Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 441 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

www.foxracing.sk Sumoto Brno DS auto MOTOQUAD Indian - www.klasikmoto.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 3281
Áno, bolo to v pohode: 48% (1580)
Nie, bolo to ďaleko za: 52% (1701)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač

K čínskym hraniciam a potom pár dní popri Afganistane 1/2

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 05.05.2018 Autor: JOSE
Čitatelia: 5226 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Pred rokom v januári, keď bola kosa, že aj kone mrzli na zákrute a väčšina z nás sa hriala pri televíznej žiare telkáča, mi volá Miro MaAT, že či nejdeme v auguste do Ázie, presnejšie do tej strednej. Okuknúť Pamír, kúsok pokolobežkovať hodvábnu cestu a možno aj nakuknúť do Číny. Keď som doma totok povedal, tak na mňa všetci vypúlili oči ako v kreslenom filme. Také tie veľké čo spadnú skoro na zem. To, že sa opäť vyberiem na vandrovku doma aj čakali, ale že väčšina štátov končí na stan ich tak trochu zaskočilo.

Plán tohoročnej cesty znie celkom jednoducho, motorky nám odvezie ADV Factory z Poľska až do Biškeku v Kirgizsku, my letecky za nimi a potom máme päť týždňov na návrat domov, do Obeckova :) Takže z Kirgizska do Tadžikistanu, Uzbekistanom do Turkménska ku Kaspickému moru cez ktoré by nás mala previezť veľká plťka do Azerbajdžanu. No a z Gruzínska do Obeckova som šiel už 2x takže hlava mapa, či? Kadiaľ sa pôjde z Kirgizska domov mal na starosti - MaAT. Mimochodom menuvaný aj ako veliteľ a navigátor „zájazdu“. Okrem toho zastával počas tripu aj iné funkcie, ako napríklad ten čo vie o ceste všetko, hlavný „choď sa opýtať“ vyjednávač a 2x v týždni ešte riaditeľ detašovaného pracoviska úradu pre zapeklité otázky, slušne řečeno. Funkciu toho čo vie všetko ostatné fasuje Miloš, naša opatrná wikipedia spod Zobora. Funkciu hlavný technik a ten čo si dáva šotolinu 150 preberá Janči - janoval, zver z východu. No a ja som asi za dokumentaristu, sem tam kamerujem a hádam aj dačo napíšem.

príprava na transport
príprava na transport

Možno krátke, ale určite intenzívne konzultácie o trase, čo sa berie a čo sa neberie so sebou sme prebrali v Poľsku na Izi meatingu, ale aj u mňa doma či na Karolovej 30tke. A tak v piatok večer 28. júla idem pre chalanov do Zvolena, aby sme ďalší deň mohli z Budapešti vyletieť na naše ázijské adventure.

29.7 – 30.7. 2017 Nultý dvoj deň – Welcome to Kyrgyzstan


To, že letím prvý krát je pre mňa trochu divočina, hlavne teda kým sa človek dostane do lietadla je to zverina, ale druhý let z Istanbulu do Biškeku beriem už, ako rutinu. Síce letíme viac ako štyri hodiny, ale čo narobím všakže. Pasová kontrola na letisku prebieha rýchlo, súbežne s kultúrnym šokom a štvorhodinovým posunom času, načim si prestaviť digitálky. Sim karty do kirgizských sietí rozdávajú na letisku, len tak, ako letáky z obchodu a tak kým sa dostaneme pred budovu máme každý aj dve. Zohnať taxík do Biškeku nie je problém. Chlapi Vás oslovia aj sami. Na to, že je ešte tma ich tu čaká veľa. Cenu sme zjednali na 10$ čo bolo za tých viac ako 30 km veľmi dobrá cena. Trochu sa snažíme oprášiť naše Ruské jazykové zručnosti, teda aspoň tí čo sme sa ju ešte učili a tak celú cestu kecáme s našim taxikárom. Vychádza slnko a nájsť hotel Salut sa spája aj s krátkym poznávacím výletom centrom Biškeka. Pred hotelom stojace motorky vravia, že sme správne. Je ich tu niekoľko desiatok a v podstate z celej Európy. Ubytovanie na jednu noc s raňajkami stojí 25$, čo je celkom dosť, ale potrebujeme sa trochu aklimatizovať, stotožniť sa s časovým posunom štyri hodiny a že sme vlastne od včera rána pospali iba niečo v lietadle.

Biškek
Biškek

Dnes sa určite nechystáme na motorky, ale ani spať sa nám akosi nechce. Prichádza Sambor s ADV Factory, ktorý nás víta a neformálne nám odovzdáva naše mašiny. Na privítanie si teda dávame nejedno dobre vychladené pivko a pomaly sa začíname motať popri motorkách. Dofukujeme gumy, dobíjame baterky a dolaďujeme batožinu na päť týždňovú cestu domov.

Pospali sme, ale akosi sa mi nezdá, že by som sa už aklimatizuval. Potrebujeme však vybehnúť do mesta kým sú obchody pootvárané, takže sa premáhame na menšiu obhliadku mesta. Meníme naše ťažko zarobenie doláre za Som-i (1$/80). Miloš si v miestnom mobilshope kupuje telefón a oživujeme si naše nové simkarty. Janči hlavný technik vykoumal, ako nato. Vieme si zavolať, máme internet a teda aké také spojenie s domovom. Rozmýšľame, že by bolo ešte fajn natankovať, ale hlbšie sme túto myšlienku už neprebrali. Mirovi a Milošovi sa ďalej už nechce, vracajú sa späť na hotel, aklimatizovať sa. Ja s Jančim ideme ešte obzrieť nejaké to námestie, ktoré som si všimol ráno z taxíka. Šťastnou náhodou triafame centrálne námestie Ala Too, v strede ktorého je okrem iného aj obrovská socha miestneho drtiča hôrneho na koni. Námestie žije rôznymi aktivitami, je tu veľa mladých ľudí, tak ako u nás polovica hľadí do mobilu. Ale sú tu aj celé rodiny, ktoré sa spoločne bavia, fotia pri fontánach, alebo sa len tak prechádzajú v rozľahlých parkoch, plných stromov s množstvom takmer neodmysliteľných súsoší. Cestu späť do hotela si krátime malými, trochu rozbitými, ale zeleňou prerastenými uličkami hlavného mesta, ktoré dokresľujú obraz toho ako sa žije v hlavnom meste najchudobnejšieho štátu centrálnej Ázie. Zdá sa mi to do hotela veľmej ďaleko, nahováram Jančiho na taxi, ale vraj je to už iba kúsok. Nebol to kúsok, moje biele hotelové šľapky zažívajú krst horúcim asfaltom a prachom. Nohy mám špinavé, ako sliepka čo poldeň hrabe na dvore.

