruko nožný dialekt dopĺňaný citoslovcami „ham, ham“ na čom sa mladý turecký personál náramne baví. Dostávame po tri ryby a veru parádne, k tomu po dve pivká. Sú síce drahšie ako večera, ale nedá sa svietiť.
V „kempe“ vládne kľud a pohoda. Pri stanoch sedia celé rodiny a takmer všetci pijú čaj. Varia si ho na čajovaroch v niektorých prípadoch veľkosti malého školáka. Kecajú len starší, tí mladší ticho sedia a počúvajú. Naozaj príjemnú doslova orientálnu atmosféru v kempe dotvára sváko vedľa našeho vigvamu, ktorí tu mastí na akejsi „balalajke“ :).

5 deň - 4.8.2015 - blonďavý vrkoč a Honda 250

Filyos – Cide – Sinop – Bafra - Samsun - 550 km

Mapa vraví, že nás dnes zase čaká dlhá cesta do Samsunu. Pekná, popri Čiernom mori, aj rýchla, len to slnko nás trochu dusí vo vlastnej šťave. Aj napriek šeckému ubieha cesta pomerne rýchlo. Dnes už mi kontrolka rezervy svieti druhý krát. V Turecku je benzínok ako maku v Afganistáne, ale viete ako to chodí keď ju potrebujete tak ninto. Pri výjazde na nejaké prímorské mestečko nás zastavujú policajti. Vykonávajú klasický „trafic control“. Pýtajú pasport, techničák. Ja ich trochu zaskočím otázkou ukazujúc na svietiacu oranžovú kontrolku paliva. Zbehlí to „turek“ som ich zmiatol hlavne tým, že som sa pýtal na naftu do motorky :). Ale vraj tutoka kúsok sa dá odbočiť do mesta a tam sú aj dve. Tam iste budú mať, nech už tankujem čo chcem. Priebeh kontroly sa mení na klasickú obhliadku strojov, fúzatí policajti boli v pohode. Vchádzame do malého rušného mestečka, kde všetci na nás ihneď kukajú, ako na zjavenie. Starí báťovia lebediaci na lavici pred miestnou mešitou, ihneď svižne vyskakujú do svojich umelohmotných kroxiek, okuknúť západniarov. Takmer všade si myslia, že sme Nemci. Takže malá osveta „ČekoSlovakia!“, aby aj tí starší vedeli aspoň približne skede sme. Benzínku ani nehľadáme, sme zase lačný, tak reku dáme kebab do ruky. Robo sa dohaduje s vedúcim koľko čoho načim a my s Milošom kukáme jak na nás šeci kukajú.

Tankujeme, Miloš aj trochu vapkuje a ťaháme do toho Samsunu, kde podvečer prichádzame. Nevieme, kde budeme spať, ale Robov šikovný telefón spomínal, že v meste niečo je, ale či v tom zhone s premávkou kvalitného levelu viac než polmiliónovej aglomerácie niečo nájdeme? Božie cesty sú nevyspytateľné, ale dostali sme na semafore červenú priamo na križovatke, kde visí informačná tabuľa kemp tutoka doľava. Ihneď kričíme na Miloša stojaceho pred nami, že doľava načim vybočiť k pobrežiu. Vybočili sme. Hľadáme ten kemp a až tri odstavené motorky za plotom nám konečne prezrádzajú, kde to vlastne je. Otáčame to k veľkej železnej bráne a vtedy si pri odstavených motorkách všímam babu s dlhým blonďavým zapleteným vrkočom. „To hádam nie, čoby tu robila? Corvetta?“ pretieram si zaprášenie okuliare a v tom spoza brány. „Ahojte chalani, kde sa tu beriete?“ a veru ona aj s partiou. Takmer neuveriteľné stretnúť bez plánu, len tak náhodou niekoho z domova o to viac keď sa osobne poznáte už niekoľko rokov. Naša dezinfekčná slivovička vyskakuje z Robovho kufra takmer za jazdy a ihneď pokúšame Alaha a ako pravý Slovania zapíjame naše československé stretko v Samsune. Vracajú sa domov z Gruzínska takže dostávame horúce info. priamo z prvej ruky.

Večer ešte prechádzka do obchodného centra v centre, po nejaké tie zásoby miestnej meny, žrádla a „literatúry“, žeby bolo čo po večeroch čítať. Lebo len vo väčších mestách sú knižnice, kde sa knižke dajú kúpiť.

6 deň - 5.8.2015 - asi 10km tou cestou je Otel

Samsun - Trabzon - Of - Caykara - jazero Uzungol 450km

Stan vraj nebolo treba stavať a tak ráno o pol šiestej prchám pred dažďom s periaťovým spacákom v ruke pod nejaký prístrešok. Nakoniec z toho nič nebolo a spadlo iba pár kvapiek. Pokus opäť zaspať nevyšiel. O chvíľu zase jačí báťa z minaretu. Takže sa balíme, lúčime a lačný sa poberáme na cestu. Zisťujeme, že raňajky v Turecku si treba dať v malých bufáčoch na predmestí väčších miest. Býva ich tam veľa. Väčšia konkurencia tlačí ceny výrazne nižšie takže fajn raňajočky máte za pár eur. Okrem iného sa snažíme naštudovať si dnešný itinerár, ktorý hovorí niečo o Trabzone, mestečku Of, kde sa končí tranzitná časť našej cesty a vrhneme sa konečne do vnútrozemia. Vykoumal som tam cestu D915 :) novú enduro skratku do Bayburtu. Ideme zistiť prečo je zaradená medzi cestami smrti.

Nebyť toho, že ideme pobrežím tak dostanem asi maďarský cestowny efekt oknowy. Ide sa, ale celkom svižne, teda aspoň mimo miest to odsýpa. V mestách si užívame pravidelný prísun adrenalínu s príchuťou orientálneho chaosu na kolesách. Čerešničkou na torte sú autá s majákmi. Hukot sirény sme počuli už asi aj 5min, ale stále ich nebolo vidieť a to som mal pocit, že nám už vylezú na chrbát. Sme v akomsi lieviku áut prúdiacich krokom v troch pruhoch, kde nie je sa kam vyhnúť. U nás doma sa šecke autá rozostúpia, ako červené more, keď Mojžiš utekal pred Egypťanmi. My uvedomelí to Európania sa aj snažíme vyhnúť na kraj, ale jediné čo sme tým docielili bolo, že sa Miloš od nás odtrhol. Mám pocit, že tu sa uhýbajú domáci na kraj až vtedy keď je húkajúce čudo priamo za nimi.

Plávame podľa plánu. Počkať plávame? Vlnitý asfalt, alebo defekt. Moje podozrenie sa na benzínke potvrdilo čo komentujem dlhým nepublikovateľným súvetím. Guma prázdna, ako pohľad muža do ženského katalógu. Píšem Milošovi sms, kde sme, aby došiel, lebo sa nás ešte dlho nedočká. Na benzínke debata čo a ako. Duša jesto a vraj tuto kúsok v meste je otolastik-pneuservis. Robo sa vraj ide zdokonaliť v turečtine, berie koleso a hýbaj ho do mesta urobiť s miestnymi gumármi biznis, díki Robo. Celé totok šecko trvalo asi aj dve hodiny, čo nám trochu naštrbilo cieľ dnešnej cesty, jazero Uzungol.

Stojíme už iba v mestečku Of, kde sa trochu oklepávame a vyžierame slané buchty. Tu v Turecku sme ešte sladké nejedli. So západom slnka prichádzame k jazeru. Hneď na začiatku zisťujeme, že obávať sa či tu bude nejaký hotel bolo zbytočné. Sú ich tu desiatky. Vysvietené je to tu, ako na vianoce. Obchody, stánky, hordám ľudí premávajúcich hore dole, akoby ani nevadilo, že silno mrholí. Všímame si aj to, že je tu veľa žien zaodetých v burkach a že nadpisy hotelov sú takmer všetky aj v Arabčine. Miloš ide na výzvedy. Je sezóna, vraj majú absolútne narváno a to nie len tam, že tu pri jazere asi ani nič nenájdeme. Skúšame to asi hodinku, ale nič. Zvažujeme teda stany. S Robom už aj obzeráme miesto u miestneho mladíka. Po Chvíľke však prichádza Miloš a vypráva o ceste ďalej do hôr, kde sú vraj síce veľa vlke, ale aj hoteli tam jesto. Tam by vraj malo byť voľné. Zasadá krízový štáb. Ideme sa teraz po tme v daždi jebabrať kdesi do hôr, hľadať nejaký Otel?
Vraj ideme. Najprv asfalt, potom dlho, dlho mačacie hlavy a asi po 10km v tej tme vybáčame do lesa. Len tak vraj hentam doprava treba vybočiť. Je tu aj tabuľa kde sa otel spomína, ale názov na tej zhrdzavenej tabuľke sa ani nedal prečítať. Miloš s absolútnou dôverou k zhrdzavenej tabuľke vybáča a ide akoby stadiaľ včera tájšou. Robo stojí po 100 m. Ja reku, že to otáčame a on zbiera Milošove tenisky, takže my tam teda fakt ideme!? Tentok fasa šmykľavý :) makadam lesný pokračuje pár km až kým sme konečne neuzreli svetielka nádeje, ktoré sa predierajú cez mrholiacu hmlovinu. Konečne stojíme pri prvej osvetlenej budove, ako pri majáku a čakáme na Miloša, ktorý sa s prísľubom telefonátu stratil v hmle, že on to ide hore okuknúť.
Po desiatich min. to zvoní. „Poďte hore!“ 30€ s raňajkami mi v tej tme, daždi, hmle znelo z Milošovho mobilu, akoby vravel, že je to zadarmo a ihneď sa s Robom berieme hore do kopcov za ním. Drevená izba je veľká a priestranná. Teplá sprcha, suché oblečenie, príjemná večera a po dnešnej defektovo hotelovej kríze naozaj zaslúžený spánok.

7 deň - 6.8.2015 - cesta smrti D915

Uzungol - Degirmencik - Cakirbag 165 km

Ráno konečne vizuálne zisťujeme, kam sme sa to vlastne včera večer dostali. Mobil hovorí 2200 m.n.m a že tie kopce okolo majú ešte o pár stoviek viac. Fíha :).

Zbožňujem turecké hotelové raňajky. Podstatné je si dobre zriediť čajový koncentrát a byť lačný :). A veru boli sme lačný. Ládovačka na slnečnej teráske dreveného hotelíka nemá konca kraja. Ženy vo „vrecových kompletoch“ nám ozrejmujú, ako fasa sa raňajkuje, keď ste oblečený v odeve v ktorom je na hlave otvor iba na oči. Aj zboku, aj zvrchu, aj na zem, akoby som ja jedol v prilbe.
Schádzame opäť k jazeru a až teraz vlastne vidíme okolitú až gíčovú nádheru Tureckých hôr, ktorou nás včera viedla lesná cesta. Jazero však ani z ďaleka nie je to čo nás tam zaviedlo. Hlavným bodom dnešného presunu je cesta D915 do Bayburtu. Po ceste od jazera do mestečka Caykara, kde tankujeme je aj križovatka, ktorú si my s Robom aj všímame a tak po natankovaní prášime k tej križovatke späť. Miloš si však križovatku cestou na benzínku nevšimol, a tak sa pri debate držal iba smeru doprava. Z benzínky odchádza s malým oneskorením, vybáča síce správnym smerom doprava, ale taký 1km skôr ako má. Báťovia hore v kopcoch presvedčili Miloša, že sme stadiaľ išli. Neskôr keď už nebolo pomaly kam ísť pochopil, že to bola určite jazyková bariéra, ktorá ho neotočila z nesprávnej cesty skôr. Smska to rieši a po hodine sme opäť konečne spolu a na tej správnej ceste, alebo presnejšie cestičke, ktorá sa pred nami stráca v zelených horách.

Poslednou dedinkou končí asfalt a v podstate aj civilizácia . Navigačne je všetko ok, ideme iba po vyjazdenej „ceste“, ale v podstate ďalej už sa ani nedalo nikde vybočiť. Teda ak ste si to nechceli hodiť do 300 a viac metrov hlbokého zrázu.
Sme na konci údolia. Ideme dobre, aj dokrčená tabuľa prisvedčuje, že ideme na Bayburt. Je to len sprejom nastriekaná tabuľka, ale inde ako tadiaľ sa nedá. Prvý výjazd do serpentínky je trochu strmší až divoký, potom už je to paráda. Makadam je dosť kamenistý, no dobre čitateľný. Vystrašený, ale s úsmevom od ucha k uchu stúpame akoby po schodoch, ktoré vedú na vrchol kamennej veže zo strechou v oblakoch.

Cestou stretávame Iránsku posádku malého peugeota, ktorá sa nás vystrašene vypytuje či idú správne do mestečka (Čajkara) Caykara. Teda hlavne ich ženská časť je z tej cestičky mimo, ale snažíme sa ich upokojiť, že potom neskôr príde aj asfalt a domy, takých 30 km a ste tam.
Robo pri tej príležitosti zisťuje, že jeho mobil nie je vo vačku a tak sa vracia späť hľadať ho. Po asi polhodke píše, že ho mal v inom vačku. Trochu zábavy na Robov účet, že totok s tým mobilom bola asi iba zástierka :) aby sa ešte raz mohol previezť po úbočí. Sme hore. Na celé údolie pod nami hádžeme explorer pohľad a v diaľke sledujeme malú kľukatú cestičku, ktorou sme sa dostali až sem hore. Opäť sme pár stoviek metrov nad 2000 m.n.m a parádnou šotolinou postupne prechádzame zo zelenej prímorskej krajiny do akejsi inej zlatistošedej, výrazne suchšej, ale zo svojim čarom a výhľadom aj niekoľko desiatok km ponad „malé kôpky“ pohoria, ktoré sa pred nami vlní na horizonte.

Tankujeme na malej, ale živej benzínke v kruhu detí. Niektoré to tam pod dohľadom jedného dospeláka obsluhujú, aj cigarety Vám predajú. Tí zvyšný vyzvedajú, ako sa voláme a skadiaľ sme. Prvý od nich bol samozrejme Mohamed. Podľa toho kedy v Turecku zapadá slnko hovoria moje digitálky, že dnes už žiadne väčšie mesto po ceste nestíhame a tak to dnes vyzerá na stanuvačku. Pri západe slnka nachádza Robo miesto v kopcoch pri akomsi menšom vysielači 1800 m.n.m s výhľadom na celé okolie.
Polievočka, špagety s Italskou omáčkou, posledná slivovička, cigárko. Stany neriešime a už vylihujeme v spacákoch, kecáme a kukáme tahor na hviezdy.

8deň - 7.8.2015 - trochu nezvyčajný a skorí „ranný“ budíček

Ispir - Yusufeli - Oltu - Gole - Kars -400km

„ Jose ! Vstávaj !“
„Ale daj pokoj, koľko je hodín?“
„Strieľa sa!“
„Čoóó??“
Pretieram si oči, špricujem uši, lebo nič nepočujem. Uhniezďujem sa v spacáku a v tom sa z diaľky ozývajú dve rany. Nebolo nám veru šecko jedno, ale to reku hádam dajáky miestny Mohamed oslavuje narodky. „Koľko je hodín?“ „Tri“. A znovu pár výstrelov. Robo vraví , že to už dlhšie vraj počuť. Miloš už aj zvažuje, že zdrháme, ale keď teraz naštartujeme mašiny, ktorým sa svetlá rozsvietia automaticky? Budeme tam svietiť, ako na strelnici u nás na hody keď prišli kolotočári, šeci sme strieľali na žuvačke. Takto si tam v diaľke chlapci „oslavovali“ asi hodinku a potom ticho.

Ranný východ slnka, ktorého lúče sa rozlievajú po kopčekoch v diaľke pred nami je nádherný. Po skorom rannom budíčku sa nejak moc nezdržiavame, a tak už čoskoro sedíme na raňajkách kúsok pred Ispirom. Máme šťastie na čašníka, ktorí vie dobre po anglicky takže sa okrem toho čo budeme jesť pýtame aj na malé neznáme v našom itinerári, dokonca aj v tom Gruzínskom. Vraj sa tam ďalej po ceste opravuje veľký kus cesty takže nás to asi zdrží. Dobrá cesta, ktorou sa to dá obísť sa nám zdá zbytočne dlhá. Takže ideme podľa plánu.

