Tí, ktorí viete, viete a tí, ktorí neviete, tak tu ho nájdete.
Nasledujúce ráno sme sa rozhodli rozdeliť. Ja s Michalom sme sa na afrikách vydali do púšte a unfall Pepo s Ondrom na varanoch po asfalte do Matmaty, kde bolo miesto stretnutia. Náš výlet bol super, smerovali sme pozdĺž pipeline (ropovodu) priamo do púšte.

Stretali sme stáda divých tiav, prechádzali okolo beduínov a ich stanov a nachádzali studne s veternými čerpadlami. Na druhej strane to bola neuveriteľná drina. Zapadnúť aspoň trikrát do hodiny nebol problém, skôr povinnosť, a viac sa vlastne tiež nedalo. Veď samotné vyhrabanie zabralo väčšinou desať - pätnásť minút. Cesta postupne mizla v nánosoch čerstvo naviateho piesku, ktorý mi kradol motorku bez opýtania. A moja inteligencia fungovala tiež dokonale. Zakaždým, keď som zapadol, tak som dúfal, že sa to pridaním ešte chytí, ale nechytilo. Tak som si väčšinou dobre popridával, zahrabal koleso cez osku a znova si v duchu vynadal, aký som kolosálny blbec, vyhrabávať motorku v 40-stupňovom teple s cordurovou bundou na sebe. Vyhrabanie si tiež nepredstavujte, že lopatka a je to. Pri jemnosti toho piesku totiž za lopatku človek vyhodí a za lopatku piesku sa dosype späť. Takže presnejšie by bolo hovoriť o vykývaní. Motorku bolo totiž treba vykývať do strany, aby sa koleso uvoľnilo a potom po boku vytiahnuť motorku z koľaje von. Najkrajšie na tom všetkom bolo, keď som ako druhý v poradí, čo som bol stále vďaka tomu ako Michal jazdil, zapadol tak, že Michal si to všimol až v momente, keď zapadol aj on. Tak sme si tak nejako mávali a nepočuli sa a dúfali, že to vyhrabe ten druhý a vráti sa pomôcť. Takže som hrabal, kýval a ešte si aj dával slušné túry pešibusom... No jednoducho, bolo to super.

Na obed sme sa stretli s chalanmi v Matmate. Boli znudení asfaltovým presunom, už ich nebavili do nekonečna sa opakujúce oázy s palmami. Matmata je oblasť známa domami vykopanými do zeme. Takáto "konštrukcia“ je ideálna na ochranu pred horúčavami panujúcimi v týchto oblastiach. Predstaviť si to môžete jednoducho, ak si pamätáte farmu strýka Luka Skywalkera z Hviezdnych vojen, tak aj tá je v Matmate a nie na planéte Tatooine. Jedná sa o kruhový výkop hlboký asi 4 - 5metrov, s priemerom okolo 7 - 8metrov, ktorý tvorí základnú časť domu. Z tejto centrálnej časti je vyhĺbených niekoľko miestností, ktoré slúžia ako spálne. Aby sme si to lepšie omakali, vbehli sme do jedného domu. Napriek tomu, že vyzeral opustený, nebola to celkom pravda. Prvý raz v Tunise som videl domorodú obyvateľku "berberku", ktorá bola zjavne vystrašená našim vstupom do jej domu. Chudák teta, aj nás chcela vyhnať, aj sa nás bála, tak sa nechcela priblížiť ale z bezpečnej vzdialenosti predvádzala rituál vyháňania diabla. A tak nám došlo, že bez pozvania sa na návštevy nechodí.

