Dovolenka sa plánuje, vyčkáva sa na lepšie počasie, účastníci ubúdajú exponenciálnym radom. V piatok sa z Andreja stáva promovaný Ing. , všetko vybavené už iba aby to počasie bolo. V pondelok sme sa rozhodli, že v stredu je ten deň. Voláme Mišovi (pôvodný účastník Ako išli 2-valce na Vandrovku) a ten prisľúbil účasť. Moje obavy z toho že pôjdeme desiati sa nenaplnili - nemusím nikomu oznamovať že ho neberieme a sme radi že ideme opäť iba traja.

Po dvoch sezónach v Alpách (A,I,SLO) nám ešte nebolo dosť a rozhodli sme sa prejsť si zopár „bestof“ plus niečo nové. Ja som vymenil kobylu a toto malo byť naše prvé skutočné zoznámenie. Príprava na cestu prebiehala už niekoľko dní predtým. Večer sme pobalili 4 kufre (3 ja) a 1 brat. Motorky prešli bežnou kontrolou a prípravou na cestu.

1. Deň 17.6. Rajec – Kungota

Ráno budík, raňajky, skočiť pre motorky, pobaliť sa, naložiť motorky, smer Považská Bystrica a potom Bratislava už po D1. Na Zelenači stojíme kvôli stretnutiu s Michalom (TDM 900). Cesta ubieha rýchlo, počasie je príjemné „tak-akurát“.
Prvé spestrenie výletu nastáva na Slovensko-Rakúskych hraniciach, kde opravujú cestu a obchádzka je cez pole po šotoline. Nuž skúsili sme si kúsok „offroadu“ :D. V Kittsee povinne plné nádrže rakúskych PHM. Radi by sme kúpili aj diaľničné ale nemajú. Pokračujeme v hľadaní diaľničnej nálepky ďalej. V Pandorfe odbočujeme na benzínku. Kým sa my občerstvujeme za pumpou horalkami Andrej sa odhodlal kúpiť nálepky. Od pumpárky pýta 3-krát desaťdňovú nálepku na motorku, a teta ho presviedča aby si kúpil jednu mesačnú a nie 3 desaťdňové. No neviem ako by sme si ju podelili. Ďalej smer Wiener-Schnitzel, pardon Wiener Neustadt a diaľnica A2. Po prvom kilometri na diaľnici die Katastrófe s mojim „roadbookom“.( Môj roadbook – 15xA4 s vytlačenými Gugl mapami, zabalené v 2 euroobaloch a prichytené k nádrži 5timi NdFeB magnetmi). Mapy sa rozhodli, že pri vzdušných turbulenciách si vyzlečú obal. Nepochopiteľným spôsobom sa vyzliekol vnútorný obal, mapy ostali visieť na jednom magnete a ostatné magnety sa rozpŕchli po motorke. Na benzínke som pozbieral pozostatky a odvtedy je môj roadbook v topcase.
Po diaľnici pokračujeme na Graz, rýchlosť 120 km/h, počasie „nohytomuvisia“. Pred SLO-A odbočujeme na Gamlitz, kde kupujeme 10 kaizeriek a plnú nádrž. Skvelá voľba bola cesta „69“ Ccesta 69, Gamlitz - Lavamund, ktorá sa tiahla západne pozdĺž hraníc. Náš dezén vkročil na Slovinskú pôdu na Radlpasse.

Z prechodu klesáme do údolia Drávy, ktorá nás prevádza okolo priehrady až do Mariboru, kde si robíme krátku turistickú prehliadku. Padá tma, my opúšťame Maribor a cestou hľadáme „zimmerfrei“, na ktoré sme narazili v Kungote. Cena dobrá, ubytovanie slušné i s raňajkami. Večer mažeme reťaze a ja upravujem výšku svetlometu, pretože batožina prevážila motorku a svietim pánubohu do okien.

