Švajčiarsko

Zlanáril som ako inak aj vickyho a tak sme v sobotu 11.6.2011 ráno vyrážali na naše intro – po stopách Indian Summer 2009.

Keďže Zeze to skvele popísal, nebudem teraz zdržovať. Snáď len toľko, že počasie nám občas dalo trocha zabrať. Na Furkapasse som bol teraz asi tretí krát, a pršalo vždy! Teraz sa na Motoride dosť rieši oblečenie, takže dodávam – nepremoky sme nebrali, ale nezmokli sme, naozaj to funguje.

Technická poznámka – motorka začala ísť vo Švajčiarsku nepravidelne, tak trhavo. So zvyšujúcou rýchlosťou sa interval zrýchľoval, ako keby som mal z kolesa vajce, ale nebolo to ono. Nebolo to závislé ani na zaradenej rýchlosti, tak som podozrieval reťaz, ktorú som ale pred cestou kontroloval (mala za sebou ťažkých 22tis. km). Na nič som ale neprišiel.

Stretnutie

Stan sme v noci na stredu rozložili na krásnej lúke v oblasti Livigno. Bola krásna jasná noc, a ráno boli 4 stupne. Najviac nás ale zohrial pocit pri tankovaní, pretože je to bezcolná zóna a za 1,02 € som už dávno nebral.

Po Passo Foscagno (2.291 m) sme sa vytešovali na Passo di Gávia (2.621 m), potom na menej známom Passo della Foppa (1.852 m) a na záver dňa nás čakalo skoro prázdne Passo di Stélvio (2.757 m).

V kempe v Trafoi sme rozložili stan. Netrvalo dlho a už som počul charakteristický zvuk LC8 – prichádzal Rišo s Miškou, Roman (CBF1000) a Rado s Nikou (V-Strom 650). Chalani hneď po príchode vytiahli také zvláštne fľašky s obrázkami ovocia :-) takže túto časť môžme preskočiť a vrhneme sa do popisu jazdenia nasledujúcich dní.

K Lago di Garda sme sa presúvali cez Stélvio a Gáviu, keďže si však vždy vyberáme tú dlhšiu a náročnejšiu cestu, tak sme ešte zo Stélvia zabočili na najvyšší pas Švajčiarska Umbrail Pass (2.503m) a Ofenpass (2.149 m). Tu začalo dosť pršať, čo by nám nevadilo, len mi bolo ľúto novoprišelcov, že nevideli ten výhľad na južné Stélvio. Ale aspoň Gávia sa im na poslednú chvíľu rozjasnila a ukázala svoje rokliny.

Zvyšok cesty bol v podstate presun do Malcesine – Navene, kde sme najbližších 5 nocí spali v kempe Alpino. Počas presunu som na parkovisku objavil problém mojej trhavej jazdy – chýbajúci valček reťaze. Ešte ma na nej čakalo vyše tritisíc km.

Východná strana Lago di Garda

Odtiaľto sme mali pripravené 3 trasy, ktoré mali od 150 do 190 km.

Trasa prvá obchádzala Monte Baldo, ktoré sa týči nad Lágom. Najskôr sme vyrazili na sever cez Torbole, ktoré bolo upchaté už v tomto ročnom období (čo tam je v Auguste si neviem, a nechcem predstaviť), a potom východne po SS 240 až na Besagno, kde sme dostali na Strada Monte Baldo, ktorá začala prudko stúpať.

Cesta bola kľukatá s veľa úzkymi serpentínami, osviežená navyše pár neupravenými tunelmi vystrieľanými v skale. Keď sme sa dostali nad pásmo lesa, traverzou sme obišli nádhernú dolinu (okolo Bocca di Creer, 1.617 m), za ktorou nás z Bocca di Navene (1.425 m) čakal výhľad na Lago di Garda, nad ktorým sme boli 1.360 výškových metrov.

Naša cesta pokračovala ďalšími nespočetnými serpentínami najskôr Passo Pozza di Cola (1.289 m) a potom Caval di Navezza (1.433 m), v lese, aj nad ním, väčšinou na kvalitnom asfalte. Na záver tohto dňa nás čakal prudký zostup – na približne 7 kilometroch sme zišli 1.000 výškových metrov. Vracáky také, že jednotka bola príliš dlhá.

Video: Lago di Garda 2011 - Trasa 1

Lago di Garda je jazero ľadovcového pôvodu, leží v nadmorskej výške 65m.Maximálna hĺbka je 346 metrov, priemerná je 136 metrov. S dĺžkou takmer 52 km a šírkou 17 km je to najväčšie talianske jazero. Najväčším prítokom je rieka Sarca, vidieť ju môžte z trasy 2. A hoci je severná časť jazera výrazne skalnatá, podnebie je tu stredomorské.

Trasa druhá začínala opäť v Torbole a na ceste SS 240, avšak po pár km sme zabočili na sever na Valle San Felice a pokračovali ďalej na severovýchod, opäť typickými úzkymi cestami pomedzi voňajúci vinič. Zo začiatku bola táto trasa podobnejšia tým, aké poznáme z vysokých Álp – s krásnymi výhľadmi do dolín, ale aj na končiare vrchov, a to napriek tomu, že napríklad Passo Bordala má iba 1.250 metrov.

Pravdou však je, že v týchto končinách sa často jazdí lesom - bez výhľadov. Ale nuda to rozhodne nie je, vždy niečo prekvapí a tu to bol jeden zo zjazdov, ktorý bol ako motardová trať v lese. Úzka cesta, asfalt ako na Slovakiaringu, a neskutočné zákruty. Strašne sme sa tu vybláznili, na chvíľu som zabudol, že mám reťaz v rozpade.

Video: Lago di Garda 2011 - Trasa 2

Lago di Garda je veľmi turistické miesto, turistikou to tu žije v lete aj v zime. Na okolí je veľa lyžiarskych stredísk, v lete sa tu robí pešia turistika, paraglajding. Ale asi najviac sem chodia ľudia kvôli windsurfingu a kitingu. Lágo je známe tým, že má vietor každý deň a navyše je to pravidelný vietor. Windsurfing ani nie je finančne náročný – na 5-6 dní stojí prenájom surfu aj s komplet výbavou cca. 160 € s tým, že ak ťa odfúkne kam nechceš, príde pre teba čln.

Západná strana Lago di Garda

Trasa tretia, to je bonbónik tohto výletu, ale to hlavne pre tých, ktorým vonia prach zo šotolinky. Začiatok bol samozrejme asfaltový, opäť cez Torbole, ale potom na Riva del Garda, a smer severozápad. Cesta bola fajnová, najskôr aj dosť široká, takže dalo sa aj závodiť, čo nám miestni aj ukázali. Potom na otočku jednosmernou cestou k priehrade Lago di Bissina - cestou tam aj späť sa dalo zastaviť snáď každých 500m a fotiť. Cesta totiž viedla údolím, nad ktorým boli z oboch strán vysoké skaliská, z ktorých stekali ohromné množstvá vody.

Neviem, či sa tam topili ľadovce, alebo či to bol následok včerajšej búrky (padali krúpy, a fúkalo tak, že ma skoro odfúklo aj s mojim nepriviazaným stanom, takže odvtedy som poctivo priväzoval - samozrejme ďalšia búrka už nebola) ale vyzeralo to krásne.

To už sme sa cez Passo dell‘ Ampola (820 m) blížili k našemu bonbóniku – Passo di Tremalzo (1.665 m), ktoré sme ešte v roku 2008 chceli s Vickym prejsť na našom výlete Offroadové Alpy. Tremalzo je stará vojenská šotolinová cesta s dvoma passmi - Passo Gattini, 1.637 m a Passo Nota, 1.208 m. Cesta plná vracákov, tmavých neupravených tunelov, s neskutočnými výhľadmi - uzatvorená pre motorky.

Áno, s autom sa tam môže, na bicykli sa tam môže, ale s motorkou nie. Treba mať povolenie od municipality Tremosino, ktoré sa dá získať až po zaplatení dvoch nocí v jednom z miestnych hotelov. Čo sme nemali.

Jeden z turistov vyzeral ako domáci a tak sme s ním hodili reč. Motorky vraj zakázali, pretože tam jazdili chalani na ľahkých kroskách a ničili povrch trate, ktorý sa každoročne prácne upravoval pre cyklistov.

Ale my krosky nemáme. My máme veľké, ťažké motorky a navyše je nedeľa a v nedeľu tí dvaja strážcovia, ktorí sa o to starajú, nerobia. Tak nám povedal domáci a Rišo s Miškou, Vicky a ja sme sa teda vybrali na túto „misiu.“

Musím sa usmievať, keď si na to spomínam. Je to neskutočné miesto, každé slovo je zbytočné, lebo neviem popísať, keď stojím v stúpačkách, idem po úplne úzkej ceste a vpravo vidím 500 metrov hlbokú priepasť, všade iba kamene a zeleň, do toho prefukujúce oblaky. Jednoducho paráda.

Video: Lago di Garda 2011 - Trasa 3

Tretia trasa znamenala, že už sme boli s Vickym deviaty deň na ceste. Reťaz zatiaľ držala, moc som negazoval, aby som ju šetril, ale už sme aj my potrebovali oddych. A tak sme nasledujúci deň nejazdili, len sme sa odviezli pár km na lanovku a nechali sa vyviesť hore na masív Monte Baldo.

Je to upokojujúce miesto, je z neho vidieť asi 80% Lága, je z neho vidieť časť prvej trasy, je z neho vidieť (ďalekohľadom) aj traverzy Passa Tremalza! Je tam toho vidieť veľa a tak sme tam strávili niekoľko hodín.

Taliansko a Lago di Garda nevynímajúc nie je len o jazdení, alebo športovaní. Je to vychýrená dovolenková oblasť s mnohými reštauráciami a barmi, s vlastným vínom – a výborným. Varia veľmi dobre a čo je pre našinca dôležité - aj za prijateľné ceny. Podobne je to v obchodoch – neviem aké sú ceny v neturistickej časti Talianska, ale tu boli iba mierne vyššie od našich doma. Spolu s nízkymi cenami za ubytovanie v kempoch sa tu dá stráviť cenovo prijateľná dovolenka aj pre nemotorkárov. Jediné s čím sa neviem stotožniť je tá ich siesta...

V utorok sme sa rozdelili. Vicky išiel domov, ostatní išli podľa plánu trasy na západnú časť jazera, a ja som ostal v kempe, lebo po peripetiách sa mi podarilo vybaviť si ponor.

Video z ponoru

S ponorom som bol hotový celkom rýchlo a preto som zmenil plán, že nepôjdem na druhý breh kompou, ale skúsim dať pôvodnú - štvrtú trasu čo najrýchlejšie, bez zastávok. Mal som oproti ostatným sklz asi 2 hodiny, čo teoreticky bolo možné bez obedovania a fotenia zvládnuť.

Trasa viedla okolo Lago di Ledro, ja som sa nikde nezastavoval, počítal som s tým, že Rišo bude fotiť ako vždy. Rovnako som prefrčal aj okolo Lago di Idro a cez Passo di Capovalle (946 m).

Najlepší úsek bol pred a za priehradou Lago di Valvestino. Cesta, z jednej strany pri skalnej stene, z druhej strany zvodidlo, za ním priepasť ale hlavne plno zákrut, krátkych aj dlhých. A pred každou zákrutou šmyky, evidentne tam nedávno boli preteky. Paráda.

Do kempu Riviera som došiel asi 15 minút po hlavnej skupine. Podľa plánu nešli, vraj im zblbla navigácia, ale vybrali tiež peknú trasu.

Video: Lago di Garda 2011 - Trasa 4

Ubytovanie v kempingu Riviera na západnej strane Lago di Garda, konkrétne v Toscolano-Maderno, je síce iba 25 kilometrov južnejšie od kempu Alpino v Malcesine-Navene, ale rozdiely boli citeľné. Malcesine je v podstate postavené už na kopci, pretože v severnej časti Lága vlastne nie sú pláže. Od vody je asi 30 metrov na cestu a o ďalších 30 metrov už začína strmý kopec.

Toscolano už leží na nížine, takže miesta je tam dosť a hoci aj tam je voda hlboká, bola teplejšia o skoro 3 stupne (19,5° v Malcesine, 22° v Toscolane). Podobný rozdiel bol aj v teplote vzduchu. V Toscolane to bolo úplne ako pri mori, koniec koncov, aj my sami sme Lágu hovorili more.

