Niekedy stačí na napísanie motorkárskeho cestopisu naozaj málo. A preto treba brať tento môj výtvor s porozumením a nadhľadom.

Predslov:

Časová os sa tu prelína v niekoľkých úrovniach, a preto pre objasnenie celého príbehu zájdem do blízkej aj vzdialenej minulosti. Tento príbeh vlastne pôvodne ani nemal vzniknúť, pretože niečo úplne iné som nosil v hlave. No nemá zmysel sa vracať k niečomu, čo je dnes možno hudbou budúcnosti. A preto sa poďme pozrieť na to čo sa udialo letom roku 2020.

Blízka minulosť - jeseň roku 2019.

Tak ahoj, oddýchni si a pekne ma tu v teple čakaj. O chvíľu som tu a ideme ďalej! To boli posledné slová adresované v suchej, čistej a teplej miestnosti mojej motorke, ktorá tu mala prečkať zimný spánok.
Mesto Vladivostok v Rusku, je jej zimným prístavom, kde prečká dlhú studenú ruskú zimu, aby sme sa mohli letom pobrať za ďalším cieľom. Ja sadám do lietadla a letím prečkať slovenskú zimu domov. A moja malá Honda čakala a čakala a čakala....
Ak niekoho zaujíma to ako sa tam motorka dostala, si môže prečítať môj cestopis o ceste do toho jej zimného prístavu tu: Expres Sachalin

Blízka prítomnosť jar - leto 2020.

Nebudem tu popisovať všeobecne známe veci a problémy toho roku, bolo o tom popísane viac než dosť, takže opisovať to nemá zmysel. Jar a začiatok leta roku 2020 sa ešte niesli v znamení nádejí a dúfania v zmenu. Začiatkom roka začínam riešiť víza, teraz už s minimálne ročnou platnosťou a oslovujem cez mojich známych kompetentné osoby, u ktorých chcem riešiť veci o ktorých som doteraz ani nesníval ani s prstom na mape. Pomaly ale začína byť jasné, že nič nebude ľahké a keď zlyháva aj najväčšia nádej sediaca na veľmi vysokom poste, je jasné, že veci budem musieť riešiť inak.

A tak mi ako aj všetkým ostatným zostáva len jediné a to čakať. Ubiehajú dni, týždne, mesiace a mne je jasné, že všetko je stratené. Leto je pomaly vo svojej druhej polovici a situácia sa pre mňa už nezmení, a keby aj, tak mi to nič nepomôže, pretože časovo to už nemám šancu stihnúť to čo mám v pláne. A ak by sa aj niečo zmenilo, tak vybaviť vízum a zohnať letenku na aktuálne zrušené lety do Ruska by zabralo ďalšie týždne. A vyrážať v septembri na opačný koniec Ruska a začínať nejakú cestu v čase keď už leto skončilo, je nereálne. Keď som letel vtedy na jeseň z Vladivostoku domov, tak z lietadla som videl veľkú časť Sibíri pod snehom. A to bolo 15.septembra.

A tak sa doma venujem bežným činnostiam života. Z hlavy som načisto vypustil cestovanie, v motogaráži prázdno, len myši si tam robia diskotéku. Nebyť nezvyčajného telefonátu, nič výnimočné by sa asi v to leto neudialo. No zazvonil telefón a veci dostali rýchly spád.
Stačila jedna veta: „Ty este interes moj motorka? Ja ano predat ty“!
Na túto vetu som odpovedal len tromi slovami, tiež v nie celkom správnej slovenčine, „prídem jeden hodina“.
Tu sa ale musím pre objasnenie vrátiť do doby, keď sme si všetci tykali a oslovovali sa súdruh.

Ďaleká minulosť jar roku 1988.

Nebudem asi sám kto si pamätá na skladbu našej socialistickej motorkárskej techniky. Výber nebol príliš veľký, no aj z toho mála, čo sa dalo zohnať ak niekto niečo mal, bolo čo závidieť. Zmes toho čo sa preháňalo u nás po dedine tvorili dve skupiny. V prvej boli rôzne výtvory domácich majstrov, kde už nebolo ani možné poznať z čoho pôvodne to približovadlo pochádza. Samozrejme to boli stroje určené na cesty okolo potoka, alebo po poľnej ceste na zábavu do susednej dediny, kde sa vozilo naraz toľko pasažierov, koľko dokázalo na stroj nasadnúť a udržať sa za jazdy. V druhej skupine už boli viac uvedomelí občania, ktorí už mali v sebe aj nejaký ten pud sebazáchovy pred jazdou na strojoch z prvej skupiny, ako aj mierny rešpekt pred súdruhmi z VB, ktorí v radi zahadzovali ventilky z duší... to v lepšom prípade...

V tejto zmesi všadeprítomného modrastého dvojtaktného dymu, šíriaceho sa našou ulicou, v ktorej sa objavovala najviac Babeta a Pionier, a ktorej vládol mokrý sen nejedného z nás Jawa 350, sa toho leta objavilo niečo, čo som v trocha inej závodnej podobe, videl v zrnitom obraze imperialistickej rakúskej ORF, keď cez zimu dávali nejaké zostrihy z Rally Paris – Dakar.

Myslím, že ak by v ten deň u nás za dedinou pristálo UFO, nemalo by to taký ohlas a záujem, ako keď sa v teň deň u nás na ulici, a keby len na ulici, ale rovno u nás na dvore, medzi spomínaným dvojtaktným dymom a špecifickým dvojtaktným zvukom československej produkcie neobjavilo niečo, pre nás vtedy ako z inej planéty a to doslova.
Zánovná, voňavá, naleštená, červená Honda XL 600 R.

A s ňou aj jej vtedajší majiteľ, dnes už občan Slovenskej republiky, no predtým samozrejme buržoázneho pôvodu z kapitalistického západu, ktorý sa tu vyskytol viac menej náhodou a po zistení, že východný blok oplýva krásou žien oveľa viac ako ten skazený západný, sa tu u nás po pár rokoch usadil natrvalo.

Ja so svojou vtedajšou výškou, ktorá mi postačovala akurát nato, aby som dovidel na tachometer motorky, som bol prvý a poslednýkrát z nej sklamaný, a konkrétne z toho čísla čo som vtedy uvidel. Keďže predtým som na nejakom plagáte videl tachometer inej motorky s magickým číslom 300, tak tu bolo moje sklamanie o to väčšie, keď moje oko uvidelo mizerných 180. Dnes sa nad tým samozrejme pousmejem.

Keď sa tento bludný Holanďan po rokoch rozhodol na trvalo usadiť na Slovensku, to už bol hlboký kapitalizmus aj u nás. Prišiel raz pred rokmi za mnou s prosbou o radu s prepisom motorky z cudziny na seba, keďže už tu mal trvalý pobyt. Vyriešili sme to počas jednej zimy, a potom raz pri príležitosti som mu povedal, že ak by sa rozhodol ju niekedy predať, nech sa mi ozve, že ju kúpim, už len z nostalgie za tou dobou.
Pozrel na mňa pohľadom na aký sa nezabúda, a svojou slovenčinou mi povedal.. „ja nikdy predat“!

Takže to je v skratke popis udalostí z minulosti a teraz sa vrátim do prítomnosti.

Blízka prítomnosť leto 2020.

„Pridem jeden hodina“, mi trvalo asi 20 minút a už si podávame ruku v jeho garáži. Predmet záujmu rokmi máličko ošumel, no aj tak vyzerá nádherne. Asi hodinu preberáme rôzne detaily a zážitky, dostávam rady a k nim krabicu plnú dielov, kde niektoré sú v originálnom balení z 80-tych rokov. To, že motorka je v originálnom stave, bez akýchkoľvek úprav a zmien je samozrejmé. Pre niekoho podstatná vec, pre mňa v tej chvíli len formalita, je cena. Platím bez jediného slova požadovanú sumu, a stávam sa hrdým majiteľom detského sna.

Keď ju v roku 1986 vyrobili, trvalo „len“ 34 rokov kým som ju kúpil. Ako bonus mi svieti na tachometri číslo 23.663km. Pre niekoho určite úsmevné číslo a poznámka „vynásob si to aspoň x 10“, no ja viem, že toto je realita, ale nikomu moju pravdu nevnucujem.

Podávame si ruky a pred odchodom posledná otázka, „prečo predávaš?“.... odpoveď, „ja stary, penzia, strach karambol“... a preto rýchlo sadám do auta a letím domov, nech si to náhodou nerozmyslí.

Už cestou domov sa mi v hlave začína štartovať plán na cestu. Síce som ešte ani na motorke poriadne nesedel (kedysi pred rokmi som na nej pojazdil pár desiatok kilometrov), no to ma nemôže zastaviť v plánovaní nejakej náplasti na mojej cestovateľskej duši. Doma je motorka do hodiny rozobratá z hlavných častí a deň sa venujem jej čisteniu, kontrole, spoznávaniu atď.

Dohadujem si vyčistenie a nastavenie karburátorov, upravujem bočné nosiče tašiek z inej motorky, tak aby pasovali na túto. Montujem kryty páčok, sklopné zrkadlá, zásuvku na 12V, voltmeter, a kamarát mi expresne rýchlo vyrobí schránku na náradie, ktorá je na kryte motora a ešte aj široké stupačky. Predné svetlo svieti ako svieti, a tak mu pridávam dvojicu led prídavných svetiel po bokoch. Malé plexi dávam len ako pokus o zmiernenie náporu vzduchu, no na počudovanie fungovalo obstojne.

Batériu som dostal úplne novú, olej bol menený pred rokom, no najazdil sa na nej odvtedy asi 5km, no keďže mám doma zásobu oleja dosť veľkú, tak mením tie necelé tri litre aj s filtrom znovu. Nádržka aj kontrolná mierka oleja je priamo v ráme motocykla, čo je jednoduché a praktické riešenie.

Mením aj olej v prednej vidlici, no vyzerá akoby ho tam naliali včera. Jednoducho som sa hral a rozoberal, skladal, rozoberal, skladal...veď to poznáte. Brzdové platničky vpredu sú dobré a náhradné mám úplne nové k tomu. Zadné obloženie je tiež dobré, no mám ho pre istotu 2x navyše k motorke.

Reťazová sada, bežný spotrebný materiál nevyzerá zle, no mením ju a s rozpačitým pocitom režem pôvodnú reťaz. Takže prvá výmena po 34 rokoch. Škoda, že sa nezachovali aj pôvodné pneumatiky, no aj tieto na ktoré sa pozerám sa patrí vymeniť. Nápis Barum, made in ešte Czechoslovakia naznačuje, že pneumatiky už nejaký ten rok nadsluhujú. Mením ich za Mitas E07+, made in už len Czech republic.

Je zaujímavé a potešiteľné, že už v tej dobe robila Honda disky na tento model ako bezdušové, takže pri ľahkom defekte, je to jednoduché opraviť knotom, ako prácne vyberanie a lepenie duše.

Motorka stojí naleštená na dvore, zostáva upevniť bočné tašky ktoré boli pôvodne určené na Hondu, ktorá ma čaká na druhom konci sveta. No keďže som sa vtedy pred rokom dokázal pobaliť inak, tieto červené bočné tašky dostávajú svoju príležitosť až teraz. Ich obsah sa rokmi nemení, skôr by som povedal, že sa zmenšuje. Ľavá strana je oblečenie, overená klasika v počte 1+1+1...

To je jedny trenírky, jedny ponožky, jedny nepremokavé ponožky, jedny termo spodky, jedno tričko, jedna mikina, jedny nohavice ktoré sa dajú rozopnúť na kraťasy, jedny šlapky, jedna šiltovka so sieťkou proti hmyzu, jeden malý uterák, vrecko s hygienou, plynový varič a stačilo, koniec.

Pravá taška je viac zameraná na servis, mám tu nejaké náradie ktoré sa nezmestilo do schránky ktorá je na kryte motora, ďalej tu mám opravnú sadu na defekty, sprej na defekty, kompresor, liter oleja, liter benzínu pre môj vnútorný pokoj, náhradné spojkové lanko, žiarovky, poistky, skúšačku a nejaké tie kábliky, spojky, relé, sprej a čistič na reťaz, pracovné rukavice, čelovku, zápisník, lekárničku, vestu, lieky, a nejakú tú nedotknuteľnú zásobu jedla pre strýčka príhodu ak by náhodou... Úplne navrchu je nepremok, tak ako vždy prvý poruke.

Vrchný vak, ten je len slúži na ubytovanie. Stan som musel kúpiť ďalší, keďže ten čo mám je na druhom konci sveta. S tým čo som teraz kúpil od firmy Husky nie som celkom spokojný, no to je asi len môj pocit. Ďalej už len klasicky spacák, karimatka, skladacia stolička a podložka pod stan, používam najlacnejšiu nepremokavú plachtu 2x3m zelenej farby, ktorá sa dá v prípade núdze použiť aj ako stan.

Na fotkách je ešte vidno malú čiernu tašku, tu som mal nejaké to jedlo, medzi ktorým nesmie chýbať zopár dobre vysušených klobás, bez ktorých sa nepohnem z domu. Na chrbte nosím ruksak s camelbagom, a samozrejme v ňom kopec rôznych drobností, sladkostí, atď.

Keďže ja som človek, ktorý sa moc s technikou nekamaráti, tak moja výbava, čo sa týka výdobytkov sveta pozostáva len z obstarožného telefónu, a obyčajného fotoaparátu, ktorý robí krásne rozmazané fotky. K týmto dvom zázrakom techniky mám nabíjačky, ktoré sú v malom vaku umiestnenom na riadidlách.
Rokmi sa u mňa nič nezmenilo, takže naďalej žijem sto rokov za opicami, naďalej jazdím bez navigácie, a ani tentoraz som so sebou nemal žiadnu mapu. Mne blúdiť nevadí, aspoň spoznám a uvidím to čo by som inak obišiel.

Ešte vpredu na blatníku mám malý vak a v ňom je plachta na motorku. Pre niekoho zbytočnosť, no ja to používam rád z dvoch dôvodov. Prvý je, že ak kempujem niekde a nechcem byť príliš videný, tak maskáčová plachta celkom dobre kryje farebnú motorku.
A druhý dôvod je, že ak je plachta nepremokavá, v noci mám na motorke rozložené oblečenie od ponožiek na výfuku až po prilbu na zrkadle. Ráno ak je rosa motorka je suchá, oblečenie tiež a to nepíšem o tom, že v noci môže pršať. Takže ja osobne vrelo odporúčam plachtu na motorku na cestovanie.

Myslím, že stačilo toto intro, možno to aj niekoho unavuje čítať cestopis už dobrých pár minút a zatiaľ sme sa nedostali ani meter z domu. A to ani nevieme kam vlastne idem. Najlepšie na tom je, že to neviem ani ja sám kam chcem. Jediné čo viem je to kam nechcem.

Určite nechcem, tam kde je teplo, to znamená niekam na juh k moru nie. Alpy, tam by ma nikto nedostal, ani keby mi zato platili. Západná Európa ma nelákala nikdy, Balkán je nedostupný, tak ako aj moja veľmi obľúbená Ukrajina, o Rusku nehovoriac. Zostáva mi teda zostať v EU, a jediné, kde to ako tak ešte „smrdí“ východom je Pobaltie a potom severské krajiny. Takže výber bol nakoniec až detsky jednoduchý. Idem na sever a uvidím ako ďaleko sa mi bude chcieť ísť.

Čas. Ten mám, no vidím to na také dva týždne jazdenia. Nemám žiadne ciele, nemám žiadne povinnosti po ceste, chcem si len dobre pojazdiť v rámci svojich možností, peňazí, počasia, nálady a iných faktorov. Určite ma nezaujímajú mestá, pamiatky, a iné atrakcie. Skôr ma zaujíma a budem uprednostňovať samotu, pokoj, a čo najviac pobytu v prírode, kempovanie s minimom kontaktu s ľuďmi.

Samozrejme mám aj svoje muchy a neresti, takže určite niektorú noc strávim v kempingu. Predsa len dobre padne občas teplá sprcha a oprať si trocha oblečenie cestou. V prípade nie príliš dobrého počasia sa nebránim ani ubytovaniu, netreba sa hrať na tvrďasa príliš. Všetko s mierou a rozumom. Tak načo to siliť, keď to ide aj ľahšie a menej bolestne.

Ešte slovom k názvu cestopisu, ak sa tento tohtoročný počin tak vôbec cestopisom dá nazvať. Inšpiráciu pre názov cestopisu, už po niekoľkýkrát som hľadal v domácej knižnici. A v dnešnej dobe mi nič lepšie a presnejšie neprišlo vhodnejšie ako použiť rovnaký názov, ako je aj román ktorý napísal francúzsky spisovateľ Jules Verne v roku 1875. Dámy a páni, nech sa páči slovenská verzia z roku 2020... Denník stroskotanca

1.deň, piatok 31.júla. 2020.

Pobedim – Žilina – Krakow/PL - Pulawy

Motorka je pripravená od včera, a tak doobeda štartujem. Plán je dnes sa dostať niekam do Poľska, a je mi jedno ako ďaleko to bude. Po prvom kilometri stojím a robím fotku pri tabuli našej dediny ako vždy.

Keďže tankovať nemusím, míňam cestou Trenčín a po hodine a pol stojím v Žiline. Tu ma víta svetobežník Robo „erbe“, pochváli motorku, pobavíme sa o ceste a polhodinka v priateľskom rozhovore ubehne ako voda. Pokračujem Oravou na sever, tu len dotankujem na poslednej slovenskej benzínke, kde ma obsluha upozorňuje, že pri tankovaní nemám sedieť na motorke. Doteraz sa mi to nestalo, aj keď som vedel o tom, že to niekde vyžadujú. No upozorniť ma prišli až keď som dotankoval, tak to bolo celé divné.

O kúsok ďalej mením eurá za poľské zloté a pomáham okoloidúcemu vodičovi nájsť v tráve koleso ktoré stratil z prívesného vozíka. Nachádzam ho vo vysokej žihľave, kam on v kraťasoch a šľapkách nemôže, ale ja v motorkárskom oblečení a čižmách bez problémov. Ako odmenu za tento dobrý čin v Krakowe ako vždy zle odbočím a idem si síce podľa mňa na sever, ale nakoniec zistím, že je to na západ. Ako sa už stalo pred rokmi, začalo mi zapadajúce slnko svietiť do očí, čo je neklamný znak toho, že sever je iným smerom. Takže ma to stálo asi 70-80km jazdenia po poľských dedinách, no nesťažujem si. Je to môj štýl cestovania. Vrátim sa na S7 smer Varšava, a už celkom obstojne si držím smer sever. Niet príliš čo obdivovať, len polia a traktory sú kam oko dovidí.

