Prológ

Prvý krát je všetko akési iné, akési pekné. Aj keď nevyjde všetko podľa predstáv, aj keď sa niečo pokazí a na niečo sa zabudne. Vždy to bude prvý krát a ostane to navždy vryté do pamäti. Nuž a bez ohľadu na to s kým to bude prvý krát, vždy najprv nastane problém s gumou.

Časť prvá – 2-taktná Ukrajina

Výlet na Ukrajinu sa v mojej hlave rysoval už dlhšie. Chcem len tak na krátko vytrčiť krídla z hniezda. Skúsiť či 125-ka zvládne vojenskú cestu a spoznať novú krajinu. Niet však s kým vyraziť. Každý používa dookola výhovorku typu: „Akurát nás tam okradnú.“ Ešteže poznám Mareka (MareceqMTX), ten má podobné adventure chúťky ako ja. Ťažko je však pracujúcemu človeku (mne nie, ja som len taký darmožráč čo sa učí vŕtať diery). Voľna niet, tak to bude aspoň predĺžený víkend. Veď prvý krát to je vždy rýchlovka.

Aj Hondy majú svoje dni

Konečne si Marek splnil „rodinné“ povinnosti. Dovolenku s frajerkou má za sebou a tak sa môže plne sústrediť na jeho budúcu lásku Ukrajinu. V predvečer odjazdu sme už obaja zbalený, rozkaz nabaliť sa bez použitia bočných tašiek, či nebodaj kufrov, je splnený a máme aj určený čas odjazdu. Stretko v Hriadkach o siedmej. Stačí už len prečkať noc doprevádzanú chvením v žalúdku.

V piatok ráno mi však zvoní mobil. Volá Marek, má defekt a tak nikam nejdeme. Tak to teda nie! Nejaký kus gumy nám výlet skaziť nemôže. Vravím mu nech voľajako dôjde do Trebišova. Navštívime pneuservis a bude. Tak sa aj stalo. Odjazd sa síce oddialil, no hlavné je, že nezrušil.

Hurá Ukrajina, najprv ale hranica

Na hranicu to mám pár kilometrov. Pár kilometrov, ktoré som doteraz nikdy neprešiel. A bol som teda riadny debil. Niekoho možno odradí prejazd hranicou. Tu nadiktovať stav tachometra (neviem načo, keď mi tacháč aj tak nejde), hentam vypísať papiere: načo, kam a na ako dlho ideme, pozbierať zopár pečiatok, „podmáznuť“ colníka lebo nemáme SK nálepky (áno sme dilina) a tak ďalej.

Za hranicou mi hneď padá sánka. Azbuka kam len oko dovidí. Ej, zrazu by som povinnú ruštinu neľutoval. Do Užhorodu nezachádzame. Tankujeme na prvej pumpe a mierime na obchvat. Cesta sa ešte dá nazvať cestou, ale tie autá. Samé dymiace stroje, ktoré majú najlepšie roky očividne za sebou. Presne po tomto sme túžili. Iný svet od prvého kilometra.

Smer Kyjev, Moskva a ešte bližšie

Plán na dnes je dostať sa pod vjazd na starú vojenskú cestu, no nie po hlavnom ťahu. Celkovo sa chceme mestám čo najviac vyhnúť a dobre si zajazdiť po ukrajinských cestičkách. Ako ale nabrať ten správny smer? Nevadí, že neviem azbuku, voľajako by som si tie znaky pospájal ako pexeso, problémom je značenie. Veľká modrá tabuľa a na nej Kyjev 819. A že vraj modrá je dobrá. Menšie mestečká či nebodaj dediny tu značené proste nie sú. GPS neuznávam, preto ho ani nemám. Veď tie naj zážitky sa vynoria vždy samé od seba.

Odhadom naberáme smer Perechyn. Darí sa a užívame si prvé ukrajinské kilometre. Idem nalepený za malým nákladiakom. Zdá sa mi, že z korby trčia nohy. Po chvíľke je jasné komu patria. Ukrajinský colník sa dvíha, šúcha si čerstvo zobudené oči a zapaľuje cigaretku. Užasnuto na seba pozeráme kým nedofajčí a znova si neľahne. Mám dosť a to sme prešli sotva 10 kilometrov za hranicu.

Čo u nás len tak nezažiješ

Hľadanie správneho smeru riešime štýlom: Po odbočení musia sedieť znaky názvu prvej dediny. V Perechyne preto zastavujeme a čumíme do mapy. Lepšie povedané chceli sme čumieť. Len čo Marek vytiahol mapu z tankvaku zastavila pri nás prvá Lada. Vystúpil z nej postarší pán a hneď nám núka pomoc. Vysvetlil nám kde sa nachádza daná križovatka, podal ruku a šiel ďalej.

Nevieš ukrajinsky? Nevadí. Stačí „pohutorec vychodňarsky“ a všetci zrazu rozumejú. Alebo je to tým, že kto naozaj chce tak sa dorozumie? No chcieť musia obe strany. Na Slovensku väčšinou nemožné. Ľudia sa často tvária akoby nerozumeli ani vlastnej reči. Na Ukrajine sa nám nestalo ani raz, aby nám niekto ukázal chrbát keď sme potrebovali pomôcť.

Zlá cesta?

Mierime na Polianu. Cesta sa nám zdá byť poriadne rozbitá. Železničné prejazdy sú tak rozbabrané, že pred nimi aj Nivy spomaľujú pod rýchlosť chôdze. Ak by toto bolo u nás každý by za volantom iba nadával. Ukrajinci ale nie. Na ceste ktorá je skôr zlepencom asfaltovo-betónových kusov doplnených štrkom jazdia Nivy, staré Mercedesy, nové BMWčka, ZILy a iné ťažké mašiny. Samozrejmosťou sú aj vozy ťahané koňmi. Čo si však uvedomujem až po chvíli je, že ma tu nikto nepredbieha, nevytláča z cesty a tým pádom neohrozuje. Idem tak 80-tkou a som najrýchlejším účastníkom cestnej premávky. Takže 125-kári, hor sa na Ukrajinu.

