Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 860 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 256
Áno, bolo to v pohode: 48% (122)
Nie, bolo to ďaleko za: 52% (134)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Tunis 2003, cieľ Sahara 1/5

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 11.03.2004 Autor: Zeno
Čitatelia: 8936 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Ja som vedel, že do tej krčmy nemám chodiť, odjakživa mi to doma vštepovali, ale ja nie. Po zime strávenej nad mapou Európy a blízkeho okolia to tam ani inak dopadnúť nemohlo. Zimný absťák preliaty niekoľkými pivami nad Pepovými fotkami z Tunisu viedol k jednoznačnému záveru, kam pôjdeme....

Seriál článkov - Tunis 2003:

| Seriál článkov: Tunis 2003 |

Ale až z mailu na druhy deň som zistil, že to neboli len alkoholické drby a odchod je už za tri týždne v česko -slovenskom zložení: Pepo s Michalom na Afrikách a ja a Ondro na Varaderách. Prípravy boli hektické, času málo, roboty ako na kostole, ale nakoniec 4. apríla sme boli pripravení k odchodu. V pasoch ešte teplé tuniské víza, na kolesách drsne vyzerajúce TKC 80 a v lekárničke niekoľko druhov liekov proti sračke. Vonku svietilo slnko, a tak sme sa rozhodli, že tepelné vložky predsa so sebou do Afriky ťahať nebudeme.

Odchod sme si naplánovali na desiatu doobeda, ale akosi sme trošku meškali. Bolo treba ešte čosi kúpiť a ešte čosi zajesť, všetku tú bagáž nejako inteligentne dostať na motorku. Z môjho zámeru ísť len s jedným kufrom a tank ruksakom, vyšla realita troch kufrov a tank báglu. Proste trenčianske párky na toľko dni sa do jedného kufra nezmestia. Nakoniec za príjemného slniečka, vonku mohlo byť tak 16 stupňov, o pol tretej poobede vyrážame na notoricky známu a nudnú diaľnicu smerom na Klagenfurt. Tentoraz sme si ju ale dokonale „vychutnali“. So zapadajúcim slnkom a blížiacimi sa Alpami, radikálne klesala aj teplota. Keď bolo okolo + 4 podvečer, tak sme nadávali, že taká kosa sa nedá vydržať (no načo by sme brali tepelne vložky do Afriky, že??). A to sme ešte netušili, že teplota klesne pod bod mrazu a v tuneloch budeme stávať do stupačiek aby nás príjemných + 4 ohrialo. Keď už som vážne začal pochybovať o svojom duševnom zdraví, zahol Ondro k diaľničnému motorestu. Bolo to po šesťsto kilometroch, jednoducho vyslobodenie aj keď za vysokú, vysokú, veľmi vysokú cenu. Boli sme neskutočne uzimení a unavení, takže po teplej sprche sme jednoducho odpadli do postelí. Pri živote nás neudržalo ani odkódované porno.

Ráno sme stávali skoro už o siedmej, lebo pred nami bola cesta do Janova a pohľad na teplomer za oknom, na ktoré svietilo slnko, neveštil znova nič príjemné. Stupnica nad nulou zostávala nevyužitá. Obliekli sme na seba úplne všetko, čo sme mali so sebou. Teda samozrejme som si nedal jedenásť slipov, ale inak všetko čo malo rukávy a nohavice a ponožiek koľko sa mi len do čižmy zmestilo. Vonku, pokiaľ sme oškrabali motorky od námrazy som sa spojil s afrikáncami. Ak som si až doteraz myslel, akí sme tvrďáci, že cestujeme v takej zime, tak teraz som zistil, akí sme amatéri. SMS-ka znela: “sme před Veronou, spali sme na hajzli na benzinke a jeli takmer celou noc“.