Andrej sa už pri večeri začína zamýšľať, aké by asi mohli byť raňajky. Jeho vždy trápi iba, aby somárik nakŕmil. Po hlbokej úvahe zhodnotil že Slovinsko - Slovensko je veľmi podobné hlavne názvom - na raňajky musia byť párky. Neviem či ho pani domáca počula ale ráno nás naozaj tie párky čakali, a na Andrejove sklamanie len dva. Izbu sme dostali peknú, boli sme až traja v izbe kde by sa vyspali dvanásti. V izbe bolo teda ľudoprázno, našťastie Michal to v noci zachránil svojim chrápaním a dokázal aj takto veľkú miestnosť vyplniť ako by tam spal regiment.

2. Deň 18.6. Kungota - Naklo

Deň začína dovolenkovým vstávaním o 7:00, raňajkami a balením sa. S domácimi sa lúčime, platíme a pokračujeme do A opäť na perfektnú cestu 69, čerstvý ranný vzduch a krásnu cestu si užívame plne otvorenými škrtiacimi klapkami. Prechádzame Soboth pass a Soboth pass - priehrada

V Lavamunde ďalšie PHM. Pôvodný plán bol 80-1-4 do Slovinska ale hustá premávka v okolí Dravogradu nás odradila a tak sme išli „skratkou“ (rozumej dlhšia a horšia cesta). Cesta 112 bola v kategórii normálna, ale cesta 425 z Mežice do Šostaju patrí do kategórie výborná (úzka, kľukatá, prakticky bez áut). Šostaj – Solčava prehliadka Slovinského vidieku.

Utekáme pred dažďom, zastavujeme sa v motoreste, kde dostávame obrovský Wienerschnitzel 5€, ktorý nie sme schopní zjesť a potupne si ho nechávame zabaliť :). Keďže ho mali v menu po slovinsky, kuchár nám ukazuje a znázorňuje šviňu – aby sme si boli istí pôvodom.

Pokračujeme na Logardsku dolinu Logarska Dolina a Seebergstrasse do A, cesta je opustená, náročná s krásnymi výhľadmi. Počasie vyzerá neisto.

Na mieste si vyskúšame ešte 82-210 horský prechod Seebergsattel Seeberg sattel (Jezerski vrh), prechod z Rakúska do Slovinska, ktorý mal zátačky ako stvorené pre motorkárov. V Bad Eisenkappel volíme ďalšiu skratku cez Zell do Verlachu. Príroda je očarujúca, ale celú cestu som išiel s malou dušičkou či ideme správne. GPS bez signálu a smerové tabule neboli.

Cestou 91 stúpame na Loiblpass Loibl pass / prelaz Ljubelj, kde je hraničným bodom dvojsmerný ručne kopaný tunel, ktorý postavili zajatci Nemcov počas vojny. Na vrchu sa chceme vydať na starý Loiblpass, ale cesta je uzavretá a domorodci nám ju neodporúčajú. Pri vstupe na Alt loibl pass je zákazová značka s dodatkovou tabuľkou. Dodnes si vyčítam, že sme tam nakoniec nešli. Pretože doma som si vďaka ujovi Googlovi preložil čo bolo na tej dodatkovej tabuľke ,,Vstup len na vlastné riziko" vedieť to vtedy tak ma určite žiadne vlastné riziko netrápi.

Zmrká sa a od Tržiču hľadáme ubytko, ale neúspešne. Nakoniec sme na odporučenie zašli až do Nákla, kde je hotel. Pred *** hotelom parkujú zahraničné športové autá a my začíname pochybovať, či je hotel tá správna naša cenová. No mladík na recepcii nás vyviedol z omylu a ponúkol cenu, lepšiu ako na priváte. Tak tu dnes večer prespíme, parkujeme na chodník a nosíme veci na izbu.
Po vybalení ide Andrej hneď obzrieť miestny porcelánový servis (rozumej misu). Miesto použitia splachovacieho tlačítka, šklbe šnúrou SOS – nehoda v kúpeľni. Našťastie nás do rána neprišiel nikto z personálu zachraňovať...

3. Deň 19.6. Náklo - Kranjska Gora

Ráno najprv vymetieme švédske stoly. Vyprázdnime izbu, nakladáme motorky a tu problém pri platení. Do rána narástlo sľúbených 63€ na 97 € za 3 lôžkovú izbu. Hádame sa s recepčnou a nakoniec sme to urovnali 70 €. Recepčná je nasratá a vyhráža sa, že kolegu ktorý nám sľúbil takúto cenu poriadne nakope. Odteraz sme ponaučení, aby sme sa hotelom zďaleka vyhýbali a platili rovno večer.

Trošku znechutení sadáme do sediel a smerujeme na Bled Hrad Bled, ako zvyčajne v Blede blúdime a navigácia ma pošle do pešej zóny – nuž dúfam, že si nás tam nikto nevšimol :-).

Chalani ma zdrbú, že do zákazu vjazdu nechcem ísť, ale pešie zóny mi nevadia. Fotíme hrad, kostol a frčíme na Bohnijske Jazerá Jazero Bohinj.

Kde sa nechávame zlákať vodopádom Savica Vodopád Savica. Cesta bola pekná, to áno. Prvé prekvapenie bolo platené parkovisko pre motorky, aj keď sa o tom na tabuli nepísalo. Moto sme odstavili ďalej nech nie sme na očiach, no aj tak nás junáčik vypátral a zkasíroval. (Budiš, pár € obetujeme kvôli vodopádu). Odstrojíme sa a v handrách s prilbami stúpame do kopca k vodopádu, keď tu v pólke cesty mýtnica. Za možnosť pokračovať peši do kopca a potiť sa ako hovädá chcú len smiešne 3€ na osobu. Zaskočení, chvíľu váhame a potom hádžeme na vodopád bobek so slovami, že hore sa isto platí aj za spláchnutie vody do vodopádu.

Z Bohnijských jazier pokračujeme cestou 909 a 403 do Mostu na Soči Most na Soči. Počasie je neisté, ale našťastie neprší.

Fotíme most a modrú Soču, skratka cez Kozinec, obedujeme Pizzu a potom tiahneme na Kobarid Múzeum 1. Svetovej vojny Kobarid a Bovec . Miestne cestičky boli pomerne úzke, pre 2 moto akurát. Stretáme tam ale miestneho Rossiho, ktorý jazdí na návesovej súprave prevážajúcej drevo a keďže nám dýcha na krk odbočujeme k motorestu a púšťame ho.

Z Bovca Vodopád Boka a Pevnosť Kluže si to štrádujeme po 203 na Mangart Priesmyk Mangart. Pod Mangartom nás čaká prekvapenie v podobe zákazu vjazdu.

Pred značkou váhame spolu s Nemcami, naša chuť porušiť zákon je o to väčšia, že minulý rok sme kvôli zákazu Mangart nenavštívili. Nemcom sme sľúbili, že zaplatíme za nich pokutu a asi 6 motoriek sme sa vybrali hore. Cesta bola krásna a prázdna – kto by to čakal, že ? :D Stretli sme len zopár športovcov na lyžiach s kolieskami, ktorí sa trápili do kopca. Avšak až úplne na vrchol sme sa nedostali. Keď už dnes porušujeme zákon (pešia zóna), tak nás nezastaví nejaký zákaz vjazdu, ani druhý, ani tretí na rampe, ani štvrtý pri vyfrézovanom tuneli v snehu ale až nedokončená robota.... ako keby ten "tunel" nemohli potiahnuť ešte kilometer. Takže tretí pokus a zas sme sa nedostali až na koniec Mangartskej cesty. Spokojní si to prdkáme nadol až do Bovca. Michal sa medzitým naučil fotiť zrkadlovkou aj za jazdy.

Po ceste 206 pokračujeme na Vršič Vršič, no už v dedinke Soča začína husto pršať. Obliekame nepremoky. A ani tento krát si nemôžeme Vršič užiť naplno práve kvôli mokrej ceste. Nakoniec nachádzame pekné a lacné ubytko na priváte v Kranjskej Gore.

4. Deň 20.6. Kranjska Gora - Zell am Ziller

O pól ôsmej vstávame a smerujeme do Furnitzu v Rakúsku. Na ceste 201, neskôr 109 prekonávame horský prechod Wursenpass, kde sa odohrávali boje počas vojny. Cesta je zdobená tankami a oceľovými zátarasami. A aj keď nie sme Žilinci ale sme od Žiliny nemohli sme si odpustiť pózu, "MY PÓJDEME DO TANKOCH"

Klesanie je tak intenzívne, že prvý krát musím podradiť na 2ku. Lákajú nás aj odbočky na múzeum, ale z časových dôvodov sa nezastavujeme. Zastavujeme sa na obed, klasika Wienerschnitzel. A keď nám ho donesú Michal konštatuje, že je tak „Slovenský“, keďže je tenký ako papier. A v tom sa nás čašník pýta, či nie sme zo Slovenska. Vraj kuchár, čo tam varí je Slovák. Po 111 smerujeme na Hermagor, čo je dosť rýchly presun. Potom sa stáčame na juh na obľúbený Nassfeldpass Nassfeld Pass (Passo di Pramollo) a do Itálie, kde si to náležite užívame.

Po rozbitej SP110 schádzame do Pontebby, kde volíme ďalšiu „skratku“ do Moggio di Sotto. Cesty je úzka a opustená, ale u motorkárov asi obľúbená, keďže sme ich stretli niekoľko skupín. Ďalej SS13, Tomezzo a Plockenpass. Tento úsek ma ničím nezaujal, a svoju vinu na tom nesie hustá premávka a neohľaduplní Taliáni. Inak na Plockenpasse Plöckenpass sú cesty veľmi pekné.
Rakúska strana je o poznanie lepšia, nasleduje 110, E66 a 108 cez Lienz, kde sa premávka zhustila, ale potom sa to uvoľnilo. Opäť tomu visia nohy. Rýchlo sa presúvame na sever za doprovodu silného bočného vetra. Začína pršať a berieme nepremoky, čo sa ukázalo ako dobrá voľba. O kúsok ďalej pršalo už intenzívne a cesta bola uzavretá z dôvodu závalu kamennou lavínou. Odteraz nás bude dážď sprevádzať až do večera. Na obchádzke sme sa zdržali asi hodinu, ale plateniu tunela sme sa nevyhli.

Ďalej Mittersill a po 165 na Gerlospass. Gerloský vodopád Vodopád Krimmler sme videli iba trochu cez hmlu a dážď, ďalšie výhľady sme si tiež neužili. Za tú krásu sa platilo našťastie len 5 €.

Ďalej nasledovalo dlhé a mokré klesanie do Zell am Ziller, kde som bol v zime lyžovať. Asi pol hodinu sme hľadali známe ubytko, ale nakoniec mali plno. Tak sme sa ubytovali o důmdál, i keď pani nás vzala len s nevôľou. Pretože izby mala luxusné čisté a my sme boli mokré prasatá v pršiplášťoch zaj...špinení od piesku z cesty. Aby toho nebolo málo, že sme jej všetko za..špinli ešte si chceme dať niekde sušiť veci, napodiv nás vpustila do kotolne, tak sme ju obsadili našimi handrami. Večer pozeráme predpoveď na ďalšie dni a kujeme pykle.

5. Deň 21.6. Zell am Ziller - Laives (Bolzano)

Prebúdzame sa do krásneho rána. O deviatej štartujeme zo Zell am Ziller po výdatných raňajkách. Platíme a ešte sa ospravedlňujeme za bordel, čo po nás zostal. Mažeme reťaze a chceme vapkovať motorky, no bohužiaľ sme nenašli umývareň.

Tiahneme na diaľnicu A12, kde nasleduje rýchly presun cez Innsbruck a schádzame až na L13 smerom na Kuhtai Prechod Oetz - Kuhtai - Kematen in Tirol. Stretávame prvú a poslednú zahraničnú policajnú hliadku, čo merala rýchlosť. Našťastie sme boli pod limitom. Cesta na Kuhtai bola bez premávky, nádherné výhľady a dobre sme si zajazdili. Všade sme stretávali ochočené Kühe, stačilo na chvíľku zastaviť a z ničoho nič sa objavila Milka a ihneď začala prenasledovať človeka i motorkára.

Ešte pár fotiek na priehrade a už valíme na Oetz a po 168 na Timmelsjoch Timmelsjoch / Passo Rombo. Myslím, že to vyšlo na sobotu a Timmelsjoch bol doslova preplnený, ale počasie bolo dobré a výhľady krásne.

Po Timmelsjochu prechádzame po S44 San Leonardo a Jaufenpass-Passodi Monte Giovo Jaufenpass / Passo Giovo, kde je podobne ako na Timmelsjochu plno motorkárov.

Od obeda hľadáme nejakú reštauráciu, ideálne pizzu. No Taliani (pardon Tiroláci) majú talianske maniere a nikde cez obed nevaria. Kým som sa ja našiel Andrej vyzistil u chorvátskej čašníčky, že kuchár práve prišiel do roboty... hurá varia! Tak sa povyzliekame porozkladáme vyberieme si pizzu a diktujeme kamarátskej čašníčke, čo by sme radi. Tá nám v tom oznamuje že pizzu ešte nerobia že ten kuchár čo prišiel je na šaláty a cestoviny. Ale vraj ak počkáme ešte pól hodinu príde aj kuchár na pizzu, keďže od hladu ani nevidíme čakáme a hibernujeme pri prázdnom stole... Po hodine prišla konečne aj pizza. Ešte sme pokecali s čašníčkou a nasledoval passo di Pennes Penserjoch - Passo Pennes, ktorý nie je tak známy ale jazdilo sa nám pekne.

Pokračujeme cez tunely po S508 do Bolzana, v Bolzáne tradične blúdime a sme radi, keď sa z neho vymotáme. Pokračujeme južne do Laives, kde pracuje Kimik v hoteli. Bohužiaľ má plno a ubytovaní sme inde. Pomer cena/kvalita je talianský (tj. Draho a ubytko nič moc). Ale to nám vykompenzovalo parkovanie motoriek pod vinnou révou a bazén na záhrade, kde sme sa večer schladili. Večer hľadáme neúspešne zmrzlinu a končíme u Kimika, kde si vypijeme a pokecáme o živote.

6. Deň 22.6. Laives (Bolzano) - Ried im Oberinntal

Prebúdzame sa do rušného talianskeho rána. Obloha je z rána zaparená, ale vypadá to na pekný deň po rozplynutí. Moje tráviace problémy sa prejavujú na úbytku síl a ledva vlečiem kufre. Endiarony jem ako lentilky. Pobalíme sa na motorky a vyrážame na Bolzano a na Mendola Pass Mendelpass, ktorý už nie je typickým alpským priechodom.

Cesty SS42 sú poloprázdne, pri meste Cles sa doprava stupňuje. Obchádzame jablčné sady a jazero, Andrej bojuje s tankovacím automatom pretože má suchánka a bojí sa to riskovať ďalej. Ja vypočítavam ostávajúce litre v nádrži a s malou dušičkou dúfam, že mi to vydá do Livigna.
Západne za Cles dostáva cesta SS42 úplne inú podobu, cesta je široká, príjemné zatáčky a vedie širokým údolím s peknými výhľadmi. Prechádzame Commezzaduru a Folgaridu, kde sme boli kedysi dávno na zimnej lyžovačke.