Rýchlejšie to tu totižto nejde. Aj by šlo, ale to by som za každou zákrutou premýšľal nad tým aké som mal šťastie, že stále žijem. To preto, lebo buď je v zákrutách extrémne zvlnený asfalt (odhadom 20 a viac centimetrové kopčeky) alebo je za zákrutou stádo kráv, alebo všetko dokopy.

Aj napriek tomu všetkému som sa na takýchto cestách cítil bezpečnejšie než u nás. Na cestách nevládne arogancia a keď tu niekto zbadá v speťáku rýchlejší stroj hneď sa uhne alebo signalizuje možnosť predbehnutia. No ak sme boli na úseku kde nebolo možné predchádzanie často sa stalo, že pomalšie vozidlo to odparkovalo na najbližšom možnom mieste, aby nás nebrzdilo.

Zabíjanie koní

Cítim však jednu nepríjemnú vec. V každom stáde sa nájde zopár slabších jedincov, ktorí sa nedokážu prispôsobiť zmene životného prostredia. Tekutina vyživujúca kone z vrhu Rotax 123, čerpaná z ukrajinských púmp, mi zopár kusov zabila a tie zvyšné minimálne otupila. Som v rozpakoch či to za tú cenu, približne 75 centov za liter, skutočne stojí.

Ukrajinská pohodička

Pomaly prechádzame od dediny k dedinke a vychutnávame si výhľady po okolí. Ukrajina je skutočne krásna. Na kopcoch ešte stále rastú stromy a nie hotely. Stále nás ktosi zdraví. Na Ukrajine snáď niet ani jediného dieťaťa, ktoré by nezakývalo prechádzajúcej motorke. Občas mám pocit, že nás začnú dedinčania (a hlavne dedinčanky) obhadzovať kvetmi ako nejakých vojnových hrdinov. A keby len obhadzovať (narážam na dedinčanky). Čerešničkou na torte bol odhadom tak 15 ročný chlapec na minichoppry. Prilbu tu nenosí nikto (iba motorkári zo zahraničia), tak to ma nezarazilo. Chlapec si ale veselo brázdil krajinou s cigaretkou v ústach a úsmevom na tvári. Ani on nezabudol zakývať.

All right now

Ako si tak cestujem Ukrajinou nemôžem túto pesničku od skupiny Free (aj názov skupiny má istú symboliku) dostať z hlavy. Všetko dobré sa však zrazu zmenilo. Afrika má znova sfúknutú pneumatiku. Čo je však dielom skvelej náhody je miesto, kde sa Marek rozhodol zastaviť. Veru tak, rovno pred pneuservisom. Keďže Ukrajinci asi veľa kolies z motoriek nemenia, opraty „prezúvačky“ chytá Marek a pneu si prezúva sám. Medzitým sa pri mne zastavuje mladý Ukrajinec. Že či mu nepredám motorku. Vraj na talianske stroje tu baby letia. Nevadí ani malý objem a výkon. Hlavne, že je pekná biela.

Naháňačka s mužmi zákona

S kľudom Angličana predbehujem cez plnú čiaru policajné auto. A čo ti už totálne preplo v lebeni? Aby ste ma hneď neukameňovali pustím do éteru zopár faktov. Tá plná možno bola plná, lenže bolo na nej toľko záplat, až si človek nebol istý či tam nejaká čiara je. To policajné auto síce bolo v službe, ale nemalo majáky, farba bola vekmi ošľahaná sivá, nápis polícia ani len v azbuke a bol to taký malý dymiaci šrot. Mal ale modrú špz (znova sa ukázalo známe modrá je dobrá).

Tak som ich prebehol a hneď po mne aj Marek. Marekovi som ale po chvíľke utiekol a tak som ho čakal popri ceste (to sme už prešli zopár kilákov). Keď som uvidel svetlá Afriky, pomaly som sa pustil ďalej. Honda ma predišla v pohode a to malé sivé horko ťažko. Z okna mu trčala čierno-biela palička. Hneď som vedel, že je niečo zle. Ale čo? Veď som len stál pri ceste.

Z autíčka (pardon rachotinky) na mňa vyleteli dvaja policajti. Kričali dačo o plnej. Že mi berú vodičák a po vozidlo nech si idem na najbližší úrad. Tu policajti nemôžu brať peniaze. Pokuty sa neplatia na mieste. Medzitým sa Afričan vracia späť v domnení, že sa mi čosi posralo. Kasíruju aj jeho. Pustia nás s neoficiálnou pokutou (teda im do vrecka). Obaja po 3000 hrivien, až mi oči prekrútilo. Nakoniec im ale v rukách končí 500 za oboch. S úsmevom na tvári sadajú do auta. Ešte nám aj jeden z nich hovorí, že ich dnes môžeme predbiehať aj cez tri plné.

Nakoniec sme teda obstáli dobre. 25 eur za plnú na drzovku s policajtom. U nás by som asi musel zo školy ukradnúť zdravú obličku aby som to splatil. Tak takto som si užil moju prvú pokutu.

Náhoda číslo 2

Obchádzame mesto Khust (nami zvané Xyct). Odtiaľto je Ukrajina nudná a nepríjemná. Ideme po hlavnej ceste (kvalita asfaltu tomu až tak nenapovedá) medzi nejakými mestami. Cesta je rovná a nudná, v mestách bodrel. Znova zisťujem, že v tejto krajine sa teda s ničím, ľudovo povedané, neserú. Nie je kde postaviť hlavný ťah? No a? Presmerujeme dopravu medzi obytnú časť. To sa ale kopčeky asfaltu zmenili na kopčeky kockovanej podlahy. A tu všetci spolu a svorne pomedzi ľudí z trhoviska sa preplietajú kamióny, autobusy, autá, nákladiaky...

Len tak nás napadlo zastať pri ceste. Peňazí kvôli pokute niet, musíme niečo rozmeniť v banke. Kua, ale kde nájdeme banku? Pozerám na vchod do jednej bytovky. Pexesujem azbuku z nápisu nad jednými dverami. Dik more BANKA! Tak dnes som mal asi podať loto.

Vchádzam do malej pobočky. Tri mladé slečny sa chichotajú pri kávičke. Keď ale zbadali astronauta v čiernom chichot za zmenil na údiv a po zahlásení: „Eura na hrivny?“ Údiv prešiel v nekontrolovateľný rehot.

Pomaly až k cieľu dňa

Preplietli sme sa špinavými mestami až ku geografickému stredu Európy. Asi by sme tu ani neboli zastavili nebyť hladu. Čo také je vlastne v tom strede Európy? Kamaz, turatešácky GéeSák bez kvapky blata na stroji, Maďari, stánky so suvenírmi a reštaurácia.

Usádzame sa za stôl, čašníčka nám prináša jedálny lístok i my si čítame. Nuž hladný som ako vlk, v jedálnom iba azbuka tak sa zmáham len na chabé, klobása? Netrvá dlho a do hlavy tlačíme riadne nakorenenú klobásu.

Stred nechávame stredom. Poberáme sa okolo Tisy do Rachivu. Cesta znovu pekná. Pripomína korbáč. Spolu sa tu preplieta rieka, cesta a železnica. V meste zastavujeme a zháňame magazín (obchod), kde nakúpime zásoby na večeru. Bočné kufre ale nemáme a už teraz sme naložený na doraz. Reťaz desiatich špekačiek si našla miesto vo vrecku na gatiach. Treba ďalší komentár?

Pri nakladaní sa pri nás zastavil jeden pán. Vraj ako sa číta moja motorka. Hondu pozná ale takú značku ako mám ja ešte nevidel. Suzuki, BMW, Honda, Yamaha také tu chodia často, dozvedáme sa, ale Aprilia tu je očividne prvý krát.

Stanovačka pred cieľom

V Rachive prechádzame mostom ponad Tisu. Po úzkej asfaltke nasledujem UAZ, snáď má namierené tam kam my. Tempo je, bohužiaľ, vražedne pomalé a všetko štvornohé mäsožravé ma naháňa. Podobný scenár som mal pred očami keď som si tých 10 špekačiek kládol do vrecka.

Bohdan, Breboia, Luhy a kam ďalej? Na križovatke lúštime azbuku. Hoverla doľava, po pár metroch však na stĺpe píše čosi červeným. Vyzerá to ako vjazd na súkromný pozemok. Čo už, ideme aj tak ďalej. Štrková cesta sa mení na blato a hnedé mláky. Tuším, že to bude správna cesta, to sa mi páči! O chvíľku sme už pred chatkou o ktorej som toľko čítal.

Dávame sa do reči so „správcom“. Či tu môžeme prespať a narúbať si nejaké drevo. Výrazne sa totiž ochladilo, to však netušíme čo nás ešte čaká. Správca, ako inak, milý chlapík. Ukazuje nám, kde si môžeme rozložiť stan a namiesto povolenia narúbať si drevo, sám berie sekeru do rúk (museli sme vyzerať veľmi neschopne). Tomu všetkému ale predchádzala pozvánka priamo do chaty.

Rozkladáme stan, pripravujeme ohnisko a z gumených „pavúkov“ vyrábame touratech sušiče. Debatujeme so správcom. Počasie nám praje. Údajne už dva týždne nepršalo (okolo je aj tak všetko mokré). Za vstup do parku platíme hneď. 20 hrivien za dve osoby. Poplatok za motorky nepýta. Keďže všade naokolo sú emblémy medveďa, vyzvedáme sa či nám v noci nehrozí neplánovaná návšteva mackov. Vraj nie, ale ráno nech si radšej pospíme a pod Hoverlu vyrazíme najskôr o siedmej. Skoro ráno by sme cestou hore totiž mohli nejakého macka stretnúť.

To nám na odvahe prespať v lese veľa nepridalo. Tak sa radšej púšťame do instantnej chmeľovej polievky, špekačiek a debate o tom čo nás zajtra čaká. Oheň udržiavame celú noc. Zima sa okolo piatej ráno mení na ukrutnú zimu. Marek zaspal a oheň zhasol. Ej, to boli stresy znova nahodiť ústredné kúrenie.

Viac sme už nespali. Mňa chytil hlad, Mareka volanie prírody. Pri ohníku svorne klepeme kosu až sa bojím, že nám popraská sklovina. Slniečko pomaly vychádza a rosa sa dvíha. Hneď je o čosi teplejšie. Smrdím však ako cigán a v nose ma štípe od dymu z touratech sušiča. V potoku sa aspoň ako tak umývam. Niet nad ranný šok ľadovou vodou.

Okolo siedmej prichádza správca, zatiaľ čo my sa pomaly obliekame. Chceme mu zaplatiť drevo, on však odmieta. Vraj mu stačí, že sme za to už niekoľko krát poďakovali. Nechce skutočne nič, ani len fľašu piva.

Vojenská cesta - ľahký terén

Nasledujúce kilometre nastáva vyháňanie ručičky tachometra do červeného poľa. Takmer okamžite uchádzam sedemstopedesiatke. Občas pre istotu čakám. Cesta začína ľahkým stúpaním v lese. Podklad kamene pomixované blatom = pohoda. Väčšinou sa ale striedajú krátke úseky ukončené vracákom. Zrazu je predo mnou pekne dlhá rovina. Dva 11 tisíc, tri ďalších jedenásť a štvorku už nedávam. Uprostred koľaje je obrovský kameň, brzdiť nestíham. Predok akosi preskočil, ale zadok mi solídne nakopol prdel. Pár metrov idem po prednom, medzitým sa zadné poriadne roztočilo, následne pár metrov po zadnom. Zvyšok cesty na vrchol sa krotím, no Honda aj tak zaostáva.

Pod Hoverlou je tabuľa a na nej čosi anglickým. Marek to prekladá ako: „Na vrchol iba s CBR-kou.“ A to sa sem trepeme s endurami. Cestu sem hodnotím ako taký ľahší terén. Popravde som sklamaný, čakal som čosi ťažšie. Neoplatilo sa. Ale aspoň sme stretli macka, nie veľkého, takého asi v puberte (asi sme mali spať trošku dlhšie).

Vojenská cesta - už nech je koniec

Prechádzam za zákrutu. Hm, mláka, taká väčšia. Pridávam plyn, nech preletím. Aprilka podo mnou mizne doslova celá (naozaj doslova). Našťastie jej aspoň predok vyhodilo z mláky von. Pol motorky je pod vodou. Výfuk vytvára perličkový kúpeľ a Afričan za mnou sa rehoce. Tak best adventure foto je istá. Už viem o ktorej mláke hovoril Tomáš Hajduch - Awia, že tam je voda až po zobák GéeSa. Sám som sa tam dostal a sám som sa aj vyhrabal. Konečne prežívam ten správny neopísateľný pocit. Ten pocit keď viem, že naozaj žijem.

Po úseku veľkých mlák sa dostávame až pod vrch Petros. Tu si užívame nádherný výhľad a fotíme zopár „fejsbúkoviek“. Spolu žasneme nad extrémistami, ktorých sme stretli stanovať v okolí mlák. My sme mali strach spať v doline a oni takto v pohode tu hore.

Zjazd dole bol proste extrém. Ani sme nefotili, nebolo kedy. Keď vám totiž motorka stojí takmer kolmo dole kopcom, máte veru iné starosti. Toľko krát som sa videl v kotrmelcoch, až som si na takú polohu normálne zvykol. Brzdy na doraz a šej hoj dolu po šutroch. Motorka odskakovala zo strany na stranu a do toho behali kravy. Aj by sa človek otočil, ale ako? A keby sa aj otočil ako naspäť hore? Tak toto je ta správna enduro škola. Doma by som sa otočil, no tu som musel pokračovať.

Prichádza oddych v podobe lesnej cestičky. Dlho ale netrvá. Čo vám to budem opisovať. Cesta z drevených klád, mokrá, pokrytá blatom a v jednom úseku z polovice padnutá. Tu buď ideš alebo stojíš. Nič medzi tým. Až doteraz naša výprava neutrpela ani jeden pád. Nebol by som to ale ja, keby som niekde nenatrel svoj pysk. Dodnes neviem prečo som šiel cez ten konár. Podvrtlo mi predok a padol som motorkou dolu svahom.

Cestu z dreva sme zmákli, tak si ideme zahopsať. Obrovské kamene, úzke koľaje. Afrika v jednej ostáva zaseknutá. Keby mal alu-kufre tak mu z nich ostanú iba tie pláty pri motorke. Permanentne odierame spodok. Jazda spočíva v pribrzdení pred balvanom a keď je koleso na okraji tak hrknúť plynom. Takto zoskackávame až dole. Pýtame sa miestnych turistov ako ďaleko to ešte máme. Vraj blízko už len 10 kilometrov hopsania. No diki!

Suma sumáru. Dĺžka cesty: 37km. Čas aj so zastávkami: tri a pol hodiny. Počasie: nepršalo. Toto je pre mňa ako pre jogurťáka čas na okruhu.

Mŕtvoly pri ceste

Za Lazeščinou sa vyberáme do Tatarivu. Začína pekná cesta. Určite super povozenie pre cesťáky. My to ale odstavujeme pri ceste a oddychujeme. Každému okolo prechádzajúcemu musíme kývnuť, aby pokračoval ďalej. Sme v poriadku a pomoc nám netreba. Určite sme vyzerali zničený ako po celej Rally Dakar.

Po chvíli (dlhej) sa vyberáme ďalej. Kurz Sinevirské jazero. Takže sa vraciame do Rachivu, znova okolo Tisy a po hlavnej cez už opísané mestá. Únava si ale vyberá svoju daň. Potrebujeme dlhšiu pauzu.

Presne na to je Ukrajina ako stvorená. Okolo ciest je množstvo krásne zelených lúk. Stačí si len vybrať. Vybrali sme si aj my. Vyzúvam mokré čižmy. Dávam ich na slnko zatiaľ čo ja usínam v tieni stromu. Ťažko vybrať lepšie miesto na oddych. Vnáram sa do mäkučkej trávy, ponad mňa si lietajú motýliky a vôkol mňa si ostatná lúčna háveď brázdi cesty pomedzi zelené steblá. Do toho ešte zvonkohra pasúcich sa kravičiek doprevádzaná cvrlikaním cvrčkov, nečudo, že v momente zaspávam.

Až do dediny Pilipec

Po prebudení mám pocit znovuzrodenia. V meste Bushtyno schádzame z hlavnej, smer Koločava. Pár kilometrov ideme po ceste a potom je to znova enduro. Šotolina s obrovskými výtlkmi. Mám pocit, že večer nebudem mať kolesá okrúhle ale z ráfov mi ostanú štvorce. Keď tu zrazu, zo zákruty sa vynorí novučičký baworák. Nie R 1200 GS ale BMW 530d.

Táto cesta však má v sebe čosi nádherné. Čosi, čo treba vidieť na vlastné oči. Cesta vedie okolo malej riečky, ktorej koryto je ale veľmi široké. Dedinky rozcapené a rozťahané. Kravy a iný domáci miláčikovia voľne pobehujú ulicami. Stará babka ťahá vozík na ktorom má kanvy s mliekom a uprostred riečky ujko umýva Kamaz. Kopce okolo sú zelené, posiate kopami sušiaceho sa sena. V každom treťom dvore odparkovaný ZIL, v každej zákrute Niva. Opis miesta nič moc, to treba vidieť. Fotografiu odtiaľ nemám. Snáď to niekoho navnadí.

Míňame odbočku k Sinevirskému jazeru. Som už dosť unavený a tak okolie veľmi nevnímam. Prechádzame si Sedlo pod Kamjonkou a už sme aj v Mižhirji. Zastavujeme na benzínke. Naposledy som tankoval ešte včera pred Rachivom. A vraj 125ka 2t má veľkú spotrebu. Potom stojíme až v Pilipci v penzióne U Leva. Rozkladáme stan a rozprávame sa s majiteľom. Posledných 5 dní tu bol Strike Sport Motoráj Maraton. Vraj zlá organizácia a sú radi, že si môžu konečne oddýchnuť.

Dávame si čapované pivko, objednávame raňajky a líhame polomŕtvy spať. Dnes si pospíme dlhšie, až do ôsmej.

U Leva

V smere od Volovca je pred Pilipcom kemp aj s „motelom“. Nedá sa to minúť, všade totiž vlajú vlajky. Majiteľ vie česky a je veľmi ústretový. Motorkárov tu prijímajú s otvorenou náručou.

Ráno sa budíme do riadnej hmly. Kým však vytiahnem foťák hmla je už za plotom a postupne sa šplhá na kopec. Trochu sa rozhliadame po areáli. Medzitým nám Natálka robí „snídani“. Výborná vajíčková omeleta, párky, kúsok syra, uhorky... k tomu ešte čaj. A nie voľajaký lacný ale „čaj pre pánske ústa“.

Atrakcia pod lanovkou

Chceme sa vytrepať na Brožavu. Info od Awiu: „Popod lanovku cik-cak cestičkou až na vrchol.“ Pri štvrtom stožiary ale stojíme. Afrika zapadla. Tlačíme ako besný a darí sa. Údel zadného tlačiara skončiť hnedý napĺňam. To nám ale Afrika zapadla znova. Márne sa snažíme vybojovať súboj s bahnom. Sme nová atrakcia. Kúpte si lístok na vrchol a cestou uvidíte dvoch debilov ako sa snažia vydolovať zapadnutú motorku (5 metrov od kamenistej cestičky).

Príroda je silnejšia než japonský stroj, a tak musíme zavolať sovietsky stroj. Buhužiaľ sú navôkol iba turisti (na nesovietskych strojoch). Pýtame sa barmanky či nepozná niekoho, kto by mal vhodný stroj na ťahanie. Nuž ale komunikuj s niekým kto má taký výstrih, že sa ten kus látky snáď ani nedá nazvať oblečením.

Pomoc po čase prichádza (je nedeľa). Vyslobodili sme Hondu zo zajatia bahenného a chceme ísť domov. To nám ale záchrancovia ukazujú správnu cestu na vrchol. Kto by odolal?

Tam kde Aprilie končia

Tak tu je ta správna cik-cak cesta. Pekné šotolinové vypaľovačky si užívam jedna radosť. Cesta nie je náročná, je skôr pre zábavu. Také easy jazdenie. Postupne sa ale zhoršuje. Pribúdajú veľké balvany a zostrmuje sa. Po vyletení z jednej zákruty sa predo mnou objavuje stena. Inokedy by som bol zastal a prehodnotil svoje sily, ale po včerajšku som hrdina. Iba podradzujem a dávam plný plyn. Dnes je ale horúco. Aprilke v kopci zovrela voda a došla. Prichádza aj Afričan. On problém nemá. Zastavuje meter za mnou a čaká, kým mu uvoľním cestu. Potom hodí jednotku a ide ďalej.

Som zástancom jazdenia na 125-kách, no všetko má svoje pre aj proti. Kopec ľudí skáče na vyššiu kubatúru iba z rozmaru. Pritom sa k hraniciam nižšej kubatúry ani len nedostali. Často som na tom bol tak, že som nevedel, či to Aprilka zvládne. Doteraz ale zvládla, no dnes už nie. Toto je jasný signál. Od teraz by to bolo len bohapusté ničenie motorky. Je nutný upgrade.

Vyliezť až sem za to ozaj stálo. Výhľady na okolie sú úchvatné. Zhora by to bolo ale lepšie. Nevadí. Snáď o rok na niečom väčšom.

Honda je Honda

Dole púšťam Mareka ako prvého. Ja si ešte chvíľku vychutnávam výhľady, veď aj tak ho dobehnem. Dolu v dedine ale vidím odstavenú Afriku. Vraj zdochla a nejde naštartovať. Trošičku do nej špárame trochu po nej nadávame a rozbieha sa. Dymí však ako slovenské dieslove passaty z dovozu, ktoré majú nabehaných 70 000 km už asi po 20. krát. Maximálka úctyhodných 40 km/h, a vraj synonymum spoľahlivosti. Na obranu ale musím povedať, že súdruhovia z japonska nemohli vedieť o možnosti natankovať vodu z benzínky. Honda to nejako zvláda a zvyšok cesty sa z nej valia kúdole čierneho dymu.

Cesta domov

Nebudem znova opisovať už opísané. Cesta je aká je, okolie je nádherné a trasu si vie každý pozrieť na mape. Cez Sedlo Volovec sa dostávame znova až do Poliany. Odtiaľ po ceste ktorou sme už šli. Je nedeľa, takmer každá rodinka si užíva na brehoch riek. Mladí sa zhlukujú na početných odpočívadlách okolo cesty a my si vychutnávame posledné ukrajinské kilometre.

Ešte prečkávame v rade na hranici. Colník chce úplatok. Používa výhovorku, že máme špinavé motorky. Nenecháme sa obalamutiť. V rade debatujeme s ostatnými čakajúcimi motorkármi. Slnko na oblohe postúpilo a kúsok ďalej a ja nemôžem uveriť tomu, že som zasa na tom našom Slovensku s takmer dokonalým asfaltom, kravami v ohradách a ľuďmi, čo si nevážia život za volantom.

Časť druhá – 125-kové Rumunsko

Kde jeden končí, druhý začína

Poznáte tých internetových cestovateľov, ktorí zaručene už o rok niekam pôjdu? Tak medzi týchto určite nepatrí Ivo (Ivan Sklenár - ivanxr125l). Ešte pred Ukrajinou mu píšem o mojom pláne vyraziť do Rumunska a tak reku či sa nepridá. Odpoveď na seba dlho nenechala čakať. Samozrejme, kladná. A tak sa dohadujeme, že ak neroztrepem Aprilku na Ukrajine, tak mu hneď volám a upresním termín odjazdu.

Slovo dalo slovo a boli sme jasní. Akurát som musel deň posedieť doma. Proste sa to tak lepšie naplánovalo. Ivo dorazil do Trebišova a začali sme plánovať trasu. Veľa sme toho nezbúchali, iba hrubý náčrt. Debaty o tom kto kde bol a kam sa vyberieme o rok totiž nemali konca kraja.

Kráľovstvom kardinálnej nudy

Ráno turbo prejazd Maďarskom. Zaberie to ale viac času než čakanie na Ukrajinskej hranici. Plus ešte pálim benzín. Ináč než kardinálna nuda sa to nazvať nedá. Uprostred roviny zrazu značka 60. Vraj rozbitá cesta. Nuž, ten, kto sem tu značku osadil, asi v živote nebol na Ukrajine. Zastavujeme, aby som spravil jednu pamätnú fotku. Keby som ale vedel, že malá Honda odmietne znova naštartovať, asi by som sa na to vykašľal. A vraj by sa mali kaziť taliani. XRku tlačíme a nič. Na XRku nadávam a už to aj zafungovalo. Asi to bola len nejaká špinka v nádrži.

Nuda nekončí ani za hranicou Rumunska (na hranici iba ukážete občiansky). Znova rovina, v Satu Mare zápcha a znova rovina až kamsi po Certeze. Všade na cestách kopec kamiónov a ponáhľajúcich sa vodičov. Klasika ako na Slovensku. Nikto vám nedaruje ani centimeter vozovky. Namiesto sústredenia sa na cestu, mobily v rukách a plyn na podlahe. To kvôli tomu som sem šiel?

Sapanta a veselý cintorín

Znenazdajky čítam na tabuli nápis Sapanta. Hneď cítim vo vzduchu nejakú zradu. Dedina je pomerne veľká a všade sú povešané farebné lesknúce sa vlajočky aké zvyknú „skrášľovať“ lacné autobazáry. Šípka Cinturul Vesel rýchlo nabáda k správnemu smeru. Čo však oči nevidia. Spoza kamenného plota vytŕčajú pomaľované drevené náhrobky. Áno to som tu čakal ale... Okolo vchodu cintorína sú to samé obchody so suvenírmi, samá coca-cola, samý hamburger a samý turista.

Zdá sa mi choré platiť vstupné, keď na druhej strane cintorína chýba plot. No na cintorín aj tak nejdem. Stačí sa postaviť na špičky a je toho vidieť viac než dosť. Čerešničkou na torte sú japonskí turisti. Na krku veľký foťák, v ruke kompaktný foťák a na prste minifoťák. V druhej ruke, samozrejme, kamera a takto predvádzajú japonské umenie, ako za 5 minút natočiť hodinový dokument.

Zo Sapanty sme obaja sklamaní. Čakal som malú dedinku situovanú na okraji lesa, kde si človek oddýchne. Nie transkontinentálnu atrakciu.

Sapanta a hľadanie dreveného kostola

Palicu nad touto dedinou lámeme iba z polovice. Pokračujeme ďalej po totálne rozbitej ceste. Ó áno, to sa nám páči. Kostol ale nenachádzame. Za to vidíme čosi krajšie. Brod. No čo vám budem písať jazdilo sa tu fantasticky.

Škoda ale kamiónov, ktoré tu vo veľkom zvážali drevo z lesa. Tak začalo to už aj v Rumunsku. Na rozdiel od našej vlasti tu na nás aspoň nikto nevyťahuje rozprávku o ničení prírody motorkármi.

Po chvíľke off-roadovania nachádzame v lese prameň. Osviežujeme sa a naberáme si vodu do zásoby. Neviem či to je ale najlepší nápad. Voda zanechala na okolitých kameňoch hrubú vrstvu minerálov. Kebyže toto pijem každý deň tak mám tak upchaté a stvrdnuté všetky močové cesty, že by som doživotne mohol robiť reklamu na isté modré tabletky.

Nasledujúca zastávka – bivak snov

Pokračujeme na Vadu Izei. Cesta o ničom. Zápchy sú nie len v mestách, ale aj vo väčších dedinách. Aj preto sme sa rozhodli nepokračovať na Borsu po hlavnej. V cestopise od Pilgrima som sa dočítal: „Odbočiť na vedľajšiu, vedúcu paralelným južnejším údolím rieky Iza? Vynahradí príroda a rázovité dediny, v ktorých ľudia ešte nosia kroje, nepohodlie rozbitej a miestami len kamenistej cesty?“ Ten cestopis je z roku 2006. V roku 2010 som tam už, bohužiaľ, žiadnu kamenistú cestu ani ľudí v krojoch nenašiel. Zato nápisov PENSIUNE tu bolo neúrekom. Ideme do dediny Bogdan Voda, kde nachádzame skratku do Viseu de Sus.

Akonáhle uvidíte smerovú tabuľu, treba odbočiť do uličky, ktorá vyzerá, že vás zavedie maximálne do maštale. Potom to bol pekný kus asfaltu okorenený nádhernými zákrutami. Na vrchole odbáčam z cesty. Ešte pár metrov sa driapem po tráve až na vrchol kde zastavujem. Výhľad ako z maľovaného obrázka. Dnes už nikam neideme. Tu rozložíme náš prvý tábor v Rumunsku.

Tomu sa ani Hilton nevyrovná

Stan máme rozložený. Je ešte pomerne skoro a tak pozorujeme život pod nami. Deduško s babkou iba pár metrov od nás hrabú nakosenú trávu, z dediny pod nami sa ozývajú posledné dopady sekery na peň a praskot načatého dreva. Cítiť, že kosy už pomaly nahrádzajú kosačky a sekery sú vytláčané motorovými pílami. No tu úplne mimo cesty ešte nie. Tu, kde ešte starí nevymreli, sa dá nájsť kúsok toho ukľudňujúceho. Kúsok, kde si jeden váži druhého, kúsok, kde sa ľudia bezhlavo nenáhlia za peniazmi. Tu len tak sedíme na vrchole a nikto o nás nevie. Vychutnávame si mladícku slobodu a pozorujeme západ slnka.

Údolím rieky Bistria

Ráno mierime do Viseu de Sus. Na mape značený ako dedina, v skutočností však malé mesto. Zase zápchy. Na jednej benzínke tu stojí odhadom 20 Loganov s nápisom Politia. Asi sa chystá rumunský jastrab. Nudná cesta končí až za Borsou. Tu si prechádzame stovky zákrut a vychutnávame nakláňanie motoriek. Konečne kľud. Autá a kamióny zmizli. Takto si môžeme vychutnávať krásne výhľady na okolitú prírodu. V údolí riečky Bistria to máme namierené až do Bicazu. Tu je to správne povozenie. Dokonca aj mobil tu stráca signál. Ideálne väzenie pre workholikov.

Z letargie nás prebúdza zopár kilometrov v okolí Vatra Dornei. Potom to je aj naďalej čistý relax. Tu však občas človeka preruší kamión zvážajúci drevo a nutkanie okúpať sa v rieke. Rannému mokrému blázneniu sa tu oddával aj top výber miestnych slečien. Plavky však nemám a aj napriek studenej vode by isto všetky videli ako silno sa mi páčia. Tak radšej podradzujem a dobieham malú XRku.

Mal som pocit, že 125ke chýba výkon. To som ale nešiel zo 4 taktnou 125kou. Kedykoľvek trochu spomalím, stačí podradiť a Ivo je môj. A predbiehanie? Citujem: „Myslel som, že ma zrazíš, keď si tak rýchlo vypálil spoza toho autobusu.“ Doteraz som si myslel, že mám slabé zrýchlenie. Ale asi nie.

Prechádzame cez farebný most ponad začiatok Lacul Izvorul Muntelui. Pauzička na obed prišla vhod. Päť druhov mäsa sa nám usádza v žalúdkoch. Ukázalo sa, že energiu bolo nutné dočerpať. V ceste nám stálo veľmi veľa zákrut vedúcich okolo vodnej nádrže. Výhľady fantastické, premávka nulová. Prechádzame po priehradnom múre, tu sa teroristov asi neboja. No keď vidím v zrkadlách tu masu betónu, radšej hneď utekám do kaňonu Bicaz. Čo ak začne praskať?

Atrakcia kaňon Bicaz

Premávka sa zhusťuje a cesta zase zužuje. Vstupujeme do tesného priestoru medzi dvoma skalnými masívmi. Kúsok svetla sem preniká, no keď sa pozriem hore nad hlavou mám iba sklonenú horu. Atmosféra fantastická, pre klaustrofobikov smrteľná. V prilbe počujem iba nekonečné „WAAAU“. To sa tisíckami ozvien vracia odrazené od skál naspäť. Snažím sa zachytiť fotoaparátom toto megalomanstvo prírody. Nedarí sa. Toto je divadlo iba na vlastné oči.

Za zákrutou však opäť facka doby plastovej. Šiatriky ako v asia center. Kopa turistov si kupuje suvenír z Rumunska. Pritom stačí otvoriť ebay, nájsť tovar z mesta Hong Kong a netreba sa trepať až sem. Aj s poštovným by to vyšlo lacnejšie. Aspoň viem, že keď sa chce, tak je možné všetko. Asfaltka tak akurát pre jedno vozidlo tu slúži ako pľac pre stánok, parkovisko a v tom najposlednejšom rade ako cesta.

Maďarsko

Nie, ešte nemierime domov. Po prejazde nespočetnými zákrutami sa dostávame na rovinu. Všetci tu rozprávajú po maďarsky, všetko sa tu podobá na Maďarsko. Ako tak plynú myšlienky v mojej hlave, dochádzam k záveru, že Maďari sú všade, kde je rovina medzi kopcami.

Pár kilometrov rovnej asfaltky prišlo vhod. Taký oddych pred priesmykom Bucin. Nový asfalt zvestuje dobré povozenie. Značka zákruty 25 kilometrov. Super, nie? Po štvrť stovke kilometrov zákrut rovnaká značka s údelom ďalších 10 kilometrov. Super, nie? Tento úsek nás vyhodil priamo do mesta Praid.

Soľná baňa a dvaja buzíci

Za mestom vychádzame na kopec medzi polia. Ivo mi ukazuje soľnú baňu. V meste je jej platená verzia a za mestom neupravená zadarmo. Prekračujeme malý brod. Pomaly sa zvečerieva, preto si hľadáme aj miesto na nocľah. Po rozložení stanu sa vyberáme k brodu bez motoriek. Studený kúpeľ bude isto to pravé pre prepotené telá.

V tej najkrajšej chvíli, keď sme si len tak ležali namydlený vo vode, šli okolo traja miestni chlapci. Najprv som nevedel na čom sa rehocú, ale potom mi doplo. Nuž čo, riziko cestovania s parťákom.

Vždy sa nájde dôvod...

Na testovanie štruktúry miestnej pôdy. Ráno sme vstali skoro. Dokonca skôr, než stihlo vykuknúť slnko spoza kopcov. Trochu nám ale trvalo zbaliť sa. Preto do sediel motoriek naskakujeme až čosi pred siedmou. Najprv brodíme a potom sa po mokrej tráve presúvame na cestu. Viete čo je na dvojtakte najkrajšie? Moment keď povie: „A teraz sa drž!“ Na mokrej tráve v miernom kopčeku bohovská vec. Ani neviem ako a už sa hrabem spod motorky. Riadne som si narazil koleno. Kývnem na Iva, nech mi príde pomôcť. Ten ale pokračuje ďalej k ceste. Poučenie do budúcna, musím sa naučiť správne mávať (Alebo ma chcel nechať ako obeť Drakulovi?).

Praid, Sighisoara, Fagaras

Z Praidu to je len presun do mesta Sighisoara. V Sighisoare máme v pláne opustiť hlavnú cestu a vydať sa po bočných do Agnity. Mesto (Sighisoaru) sa oplatí navštíviť. Je tu síce veľa ľudí, samý hotel a samý taxík, ale prejazd úzkymi uličkami s kamennou dlažbou za to stojí. Mesto pôsobí starobylo. Páčilo sa mi tu.

Bokovky sú tie najkrajšie cesty. Ak mi bude v tomto niekto oponovať, som rozhodnutý hádať sa až do krvi. Za odbočkou na Agnitu sme našli konečne raj v Rumunsku. Tu niet motorových vozidiel ani dobrej asfaltky. Tu je pohoda, pri ktorej sa aj čas zastavil. Tu sú dobrí ľudia, ktorým záleží na blahu druhých viac, než na ich vlastnom.

V dedinke Bradeni zastavujem. Akosi sa mi to nezdá. Nezablúdili sme? Benzínu v nádrži taktiež nemám na rozlievanie. Len čo sme vytiahli mapu, zastavuje pri nás prvá osoba, postarší pán. Ukazuje nám cestu. Buď do Agnity alebo skratku do mesta Fagaras. Skratka je vraj rozbitá. Tam chodia iba koňmi. No, mali ste vidieť ten úsmev od ucha k uchu na oboch tvárach cestovateľov. Pikachu vyberám si teba (skratku)!

Ukrajinu som už opisoval. No nejako takto to bolo aj tu. Po šotoline ide prvý Ivo. Vidieť ale, že toho nemá v teréne asi odjazdené veľa. Ono občas sa také jazdenie vymyká logike. Tam kde to vyzerá nebezpečne treba pridať a nie brzdiť (nie vždy). Idem sa hrať na učiteľa. Aj Aprilku to poteší. Čo sa dialo po podradení najlepšie opíšu Ivove slová: „Mário, to čo bolo?! Pridám za tebou na 90 a ty mi aj tak mizneš z dohľadu!“ Veru, vyššia spotreba za to občas stojí.

Čakám v nejakej dedinke. Pozorujem opevnený kostol a ľudí navôkol ako pozorujú mňa. Tu sa čas skutočne zastavil. Aj smerová tabuľa je nečitateľná. Veď načo sa o ňu starať keď tu žijú iba miestni.

Koniec raja nastáva v dedine Soars. Za ňou sa už začína asfaltová cesta. Teší ma, že žiak sa čosi naučil. Ivo schádza z cesty. Nejdeme po asfalte. Berieme to skratkou krížom na kopec. Serpentínam ukazujeme vztýčený prostredník.

Ocitáme sa nad mestom Fagaras. Z mesta stúpajú kúdole dymu, nemám chuť tam ísť. Navyše sme tam nenašli ani jednu otvorenú benzínku.

Transfagarasský priesmyk

Z upchatého mesta Fagaras mierime na tento, iste všetkým známy, priesmyk. V mnohých cestopisoch bol už veľa krát opísaný. Tak to zoberiem z iného súdka. Tisíckami zákrut sa dostávame až na vrchol. Asfalt je nový, možno aj vďaka tisíckam stánkov so suvenírmi na vrchole (trošku preháňam).

Prechádzame na druhú stranu tunela. Tu je pokoj. Pekný výhľad mám sám pre seba. Treba ale zaplatiť daň. Daň v podobe vdychovania vzduchu, aký nájdete na staniciach v železničných podchodoch, keď to už partia miestnych ožranov neudrží v sebe. Nečudo, keď sú tu hore hajzle.

Otáčame sa. Drakulov hrad nemám chuť vidieť. Stánkov so suvenírmi mám už dosť. Vraciame sa na vrchol. Oddýchnuť sa tu veľmi nedá, tak len zopár fotiek a znova do kráľovstva zákrut. Na pokojnejšom mieste stojíme a hodnotíme náš výlet. Odteraz len domov. Zrazu na mňa trúbi akési auto a celá posádka ma zdraví. Nemám potuchy čo sú zač. Keď prešli okolo všímam si ukrajinskú značku. Nuž svet je malý. Pred pár dňami ma asi niekde stretli. Aprilka sa ľahko pamätá, ale strieborné malé auto ťažko.

Pár kilákov do litra

Taktika znela ísť, až kým nenájdeme vhodné miesto na bivak. To sme ešte netušili, že sa z Rumunska poberieme čo najrýchlejšie domov. Pred Sibiu nás víta zápcha. Nie dlhá, iba taká malá 10 kilometrová. Ideme sprava, ideme zľava. Nobelovku tomu, kto vymyslel motorky. Takto sme sa prekľučkovali až do Sibiu. Ideme sprava, ideme zľava a ideme aj stredom. Totálny chaos tu riešia policajti. Za mestom niekto rozlial gutalax a zápcha povolila. Neverte však liekom. Tie pomôžu iba naoko. V diaľke vidím na kopci parkovať kamióny. Z jedného kopca sa stávajú tri a za zákrutou už vidím nekonečný rad vozidiel. Tak a palica nad Rumunskom praská na tisíc kúskov. Viem, je to kvôli zlému výberu trasy, ale toto nie. Dnes zastavím až doma. Odhadujem to na 30 kilometrovú zápchu. Doma zadávam údaje do google maps, je to 55 kilometrov plus 10 pred Sibiu.

Slnko pomaly končí svoju púť. Tiene sa predlžujú a nápady ako sa usadiť na motorke ubúdajú. Za mestom Zalau nás chytá úplná tma. Na pumpe nahadzujem teplejšie oblečenie. Pre istotu vyťahujem aj reflexnú vestu. Na hranici s Maďarskom colníci asi 3 minúty pozorujú môj ksicht. Čosi im nesedí. Holiaci strojček ale nemám, preto sa neviem dať do parády ako na fotke v pase.

Maďarskom preletíme, aby nás pred Slovenskom mohli skontrolovať policajti. Vo Viničkách znova, to už ale slovenskí. Nejde mi zadné svetlo. No fasa, celú cestu nič, ani len zahádzaná sviečka a teraz mám dostať pokutu za svetlo? Vravím, že ideme z Rumunska a dnes máme za sebou takmer 1000 kilákov. „Na 125-kách?“ znie rozpačitá otázka. Vraj ak to opravím hneď, tak môžem ísť.

Romanian Air-125-lines došli na letisko v Trebišove o pol jednej ráno. Lietadielka boli takmer nonstop v prevádzke od siedmej rána predchádzajúceho dňa. Takže nie je tisíc ako tisíc. Trochu mi v hlave behajú cesty člena eNeM. Ten si takéto záťahy na jednu šupu užíva. Musím uznať, že čosi na tom bude.

Záver

Tento cestopis neprináša prepísanú trasu, tú si vie každý pozrieť na mape, prináša opis zážitkov z ciest, ktoré som za šesť dní prebrázdil. Opis šiestich dní, ktoré som si neskutočne užil a počas ktorých som sa veľa vecí naučil. Obe krajiny zaujali, no Ukrajina viac. Nikomu nevnucujem svoj názor. Každý nech si ho spraví sám až keď sa odtiaľ vráti. Veď aj tak nie je dôležitý cieľ, ale ľudia ktorých na svojich cestách stretneš. A pokiaľ sú dobrí, tak rovnaká bude aj cesta.

A čo to celé stálo? Nuž v spoločnosti by sa o peniazoch veľa rozprávať nemalo. Iba napoviem. Nebyť pokuty, na celý výlet by mi stačilo rozmeniť len jednu bankovku.

Ozajstné dobrodružstvo začína prejdením prvého metra, nie vysadnutím na litrovú mašinu.

PS: Info pre zadaných. Dvojitý návrat domov sa oplatí.

Text: Feri Zubal - zeON

Foto: Feri Zubal - zeON, MareceqMTX, Ivan Sklenár - ivanxr125l

Video: Ivan Sklenár - ivanxr125l