Z Matmaty sme sa vybrali smerom na Tojane, čo znamenalo, že sme púšť vymenili za skalnaté hory. Táto šotolinová cesta, predstavovala asi najkrajší úsek, ktorý sme vôbec v Tunise prešli. Krajina je nádherná, neuveriteľne členitá, aj keď nadmorská výška tu nedosahuje viac ako 700 m. Cesta však vedie po hrebeňoch, čo zaručuje neustále panoramatické výhľady. Nad Tojane, ktoré mimochodom tvorí úžasný záver cesty, teda pohľad na túto v doline ležiacu dedinu, rozhodli sme sa čo-to zjesť. Teda len Michal a Pepo, ja s Ondrom teraz jednoducho nejeme. Je to jednoduchšie, človek sa potom toľko nenabehá... Zastávku nám spestrila mladučká berberka, ktorú zrejme otec poslal ponúknuť pocestných mätovým čajom, za nejaké malé všimné. Teda čajom hmm... , tekutinou zelenej farby s mätovým lístkom. Vyzeral, akoby tu na nás čakal už nejaký ten rok.

Večer bol na obzore, tak sme sa rozhodli doraziť do Medine a nájsť si ubytovanie. Dnes sme znova zobrali „hotel“. Motorky skončili za vysokým plotom a my na nemocničných posteliach, ktoré hovorili o pôvodnom účele stavby. Na hotel to zrejme zmenili tak, že jednoducho prevesili tabuľu nad vchodom a vualaaaaa "HOTEL".

Po celodennom pôste sme sa s Ondrom rozhodli vyskúšať kvalitu domácej reštaurácie. Nakoniec sme sa do mesta vybrali všetci štyria. nakúpili sme tradičné bagety a bogu, čo je mimochodom vynikajúca náhrada coly a potom huráááááá do reštiky. Aj keď sme si na okolitú „kultúru“ ako-tak zvykli, tak tento večer posunul moje hranice vnímania ešte ďalej. Usadili sme sa k stolu. Obrus klasický, socikovský, igelitový. Čo zaschlo, bolo zaschnuté, čo nezaschlo, bolo mazľavé. Kachlíky na zemi, na stenách, na strope, podľa predchádzajúceho poradia aj ich hygienická kondícia. Čašník, inak milý, komunikatívny a chápavý, len vďaka nemu sme boli schopní si objednať lebo nám dokázal vysvetliť, čo je "kotkodáááák" a čo je "méééééé", bol aj slušivo oblečený. Jeho pred pár rokmi zrejme biely plášť, bol zasratý od masti, kečupu, vajec, motorového oleja, zubnej pasty, krému na topánky, proste všetkým, čo kedy jeho majiteľ chytil do ruky. Najhoršie však bolo, že keď videl cudzincov, rozhodol sa predviesť svoju znalosť etikety a niekde z hĺbky kuchyne doniesol príbor, aj keď všetci domáci jedli rukami. To ešte nebolo najhoršie, že nám chcel dať príbor. Najhoršie bolo to, že ten príbor tam odložil zrejme ešte jeho dedo a ten ho vtedy zabudol umyť. Aby to teraz napravil, tak každý jeden kúsok pred nami starostlivo poutieral, nože zbavil starej masti a vidličky uschnutých zemiakov, a to všetko do už spomínaného plášťa. Na záver, aby nás nedajbože neporezal, tak každému nám osobne podal nožík tak, aby sme si ho vzali za rúčku, čo znamenalo, že výživná mikroflóra na jeho rukách, stala sa majetkom každého z nás. Keď sme dojedli naše kuskusy, štartovali sme najkratšou cestou na hospital, sorry hotel, aby sme tu večeru preliali slivkou.
Ráno okolo ôsmej sme dali krátku poradu, ktorej som sa samozrejme zúčastnil v spodnom prádle, čerstvo vylezený z postele, zatiaľ čo chalani už hodinu boli v plnej poľnej, ako skoro každé ráno. Dohodli sme sa kde a ako dnes ďalej. Potom som si tradične vypočul, akého to so sebou majú motáka, no neviem koho mysleli... Nakoniec ma ako vždy tu moju chvíľku, kým som sa do desiatej osprchoval a zbalil počkali, však som mal mapu a GPS, že?? Normálne by boli aj akože nasratí, ale dnes mali program. Celý čas ich balila hotelová upratovačka, teda hlavne Pepu. Hádzala na neho vyzývavé pohľady a vrtela zadkom, posielala pusinky ale Pepo napriek tomu zostal charakter, vraj sa mu páčia iba baby do sto kilo. Toto som ale nevidel, len mal som to farbisto vyrozprávané od Pepu. Takže vysprchovaný, zabalený, ešte raz som vychutnal posledný hotelový výhľad na stavenisko kombinované so smetiskom a už sme sedeli na motorkách a smerovali po asfalte k mestu Foum Tataquine, po prechode ktorého, to už bolo len par kilometrov šotolinového presunu k Cheniny.

Táto horská dedina je jednou z turistických atrakcií. Je to pôvodná berberská osada vytesaná do úbočia hory a jej dominantu tvorí mešita na vrchu tohto kopca. Má dokonca niekoľko obyvateľov, ktorých tuniská vláda platí, aby udržiavali tradície týchto končín. Ale asi ich neplatí dobre, lebo tu zjavne prekvitá tak, ako vo všetkých častiach poznačených hromadných turizmom - národným športom žobraním bakšišov. Z Cheniny sa presúvame po šotolinách smerom ku Ksar Hadada. Teda šotolinách, aby som to bližšie priblížil, skúste si predstaviť najhoršie rolety v Blave, posypte ich pieskom a naskladajte tak na 20 kilometrový úsek. Znovu sa nedá ísť pomaly a aj pri jazde okolo stovky som mal pocit, že nemôže existovať šrób, ktorý by nepovolil. Našťastie to zostalo len pri pocitoch a páni v Honde nič nezanedbali. Dorazili sme pre mňa k ďalšiemu dôležitému cieľu Ksar Hadada. Hádajte prečo? No lebo sa tu točilo čo? Áno presne, tak znova Hviezdne vojny. George Lucas totiž v tejto časti Tunisu vytvoril planétu Tatooine a všimnite si aj ten názov, dosť nápadne sa podobá na názvy miest v tejto oblasti. Takže znova som vo vytŕžení, fotím, vychutnávam si miesto, ktoré vo filmovom prevedení bolo rodiskom Luka Skywalkera, kde ako dieťa zostrojil C3PO. Jedná sa o rozlične poprepletané dvoj až troj poschodové stavby s oblúkovými klenbami, aby sa do nich nemohlo oprieť slnko. Ďalší spôsob ako sa brániť tunajším horúčavám. Pôvodne tieto stavby slúžili ako sklady, potom kulisy k filmu a nakoniec to mal byť hotel, čo sa ale zjavne nepodarilo. Máme šťastie, nie sú tu takmer žiadni turisti, takže je nám to celé k dispozícií. Na druhej strane sa nám nedarí ujsť miestnemu sokoliarovi, ktorý trvá na tom, aby sme si každý spravili fotku s jeho sokolom. Určite viete prečo...

Večer dorážame do Gabes. Je to jedno hnusné mesto na pobreží. Snáď dve hodiny sa tu motáme a hľadáme označený kemp. Nakoniec sme ho našli a ďalšiu hodinu sme čakali, kým sa objaví niekto kompetentný k tomu, aby nám dal kľúče od izby. Vzali sme vlastne domček, pre asi tak 15 ľudí, ale myslím, že bývanie to bolo super. Aby sme náhodou nemali voľný večer, tak na programe bola oprava zadného kolesa na Pepovej afrike, v ktorom sa nenachádzal vzduch vďaka nežiadúcej penetrácii zapríčinenej klincom z ulíc tohto hnusného mesta. Asi som mohol napísať len defektu. Už za tmy sme vyrazili na večernú praguľku týmto hnusným mestom, pri ktorej sme v miestnom fastfoode dali večeru.