V Ponte di Legno odbočujeme na Passo Gavia Passo di Gavia. Výhľady a počasie sú krajšie ako pred 2 rokmi ale chýba tomu tá romantika. Vtedy som tam bol večer o pol deviatej, zrovna začínala búrka a Pass nemal konca kraja. Dnes tam boli cyklistické preteky, plno motoriek a návštevníkov. Ľudí ako pri Orloji. V prvom meste na severnej strane Gavia pauzujeme. Jednému Nemcovi sa nedá naštartovať jeho BMW. Tak ho roztláčame a keď mu to odpálilo, skoro sme všetci hodili držku na asfalt :D.

V Bormiu si dávame skvelú pizzu a hulvátsky parkujeme na terase. Ďalej nás behúň dezénu zavedie do Livigna Livigno kde tankujeme benzín za 1,15 €. To si neviete predstaviť, koľko sa dá ešte natankovať do štandardne plnej nádrže. Keď sme už boli v Livigniu tak sme sa boli odviezť k švajčiarským hraniciam pozdĺž Lago di Livigno. K tomu nemám žiaden špeciálny zážitok, maximálne môžem povedať, že sme tam boli. Škoda, že nebol čas inak by sme Livigno preskúmali aj viac, prípadne nakúpili proviant.

Cestou späť na Bormio sme si „odskočili“ na Lago di Cancano Lago di Cancano. Najprv sme ho dlho hľadali, ale nakoniec to stálo za to. Asi 20 ostrých serpentín, tunel, hrad, panoramatické jazero a trochu makadamu. Ako končí asfalt tak sa nám zas stráca Andrej, ten sa išiel vyrochniť. Nevieme ho nájsť, stretávame sa za pol hodinu na priehrade.

No nezdržujeme sa dlho, lebo potrebujeme dnes prejsť do Rakúska, nechceme spať v Taliansku! Tentokrát berieme Passo dello Stelvio Passo dello Stelvio (Stilfser Joch) z južnej strany, počasie sa začína zhoršovať ale ešte neprší. Cestu komplikujú kamikaze cykloidi. Na vrchole kupujem magnetku. Andrej zbiera spadnutú motorku nejakého cudzinca. Keď si niekto kúpi veľké BMW a potom stačí trochu šikmá plocha a už nedočiahne na zem. Tento pán nedočtiahol presne 3x kým odišiel :D. Na tabuli identifikujem nálepku s erbom RAJCA! Na severe vidíme mraky so sivou stenou dažďa. Talian na motorke sa ešte pýta na počasie na juhu a už sa zberáme dolu. Stretávame svište a ideme trochu opatrnejšie práve kvôli dažďu.

Po SS40 pokračujeme okolo toho známeho jazera s kostolnou vežou do Rakúska na NaudersFestung Nauders. Bohužiaľ z časových dôvodov vynechávame údolie rieky Inn, na ktoré som sa tešil.

Po útrapách nachádzame ubytko v Riedl im Oberinntal, kde zjednávame zľavu na 30€/os ohne Frühstück. Motorky sú v garáži, my umytí a ideme mrknúť na dedinskú folklórnu slávnosť. Vyhliadneme si pekáreň, potraviny a ideme spať.

7. Deň 23.6. Ried im Oberinntal- Gmunds

Krásne ráno, nakupujeme čerstvé pečivo v supermarkete, balíme sa a štartujeme na sever. Z Riedlu smerujeme na Wenns cez 8 km nekonečný tunel na diaľnicu A12. Kde nasleduje dlhý a nudný presun okolo Innsbrucku a pri Worgl schádzame z diaľnice na St.Johann in Tirol, kde cesta 178 vidiekom a lesom začína byť zaujímavejšia. Radi by sme niečo zjedli, zastavujeme pri prvom, druhom, treťom, štvrtom, Gasthofe kým sme konečne našli nejaký otvorený, z nepochopiteľných dôvodov boli všetky zavreté.

Pokračujeme až do Nemecka, kde si dávame obed na hraničnom prechode na Rakúskej strane. V Nemecku sa presúvame peknými cestami B21, 20 a 319 ku Königssee Königssee. Parkujeme motorky na motorkové parkovisko s automatom za 0,5 €/30min. Prechádzame preľudnené stánky pri Königsee, fotíme loďky a vo vlastnej šťave pochodujeme na akúsi vyhliadku. Andrej a Mišo sa vrhajú na stánky. Nemecko sa nám nejaví ako dobré miesto na jazdenie, je tu veľa obmedzení a zákazov.

