Ešte v sobotu 13.10.2001 sme si dali "radne" na Alpínke,

kde sme dohadovali plán nedeľňajšej rozlúčky so sezónou. Rozhodnutie padlo na gejzír v Herľanoch, ktorý mal mať (podľa mojich výpočtov :-)) v nedeľu erupciu. Zraz bol stanovený na 10,30 pri benzínke na furči (sídlisko na kraji Košíc-smer Michalovce).

Nedeľa ráno. Vonku hmla, ktorá sa však do desiatej zdvihla a mierne sa vyjasnilo. Teplo oblečený štartujem Trhača a idem po Eju. K benzínke na furči prichádzame na sekundu presne :-). Awia s Dadi tam už na nás čakajú aj, s trochu smutnou správou. Herľanský gejzír mal totiž erupciu ráno o šiestej :-).

Po krátkej bojovej porade, počas ktorej padlo zopár návrhov na náhradný plán, sa vydávame späť cez mesto, smer Jahodná, s cieľom Kojšov. Ešte pred odbočkou na Alpínku zastavujeme. Dadi si nasadzuje kameru, aby mohla zachytiť kľukatú cestu na Jahodnú.

Ja s Ejou odchádzame skôr, lebo 2 valce a 2-takt je menej než 4valce a 4-takt. Cesta bola príjemná, až na zimu, ktorá hľadala každú škáročku aby mohla vojsť pod niektorú z vrstiev oblečenia. Tesne pred Jahodnou vchádzame do hmly, ktorá sa nestihla ešte rozplynúť. Zastavujeme na okraji cesti a čakáme na Awiu s Dadi.

Po chvíli čakania sa už lesom rozlieha dunivý zvuk z Awiovej kawi s "vykuchanými" tlmičmi :-).

Dadi zlieza z motorky s "omrzlinami" na ruke v ktorej držala kameru. Doplňujeme kalórie, zdravíme žhaviča na GSX a po pár záberoch opäť sadáme na svoje stroje a pokračujeme hmlou ďalej. Cestou dobiehame Easy Ridera, ktorý sa vydal na jesennú prechádzku. Pred prechodom cez Ružín nás Awia, celý zadymený a nervózny J, obieha a vydáva sa ako prvý do stupáka pred Veľkým Folkmarom. Ja s Ejou a Trhačom si to pomaly bafkáme do kopca. V jednej zo zákrut sa nám naskytol nádherný pohľad na krajinu sčasti prikrytú hmlou. Nedalo sa nezastaviť. Awia vytiahol kameru, ja foťák a urobili sme zopár záberov.

Počas prestávky nás minul "baworáčik" s dvojčlennou posádkou. Do cieľa to už nemáme ďaleko a tak sa veľmi nezdržiavame a vyrážame ďalej. Medzi tým sa už predralo spomedzi mrakov aj slniečko a žačalo sa to podobať na nádherný deň. Cez Kojšov sme sa dostali po z časti kvalitnom asfalte no za dedinou už nasledovala len cesta so starým, tažkými autami, zdeformovaným asfaltom ktorý sa striedal s prírodným spevneným povrchom.(zišli by sa skúsenosti s nejakým endurom :-))

Po pár minútach prichádzame na miesto, kde sú odstavené "plechovky", pretože cesta tu ďalej pokračuje len cez spustenú závoru. Po rozhodovaní či nechať motorky na mieste a vydať sa nejakých 100m (Awiov odhad, pre bližšie info kontaktujte jeho najbližšie okolie :-)) ďalej po ceste a potom prejsť cez potok na veľkú lúku pod lesom, alebo sa pokúsiť nejak dostať motorky cez tú závoru, sme sa zhodli na druhom variante. Takže zhodiť rukavice, rozopnúť bundu a poďme na to.

Spočiatku sa to zdalo veľmi tažké, ale nebolo to nakoniec až také hrozné a v pohode sme to zvládli. Dadi s Ejou vzali veci a šli za nami. Tu ale vyvstal druhý problém. Ako prejsť cez potok. Bola tam síce lavička, ale bola dosť úzka a prístup k nej bol dosť strmý a zúžený stromom, ktorý pri nej rástol. Zvolili sme to, čo by si určite vybral každý endurista. Dali sme sa rovno cez potok. Prvý som šiel ja. Preda len je moja motorka ľahšia a mal som aj čižmi a tak ak by to náhodou nevyšlo tak som "veľké škody" neutrpel :-). Tak že som nakopol a s nohami pripravenými zaprieť sa do zeme som to prešiel. (aj keď na dvojke ale prešiel :-) ). Awia až také štastie nemal a potom čo mu poodišlo do strany zadné koleso a on hneď vytočil plyn, si namočil ľavú nohu.

Naše tandemistky prešli potok po mostíku. Motorky sme cez lúku tlačili s vypnutými motormi. Veď načo zbytočne vzbudzovať pozornosť.

Tak sme ich konečne zaparkovali,

zhodili zo seba zopár vrstiev, vyložili batožinu, ktorá z veľkej časti obsahovala hlavne jedlo a na chvíľu si sadli.

Ohnisko bolo pripravené, akurát trebalo nalámať drevo a zapáliť. Pripraviť klobásku napichnúť na ražen a zachvíľu to všade navôkol rozvoniavalo.

Slniečko svietilo, ohník horel a my sme jedli, rozprávali a oddychovali.

Aby to zase nevyzeralo, že sme sa sem prišli len najesť, padol návrh aby sme sa šli prejsť ku skalám, kde trénujú horolezci a kde zhodou okolností práve liezol aj Awiov brat. Po dôkladnom odstavení a zaistení motoriek pomocou zámkov a odpojenia akumulátorov, sme sa teda vydali na cestu, ktorá mala zas podľa Awiovej odhadovej tabuľky trvať 10-15 minút (v skutočnosti minimálne 20 ale zdalo sa mi to ako večnosť :-) ). Po premočenej lesnej ceste, v kožených budnách a helmami v rukách, ktorá šla riadne do kopca, sme sa dostali pod skaly.

Odtiaľ, okolo skál, úzkym chodníčkom posypaným lístím, ktorý sa neskôr zmenil na cestu pripomínajúci tatranské chodníčky, sme sa horko ťažko vyštverali do akejsi jaskyne, kde občas horolezci prespávali. Všade naokolo samé skaly posiate skobami a vysokánske stromy. Totálne vyčerpaní a spotení si sadáme a ani radšej nemyslíme na cestu späť :-).

Awia hľadá svojho brata a keď ho nájde, vyťahuje kameru a zaostruje o 106:-). Je odtiaľ nádherný výhľad aj keď už trochu zarastený stromami. Keď že sa jedlo minulo, tak dopĺňame aspoň tekutiny. Sedíme a rozmýšľame ako sa niekto môže liezť po stene ako mucha J. Každá skala má svoje označenie, teda názov a stupeň obtiažnosti. Awia si značkuje územie nálepkou Motoride. Takýto oddych v prírode je popri každodennom strese ako balzam na dušu.

Slnko síce ešte svieti ale hodinky napovedajú, že tomu už tak dlho nebude a tak je najvyšší čas vrátiť sa späť. Tak sa obliekame a vraciame sa po tej strasti-plnej ceste späť :-). Awia ešte odbehol natočiť svojho brata ako zlieza zo skaly, avšak pokiaľ tam dorazil on bol už dole :-). Pokračujeme späť po rozmočenej lesnej ceste. Awia s Dadi sa ešte zastavili pri prameni aby si načerpali vodu. Prichádzame na lúku, na ktorú už slnko nesvieti a tak sa začína tvoriť rosa.

Motorky tam ešte stoja. Odomknúť zámky, nahodiť baterky a pripraviť sa na odchod. Ešte pred tým sme sa dohodli, že sa cestou späť zastavíme na Bradane (reštaurácia na Ružíne) na bryndzové halušky. Dotlačili sme s Awiom motorky k potoku. Ja ako prvý sa ho chystám prejsť, avšak môj Trhač je akosi proti. Po únavnom boji so štartovacou pákou som rezignoval. Awia prešiel bez problémov a tak odstavil na ceste svoju Kawu a vrátil sa ku mne. Spoločne sme odtlačili Trhača späť na lúku, kde sme ho chceli roztlačiť. Avšak po zvážený okolností, ako je mokrá tráva a nebezpečenstvo šmyku, sme sa rozhodli prejsť cez mostík . Dostať sa naň z druhej strany nebol problém, horšie bolo prekonať viac ako 20 cm skok na hor. Ale vďaka nie až tak neprekonateľnej hmotnosti a mäkkého oleja v tlmičoch sa nám to zdarne podarilo. Potom čo sme ho dostali na cestu, sa Awia oprel do Trhača a tlačil a tlačil až sa nakoniec Trhač nechal prehovoriť a naskočil.

Nasledovalo už nacvičené obchádzanie závory, aj keď z opačnej strany, ale nerobilo žiadne problémy. Nasadáme na stroje a vyrážame späť. Keď že je už opäť chladnejšie, začína sa mi rosiť priezor a tak prechádzam cez dedinu s otvorenou helmou. Po napojení sa na hlavnú cestu zatváram helmu a dusím Trhača do stupáka, ktorý nás čaká. Zopár pekných zákrut na dvojke a Awia sa znova derie dopredu snažiac sa nepriotráviť modrým dymom, ktorý za Trhačom ostával ako ranná hmla :-).

Úspešne zdolávame kopec. Ešte krátke zastavenie s bojovou poradou, aby sme vedeli, kde odbočiť a púšťame sa so zaradeným neutrálom dole. Po príjemnom zjazde, keď som len zopár krát musel zaradiť rýchlosť, sa dostávame na odbočku, kde nás už netrpezlivo čakajú Awia a Dadi. Pripájame sa za nimi na vedľajšiu cestu a po chvíľke už zastavujeme pri reštaurácii. Keďže parkovisko bolo plné, parkujeme na chodníku. Sadáme si vonku k stolu a netrpezlivo čakáme kedy si budeme môcť objednať halušky. Od obsluhy sa dozvedáme, že si na ne budeme musieť počkať minimálne 20-25 minút. Bolo už niečo po 17 hodine a slnko si už pomaly sadalo za kopce, avšak hlad bol veľký a tak sme sa rozhodli počkať. Po kávičke a príjemnom rozhovore nám konečne doniesli halušky. Chvíľu na to dorazil aj Awiov brat s priateľkou, ktorá sa hneď chytila kamery a všetkých nás nasnímala.

Urobil som ešte jedno spoločné foto (teda mal som v pláne jedno ale pri prvom pokuse mi zlyhal časovač a tak bol záber hotový skôr ako som sa stihol rozbehnúť k ostatným).

Na hodinkách už bolo 18.. a slnko už dávno za kopcami. Sadáme teda na motorky a vyrážame domov. Awia už len ako singl, lebo Dadi šla v aute s jeho bratom aby mohla natáčať Awiove bláznenie. Awia sa chvíľu vliekol za nami, ale dlho ho to nebavilo a zanechal nás v hluku svojich "tlmičov":-). Stretli sme sa až na Jahodnej, odkiaľ s ním pokračovala už aj Dadi. Cesta bola miestami vlhká a moje svetlo nevydávalo toľko svetla, ako by som potreboval a tak som celý zjazd z Jahodnej prešiel pohodovým tempom, čo sa určite nepáčilo tomu zástupu plechoviek, ktorý som občas zbadal v späťáku. Tesne pred Košicami sa za jazdy lúčime a ja púšťam pred seba Awiu a plechovky a povolenou 40-kou sa plazím až na najbližšiu križovatku. Eju celú skrehnutú vykladám doma a opäť s otvoreným štítom sa púšťam cez mesto až domov.

Unavený ale šťastný ukladám Trhača do vyhriatej "postieľky" a pohľadom na počítadlo

sa s Trhačom lúčim a sľubujem mu, že budúcu sezónu určite prekonáme 40-ku.

Po horúcej sprche sa hádžem do postele a zaspávam s myšlienkami na novú sezónu.

Tak toto bol záver Mototurstickej sezóny, v ktorom bolo aj moto aj turistika. Verím, že sa spolu stretneme aj pri otváraní a zatváraní ešte mnohých mototuristických sezón.