 Aprílové alpy
Aprílové alpy

Keďže chalani išli celú noc, znamenalo to, že sme zaostávali viac ako 300 km. Chceli sme ich dohnať, ale nejako sa celý deň všetko spyklo proti nám. Krajina sa po pár kilometroch zmenila priam ideálne, ale tak na jarnú lyžovačku. Všade okolo kopec snehu, svietilo jarné slnko, a na teplomery –3. Jediné pozitívum bola perfektne uprataná diaľnica, žiaden sneh, žiaden štrk, len sem - tam mokro. Akoby toho mrazu nebolo dosť, mrazilo ma aj pri pohľade na svietiacu kontrolku nádrže a tabuľu, ktorá nás informovala, že k najbližšej pumpe je to 52 km. 8 km pred pumpou Ondrove Varadero nadobro stíchlo, tlačiť ho k pumpe by nás zrejme konečne zahrialo, ale bola to čistá fikcia, pretože na to jednoducho nebol čas. Zachránilo nás moje „bystré“ oko, výsledok dobrej práce môjho očného, aj keď som ho presviedčal, že ja predsa nemôžem mať štyri dioptrie. Na kraji dediny som zaostril znak Agipu a vyslal Ondra na dvojkilometrový pochod pre benzín a sebe pridelil úlohu postrážiť motorky. Ani neprotestoval, asi sa chcel prejsť. Po dotankovaní sa už chvalabohu nič neposralo, lebo čas a kilometre boli tak akurát na hrane. Do Janova dorážame čosi hodinu pred odchodom lode. Prístav sme našli ľahko, ale zorientovať sa v prístave je jemne povedané „umenie“. Architekt, ktorý to projektoval bol zjavne fanúšikom bludísk. Kým sme sa našli s chalanmi, zistili, kde si kúpiť lístky a z ktorého móla odchádza naša loď, tak tá už bola na odchode. Lodiari už odväzovali laná, keď nám mantavý pracovník lodnej spoločnosti začal vypisovať lodné karty, tak to bol des. Ešte aj bezprstý by to skôr naťukal nosom. No možno v Taliansku poskytujú daňové úľavy pri zamestnávaní trotlov a možno sú omnoho väčšie, keď pracujú s počítačom. Ale všetko dobre dopadlo, nalodili sme sa, za nami zaškrípali lodné vráta a ja som podľa lodnej karty zistil, že cestujem 4x, pričom chalani tu vlastne nie sú.

Motorky sme priväzovali v takmer celkom prázdnom podpalubí, a tak vyzerala aj celá loď, čo bolo veľmi príjemné. V miestnosti so sedadlami sme boli celkom sami, takže sme sa riadne porozťahovali. A ja som sa v duchu tešil. Konečne nebudem na lodi spať vonku na lavičke, alebo ako bezdomovec pred jedálňou na zemi, ako sa mi to stávalo doteraz. V lodnom bare sme oficiálne zahájili cestu fernetom, hoci Michal sa bránil ako prvnička pred penetráciou. Zahajovacieho panáka si predsa len dal. Zo samej vďačnosti nám dokonca rozdal po rezni od mamičky. Potom sme už vyčerpaní po 1200 kilometrovom zimnom presune zaľahli, počas jemného pohojdávania lode, každý na svoje štyri sedadlá.

Po dvanástich hodinách totálneho bezvedomia, vstávame perfektne oddýchnutí. Chybička krásy je len, že jemné, príjemné hojdanie sa zmenilo na nepríjemne. Ak to teda nehodnotím podľa Ondra, pri ktorom platilo, čím väčší výkyv, tým blaženejší pohľad. Postupne nám dochádzalo, prečo táto loď stála o 100eur menej ako iné na tej istej trase. Za tie stabilizátory zrejme treba platiť.

V lodnom bare sme potom rozložili mapu, sprievodcov a začali tvoriť plán. Ten by sa dal zhrnúť nasledovne. Najkratší presun k alžírskym hraniciam, potom dole až k soľným jazerám, cez ne do púšte koľko to pôjde a popri „turistickom“ východnom pobreží znova do Tunisu.

Celý deň sme sa potom iba flákali po lodi a čakali na večerné vylodenie. Vždy som rád sledoval manévre v prístave a žasol ako sa dokážu s tým kolosom otočiť na päťhalierniku. Ale aj najväčší frajeri majú svoje slabšie dni. Takže sme bielo-modrou farbou trupu lode označili inak fádne šedé mólo a hor sa na pevninu. Boli sme trochu nervózni, pretože sme mali mnoho informácií o nepríjemných zvykoch tuniských colníkov. Ale aj keď to nebola prechádzka rúžovým sadom, nebola to ani žiadna katastrofa. Bolo treba vyplniť vstupnú kartu pre osobu, vstupnú kartu pre vozidlo a získať asi tri pečiatky. Nakoniec po tom všetkom dobre schovať zelený papier, ktorý nám zostal, aby nás o dva týždne pustili domov. Bez neho to vraj nejde. Colníci mi nepripadali ani tak nepríjemní ako proste leniví a „úžasne“ organizovaní. Jeden počítač obsluhujú štyria. Jeden zaznamenáva údaje do počítača, druhý zrejme kontroluje, či prvý dobre zaznamenáva, tretí bude s najväčšou pravdepodobnosťou náhradník za prvého, keby si zlomil prst a štvrtý kontroluje, či je v rade dosť turistov, aby sa náhodou tí pred ním neulievali. V praxi to vyzeralo tak, že v búdke nás jeden vybavoval a ostatní na neho čumeli.