Keď tu zisťujeme, že čas pokročil a možno nestihneme „Eaglesnest“ Kehlsteinhaus - Hitlerovo „Orlie hniezdo“. Následne sa unáhlene vraciame k motorkám a neprimerane si to prášime k Orliemu hniezdu. Parkujeme zadarmo – aspoň tak nám to tvrdili Maďari a stíhame posledný autobus hore na hniezdo. Vstupné je nekresťanské, ale sme tu len raz, nie?

Už samotná cesta hore autobusom bol zážitok, cesta výťahom, chata a výhľady boli úžasné. Škoda len toho oparu, ktorý sa postupne rozmáhal. Od chaty stúpame na vyhliadku ktorá je kúsok vyššie na skale. Stretáme akéhosi turistu ktorý sa veľmi zabáva na tom že ideme naobliekaní do kopca, ledva fučíme zatiaľ čo na nás celkom dobre pripeká slniečko. Ltt stíhame posledný výťah a autobus dole (peši s bundou a v čižmách by sa mi to fakt nechcelo!).

Smerujeme rovno do Rakúska do Salzburgu, Miša strácame po ceste a opäť nachádzame až na benzínke za Salzburgom. Ubytko hľadáme pri Attersee, Vocklabruck ale neúspešne. Hľadaním ubytovanie sme stratili asi 2 hod blúdením po rôznych mestečkách. Andrej bol z toho nervózny ako pes a najradšej by to potiahnul až domov. Keďže by to bolo cca 970 km/deň ako argument používa počasie, zajtra bude isto pršať. Po kalvárii v Gmunden pri Traunsee sme konečne niečo našli, i keď za veľký peniaz. Mne na nálade nepridalo ani to, že po x-dňovom vyčerpaní som nezvládol otáčanie na dláždenom parkovisku a s motorkou som si ustlal. Mne sa nič nestalo, na motorke to zachytili padacie rámy, ktoré som si prezieravo kúpil ako prvý doplnok na motorku ;-). Bohužiaľ kufor utrpel vady na kráse. Je mi jasné, že takto sa stávajú všetky pády v inzerátoch :D! Motorku mi musel pomôcť zdvíhať Andrej. Máme zlú predtuchu, že zajtra sa môže zhoršiť počasie.

8. Deň 24.6. Gmunds-Rajec

Zlá predtucha sa vyplnila a ráno chčije. Určite to vykuvikal Andrej a to len preto aby mal pravdu. Dávame si Frühstück, balíme sa, vešiame veci na motorku. S Andrejom robíme úpravu do dažďa, dáme si nepremoky a na nohy modré igelitky, ktoré poriadne omotáme hnedou izolepou :D asi takto:

Takto vystrojení zájdeme na prvú benzínku, natankujeme a potom už len hurá na diaľnicu A1 okolo Linzu a smerom na Viedeň. Asi po Linz intenzívne pršalo a viditeľnosť v rozprášenej vode nič moc. Od Linzu bola cesta už len mokrá a od Viedne úplne suchá. No hnusné počasie nás sprevádzalo až do Bratislavy. Posledné tankovanie v Rakúsku na Kittsee, kde majú z nás trochu srandu lebo vypadáme ako bubáci v igelitových taškách.

Po slávnej slovenskej 3-prúdovke prichádzame až na Zelenač, kde sa s Michalom rozlúčime, odpočinieme si a po D1 valíme domov. Ešte krátka prestávka nad Trenčínom a sme doma.

Zhrnuté podčiarknuté:

Celkovo to to bolo 3150 km, asi 126 litrov, 2 krabičky endiaronu a 3 stratené magnetky.

Video: Mototrip Júlske Alpy 2014