Ala -Too
Ala -Too
Večeru na hoteli zaplatenú nemáme a tak sa podvečer opäť chystáme do centra. A zase vraj pešo. Cestu tmavými uličkami si krátime čítaním slovenskej literatúry, kerá s nami letela až z domu. Chalani si zo mňa robia srandu, ako môžem hrávať futbal, keď sa mi nechce chodiť pešo. Biškek žije skoro, ako každé iné európske mesto, len si misíte zvyknúť na trochu iný výzor ľudí, ktorý som doteraz poznal iba z telkáča. V jednej z uličiek v centre sa koná nejaká párty. Hlasná hudba, čapované pivko a celou ulicou rozvoniavajú rôzne dobroty. S prekvapením konštatujeme, že miestne devy sú naozaj krásne. Ich plné líca, tmavé vlasy a výrazné oči sú niečo úplne iné, ako to poznáme z domova. A to, že sme v moslimskom svete sa tu tiež akosi nenosí a dievčence určite nie sú zahalené až po uši. Koštovali sme plov, čo je v centrálnej Ázii niečo, ako bryndzové halušky u nás doma. Dosť mi pripomína naše rizoto a to ja ľúbim. Ani pivko tu nemajú zlé, pofajčili sme šišu a niečo po polnoci sa vyberáme späť na hotel. Vraciame sa taxíkom, ale vo všetkej počestnosti, pešo sa už nechcelo nikomu.

31.7.2017 - 1 deň - prvé trojtisícové prejazdy horami Tian Shan


Včerajšiu myšlienku natankovať riešime ihneď po raňajkách a tak skôr kým sa vyberieme spoznávať Kirgizsko hľadáme, kde napojiť naše mustange. Našli sme napájadlá Gazprom, ktoré sa vybavením takmer nijako nelíšia od tých našich, európskych. Ani platiť kartou nie je problém. Akurát je všetko v azbuke a benzín o viac než polovicu lacnejší, ako u nás doma. Tankovanie si treba užiť, cestou ďalej už veľa takých nenájdete.

aká čistá je ešte
aká čistá je ešte
Biškek, kedysi Frunze žije od rána a tak nám trvá nejaký ten čas vymotať sa z mesta, za ktorým premávka výrazne redne. Prekvapuje ma, že miestni Fitipaldiovci dávajú často prednosť chodcom čo ja osobne vidím v Ázii prvý krát. Smerujeme sa na západ k mestu Kara Balta odkiaľ sa ťaháme cez Sosnovku po M41 na juh v smere na mesto Kojomkul. Prejazd horami, pass, alebo aj pereval s názvom Too Ashuu je pre inostrancov spoplatnený. Platíme asi 5$ na motorku, rampa sa otvára a my začíname pomaly stúpať do kopcov. Asfalt je trochu deravý, plný pomalých kamiónov, ale zákrut je tu viac, ako na našom Šturci, takže si to užívame. Po prejazde tunelom sa, ako nič ocitáme 3150 m nad morom a teda hneď prvý deň len tak prekonávam môj rekord 2640 m najvyššie dosiahnutej nadmorskej výšky na motorke. Je to vlastne hlavný ťah do mesta Oš, druhého najväčšieho mesta Kirgizska, tzv. Pamírsky trakt, alebo aj tá slávna „Pamir Highway“, ktorá sa ďalej ťahá celým Tadžikistanom až do Afganistanu. Do Oš-u však poznáme skratku. Áno, klasická enduro skratka. Je síce len o pár dní dlhšia, ale o to namáhavejšia. Schádzame do údolia, odbáčame v dedinke Susamyr a postupujeme východne v smere na mestečko Kochkor. Z asfaltky je deravá asfaltka, časom už iba veľmi prašná šotolina, ktorá sa za prvými dedinkami mení na horskú cestu. Ide sa veľmi dobre, šotolina je, ako z katalógu a bez premávky. Teda jeden nákladiak vysmiatych Kirgizov sme obehli, ale potom dlhé hodiny nič.

kúsok pred sedlom Karakol Ashu pas
kúsok pred sedlom Karakol Ashu pas

Zeleným údolím nás sprevádzajú kone, kravy, ovce, občas dymiaca jurta v diaľke a riečka Karakol, ktorú na pár miestach brodíme. Okrem riečky nesie názov Karakol aj prejazd údolím - Karakol Ashuu pass naša ďalšia enduro skratka. Spoza zelených kopcov na nás po čase začínajú vykúkať prvé zasnežené kopčeky horského masívu Ťian Šan, ktorého doslovný preklad je nebeské hory. Je tak, ťahajú sa až k nebesiam čo už aj naše makovice vnímajú a už aj motorky cítia čo je to riedky vzduch, akosi sa im nechce ťahať tahor kopcom. Pocit riedkeho vzduchu je pre mňa novinkou, ani neviem čo mám od toho čakať. Zvláštny pocit v bruchu a slabé pobolievanie hlavy je vraj neklamným znakom nedostatku kyslíku. Sme hore v sedle a ešte výrazne vyššie, ako pred tromi hodinami. Opäť prekonávam výškový rekord, výšku 3500 m nad morom nám oznamuje snehový zával cez „cestu“. Miro vybieha na sňah, okuknúť situáciu. Je šmykľavo, skoro tam hádže papuliaka. Nikomu sa nechce sánkuvať tadov kopcom, ale Miloš čosi ukazuje hore do kopcov, vraj tam bola ešte jedna cesta. Obchádzame sňah po serpentínach z ktorých je výhľad na okolité kopce priam hypnotizujúci. Človek toho veľa pred cestou prečíta a aj vyobzerá, ale naživo je to teda absolútne iný level. Rozprávkovo krásne údolie nás pomaly unáša popri rieke, ktorá sa ako živé striebro kľukatí pod nami. Civilizácia už celé hodiny žiadna, míňame pár júrt a cestou stretávame výpravu na džípoch s ktorými prehodíme pár viet anglicky o Kegety pass, ktorým by sme sa dnes ešte pokúsili predrať.