Premávka je na počudovanie celkom dobrá, motorka ide nádherne, jazda ma baví a neskutočne si to užívam, napriek tomu, že niet čo obzerať. No cestujem a to je to hlavné. Tankujem približne každých 250-300 kilometrov, podľa toho ako sa mi chce. Spotrebu si poctivo zapisujem, a zatiaľ to odhadom vidím tak na 3,5 – 3,7litra/100km.
Rýchlosť ma netrápi, idem vyslovene pod limit, to znamená v dedine predpisovo a mimo dediny 80-85km, málokedy idem nad 90km. Ak aj za sebou vidím auto, nebodaj kamión, rukou mu ukážem nech ma predbehne, alebo pribrzdím na krajnici a nechám sa predbehnúť.

Nič ma tu nemôže znepokojiť, toto je to čo mi celé leto chýbalo, táto motorkárska sloboda. V hlave si premietam mapu Poľska, viem, že sa musím držať doprava od Varšavy, smer Kielce a potom Radom.
Celkom obstojne sa mi to darí a bez blúdenia. Večer už pokročil, no ja má chuť jazdiť aj celú noc. No viem, že je to zbytočné, toto nie sú závody, ale cestovanie. Rozmýšľam v ktorom poli rozložím stan, no takto po tme to nerád robím.

Okolo 22.00 vidím svietiaci nápis NOCLEGY, odbočujem a nachádzam slušné čisté ubytovanie za 17€. Nie je čo riešiť, odstavujem motorku pod prístreškom a napriek tomu, že som chcem maximálne kempovať, beriem takto večer ubytovanie. Nakoniec ráno zisťujem, že som tu bol sám.
Dnešný deň bol príjemným rozbehom, aj keď sa nič neudialo, čo by stálo za zmienku, žiadne dobrodružstvo, len pohodová jazda. A to ma najviac tešilo po tom dlhom čakaní na to kedy konečne niekam vyrazím.

Dnešný rozbehový deň mi priniesol do denníka stroskotanca prvých bezproblémových 593km s novou motorkou.

2 deň, sobota 1.augusta 2020

Pulawy – Bielostok – Kaunas/LT – Pasvalys

Ráno vstanem dobre vyspatý, varím čaj, je 07.00 a vonku je celkom chladno. Vyrážam a dnešný deň bude zase len jeden z tranzitných. No s novou motorkou je radosť sa zoznamovať a tak len pomaly idem a tankujem. Krajina sa príliš nezmenila, pole strieda pole, modrý traktor strieda zelený, červený a zase modrý.
Je to skvelý pocit dať si neďaleko ukrajinskej a bieloruskej hranice soljanku. To je pre mňa jedna z najlepších polievok, aké som jedom na východ od nás. Je síce v Poľsku, no chutí výborne. To sa ale nedá povedať o zemiakových plackách. Oleja tam je toľko, že ak by som potreboval na výmenu do motora mám aj na dve výmeny.

Veľké mesto Bielostok sa blíži a pribúda áut. Premávka je už hustejšia, kochať sa príliš nedá. Traktory som prestal počítať pri čísle 400. Za mestom Suwalki je hranica s Litvou. Tu tankujem už zase za euro, cena 1.14,-€/liter, je menej ako v tom čase u nás. No čím severnejšie, tým drahšie bude.

Deň ubieha výborne, je 16.00 a som v Litve, no tá ma víta zamračená. Chvíľu váham, no vchádzam do dažďa. O pár metrov stojím a chcem si obliecť nepremok. Kým sa doňho dostanem búrka prešla. A tak balím mokrý nepremok a pokračujem ďalej.
Ak by som dnes povedal, že ho už nevytiahnem do konca cesty, tak sa budem tomu smiať. Litva a jej rovina, je podobná Poľsku, no kilometre tu ubiehajú pekne. Síce niet moc čo obdivovať, ale dobrý pocit z jazdy na motorke je na nezaplatenie.

V podvečer prichádzam k mestu Panevéžys, kde si všimnem znak CAMPING. Prečo to neskúsiť v Litve? Odbočujem a lesíkom popri jazere sa dostávam k krásnemu areálu, kde ma víta...nikto. Brána otvorená, všade sa svieti, no nikoho nevidno. Posedím na lavičke a po asi 10 minútach prichádza mladý chlapec, skúšam ruštinu, no nechytá sa.
Predsa len mladšia generácia už vplyv sovietov nezažila. Prichádza podľa všetkého jeho mama, tá ruštinu ako tak ovláda. Ponuka je pestrá, no ja mám všetko čo potrebujem. Kemping je obrovský a nato, že je sobota večer, stojí tu jediný ošumelý karavan s nálepkou na zadnom okne DDR. No nikoho nevidno ani pri ňom.

Cena za kemping je takmer smiešna v porovnaní s vybavením a službami. Platím 4,-€ za všetko. Stan, osoba, motocykel.
Rozkladám si stan pri plote, ktorý využijem ako sušiak nepremoku. Mám tu aj gril vedľa stanu, neďaleko je krásna nová kuchyňa, sprchy, WC, pračka, sušička. Na recepcii, alko, nealko, jedlo, čokoľvek čo nenáročný cestovateľ potrebuje. Už teraz vidím, že to bol dobrý výber a noc bola tichá, teplá.
Len ten ďateľ... mať tak vzduchovku, tak mu tú jeho zbíjačku odstrelím. Celú noc neúnavne pracoval niekde nad hlavou v korune statnej borovice. Mám za sebou ďalší síce ničím výnimočný deň cestovania, no zato spokojnosť s motorkou, počasím a to je hlavné.

Dnešok priniesol do denníka ďalších 707 stroskotaných kilometrov.

3.deň, nedeľa 2.augusta 2020.

Pasvalys – Riga/LV – Tallinn/EST – Helsinki/FIN - Lahti

Akosi a neviem prebrať. Dlho si vychutnávam zmenu nocovania, veď v stane som nespal už dávno. Varím čaj a pomaly balím veci. Zisťujem, že sa neviem pobaliť, tak ako som to mal. Zostáva mi nejako veľa vecí stále vonku. Nakoniec to pobalím štýlom, že poskáčem po rolke a ono sa to nejako pomestilo. Vyrážam z kempu a zase nikoho nevidno. Vlastne som tu takmer nikoho ani nevidel. Kemp duchov za pár euro.

Idem hneď tankovať, včera sa mi už nechcelo. S nevôľou sledujem, že od posledného tankovania mi stúpla priemerná spotreba na 4.32l/100km. Včera bol silný protivietor, tak to pripisujem tomu faktoru. Idem asi hodinku a som na hranici s Lotyšskom. Nič iné ako fotka a pokračujem ďalšou pobaltskou rovinatou krajinou.

Nedeľné ráno ma zastihne v Rige. Ľudia idúci do kostola, boli asi jediným dnešným stretnutím s civilizáciou po ceste. Cez Lotyšsko je to len 200km cesty a tak tu okrem fotky s nápisom Moskva nefotím nič. Vychutnávam si zubaté slnko, ktoré ani moc nehreje. Je mi celkom zima. Opúšťam Lotyšsko po troch hodinách a popri Rižskom zálive prechádzam do poslednej pobaltskej tranzitnej krajiny.

Estónsko, najmenšia zo spomínanej trojice krajín. Kým Litva a Lotyšsko mi prídu ešte ako naše bratské slovanské krajiny, Estónsko mi príde už také chladné a severské. Aj jazykom, aj mentalitou. Teda je to len môj osobný názor a pocit.
Cesta vedie popri mori a miest na kúpanie, je tu neúrekom. No na parkovisku by bol problém nájsť miesto pre motorku, nieto pre auto. Je nedeľa a všetko je plné, aj keď teplota je len okolo 20 stupňov. A ja aj tak nemám rád miesta, kde je plno národa, a tak len pomaly prechádzam a kochám sa pohľadom na more.

Keďže moja cestovná rýchlosť je pod predpísané limity, nemám problém s naozaj častými kontrolami merania rýchlosti, ktoré sú v Pobaltí naozaj na každom kroku.

Pri meste Pärnu, vidím predávať údené ryby a tak mám o obed postarané. Síce to stálo 8,-€, ale stálo to zato. Kupujem si aj estónsky kvas, ktorý len vzdialene pripomína kvalitný ruský kvas. Sedím si na trávniku, pri stole ktorý je pre podobných ako som ja, a spracovávam rybu do seba.
Moja motorka sa nato hodovanie už nemohla pozerať a povedala si, že si trocha oddýchne a poleží. Stojan sa pomaly zapichol do trávy, no ja som to v poslednej chvíli uvidel a stihol pád zastaviť. Z vrecka nohavíc vyťahujem pre tento prípad určenú podložku a bezpečne podkladám stojan a dokončujem obed. Odchádzam a podložka pod stojan zostáva v tráve. Ešte si na ňu neskôr spomeniem.

Je ešte len 16.00 a ja vchádzam do hlavného mesta Tallinn. Som tu oveľa skôr, akoby som čakal, a preto zvažujem, že tu prenocujem v kempe, pretože toto mesto som už navštívil niekoľkokrát a veľmi sa mi páči. No zase to protirečí mojim predsavzatiam o tom, že do miest na tejto ceste nechodím. Vyriešilo sa to o chvíľu samo. Potreboval som natankovať, no ale všetky pumpy ktoré som videl boli len automaty.

Nechcelo sa mi ďalej hľadať pumpu s obsluhou, tak som zašiel k jednému automatu a maturoval ako nato. Chlap, čo tankoval vedľa vedel rusky, tak mi to vysvetlil, ja som sa rozlúčil s 20€ bankovkou, natankoval 8.5 litra a hotovo.
To, že automat mi nič nevydá som sa dozvedel príliš neskoro, a chlap čo mi tak horlivo radil, keď zistil, že viac ako spomínaných 8.5 litra nemám kam natankovať, radšej sadol do auta a išiel kade ľahšie. A možno sa naučil nejaké to slovenské vybrané slovo, lebo slovo kurva som opakoval kým neodišiel asi stokrát.

Takže som natankoval najdrahší benzín v živote, a to som si myslel že najdrahší som pred rokmi tankoval v Nórsku za 2.10,-,€. Dnes som to prekonal a natankoval som za 2.35,-€ . Týmto momentom bolo rozhodnuté o mojom dnešnom zotrvaní v Estónsku ako aj v Tallinne a som sa pobral rovno do prístavu.

Prichádzam a obieham všetko čo mi stojí v ceste. Pýtam sa policajtov, ktorý to trocha regulujú a tí mi len rukou ukážu, aby som išiel dopredu. Pri okienku vidím, že najbližšia loď začína plniť svoje útroby o 20 minút, kupujem lístok, ktorého cenu som si zabudol poznačiť, no zdá sa mi, že cena bola akási neprimeraná.
Myslím, že to bolo 52,-€, ak ma aj natiahli na cene dnes s tým už nič neurobím. Na loď vchádzam medzi prvými, parkujem vedľa iných motoriek, kde od majiteľov vidím trocha pohŕdavé pohľady, na čom som to sem prišiel.

Neriešim ich. Hádžem nejaké popruhy cez motorku a poberiem sa na palubu. Tu je to ako na každej palube. Všetci čakajú na otvorenie obchodov, po vyplávaní z prístavu a potom sa začína bohapustá pitka. Všetko čo malo aspoň dve ruky pilo. Asi som bol výnimka. Bavilo ma to pozorovať ako sa národ zabáva alkoholom asi tri minúty.

Potom som už len podriemal na lavičke, kým ma čerstvý morský vzduch nezahnal do útrob lode. Tu som videl ako si spokojný fínsky občan nakladá na ručný vozík s kolečkami 8 kartónov piva + liter vodky navrch. S týmto nákladom sa neskôr vypotácal z lode a stratil sa mi z dohľadu v uličkách blížiaceho sa mesta Helsinki.

Pri výjazde z lode som počas cesty prvý a aj poslednýkrát videl živého policajta. Stáli a námatkovo dávali fúkať vodičom áut. Motorky ich nezaujímali. Colníkov ktorí neďaleko postávali asi veľmi zaujal starý VW Transporter s nemeckými značkami, asi aj preto lebo bol tak veselo pomaľovaný, rôznymi listami rastlín a veselými nápismi o mieri a láske.
Neviem, čo si v tej chvíli myslela trojica pasažierov s rukami na kapote a divnými pohľadmi niekam mimo vnímania. Čo hľadal ten pekný malý psík v ich aute, pre mňa zostáva dodnes záhadou. No ak to čo hľadal našiel, odsedieť by som si to za nich nechcel.

Záhadou, ale pre mňa nie je cesta po ktorej sa mám uberať. Síce mám v hlave naštudovanú mapu Fínska a v zápisníku čísla ciest a mestá po ceste, no a lodi som videl mapu krajiny. A tak som si osviežil pamäť a z prístavu som sa vybral rovno smer mesto Lahti. Samozrejme, že po dvoch križovatkách som už išiel úplne opačne, no dal som si aspoň pekný okruh mestom, aby som sa asi o hodinu neznámo ako ocitol na tej správnej ceste E75.

Táto cesta je ale niečo ako diaľnica a tak schádzam na súbežnú cestu č. 140, ktorá je úplne prázdna. Je už ale večer 21.00 a zo skúseností viem, že tu na severe sa v noci jednoducho nejazdí, ak to nie je príliš nutné. Dôvod je síce jednoduchý, ale o to väčší. Los. Nie ten výherný, ale ten živý.
Lebo dostať živého losa na kapotu, to veru asi žiadna výhra nebude. Ja kapotu nemám a tak odbočujem keď už začína byť šero, niekam z cesty a jazdou popri poli si nájdem na okraji lesa pekné miesto s mäkkou trávou na stanovanie.

Nikde nikoho, nepočuť ani ľudí, ani zvieratá, žiaden zvuk. To ticho je až strašidelne tiché. Pomaly rozkladám stan, a zisťujem, že ani komáre o mňa nemajú záujem. Sedím na stoličke a dojedám údenú rybu od obeda. Som vo Fínsku, a je mi príjemne na duši. Mám veľmi rád túto zelenú krajinu presiaknutú vodou a asi aj vodkou.
Unavený dňom líham do stanu, za absolútneho ticha. Len jemný vietor robí zvuky, keď sa trocha oprie po stanu. Zaspávam rýchlo, no neskôr ma zobudí klopkanie. Keďže dvere tu nemám, je jasné, že to klope dážď na stan. V noci mi dážď nevadí, o to lepšia sa pri ňom spí. Kedy skončil netuším, no ráno po ňom nebolo ani pamiatky.

Ďalší deň putovania, mám za sebou, cestou aj vodou. A keďže počítam len vzdialenosť, ktorú prejdem na motorke do denníka stroskotanca si zapíšem príjemných 578 kilometrov.

4. deň, pondelok 3.augusta 2020.

Lahti – Kuopio – Kajaani – Kuusamo – jazero Heinäjärvi

Nočný pozdrav z neba v podobe vody už ráno nepoznať, ľahká letná búrka tak rýchlo ako prišla, tak aj odišla. Netrápilo ma to počas spánku vôbec. Nebo je ako vymaľované, jasná obloha, slnko príjemne svieti, aj keď teplota je nižšia. Balím stan, a veľmi pomaly sa rozbieham na ďalší deň cestovania.

Najkrajšie na tom je pocit, že ak nemám žiaden cieľ, niet kam hnať motorku. Cestovnú rýchlosť upravujem naozaj na minimálne kilometre, čo pri mnohých zastávkach na obdivovanie a fotenie má za následok, že na motorke sedím prakticky od rána do neskorého večera. No o tom to je... nepotrebujem sa už poobede váľať niekde v posteli v hotelovej izbe, takto si idem a vychutnávam doslova každý centimeter hrubého severského asfaltu.

Úsmevné príhody sú vždy pri hľadaní potravy pre môj jednovalec, pretože nájsť benzínku inú ako automat, je čoraz ťažšie. Raz ma zachráni miestny motorkár, ktorému platím na ruku a on mi svojou kartou v pohode natankuje. V dnešnej dobe možno úsmevné, no ja nemám kartu...resp. ja nemám ani účet v banke...

Od radosti neviem ani čo skôr obzerať a fotiť. Idem bočnými cestami, no snažím sa držať smer sever. Síce kľukato no predsa len na sever. Držím sa približne smerom na mesto Kajaani, ktoré je dostatočne dobre značené a je aj dostatočne vysoko na sever, čo postačuje na dnešný čiastkový cieľ.

Príroda je viac ako nádherná. Krajina síce nie je príliš kopcovitá, no zato neskutočne zelená. Juh Fínska je trocha viac obhospodarovaný, je vidno viac polí, aj techniky pracujúcej v okolí. No postupne severnejšie, si príroda berie čoraz viac územia a pastva pre dobytok je aj pastva pre moje oči.

Nekonečné lúky, ktoré sa striedajú s ihličnatými lesmi, a medzi nimi ako diamanty sa lesknú hladiny močarísk, jazierok, až obrovských jazier popri brehoch ktorých idem často celé minúty. Nasýtiť pohľadmi na to všetko sa asi nedá, ak má človek rád zeleň a vodu.

Fauna týchto jazier dáva o sebe vedieť svojim jazykom, a kačky, lysky, husi, labute a iná vodná okrídlená nádhera, len umocňuje ten pocit, že sa nachádzam v človekom nie príliš poškvrnenej časti sveta. Kam len oko dohliadne je...nič... Jedna cesta, ktorá ničím nenarúša toto prírodné divadlo. Sú miesta, kde nevidno ani náznak ľudskej stopy, nevidno ľudí, domy dlhé desiatky kilometrov.

Ťažko sa to opisuje, no dnešný deň si užívam naozaj výnimočne. Nestretám takmer nikoho, turistov už takmer vôbec. Sem tam stretnem nejaký karavan, no táto sezóna praje takým ako ja, čo hľadajú pokoj a samotu. Vyslovene spojitosť s civilizáciou prichádza len pred nejakým mestečkom, kde sa už objavujú domy, benzínka, nejaký ten obchod, no potom už zase dlhé kilometre len zeleň a voda. Sem tam sa nájde nejaká usadlosť, zopár domov, hospodárska budova, no všetko je to vsadené do prírody s citom.

Žiadne obrovské budovy, žiadne oplotenia, žiadne príjazdové cesty. Len menší domček medzi statnými stromami, dookola nádherný trávnik, a príjazdová cestička zo sypaného kameňa. Menej je niekedy viac, a tu to platí mnohonásobne. Už vidím ako by u nás podobná stavba bola obohnaná dvojmetrovým betónovým múrom s príjazdovou diaľnicou a závorou s nápisom „súkromný pozemok“.