Širokou asfaltkou sa za Ispirom púšťame do kamenistých hôr. Tie využili tureckí inžinieri na akumuláciu vody, ktorá sa tu zdržuje v priehrade s celkom slušnou výškou hrádze. Široká cesta je takmer bez premávky, len ten asfalt sa akosi roztápa :) mám z neho divný povedal by som až mastný pocit, ale Robo si to užíva naplno a občas sa nám úplne stráca z dohľadu. Potom však prichádza úsek, ktorý spomínal čašník z Ispiru. Oprava cesty je intenzívna takže sa na uzučkej ceste nepretekáme. Šotolinové úseky striedajú ťažké makadámové vložky s mlákami, ktoré pripomínajú betonovú zmes. Krajina vôkol hrá žltými, oranžovými farbami, v ktorých občas prebíja zelená na malých kúskoch úrodnej zeme. Obzvlášť zaujímavá je modrá až tyrkysová farba rieky, ktorá nás sprevádza údolím. V Yusufeli tankujeme a zvažujeme opäť dve trasy k jednému cieľu, ktorým je dnes mesto Kars, ale nakoniec nás usmerňuje uzavretá cesta. Smerujeme na Tortum popri rovnomennom jazere, za ktorým o 20 km vybáčame na Oltu.

Krajina sa opäť mení tak ako aj nadmorská výška, ktorá v meste Gole už presahuje 2000 m.n.m. Sme na náhornej plošine. Teplo nám dnes bolo, ale terazky je nám veru tak akurát a to máme všetky priefuky pozaťahuvanie. O pár km však vidieť čierňavu s ktorou sme na kolíznom kurze. Miloš to vraj riskne a sleduje nás, ako sa rveme do nepremokov, ktoré majú svoje opodstatnenie asi o 20 km neskôr. Do mesta prichádzame už iba za vetra, ktorý sa tu preháňa, ako keby inde nemohol. Ešteže prestáva pršať. Moja 15litrová nádrž zase plače, že je prázdna takže, tankujeme na predmestí Kars. Mladí tmaví chalani nás ihneď pozývajú na čaj, ktorí neodmietame. Pýtame sa na hotely v meste a že veru je ich tam dosť.
Našli sme hotel pri centre za 15€ aj s raňajkami, takže na večeru sa ide do mesta. Motorky ostávajú pred Otelom na pospas kurdskému ľudu. Spolieham na blikajúcu červenú kontrolku imobilizéra, ktorá budí dojem poplašného :) a že Miloš má KTM a Robo BMW :). Kto by chcel YAMAHU :).

Nájsť reštiku v centre nie je problém, skôr je problém si vybrať reštiku. Ale tam kde je veľa zákazníkov nemôžu predsa variť zle. Robo výber večerného menu necháva na nás, vraj ide nájsť internetovú kaviareň, vytlačiť naše víza do Abcházie. Personál, ale aj zákazníci čisto chlapská záležitosť, ženy sú raritou aj keď v meste sme zahalené takmer ani nevideli. Stále hovoriaci mladík ukazuje na presklenú vitrínu, kde sú na ihle napichané guľky z mletého mäsa. Po anglicky vie len „helou“ takže zvyšok nám hovorí turecky a márne sa domnieva že mu dačo rozumieme. Klasické citoslovcia, ako múú, méé, béé a už vieme čo za zvery budú dnes na večeru, kvik by ste tu márne hľadali. Medzi tým kým vybavuje nás, jačí ešte na chalaniska vybaveného saponátmi všetkého druhu. Ten ihneď beží chemicky ošetriť náš stôl. Kým sa mäso upieklo je Robo späť. Vraj sa mu ani nepodarilo dostať sa na svoj e-mail. Po ládovačke prechádzka veľmi čulým mestom. Večer ešte čekujeme TV správy, kde medziiným hovoria aj o „susednom“ meste Agri, kde buchla bomba a tak je nám jasné, že ďalej na východ k Araratu to už nepôjde. Možno budeme zajtra spať už v Gruzii.

9. deň - 8.8.2015 - Ani, mesto kráľov

Kars - Ocakli - Arpacay - Dogruyol - Damal - Posof – Akhaltsikhe - 330 km

Ranná kontrola motoriek dopadla pozitívne :). Sú tam, kde sme ich včera nechali. Niežeby by sme miestnym neverili, ale určite sa tam až dodnes pri vchode do Otela tri kemene na zemi. Dnes ideme okuknúť Ani, mesto kráľov tých Arménskych, alebo aj mesto s tisíc a jedným kostolom kam nás viac než 30 km vedie široká fajnová a úplne prázdna dvoj prúdovka. Stretli sme sa s dvomi autami ináč len traktory, kone, kravičke a ofce. Je to tu krajina roľníkov, ktorí obrábajú pásiky svojej zeme.
Malou dedinkou Ocakli sa dostávame priamo pred hradby starobylého mesta. To čo tu kedysi bolo môžete zistiť na google či wikipedii, ale až keď uvidíte tú rozlohu na vlastné oči tak Vám to napovie, ako a koľko ľudí tu muselo pred 1000 rokmi žiť. Raz som o meste ANI čítal v nejakom cestopise a odvtedy som túžil prejsť sa hoci už len rozvalinami tohto mesta.

Kukáme na Arménsku zem. Od tej Tureckej ju delí hlboký kaňon rieky, ktorý dotvára naozaj krásnu atmosféru tohto kedysi krásneho a veľkého mesta. Nás dnes ešte čaká cesta do Gruzínska, teda taký je plán takže sa po asi 2 hoďkách prechádzky mestom poberáme preč.

Vracať sa späť do Kars vraj nie je treba. Do Gruzie načim tájsť na sever a v mape sme našli skratku vidiekom, ktorý je doslova prepletený úzkymi prašnými cestičkami. Dedinky sú veľmi nariedko stretávame asi iba jedno auto a niekoľko pastierov. Sem tam jama, že spodný plech buchne, ale ináč paráda. Na dlhých rovinkách jemná šotolina dovoľuje ísť aj 70 kmh i viac. Milošovi sa po určitom čase nepozdáva nastavenie pružín jeho KTM takže dávame „krátku“ servisnú kontrolu. Pri tej príležitosti som si v zadnej pneu našiel klinec, ktorý trčí z jedného zo štupľov drapáku.

Našou ďalšou zástavkou je jazero Cildir pri hraniciach s Arménskom, ktoré v mape objavil Robo pri raňajkách. Jazero je 2000 m.n.m čo je tu na náhornej plošine východnej Anatólie normálka, akurát že sa ochladilo a do cesty sa mece dajaký lejáčikčo čo je tu v Kurdistane v lete bežná vec. Búrku míňame len o vlások a tak si celkom užívame dlhé tiahle zákruty, ktoré nás vedú popri jazere. V mestečku Cildir tankujeme, čajíkujeme a debatujeme o čierňave pred nami. Z jednej strany sa vyjasňuje čo je fasa, ale domáci vravia, že my ideme aj tak do tej čierňavi ukazujúc smerom k búrke len čo sme spomenuli Ardahan. Mierime na Ardahan aspoň sme o tom na benzínke veľa debatuvali. Zobral som to fakt vážne :) lebo na odbočke do „Gruzínska“ si ja tájdem veselo ďalej do Ardahanu. Škoda! V diaľke bolo tak príjemne slnečno. Otáčam to za chalanmi vraj ideme hentam, ukazujúc na tabuľu Posof 80 km a dažďovú clonu, pred nami. Hát obliekame čosi čovraj nepremokne a ideme. Ja idem prvý, lebo som stade už vraj šiel. Už po pár km si spomínam na tietok serpentíny s vybitým asfaltom, kde sa mroží kopec kamiónov. Tuším tu pred 5 rokmi na nás s Rasťom hádzali deti z cesty kamene, ale v tak hustom daždi by nás teraz ani nevideli. Ja som si pre istotu zase nevšimol, že vbiehame do rozostavanej cesty s brodom skoro po kolená dlhým niekoľko desiatok metrov. Chvíľu predtým som si vravel, ako fasa, že ešte nemám mokré nohy. Nabral som teda do čižiem „pramenitej vody“ z Tureckých hôr, samozrejme až po okraj a so zdesením sa snažím ukočírovať moju hatatilu v tej vode. Tep 120, v mojej čiernej hrive hlásim 12 nových šedivých vlasov, ale hatatitla to zvládla, spodné prádlo tiež. Pomaličky prechádzame cez Hanak, neskôr Damal, kde míňame tabuľku rakim 2540m čo označuje nadmorskú výšku tohto prechodu Malým Kaukazom. Konečne sa začíname odpútavať od búrky, ktorá ide iným smerom, špina ena. Stojíme a kukáme na Gruzínsku zem, ktorá je zaliata slnkom.

Na hraniciach mi podráždený turecký colník čosi vypráva, akoby som sa tváril, že mu rozumiem, ale asi ho iba zmiatla moja čierna brada a tak mu Slovenky hovorím, že či terazky pre zmenu rozumie on mne. To sme si pokecali :). Prechod je vynovený, 15 min a sme vybavený aj Gruzínskou stranou a už kupujem na benzínke cigaretle za 50 centov.
Kým sme zišli do civilizácie, kde je možnosť sa opýtať na ubytovanie je tma ako v pytli. Kde budeme spať neviem, ale vraj v meste čo je tu kúsok pred nami niečo nájdeme. Blúdime tam, ako poľskí turisti v Tatrách, ale nakoniec sme našli jednu voľnú izbu v hosteli urasteného staršieho chlapa. Kde dáme mašíny sa už tiež rieši a naproti hostelu sú nám otvorenie veľké drevenie dverce na garáži. Parkovanie je tak trochu, ako hrať s motorkami tetris, ale aby si domáci s dačím neporadili ? :) Jedna izba so sprchou, klímou na 19°C za 17 € a vraj tu dole asi 100 m je ládovací servis. V reštike pýtame baľšoj šašlík z prasátka a čapované pivko. Okrem toho dostávame aj mocnú slivovicu na účet podniku.

10 deň - 9.8.2015 - skratka do Batumi

Akhaltsikhe - Khulo - Batumi - 200 km

Fúj či mi je ráno zle. Akosi poopične by som povedal. Žeby ma tak zmohli tri pivká a tri poldeci? Miloš sa tiež akosi nevie dostať z postele a tak len ležíme, ako ostátie vrecia cementu po betónuvačke. Robo vyzerá úplne v pohode a tak kým sa princezné vyspia ide do mesta, vraj je tu hore kúsok nad nami hrad. O hodinu neskôr sa pri káve v mape snažím zistiť, ako sa volá mesto, kde sme dnes prespali. Robo to včera spomínal asi aj 5 krát, ale že hovoril Akhaltsikhe? Tak to sa mi nezdá :D. Dostávam do seba kávu, v zrkadle si všímam, že som už menej „zelený“ každopádne naša rekonvalescencia trvala pár hodín.
Je už skoro obed keď vyrážame na cestu do Batumi. Z mesta sme sa vymotali rýchlo, po vidieku ideme opatrnejšie, lebo kravičky sú tu regulárny účastníci cestnej premávky, okrem nich pobehujú popri ceste ešte prasátka, sem tam kone, jednoducho zverinec. Akurát im ešte polícia nenakázala nosiť reflexnie prvke. Trochu ožívame, keď sa asfaltka mení na makadam hôrny - druhotný názov samá jama. Nenechajte sa zmiasť mapou, kde je cesta označená, ako hlavný ťah. Ono to je hlavný ťah, akurát tam ninto asfalt, teda kedysi dávno v treťohorách bol. Aspoň, že navigačne je to ok :)inde sa nedá ísť. Stúpame do kopcov, ktoré po veľa veľa serpentínach strácajú svoj lesný porast. Cesta nie je náročná, ale fakt dosť deravá. Tlmiče dostávajú riadne zabrať, ale miestnym aj mercedesom to viac menej nevadí. Vychádzame do najvyššieho miesta cesty, kde sa objavujú ľudské obydlia, akési dreveničky ba dokonca aj hotel s kuchyňou sme našli.

Tetám sme dali plnú dôveru nech nám pripravia niečo tradičné, lebo my sme nerozumeli im a oni nám už dupľom. Pripravia, ale chvíľu to potrvá. Ja s Milošom ihneď zaujímame polohu ležiaceho strelca na gauči pred telkou. Išla tam skvelá uspávacia Indická telenovela, ešte stále totiž prežívame morskú nemoc. Tety domáce nám pripravili fakt brutálnu hostinu, je to na celý stôl. Taká omáčka, hentaká kaša, mäsko, syrové koláče, kukuričný chleba, zelenina proste fakt paráda za veľmi príjemnú cenu. Nepatril som k ťahúňom dnešnej ládovačky, ale po obede nasleduje siesta. S Milošom chceme „dopozerať“ druhý diel Indickej telenoveli. Robovi sa nechce ležať a tak kým sa mi trochu preberieme ide kuknúť na okolitie kopčiská. Vraj tam našiel aj lanovku a hoci sa trochu na mašine vyváľal, aj tak to stálo za to a veru žeby sa tam dalo ešte čo to pojazdiť.
Cesta do Batumi ubieha dobre akurát sa trochu práši a obehnúť niektoré kamazovité stroje je dosť náročné. Sem tam vás dunčovia skúšajú ponaháňať ináč celkom pohoda. Do Batumi prichádzame k večeru a ani sa tam nezdržiavame a tiahneme za mesto. Robo vravel, že by tam mal byť kemp. Našli sme ho takmer za tmy. Nie je to nejaký zverský kemp, ale máme kde zaparkovať, máme kde kúpiť pivko a máme kde variť. Akurát je tu tak dusno, vlhko a teplo, že spíme len v trencliach mimo stanu i spacáku. S pivkom som večer veľmi opatrný a dávam ledva jedno, stále sa cítim, ako zvädnutá priesada.

11 deň-10.8.2015 - Stalinove mesto Gori

Batumi - Kobuleti - Samtredia - Chašuri - Zestaponi - Gori 300km

Hneď ráno sa vraciame do Batumi. Po hodine sme našli dve lodné prepravné spoločnosti. Bulhari sú zdá sa trochu lacnejší, ako Ukrajinci, ale to terazky neriešime podstatné je, že približne vieme kedy najbližšie pôjdu trajekty cez čierne more domov.
Pri kávičke v meste zisťujem, že moje zadné brzdové platničky, ktoré mi mali vydržať ešte veľmi dlho sú zodratie, ako náklaďák z Pakistanských hôr. Náhradnie mám doma na poličke. Trochu panikárim, ale Robo tu vraj má akési platničky a ihneď kukáme na brzdový strmeň jeho BMW. Miloš popíja kávičku a cez sedlo motorky prikyvuje, že to bude pasovať, tie strmene sú úplne rovnaké. Pasovalo to presne na chlp. Mám ich tam doteraz. A už aj letíme preč z Batumi. Za mestom dlhá, dlhočizná debata skerej strany pôjdeme na Kaukaz. Tak trochu nám plán hatí odchod trajektov. A tak vynecháme Omalo, alebo Abcházko. Vraj na Omalo nie. Poďme tam ukazuje Miloš na zasnežené kopčeky Kaukazu v diaľke. S Robom sa snažíme prehovoriť Miloša na pekelnú cestu, ktorá nás dnes vnútrozemím Gruzínska čaká, aby sme sa priblížili bližšie k Omalu, ktoré malo byť čerešničkou na torte tejto cesty. Tak teda ideme na Tbilisi a uvidíme.

V Kobuleti teda odbáčame a smerujeme na Samtrediu. Vraj je tu diaľnica píše sa na peknej tabuli. Ale diaľnica v pravom slova zmysle to bude až keď dostavajú aj druhý pruh. Zatiaľ sa ide iba na širokej ceste s obojsmernou premávkou, kde v pohode stretnete aj kravy. Fúka neskutočný vietor, teplý, ako Islandské horké pramene. Kutaisi míňame obchvatom a smerujeme na Zestaponi. Okrem toho, že je 40°C v tieni sme v kolóne áut, ktoré sa tu kopia. Cesta sa tu prerába, aby neskôr zvládla nápor Gruzínskej dopravy, ktorá je na hlavných ťahoch brutálna a to Vám nemusím hovoriť, ako šialene Gruzínci jazdia. Stojíme v reštike pred mestom. Z bohatej ponuky za sklom máme dve možnosti šašlík, alebo šašlík. Niečo som zjedol, ale akosi nemám chuť, zrejme ešte dozvuky z predošlého dňa.
Do Chašuri prichádzame okolo 17,00 tankujeme a pomaly začíname premýšľať, kde budeme vlastne spať. Premávka je tu fakt dosť šialená. Pomalšie kamióny tvoria za sebou kolóny áut, ktoré musia všetci za každých okolností predbehnúť. No a keďže chodia kamióny obojsmerne je trafic fakt veľmi bujarí. Plná čiara, či aj dve plné čiary na ceste majú tu v Gruzii zrejme iný význam, ako u nás, lebo tu sa cez ne veselo predbieha. Skúsime prespať v Stalinovom rodnom meste Gori kam prichádzame podvečer. Na jednej z križovatiek sa pri nás zastaví starší pán na V8 Landroveri a zdraví nás. Ihneď to využívame na otázku, kde je tu hotel. Poďte za mnou, ja vás tam zavediem. Jeho synátor je vraj majster republiky na superšportoch. Aj sa zastavil na novej litrovej Kawasaki. Hotel má fakt veľké priestranné izby a motorky môžeme dať dole za rampu. Strážia to celú noc. Stravu nepodávajú tak otváram vývarovňu na našom hotelovom balkóne. Robo mi presvetlil, aká jednoduchá je práca s jeho benzínovým varičom. Už mi opäť začína chutiť. Večer ešte po pivku a potom už vylihujeme na posteliach. Miloš študuje niečo o Ruských tranzitných vízach. Chceme sa zajtra pokúsiť v Tbilisi vybaviť tranzitné víza cez Rusko čo sa mi zdá trochu sci-fi, ale človek nikdy nevie.