Po „odbavení“ sme boli vpustení do AFRIKY

Najkratšou cestou sme sa vybrali k pumpe a za príjemných 22,- Sk/liter natankovali doplna. Kto by čakal radikálne rozdiely proti európskemu kontinentu bol by sklamaný, pretože prístav je spojený s hlavným mestom Tunisom dvojprúdovou cestou, ktorá vás vyvedie do centra. Takže uvidíte pekne vybudované mesto, akurát tí ľudia sú tu počernejší a biela farba našej pleti je tu jednoznačne v menšine. Kto by čakal černochov , musím ho sklamať. Skôr by som ich farbu prirovnal k jednému našemu neprispôsobivému etniku. Z mesta sme sa vymotali až po tme a snažili sa nájsť kemp v zálive Cedria. Moc sa nám to nedarilo, ale kto hľadá nájde. Cestou sa už aj začínajú prejavovať prvé rozdiely. Architektúra domov aj zahalená do tmy, dáva tušiť všadeprítomné štvorcové stavby a keď zastavujeme nakúpiť v jednom obchodíku, tak nás o desiatej večer obsluhujú asi desaťročné dievčence, ktorých starostliví ockovia sú zaneprázdnení svojimi kartami. Každú chvíľu stojíme a pýtame sa na cestu. Ľudia tu ukrutne radi podávajú ruky, čo sa nám moc nepáčilo, pretože nás kadekto varoval pred, nooo črevnými problémami a ešte aj môj gastroenterológ po tom čo som mu spomenul Tunis začal písať jeden recept za druhým, ako divý. Takže sme sa tvárili, že podávanú ruku nevidíme. Do kempu sme dorazili neskoro v noci. Bol celkom prázdny. Rozložili sme stany, správca nás zinkasoval, každého o štyri dináre a africký puch začal prerážať trenčiansky párok. Keď som už bol najedený, vďaka môjmu „nepraktickému“ plynovému variču, tak tá pyrotechnická zábavka na benzín, čo so sebou nosí Pepo už pomaly aj začínala hriať. To len ak sa niekto náhodou rozhodujete, aký varič brávať so sebou. Po večeri prišiel na rad prieskum sociálok. A tu už začínal ten kultúrny šok účinkovať a to som vtedy nevedel, že toto bol vlastne lepší štandard. WC boli bez „dosadacích“ plôch a niektoré dokonca aj mali dvere stlčené z dosák natretých asi pred tridsiatimi siedmimi rokmi na modro. A na kemp pripadal celý jeden kohútik s tečúcou vodou. Nutná očista sa ale bez problémov dala zvládnuť a ja som sa zabalil do spacáku. Ešte som ani nezapol poriadne posledný zips a trenčiansky párok vyberal poslednú zákrutu v mojom tráviacom trakte. V chvate som zo seba strhol spacák, na presun k WC zvolil krátke kroky v rýchlom slede a nakoniec zalevitoval nad doskočiskom. Ale všetko bolo dobre načasované a ja som si to pre veľký úspech niekoľkokrát zopakoval. Keď už som konečne zaspal, tak Ondro začal komunikovať s miestnym psom, čo by mi mohlo byť jedno, keby to neprebiehalo 30 cm od môjho ucha a Ondro nereval z celého hrdla: „ Kurva, ja ťa zabijem, keď nebudeš ticho“ a striedavo púšťal alarm, čo čokla dokázalo vždy asi na 15 sekúnd umlčať.

