http://motoride.sk


Internetový magazín o motorkách, motorkároch a o všetkom okolo nich....
Šport, Novinky, História, Technika, Vaše Stroje, Video-Foto Galéria, Motoride Klub, Diskusia, Inzercia, MotoChat, Ankety... a a ešte o mnoho viac...

Maroko na ľahkých endurách

[Mototuristika - Afrika - Cestopis]

V roku 2015 sme uskutočnili 3 týždňový výlet Marokom. Cieľom cesty bola ako inak samotná cesta, poznanie krajiny a nejaké to pieskové jazdenie, keď už nie sú tie Sandrally :)

Vzhľadom na 690tky, na ktorých ideme, chceli sme jazdiť aj "skutočný" offroad, teda aj niečo náročnejšie ako tvrdé šotolinové cesty.

Pri hľadaní zdrojov na offroad trasy som však nevedel nájsť ucelený cestopis alebo popis trasy v rozsahu okolo 4.000 km a pre takéto motorky. To je aj hlavný dôvod vzniku tohoto cestopisu, ktorý skúsim napísať stručne :)


Poďakovanie

Na začiatok ešte poďakovanie našemu prepravcovi motoriek Honzovi, ktorý nam motorky bezpečne doviezol do Malagy a aj poradil užitočné kontakty a pár pekných miest.
S neistými pieskovými prejazdmi v blízkosti Alžírskych hraníc mi poradil Talian Nicola z Advrideru. Zvyšok trasy som pripravil pomocou papierovej mapy.

Naša partička:

Heugi – prvý hlavný fotograf
Babči – druhý hlavný fotograf
Roman – vedúci tímovej podpory
Matúš – vybavovač a rozprávač tohoto príbehu


Deň 1 – Marihuanové doupě

Keďže do Malagy sme leteli, naša cesta v podstate začala až na Marockých hraniciach. Dve hodiny som tam lietal ako spotená handra. Až po tme sme konečne vyrazili marockou diaľnicou do Tetouanu. Nepamätám si, čo to bol za večer, ale v Tetouane boli snáď všetci nafajčení. Jediný zajednaný hotel na tejto dovolenke sa nachádzal v mestskej časti Kasaba. Že kasaba (kasbah) nie je mestská časť som pochopil až na mieste – je to opevnený stredoveký labyrint úzkych uličiek, totálne bludisko.

Telefonát do hotela bol nahúlenosťou recepčného iba stratou času. Aj by sme odišli, ale nemali sme žiaden proviant a bolo už pred polnocou. V obkľúčení asi 20 kričiacich Maročanov som to riskol a dal do pléna svoj mobil. A podarilo sa, za 15 minúť po nás prišiel zamestnanec hotela.

Hneď nás schladil – motorky nebudú zaparkované v hoteli na recepcii, tak ako to poznáme z mnohých cestopisov, ale budú kdesi mimo, na stráženom parkovisku. Neboli sme nadšení, ale nedalo sa inak a motorky sme tam nechali aj s takmer všetkou batožinou.
15 minút sme kráčali do hotela, ktorý bol naozaj krásny, postavený v 13.storočí, s výhľadom na nočné mesto.
Konečne to začínalo stáť za to.


Deň 2 – Prvý terén

Zaujímavou a kľukatou asfaltkou sme vyrazili po pobreží až do Oued Labou. Odtiaľ sme pokračovali vnútrozemím až po Laghdir, kde sme si konečne dali prvý off. Najskôr to bola pohodová tvrdá prašná cesta, ale potom sme začali trocha blúdiť až sme skončili vzájomným tlačením cez nejaké vyschnuté skalnaté riečisko. GPS tentoraz sklamalo, ale domáci nás naviedli na správnu cestu. Na prvý deň super, taký rozbeh. Zapichli sme to do hotela s bazénom, veď sme na dovolenke.

Nočný Tetouan
Hotel v Tetouane
Voda
Pre istotu si pomáhame


Deň 3 - Prdy

Aj napriek kvalitnému domácemu pitnému režimu ma začala trápiť hnačka. Nafúknuté brucho a neskutočne dlhé prdy ako Felíny z Fantozziho. Akože teraz sranda, ale vtedy to bolo veľmi nepríjemné snažiť sa zapchávať si riť úzkym sedadlom 690tky. Lebo ináč by som sa každých 5 minút posral, nepreháňam!

Ráno sme sa ešte pomotali okolo antických ruín Volubilis – toto sídlo sa rozvíjalo v treťom storočí p.n.l, čiže dosť dávno. Ale nie sme tu na historickej exkurzii a tak sme čoskoro prešli Meknésom až do Azrou. Tu nás čakal prejazd cez cédrový národný park. Veľké stromy, občas blato – no ako doma. Cestou sme na obrovskej planine videli veľké krátery po meteoritoch. Jeden z nich som použil ako záchod.

Motali sme sa motali, bolo to pekné – aj výjazdy a zjazdy, aj prach, aj kamene aj kmene, lenže akosi sa začalo stmievať. Do plánovania sa mi tu vlúdila nejaká chybička, lebo súmrak padol a najbližšie mesto bolo ešte asi 50 km. Na peknom mieste sme rozložili tábor a zajedli si prinesené sušené mäso – nakúpené sme ešte nemali nič.
Ale konečne mi bolo lepšie.


Deň 4 – XXL Enduro

Raňajky sme si dali v Kerrouchene. Ani len hlavná cesta nebola asfaltová, totálna diera – pardón – turistami nedotknuté romantické miesto. Chalani videli väzňa – vraj mal okovy na rukách. Ale nemáme ho odfoteného, je to možné?

Miestnym deťom sme rozdali perá a pokračovali ďalej na juhovýchod až do Tounfit. Odtiaľto viedla krásna šotolinová cesta cez ďalší národný park Cirque de Jaffar. Vedie viac menej vrstevnicou. Nenáročné, vhodné aj pre veľké enduro, a k tomu netypické stromy a nádherné výhľady.

Z Mideltu, kde táto šotolina skončila, sme potiahli asfaltkou cez nízke pásmo hôr Veľkého Atlasu. Keď sme klesali do nížiny, začal nám do tváre duť úplne žeravý vietor. Spali sme v kempe Source Bleue.
Už som bol zdravý, takže veľká pohoda.


Deň 5 – Rišov deň

Rišo nenaštartoval - klasika :) Polhodinu sme hľadali chybu a neuveríte – vlásočnicová mini zlomenina poistky. Takmer to nebolo vidieť, preto nám to toľko trvalo. Niekedy si myslím, že on to na nás doma chystá, aby bolo vzrúšo. Po kávičke sme dali rýchly presun do Les Dunes D´or - to je hotel v Erg Chebbi kam chodí aj Haro.

Zhodili sme z motoriek veci a išli sa rozjazdiť na duny. Bolo horúco. Zbytok dňa bol oddych pri bazéne. Večer sme išli pozerať na západ slnka v dunách. Všetko super až na to, že sračka už chytila Riša. Pri večeri sa za nami zastavil syn majiteľa hotela a niečo sa mi snažil vysvetliť ohľadom našich tričiek. Asi sa mu páčilo, veď tam máme mapu Maroka, pohoda.

Erg Chebbi
Príprava na Sandrally?
Niekto sa zahrabe predným...
Skúšame nájsť cestu ďalej


Deň 6 – Saharská facka

Hor sa na duny! Najskôr sme sa vybrali prejsť Erg Chebbi - dunové pole zo severu. Rišo vybral dobrú trasu, išli sme po chrbtoch dún, no paráda. Samozrejme, sem tam sme zapadli, niekto preletel cez rajdy a tak :) Po necelých dvoch hodinách sme toho mali už dosť. Bolo okolo desiatej. Vybrali sme sa späť do hotela, že prečkáme pri bazéne do poobedia. Ale keď sme došli k hotelu, zbadal som v dunách naproti hotelu stopy po štvorkolkách. Poďme po ich stopách, navrhol som.

Ten, kto tam šiel na tej štvorkolke to tam zjavne poznal. Išiel hlavne po tvrdšom povrchu, takže sme sa len držali jeho stôp a užívali si to. Bolo to niečo neskutočné. Lietali sme tam ako dakaristi. Išli sme pár kilometrov po hrebeňoch dún – ďaleko väčších ako tam ráno. Nikto sme sa ani len nezahrabali. V úplnej pohodičke ako majstri sveta sme došli k malému berberskému kempu Ali el Cojo. Dali sme si u Berbera čaj a oddychovali sme.

Čaj v Ali el Cojo
Na čaji
Trocha sme si neustriehli čas – blížilo sa poludnie a už bolo 40 stupňové teplo. Povzbudení úspešnou jazdou sem sme pokračovali ďalej. Avšak o nejaké 2-3 km sa to už nezdalo prejazdné a bolo prílíš horúco, aby sme niečo skúšali. Otočili sme to naspäť do hotela.

Lenže – teraz sme boli otočení do opačného smeru, slnko nám svietilo priamo nad hlavy a všetky tiene zmizli. Nebolo vidieť ani naše stopy, ani stopy štvorkoliek, ani povrch, po ktorom sme išli. Zrazu to bolo veľmi ťažké. Začali sme blúdiť. Občas sme zapadli. Motorky sa nám prehrievali až na maximum. Začínalo to byť kritické, lebo my sami sme už boli prehriati. Rišo navyše oslabený sračkou.

Ja som nebol schopný prekonať taký naviaty pieskový schod, ktorý bolo treba trafiť presne v jednom mieste, aby sa dal prejsť. Aby som to prekonal, musel som si dať rozbeh – na čo bolo treba spraviť také asi 200m kolečko po pieskovom hrebeni. Lenže kým som sa sústredil, aby som prešiel ten hrebeň a nabral rýchlosť, tak som zabudol kde presne som to mal zabočiť aby som prekonal ten pieskový schod. Tri alebo štyrikrát som si to musel dať, kým som trafil. Už len to ma dosť vysililo, ale konečne som dobehol chalanov.

Roman s Rišom tiež horia
Roman s Rišom sa varia

Napokon sme už neboli ďaleko od cieľa, ale ešte raz sme zle zabočili a museli sme sa vyhrabať z hlbokého piesku a vrátiť sa.
Nakoniec sme šťastlivo došli k hotelu, ale už ozaj na prahu totálneho vyčerpania.
Sahara nás vytrestala – boli sme namyslení a dostali sme peknú lekciu.

PS: zle som si upevnil rolku, dostala sa k výfuku a ten ju prepálil. Stratil som Heugiho náradie.


Deň 7 - Dakar

Duny boli super, ale museli sme ísť ďalej. Ráno pri balení sa zastavil berber a naťahuje ruku. Čo chce? Otvorí dlaň a tam Heugiho náradie. Nepochopiteľné, že chlapík nám to našiel v piesku Sahary. Možno jej malé ospravedlnenie za včerajšok :)

Deň pokračoval trocha nahouby, lebo sme minuli poslednú pumpu a museli sa vrátiť. Nadbehli sme si 60 km navyše... Nečakal nás zrovna ľahký deň, na pláne sme mali dakarskú etapu č. 4 z roku 2007. Vyhral ju Marc Coma a bohužiaľ sa tam stala jedna zo smrteľných nehôd toho ročníka – zahynul tam Elmer Symons.

Mierili sme na juh na oázu Taouz. Terén bol v pohode - rozbité rolety alebo malá vrstva prachu.
Za Taouz, pri Ramlii, začala najťažšia časť dňa. Aj nás tam niekto zastavil, že nemáme ísť ďalej, že neprejdeme. Nedbali sme a nasledujúcich 150 km sme išli 6 hodín - hlbokým fešfešom, motali sme sa v dunových poliach, cez vyschnuté pláne, kríkmi zarastené planiny, či kamenisté riečištia. Naozaj rôznorodý zaberák. Ale bolo to skvelé, darilo sa nám a zakempovali sme na krásnom mieste asi 40 km pred Zagorou.


Deň 8 – Pravé enduro

Ráno sme po uvalcovanej šotoline nabehli do Zagory. Riša ešte stále trápilo to sranie. Viete si predstaviť, o čo ťažšie sa mu tie náročné úseky išli. V meste sa nás ujal chlapík na skútri a doviedol nás ku lekárni. Prvý liek, ktorý nám ponúkli už Rišo 3 dni jedol. Zobrali sme na skúšku ten druhý.

Pokračovali sme asfaltkou ďalej na juh až do Mhamid. Čakala nás známa 4x4 pista Mhamid – Foum Zguid. Naobedovali sme sa a vyrazili. Hneď za dedinou začal náročný úsek – hlboký piesok, s naviatymi vlnami, a navyše úplná motanica, nedalo sa ísť rýchlo. Náročnejšie úseky striedali tie menej náročné. Ale postupne to tvrdlo.

Bolo veľmi horúco, okolo 40, zastavili sme sa na dohľad dún Erg Chegaga – to je druhé najznámejšie marocké dunové pole. Vyzeralo to, že to najťažšie je za nami. Nabral som si Chegagský piesok do prázdnej fľaše a po oddychu sme išli ďalej. Zrazu sme vpadli do pieskového poľa. V hlbokom piesku bola vyjazdená stopa, ale rýchlo sa ísť nedalo, lebo kolmo cez smer jazdy boli nafúkané ostré, asi polmetrové duny. Fúkalo nám do chrbta, mne sa dalo ísť len na dvojke – motorka sa mi začala prehrievať.

Palubovka už blikala hodnú chvíľu, kým som našiel tvrdšie miesto aby som zastavil – nechcel som tam uprostred toho piesku. Otočím sa a za mnou nikto. Otočil som teda motorku do protismeru, nech jej fúka do chladiča a čakal som. Došiel len Roman s Rišom, lebo že Heugimu sa prehriala motorka a nemá ťah. No boha. Takže naspäť pieskom za Heugim.

Chladiaci sa Heugi
Heugi sa tiež varí

Motorka mu naštartovať išla, ale keď zaradil jednotku a pridal, tak zdochla. Príznaky pridretého motora boli naozaj hrozivé – všetci sme napriek prehriatiu motoriek nezastavovali a Heugiho jediná zakapotážovaná asi chladila najhoršie – zdalo sa nám to ako logické vysvetlenie. Čo sa týka eventuálnej pomoci, nemohli sme byť na horšom mieste. Od Mhamid sme nikoho nestretli a sem sa s ničím iným ako s výkonným awd vozidlom prísť nedalo.

Asi hodinu sme ležali v tieni a čakali kým motorka vychladne. Nálada na bode mrazu. Heugi už v duchu objednával pickup a generálku motora. Vraj to stihne aj zabehnúť a ešte s nami trip dokončí :) Snažili sme sa byť optimisti, ale žiaľ ani keď bola motorka chladnejšia sa nič nezmenilo. Stačilo na voľnobehu vytočiť motor a bolo počuť, ako sa zadusí a zdochne. Napadlo mi, či nie je pieskom upchatý vzduchový filter. Motorky vedia nasať neuveriteľné veci. Pamätám si ako sme v Tunisku z Vickyho GS vytiahli 30cm stromček.

Dali sme teda dole sedadlo, ale nič nevyzeralo podozrivo. Ani tá plastová karta rozpisu poistiek k rally raid kapotáži, ktorú Heugi dal pod sosák airboxu, aby ju nestratil a mal poruke. Ale veru, po chvíli skúšania ona bola príčinou celého problému. Trocha sa pri jazde posunula a keď pridal plyn, natiahlo ju k sosáku a upchala prívod vzduchu. To bolo radosti. Blahoželali sme si, akí sme skvelí a Heugi tuším hovoril, že túto príhodu nebudeme spomínať :-)

Zasa sme sa povozili po piesku, až sme narazili na tvrdú zem. Potiahli sme ešte pár km. Keďže sa už slnko skláňalo nad obzor, pri Jazero Iriki sme zakempovali. Za nami bol ďalší úžasný enduro deň. Dlho do noci sme sa rozprávali a pozorovali padajúce hviezdy na nočnej oblohe, aká môže byť len na púšti.

Erg Chegaga
Roman na kameňoch pred Foum Zguid
Troška sme sa vytrápili
Boj stál za to


Deň 9 – Stúpanie do neba

Terén sa na pár km zmenil z pieskového na kamenistý. Veľmi kamenistý. Ešte, že sme na piesku nevypúšťali vzduch, inak by sme duše sekali jeden za druhým. Celú dovolenku ideme na 1,3 až 1,4. Vo Foum Zguid sme sa veľa nezdržali. Kľukatou asfaltkou sme pokračovali na severozápad, cez oázu Aguinane.

Bolo to úchvatné miesto, cítil som sa tam ako v nedotknutom chráme. Cesta viedla cez dvory domov a na záver sme stúpali na náhornú plošinu – som zvyknutý na serpentíny a strmé kopce, ale takéto som ešte asi nejazdil. Pozri napr. toto video (idú z opačnej strany) www.youtube.com/watch?v=Xc9BNHJpnMY

Začalo sa stmievať, hľadali sme teda, kde sa zložiť. Nebolo tam rovného miesta a tak sme tábor rozložili v suchom riečisku.
Ako každú noc, aj túto som spal v stane bez tropika.
Takže ten dážď, ktorý sa o tretej nad ránom spustil, ma dosť razantne zobudil. A chalanov bez tropík tiež, kričali sme jeden cez druhého, že prší a nahadzovali ich na stany.


Deň 10 – Deň, keď sa posralo počasie

Ráno stále prší. S tým sme nerátali, lebo vraj v Septembri v Maroku neprší. Preto aj nepremoky na nohy ostali doma. Pobalili sme mokré stany a vymotali sa. To debilné blato bolo strašne lepkavé. Mal som od toho celý stan, sandále a neviem čo ešte. Raňajkovali sme vedľa cesty pri Timassinine, asi 15 km od tábora, lebo tu už nepršalo.

Po týchto biednych raňajkách sme pokračovali na východ do Tazenakht. Ďalej sme išli na severo-západ. Opäť začalo pršať. Bol som na nervy, išlo sa mi zle, nemal som svoj deň. Navyše navigácia ma smerovala na odbočku, ktorá neexistovala. Išli sme ďalej, ale navigačne to už bol úplný chaos. Ako to už býva, asfaltka sa zmenila na rozbitú asfaltku, a tá sa za dedinou Zaouia Ait Kalla zmenila na bahnový strmák. Zadná guma záber mala, ale predná, tej blato nevoňalo. Šmýkalo ma zo strany na stranu.

20.09.2015 16:29 - Maroko na ľahkých endurách
Bez cesty

Samozrejme som v tej chvíli nevedel, že mám byť rád za nejakú cestu. Pretože o pár kilometrov bola fuč aj cesta a my sme stáli v otvorenom teréne. Z Tazenakht sme sem išli asi dve hodiny, takže na návrat nikto nepomyslel.

Lenže ďalšiu vyše hodinu sme išli otvoreným a náročným terénom – lepkavým bahnom medzi veľkými a ostrými skalami, občas prudkými výjazdmi cez vymleté kamene. Medzitým dážď asi na polhodinu neskutočne zosilnel. Vystúpali sme u hodne nad 2.000m, vlastne môžeme byť radi, že nesnežilo. Ťažko sme hľadali voľný prechod. Potrebovali sme prejsť riečiskom, čo sa aj podarilo, ale cieľ v nedohľadne. Do západu slnka bolo už iba pár hodín. Vodu sme mali, ale na jedenie nič. Moju poznámku, že hádam by sme sa mali začať uvažovať o pláne B (vrátiť sa) odignorovali.

A našťastie mali pravdu. Narazili sme na niečo, čo už pripomínalo cestu, potom to stvrdlo. Ešte sa aj vyčasilo, no balada. Nakoniec sme za krásneho výhľadu prudkým klesaním dorazili do mestečka Askaoun. Už sme 3 dni nemali sprchu, takže som sa celkom tešil na hotel, ktorý tu mal byť, ale nebol. Bolo trocha naivné niečo také čakať, boli sme totiž v úplne turisticky nedotknutom romantickom mieste. V centre, na malom námestí, som začal hľadať ubytovanie. Po polhodine mi slávnostne uviedli asi 150 cm vysokého starého uja, ktorý nás zoberie k sebe domov.

Viedol nás na svojom prskolete do dedinky, ktorá ani nemá meno. Postavená na štýl mediny – neuveriteľná spleť úzkych uličiek, sami by sme von nikdy netrafili. Starký sa tam na mopede štveral ako jašterica, mali sme čo robiť, aby sme mu stíhali.

Konečne sa trocha vyčasilo
Konečne cesta
Starkého dom na vrchu mediny
Lúčenie so starkým

Nakoniec sme zastavili pri dome na kopci. Ujo vbehol dnu a razantne rozdával rozkazy. A mali sme sa ako králi! Dostali sme izbu s asi 6 posteľami. Stany sme si nechali sušiť na dvore. Ujo nám dokonca umyl zablatené sandále. Na večeru som objednal jedlo, ktorého názov som si zapamätal z hotela v Erg Chebbi. Ujo sa ma asi 3x spýtal, či je to ono – ja arabsky neviem a on inak nevedel, takže komunikácia občas haprovala.

Zatiaľ sme sa „sprchovali“ – vo vykachličkovanej kúpeľni sme každý vyfasovali dve vedrá – jedno s horúcou vodou, druhé s teplou – obe ohriate na veľkom plynovom horáku. A hrnček do ruky – žiadna sprcha. No bolo to parádne. Vtedy si človek uvedomí, že ako málo stačí.

Umytí a vychystaní sme ďalšiu hodinu posedávali. Už sme boli fakt hladní, jedli sme len doobeda a málo. Nakoniec to prišlo – plná misa držiek, ktorú som teda rozhodne neobjednal.
Chudák Rišo, skoro odpadol keď to videl :) Držky neznáša, tak si dal aspoň chleba. My ostatní sme pojedli, ale bola to skôr z núdze cnosť.


Deň 11 - Inferno

Ráno sme sa poďakovali a poplatili. Dedulo, ktorý má 5 dcér a 6 synov ako sme sa dozvedeli, nás z mediny vyviedol späť na cestu a my sme pokračovali asfaltkou na západ. Našim cieľom bola horská obec Imlil. Po ceste by sa hádam nič zvláštneho nestalo, keby nás 2 hodiny pred Imlilom nechytila fest silná búrka. Lialo tak, že zo svahov padali kamene na cestu a jeden ma veru aj trafil do kolesa.
Úplné inferno.


Deň 12 – S Maročanmi na nože

Ja s Romanom fasujeme turistické palice a celá grupa sa pomerne skoro ráno vydávame na asi 15 km trek ku chatám pod Jabal Toubkal – najvyšší vrch Maroka, 4.167m. Je to najľahšie dostupná štvortisícovka na svete. Motorky ostávaju u Abderrahima v garáži.

Tento prvý deň nás čaká stúpanie z cca 1.500m do 3.100m. Ku chatám sme dorazili poobede. Všetko OK, len ku koncu nám bola zima. Na večeri sedíme a kecáme, keď do nás začnú zabŕdať domáci guidovia. Ťahajú Riša von, chcú si s ním voľačo “vydiskutovať”. Smejem sa im a hovorím, že ak nevedia slovensky alebo nemecky, ťažko nájdu spoločnú reč.

Ale voľáke čudné napätie ostalo vo vzduchu. Nakoniec nám bolo vysvetlené, že problem je v našich tričkách. Grafika, ktorú som stiahol z Internetu a upravil totiž neobsahovala nejaké sporné územie južného Maroka. Samozrejme o nejakých politických treniciach som nemal ani páru. Ale z rečí sme pochopili, že ich to uráža - ako keby u nás niekto nosil tričko Slovenska a celý juh by prikreslil Maďarsku. Snažil som sa vysvetliť, že to nebolo mojím úmyslom, ale típek naliehal a hovoril niečo o politických provokáciách a neviem čo ešte. Proste nože sa im vo vačkoch otvárali, tak voľky nevoľky sme kapitulovali a tričká sme si dali naruby. Odvtedy sme chodievali šťať len vo dvojiciach, keby dačo :)

Ale všetko zlé je na niečo dobré – šťastie, že sme to dostali takto jednoznačne vysvetlené a nálepky sme neskôr aj odlepili z motoriek, nech nám ich niekto nezapáli.

Známa náboženská biela skala, nedovolili sa nám k nej priblížiť -  Djebel Toubkal
Sedíme na kameni v 3.000m - Djebel Toubkal
Vrcholová fotka, 4.167m - Djebel Toubkal
Pohľad z hora - Djebel Toubkal


Deň 13 – Summit

Na čelovkách stúpame ešte pred svitaním k najvyššiemu bodu tejto dovolenky. K vrcholu je to z chaty asi 5 km, prevýšenie vyše kilometra, čiže neustály stupák. Netrvalo dlho a boli sme hore. Niečo ako tatranská túra, len teda trocha vyššie. Hore sme stretli „našeho“ guida, ktorý bol veľmi rád, že sme ho akceptovali. Na znak dôvery sme mu dali foťák a urobil nám vrcholovú fotku.

Moc sme sa nezdržiavali, lebo motorky boli o vyše 2.600m nižšie a 20 km ďaleko. Čakal nás ešte ťažký deň.
Klesanie bol dosť pôrod. Nemalo to konca, pršalo, ale šťastlivo sme dorazili k našemu hostiteľovi Abderrahimovi, ktorý nám podal skvelú večeru (nie držky).


Deň 14 – Oddych

Ešte pred odchodom nám Abderrahim ukazuje svoju rodnú dedinu. Je sviatočne nahodený, lebo dnes začína trojdňový sviatok Íd al-adhá - Sviatok obetovania. Ide o obetu Alahovi – v Maroku sa jedná zväčša o capov alebo baranov - jednu tretinu zvieraťa dajú susedom, druhú rozdajú chudobným a tretiu si nechajú. Hlavy sa rituálne spaľujú na uliciach. Celkom psycho. A nie je to pre nich lacné, po týchto zvieratách je obrovský dopyt, takže za jedného dajú aj 500€.

No, ale chcel som tento cestopis písať stručne a opäť som odbočil. Abderrahim Mzik sa o nás naozaj dobre postaral, ak sem mierite, určite využite jeho služby, čislo je +212 667234851.
My sme sa premiestnili do Marakéša, do európskeho kempu Les Relais. Večer sme sa nechali odviezť do mesta, no a nebol to príjemný zážitok. Ten najhorší z Maroka – fakt som ešte nezažil, aby ma niekto ťahal za rukáv do svojej reštaurácie. A zasa sme sa skoro pobili, keď Heugi fotil horiacu hlavu kozy a jej majiteľ chcel po ňom peniaze.


Deň 15 – Relax na asfalte

Vyrazili sme na východ, nie priamou cestou, ale vrátili sme sa ešte kúsok do hôr, kde sme predvčerom šľapali. Prešli sme známym passom Priesmyk Tizi n'Tichka (2260 m n.m.) a pokračovali sme asfaltkou – ešte sme potrebovali po uplynulých dňoch oddych. V živote ma tak lýtka neboleli, ako po tom zostupe z Toubkalu. Počas dňa sa nič zvláštne nestalo, prostredie bolo pekné. Zakempovali sme na kopci neďaleko od vysielača. Večer sa na nikoho prekvapenie spustila riadna búrka.

Pri vysielači


Deň 16 – Dosť bolo asfaltu

Od rána pokračoval náš asfaltový presun. Za Quarzazatom nepríjemne fúkalo. Navyše sme začali mať problém s benzínom, lebo sviatok Íd al-adhá samozrejme znamená aj to, že nikto nepracuje. Na posledných 4 pumpách už benzín vypredali.
Na šotolinu sme nabehli až neskoro popoludní za Boumalne Dades. Naplánoval som tam ľahkú offroad obkľuku. Aj sme tam v pustine zakempovali.


Deň 17 – Počasie nám opäť komplikuje život

Dnes sme mali zájsť do Kaňon Todra (Gorges du Todra) a potom prejsť Kaňon Gorges du Dades. Lenže ako sme vyliezli zo stanov, vedeli sme, že je zle. Chytro sme sa obliekli, zbalili stany, a až potom sa najedli. Vzápätí začalo pršať. Prechod do Tinghiru bol kvôli naplaveninám miestami dosť zaujímavý.

Hoci pršalo, kaňon Toudra sme aspoň čiastočne prešli. Úchvatné miesto, určite stojí za návštevu. Čo ďalej? Chceli sme prejsť Gorges du Dades, aby sme sa dostali na sever k Azrou. Predsa len sa čas našej dovolenky krátil. Lenže pršalo a bolo celkom chladno – prechod cez Gorges du Dades znamená atakovať 3.000m výšku. Bohvie, čo sa tam hore deje?

Veľmi mi chýbalo slnko, teplo a piesok Erg Chebbi. Začal som ukecávať chalaňov, aby sme sa tam vrátili. Bolo to 250 km, v pohode by sme to dali. Mohli sme tam ostať 2 dni a potom sa za 2 bolestivé dni presunúť do Ceuty. Nebol to ideálny plán, navyše sme zistili, že ani v Merzouge už nie je dobré počasie, tiež tam pršalo. Presunuli sme sa do hotela v Boumalne Dades. Zajtra predsa len vyrazíme cez kaňon a potom na Azrou.

Tinghir, za ním je kaňon Toudra
Výhľady a zrázy sú neskutočné
Blato
Tesne pod 3.000m


Deň 18 – Skúška ohňom

Ráno nebolo o nič lepšie počasie, ale nedalo sa cúvnuť. Začalo to pekne, zaujímavé skaly a postupné stúpanie asfaltovou cestou. Tá sa zmenila na hlinenú, ale bola tvrdá, išlo sa dobre. Stále jemne pršalo, čiže nohy sme mali za chvíľu celé mokré. Prehupli sme sa cez 2.000m a začalo byť chladno.

Bez ohľadu na počasie, bola to krásna cesta. Prostredie aj výhľady boli neopakovateľné. Občas sme ostali zahalení v hmle. Vystúpali sme do takmer 3.000m a potom sme začali klesať. Na opačnej strane bola cesta o dosť horšia – často nebola tvrdá, ale úplne blatistá. Gumy už mali za sebou dosť, takže predok veľmi šmýkal.

Maroko na ľahkých endurách

V Imilchil sme sa naobedovali a zohriali. Pršať prestalo a išli sme po asfalte, lenže oddych netrval dlho. Vošli sme do čiernych mračien a spustila sa neskutočná búrka. Za 5 minút sme boli od pása dole úplne mokrí. Potom ľadovec ako holubičie vajcia. Vpálili sme s helmami na hlave do predajne jabĺk, chceli sme tam prečkať najhoršie – predavač nám dokonca dal po jablku zadarmo – ale cez strechu tam veľmi zatekalo. Sadli sme v daždi na motorky a išli ďalej. Pamätám si len útržky – veľká zima, silný dážď, korytá riek plné silnej búrlivej vody. Bol by to zážitok, keby sme mali tie nepremoky.

V Aghbala som si náhodou všimol zašitý hotel. Obsadili sme im celé poschodie, sušili sme o stošesť. Spravili sme tam neskutočný bordel – voda, piesok a blato bolo roznesené všade.
Boli to opäť príjemní ľudia – skočili na trh a doniesli nám pečené kurence a ostatnú poživeň. Boli sme príliš premrznutí a vyčerpaní, aby sme dakam išli. Mňa chytala dáka pliaga. Ale užívali sme si každý moment, nálada boli dobrá, hoci podľa mňa nikdy v Maroku nepršalo toľko, ako tento týždeň.


Deň 19 – Féz

Ráno sme obuli sáčky na nohy, krátkou šotolinovou vložkou sme sa dostali na asfaltku a ťahali sme priamo na Féz, do kempu. Ubytovali sme v chatke – s vaňou!
Zavolal som sprievodcovi Elouafimu, aby po nás prišiel. Impozantnú medinu Fézu sme za vyše 4 hodiny prešli veľmi dôkladne a samozrejme sme aj zmokli, to snáď ani nemusím písať.
Sprievodcu Elouafiho Hanafa môžem len odporučiť, tel.: +212 672040156 hovorí FR, N, A.


Ďen 20 – Hladovanie

Predposledný deň – už sme mali na pláne len postupný presun na sever. Dostali sme sa opäť do marihuanového kraja. Problém bol, keď sme niečo potrebovali – odpoveďou bol často len bezduchý smiech. Najhoršie bolo nájsť niečo na obed. Vyše hodiny som sa zastavoval v každej búde, ktorá pripomínala reštauráciu. Ale nič. Už som mal nervy. Napokon v nejakom úplne malom turistami nedotknutom romantickom mieste som zacítil pečené mäso a podľa nosa sme zabočili do úzkej ulice. Robili tam pečené rybičky. Bolo to výborné jedlo a určite najlacnejšie, aké sme v Maroku jedli. Za veľkú porciu a fľašku koly sme platili asi 2€ na osobu.

Pokračovali sme ďalej na sever, kým sa nám pred očami nezjavila krásna modrastá panoráma mesta Chefchaouen. Konečne bolo pekne a teplo, a tento príjemný večer sme strávili túlaním sa v uličkách mediny.


Ďen 21 – Koniec našej cesty

mapa celok
S Chefchaouen to bol už len kúsok do Tetouanu a ďalší kúsok diaľnicou k Ceute. Vo Fnideq boli chalani urobiť posledné nákupy. Ja som strážil motorky. Zastavili sa pri mne traja mladí chalani, že či sa môžu odfotiť s motorkami. Jasné... Spomenul som si na Marakéš a keď sa chalani dofotili, hovorím – „Chlapci, každý 10 dinárov za foto.“ Mali ste ich vidieť, skoro si cvrkli :) Cez hranice to už nebol taký pôrod, ako pred 3 týždňami. Za pár hodín sme boli v Malage, odovzdali Honzovi motorky a ráno leteli domov.

Prešli sme cca 4.000 km a napriek tej nepriazni počasia to považujem za svoju najlepšiu motodovolenku. Videli sme krásnu krajinu a išli sme aj naozaj náročné úseky všetkých typov - piesok, feš feš, kamene, hory, doliny, lesy. Často sme boli vo výškach nad 2.000m. Ľudia boli veľmi príjemní, a mnohí nám nezištne pomohli. Jedlo bolo výborné. Maroko je veľmi rozmanité, v súčasnosti stále bezpečné a je blízko. Je výborné aj na asfaltovú dovolenku a pre tých viac naklonených offroadu dúfam, že im tento článok pomôže.

Všetkým trom mojim parťákom ďakujem za ich spoločnosť na tomto výlete a teším sa na ďalšie dobrodružstvá.

Autori fotografií sú Rišo a Heugi.
Heugiho fotky v chlapskom rozlíšení nájdete tu

Celú trasu našej cesty si môžete pozrieť tu

Pridané dňa: 02.01.2018 Autor: matus

Galéria ku článku:

Uprav galériu

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

<ďalšie obrázky...>

http://motoride.sk