12 deň- 11.8.2015 - o tranzitných vízach

Gori-Tbilisi- Stepancminda 250 km

Ráno začína rýchlym Robovým výbehom na wc. S Milošom už teda tušíme, prečo nás položili tri pivá a tri poldeci. Nebol to alkohol, ale akýsi vírus skrývajúci sa za post alkoholickú traumu. Robo sa oklepáva, že to hádam pôjde. Do Tbilisi tiahneme diaľnicou a terazky už takou naozajstnou diaľnicou. Miloš nás vedie hlavným mestom bez GPS, ako by tu bol doma, na overenie trasy stojíme asi iba jeden krát. Stojíme pred Švajčiarskou ambasádou, ktorá vydáva Ruské víza. Spolu s nami tam čaká asi 50 ďalších žiadateľov, čo už dáva predzvesť o úspechu našich víz. Prihovára sa nám Emil. Pracoval v Česku aj na Slovensku takže nám rozumie. Vraví, že ak treba tak nám pomôže prekladať. Vraj ak by sme aj dnes o víza požiadali tak nám ich vystavia až tak za 10 dní. Bez šance.
Centrom veľmi rušného mesta sa ide pomerne plynulo čo ma dosť prekvapuje, lebo som sa tranzitu mestom trochu obával. Hlavne pri pohľade na nárazníky, ktoré tu majú ťuknuté skoro všetci. Plán dostať sa rýchlo z mesta mení pohľad na klasický americký fastfoodový reťazec pri ktorom my s Milošom ihneď stojíme, ako pribití.

„Dúfam, že nás tu nebudú núkať šašlíkom“. Miloš ma upokojuje, že určite nie. Tu vraj dostaneme takmer pravý americký nazvime to produkt. Robo toho veľa nezjedol, my s Milošom sme si naobjednávali, akoby sme týždeň nejedli. Užívame si klímu, kávu a v mape kukáme na mesto Stepancminda pod Kaukazom pri Rusko Gruzínskej hranici, kde by sme mali dnes prespať. Cestou pod Kaukaz navštevujeme ešte Ananuri koplex. Hradnú pevnosť, ktorá tu kedysi strážila tranzit cez kopčiská pred nami. Je pekelné teplo. Životodárnu vodu lejeme do seba, ale aj na seba. Ideme na Pasanauri, Manaseuri a iba dúfam, že mýtus o benzínke v Gudauri je pravdiví, lebo mi to už zase svieti. Veľa motorkárov sem chodí a ako stúpame hore do kopcov chápem prečo. Nadmorská výška stúpa a v Gaudari máme už zase cez 2000mnm. Mýtus o benzínke je pravdivý takže tankujem až po okraj. Vedľa sú potraviny tak reku kúpim niečo pod zub, aby sme večer nehladovali a hádajte čo som tam našiel!? Loveckú salámu zo Slovenska. Asi sa mi cnie za domácou stravou a tak beriem celú štanglu.

Ideme okuknúť farebnú mozaiku, ktorú máme po ceste na kopci kúsok za mestom. Miloša nikde, ale stretávame tam párik Moskovčanov. On na KTM a ona na malom GSku. Boli veľmi priateľský a zhovorčiví. Hovoríme o plánoch a ceste, ktorá nás ešte čaká. Po polhodke sme pochopili, že Miloš kašle na mozaiku a už sa iste chladí niekde v údolí pod nami. Je to tu ako v Nórsku hovorí Robo na zjazd do údolia. Cesta je dosť frekventovaná, hlavne kamiónov je tu fakt veľa. V jednom momente ideme popri kolóne odstavených kamiónov dlhej niekoľko km. Miloš nás čaká pár km pred Stepancmindou.

Každý, kto sa vyberie do Gruzínska Vám povie, že kostol svätej trojice nad Stepancmindou je niečo úžasné. Pešo je to snáď na dve hoďky. Na motorkách vraj za 30 min. Ideme to teda skúsiť. Veď to dala aj Corveta na svojej cestnej CB. Prilba dole. Ideme teda do mesta, tam odbočka doľava. O chvíľu už prášime tahor kopcom uličkami, pomedzi domčeky. Miestami lietam po tých kameňoch, ako neriadená strela. Prašný a kamenný makadam strieda serpentínavá cesta až hore na zelenú pláň nad mestom, kde sa Vám zjaví Sameba Tsminda jeden zo symbolov Gruzínska. Pod nami mesto za nami Kazbeg 5030 m a skvelá vyhliadka na dobrý kemp. Vraj hentam na tej lúke, kde už sa niekoľko stanov stavia. Je tu veľa turistov, ktorý sa chystajú na výstup po ľadovci na Kazbeg. Ja iba dúfam, že nebude pršať, lebo nemám padacie rámy a cesta dole po tej hlinenej ceste lesíkom by bolo teda iné vzrúšo, alebo aj sánkuvačka.

Ak budete plánovať cestu do Gruzie toto miesto určite nevynechajte. Ten výhľad na krajinu je úžasný. Robo nám večer oznamuje malú zmenu plánu. Skoro ráno vraj ide skúsiť Omalo. Ak by šlo všetko ok, tak by sme sa mohli stretnúť o pár dní v Mestii, alebo neskôr pri nalodení v Batumi. Uvidíme.

13 deň-12.8.2015 - Nie Lentilky, ale Lentekhi

Stepnacminda – Gori – Zestaponi – Kutaisi – Tsageri – Lentekhe - 420 km

Je asi len 6,00 a Robo je už skoro nakomplet pobalený a rozhodnutý vyraziť kuknúť to Omalo, Gruzínsku dedinku v údolí kam sa treba vyštverať cez sedlo presahujúce 2800 m.n.m. Rýchla rozlúčka a už sa nám stráca v lesíku. My sa ešte dlho kocháme výhľadom na Kazbeg, ktorý vidíme priamo zo stanu.

Je čas vstávať a vyraziť tadou strmým kopcom, kým sa sem nezačnú zgrupovať turisti, ktorých sem vozia na terénnych autách. Dnešný plán je dostať sa do dedinky Lentekhi, alebo aj Lentilky, ako to Miloš nazval. V podstate celú cestu si mená miest hovoríme po svojom. Zajtra by sme mali odtiaľ vyraziť ne cestu do Ušguli a Mestie, ktoré sú zaradené v zozname svetového dedičstva UNESCO. Čaká nás viac, ako 400 km po rozpálenom asfalte a s Gruzínskymi strelcami. Ako nám Corveta povedala, „Gruzínci sú strašne milí, ale jazdia ako prasatá“. Tak je, šeci musia byť prvý a čím skôr tým lepšie.

Tiahneme diaľnicou do Gori, neskôr do Chašuri, potom ten fasa rozostavaný úsek za Zestaponi až do Kutaisi, kde musíme tankovať, lebo podľa všetkého už veľmi nebude kde tankovať, hoci legenda hovorí o ujcovi, ktorý Vám v Lentekhi niečo natankuje.

Z benzínky sme vybehli vraj dobrým smerom Miloš hovorí. To hej reku, ale mala tu byť fasa asfaltka a nie totok. Ideme, ďalej to bude dobré, hovorí Miloš. Tak poďme. Po asi 5 km je asfalt už iba, ako taký doplnok sem tam fliačik v ináč kompletnom makadamovisku. Trúbim na Miloša ten na to samozrejme kašle, lebo ma nepočuje. Ani nevidí, že blikám a tak nakoniec iba zastanem šak keď uvidí, že nejdem tak sa vráti. Nevracia sa ani po druhej cigaretli, ale stretol som tam taxikára. Kto už by mohol lepšie vedieť skadiaľ, kam a ako.
„Malodci to óčeň chujava daróga do Lentekhi“ a ihneď ma posiela do Tsageri, že tam je parádna cesta. Niežeby mi vadilo, že je totok nespevnená cesta však máme na to motorky, ale do Lentekhi je to ešte skoro 80 km a 18,00 na mojich digitálkach, neveští nič dobrého. Miloš nechodí, ale otáčam to späť do Kutaisi. Po asi 20 min sme zase spolu. Vysvetľujem mu, že treba ísť inakade a že je tam lepšia a v konečnom dôsledku určite aj rýchlejšia cesta. Možno to stíhame ešte za vidna.

Cesta bola naozaj neporovnateľne lepšia a stíhame to tesne pred západom slnka. Ja stojím rovno pred magazínom a už popíjam chladené pivečko. Trochu som sa zháčil pri pohľade na policajtov, kerí sa aj tu na konci sveta premávajú. Miloš ide hľadať bájneho ujca s benzínom. Po polhodke prišiel natankuvaný vraj mu ujo s vedrom sľúbil čestné pionierske, že je to 95ťka. Okrem toho vraj vybavil aj fleka u nejakej tety za pár drobných aj s raňajkami. Tetuška je veľmi milá, má čosi okolo 60, ale veľmi svižná. Zrobila nám kafčo, zaviedla nás do izby a vraví, že ak sa chceme sprchovať tak bístra, lebo za 10 min už voda nepotečie. Koniec koncov ani to čo išlo by som nenazval tečúca voda, ale nejaká hygiena bola vykonaná. Vypili sme si pivko a tak reku ideme ešte na jedno. Cestou si podávame loveckú salámu, ktorú zajedáme chlebom a pomedzi to zdravíme húf detí, ktoré na nás stále kričia „helou, helou“. Obchodík veľkosti telefónnej búdky ponúka niekoľko druhov pivka, spokojnosť veľká.

Večer ešte príhoda, ako som si skoro vykĺbil rameno, keď som si len tak letmo chcel zobrať neveľký Gruzínsky vankúšik. Vážil asi aj 10 kg takže na druhý pokus som sa musel veru riadne vzoprieť, aby som sním jednou rukou pohol. Miloš vraví či budem na ňom spať. Reku nie a s úsmevom mu ho obojručne hádžem cez pol izbu. Kto by čakal takú váhu a tak to skúša uchytiť s pred hlavy jednou rukou. Asi viete, ako to dopadlo :) rehoceme sa na tom, ako kone. Tuším tam bol piesok.

14 deň 13.8.2015 - Ušguli, Mestia, Kavkaz a ľadovce

Lentekhi - Ushguli - Mestia - Zugdidi - 260 km

Raňajky sú klasické Gruzínske, dedinskie. Veľa syra, zeleniny a chlieb. Servírované v spoločnosti múch, ale s veľmi dobrým domácim čajíkom a samozrejme kávičkou. Vyplácame tete šecko do posledného drobnýho čo máme a pomerne skoro vyrážame na cestu do Ušguli. Za dedinkou chodila enduro víla, asfalt končí na dobro. V mape to vyzeralo, že pôjdeme údolím nikoho, ale na začiatku prechádzame pomerne veľa dedinkami. Vravím si, ako dobre ani psov tu veľa nepobehuje, samozrejme v ďalšej dedinke už beží na mňa biela huňatá ópacha. Rovinka, ujdem mu :) a rozbieham to, aby sa na to hafan čo najskôr vykašľal. Fíha a tam vpredu na ceste čo je za jama?? Flekujem asi aj desať metrov a skáčem cez malý zákop, ktorý tam neviem kto na kerú onú vykopal. Psovi som zdrhol, nevyšuškal som sa, ideme ďalej. Aspoň, že navigačne je to zase ok nie je kam vybočiť takže stále rovno. Cesta je povedal by som pohodová, sem tam mláky, ale ide sa celkom fajn, hoci nie je nič vidieť. Sme obklopení stromami, ktoré všetko zakrývajú.

Idem prvý, stojíme asi každých desať km, aby sme sa navzájom počkali. Miestami sú úseky, kde nám obom zapína ventilátor na chladičoch, ale potom keď stojíme pri prvom ľadovci, ktorý sa pred nami ukazuje v diaľke už sa mašiny akosi nehrejú. Vyšupli sme sa do výšky 2600 m.n.m takže tu nie je tak horúcu, ako nám bolo dole nižšie. Teplota je úplne páradna a jasné počasie nás neustále posúva vpred. Stretávame tu bicyklištov z Polskej, neskôr azíjčanov, ktorí sa tu vozia na terénnom fárečku, ináč prázdno.
Je to úplna paráda :) dokonca teraz keď schádzame do Ušguli je „cesta“ ešte príjemnejšia a lepšie čitateľná, normálne sa dá aj trojočkou. Prvú dlhšiu zástavku máme teda v Ušguli. Dávame si koláčik s kávičkou pred miestnym magazinom a užívame si výhľad na Šcharu ďalší štít, ktorého výška presahuje 5000 m. Je tu dosť turistov z rôznych častí sveta. Chvíľu sme prekecli s dvoma tetami z Chile a hentam sedí zájazd s kráskami z Ukrajiny. Celé okolie dedinky je posiate obrannými vežičkami, ktoré kedysi pred takmer 1000 rokmi využívali domáci obrancovia na obranu pred nepriateľom.

Kávičková atmosféra, ako z motorozprávky. Cesta do Mestie je celkom dobre schodný horský makadam. Stále viac stretávame terénne autá, ktoré sem vláčia doslova hordy turistov. Stretávame aj tých čosi požičajú bicykle v Mestii a potom si užívajú of cestu do Ushguli. Aj tých na pešo stretávame, šialencov :).
V Mestii mierim rovno na benzínku. Tankujem a keď tam mám skoro 10 litrov vraví sváko pumpár, že platiť kartou sa nedá. Haltujem benzínovú pištoľ a dumám či ja vôbec mám ešte dajaké Lari. Pripadal som si, ako oslík otras sa, lebo pri poskacovaní furt v akomsi vačku dačo hrkotalo. Vytriasol som na benzín a pollitra minerálky :). V meste je vraj bankomat takže Miloš vyhráva 300 Lari a ihneď sa obzeráme po ládovacom servise.

V reštike Gruzia Food sme si dali parádny vývar a klasické krumple s mäsom, bo ja už šašlík nechcem ani vidieť. Keby som nebol hladný, ako ten psisko pri vchode do reštiky tak by som tie krumple z mäsom asi hodil po kuchárovi. Chuť si teda vylepšujeme dobrým čapovaným pivkom, ktoré popíjame v kruhu našich českých bratov a sestier. Akurát došli z Tbilisi a zajtra idú pešo do Ushguli :). Kecáme o ich plánoch, kto kde bol a kam sa určite oplatí ísť. Bolo to fajn, ale my už musíme ísť. Moje digitálky zase ukazujú divokú cifru 16,00. Namazali sme reťázky a ideme dole na Zugdidi, Zajtra by sme tam mohli vymeniť olej v Milošovej KTM a potom skúsiť Abcházko.

Cesta do Zugdidi je jedna dlhá betonová cesta. Našťastie Vám nejdú vyskočiť obličke ako pri ceste z Martina do Turčianskych Teplíc, ale totok je veľmi dlhé, priam nekonečné. Keď sme zišli dole, tak je zase strašne teplo a ukrutne dusno. V Zugdidi skúšame nájsť niečo na prespanie. Taxikári vždy vedia čo kde jesto. Brat jedného z taxikárov má nejaký dom, kde prespávajú turisti. Čakáme pred veľkým rodinným domom. Miloš to išiel obzrieť a doteraz sa čudujem, že na to kývol :). V tom dusne, teple a bzučiacimi komármi pri uchu to bude určite sranda. Ideme dať narkózu a bežíme cez cestu do magazínu po pivo. V magazíne magických 17 °C klíma hučí do bezvedomia. Rýchlo berieme dvojité chladené opojenie a už vonku štrngáme na lepšie zajtrajšky. Hlavne prežiť dnešok.
Posteľ na ktorej spal možno ešte aj mladý pionier Stalin má výplet a odpruženie tak vyťahané, že keď si na ňu ľahnem tak sa opieram chrbtom zeme :) a to vážim 70 kg aj s topánkami. Dal som si ešte jedno pivo a ľahol som si na drevený perináč. Je tu teplo, cítim sa ako v podpalubí zaoceánskom parníku, kerí zablúdil v Afrických vodách, ešteže netreba hádzať uhlie do kotla. Skúsim otvoriť okná.