Ráno som vstával „výborne“ vyspatý a ešte lepšie vys..... Zbalili sme stany a vyrazili za prvými zážitkami v Afrike. Príjemné ranné slnko, rýchlo vystriedal celodenný dážď. Ponuré počasie ešte znásobovalo nevábne vyzerajúcu krajinu a všadeprítomný bordel, ktorý pred nami tma včera skryla. Naša prvá cesta viedla do národného parku Ichekul, ktorý predstavuje jedno veľké jazero zaujímavé tým, že je zhromaždiskom vtákov pred odletom do Európy a že jeho voda sa mení zo slanej na sladkú v závislosti od toho, či sa výška jeho hladiny nachádza pod alebo nad úrovňou hladiny mora. Celou cestou nás sprevádzal dážď. Hlavné asfaltky striedali lokálne šotolinové cesty, za mokra plné blata. Do parku sme dorazili ako nooo - ošípané. Už neraz som spomínal aký je Ondrov vzťah k špine, takže teraz by som povedal len – strašne trpel. Po zaplatení vstupného a upozornení, že cesta je „water road“ sme sa pustili hľadať vodné byvoly, ktoré tu mali podľa sprievodcu byť. Neboli. Ibaže by sme za ne prehlásili množstvo kráv z miestnych usadlostí. Po asi kilometri jazdy šotolinou som pochopil, čo mysleli tým „water road“. Cesta sa stratila pod vodou, chalani na afrikách predo mnou jednoducho vodu po kufre ignorovali a vzápätí zmizli za zatáčkou. V rozpakoch som zostal stáť a čakal na Ondra s ktorým som chcel počkať na chalanov, kým sa z tej zatopenej oblasti vrátia. Ale zostal som riadne prekvapený, keď tak ako chalani aj on prefrčal okolo mňa akoby to bola obyčajná rutina. Nezostalo mi nič iné, len vypnúť rozum a vydať sa kolesami do tej hnedej tekutiny, v ktorej odhadnúť povrch dna a nebodaj hĺbku bolo nemožné. O to vačšia bola eufória akú veľkú vec som dokázal, keď som asi po 400 metroch jazdy miestami s kolesom celkom pod vodou stál znova na „pevnej zemi“. Ako sme sa tam navzájom potľapkávali a hujerili a masírovali si egá, akí sme dobrí a jedineční a odvážni, spoza zatáčky sa vynoril domorodec na tridsaťročnom mopede s nohavicami vyhrnutými nad kolená a ťažkou pohodou smeroval k zatopenej ceste, ktorá patrila zrejme k jeho dennej realite. Mal som pocit, že niekto „spláchol “. Náladu mi spravili len Ondrove vodotesné čižmy. Že boli mokré naše obyčajné, to každý čakal, ale voda cez kraj „vodotesnej“ čižmy môže dnu ale....

 Ondro v brode
Ondro v brode

Ďalšia cesta viedla smerom k priehrade EL KEF. Prechádzali sme mierne zvlnenou krajinou, s nádherne zelenou trávou, ktorú neskôr vystriedali korkové lesy. Cestou sme navštívili vykopávky Bulla Regia ale akosi nás neoslovili. Keď sme podvečer dorazili k priehrade, pri ktorej mal byť podľa mapy kemp, zostali sme len prekvapene stáť pred jedným veľkým beduínskym stanom s balíkmi slamy. Keď sme sa tam bezprízorne motali medzi tým stanom a hrádzou priehrady, všimli si nás policajti. Ich prístup bol podstatne iný na aký sme zvyknutí. S detskou radosťou si prezreli motorky a potom sa sami ponúkli, že nás dovedú do „Hotela“. Ich ponuku sme s vďakou prijali a ani nie po kilometri sme stáli pred takým krajším kravínom. Policajtom sme sa odvďačili domácou 60-tkou, po ktorej sa chrapľavými hlasmi a očami naopak, išli spytovať Aláhovi. Podľa sprievodcu sa snažíme zbiť cenu na tretinu, ale nedarí sa nám. Ešte máme čo trénovať. Sympatické však je, že akonáhle zbadali európanov, tak sa tam spustili čistiace manévre. No, ale keď som videl výsledok, tak si neviem predstaviť ako to tam vyzeralo predtým. Nakoniec sme sa teda ubytovali v hotelovej izbe, ktorej dvere na chodbu sa nedali nieže zavrieť, ale ani pribuchnúť. Na postele sme pre istotu prehodili spacáky a Ondro vyzul svoje vodotesné čižmy. Razom sa stratila hotelová potuchlina a z našej izby razil smrad, za ktorý by sa ani tvarúžky nehanbili a ktorým ma Ondro obšťastňoval takmer až do konca celej cesty. Dnes som spať nešiel, upadol som do narkózy.

 Zelený sever
Zelený sever


>

Pridané: 11.03.2004 Autor: Zeno pošli na vybrali.sme.sk

Seriál článkov - Tunis 2003:

| Seriál článkov: Tunis 2003 |

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria