Prvá časť: K čínskym hraniciam a potom pár dní popri Afganistane

14. 8. 2017 - 15 deň ...do Samarkandu

Brieždi sa, zima, ako v novembri. Rozliepame oči, kukáme, kde sme si to vlastne v noci ustlali. Štyri hodinky spánku v Uzbeckej šipine musí vraj stačiť, aspoň nič nemusíme baliť a vlastne ani obliekať. Cukríkové raňajky a už si to šviháme po Uzbeckej diaľnici, ktorá každou minútou začína viac a viac ožívať. Už som asi spomínal cestné kontroly medzi jednotlivými „okresmi“, kde načim zastať. Miestny policajti sú z nás trochu mimo, na privítanie v Uzbekistane nám dávajú veľký žltý asi 7 kilový melón, Miro ho mece pod sieťku, hádam mu nespadne. Stojíme po viac ako 100 km pri benzínke, hoci tu v Uzbekistane by sa dalo skôr povedať pri plynovej benzínke. Všade majú pútače, že aj benzín je v ponuke, ale okrem nafty a zemného plynu tam o benzíne už dlho nepočuli. Varíme si vifony a čaj na zahriatie, lebo hoci je už skoro 8 hodín je ešte stále dosť chladno. V kufri sa mi rozlial olej, našťastie nie veľa, len asi decko, bodrel tam mám parádny, ale aspoň sa nedrali veci v kufri bo to dobre mazalo, polosyntetika :). Občas sa pristavia domáci, vyzvedajú skadiaľ sme, híkajú čo to máme za mašiny a slovkom "Čekoslovakia" ich vyvádzame z omylu, že nie sme Slovinsko z Yugoslávie. Kým nám vychladne horúci to čínsky produkt, obdivujeme bavlnu. Je neuveriteľne biela, jemná ako vata. Sú tu ňou vysadené veľké lány zavlažuvanie miestnou sieťou vodných kanálov, ktoré občas zapáchajú ako stoka.

O asi 1000 ševroletov neskôr sme pred bránami Samarkandu. Iné auto ako ševrolet tu nenájdete tak ako aj benzínku, kde by mali benzín. Máme ešte mierne zásoby tadžickej 95ky, ale zo Samarkandu sa už ďaleko nedostaneme. Keďže všetci jazdia na zemný plyn je sieť plynových „benzínok“ veľkých ako autobusové nástupište fakt veľká. Sme unavení, začína byť už aj dosť teplo, mám pocit, že zaspím, ale miestny zhon a premávka nás rýchlo prebrala z letargie.

Sme v Samarkande, nič nemáme dohodnuté, ale v centre by to problém nemal byť. Pri honbe za nejakým hotelom si to tu šibeme po chodníkoch a pomedzi kričiacich obchodníkov. Všetci tam ponúkajú cesnak a cibuľu, ktoré trčia z malých bielych dodávok. Neviem ako, ale kúsok od centrálneho bazáru sa nám darí nájsť fajnový hotelík Caravan Serail. Recepcia s anglicky hovoriacou obsluhou, v chladničke akási napodobenina veľmi chutného Plzeňského prazdroja je akoby z iného sveta, vraj aj prádlo nám operú. O pár pív neskôr máme vypísanie pohľadnice a hoci je iba krátko po obede, ustieľame si na zaslúžený oddych.

Podvečer sa s Janom vyberáme zameniť $ za miestne Somoni. Miloš s Mirom ešte drichmú. V banke je kurz sotva prekračujúci 400 000 somoni za 100$, ale vraj všetci menia love na miestnom bazáre, kam to máme z hotela na skok. Dnešný kurz je vraj 680 000 somoni za 100$. Miestny vypekač kureniec nám mení peňaze celkom ochotne, hoci nás skúša trochu ojekabátiť. Vidí však, že západniari z Európy si začínajú sliniť prsty, chystajú sa to všetko prerátavať a tak nám do našej kôpky postupne prikladá sumu presne tak ako sme sa dohodli. Máme celkom tlstú kopu peňazí a hlad ako Magátove deti, takže hneď pýtame aj celé kurča, po ktorom tam za pár minút ostávajú len koštiale.

Chalani sa konečne prebrali. Máme lóve bude bašável a vyberáme sa teda poobzerať jeden s drahokamov hodvábnej cesty. Neuveriteľne krásne zdobené mozaikové fasády a kupoly miestnych stavieb, ktoré sú samozrejme tak, ako celé mesto zaradené v svetovom dedičstve UNESCO sú naozaj monumentálne. Mešity, hrobky či miestne vysoké školy islamskej viery medresy sú ako z rozprávky. Prepracované farebné mozaiky s dominantnou tyrkysovou farbou sa pri zapadajúcom slnku ligotajú, ako drahokamy, ktoré tú chodia obdivovať ľudia z celého sveta, je to tu ako z rozprávky tisíc a jedna noc. Prechádzať sa mestom, ktoré dobil Alexander Veľký, či mongolský dobyvateľ Čingischán je niečo načo určite nezabudnete.

Večerná prechádzka mestom ešte nekončí, zase sme lačný. Pešo sa mi nechce, nahováram chalanov na taxi, ale vraj tuto „kúsok“ niečo určite nájdeme. V meste s viac než polmiliónovou aglomeráciou nie je problém, nájsť reštiku s jedálnym lístkom a skvelou obsluhou. Čo si dáme nám radia mladí pomocníci, ktorý tu nadháňajú turistov. Dať za večeru 300 000 sa zdá byť veľa, ale veľa sme aj zjedli a vypili takže je to také primerané a určite nie drahé, šak sme pracháči. Krása stavieb ešte akoby viac vyniká pri návrate do hotela. Sú krásne nasvietené, udržiavané a človek nemá pocit, že je to tu všetko orientované na turistov. Fakt pecka, kto sa sem vyberiete, oplatí sa tu obetovať deň, dva, alebo aj viac aby ste ho lepšie spoznali.

15.8.2017-16 deň ...do Buchary

To ako pulzuje bazár ráno zisťujeme s Jančim keď sme sa podujali zameniť ešte ďalšie peňáze. Je to tu samí autobus, taxi a pokrikujúci ľudia, ktorí sa snažia predať svoj tovar. Dnes je kurz ešte lepší a za 100$ dostávame 720 000 somoni, takže máme niečo viac ako milion v miestnej mene. Peňazomenci tu behajú doslova s taškámi plných peňazí a núkajú vám svoje služby. Vymotať sa zo Samarkandu nie je sranda, hlavne ak je vášou hlavnou úlohou vykšeftovať benzín, ktorý tu v benzínkach nie je dostať absolútne vôbec. Ľudia nás posielajú hore dole, z jednej ulice do druhej až si ktosi všíma pet fľašu na podstavci trčiacu do ulice. Stojíme a vyzvedáme čo to tam ponúkajú a veru benzín. Zase máme benzínový stres, ale nič inšie tu nemajú. Miro má z nás srandu stresujeme vraj zbytočne, opäť má pravdu hoci v nízkych otáčkach klepú ventily na motorke dosť nepríjemnú zvonkohru.

Kyzylkum, alebo aj červená púšť je čo sa týka veľkosti len šestnásta v rebríčku podľa rozlohy, ale v porovnaní s ostanými jej nič nechýba. Pisok, teplo a nudáá. Vraj teda aspoň kúsok obídeme kopcami. Smerujeme teda južnejšie a vyhýbame sa „diaľnici“. Nie som veľmi nadšený touto možnosťou, beriem to ako zbytočnú komplikáciu už aj bez tak komplikovaného presunu. Púšť nemá konca kraja. Cesty rovné až nekonečné, akoby bez života, ktorý tu zastupuje iba suchá vegetácia, ani nie je kde zastať, aby ste sa ochladili. Nakoniec stojíme pri kamiónoch dvoch kurdov tvoriacich tieň kde sa dá na chvíľu oddýchnuť. Kurdi nám spravili parádny čierny čaj za čo im patrí „spas tekum“ v kurdštine ďakujem pekne a po asi polhodke driapeme do ďalšej z perál hodvábnej cesty z názvom Buchara Buxoro.

V meste už máme čeknutý hotel s celkom solídnym rankingom kam triafame ešte celkom za vidna. Motorky sú za bránou, dávame pivko po ktorom ma, ale trochu začína pobolievať v bruchu. Asi budem grcať, ako bačove šteňa hovorím chalanom a už bežím za miestnym sváčkom, že nech ukáže kde máme izbu a WC. Sváko sa mi to snaží ukiezovať pomaly a s hrdosťou na kvalitu hotela, ale keď vidí, že sa mi začínajú líca plniť ako škrečkovi zrýchli a veru ešte pár sekúnd tak neviem kde by to skončilo.

Ležím na posteli, zrejme som sa prehrial pri našom dnešnom presune púšťou, ale Miro ma na večer prehovára na prechádzku mestom. Je tu krásne, uličky sú plné obchodníkov vysvietených čínskími žiarovkámi, ale až nechutne plné turistov, ktorých sa tu hemžia stovky. Po veľmi dlhom čase si dávame poriadne kafíčko a veľmi dobrú večeru v jednej z miestnych reštaurácií, ktoré doslova praskajú vo švíkoch.

16.8.2017 - 17 deň Khiva

Spal som ako zarezaný a ráno vstávam trochu skôr. Žalúdok ešte nieje celkom fit, ale dá sa prežiť. Dokonca ideme s Mirom do centra na rannú prechádzku obzrieť miestne stavebné skvôsty, ktorých je tu neúrekom. Ani sa mi veriť nechce, že niektoré zo stavieb majú už pár dlhých a horúcich storočí za sebou. Jednoducho nádhera o ktorej si v tom období u nás mohli niektorí panovníci iba zdať.

Kam ideme dnes ? Do Khivi čo je celkom slušná štreka púšťami, polopúšťami a stepami, kde o stromoch ani nepočuli. Najprv však treba opäť zohnať benzín. Ten sa nám darí zohnať v servise pri ceste. V podstate, keď už nám načim benzín tak nám ho treba aspoň 80 litrov čo síce nejaký čas zohnať trvá, ale miestnym stačilo pár telefonátov a vybavené. Benzinový stres ma začína opúšťať. Sme radi, že vôbec môžeme ísť ďalej. Hlavný servisman ešte preráta niečo okolo 320 000 Somoni čo tu však majú šeci v rukách, peňáze mu svištia pomedzi prsty ako v bankovej mašine na rátanie peňazí.

Dokupujeme nejaké zásoby, ktorých časť na schodoch miestnej predajne likvidujeme a hurá do Khivi. Nebyť vodných kanálov, ktoré sa tu vinú pomedzi mestečká a dedinky tak tu neuvidíte ani trochu zelene. Aj napriek tomu má krajina svoje čaro, hlavne pretože ste niečo podobné videli možno tak v dokumentárnom filme. Život v dedinách či mestečkách tu nie je určite ľahký, ale ľudia sú veľmi zhovorčiví, hlavne starší ktorí vedia dobre pa Rusky. Mnohí spomínajú na vojenskú službu v čekoslovakii, vraj tam bolo krásne a všetko zelené. Mladé ročníky po rusky už nevedia, alebo len čut, čut, teda skoro vôbec. Cestou stojíme na krátke osvieženie v malom mestečku, kde ma miestny podľa už aj celkom veľkej čiernej brady berú za svojho. Všetkých zdravia podaním ruky a helou, iba ku mne sa ešte skláňajú so slovami „salám alejkum“, na čo si už normálne zvykám. Vyzerám, ako džihádista možno sa ma aj trochu boja.

Sme asi 40 km pred Khivou. Je jasné, že tam prídeme za tmy, ale to je na tohoročnom tripe už úplná normálka. Teším sa na posteľ a sprchu, ako malé decko. Hotelík je priamo v starobylej časti mesta, ktorá si už veru čo to pamätá. Recepcia je síce v inej budove, ale plná ladnička pivka, wifi a možnosť zameniť peňáze sú celkom fajn. Vyrážame do starobylých uličiek, ktoré sa o desiatej večer takmer úplne prázdne. Dávame si kebab, vykšeftuval som si cigaretle a potom šup na kute.

17.8.2017 - 18 deň ...do Moynaku k brehom Aralu

Ráno sa mi nič nechce, ale nakoniec sa predsa len premáham a vydávam sa na obhliadku starého mesta, ktoré už brázdi aj Miro. Celé je obohnaté vysokými mestskými hradbami, ktoré takmer úplne izolujú modernú časť mesta od tej aj niekoľko stáročí starej historickej časti. Opäť žasnem nad stavebnými zručnosťami staviteľov, ktorí v tej dobe dokázali niečo takéto postaviť.

Raňajkové švédske stoly na uzbecký spôsob sú síce strohejšie, ale keď je človek lačný zje čo mu dajú a ak sa dá tak aj susedove :). Recepčný nám včera vysvetľoval, ako je to s benzínom. Jeho kvalitu určuje vraj farba, zelený je vraj drahší, ale kvalitnejší od toho žltého. Cenový rozdiel nie je veľmi veľký a tak teda berieme zelený aj tak máme pocit, že je to iba marketingový ťah. Dnešný plán je dostať sa do Moynaku čo bolo kedysi rybárske mestečko na pobreží Aralského jazera. Netušíme aké cesty nás tam budú sprevádzať, takže si veľké ilúzie o tom či sa tam dnes dostaneme ani nerobíme, ale plán je jasný, prespať tam.

Vymotali sme sa z mestečka a jeho prímestských častí. Cesta je až na pár dier celkom fajn, no aj napriek tomu sa darí Milošovi trafiť kameň ležiaci na ceste. Nevšimol som si to, ale len kúsok ďalej na kruhovom objazde mi miestny blikajú a ukazujú, že sa za mnou niečo deje. Vyľakane otáčam hatatilu a vraciam sa späť k Milošovi, ktorý hromží nad prednou sfučanou gumou. Zvykneme si rukou naznačiť prekážku na ceste, ale na to už Miloš nestihol zareagovať a trafil ho predným kolesom. Píšem chalanom, kde sú a že Miloš má defekt, ale dlhšiu dobu sa chalani neozývajú. Neostávalo nič iné ako sa pustiť do opravy. Miloš bol skvele pripravený, ale aj tak nám trvá skoro dve hodiny defekt opraviť. Chalani píšu, že sú už ďaleko, vraj idú ďalej a stretneme sa teda až v Moynaku.

Hotovo, defekt opravený a koleso nepúšťa takže sa konečne púšťame ďalej. Teda aspoň kým máme benzín, ktorý by sme mali mať minimálne do mestečka Nukus. V Nukus máme benzínu síce ešte dosť, ale chalani písali, že v Khoayli nám kúpili 20 litrov benzínu takže sa tam máme poň staviť.
Stojíme v mestečku a podľa toho čo písali chalani stojíme na správnom mieste, pri nejakej bráničke za ktorou je kopa meĺónov. Pýtame sa na náš benzín, ale akoby nikto o ničom nevedel. Píšeme chalanom a upresňujeme naše koordináty, ale aj tak sa nám nedarí nikoho, kto by nám náš benzín dal. Pýtame sa teda kde ešte inde sa dá benzín zohnať, ale len za doláre, lebo miestnej meny akosi nazvyš nemáme. Bank drží tuším Janči a hoci mi dal ráno pár desiatok tisíc tak na toľko benzínu nebude. S Milošom teda kujeme plán ako najprv natankujeme a potom povieme, že máme len doláre. Tak aj bolo, natankovali sme a potom im vravíme, že máme len doláre. Asi dvanásť ročný biznismen nepohol ani brvou, zobral kalkulačku a všetko bolo vybavené. Od rána disponujem balíkom peňazí, ktorý bol na benzín síce malý, ale na niečo pod zub sa hádam ešte čosi nájde. Kupujeme ryby, chlieb, kolu. Cenovky nie sú, takže za poslednie dengi skúšam ešte kúpiť váženie kekse. Nezdalo sa, že mi ostalo veľa peňazí tak tete vravím, že nach mi za ne teda naváži z tých keksov. Keď sa teta chytala druhej tašky na kekse tak ju haltujem, bo vlečku som nechal doma.
Za Nukusom je diaľnica, celkom rýchla, ale tu v nížinách aj fajn horúca. Ešte malá navigačná debata v mestečku Kungirot, odkiaľ je to do Moynaku už ani nie 100 km. Obávame sa však cesty, ktorá nás tam smeruje, ale nakoniec bola cesta do Moynaku kam sa dostávame ešte pred západom slnka fakt dobrá. Miro s Janom píšu, že sú v mestečku kúsok od pobrežia v nejakej čajkane.

Konečne celá partia spolu. Chalani už stihli vylúskať polkilo slnečnicových semiačok a veru už aj nejaký ten gram vodečky koštuvali. Kúsok od čajkany je cintorín rybárskych lodí a vlastne aj niekdajšie pobrežie jazera. Ak by ste dnes chceli vidieť modrastú hladinu jazera musíte absolvovať 200 km cestu do vnútrozemia po dne Aralu. Takže si viete predstaviť koľko vody tam dodnes ubudlo. Zhrdzavené lode sú už iba tichá spomienka na slávne rybárske časy. Mestečko, je dnes už menej obývané, ale stále je to široko ďaleko najviac civilizovaná oblasť. Kde budeme spať sa nevie a po večeri a fakt dôkladnej dezinfekcii to ani neriešime. Vyriešilo sa to viac menej samo keď nám dežurnaja vraví, že môžeme prespať u nich, hneď kúsok od čajkany, ktorú vlastní tiež.

Miro si ustieľa na dvore v posteli, ktorá je obvešaná záclonami proti komárom a my sa ukladáme na vyvýšenú podlahu veľkej miestnosti.

18.8.2017 - 19 deň ...do Turkmenistanu

Ranný budíček nám zaklepal po makoviciach akosi veľmej skoro. Vonku je kosa, ako v psinci. Nečudo slnko ešte nevidno, ale ožívame. Síce tam po dvore chodíme, ako lačnie dezorientované zombíke, ale v priebehu 15 minút opúšťame Moynak, náš rekord :). Vraciame sa späť do Khojayli. Odtiaľ je to na hranice s Turkménskom kúsok, okrem toho tam máme ešte 20litrov benzínu. Cestu už poznáme takže sa nemusíme zaoberať navigáciou. Po asi 60 km bublanie v bruchu a nie som sám, kto sa začína obzerať po bujnejšej vegetácií, kde by sa dalo schovať a tak stojíme. Jano je vraj ok. Pauzu využíva na varenie Vifonky a miestnej kávičky 3v1, alebo aj mliečnej sjačky. O ďalších asi sto km uzbeckého asfaltu vidím, ako Miro spomaľuje a odbáča na kraj cesty. Došiel mu benzín, tiež mi svieti oranžová kontrolka a preto dopĺňam rezervné palivo aj ja. Jano stojí tiež, ale okrem benzínu mu načim tájsť aj tam, kde sme my už boli v tej bujnej vegetácii. Lenže tu okrem trávy do pol pása široko ďaleko nič nie je a tak driape v pred niečo nájsť. Našiel, vidíme ho čupieť v jeho modro oranžovej bunde svietiacej pod cestou a tak ho trúbením povzbudzujeme.

Sme Khojayli, odkiaľ je to na hranicu kúsok. Našli sme včera vykšeftuvaný benzín a v tom istom magazíne, kde som včera kúpil kekse míňame poslednie Somoni. Na hovädzie mäso v konzerve hovorí zlato zubá teta, že je top. Berieme aj nejaké rybičky, tie včera boli na lačný žalúdok veľmi dobré. Nejaký benzín bo mám stres a samozrejme cigarety, ktoré sú síce v Turkmenistane zakázané, ale dva pakle na osobu sa dajú previezť. Chalani nefajčia, ale to na čiare nevedia. Každopádne si zoberte balíkov aj viac. Uzbecká kontrola na nás vybehla aj so psíkom, vraj keby sme náhodou viezli tadžické ópium, srandisti. Je teplo a chlapom sa veľmi nechce. Vypisujeme papiere, je toho veľa. Ručka-pero, dôležité ruské slovíčko, nie je na zahodenie mať jedno po ruke. Starosta mi doma dal zopár na cestu nech reprezentujem Obeckov. Človek sa cíti, ako na testoch z ruštiny, ešte, že sa môže odkukávať od suseda. Nech žije birokracia. Prehliadka batožiny je už bežná záležitosť, ale skôr ich zaujímali rôzne zákutia motoriek, kde by sme mohli prevážať to ópium. Ešte nás spred brány otáčajú a posielajú po pečiatky do pasov a ide sa do Turkmenistanu.

Plápolajúca zástava pri rampe a dvaja mladí vojaci s naligotanými topánkami nás vítajú slovami "Welcome". Po anglicky vedeli už iba pasport, ale viac im asi ani netreba. Ukazujeme pasport aj pozývací list, ktorý trochu študujú a potom nás púšťajú ďalej. Sú to len vojaci v základnej službe takže to pravé orechové nás čaká až teraz v budove. Najprv si na nás posvietil dochtor, ktorý vám zmeria teplotu a vizuálne zistí či nemáte soplík. V trojokienku sú traja tip top nahodený colníci asi v našom veku. Čítajú náš pozývací list a ak na monitore neriešili aj piškôrky tak nechápem čo tam furt do toho hľadeli. Konečne po asi hodine, dostávame akési papiere. Šup vyplatiť do kasy a máme päťdňové tranzitné víza. Postupujete do ďalšieho kola, akoby povedal mladý vojak, ktorý nás volá k stolu. Ale po jednom samozrejme. Motorky registrujeme do hrubej knižky, aj do zošita a pre istotu si niečo píše aj mladý vojačisko. Potom vraj treba potvrdenie na prejazd krajinou. Miro ide na raport prvý. Obočnatý sváčko mu tam pekne fickou vyznačil v predtlačenej mape Turkmenistanu cestu kerej sa vraj načim držať. Ak Vás chytia mimo vyznačenej trasy tak to asi kóšer nebude. Znovu načim platiť tak driape do kasy. Ďalší pán na holenie. Znudená teta kroch kroch má okienko zavrieto. Pýtam sa Mira či klopal. Vraj mám skúsiť hádať či klopal. Pre istotu aj tak ťuki, ťuk, ale nič. Po chvíli prichádza Miloš. „Klopali ste?“. Sarkastické „nie, neklopali“ nezabralo, klope aj Miloš. Už asi viete čo sa Jano opýtal, keď prišiel k zavretému okienku. Rehoceme sa tam, ako kone na betóne, ale vraj nech zaklope. Ošklbali nás o viac než 100 dolari na osobu, ale keď to rozrátate na počet pečiatok a tlačív tak to nie je až tak drahé. Postupujete do tretieho kola, ale vraj až po obednej prestávke ;). Tak sme vyšli pred budovu otvorili konzervu a pakušáli sme aj my. Ako dezert máme dnes sypané kekse. Mal som ich v kufri 450 km takže tam mám teraz taký malý luník IX.
Mladý vojačisko sa po hodinke ukazuje v dvercach a volá nás tanu nech už to dotiahneme do konca. Ovláda pár anglických slov, „pa rusky negavari“. To starším „kolegom“ problém nerobí a „panimáju očeň charašo“. Dostávame niečo, ako náhradu technického preukazu. Tu už sa neplatí nič, vraj môžeme ísť von k mašinám. Prehliadka nebola až tak dôkladná, skôr som mal pocit, že to robia iba kvôli tej kamere vonku čo ich sleduvala. Každopádne nás trochu vyobzerali.
Takže odhadom 4 hodinky a sme v tom Turkménsku. Hneď v prvom meste sa darí Mirovi vyzistiť kurz miestnej meny. Za jeden $ vraj na čiernom trhu dostaneme šesť manatov, v banke možno tak 3,50 hovorí chlapík z obchodu, ktorý bol súčasťou čierneho trhu. Meníme teda stovečku a zapadáme do miestnej veľmi tmavej reštiky. Vyzeralo to tam ako v discobare z nízko nákladového indického filmového trháku. Vraj vedia aj navariť, hovorí teta vykúkajúca z poza okienka. Dalo sa tam pofajčiť čo ma trochu zaskočilo a to nevravím, že tam mali aj čapované pivo a miestny štangasti aj poldecko. Cigarety a alkohol sú tu tak trochu v prohibičnom tabu takže asi preto taká tma. Bolo asi tri poobede pred nami 280km do Darvazy k pekelnej bráne a debata o vode, spoločnom banku a o tom čo je dnes v pláne. Nezdalo sa to veľa a tak sme sa tam zdržali na neskorí obed s ktorým Janči veľmi nesúhlasil. S odstupom času je jasné, že mal pravdu. Mali sme natankovať, niečo kúpiť v obchode a ísť k tej horiacej jame ihneď. Ale kto mohol vedieť, že hlavný ťah na Aškabát a v podstate jediná cesta, lebo šade na okolo je pisok, bude taký tankodrom. Kúsok za Konye Urgench tankujeme, cesta vyzerala normálka. Vravíme si fasa to dáme tých 280 km.

Lenže o asi 15 km stojím a fajčím cigaretľu, lebo som v jednej s tisíc tristo hrmených dier chytil predný ráfik, že už som len čakal kedy mi sfučí guma. Nesfučala. O ďalších asi 15 km už zase dúcham cigaretľu a obzerám či je ešte ráfik kružnica. Pýtam sa miestneho chlapíka čo zastal na kus reči, že koľko km bude ešte takáto chujava daróga. Vraj ešte asi 50 možno 60 km, prepočítava mi to z míľ jeho japonskej toyoty. Potom je to už trochu lepšie, ale aby sme v noci radšej nejazdili, lebo je to vraj nebezpečné. Ani sa nečudujem šak tu by si to ani ten tank nemohol dať na plný kotlík. Mira s Janom som stratil už dávno ani neviem koľko km sú predo mnou. Miloša som sa nevedel dočkať a tak si to šibem sám, cesta necesta, ale skôr to druhé lebo toto nie je normálne. Čerešničkou na torte tejto cesty sú nákladnie autá, ktoré keď v tom piesku popri vás prejdu tak je to ako vbehnúť do piesočnej búrky, nevidíte a ani vás nevidia, tí ohľaduplnejší vám aspoň zablikajú.
Šofér s ktorým som debatuval o chujavej daróge neklamal a o 60 km neskôr sa predsa len dá ísť rýchlejšie. Je to však dosť klamlivé, jamy na pol cestu sa tu objavujú v hojnom počte a znenazdajky. Miestami sú doplnené vyjazdenými koľajami v asfalte hlbokými aj pol metra a to teraz nepreháňam. Idem teda opatrnejšie, v akomsi tranze. Počuť len motor, svištiaci vetor v prilbe a okolo mňa sa mihá púštna krajina. Do toho odrazu akýsi divný zvuk akoby sa niečo dialo s motorom, buchot, rachot. Kukám, ako kobra na píšťalku, že čo sa deje a vedľa mňa asi meter sa objaví chlapík na motorke. Má za sebou aj chlpatého spolujazdca. Normálne dunčo s plápolajúcimi ušáma sedí na takom koberčoku a driapu si to stovečkou, ako nič. Trochu som sa oklepal a kývam mu na pozdrav.
Miloša nikde a veru už som ani nemyslel, že chalanov môžem dobehnúť, keď za horizontom vidím akosi veľa motoriek po kope. Janči dva krát poriadne vytrestal svoj predný ráfik. Je ohnutý a musí dofukovať. Spolu s nimi sú tam dvaja miestny mladíci na svojich IŽ-kách. Dvojtaktné mášiny podobné našim ČZ-tám. Na jednej z nich opäť vysedáva pes. Pýtam sa načo pes, chalani vravia, že im pomáhajú loviť zajace. Záhada vyriešená, dofúkanô, ide sa ďalej.

Je už tma, keď sa konečne dostávame do Darvazy. Miro ide prvý Janči za ním a ja na konci, teda aspoň sme si mysleli, že to svetielko pred nami je Miro. Odrazu zase rachot. Chalanisko v kraťasoch a šľapkách na nás kričí po anglicky „gas krater, gas kráter“, kývame hlavami, že hej tam chceme ísť. Tak to sme vraj už mali odbočiť . Otáčame to a o chvíľku už vysvetľujeme Mirovi bájku o svetielku pred nami. Miro totiž to zastal pri ceste a my sme popri ňom prefrčali, ako nič. Jano sledoval zadné svetlo nejakého sváčka vracajúceho sa na motorke domov, no a ja som zase sledoval Jana.
Obloha je posiata hviezdami a my sa potrebujeme ešte dostať asi 8 km púštnou cestou k jame, ktorej žiara je trochu viditeľná aj odtiaľto. Hneď prvý výjazd je veľmi piesčitý a celkom strmý, ale vyšli sme. Sme naložený a ťažký takže si viete predstaviť, ako „dobre“ sa nám išlo. Je tu tma, ako vo vreci a to vrece je ešte v jednom vreci. Na piesku potrebujeme rýchlosť ináč sa zahrabeme, alebo proste mašinu neudržíte. Lenže, ako mám ísť rýchlo, keď vidím aj nevidím kadiaľ vedie cesta. Sem tam som mašinu vyváľal v púštnej flóre pri „ceste“, ale pomaličky sa posúvame. Okolo nás behajú miestny na ich ľahkých 2T mašinkách a stále sa nás pýtajú, či nepotrebujeme pomôcť. Vraj dáme chvíľu pauzu nech sa motorky ochladia. Jančiho KTM a jej palubný počítač hlási divoké cifry teploty másla v motore. Miestnych je tu už asi aj 10 a stále sa pýtajú či nám môžu pomôcť, samozrejme za nejaké tie $. Zatiaľ nie, ideme to skúsiť ďalej. Miro naštartoval mašínu, kopou tam enotku, gazuje a mašina stojí. Spojka v háji zelenom. Miro skúša doštelovať spojku na lanku, ale bez odozvy. Medzičasom píše Miloš, je tutoka kúsok od Darvazi. Mirova spojka to fakt vzdala a už aj domáci sa snažia pomôcť dať ju do laty. Netrvá dlho a na horizonte sa objavujú dve svetlá Lady Nivi z ktorej vyskacuje Miloš, kerý vraj už šecko dohodol. Kúsok pri ceste je vraj obchod, aj s „knižnicou“, môžeme tam nechať motorky na noc a vraj nás aj s bagážou odvezú a ráno pre nás zase prídu. Je už skoro polnoc k jame je to ešte na dobrú hodinku takže sa mi tento plán pozdáva. Miro ostáva spať pri motorke. Opravovať to po tme nemá zmysel. Janči to vraj ide skúsiť na motorke až k jame. Hádžem teda bagáš dole z motorky do kufra Lady a otáčam hatatitlu späť odkiaľ sme prišli. Motorka je logicky ľahšia a cestou späť oveľa lepšie ovládateľná. Vôbec nepadám, takto na ľahko by sa k jame dalo dôjsť aj po tme. Ak sa sem vyberiete zvážte takúto možnosť. Miestny Vám veci prevezú ako nič.
Kúsok za cestou je domček v kopci, kde je vraj aj obchod. Pred domom na podstene leží asi poltucet miestnych chlapov vyjavene hľadiacich na naše motorky. Obchod je v podstate len jedna veľká chladnička, ale pollitra vodky, kolu, vodu a nejaké sladkosti tam mali. Lada má trochu problém s chladením takže vraj musíme chvíľu počkať kým nalejú vodu do chladiča a môžeme ísť. Auto išlo podľa mňa len na tri valce, ale tie pieskové cesty jej problém takmer vôbec nerobia. Šofér proste vie kadiaľ je to najlepšie. Stojíme pri Mirovi, neskôr pri Janovi. Naložený po tme v piesku, proste ukrutnosť. Stretávame ho asi po kilometri, dofukuje pneu, lebo sa bojí, že ju vyzuje. Má pri sebe chlapíka čo mu pomáha a vraj má všetko takže sa vraj stretneme pri jame.

Bola to rally a veru sa bolo načim držať čoho sa dalo, ale sme tu. Vyhadzujeme caky paky, dohadujeme sa zajtra ráno na 7,30 a odrazu sme tam s Milošom len mi dvaja. Je to neuveriteľné, vidieť tú obrovskú horiacu jamu. O to viac ak ste už ani nedúfali, že to dnes k nej dáme. Ticho púštnej krajiny prebíja horenie plynu unikajúceho v diere o priemere asi aj sto metrov. Žiara osvetľuje celú dolinu a ak stojíte vo vetre tak na vás teplé závany horiaceho plynu dočiahnu aj dvadsať metrov od okraja svietiaceho krátera. Obchádzame jamu aj vetor z boku a opatrne kukáme na pekelnú dieru, hlbokú aj cez 20 metrov. Celé miesto má takú zvláštnu atmosféru niečoho čo môžete vidieť iba tu, uprostred ničoho. Stan rozkladáme asi 150 m od jamy a tak aby nás Janči našiel. Netrvá dlho a Jančiho KTM svieti naším smerom. Prišli sním aj piesočný motorkári, ktorí mu pomáhali tlačiť mašinu v tých najhorších miestach. Miro sa neozýva, ale po chvíli opäť svietia našim smerom svetlá. Dve pukačky miestnych sa sem rútia a čo nevidíme  na jednej z nich sedí Miro, bol jediný kto tu má široko ďaleko prilbu. Predsa sa si nenechá újsť túto neuveriteľnú nočnú parádu v zemi. Bez spojky a bŕzd, ale vraj to ide celkom dobre. Nuž dali sme po kalíšku a Miro obracia Turkménsku terénku späť k tej svojej. My zvyšní sedíme, rekapitulujeme čo to bola dnes za vetva, hlavne teda tá cesta prvých asi 70 km. Netrvá dlho a opäť vidieť svetlo. Svietilo akosi divoko, vyzeralo to ako lietajúci úfón, krútiaci svojim lúčom do všetkých smerov. Je to miestny lovec zajacov na svojej 250tke  svetlo z motorky má na hlave preto také zvláštne chovanie sa svetla. Vyzerá to komicky, ale s obdivom obzeráme jeho fakt výkonnú čelovku, kerá Vám ide oči vypáliť. V jeho tesnom závese sú dva jeho psy, niečo ako chrty. Jeden sa volal Karguš a druhý bol Arguš, obaja vraj parádny lovci. Stačí ak sa vo svetle odrazia oči zajaca a oni už potom vedia čo robiť. Sú prítulné a veľmi kľudné.

Je už asi aj hodina po polnoci, keď nás opúšťa posledný púštny šakal a tak sa pomaly chystáme spať. Okrem nás je tu už iba jedna osoba, ktorá sa opatrne prechádza okolo jamy. Neriešim a idem spať.

19.8.2017 - 20 deň Africa resurection a potom do Aškabátu

Ráno keď som vyšiel zo stanu vidím pri Jančiho stane o jeden pár topánok viac, presnejšie sú to akési dámske sandále. Odkedy nosí Janči ženskie sandále? Nechávam to tak, ešte spí takže idem okuknúť jamu, ako to vyzerá za bieleho dňa.

Slnko je už zase kúsok vyššie a nám sa načim pomaly baliť, lebo príde pre nás odvoz. Janči spí a to, že tam šuštíme so stanom ho vôbec nebralo. Lenže nám načim dajaké peňaze a keďže drží bank, klopeme mu na vrátka. Dezorientovaný pohľad Jančiho, strieda môj pohľad na šikmooké diovča v stane. Vraj sa včera stretli a vypili druhý polliter vodky, takže vraj ešte musí trochu vydýchnuť, nabrať síl na cestu späť. Lada Niva vrčí za humnami. Hádžeme bagáš a dávame návrh aj Hane z Japonského Tokia, že sa môže s nami odviezť. Náš odvoz prekvapene kuká na slečnu z krajiny vychádzajúceho slnka, ale že nie je problém, zoberú ju. Sadáme do ruskej mašíny a dávame si rannú dávku piesočnej rally. Trochu treba dávať pozor na hlavu, lebo vás to hegá, ako v traktore, ale veru netrvá dlho a sme pri motorkách. Vyplatili sme čo sme mali, dávame si kávičku, snikers a reku kým sa Mirovi podarí urobiť niečo so spojkou tak aj my trochu zoservisujeme. Mením vzduchový filter v ktorom je za lopatu piesku, doťahujeme a mažeme reťaze. Hotovo ideme kuknúť chalanov, sú iba kúsok od nás pri ceste.

Podľa toho čo vidím tak je to zverina. Rozobratá pol motorka, okolo ktorej okrem Mira a Jana pobehuje pár miestnych pomocníkov. My s Milošom sa ideme teda vydať na cestu púšťou Karakum do Aškabátu. Plán je nájsť tam hotel a počkať tam chalanov. Benzínu nie je veľa, ale podľa všetkého by cestou benzínka mala byť. Púštna krajina so všetkým, ako to poznáte z filmov. Ťavy, kopy piesku pomedzi ktoré sa vinie cesta. Ej veru aj teplo bolo parádne, ale nie je sa kam schovať. Je takmer obed keď sa konečne dostávame do tieňa benzínovej pumpy v dedinke Yerbent. Radosť tankovať  za 1$ dostanete 6 litrov. Sme lačný a do toho žeravého slnka sa nám veľmi nechce. Našťastie je tu pri benzínke klimatizovaná čajkana, kde sa ihneď meceme. Mladý povedzme čašník je z nás trochu paf, po anglicky vie len pár slov, po rusky už mladá generácia nerozumie vôbec, ale posunkovou rečou sme sa dopracovali k nejakej objednávke. Kým sa nám narichtuje niečo pod zub idem na cigárko. Ponúkam aj našeho kuchára, ale ten vraj nefajčí, skôr ho zaujíma či nepotrebujeme zameniť doláre. Tak veru možno by som aj zamenil. Píšem teda na papier 50$= a dávam mu ceruzku nech dopíše aký kurz ponúka. Píše, že 200. Ja píšem, že včera sme za 50 dostali 300. To sa mu akosi nezdá a šepkajúc si to prerátava. Volá si k tomu aj asi 12 ročného chalaniska s ktorým si brnkajú prstami po perách a prerátavajú to spolu. Kuchár trochu krúti hlavou, skoro sa prehrial a píše na papier, že 10$= načo mu ja zase dopisujem 60. Zase sa mu to nepozdáva. Opäť rátajú a rátajú, kukám na nich, ako struna z gauča, nechápem čo na tom rátajú a tak píšem, že za 1$ sme dostali 6 manátov. To ste mali vidieť, ako mu blikla žiarovka hore v kečke . Hovorí však, že je to pre neho veľa a toľko dať nemôže. Mleté mäsko na ražni je tu tradičné jedlo, ktoré zajedáme čerstvou zeleninou. Pri obede sa nám prihovoril miestny farmár, ktorý nás núka skvelým syrom. Vie celkom slušne po anglicky takže sa vieme porozprávať. Dokonca si pár rokov odslúžil u nás vtedy ešte v Československu.

Nedá sa svietiť musíme ísť ďalej. Mapa hovorí, že do Aškabátu je to už iba asi 180 km po púšti. Idem prvý, Miloš pár km za mnou. Čím bližšie sme k hlavnému mestu stúpa aj kvalita asfaltu. Pár desiatok km pred Aškabátom ideme po ceste rovnej, ako pristávacia dráha a bez jedinej dierky. Aj premávka začína trochu hustnúť. Husto sú však aj miestny policajti, s ručnými radarmi, periodicky sa opakujúcich každých 5 km. Našťastie si nás inostrancov zatiaľ vôbec nevšímajú hoci som pár krát pred radarom brzdil na požadovanú rýchlosť. Miloš nikde a akosi som už hlbšie v meste a tak sa pýtam policajta riadiaceho premávku či by som tam pri križovatke mohol chvíľu počkať. Neviem či sme si rozumeli, ale necháva ma tak. Konečne sa za mnou objavuje Miloš a tak sa ideme pozrieť po nejakom hotely v centre. Prechádzame popri mega stavbe letiska, ktoré vyzerá fakt ohromujúco. Fotiť sa tu nesmie a kamerovať už vôbec nie takže kameru ani nedávam na prilbu a iba sa tak lúštame mestom plným bieleho mramoru, pozlátených stĺpov a súsoší. Centrum je takmer úplne prázdne a tak sa tam po novučičkých trojprúdových cestách prevážame takmer úplne sami. Je tu však hliadka na hliadke. Turkménsko hostí ázijské hry, ktoré si vyžiadali ešte väčšie bezpečnostné, paranoidné opatrenia. Miloš stojí pri asi 4 hviezdičkovom hotely vraj sa ide len tak zo zvedavosti opýtať na cenu. Okolo mňa sa zgrupilo niekoľko miestnych, ktorí obdivujú naše japonskie stroje a ktorí má s hrôzou upozorňujú, že sa tu fajčiť určite nesmie. Aj by so mnou pokecali, ale rusky nevedia takže len obzerajú a sem tam čosi povedia. Hotel by stál okolo 80$ na hlavu čo je teda dosť a tak skúšame iný hotel šak ich je tu dosť. Opäť sa teda premávame naozaj honosným, krásnym, udržiavaným a čistým centrom, kde okrem nás a množstva policajných hliadok opäť nikto nie je. Za hodinku v centre sme stretli asi 3 autá. Akoby tu bol zákaz prejazdu. Aj nás jedna z hliadok zastavila, ale vysvetľujem im, že hľadáme hotel, čo im ako odpoveď stačila a nechali nás prejsť bez problémov. Pojazdili sme centrum asi hodinku až sa nám kúsok od neho konečne podarilo nájsť aspoň otvorenú reštiku, kde stojíme. Hneď je okolo nás kŕdeľ detí, ktoré si všetky za radom skúšajú pod mojím dozorom vysadnúť na mašinu. Reštika vyzerá celkom fajn, objednávame si parádnu polievočku a ešte lepšie čapované pivko. Pri pozdnom obede sa nám prihovára Andrej z Petrohradu, ktorý tu žije už 10 rokov. Hovorí, že hneď z druhej strany cesty je hotel, ale v meste sú vraj teraz tie hry a tak nevie či bude voľné miesto. Po treťom pivku zisťujeme, že voľno majú a Miloš sa teda nominoval vybaviť niečo aj pre chalanov, ktorí písali, že spojka ožila a že sú už na ceste do mesta.

Hotel vyzerá z vonku celkom fajn, ale z vnútra má to najlepšie za sebou už dávno a nezachránia to už ani kryštálové lustre na poschodí. V podstate máme pocit, že sme na akýchsi intrákoch, ale sme v centre a iba kúsok od reštaurácie. Dávame síce biednu sprchu, ale od rímskeho oblievania sa navzájom sme si aspoň trochu polepšili. Konečne sú tu chalani, ktorých vítame a ukazujeme parkovacie miesto za veľkou železnou bránou. Spojka vraj trochu šmýka, ale zatiaľ ide. Podľa Andrejov rady je vodku lepšie zajesť. Čím budeme zajedať nám náš nový priateľ objasňuje tiež. Zajedáme až do polnoci.

20.8.2017 - 21 ...do prístavu v Turkmenbaši

Ráno som sa obával, že budem vstávať v doprovode gibona na chrbte, ale je tam len také malé mláďa, ktorého sa po sprche zbavujem. Víza máme platné ešte tri dni, ale ani sýkorky netušia kedy pôjde plťka cez Kaspické more a tak nás dnes čaká takmer 700 km presun do Turkmenbaši. Cesta je podľa info celkom v pohode, akurvát, že celý úsek vedie púšťou Karakum, ktorá tvorí v podstate 70% povrchu Turkmenistánu.
Z Aškabátu sa nám darí vymotať celkom rýchlo. Za mestom dávame ešte krátku pauzu na doplnenie paliva a hladiny cukru v krvi. Spoločnosť nám robí za autobus mladých policajtov, ktorí sú z nás dosť mimo. Benzín, voda, kola a nejaké sladkosti a môžeme ísť. Jano s Mirom opäť zaradili sedmičku a tak ideme v podstate každý sám. Držím sa okolo stovečky a pomaly ukrajujem kilometre rovného, teplého a pustého Turkemnistánu. Zeleň, stromy sú tu raritou a ak nie je v okolí aspoň trochu vody je všetko pusté, akoby bez života. To že sa blížim k nejakej civilizácii mi dávajú na javo miestny motorkári, ktorí sa tu objavujú v okolí miest celkom hojne. Kilometre pomaly ubúdajú, ide sa celkom dobre aj to teplo je ešte znesiteľné. Hlavne vďaka Jančiho dresu, ktorý mi požičal od BUcharskej krízy. V bunde by som tu asi zdochol. Piesok, sem tam auto či kalión, ktorým občas krížia cestu miestne púštne koráby. Všetci brzdia keď sa na ceste objavia ťavy. Svojou výškou a mohutnosťou vzbudzujúce rešpekt.

Bolo to takmer čisté šialenstvo, ktoré konečne po prvých 270 km prerušujem tankovaním na benzínke. Cigaretka, povinný liter vody a trochu cukru z koly a môžem pokračovať však ostáva už len nejakých 400km. Cesta je rovná a pokrytá kvalitným asfaltom, akurát občas načim skúšať kerá cesta je tá správna lebo tu ak sa nejaký kus cesty dorobí tak to značkami neriešia. Dostávam sa do tranzu, keď sa iba držím motorky a snažím sa v tom teple prežiť a nezaspať. Čiže klasika šum vetra v prilbe, na vzdory kvality benzínu ešte stále šepot motora mojej motorky. V tom strašný rachot, opäť chytám kobrí šok a čumím na chlapíka tentoraz s ovcou na motorke. Ja si to šibem dobrou stovečkou a chlapík vedľa mňa s poviazanou ovcou na kermáni stým problém nemá a s veľkým bielym úsmevom ma pobáda, aby som ešte pridal. Dávame preteky vždy keď trochu pridám chlap sa ma snaží dobehnúť a ukazuje aby som pridal ešte viac. Navzdory tomu, že som skoro pustil do gatí, keď pri mne zavrčal mám terazky z toho srandu a aspoň malé spestrenie.

Máme 41°C človek by povedal, že dva stupne hore dole nepocíti, ale keď to šuplo na 43°C a začalo Vám fúkať do ksichtu tak to bolo ako hľadieť do horúceho fénu. Niet sa čo čudovať sme v púšti. Duny sa zväčšujú a krajina sa javí ešte viac bez života, ktorý sa aj napriek tunajším podmienkam predsa len uchytil. Stojím, pofajčievam a čakám na Miloša. Je pekelné teplo vyzúvam sa a labky si schovávam aspoň v tieni motorky. V mestečku Balkanabát tankujeme posledný krát. Sú dve poobede a do prístavu v Turkmenbashi je to ešte asi 150 km. Či ide loď dnes alebo zajtra a kedy je otázne, ale ak pôjde dnes tak sa tam musíme dostať najneskôr do 16,00. Bola to fakt zverina, ktorá akoby nemala konca kraja, ale tesne pred 16,00 stojím na predmestí Turkmenbashi. Kupujem si kolu, vodu, semiačka a snikers, ktorým sa ihneď napchávam. Miloša nikde a tak sa posúvam do mesta, kde ho čakám. Miro píše, že sú v prístave a posiela mi inštrukcie. Miloš stojí pri mne a vraví, že to ide pozrieť do mesta, odkiaľ ho otáča policajt. Prístav je vidieť, ale značná časť je vo výstavbe takže človek ani nevie či je správne a či nie. Miloš sa mi stratil a tak tu lietam po meste sám. Policajt v meste fúka do píšťalky a hovorí, že jeden na oranžovej motorke tu už bol a vraj treba ísť späť. Idem späť, netuším kam až treba ísť, ale opäť pískajúci policajt, ktorý vraví, že prístav je hentam dole. Dole odbáčam iným smerom a opäť ma otáčajú naspäť. Už mám pocit, že si zo mňa tí policajti robili srandu. Nesmelo potom teda skúšam ísť na druhú stranu a čo vyzeralo, ako prakovisko bola vlastne cesta do prístavu. Sme tu, ale nikto akoby netušil kedy loď príde, akoby boli všetci skúpi na slovo, ale problém je asi v tom, že ani oni sami netušia, kedy loď príde a kedy odíde. Sme lačný, okrem snikersky a koly sme dnes nič nejedli a tak sa vyberáme do mesta. Lenže vraj ak chceme výjsť na motorkách von z prístavu načim zaplatiť 4 Manáty. Teda vždy keď chcete výjsť von treba zaplatiť . Nechávame motorky pred rampou a ideme vraj pešo. Strážnik je z toho mimo a hovorí, že neručí za naše veci, ktoré tam nechávame na pospas Turkmenskému ľudu. Večera v meste bola fajn, o to viac keď si tam ešte môžem zapáliť cigaretku, čo sa u nás doma veru už nejaký ten pátek nedá. Nemali sme veľa peneži a tak sa pokúšame nakúpiť za doláre. V obchode sú z toho mimo vraj za doláre sa nedá, ale sváčko nám vychádza v ústrety a behom chvíle nám na ulici vedia zameniť nejaké tie doláre. Toľko radosti. Kupujeme trochu ohnivej vody a niečo pod zub, aby sme večer vydržali, šak zajtra hádam dačo pôjde našim smerom. Vraciame sa späť. Motorky a bagáš ostala tak ako sme ju nechali, ale po návrate nás hneď kontroluje mladý a starší pán, ktorý sa nijako nepredstavil, iba pýta papiere a pasy. Nejdeme sa sním hádať, asi mu volal ten vrátnik, že sme tak trochu ojekabátili ich systém 4 mánaty za motorku. Chlapisko pomachroval a viackrát zdôraznil, že už sa z prístavu nemáme nikam vyberať. Ani sa už nikam nemusíme vodka jesto a Miloš našiel celý balík cigariet. Najväčší gól je keď na nás z čakárne máva Hana, ktorú ihneď voláme na pohár vodky a trochu pivka. Doučuje nás čosi po japonsky, tak napr. komár sa povie - Ka a na oplátku učíme niečo aj my ju. Nie nadávky sme ju neučili. Piť, fajčiť a zrejme aj hovoriť po anglicky sa tu, smie len potajme a hoci je tuž tma ako v rohu sa radšej schovávame v hromade smetí a zaparkovaných kamiónov. To kde sa bude spať sa nerieši a potom po fľaši vodky už dupľom nie. Vyberám karimatke a len tak vylihujeme pred prístavnou budovou. Hoci je slnko už dávno za obzorom je tu teplo iba na šľapky, kraťásky a krátke tričko. Ustieľame si teda pod hviezdami a len tak vykecávame až kým mi nevybilo positky. Pod hlavou mám nohavice, ktoré už pár noci používam, ako svoj vankúš.

21.8.2017 - 22 deň ...nalodenie

Ani neviem ako, ale keď sa v noci obraciam a gunierim na mojom tenučkom ležadle odrazu cítim niečo zvláštne pri mojej hlave. Vyľakane otváram oči a kukám čo sa deje. Mirove háro sa mi tu mece pred ksichtom. Ráno si z toho robíme srandu, máme tak husté vlasy, že sme sa kľudne mohli zamotať, ale Miro hovorí, že tam jedno miesto na mojom nohavicom vankúši ešte bolo ta ho obsadil. Jano s Milošom ležali na lavíčkách prístavnej lobby, ktorú budeme dnes okupovať ešte veľmi dlho. Ráno samozrejme zase nikto nič nevie, ale prišli sem nejaký ľudia nabalený takže niečo by dnes veru aj mohlo ísť.

Vodka už došla, cigariet už tiež nemám veľa a na raňajky si dávame päťdňový chleba a hovädziu konzervu ešte z Uzbekistánu. Nič lepšie nemáme a aj za to sme vďačný a bez kecov to zmastíme. Lačný žalúdok je ten najlepší kuchár. Každú hodinu sa ideme len tak zo zvedavosti obzrieť a opýtať či dnes niečo pôjde, nikto nič nevie. Vidíme ako sa do prístavu derie celkom slušne veľký trajekt. Ideme ho s Mirom obzrieť. Loď sa volá Nakhichevan a z brehu sledujeme, ako sa pomaličky približuje k budove, kde máme odstavenie motorky. Ideme sa opýtať, ale dostávame stále tú istú odpoveď, že načim počkať.

Pocit trosečníkov nudne sediacich a čakajúcich na svoju záchranu si užívame až do večera. Len tak sedíme a kemeňom ako praľudia drtíme ešte tadžickie pistácie, ktoré nás aspoň trochu vytrhajú z nudného čakania. Došli mi už aj cigarety, takže som chodiace nervózne vrecko nešťastia. Čakáme už viac, ako 30 hodín a stále sa nič nedeje až večer tesne po 19,00 sa začína niečo diať. Z lode vyberajú asi tucet vagónov, ktoré menia za prázdne. Šéfko z okienka na nás kričí, že už môžeme doniesť pasport. Hurá vyzerá to tak, že dnes predsa len niečo pôjde a začína kolotoč vybavuvačiek, povtvrdení, proste klasická kontrola kontrolnej kontroly. Zdá sa nám to až ako neuveriteľné, keď nám kážu naštartovať mašíny, vraj aby sme prešli cez bránu na prehliadku. Samozrejme všetko dole a šupnúť to cez skener, aby sa uistili, že nevezieme niečo protizákonné. Je tu veľa vojakov základnej službe a tí majú zrejme záľubu obzerať pasport, lebo ako náhle Vás niektorí z nich zbadá si ho ihneď aj pýta. Takže kým sa dostaneme na loď ukazujem po kontrole kontrolnej kontroly pas ešte asi 6x. Loď Nakchikevan je fakt veľká a samotné nalodenia a ubytovanie sa v kajutách netrvá dlho. Teta hovoriaca ukrajinsky nás ubytovala v malej kajute, kde keď sa všetci štyria stretneme, vlastne tam sa ani nedalo naraz všetci sa stretnúť. Ale sme na lodi a normálne sa teším, že sa konečne dostávame z paranoidného Turkménska. Sedíme vonku a začíname s Mirom špekulovať, ktoré potvrdenie je z najtenšieho papiera a ktoré nám už ďalej nebude treba. Mám ešte tabak, ale bez papierikov takže na ubalenie cigaretky využijeme jedno z mnoha potvrdení.

Hana sa nalodila s nami a veru netrvá dlho a opäť je snami na hornej palube. Z toho že šúľame cigarety do potvrdení čo sme fasuvali má veľkú srandu a tiež si šúľa svoje origami cigárko. Fajčíme tam ako turci pod mostom a doslova si to užívame. Potvrdenia vhodné na šúľanie cigariet jesto dosť takže moja fajčiarska kríza je zažehnaná. Okrem toho, že bolo čo pofajčiť nám teta čo nás ubytovala dáva na stôl do chodby aj za krabicu kekse a teplý fajnový čaj, ktorý tam ihneď okupujem. Jančimu sa predtým podarilo vybaviť v kuchyni aj nejakú tu kolu a minerálku po ktorej doslova prahneme. Sprchy máme kúsok a to že je v kajute teplo ako v saune po nejakom čase už neriešime. Zaspávame pri otvorenom okienku a špliechajúcej vode, ktorú je z vonku celkom dobre počuť.

22.8.2017-23 deň ...vylodenie

V noci sme konečne opustili Turkménskie výsostné vody a tak si ráno šúľame cigaretku na slávnostný vstup do tých Azerbajdžanských vôd. Papierov na šúľanie jesto dosť. Po cigaretke by sa veru aj dačo zjesť zišlo a tak začíname hľadať jedáleň. Raňajky boli fajn, trochu to vami v jedálni kýva, ale dúchajúca klíma padla fakt vhod. Po raňajkách zoznámenie sa s vrchnou časťou lode, hlavne tie kde je tieň. Loď je fakt veľká, motory burácajú a z komínov sa valí čierny dym, ktorý sa nesie za loďou. Obed je na lačný a trochu vykývaný žalúdok skvelá náplasť po ktorej takmer všetci končíme v kajute, kde je síce teplo ako v pekle, ale aj na to sme si už zvykli a zaspať nám problém nerobí.

Konečne je vidieť pevninu. Aj počet vrtných plošín objavujúcich sa na obzore stúpa čo je neklamný znak toho, že sa blížime k brehom Azerbajdžanu. Tmavovlasý chalanisko v šľapkách hovorí, že do prístavu v Elat je to ešte dve hodiny. Asi vie o čom hovorí, je totiž člen posádky. Z paluby sledujeme, ako sa parkuje tátoka celkom veľká plťka, kapitáň to zvláda ľavou zadnou. Prístavné mólo je nové a ďalšie sa o pár stoviek metrov buduje. Trochu zhon a aj chaos, lebo nevieme či ísť do podpalubia k motorkám a či ostať niekde hore. Pasy máme u kapitána takže bez nich sa aj tak nikde nedostaneme.

Konečne sme von z lode. Je ešte pekne slnečno a s pocitom, že sa vybavíme určite rýchlejšie ako v Turkmenistane sa hrnieme k pasovej kontrole. Čakanie na vybavovačke trvá akosi dlhšie a tak si krátime chvíle pokecom z Ukrajincami prevážajúcimi mäso z Južnej Ameriky. Konečne sme sa vybavili a môžeme postúpiť do druhého kontrolného levelu. Ujíma sa nás statný chlapík, ktorý nás ihneď posiela k priehradke, kde nás rieši trochu nedoslýchavý fúzatý ujčok. Vraj treba vypísať totok, potom hento, tamto treba vyplatiť v tom okienku a hento potvrdenie zase v tom ďalšom. Beháme tam, ako splašené zájčike pomedzi nejakých zaseknutých chalanov z Anglicka, ktorí čakajú na loď do Turkménska. Veľa šťastia priatelia, budete ho potrebovať.

Ak sme si mysleli, že dnes ešte za vidna vyrazíme tak sme sa veľmi mýlili. Za tmy sa teda konečne dostávame k poslednej rampe, kde nás ešte pekne zjazdili, lebo sa vraj premávame v protismere čo bola pravda, nevideli sme ani prd, ale nakoniec sa to nejak urovnalo. Ešte zápis do hrubej knihy a teraz už aj do počítača. Môžeme driapať ďalej. Baku hlavné mesto sa nám ako dobrý nápad nezdá a tak reku skúsime potiahnuť ku Gruzínskym hraniciam. Už som sa viac krát vyjadril k cestovaniu po tme, ktoré je tu v Ázii ešte väčšia sranda, ako u nás doma. Zahrievacie kolo sme absolvovali cestou na benzínku, kde sme ihneď stredobodom pozornosti. Vedľa benzínky je obchodík, kde je nakreslené aj jedlo. Fastfood sa nekoná už je vraj neskoro, ale fajčiť sa môže aj vo vnútri. Kola, snikers, voda, cigarety, vyobliekať sa bo je už chladno a ide sa. Smer Gruzínsko.
Ťaháme na Tbilisi čo je teda ešte pekná štreka a tak hádžem návrh niekde to zakempiť. Lenže ani nie je veľmi kde a tak sa meceme tmou pomedzi hordy šialených azerbajdžáncov. Bombónikom sú naše svetlá, Milošovi svietia do nebeských výšin, mne do nebeských nížin, Mirova mašína akoby aj svietila aj nesvietila. Aspoňže Jančiho KTM svieti normálne takže ide prvý a preráža nám cestu. Ťaháme asi hodinu, asfaltkou, celkom dobrou len občas tie koľaje vyjazdené od kamiónov sú dosť nepríjemné a hlavne fasa hlboké. Začína byť ešte viac chladno, stojíme pri akejsi záhradnej reštike. Hoci je už po 23,00 sedí tu pri čajíku kopec ľudí. Pýtame kávičku a čaj, majiteľ nás ponúka aj tanierom fajnového syra a čerstvej zeleniny. Konečne dorazil aj Miloš. Vraj ho trochu znekľudňujú tehlami naložené nákladiaky. Tehly nie sú v paletách, ale len tak voľne poukladané a veru po tme sa jej vyhýbať na ceste plnej áut nie je zrovna to po čom túžite.
Je tesne pred polnocou a prehováram chalanov, aby sme tu ostali. Aj majiteľa sme sa opýtali či by sme tu mohli prespať, trochu sa začudoval, ale nakoniec ukazuje na akúsi miestnosť, kde sa vraj môžeme zložiť. Miro s Janom to ale kategoricky odmietajú a tvária sa, že nás nepoznajú, vraj idú ďalej. Fakt sa mi jazda v tme pomedzi šialených Azerbajdžancov nepozdáva, ale vypil som kávu, energeťák tak to hádam nejako zvládneme. Je ráno skoro štvrť na tri, keď konečne stojíme. Obavy z toho, že sa mi bude cestou driemať boli zbytočné, normálne by sa ešte dalo ťahať aj ďalej. Veď aj áut rapídne ubudlo, akurát sa nám Miloš dočista stratil. Čakáme ho skoro polhodinu kým sa ukáže nebeská žiara jeho oranžového korábu. Aj na mňa sem tam blikali, ale stále je to vraj lepšie ako u Miloša, kerý by sa osvedčil aj u protilietadlovej obrany.
Vraj ďalej už nie a tak hľadáme v akomsi šianci nejaké miesto na spania. Kúsok od cesty sme aj niečo našli. Vyberám len dve karimatky na ktoré si ustieľame. Lenže v tom na nás vybehlo asi 2 milióny uzbeckých Ka. Neostáva nič len spať v prilbe a rukavicách, ušetríme čas pri ranej príprave. Miloš masochista ide ešte na potrebu, ktorú sprevádza vresk a plieskanie sa po obnažených častiach tela. Vraj on sa nedá vycicať a tak začína stavať stan, tiež s vreskom. Som unavený a nechce sa mi pripojiť k jeho stavbe, ale keď sa mi začínajú komáre predierať až do prilby tak už silne začínam prehodnocovať svoj postoj. 20 minút a za okuliarmi mi na mihalniciach šantí asi poltucet komárov a tak sa spania vonku vzdávam a hlásim sa na recepcii u Miloša.

23.8.2017 - 24 deň ...do Tbilisi

Je ráno asi pol piatej, keď nám Miro klepe na stan. Vstávať a cvičiť. Rosa, kosa ale vraj by sme sa mali už pohnúť. Rozliepam oči, balíme stan. Ústnu hygienu rieši tic tac od Mira, raňajky klasika gumové medvídky. Cesta ubieha pomerne rýchlo, občas nás síce spomalia miestne medziokresnie kontroly, ale asfalt tu majú parádny takže nás nič iné nezdržuje. Včera sme toho moc nepojedli a dnes sme okrem cukríkov tiež nič lepšie nemali a tak stojíme na nejakej benzínke. Snikers a kola ma už nenadchla tak ako inokedy a tak ideme na niečo pod zub do miestnej čajkany. Dávame si vajíčka na masle, trochu zeleniny a samozrejme čajík. Miloš vraj raňajky oželie a že sa pomaličky pohne ďalej. Ja ešte zbieham do obchodu kúpiť nejaké cigaretky a ponožky, oboje mi akosi začína dochádzať.

Krajina bez stromov plná kameňov a zelená iba pri väčších vodných zdrojoch nie je to pravé orechové motorkárske, ale nie je moc z čoho vyberať. Trochu ma zneisťuje množstvo radarov a kamier sledujúcich vaše počínanie si na cestách, kde je znížená rýchlosť. Ale chalani driapu všade akoby tam nič nebolo a tak to neriešim. Stojíme, lebo je teplo a načim dať zo seba niečo dole. Miro to zvláda rýchlejšie a tak sa s Jančim poberáme trochu neskôr. Ideme trochu roztratený ako ovce, ale hádam sa všetci stretneme na hranici. Sme asi 80 km pre hranicou keď prechádzame posledný medziokresný chceckpoint, klasicky spomalíme a potom obiehame všetky autá rad radom. Lenže odrazu počujem húkačku a v spätnom zrkale vidím policajný bavorák, ktorý nám dáva o sebe vedieť ešte aj s pokecom z ampliónu na aute. Fúha čo asi chcú? Najprv chceli naše doklady, ktoré ihneď končia v prepáške policajného auta. Vraj sme prešli long line a vraj to bude stáť v prepočte neuveriteľných 300 € za každého z nás, teda za predpokladu ak to chceme vyplatiť oficiálne na pošte. Alebo je tu aj iná možnosť vraj po 150 $ na osobu. Bratm tebe musí z toho tepla hore v búdke riadne švihať si myslím a rázne mu vysvetľujem, že to je aj na nás „západniarov“ veľa. Ukazujem mu absolútne prázdnu peňaženku a vysvetľujem, že Azerbajdžanom len tranzitujeme a tak nemáme žiadnu hotovosť, čo bola v skutku aj pravda. Lenže toho akosi netrápi a tak nás sprevádzajú do mesta vraj tam jesto bankomat a môžeme vybrať 150€, za obidvoch vraj bude stačiť, konečná nabídka. Stojíme v meste, vraj hentam cez cestu je bankomat. Pýtam sa kde ho vidí, lebo ja som videl iba hordu ľudí pri stene akéhosi obchodu. Pýtam sa teda ešte raz, kde je ten bankomat a on zase ukazuje k tej stene a k tej tlupe ľudí o ktorých som si ja myslel, že obzerajú akúsi atrakciu. Fakt tam ten bankomat bol, ale predrať sa cez toľko ľudí a nedostať bitku nie je šanca čo zhodnotil aj policajt, ale v meste je bankomat ešte jeden, špina ena. Pri druhom bankomate je už len polovičná horda, kývam ramenami a ukazujem policajtovi čo ďalej.
Turist, turist, hovorí policajt všetkým okolostojacim z ktorých väčšinu tvoria staršie ženy. Je medzi nimi jeden chlapík, ktorý vie ovládať "výherný automat" a ako na bežiacom páse vyberá všetkým z ich kariet penziu, usudzujúc podľa toho čo vidím v azbuke napísané na displeji. O nejakej diskrétnej zóne či vzdialenosti si môžete nechať len zdať, PIN tu majú aj tak všetci napísaný na druhej strane karty a som rád, že sa dokážem udržať pri bankomate.Normálne tiskanica ako na holywoodsky trhák do kina. Janči mi aspoň robí tieň žeby som dačo videl. Ale doláre v bankomate ninto čo sa policajtovi v aute veľmi nepozdáva a hovorí, že je mu to jedno. To už ma trochu kaká a tak mu rázne vysvetľujem, že ak chce svoje peniaze tak len v Manátoch a že mu musí stačiť 150 tej ich kolotočárskej meny 1$-1,7 manát. Znechutene a sklamane kýva rukou, že môže byť. Ešte ho trochu naserie, keď mu zase vysvetľujem, že nech mi ide urobiť cestu k bankomatu, lebo tu budeme do zajtra. Turist, turist a už sme zase pri bankomate. Konečne máme doklady. Driapeme s Janom preč kade ľahšie. Pár km pred hranicou nás v tieni stromov čaká Miro. Trochu sme ho vyľakali, však sa pohol iba pár minút pred nami a teraz už skoro hodinu na nás čaká. Miloš písal, že nás čaká za hranicou a že to išlo celkom v pohode.

Na hraniciach nás pri vstupe trochu obliehajú peňazomenci, ale po slovensky ich posielam do teplých krajín s prídavkom, ktorý sa tu nedá publikovať. Jasne, že mi nerozumeli, ale to je jedno trochu sa ešte ventilujem z tej pokuty. Aspoň, že na hraniciach to ide fakt rýchlo, asi aj preto, že už sa tak trochu orientujeme v papierikoch a potvrdeniach, ktoré obohacujú môj fascikel plný z predošlých kontrol. Pomaly, aby človek nosil zo sebou na to dajaké vreco.
Konečne Gruzínske hranice. Červený pas EU je vysoko vážený, každý dostávame po vychladenej minerálke a šmahom ruky pohraničiara sa predierame na kresťanskú zem. Miloš nás čaká kúsok za hranicami a víta nás otázkou koľko sme platili, akoby tušil, že nebol sám koho podnikaví azerbajdžanský policajti vymákli. Čakajú tam, ako medvede v Kanade na lososy. Hovorím, že s Jančím sme im prispeli v prepočte po 50$. On vraj prispel 2x50$, ale berie to dosť športovo hoci postup policajta bol takmer identický, najprv vyhrážka oficiálne veľkou pokutou, ktorej konečnú výšku si treba pred zaplatením do vačku skorumpovaného policajta vyjednať. Jasne, že nás vyrobili, ako čínsku hračku z plastu, ale čo narobíte, keď nie je čas na naťahuvania sa s nimi.
Do Tbilisi je to na skok a konečne už aj nejakými horami a dolami. Premávka je tu opäť zverská, ale za tých pár týždňov sme si zvykli na to, že mať prednosť nie je vždy pravda. Sme v centre, kde stojíme vo Wendys na hamburger a kolu s ľadom. Miloš pozýva, je v opojení, lebo dnes mu stačí zájsť už len do Jerevanu a tam jeho cesta končí. Motorku tu necháva u známeho a lietadlom sa možno ešte aj dnes chce prepraviť domov. Darí sa mu to až nad ránom „skratkou“ cez Katar, paradoxne najlacnejší variant.

My ostatní ideme po hamburgeri hľadať servis na motorky v meste a nejaké ubytovanie. Je niečo po 14,00 a poviem Vám, že ulice plnšie ani nemohli byť. Tbilisi a jeho centrum je to samá jednosmerka a ak teda odbočíte zle, alebo neskoro tak to musíte skúsiť na ďalší pokus, alebo ešte ďalší. No veru povozili sme sa tam parádne, niektoré ulice aj päť krát, ale servis nie a nie nájsť. Jano sa nevzdáva, vraj to ide skúšať ďalej. My sa pokúsime nájsť niečo na prespanie. Ani totok nebola ľahká úloha. Quanto nám dal nejaké inštrukcie o lacnom a celkom pohodovom ubytovaní, ale tam už to vraj nejaký ten pátek nefunguje. Našli sme niečo podobné, ale pri pohľade z vonku sa mi zdá, že sme v štvrti kde sa včera ešte bojovalo. Fasáda je tu ako v Bosnianskom Mostare a to sa tu ani strieľať nemuselo. Vnútri už to vyzerá lepšie, ale nechať motorky v centre mesta len tak v uličke kde sa dá ledva auto zaparkovať mi teda celkom nevyhovuje. Janči píše, že našiel ten servis. Dávame teda pár okruhov po centre, kde sa krútime, ako mačka v koterci až sa konečne vizuálne dostávame na dohľad od obrovskej štvrte plnej stánkov, obchodníkov zo všetkým od klinca až po celú Tatrovku aj s dvomi vlečkami.

Meníme olej, Janči si pretesňuje guferá trochu mu tečú prednie tlmiče. Vykrútiť zátke na predných tlmičoch si vyžaduje silu a kľúč, ktorý je možno tak v povinnej výbave pre tankistov. Ale ak ho nezoženiete tu, tak potom už asi nikde. Netrvá dlho a Janči sa tu oháňa kľúčom, ktorým by v amoku vyhnal aj pol krčmy spoza stola. Nájsť práve búknutý hotelík Sky bola zase sranda, hlavne ak sa nám Miro hneď v prvej križovatke stráca z dohľadu. Boli sme od hostelu kúsok, ale aj tak nám trvá skoro polhodinu to násjť, hotelík je situovaný v dlhej uličke, ktorú sme našli viac menej náhodne. Pani domáca vie perfektne po anglicky a normálne sa mi nechce veriť, že v centre sa dá zohnať tak parádna izba za 25$ pre troch. Mirovi ešte nejaký čas trvá nás nájsť, tiež pár krát šiel okolo, ale že to bude práve v tej uličke pochyboval tiež. Sprcha, info kde sa načim najesť a môžeme ísť na večernú prehliadku mestom. Reštika s názvom, ktorý nemáme šajnu vysloviť, napísať a ani prečítať je len pár minút cesty pešo od hostlelíka. Domáca nám jej názov napísala na papier a tak porovnávame písmenká či sme správne, áno sme. Pri stole spomíname na Hanu či už je v Tbilisi, spomínala, že jej cesty smerujú sem. Ani nie 5 minút na to sa Hana ukazuje vo vestibule reštaurácie. Neuveriteľné, ale je to tak. Vítame sa ako starí známi. Dávame veľkú spoločnú večeru plnú mäska, zeleniny, pivka. Na zohriatie a dezinfekciu koštujeme aj miestnu čaču, v podstate vínovica. Je tu fajn a to nehovorím o skvelom čapovanom pive, ktoré tam ponúkajú. Už ani neviem kto si akú špecialitu objednal, ale žujeme ako jaky z Pamíru takže všetko ok. Chalani sa rozhodli vyprevadiť Hanu až do starého mesta kam je to vraj asi pol hodinu pešo, načo moje nohy vravia čaute a tak sa lúčim s Hanou a chalanmi, ktorí sa vracajú späť až keď ja už som v ríši snov.

24.8.2017 - 25 deň ... k brehom Čierneho mora, Turecká Hopa

Ráno ma preberá akási veľmi fajn vôňa, ktorú som už veru nejaký ten pátek necítil. Normálna čierna zalievaná káva, ktorú si v kuchynke pripravuje mladý rus bývajúci vo vedľajšej izbe. Celou strednou Áziou sme sa akosi nevedeli stretnúť s normálnou kávou, doteraz sme pili len akési mliečne sladké sjačky, ktoré o káve ani nepočuli. Nečudo všetci pijú hlavne čaj, „ziľónyj, alebo čórnyj“, niektorí aj s malakom.
No vraj ak sa dnes pochlapíme tak by sme večer mohli spať v Turecku niekde pri čiernom mori. Cestu sme však naplánovali tak, že to skúsime cez malý Kaukaz a potom cez pohorie Kachkar k moru čo značí, že sa budeme musieť fakt pochlapiť. Okrem toho z predošlých skúseností si veľké ilúzie ani nerobíme. Na rozlúčku z Tbilisi dávame ešte jeden okruh jednosmerkámi, samozrejme si dávame niektoré križuvatke 2x, ale nakoniec triafame správny smer na Alkhatsikhe. Cesta sa mi pozdáva celkom známa pred dvomi rokmi sme sa tu tiež trochu motali. Do Gori je diaľnica na ktorej ešte posledný krát stresujem ohľadom benzínu. Zase mi to svietilo a nerád by som pri obiehaní nejaké auta zažil zakuckanie sa motoru, lebo ninto šťava. Tankujeme až po okraj, aj do bandasiek. Vraj keď už nič iné ostane mi na doma do kosačky, ostalo. Aspoň, že nie je tak zversky teplo, pred dvomi rokmi sme tu mali 40 °C. Na prechod do Turecka využívame malý a kedysi málo, alebo menej frekventovaný prechod Turkgozu. Ešte pred vstupom stojíme, opäť tankujeme a kupujem aj lacnie cigarety. Dávame kávičku, cigaretku a snažíme sa zistiť aká je kvalita cesty ďalej do mesta Artvin.
Posledne keď som šiel týmto hraničným prechodom tu boli veľké úseky cesty bez asfaltu a tak sme sa trochu obávali, kam sa nám dnes podarí, alebo nepodarí dostať. Ešte si búkujeme hotel v Bulharskom Primorsku, kde by sme sa mali deň, dva zotavovať, hoci keď počujem, že tam vtedy má byť aj Quanto a spol. zo Slovenska tak tomu veľmi neverím. Beriem to ako terapiu SSND – syndróm skorého návratu domov. Hlavný terapeut je samozrejme Miro.

Na hranici získavame +1 hodinku vďaku posunu času, ale presne tú istú hodinu nám trvá kým sa cez hranicu vymoceme. Tento prechod idem už tretí krát, ale toľko ľudí som tu ešte nevidel. Driapeme tahor kopcom malým Kaukazom až do výšky 2500 m cesta je až na pár úsekov komplet pod asfaltom, akurát je tu zase trochu zima čo je tu v tejto časti Turecka ešte celkom ok, normálne by to bolo keby ešte pršalo. Kurdi si však zvykli na tieto podmienky a väčšiu časť východnej časti Turecka obývajú práve oni. Nie je to ľahký život, tu sa o Vás štát len tak nepostará, ale náhorná plošina predsa len poskytuje možnosť niečo dopestovať, dochovať. V Ardahane prehodnocujeme náš plán, vyzerá to nádejne, obliekame sa ešte teplejšie a ide sa do lesa.

Nuž sa teda berieme smerom k čiernemu moru. Prvé desiatky km je klasická náhorná plošina bez stromov s rovnými cestáma a výhľadom do diaľky. Fúka silný vetor, šarkanisti by si to tu užili. Netrvá dlho a krajina sa však rázne mení. Pribúdajú stromy a neuveriteľne krásna zelená krajina plná zákrut a vracákov, ktorými sa predierame. Akoby sme ani v Turecku neboli. Od Savsatu až po Artvin je to fakt pecka a ak budete plánovať cestu tak to určite stojí za zamyslenie. Stojíme na periférii Artvinu, ktorý sa rozprestiera v údolí pod nami. Slnko už tašlo spať, na pobrežie je to ešte asi 70 km, ale po dohode to predsa len ideme skúsiť dotiahnuť až k moru. Tma, ako v rohu a začína poprchávať, ale nedá sa svietiť, musíme tájsť ďalej. V mestečku Borcka chytám ešte šok v prilbe už dlhšiu dobu okrem hučania motora nič nepočujem a tak ma jačiaci báťa z minaretu tak trochu vystrašil, obzerám a krútim sa na motorke, kto to tu po mne kričí. Pršať neprestáva, naopak sa intenzita s príchodom k pobrežiu Čierneho mora ešte zvyšuje. V Hope už regulárne prší. Stojíme v centre a nahováram chalanov na hotel, ktorých kvalita je na pobreží naozaj celkom fajn. Parkujeme priamo pred hotelom, kde je vraj nonstop prevádzka a už sa vezieme výťahom do izby. Enduro víla šibla prútikom a v izbe je bodrel ako v tanku. Rozvešané veci sušíme všade, kde sa dá.

Sme lačný a smädný, ako Čenkovej detváke, strana 32. Za hotelom je úzka ulička obklopená viacposchodovými budovami plná obchodíkov. Dávame tam parádny kebab a popri tom sledujeme vedierko na motúze, do ktorého vkladajú pár pív a potom šup šup hore do izby. Miro skúša ayran mliečny jogurtový nápoj, kerý mu tmavovlasý sváčko namixoval zo zapršaného stroja na ulici o ktorom som si ja myslel, že je to mašína na nejakú sladkú detskú srandu. Ísť na pivko sa potom trochu zdráha, ale dobehová vzdialenosť na izbu je ešte celkom v norme takže vraj to riskne. Hľadáme teda miestečko, kde dáme pivko. Janči je vraj v tomto expert a tak náhodne, ale odborne vyberá podnik, kde je pre mňa síce fajčenie pod hrozbou pokuty zakázané, ale pivko jesto. Miestny barman nám hádže na stôl popolník z orezanej plechovky takže to s tým fajčením neberú tak vážne, nie nadarmo sa hovorí, že fajčíš ako Turek. Barman vyzerá, ako recidivista z Leopoldova, tidli tidli hudba na pozadí a tancujúca miestna deva nie nepodobná zvery z Lochneského jazera dotvárajú šialenú atmošku. Druhá slečna lochneska tancujúca v strede parketu si v opojení lakťom utiera soplík, ale namrvenému chalaniskovi mušej váhy tancujúceho pri nej to vôbec nevadí. 15€ za tri malé pivká je teda viac než dosť, atmosféra tohto podniku je však na nezaplatenie. Miestne devy, zrejme pracovníčky najstaršieho remesla sa chcú pozvať u nás na stakan pivka, ale my sa veľmi ponáhľame a zdrháme kade ľahšie. Na dnes stačilo ideme drichmať.

25.8.2017 - 26 deň ... do Samsunu

Už som viac krát spomínal, ako veľmi obľubujem pestré tureckie hotelové raňajky. Nekonečná láduvačka končí šálkou mliečnej sjačky, čo je v porovnaní s pravou Tureckou kávou doslova výsmech. Janči to vraj ide dnes potiahnuť až do Istanbulu. Je to skoro tisíc km, ale ako ho už poznáme, nie nereálne, ďalší deň ho čaká priateľka v Bulharsku takže asi aj vieme prečo sa tak ponáhľa. My s Mirom sa dnes pokúsime dostať aspoň do Samsunu.
Trochu poprcháva, ale nie je to nič vážne. Presun touto cestou už riešim 4x a tak viem, že nás čaká mnoho tunelov a celkom rýchla cesta popri čiernom mori spočiatku plná čajových plantáži, ktoré sa tu popri ceste v kopcoch pred nami ukazujú. Keď míňame asi aj 2km dlhý tunel, kde som pred dvoma rokmi vyfasoval defekt viem, že do Samsunu už to ďaleko nie je. Pred mestom trochu tlačenica, ale do kempu sa dostávame ešte fajn za vidna a už aj bez dažďa.
Večerná prechádzka do mesta, meníme doláre na tureckie líri a už nám hore na poschodí veľkého obchodného komplexu behajú sánke hore dole. Dávame si aj kávičku, ja pravú tureckú a veru parádnu, aj s koláčikom mňam, mňam. Keď už sme boli najedený kupujeme pivečko a ideme späť do kempu. Janči ešte neodpísal, asi ešte tiahne na Istanbul. Miro mi veľkoryso dáva čas na zaspanie  vraj kým sa uložím pošle ešte pár správ domov. Chrápe ako dva medvede takže to nejdem riskovať.

26.8.2017 - 27 deň ...do Istanbulu a možno aj ďalej

Plán na dnes vyzerá celkom jasne, len nevieme či už funguje aj tretí most cez Dardanely takže je to skôr polojasný plán. Cukríke došli už dávno takže musíme dať normálnie raňajke. Okrem toho nám núžna tankovať. Na benzínke sme aj z rána menšia atrakcia. Mladý pumpár ma totálne prekvapil jeho profesionalitou, keď vyberá pištoľ z nádrže tak aby mi na lak náhodou nekvaplo pár kvapiek benzínu podkladá svoju ruku, ako lapač. Som v šoku. Na raňajky dávame vajíčka, čierny čajík, parádny. Je to nekonečný presun, ale našťastie nie je teplo, skôr naopak čo beriem aspoň ako malé plus. Mirovi začína spojka šmýkať viac a viac. Výjazdy do tiahlejších kopcov mu už robia celkom slušný problém, ale ideme od seba na dohľad takže to pomaly odsýpa. Opäť stojíme na benzínke. Dávame energeťák, kolu, snikers. Miro si ešte na srandu sadá do žuvačky, ktorá sa mu prilepila na prdel. Máme z toho záchvat smiechu, ale benzínom do ide dole dobre.

Sme už blízko Istanbulu, áut na ceste stále viac a viac. Neskôr keď meníme smer k tretiemu mostu sa premávka znižuje na úplné minimum. Most je vidieť už z niekoľko km diaľky. Jeho dva obrovské piliere pripomínajúce štipce otočenie hore nohami sú naozaj gigantické. Spať sme mali niekde pri Čiernom mori. Miro našiel nejaký kemp v malej prímorskej dedinke. Kemp je však nefunkčný. Na radu miestneho motorkára sa teda poberáme k pobrežiu kde sa vraj síce dačo platí, ale môže sa tam stanovať. Maníci na rampe si pýtajú dvojnásobok toho čo spomínal turecký motorkár, načo ich teda aj upozorňujeme. Okrem toho máme len jeden stan. Dobre teda vraj stačí polovica. Výhľad s pobrežia je krásny, práve zapadajúce slnko robí zážitok ešte intenzívnejší. Škoda tých odpadkov, ktoré sú tu všade na vôkol. Stan nejdeme skladať, vyzerá to na jasnú noc a tak vyberám len moje karimatky. Jesť veľmi nie je čo, ale sme po dobrom olovrante, takže trochu vody a sáčik slnečnicového semä musí stačiť.

27.8.2017 - 28 deň ...do Bulharska

Ranná debata skadiaľ ideme do Bulharska končí odsúhlasením, že po diaľnici radšej nie. Smerujeme na Kirkareli, ale už po pár km po diaľničných obchvatoch, ktoré sú ešte vo výstavbe končíme u nejakého vrátnika kerí vraví, že ďalej môžu už len tatrovke naplnené zemou. Dáva nám nejaké indície ako sa stadiaľ vymotať, ale žeby sme boli z toho múdrejší pocit nemám. Nakoniec sa nám, ale darí trafiť správny smer a som naozaj rád, že ideme práve touto cestou. Premávka žiadna, solídny asfalt a hlavne bez bočného vetra, ktorého sila sa vytráca v lesnom poraste popri ceste. Stojíme v podstate iba raz, keď si dolievame olej a trochu šponujeme reťaz na Mirovej moto. Aj Janči písal, že je už pri mori.

Sme za Kirkareli a mierime k hraniciam. Nadšenie, že sme to dnes dali celkom rýchlo končí pred rampou kam sa dostávame po obehnutí asi aj 2 km dlhej kolóny áut. Turci majú vraj teraz začiatkom septembra 2 týždne prázdnin čo má za následok totálny pretlak na hraničnom prechode. Rampa sa dvíha a my sa pokúšame posunúť ďalej. Lenže v tom na nás vybehne colník, ktorý si asi myslel, že mu rozumieme, lebo na nás jačí, ako lačná karóva. Nemusíme rozumieť, je jasné že nás posiela späť za rampu vraj nech čakáme ako ostatní. Našťastie sa tam dorútil aj turek na športovej zánovnej BMW a hoci aj toho vypoklonkovali späť s nami, neskôr sa prihovára inému colníkovi, ktorý je oveľa ústretovejší. Polhodinka pri rampe a konečne sa môžeme obehnúť. Vybavovačke prebiehajú pomerne rýchlo, len sa netreba nechať obehnúť miestnymi. Prechádzame na Bulharskú stranu, kde ako občania EU očakávame oveľa rýchlejšie vybavenie sa. Ešte malá sranda, keď vidím auto s špztkou Senca na ktorých kývam a hneď ich po slovensky aj zdravím. Za autom vlečka plná motoriek a tak sa ich pýtam kam idú. Vraj do Istanbulu trochu sa povoziť a ihneď sa na oplátku pýtajú aj nás s kadiaľ ideme. Odpoveďou, že ideme s Kirgizska zaznie v aute pravé slovenské prekvapenie, ktoré sa ale publikovať nedá takže to necháme na „Fíha, z takej diaľky ?!“ Chvíľu som mal pocit, že aj na Bulharskej strane bude kontrola kontrolnej kontroly, ale keď chlapi vidia, že sme z EU tak len kývnu rukou. Do primorsku to nie je ďaleko, nejdeme však hlavným ťahom na Burgas, ale lesnou trochu rozbitou asfaltkou. V porovnaní stým čo sme absolvovali doteraz je to však absolútne rovná cesta pre formule.

Stojíme pri pláži, asi 20 km pred Primorskom kde sa Miro kúpal ešte asi aj za slobodna, keď sa tam kedysi dávno vybral s kámošmi z mokrej štvrte. Nie celkom sa mu darí rozpamätať sa či je to tá správna pláž, ale vraj tu niekde to je určite. Hotel v Primorsku máme búknutý až na zajtra, lebo sme si nemysleli, že to z gruzínsko tureckej hranice dáme tak rýchlo. Skôr než sa vyberieme nájsť kemp tak si v mestečku pri pláži dávame riadny asi aj dvojhodinový neskorý obed. Rybky, šalát, mäsko, pivko, a kávička s dobrým koláčikom. Kemp sme našli celkom rýchlo. Šušťavá búdka stojí a tak sa ideme hodiť do mora. Takže raz som sa šupol do mora za mňa a raz za moju žienku, ktorej som to sľúbil. Potom už iba sledujem Mira metajúceho sa vo vlnách.

28.- 29. 8.2017 - 29 a 30 deň ...oddychujeme

Ráno to zo vstávaním nepreháňame a ležíme, ako narychtuvanô drevo na zimu. už Raňajky riešime v miestnom obchodíku a kávičkou pri pláži, pri ktorej mi Miro pomáha zbierať škeble morských zverov. Našli sme pár krásnych, ktorým sa moja mladšia dcérka Linda určite poteší. Potom prechádzka po pláži až kým nezačne byť hrozne teplo a tak balíme caky paky a ideme hľadať hotel do Primorska. Netrvá to dlho. Sme v meste pred naším hotelom, kde ma pri parkovaní ihneď zazrie Quanto. Skoro ma nespoznal, s veľkou čiernou hustou bradou vyzerám ako bojovník islamského štátu, ale tí po slovensky predsa nevedia.

Čo Vám budem vravieť  dva dni oddychu, dobrého jedla v kruhu priateľov motorkárov s ktorými je si vždy čo povedať.

30.8.2017 - 31 deň ...do Srbska

To že sme sa tu zdržali dva dni nestačilo na to aby som si stihol oprať nejaké veci, ale nakoniec čuchovou skúškou nachádzam ešte nejaké to použiteľné tričko a tri ponožky čo by mi malo domov už nejak vydržať. Nejdeme predsa na audienciu k prezidentovi a na druhej strane by to mohlo v noci odradiť aj nejaké zvery s pred nášho stanu, kdyby neco. Dnes by sme sa chceli dostať čo najbližšie k domovine, ale nejdeme to nejak znásilňovať však na návrat domov máme čas ešte skoro 4 dni. Pri troche šťastia by sme to mohli dať za dva. Plán je dnes zakempiť niekde v Srbsku pri Dunaji možno ak motyka vystrelí tak až v Rumunsku, ale uvidíme. Bulharsko je nuda. Asi aj preto, že väčšiu časť ideme diaľnicou, ale predsa len je to najrýchlejší variant, okrem toho Mirova spojka šmýka stále viac a viac. Hovorí, že ak ho mašina dovezie domov tak sa jej bude celý víkend klaňať. Plovdiv, Sofia a sme na hraniciach. V reštike na hranici sme si dopriali skvelú čorbu a liter Pešterskej, vínovica na ochutnávku domov. Žiadna diaľnica. Liečime si sydróm skorého návratu domov a tak sa púšťame smerom k železným vrátam na Dunaji. Slnko je však stále nižšie a nižšie, takže to dnes do Rumunska už neukočírujeme, ale pri Dunaji v Srbsku by to mohlo výjsť. Síce už za tmy a svetlámi, ktorých ideálne nastavenie je, že ja idem prvý a Miro s diaľkovými za mnou ťaháme do kempu pri Dunaji. Stojíme pred mestečkom Negotín. Miro vraví ,že je to do kempu už iba asi 40 km čo dávame v tej tme rýchlo. Stojíme pri kempe. Tetka čo tam býva vie len po rumunsky a prekvapujúco po francúzky, ale okrem žuté čo by tetka asi nerozdýchala viac nevieme. Všetko rieši miestny maník, ktorý vie celkom slušne po nemecky a tak nám nakoniec vysvetľuje, ako sa veci majú. Kúsok od nás je rybárska čárda, ešte sa svieti. Dávame skvelú rybaciu čorbu a čevapi, ktoré pomedzi to splachujeme miestnou slivovicou. Dezinfekcia musí byť. Na záver ešte cigáro a hurá na kute.

31.8.2017 - 32 deň ...domov :)

Domov to máme trochu viac ako 600 km, ale nevidíme to nereálne. Štart je dosť vláčny, nejak sa nám nechce, ale okolo obeda sme už konečne v Rumunsku. Smerujeme na Orsovu, kde už začína byť dosť teplo. Lepšie to nebude a ak trochu nepridáme tak sa dnes domov určite nedostaneme. Meníme teda plán a pár km pred Aradom sa dostávame na diaľnicu. Je to ako za trest ísť diaľnicou, ale rýchlejší variant ninto. Na hraniciach s maďarskom je riadna rada, ale motorkami bez kufrov sa dá predrať až takmer k rampe. Áno sem tam sa niekto ozve či zakýva rukami, ale na motorke klíma nie je takže to nejak neriešime.
Za hranicou Vás naženú k búdkam, aby ste si kúpili diaľničnú nálepku. Kartou sa nedá platiť takže to ťaháme ešte skoro 100 km k najbližšej benzínke. Miro je trochu nesvoj, vraj po ceste boli benzínky. Boli, ale bolo by treba zbehnúť z diaľnici a to sa mi až tak nepozdávalo. Tankujeme do plna, dávame si presko, obloženie rožke a ľadovú kolu. Stretávame sa tu s partiou českých motorkárov vracajúcich sa z Rumunska. Vyzerajú dosť unavene  ale to ich tak trochu prešlo keď počujú ako dlho sme z domu a odkiaľ sa vraciame.
Ideme ďalej, do Budapešti to máme ešte asi 200 km a Mirova spojka začína mať ešte vážnejší problém zaberať ako doteraz. Obehnúť kamión idúci stovečkou je už takmer nemožné, ale kým mašina ide tak to problém nie je. Stojíme v Budapešti pri ceste, kde sa naše cesty nateraz rozdeľujú. Ja tiahnem severne na Vác a Miro severo západne takže prišiel čas na rozlúčku. Trochu ešte stresujem, ako sa vymotať na môj smer, ale Miro ako navigátor ma ubezpečuje, že ak trafím hentamten výjazd tak by som už domov mal trafiť.
Zo zapadajúcim slnkom dávam teda zbohom Budapešti a driapem na Vác pred ktorým je nehoda a tak sa tvoria dlhočizné kolóny. Krajnicou obieham asi 2 km áut ťahajúcich sa krokom až k policajnej hliadke od ktorej už je cesta zase poloprázdna. Som v Slovenských Ďarmotách na benzínke, kde dávame ešte posledné cigáro tripu a odpovedám na sms mojich báb, ktoré ma už netrpezlivo vyčkávajú. Je tma ako vo vreci, idem opatrne, dávam bacha na zvery popri ceste. Po takmer 12 000 km by som sa nerád vydrbal tutoka niekde za humnami.
Pred bránou ma čaká moje ženské osadenstvo, ktoré sa ma po sms, že som v Slovenských Ďarmotách už nevedelo dočkať. Silné objatie mojich dievčat uzatvára tohoročné dobrodružstvo menom Stredná Ázia.

Čo dodať na záver ? :) už aj bez tak som veľa napísal, ale určite nesmiem opomenúť a poďakovať sa chalanom, Mirovi, Jančimu a Milošovi, že som s nimi mohol absolvovať toto doslova dobrodružné cestovanie svetom, ktorý je od toho nášho tak odlišný. Veľká vďaka mojej žienke Marcelke, rodine, priateľom a všetkým motorkárom, ktorí nám držali palce na cestách aj necestách centrálnej Ázie.