Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 474 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

motozem-07-2020-2xico

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 669
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 62% (412)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 38% (257)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Expres Sachalin 1/3

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 14.02.2020 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 7253 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Poznáte to, tak ako v sa začína v rozprávke. Za siedmymi horami, za siedmymi dolinami....

Trocha to pozmením podľa seba. Za mnohými horami, mnohými dolinami, a mnohými dňami v púti, sa z rannej hmly pomaly vynára môj dávny sen.

Miesto, ktoré som toľkokrát prstom po mape skúmal, no suchou nohou naň nezájdeš...

Miesto, kde stále príroda dokáže víťaziť nad človekom... ale napriek tomu miesto veľkých kontrastov....

... ostrov Sachalin....

Sachalin...
Sachalin...

Upozornenie: Cestopis je dlhý, takže prečítanie vyžaduje viac trpezlivosti a času...

1. časť. Z domu po Bajkal

Moja cesta v roku 2019......15.255km, 31 dní.
Moja cesta v roku 2019......15.255km, 31 dní.

Transsibírska magistrála, vlak 002 Rossija, na trase Vladivostok – Moskva, august 2015.

V eufórii z úspešného dosiahnutia cieľa toho leta, s nadšením v reštauračnom vozni povzdvihnem „stakan vodky“ so slovami ...“a budúci rok ideme na Sachalin!“....

Samozrejme, ako to už v živote býva, nie vždy sa všetko darí podľa plánov. Alebo aj sa hovorí, že na dobré veci si musíš počkať.

Z augusta 2015, je zrazu august 2019, bývalý spolupútnik Tomáš, s ktorým sme v tom roku 2015 hľadali stratenú nevestu,Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty má už dnes iné priority, a tak pomaly skladám mozaiku s názvom Sachalin sám. Chýba mi v nej kopa správnych kamienkov, no ako to už býva, nejako sa to utrasie samo.

Ísť konečne na ostrov Sachalin, mi rezonovalo v hlave silnejšie a silnejšie od minulej jesene. Riešil som niekoľko možností, no ani jedna sa mi nepozdávala natoľko, aby som bol spokojný.

Mám svoj konkrétny cieľ - Sachalin, a pár čiastkových cieľov – cestou, a to je teraz to podstatné. Niekto by namietal, že ísť cez celé Rusko a nenavštíviť také a onaké miesta je neodpustiteľné, no ja som už po tejto trase toho videl dosť, a primárny záujem je Sachalin, tak dúfam, že sa stretnem s porozumením.

Pri pohľade do mapy je mi jasné, že denné nájazdy budú ďaleko za hranicou príčetnosti, no inak to nevidím. Keďže som danú trasu už absolvoval a poznám ju, nemá pre mňa význam zastavovať na rôznych miestach, v mestách, obdivovať pamiatky, centrá, baby atď.

V hlave mi máta, ale iný problém, alebo ani nie tak problém ako očakávaná strata času. A to je zdĺhavý presun na východ Ruska. Už som túto cestu cez Rusko, či už po Ural, Sibír, či Ďaleký východ absolvoval niekoľkokrát, a preto som hľadal možnosti, ako ušetriť veľa dní nekonečným tranzitom.

Prvotný záujem o poslanie motorky na východ Ruska, s tým že ja tam poletím, sa stretol s komplikovanou administratívou ako aj s vysokou cenou.

Druhá varianta ako ušetriť čas bolo naložiť seba aj motorku v Moskve na vlak, a tak ako mnohí sa odviesť napr. do Irkutsku a pokračovať po vlastnej osi. No aj táto možnosť sa potom zmenila na nie príliš časovo výhodnú, ako aj finančne.

No nakoniec som aj tak na nič iné vhodné neprišiel. Hádžem preto rôzne transporty za hlavu a sústreďujem sa na získanie informácií o ostrove. Keďže mám v Rusku už aké také zázemie, pomerne ľahko mám informácie z prvej ruky ohľadom môjho záujmu, ktorým je rybačka.

Preto som začal prípravu už v zime, a to kompletnou prerábkou motorky. Moja Honda CRF 250 Rally, sa mi dostatočne osvedčila rok predtým (viď cestopis z 2018), a preto som ani neuvažoval o inej motorke.

Moje úpravy spočívali v montáži padacieho rámu, prídavného osvetlenia, voltmetra, robustného krytu motora s úložnou schránkou na náradie, pretože pôvodný plastový kryt motora je len na okrasu. Pruženie vpredu aj vzadu vymenené za progresívne, výfuk vymenený za ladený a hlavne ľahší o 4kg. Motor dostal novú riadiacu jednotku s viac otvoreným výkonom. Hlavný resp. servisný stojan som si vymyslel a namontoval tiež. Vyššie tmavé plexi je takisto super. Rôzne úložné tašky a schránky na drobnosti mi zabrali dumaním a výrobou takmer celú jar.

S výsledkom som spokojný, pretože chcem minimalizovať množstvo batožiny ktorú poveziem. Pôvodne plánované bočné tašky som zavrhol a nakoniec som sa dokázal zbaliť do horného kufra a jedného nepremokavého vaku za sebou, slúžiaceho aj ako opierka chrbta.

Testujeme v Rumunsku
Testujeme v Rumunsku

Motorku som išiel otestovať na Veľkú noc do Rumunska s Erbem, a boli z toho pekné štyri dni v blate, snehu, daždi, zime, ale aj v krásnom počasí s teple. No v skorú jar sa to mení z hodiny na hodinu.

Erbe v Rumunsku
Erbe v Rumunsku

K motorke som si vypočul, resp. prečítal rôzne názory. Niekto ma zniesol pod čiernu zem, niekto ma pochválil za výber. Ja ale inú motorku nemám, a s cestovaním na menšom objeme problém tiež nemám. Preto s radosťou absolvujem túto cestu s týmto malým objemom.

Administratívne ma čakala jediná vec a to vybaviť si nový pas, keďže starý bol už plný pečiatok a víz a hlavne mu v lete končila platnosť. S novým pasom mi treba aj nové ruské vízum, no toto riešim za pár dní.

Na diaľku sa lúčim s kamarátom, ktorý odchádza na svoju skoro nekonečnú cestu v prvé júnové dni (Erbe) a v posledné júnové dni sa osobne lúčim s jeho nasledovateľom ktorý odchádza v jeho stopách (BorisBasa).

Postavím motorku na stred dvora a začínam baliť. Toto mi trvá asi tri dni, keď postupne mením varianty zostavy bočných tašiek, kufra, zadnej tašky a stále dookola.

Nakoniec radikálne a nemilosrdne vyhadzujem polovicu vecí a ako som už vyššie spomínal zázrakom sa mi darí zbaliť všetko do kufra a zadnej tašky. Veľmi mi pomohla úprava motorky, keďže náradie, náhradné diely, olej, duše, atď., som uložil do novej schránky v kryte motora, ako aj v novej schránke na ľavom boku motorky, kde bola pôvodná síce pekná originálna plastová schránka, no do nej sa nezmestí takmer nič.

Príprava na cestu
Príprava na cestu
Príprava na cestu
Pripravené

Ostatné drobnosti ktorým nevadí voda, som umiestnil do rôznych textilných tašiek po boku motorky a iných miestach, kde som našiel akýkoľvek vhodný priestor. Aj preto sa mi podarilo do kufra zbaliť, kompresor, nepremoky, menšiu kuchynskú výbavu, hygienu, a drobnosti ako mne osvedčené nožíky (darčeky po ceste).

Oblečenie som po mnohých skúsenostiach z minulých rokov minimalizoval na 2x trenírky, 1x ponožky, 1x nepremokavé ponožky, 2x tričko, 1x nohavice (dajú sa rozopnúť na kraťasy), 1x mikina, 1x termo oblečenie. A hotovo... Striktne sa držím hesla „čo nemám, nepotrebujem“ alebo aj „čo potrebujem to si po ceste kúpim“.

S benzínom som si starosti nerobil, síce mám nádrž „iba“ niečo cez 10 litrov, no pri spotrebe cca. 3-3,5 litra a keďže mám ešte so sebou kanister na 2,5 litra mám dobrý dojazd.

Zostalo mi zbaliť pár vecí, ako nálepky s logom mojej cesty, pár tričiek s rovnakým logom, ktoré veziem okrem nožíkov ako darček. A pre mňa vec bez ktorej už roky nevyrazím na cestu. Klobásy... pekne vysušené klobásy, ktorými sa takmer dajú zatĺkať stanové kolíky...

Z príprav by to bolo všetko, plán som mal nahrubo v hlave, a keďže v mojej technickej výbave naďalej patrí len zápisník s perom, a telefón Nokia z doby minulej, nebolo už čo riešiť.

Navigácia je pre mňa príliš drahá a zložitá vec a mapu som kedysi mal, ale som ju nevedel doma nájsť, takže som vyrazil bez mapy. Cestu poznám, no keďže ja bežne a rád blúdim, tak nejakých pár desiatok kilometrov zachádzky v mojom prípade nebude problém. Ale veď vždy je koho sa spýtať na cestu.No a na východ Ruska od Uralu je už len jedna cesta, takže sa ani nieje kde moc stratiť.

Vyrážam s vedomím a silným predsavzatím, že denný nájazd bude 1000km. Inak mi to ani v mojom časovom rozpočte nevychádza. Ak aj sa v niektorý deň nepodarí urobiť stanovených 1000km, tak sa budem neskôr snažiť tento deficit dobehnúť, lebo čas je neúprosný.

Kto sa teraz chytá za hlavu, ten to robí právom, no ja to časovo inak nevidím. S cestovaním na dlhé trasy som zvyknutý, motorka je síce len 250-ka, a 1000km denne nebude moc jednoduché, no budem sa snažiť, aby som si potom neskôr mohol dopriať nejaký ten čas na Sachalin.

Pripravené
Pripravené

...zbalené...vyrážam....

Dávam si definitívny dátum odjazdu , riešim posledné veci doma a po dlhých mesiacoch tápania v neistote sadám na motorku.

1. deň. Piatok 16. augusta 2019

Pobedim - Ubľa - Ľvov(UA) - Nesluchyv

Je ráno, všetko je už dávno zbalené, nervózny ako sánky v lete, behám po dvore, ruky sa potia...veď to poznáte. Štartujem z domu o 9.15 a po rýchlej rozlúčke vyrážam na koniec dediny urobiť prvú fotku z cesty a to je tabuľa s názvom našej dediny,

Prvé metre z domu...
Prvé metre z domu...

Prejazd Slovenskom volím ten najrýchlejší, severom krajiny popod Tatry, na východ Slovenska. Bežnou cestovateľskou rýchlosťou, ktorú už mám vyskúšanú s touto motorkou, sa presúvam krajinou, idem rýchlosťou 90-95km, čo mi vyhovuje. Počasie mi praje, a poobede som o 15.45 na hraničnom prechode Ubľa, tak ako vždy.

Trenčiansky hrad
Trenčiansky hrad

Ubľa
Ubľa

Prvý dôvod na úsmev mi pripraví slovenský policajt s otázkou „rozumieme si?“. Pýtam sa prečo a on že „máte na plexi nálepku „Сахалин 2019“..tak sme sa obaja zasmiali a o dve minúty som bol na ukrajinskej strane. Tu som vo veľmi vhodnom čase a prakticky tu niet ani kolesa. Vybavený som ešte rýchlejšie ako na našej strane. Pri výjazde odovzdávam vojakovi lístoček a on sa ma pýta „Kuda? Karpaty?“... a druhý čo stojí vedľa neho hovorí „čo nevidíš akú nálepku tam má, „na Sachalin jedet“... „k Putinu“..dodá potichu....

Prvé metre na Ukrajine
Prvé metre na Ukrajine

Nechám ich ďalej dumať nad mojou cestou, a vyrážam z hranice, aby som po 50m stál a fotil tabuľu s nápisom Ukraina, a po ďalších 300m znovu stál v obchode kde mením 100eur za hrivny a prvú fľašu kvasu. Kurz hrivny mierne stúpol, dostávam len 27,90 hrivny za euro, no zato stúpla aj cena benzínu na 31,99hrivny za liter.

Prvý kvas
Prvý kvas

Pomaly začínam hltať prvé ukrajinské kilometre cez Karpaty smerom na Ľvov. Je ešte dosť času aj na fotenie prírody ako aj na prestávku a ľahkú večeru v podobe klobásy v altánku pri ceste...byť neskorý večer už si tu staviam stan, no túto predstavu si najbližšie dni musím odpustiť, lebo bude treba točiť plynom dlho do večera každý deň.

Smerom na Ľvov
Smerom na Ľvov

Kochám sa cestou natoľko, že ani poriadne nesledujem kde som. Odmenou mi je spoznávanie nových ciest a miest, o ktoré práve v tejto chvíli nemám moc záujem, kvôli časovej tiesni.

Zakarpatie
Zakarpatie

Pekne napísané že? Ale realita je taká, že som debil zablúdil...100km od hranice som sa tak zamotal, že netuším kde som. V miestach kde som bol toľkokrát som sa ...stratil...

Ľvovská oblasť
Ľvovská oblasť

Zakarpatie
Zakarpatie
Zakarpatie
Zakarpatie

Nadávam sám sebe, ale nič mi to nie je platné, robím si zachádzku asi 50km po rôznych dedinách, až nakoniec vychádzam ha hlavný ťah Ľvov – Kyjev už za tmy. Tie kilometre ma netrápia, no tá hodina času na štve. Tankujem na obchvate Ľvova, chcem do denníka napísať pár teplých slov o sebe, ale zrazu zhaslo svetlo, benzínka kompletne zhasla, tak len obliekam niečo teplejšie na seba a hurá nočnou Ukrajinou.

Uvidím koľko sa mi bude chcieť ísť, no od rána toho mám už dosť, a tak o 23.30 keď uvidím nápis MOTEL odbočujem. Je tu plno, no „dežurnaja“ mi ochotne obtelefonuje najbližší hotel a nasmeruje na k voľnej posteli. Podľa inštrukcií asi po 100m bude kruháč, na ňom doľava a po 300m (tak bola reklama) je môj hotel. Kruháč síce bol po 100m, no hotel asi po 2km aj to dobre skrytý. No našiel som a za ľudových 350 hrivien mám 3 posteľovú izbu.

Je mi trocha zima, tak sa zohrievam asi 20 minút v sprche a potom padám na pružinový matrac, ktorý ma pri každom otočení chce vystreliť do neba ako Gagarina. No viem, že aj horšie ubytovanie býva, tak to neriešim. Zaspávam s vedomím, že budík je nastavený na 5.00 miestneho času, to znamená len asi 4 hodiny spánku.

Musím sa čo najskôr začať prispôsobovať časovému posunu, lebo to vyzerá tak že, čo deň to +1 hodina posunu...

Dnešný deň bol rozbehový, aby som sa zžil s motorkou, batožinou, zvukmi motora, nového výfuku atď.

Prvý nocľah
Prvý nocľah

Stanovený limit 1000km sa mi nepodarilo dosiahnuť, takže budem musieť dobiehať. No keďže očakávam dlhé rovné úseky po Rusku, tak snáď to dobehnem v nesledujúce dni. Predsa len Karpaty sú kopcovité a pekné a tak som išiel pomaly. Aj z domu som vyrážal pomerne neskoro, o 9.15, takže ak budem mať trocha vojenský režim a budem sa riadiť podľa miestneho času, nie podľa únavy a nášho času, by som mohol tú 1000 kilometrovú dennú porciu dávať ľahšie ako dnes.

A preto som dnes v prvý deň putovania najazdil „podpriemerných“ 868km.

2. deň. Sobota 17. augusta 2019

Nesluchyv - Kyjev - Troebortnoe(RUS) - Bolšoe Žirovo

Ráno je tu akosi príliš rýchlo. Spal som len 4 hodiny a zvoní budík. Musím vstávať ak mám dodržať nejaký režim. Je niečo pre šiestou a už sedím na motorke, no po pár kilometroch sa trasiem od zimy. Zastavujem a obliekam nepremoky, ktoré časom premenujem na neprefuky. Hneď mi je lepšie a prakticky v nich strávim celý deň.

Premýšľam o tom, že skúsim zistiť maximálny dojazd na moju nádrž, tak idem svojou štandartnou rýchlosťou Ukrajinou a sledujem počet najazdených kilometrov od tankovania. Vždy tankujem na maximum do plna, takže očakávam, že nejakých 300km na nádrž po bežnej ceste urobím. Pri 308km motor začína chytať vzduch a zhasínať. Takže toto je asi maximum na nádrž. Odstavujem len tak na krajnici, odmontujem kanister a nalievam.

Ani som poriadne nezačal túto procedúru a už počujem ako za mnou zastavuje auto. Nákladiak z ktorého vyskakuje šofér, dobehne so slovami, „čo je aký problém? Potrebuješ pomoc, odťah, servis?“ Zahrnie ma kopcom otázok, kým sa mi podarí mu vysvetliť, že len dolievam benzín.

Vykľuje sa z neho samozrejme motorkár, jazdí na Varadere, tak chvíľu pokecáme, trocha nechápe moju cestu cez celé Rusko, no politiku nerieši, čo som rád. Ako poďakovanie dostáva moju nálepku a podaním ruky pokračujeme ďalej. Veľmi ma ale potešila táto okamžitá pomoc na ceste.

Kyjev
Kyjev

Na najbližšej benzínke tankujem do plna aj do kanistra. Predo mnou je Kyjev, jazdou od skorého rána sa k hlavnému mestu Ukrajiny dostávam okolo obeda. Nieje príliš veľká premávka, no aj tak mi trvá viac ako hodinu, kým prejdem toto mesto a hľadám cestu smerom na Černivci.

Kyjev
Kyjev

Je už poobedie a ja som dnes v ústach nemal okrem pár múch nič. Zastavuje teda niekde popri ceste aspoň na polievku. Soljanka splnila svoju úlohu, zasýtila a zohriala. To sa ale nedá povedať o dnešnom slnku, ktoré nehreje vôbec. Zhadzujem preto nepremoky, ktoré plnili funkciu udržiavača tepla a do bundy a nohavíc vkladám nepremokavé vložky, ktoré boli doteraz v kufri. Je to citeľne lepšie, tak pokračujem.

Stretávam mladého Poliaka na bicykli, ide na Pamír, má tri mesiace cesty pred sebou. Troška závidím ten čas. Ja ho toľko nemám, tak držím plyn a aj smer Gluchiv. Tu je hraničný prechod do Ruska, no k nemu mám ešte asi 200km, ktoré mi spríjemní dážď. Nepremoky statočne nechávam v kufri a idem. Premokám celkom dosť, no na hranicu prídem akosi rýchlo, tak si ten dážď ani moc neuvedomujem. Myšlienky mi zamestnáva minuloročný problém, ktorý ma stál stratené tri dni čakania na hranici a úradoch. Dodnes nemám definitívnu odpoveď, ako to celé dopadlo, a aj preto mám mierne kŕče v bruchu z predstavy čo ak to zase bude celé zle.

Kolóna stojaca ešte na ukrajinskej strane dáva na známosť, že s rýchlosťou práce sa tu nejako nekamarátia. No ja obieham celú kolónu až k závore. Tu poprosím vojačika o lístoček a na počudovanie mi ho bez jediného slova dáva. Prechádzam do colného priestoru, pod strechu, kde prší asi viac ako mimo nej. Predsa len strecha si už niečo pamätá a dier je tu viac ako v ementále.

Okamžite pri mne stojí policajt, podávam mu pas, on mávne rukou, že ho to nezaujíma. Kolotoč otázok aký nasledoval pozná mnoho z vás... odkiaľ, kam, koľko koní, koľko stojí, koľko zarábaš, žena, deti, prečo sám,....

Prichádza iný jeho kolega, ktorému podám pas a techničák a ani od motorky nikam nemusím. O pár minút mi sám prinesie všetky doklady a ešte chvíľu hovoríme o všetkom možnom. Je nás tam už asi 6-7, je vidno, že som dnešným spestrením služby a ostatní cestujúci už na mňa pozerajú krivým okom, keďže takmer celá colnica si kvôli mne práve zobrala „fajčiarsku“ prestávku a nikto nepracuje.

Lúčim sa s nimi radšej čím skôr a obieham zvyšok áut ktoré stoja pred závorou do Ruska. Tu sa deriem zase celkom dopredu a zisťujem, že ruská strecha je oveľa lepšia. Ani kvapka vody nepretečie. Možno je to a tým, že kým som sa vykecával na ukrajinskej strane prestalo pršať...

Tu na ruskej strane ako vždy čaká byrokratický kolotoč, ktorý už mám rokmi nacvičený a všetky potrebné A4-ky papiere vypisujem so zatvorenými očami, až nakoniec sám radím miestnemu vodičovi ktorý je bezradný, kde a čo treba do ktorej kolónky napísať.

Mokré motorkárske oblečenie a malá mláka vody pod čižmami sa asi uľútostí jednému zo službukonajúcich a berie ma prednostne. Zmizne s papiermi vo svojej búdke a ja čakám na ortieľ. Tu sa rozhodne o mojom pokračovaní, alebo o pretrvávajúcom probléme z roku 2010.

O pár minút sa otvárajú dvere a ruka z nich mi kývne. Poďte dovnútra! No a som v tom po uši zase, pomyslím si. So sklopenou hlavou čakám na smutný výsledok a oznámenie o nemožnosti prechodu do Ruska. Ruský medveď len tak nezabúda a neodpúšťa resty z minulosti.

No na moju veľkú radosť, bol problém iba v nejakom mojom nečitateľnom slove a nakoniec mi táto krajina otvára svoju závoru naplno a bez ťahaníc.

...som v Rusku!
...som v Rusku!

Ďakujem im 100x a aj slnko sa nato celé chcelo pozrieť, tak vykuklo spomedzi oblakov pred blížiacim sa večerom. Sadám na motorku a slávnostne zdvíham do vzduchu okrem palca aj predné koleso, teda aspoň na jednom metri cesty...predsa len moja motorka moc koníkov nemá na takéto predstavenia.

Hneď za závorou, sa snažím vymeniť nejaké eurá za ruble, kurz je tu samozrejme menej výhodný ako v banke, no na rozbeh potrebujem niečo obetovať. Dostávam 68 rubľov za euro, neskôr dostávam 70-72 rubľov. Ozýva sa aj prázdny žalúdok, ktorý od včera poobedia dostal len jednu polievku. Plním ho preto pirožkami s mäsom a kapustou.

Pred sebou mám najväčšiu krajinu sveta, a ja stojím prakticky na opačnom konci, kam sa chcem dostať. Niet dôvod čakať, večer pomaly sadá na pohraničie, a ja denný limit ešte splnený zďaleka nemám. Idem pokiaľ mi to nádrž dovolí a tankujem prvý ruský benzín, cena poteší, no to je asi jediné čo zostalo v Rusku lacnejšie. Jedlo, ubytovanie a ostatné veci je vidno, že rastú každým rokom. Síce aj benzín zdražel, no v prepočte je tu za 0.50 – 0.60eur/l (august 2019).

Zakarpatie
Zakarpatie

Ukazovatele miest a iné dopravné značky, sú mojou jedinou orientačnou pomôckou. Preto sa ani ničím iným neriadim. Mapy niet, navigácia je drahá vec, to som už spomínal. Mesto Kursk je dostatočným bodom na ktorý sa držím. Tma a únava ale robia svoje a rýchlu prehliadku mesta si nechám na ráno.

Neskorý večer je celkom príjemne teplý a dobre presuší moje oblečenie za jazdy. Okolo 22.00 skúšam šťastie s ubytovaním po ceste. Rozkladať stan na pár hodín, nemá význam, strata času hľadaním miesta, ráno narýchlo baliť mokré veci atď. Na toto si nechám čas neskôr, keď už dosiahnem aspoň čiastkový cieľ mojej cesty..

Rozhodol som sa, že počas cesty budem využívať maximum možností sa rýchlo ubytovať, pospať a ešte rýchlejšie vypadnúť. Predsa len roky pribúdajú a aká taká posteľ, sprcha a pár hodín spánku je mi jednoduchšie, ako sa hrať na príliš tvrdého edvenčra každú noc v stane. Kto sa smeje, možno pochopí po 40-ke.

Prvá možnosť ubytovania, bola fajn. Voľnú izbu by mali, ale to bolo asi tak všetko. Izba bola, ale nič v nej. Keď píšem nič, tak úplne nič. Žiadna posteľ, skriňa nič. Lúčim sa preto s touto možnosťou, aj keď miestna čašníčka a dežurnaja v jednej osobe vo veku cca. 25 rokov bola veľmi dobrá, usmiata, milá, pekná.

O pár desiatok kilometrov sa na mňa usmeje nápis HOTEL 100m, a ako to už býva po 1km rozbitej cesty je naozaj akýsi treťotriedny hotel. No posteľ tu už majú. Aj motorka je kde postaviť. Preto neváham a o 23.30 končím v posteli tento deň.

Druhý nocľah
Druhý nocľah

Dostal som sa do Ruska a ani mi to netrvalo tri dni ako naposledy. Gratulujem sám sebe k prechodu a do denníka si zapíšem denný nájazd zase pod hranicou 1000km. No ospravedlňujem sa sám sebe, keďže som musel počas dňa prejsť aj hranicu a tá mi zobrala čosi času.

Dnešný nájazd tesne oblizoval tisícku, no nedosiahol ju. Dnes som najazdil „len“ 981km.

3. deň. Nedeľa 18. augusta 2019

Bolšoe Žirovo - Voronež - Samara - Suchodol

Vyskakujem z postele na prvé zazvonenie budíka.

Obliekam sa do minúty ako na vojne. O ďalšie tri minúty už štartujem. Je miestnych 05.15 a ja začínam tretí deň putovania a hltania kilometrov a prachu ciest.

Kursk
Kursk

Po pár kilometroch prichádzam do mesta Kursk, a dávam si v nedeľnom ráne pomalú jazdu mestom, obdivujúc vojenskú techniku vystavenú v strede cesty. Na viac čas nemám a neďaleké tankové múzeum by mi zobralo príliš veľa času z dnešného dňa.

Kursk
Kursk

Pokračujem po E38 smer Voronež, kde sa po asi 250km rozhodujem kade ísť. Buď cez Saratov, alebo kratšou cestou cez Tambov. Vyberám Tambov a neviem či robím dobre. Doprava je katastrofálna, napriek tomu, že je nedeľa na cestách je množstvo kamiónov.

Voronež
Voronež

Celý deň je chladno, teplota sa drží okolo 14-15 stupňov, za oblečené neprefuky sa nehanbím. Predieram sa pomaly dopredu an eskôr držím smer po cestách rôznej kvality smerom na mesto Penza. Do tohto pre mňa neznámeho mesta sa doplazím okolo 16.00. Dávam na radu miestneho motorkára a tak rýchlo ako som do mesta prišiel z neho aj vychádzam. Vraj je prejazd mestom na dobré dve hodiny, všemožne rozkopané ulice a ako „inostranec“ poblúdim a stratím čas. Tak idem radšej obchvatom mesta, ktorý je síce asi v dĺžke 40km po okolitých hlavných cestách no aspoň neblúdim a vidím jasný cieľ.

Ten má meno Samara. Keďže je len skoré popoludnie a ja už o tomto čase mám za sebou veľmi dobrých 700km, vidím reálne dnešný nájazd na prvú tisícku. No ale veď som aj šliapal do pedálov od skorého rána. Len som trikrát tankoval a zatiaľ ani nejedol. Toto napravím pri najbližšom tankovaní v nejakej putike. Celkom bežná polievka s názvom „lagman“ ma zasýti až do večera. Je to trochu ako mučenie seba samého, no času na rôzne kulinárske delikatesy niet.

Tatarstan
Tatarstan

Pri pohľade na kilometrovník Samara 450km, mi v tejto premávke nepripadá reálne sa do mesta dnes dostať. Pomaly ukrajujem z tej porcie kilometrov, no tak strašne plné cesty ako sú tu, som asi ešte nevidel. Jedno veľké parkovisko sa vytvorilo s prichádzajúcim večerom pred mestom Toliati. Kam oko dovidí všade samé autá značky Lada. Hnusné špinavé prostredie, veľké závody a tlačenica na každom rohu.

Aby toho nebolo málo, uzávierka cesty a prejazd centrom ako bonus. Jediné, čo sa tu neponáhľa je rieka Volga. Pomaly si tečie svojim tempom a pohľad do jej vôd je jediným svetlým miestom tohto neútulného kraja.

Darí sa mi vypadnúť až za úplnej tmy a rozmýšľam čo ďalej. Áut neubudlo, skôr naopak, s pribúdajúcou nocou ich je tuším ešte viac. Samara je na dostrel, 100km už dám. No trocha poblúdim a omylom zájdem až do samotného centra Samary. Trvá hodnú chvíľu kým sa vymotám.

K večeru sa tu neuveriteľne oteplilo, vyzliekam všetko teplé a aj okolo polnoci tu je 24 stupňov.

Avtodoroga Ural, znie presný názov cesty spájajúcej európsku a ázijskú časť Ruska. Táto cesta s označením M5 začína v Samare a jej koniec je v Čeljabinsku.

Môj dnešný koniec je na kilometri 1113 Suchodol. Je to praktické označovanie miest po ceste podľa kilometrovníka. Nemusíte si pamätať komplikované názvy miest, dedín, benzíniek atď. Stačí vedieť pod akým kilometrovníkom je označené dané miesto.

Na tomto kilometrovníku sa ma na tretí pokus darí nájsť voľné ubytovanie. Prvé dva pokusy boli beznádejne obsadené, tu je možnosť sa vyspať, síce za nemalé peniaze, no zato ako bonus mám izbu bez okna... a dostal som aj čas dokedy treba vypadnúť. Dali mi termín do 10.00 hod. Tieto skvelé podmienky ma stoja 1500rub, čo je tak veľa, že nemám ani síl protestovať. Asi aj preto, že je 01.45 druhého dňa.

Beriem toto celé vykúpenie a trest zároveň. Dostávam možnosť zaparkovať motorku v autoumyvárke, kde už parkuje nejaká veľká cestovná motorka s evidentným problémom zadného kolesa. Majiteľ vraj odišiel pred týždňom zháňať náhradné diely. Nuž veru, Rusko je veľké, pomyslel som si.

Pokazený kolega
Pokazený kolega

Vidina postele, sa posúva pri pohľade na otvorené dvere miestnej občerstvovacej stanice. Tu sa zmôžem na objednávku boršču a pri čakaní naň, posediačky zaspávam. Budí má rázne buchnutie tácky po stole so slovami „váš sup pažálsta“...

Nemá význam dlho vychutnávať zázrak miestnej gastronómie a o pár minút sa z posledných síl dostávam na druhé poschodie, kde za tenučkými stenami počuť každé slovo. Otváram si svoj „nómer“ bez okna, no zato klimatizácia ide na plné gule a aspoň prehluší zvuky okolospiacich.

K sprche na chodbe je to len asi 10 krokov, no tie sú nad moje dnešné sily. Pozerám na čas, je 02.30 a ja nastavujem budík na 06.00. Je tu už časový posun +2hodiny, tak sa s tým snažím bojovať. Na spánok si nechávam slabé štyri hodiny, no ako to už teraz vidím budík si ráno posuniem o pár minút.

Čierne tričko má biele mapy od soli, neklamný znak potreby prvej výmeny, alebo aspoň prepratia v rukách. No v tejto chvíli, už mi to je srdečne jedno.

Vyzliekam nohavice a čižmy a ráno sa zobudím s jednou ponožkou na nohe a druhou v čižme. Sily došli v priebehu procesu vyzliekania. Aspoň, že som zaspal a zobudil sa v posteli, keď už som si ju draho zaplatil na tých pár hodín.

Dnešný deň nebol ničím výnimočný, bol ťažký na premávku, nie príliš dobré cesty, ani krajina moc nemala čo ponúknuť. V budúcnosti by som už túto trasu nechcel absolvovať. Išiel som touto cestou už pred rokmi a dnes, no a stačilo. Osobne neodporúčam, pre vyššie opísané ťažkosti spojené hlavne s frekvenciou dopravy.

Napriek tomu sa mi v tento deň aj vďaka tomu, že som vyrážal skoro ráno a vydržal do hlbokej noci podarilo prejsť dosť podstatných 1314 kilometrov.

4.deň. Pondelok 19. augusta 2019

Suchodol - Ufa - Čeljabinsk - Miškino

V hlave počujem nejaké kroky. Rozlepujem oči a snažím sa zorientovať. Nie nie sú to kroky, je to dupot detských topánok a krik. Nikto tu nehľadí na ostatných ubytovaných, a tak spoza zatvorených dverí na rozcvičku hlasiviek, spúšťam príval slovenských nadávok. Zázrakom je zrazu ticho. No spánok už nehrozí.

Pozerám, že som spal štyri hodiny. Obliekam sa až po vlažnej sprche ktorá ma preberie. Motorka čaká v umyvárke, a tak neodolám a trocha ju umyjem. Obetujem ešte pár rubľov na rannú polievku a o 9.00 miestneho času vyrážam, na ďalší deň plný kilometrov a smogu z dymiacich Kamazov.

Smer je jasný, pohorie Ural a predtým mesto Ufa. Ukrajujem dopoludňajšie kilometre a pred Ufou ma poteší nový obchvat mesta, ktorý mi ušetrí dobrú hodinu. Za mestom začínam pomaly stúpať do kopcov. Na benzínke stretávam starú Africu Twin a chalana čo má podobný smer ako ja. Vracia sa domov do Jakutska. Prehodíme pár slov a pokračujeme každý svojim tempom.

Motorkári v akcii
Motorkári v akcii

Pohorie Ural je pre niekoho predstava obrovských hôr, no realita je taká, že sa jedná o rozsiahle pohorie, čo sa týka tak dĺžky ako aj šírky a prejazd ním je príjemným spestrením. Pekné zákruty, stúpania, klesania, pekné výhľady.

Jediné čo tu kazí dojem, je množstvo pomaly idúcich, no zato veľmi dymiacich nákladných áut. Čierny dym a smrad spáleného brzdového obloženia, ma sprevádza týchto približne 200 kilometrov, kým sa dostanem do ázijskej časti Ruska.

Pohľad z Uralu do údolia
Pohľad z Uralu do údolia

Tento medzník som zase minul. Prechádzal som cez túto oblasť už niekoľkokrát, no odfotiť sa na tomto mieste, sa mi podarilo len raz. Toto miesto je na malom parkovisku, v obložení predajcov rôznych nezmyslov a kopov odpadu. Dosť smutné nato, že sa jedná o dosť podstatný medzník.

Občas pri ubratí plynu počujem divný zvuk a tak nasleduje kontrola, ktorá ma nasmeruje k reťazi. Akosi sa začína rýchlo naťahovať, tak ju trocha šponujem a pokračujem. No začínam uvažovať či bolo dobré riešenie nechať novú reťazovú sadu doma...

Pohorie Ural nechávam za sebou a pred sebou mám ďalšiu dymiacu atrakciu. A ňou je mesto Čeljabinsk. Obrovské priemyselné mesto, za II. svetovej vojny zohralo dôležitú úlohu, keďže až sem nedoleteli nemecké stíhačky a miestne traktorové závody dodávali ťažkú techniku priamo na neďaleký front.

Čeljabinská oblasť
Čeljabinská oblasť

Ja bojujem na svojom fronte, obchádzam toto mesto veľkým obchvatom, ktorému dominujú nekonečné komíny a závody, ktoré tvoria prakticky ďalšie mesto v meste. Blíži sa večer, a ja mám za sebou už dosť veľkú dennú porciu. Doteraz mi počasie prialo, no čierne oblaky a blesky mi dávajú vedieť, že zmoknem.

Dážď ma začína chladiť s večernou tmou. Ide sa ťažko, cesta je dosť zlá, asfalt je zlý, jamy sú plné vody. Skúšam nejaké ubytovanie, ktoré vidím po ceste, no cena je príliš vysoká a tak pokračujem nocou.

Schladzuje sa na 12 stupňov, čo je v daždi a tme ďalší dôvod ukončiť deň. Je to tu celkom pustatina, takmer žiadna civilizácia, a tak mi príde veľmi vhod síce slabo osvetlená, ale zato cenovo prístupná „gastinica“. Starší pánko, ktorý tu je ako dievča pre všetko, mi ponúkne ubytovanie za 500rubľov a k tomu aj niečo pod zub. Nič viac nepotrebujem a končím tento deň.

všade ďaleko
všade ďaleko

Nič nezvyčajné, nič ohromujúce sa dnes nestalo. Je za mnou ďalší deň tranzitu, som úspešne v ázijskej časti Ruska a čaká ma Sibír. No uvidíme čo prinesie zajtrajšok. Dnešný deň končím pod mojim stanoveným limitom. No je to aj kvôli tomu, že prejazd Uralom trvá niekoľko hodín a kolóny nákladných áut to celé veľmi spomalili.

Dnešný som preto neprekročil tisícku a skončil som na stave 896 kilometrov.

5. deň. Utorok 20. augusta 2019

Miškino - Išim - Omsk - Kalačinsk

Ráno je síce studené, ale zato obloha je ako pozametaná. Po včerajšom daždi zostali len mláky plné vody. Budík ma zobudil o 5.00 miestneho času. Nachádzam sa v ďalšom časovom pásme, takže si posuniem hodinky o +3 hodiny.

Štartujem a po pár kilometroch si kvôli chladu obliekam neprefuky. A zostávam v nich celý deň, pretože dážď ma stretáva o pár minút znova. Obloha je zase čierna a moknem. Takto to pokračuje až po mesto Kurgan. Tu som si chvíľu nie celkom istý. Pamätám sa, že na kruháči musím ísť doľava smerom na mesto Išim, no akosi nie a nie ten kruháč nájsť. Trocha som sa unáhlil a ten správny kruháč sa nachádza o 110km ďalej, pri meste Makušino. Holt v Rusku sú niektoré vzdialenosti úsmevné.

cestou
cestou

Prichádzam na to správne miesto, no pre neznalých je tu dosť veľký chyták. Kto sleduje dopravné značenie a pokračuje smerom na mesto Omsk, tak ako mu značky ukazujú bude sklamaný. Problém je v tom, že cesta E30, vedie cez územie Kazachstanu, čo znamená dvakrát prechod hraníc. A ten kto by mal len jednovstupové vízum by sám sebe vystavil stopku v ďalšom cestovaní Ruskom.

miestna architektúra...
miestna architektúra...

Preto treba mať na pamäti že sa treba držať cesty smerom na mesto Išim. A aby toho nebolo málo, aj táto cesta má označenie E30. No pre toho kto sa riadi navigáciou a inými výdobytkami techniky tento problém odpadá. A takých ako ja, čo jazdia len po pamäti,bez mapy a pýtajú sa dobrých ľudí po ceste kadiaľ ísť, asi moc nieje... takže im táto rada príde možno vhod.

Cesta Makušino – Išim sa asi zastavila v čase. Je rovnako zlá, rovnako rozbitá, rovnako nezáživná ako pred rokmi. Zaspatá oblasť, kde len vietor fúka do očí dávky prachu z kazašských stepí. Týchto nekonečných približne 200 kilometrov mi trvá prejsť viac ako tri hodiny.

Aj miestny bufet, kde sme pred rokmi obedovali sa nezmenil, len pôsobí o pár rokov viac ošumelo. Táto obchádzka toho výbežku Kazachstanu mi trvá do neskorého popoludnia. Mesto Omsk mám od obednej prestávky vzdialené asi 350 kilometrov, a tak len tankujem a podvečer toto mesto nechávam so zapadajúcim slnkom za sebou.

pomaly zapadá slnko
pomaly zapadá slnko

Večer to ďalšom tankovaní, sa za mnou objavuje nejaká motorka, a tak mám neznámu spoločnosť na najbližších 250 kilometrov, ktoré dávam bez zastávky až do momentu kedy musím zase tankovať. Tento jav sa mi opakoval často počas mojej cesty, prakticky ak nebol dôvod zastavovať, išiel som od tankovania po tankovanie, čo bývalo podľa danej spotreby 230-300 kilometrov.

Môj spolupútnik posledných kilometrov musel tiež tankovať, tak sme prehodili pár slov o tom kto kam ide, tak ako vždy s každým. Keďže bola už takmer polnoc, tak riešim zistiť situáciu vo vedľajšej budove s vysvieteným nápisom MOTEL.

Roman z Čeljabinska
Roman z Čeljabinska

Na parkovisku stojí nová Africa Twin 1000 s ruskou ŠPZ. Chlap si práve vybaľuje veci a rovno mi hovorí, že zobral poslednú voľnú izbu, no ale ak mi nevadí, tak kľudne môžem prenocovať s ním, keďže má dvojposteľovú izbu. Beriem túto veľkorysú ponuku podaním ruky a zoznamujem sa s Romanom z Čeljabinska. Vracia sa z Altaju kde jazdil tri týždne.

Dlho do noci sedíme v miestnej jedálni a preberáme motorkársky život. Spať si líham až okolo tretej ráno, s tým že budík je nastavený na šiestu. Viem, že je to veľmi málo spánku, ale musím sa uskromniť.... Choď! Budem Ťa čakať!

Dnešný deň bol výživný, tak ako na najazdené kilometre, ako aj na zmeny počasia, kvalitu ciest a hlavne začínajúce nekonečné roviny.

Aj preto sa môžem pochváliť denným nájazdom ktorý plní môj pioniersky záväzok....

Dnes som najazdil 1076 kilometrov.

6. deň. Streda 21. augusta 2019

Kalačinsk - Novosibirsk -Kemerovo - Mariinsk

Zvoní budík, otváram oči a vidím len tmu. Z tej tmy sa ozve hlas na ktorý sa strhnem.

Hlas sa len spýta, "padjom?"(vstávame?). Rozpamätávam sa až po pár sekundách, hlas patrí Romanovi, a je to taký nezvyk spať v jednej miestnosti s niekým.

Zmohol som sa len na krátku odpoveď, „dajme ešte polhodinu“...

Táto noc bola zase veľmi krátka a vlastne až ráno som si uvedomil, že bola kratšia o ďalšiu hodinu, keďže som sa dostal do časového pásma +4 hodiny.

Nakoniec vstávame až o hodinu a pri rannej mliečnej kaši s čajom rozoberáme nočnú nedokončenú debatu. Platím polovicu ubytovania aj keď Roman namieta, že nič nechce. Meníme telefónne čísla, adresy a dostávam ponuku, kedykoľvek na návštevu Čeljabinsku.

Roman, ako sám o sebe tvrdí, sa v 90-tych rokoch „zahojil“ predajom konzerv, keď so svojou ženou obchodovali s týmto artiklom vo veľkých množstvách a na dôchodok mu už stačí to čo má.... Ja si spomeniem na svoje tri konzervy pašteky Pali, ktoré veziem so sebou z domu a dnes jednu slávnostne otvorím pri príležitosti prejazdu tretím najväčším ruským mestom ktorým je Novosibirsk.

Štartujem mojich 250 kubíkov a kývam na pozdrav Romanovi, ktorý sa zjavne domov neponáhľa, keďže má pred sebou posledný deň svojej cesty.

Dážď si ma počkal presne kilometer od štartu. No už pred štartom dňa som si rovno obliekol neprefuk, aj kvôli tomu, že je tu zima ako na Sibíri. No veď aj na Sibíri som. Dážď ma s prestávkami sprevádza až do Novosibirsku, kde prichádzam okolo obeda.

Ak chcete zažiť nekonečné roviny, kde naozaj nedovidíte za obzor, tak cesta medzi mestami Omsk a Novosibirsk, je pre vás ako stvorená. Ťažko sa to opisuje slovami, no taká pustatina a rovina ako je tu, sa len tak nevidí. Stovky kilometrov absolútne rovno, rovno, rovno. Kam len oko dovidí nieje nič....

cestou
cestou

Cesta po Novosibirsk ale bola aj veľmi špinavá kvôli opravám a motorka je takisto jeden kus blata. A to som nejazdil žiaden terén. Pred Novosibirskom poučený z predchádzajúcej návštevy, si dám dobrý pozor nato, aby som správne trafil cestu na obchvat a nestratil dve hodiny blúdením ako pred rokmi.

fest ďaleko...
fest ďaleko...

Celkom sa mi to darí, no náladu mi kazí nepríjemný zvuk od reťaze. Znovu ju napínam, no je jasné, že má svoje dni zrátané a bude treba niekde hľadať jej náhradu. Na tento úkon si netrúfam skúsiť to priamo v Novosibirsku, pretože predstava hľadania motoshopu v tomto meste, bez akejkoľvek mapy, navigácie, by znamenalo stratu veľa veľa hodín.

Spôsobom sebe vlastným „nejako bolo, nejako bude“ pokračujem a ďalšiu ruskú veľrieku Ob nechávam za sebou spolu s Novosibirskom.

Boris kde si?
Boris kde si?

Pri výjazde z obchvatu mám prvý a posledný raz polokontakt s políciou. Píšem polokontakt, pretože hliadkujúci policajt ukázal svojou čarodejníckou čierno-bielou paličkou smerom ku mne. No urobil to tak nedbalo a tak ležérne, akoby znudene odohnal muchu. A tak som to vyhodnotil tak, že som presvedčil sám seba, že som ho vlastne ani nevidel a pokračoval som ďalej. Z jeho gesta nebolo nič jednoznačné a ani neurobil, žiaden pohyb smerom ku mne, tak som sa ani ja neunúval urobiť pre neho čo i len malé ubratie plynu.

Pohľad do spätného zrkadla ma utvrdil o správnosti môjho konania, pretože žiadne majáky za mnou neblikali a tak som pokračoval smerom na mesto Kemerovo. Do tohto mesta mám asi 250 kilometrov a poobede okolo 15.00 prechádzam cez toto veľmi pekné mesto. Nemá obchvat, no centrum sa mi veľmi páčilo.

stále ďaleko...
stále ďaleko...

Skúšam sa pýtať dvakrát miestnych vodičov, z toho raz policajtov počas čakania na semafore, či nevedia poradiť, nejaký motoshop. No žiadna odozva. Pri výjazde z mesta ma len tak napadne sa spýtať v autoservise okolo ktorého prechádzam.

Alexander je majiteľ autoservisu a stretávam ho hneď vo dverách. Myslím, že mi šťastie prialo, lebo ma víta slovami „ja som mal Africu a Transalp“... Ani som nemusel otvárať ústa a už videl dôvod mojej návštevy. Ďalšie jeho slová boli „potrebuješ novú reťaz – ideme nato!“

Behom 10 minút organizuje pátraciu akciu s názvom „reťazová sada, teraz a hneď!“. Riešil to telefonátmi typu „Ahoj, tvoj syn študuje a žije v Prahe? Tak je tu chalan zo Slovenska – to je vedľa Prahy, a potrebuje novú reťaz, zožeň! Hneď!....

Miestny pomáhač...
Miestny pomáhač...

Žiadne slová ako prosím, ďakujem. Len strohé príkazy. Tieto jeho krátke telefonáty boli štyri a do 10 minút mal 5 telefonátov od ponuky na moje ubytovanie v miestnom klube, môj okamžitý bezplatný odvoz aj s motorkou odťahovkou z jeho servisu do iného klubu, večerný dovoz inej reťazovej sady z Novosibirska, a na viac som sa radšej už nepýtal.

Kemerovo
Kemerovo

Reťazové sady sa v meste podarilo zohnať takmer okamžite, z dvoch miestnych motoklubov už smerovala prvá pomoc v podobe niekoľkých motospojok za mnou, bez možnosti akokoľvek oponovať. Alexander situáciu vyhodnotil a opísal ako veľmi kritickú, keďže „inostranec iz Slovákii“ ide na Sachalin a treba mu pomôcť! Nie o hodinu, nie zajtra! Teraz! Hneď! Okamžite!

Výmena reťaze v Kemerove
Výmena reťaze v Kemerove

Bolo to celé tak šialené, že mi to ani mozog nestíhal spracovávať. Kvôli ušetreniu môjho času sa nakoniec rozhodlo, že sa všetci stretneme v miestnom motoservise, kde budú o všetkom informovaní, kým tam dorazíme.

Dostal som pred seba sprievodné vozidlo, ktoré počas našej cesty mestom porušilo snáď všetky pravidlá cestnej premávky, a ak by malo na streche majáky a húkačky asi by použilo aj tie. Veď posúďte sami. Jazda po chodníku, skratka cez trávnik nie sú celkom bežným spôsobom jazdy mestom.

Príjazd do motoservisu bol ako zo zlého sna. Čakalo ma tu niekoľko motoriek, a 6 miestnych členov.

Jediné čo som mohol ja urobiť bolo podať si s každým ruku. Motorku mi okamžite vytrhli z rúk a dvaja mechanici čakajúci už s pripraveným náradím sa dali do práce. Bolo mi jasné, že moje akékoľvek protesty by tu boli zbytočné, a tak sa aspoň snažím vyhovoriť z ponúkaných možností dnešného večera.

No musel by som tu zostať asi tak 3 dni, aby sme všetko stihli čo mi ponúkli. S obrovskou vďakou im vysvetľujem môj časový rozpis, čo plne chápu, no hneď začínajú o mojej ceste informovať svojich kamarátov v mestách po ceste.

Krasnojarsk, Kansk, Irkutsk tu sú 24 hodín na telefóne a v každom z týchto miest sa o mňa postarajú, len sa stačí ozvať, že som prišiel.

Dostal som sa k motorke aspoň na chvíľu a len tak mimochodom sa spýtam, či majú aj olej na doliatie, taký aký potrebujem do môjho motora. Sekunda ticha a okamžite krik. Ivááááán, davaj dva litre oleja a pozri aj filter! Ja sa snažím vysvetliť, že som zatiaľ prešiel len asi polovicu predpísaného limitu kilometrov, no nieje mi to nič platné. Starý olej už vyteká do vaničky.

Keď reťaz tak aj olej...
Keď reťaz tak aj olej...

Radšej som mal byť ticho. A tak sa len zapájam do rozhovoru s miestnymi. Samozrejme sa všetko točí okolo cestovania. Snažím sa byť vďačný aspoň mojimi nálepkami a nožíkmi. Po expresnom servise reťaze a oleja, sa dostávam k plateniu.

Na pôvodnú cenu dostávam zľavu, na tú zľavu dostávam ďalšiu zľavu ktorá sa ale nepáči jednému z prítomných a preto dostávam túto druhú zľavu ešte raz a vyššiu. Už fakt nemám slov a cítim sa trápne.

Snažím sa vypadnúť čím skôr, vychádzam z predajne a motorka nikde. Chytá ma panika, obzerám sa dookola. Prichádza jeden z motorkárov a hovorí mi, „snáď si nemyslel, že s takou špinavou motorkou ťa pustíme preč“... Motorka bola práve na umyvárke v suteréne, kde ju umýval miestny chalan a nejaká modelka. Teda neviem kto bola, ale vyzerala ako z časopisu...

Motorka je umytá, ešte kontrola tlaku v pneumatikách a môžem sa zaradiť do kolóny. Do kolóny? Ano, veď ťa musíme vyprevadiť z mesta! Tak toto mi už len chýbalo, delegácia zo Slovenska tu zase bude zastavovať dopravu a robiť ostudu. Protestovať nemá význam.

Chalani pomohli...
Chalani pomohli...

Nakoniec, ale výjazd z mesta bol v rámci normálu, zastavujeme sa ešte u môjho „záchrancu“ Alexandra, ktorému ďakujem a ako vždy dostávam pozvanie „kedykoľvek sa zastav keď pôjdeš okolo“...

Je podvečer a ja sa snažím dohnať zameškané kilometre. Len tankujem a snažím sa nezaspať. Chlad ma ale drží v stave bdelosti. Teplota klesá a klesá. Okolo polnoci je len 7 stupňov. Mám oblečené všetko čo so sebou veziem. Keďže toho je málo, tak mám na sebe tričko, nátelník s dlhým rukávom, bundu a neprefuk. A na noc som použil aj reflexnú vestu.

Cesta je veľmi pustá a pri prejazde do Krasnojarského kraja si posúvam čas zase o hodinu, +5hodín. Kraj sa začína trocha vlniť, čo je po dvoch dňoch jazdy po takmer rovine vítaným spestrením. No keďže je už hlboká noc neužijem si to, tak ako cez deň.

Nočné tankovanie o 01.30 a susediaci nonstop bufet s vidinou teplej polievky na zohriatie mi prinášajú nakoniec aj nečakaný nocľah.... „ujútny nočleg“ v preklade „útúlný nocľah“ je skôr názov na pobavenie. Majiteľ má určite zmysel pre humor, no zamrznutý motorkár zo Slovenska sa rád zloží na pár hodín v druhej polovici kontajnera. V tej prvej totiž spí zamrznutý motorkár z Moskvy, ktorý smeruje domov z Mongolska, ako sa ráno od neho dozvedám.

Útulný nocľah....
Útulný nocľah....

Riešenie jednoduché no účinné. Obyčajný lodný kontajner doplnený o dve okná a jedny dvere a ubytovanie pre 8 osôb je hotové. Rozdelené na dve miestnosti s dvojposchodovými posteľami. Cena za tento komfort bola 600 rubľov a v cene bol aj elektrický ohrievač, ktorý veru bol v maximálnom výkone do rána.

Dnešný, deň bohatý na zážitky, končím napriek strate niekoľkých hodín kvôli výmene reťaze síce s podlimitným, no napriek všetkým vyššie opísaným dôvodom s dobrým nájazdom 945 kilometrov.

7. deň. Štvrtok 22. augusta 2019

Mariinsk - Krasnojarsk - Kansk - Nižneudinsk

Rozmrazený sa zobúdzam na zvuk budíka o 6.00. Rozmýšľam nad rannou polievkou, ale prostredie a pohľad do kuchyne ma od tej pohromy ušetrí. Nazvem to tak jemne „hygiena tam bola žalostná“.

Sadám preto na motorku a to rovno dobre oblečený. Je zima, len 6 stupňov a po pár hodinách spánku, viem prečo to tak cítim. Jednoducho telo neoklameš.... únava... začína sa prejavovať spánkový deficit, ako aj odjazdené denné porcie kilometrov... raz darmo....20rokov už dávno nemám. No viem, že vydržím.... Choď! Budem ťa čakať!

obchvat mesta Kansk
obchvat mesta Kansk

Ranné cesty sú na prerušované častými semaformi, kvôli opravám ciest. No nový čierny asfalt sa tiahne stovky kilometrov. Je to príjemné ísť po novej ceste bez dier, vyjazdených koľají, atď. A na semafore vždy celú kolónu obehnem, takže som na pár minút vpredu a užívam si prázdnu cestu predo mnou. Ale len do chvíle kým ma zozadu nezačnú všetky tie autá dobiehať. Predsa len idem bežne rýchlosťou len 90-95km/hod. Ale mne to nevadí. Užívam si tento deň veľmi. Cesta sa konečne trocha kľukatí, pribudla zeleň, lesy, hory. Neklamný znak, že sa blížim ku Krasnojarsku.

Obchvat mesta Kansk
Obchvat mesta Kansk

Na parkoviskách popri ceste vidím predávať kože z medveďa. Zastavujem a chvíľu obdivujem. No po otázke či „nekúpim“ nejakú za výhodnú cenu odchádzam. Je to tu jeden hnusný biznis, je mi jasné, že pôvod týchto koží nieje legálny. Predstava stretnutia s touto šelmou je nie príliš príjemná, no na druhej strane mi je tých zvierat ľúto, pretože ich život skončil len kvôli pár tisíckam krvavých rubľov...

krása z dreva...
krása z dreva...

Mesto Krasnojarsk, je jediné veľké mesto ktoré som na mojich cestách na východ ešte nenavštívil. A takto tomu zostalo aj počas tejto cesty. Číslo R255 je číslo cesty, ktorá sa pred mestom stáča doľava a dlhým stúpaním pomaly obchádzam toto veľké mesto. Z diaľky vidím siluety centra, a jediným svetlým momentom, je pohľad to temných vôd ďalšej ruskej veľrieky menom Jenisej.

Pohľad na tečúci Jenisej je fascinujúci, aj preto, že táto rieka je zamrznutá 8 mesiacov v roku. Je to ťažko predstaviteľné, že prakticky väčšiu časť roka je pod ľadom. No v auguste našťastie vidím vo vode plávať celé stromy, ktoré obyvateľstvo žijúce na jej brehoch jednoducho vyloví a použije na kúrenie.

Snažím sa zastaviť a urobiť si pár fotiek, ale nekompromisný hlas z ampliónu a prenikavá siréna ma nútia pridať plyn a z fotiek nič nebude. Jednoducho, ochrana mosta na začiatku a konci mosta nič také nepripúšťa.

na bicykli na Sachalin
na bicykli na Sachalin

Tak sa aspoň zastavím a prehodím pár slov s chalanom na bicykli. Máme spoločný cieľ – Sachalin. Ale on má do cieľa ešte dva mesiace cesty. Vyrazil v júni z Moskvy a ide na Sachalin do práce, ako mi tvrdil. Vraj začína pracovať od októbra. Vraj sa pred niekoľkými dňami stretol s iným bicyklistom na ceste okolo sveta. Vraj ho určite stretnem.

Stretneme sa na Sachaline?
Stretneme sa na Sachaline?

Neskôr poobede naozaj stretám chlapa okolo 60 rokov z Rakúska. Ide cestu okolo sveta. Má rok času. Po rusky nevie okrem vety „ľutujem nehovorím po rusky“...a s nemčinou si tu moc nepomôže, a po anglicky vraj miestny vedia veľmi málo. No nič z toho mu neubralo na úsmeve a dobrej nálade. Mal som z neho veľmi dobrý pocit, taký optimista, uvoľnený, spokojný....

Na bicykli okolo sveta...
Na bicykli okolo sveta...

Cesty sú naďalej viac ako dobré. Neuveriteľne si dnešný deň užívam, zatiaľ najpohodovejší deň putovania. Počasie sa okolo obeda umúdrilo a je príjemne teplo, sucho, slnečno. Dávam krátku prestávku na polievku a do neskorého večera hltám ďalšie stovky kilometrov. Ani sa mi akosi nechce dnešný deň končiť, no je už fakt veľmi neskoro a tak pri pohľade na nápis „gastinica“ odbočujem, no je zatvorená. Pokračujem pár kilometrov a druhý pokus je úspešný. Dostávam za 500 rubľov komfortnú izbu, všetko nové, čisté, voňavé. Teda okrem mňa...

Pri pohľade na hodiny na stene zisťujem, že som dnešným dňom bol zase ukrátený o hodinu a preto si posúvam hodinky zase o hodinu dopredu +6 hodín mi naznačuje, že som už v Irkutskej oblasti.

Irkutská oblasť
Irkutská oblasť

Dnes už idem spáchať hygienu trocha dôkladnejšie. Čierna voda ktorá zo mňa tečie a hlavne z mojich vlasov je fakt čierna ako ten nový asfalt v Krasnojarskom kraji, po ktorom som dnes jazdil, na ktorom som strávil jeden krásny motorkársky deň bez starostí, problémov atď.

A v tento deň som prešiel pohodových 986 kilometrov.

8.deň. Piatok 23. augusta 2019

Nižneudinsk - Irkutsk - Sljudanka - jazero Bajkal

Vstávam síce skoro, no pospal som skoro šesť hodín, čo je za posledné dni úspech.

pri Irkutsku
pri Irkutsku

Pohľad do zrkadla ale hovorí niečo iné. Oči mám ako mýval krížený s rozšliapnutou žabou. Dnešný cieľ je jasný a je to taký menší Everest mojej cesty. Jazero Bajkal a jeho chladné hlboké vody. Mám k nim asi 400 kilometrov, a keďže mám prakticky „k dobru“ šesť hodín, ktoré som „stratil“a bol ukrátený“ kvôli časovým pásmam, tak ak stihnem prísť za tých šesť hodín k brehom Bajkalu, tak to znamená, že z domu som sa na Bajkal dostal za celkovo týždeň... 7 dní...

Bajkal
Bajkal

Možno sa to číta zvláštne, keď sa povie Bajkal za týždeň na malej 250-ke.... Vzdávam týmto predčasne hold súdruhom z Hondy dobre tú CRF-ku urobili....okrem toho mám aj iné palivo s vyšším oktánovým číslom ktoré ma ženie dopredu.... Choď! Budem ťa čakať!

Japonec ide z Pamíru
Japonec ide z Pamíru

Ranný odjazd mi na pár minút skráti prichádzajúci motocykel, no posúďte sami na čom sa tento Japonec vybral do sveta. Pamír, a domov...tri mesiace na tejto 125-ke. Klobúk dole pane!

čo je to za stroj?
čo je to za stroj?

K Irkutsku ma delia dve tankovania, no silný protivietor mi zdvíha spotrebu na 3,5litra, čo sa mi nepáči, ale nič s tým neurobím. Mesto Irkutsk už poznám dobre a preto návštevu vypúšťam. Obchvat Irkutska je takisto po novom asfalte, a nádherné zákruty, stúpania, klesania a iné atrakcie, ma tešia celé dopoludnie.

...a sám Japonec
...a sám Japonec

A konečne! Modrá nekonečná hladina na ktoré sa pozerám z vrcholu kopca. Bajkal! Pre niekoho konečná, pre mňa len čiastkový cieľ mojej cesty. Spúšťam sa pomaly dole a na dnes sa prestávam ponáhľať. Som tu predsa! Zhora fotím a dole stojím. Prvé miesto ktoré treba po zostupe z hôr navštíviť je Sljudjanka.

Bajkal
Bajkal

Nedá sa prehliadnuť jej obrovská tržnica po ľavej strane. A ponuka je tu jediná... ryba menom sih omul.... alebo inak omul bajkalský, skrátene len omul. Táto endemitná (pôvodná) ryba Bajkalu, ktorej stavy boli kritické hlavne v 60-tych a 70-tych rokoch, je chrbticou ekonomiky tohto regiónu. Jeho lov je regulovaný, no napriek obmedzeniam sa loví a predáva na mnohých miestach, či už oficiálne, alebo menej oficiálne.

omul...
omul...

Sljudjanka a jej tržnica so všadeprítomným a špecifickým dymom preto musí byť dostatočným dôvodom na zastávku a ochutnávku tejto ryby. Omul údený, či už chladným alebo horúcim spôsobom údenia, priamo pred vami vybratý z udiarne, je gastronomická lahôdka miestnej kuchyne. Nič nemení fakt, že hodinová zastávka na tejto tržnici zabezpečí, že vás odev a vlasy budú „voňať“ udiarňou a omulom ešte aj na druhý deň.

Ochutnávam z oboch spôsobom údenia a po polhodine pokračujem. Brehy jazera sú ale plné. Teda myslel som tým cesty. Turistov je tu veľa, a aj ceny všetkého sú tomu priamoúmerné. No mne stačí len pár litrov benzínu a počasie bez dažďa.

veľa omulov...
veľa omulov...

Cestovnú rýchlosť upravujem na maximálne 60km. Jeden krajší úsek ako druhý. Fotím, stojím často, vychutnávam každý meter cesty. Aspoň nejaká odmena za ten týždeň cesty.

Snažím sa nájsť miesto kde som pred rokmi kempoval a toto miesto sa mi podarí poobede nájsť. Dnes to tu vyzerá inak, pribudli ploty a zákazy, no podarí sa mi dostať až na breh jazera na rovnaké miesto, kde sme s kamarátom Tomášom kedysi trávili deň... teda ak si dobre spomínam, ja som jedol omula za omulom a on tabletku za tabletkou...na Sibíri dostal úpal... málo pravdepodobné no vtedy sa to naozaj stalo...

Bajkal
Bajkal

Rozpomeniem si na neďaleký obchod s potravinami a po pamäti ho nachádzam. Na stenu obchodu vedľa vyblednutej nálepky z minulej cesty, lepím novú nálepku z terajšej cesty a v obchode kupujem niečo na večeru a raňajky. Okrem iného tu majú výbornú čapovanú limonádu.

Bajkal
Bajkal

Cestou k jazeru ešte pre istotu kupujem dvoch omulov, no tieto neboli také dobré ako tie ktoré som kupoval v Sljudjanke. Miesto kde plánujem rozložiť stan, ale momentálne okupuje miestna mládež, ktorej som stredobodom záujmu.

Pojazdný bankomat zo Slovenska, to vo mne vidia a preto mi hneď ponúkajú na predaj, maliny, šišky, huby a tak. Poďakujem a na oplátku im darujem pár nálepiek a dva nožíky. Hádam nimi nebudú robiť v noci diery do môjho stanu...

Bajkal
Bajkal

Stan... idem ho rozložiť po prvýkrát počas cesty...už som to spomínal... nemám už 20 rokov a preto som doteraz bral posteľ pred stanom. Na stan si hľadám miesto trocha v závetrí, pretože na buran ma upozorňovali už pred rokmi. Buran sa nazýva vietor, ktorý duje na brehoch Bajkalu a rád si zoberie so sebou všetko možné. A berie to silou uragánu a bez varovania. Preto staviam stan za stenou z krovia, ktorá ma čiastočne ochráni.

Bajkal
Bajkal

Pri stane v závetrí sa dá v pohode sedieť v tričku, ale o pár metrov ďalej pri Bajkale už fúka chladný vietor, a tak kúpanie obmedzujem vstupom do jeho chladných vôd len po kolená.

Vlaky mi jazdia kúsok od stanu... nepretržite celú noc...

Nekonečné vlaky
Nekonečné vlaky

Podáva sa večera, za ktorú by som sa nemusel veru hanbiť, keby ňou chcem pohostiť. A keďže sa nieje pred kým hanbiť a koho hostiť, (asi preto že som tu sám),...večeru zhltnem za pár minút a obliekam prvú vrstvu oblečenia. Po oblečení druhej vrstvy fotím zapadajúce slnko a nieje na čo čakať. Únava a chlad dávajú znamenie o nutnosti oddychu. Zaliezam do stanu a s pribúdajúcou tmou a silnejúcim vetrom trasúcim stenami stanu zaspávam.

Niekto by asi namietal, že byť na takomto úžasnom mieste a spať o ôsmej večer v stane je trestuhodné, no po týždni jazdy a faktu, že som tu sám, a nieje s kým sa podeliť o dojmy a pocity ma nič lepšie nenapadlo....

Bajkal
Bajkal

Som zase po rokoch na Bajkale...za týždeň z domu na Bajkale... a to mi v tejto chvíli nikto nezoberie....tak ako mi nikto nezoberie dnešných 551 kilometrov, ktoré som si pripísal na účet.

>

Pridané: 14.02.2020 Autor: NostalgicRider pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: