(Svätý Jur - Bratislava - SK/A - Viedeň - Salzburg – A/D – Rosenheim – D/A - Innsbruck – Huben - Sölden - Tiefenbach - Hochsölden – Huben - Timmelsjoch - Merano - Stilfserjoch (Stelvio) - Bormio - Santa Caterina - Bormio – Grosotto - A/CH – Poschiavo - Berninapass - St. Moritz - Albulapass - Tiefencastel - Julierpass - St. Moritz – Bonaduz - Chur - Oberalppass - Furkapass - Sion - Martigny - Grand St. Bernard Pass (tunel) - CH/I - Aosta - St. Bernard Pass - I/F - Séez - Bourg Saint Maurice - Notre Dame du Briancon - Col de la Madeleine - La Chambre - Saint Jean de Maurienne - Col de la Croix de Fer - D211A - Col du Lautaret - Briançon – Col d’Izoard - Guillestre - Col de Vars - Jausiers - Barcelonnette - Col de la Cayolle - Gorges de Daluis - Lac du Castillon - Castellane - La Garde - Comps sur Artuby - Draguignan - Ste. Maxime - St. Tropez - Ste. Maxime - Draguignan - Cannes - Nice – St. Martin du Var - Isola - Col de la Restefond (Bonette) - Jausiers - Barcelonnette - Jausiers - Col de la Restefond (Bonette) - Isola - Isola 2000 - Col de la Lombarde - F/I - Vinádio - Cúneo - Alba - Asti - Milano - Lecco - Chiavenna - I/CH - Malojapass - St. Moritz - CH/A - Landeck - Innsbruck – A/D – Rosenheim – D/A - Salzburg - Viedeň - A/SK - Bratislava - Svätý Jur)

Príjemné sme spojili s užitočným a najvzdialenejším miestom cesty sa stalo Saint Tropez.
Prípravy prebiehali bez emócií, motorku som nabalil až tesne pred odchodom. Na padáky išli nepremoky, pelerínka, olej a dodatočne aj defektový sprej, na zadný kufor deka s uterákmi. Stále mi však vŕtalo v hlave, prečo je v kufroch toľko voľného miesta. Riešenie miliónovej záhady nájdete o stranu ďalej.
Prvý raz sa nevydávame na cestu sami, predsa len je v partii väčšia zábava, a tak sme hneď tri motorky a piati ľudia – Awia s manželkou Dadi na CBR 1000 F ’92, Jraid (Jano) na VFR 800 ’00 a my tradične na Varadere ’99. Súhra časovo-finančných dôvodov spôsobila, že na 4000 km dlhú trasu máme len osem dní, čo je smiešne málo. Túžba ísť a vidieť je však silnejšia než zdravý rozum.

1. deň, sobota 28. 5. 2005

(Svätý Jur - Bratislava - SK/A - Viedeň - Salzburg – A/D – Rosenheim – D/A - Innsbruck – Huben - Sölden – Tiefenbach /2829 m. n. m./ - Hochsölden /2090 m. n. m./ – Huben)
stav počítadla km: 49 370 – 50 082
denná etapa: 712 km
tankovanie: Ansfelden 20,77 l za 22 € = 1,059 €/l, Bergheim-Kasern 10,2 l za 10,8 € = 1,059 €/l, Angath 8,69 l za 9,2 € = 1,059 €/l
prenocovanie: Ötztaler Naturcamping, Huben (15 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno, večer krúpy

Včera večer ku nám do Jura prišli Awiovci z Košíc a Jraid z Banskej Bystrice. Ako to už býva pri motorkárskych cestopisoch zvykom, ráno buď prší, alebo sa neštartuje načas. U nás to bola tentokrát tá druhá možnosť (Awiovci si trochu prispali), čo nás ale netrápi, pretože nás čaká nezáživných 600 km po diaľnici. Počasie nám neskutočne praje, je jasno a slnko pečie už od rána.
Tri motorky s tým správnym znakom na nádrži si to ženú prázdnym bratislavským obchvatom. Nakrátko zastavia na pumpe v najrýchlejšie sa rozvíjajúcej mestskej časti (Petržalka), aby im ich majitelia naplnili palivové nádrže až po okraj a dali si niečo pod zub pred dlhou cestou. Moje malé mototuristické ego si bude musieť zvyknúť, že na tejto ceste budú prestávky dlhšie než keď cestujeme sami, ale ešte stále sa to nechytá na chopprácke kávičkovo-cigaretové seansy, takže pohoda.
Slovenská colnica je takmer vyrabovaná, ale pred rakúskou stojí v rade zo dvadsať plechoviek. Nemám práve chuť predbiehať sa so širokou nabalenou motorkou. Motorky spúšťajú ventilátory, my sa úspešne pečieme, až po niekoľkých minútach sme za závorami. Nasleduje predpisový presun cez dedinky, napojenie na diaľnicu, prejazd cez prekvapivo prázdny obchvat Viedne a za mestom tomu konečne nakladáme cez 130 km/h. Zopár nudných prestávok, tankovaní, inak len monotónne hučanie motora a vetra, to je veľký nepriateľ koncentrácie a psychického stavu. Často mám problémy s únavou, hlavne po jedle.
Až na pumpe pri Salzburgu nastala tá chvíľa, keď som musel na svojom Varadere prvý raz riešiť technický problém počas cesty, inak by sme sa ďalej nepohli. Po natankovaní som chcel naštartovať, ale kontrolky len blikli a ozvalo sa suché cvaknutie. Bočák zaklopený, jednotka vyhodená, spojka stlačená, všetko ako má byť a stále len suché cvaknutie. "To bude problém s baterkou", vravím si. Awia to potvrdí a doplní, že odísť mohol aj regler. Ako prvé ma napadlo, že musím kúpiť novú baterku, čo bude však v sobotné poludnie v Salzburgu nemožné. Našťastie má táto pumpa aj predajňu autobatérií, káblov a všetkého možného elektrikárskeho, z ktorej mi pohodový ujko požičiava baterku aj so štartovacími káblami. Po napojení Varan naskakuje bez debaty. Awia mi radí, aby som šiel bez svetiel, tak sa baterka počas jazdy skôr dobije. To bola asi aj hlavná príčina jej vymlátenia, na diaľnici som totiž kvôli silnému slnku svietil diaľkovými aj hmlovkami, čo je značný odber. Awiovci teda preberajú vedenie a ja idem bez svetiel v strede. Na ďalšej zastávke už Varan štartuje bez problémov, ale začína ma štvať stav mojej prednej pneumatiky. V strede behúňa vystúpili pravidelné obdĺžniky, ktoré odstredivou silou pri vysokej rýchlosti vystupujú ešte viac, a preto sa rýchlo zdierajú. Celá guma vyzerá dosť kostrbato, žiadny pekný pohľad, ale bude musieť vydržať. Aspoň viem, že Dunlop Trailmax nabudúce neobujem.
Z nudnej a rozpálenej diaľnice schádzame až 40 km za Innsbruckom, kde odbočujeme na Ötz. Práve v tejto oblasti našli Ötziho, muža zakonzervovaného v ľade asi päťtisíc rokov, ktorý je dnes uložený v múzeu v talianskom Bolzane. Z protismeru sa valí toľko motoriek, že po chvíli ich prestávam zdraviť, lebo by mi asi odpadla ruka. Všetko väčšinou nemeckí a talianski chlapíci na zánovných strojoch a často vo veľkých skupinách. Kdesi v týchto miestach na celkovom počítadle kilometrov mojej motorky naskočilo číslo 50 000. Tento vzácny moment si odfotím a pohladím nádrž. Tých kilometrov ešte bude...
V mestečku Huben sme bez problémov našli kemp za príjemnú cenu, a tak po zaplatení rozkladáme stany. Je svetlo, a preto ešte dnes chceme vybehnúť na oficiálne najvyšší alpský asfalt, ktorý je pod vrchom Gaislacher Kogel. Najprv by sme však mali niečo zjesť - a tu prichádzam na záhadu prázdnych kufrov – doma v chladničke ostal chlieb a všetky omáčky do ryže, cestovín a špagiet. Vybieham teda nájsť nejaký obchod, ale čas už pokročil a navyše je sobota, takže nič nie je otvorené. Cestou späť ma v pekných lesných zákrutách chytila prehánka a tá sa so mnou aj vrátila do kempu. Dážď sa mení na krúpy a dobrú polhodinku to spod strechy recepcie sledujeme. Len čo prestáva, zohrievame odľahčené motorky a odchádzame.
Za Söldenom odbočujeme vľavo smerom na Hochsölden, ale na prvej križovatke hneď do širokého vracáku vľavo, ktorý nás zavedie až k mýtnici, kde by sme mali platiť 5 eur. Nikde nikoho, búdky prázdne, závory zdvihnuté a tak radíme jednotky a vyrážame do úplne iného sveta, ktorý akoby sa skladal len z kameňa a snehu. Hneď na začiatku ma prekvapia kravy v zákrute (nie, nehovorím o ženách za volantom v bratislavskej premávke). Evidentne im nevadíme, spokojne a flegmaticky prežúvajú, až po chvíli sa cesta uvoľní a môžeme pokračovať. Po dlhom čase sa mi do žíl konečne dostáva tá horská atmosféra, to ticho a chlad je niečo úžasné. Sme tu úplne sami, kvalitný asfalt a krásna scenéria, hurá!
Odbočujeme smerom na konečnú stanicu lanovky Tiefenbach a prechádzame tunelom s kvalitne hrboľatým asfaltom, na konci ktorého sa nachádza spomínané oficiálne najvyššie miesto dosiahnuteľné v Alpách na asfalte, 2829 metrov nad morom. Je to obyčajná zákruta za tunelom, nič zvláštne, žiadna tabuľa, človek z toho môže mať len dobrý pocit.
Je tu slabých osem stupňov, pod bundou mám len krátke tričko a počas jazdy mi je zima. Na nejaký čas vypneme motorky a rozhliadame sa po okolí. Znovu som dojatý, to ticho a pokoj je úžasné, je to ostrý kontrast s bežným pracovným životom v meste.
Schádzame dole, ale ešte stále je dobré svetlo, a tak padlo rozhodnutie pozrieť aj vysokohorské stredisko Hochsölden. Pekné zákruty, voňavý borovicový les, to je asi tak všetko. Pár fotiek a ťaháme späť do kempu.

Awia:
Z Košíc vyrážame, ako tradične, o hodinu a pol neskôr, ako bolo v pláne. Najprv sa ma snažia traja plechovkári nezávisle od seba presvedčiť, aby sme do Álp nešli. Našťastie s pomocou všetkých svätých sa im vyhýbam. Čo už, nabalená CBR je asi ľahko prehliadnuteľná. Ďalší pokus prichádza na Soroške, kde ma ženská na fabii vytláča v zákrute do protismeru... Aj to zvládame a do Jura prichádzame bez problémov.
Na druhý deň bol v pláne len nudný presun, ktorý sme však ukončili nádherným výletom. Je neuveriteľné, koľko krásy sa skrýva za jedným dňom jazdy z Bratislavy.