Deň ubieha a ani sa nenazdám a mám za sebou takmer 400km som pred mestom Kajaani v regióne Kainuu. Je hlavným strediskom celej oblasti, no má len asi 36 tisíc obyvateľov, z ktorých som videl len asi troch počas tankovania na miestnej benzínke s obsluhou, ktorú som tu dobrú chvíľu hľadal.
Tu si budem musieť spomenúť ako ďalej na sever. Trocha ma ale zdrží moja motorka. Zdá sa mi, že ak brzdím zadnou brzdou, zostáva páka nožnej brzdy dole a nevracia sa. Toto sa začína opakovať častejšie, tak stojím pri jednom z mnohých jazier a hľadám príčinu. Podložím zadné koleso, skúšam všetko funguje. Idem preto ďalej.

Predtým ešte listujem v mojom zápisníku a vidím slovo Kuusamo. Toto mesto je vzdialené asi 250km a je dostatočným navigačným bodom mojej ďalšej cesty. Je neskoré popoludnie a jazier a vody celkovo trocha ubudlo, tak nastal čas trocha sa zmieniť aj o jednom z ďalších magnetov severu, ktoré priťahujú pohľady a objektívy fotoaparátov.

Áno je to sob. Miestny kolorit, v rôznej veľkosti, od úplne mladých jedincov, po statné dospelé kusy. Od snehobielych, až po takmer čierno sfarbených, no väčšinou v rôznych milých farebných kombináciách si to nerušene kráčajú po lúke, popri riečke, no asi zo všetkého najradšej stoja v strede cesty na čiare a pomaly prežúvajú.

Absolútna ignorácia človeka a o autách ani nehovoriac. Zamysleným pohľadom niekam do diaľky stoja v strede vozovky a autá ich pomaly s rešpektom po krajnici obchádzajú. Ak už sa aj niekto priblíži na pre nich príliš osobnú hranicu, tak pomalým krokom sa presunú na okraj cesty, alebo lúky a tu sa buď stratia medzi stromami, alebo jednoducho pokračujú v pozorovaní ľudského zhonu, ktorý je im na míle vzdialený.

Niekedy vidno ako spoza domu vykročí sob so zvončekom na krku. U nás sa pri dome pohybuje pes, alebo mačka, tu sa za domáce zviera asi považuje toto pokojné zviera.

Soba tu možno stretnúť prakticky všade, a niekedy je to ak trocha nemilé prekvapenie, ak sa človek kochá za jazdy krajinou a uvidí ho v poslednej chvíli. Svedčia o tom mnohé stopy pneumatík na asfalte, ktoré som videl. A často aj stopy krvi, ako aj zopár zdemolovaných odstavených áut.

Z tohto dôvodu je vysoko rizikové nočné cestovanie v severských krajinách, aj keď tu cez leto prakticky tma nie je. Čo dokáže urobiť stret vozidla so sobom, som videl. Radšej si nechcem ani predstaviť podobnú situáciu s jeho väčším súkmeňovcom losom.

Nie nadarmo je krajina posiata dopravnými značkami s obrázkom tejto zveri.

Pred rokmi sa mi stalo, že som prišiel natankovať na benzínku, a kým som zaplatil okolo motorky stálo asi 10 sobov. Počkal som kým odkráčajú od stojana a pokračoval. No zážitok na ktorý sa nezabúda mi zostal.

Pokračujem pomaly cestou a kľučkujem pomedzi tieto živé spomaľovače. Fotiť každého je nereálne. Sú ich tu stovky. Deň sa posúva k večeru, no nepoznať to nijako. Slnko zapadá len mierne. Ja sa trocha trápim so zadnou brzdou a nakoniec niekde na okraji lesa zhadzujem zadné koleso a hľadám príčinu problému. Nastavujem trocha viac tiahlo brzdy zadného bubna, premazávam vnútorný štvorhran a znovu zmontujem. Skúšobná jazda vyzerá dobre a som spokojný.

Balím náradie, no môjmu oku neunikne malý detail. Na mieste ktoré som použil na opravu motorky sa zjavne zváža drevo z lesa. Sú tu kozy na rezanie dreva, ako aj zánovná lopata a úplne nový odhŕňač snehu. To, že toto náradie sa sem cez leto nehodí je jasné. Skôr rozmýšľam, akú životnosť zotrvania na svojom mieste by to malo u nás.

Opúšťam toto miesto s touto myšlienkou a putujem ďalej na sever. Dnes som toho videl už dosť a tak sa pomaly rozhodujem, ktoré jazero mi dnes poskytne svoju pohostinnosť pri nocovaní. Rozhodovanie je veľmi ťažké, výber je priam nekonečný. Nakoniec vyberám skvelé miesto, ďaleko od cesty, ktorá je aj tak dňom prázdna a v noci ešte viac.

Rozkladám stan na brehu jazera, pod borovicami. Dnes ani karimatku nepotrebujem, hrubá vrstva machu, je lepšia ako nejaký anatomický matrac. Ako bonus to tu všetko vonia borovicovým ihličím. Na opačnom brehu jazera vidím nejaký kemping, no je to dostatočne ďaleko, aby sa sem doniesol nejaký zvuk. Tu mám celý zvyšok jazera pre seba, okrem mňa tu niet nikoho a ani komárov nieto.

Večer je tu, ale nepoznať to príliš, je svetlo a spať sa mi nechce. Sedím na brehu a pozorujem ryby ako zbierajú hmyz lietajúci nad hladinou. Hladina je ako zrkadlo, voda priezračná a chladná. Dno je pokryté červenými skalami a červeným sedimentom. Ponáram sa na chvíľu do tejto zvláštnej kombinácie pod vodou a pozorujem podvodný život kým mi stačí kyslík. Potom zakončujem deň slávnostnou instantnou čínskou polievkou, slovenskou klobásou s estónskym chlebom a ruským čajom. Kiež by bol podobný večer aspoň raz za týždeň po celý rok.

Dnes ma kolesá doviezli do stredu Fínska, a medzi nekonečnou vodou a lesmi si do denníka stroskotanca zapisujem fínskych čistokrvných 754 kilometrov.

5. deň, utorok 4.augusta 2020.

jazero Heinäjärvi – Kemijärvi – Sodankylä – Utsjoki

Je ráno a mne sa nechce z mäkkého machu vstávať. Netuším koľko je hodín, keďže svetlo je po celú noc. Počujem špecifický zvuk a tak potichu otváram zips na stane a pozerám von. Údery kopýt nedávajú pochybovať o tom kto prichádza. Krásny som sa prišiel pozrieť na narušiteľa svojho teritória. Prišiel na vzdialenosť kým asi nezacítil moje ponožky ktoré sa vetrali na blízkom strome.

Zafŕkal znechutene, pokýval hlavou a pobral sa ďalej lesom. Krajšie prebudenie som si ani nemohol želať. Vyliezam von, varím čaj, zajedám horalkou. Balím veci a v poslednej fáze prichádza ďalší sob skontrolovať, či som po sebe nenechal neporiadok a či už konečne vypadnem.

A tak štartujem a lesnou cestičkou sa vrátim na asfalt a pokračujem na sever. Prvé dnešné stretnutie s civilizáciou v podobe tankovania je v meste Kuusamo. Je to druhé najväčšie fínske mesto čo sa týka rozlohy. A pritom tu žije len okolo 16 tisíc obyvateľov. Niet divu, že som sa tu stretol zase len s obsluhou benzínky.

Dnes takisto je jediným cieľom jazdenie. Žiadne iné ciele nemám, a preto moja rýchlosť je stále len v rozmedzí 70-80km/hod. Týmto tempom sa dostanem na hranicu severného polárneho kruhu. Odfotím si monument a vyzlečiem mikinu. Kto by povedal, že to nebude opačne. No je tu tak teplo, že sa tu vyzliekam. To, že som prekročil túto pomyselnú hranicu, je aj znamením, že som prešiel do časti Fínska zvanej Laponsko.

Zadná brzda zase o sebe dáva vedieť keď prechádzam mestom Kemijärvi. Toto mesto sa pýši titulom najsevernejšie mesto Fínska. Má pritom len niečo cez 9000 obyvateľov. Všetko osídlenie vyššie na sever už nemá štatút mesta.
No je tak teplo, že sa mi s tým nechce zaoberať, aj keď som videl vedľa cesty servis traktorov. Pretože som zistil, že ak som to trocha namazal brzda sa vracala normálne.

No môj sprej na reťaz ani olej nepomohli pretože rýchlo stiekli. Chcelo by to vazelínu, ktorá je hustá a drží. No v tom teple ako je dnes sa mi veru nechcelo sa s tým si mazať ruky. Pokračujem smerom na sever, z čoho sa asi po 30km vykľuje výsledok, že jednoducho idem na juhozápad.

„Vy jste se zase kochal, že jo pane doktore“ ...táto legendárna hláška ma sprevádza na každej mojej ceste. Som trocha prehliadol zopár značiek na križovatkách a vyskytol som sa úplne inde ako som si plánoval. No vlastne ja som ráno nemal žiadne plány, ak si dobre spomínam. Tak sa otočím a o nejaký ten čas zase idem okolo toho servisu traktorov. Tentoraz už odbočím a stojím pri otvorenej bráne do dielne.

Nikde ani nohy, náradie, diely všetko voľne položené, no nájsť tu niekoho je asi nemožné. Posedím na lavičke a po polhodine sa objaví chlapík, ktorý tu pracuje. Mojich 20 fínskych slov a jeho 20 anglických slov dokonale postačuje na vyriešenie môjho nedostatku lubrikantu. Vazelína je univerzálne svetové slovo, a tak rozoberám čo je potrebné a problémové miesto mažem hrubou vrstvou vazelíny. Chlapovi ďakujem a pokračujem správnym smerom.

Toto mi vydrží asi 10 kilometrov, keď stojím na križovatke, kde obe cesty vedú na sever. Tu si hádžem mincou a to doslova. Minca ukazuje použiť ľavú cestu. Táto moja jednoeurová GPS ma neskôr úspešne dovedie do mesta Sodankylä. Asi ju budem používať častejšie.

Niekde cestou vidím pole plné strašiakov do maku. Tu síce mak nerastie, no rozmýšľam, či sa tam nepostavím ako strašiak tiež. Je to turistická atrakcia a som tu sám ako vlastne všade kde som doteraz bol. Turistov niet, takže niet komu robiť zo seba atrakciu, a aj preto pokračujem.

Asi 40km severnejšie nad týmto mesto je jazero Vajunen, kde je krásny výbežok cesty končiaci až priamo vo vode. Nebyť toho, že je ešte len skoré popoludnie, tak tu dnes rozkladám stan. No miesto je to neodolateľné, priam si pýta tu prespať, napriek tomu, že sa nachádza len asi 70-80 metrov od cesty.

No premávka je tu aj tak veľmi slabá. A tak si tu len vyzlečiem nohavice a čižmy a ponožky, že teda trocha zrelaxujem a schladím nohy vo vode, kým miestne ryby nezačnú na znak protestu plávať hore bruchami. Nakoniec sa protest nekonal, pretože na slnku je síce veľmi teplo, ale voda je chladná. Predsa len sme za polárnym kruhom.

Po mestách Ivalo a Inari sa dostávam k miestu, kde je napísaný sen nejedného motorkára... Nordkapp. Nie, nemám v úmysle zájsť na toto miesto, kde sa dá očakávať možnosť stretnutia s turistami, o čo nestojím. Svoje zohráva aj fakt, že som na Nordkappe bol už dvakrát. Zase vedú na sever dve cesty, no ja zostávam na tej ktorá vedie mimo tohto známeho cieľa.

Príroda sa dnes začala meniť. Husté lesy a svieže zelené lúky, sa čiastočne zmenili. Les pomaly ubúda, lúky sú už nie tak zelené ako predtým. Pribúda nižších zakrpatených borovíc a im podobných kríkov, no hlavne začala prevládať breza. Pribúdajú piesočné polia, kamenisté svahy a čo je potešiteľné pribudli riečky a potoky. Stojatá voda sa často dáva viac do pohybu, neklamný znak toho, že reliéf krajiny sa začína vlniť.

Tu si párkrát odbočím a vybehnem na pieskový val, kde sa úspešne zahrabem a potom komplikovane podkladám kamene, aby som sa odtiaľ dostal. Keď je podložie tvrdšie pojazdím trocha po kamenistej pláni, pomedzi jazierka a znovu zapadnem, tentoraz v hlbokom machu. Potom si už dávam pozor, predsa len tu nechcem prísť do nejakého väčšieho technického problému, ako aj nechcem zbytočne plašiť sobov v okolí.

Ak bola doteraz krajina pustá, tak tu je to už úplná pustatina. Auto nestretnem desiatky kilometrov. Osídlenie je už veľmi zriedkavé, asi tak 1 osoba / 100sobov. Škoda len, že tento pre mňa asi najkrajší úsek celej cesty meria len niečo okolo sto kilometrov. Ukončuje ho rieka Karasjohka, ktorá tvorí prirodzenú hranicu medzi Fínskom a Nórskom. Prichádzam k obci ak sa dá tých niekoľko ulíc tak nazvať Utsjoki.

Táto obec sa hrdí titulom najsevernejšia obec Fínska. Žije v nej aj v priľahlých osadách približne 1200 obyvateľov, na ploche viac ako 5300 štvorcových kilometrov. Je to ťažko predstaviteľná plocha, no hustota obyvateľstva tu je len niečo cez 0,2 obyvateľa na štvorcový kilometer...snáď sa tu nebudeme tlačiť ak tu dnes prespím.

Majú tu obchod, ktorý je zároveň aj poslednou možnosťou natankovať „lacný“ fínsky benzín za 1.61,-€/liter. Tankujem preto tak výhodne a v obchode kupujem len vodu, chlieb, syr a nejaké sladké buchty, z ktorých ale moc neochutnám. No o tom až zajtra. Dnešok som sa rozhodol rozšafne a megalomansky prespať v kempingu, ktorých je tu na počudovanie hneď niekoľko.

Vyberám prvý a nič neriešim. Keďže je tu na severe v kempoch všetko štandart, tak ani tento kemp nemôže byť iný. Plný servis vo všetkom. Pri vstupe platím slušnú cenu 13,-€ za osobu, stan, motorku a rozkladám sa na konci kempu na lúke pod brezami. Stan stojí za pár minút, ja v sprche stojím pár desiatok minút. Horúca voda zmyje prach ciest z dlhých vlasov, operiem veci, sušičku nepoužijem aj tak do rána všetko preschne. Kuchyňa je plne vybavená, jednoduchá večera z mojich zásob je pripravená po chvíli. Všetko si beriem k stanu, rozložím sa na tráve a sólo piknik môže začať. To, že sa mi drieme, je znak toho, že je už 22.00 a tu je len mierne temnejšie ako na obed.

Okrem večere si vychutnávam aj nezvyčajné teplo a dobrý pocit robí aj nezáujem komárov o mňa. Bonusom všetkého ako som si za posledné dni zvykol je fakt, že som tu úplne sám. Dolu v kempe vidím asi tri karavany, z toho v dvoch nevidno žiaden pohyb, zjavne sú tu len zaparkované. Ten tretí prišiel chvíľu po mne, no stojí asi 100 metrov odo mňa. Blízke stretnutie tretieho druhu teda ani dnes nehrozí.

Chcem nechcem idem sa uložiť spať. Urobím poriadok okolo stanu, uložím veci na motorku, jedlo zabalím a tiež položím pod motorku, ktorú na noc ako vždy zakryjem plachtou. Voňavé buchty a kus klobásy si dám k stanu do malej predsiene, kde mám vždy zopár drobností po ruke, ak by ma v noci chytila slina ukrutnica. Zaspať samozrejme je umenie keď je svetlo.

Pred polnocou počujem prichádzať auto. Asi 15-20 metrov odo mňa sa nejaká dvojica rozhodla postaviť stan. Musím ale uznať, že sa správali nadmieru ohľaduplne, a okrem príchodu auta, som takmer nepočul nič. Dokonca dvere na aute som počul ako zatvorili len jemným buchnutím.
Stan postavili celkom potichu a aj sa pritom rozprávali pošepky, brali veľký ohľad na mňa, napriek tomu, že som bol dostatočne vzdialený. Predsa len iná mentalita národa. Po niekoľkých skúsenostiach v kempoch u nás, by som sa podobnej kultúry rád dožil aj v našich končinách.

Dosť bolo dneška poďme spať. Výživný deň na cestách, bol naozaj nadpriemerne dobrý. Aj keď dnes som odjazdil len priemerný počet kilometrov. No ja to nepočítam od prejdenej vzdialenosti, ale zato faktor zážitkov, pocitov, nasýtenia z cestovania musí byť vysoký.

A preto dnešným dňom pripisujem do denníka stroskotanca, zase len čistokrvných fínskych 607 kilometrov.

6. deň, streda 5.augusta 2020.

Utsjoki – Isfjord – Slettnes Fyr - jazero Vuottašjávri

Vstávam a zase je svetlo, vlastne stále je svetlo, len si neviem zvyknúť. V noci sa mi zdalo, že počujem nejaké zvláštne zvuky, a teraz nad ránom tiež. Začínam mať zlý pocit z niečoho, lebo počujem tie zvuky aj teraz. Jemne zodvihnem plachtu a kúsok od mojej hlavy vidím dve nohy. Počujem šuchot, a tak rýchlo otváram stan a zisťujem, že som bol okradnutý!

Áno tu na severe, kde je kriminalita takmer rovná nule, ma v noci okradli a ešte teraz vidím zlodejov ako majú naponáhlo, byť čím skôr odo mňa. Problém je zlodejov dobehnúť, pretože mi chýba podstatná vec...krídla. Už chápem, prečo sa mi tie nohy ktoré som pred chvíľou videl zdali také divné.

Vychádzam zo stanu a vyzerá to tu ako na bojisku. Beriem ohľad na susedov v stane a slovo kurva šepkám asi 100 krát za minútu. Miestne straky využili moju neznalosť miestnych pomerov a okrem poplatku za kemping, si prišli zobrať svoje výpalné. Všetky veci ktoré som mal položené pod motorkou len tak v igelitke, alebo voľne v tráve pod plachtou motorky, sa teraz váľajú v okolí asi 10 metrov.

Chlieb, pašteka, horalka, šumienka, syr, ponožky, zubná pasta, instantná polievka, rukavice, nákrčník, krabička s čajom, všetko je buď rozožraté a roztrúsené po okolí, alebo z toho zostal len obal. Klobásu ktorú som mal v predsieni stanu mi nieto nebojácne zlodejky vytiahli spod napnutej stanovej celty a s nimi aj voňavé sladké buchty, ktoré som si včera kúpil v neďalekom obchode.

Je tu taký bordel ako v cigánskej škôlke. V panike to aj zabudnem odfotiť a spomeniem si nato, až keď je všetko upratané. V rýchlosti som pozrel na hodinky, je len 6.45 a v kempe je ešte akoby hlboká noc, no ja behám a zbieram svoje veci, ktoré vietor odfúkol po okolí.
No ostuda na tri zimy, našťastie to snáď nikto nevidel, lebo pri tej čistote aká tu panuje, by som si neurobil dobrú reklamu. Spať sa mi už nechce, jesť mi nezostalo z včerajšieho nákupu nič, tak len varím čaj a idem baliť.

Všetko riešim maximálne potichu, dokonca stan ktorý najviac šuchoce idem baliť ďalej od motorky. Za polhodinu som s balením hotový, až mi tečie pot po chrbte. Idem rýchlo do sprchy a mokrý uterák, len tak zavesím na motorku, nech preschne za jazdy. Rozhodujem sa motorku neštartovať tu, ale spustiť sa dole a štartovať až pri recepcii.

Všetko mám zbalené motorkárske oblečenie leží v tráve, spolu s čižmami, prilbou atď. Ja stojím len v trenkách a tričku vedľa toho, keď tu zrazu....búúúm.... Motorka sa nato celé už nemohla pozerať a ustlala si na zemi. Stojan sa pomaly zaboril do trávy, po tom ako som naložil všetky veci, keď využila moment ako som sa začal obliekať a spadla.

V tej chvíli si spomeniem na podložku pod stojan ktorá zostala niekde v Estónsku. Rana ako z dela, a v tichom rannom kempe sa to nieslo aj s ozvenou...kurva už bola teraz plnohodnotná a nahlas. Zároveň s ňou počujem aj zvuk, ako keď sa rozopína zips.

Neviem, čo si v tej chvíli myslela tá rozospatá fínska hlava, ktorá vykukla zo susedného stanu, no ten pohľad asi hovoril za všetko. Motorka ležiaca na boku, vedľa nej polonahý chlap v trenkách, tričku a nepremokavých podkolienkach. V tej chvíli by som sa radšej v riti videl, no zmohol som sa len na zúfalé pokrčenie ramien a slovo...sorry... a zips na stane sa bez slova zatvoril.

Vrhám sa k motorke, staviam ju a hľadám lepší kus trávnika, kde chvíľu postojí. Hádžem na seba veci, prilbu vešiam cez ruku a štartujem. Už neriešim spustiť motorku dole, ale štartujem rovno na mieste činu a prchám preč. Aj tak som všetkých dvoch spolubývajúcich už zobudil.

Na recepcii, len zamávam do prázdnej miestnosti, kde v túto skorú rannú hodinu niet takisto nikoho, ako aj v obchode do ktorého po pár metroch prídem. Kupujem rovnaký chlieb, rovnaké buchty, rovnaký syr ako včera a s trpkosťou ako aj zvláštnym úsmevom odchádzam. Prejdem len asi 100 metrov a zastavujem.

Zosadám, skladám prilbu a začnem sa strašne smiať. Celé mi to zrazu príde ako jedna nepodarená komédia, no smejem sa ako blázon, na čo z oproti stojaceho domčeka vyšla postava v uniforme, zvedavá nato, kto narúša ranné hraničné ticho. Je to fínska obdoba colníka a policajta v jednej osobe, nemal som čas riešiť jeho funkciu. Spýtavo hlavou na mňa kývne, že čo akože...ja len pokrčením ramien odpoviem, že netuším.

Tým prebehla hraničná kontrola, dotyčná osoba sa vrátila k svojmu ničnerobeniu v domčeku a ja som prešiel mostom na druhú stranu, kde ma víta už Nórsko a jeho územná časť Finnmark.

Hneď za mostom je križovatka, a cesta možná len doprava, alebo doľava. Keďže v Nórsku sa používa ako platidlo nórska koruna, tu asi moja Euro GPS v podobe hodenej mince nebude fungovať, a tak v mojom zápisníku si prečítam slovo Tana. A rovnaké slovo vidím aj na tabuli za mostom, tak je jasné, idem doprava.

Tu by sa patrilo priznať farbu a to v tom, že som si cestou povedal, že ak dosiahnem hranicu s Nórskom, skúsim sa dostať k jednej zo severských zaujímavostí. Pokračujem teda smerom k spomínanému mestu, no po pár desiatkach kilometrov, stojím a obliekam termo prádlo. Predsa len, teplota je tu citeľne nižšia, aj keď obloha je jasná. Cesta lemuje rieku Tenojoki prakticky až po jej ústie do mora pri fjorde Tanafjorden.

Má medzinárodné označenie E6 a v meste Tana sa stáča na fínsku stranu. Príroda je tu o poznanie iná. Oveľa drsnejšia, severskejšia. Preč sú lesy, aj lúky, vidno len nízke kríky, lišajníky, machy, a rôzne odolné kvety rastúce na skalách. Stúpam a klesám do obrovských výškových rozdielov. Cesta sa stáča popri fjorde, raz som na úrovni mora, o chvíľu vysoko nad ním medzi skalami a silným vetrom. Zmizli aj všadeprítomné soby, dnes som zatiaľ nevidel ani jedného.

Najbližšie mestečko je Ifjord, a keďže tu niet inej cesty, kde by som mohol úspešne poblúdiť, tak idem tou jedinou cestou. Mestečko je vzdialené asi sto kilometrov, no tento úsek idem dve a pol hodiny. Stojím každú chvíľu a neviem sa vynadívať na to všetko. To zbehnem k moru okúsiť či je slané, to ochutnám vodu v jazere či je sladká. Nestretám nikoho, sem tam auto sa objaví a len občas vidno niekde typické červeno biele domy, ktorých farba sa rokmi nemení.
Kdesi som čítal, prečo práve červená farba domov sa od dávna používa. Odpoveď je jednoduchá. Červená bola vždy najlacnejšia. A dnes si bez nej neviem predstaviť severský dom.

Zaujala ma v diaľke ináfarba. Biela. Vyzerá to ako snehové pole, no je to príliš vzdialené od cesty. Podobný úkaz pozorujem viackrát, a naozaj je to veľká plocha snehu, ktorý zostal krytý pred slnkom celé leto a asi vydrží do novej zimy. Vystúpil som vysoko nad more, vietor tu bičuje zo všetkých strán, využívam teplo od vzduchom chladeného motora na zohriatie pre nohy a občas aj pre ruky.

V mestečku Ifjord, chcem natankovať, no keďže nemám nórske koruny, skúšam šťastie s eurom. Benzínka s automatom, ako inak. No patrí k reštaurácii stojacej hneď vedľa a tu sa mi darí vyriešiť môj problém a tankujem doplna. Cena je taká naša ľudová, z dvoch eur za liter mi moc nevydajú.

Dopravná značka na ďalšie mestečko Mehamn, ktoré tiež mám napísané v zápisníku. Som už dostatočne na severe, no ešte sa kúsok vyššie dá ísť. Cesta vedie popri zálive Laksefjorden a je úchvatná. Síce takmer vymizla flóra a zostal miestami len mach, tráva a skaly a chladný vietor, no aj tak je tento drsný úsek výnimočný.
Vidím sneh pod v závetrí jednej hory. Odbočujem a teším sa z neho celkom deti z prvého snehu zimy. Je tvrdý ako skala, tak len pár fotiek a pokračujem.

Znovu sa spúšťam až na úroveň mora, aby som potom nekonečným stúpaním vyšiel o 400-500 metrov vyššie. Dolu pri mori náznak civilizácie. Rybári s udicami skúšajú tresky priamo z brehu. Pozorujem ich a sú úspešní, síce menšie ryby, ale ťahajú ich priamo pod nohami z vody. Neskôr na pláni, kde nič nerastie vidím v ten deň najväčšie stádo sobov. Boli ale príliš plaché tieto zvieratá a nedalo sa k nim priblížiť na peknú fotku.

Padá hmla, viditeľnosť klesla asi na 20 metrov, cesta zostala slizká, tak idem ešte pomalšie ako zvyčajne. Pred jedným veľkým stúpaním vidím veľké závory a odstavné parkovisko. Polostrov Nordkinn na ktorom práve som chyby neodpúšťa. V zime to tu asi musí byť riadne drsné jazdenie.

Mestečko Mehamn, je skôr rybárskou osadou, všade móla a lode. No majú tu aj letisko. Ak zase raz budem chcieť ísť na ryby na more tak sem prídem. Pri jednom móle som prehodil pár slov z môjho zásobníka angličtiny s miestnym rybárom, ktorý sa práve vrátil z mora. Vykladal plné bedničky s malinami a hubami, no z ryby som nevidel ani šupinu. Bol na nejakom ostrove a tam je vraj teraz táto žatva. Povedal mi, že teraz je sezóna ovocia a hríbov, na ryby príde rad neskôr.

V okrese Troms og Finnmark, sa okrem mestečka Mehamn dá cestou číslo FW263 dá dostať do dedinky Gamvik.

A z nej, čo by si kameňom dohodil a zvyšné tri kilometre prešiel na motorke, ja koniec mojej cesty. Teda skôr koniec asfaltu a už len Barentsovo more. No a medzi tým koncom asfaltu či skôr šotolinovým posledným kilometrom cesty a spomínaným morom stojí maják. Jeho meno je Slettnes.

Slettnes lighthouse, alebo v nórštine Slettnes fyr, jednoducho maják Slettnes, je najsevernejším majákom umiestneným na kontinente na Zemi. Vyššie umiestnené majáky sú už len na ostrovoch. Stavali ho v rokoch 1903 -1905 a jeho výška je 39 metrov, je vyrobený z liatiny.

Maják svieti od augusta do apríla a každých 20 sekúnd sa rozsvieti. Po 17-tich rokoch bol maják doplnený o sirénu, ktorá každých 30 sekúnd dávala lodiam signál počas hmly a zlej viditeľnosti.
Táto siréna sa používala, až do polovice 80-tych rokov. Počas 2. svetovej vojny bol maják poškodený vojskami Wehrmachtu, no neskôr bol opravený. Dnes už maják pracuje automaticky, bez nutnosti prítomnosti stálej obsluhy a služby.

Vo vnútri majáka sa nachádza múzeum, kde na poschodiach sú umiestnené rôzne dobové fotografie a predmety spojené s výskumom, prírodou a morom všeobecne. Na dvore majáka sa nachádza aj predajňa suvenírov, ako aj malá kaviareň. Maják je otvorený celoročne. Samozrejme, až do príchodu zatúlaného turistu zo Slovenska. Pre neho platí, že maják je z dôvodu rekonštrukcie náterov, zatvorený. A tak si návštevu treba niekedy zopakovať. Najlepšie cez zimu s pneumatikami s hrotmi.

Odstavím motorku na okraji a vychutnávam si ten pohľad. Nečakal som, že sa dotrepem až sem, no keď už som tu treba to osláviť. Poprechádzam sa po okolí, zoberiem si na pamiatku nejaký ten kameň, porobím fotky, a keď sa chcem odfotiť s motorkou a majákom v pozadí, tak si musím nájsť nejaký vhodný stĺp plota, kde mi samospúšť urobí požadovanú fotku. To, že som tu sám, je viac ako jasné. Okrem mňa a chlapov čo visia na lanách z majáka a opravujú náter, tu niet nikoho. Počuť len kvílenie vetra a škrekot čajok.

V závetrí nejakých základov budovy rozložím varič, a dám si šálku čaju s dvojitou dávkou cukru. K tomu jednu instantnú polievku s kúskom klobásy a horalku. Je tu príjemne a pohľad na maják neunaví ani po hodine. Teplota je znesiteľná okolo 9 stupňov, po daždi ani náznak, more rovnako modré ako nebo. A ten stále spomínaný bonus – nikoho niet...

Keďže som ráno vyrážal skoro, mám ešte kopec času na jazdenie. Okolo 14.00 balím bufet, urobím si nápis v piesku a odchádzam. S prísľubom sám sebe, že sa sem ešte vrátim pozrieť sa aj dnu o útrob majáka. Cesta je rovnaká ako som išiel sem, takže si znovu vychutnávam tie krásy len opačným smerom. Chlad ale robí svoje a tak už menej stojím. Snažím sa dostať skôr dole z polostrova.

Neodolám a na jednom úseku si zájdem k snehovému záveju, kde sa po pár metroch úspešne zahrabem. O zábavu postarané na najbližších pár minút. Zvyšok cesty na vrchol záveja idem už pešo, keď tu zrazu sa mi pod nohami sneh preborí a ja sa ocitnem po prsia v snehu. Horné vrstva snehu bola tvrdá, no váhu tela už neudržala, a pod ňou bol mäkký sneh s veľkými dierami v ktorých sa už sneh roztopil.

Keby sa to stalo a pár metrov vyššie, mal by som asi dosť veľký problém sa z tej jamy dostať. A to si nechcem predstaviť čo sa mohlo stať, ak by som tam vyšiel aj s motorkou. Vyliezam akrobaticky na niekoľko pokusov zo snehového zovretia a pekne mokrý od snehu idem otáčať motorku.

Tá drží pevne, tak odkopávam trocha snehu a položím ju na bok a otočím. Radšej už nešpekulujem ako chrúst v októbri a idem dole ja juh do tepla.
Predsa len celý deň jazdiť pri teplote do 10 stupňov nie je celkom komfortné.

Som zase v meste Isfjord, tankujem tak ako predtým po dohode s obsluhou benzínky za eurá. Popri zálive Porsangenfjord prichádzam po dvoch hodinách do mesta Lakselv, a tu je už o poznanie viac vidno aj turistov aj celkovo života.

Toto ma len utvrdilo v tom, že som dobre urobil a na Nordkapp som nešiel. Všetky tie karavany idúce jedným alebo druhým smerom mali jeden a ten istý cieľ. Rýchlo pokračujem smerom von z mesta a meste Karasjok len dotankujem, bez problémov za eurá pretože fínska hranica je neďaleko. Do Fínska sa mi ešte nechce, no neviem ako ďalej, a tak odbočujem na jedinú možnú cestu č. 92 ktorá vedie niekam na západ.

Plnšie cesty poslednej hodiny jazdy sú minulosťou a zase som úplne sám a len soby sa pri ceste za mnou otáčajú. Pohľad na hodiny ma celkom prekvapil. Je už 22.00 a ja cestujem dnes už 15 hodín. Výživný deň čo sa týka všetkého. Hľadanie miesta na kempovanie je zase len otázkou vkusu. No to čo som našiel okolo 22.30 bolo nad moje očakávania.

Cesta kopíruje jazero Vuottašjávri a z diaľky vidím krásny výbežok brehu, ktorý sa stráca v jeho vodách. Neváham a odbočujem z cesty. Schádzam k vode a až na samom konci výbežku za nízkymi brezami si idem rozložiť stan. Pod cestou medzi stromami si všimnem zaparkované auto, ktoré zhora z cesty nebolo vidno. Pre istotu, idem bližšie a vidím chlapa ako viaže rybárske mušky. Až mi srdce poskočilo od radosti.

V rámci jazykovej zdatnosti preberáme najskôr rybolov, pozriem fotky krásnych pstruhov z jazera, a potom sa dozviem uspokojujúci vec, že toto miesto býva permanentne obsadené pre svoju výnimočnú polohu a krásu. No toto leto to tak nie je a preto si rozkladám stan, na tráve a piesku v závetrí briez. Kolega rybár mi pri odchode zamáva a ja mám celý tento pieskový zázrak pre seba.

Skoro takmer ako Robinson Crusoe, len s tým rozdielom, že on mal fiktívneho Piatka a ja mám za sebou len výnimočnú reálnu stredu. Stan stojí a dnes v ňom aj večeru budem musieť zjesť. Komáre si ma našli, asi aj preto, že som tu široko ďaleko jediná teplá krv.

Dnes otravujú celkom dosť a tak dojedám zvyšky jedla v stane. Hodnotiť dnešný deň nemá význam. Bol to najlepší deň jazdenia a spoznávania. Zaspávam a v noci sa mi zdá, že tesne nad hlavou mi letelo lietadlo, nie jeden raz, naopak, viackrát. No spím tvrdo, tak sa mi to asi snívalo. Dobrú noc.

Dnes s radosťou zapisujem do denníka stroskotanca okrem jediného ranného fínskeho kilometra, ďalších 696 kilometrov nórskych.

7. deň, štvrtok, 6. Augusta 2020.

jazero Vuottašjávri – Kautokeino – Muoniu/FIN – Kattilakoski

Nesnívalo! Budím sa ráno na divný zvuk, a v momente, keď otvorím stan mi asi 20 metrov nad hlavou preletí lietadlo. Smeruje na juh, tak si pôjdem pozrieť, kde má letisko.

Uvariť čaj a zbaliť stanový tábor mi trvá krátko, no potom ešte pofotím, prechodím celý mini polostrov, čo mi trvá dosť dlho a odchádzam. Vychádzam na cestu a po dvoch kilometroch vidím pristávaciu dráhu lietadla, ktoré tak vytrvalo v noci rušilo môj spánok.

Samozrejme tou pristávacou dráhou je hladina jazera, kde som nocoval. Odbočím k lietadlu, pozriem, odfotím a zasmejem sa nad výstižným názvom leteckej spoločnosti. Mosquito Air Taxi. K včerajším náletom komárov úplne sadne. Pokračujem a neskôr cesta č. 92 končí na na križovatke s cestou E45, mi prvý a jediný krát počas celej cesty skríži cestu polícia, resp. policajné auto. Vezú ho na odťahovke niekam a dávam im prednosť na križovatke. Takže policajné auto som videl, no živého policajta nie.

V meste Kautokeino je môje posledné stretnutie zase s nórskou civilizáciou, pretože od rána zase idem po prázdnych cestách. O kus nižšie opúšťam Nórsko a som zase vo Fínsku niekde nad mestom Enontekio.

Tu okrem tankovania, robím malý nákup na obed, ktorý si dávam zase na brehu nejakého jazera, kde si pospím hodinku v tráve. Je zase teplo, no mňa akosi pobolieva hlava, asi včerajší chlad sa na tom podpísal. Dnes som dokonca neblúdil, pretože môj zápisník mi poradil slovo Oulu a toto mesto vidím na značkách a tak sa držím tým smerom.

Cesta na juh vedie priamo pri hranici so Švédskom, krajiny rozdeľuje rieka Etuväylä a celý deň je zase čo obdivovať. Príroda je zase nádherne zelená, po včerajšom dni plnom kameňa a machu, je sýta zeleň balzamom pre oči. Pri meste Muonio neodolám pokušeniu a prejdem po moste do Švédska. Na švédskej strane je samozrejme kontrola, a tak len slušne zastavím na krajnici a zopár jednoduchými slovami preberieme danú situáciu. Cez hranicu do vnútrozemia púšťajú len toho kto má trvalý pobyt v pohraničí, resp. pracuje tam. Všetko ostatné je zakázané. Porušovať sa nič nechystám a tak sa cez most vraciam zase na fínsky breh rieky.

Pri meste Kolari odbočujem z dosť plnej cesty, kde som stretol možno aj niekoľko desiatok áut dnes na cestu č. 9381 ktorá je tak prázdna, že sa obávam či vôbec niekam vedie. No stále kopírujem rieku, ale teraz už inú s názvom Kassanniska, ktorá sa vlieva neskôr do rieky Torne, ktorá názov nemení až po svoje ústie do Baltického mora. Túto cestu mi poradil pri tankovaní kúsok pred odbočkou pán z obsluhy benzínky a musím uznať, a odporučiť každému.

Až po mesto Pelo vidím množstvo možností na rybolov, ako aj na ubytovanie, a oddych. Stojím prakticky každých pár kilometrov, v každom ohybe rieky, v každej tíšine si predstavujem ako číha statný losos na moju návnadu. Sem sa vrátim len čisto kvôli rybačke. Dnes mám vyslovene deň rybára a nie motorkára. Tomu nasvedčuje aj fakt, že je už neskoré popoludnie a ja som prešiel len niečo cez 300 kilometrov a to som na ceste od skorého rána. Tu niekde zase prekračujem polárny kruh, teraz už smerom na juh.

Vidím zase jednu z mnohých odbočiek, kde je ponuka na rybolov, tak schádzam z cesty a poľnou cestou sa po asi dvoch kilometroch dostávam do oázy rybárskeho pokoja. Rozhodujem sa, že dnešok v znamení rybárstva tu zakončím. Na brehu rieky kde sa všetko točí len okolo „lohi“ čo je po fínsky losos, je rybárska osada a samozrejme kemping.

V chatke ktorá slúži ako recepcia sedí pán ktorý tu podľa mňa slúži už minimálne dvesto rokov. Nech nežerem tak o pár menej. Deduško vekovo naozaj blízko trojciferného čísla, no vitalita na závidenie. Dohoda s ním bola veľmi jednoduchá, nakoľko okrem svojho fínskeho rodného jazyka , vedel po anglicky asi toľko ako ja po arabsky.

No slovo camping a číslo na kalkulačke 18,-€ a slovo mökki a zase číslo na kalkulačke 25,-€. Sekám frajera, lebo viem, že slovo „mökki“ znamená chata, a tak súhlasne prikyvujem hlavou „kyllä kiitos“ áno ďakujem.

Dnes som zlomený ako vzduchovka Slavia 631. A preto beriem chatku, nech sa dám po včerajšom chladnom dni trocha dokopy. Predsa len nie je dôvod hrať drsného adventure motorkára, keď to ide aj ľahšie.

Chatka je jednoduchá, drevená a samozrejme červená. Sú tu dve postele, stôl, stoličky, rýchlovarná kanvica, elektrický ohrievač a hlavne sieťka proti hmyzu na dverách. Rozkladám veci, preventívne aj keď neskoro, si dávam tabletku proti prechladnutiu a tým liečba skončila.

Celý zvyšok večera presedím na brehu jazera a pozorujem rieku a pohyb v nej. V chatkách okrem mňa som videl prejsť len jedného človeka s udicou. Parkuje tu jedno auto, inak žiaden pohyb, zase neuveriteľná samota. Večer si ešte odfotím zopár úlovkov, ktoré visia na stenách a v zošite listujem so zatajeným dychom obdivujem úlovky rybárov. Pred mesiacom losos 18,2 kg.... neskutočné.

Večer si užijem horúcu sprchu, operiem nejaké to oblečenie a po piatich nociach v stane si užívam komfort poschodovej postele a k nej teplo z elektrického ohrievača. V noci pridávam ešte jednu tabletku na upokojenie, pretože som v sne práve chytil lososa nad 20 kg. Dobre, teda... mal len 19 kg...

Dnešok bol pre skutočného motorkára, nie tým pravým orechovým, no ja sa radím to takej tej zmesky rybárskeho motorkára, a preto nech mi je ospravedlnením, že dnešné kochanie sa prírodou a hlavne vodou som uprednostnil viac ako jazdenie.

Každých dnes prejdených sto kilometrov, by som teraz za vymenil filetu z miestneho lososa, a boli by len štyri. A preto do denníka stroskotanca pre dnešok zapisujem úlovok o hmotnosti 408 kilogramov, teda vlastne kilometrov. Petrov zdar!

8.deň, piatok 7.augusta 2020.

Kattilakoski – Oulu – Vaasa – Lapväärtti

Dnes sa mi vôbec nechce vstávať, a už vôbec ísť preč z tohto rybárskeho raja. Okrem toho sa necítim celkom v poriadku, tak na raňajky dávam ružovú lentilku s názvom Ibalgin. Balím tých pár svojich vecí a odchádzam.

Blížim sa k Baltickému moru a mesto Oulu cez ktoré pôjdem, leží na jeho brehoch v Botnickom zálive. Vedie k nemu aj hlavná cesta, no ja som uvidel aj nejakú inú cestu, zjavne nižšej triedy s označením 847, ktorá tiež smeruje do tohto mesta. Ako plus tejto cesty je značenie k nejakému majáku, ktorý si rád pozriem.
Asi po hodine jazdenia po okolí, kde bolo aj dopravné značenie k majáku to vzdávam. Videl som pekné miesta a rôzne zákutia miestnej oblasti, no žiaden maják som nenašiel. Zato som sa parádne zamotal a netuším kde som.

Idem len podľa odhadu smer juh a darí sa mi prísť do mesta. Stretnutie s civilizáciou vnímam ako nutné zlo a preto čím skôr opúšťam toto na pohľad pekne mesto, no mne na mojej ceste sa vyslovene žiada samoty. Pokračujem na juh k mestu Vaasa, cesta vedie popri mori, je stále čo obdivovať, no trocha už pribudlo áut.

Ešte doma keď som si robil zápisky som si poznačil ani neviem prečo slovo Kokkola 749. A tu zrazu vidím toto číslo cesty, tak neváham a odbočujem len tak, lebo neviem kam ma cesta dovedie. Nakoniec z toho bolo nádherných 80 kilometrov jazdenia pomedzi rôzne fjordy a stovky malých ostrovčekov. To by sa dalo stráviť aj dva dni a preto odporúčam túto „skratku“.

Do mesta Vaasa sa presuniem zrýchlene, nakoľko idem len po menej záživnej hlavnej ceste. Ubudlo jazier a celkovo je tu už cítiť viac života ako tam vyššie na severe. Do tohto mesta som sa pred rokmi priplavil z opačného brehu zo švédskeho mesta Umea. Dnes si pre osvieženie pamäti prejdem celým mestom až do prístavu, ktorý je oddelený od mesta na malom ostrove, a spája ich most. Tu sa samozrejme len pokochám a otočím.

V zápisníku pri poznámke „Vaasa prístav“ si všimnem v zátvorke (Sundom 6741 a šípku doprava 673). Sám sa nevyznám v tom čo si vlastne zapisujem, no vidím nápis Sundom o chvíľu na značke a tak neváham. Ďalších približne sto kilometrov popri mori, po cestách kde som zase sám, len so svojou rýchlosťou 50km/h, čo mi veľmi vyhovuje.

Aj som zase trocha poblúdil, no o to viac som videl, toho čo som ani nechcel. Nakoniec ma táto cesta privedie na hlavný ťah E8. Tu tankujem, lebo už idem len na výpary. Dnes som do seba v podobe jedla dostal len nejaké muchy, ktoré som jazdou zjedol. Idem celý deň, obdivujem čo sa dá, no dnešný deň nie je nič iné, len bezstarostné cestovanie.

Včera som sa venoval rybačke, dnes len jazdím a jazdím. Nazriem snáď do každej uličky, stojím pri každom aspoň trocha zaujímavom mieste. A najlepšia je na tom tá rýchlosť. Vyslovene jazda krokom, no od rána do večera. Únava žiadna, aj včerajšia akási nevoľnosť je celkom preč, cestovanie jednoducho lieči.

Jazero Blomträsket popri ktorom práve idem, je dobrý dôvod na zastávku. Pomaly začínam rozmýšľať, kde to dnes ukončím. Tu sa mi to pozdáva veľmi. Schádzam k vode v mieste kde je malé parkovisko. Dostatočne ďaleko od cesty, pre nerušený spánok. Tu vidím ako obyčajne priviazaný čln a keďže je v týchto miestach jazero plytké aj poľovnícky posed z ktorého večer dlho pozorujem život vodného vtáctva.

Na brehu je altánok a pekne pokosený trávnik na veľkej ploche. Je tu aj gril + vrece uhlia. Jednoducho plná výbava pre niekoho. No ako už je na mojej ceste zvykom som tu sám. Neďaleko ale vidím niečo ako menšiu reštauráciu a zjavne tento priestor udržujú v tomto stave oni.

Zo slušnosti sa prejdem spýtať, či nebude moja prítomnosť niekomu prekážať, no s úsmevom dostávam odpoveď, že aj tak o polhodinu zatvárajú a práve kvôli turistom to tam udržujú v priam dokonalej čistote.

Ďakujem a odchádzam, no vrátim sa o chvíľu po zistení, že mi zostalo málo vody, tak si tu v reštaurácii naberám do fľaše. To, že nie som miestny je jasné na mojej slabej znalosti anglického jazyka a tých zopár fínskych slov ma tiež nezachráni.

Na otázku odkiaľ som , odpovedám otázkou „viete kde je Slovensko?“. Úsmev na tvári a odpoveď „samozrejme, môj známy tam slúžil v armáde“. Rozmýšľam v ktorom roku slúžila fínska armáda u nás, no po chvíli zisťujem fakt, že sa jednalo ešte o Československo a miesto, kde dotyčný slúžil sa volalo nejako...Mišice...Milice...Mačice...

V hlave si snažím spomenúť na niečo v spojitosti a tým názvom a armádou a napadá ma jediné. Ale veď tam slúžila len bratská sovietska armáda, ktorá prišla v roku 1968 na „družbu“ .... pýtam sa preto.... Milovice?
Odpoveď znie.... ДА !!!

Tu zisťujem ďalší fakt, že dotyčná pani za pultom a jej kolegyňa sú mama a dcéra, a nie sú ani tak celkom miestne fínske devy, ako originál CCCP dévušky, pôvodom z mesta Perm, ktoré leží pri pohorí Ural. Prelamujem teda jazykovú bariéru, a prechádzam na moju myslím, že takmer plynulú ruštinu.

Mamu pred rokmi zlákal princ na bielom fínskom koni a vydala sa sem. Rodinný podnik v ktorom sa nachádzam ich vraj v pohode uživí, aj keď toto leto je turistov minimum. Viem o tom svoje, a napriek ich slabším zárobkom, mne vyhovuje to minimum tohtoročných návštevníkov severu.

Po zdvorilostnom krátkom rozhovore, zatvárajú a ja s precvičeným jazykom ruským, sa vraciam k stanu a altánku, kde varím niečo k jedlu. Od rána som sa len hmyzom živil, no tom som už spomínal. Poľovnícky posed je fajn miesto na zjedenie večere, a tak tu vo výške asi 5-6 metrov sedím dlho do noci.

Už som trocha nižšie na juh a tak sa dá povedať, že večer je tu už aj mierna tma. Nájde si ma zopár komárov, no nič strašné, zažil som aj horšie večeri niekde oveľa ďalej na východ.

Únava robí svoje, a tak zaľahnem do stanu a v momente spím. V noci je teplo, no budím sa na strašný lomoz niekde pri brehu. Rôzne fučanie, dupot, špliechanie vody a iné zvuky ma nenechajú na pochybách, kto prišiel na návštevu. Vyleziem zo stanu no ďalej sa neodvážim. V šere tmy rozoznávam neďaleko siluetu niečoho veľmi veľkého s obrovským parožím.

Stretnutie s kráľom bažín sa konalo po prvýkrát. Los ktorého som prekvapil na večernej prechádzke, mi takmer zastavil dych. To zviera je tak obrovské, že môj rešpekt mi nedovolí, urobiť viac ako krok. Pachová stopa, ale funguje spoľahlivo a los ma zacíti. Skamenie a vetrí mojim smerom. Ja sa nehýbem, ale srdce počujem ako mi nahlas bije a adrenalín stúpa do výšok. Stačila sekunda a zrazu je preč.

Znovu strašný lomoz, konáre lietajú vzduchom, voda špliecha a los takmer letí hladinou. Vodné vtáctvo mu s krikom odlieta z cesty. O chvíľu už zase panuje úplné ticho. Zostala po ňom len rozčerená hladina jazera a môj dobrý pocit, že sa toto prvé stretnutie udialo tu, a nie niekde počas jazdy na ceste. Nebolo šance niečo z toho zachytiť na fotoaparát.

Nebol čas, ani svetelné podmienky. No všetko sa mi to uložilo v hlave ako film, ktorý sa dá premietať dookola. Tých približne 20 sekúnd dookola...

Dlho neviem zaspať, no námaha je väčšia ako ten los. Spím nerušeným spánkom do rána a ešte predtým si posvietim do tej múdrej knihy, bez ktorej by som toto všetko nedokázal napísať.

Do denníka stroskotanca si za dnešok pripíšem 670 čistokrvných fínskych kilometrov.

9. deň, sobota 8.augusta 2020.

Lapväärtti – Turku – Helsinki – Tallinn/EST

Je ráno, a zo stanu sa mi nechce. Je príjemne teplo. Raňajkujem na posede a pozorujem hladinu jazera tak ako večer. Balím veci a vyrážam tempom, ktoré by bolo vhodné pre bicykel. Idem fakt krokom a užívam si už trocha iné Fínsko. Krajina sa mení, vidieť viac pohybu, priemyslu, ako aj viac obrobených polí. Už to nie je celkom tá príroda ako na severe.

Dokonca v tejto oblasti ubudlo aj jazier a preto s úľavou pod mestom Rauma odbočujem podľa papierového navigátora v podobe zápisníka na cesty číslo 1960, 196 a 192, ktoré ma poobede privedú do tretieho najväčšieho fínskeho mesta Turku. No predtým si zase dlhé hodiny užívam prázdnych ciest pri pobreží Baltu.

Jazdím zase po opustených cestičkách, cez dediny a lesy. Stojím a podľa všetkého si vychutnávam posledný deň vo Fínsku. Počasie je nádherné, je tu 26 stupňov, čo je na túto časť severu asi vrcholom leta. Vyzliekam všetko oblečenie na minimum, a držím 50km rýchlosť celé dopoludnie.

Mesto Turku je možno fajn, no moja zásada o minime kontaktov s civilizáciou, mi toto mesto ukáže len nutným prejazdom. Nakoniec z toho bola celkom dobrá spoznávacia jazda, keďže som hľadal cestu číslo 110, ktorá vedie prakticky až ho hlavného mesta Helsinki. Je to obyčajná cesta asi druhej triedy, no o to krajšia, keďže doprava je hlavne na súbežnej diaľnici č.1.

Dnes nie je ani príliš o čom napísať, raz som trocha došponoval reťaz a celé poobedie som sa plazil fínskymi dedinami, obdivoval čo sa dalo, kým som v podvečer nedorazil na miesto, ktoré som si chcel po rokoch znovu obzrieť. Ako starý metalista, si nenechám ujsť príležitosť sa znovu raz zastaviť na jednu noc pri jazere Bodom, neďaleko mesta Espoo.

Podľa názvu jazera, sa pomenovala moja obľúbená miestna kapela. Jazero inak ničím výnimočné fínske jazero, akých sú v krajine tisíce, sa do povedomia a nechcenej popularity dostalo v roku 1960. Čierny deň, resp. jedna čierna letná júlová noc na brehoch tohto, inak pekného jazera, dodnes robí nad jeho hladinou akýsi čierny tieň. A samozrejme potom to priťahuje takých ako som ja.

Dnes sa ale k tomuto jazeru rozhodla prísť asi polovica fínskeho národa, a keď som uvidel ako to na jeho brehoch vyzerá, opustila ma akákoľvek myšlienka tu zostať na noc. Dokonca vidím, že kemping, kde som kedysi prespal v krutom daždi a ráno takmer plával v stane, je dnes zatvorený a spustnutý. Obchádzam preto jazero dookola, a zmierim sa s tým, že snáď nabudúce to tu bude kľudnejšie.

Nemám už čo riešiť v tejto časti Fínska a tak len bezcieľne putujem podľa dopravných značiek k hlavnému mestu. Samozrejme, je mi zase úplne jedno ako idem a kade idem. Znak lode je mi dostatočným ukazovateľom. Trocha blúdenia v termináloch a po chvíli stojím pred T2 s nápisom Tallinn.

Je už skorý večer, a ja dostávam ponuku na síce dlhší, ale zato o pár minút odchádzajúci trajekt. Je mi to jedno, či sa budem plaviť 2, alebo 4 hodiny. Beriem to čo je poruke hneď a nečakane rýchlo sa lúčim s Fínskom. Viem, že by to chcelo tu zostať ešte týždeň, no aj toto málo mi stačilo, a táto krajina je pre mňa jednotkou severu. A to, že mi aj počasie ukázalo svoju dobrú tvár, som tu mal počas týchto dní ako veľký miestny bonus bez turistického príplatku.

Dostávam lístok pre mňa aj pre motorku. Problém nastáva samozrejme pri platení. Všetci platia kartou, ja mám len hotovosť. Cena je 32,-€ a ja mám len 50,-€ bankovku. Pokladník mi vysvetľuje, že v tejto pokladni nedržia hotovosť, a tak ma musí poslať preč. No nakoniec sa zľutuje, a dostávam výdavok 18,-€ v podobe nejakej poukážky na nákup na lodi.

Loď ma zhltne ako ryba návnadu. Je zaplnená len minimálne, stojí tu zopár áut a ja s motorkou. Vyplávame o pár minút a brehy tejto vodnatej zelenej krajiny sa mi vzďaľujú s prichádzajúcou tmou. Krásny západ slnka nad Fínskym zálivom ma premiestni do Estónska za približne 3,5 hodiny.

Čas strávim aj pozorovaním fínskej mládeže, ktorá ide za alkoholovou kultúrou do Tallinnu a už tu na lodi sa rozbieha kolotoč pivo – vodka – pivo. Ja optimisticky skúšam moju poukážku ako vekslák pred Tuzexom vymeniť, za nejakú poživeň.
No kurz mäsa je tu príliš vysoký a dostávam ponuku, že za mojich 18,-€ si môžem dať nejaký zeleninový šalát s hriankou.

A preto sa o moje ťažko zarobené eurá nechám ošklbať v parfumérii, kde mi zúfalému neznalému buranovi vo svete vôní a parfumov poradí staršia pani, ktorá si všimne moje pozorovanie regálov s nič nehovoriacimi nápismi.

Na moje chabé a príšerne vyslovené „excuse me please“, mi pani odpovie, „davajte pogovorim po russky“...
No a tak sa dozvedám, že okrem mne jediného známeho výrobku vo svete týchto drahých flaštičiek, ktorým pre mňa doteraz bol len výrobok z dielne súdruhov z mesta Drážďany v bývalej NDR pod názvom Pitralon, si môžem vybrať z množstva iných mne nič nehovoriacich vraj svetových značiek v krčmovom objeme poldeci.

Nakoniec celé toto trápne divadlo zakončím, nákupom ktorý si nechám odporučiť ako novinku na najbližších 5 svetelných rokov a ľahší o 60,-€ + samozrejme poukážku na 18,-€ upaľujem do útrob lode, kde sa v podpalubí ospravedlňujem mojej motorke, že teraz bude cez celé Pobaltie musieť žrať len 92-ku benzín, ktorá sa tu dá kúpiť, pretože som hlboko narušil náš rozpočet cesty, ktorý bol viac ako skromný.

Loď kotví v prístave a ja vychádzam na pevninu. Fotka v loďkou v pozadí a pomaly večerným mestom prechádzam ulicami. Je tu o poznanie viac národa ako vo Fínsku. Je sobota večer a ulice sú plné ľudí. Myslím, že väčšina sa sem dostala rovnako ako ja cez more na víkend. Dosť alkoholová divočina, a preto mi bohato stačí toto stretnutie s civilizáciou hlavného mesta krajiny.

Spleťou ulíc sa vymotám z mesta a pokračujem známou cestou na mesto Parnu. Hľadám miesto na nocovanie, a svetlá mesta v diaľke osvietia hladinu nejakého jazera neďaleko cesty.
Chvíľu trvá kým v tme nájdem k nemu cestu, no nakoniec úspešne stojím na brehu akéhosi štrkoviska, ktoré zjavne slúži na bagrovanie stavebného materiálu. Všimol som si aj zákaz vjazdu, no predpokladám, že keďže je zajtra nedeľa, tak tu nikto pracovať nebude.

Nájdem si pekné miesto s pieskovým podkladom, rozložím stan, stoličku a pozerám na mesto v diaľke a neskôr aj ohňostroj nad ním. Je stále veľmi teplo, voda v jazere je príjemne teplá, čistá, no hlboká hneď pri brehu. Ponáram sa pod hladinu a ležím si tam ako tuleň. Očista tela takto po tme bola veľmi užitočná. Špecifická vôňa motorkára tzv. odér, na cestách sa na pár minút vzdialila. No ona sa vráti, keď si o chvíľu oblečiem jedno z mojich dvoch tričiek ktoré mám. Komáre ma tu už vyňuchali, a tak zaliezam do stanu a hodnotím tento deň na školskú známku 3.

Nie vždy vychádza všetko podľa predpokladov, no nemôžem byť príliš náročný. Chcel som zostať ešte jednu noc vo Fínsku, no nakoniec, som skončil až tu. Ale som spokojný a o tom je moje cestovanie. Možno nie každému sa páči to ako cestujem, ako píšem, ako myslím...No som to ja, a iný nebudem.

Vyberám zápisník, a keďže je tu už celkom dosť tma, tak aj čelovku. Idem zapísať myšlienky a stav kilometrov. No kým zapnem svetlo, nad mestom sa rozsvieti spomínaný ohňostroj.

Viem, že nie je na moju počesť, no za zvuku jeho petárd a svetla si zapisujem do denníka stroskotanca dnešných posledných 458 fínskych kilometrov, z ktorých bolo nakoniec už 12km v Estónsku. A zaspávam po jeho skončení.

10. deň, nedeľa 9.augusta 2020.

Tallinn – Parnu – Riga/LV – Pasvalys/LT

Slnko a teplo ma vyženú zo stanu pomerne skoro. Je nedeľné ráno a pri jazere panuje pracovný pokoj, tak ako som predpokladal. Skromné raňajky, a balím stan. Dnes to bude zase deň, keď nemám cieľ, no budem sa už presúvať smer domov. Takže na juh.

Po hodine cestovania vidím miesto, kde som kupoval rybu. Kupujem ju aj dnes, ale inú. Mala asi 80cm na dĺžku no chuťovo nebola tak dobrá ako tá prvá. No chuť mi vylepší kvas ktorý si kupujem v miestnych potravinách. Sedím pri rovnakom stole na trávniku ako pred týždňom. Vedľa motorky v tráve leží moja zabudnutá podložka pod stojan. Podložím ju znovu pod stojan, no tentoraz ju už nezabudnem.

Cesta cez Estónsko je rovnaká. Len je veľa áut všade a všetci idú k moru. V dedinke s milým názvom Uulu odbočujem na cestu 333 a neskôr na 331.

Autá zrazu zmiznú a som zase skoro sám a to mi tak veľmi vyhovuje. Touto cestou nižšej triedy sa dostanem až na hraničný prechod do Lotyšska pri meste Ainaži, kde sa chcem – nechcem musím napojiť na cestu A1 smer Riga. Do hlavného mesta prichádzam v neskutočnom teple. Jediné čo sa mi chce urobiť je fotka nápisu Riga.

Začínam možno trocha skoro, no pomaly hodnotím moju cestu. Som síce od domu ešte pár dní cesty, no nadšenie pomaly upadá. Viem, že aj Lotyšsko a Litva majú čo ponúknuť, napriek tomu, že obe krajiny sú rovné ako placka.

No pre mňa bol hlavným záujmom sever Fínska a Nórska, a tak tieto časti Pobaltia beriem teraz už len ako tranzit domov, čo sa odráža aj na mojej sklesnutej nálade. Obdivujem, všetko čo sa obdivovať dá v rámci jazdy na motorke, no myšlienky už sa už pomaly uberajú k práci doma atď. Pomaly nie je čo písať.

Poobede prekračujem hranicu do Litvy a je rozhodnuté, že sa vrátim do kempingu, kde som bol pred týždňom. Prichádzam do mesta Pasvalys v podvečer rýchlosťou ktorá málokedy prekročila 70km/hod. napriek všetkému som si aj tento ničím výnimočný deň užil v pohode sedla mojej Hondy a to je hlavné. Jazda na motorke asi lieči, a mali by ju dávať na predpis u lekára.

Kemping ma víta prázdnotou, ako predtým. Dnes ani nečakám a rovno si rozkladám stan na mieste ako minule. Dám si sprchu a potom sa v ospalom areáli objaví jeho majiteľka. Pozdravíme sa, pamätá si ma, keďže sa tu za týždeň moc turistov neukázalo. Len staručký karavan s odliepajúcou sa nálepkou DDR tu stále stojí.
No teraz už vidím, aj nejaký pohyb okolo neho. Dvaja asi manželia vo veku vysoko dôchodkovom a ich pes, ktorý tiež už na tomto svete nadsluhuje podľa výzoru najmenej sto rokov. Kývnem na pozdrav, načo dostanem podobnú odpoveď a debata skončila.

Za kemping platím zase 4,-€ a zisťujem kde v meste sa dá niečo zjesť. Toto bola počas mojej cesty asi jediná slabšia chvíľa, keď som sa nechal zlákať stretu s civilizáciou. Nakoniec sa z toho vykľula, príjemná podvečerná prechádzka nedeľným mestom, ktoré bolo až na pár výnimiek prázdne. V jedinej nájdenej reštaurácii, si dávam výbornú studenú polievku a nejaký kus mäsa na neznámy spôsob. Na terase sedím sám, len zopár veriacich sa práve trúsi po ulici z kostola oproti.

Priamo za kostolom, pri riečke Lévou je malé drevené mólo, ktoré je tu ako pocta miestnej legende. Hovorí sa, že asi pred 70 rokmi, neďaleko starého mosta, hrával hudobník Antanėlis od skorého rána do neskorého večera na svoje ručne vyrobené husle. Antanėlis bol detinský človek s dobrým srdcom. Ľudia hovoria, že hudba Antanėlisových huslí bola smutná a kone farmárov, ktoré prichádzali na trh do Pasvalys, sa ho vždy báli. Je smutné, že až do svojej smrti bol osamelým hudobníkom hrajúcim na husle. Časy sa minuli a na hudobníka sa zabudlo.

V roku 2018, bol mestu odovzdaný ako dar socha Antanėlisa. Teraz je jeho príbeh opäť živý a stáva sa legendou. Pri návšteve mosta uvidíte nielen usmiateho Antanėlisa, ale budete tiež počuť melódiu jeho huslí, ktorá sa spustí, vždy keď niekto vstúpi do tohto priestoru. Miesto je to čarovné a s radosťou som si posedel na lavičke pod sochou tejto miestnej zaujímavej osoby. Dovolil som si priložiť fotku tohto miesta, no jej autorom je niekto iný.

Dopočúval som hudbu a pomaly sa vraciam k opustenej motorke. Uvedomím si, že som sa od nej nevzdialil, počas celej cesty, tak ďaleko ako dnes. V kempe sa nič nezmenilo. Ticho a prázdno mi vyhovuje. Sedím v tráve a píšem si zápisky, poznámky a postrehy z cesty, bez ktorých by som toto celé nevedel s odstupom času napísať. Večer pred spaním mi stále v ušiach znie hudba, a v podvedomí sa mi tie husle vracajú do uší až kým nezaspím.

Dnešný deň, by asi ani nemal patriť do cestopisu, no nejako ho už musím ukončiť a tak som opísal aj tento príliš obyčajný deň, ktorý sa okrem zápisu do denníka stroskotanca v počte 442 estónsko-lotyšsko-litovských kilometrov ničím zvláštnym nevynikal. No ja som si ho napriek všetkému užil k mojej cestovateľskej spokojnosti.

11. deň, pondelok 10.augusta 2020.

Pasvalys – Bielostok/PL – Lublin – Zamošč

Z dobrým ránom aj skrátim dnešné písanie. V noci som spal výborne, všade ticho i ďateľ mi dal pokoj a nie ako minule mi vŕtal usilovne nad hlavou celú noc. V tichom kempingu balím veci a za celý čas nevidím nikoho. Napriek tomu beriem ohľad a vytlačím motorku pred bránu a štartujem až tu.

Po pár stovkách metrov stojím a začína kolobeh dnešného dňa a to tankovanie. Pomalou jazdou sa presúvam zvyškom Litvy a po troch hodinách jazdy som v Poľsku. Nič iné len užívať si jazdu dnes nechcem. Viem, že sa mám po ceste držať na mestá Bielostok a Lublin a keď odbočím z hlavnej cesty tak cez dediny sa viac menej úspešne dostávam k mestu Bielostok. Zopárkrát sa otočím, lebo nejdem celkom dobre. No mne to vôbec nikdy nevadilo, a rád si pozriem pestrú ponuku poľskej poľnohospodárskej techniky rôznej doby rozkladu. Od úplne nových strojov, no muzeálne kusy z obdobia 2. svetovej vojny. Niektoré kusy traktorovej techniky vyzerajú tak, že v svojich začiatkoch sa z nich strieľalo, či v lepšom prípade lietali.

Hranica s Bieloruskom popri ktorej idem je tak blízko, že stačí na trocha kochať a zrazu vidím značku „Granica paňstva“. A tak otáčam a niekoľkokrát sa pýtam na správnu cestu smerom na Lublin. Vždy mi radia, že som mal ísť po hlavnej ceste č.19, no ja vždy s úsmevom odpoviem, že ďakujem. Radšej najazdím o sto kilometrov viac za deň po dedinách a „skratkách“, ako cestovať po hlavnom ťahu plnom kamiónov, ktorým moja rýchlosť 60-70km/hod určite nebude vyhovovať.

Týmto mojim štýlom putujem od skorého rána do neskorého večera. Niet o čom veľa písať, ale pre mňa aj táto jazda má svoje čaro. Prestávky si robím kde chcem, ako chcem. To jazierko za dedinou, to lavička na konci dediny. A základ je, že sa mi darí primerane sa vyhýbať komukoľvek. Samozrejme je tu už život oveľa rušnejší ako na severe.

No ak si chcem poležať v tráve na okraji borovicového lesa, tak výber mám dobrý. Posledné dve klobásy z domu sa smutne pozerajú na mňa a tak ich rozdelím a jednu obetujem. Druhá zostáva na zajtra, aby aj môj pes niečo dostal ako darček z cesty. Zaspávam v tráve a hodinu neviem o svete.
Deň sa už citeľne skracuje a večer je tu čoskoro. Odchádzam z tohto pekného miesta a všimnem si kopec odpadkov v tráve neďaleko. Miesto tak pekné a tak smutný obraz. Na severe som nič také nevidel, a pritom na mnohých miestach tam vo Fínsku som nevidel ani jeden smetný kôš, no nikde nebola ani smietka. Nuž iný kraj, iná mentalita. Škoda, že u nás to nie je o nič lepšie, ako tu v Poľsku.

Cesta dedinami pokračuje, no zmenila sa značka upozorňujúca na blízkosť hranice. Teraz je to už hranica s Ukrajinou. Škoda, že sa tam nemôžem ísť trocha previesť po známych miestach. Som tak blízko a je to zároveň, tak ďaleko a tak zložité. Snáď o rok to bude lepšie. No dnes už veru nie, a to si hovorím aj v spojitosti s čiernou tmou, ktorá prišla tak nečakane. Som si odvykol od toho, že večer môže byť tma. Svetlá motorky režú poľský pondelkový večer a kde ho zakončím neviem. Na stan je neskoro a ani moc nevidím vhodné pole, lúku a iné miesto na nocovanie.

Rozhodujem sa ísť kým sa neobjaví nejaká možnosť ubytovania, čo na seba nenechá dlho čakať a stojím pod nápisom „zajazd“. Ponuka na izbu s raňajkami za 18,-€ je dobrá a niet čo riešiť, výborná polievka „žurek“ a k nej nejaký kus poľského mäsa a zemiakov k tomu, spolu všetko za 27,-€. Motorka vo dvore, pod prístreškom a bonus na ktorý som počas mojej cesty zvyknutý...sám...nikto.

Vŕzgajúcimi schodmi sa doplazím na poschodie a padám do postele. Sprcha počká na ráno. Dnešok ničím výnimočný deň, vlastne len tranzit Poľskom, no pre cestovateľa ako som ja, aj tento deň hodnotím výborne. Bol som celý deň v pohybe a to ma napĺňalo. Niekto pri pomyslení na rovinatú miestnu krajinu len mávne rukou, no mne sa plní hlavné a to je – cestovať.

Zápisník zostáva nedotknutý v ruksaku. Akosi neboli sily s ním bojovať a písať myšlienky tohto dňa. A preto až na druhý deň ráno sediac za stolom v prázdnej jedálni si zapíšem do denníka stroskotanca dosť vysoké číslo dňa. Litovsko – poľských 776 kilometrov.

12.deň, utorok 11.augusta 2020.

Zamošč – Vyšný Komárnik/SK – Brezno – Pobedim

Otváram oči do posledného dňa cesty. Sprcha v prázdnom penzióne, raňajky v prázdnej jedálni. Celkom mi to ticho vyhovuje. Balím svojich ár vecí a sadám na koňa. Treba ho nakŕmiť a asi 20m pred kŕmiacou stanicou kôň vypovedá službu o hlade. Už sa mi nechce prepínať rezervu a tak len zotrvačnosťou docválam pod stojan a tankujem.

Po asi dvoch hodinách zase tankujem a to už len za zvyšné poľské zloté, čo mi zostali. Som totiž kúsok pred hranicou.

Prekračujem hranicu na Dukle, robím len pár fotiek a som na rodnej hrude asfaltu. Domov ešte okolo 450 kilometrov, no ja už cítim, že som v cieli.

Prechádzam známymi miestami a mestami. Míňam Bardejov a Poprad, kochám sa najskôr Vysokými a neskôr Nízkymi Tatrami. Slovenskou Route 66, prechádzam horský prechod Vernár a neskôr si naberiem chladnej vody z prameňa rieky Hron pri obci Telgárt.

Táto rieka ma bude sprevádzať najbližších asi 130 kilometrov. V meste Brezno sa zastavím na pár slov u kamaráta, no nálada už je taká nemastná – neslaná. Vidina ukončenia cestovania sa podpisuje na každom mojom kroku.

Je podvečer a ja už nemám ani kde jazdiť, ani o čom písať. Bočnými cestami druhej a tretej triedy sa pomaly plazím domov.

Akoby som chcel tento moment oddialiť, no okolo 19.30 hod. so zapadajúcim slnkom v pozadí robím poslednú fotku motorky pri tabuli s názvom našej dediny. Krátka enduro vložka poza záhrady je skratkou k cintorínu, kde sa zastavím na chvíľu v tichosti oznámiť svoj príchod domov...

Posledný štart a posledný kilometer sú otázkou dvoch minút a definitívne otáčam kľúčom do polohy OFF doma na dvore. Fajka zhasla na túto sezónu s „veľkým“ cestovaním. To ostatné tu ako sa hovorí okolo komína, sa neráta. Rátať by sa asi malo s nejakými číslami a sumami, ktoré často zaujímajú čitateľa. Nechám to na záver a hodnotenie.

A preto ako prvú vec vyťahujem z batožiny zápisník, aby som do neho a dnešného posledného dňa cestovania zapísal poslednú chýbajúcu cifru. Denník stroskotanca si naposledy zapisuje konečných poľsko – slovenských 638 kilometrov.

Zhrnutie, záver, štatistika - všetko v jednom.

Keď som písal tieto riadky tak som sa zasekol a dlho som rozmýšľal, čo tu vlastne chcem napísať. Pretože som nenapísal nič svetoborné, ani nič výnimočné. Ako to po sebe čítam, na začiatku to bola óda, ba priam velebenie starej motorky. A potom už len málo záživné putovanie sám ako pustevník svetom. Otázka ako napríklad: A čo si tam videl, alebo čo tam bolo zaujímavé? Odpoveď: Sám neviem... no napĺňalo ma to, a prinieslo mi to radosť.

A najviac ma asi potešila tá samota, minimum ľudí kdekoľvek a priazeň počasia. Lebo ísť na sever a prejsť to bez jedinej kvapky dažďovej vody, to je fakt skoro ako zázrak. Aj keď mi raz v noci niečo spŕchlo na stan, no tých pár kvapiek len zmylo prach z ciest.

Pre niekoho lokalita úplne nezaujímavá a nezáživná, no mne to blízke súžitie s prírodou a pocit voľnosti a samoty k tomu, prinieslo po mesiacoch beznádejného čakania na záchranu na opustenom ostrove, aspoň tieto zápisky do práve končiaceho diela s nie príliš optimistickým názvom ..... Denník stroskotanca.

Priatelia, kto ste sa dočítali až sem, neviem či mám mať z toho radosť, alebo vás ľutovať. Snažil som sa priniesť mojimi písmenami a myšlienkami trocha pozitivity do tohto čítania, aj keď slovo pozitívny je v posledných mesiacoch skloňované viac než dosť.
Ak sa to páčilo, čo len jednému z vás, je to pre mňa potešujúce a aspoň moja námaha počas mnohých večerov pri písaní a následnom mazaní a upravovaní textu nevyšla nazmar. Kto už niekedy niečo napísal vie, aké je jednoduché niečo zmazať, no zároveň zložité niečo znovu napísať, tak aby to nestratilo zmysel, pointu, čaro a možno aj nádych dobrodružstva.

Väčšinou na záver býva poďakovanie na rôzne strany. No keďže som sa počas tejto cesty až panicky vyhýbal stretnutiam s kýmkoľvek, tak moje poďakovanie nech je len tak vo všeobecnosti. Keďže niet na koho zabudnúť, tak týmto ďakujem všetkým, na ktorých som zabudol... :-)

Neživým objektom sa ťažko ďakuje, a tak mojej motorke, ktorá ma úspešne doviedla až domov, som poďakoval výmenou oleja a celkovou obhliadkou a dôkladným umytím. Viedla si na svoj dôchodcovský vek absolútne profesionálne a s prehľadom. Bez jediného zaváhania, bez jediného šklbnutia motora si priadla ako spokojná japonská mačka. Jediný menší technický problém so zadnou brzdou som pripísal na vrub sebe, nakoľko ako sa ukázalo po servise, sa závada prejavila po mojom nesprávnom nastavení.

Apropo, k tým číslam pár slov. Snažil som sa poctivo si zapisovať kilometre, litre, eurá a iné číslice. Po sčítaní, odčítaní, delení a iných prepočtoch som dospel k názoru, že aj tak to bolo zbytočné. Nič by to nemenilo na fakte, ak by bola spotreba vyššia, kilometrov menej, eur v peňaženke viac....

Nie... Tadiaľto cesta nevedie. Ja som to počítal na zážitky svoje vlastné, pocity len mnou prežité, precítené a predýchané. A toto žiadne čísla nezmenia. Ten reset v hlave a tele je tak výnimočný, že to pochopí len ten, kto sa na chvíľu odosobní od konzumného života a mozog prepne do režimu OFF, tak ako to bolo s tým kľúčom v zapaľovaní po návrate z cesty.

Pre štatistiku a pre záujem o nič nehovoriace čísla napriek tomu uvádzam.
Počet dní na cestách: 12 dní
Počet najazdených kilometrov: 7328km.
Počet tankovaní: 26 krát.
Priemerná spotreba: 3.67 l/100km.
Minutá suma v eurách: približne 650,-€, no tie najkrajšie a najlepšie zážitky sa nedajú zaplatiť žiadnymi peniazmi a zostávajú v hlave.
Miera vlastnej spokojnosti: 99.5 %

Nič viac ma nenapadá v súvislosti so zverejnením matematický vzorcov a iných konštánt. Každý nech si urobí svoj obraz o tom, či by cestu riešil podobne, alebo by nato išiel úplne inak. Ja som to dal takto, či už sa v tom našiel niekto okrem mňa, alebo nie, nech mi zostáva záhadou.

Ďakujem za čas strávený čítaním mojich myšlienok v písanej forme a ak budem mať niekedy pocit, že mám ešte čo povedať týmto spôsobom, miestnemu osadenstvu, tak to s radosťou urobím. Síce až na konci, ale predsa sa ospravedlňujem, že cestopis bol príliš dlhý a pre niekoho jednoducho nečitateľný. Ako aj sa ospravedlňujem za nejaké tie „chibi“ v texte, prípadne chýbajúce čiarky, pomlčky a podobne.

Čítal som to po sebe niekoľkokrát, no určite sa po mne niečo nesprávne nájde, tak to prosím prehliadnite s rezervou.

Ako vždy sa ospravedlňujem aj za kvalitu a výpovednú hodnotu fotiek. Nestoja za veľa viem to, často sa tam objavuje motorka...no... čo už...
No hlavný jasný a ostrý obraz mi zostal v pamäti, čo je pre mňa dôležitejšie ako kvalita fotiek.

Na záver tohto trpko – tragikomického nekonečného čítania, chcem všetkým zaželať pevné zdravie a vždy bezpečné návraty domov.

P.S. Cestopis začal zvláštnou vetou, a je vhodné ho podobnou vetou aj zakončiť...

.... Ty interes moj motorka? Ja NIE predat ty....

.... s úctou Noro.

Dovetok:

Ešte by som sa rád vyjadril, ak dovolíte k otázkam, ktoré som zatiaľ nevedel nijako doriešiť, ako aj vysvetliť. A preto sa trocha nečakane, tento môj pisateľský maratón predĺži o časť, ktorá je pre mňa dosť podstatná, no s práve dočítaným cestopisom toho nemá veľa spoločné. Beriem to ako povinnosť, uviesť veci na správnu mieru, a z pochopiteľných dôvodov som toto celé dopisoval, až začiatkom mesiaca február 2021, keď už bolo všetko jasné.

Takže kto chce, číta ďalej, no pre ortodoxných cestovateľov už cestopis skončil mojim menom na predchádzajúcej strane.

BONUS: .... "Dobří holubi se vracejí"...

Blízka minulosť - koniec leta 2020.

Telefonát:

„Dobrý deň Norbert. To som ja Viačeslav. Áno som tu v Kaliningrade. Nezabudol som na teba a zisťujem, čo sa dá. Mal som pár telefonátov a jedna možnosť vyzerá celkom reálne, tak ak budem vedieť viac zavolám ti a budeme to riešiť“ ... a kocky boli hodené....

Leto končí a ja smutne pozerám na čoraz kratší deň. Je jasné, že situácia sa nijako nezmení a preto začínam riešiť rok starú otázku – čo s motorkou vo Vladivostoku? Známych mám po celom Rusku, o motorku je postarané dokonale, no problém je v tom, že motorka je v Ruskej federácii dočasne. Toto celé sa nazýva v preklade asi ako „dočasný vjazd dočasný alebo dovoz“.

Osoba, ktorá vstupuje na územie Ruska, na hranici vypisuje prehlásenie o tom, že dopravný prostriedok aj vyvezie v danom časovom rozpätí, že ho nikde nepredá, nedaruje a podobne. Toto celé je zapísané v systéme colnej správy s ktorou som mal už v minulosti milé niekoľkodňové riešenie problému.

Keďže ja som vstúpil do Ruska 17.8.2019, tak platnosť tohto dokumentu mi vypršala presne o rok. No a ten rok už uplynul pred pár týždňami. Samozrejme, nie mojou vinou sa nedokážem dostať k motorke a riešiť potrebné úkony. Ani zistenie, že Colná správa Ruskej federácie predĺžila platnosť týchto dokumentov o mesiac mi nič nepomôže. Všetkým je jasné, že tento stav sa nedá nijako ohraničovať nejakým dátumom a preto ma táto akoby „formalita“ až tak veľmi netrápi. Napriek zlej skúsenosti viem, že teraz sa to nejako vyrieši, pretože túto situáciu nemohol očakávať nikto.

Ja som ale definitívne prestal dúfať v nejaký zázrak, alebo zmenu, a to aj z dôvodu blížiacej sa zimy. A stráca zmysel tam nechávať motorku ďalšiu zimu s neistotou, čo bude o rok, či vlastne o rok niečo vôbec bude. Kto toto nezažil na vlastnej koži, si ani nevie predstaviť, ako ťažko sa mi rozhodovalo urobiť tento krok, s ktorým som vôbec nerátal. Moje plány boli iné, no celé sa to zosypalo ako domček z kariet. Motorku som tam nechával s vidinou pokračovania v cestovaní a dnes riešim jej smutný a neslávny návrat.

Oslovujem preto známych a roztáčame byrokratický kolotoč prepravy motocykla cez pol sveta. Niekto si povie, čo je na tom zložité? Zaplatím si kontajner, alebo v lepšom prípade miesto v kontajneri a posielam. Možno to tak niekde ide, no v Rusku to nie je celkom jednoduché, a to hlavne už zo spomínaného dôvodu, že motorku som doviezol ja a vyviesť ju môžem zase len ja.

A keďže sa tam nemám ako dostať a splnomocnenie inej osobe je jednoducho nereálne, tak začíname riešiť prvé otázky ohľadom prevozu už koncom leta. Inak povedané – dalo sa to vybaviť aj z domu, cez veľkých hráčov na logistickom poli, no pri cene prepravy týmto spôsobom, bolo už bezvýznamné a nezmyselné niečo riešiť, nakoľko cena prepravy sa rátala v cene novej motorky.

Prvotný plán záchrany preto zostal v medziach osobných kontaktov. Množstvo telefonátov koncom leta malo za následok podstatnú informáciu o reálnej možnosti tejto logistickej operácie, kde by moja prítomnosť nebola nutná. No nakoniec sa ukázalo, realita je aj tak iná. Mnoho odmietnutí a tisíce dôvodov prečo to nejde, sa zrazu stali zabudnutými, keď sa objavila možnosť nájsť správne osoby a iné figúrky v uniformách, ktoré po porade povedali, že to pôjde za takých a takých podmienok. Teraz už len zostávala otázka kedy...

Blízka prítomnosť - koniec jesene, začiatok zimy 2020.

Celé vyššie opísané udalosti zhrnuté do pár riadkov sú ale v časovej osi rozložené v mesiacoch august – november 2020. Moje dokumenty k dočasnému vjazdu sú už dávno po „záruke“, no z toho ma hlava nebolí. Koncom jesene, presnejšie koncom mesiaca november, dávam pokyn na spustenie mojej doposiaľ najväčšej logistickej operácie v živote.

Môj dobrý priateľ Viačeslav, ktorý bol v to leto na dovolenke v Kaliningrade kde mi pomohol vybaviť oporný bod prepravy, je jeden a ten istý človek u ktorého mám motorku ako v bavlnke uloženú v jeho autoservise. Pomáha mi riešiť prvé detaily. Keďže prípravu motorky musím zvládnuť na diaľku, lovím v pamäti, kde čo mám umiestnené na motorke. Riešime veci, ako čo zmontovať, čo kde a ako uložiť, ako zabaliť moje oblečenie, čižmy, ako a kam pripevniť prilbu.

Vypúšťame benzín, odpájame baterku ku ktorej sa dá dostať len po zmontovaní bočnej kapotáže, vyberáme z kufra zakázané veci ako motorový olej, sprej na reťaz, čistič reťaze, obranný slzotvorný sprej, sekeru. No takmer ako pri vstupe do lietadla a to sa budeme prepravovať len po zemi, teda vlastne po koľajach..

Motorka je pripravená a ja riešim s prepravcom, ktorého služby som už využil pred niekoľkými rokmi na trase Vladivostok – Moskva, aby prišiel vyzdvihnúť moju motorku na danú adresu a urobil všetko pre úspešné odoslanie, no tentoraz na trase Vladivostok – Kaliningrad.

Prečo Kaliningrad? Z pár jednoduchých dôvodov. Tu sa nám podarilo nájsť „našich ľudí“ o ktorých bola reč vyššie a ešte bude reč nižšie a zároveň, je to najbližšia možná destinácia, kam sa viem dostať v dnešnej dobe relatívne „bez problémov“. Kaliningradská oblasť hraničí s Poľskom a tak pri úspešnej preprave motorky cez pol sveta na vzdialenosť 10500 kilometrov do tohto mesta, zostane už len posledných asi 50 kilometrov na poľskú hranicu, ktoré budú tými najdôležitejšími počas celej cesty.

No späť do Vladivostoku. Motorka sa odváža na prívesnom vozíku do prepravnej firmy, ak sa tak vôbec dá nazvať dvor plný starých paliet a ešte starších železničných hangárov. Tu ju zoberú do parády chlapi znalí svojej roboty a za dve hodiny, je motorka uložená v drevenej klietke ktorej sa hovorí „abrešetka“.

Všetky veci ktorým by hrozilo poškodenie sú zabalené vo fólii, motorka stiahnutá na tlmičoch smerom dolu popruhmi, riadidlá po stranách obalené kartónom s fóliou a pripevnené k bočným stenám. Kolesá zo strán takisto zaistené.
Profesionálna robota, aj keď to príliš pekne nevyzerá, no „na funkci to nebude mít vliv“...

Začal sa december a riešime miesto vo vlaku. Keďže doba sa zmenila aj tu aj tam, nič sa jednoducho nevybavuje a preto sa s vetou „uvidíme zajtra“ stretávam viac ako týždeň. No 16. decembra sa motorka konečne dala do pohybu no nie svojim motorom. Vyrazila zatiaľ na púť dlhú presne 9288 kilometrov, čo je vzdialenosť z Vladivostoku do Moskvy. Počas tej cesty ja riešim spolu s ostatnými zakomponovanými osobami detaily pokračovania, a hlavne úspešné prekročenie hranice. Boli to nespočetné krátke telefonáty a správy.

S príchodom Nového roka prichádza aj strohá, no potešiteľná správa „motocykel je v Moskve“. Je síce len 30. decembra 2020, no mám malý dôvod na predčasnú oslavu Silvestra, ako aj čiastočného úspech prepravy.

Aktuálna prítomnosť - január 2021.

Keďže veľmi dobre poznám pomery s oslavami v Rusku, je mi jasné, že si môžem dať pauzu a kým neskončia všetky pravoslávne sviatky, nikto nebude mať záujem pracovať, nieto sa zaoberať nejakou zatúlanou motorkou. A tak aj bolo. Do 11. januára sa nič neriešilo, a až keď všetky hlavy vytriezveli, začala sa druhá časť prepravy. Toto mal naďalej v kompetencii prepravca Alexander, s ktorým som mal dohodu aj platbu prepravy „na kľúč“ z bodu A do bodu B.

No ako to už v Rusku býva, nič nie je trvácnejšie, ako dočasné veci. Dočasne sa pozastavili prepravy do Kaliningradu, dočasne nepracuje kancelária, dočasne vagón nepristavujeme.... všetko dočasne, no nikto nevie, či je to navždy, či na týždeň.
Nervy mám napnuté ako laná Aurory, no nič neurobím v tejto mašinérii ruskej byrokracie a svojrázu. Alexander rieši prevoz motorky nákladným vozidlom, no v deň nakládky, príde strohá správa, že daná spoločnosť sa od prepravy dištancuje, nakoľko sa jedná o tovar pod colným dohľadom a do Kaliningradu vedie cesta cez EU. (Lotyšsko, Litva)

O dva dni prichádza na scénu iná prepravná spoločnosť, ktorá hovorí „ňet probľema“, no tesne pred nakládkou takisto cúvne. Tretia možnosť je zase po železnici, ktorá akoby zázrakom zrazu už nemá dočasne všetko pozastavené, no cena ktorú si za prepravu vypýtali navyše, sa dá porovnať s palivovým príplatkom asi tak na cestu na Mars a naspäť.

Alexander škrípe zubami, no nakoniec sa s nimi dohaduje a platí im zo svojho vrecka viac za tento asi 1300 kilometrový úsek, ako som mu ja zaplatil za celú 10500 kilometrovú cestu. Jednoducho všetci využívajú túto situáciu vo svoj prospech a zdierajú z kože každého kto im príde pod ruku. Je 18. januára 2021.

Oľga. O nej doteraz nebola reč, no je dôležitým článkom tejto reťaze. Spoločnosť z Kaliningradu v ktorej pracuje sa ešte v lete kladne vyjadrila k možnosti prepravy motocykla a neskôr som riešil s touto spoločnosťou všetko. Bolo potrebné odoslať technický preukaz a colné prehlásenie (spomínaný dočasný vjazd).

Cez DHL jej to posielam osobne aj to s problémami, pretože v DHL videli počas kontroly, že v zásielke sa nachádza nejaká čipová karta a bolo podozrenie, že posielam občiansky preukaz, čo je zakázané. Po dlhom vysvetľovaní a vypísaní asi piatich dokumentov a potvrdení, som šedivejší zase o pár desiatok vlasov, no Oľga úspešne dostáva moju zásielku do rúk v priebehu troch dní.

Neskôr Oľge musím dať ešte splnomocnenie o tom, že ja ako odosielateľ motocykla z Vladivostoku, jej dávam súhlas k prevzatiu motocykla v Kaliningrade. Toto splnomocnenie si našťastie vystaví ona sama a ja jej to len podpíšem a odošlem emailom bez overovania podpisu a podobne.

Je streda 20. januára a ráno ma budí správa od Oľgy. Motocykel je v Kaliningrade, už som ho videla. Potešiteľná správa, tak začíname riešiť finálnu fázu prepravy. O to sa má postarať miestny vodič dodávky, ktorý motorku naloží a prevezie cez hranicu do Poľska, kde si ju ja vyzdvihnem v sklade firmy, s ktorou spolupracuje Oľgina spoločnosť.

V piatok ráno 22.januára to ma vodič vyzdvihnúť a previesť. V to ráno dostávam správu, že vodičovi skončila platnosť víza do EU a hľadajú náhradné riešenie. A zase som zostarol o zopár šedivých vlasov...

Vhodný kandidát s platným pasom a aj platnými vízami sa našiel ešte v ten deň. Na určenom hraničnom prechode sú v službe určití „naši ľudia“, ktorým je známa problematika tejto prepravy, ako aj iné detaily prižmúrenia očí o ktorých sa takto verejne nepíše...

Vodič dostáva možnosť prechodu hranice počas služby správnych ľudí, ktorí pracujú v pondelok ráno. Tu, ale prichádza správa ktorej text nepoteší nikdy „zavolaj, problém“... A tak volám a cítim, že mi vlasy šedivejú každým slovom.
Je potrebné, aby som bol ja osobne prítomný na ruskej strane a preukázal sa cestovným pasom. Až na základe mojej prítomnosti, začne ruská strana proces ukončenia vjazdu dopravného prostriedku, a následné uvoľnenie k výstupu z Ruskej federácie.

Všetci dobre vedia, že vízum do Ruska nemám a ani mať nebudem. No jednoducho trvajú na mojom príchode k nim. Pôvodne som si mal motorku vyzdvihnúť až v Poľsku, kúsok za hranicou vo špedičnej firme, no v Rusku sa veci menia z hodiny na hodinu.
Síce som na to zvyknutý, ale toto je veľmi ťažká úloha s nejasným koncom. Dostáva sa mi podpory, že z ruskej strany colnice zavolajú na poľskú stranu so žiadosťou, aby ma pohraničníci sprevádzali k ruskej colnici z dôvodu preverenia totožnosti. Nič iné mi nezostáva, len tomu veriť a v pondelok ráno o 9.00 tam byť.

Na túto situáciu som bol už vopred pripravený, a so mnou aj kamarát spoza rieky Moravy Pavel, ktorý hneď súhlasil, že „jedeme vole“. Plán vyraziť v nedeľu podvečer z domu sa samozrejme zrúti.

V sobotu mi volá Oľga, že sklad v ktorom je motorka sa otvára v pondelok až o 9.00 ráno, kým to naložia a príde na hranicu, tak „naši ľudia“ už budú končiť službu. A preto sa to odkladá na budúci týždeň, deň potvrdíme neskôr. Pripadá vám to celé šialené? Skúste to zažiť na vlastnej skúsenosti....

Odvolávam pomocníka Pavla a čakám na pokyny, ktoré prichádzajú s novým týždňom. Dostávam definitívny dátum stretnutia sa s motorkou a to je 09.00 hod. piatok 29.januára 2021. Na počudovanie, celý týždeň sa nič nemení, len dostávam povzbudivé informácie, že celá firma v ktorej pracuje Oľga mi drží palce.

Vraj túto prepravu ak úspešne dopadne, umiestnia na čestné miesto v histórii ich spoločnosti. Predpokladám, že skončí na záchode vedľa osviežovača vzduchu...

Vo štvrtok o 18.00 vyrážame na sever. Stretávame sa na hraničnom prechode SK/CZ, ideme na osobnom aute s prívesom. Ja som ešte stále hrdina a chcem ísť stoj čo stoj domov na motorke, a príves ťaháme len ako poistku v prípade nepriazne počasia a nepredvídaných technických problémov.

Pavel si celú cestu robí srandu z toho ako dobre sa mi pôjde v tom mraze po snehu, no ja som zatiaľ ešte silný v ramenách...zatiaľ.
Noc ubieha pokojne, a nad ránom sa blížime k poľsko-ruskej hranici. Už vopred vieme, že počasie sa tu zmenilo a sneží dosť husto, stále počúvam podporné slová o jazde na motorke v tomto počasí, no ramená už akosi nemám také ako doma.

Gronovo - Mamonovo.

Je názov prechodu a z diaľky svieti veľké červené XXX, čo znamená len jedno. Hranica je zatvorená.

Vystúpim a pýtam sa peknej poľskej dievčiny ktorá vyšla zo strážnej búdky, že o koľkej otvárajú. Ona so smiechom odpovedá, že sú zatvorený od minulej jari úplne. O asi 20 kilometrov východnejšie, je ďalší prechod a ten vraj funguje normálne. Ja som mal ale byť ráno na tomto prechode, tak sme sa dohodli už dávno predtým, a tak cítim problém.

Je asi 04.00 a my ideme tmou zasneženou cestou medzi lesmi, niekam k inému prechodu. Tu niekde vidím, že nielen ja som odhodlaný ísť domov na motorke. Stretávame v tom snežení motorkára na skútri.
Valí si to cestou nohami na zemi, no mne to stačilo aby som si dodal odvahu, a Pavel aby mohol viac rýpať...
Neskôr ešte stretávame auto pohraničníkov, potvrdia nám, že ten druhý hraničný prechod je naozaj otvorený.

Grzechotki – Mamonovo.

Taký malý detail mi Oľga zabudla povedať, že sa zmenilo miesto stretnutia. No toto zistím až ráno, pretože teraz je ešte príliš skoro niekam volať. Zastavujeme pár metrov pred závorou a budeme čakať na dohodnutú hodinu H.

Stojím pár metrov pred hranicou a chytá ma akási črevná nevoľnosť z tej nervozity. O spánku nemôže byť ani reči, zato Pavel chystá palivo za dlhú zimu, do rána napílil dobrých pár kubíkov dreva. Spí spánkom spravodlivých a ja len upieram zrak na závoru a sledujem čas ktorý sa akoby zastavil.

Ráno o 07.00 za ozýva vodič Sergej, ktorý vezie môj náklad, že vyrazil. Potvrdzuje mi správnosť našej polohy a máme čakať na 09.00. Oľga sa ozýva hneď po ňom a čosi splieta do telefónu, že mi zabudla povedať taký nepodstatný detail, a sa jedná o iný hraničný prechod. Už to neriešim, vyčítať jej niečo nemá význam, som rád že sme nakoniec na správnom mieste.

Je 09.30 a Sergeja nikde! Nervózny ako sánky v lete čakám a keď mi nakoniec zavolá, ešte mi vynadá, že kde som! Vraj som mal byť o 09.00 na ruskej strane a nie čakať pred poľskou závorou. Samozrejme, zase len ruský spôsob riešenia situácie, pretože bolo dohodnuté, že keď príde on na hranicu, tak mi zavolá...

Štartujeme teda k závore, kde nám poľský pohraničník len sucho odpovie, že podľa neho určite so mnou nikto na ruskú stranu nepôjde, ale otvára rampu a púšťa nás do hraničného priestoru na parkovisko.
Tu sa Pavlova úloha končí a pokračuje v spánku, predtým mi len zaželá, nech to dobre dopadne a bez motorky sa nemám vracať.

Hádžem na chrbát ruksak v ktorom cinkotajú štyri fľaše s obsahom 52%, vo vrecku pre istotu urýchľovač procesu vo forme modrých bankoviek s nápisom 20€ a v ruke pas bez ruského víza.

Poľský policajt ktorý sedí v teple svojej búdky len neveriacky počúva môj príbeh, prosbu, žiadosť a naliehanie v jednom. Sedí tam s dvomi kolegyňami a asi hrá formu pred nimi. Zabuchne okienko so slovami „počeka pan“...

Samozrejme nikto z ruskej strany sem nevolal, ani sa volať nechystá, tak ako bolo dohodnuté. A tak to tu riešim sám a v diaľke vidím viať ruskú trikolóru. Asi po piatich minútach na moje prekvapenie vychádza policajt von, so slovami, no poď prejdeme sa spolu.

Ideme pešo asi 500 metrov k výstupnej rampe. Tu mi povie, že on ďalej nemôže a ma počká v búdke u kolegu pekne v teple. Ocitám sa teda sám v priestore nikoho. Nemá ma kto zastaviť a tak prvé čo ma napadne je, si urobiť fotku tabule s nápisom Ruská federácia. Som tu! Bez víz, bez známostí, bez telefonátu, bez slín v ústach a zatiaľ aj bez motorky.

Definitívne prekračujem čiaru do Zeme kráľa Vladimíra, a milá ruská pohraničníčka na mňa vyštekne cez svoje zmaľované pysky len dve slová „kuda?“ a „passport!“ Milá bola ako rotvajler a pekná asi rovnako.

Trpezlivo vysvetlím, že sa nikam ďalej asi nechystám, keď nemám vízum v pase ako ráči vidieť. Rotvajler sa zmení na sovu, také oči vyvalila pri tomto zistení. Už si určite predstavovala svoje povýšenie, že chytila narušiteľa hranice. Celé jej to pokazím prosbou, aby zavolala dnešnému veliteľovi colnej služby a oznámila mu moju prítomnosť.

Zabuchne mi dvere pred nosom no cez sklo vidím, že naozaj niekam volá a číta z môjho pasu. Celkom krotká vyšla po minúte a so strojeným falošným úsmevom mi povedala, „počkajte prosím“.

Ja zatiaľ celkom v pohode kecám s chalanom zo sanitárnej služby, ktorý tu meria teplotu cestujúcim s veľký prístrojom niečo ako fotoaparát. V diaľke vidím prichádzať veľkú brigadírku, rotvajler salutuje a podáva hlásenie.

Pán sa mi predstavuje s milým úsmevom a tónom trpezlivo vysvetľuje celú situáciu. Berie si môj pas odfotí si potrebné strany do telefónu a poprosí ma o strpenie a porozumenie. Priam nečakané, profesionálne a ľudské jednanie na úrovni.

Odpovedám mu, že na tento moment čakám už 15 mesiacov, že rád počkám nejakých 15 minút, načo sa obaja zasmejeme a zo mňa akoby opadla nervozita.

Z tých 15 minút bolo nakoniec 45 minút, pán Brigadírka ako som ho stihol nazvať sa vracia. Oznamuje mi, že colné formality prebehli bez problémov, to dôležité povolenie dočasného vjazdu je ukončené a o pár minút príde vozidlo s mojim dlho očakávaným nákladom. Nezáväzne konverzujeme ohľadom celej situácie, pýta sa na moju cestu a v krátkosti na zážitky. Opisuje mi situácie, kde sa ocitli mnohí v tomto začarovanom kruhu ako ja.

A potom hovorí, „pozerajte váš motocykel prichádza!“.

Ďalej sa už len smeje na tom, ako ja od radosti kričím z plného hrdla. Naozaj som si tento moment vychutnal a nehanbím sa zato. Ak mal prísť skutočný happy end tak je to teraz! To, že sa tu nesmie fotiť neriešim, v inej situácii, by z toho asi mohol byť problém, no teraz je všetko akosi uvoľnenejšie.

Staručký nákladný Mercedes so Sergejom za volantom, sa priblížil k rampe. Nechutný zmaľovaný rotvajler sa pred svojim nadriadeným ide pretrhnúť od rýchlosti previerky vodičovho pasu, kontroly auta a otvorenia závory, tak hnusne sa podlizuje až mi je z pohľadu na ňu zle.

Podávam si so Sergejom ruku, on mi so smiechom hovorí, no choď sa pozrieť pod plachtu, či je to naozaj tvoja motorka. Odhŕňam plachtu a je tam! Síce nevidno veľa, ale niečo červené sa tam ukazuje.

Som spokojný a usmiaty. Vyšlo to, napriek všetkým útrapám a problémom. Lúčim sa s veliteľom podaním ruky, so slovami „príďte zase“ odpovedám „s radosťou by som aj dnes“.

Je tu príliš veľa očí, a tak nechcem veliteľovi urobiť nejakú nepríjemnosť s fľašou. A preto ich nakoniec všetky prinesiem späť do Poľska. Bankovky ma ani nenapadlo niekde použiť.

Otvára sa závora a prechádzame autom na poľskú stranu. Tu je trocha drzý poľský pohraničník, má tak asi 20-25 rokov, no správa sa drzo, povýšenecky a preto s ním debatujem rovnakým tónom. Sergej len potichu opakuje aby som bol ticho, no ja nevidím dôvod k takému jednaniu, a hlavne a keď sám Sergej je vo veku jeho starého otca.

Nakoniec prechádzame úspešne aj colnú aj pasovú kontrolu a po chvíli hádžem snehovú guľu do auta v ktorom spí Pavel. Nereaguje a budí sa až na moje radostné búchanie po kapote.
Pondelok 29.januára 2021, 11.00 hod, veľký to deň!

Prekladáme bedňu s motorkou z auta na príves. Sergej ktorého som poprosil, mi ešte priniesol z Ruska môj obľúbený kvas. Desať fliaš mu platím a pridávam dve fľaše z produkcie nášho slovenského kvasu samozrejme v inej forme. Lúčime sa so slovami, ak by si niečo potreboval ozvi sa. No snáď už tento spôsob prepravy motocykla cez hranicu nebudem chcieť využiť.

Snažíme sa trocha rozbaliť motorku, vyberáme balíky s oblečením, čižmy, prilbu, stan, spacák, jednoducho všetko čo visí zvonku motorky. Začínam cítiť ako na mňa prichádza neuveriteľná únava. Ani nie tak fyzická ako psychická. Zrazu sa mi chce strašne spať.

Pavel rozbaľuje, gurtňuje, upratuje. A ja len postávam a hýbem sa ako ručná brzda na šiestom zube. Moje nadšenie a silné predsavzatie ísť na motorke sú preč. Geroj zvädol a postáva tu len kôpka šťastia bez síl. Síce s úsmevom no bez síl sadnúť a dať tisíc kilometrov, po tomto boji.

A za ďalšie, nemám kľúče! Prehľadali sme všetky predpokladané možnosti kde by kľúče mohli byť, no niet ich. Náhradné mám v kufri a ten je zamknutý. Tak je jasné, že buď sú niekde dobre skryté, alebo ich zabudli vo Vladivostoku. Pavel hovorí, že aj toto je len znamenie, že mám kašlať na cestu po vlastnej osi. Ja už dávno neprotestujem, som si vedomý všetkého a tak sadám pokorne do auta a mierime domov....

Domov. Takto potupne a neslávne končí moja cesta na ostrov Sachalin. Na prívesnom vozíku ju veziem domov, a pripadá mi to, ako keď vezú prasa na porážku. Pre mňa je to ako prehra. Plán bol veľký, vôbec nie skromný a takto smutne to končí.

Určite mi potrvá chvíľu kým sa cez to prenesiem, no nakoniec zostanú len tie pekné spomienky. Pri prvej možnosti sadám na motorku a idem zase do Ruska, no kedy to bude to dnes pri písaní týchto riadkov začiatkom februára 2021 roka veru netuším.

Takéto myšlienky mi behajú hlavou počas cesty Poľskom. Zatvorím preto oči a skúsim na chvíľu spať, no emócie so mnou lomcujú, keď spoza oblakov vykukne slnko a veľakrát so smiechom poviem, zastav zložíme ju a idem na nej. Samozrejme o pár minút už som iného názoru, keď vletíme do snehovej metelice, alebo pri pohľade na teplomer ktorý ukazuje -4 stupne.

Postupne padá tma na poľské cesty a my letíme nocou k českým hraniciam. Prekračujeme ich okolo 20.00 a po ďalších asi dvoch hodinách stojíme na rovnakom mieste ako včera večer. Hraničný prechod na Slovensko v našom okrese.

Tu prichádza z našej strany na parkovisko moje auto, prehádžem si veci do kufra a prepíname vozík. Nechcem už Pavla zaťažovať cestou ku mne, a tak sa tu lúčime podaním rúk.

Veľmi mi v tejto situácii pomohol, a šoféroval celú cestu tam aj späť.

Aj by som rád poďakoval ďalším účastníkom tohto zájazdu, no keďže sú všetci z Ruska, tak toto nikto nebude čítať. Oľge som poslal kyticu ruží a ostatným som aspoň na diaľku poďakoval a pri osobnom stretnutí to spolu odpijeme.

Slovensko... Urobím si nápis v snehu na pamiatku a zvalím sa vedľa neho pre pamätnú fotku. Štartujem na posledných 30 kilometrov cesty, ktorá nečakane trvala 532 dní, samozrejme s veľkou neplánovanou prestávkou.

V tme sa snažím odfotiť nápis Slovenská republika, no nedarí sa mi to.

Po polhodine pomalej jazdy si tak ako vždy odfotím tabuľu našej dediny, no tentoraz len s bedňou na prívesnom vozíku.

Sme doma!

Na dvore zaparkujem no spať sa nechystám, vybaľujem veci, odnášam, triedim a pomaly začínam rozoberať dosky. Stále mi nedá pokoj jedno. Kľúče!

Všetko som prezrel, no výsledok žiaden. Ráno múdrejšie večera? Určite áno, ale nie u mňa. Režem všetky popruhy ktoré držali motorku pevne vo svojom zovretí dlhé týždne, rozbaľujem riadidlá, ktoré sú obalené kartónom a fóliu a ešte sú aj priviazané k bočným doskám.

A tu na plynovej rukoväti nájdem lepiacou páskou prilepené kľúče! Neviem koho to napadlo ich dať na toto miesto, no som rád, že sa našli. V tejto chvíli som spokojný a môžem ísť spať. Pozerám na hodiny, ukazujú 23.50. To znamená, že dnes som bol v Rusku a ešte som stihol prísť domov s motorkou. Dobrý výkon. Idem spať, ráno pokračujem.

Ráno je tu akosi rýchlo, som unavený, no spokojný. Skladám motorku z prívesu a robím pár fotiek na dvore. Potom nasleduje celovíkendová rozborka – zborka. Umývanie, čistenie, výmena oleja, filtrov, a iné práce, ktoré mi robia radosť. Motorka si to zaslúžila a tak to má byť. A čo bude ďalej? Neviem, netuším. Necháme sa prekvapiť, čo nám prinesie táto doba.

Ako vždy aj v tejto časti sa nájdu zvedavé otázky typu „koľko to stálo?“. Tu odpoviem v niekoľkých číslach.

Prevoz motorky Vladivostok – Kaliningrad bola cena za prepravu spolu s drevenou bedňou 250,-€. Táto cena bola veľmi prijateľné nakoľko pohľad do mapy dáva jasne najavo, že sa jednalo o cestu cez celé Rusko.

Ďalšia položka bola za prijatie motocykla a dokumentov, prekládku motorky do auta, prevoz nákladným autom do Poľska a hlavne vybavenie „svojich ľudí“ na hraničnom prechode. Jednalo sa síce o krátku vzdialenosť, no s tým spojené komplikácie ako aj to, že na tejto situácii sa snažia niektorí zarobiť koľko sa dá som platil za tieto „služby“ sumu ktorá sa zdá závratná, no iná možnosť bola ešte oveľa drahšia.
Oľga mi už koncom leta, keď som len začínal riešiť prevoz vypočítala sumu 500,-€, čo ma v tej chvíli dosť rozhodilo, no neskôr mi vysvetlila, ako sa to celé bude rozdeľovať a jednoducho moc na výber nemám. Bol som rád, že sa vôbec našiel niekto, kto mi vedel v tejto veci pomôcť.

Cesta autom s prívesom a veci s tým spojené boli niekde na úrovni 250,-€, nerátam nejaké drobné výdaje pri posielaní peňazí do Ruska, alebo s cestou spojené zanedbateľné nákupy.

Takže celkovo to môžem zaokrúhliť a túto akciu trvajúcu 46 dní od kedy sa motorka reálne dala do pohybu smerom ku mne hodnotiť sumou 1000,-€.

Len pre zaujímavosť, som skúšal zistiť možnosti prepravy v danej situácii s popisom problému cez veľké spoločnosti ako Gefco, Maersk, DHL, a ich cenové ponuky boli v rozmedzí 4400 – 6200,- USD.
Takže som to pustil z hlavy ešte dávno pred plánovaním akcie na vlastnú päsť.

Tak priatelia, končím aj túto bonusovú časť cestopisu. Odpovedal som tým mnohým z vás, ktorí ste sa zaujímali o cestu, jej pokračovanie ako aj o Annu, na ktorú bolo tiež pár otázok.
K nej doplním len toľko, že v tejto situácii aká je, sa nedá stretnúť a preto mi nezostáva nič iné len počkať ako sa to utrasie. Sme denne v kontakte, no tak ako mne, tak ani jej víza nedajú a tá situácia samozrejme neprináša žiadnu radosť na oboch stranách. Uvidíme, čo čas prinesie, ja nie som zástanca toho, aby človek o sebe zverejňoval na internete príliš veľa osobných vecí, no odpovedal som v rámci slušnosti aj keď s dosť veľkým oneskorením.

No keďže toto je stránka motorkárska, netreba sem ťahať zbytočne súkromie. A preto ak sú nejaké otázky, nejasnosti, nevysvetlené veci, alebo čokoľvek, čo by ešte stálo za zmienku, pokojne sa pýtajte. Ja sľubujem, že sa budem snažiť odpovedať v súkromných správach rýchlejšie ako doteraz. Lebo ako som pozeral niektorým som odpovedal po roku a to je fakt už dosť dlhá doba.

Ešte raz ďakujem každému kto sa dočítal až sem na úplný záver tohto neviem to nazvať (zmes cestopisu a referátu)? Ak budem mať o čom napísať, tak si dám tú námahu a zosmolím nejaké tie písmená.

Ako vidno, život prináša rôzne a aj takéto príbehy, a jeden z nich ste práve dočítali.

Pevné zdravie a šťastné návraty domov všetkým želám...s úctou Noro.