Zbiehame dole z kopcov, medzi trochu menšie kopce. Hlava a brucho si už nedostatok kyslíka prestali všímať. Sme na rázcestí, Miro kuká do mapy a hovorí, že tu treba odbočiť. Kúsok pred nami si na zelenej lúke "svieti" biela dymiaca jurta. Okolo pobehujú deti, ideme sa teda pokúsiť aktualizovať trasu na Kegety. Miestny pastier nás zdraví a na uvítanie nás núka kumisom. Kvasené kobylie mlieko štipľavej chuti je teda trochu iná káva, ale nebolo to až tak strašné a čo je hlavné tak bez vedľajších behavých účinkov. Na oplátku vyberá Miloš cukríke, ktoré deti veru neodmietli. Domáci vravia, že od zimy cez Kegety pass (3700 m) nik nešiel čo potvrdzuje aj jeho sused žijúci iba pár km od nich, ale vraj ani oni sami už tadiaľ pár rokov nešli. Už z predošlých skúseností vieme, že tieto info. bývajú staršieho dáta a tak sa predsa len pokúšame cestu nájsť. Triafame v pohode, šak inakade sa aj tak nedá, ale hneď po pár km nás čaká snehová lavína, „aha tam vzadu je druhá“. Skúšame prejsť tú prvú. Nahovorili ma, že vraj mám drapáke.tož som vyváľal mašinu v sňahu a bolo vybavené. Tadiaľto teda nie, ale máme plán B. Otáčame to späť k jurte domácich a pokračujeme údolím ďalej na východ.

večer už taká čistá nie je :D
večer už taká čistá nie je :D

Slnko sa už chystá spať a my sa už dnes podľa mapy k civilizácii nedostaneme, začíname teda hľadať miesto pre naše vigvamy. Dačo čo so sebou vezieme sme zjedli i vypili a potom už sme iba kukali na hviezdami posiatu oblohu. Keby nebol mesiac v splne tak by to bolo ešte lepšejšie.

1.8.2017 - 2 deň - benzín bude asi problém


Ešte nie sme zvyknutý na časový posun a tak kým ráno vysyčia karimatke, pobalíme stany a všetko možné prigurtňujeme na motorky vyrážame dosť neskoro, ale nach. Z horského údolia do civilizácie je to na pár hodín a tak trochu dúfame, že sa nám v dedinkách pred nami podarí zohnať benzín. Pri pohľade na skromné obydlia mi to pripadalo trochu sci-fi, ale po konzultácií s domácimi sa v ďalšej dedinke podarilo. Tmavo opálení chlapi sú z našich motoriek unesení a veľmi ochotne nám s benzínom pomáhajú. Na záver ešte foto a už sa len tak za nami práši. A to doslova. V dedinách síce sú pásy asfaltu, ale za dedinou si to vždy šinieme po širokých, prašných šotolinkách, kde vetor a prach spolu vytvárajú prašný závoj dlhý aj niekoľko desiatok metrov. Načim si držať odstup, ináč vyzeráte, ako po dvanásť hodinovke v cementárni. Smerujeme na mestečko Kochkor, ale tam Miro pozná ďalšiu enduro skratku. Pár km pred mestom teda odbáčame na cestu A367 a otáčame to na západ. Stojíme pri asi 5itch maringotkách, podopretých na klátikoch. Okrem nás tu stojí aj kopec nákladných áut naložených uhlím, okolo ktorých pobehujú detváke a miestny všadeprítomný dobytok. Takto nejak vyzerá motorest na kirgizský spôsob. Z maringotiek vybiehajú žienke na tácke nesúc nejakú poživeň. Majú len ryby, ktoré vyzerajú, ako opekaný votrelec, ale vraj vyskúšame a tak sa si sadáme v jednej z maringotiek. Ryby vyzerajú naozaj všelijako len nie na jedenie, ale po prvej objednávame druhú, pri tretej si už teta mydlí ruky „šak títo sa lační“. Ba veru boli sme a tak aj piate rybacie čudo rozoberáme do posledného „šróbika“. Bol to pstruh, chuťovo, ako náš udenáč. Podávaný s octom, cibuľkou a chlebom. Zapíjame zeleným čajom v porceláne, tí čo majú francúzsku výchovu malíček hore :). Ako Miloš hovorí stálo to nula celá nula nič, brušká sme pomastili môžeme ísť ďalej.

od dedinky Kizart stúpame na Tuz Ashu pas
od dedinky Kizart stúpame na Tuz Ashu pas

Prašan bez asfaltu po dlhom čase strieda asfalt, ktorý opäť začína brázdiť viac áut. Som prvý a s pocitom ísť stále rovno si to šiniem dopredu. Po čase však začínam nervózne sledovať spätné zrkadlá, lebo chalanov akosi nikde a zase až taký rýchlik ja nie som. Chalani píšu, volajú, že kam sa to mecem, slušne řečeno, šak bolo načim vybočiť do dedinky Kizart. Počkajú ma ak vypijem večer pollitra kumisu a zapijem to pivom. V dedinke opravujú most takže si dávame krátky doslova offroad. Niežeby sa potom dačo zmenilo, lebo za dedinou pokračuje prašan vtesnaní v údolí z ktorého by sme sa mali dostať k jazeru Son kul.

kúsok od jazera Son Kul
kúsok od jazera Son Kul

Pereval Tuz Ašu nás teda pár hodín vedie hore po zelených kopcoch až kým ho vo výške 3400 m zdolávame. Posledný výjazd hore do kopca bola fajnovka. Jednotka, plný kotlík, spomínam aj Máriu Teréziu, ale potom hore už iba úsmev na celú tvár. Stretávame tu trojicu Švédov na koníkoch. Rozhodli sa absolvovať štvordenný trip okolo jazera. Do kopcov ich sprevádza miestny anglicky hovoriaci mladík a aj majiteľ koní, ktoré si zobrali od neho do prenájmu. Hore z kopca je vidieť krásne modré jazero Son kul, ležiace v údolí priamo pred nami. Okraj jazera lemujú špicaté kopčiská, ale i rozsiahle zelené pasienky posiate čriedami koňov a kráv, ktoré spolu s jurtami vytvárajú pravú atmosféru nomádskeho života Kirgizov. Stojíme pri jazere s neuveriteľne modrastou hladinou, ktorú aj pri brehoch okupujú malé či väčšie stáda dobytku. Niektoré akoby ani majiteľa nemali a niektoré sú naopak pod neustálym dohľadom pastierov. Smerujeme k východnej časti jazera. Šotolina hravo dovoľuje atakovať aj 100 kmh  takže veľký adventure úsmev na tvári. Cestou míňame množstvo júrt takže pri plánovaní ubytka pri jazera by problém nemal byť. Počasie máme parádne, je síce trochu chladnejšie, ale čo by sme vo výške cez 3000 metrov chceli. Dávame energetické tyčinke, trochu vody a čakáme Miloša našu wikipediu, ktorý za nami kúsok zaostáva.

kravičke a Son kul
kravičke a Son kul

Torpok ašu pass a jeho neuveriteľné zákruty tiahnuce sa údolím k mestečku Kochkor mi tak trochu pripomínajú Albánsky Vermosh, ale tu je tých serpentín podstatne viac a určite nie sú asfaltové. Krajina je síce bez stromov, ale tie obrovské rozmery zelených hrboľatých údolí ktorými sa tu človek derie na motorke Vás nenechávajú chladnými. Fotíme a so sánkou dolu šéfe, stojíme takmer stále. Nádhera.