Trasa piata teda začínala už zo západnej strany Lága. Začiatkom bola cesta, ktorou som sem došiel, t.j. cez Lago di Valvestino – aj opačným smerom to bolo super. Potom sme išli okľukou až sme sa dostali k Lago d’Idro, kde sme v Anfo zabočili na západ na prudké stúpanie na Passo del Maré (1.418 m). Trmácali sme sa skutočne prudkou cestou (s pekným výhľadom) niekoľko kilometrov snáď polhodinu, až kým nás nezastavila tabuľa, že cesta na starú vojenskú cestu je uzavretá pre práce na ceste. A obchádzka žiadna…

Keďže deň pred tým, ako som išiel sám, ma tiež zastavila uzávera cesty a prešiel som (robotníci keď ma zbadali len pokrútili hlavou, jeden z nich sadol do bagra a odbagroval z cesty hlinu aby som mohol prejsť – proste paráda) rozhodol som sa, že to skúsime aj teraz. Plastové zábrany na ceste sme bez problémov obišli, avšak za kilometer nás čakala regulárny stavebný plot. Vypli sme motory a ticho. Nikde nikoho. Zábranu sme oddrôtovali a ja s Romanom sme sa vybrali na prieskum. Prešli sme asi kilometer, cez 2 tunely – druhému tunelu spevňovali steny. Evidentne tam pred chvíľou pracovali, bolo cítiť výfukové splodiny, ale asi mali chvalabohu siestu. Nič nevyzeralo nebezpečne a tak sme prešli. Odmenou boli opäť nádherné výhľady. Samozrejme, zábrany sme za sebou zadrôtovali, veď sme slušní motorkári. :-)

Romana moc nepotešilo, keď tento pass pokračoval šotolinovou cestou, ale popasoval sa s tým statočne. Nevedel, čo ho ešte čaká...

Pokračovali sme ďalej na sériu pasov Passo della Spina (1.521 m), Passo della Berga (1.525 m), Passo delle Portole (1.725 m), až po lyžiarske stredisko Giogo del Maniva (1.664 m) – mimochodom až tu končila cestná uzávera. Tu sme však nezačali klesať, práve naopak, dostali sme sa najvyššie za posledné dni – na Goletto delle Crocette (2.070 m) kde sa nachádza obrovská anténa patriaca NATO, a na Giogo della Bala (2.129 m).

My s Rišom sme boli zo šotolinky takí pobláznení, že sme ešte vybehli na jeden kopec pozrieť cieľovú stanicu lanovky.

Odtiaľto až po Passo di Croce Domini (1.892 m), bola opäť šotolina, ale nie v dĺžke pár sto metrov, ako predtým, ale pekných pár kilometrov! A prešiel chalan! Vidieť ísť Romana na CBF1000 šotolinu v stúpačkách, to je zážitok. Polka turatešákov by to tam otočila... ;-)

Video: Lago di Garda 2011 - Trasa 5

Ráno sme sa začali baliť. Rišo s Miškou mali namierené do historického mestečka Sirmione. Ja s Romanom na to moc nie sme, a tak sme striedali kúpanie v bazéne s Lágom.

Okolo obeda sme sa vybrali na trajekt, aby sme sa dostali späť na východné pobrežie, kde sme sa mali s Miláčikovcami opäť stretnúť. Po stretnutí sme si to namierili na Dolomity, kde sme sa rozložili na 2 noci, aby sme pojazdili najznámejšie miesta. Ale o tom sú už iné cestopisy.

Video: Lago di Garda 2011 - Dolomiti

Čo dodať po 2 týždňoch a 4.600 kilometroch? Na Lago di Garda mám skvelé spomienky, pretože všetko bolo dokonalé – prostredie, trasy, jedlo a priatelia.

PS: Tá reťaz vydržala, hoci posledné kilometre na diaľnici sme absolvovali stovkou. Ozubené kolečká už do reťaze bez valčeka vyhrýzli dieru, takže som plyn len hladkal. Doma som reťaz rozpolil, chybný článok vyhodil a reťaz je ešte v pohode na pekných pár kilometrov.

Dodatkové video: Odjazd z Lága na kompe.

Video: Lago di Garda 2011 - Kompa a definitívny odchod

Trasy na stiahnutie tu www.remy.sk/motoride/trasy_Lago_di_Garda_2011.rar

Autori fotografii: Miška, Rišo a Vicky