2. deň, nedeľa 29. 5. 2005

(Huben - Timmelsjoch /2509 m. n. m./ - Merano - Stilfserjoch (Stelvio) /2757 m. n. m./ - Bormio - Santa Caterina - Bormio – Grosotto - A/CH – Poschiavo - Berninapass /2323 m. n. m./ - St. Moritz - Albulapass /2315 m. n. m./ - Tiefencastel - Julierpass /2284 m. n. m./ - St. Moritz)
stav počítadla km: 50 082 – 50 466
denná etapa: 384 km
tankovanie: Sölden 18,38 l za 19 € = 1,033 €/l, Campolongo 15,6 l za 15,6 € = 1 €/l
prenocovanie: Camping TCS, St. Moritz (14,3 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno

Ráno žiadne stresy, pohodové balenie a odchod z kempu. Trápia nás však prázdne žalúdky, tie zabudnuté veci nám predsa chýbajú. Je nedeľa, v Rakúsku určite nenájdeme nič otvorené, preto pohľadáme niečo v Taliansku, veď je to len pár kilometrov. Po naplnení nádrží teda smerujeme na Timmelsjoch, ktorého klesanie je už v Taliansku. Počasie je nádherné a motoriek je znova nespočetne veľa, chodia v celých húfoch, autá sú v značnej menšine. Práve preto si to tu nemôžem vychutnať, musím byť stále sústredený, sledovať protismer a situáciu v zrkadlách, žiadna zábava. Ale výhľady sú pekné. Pred mýtnicou si kupujeme nálepku za osemdesiat centov, potom platíme mýtne osem eur a dostávame tú istú nálepku. Od mýtnice až do sedla je ešte zopár kilometrov pekných zákrut, niektoré z nich aj s vysokými snehovými stenami. Radosť pre oko, takmer až gýč.

Pred sedlom si dávame krátku prestávku, fotíme a debatujeme. Žije to tu maximálne, kam len pozrieš, tam je Nemec alebo Talian na motorke. Prázdne žalúdky sa však ozývajú a preto ťaháme do Talianska. Prejdeme cez fiktívne hranice a rovnako kvalitným asfaltom klesáme smerom na Merano. Zdá sa mi, že tie zákruty asi nikdy neskončia, v tomto teple je jazda dosť vyčerpávajúca. Awiovci a Jano tomu dávajú slušnú paľbu, môj pud sebazáchovy mi nedovolí ich stíhať, takže sa stretávame až dole na malom námestíčku. Žiadne potraviny či občerstvenie na dohľad, ideme ďalej, až kdesi pred Meranom je stánok s rýchlym občerstvením. Motorku zapichnem do tieňa pod strom, zhadzujem zo seba mokré veci a ideme jesť.
U nás je únava značná, ani trochu sa mi nechce obliekať a pražiť sa na slnku. Nie sme však ani v tretine dnešnej plánovanej trasy a musíme ísť. Od predavačky sa ešte dozvedáme, že dnes v Taliansku nenájdeme otvorené žiadne potraviny.

Pod Awiovým vedením sme sa úspešne predrali centrom Merana a smerujeme na západ, aby sme po 50 km odbočili vľavo na Stilfserjoch, inak zvaný aj Stelvio. Na tento priechod som sa tešil najviac, jeho ostré serpentíny ma očarili v mnohých cestopisoch. Teraz to konečne zažijem na vlastnej koži. Úpätie je v pásme lesa a asfalt je ešte kvalitný, ale krátkom čase les skončí, cesta sa zúži a asfalt zhrboľatie. Pred sedlom je niekoľko ostrých vracákov, ktoré dajú zabrať motorke aj mne. V skutočnosti to vyzerá tak, že pred pravotočivým vracákom vykrúcam hlavu skoro až za chrbát, aby som videl, či zhora niečo nejde. Labilne prejdem vracák, naraz prekonávam stúpanie aj ostrú otočku vpravo, čo nie je s poltonovou motorkou žiadna sranda. To všetko sa odohráva na jednotke, presne medzi 3500 a 5500 otáčkami, pretože kvôli riedkemu vzduchu motorka inak nespolupracuje. Ľavotočivé vracáky sú ľahšie, pretože protismer je ľahšie viditeľný a v prípade potreby je k dispozícii väčší polomer zákruty.
Do sedla prichádzam spotený a udychčaný, Awiovci už oddychujú. Toto je dobrý zaberák, dá sa to porovnať s jazdou v ľahkom teréne. Od Awiovcov s radosťou prijímame chladnú vodu, kupujeme nálepku, fotíme a kecáme. Prichádza Jano, zapichuje VFR k našim strojom, ale akosi nedokončí parkovací manéver a ocitá sa na zemi aj s motorkou. Rýchlo ho dvíhame, zdá sa byť všetko v poriadku, až na prasknutú prednú kapotáž od svetla smerom ku riadidlám. Motorka zaslzí zelenú tekutinu, ale nie je to nič vážne. Jano sa nám priznáva, že dole ho ešte vo vracáku zostrelil nejaký bavorák, takže dnes ju dvíha už druhý raz. Na to, že tento stroj nemá žiadne padáky a motor aj s plastami vyzerá byť veľmi zraniteľný, to dnes dopadlo dobre.

Aj tu je dosť motorkárov a žije to tu turistickým ruchom. Sme vo výške takmer 2800 metrov nad morom a je tu celých 27 stupňov. Po prestávke pokračujeme smerom na Bormio, odkiaľ sa dostaneme na ďalší drsný priechod, Passo di Gavia. V centre Bormia odbočujeme na Santa Caterinu a po pár kilometroch vchádzame do úzkych uličiek tohto malebného mestečka, kde nás zrazu prekvapí tabuľa Passo di Gavia – chiuso. Inak povedané, zatvorené. Pýtame sa miestnych a tí tvrdia, že je to zatvorené a môžu tam byť závory. Dokonca aj telefonujú do reštaurácie v sedle, ale nik to nedvíha. Oficiálne tento priechod otvoria až o tri dni. Stojíme teda pred rozhodnutím skúsiť to nelegálne a prípadne sa vracať od závor, alebo Gaviu jednoducho vypustiť a ísť najbližším ťahom do Švajčiarska. Zvolili sme druhú možnosť, naše stroje smerujú späť do Bormia a potom do Švajčiarska.
Colníci na hraniciach hneď vidia, že nie sme tí typickí motorkári, ktorí tadeto chodia hore-dolu. Sme viac nabalení, máme staršie stroje a lacnejšie oblečenie. Podávame pasy, colník skontroluje značku a už aj vraví: „Stellen Sie das Motorrad hier ab“... Veru, únia neúnia, stále nás majú za menejcenných. Vezme pasy do búdky a o chvíľu sa vracia, s úsmevom nám ich podáva a púšťame sa s nimi do priateľskej debaty o tom, kam ideme a podobne. Na hraniciach strávime nejaký ten čas, je tu aj pumpa a hneď plníme nádrže. Pištole fungujú na neobvyklom princípe, majú na sebe navlečené akési gumené hadice, ktoré vyzerajú ako manžety a benzín tečie len vtedy, keď je tá hadica zvlečená. Znie to veľmi dvojzmyselne a skutočne to funguje len vtedy, ak je pištoľ v „dierke“, čo je praktické pri plechovkách, ale nie motorkách. Musím totiž tú gumu držať, ešte k tomu aj tankovať. Nič, nebudem sa tu s tým naťahovať, dávam, len koľko vládzem, zvyšok dotankujem niekde zajtra. Oproti pumpe je aj malá predajňa suvenírov a potravín, kde platím benzín a beriem niečo na jedenie a pitie.

Kvôli vypustenej Gavii sme na tom časovo celkom dobre, a preto dnes potiahneme ďalej než bolo v pláne. Pred nami je Berninapass, pekný prírodný priechod, avšak ničím zaujímavý. Prešli sme ho so zopár prestávkami a už aj vchádzame do mesta St. Moritz, kde sa zložíme v kempe. Čas máme stále dobrý, po rozbalení tábora teda s Awiom ideme ešte prejsť neďaleký Albulapass a cestou späť aj Julierpass, ktorý zajtra prejdeme tak či tak. Jano ostáva s babami v kempe, vraj má toho na dnes dosť. Awia ešte narýchlo konštatuje, že tá mláka pod jeho motorkou nemôže byť z motorky, pretože CBR nemôže kvapkať. No veď uvidíme!
Naše odľahčené motorky smerujú na Albulapass, je pokojný večer, malá premávka, nemáme sa kam ponáhľať, jednoducho pohoda. Albula sa mi páči už od prvého momentu. Začína ako úzka cesta, akoby príjazd k horskej chate. Minieme zopár kráv na pastvinách, zelené lúky vystriedajú kamenisté polia a už aj sme hore na náhornej planine. Po oboch stranách cesty sú rozľahlé jazerá z roztopeného snehu, za jazerami strmé vrcholky hôr. Úplná samota a ticho. Nemý úžas! Dokázal by som tu stráviť v tichosti celé hodiny, zabudnúť na problémy každodenného života, zvonenie mobilu, maily, stres.
Niekto by možno povedal, že sa to podobá na škótsku vysočinu – drsná príroda a voda. A mal by pravdu. Opakujem sa, ale je to ako z inej planéty.

Klesanie smerom na Tiefencastel, teda severná rampa, ma dostala rovnako. Voňavý borovicový les, kvalitná cesta, samota, to všetko na mňa vplývalo. Sem-tam hučiaci potok, vysoký kamenný viadukt, jednoducho dokonalosť. Malebné horské dedinky so zopár desiatkami domov, na priedomí sediaci dedko, pokojne bafkajúci fajku, to všetko je ako z gýčového obrázka. Neraz ide cesta v dedinke medzi tesne postavenými domami a v tých miestach dosahuje šírku asi jedného osobného auta.
Úspešne sme privrčali až do Tiefencastelu, odkiaľ vedie cesta cez Julierpass späť do kempu. Pokojnú a melancholickú jazdu teraz vystrieda o niečo športovejší presun. Úpätie Julierpassu ponúka zákruty široké a kvalitné ako diaľnica, v momente zabúdam na turistiku, tep sa zvyšuje a stupačky sú v náklonoch čím ďalej, tým viac bližšie k asfaltu. Teraz len začína tá pravá zábava, odľahčená motorka dovoľuje ostrejšiu jazdu a vôbec sa s tým nebabrem. Awia tomu takisto dáva paľbu, nádhera! Jediná škoda, že sa už stmieva. Pred sériou vracákov nás dobehol akýsi miestny tuner na Seate, očividne s pretekárskou náladou, pretože bol na dotyk za mojím zadným kolesom. Vo vracákoch sa na mňa nalepil, ale na rovinke nemal šancu. Veď sa mu ani nečudujem, pokojne sedieť a točiť volantom vie každý, má to podstatne jednoduchšie než my, čo musíme pracovať celým telom. Ani jeden naňho nemáme náladu, púšťame ho pred seba a dávame si krátku prestávku na fotenie. Už je skoro tma, foťáky to nezvládajú...

Do kempu sa vraciame po desiatej, zvyšok výpravy ešte nespí. Sme hladí ako vlci, hlceme cestovinovú večeru.

Awia:
Timmelsjoch – neskutočné, ako vám môže kopa turistov pokaziť dojem z inak veľmi pekného passu. Moje pocity na vrchole boli iba “rýchlo preč odtiaľ”...
Stelvio – keďže sme na Stelviu s CBRkou už boli, volím výjazd bez povinných fotoprestávok. Až hore si uvedomujem, aká to bola drina. Úplne iný dojem z toho istého passu. Vtedy bola CBRka prázdna a v tých vracákoch to bol riadny rozdiel...
Albulapass - večer, nádherná príroda, žiadna premávka, samota, ticho, len dve motorky zo Slovenska. Čo k tomu dodať? Kandidát na top moment roka...
Julierpass – Ak si chcete zajazdiť, choďte sem. Prázdne cesty v podvečer priťahovali naše stupačky neuveriteľne intenzívne...
PS: predám nálepku z Timmelsjochu (10 eur) :)

3. deň, pondelok 30. 5. 2005

(St. Moritz – Julierpass /2284 m. n. m./ - Bonaduz - Chur – Films - Oberalppass /2046 m. n. m./ - Furkapass /2436 m. n. m./ - Sion - Martigny)
stav počítadla km: 50 466 – 50 813
denná etapa: 347 km
tankovanie: Chur 18,3 l za 27,27 CHF = 1,49 CHF/l, Sion 9,39 l za 14 CHF = 1,49 CHF/l
prenocovanie: Camping TCS, Martigny (14,3 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 15 - 30˚C, polooblačno, neskôr zamračené, občasný dážď, mrholenie

Ráno sa budíme do rovnako pekného dňa, ako bol ten včerajší. Vyplácame kemp a balíme posledné veci, keď tá mláka pod CBR Awiovi nedá a skontroluje, o čo ide. Je to chladiaca kvapalina, vytiekol jej riadny polliter. Rýchlo identifikoval závadu a za polhodinu sme to vyriešili, bola slabo dotiahnutá páska pri vodnej pumpe.
S malou časovou stratou vyrážame, čo však nie je na škodu, dnes pred sebou nemáme veľkú porciu kilometrov. Posledné zatrúbenie pri recepcii a ťaháme čiaru znova na Julierpass, pretože je to najvýhodnejšia cesta smerom severne na magistrálu 19. Už na úpätí si uvedomujem ten priepastný rozdiel medzi dnešným a včerajším prejazdom. Je teplo, vyššia premávka, máme nabalené motorky a to na človeka úplne inak vplýva. Určite aj taký Timmelsjoch má svoje čaro, keď tam nie sú stovky strojov a 30 stupňov. Na rozdiel od včerajšej jazdy ideme turistickým tempom.
Keďže nechceme ísť vo Švajčiarsku po diaľnici (drahé známky), tak sa do Bonaduzu musíme dostať vedľajšími cestami, čo sa nám aj úspešne darí. Horšie je to s odbočením na spomínanú cestu číslo 19, kvôli slabému značeniu sa nám to nedarí a ocitáme sa až na začiatku mesta Chur, ktoré je presne opačným smerom, než potrebujeme ísť. Na pumpe plníme nádrže aj žalúdky a miestneho chlapíka sa pýtam, ako sa vymotať tým správnym smerom. Poradil nám dobre a na odbočke si predsa len všímam nenápadnú smerovku na Films, ktorú som predtým prehliadol. Moja vina.
Pred nami je Oberalppass, ktorý je máličko nad 2000 metrov nad morom, ale zato je riadne studený. Zamračilo sa a teplomer ukazuje okolo desať stupňov. Pokračujeme na Furkapass, ale čím sme ďalej a vyššie, tým viac sa zhoršuje počasie. Obliekame nepremoky a zrovna vtedy prichádza dážď. Nesmierna otrava. Neskôr sa k nemu pridá aj riadne hustá hmla. Idem prvý, asi tak rýchlosťou behu, pod sebou vidím len čiary, po stranách a pred sebou skoro nič.

Furku sme prešli, ale netuším, ako vyzerá. Až pri klesaní, tesne pred začiatkom Grimselpassu, konečne vidieť údolie. Cesty sú stále mokré, nepremoky si nechávame a smerujeme ďalej. Grimselpass vyzerá zospodu úchvatne, ale žiaľ nemáme naňho čas, chuť ani podmienky, takže ho opúšťame.
Hrkoceme smerom na západ, cesty konečne oschli, ale je stále zamračené. V meste Visp zbadáme Carrefour, ktorý berieme priamym útokom, dnes si spravíme výdatnú večeru.
Stojíme pred rozhodnutím nájsť kemp a večer skočiť do Zermattu, odkiaľ je Matterhorn čoby kameňom dohodil, alebo sa na Matterhorn kvôli oblačnosti vykašľať, lebo by sme z neho aj tak nič nevideli. Opäť vyhráva tá druhá možnosť, preto pokračujeme cez Sion až do Martigny, kde pohľadáme kemp. Awia je vo vedení a dáva tomu okolo kilečka, keď zrazu vidím ako sa za nás pripája policajné auto. Vo Švajci platí na cestách osemdesiatka, a preto spomaľujem. Awia si to evidentne nevšíma napriek môjmu blikaniu.
Auto po pár kilometroch zmizlo, čoskoro dobiehame vedúceho. To sme už v podstate v Martigny, kde sme minuli jednu tabuľu kempu, ale aj teraz zostáva moje blikanie bez povšimnutia. Nič to, zrazu prichádza ďalšia šípka na kemp, nasledujeme ju, ale dostávame sa na úplne opustenú cestu, kde by nikto nehľadal kemp. Jediná pomoc je černoch nakladajúci nejaké veci do svojej červenej Fiesty. Po opýtaní nám odpovedá rýchlou francúzštinou, ktorú ani jeden z nás nedokázal rozlúštiť a tak volím ešte cestu vpred. Nikde nič, vraciame sa, černoch zrovna štartuje auto a ukazuje mi, aby sme ho nasledovali. Po nejakom kilometríku nám ukázal recepciu kempu a odišiel. Ostala mi visieť sánka, takéto niečo som ešte nevidel – ľudoprázdne miesto s karavanmi a napodobeninou kovbojského salónu, všade ticho, nikde ani človiečika či náznaku života. Toto teda nie, ideme preč, pohľadáme ten predošlý kemp, čo sa nám aj celkom darí. Tá opustená cesta, na ktorej sme sa otáčali a vracali za černochom, mala svoj koniec a práve tam bola odbočka na kemp. Keby sme potiahli ďalej, nemuseli by sme blúdiť. Nevadí, nikam sa neponáhľame, po niekoľkých kilometroch je na križovatke šípka na kemp a ocitáme sa priamo pred cintorínom. Cena je príjemná, aj toto miesto patrí pod sieť kvalitných švajčiarskych kempov TCS.
Stojíme pred závorou, nachystaní vojsť dnu, keď zrazu z kempu začnú vychádzať mentálne postihnutí ľudia. Bolo ich zo desať, vychádzali po jednom aj s patričnými zvukmi a pohybmi. Sme predsa slušne vychovaní a nesmejeme sa, ale stále vychádzajú ďalší a ďalší až Awia konečne vyslovuje to, na čo myslíme všetci, teda či sme na správnom mieste. Nevládzeme sa zdržať smiechu, ale po chvíli je tomu koniec a ideme stavať tábor. Táto príhoda je po celý večer zdrojom trefných srandičiek, ale ako vravím, sme slušní a nechávame to tak.
Štve ma počasie. Sme v doline, nad vrcholkami hôr sa prevaľujú ťažké mraky a riadne fúka. Zhodujeme sa, že Švajčiarsko nám nezostáva nič dlžné – vždy, keď sme tu, tak buď prší, alebo fúka.
Občas sa nad nami preženie slabá prehánka, čo ale nikoho netrápi, dnes bude chutná večera! Awiovci rozbaľujú gril, my panvicu a čoskoro všade rozvoniava mäsko s hranolkami. Vietor duje ako divý a Awia sa nestačí čudovať, ako to rozžhavuje jeho gril. Do stanov zaliezame pred polnocou, dúfajúc, že zajtra nám bude počasie priať viac.

Awia:
Oberalppass – pekný pass, ktorého scenériu dotvára horská železnica, ktorá vedie aj cez vrchol. Švajčiari sú na ňu asi riadne hrdí, keďže ju majú na všetkých pohľadniciach.
Furka – už som začínal mať podozrenie, či sme tu správne. To ozajstné alpské počasie nám Furka predviedla naplno. Bol som rád, keď som dovidel na Janove zadné svetlo a pritom som vedel, že som 5 metrov za ním... Ďalšie z miest, kde sa musím vrátiť... Na tabuli v sedle sme nechali nálepku motoride.sk. Uvidíme, či tam ešte bude.
Matterhorn – keďže to bol môj nápad zaradiť do itineráru Matterhorn, tak ma jeho vynechanie veľmi mrzelo, ale v tom počasí by sme ho videli asi tak, ako keď teraz pozriem z okna...

