Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 4097 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Anketa:

Mal by sa podľa teba Dakar vrátiť do Afriky?

Spolu odpovedi: 3945
Áno, to sú terény kam patrí: 57% (2235)
Nie, južná amerika je super: 43% (1710)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (28 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (36)  [Verzia pre tlač] Tlač

Karpatská odysea, alebo cesta vytiahnutá z koša 1/4

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 26.10.2006 Autor: Pilgrim
Čitatelia: 14477 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Tam v Sedmihradech čas dosud líně míjí za dlouhých uherských měsíců a o půlnoci nevidíš z hor jediné lidské světlo, jen černé lesy a nekonečné pláně... A přece se vždycky vyspíš a ani hlady nezahyneš. Na kterou stranu půjdeš? Můžeš jít kamkoli, jsi svobodný. (Miroslav Nevrlý: Karpatské hry)

Keď som pochoval zimu a dospelá jar už nosila v podbrušku počaté leto, zazvonil telefón. „Prepáč, ale ja do Rumunska nepôjdem. Radšej budem šetriť na novú motorku.“ Mal pravdu riaditeľ, keď vravel: „Slobodných mi tu nevoď, tí nič nevydržia.“ Na to som v zlosti myslel, keď šanón s prípravami skončil v koši. Po par týždňoch, keď som už vešal na motorku kufre a v tankvaku ležali poskladané mapy Baltu, zazvonil telefón znova. Ukrajina Team. Chceli, aby sme šli. Do Rumunska. Ešte nikdy som sa tak rád nehrabal v odpadkoch.

Malo to rýchly spád. Konečna verzia trasy, štipka diplomacie pri neschválení „zlepšovákov“, zmeny v prezenčke, keď tí, čo strašne chceli nemohli, a tí, čo nevedeli či budú môcť, nakoniec prišli. Balenie, posledné čúranie do vlastného WC, plná nádrž a potom už len podávanie rúk. Vitajte. Pallika (CBR 600F), Richie a Iwik (CB750), Zajo a Squadra (B-12), Tomahawk (Fazer 600), Adieny (Suzuki SV600). A kto je ten červený fľak vpredu? Predsa ja, Pilgrim (TransAlp).

 „Sobotní ráno mi poletí vstříc, budeme u cesty stát. Vypráším celtu a…“
„Sobotní ráno mi poletí vstříc, budeme u cesty stát. Vypráším celtu a…“

Väčšinou cestujem sám a toto je moja premiéra v čele motoskupiny. Daň nováčika nedá na seba dlho čakať. 115. km – Nyregyháza a jej séria semaforov. Päť metrov pred jedným z nich blikne oranžová. Je to reflex. Otočiť plynom. Okamžite viem, že je to chyba, na brzdenie je však už neskoro. Prechádzam cez križovatkou a za mnou sa ako kliešť drží Zajo. Ostatní stoja na červenú. Zastavujeme pri chodníku, aby sme na nich počkali. Červena je trocha dlho a tak, využívam čas a vyťahujem mapu spod igelitu tankvaku, aby som si ju otočil. Veľký prúser je množina malých chýb. Von išla hladko, no akosi ju neviem vopchať naspäť. Potom už len sledujem, ako vedľa mňa prefrčia štyri známe motorky a než sa konečne pohnem, sú za ďalšou križovatkou, na ktorej sa už znova vyškiera červená. Skrátim to. Mesto opúšťame iba ja a Zajo. Po ostatných sa zem zľahla. Stojíme na prvom odpočívadle za mestom a uvažujeme čo ďalej. Po pätnástich minútach príde sms-ka. „Sme na benzínke OMV, Príďte pre nás, Richie vie, kde to je.“ Fajn, lenže Richie s nami nie je...

Nakoniec sme sa našli a za všeobecnej radosti čas nebadane plynul. Rýchlejšie ako Maďarsko. Otrasná krajina. A to nechcem vyvolávať národnostnú nevraživosť. Rovná cesta, že jej koniec splýva s nekonečnom, asfalt ako z reklamného prospektu a k tomu 50-ka. Ak ste dobrí, tak vám občas povolia aj šesťdesiat a na Vianoce majú bonus: 70-ku. K tomu tropické slnko a horúčava ako v pekle. Aj keď pijem ako ťava, asi to nebolo dosť. Po povinných tancoch na rumunskej hranici je zrazu motorka pri čerpacom stojane priťažká, Zem sa točí o poznanie rýchlejšie a vo vzduchu tancujú neidentifikovateľné čierne škvrny. Nebudem sa rozpisovať. Ak niekto chce vedieť, ako reaguje organizmus pri prehriatí, odpoviem v súkromnej pošte. Na WC lejem na aj do seba litre studenej vody a zatiaľ čo vonku mužstvo využíva indispozíciu vedúceho na uvoľnenie morálky, pomaly prichádzam k sebe. Iwik sa o mňa až dojemne stará, čo ma láka v „slabosti“ ešte trocha zotrvať. No niet času na somariny. Vyrážame. Na chvíľu. V chvate som zle zamkol kufor, ten sa za jazdy otvoril a nohavice sa rozhodli, že na to kašlú a zostanú. Rebéliu treba potlačiť hneď v zárodku. Tomahawk cez nich prešiel, ja som ich aj s odtlačkom jeho dezénu zamkol na samotku a bol pokoj.

Čas tlačí, ale jesť sa musí. Za Oradeou zastavujeme na odpočívadle obklopenom hromadami odpadkov. Fajnovky krútia nosom, ale nemám zľutovanie. Veď ani nie je čo riešiť. Rumunsko je krajinou premien a protikladov. Za pár kilometrov by sme síce teoreticky mohli naraziť na posedenie a la Schweiz. Ale pravdepodobnejšie je, že ďalších sto kilometrov nebude kde zastaviť. Prázdny žalúdok nedovoľuje diskusiu. Zostávame. A robíme dobre. Lebo najbližším vhodným miestom odpočinku je až nová klimatizovaná pumpa v Arade.

Príjemná chladná zmena v tropickom dni. Boxy chladených nápojov, výborná káva. Tak dobrá, že nevydržím čakať pokiaľ vychladne. Spálený jazyk a podnebie. Aspoň nebudem prieberčivý v jedle, keďže chute znova začnem rozoznávať až o pár dní.

Pri výjazde z mesta registrujem smerovú tabuľu na 50 km západne vzdialený Nadlač – slovenskú dedinku v Rumunsku. Neklamné znamenie, že tesne míňame Dolnú zem, na ktorú za lepším odchádzali naši otcovia. Kedysi jeden kraj Uhorska je dnes roztrhaný medzi Maďarskom, Rumunskom a Srbskom. Ale o tom niekedy nabudúce. Dnes mierime na juh a po pol hodine vchádzame do kolísky Rumunskej slobody – Temešváru.

Okrem zapálenia revolúcie v roku 1989 drží Temešvár viacero primátov. Má najlepšiu technickú vysokú školu v Rumunsku, patrí k prvým mestám na svete, kde bola vybudované električková doprava, je prvým európskym mestom, kde bolo nainštalované verejné osvetlenie a ako prvé v Rumunsku dostalo vodovod. Žiaľ, pri tejto heroickej výstavbe sa asi mesto vyčerpalo a na rozmiestnenie smerových tabúl im už neostalo. Alebo aj v smerovaní dopravy držia prim a riešia ho spôsobom, na ktorý sme my ešte intelektuálne nedorástli.

Štyrikrát sme sa pýtali na cestu, štyrikrát sme dostali rovnakú odpoveď. Asi miestna „skratka“ na Belehrad, lebo miesto E70-ky sme z mesta vyšli po ceste 59a, smerujúcej o 90 stupňov západnejšie. Späť do mesta sa nám už nechcelo a tak pokračujeme vyše stokilometrovým oblúkom vedúcim rumunsko-srbským pohraničím. Slnko sa zvoľna dotklo obzoru až nás nadobro opustilo. Jeho miesto zaujal silný západný vietor a zvírený prach sa lepil na ešte neobschnuté kvapky dažďa. Ak by som raz potreboval natočiť neutešenú nostalgickú krajinu, asi by som sa vrátil práve tu.

V Dete sa konečne napájame na vytúženú E70, no radosť nám kazí tma. Do plánovaného cieľa v srbskej Bela Crkvi je to ešte 75 km a tak podá rozhodnutie: prespať na najbližšom vhodnom mieste. Pýtame sa domácich na možnosť prenocovania. Zaplatíme aj za kus trávy v záhrade. Očividne s nami nechcú nič mať a posielajú nás do Srbska. Našťastie je to len okolo sedemnásť kilometrov.

Trocha nočného slalomu medzi kamiónmi a je tu hranica. Takmer prázdna. Nečudo, veď sa blíži sobotňajšia polnoc. Na srbskej strane zastavujeme pri stánku s občerstvením a dozvedáme sa, že môžeme prespať na betónovej ploche medzi reštauráciou a odstavnou plochou pre kamióny. Padla síce otázka, ako do betónu natlčieme kolíky, no nepodstatne problémy dnes už neriešim. Vedľa pravidelne zaparkovaných motoriek rastie o niečo menej symetrický tábor a po polnočnej večeri v miestnej reštaurácii je každý rád, že je vo svojom spacáku. (Informácia bez záruky. Nešetril som, ako to bolo vo zmiešaných stanoch.)

 Vitajte do nového dňa
Vitajte do nového dňa

Chlapci z TIR tu mali zabezpečený kompletný servis. Jedna z „hostesiek“ však nemala asi svoje podnikanie doma schválené a tak si pre ňu jej partner v noci prišiel. Nočné ticho preťala temperamentná hádka v ktorej si pamäť mohla osviežiť celú škálu srbských nespisovných slov. Potom bolo počuť už len buchnutie dverí, rýchlo cúvajúce auto a čo to? Čo znamená ta zväčšujúca sa červená žiara? Než som sa stihol úplne prebudiť a akokoľvek zareagovať, môj stan náhle zmenil tvar a dostal som poriadnu ranu nárazníkom do hlavy. Tak oddnes na podobných miestach spím len v prilbe.

Budíme sa do krásneho dňa. Teda budíme. Squadra buntoší už od šiestej. Psychicky menej odolní sa dajú zlákať a tak za chvíľu sa z utešenej vilovej štvrte stáva samota s mojim stanom. Aj tak im je to prd platné, keďže som jediný kto vie, kadiaľ ďalej. Ale snažím sa a tak už o ôsmej odkrajujeme prvé nedeľné kilometre z hlavnej cesty. Je ich však len tridsať a v Uljime odbočujeme na vedľajšiu, smer Bela Crkva. A tá je za odmenu. Úzka cesta zovretá zeleňou na ktorej série zákrut striedajú rovinky. Na jednej z nich stojí osamotený radar o ktorom nás však blikajúce svetla upozornili predom. Cesta, na akých som rád, že sedím práve na moto pre nás končí pri potravinách v Belej Brkvi. Dokupujeme vodu a kde sa vzal, tu sa vzal zastavuje pri nás miestny motofanda a rozdáva nám pozvánky na zraz. Žiaľ, míňame ho o týždeň. Takže nabudúce.

Spolu so svojim priateľom nás vyvádzajú z mesta, kde máme možnosť zhliadnuť nádherný kemp pri jazere, kde by sme boli spali, ak by sme to boli včera stihli a kde sa bude spomínaný zraz konať. Zatrúbenie na rozlúčku, pár zákrut a Stop! Ďalej to po vlastných nepôjde. V ceste nám stojí široký tok Dunaja. Do odchodu kompy máme vyše dve hodiny čas a tak usadáme na terase prístavnej reštaurácie, vyberáme obed, fotíme a krátime si čas rôznymi činnosťami. Ja som okrem iného uskutočnil malý chemický výskum, s výsledkami ktorého by som vás rád zoznámil:
1) Ak nasypeš Tang do sýtenej minerálky, vykypí.
2) Ak to robíš nad kufrom, rezervuj si dostatok času na jeho čistenie.
3) Ak takto pripravený gumidžús vypiješ, máš maximálne 5 minút...

Všetko je v detailoch. Aj keď konečná suma za osem obedov vyzerá vierohodne, jednotlivé cifry sa málinko líšia od súm na jedálnom lístku. Takže pán čašník, niekedy nabudúce to skúste s Francúzmi.

 Charon nás previezol na druhý breh
Charon nás previezol na druhý breh

Naloďujeme. Na otvorenej hladina nás nič nechráni pred páliacim slnkom a tak na hlavách končia šatky, vreckovky, tričká. Každý sa smeje tomu druhému, lebo nevidí ako vyzerá sám. Sme radi, keď nás zahalí tieň protiľahlého brehu. Znova do prepotených búnd a po pravom nábreží širokého veľtoku sa blížime k zrúcaninám Golobacu - najkrajšej pevnosti južného Dunaja. Aj keď železné vráta začínajú až v Kazaňskej súteske, už tu sú naširoko rozliate vody Dunaja spútane úzkymi skalnými brehmi. V neďalekých jaskyniach zabil sv. Juraj draka. A dračou zdochlinou sa po stáročia živili mračná múch, ktoré Golubac nakazili. Golubacka mucha, smrtonosná ako peronospora, bola istým druhom ovada, ktorý sa liahol v machových dierach v okolí hradu. Krvilačné ovady dobodali k smrti celé stáda hovädzieho dobytka. Vyhubení boli až na začiatku dvadsiateho storočia a kraj si vydýchol.

Cesta k pevnosti je zasekaná v pobrežnej skale a sám hrad týčiaci sa nad hladinou nám nedovolí prejsť okolo neho bez povšimnutia. Zastavujeme na jeho malom nádvorí a snažíme sa očami aj objektívmi zachytiť čo najviac z tohto kúzelného miesta. Bol som tu pred osemnástimi rokmi. Už vtedy ma zaujalo natoľko, že si ho pamätám do posledných detailov. Nič sa tu nezmenilo. A načo aj. „Keby niekto k tomu niečo pridal, tomu Boh pridá rany opísané v tejto knihe.“ (Zjv. 22, 18.)

 Hrad Golubac strážiaci cestu do Železných vrát
Hrad Golubac strážiaci cestu do Železných vrát

Opisovať cestu Železnými vrátami je zbytočné. Rovnako zbytočné je pátrať po tom, kde presne Železné vráta ležia. Ja tento názov používam pre celý úsek Golubac – Turku Severin, nakoľko cesta ma v tomto úseku rovnaký charakter. Takmer každý kilometer je vyrvaný skale a kde to nešlo po povrchu, tam je tunel. A po povrchu to nešlo mnohokrát. Ide o dlhý koridor, ktorým sa Dunaj po milióny rokov po kúskoch predieral tvrdou skalou.

Pre jednu časť geológov sa tiahnú od Orsovi po Turku Severin. Začiatok úžiny je v mieste zatopeného ostrova Ada Kaleh, koniec tvorí 4 km dlhá úžina. Celý úsek má okolo 20 km. Podľa druhej varianty sem patrí ešte aj 9 km dlhá Kazaňská súteska a menej nebezpečný úsek rieky, ktorý tieto časti spája. To je celkovo 40 km.

Kazaňská súteska je pre „pobrežných“ cestujúcich asi najpríťažlivejšou časťou. Príkre skaly tu čnejú až do výšky 600 metrov nad hladinu rieky. Skala je tak tvrdá, že Rimania, postupujúci tadiaľ do strednej Európy, upustili od výstavby cesty a do skaly vysekali iba úchyty pre drevené trámy a pre prechod vojsk vybudovali vysunutú plošinu. Cestu sa tu podarilo postaviť až v novoveku – po vybudovaní priehrady, za výdatnej pomoci trhavín.

Priehrada, na výstavbe ktorej sa podieľalo Rumunsko a Juhoslávia bola otvorená v roku 1972, ako v tej dobe najväčšie vodne dielo v Európe (s výnimkou ZSSR) a piate najväčšie na svete. Hladina rieky sa vzdula o 33 metrov a na radosť lodivodov nadobro zatopila kaskádovú časť – od nepamäti najnebezpečnejší úsek veľtoku. Určite mnohí z vás videli dobové maľby, ako sa tu tovar z lodí prenášal pracne cez kopce a prázdne lode, ktoré nevládali vlastnou silou prekonať silný prúd, boli z brehu ťahané dlhými lanami. Po stáročia ľudskou silou, najskôr im na pomoc prišla para. To je už ale vďaka priehrade minulosť. Žiaľ, ľudské oko už nikdy neuvidí, pred čím v úžase zastala aj Rímska armáda.

Všetko raz končí. Pri priehradnom múre sa končí Srbské intermezzo našej cesty. Na asi osem kilometrov vzdialenej benzínke chceme minúť všetky tunajšie peniaze a tak sa idem pozrieť, či sa za prechod cez priehradu, ktorá je zároveň hraničným priechodom neplatí. Po návrate nachádzam mužstvo, ako sa veselo fotí pár metrov od značky upozorňujúcej na zákaz fotografovania. Je to však asi len pozostatok socializmu. V čase satelitných snímkou voľne dostupných na internete už podobný zákaz nemá zmysel. Veľký význam nemá ani colná kontrola.
„Prevážate zbrane alebo drogy?“
“Nie.“
„Nie, tak otvorte tento kufor.“
„...“
„Ďakujem, štastnú cestu.“

 Kazaňská súteska.
Kazaňská súteska.

Ešte dvanásť kilometrov okolo Dunaja, tentokrát z Rumunskej strany a na predmestí Orsovej odbočujeme na sever údolím rieky Cerna. Prechádzame mestečkami, ktorých obytné bloky, s trčiacimi rúrami a začmudenými múrmi mi pripomínajú niečo známe. Len tu je to v absurdných rozmeroch. Žeby to mali spoluobčania v génoch, alebo majú svoj medzinárodný internetový server, kde si vymieňajú skúsenosti? Nestíham to domyslieť, lebo znenazdajky vhupneme do úzkym údolím zovretého kúpeľného mestečka Baile Herculane – cieľa našej dnešnej etapy.

Herkulove kúpele dostali svoje meno podľa legendy, že slávny bojovník neochvejne bojujúci za ľudské práva a práva národnostných menšín si kúpaním v miestnych prameňoch vyliečil rany, ktoré mu spôsobila Hydra. Či je legenda pravdivá, nevedno. Každopádne ôsmim cudzincom máčajúcim sa v horúcej vode jedného z prameňov, kúpeľ urobil viditeľne dobre. Na tele aj na duši. Ale čo to má každý z nich v ruke za plechovku? A čo je tá po slivkách páchnuca tekutina v plastovej fľaši, kolujúca od úst k ústam? O tom legenda nič nehovorí. A ako sa sem vôbec tie hlučné indivídua dostali? Nepredbiehajme.

Už sa začína stmievať, keď za mestom konečne nachádzame kemp. No kemp. Rozpadnutým plotom ohradenú krivolakú lúku s množstvom domorodých stanov. Kde-tu už horí ohník, lepšie vybavení kempovníci fúkajú do uhlíkov prenosných grilov. Vzduchom so zmesou dymu, vône grilovaného a spečeného mäsa a arómy šíriacej sa z murovanej búdky, čo bude asi WC aj umývarka v jednom sa šíri zvuk vtákov a zurčiaceho potoka. Tomahawk neváha. Otvára kufor Fazera a hľadá slaninu. Nech nevyzeráme ako návštevníci z rozvojovej krajiny, ktorí nevedia, čo sa patrí. Ja som za každú srandu, zažil som aj horšie. Naviac sa okamžite stávame stredobodom pozornosti a tak to vyzerá na veselú noc. Takú, na ktorú sa nezabúda. Ale čo to. Nie všetci zdieľajú náš optimizmus a jedna nemenovaná posádka dokonca odmieta zliezť z motorky.

Richie, Iwik a Pallika sa obetujú ako prieskumníci a idú hľadať iný nocľah. Pallika sa po chvíli vracia. Vraj narazili na brod a on nechcel riskovať pád. Musel. Richie a Iwik našli hotel. Za milión lei. Dosť, ale po noci na betóne a osemsto kilometroch v sedle nás nemusel dlho presviedčať. Aj keď s Tomahawkom nám je trocha ľúto nočnej opekačky. Cez brod nakoniec musíme všetci. Je na hlavnej ceste, ktorou by sme ráno aj tak pokračovali.

K hotelu schádzame už za tmy po šotoline prudkým zrázom. Našťastie bez mimoriadnej udalosti. Ta nás čaká až na recepcii. Učenie jazykov je prd platné, ak recepčný je neochotný Rumun. Keď viacjazyčné jednanie zlyhá, slova sa ujíma lingvisticky nadaný Richie. Nakreslí do notesa postavičku a k nej číslovku 8. Recepčný nerozumie. Ukáže na seba a máva mu pred očami ôsmimi prstami. Stále nerozumie. Alebo už nechce rozumieť. Ani sa mu nečudujem. Ak si to vysvetlil ako „ja a osem podobných“... Nastal teda čas pre esperanto a na pulte končí hromada bankoviek. A bolo svetlo. Štyri dvojposteľové izby – 4 x milión lei. Ideme sa ubytovať.

Všade sme chodili spolu, tak neviem, či si Richie zašpinil čižmy schválne a netuším, kde to mohol urobiť. Každopádne stredom svetlooranžového, nakrátko strihaným plyšového koberca na chodbe sa tiahnú k jeho izbe čierne stopy... Recepčný štval aj mňa, ale teraz mi ho je trocha ľúto. Toto si nezaslúžil. Stále ma však prenasleduje pochybnosť, či tie čierne stopy boli naozaj od čižiem. Richie je slušný chlapec. Asi sa pred vchodom vyzul.

A tu je už vysvetlenie záhady. K hotelu patril nádherný bazén a to by bol v tom čert, aby sme ho hneď nevyskúšali. Času bolo málo a ešte sme mali v pláne zmenšiť zásoby pív a iných destilátov, urobili sme to naraz. A že sme boli trocha hlučnejší? Po celodennej ceste nám predsa len trocha zaľahlo v ušiach.

>

Pridané: 26.10.2006 Autor: Pilgrim pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (28 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (36)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Adamoto Flash

incheba-2020-side

Tričko Motoride.sk

Tričko a šiltovka pre všetkých priaznivcov servera MotoRide...
Zasielanie tovaru obnovené!

Tričko

Šiltovka motoride.sk.
Šiltovka

Vtip

Pridal: Bielyorol
- Jedny Marllboro, prosím.......
- A máš aspoň 18, chlapče?
- Aj v studenej vode, teta!

Ďalšie vtipy »