Torpok Ashu pas
Torpok Ashu pas

Schádzame z kopcov a čuduj sa svete aj zo šotoliny, rozhodli sa kirgizskí plánuvači a tak sa napájame na novučičkú parádnu cukríkovú asfaltku do mestečka Kochkor. Je to, ako skok do iného sveta, ale teraz na večer príjemný skok. Dnešný presun by mal končiť na brehoch najväčšieho jazera Kirgizska Issyk kul kam sme dorazili pri zapadajúcom slnku. Intenzita slnečného svetla rýchlo upadá, ale na striedačku začína svietiť oranžové svetielko kontroliek stavu benzínu v našich nádržiach. Všetci ideme na rezervu. Ja dokonca už atakujem rekord spred dvoch rokov v Turecku, kde som dal na rezervu 128km. Pri plánovaní cesty sme zvažovali aj tento problém, takže sa nedeje nič s čím by sme nerátali, ale čakali sme to najskôr v Tadžikistane. Snažíme sa to vyriešiť odčerpaním 10 litrov benzínu od miestnych, ktorí berú svoju povinnosť pomôcť inostrancom, ako samozrejmosť. Sváčko má na takýto prípad aj nato určenú hadicu.

cestou do Kochkoru
cestou do Kochkoru

Flek na spanie chvíľu hľadáme, ale na celkom rovnom pobreží jazera sa nám to darí pomerne v pohode. So západom slnka vychádzajú húfy komárov. Stavať stan či variť v spoločnosti bzučiacich upírov bola divočina, ktorú občas prehlušilo pľasnutie sa po čele, či chrbte s prídavkom slovného, ale nepublikovateľného dohovoru.

2.8. 2017 - 3 deň - modrasté takmer more Issyk kul

Štípu aj ráno. Vôbec im nevadí vychádzajúce slnko či teplo. Takže rýchla ranná kúpačka. Zjapem, ako malé decko, voda je studená. Miro dolieva včera vykšeftuvaný benzín zrejme len 80 oktánový, vraj nás počká pri odbočke k soľnému jazeru, ktoré máme cestou. My čo máme ešte benzínový psycho blok to ideme skúsiť do pobrežného mestečka Balichcky, ktoré je od nás asi 20 km. Moja rezerva mala ešte fakt rezervu, dávam na nej 138 km, až kým sme v meste nenašli parádnu Gazprom pumpu dokonca sa dá platiť aj kartou. Kávička, sendvič, akoby sme vedeli, že to bude na dlho naša posledná pumpa tak ako ju poznáme z domova.

Yssik kul
Yssik kul

Akoby ste cestovali popri mori, keď vidíte krásnu azúrovú hladinu fakt baľšójeho jazera Issyk kul. Hory v pozadí sú pokryté snehom splývajú s bielymi oblakmi na obzore a vytvárajú dojem vodnej hladiny siahajúcej až za horizont. Dnes je v pláne len asfaltový presun takže máme celkom solídne tempo hoci nie je asfalt, ako asfalt. Ale Pán boh zaplať aj za ten čo jesto. Pri rannom dohovore kadiaľ sa dnes pôjde, spomínal Miro nejaké soľné jazero v tesnej blízkosti Yssik kul, kde nás vraj už čaká. Janči má GPS takže ho nasledujeme až k odbočke k jazeru za mestom Kara Koo na ktorú nás nakoniec navigujú domáci. Cesta k jazeru je totálne rozbitá, asi ju len včera buldozér vyhrnul, ale Mirova motorka na pobreží nás uisťuje, že ideme správne. K pobrežiu načim prejsť hlbokým pieskom. Jano si to tam raz aj ustlal, ale okoloidúci Miloš mu pomáha. Kúpačka v jazere je v mojom prípade intenzívna, ale veľmej krátka. Mladý kirgizskí šarvanci kúpajúci sa kúsok pri nás sa práve sušia na slnkom vyhriatej pláži. Neskôr tam prichádza aj chlapík na koni s dvomi menšími deťmi a bandaskou bieleho nápoja z ktorej nás ponúka. Smotanovo jogurtový nápoj naozaj dobrej chuti príjemne osviežil. Chlapík je veľmi príjemný a priateľský. Aby mu kôň neušiel, viaže mu predné nohy. Kôň si vie kade tade odskočiť, ale ďaleko by neodhopsal. Po kúpačke pivko a skvelý obed, kde sa fakt nemusíte pozerať na ceny jedál v jedálnom lístku. Teda ak by nejaký jedálny lístok bol. Aj slovo reštaurácia tu naberá trochu iný rozmer. Okrem toho, že ste v inom svete a na inom kontinente, akoby ste cestovali aj v čase a výrazne dozadu, ale možno aj práve preto sem ľudia chodia. Náš okresný hygienik by to tu asi nerozchodil, ale tu je to proste tak. Varia chutne, sme milo prekvapení, za málo peňazí veľa dobrej muziky.

Lagman
Lagman

Pokračujeme ďalej, popri jazere, ktoré akoby fakt nemalo konca kraja. Jeho hladinu však po svojom boku nemáte problém vidieť aj niekoľko desiatok km. Domáci sa snažia využiť krásne a teplé počasie na kúpačku pre mňa v ľadovej vode či návštevu okolitej prírody akoby namaľovanou červenou farbou. Tiež sme sa zastavili obzrieť jedno takéto údolíčko menom Skazka, kde erózia a príroda spolu vytvorili pjeknú prírodnú kulisu rôznych tvarov a farieb. Času dosť a tak podvečer ešte stojíme na večeru v dedinke Tamga. Jedálne lístky ninto, stačí zájsť do kuchyne. Teta Vám poodkrýva dekle na bublajúcich hrncoch po starej mamke a tam si už určite niečo vyberiete. Objednávame všetko možné a spoločne krížom krážom to ochutnávame. Opäť sme sa dobre najedli. Hneď vedľa je obchod, kde ešte dopĺňame zásoby všetkého druhu. Bonusom je žltý melón nevídanej sladkej a šťavnatej chuti.

soľné jazero
soľné jazero

Večer sa neúprosne blíži. Kúsok od reštiky tankujeme. Pri pohľade na benzínku mám ešte stále psychoblok. O tom čo tankujeme a koľko to má oktánov nevie nikto nič, ale postupom času tento problém ustáva a vynára sa až v Uzbekistane, ale o tom potom. Dnes predpríprava na zajtrajší pereval Tossor, ktorým by sme sa mali zajtra predrať. A to doslova :) videl som pár videí, ale naživo to bude určite poriadny zaberák. V dedinke Tossor odbáčame do údolia smerujúceho na juh. Hľadáme miesto pre stany a asi po 30 km stojíme pri kraji cesty. Rozloženie stanov, koštovka vodky, ktorej cena a hlavne kvalita je na naše pomery smiešna (0,90 centov / 0,5 l), no nekúp to.

3.8.2017 - 4 deň - Tosor pass 3900 m taká malá zverinka

Niekedy nad ránom prebehol okolo nášho provizórneho tábora UAZ. To ste mali vidieť, ako sme s Milošom prerušili náš ináč pokojný spánok. Miloš v ruke nožík, ako šabľa a v očiach odhodlanie použiť ho končí opätovným zalomením do polohy ležiaceho strelca. UAZ iba prešiel a mal trochu rozbitý výfuk.
Vstávať a cvičiť, ako hovorieval ráno Bob Bobekovi. Všetko zložiť, naložiť a šup šup na Tosor pass. Cesta je na začiatku celkom fajn, vedie údolím a je iba jedna takže navigačný problém odpadá, teda až do bodu, kde sa znenazdajky objavuje aj iná cesta, dokonca je aj v mape. Jasne, že sme ju vyskúšali. Neskôr však Miro velí na otočku, že je nesprávna, my musíme ísť po tej čo nie je v mape. Vraciame sa späť na rázcestie a tentoraz sa už vydávame správnym smerom. Po dlhej dobe stretávame prvé auto. Aj zastali a pýtali sa či vieme kam ideme a či sme sa nestratili, ale ak ideme skúsiť Tossor pass tak ideme správne.

navigátor nás vedie Tossor pasom
navigátor nás vedie Tossor pasom

Netrvá dlho a z celkom dobrej šotoliny sa dostávame na výrazne kamenitejšiu cestu. Hneď v prvej akože serpentíne si to ustieľam medzi kamene a odrazu kukám na „cestu“ z iného uhla. Mašina sa vzpriečila a ani adrenalínové opojenie mi nestačí na to aby som mašinu dvihol sám. Aby sa nám ľahšie šlo a viacej šmýkalo, začína pršať. Dávame nepremoky, zatiaľ len vrch, uvidíme čo bude ďalej. Ďalej začína pršať ešte viac a tak sa obliekame znovu. Stretávame manželov zo Švajčiarska idúcich oproti na terénnom aute. Prejazd sa im veľmi páčil, hlavne tá druhá strana je super, ale jedným dychom dodávajú, že je tam veľmi kamenisto. Keď obchádzam kamenný blok na ceste veľkosti dodávky začínam chápať čo je to kamenisto, ale to najlepšie nás vraj ešte čaká vyššie v kopcoch. Aby to bolo ešte zaujímavejšie vidím na jednej zo serpentín stáť Mira pri motorke. Kýva rukami, mašina hasla a bolo. Jano je vraj tam hore pod tými ľadovcami a Miloš niekde za nami. Sme 3700 m nad morom a za mierneho dažďa sa pokúšame vyšetriť Mirovu Afriku. Baterka je ok. Ale v spínacej skrinke sa zrejme vplyvom skvelých ciest odtrhol kontakt. Prepájame káble na priamo. Problém s elektrikou sa tým, ale vyriešil len tak na polovicu, lebo keď ste kľúč vybrali tak všetko svietilo. Vždy večer po jazde bude núžna eletriku vypnúť priamo na baterke.

Miro opravuje elektriku
Miro opravuje elektriku

No nič ideme ďalej a v domnení, že to najhoršie máme za sebou stúpame posledných 200 výškových m. Či je to po čom tájdeme tahor vhodné nazvať cestou mi pripadá trochu scestné šak kamene menšie, ako hlava sú ešte kamienky a tak si hore kde nás Janči čaká vykríknem do prilby všakovakie slovné spojenia o tom čo totok vlastne bola za haluz. Sme 3900 m nad morom a veru za tú nádheru na druhej strane to určite stálo.

Tossor pas 3900 m
Tossor pas 3900 m

Jednoduchú krásu prírody nám opäť narušuje dážď, ktorý nás s malými prestávkami prenasleduje až do večera. Údolie ohraničujú zasnežené vrcholky kopcov, sú až neuveriteľné gíčové, rozsiahle a krásne zelené. Rieka tečúca údolím sa rozdeľuje na niekoľko malých riečok, ktoré sa neustále spájajú a rozpájajú. Trochu mám hrôzu z brodov, Miro ich vždy síce dôkladne prezrie a určuje smer kadiaľ by to malo byť fajn, ale ukrývajú sa v nich veľké kamene a tie zbadáte až keď vám motorka poskočí. Na mojich krátkych labkách to nie je zábava. Nejde o to omočiť si labky, po každom brode mi tam aj tak žblnká, ale vykúpať celú mašinu by už problém mohol byť. Chalani sa však nebáli namočiť si nohy jeden za druhého a tak sa nám darí prebrodiť bez väčších problémov. Cesta údolím je len jedna a v celku dobre prejazdná, ale občas sa úplne vytráca a načim ju hľadať v spletí malých vodných riečok. Pri jednom hľadaní som sa znovu vyváľal, ale môj osobný zdvíhač moto Janči je zase pri mne. Nič vážne, len malá modrina. Je to tu ako na konci sveta a predsa tu stretávame nejakých turistov na bicykli s ktorými aktualizujeme trasu pred nami, čo, kde a ako. Smerujeme na mestečko Naryn. Vyzerá to nádejne teda aspoň podľa mapy nie sme už ďaleko, ale to čo doma dáte za hodinku tu môže trvať aj tri a viac, hlavne ak dostanete defekt. Oprava trvala skoro 2 hoďky, lebo sme mali trochu problém odlepiť plášť od ráfika. Janči našiel spôsob, ako na to. Okrem defektu sme zalátali aj diery v našich lačných žálúdkoch. Dnešné menu vifonka, bravčové vo vlastnej šťave a ako dezert gumené medvídky. Ide sa ďalej.