15. deň 14.8.2015 - o masle do mašíny

Zugdidi - Anaklia - Poti – Batumi - Trabzon - Vakfikebir – 400km

Otvorené okná nepomohli možno nad ránom okolo 04,00 bolo konečne trochu chladnejšie 22°C, ináč zverina najvyššieho rangu. Keď sme vyplatili nocľah 4+4 € tak sme pochopili, prečo sme mali tak kvalitné služby z podpalubia. Zugdidi sa javí, ako väčšie mesto a na naše pomery (65tis. Obyvateľov) aj je. Na hranice to máme sotva 10 km, ale KTM-ka plače, že chce nové maslo (olej). Tak skúšame v meste dajáky ten servis, ale vraj možno tak v Poti. Do Poti, keď sme kúsok od Abcházie ? No dobre poďme teda do Poti.

Vybrali sme sa teda a po 20 km sme prišli k akémusi hotelu a tam končí cesta. A totok čo? Miloš štartuje svoj smart a už vieme, že sme v Anaklii a že ideme už zo Zugdidi zlým smerom :). Trochu mi aj vŕtalo hlavou, že je na tomto hlavnom ťahu akosi málo áut. Šak načo by sa ostrieľaní enduráci kukáli do mapy, keď môžu potom neskôr, keď sa „stratia“. Našli sme skratku odkiaľ sa môžeme napojiť na hlavný ťah do Poti. 10 km skratka bola tááák rozbitá „asfaltka“, že som trojku asi ani nezaradil do niektorých jám by sa aj za pol tatru asfaltu zmestilo. Že sme na hlavnom ťahu do Poti vieme podľa veľmi veľmi hustej premávky šialencov. Je to tu ako na pretekoch. Je skoro obed, teplo, dusno aj lačný sme a tak stojíme na benzínke. Majú hot dogi, priestor na posedenie pri kávičke a klímu. Najväčšia sranda, je keď si odo mňa pýta miestny policajt zapaľovač, aby si pripálil cigáro. Tu sa fajčí všade. Neverím vlastným očiam a ihneď si zapaľujem ku kávičke aj ja. Naposledy sa mi niečo podobné stalo pred 5 rokmi v Turecku, keď sme s Maňánom fajčili cigárko v miestnych potravinách.

Tož sme konečne došli do Poti a tam vravia, že majú až 2 litre oleja. Tak ideme do Batumi, počítač hovorí, že tam jesto viac. O premávke sa je škoda zmieniť, ale potom v Batumi to bolo celkom v pohode. Prešli sme celým mestom a nič sme nenašli. Konečne nás znavigovali domáci a Miloš s úsmevom nakladá do kufra tekuté zlato pre svoju KTM. Pri tej príležitosti sa po prvý krát na tripe váľam s motorkou pri chodníku. Klasická noha do prázdna tak som vyskúšal duralovie výstuhy na kermáni a bočné držiaky od Karola. Vzoprel som sa raz a nič. Motorka ťažká, alebo som nejedol. Miloš kuká na mňa čo to tam stváram za kúsky, už ho aj volám nech ma trochu podporí, ale nakoniec ju dávam sám.

Pome na letisko tam je isto nejaký bufáč a klíma, hovorí Miloš. To teplo ho ubíja. Niežeby som sa ja v tom teple nejak vyžíval. Do bufáča bolo načim prejsť cez detektor kovov. Dačo kovové som aj povyberal, ale keď som do košíčka vybral môj americky armádny nožík tak aj policajt spozornel. Prekvapení sme boli obidvaja. Ja som celkom zabudol, že ho tam vôbec mám. Kým som povyberal šecko kovové tak som prešiel pípajúc asi aj 3x. Potom to už aj policajta prestalo baviť a posiela ma, že môžem prejsť, ale nožík mi vráti až, keď pôjdem preč . Je takmer 16,00 takže na Abcházko kašlem a som rozhodnutý ísť domov. Trajekt by mal ísť napozajtra takže Miloš vraj počká v Batumi, kde zajtra aj vymení olej a večer sa nalodí na trajekt do Odessy. On Tureckým peklom domov nejde. Moje digitálky vravia, že v Turecku je o hodinu menej takže by som to dnes mohol skúsiť potiahnuť bližšie domov. Lúčim sa s Milošom sadám na mašínu a hýbaj ho teda pomaly domov. Hranica je iba pár km od Batumi. Vybavenie je na rozdiel z pred 5 rokov úplne iný rýchlostný level. Za 15 min som von. Od hraníc sa ide dvojprúdovkou takže v Trabzone som s jednou prestávkou pomerne rýchlo. So západom slnka prichádza únava. Po ceste skúšam dva otely, ale nič a tak končím v jednom z otelov popri rýchlostnej ceste. Cena 30€ za noc a raňajky nie je málo, ale nejdem vymýšľať, čo je hlavné dá sa platiť kartou, hotovosť v podstate ani nemám. Píšem Milošovi čo a ako. Po hodinke píše, že sa mu podarilo nalodiť ešte dnes. Trochu ma to hnevá, keby som vedel, že sa dá nalodiť ešte dnes tak by som ostal sním. Ale terazky je to už jedno.

16. deň - 15.8.2015 - štartujem z Batumi, počkáš ma ?

Vakfikebir – Giresun – Ordu – Unye - Samsun 290km

Ráno som vstal akosi skoro, ale stále unavený a tak len letmo čekujem mobil. 05,00 tak to si ešte pospím v tom sms od Roba, že štartuje z Batumi či ho počkám. Jasnačka, počkám a zaľahýňam.
Hotel vyzerá z vonku tak trochu malý, ale spodné presklené podlažie s výhľadom na more pojme aj 60 stravníkov a to v pohode. Už som spomínal Turecké hotelové raňajky takže nemám problém sedieť tam viac ako hodinu a užívam všetkého čo jesto. Mám dosť času Robo príde najskôr za dve hoďky.

Prišiel za tri, ale to je jedno. Dvom sa ide lepšie, hlavne ak sa niečo prihodí. Za Ordu sa aj prihodilo. V tuneli cítim zase to plávanie zadku. Vyšli sme z tunela a je jasné, že som dostal zasek defekt. Dušu máme, teda Robova pasuje, skúsime to spraviť. Neodlepili sme ani ráfik od plášťa, nieto ešte čosi vymeniť. Takže otolastik level advanced. Turecký lepič mal vraj 150 cm a tričko tak zaolejované, že Robo ani nevedel prečítať čo na ňom bolo. Každopádne mu to vraj šlo od ruky. Kým som čakal na Roba tak sa pri mne zastavili traja turecký motorkári. Najprv len tak preleteli, ale keď si všimli, že mám problém tak sa otočili. Boli z Istanbulu, včera som ich stretol na hraniciach, ale hovorím, že kámoš už rieši môj problém a ďakujem za ochotu. Ani nie o polhoďku sa valí nové GSko, ktoré tiež najprv prefrčí, ale po chvíľke brzdí a otáča to späť. Opäť vysvetľujem, že už je pomoc na ceste. Koniec koncov som pomohol ja jemu. Všimol som si visiace kľúčiky na zadnom kufri a tak ho na to upozorňujem bol rád, že ich nestratil a hneď ich kladie do bundy. Pozdravili sme a už sa stráca v diaľke. Milo ma to prekvapilo, ale myslím, že by tam zastal na pomoc každý z nás. Robo to opäť dal za čo som mu nesmierne vďačný.

Ďaleko už nezájdeme, ale do Samsunu to stíhame a tam už vieme, kde budeme spať. Z kempu ideme ešte do toho istého obchodného centra, ako posledne.

Treba pivko, niečo manželke kúpim a Miloš spomínal, že horné poschodie je to samý kebab. Skôr než sa poberieme na ládovačku ide Robo vybrať peňáze. Čakám ho vysedávajúc medzi miestnymi. Robo je po návrate v šoku. Sedím 2 metre pred ním a sledujem ho, ako ma pohľadom hľadá po celej hale. Po asi polminútke mu kývam, že som tu pred ním. Čiernovlasých a bradatých je tu veľa splynul som s davom ako nič. Milošov odkaz o celom ládovacom poschodí bol pravdivý.Samozrejme, že sme mali veľké oči a nezjedli sme všetko, ale to jahňacie bolo parádne.

V kempe je okrem nás ešte chalanisko z Baku, priamo z centrovatého centra, ale terazky, že je už tri roky v Turecku, ako ho vyhostili z Grécka. Ušiel z domu keď ho jedného dňa doma čakala mamka aj s nevestou. Kecáme spolu po rusky, anglicky a čo nevieme dopĺňame rukámi, či nohámi. Pivo nepije, nefajčí tak keď som všetko vypil, ideme spať. Robovi už sa sníva čosi.

17 deň - 16.8.2015 - celý deň rovno

Samsun - Merzifon - Osmancik - Ilgas - Gerede - Bolu - Izmit – 634 km

Ranné dežavú z mešity, kde zase jačia na oslavu Alaha, balíme a ideme domov. Zo Samsunu teraz už nejdeme popri mori, ale vnútrozemím sa pokúsime dostať čo najbližšie k Istanbulu, alebo aj ďalej.

Do obeda sa ide dobre, lebo nie je teplo. Hltáme km, ktoré nás stále viac približujú na západ  Na obed si dávame polievku neidentifikovateľného zloženia, ale dala sa zjesť a opäť mleté mäso tentoraz servírované v hlinenej nádobe, ktorá je horúca ako šľak. Cestou ešte stojí za zmienku príhoda s platením kartou na benzínke. Na cesty nosím kartu mojej manželky Marcelky. Chlapík na benzínke bol strašne zhovorčiví skúša na mňa pár viet po anglicky, fakt pohoďák s holywodskym úsmevom. Celú konverzáciu zaklincoval slovami „thank you mister Marcela“ a podáva mi kreditku do ruky. Máme s Robom z toho srandu :) nechávam ho v tom a ďakujem za jeho prístup.

Cestu do Istanbulu je škoda opisovať, mám z nej maďarsky cestowny efekt oknowy. Spomínam si len na miesto pri ceste, kde sme spali pred 5 rokmi a veľké oblaky asi 150 km pred Istanbulom. Na benzínke sme aj chvíľu uvažovali či hodíme na seba nepremoky, teda hlavne ja som dumal. Robo bol optimista vraj to obídeme. Neobišli sme a po asi 10 km vbiehame do dažďovej steny, všetci ideme s blikajúcimi smerovkámi. Ak nám aj dnes bolo teplo tak terazky nás to dobre schladilo. Trochu ma trasie, ale už o pár km sme zase na výpeku. V Izmite sme už na komplet suchý. Hľadanie hotela bolo oveľa jednoduchšie, ako som očakával. Cena priaznivá 30€ s raňajkami za izbu pre dvoch. Ešte prechádzka do mesta a pokus o nákup pivka, ale nič z toho nebolo.

18. deň - 17.8.2015 - prelet Bulharskom

Izmit - Istanbul - Edirne - Plovdiv - Sofia - Dimitrovgrad - 730 km

Ranný prejazd Istanbulom je celkom v pohode  hoci máme po ceste prekážku v podobe vyvaleného kamiónu s minerálkou. Darí sa nám pomedzi všetky tie stojace autá prepliesť. Európsky kontinent nás víta pípaním, keď míňame závory mýtnice, ale ideme ďalej a tvárime sa, že sa nás to netýka. Stojíme na krátke občerstvenie asi 20 km za Istanbulom.
Do Edirne je to nuda, ale rýchlostná cesta nás tam zaviedla veľmi rýchlo. Hraničná kontrola kontrolnej kontroly prebehla v pohode, Bulhari len kývli, aby sme šli ďalej. Prejazd Bulharskom je opäť rýchly, trochu nás spomaľuje búrka, ktorú nakoniec okrajom obchádzame. Tentoraz už vyobliekaný v nepremokoch to po pár km vzdávame a zobliekame to dole.

Do Sofie prichádzame podvečer, ale sme rozhodnutý to potiahnuť ešte ďalej aspoň kým ešte vládzeme. Na hraniciach so Srbskom si dávame pozdnú večeru v reštike, kde sme sa stretli s čechom na Jawe. Varia tam skvelé polievky.
Hraničný prechod s našim červeným pasom je rýchlovka. Pár km pred Dimitrovgradom si všímam tabuľu hotel+garage čo sa mi celkom pozdáva. V meste sa pýtam miestnych štangastov, kde je hotel čo sa spomínal na tabuli. Kúsok ďalej to určite nájdete. Našli sme. Majiteľ najprv hádže zverskú cifru, ale potom keď mu slovensky hovorím, že to je akosi veľa, okukne naše špz a výšku požadovanej sumy delí dvomi.

Dávame obligátne pivko či dve a vysedávame tam v kruhu Bulharov, ktorý sa tam prišli rozbiť, myslím alkoholicky :).

19 deň-18.8.2015 - dnes aspoň do Petrovca

Dimitrovgrad - Niš - Belehrad - Nový Sad - Báčsky Petrovec – 450 km

Raňajočky, kontrola oleja, mazanie reťaze a už kývame domácim na odchod. Dnes je to len o presune. Diaľnica nemá konca kraja. Až v Belehrade si uvedomujeme, že kde vlastne sme. Do Nového Sadu už zase strácam pojem o realite a iba sa držím kermáňu. Do Petrovca sa nám nedarí akosi potrafiť, blúdime hore dole. Tie dedinky a tie rovinky sa nám zdajú stejné. Nakoniec triafame správny smer a veru okolo 17,00 klopeme na dverce penziónu, kde sme spali prvú noc. Milá teta nám s ľútosťou oznamuje, že je full, ale vraj jej bratranec má chatky a ihneď mu volá.

Sú to drevené chatky perfektne zariadené, nové a za dobrú cenu. Večerná prechádzka mestom konči v krčme, kde dávame pivný reset. Všetci mladí okolo nás hovoria peknou mäkkou slovenčinou, cítime sa ako doma.

20 deň - 19.8.2015 - všade dobre doma najlepšie

Báčsky Petrovec - Subotica - Keczkemet - Budapešť - Obeckov 400 km

Deti a žienka netušia, že už sme na dostrel od domu. Trochu ich zavádzam, že to máme ešte dva dni domov, aby som ich prekvapil. Aj som si chcel na dnes doma objednať Segedín, ale risknem to  je mi jedno čo budeme jesť, hlavne nech to nie je šašlík, alebo kofte.

Na hraniciach Srbska a Maďarska je bodrel, ako na smetisku. Utečenci tu zanechali svoju vizitku. Keď si všímam za tatrovku vriec plných odpadu, ktoré sa tam už vyzbierali, si ani neviem predstaviť koľko tam toho muselo byť predtým. Colník sa ma pýta či prevážam cigaretle. Hovorím mu „No smoking“ a tak ma púšťa s dvomi kartónmi Gruzínskych cigariet, ktoré mám rozloženie po vačkach.

Do Budapešti prichádzame za mierneho mrholenia, ale aspoň nie je teplo. Naopak musím si obliecť neprefuky, aby som sa netriasol ako osika. Z Budapešti to mám domov na skok, ale neženieme sa. Posledné km sú rizikové a tak to dávame na kochačku. Pri vjazde do mojej dedinky malé Gruzínske dežavú. Vítajú nás kravičky pri ceste, ktoré mi vyčarili úsmev na tvári.

Stojím pred bránou domu. Dievčence Nina (11) a Linda (5) jačia od šťastia, že je oco už doma. Náš hafan nechápe, kde som tak dlho bol a behá po dvore, ako neriadená strela a žienka, len skonštatuje, kde jej bradatý Onur tak dlho bol:). Dávam rozlúčku s Robom, ktorý sa už tiež teší domov a v miernom mrholení trúbi na odjazd . Miloš je vraj ešte na Ukrajine, sedí v raketovom síle. Šiel okuknúť raketové múzeum, ale že zajtra by už sa mal tiež dostať domov. Veď návrat domov k rodine je na cestovaní to najkrajšie a zrejme asi aj to najpodstatnejšie. Samozrejme už cestou domov som premýšľal kam tento rok, ale ako sa hovorí najprv treba dožiť a ak máte manželky tak tie Vás musia pustiť :). ďakujem Marcelka.

Videá:

Video: Road to Turkey 2015

Video: Gruzínsko - Naše malé moto adventure

Záver ? :)

Dvadsať dní, takmer 9000 km, päť krajín a rešpekt domácich hoci aj iného náboženstva k cestovateľom mi tento rok opäť doprial krásny cestovateľský zážitok. Dúfam, že tak ako mne sa aj Vám v budúcnosti podarí splniť si svoje sny o cestovaní možno aj za krásami malej Ázie. Ďakujem chalanom Milošovi a Robovi za ich neoceniteľnú pomoc a spoločnosť pri tomto enduro adventure.

Ďalšie zaujímavosti v Gruzínsku:

Pilier Katskhi
Skalné mesto Vardzia
Kláštor Davida Garedža
Jazero Tabatskuri
Sochy Ali a Nino