4. deň, utorok 31. 5. 2005

(Martigny - Grand St. Bernard Pass (tunel) - CH/I - Aosta - St. Bernard Pass (Col du Petit St. Bernard) /2188 m. n. m./ - I/F - Séez - Bourg Saint Maurice - Notre Dame du Briancon - Col de la Madeleine /2000 m. n. m./ - La Chambre - Saint Jean de Maurienne)
stav počítadla km: 50 813 – 51 076
denná etapa: 263 km
tankovanie: Bourg Saint Maurice 22,92 l za 27,5 € = 1,2 €/l
prenocovanie: Camping des Grands Cols, Saint Jean de Maurienne (11 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno

Po dlhom čase konečne vidíme slnko. Počasie je dobré, nálada tiež a darí sa nám vyraziť celkom skoro (rozumej okolo deviatej). Hneď v úvode cesty nás však prekvapí tabuľa so zoznamom blízkych priechodov, na ktorej je Veľký Svätý Bernard označený ako zatvorený. Škoda, ak je to pravda, prídeme o pekné výhľady a budeme musieť zaplatiť mýtne za tunel, ktorý vedie pod priechodom. Stúpanie má nádhernú atmosféru nasiaknutú rannou vôňou a východom slnka. Všetko sa odohráva na kvalitnom a širokom asfalte, jednoducho paráda.
Tabule naznačujú, že priechod je skutočne zatvorený. Budeme musieť ísť drahým tunelom, ale ako sa neskôr ukáže, ten sa zmení na galériu a tiež ponúka pekné výhľady.
Pri klesaní sa nachádzame už na talianskej pôde. Slnko začína pekne pripekať, široko-ďaleko nevidno žiadny mráčik. Zastavujeme na Agipke, aby zvyšok výpravy natankoval. Ja mám benzínu tak akurát, natankujem až vo Francúzsku. Jano sa pomaly približuje k stojanom, ale akosi stratí rovnováhu a tretíkrát sa ocitá na zemi. Už to berieme ako zábavu, ani teraz sa nič vážne našťastie nestalo.
Nasleduje prejazd horúcim centrom Aosty, ktorý absolvujeme viac-menej úspešne, potom presun obyčajnými cestami k Malému Bernardu. Práve je čas obeda a prázdne žalúdky sa ozývajú. Prechádzame okolo Mont Blancu a dohadujeme sa, že na prvom peknom miestečku rozbalíme poľnú kuchyňu. Tak sa aj stane, v sérii pekných horských zákrut s kvalitným povrchom nachádzam úhľadnú čistinku s potôčikom, jazierkom a posedom. Krajšie miesto nenájdete ani na gýčových fotografiách. Motorky dávame do tieňa pod strom, vybaľujeme variče, instantnú stravu a tlačíme.
Je tu taký kľud a pohoda, že najradšej by som tu zostal. Pijem vodu z potoka, takú chutnú vodu som už dávno nemal. Sedíme tu cez hodinku, bufetujeme, debatujeme a sledujeme okoloidúce motorky. Ako je v týchto končinách zvykom, samé zánovné stroje, väčšinou bavoráky. Všetci naľahko. Dokonca okolo nás svojím typickým zvukom prefrčí aj Ferrari.
Priebežne balíme veci a pripravujeme sa na odchod. Zrovna sa obúvam, keď počujem zvuk ako keby padla CBR 1000 F do prachu. Pozriem pred seba a Awiova CBR sa fakt vyvaľuje v prachu! Bežím na pomoc, dvíhame ju. Bočák sa zaboril do zeme aj cez plastovú podložku, odniesol si to plast na ľavej strane plexiskla.

Po niekoľkých kilometroch stúpame na Malý Svätý Bernard, ktorý je priechodom do Francúzska. Človek by neveril ako sa dve strany jedného vrchu môžu tak odlišovať – prehupli sme sa cez sedlo a zrazu iný štát, iná krajina, iná cesta, iné pocity. Z našej strany možno trochu zaujaté, pretože Francúzsko máme vo veľkej obľube.
Južná rampa Bernardu ma prebúdza z poobednej apatie, nasávam okolitú atmosféru celým telom. Ani nie sme vo veľkej nadmorskej výške a aj tak je tu viac snehu než na porovnateľných priechodoch.

Klesanie do mesta Séez nemalo konca. V závere bolo neuveriteľne veľa vracákov, mal som toho dosť. Navyše cestári pripravili vozovku na sezónu, poopravovali diery a zasypali ich kamienkami po celej šírke aj v zákrutách. V praxi to vyzeralo asi tak, že sme išli rýchlosťou kroku po kamienkoch, cez ktoré ani nebolo vidno asfalt.
V pláne máme prejsť blízky Col de la Madeleine, ale nedarí sa nám odbočiť tým správnym smerom. Vinu hádžeme na naše príliš všeobecné mapy a slabé značenie. Niektoré miesta sme si prešli dva razy a nakoniec po opýtaní nájdeme ten správny smer. S radosťou sa rozbiehame, ale vzápätí nás zastavuje tabuľa s nápisom Col de la Madeleine – fermé. Zatvorené. Znova problém s dátumom, oficiálne tento priechod funguje až od zajtra. Sme v mizernej situácii, pretože ak sa cez priechod nedostaneme, bude to pre nás znamenať veľkú obkľuku. Dávame bojovú poradu, ktorej výsledkom je rozhodnutie pokračovať v stúpaní a prejsť na druhú stranu aj nelegálne. Tak aj konáme, míňame ešte niekoľko červených nápisov fermé, neskôr aj route barré so zábranami, pomedzi ktoré by prešlo aj väčšie auto. Sme tu stále sami, z protismeru nikto nejde. Najväčšie sklamanie by bola závora cez celú šírku cesty v sedle.
Čím sme vyššie, tým mám menší pocit previnenia, pretože ma rozptyľuje nádherná krajina naokolo. Kvalitná cesta, pekná scenéria, ideme pomaly a zízame na všetky strany. Občas prejdeme osadou s niekoľkými domami, za ktorými sa pasú kravy či kozy. V diaľke vidím dva rozbehnuté bavoráky, dúfam, že to nie je polícia. Veru nie, len nemeckí turisti. Stále však nevieme, či sa hore otočili a vracajú sa tou istou cestou, alebo prišli z druhej strany.
Dávame si krátku pauzu na odpočívadle. Znova ma dojíma to ticho a samota. Okolo nás prechádzajú ďalší Nemci, jedného z nich zastavujem a pýtam sa ho, či je hore otvorené. Kladnej odpovedi sa poteším.

Tak sa o krátky čas ocitáme pri kempe v meste la Chambre, ale baby ohŕňajú nosmi, že sa im nepáči a chcú ísť ďalej. Pokorne poslúchneme naše polovičky a v meste Saint Jean de Maurienne berieme nocľah v oveľa krajšom a kvalitnejšom kempe. Stihli sme nakúpiť proviant, dnešná večera bude tiež výdatná.
Vedľa nás sú rozložení Nemci, jeden z nich má starú CB750 lahodiacu môjmu oku, preto s ním prehodím pár slov. Vraví, že je to ročník ’72 a on ju má vyše dvadsať rokov. Slušný výkon. Rozmýšľam, ako asi budem vyzerať ja a moje Varadero v roku 2025. Títo ľudia sa vymykajú bežnému životnému štýlu Nemcov – majú staré stroje, spia v stane a nemajú ani sprievodnú dodávku.
Večerný program pozostáva z grilovania, varenia, jedenia, debatovania a podobných príjemných záležitostí. Awia sa rozhoduje spať vonku, vedľa stanu.

Awia:
Malý Svätý Bernard – výhľad na najvyšší vrch Európy v spojení s nádherným počasím. Čo dodať? Azda len to, že mi na tej nádhernej lúčke nemusela CBRka padnúť. Podložka od Louisa sa teda nepochlapila...
Col de la Madeleine – adrenalín sa pri prejazde zavretého passu premenil na krásne spomienky. Risk sa tento raz oplatil.

5. deň, streda 1. 6. 2005

(Saint Jean de Maurienne - Col de la Croix de Fer /2067 m. n. m./ - Le Freney d'Oisans - D211A - Le Freney d'Oisans - Col du Lautaret /2058 m. n. m./ - Briançon – Col d’Izoard /2360 m. n. m./ - Guillestre - Col de Vars /2109 m. n. m./ - Jausiers - Barcelonnette)
stav počítadla km: 51 076 – 51 382
denná etapa: 306 km
tankovanie: Bourg d'Oisans 12,62 l za 15,02 € = 1,19 €/l, la Grave 6,72 l za 8 € = 1,19 €/l
prenocovanie: Camping Peyras, Barcelonnette (7,7 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie:25 - 35˚C, jasno

Počasie nesklamalo, je teplo a jasno hneď zrána. Dnes máme v pláne potiahnuť až do Barcelonnette, do mesta vzdialeného po hlavnom ťahu asi 180 km. Okolie však ponúka toľko krásnych ciest, že musíme urobiť zopár okľúk. Na raňajky si dáme neďaleký Col de la Croix de Fer. Až v jeho sedle si uvedomujem, že je to jeden z najkrajších priechodov, aké som kedy videl. Perfektný výhľad do diaľky, úzka cesta a na všetko dohliadajúci železný kríž. K tomu ten ranný nádych a opustenosť, nádhera!
Kupujeme nálepky a ja ju hneď lepím na kufor. Takáto nálepka hneď inak zaváži než nejaká z masového Timmelsjochu či Grossglockneru!
Ani sa nenazdáme a je tu čas obeda. Zastavujeme na odpočívadle a varíme. Nad nami je v strmej skale zarezaná cesta D211A, kam nás o chvíľu naše stroje povezú. Je to nenápadná cesta vedúca z mesta Le Freney d'Oisans pod lyžiarske stredisko L' Alpe d'Huez, kde je okrem iného štart a cieľ cyklistických pretekov Tour de France. Je však výnimočná svojou výškou a neveľkou šírkou. Pred jej najkrajšou a, dá sa povedať, že aj najnebezpečnejšou časťou, sme však trochu poblúdili, pretože na križovatke sme si nevšimli, že máme ísť ostro vľavo. Po nájdení správneho smeru nás delí len pár minút od prežitia toho, o čom Zeze tvrdil, že je krkolomné. Poviem pravdu, tak dlho som očakával nejaký veľmi nebezpečný úsek, až sme sa ocitli na samom konci. Z môjho pohľadu to nebezpečné nebolo, povedal by som, že Stelvio je hrozivejšie. Od kolmej skalnej priepasti na ľavej strane cesty ťa oddeľuje iba betónový múrik a nechcem si predstaviť čo by sa stalo, keby cez neho niekto preletel. Stretli sme zo dve autá, ktoré kvôli úzkej vozovke trúbili do zákruty, ale to je asi tak všetko. Táto cesta však ponúka veľmi pekný výhľad na krajinu pod ňou. Presne odtiaľ sme prišli.

D211A končí pod L' Alpe d'Huez, na vrchol ktorého vedú pekné serpentíny. Zospodu vyzerajú efektne, ale sú mimo našej cesty a priznám sa, v tomto teple sa mi tam nechce štverať. Awiovci však majú opačné plány a ťahajú hore, my ich zatiaľ čakáme na parkovisku v strašnej horúčave. Dnes máme pred sebou ešte slušnú porciu kilometrov, preto som rád, keď sa po polhodinke vracajú a okamžite vyrážame.
Po krátkom presune sa ocitáme pod vrcholom Col du Lautaret. Stúpanie nepatrí medzi najširšie a v jednej zo zákrut stretávam protiidúci kamión, ktorý ma prekvapí viac, než je vhodné. Zľakol som sa a išiel som prudko na brzdy, vpichol sa medzi neho a zvodidlá a potom som rozdýchaval ten šok. Púšťam Awiu pred seba a spomaľujem, musím sa dať trochu do poriadku. Bola to moja chyba, mal som byť na niečo také pripravený. Na toto si treba dávať v serpentínach pozor, nákladné autá a autobusy tam často zaberajú aj tri štvrtiny šírky cesty a vyhnúť sa im so širokou nabalenou motorkou nie je vždy ľahké.
Po ukľudnení tankujeme na malej sympatickej čerpačke. Obsluhu tvorí dedko s babkou, dávno v dôchodkovom veku. Na malom stolíku hrá rádio a v pohári elektrická špirála zohrieva vodu. Sú milí, pri odchode mi so širokým úsmevom poprajú šťastnú cestu. Ďakujeme, budeme to potrebovať!
V sedle oddychujeme. Na ľavej strane vidíme stúpanie na Col du Galibier, ktorý je síce na dotyk, ale mimo cesty. Únava je značná, čas pokročil a do cieľa ďaleko, preto ho nechávame nepokorený.
Do mesta Briançon sme sa dostali po kvalitnej červenej ceste. Ak by sme ju neopustili, dostali by sme sa až do Barcelonnette, ale paralelne s ňou vedie cesta D902 prechádzajúca cez dva pekné priechody – Col d’Izoard a Col de Vars. Oba sme prešli, no určite by sme ich inak vnímali nebyť poobedňajšej únavy a tepla. Za sebou máme stovky zákrut, rovnako stovky pred sebou.

Medzi týmito dvoma priechodmi leží mesto Guillestre, kde pre rozkopanú cestu krátko blúdime a nakoniec zastavujeme pred supermarketom. Dokupujeme potrebné maličkosti, oddychujeme, kecáme a fajčiari dymia. Dadi pri pokladni zabudla peňaženku, ale dobrosrdečný francúzsky mladík za ňou vybieha von na parkovisko a podáva jej ju. Dobrí ľudia ešte nevymreli...
Odjazd z mesta Guillestre je kapitola sama o sebe. Kvôli spomínanej rozkopávke sa neviem zorientovať a tabule označujúce obchádzku (la déviation) tu akosi chýbajú. Idem podľa nosa a inštinktu tým smerom, kde som naposledy videl cestu, na ktorú sa potrebujeme dostať. Skutočne sme k nej čoraz bližšie, ale ulica po ktorej ideme, je slepá a končí sa pravdepodobne najmenším dvorom na svete. Ocitol som sa na tej malej ploche s nervami v koncoch, pretože na otáčanie s týmto hovädom už nemám sily. Po pravej strane je múr, za ktorým lietajú autá po spomínanej ceste vedúcej do Barcelonnette. Tu nadávky nepomôžu, otáčam sa so zaťatými zubami a ostatní pekne za mnou. Vymotávame sa zo spleti starobylých úzkych uličiek a o chvíľu svištíme tým správnym smerom. V podvečer prichádzame do mesta Jausiers, východzieho bodu ku stúpaniu na Col de la Bonette. Chceme vziať prvý možný kemp, ale ten je zatvorený a najbližší nachádzame až priamo v Barcelonnette. Je to malý mestský kemp, ktorý obhospodáruje staršia energická pani. Posunkami a zmesou angličtiny s francúzštinou dohadujem dve noci, panička ukazuje sociálky, sprchy a stále niečo brble. Zvyšok výpravy sa netvári ktovieako nadšene, ohŕňajú nosmi a na protest sedia nečinne na zemi. Zažili sme aj horšie kempy za trojnásobnú cenu a prežili sme.
Cez deň ma občas napadlo, že ak sa nám podarí zakempovať v dobrý čas, tak by sme večer mohli vybehnúť naľahko na Col de la Bonette. Určite by to bol zážitok ako Albulapass. Už teraz je však jasné, že Bonette vo večerných farbách neuvidím – je príliš neskoro, stmieva sa a únava doľahla na všetkých. Po typickej kempovej príprave na nocľah všetci upadáme do zaslúženého spánku.

Awia:
Col de la Croix de Fer – v stúpaní nás dobieha skupinka Nemcov na rôznych strojoch od skútra, cez choppre, až po superšporty.Púšťam ich pred seba, ale ostávam v závese. Mali naozaj svižné tempo, ktoré mi vyhovuje. Na vrchole sme teda mali 20 minút času, kým dorazili ostatní. Vychutnávame si pohodu, fotím makrá alpských kvetov a dokonca som si vybehol k miestnemu pomníku. Bola to presne tá pohoda, ktorú sme si mali dopriať na každom passe...
D211A – zvolili sme ľahší prejazd, teda so skalou po pravej ruke. To preto, aby sme sa nemuseli vyhýbať autám smerom k priepasti. Úžasné, čo dokážu ľudia postaviť.
Alpe d’Huez – ako jediní sme vybehli až na vrchol, zdalo sa mi divné otáčať sa v polovici cesty. Zeze sľuboval masový turizmus a ten sme tam aj videli. Šípky popri ceste navigovali po trase Tour de France až do cieľa, kde sme sa odfotili.
Col d’Izoard – nazval som ho hlinený pass, iný ako všetky ostatné, čo som kedy videl. Vlastne tu mi v hlave skrsol nápad, že po dostatočne dlhom bágrovaní by sme si mohli aj na Slovensku spraviť pass (aj poriadne hlbokú roklinu) :)

6. deň, štvrtok 2. 6. 2005

(Barcelonnette - Col de la Cayolle /2326 m. n. m./ - Gorges de Daluis - Lac du Castillon - Castellane - la Garde - Comps sur Artuby - Draguignan - Ste. Maxime /0 m. n. m./- St. Tropez - Ste. Maxime - Draguignan - Cannes - Nice – St. Martin du Var - Isola - Col de la Restefond (Bonette) /2715 m. n. m./ - Jausiers - Barcelonnette)
stav počítadla km: 51 382 – 51 882
denná etapa: 500 km
tankovanie: Barcelonnette 11,97 l za 14 € = 1,17 €/l, Ste. Maxime 13,68 l za 16,01 € = 1,17 €/l
prenocovanie: Camping Peyras, Barcelonnette (7,7 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno

Dnešný deň je výnimočný tým, že ráno nemusíme skladať a večer zas rozkladať tábor, ostávame tu dve noci. Napriek tomu sme si včera dohodli skorý budíček na šiestu, čaká nás totiž dlhá cesta do St. Tropez. V okolí sú určite zaujímavejšie destinácie než St. Tropez, niektoré z nich po ceste navštívime, ale pre nás je toto mesto srdcovou záležitosťou. To som aj vysvetlil ostatným – kto chce, nech sa pridá, kto nie, nech si spraví vlastný program. Jano sa rozhodol spraviť si okruh okolitou krajinou sám, Awiovci idú s nami na juh, do nulovej nadmorskej výšky. Okolie ponúka toľko krás, že aj týždeň by bol málo. My máme smiešny jeden deň.
Pred ôsmou sa nám darí dostať sa z kempu. Napĺňame nádrže a smerujeme na Col de la Cayolle. My si berieme aj bočné kufre, kam neskôr zamkneme motorkárske veci, nech ich nemusíme vláčiť v rukách.
Ranný Cayolle na nás všetkých zapôsobil. Je to nádherný prírodný priechod, okolím pripomínajúci naše Tatry. Tá nádherná vôňa, ranné slnečné lúče, chlad a samota – znova pociťujem emócie, ktoré sa dajú zažiť iba v tomto prostredí. zazreli sme svište, kvôli ktorým sme zastavili, aby sme ich mohli pozorovať. Pozorovali aj oni nás, a to veľmi dôkladne. Neskôr jeden z nich vyskočil na skalu, postavil sa na zadné a na varovanie ostatných kolegov tri razy zapískal. Všetci sa schovali do nory, vonku zostal len jeden odvážlivec, ku ktorému sa Awia dostáva celkom blízko. V jeho foťáku je tak o pár pekných fotiek svišťov viac. Ale keby len to, odfotil aj kamzíky na protiľahlom vrchu! Tie sa pokojne korzovali na kameňoch v rannom slnku a voľným okom boli takmer neviditeľné.

Oku lahodiacou prírodou pokračujeme smerom na juh. Dostávame sa ku kaňonu Gorges de Daluis, ktorého kolmé steny sfarbené do červena ma dojímajú. Veľmi sa podobá na Grand Canyon du Verdon, ktorý sme navštívili pred dvoma rokmi. Cesta je neveľmi široká a prejazd úzkymi tunelmi je vyriešený tak, že v našom smere cez nich prechádzame, ale protismer ich obchádza. Cesta sa jednoducho pred tunelom rozdvojí a za ním sa spojí. Protiidúci kolegovia teda majú krajšie výhľady než my, priamo na dno kaňonu. Kvôli foteniu sa za jedným tunelom otáčam, aby sme mali krajší výhľad. Južná časť kaňonu končí širokým, kamenistým a vyschnutým riečiskom. O kúsok ďalej pozorujem akýsi kameňolom v doline, odkiaľ viedla cez obrovský umelý násyp s vytvarovanými serpentínami jediná prístupová cesta pre nákladiaky pracujúce dole. Násyp bol obrovský, niečo ako priehrada na vodnej nádrži. Naloženým autám musí trvať pekný čas, kým sa vyštverajú hore na cestu, na ktorej sme my.

Ako sme si všimli už pred časom v Grand Canyon du Verdon, voda tu má tyrkysovú farbu, bez akejkoľvek výnimky a debaty. Klesanie ku Lac du Castillon prezrádza, že ani pri tomto jazere to nebude inak – pohľad ako na retušovanú fotku. Mať tak čas na celodenné kúpanie! Voda má rovnakú farbu, či sa na ňu pozeráš z diaľky, alebo ju máš pár metrov od seba. Nemý úžas.
Po celý čas sme síce v Provensálsku, ale až teraz krajina naberá svoj typický vzhľad. Zákruty sa vyrovnávajú, hory sa menia na polia s kamennými domčekmi, je teplejšie a citeľne sme v nižšej nadmorskej výške. Je čas obeda, zastavujeme preto v centre Castellane, aby sme otrieskali naše ťažko zarobené peniaze za malé porcie v jednej miestnych reštaurácií. Dlho trvá, kým sa rozhodneme do ktorej si sadneme a vzápätí nám oznámia, že varia až od dvanástej. To by sme tu museli ešte polhodinu čakať, preto padá rozhodnutie pokračovať ďalej a zhltnúť niečo cestou. Znova je hrozné teplo, prázdne žalúdky na dobrej nálade rozhodne nepridávajú. Po pár kilometroch zastavujeme v sympatickej reštaurácii priamo pri ceste, jeme. Nie do sýta, pretože by som zvládol aj dvojnásobnú porciu, ale predsa. Siesta trvá dlho, lebo nikomu sa nechce v tom teple a v únave po jedle obliekať. Po rozpálenej ceste prichádzame do mestečka Comps sur Artuby, nám tiež dobre známeho spred dvoch rokov. Klesáme sympatickými horskými zákrutami, ale aj širokými štvorprúdovými cestami na Draguignan. Znova pociťujem ten rozdiel vo vnímaní a prežívaní jazdy – vtedy sme išli opačným smerom na plne naloženej CB500, bolo asi sedem hodín ráno a nulová premávka. Teraz sme na inom stroji, naľahko, je popoludnie, všade veľa áut, necítim tie vône čo vtedy... Prežívam to bez emócií, vtedajšie pocity som opisoval v cestopise takmer so slzou v oku.

Nasledujúce kilometre sa dajú popísať ako bezduchý presun k pobrežiu. Tisíc kruhových objazdov, hustá premávka, teplota nad 30 stupňov, žiadna zábava. Malá zaujímavosť je len to, že prechádzame cez smiešny najmenší „kolík“ našej výpravy, Col de Gratteloup s výškou 225 metrov. V Ste. Maxime sa konečne do našich očí odrážajú slnečné lúče z morskej hladiny. Zase ako iný svet, iná planéta. Ráno sme boli sami v trinástich stupňoch a 2300 metroch, teraz sme medzi stovkami a tisíckami rôznych vozidiel v nulovej nadmorskej výške a tridsiatich stupňoch. Kontrasty vyrážajú dych.

Nádrže plníme až po hrdlo a pokračujeme priamo do centra St. Tropez. Oživujú sa nám spomienky, nálada sa hneď zdvihla. Parkujeme priamo pred známou bývalou policajnou stanicou, kde Louis de Funés odohral svoje asi najlepšie výkony v sérii Policajt zo St. Tropez. Žije to tu úplne maximálne, južanská atmosféra, samé obchody a drahé autá, vlhký slaný vzduch, to všetko je St. Tropez.

Dohoda s Awiovcami znela tak, že o šiestej sa stretneme pri motorkách. Na prechádzku mestom tak máme len okolo troch hodín. Už som spomínal, že sme zaľúbení do tohto mesta, preto by pre nás boli málo aj tri dni. Nebudem veľmi opisovať čo všetko sme za ten čas stihli či nestihli. Ak sa chceš dozvedieť viac o St. Tropez, prečítaj si môj cestopis z roku 2003.
Krátko po šiestej sa s Awiovcami stretávame pri motorkách. My s igelitkami plnými jedla a suvenírov pre nás a rodinu, oni čerstvo vykúpaní v slanej vode.

Včera sme nestihli pozrieť večerný Bonette a už teraz je jasné, že to nestihneme ani dnes. Z mesta sa vymotávame až okolo siedmej a premávka je stále hustá. Stmieva sa niečo pred desiatou, to znamená, že ak chceme z Bonettu niečo mať, musíme tam byť o dve hodiny. Nemožné. V rámci čo najrýchlejšieho presunu sa napájame na diaľnicu A8 smerom na Cannes, s úmyslom odbočiť pri Nice na cestu N202, ktorá nás po jednej odbočke privedie cez Col de la Bonette v podstate až priamo do kempu. Preberám vedenie a po pár minútach schádzam z diaľnice smerom na Grasse. Osudná chyba! Mali sme ťahať až do Nice, odbočil som omylom preto, lebo mapa ma zmýlila. Cannes a Nice s okolitými cestami vyzerajú na nej takmer rovnako a pri 140 km/h na diaľnici som nemal čas podrobne študovať číslo východu. Otáčame sa a po ďalšej diaľničnej paľbe sa ocitáme na toľko očakávanej N202. Na tej sa však veľmi neohrejeme, odbočujeme vpravo na D2205, cestu tiahnucu sa údolím riečky Tinée. Zase začínajú série zákrut, ktoré nás budú sprevádzať až do kempu. Neteší ma, že už sa stmieva. Minuli sme už zo dve tabule s nápismi fermé 21.30, nikto z nás však nepochopil, čo a odkedy bude zatvorené. Každopádne je teraz deväť hodín a za polhodinu stihneme prejsť žalostne málo, v týchto zákrutách sa nedá ísť viac než 60 km/h. Awia správne tvrdí, že by sme sa nemali vliecť, veď keď tam bude od 21:30 závora cez celú cestu, tak okľuka do kempu by nám zabrala aj tri hodiny navyše. Odpichuje to svojím tempom, môj pud sebazáchovy a paranoja mi nedovolí ísť rýchlejšie než idem. Spolieham na Awiu, že to s tou prípadnou závorou nejako vybaví...

Ani som sa nenazdal a ideme v úplnej tme. Naokolo len hora, rieka a občas malé mestečko. Awiovci sú v nedohľadne, začala byť zima a cesta je vlhká od slabého dažďa. Brrr, tak toto teda nie! Začínam mať nepríjemný pocit. Obliekame spodné vrstvy a upokojujeme sa. Awiovcom odosielam správu s našou polohou, aby vedeli, že ešte žijeme. A veru hej, po pár kilometroch nás čakajú v úplnej tme. Náladovo sme na tom asi rovnako – všetci vieme, že nás ešte čaká prejazd cez Col de la Restefond (Bonette), iná cesta do kempu nevedie. Toto fakt nemusím!

Lesná dolina sa zmenila na hornatejšiu krajinu a zákruty sú ostrejšie. V úplnej tme to klopíme z jednej strany na druhú, ako o život pred nás svietia moje diaľkové a hmlovky. Svetlo sa však nemá od čoho odrážať, pohlcuje ho čierny asfalt. Na ľavej strane nevidno okrem čierňavy nič, na pravej vidím skaliská. Občas prejdeme okolo niekoľkých domov, ktorých obyvatelia už určite sladko spia. Ideme minimálnou rýchlosťou, ja takmer stále na jednotke a konštante na štyroch tisícoch otáčkach. Mal som veľmi čudný pocit. Občas stretneme zajaca behajúceho hore-dolu, od strachu nevediaceho, kam utiecť. V jednej rovinke nás však pekne prekvapili malé diviaky cupitajúce cez cestu. Už boli takmer na druhej strane, keď sa zrazu otočili a zvrchu prišla stará. Zostali sme ako zmrazení, ani sme sa nepohli. Stará na nás pozrela, ale proti silnému svetlu nemala šancu, s mladými teda pokračovala dole. Boli sme z toho riadne mimo, zážitok na celý život.

Prerezávame sa ďalej tmou v minimálnej rýchlosti s vedomím, že nič nás nemôže prekvapiť viac než diviačica s mladými. Boli sme tak nastražení, že keby niekto nahlas skríkol, tak asi pustíme do gatí.
Svetlá mojej motorky dopadli na domy v diaľke. Prekvapilo ma, že nevidím žiadne zaparkované autá či verejné osvetlenie, ako to bolo nižšie. Veru nie, tu nič také neuvidíme. Sme v opustenej osade, domy prázdne, rozbúrané, okná a dvere pozatvárané, ako z hororu. Mesto duchov alebo čo? To absolútne nemám chuť riešiť, osadu opúšťame bez zastavenia, so zvukom varaních laufov odrážajúceho sa od stien domov. Neviem si predstaviť, že by sme tadeto išli sami.
Po nekonečných minútach sme sa prehupli cez sedlo a okamžite sa mi rozsvietila kontrolka rezervy. Doteraz sme stúpali, v nádrži bolo teda klamlivo viac benzínu. O tomto čase ťažko nájdeme niekde otvorenú pumpu a do kempu nám ostáva ešte do štyridsať kilometrov. To by Varadero malo zvládnuť, veď to bude stále dole kopcom.

Jedna zákruta strieda druhú, nemá to konca-kraja, idem úplne apaticky s pocitom tupého strachu kdesi vo vnútri. Civilizácia je však už blízko, vidím svetlá mesta Jausiers. Keď sa napájame na cestu vedúcu do Barcelonnette, mám pocit minimálne ako keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku. Telo sa dostáva do normálu, strach a neistota ustupuje. Pred polnocou naše stroje dovrčia priamo ku stanom a definitívne ich vypíname po piatich hodinách vyčerpávajúcej jazdy. Som zničený na prach, ani si nedám dole prilbu a líham na zem. Na chvíľu zaspávam. Vnímam zvyšok, ktorý asi tiež rozmýšľa, či toto bol sen alebo realita. Všetko je mi jedno.

Awia:
Col de la Cayolle - pre nás to bolo alpské safari. Skoro ráno, samota, pokoj, pohoda. S foťákom som sa vybláznil a okrem svišťov som "ulovil" aj kamzíky na protiľahlom brehu, ktoré zbadala Dadi.
St. Tropez - klasické prímorské letovisko. Aspoň 3 hodinky z dovolenky bola spokojná aj Dadi. Vylihovali sme na pláži, a poniektorí sa aj kúpali. Mne vadili ľadové kryhy na hladine :-)
Nočný Bonnette - zážitok na celý život. V úplnej tme sa vracáky vyberajú zle. Svetlo totiž svieti úplne inam, ako idete. Po blízkom stretnutí s diviakom sme v každej skale videli medveďa... V Jausiers sme si poriadne vydýchli, že to máme za sebou...

7. deň, piatok 3. 6. 2005

(Barcelonnette - Jausiers - Col de la Restefond (Bonette) /2715 m. n. m./ - Isola - Isola 2000 - Col de la Lombarde /2350 m. n. m./ - F/I - Vinádio - Cúneo - Alba - Asti - Milano - Lecco - Chiavenna - I/CH - Malojapass /1815 m. n. m./ - St. Moritz)
stav počítadla km: 51 882 – 52 430
denná etapa: 548 km
tankovanie: Barcelonnette 22,22 l za 26 € = 1,17 €/l, Dorno 9,34 l za 11 € = 1,178 €/l, Molteno 9,84 l za 11,6 € = 1,178 €/l, Zanconato 18,22 l za 21,5 € = 1,18 €/l
prenocovanie: Camping TCS, St. Moritz (14,3 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 20 - 30˚C, zamračené, postupne malá oblačnosť

Po zbalení tábora a zaplatení nocľahu sa vydávame po našich včerajších stopách, ako keď sa zlodej vracia na miesto činu. Veru tak, Col de la Restefond si prejdeme ešte raz, avšak za normálneho denného svetla. V Isole potom odbočíme doľava na Col de la Lombarde, cez ktorý sa dostaneme do Talianska, a tam sa začne presunová etapa smerom domov.
V sedle Col de la Restefond je začiatok aj koniec malého okruhu vedúceho na Col de la Bonette, z ktorého sa dá pešo vyjsť na vyhliadku Cime de la Bonette. Ten malý okruh je nanešťastie zatvorený. Najprv som myslel, že dopravné značky klamú, ale na vozovke bol stále neodhrnutý sneh. Škoda, prišiel som o peknú fotku a dobrý pocit.
Kvôli tme som si včera nemohol všimnúť, že južná rampa je plná vojenských bunkrov. Predpokladám, že sú nemecké a zostali tu z čias druhej svetovej vojny. Dopracovali sme sa aj k včerajšiemu mestu duchov. Ako sa dozvedáme z informačnej tabule, inak písanej iba vo francúzštine, okolo roku 1890 tu žili akísi vojaci či robotníci. Zaujímavé. Na stenách jedného domu ostali dobové nástenné maľby. V ostatných sú tiež, ale tie súčasné, teda obyčajné brakové nápisy sprejom.

Po desiatkach, ak nie stovkách zákrut sme sa znova dopracovali do údolia rieky Tinée, kde sme sa však dlho nezdržíme, lebo odbočíme východne na Col de la Lombarde. Výprava je roztrhaná, Awiovci s Jančim sú niekde vzadu. V jednom výjazde zo zákruty preraďujem na trojku, keď zrazu počujem a zacítim puknutie v páčke spojky. Roztrhlo sa lanko. Pohoda, vravím si, toto som už zažil zo tri razy a opravu zvládam aj so zavretými očami. Namiesto originálneho spojkového lanka tam mám lanko z montážnej sady, ktorá umožňuje nahradiť originál skoro na každej motorke, pretože je v nej veľa druhov nadstavcov, valčekov a skrutiek, pomocou ktorých sa to dá zvládnuť. Známymi pohybmi uvoľňujem deflektor na riadidlách, páčku a vyťahujem lanko. Fúha, ale toto bude zložitejšie. Pôvodne som myslel, že z lanka sa vyvliekol valček, ktorý je zasunutý v páčke, ale nie. Lanko sa roztrhlo tesne pred páčkou. Je teda príliš krátke na ďalšie použitie. Nevadí, aj na toto som bol pripravený a spod sedla vyťahujem ďalšie, ale tenšie lanko. Na jeho roznitovaný koniec, ktorý pôjde k motoru, ešte nasádzam malý nadstavec, aby sadol presne do ramena ovládajúceho spojku. Na horný koniec ku páčke dávam valček, ktorý doťahujem na mieru tak, aby zapadol priamo do nej. Zvyšok lanka musím odstrihnúť, inak tam ten valček nevojde. Použil som na to všetko náradie vrátane kuchynského noža, ale nepodarilo sa mi to. Nič to, počkáme na Awiovcov, tí určite majú niečo vhodné. A keď nie, Jančiho švajčiarsky nožík nás určite nenechá v štichu. Ani som nečakal dlho a už kývam VFR a CBR, aby zastali. Oboznamujem ich so situáciou a vravím, že už som skoro hotový, že potrebujem len tie kliešte. Pohotovo ich dostávam, po chvíľke trápenia odhadzujem nadbytočný kus lanka, všetko skladám späť, stáčam spojku a... Prásk. Prasklo to. Nadstavec na spodnom konci lanka pri motore úplne odletel a jeho koniec je teraz príliš tenký na to, aby zaberal. Nálada klesá kdesi k bodu mrazu, baby už znudene prešľapujú a Jano je už asi v Taliansku, pretože išiel dopredu s vedomím, že po úspešnom odstrihnutí lanka ho dobehneme. Baby začínajú variť obed a my zapíname mozgové závity na plný výkon. Všetci sa zhodujeme, že lanko prasklo v ideálnom čase, určite si viem predstaviť aj horšiu situáciu – že by sa to stalo včera počas toho hrôzostrašného nočného presunu, napríklad vtedy keď boli Awiovci ďaleko pred nami, alebo v meste duchov.
V podstate máme dve možnosti na opravu: prvá je tá, že okolo roznitovaného konca lanka namotáme jedno staré, aby sme tak zväčšili jeho priemer a aby sedelo v ramene spojky. Awia sa toho chopí a vytvára tam neskutočnú guču, ktorá nám však nedovolí vsunúť lanko späť do ramena. Po nejakom čase prichádza na druhú možnosť. Celú guču aj s roznitovaným koncom odstrihneme a pomocou upevňovacieho valčeka k nej pripojíme koniec starého roztrhnutého lanka. Obe lanká sa do valčeka zmestia doslova na stotinu milimetra presne. Riadnu polhodinu to upevňujeme a doťahujeme všetkými možnými spôsobmi, potom ešte krátko nastavujeme správnu vzdialenosť a výtvor ako zo seriálu A je to je na svete. Ak to teraz povolí, som v hnoji.
Celá táto udalosť sa odohrala priamo pri ceste, kadiaľ smerovali desiatky motorkárov na Lombard. Nezastavil ani jeden napriek tomu, že sme tam sedeli obaja zhrbení s rukami ponorenými v motorke a naokolo boli porozťahované všetky potrebné veci. Spolupatričnosť asi zabudli doma.
Pred sebou mám krátky test nášho výtvoru. Štartujem, zaraďujem jednotku a všetko sa zdá byť v poriadku. Zo dvadsať ráz stlačím páčku a stále drží, azda to tak ostane až domov. Odteraz spojku používam iba na rozbiehanie a občas pri podraďovaní, keď je prevodovka neochotná. Dá sa to zvládať. Na tomto mieste sa musím poďakovať Awiovi, ktorý sa ochotne chopil opravy s tým, že ja som tam iba sekundoval. Nie je nič upokojujúcejšie, ako keď vám niekto v nepríjemosti podá pomocnú ruku. Ešte raz vďaka!
Stratili sme pekné tri hodiny, pred sebou máme lyžiarske stredisko Isola 2000, Col de la Lombarde a 480 km. Musíme pokračovať ďalej a tak aj konáme, po stúpaní sa ocitáme v sedle opusteného Lombardu. Je teplo, jasno, nálada tak akurát, ale stále mám pred sebou vidinu dlhých kilometrov a labilné lanko mi nepridáva na spokojnosti. S Awiom nám takmer naraz začnú zvoniť mobily. Jemu volá nejaký anglicky hovoriaci chlapík, mne Jano. Zabudli sme mu napísať, že máme problémy s opravou. Momentálne je pred Cúneom, čiže asi 50 km pred nami. Z toho je asi tretina klesanie z Lombardu po úzkej ceste, ktorou sa práve spúšťame. Žiaľ, nemám náladu si to tu užiť, ale je to nádhera.

Piatková poobedňajšia premávka v talianskom vidieku je otras. Samé kamióny, nákladiaky, všade plno áut, kruhových objazdov a teplo. Chtiac-nechtiac musím používať spojku a robím to s ľahkou rukou. Prechádzame aj mestom Cinzano, ale nedarí sa mi zistiť súvislosť s alkoholom tejto značky. Nasleduje ďalší beználadový a pomalý presun do mesta Asti, kde sa pri diaľnici stretávame s Janom. Som vyčerpaný fyzicky aj psychicky a náš záväzok nejazdiť po diaľnici porušujem. Nemám chuť ísť v tomto teple a premávke. Chalani však diaľnicu odmietajú s tvrdením, že je to drahé a odteraz pôjdeme iba po žltých cestách, kde bude nižšia premávka a menej kamiónov. Dnes máme v úmysle prísť až do Švajčiarska a po diaľnici je to dlhšia trasa, ale rozhodne rýchlejšia a pohodlnejšia. Zvyšok výpravy argumentáciou nepresvedčím, tak sa teda odpájame na diaľnicu. Som fakt zvedavý, kto bude skôr stavať stan. Zmierený s tým, že na mýtnom necháme aspoň 15 eur, nakladám Varaderu cez 140 km/h a spojka ostáva na dlhé kilometre nedotknutá.
Pred Milanom sa sa v hustej premávke napájame na diaľničný obchvat, berieme ho východnou stranou a smerujeme na sever do mesta Lecco. Od obchvatu až k jazeru Como je okolitá krajina posiata fabrikami a obchodnými centrami. Za celú našu jazdu po diaľnici platíme mýtne asi sedem euro, čo je prekvapivo málo. V Lecco sa napájame na cestu SS36, čo je tá rýchlejšia varianta prejazdu dlhého jazera. V praxi to vyzerá tak, že asi 40 kilometrov ideš systémom 3 km tunel, 500 m krajina (naľavo jazero, napravo hory), všetko v rýchlosti okolo 130 km/h. V tuneli je to uspávajúce, nevnímaš nič iba stredovú čiaru a svetlá nad sebou.
Začalo sa stmievať, ale hreje ma pocit, že nie sme ďaleko od švajčiarskych hraníc. Dostávame správu, že zvyšok výpravy sa nachádza pred obchvatom Milana, takže máme asi dve hodiny náskok.
V Chiavenne, ktorej centrum je nasiaknuté pravou dovolenkovou atmosférou, odbočujeme vpravo smerom na Malojapass. Hraničný priechod zíva prázdnotou. Po pár kilometroch začína stúpanie na Maloju, všetko sa odohráva v pásme lesa. V podstate aj vrchol priechodu je obklopený lesom, nedosahuje totiž ani výšku 2000 metrov nad morom. Posledná fáza stúpania ponúka najkrajšie serpentínky a znenazdajky sa človek ocitne v mestečku Maloja, ktoré je postihnuté značným turistickým ruchom. Vpred ma ženie vidina kempu, jedla a odpočinku. Po pätnástich pomalých kilometroch strávených za dvanásťvalcovým Jaguarom prechádzame bránou kempu, v ktorom sme spali cestou do Francúzska. Je krátko po desiatej, recepcia zatvorená, zaplatíme ráno. V slabom svetle neďalekých sociálok provizórne staviame stan. Vravím, že vonkajšiu vrstvu netreba upínať ani napínať, veď je jasno, pršať nebude a ráno skoro odchádzame. Dávame si krátku večeru, potom hygiena a úplne vyčerpaní zaspávame. Awiovcov a Jančiho stále nikde.
Niekedy pred polnocou sa v kempe dunivo ozývajú koncovky výfukov CBR a VFR, ale nemáme sily vstať a zvítať sa s ich posádkami. Z ich rečí je zrejmé, že je všetko v poriadku, preto bez starostí tvrdo zaspávame.

Awia:
Bonnete - cez deň nevyzeral až tak hrôzostrašne. Škoda, že na vyhliadku sa nedalo ísť, zabránila tomu kopa snehu. Oprava Hergiho lanka dala zabrať, ale človek sa vždy vynájde.
Lombarde - taktiež jeden nádherný priesmyk. Cesta úzka, popred kolesá nám znovu prebehlo čosi malé neidentifikovateľné. Talianska strana ako vždy rozkopaná...
Taliansky vidiek - voľba vyraziť talianskym vidiekom namiesto diaľnice nebola zlá. Navigácie sa chopila Dadi na zadnom sedadle CBRky a v pohode sme napredovali prázdnymi žltými cestami diaľničnou rýchlosťou. Tesne pred Milánom sme sa chceli napojiť na diaľnicu, aby sme ľahšie trafili na Lecco. Nebol to dobrý nápad. Len pri hľadaní diaľnice sme stratili pol hodinu. Na diaľnici sme akosi nenatrafili na správny výjazd a spravili sme si cca 20 km navyše na východ. A to nám ešte pri výjazde z diaľnice naúčtovali za menej ako 50 km neuveriteľných 34 eur! Že sme nepokračovali pekne po žltých až do Lecca. Diaľnice v Taliansku nikdy viac!!!
Majolapass - k passu prichádzame už v noci. Cesty sú prázdne, výhľady žiadne a tak som si aspoň dobre zajazdil v tesnom závese za domácim Porsche.
Odbočku na známy kemp som našiel ako by som šiel domov, počkal som Jančiho a zaľahli sme. Do kempu sme dorazili asi o 23.15, čiže hodinu a trištvrte po Herghottovcoch. Nebyť straty času a peňazí na milánskej diaľnici, mohli sme tu byť po žltých cestách možno aj v rovnakom čase. Keďže bolo jasno, ani my sme nenapínali stany...

8. deň, sobota 4. 6. 2005

(St. Moritz - CH/A - Landeck - Innsbruck – A/D – Rosenheim – D/A - Salzburg - Viedeň - A/SK - Bratislava - Svätý Jur)
stav počítadla km: 52 430 – 53 196
denná etapa: 766 km
tankovanie: Mils 19,28 l za 20,8 € = 1,078 €/l, Salzburg 21,8 l za 23,52 € = 1,078 €/l, Haag 14,6 l za 15 € = 1,059 €/l
počasie: 13 - 20˚C, zamračené, dážď, postupne silný dážď

Švajčiarsko nezabudlo dodržať tradíciu škaredého počasia ani teraz. Nadránom sa spúšťa jemný dážď, spočiatku vyzerajúci ako prehánka. Nebolo mu však konca-kraja, pri pohľade hore nevidno nič iné, len tú istú šedú farbu. Riadny humus. Stan stojí provizórne, vonkajšia vrstva sa nalepila na vnútornú a tá okamžite zvlhla. Máme mokrú posteľ aj spacáky, ale nie je to nič vážne. Awiovci sú na tom podstatne horšie, v stane majú hotové Plitvické jazerá. Nálada mrzne. Máme jedno šťastie, že dnes nás čaká iba cesta domov, žiadne priechody či obzeranie. Nikomu sa nič nechce, v budove sociálok dlho rozprávame a rozoberáme včerajšok. Jano s Awiom platili neuveriteľné mýtne 34 eur! Každý osobitne, pritom na diaľnici boli iba na milánskom obchvate! Tak sme vydedukovali, že to musel byť nejaký omyl, prípadne pokuta. Ale žlté cesty, na ktoré sa vydali po našom rozdelení, boli vraj prázdne a dalo sa ísť okolo stotridsať. Raz aj zablúdili a nevedeli sa vymotať. Vybrali si ten horší variant, ešteže som sa nenechal nahovoriť...
Či už chceme, alebo nie, musíme sa pobaliť. Vyplácam kemp a skladáme mokrý stan. Aby na nás nepršalo, celý ten špinavý neporiadok prenášame do sociálok, ktoré sa vzápätí menia na nepoznanie. Motorky parkujeme pod strechu, nakladáme na nich veci a na seba naťahujeme nepremoky. Teší ma, že si ich dávame teraz a nie niekde po ceste. Awiovci odchádzajú hľadať vhodné miesto na raňajky, Janči chvíľu po nich, my sa už pripravujeme na odchod. Nachádzame v sprchách mobil napojený na nabíjačke, nápadne vyzerajúci ako Awiov. Je to tak, kontrolujeme SIM kartu, z ktorej na nás už z diaľky kričí Eurotel Easy. Vezmeme ho, určite sa potešia!
Práve som premýšľal, ako zahrám situáciu s vrátením mobilu, keď zo zákruty privrčí CBRka. Zistili to a vrátili sa poň, čím ma pripravili o dobrý skutok a ešte lepší pocit pri jeho vrátení. O chvíľu definitívne opúšťame kemp a vydávame sa smerom k rakúskym hraniciam. Počasie nám neukazuje žiadnu šancu na zlepšenie. V malom obchodíku pri pumpe za posledné franky kupujeme kvalitné čokolády a presúvame sa k colníkovi. Všetky nemecké motorky len odkývne, ale na nás si evidentne hodlá posvietiť. Pýta sa na lekárničku a diaľničnú nálepku, potom musím ukázať doklady. Správa sa arogantne, akože zase musí pustiť do krajiny nejakých príživníkov alebo čo. Je mi z toho zle, nech už platí ten Schengen pre všetkých!
Rakúsko nám prináša zlepšenie počasia, ale naša radosť je vzápätí pokazená čiernymi mrakmi v diaľke. Nakoniec sme šli len po mokrej ceste, preto som zo seba zhodil nepohodlný nepremok v domnení, že to už domov nejako vydržím aj keď začne pršať.
Nevydržím. Presun až k slovenským hraniciam bol obyčajnou skúškou nervov, pretože pršalo neustále. Taký hnusný, neoblomný dážď. Na jednej prestávke to už nezvládam a rukavice letia k zemi. Keď som sa predklonil, tiekli zo mňa cícerky vody. V čižmách mi čvachtala voda ako vodníkovi, rukavice za štyridsať eur púšťali farbu, prilba bola zvnútra kompletne mokrá, kukla sa dala žmýkať. A Varadero pritom poskytuje slušnú ochranu pred dažďom. Čím bližšie sme boli k Viedni, tým viac pršalo. Nie je to len letná prehánka, toto zapácha povodňami. Vo vyjazdených koľajach sa držala voda, z ktorej kamióny robili dvojmetrovú nepriehľadnú stenu. Pri predbiehaní sme ju museli jednoducho preraziť. Varadero malo úplne zaliatu prístrojovku a pod plexi sa mi držalo malé jazierko. Neskutočný humus!
Po neuveriteľne dlhom čase prichádzame na slovenské hranice. Decentne sa predbieham s tým, že ak by si niekto na mňa dovolil, tak mu od nervov roztrieskam okná. Posledná dohoda so zvyškom výpravy znela tak, že sa stretneme na hraniciach. Odosielame správu, že sme tu prví a čakáme, následne mi však Awia volá, že nás čakajú na prvej slovenskej pumpe. Celý čas som bol v tom, že sú za nami, pretože z jednej pumpy sme odišli skôr s tým, že nás dobehnú. Medzičasom som však v úplnom psychickom vyčerpaní neplánovane zastavil na ďalšej pumpe a nevšimol som si, že nás predbehli. Takisto si oni nevšimli nás a dávali tomu okolo 180 km/h, aby nás dobehli. Pritom sme si to za nimi šinuli okolo 120 km/h...
V poriadku, radím jednotku a ideme za nimi zopár stoviek metrov. Na ceste sa držia obrovské mláky vody a od protiidúcej fabie dostávam plnú dávku vodopádu rovno cez otvorené plexi do prilby. Toto už naozaj nezvládam a na pumpe letia rukavice zase. Potrebujem chvíľu času na ukľudnenie. Pozorujem, že všetci členovia výpravy sa dostali cez ten nechutný bod, keď je smiešne už všetko, lebo nič horšie sa nemôže stať. Upokojujú ma dve veci – sme blízko domova a aj keď to znie paradoxne, dážď prišiel v ideálnom čase. Neviem si predstaviť, že by nám takto pršalo v prvý deň alebo uprostred dovolenky. Na pumpe spúšťame rehot, keď zisťujem, že voda mi úplne odlepila jednu veľkú nevkusnú nálepku z kufra. Nasleduje cesta z Petržalky do Svätého Jura, ktorú by som prešiel aj so zavretými očami, ale teraz som ich musel otvoriť, lebo všade sú mláky ako divá sviňa.
Doma v Jure zhadzujeme všetky mokré veci a pivnica sa mení na zamorené územie. Mali sme chutnú večeru, rozprávame zážitky až do neskorej noci a potom odpadávame od únavy. Keď zavriem oči, premietajú sa mi obrázky úzkych horských cestičiek v krajine akoby vytrhnutej z reality, kde najmocnejšími pánmi sú kameň, sneh, voda a vietor. Tam som nechal kus srdca a budem sa k nemu vracať. Francúzsko by sa ešte stokrát mohlo stať cieľom našich ciest a aj tak by sme ho nevideli celé.

Awia:
Nuž čo povedať, neupevnený stan a nočná búrka spôsobili, že sa ráno budíme vo vode. Nevadí, veď už ideme domov. Zvyčajne mi dážď na cestách veľmi neprekáža, ale toto už bolo naozaj veľa. Viac ako 700 km v neskutočnom lejaku. 250 km pre Viedňou už ani neobliekam rukavice, nepodarilo sa mi to. Čižmy, ktoré mi zvyčajne na CBRke nepremoknú vďaka kapotáži, mám úplne rozmočené. Pred Hainburgom dostávam pri obiehaní kolóny áut aquaplaning v koľaji plnej vody. Volant vytočený maximálne doprava a motorka ide rovno. Akosi som to zrovnal a aj ustál, hoci sám neviem ako. Najkrajšie bolo, že keď sme sa u Herghottovcov vybalili a začali sušiť prestalo pršať a objavila sa dúha. Pršať začalo znovu až nasledujúci deň okolo 11.00, keď sme vyrazili do Košíc :-) Užili sme si teda svoj tohtoročný Fantociho mrak zo St. Moritzu až do Košíc.

Awia záver:
Vynikajúca dovolenka, aj keď trochu hektická. V takom krátkom čase sme toho veľa najazdili a veľa videli. Najväčšiu pohodu sme zažili na Col de la Croix de Fer, kde sme mali hore čas cca 30 minút. 30 minút len tak sedieť a vnímať tu krásu okolo... Za najkrajší pass považujem večernú Albulu. Možno ani nebola najkrajšia, ale kombinácia zapadajúceho slnka so samotou, pokojom a tichom vo mne zanechala najintenzívnejší dojem...
Pre nás s Dadi to bola zároveň rozlúčka z CBRkou. Po troch sezónach a viac ako 30 000 km sme sa s ňou rozlúčili dôstojne v Alpách. Keďže ma zlákali poľné cestičky tak CBRku vystriedalo cestné enduro a CBRka si bude musieť nájsť nového majiteľa.
Náklady na cestu prevýšili očakávaný rozpočet o 50 eur (celkovo 450 eur). Má to na svedomí nečakaný diaľničný poplatok 34 eur a upršaná cesta domov, kde sa nám nechcelo vyvárať a tak sme sa stravovali na rakúskych benzínkach.
CBRka sa ako zvyčajne uskromnila s menej ako 6-timi litrami benzínu na sto km. Trasu, ktorú sme absolvovali, odporúčam ako prejazdnú pre každú mašinu. Niektoré talianske a francúzske priesmyky boli síce rozkopané, ale v pohode prejazdné.

Krátky súhrn:
Dní: 8, sobota 28. 5. – sobota 4. 6. 2005
Km: 3826
Nocovanie v kempoch: spolu 84,3 € (2 osoby, motorka a stan)
Tankovanie: spolu 315,85 €
Ostatné výdavky: 4,3 € rakúska diaľničná známka, 8 € mýtne Timmelsjoch, 7 € diaľničné mýtne vo Francúzsku, 7 € diaľničné mýtne v Taliansku, zvyšok len jedlo a suveníry

Spolu: 20 000 – 25 000,- Sk