Tossor pas, pokračujeme ďalej :)
Tossor pas, pokračujeme ďalej :)

Civilizácia v týchto oblastiach je minimálna, občas vidieť dymiace jurty v okolí ktorých pobehujú stáda kráv, ale hlavne koní, neodmysliteľnej súčasti Kirgizskej kultúry. Nevedieť jazdiť na koni v Kirgizsku, je akoby ste u nás nemali vodičák a v garáži dve autá. Postupom času začíname stretávať autá. Nie je ich veľa, aj stolár s dlhoročnou praxou by ich porátal na jednej ruke, ale sú neklamným znakom blízkosti civilizovanejšieho sveta. Aj cesta je ďalej stále lepšie zjazdnejšia a neskôr sa kamenitá prímes úplne vytráca. Vytráca sa však aj slnko, ktoré sa pomaly chystá na odpočinok a tak opäť začíname hľadať miesto, kde budeme spať. Aby sme sa dobre a nerušene vyspali načim nájsť tiché a skryté miesto. Jedno také sme našli, neviem kto ho našiel, ale museli sme sa drbať cez asi 30 metrový brod síce takmer bez vody, ale s kameňmi, ako prenosný televízor.

4.8.2017 - 5 deň - Tash Rabat caravanserai a orlice

Ranná enduro rozcvička prebehla bez pádu a tak si to driapeme nekonečným údolím, ktorým nás sprevádzajú pískajúce svište. Rieky plné kalnej vody neidentifikovateľnej farby a mosty, ktoré by si veru už nejakú rekonštrukciu zaslúžili nás vedú stále bližšie k mestečku Naryn. Neuveriteľné, ale opäť sme na asfaltke čo sa hneď prejavilo vyššou teplotou a vyššou rýchlosťou presunu. To čo sme včera chceli stihnúť do večera stíhame dnes cca na obed, ale na to, že plán je len plán a realita niečo úplne iné sme si už zvykli. V Naryne dávame skvelý obed a za mierneho mrholenia hľadáme benzínku. Vypil som čaj s mliekom a môj tráviaci trakt má nejaké bublavé námietky, stíham to len ta tak. Okrem toho z hrôzou zisťujem, že máme s Mirom mäkké gumy, ale to po chvíľke rieši Jančiho šikovný kompresor, boli iba trochu sfučané.

údolíčko a aj stromy jesto
údolíčko a aj stromy jesto

Zbiehame na cestu A365 v smere na At –Bashi. Niežeby sme sa ponáhľali, ale to že je tu opäť parádna asfaltka a skoro žiadna premávka nás akosi veľmej rýchlo ženie dopredu. To sa však ne/páči policajtom mieriacich na nás radarovou pištoľou. Miro si to všíma včas spomaľuje čo robím inštinktívne aj ja. Miloš s Jančim majú od nás väčší odstup, sú ďaleko a tak si to na 50tke šibú 90 a to ešte dobrzďovali. Jasné, že ich zastavili. Janči tuší o čo ide :), ale sadá do auta na zadné sedadlo, žeby im lepšie rozumel. A to sa rusky ani neučil :). Chlapi v uniformách sa chytajú za hlavu, že skede sa tu tentoka zobral. Na prelomenie ľadov hádže Janči na sedadlo vedľa seba nejaké Somi, ktoré si páni s čapicami na pol auto všímajú a po chvíli konštatujú, že sa vlastne nič nestalo, „welcome to Kyrgyzstan“, môžete ísť ďalej. Za obidvoch vyplatil Janči v prepočte asi 10$.

Tash Rabat Caravanserai
Tash Rabat Caravanserai

Dnes máme v pláne ešte Tash Rabat caravanserai, kedysi kláštor, alebo aj akési oddychové miesto na jednej z bočných ciest hodvábnej cesty. Nie je to ďaleko od asfaltky, máme to po ceste a podľa info. tam vedie skvelá a rýchla šotolina. Bol by hriech neokuknúť to tam. Kúsok za At Bashi si všímame maličký obchodík pri ceste. Načim nám doplniť zásoby vody, ale tento obchodík je určený hlavne na doplnenie tej ohnivej. Aj tak dobre :). Cena zverská, pýtame hneď 4 butilky. Slečnu to vôbec neprekvapuje, nepohla ani brvou, značka Belynkaja ide asi na dračku. Odbočka ku kláštoru je neprehliadnuteľná a tak sa z asfaltky napájame do údolia. Žiadne stromy, iba široké údolie, ktorým tečie riečka a ktorým vedie dobre vyjazdená cesta. Pri kláštore hlási Janči defekt, jeho motorka má na to špeci display. Cesta bola plná malých ostrých kameňov no a jeden z nich skončil v zadnom kolese. Jeho tvar je, ako dobre opracovaný pazúrik neandertálca. Janči teda opravuje defekt a v spoločnosti miestnych chlapov preberáme život v Kirgizsku. Nie je to vraj ľahké, ale sú na svoju krajinu hrdý. Prišli sem na výlet, len tak vraj obzrieť kúsok histórie ich krajiny. Preberáme našu spoločnú rusko bratskú minulosť, ktorá naše štáty kedysi nepriamo spájala. Preberáme hokej, spomíname na naše hokejové legendy, ktorých mená miestny chlapi ovládajú parádne. Sú veľmi milí a priateľskí. Samozrejme ešte foto s Milošom, ktorý je pre miestnych malých zavalitých hobitov tak trochu obor. Kým sa Janči pasuje so svojou bezdušovou technológiou, ideme my ostatní obzrieť kamennú stavbu postavenú v 15. storočí a pomáhame mu už len telepaticky, ale intenzívne.

Kirgizsko švédsky stolček prestri sa
Kirgizsko švédsky stolček prestri sa
Jano vraví, že to zrobil a nefučí, šak vravím telepatia. Okrem toho si však všímame aj akosi veľa žien v priľahlom ubytovacom priestore. No a ešte aj na motorkách ?? ADV Factory ktorá nám doviezla motorky sem do Kirgizska organizuje doprovod pre baby na endurkách, orlice z Poľska. Je podvečer skoro 18,00. Miro chce ísť ďalej, podľa plánu, kým nám to umožňuje počasie. Sambor vraví, že orlice sa tadiaľ dnes vracali a zmokli do nitky, takže to tam bude trochu šmýkať, ale nič čoby sme nedali. Dnes už sme pár krát zmokli a púšťať sa na večer mimo civilizáciu sa, ale zvyšku posádky nepozdáva a tak ostávame. To že, je tu hárem báb na to vôbec, ale vôbec žiadny vplyv nemalo. Po štyroch nociach v stane sa mi vízia postele veľmi pozdáva. Berieme do prenájmu celú jurtu, kde nám hneď v piecke aj zakúrili. Jurta je veľká, ovešaná teplými kožušinami a kobercami. Štyri postele a naša batožina sa tam v podstate strácajú, sme milo prekvapený pohodlím, ktoré jurta ponúka. Okrem ubytovania máme v cene večeru a raňajky čo nás spolu stojí 10$ na osobu, proste paráda. Sme vo výške 3200 čo si uvedomujem pri žonglovaní s loptou, ktorú si tu kopali miestne deti. Zadychčal som sa, ako keby som odbehol 100 m šprint, čo sa veru už dávno nestalo, fučím ako stará nafukuvačka. Jediná murovaná budova je vlastne kuchyňa a jedáleň, kde sa večer schádzame. Večerná teplá polievka šorpo padla úplne vhod. Väčšinou v nej býva, ako päsť veľký kus mäsa a za lopatu zeleniny, proste vývar. Potom družba s vodkou. Sambor spoluzakladateľ a majiteľ ADV Factory z Poľska je Mirov kamarát s ktorým pred 7 rokmi precestovali spolu s IZIm Wakhanský koridor v Afganistane. Pýtame sa na Orlice, sú to skúsené jazdkyne, minulý rok sa lúštali po Himalájach, ale reku, ako sa mu pracuje v tak veľkej skupine žien. Sambor hovorí, že to musí vykrývať, ako Bruce Lee, ako voda, čo nám aj názorne ukazuje. Rehoceme sa tam a zbierame rozumy, nové nápady či vložky do nášho itineráru. Hlavne tie v Tadžikistane pri hraniciach s Čínou. Bol to fakt skvelý večer plný smiechu, dobrého jedla a gazirovanej mierálky značky Belynkaja.

5.8.2017 - 6 deň Baetov, Kazarman a neuveriteľné výhľady

Ráno nám nabieha systém akosi pomalšie, dlho do noci sme čítali kirgizskú literatúru, ale po rannej krupicovej kaši sa už celkom dobre kývame. A veru aj nás vonku trochu prebrali ranné -3°C stupne a biela srieň ligotajúca sa na zelenej tráve. Najviac prečítal Janči, ktorý už do jurty nabiehal v núdzovom režime, ale jeho východniarska nátura to rána zvláda klasicky východniarsky :). Tak ako my vyrážajú aj diovčence z Poľkej na ich ďalšie putovanie. Vyrážame severne na mestečko Baetov.

v jurte bolo teplúčko
v jurte bolo teplúčko

Po včerajšom daždi v ktorom Orlice zmokli do nitky nás dnes čaká zrejme trochu rozmočený terén a lepkavé červené blato. Spočiatku to tak aj bolo, ale slnko a vietor nám predsa len vyšli trochu v ústrety a cesta bola ďalej už relatívne lepšie preschnutá. Pár brodov, niekoľko domov po ceste a až na pár traktorov nestretáme celé hodiny na ceste nikoho. Stojíme v sedle z názvom MELS, vraj Marx, Engels, Lenin, Stalin, ale čo je na tom pravdy vedia len domáci, ktorí nám to takto presvetlili. Janči ešte trochu cíti Belynkaju, ale už o dve hoďky neskôr je úplne ok. Krajina s červeným odtieňom sa postupne mení na zelenú, neskôr na suchú stepovitú oblasť plnú kameňov, stále s minimálnou civilizáciou. Niežeby mi to chýbalo, ale načim doplniť zásoby pohonných hmôt všetkého druhu. Hlavne benzín, aby som zase nemal stres. Stres má, ale Miro lebo pri státí na benzínke v Baetov-e som si všimol, že má zadnú gumu zase mäkkú. Len to načim dať do tieňa lebo je akosi veľmej teplo. Detváke chodiace po vodu k miestnym pumpám s bandaskami nám radia, že iba kúsok pri ceste je vulkanizer. Miro sa teda púšťa do opravy defektu. Ja a Janči ideme do čajkany na teplé mäsom plnenie manty/buchty pripravuvanie v „tajnosti“ za veľkou kuchynskou plentou. Núkajú nám zelený čaj s mliekom, ale to už som skúšal včera v Naryne. Oprava defektu bola za asistencie rýchla a lacná záležitosť a tak po hoďke driapeme ďalej. O asfalte na ceste môžeme len snívať. K dispozícií máme, ale široké rovné šotolinové cesty na ktorých sa za vami práši, ako v cementárni. A hoci sú cesty rovnie a bez zákrut sú samá roleta. Akoby tam každé ráno prechádzal batalión tankov, možno aj viac. Ak znížite rýchlosť tak to z Vás ide vytriasť dušu a tak si plávame po cestách 80 a viac. Treba však dávať pozor na stred vozovky, kde sú vyjazdené kopčeky šotoliny vysoké aj 20 cm a tak keď idete niečo obiehať núžna riadne gazovať, lebo Vás to rozhádže po ceste. Krajina bez stromov plná kameňov a suchého porastu nie je nič čoby Vás vedelo nadchnúť, ale keď sa dostanete nad toto všetko do výšok presahujúce tri tisíc metrov nad morom ostávame v nemom úžase. Neskutočne nádherný výhľad aj niekoľko desiatok km, panoráma ktorú fotka priblíži iba čiastočne. Za zmienku stojí ešte príhoda s nákladným autom, ktoré stretávame hore v kopcoch. Pokazil sa im brzdový systém, zháňajú oceľovú trubku. Tu v strednej Ázii to funguje viac menej od vzájomnej pomoci a teda ak nemáte potrebnú súčiastku, čakáte či nepôjde okolo niekto, kto súčiastku má. Chlapi majú ruky až po lakte čierne, zaolejované, akoby si ich pravidelne máčali v olejovej vani takže nečinne určite nesedeli. Už tam vraj dve noci spali a stále sa im nepodarilo zohnať súčiastku od okoloidúcich áut.