Dnes ráno vyrážame severovýchodne do národného parku Bou-Hedma. Bedeker hovoril o krajine saván a stepí, o bohatej faune zastúpenej druhmi, ktorých mená mi nič nehovorili. Že ale kecá ako "Desperado", som netušil. Realita žiaľ bola iná, krajina nezaujímavá, fauna žiadna, teda ak nerátam domorodú pastierku oviec.

Sklamaní pokračujeme smerom na El-Djem, čo znamená, že sme vsadili na kartu histórie. Cesta ubieha nekonečnými cestami medzi olivovými sadmi. O jediné spestrenie sa postaral Ondro. On, maximálny odporca offroadu si krátil chvíľku obiehaním nákladiakov šotolinovými pásmi, o ktoré bola rozšírená inak úzka asfaltová cesta. Tak do púšte nešiel a teraz si to tu po šotoline v 120-tke šije okolo nákladiakov. Nechápem...
Dorážame do El-Djemu a je to skutočne dobrá satisfakcia za nepodarené doobedie. Stojí tu najväčší „africký“ rímsky amfiteáter, do ktorého sa vošlo 27 000 divákov. Je síce hodina do ukončenia návštevných hodín, ale to stačí na to, aby sme to preliezli dokonale. Tá stavba je veľmi zachovalá a hlavne ozaj impozantná. Je celkom jedno, či stojíte na najvyššie dostupnom poschodí tak, ako ja, lebo Michal by si neodpustil sa vyškriabať na najvyššie nedostupné miesto stavby a pozeráte dole do kotla. Alebo naopak, stojíte dole v aréne a predstavujete si krvilačný dav čakajúci len na to, kým vám niekto rozčesne sekerou hlavu. V každom prípade som mal ten pocit, ako keby som sa práve vyhol oproti idúcemu nákladiaku, ktorý vynieslo v pravotočivej...

Počasie sa začína kaziť, je pod mrakom, časom dokonca mrholí. Tentoraz smerujeme k pobrežiu do mesta Madhia. Vychutnáme si tu pohľad na nádhernú piesočnú pláž. Jednoruký Pepo praští motorku o zem, ako už niekoľkokrát, lebo tak to chodí, keď karuje jednoruký lazar a dohadujeme sa, kde sa dnes zložíme. Keďže už sa pohybujeme po pobreží poznačenom turistickým ruchom, nejaká stanová romantika v opustenom kaňone nehrozí. Smerujeme po pobreží na Soussse a v Monastire nakoniec po dlhom hľadaní nachádzame hotel, v ktorom boli ochotní schovať aj naše motorky, ktoré po záverečnej skončili v reštike. Túto sme na revanš použili a spravili ochotnému majiteľovi tržbu. Po večeri, aby som zas ráno nezdržoval, vybral som sa do sprchy. Na moje prekvapenie som však v umyvárke okrem umývadla a pozor, klasickej misy sprchu nenašiel. V duchu si vybavujem rozhovor s majiteľom a slová WC, dusche, mi znejú v ušiach. Letím za chalanmi, že ako sme sa to dohodli a kde sú tie sprchy. Tak sme lietali po celom poschodí a nielen našom, ako traja pátrači, ale po sprchách ani stopy. Sklamaný som sa rozhodol použiť aspoň veckovú klasiku a konečne si po takmer dvoch týždňoch pri tom aj posedieť. Usadil som sa, zavrel dvere a v tom sa to stalo. Zbadal som vodovodnú batériu ukrytú za dverami a razom mi došiel aj význam odtoku, ktorý som mal pod nohami. Sprchoval sa už niekto z vás a pritom sedel na mise a tlačil? Nie? Ha, tak som bol prvý...

Ráno nás vítalo sychravé počasie, no čo, sme stále severnejšie a polovica apríla ani tu neznamená teplotné rekordy. Smerujeme k Sousse, centru tuniského turizmu. No nie je to zrovna to, čo by sme vyhľadávali, ale keď už sme tu, škoda to vynechať a ešte by sme aj naštvali Ondra. Tak sme sa prebíjali preplnenými ulicami a snažili sa dostať k Medine (historické centrum mesta). Motorky sme zaparkovali na námestí Farhat Fachet, ktoré tvorí akúsi korunu tohto dopravného chaosu, cesty, ktorých kapacita bola dostatočná naposledy v čase, keď z tadiaľto odišla posledná karavána, sú tu navyšse preložené železnicou. Rozdelili sme sa na dve skupiny a pokiaľ išla česká časť na prehliadku, dali sme si s Ondrom po kebabe, keďže mi už zase črevá fungovali v normále. Keď prišla rada na nás, vybrali sme sa prezrieť ribat (vojensky kláštor). Je to údajne jedna z najpozoruhodnejších islamských stavieb. Keďže je o mne známe, že som kultúrny barbar, jedinou pozoruhodnou vecou na tejto stavbe bola veža, z ktorej bol dobrý výhľad na škaredé mesto.

Medina bola spleťou úzkych uličiek plných turistov a obchodníkov strkajúcich vám do rúk všetko možné, so spoločným menovateľom. Bolo to úplne k ničomu, teda ak to neberiete ako gift za bakšiš. Z tejto turistickej strany Tunisu som znechutený a na nálade mi nepridala ani návšteva stredomorského prístavu Port el Kantaoui. Na rozdiel od Sousse to bolo dokonale upravené mestečko s pekným jachtárskym prístavom. Ondro sa rozplýval, kameroval všetko od parkoviska cez prístav až po golfové ihrisko. Podľa neho to však bolo po tom fádnom piesku a nekonečných kameňoch super, proste hltal to ako Kelišová výlet do Talianska.

Napriek sychravému počasiu a na moju radosť, smerujeme ešte do vnútrozemia, do Kairouanu, ktorý je svätým mestom islamu, hneď po Mekke a Jeruzaleme. S blížiacim sa mestom rastie aj počet kockovaných šatiek na hlavách miestnych obyvateľov. Keď pár kilometrov pred Kairouanom nakupujeme v malej dedine bagety a bogu, nedá sa nevšimnúť si veľký portrét Saddáma nad pokladňou, hlavne keď po mojej prvej otázke vedenej v angličtine sa ma pýta, či som Američan. Moja odpoveď, že Čechoslovak ho upokojí a tvrdí nám, že to je dobré, že to sme teda dobrí ľudia, ale keby sme boli Američania, tak... a len si priložil vystretú dlaň pravej ruky pod hrdlo a prudko potiahol zľava doprava. No zahraničná politika USA nie je v islamskom svete zvlášť populárna. Pri vstupe do mesta sme zastavili pri budove s turistickými informáciami o celom meste. Hneď za ňou sa nachádzali dve obrovské nádrže plné vody. Boli to Aglabovské nádrže, ktoré už od roku 862 zásobovali mesto vodou.

Keďže sa už zvečerilo a mali sme málo času, vybrali sme si len jednu mešitu, a to Grande Mosque, ktorá je údajne najväčšou mešitou na africkom kontinente. Cesta k nej viedla pozdĺž mestských hradieb, ktorými je obkolesené celé mesto. Po úzkych uličkách na nás zazeralo mnoho tvárí s kockovanými šatkami na hlavách. Vážne som nemal pocit, že by boli nadšení našou prítomnosťou. Boli sme podozrivo bieli, Američania pred pár dňami zaútočili na Irak a my sme v centre islamu na africkom kontinente. Keď sme zastali pred mešitou, dozvedeli sme sa, že dnu sa nesmie. Vzápätí sme však dostali ponuku, že si ju môžeme prezrieť zo strechy oproti. Tak sme sa s Ondrom vybrali prezrieť ten pohľad, spraviť fotky. To, že sme sa nechcene nechali zatiahnuť do kšeftu s kobercami, sme netušili. Hneď potom, ako sme si spravili fotky zo strechy, boli sme donútení absolvovať aj prehliadku dielne na výrobu kobercov.

Tu sme už pochopili o čo ide a všetko rezolútne odmietli a kráčali späť k motorkám. Už keď sme sa približovali k chalanom podľa farby slonovej kosti a výrazu v ich tvárach, ktorý som naposledy videl na spolužiakoch pred štátnicami, sa dalo tušiť, že to bolo ešte hustejšie. A že teda bolo. Ako Pepo vravel, hneď, ako sme odišli, prišli predavači kobercov z konkurenčnej dielne a o bitku bolo postarané. Mastili sa tam okolo motoriek a nikoho nezaujímalo, či chceme vôbec vlastne nejaké koberce kúpiť, alebo nie. Takže sme naskákali na motorky a zastavili až za mestom. Bol už večer a my sme nevedeli, kde prespíme. V Kairouane sa nám už moc nechcelo, ale stmievalo sa, dážď bol na spadnutie a nič iné nebolo v ponuke. Pepo sa chcel vrátiť a prespať v meste, čo som ja odmietol a vyšla z toho jediná ostrejšia výmena názorov na celej ceste. Pri pohľade do mapy ma napadlo presunúť sa do asi 100 km vzdialeného letoviska Hammamet. Chalani sa pridali, tiež nemali chuť spať v Kairouane, Pepo bol prehlasovaný a my sme sa vydali do Hammametu. Takže sme po prvýkrát išli po tme, napriek tomu, že sme mali strach z množstva neosvetlených vozov a áut. Keď po asi desiatich minútach začalo pršať, a to tak, že až v duchu som cítil, aké slastné morálne víťazstvo prežíva Pepo, veď on nám to predsa hovoril. Takže sme v tme, daždi a po zlých cestách dorazili do Hammametu. A tu sa misky váh morálnej prevahy znova preklopili na moju stranu, keď sme sa na ulici plnej nádherných hotelov, po dohode so správcom ubytovali v jednom z nich. Hotel bol celkom prázdny a uzavretý. My sme sa za pár šupov ocitli v dvojizbovom apartmáne, kde každá izba mala svoju kúpeľňu, v super kuchyni sme mohli variť večeru a v spoločnej obývačke pozrieť video. No luxus, aký by som na tejto ceste nečakal. Kde bol proti tomu Kairouan.

Tak všetko raz skončí a tento deň bol našim posledným v Tunise. Ráno sme sa rozhodli ešte obkrúžiť poloostrov Capo Bon. Ale hneď ako sme opustili naše luxusné ubytovanie, začalo silno pršať. Po zlých a zablatených asfaltkách, sme v prepchatej premávke spravili za hodinu ledva 30 kilometrov, ale zato sme boli špinaví ako regulérne svine. Žiaľ bolo jasné, že Capo Bon budeme musieť nechať na inokedy. Rozlúčili sme sa s ním na piesočnej pláži, kde sme napriek dažďu blbli v poslednom piesku a kulisou nám bolo rozbúrené stredozemné more. Jednoducho strašný gýč.

Čas, ktorý sme ušetrili skrátením cesty sme sa rozhodli venovať Kartagu. Tak ako to honosne znie, tak veľké sklamanie nás tam čakalo. Kopec železa, kopec buriny a medzitým nič zaujímavé, za polhodinu nebolo čo pozerať. Takže zas voľný čas do odchodu lode. Vybrali sme sa do malého mestečka Sidi. Keď už sme sa toľko venovali Star Wars, tak prečo nenavštíviť miesta, kde sultán ukradol Žofreyovi Angeliku a podpálili mu loď. Nakoniec z toho vyšla malebná dedina nad zálivom, skombinovaná v bielo modrých farbách, čo sa nápadne podobalo farebným kombináciám známym z Grécka. Na miestnej tržnici sme sa rozhodli nakúpiť nejaké suveníry a overiť si naše skúsenosti so zjednávaním ceny. Mal som čas a rozhodol som sa postupovať príručkovo. Chcel som kúpiť ťavu z dreva, a tak som si ako krok číslo 1 - obišiel všetky obchodíky a zistil vyvolávacie ceny. Krok číslo 2 - vošiel som do obchodíku a vybral ťavu, ktorú som chcel a spýtal som sa na cenu. Krok číslo 3 - ponúkol som tretinu. Krok posledný - hra na nervy. Stále som trval na svojom, z času na čas som sa zatváril, že odchádzam a asi po polhodine som sa k motorke vrátil s najlacnejšou ťavou. Keďže aj chalani chceli ťavu, "no nekup to, když je to tak levný", zobral som ich do obchodíku. Predavač ma zbadal a zasyčal „you no entry you are saboteur“. No v tom si všimol drobčeka Ondra. a z jeho úst vyšlo „boxer???“ A tak som mu odpovedal „NO, he is wrestler.“ A bolo po probléme. Keď sme už odchádzali s Ondrovými ťavami, ponúkol nám ešte bubon. Takže znova nasledoval krok číslo 1 - 4 , navyše spestrený rozdupaním hlineného bubna ako dôkazu, že ten drevený ozaj nie je žiadny shit, ale kvalitný tovar.

No a toto už je vážne tuniské finále, naposledy natankujeme lacný benzín doplna a potom najkratšou cestou do prístavu odovzdať tuniským colníkom zelené potvrdenie. Trojhodinové čakanie na loď sme si spestrili debatou s Rakúšanmi pri ich dodávke plnej KTM. Nedali sa nevidieť ich povýšenecké pohľady na naše cestovné endurá, keď oni mali naložené samé ostré stroje. Sľúbili nám na lodi pustiť video, ale akosi na to zabudli, po tom, čo im Ondro pustil z kamery pár záberov brodenia a nejaké jazdy v púšti, najmä Michalove skoky s afrikou cez duny. Pokrik „alfi komm hier“ a následne ich tváre so sánkami dole, to bolo presne to, čo naše egá potrebovali. No ruku na srdce, komu nerobí dobre chváliť sa a ešte k tomu vidieť, že to konkrétny príjemca žerie s otvorenou hubou? Na nasledujúcich 25 hodín nás pohltila loď.

Záverečný presun z Janova bol jeden veľký očistec, loď nás vyhodila presne o polnoci a my sme mali pocit, že sa dáme rovno na cestu. Pepo s Michalom idú na Brenner a my smerujeme na Villach. Okolo štvrtej nad ránom je úžasná kosa, prší a sme neznesiteľne unavení. V momente, keď už Ondrovi od únavy nestačili pruhy na diaľnici, rozhodli sme sa to zapichnúť na trávnatom placku miestnej Agipky. Na zem sme dali karimatky, v regenkách a prilbách sme uľahli za neprestávajúceho dažďa. Asi za dve hodiny som sa zobudil, keď pri mne venčili nejakí taliani svojho čokla. Počkal som, kým vstal Ondro a v týchto nechutných podmienkach sme pokračovali až pred Viedeň, kde sme si museli znova hodiť na dve hodiny šlofíka. S prechodom hraníc sa nám ukázalo aj slnko a po 1300 km som prišiel domov uťahaný ako trinástka kľúč z čínskej goly.

A čo k tomu dodať záverom? Len to, že to bola jedna nádherná cesta a Afrika ma dostala. Turistické časti Tunisu ma síce vôbec nenadchli, ale za to východ a hlavne južná časť - Sahara, sú čosi, čo sa nedá opísať, to treba zažiť. Ľudia sú tu iní, zvyky sú tu iné a najhoršie na tom je, že keď som sa prispôsobil, tak som sedel na lodi smerom domov... A ten pocit dobrodružstva si človek v Alpách neužije, nech sú akokoľvek krásne.

Úplne na záver by som chcel poďakovať chalanom, ktorí to so mnou absolvovali a hlavne Pepovi - Meresievovi, ktorý je v tomto čase už aj dávno zrehabilitovaný po okamžitej operácii pleca. A vám, ktorí ste to celé prečítali až sem.