Kazarman - Baetov
Kazarman - Baetov

Opäť sme tajne dúfali, že to dáme podľa plánu v ktorom dnes bolo dobiť mestečko Jalal Abad, respektíve sa dostať na dostrel od mesta Osh. Bez šance. Tie cesty sú fakt zverina prvého stupňa, kde prejsť 100 km môže trvať tri, alebo aj viac hodín. Za mestom Kazarman, kde sa cesta myslím trochu ešte viac zrolovatela nám neostáva nič iné ako opäť nájsť nejaké miesto pre stany. Našli sme pri potoku, kde sme rozložili niečo na spania, niečo na zjedenia a niečo na vypitia. Každovečerná dezinfekcia prebieha skoro do polnoci kým sme všetci nepospali, alebo nezdrhli sa ukryť do stanov pred komármi a hovoríme na seba už iba s poza sieťky, ktorá drží krvilačnie komáre na dištanc.

6.8.2017 - 7deň prvý pohľad na Pamír a základný tábor Peak Lenin

Ranné balenie je fuška a veru aj keď staneme skôr tak sa nám nedarí rýchlo to vybaviť a vybehnúť na cesty. Čaká nás pár zákrut do kopcov, ktoré nás niekoľko hodín vedú k mestečku Jalal Abad. Cesty sú už predsa len menej kamenisté aj viac áut sa na nich vyskytuje a domáci vravia, že potom neskôr bude aj asfalt čo by malo zvýšiť našu cestovnú rýchlosť. Do úrodného údolia Fergana nás vedú ešte prašné šotolinky, ale neskôr už fakt prichádza aj asfalt. Je teplejšie a výrazne stúpa počet áut. Jazdí sa tu dosť svojsky. Vidieť obrovský Zil ťahajúci staré žiguli asi tak 80tkou, bol teda fakt strhujúci zážitok. Do mesta Osh sme dorazili až poobede čo trochu narušilo náš plán prejsť sa po jednom z najväčších ešte tradičných trhovísk strednej Ázie. Dávame aspoň parádny obed a tankujeme benzín na benzínke, kde sa Mirovi darí platiť dokonca kartou. Z mesta teda zdrháme najedený, natankuvaný a ťaháme sa po Pamír Highway M41 do Tadžikistanu. Do Sary Tash čo je v podstate posledné obývané miesto pred hranicami s Tadžikistanom vedie dobrá a prehľadná asfaltka, ktorá sa ťahá cez priesmyk Taldyk Ashuu Pass vo výške opäť hravo presahujúci 3000m. Človek by ani nepovedal, že riedky vzduch tak upraví spotrebu, ktorá sa v mojom prípade držala okolo čísla 3,3 na 100 km. Pár km pred Sary Tash to prišlo :). Pamír a jeho zasnežené vrcholky, ktoré máte pred sebou, ako na dlani a ktoré tak neuveriteľne vyčnievajú nad okolitou krajinou. Neopísateľnú krásu vrcholov a náhorných pláni dokresľujú čriedy huňatých jakov, ktoré sa pasú popri ceste. Sú tak huňaté, že človek vlastne ani nevie určiť kde majú predok a kde zadok.

odtiaľto je to ešte asi 30 km
odtiaľto je to ešte asi 30 km

Máme dosť času takže v Sary Tash upravujeme plán a mierime asi 50 km na západ od mesta do horolezeckého základného tábora Peak Lenin. Peak Lenin má 7134 m a chalani čo tam už boli vraveli, že zo základného tábora je ho krásne vidieť. Kedysi sa tam bolo treba prebrodiť, ale už je to pár rokov čo sa spravil most, ktorý nás prenáša na druhú stranu cez totálne rozvodnenú riečku. Tam sú dve cesty. Ktože ho vie kerá je tá správna do tábora. Z info., ktoré sme mali ešte doma by to vraj už nemalo byť ďaleko, ale domáci vravia, že je to ešte dobrých 30km. Nestrácame čas veď slnko je už skoro za kopcáma a tak sa púšťame po ceste do tábora. Na začiatku ešte nejaké brodenie, hladina červeno sfarbenej vody je však nízka a hoci má brod šírku aj vyše 100 m voda preteká len malými potôčkami, ktoré dávame úplne v pohode. Cesta je ďalej už len jedna, niečo ako poľná cesta na ktorej sa veru tiež poriadne práši. Jurty, čriedy koňov a kývajúci ľudia nás sprevádzajú na ceste do tábora, ktorý sa nám pri západe slnka darí zdolať. Počasie nám praje. Mať tak blízko a krásne slnkom nasvietenú sedemtisícovku je niečo neuveriteľné a iba ťažko opísateľné. Je to vlastne po prvý krát čo vidím na vlastné oči horu vyššiu ako 7000 m a je to naozaj krásny zážitok.

občas aj po vode načim tájsť
občas aj po vode načim tájsť

Stretávame miestnych, ktorí nám vybehli oproti a pýtajú sa či nechceme spať v ich jurte. Vraj aj večeru a raňajky nám spravia a ak budeme chcieť tak aj vodu na kúpanie zohrejú. A veru tak aj bolo. Veliteľ základného tábora Sergej nám vybavil teplú vodu, kde sa šeci oblievame v plechovej búde, ako v rímskych kúpeľoch. Dve mladé kirgizskie diovčence na vydaj nám pripravujú parádnu večeru. Zelený čaj, čerstvý chlieb, domáce maslo, med a lekvár, ktoré pred nás prestierajú na dečku na podlahe. Potom slečny vybrali veľký vok Kena Hona v ktorom nám na piecke v našej jurte zrobili lagman. Lagman je vlastne niečo, ako perkelt z mäsa a zeleniny, ktorý sa servíruje spolu s čínskymi dlhýma nudľáma. Vodky ešte trochu jesto takže na roztiahnutie žíl a miernu dezinfekciu dávame po pár štamprliach a pri neskutočne hviezdami posiatej oblohe vykecávame o zajtrajšom pláne a o tom čo bude v Tadžikistane. Kirgizsko bolo naozaj nádherné.

krátke video z Kirgizska

Video: Kirgizsko - Slovensko 2017

>

Pridané: 05.05.2018 Autor: JOSE pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: